Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/140/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1417205877 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1417205877.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368 proti žalovanému: B. Š., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, C., o zaplatenie 9.732,31 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23.januára 2018 č. k. 4Csp/63/2017-145, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti potvrdzuje. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 9.732,31 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 9.732,31 € od 17.05.2014 do zaplatenia, úroky vo výške 1.355,39 €, poplatok vo výške 40,38 €, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Vo zvyšku žalobu zamieta. III. Súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 50%. IV. Súd o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že právny predchodca žalobcu (Poštová banka a.s.) a žalovaný uzatvorili dňa 04.07.2012 Zmluvu o úvere reg. č. XXXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), na základe, ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver v sume 10.000,- € na dobu 10 rokov s celkovou výškou nákladov 8.884,66 €. Úver bol úročený ročnou úrokovou sadzbou 13,9%, RPMN 15,73 a priemernou hodnotou RPMN 12,55%. Žalovaný sa zaviazal tento úver splatiť v 120 mesačných splátkach vo výške 169,24 €. Termín splatnosti mesačných splátok bol dohodnutý vždy k 10. dňa príslušného mesiaca, s dátumom prvej splátky XX.XX.XXXX a konečnej XX.XX.XXXX. Celkovo sa žalovaný zaviazal uhradiť sumu 18.884,66 €. Súd z prehľadu (splátok a úhrad zistil), že žalovaný splatil z poskytnutého úveru poslednú splátku dňa 10.05.2013. Právny predchodca žalobcu pre porušenie ust. Zmluvy o úvere zo dňa 04.07.2012 a obchodných podmienok, vyhlásil predčasnú splatnosť dlžného zostatku, ktorý ku dňu vypovedania zmluvy predstavoval 11.128,08 €, ktorá pozostáva z istiny 9.732,31 €, úroky 1.355,39 € a poplatky vo výške 40,38 €. Vyzval žalovaného na jeho úhradu v lehote 10 kalendárnych dní od doručenia tohto vyhlásenia. Vyhlásenie - list bol právnemu predchodcovi vrátený dňa 22.05. 2014 ako adresát neznámy. 1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSÚ“), § 52 ods. 1,2,3, § 53 ods. 1, 4 písm. k), 5,6,9, § 53b ods. 1, § 54 ods. 1,2 , § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka , keď uviedol, že predmetom konania je právo žalobcu, ktoré vyplýva zo záväzku (z právneho vzťahu) vzniknutého zo zmluvy o poskytnutí úveru uzavretej podľa ustanovení o zmluve o úvere § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pri ktorej s prihliadnutím na všetky okolnosti žalovaný ako spotrebiteľ jej obsah podstatným spôsobom neovplyvňoval. Preto je nevyhnutné zmluvu o poskytnutí úveru v prejednávanej veci považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, pri uzatváraní a plnení ktorej žalobca je dodávateľom konajúcim v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalovaný spotrebiteľom. Na základe listinných dôkazov súd prvej inštancie mal preukázané, že žaloba je dôvodná len v časti istiny vo výške 9.732,31 €, vyčíslený úrok z omeškania vo výške 1.355,39 € a poplatky vo výške 40,38 € ku dňu zosplatnenia úveru (t.j. 16.05.2014) spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne v súlade s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. (§ 53b ods. 1 OZ) tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku . 1.3. Súd žalobu v časti vyčíslených úrokov vo výške 5.361,53 € obdobie od 16.05.2014 do 24.04.2017 a úroky z dlžnej sumy od 25.04.2017 vo výške 13,9 % ročne zo sumy 9.732,31 € do zaplatenia zamietol, nakoľko zosplatnenie (de fault) ako jednostranný právny úkon veriteľa zásadne mení pôvodne dohodnutý úverový vzťah. Dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka, uznesenie NS SR vo veci 4 Obo 143/98). Súd prvej inštancie nároku na zaplatenie dohodnutých úrokov z úveru, tak ako si ho uplatnil žalobca, nemohol vyhovieť tiež z dôvodu, že žalobcovi ako veriteľovi patria úroky len do zosplatenia istiny, t.j. do dňa 16.05.2014, kedy žalobca jednostranným úkonom vypovedal zmluvu. Po zosplatnení má veriteľ už len nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Iná úprava je pri spotrebiteľských úveroch neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná (pozri aj rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015, sp. zn. 6Co/190/2014). 1.4. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s §255 ods. 2 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal vo veci len čiastočný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 2. Proti tomuto rozsudku, v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a/ C.s.p.) tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), a napokon z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu. 2.1. Namietol nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces vychádzajúceho z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 380/2013 a zároveň arbitrárnosť napadnutého rozsudku, nakoľko nie je zrejmé, z akého právneho predpisu vychádzal súd prvej inštancie, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, na dohodnuté zmluvné úroky nemá, keď je zrejmé, že štátny orgán v SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru bez podpory právnym predpisom zjavne naplnené nebolo. Uviedol, že v prípade zmluvného úroku ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, t. j. takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa za poskytnutie predmetného úveru, z čoho vyplýva, že s poskytnutím úveru bol teda spätý aj jeho nárok na zmluvné úroky, pričom žalovaný si bol tohto nároku vedomý a svojím podpisom Zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazal uhrádzať. Uviedol, že už z jazykového výkladu ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru, pričom zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok s tým, že ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné úroky a ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade, ak platí úver v splátkach, odporuje logickému výkladu, aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Poukázal na skutočnosť, že úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru s tým, že dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní, pričom na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru, keď táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. Namietol, že je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo jeho úmyslom a žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom formuláciu jasný s tým, že s obchodnými podmienkami úveru sa žalovaný oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojím podpisom na Zmluve (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Cdo 3830/2014) a nakoľko k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Uviedol, že ad absurdum, v prípade nepoctivého dlžníka, by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadzbe určenej trhovými mechanizmami, t. j. nepoctivý dlžník by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi regulovanej výške úrokovej sadzbe a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval ochranu. 2.2. Žalobca nesúhlasil s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. Žalobca dal do pozornosti § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ďalej uviedol, že dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu. Podľa právneho názoru žalobcu je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné. Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka na plynutie premlčacej doby, resp. aplikáciu ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa poukázal na skutočnosť, že článkom II. bodom 1 zákona č. 102/2014 Z. z., o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo k novelizácii ustanovenia § 52 odsek 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, a to tak, že došlo k doplneniu vety: Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ; sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa názoru žalobcu článkom II. bodom 7. zákona č. 102/2014 Z. z. došlo k prijatiu § 879p zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ktorý zakotvil nepriamu retroaktivitu ustanovenia § 53 ods. 4 písm. s/ a t/, § 53 ods. 7 a § 614a. Žalobca má teda za to, že na ustanovenie § 52 odsek 2 zákona č. 40/1964 Zb. sa vzťahuje zákaz retroaktivity a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2015. 2.3. Poukázal na skutočnosť, že na ustanovenie § 52 ods. 2 zákona Občianskeho zákonníka, sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 01. 04. 2015, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov nášho právneho poriadku, nakoľko pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle aplikovať toto ustanovenie na právne vzťahy, ktoré boli založené pred 01. 04. 2015, nič mu nebránilo výslovne to uviesť v intertemporálnej norme § 879p, v ktorej sú explicitne uvedené ustanovenia, na ktoré sa nepravá retroaktivita vzťahuje, s tým, že argumentum a conrario je možné dospieť k záveru, že úmysel zákonodarcu je ten, že § 52 odsek 2 v novelizovanom znení sa vzťahuje výlučne na právne vzťahy založené po 01. 04. 2015, a preto je na všetky úverové vzťahy, ktoré vznikli pred 01. 04. 2015 nutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže zákonodarca až s účinnosťou od 01. 04. 2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012). Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 23Cdo/1201/2009, z ktorého vyplýva, že ochrana spotrebiteľa má svoje limity a nemožno ju ponímať ako obranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti s tým, že ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať, pričom neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. Žalobca vo svojom odvolaní zároveň poukázal na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, A.. Z. Ľ.B.. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle §379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.) z dôvodu ktorého sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, resp. arbitrárny. 5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 6. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 1.12.2011 do 31.12.2012 (ďalej ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. 7. Podľa § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. 8. Podľa § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. 9. Podľa § 2 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. 10. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 11. Podľa § 504 Obchodného zákonníka dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal. 12. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti zmluvného úroku vo výške 13,9 % ročne z nezaplatenej istiny 9.732,31€ od 16.5.2014 do 24.4.2017 vyčísleného vo výške 5.361,53€ a vo výške 13,9 % ročne z nezaplatenej istiny 9.732,31€ od 25.4.2017 16.3.2013 do zaplatenia, ktorého sa žalobca domáhal za obdobie po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. 13. V posudzovanej veci nebolo sporné, že zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu (Poštová banka a.s.) a žalovaným má charakter spotrebiteľskej zmluvy a nakoľko jej predmetom je poskytnutie úveru, ide v zmysle § 2 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. 14. Riadny (zmluvný) úrok predstavuje cenu peňazí, ktoré veriteľ poskytol dlžníkovi na základe zmluvy o úvere. Z ekonomického pohľadu ide o v zásade o kompenzáciu veriteľovi za obetovanú príležitosť, kedy nemohol s istinou úveru nakladať, pretože nebola v jeho dispozícií. Na strane dlžníka ide cenu za to, že do jeho dispozície mu boli vydané finančné prostriedky, ktoré mohol používať, pričom povinnosť ich vrátiť bola odložená do budúcnosti a prípadne i rozložená na splátky. Riadny úrok veriteľovi patrí až do splatnosti úveru. 14.1. V prípade, že dlžník poruší zmluvu a sú splnené zákonom a prípadne i zmluvou predpokladané podmienky, má veriteľ právo vyhlásiť predčasnú (alebo tiež mimoriadnu) splatnosť úveru, teda požadovať okamžité vrátenie úveru dlžníkom. Právnym následkom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru je, že dlžník prichádza o výhodu odloženej splatnosti úveru, resp. o výhodu splátok a veriteľ získava možnosť využiť všetky dostupné právne prostriedky na to, aby sa domohol dlžnej pohľadávky. Veriteľ tiež získava právo požadovať od dlžníka zákonnú sankciu v podobe úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy, nielen z čiastky, s ktorou bol dlžník aktuálne v omeškaní; prípadne i iné sankcie vyplývajúce zo zmluvy. Odvolací súd poukazuje napríklad na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 148/2016 zo dňa 30.6.2017 v tom, že vyhlásením predčasnej splatnosti úveru dochádza k zmene obsahu záväzku. Hoci vyhlásením predčasnej splatnosti úveru veriteľ automaticky nedostáva do svojej dispozície dlžnú peňažnú sumu a dlžník ju nestráca, dlžník príde o právny dôvod, pre ktorý môže mať dlžné peňažné prostriedky vo svojej dispozícií. S tým je nevyhnutne spojený aj zánik nároku veriteľa na riadny úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by veriteľovi aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru patril riadny úrok z úveru. Pokiaľ by veriteľ mal naďalej až do zaplatenia dlžnej pohľadávky nárok na riadny úrok a popri tom i úrok z omeškania a prípadne iné sankcie, vznikla by hrubá nerovnováha v právnom postavení dodávateľa (veriteľa) a spotrebiteľa (dlžníka). Veriteľ by mal naďalej všetky oprávnenia zo zmluvy a navyše i právo a možnosť domôcť sa relatívne okamžite splnenia celého záväzku, pričom dlžník by stratil akékoľvek výhody, ktoré mu zmluva o úvere garantovala. Takýto následok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru by bol nielen neprijateľný pre založenie nerovnováhy v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, ale aj v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 476/2012-14, ktorý potvrdil ústavnú udržateľnosť tohto záveru. 14.2. Hoci judikatúra najmä nižších súdov v tomto smere nie je úplne jednotná, odvolací súd sa prikláňa k názoru prezentovanému vyššie, keď aj Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave na svojom rokovaní dňa 20.2.2019 v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov prijalo vzhľadom na výkladové rozdiely právoplatných rozhodnutiach senátov 3 Co, 4 Co, 5Co, 6Co, 7Co, 8Co, 9Co, 15Co, 16Co k otázke platenia zmluvných úrokov z úveru po zosplatnení spotrebiteľského úveru prijalo Stanovisko č. 1/2019 podľa ktorého „V prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.(Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 56/2018 z 28.marca 2018)“ 15. Žalobca vo svojom odvolaní svoj nárok na riadny úrok po vyhlásení splatnosti úveru až do momentu zaplatenia dlžnej istiny odôvodňoval poukazom na § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Podľa tohto ustanovenia dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Na základe druhej vety tohto ustanovenia nemožno potvrdiť ani vyvrátiť záver, že dlžník má povinnosť platiť riadne úroky z dlžnej istiny i po zosplatnení úveru. Toto ustanovenie sa vzťahuje iba na situáciu, kedy dlžník splatil poskytnutý úver predo dňom jeho konečnej splatnosti, čo zjavne nie je prípad posudzovanej veci, kedy dlžník do dnešného dňa dlžný úver nesplatil. O rovnaké ustanovenie oprel svoje rozhodnutie č. k. 11Co 12/2017-90 zo dňa 31.1.2017 aj Krajský súd v Žiline, ktoré preto žalobca tiež citoval nedôvodne a nie je potrebné zo strany odvolacieho súdu sa k nemu bližšie vyjadrovať. Žalobcova námietka, že Ústavný súd SR sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 476/2012 nezaoberal meritom veci, ktorá bola predmetom konania na všeobecných súdoch, je rovnako nedôvodná, Ústavný súd sa po vecnej stránke zaoberá rozhodnutiami všeobecných súdov iba do tej miery, či sú z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné, teda či nimi nedošlo k takému excesu, ktorý by mal za následok porušenia práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR. Skutočnosť, že Ústavný súd sa podobne nezaoberal meritom veci, nijako neznižuje význam jeho záveru o ústavnej udržateľnosť posudzovaných rozhodnutí všeobecných súdov. Odvolací súd nepopiera samozrejmú skutočnosť, že úroky z omeškania a zmluvné úroky sú dva rozdielne inštitúty, ktoré majú svoje vlastné, vzájomne nezastupiteľné funkcie. Uvedené však nijako nespochybňuje zánik nároku veriteľa na zmluvné úroky po zosplatnení úveru, nakoľko stále platí, že sankcionovanie dlžníka úrokmi z omeškania (a prípadne aj inými poplatkami) spolu s pretrvávaním jeho povinnosti platiť zmluvné úroky by spôsobilo hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ žalobca poukazoval na komentár k Obchodnému zákonníku, názory tam uvedené boli aktuálnou rozhodovacou činnosťou súdov už prekonané v smere uvedenom vyššie. Možno teda zhrnúť, že odvolacia argumentácia žalobca nebola spôsobilá spochybniť správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 15.1. K argumentácii žalobcu v podanom odvolaní poukazujúceho na kogentnú povahu ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka s tým, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť iba poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania, keď úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka odvolací súd uvádza, že žalobcovi nebolo odopreté právo na priznanie úrokov za úver od jeho poskytnutia napadnutým rozsudkom, ale nároku na zaplatenie úroku po zosplatnení úveru s tým, že žalobca má cenu (odplatu) za úver právoplatne priznanú (žalovaný odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie nepodal) a mohol si ju už začať aj vymáhať. 15.2. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 16. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).