Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/146/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223538 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1512223538.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Ayše Pružinec Erenovej, v právnej veci žalobcov: 1/ D. C., nar. X.X.XXXX, bytom T. XX/B, A., 2/ D. V., nar. X.XX.XXXX, A. T. XX/B, A., oboch zastúpených: JUDr. JUDr. Iveta Balalová, advokátka, so sídlom Ružová dolina 10, Bratislava proti žalovaným: 1/ S. S., nar. X.X.XXXX, bytom B. XX, A., zastúpenej: ALFA LEGAL, s.r.o., IČO: 47 237 121, so sídlom Šustekova 14, Bratislava a 2/ R. X., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XX/B, A., zastúpenej: Mgr. Hana Volšíková, advokátka, so sídlom Záhradnícka 64, Bratislava, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalovanej 1/ a žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 8.11.2017, č.k. 24C/157/2012-379, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy m e n í tak, že žaloba sa v tejto časti zamieta a v časti určenia vlastníckeho práva sa mení tak, že žaloba sa v tejto časti proti žalovanej 1/ z a m i e t a. V zostávajúcej časti, t.j. v časti o určenie vlastníckeho práva proti žalovanej 2/ sa rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovanej 1/ sa priznáva proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie: - určil, že kúpna zmluva uzavretá dňa 25.3.2002 medzi predávajúcimi D. C. P. D. V. a kupujúcou S. S., týkajúca sa nehnuteľností zapísaných na Okresnom úrade Bratislava, katastrálny odbor, na LV č. XXXX, kat. územie W., obec W., okres A. M. - A. Č.. XX, nachádzajúci sa na C. poschodí bytového domu, súp. č. XXXX, Romanova ulica, vchod T. XX/B, postavený na parc. č. XXXX a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti XXX/XXX XXX, je absolútne neplatná, - určil, že D. C. P. D. V. sú spoluvlastníkmi každý v podiele 1/2 nehnuteľností zapísaných na Okresnom úrade Bratislava, katastrálny odbor, na LV č. XXXX, kat. územie W., obec W., okres A. M. - A. Č.. XX, nachádzajúci sa na C. poschodí bytového domu, súp. č. XXXX, T.P. L., M. T. XX/B, postavený na parc. č. XXXX a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti XXX/XXXXXX, - priznal žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a § 39, § 40 ods. 1, 3, § 558, § 132 ods. 1 a § 133 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že v danom prípade mal preukázaný naliehavý právny záujem žalobcov na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a tiež na určení, že sú podielovými spoluvlastníkmi predmetného bytu, nakoľko rozhodnutím súdu nastáva úplné vyriešenie spornosti právneho vzťahu medzi procesnými stranami a rozhodnutie je jediným možným inštitútom, ktorým žalobcovia dosiahnu stav právnej istoty, keďže požadovaným určením sa stanú vlastníkmi danej nehnuteľnosti. Uviedol, že považoval za potrebné rozhodnúť o oboch určovacích nárokoch vzhľadom na skutočnosť, kedy bola podaná žaloba, a z tohto pohľadu vyvodil pasívnu vecnú legitimáciu oboch žalovaných, keď žalovaná 1/ bola jednou zo zmluvných strán kúpnej zmluvy, ktorou žalobcovia previedli svoje vlastníctvo k bytu a žalovaná 2/ (ktorá nadobudla vlastníctvo k bytu darovaním od svojich rodičov) bola v čase podania žaloby zapísaná na liste vlastníctva. Pri skúmaní platnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 25.3.2002 medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanou 1/ dospel k záveru, že táto je absolútne neplatným právnym úkonom pre nedostatok formy, ktorú zákon pre takýto úkon vyžaduje, keďže bolo preukázané, že podpis na kúpnej zmluve nie je pravým podpisom S. S.. Z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy vyvodil, že žalovaná 1/ sa nikdy nestala vlastníčkou predmetného bytu, preto ani nemohla previesť vlastnícke právo na ďalšie osoby, pričom poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej, ak sa jedná o absolútne neplatný právny úkon, všetky následné právne úkony sa stávajú taktiež neplatnými, t.j. v danom prípade je neplatnou aj kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanou 1/ ako predávajúcou a manželmi V. ako kupujúcimi a tiež darovacia zmluva, uzavretá medzi manželmi V. a žalovanou 2/. Vo vzťahu k žalovanej 2/ vylúčila jej dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti s poukazom na skutočnosť, že sa zúčastnila obhliadky bytu predtým, ako sa manželia V. (jej rodičia) rozhodli byt kúpiť, počas ktorej im žalobcovia oznámili, že byt nechcú predať, t.j. žalovaná 2/ mala vedomosť o tom, že žalobcovia sa cítia byť vlastníkmi bytu. Priklonil sa k argumentácii žalobcov, ktorá vychádzala zo záverov rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 10.2.2010, sp.zn. I. ÚS 50/2010 a naopak, neprijal argumentáciu žalovanej 2/, ktorá sa opierala o závery rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 16.3.2016, sp.zn. I. ÚS 549/2015, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, keď vzhľadom na absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 25.3.2002 pre nedostatok formy nemohla žalovaná 1/ nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému bytu a teda nemohla nehnuteľnosť prevádzať na ďalšie subjekty a nebola preukázaná ani dobromyseľnosť žalovanej 2/ pri nadobudnutí bytu, pričom vedomosť, že s bytom sú problémy, mala žalovaná 2/ už pred uzatvorením kúpnej zmluvy jej rodičov so žalovanou 1/ a teda takouto vedomosťou disponovala aj pri uzatváraní darovacej zmluvy so svojimi rodičmi. Prihliadol aj na princíp spravodlivej ochrany ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov, keďže v konaní bola preukázaná skutočnosť, že kúpnu zmluvu zo dňa 25.3.2002 nepodpísala žalovaná 1/ ako kupujúca, a teda uvedená zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom. na základe uvedeného uzavrel, že nemožno žalobcom ako pôvodným vlastníkom bytu odobrať ich vlastnícke právo na základe dobrej viery nadobudnutia vlastníctva k bytu žalovanou 2/. Pri posudzovaní, ktorý z princípov ochrany, či princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa alebo princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, má prednosť, ustálil, že chrániť treba pôvodného vlastníka nehnuteľnosti, teda žalobcov, ktorých určil za oprávnených podielových spoluvlastníkov daného bytu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 C.s.p. 3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná v 2/ rade z dôvodov podľa § 365 písm. a), b), d), f) a h) C.s.p., t.j. že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jej názoru súd prvej inštancie nesplnil procesné podmienky a postupoval v rozpore s ustálenou judikatúrou, keď prvým samostatným výrokom určil neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcami a žalovanou 1/ a následne, na tomto základe, bez hlbšieho skúmania právnych skutočností a konkrétnych okolností, formalisticky, nespravodlivo a bezvýhradne postavil celé svoje odôvodnenie druhého výroku o určení vlastníckeho práva. Vyjadrila presvedčenie, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a takéto určenie nevyplýva z osobitného predpisu a základom žaloby je výlučne a len určenie vlastníckeho práva. Uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj ďalšiu procesnú podmienku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 1/ v konaní, nakoľko v konaní o určenie, či tu vlastnícke právo je alebo nie je, má ten, kto je účastný na právnom vzťahu alebo práve, o ktoré v konaní ide, teda na strane žalovaného výlučne žalovaná 2/. Z uvedeného je podľa nej zrejmé, že žalovaná 1/ v konaní o určenie vlastníckeho práva nemá pasívnu vecnú legitimáciu, čo v konaní aj namietala a žiadala, aby súd v tejto časti konanie voči nej zastavil, s čím sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal. Mala za to, že nesplnením procesných podmienok ako aj nesprávnym procesným postupom súdu pri pripustení zmien žaloby súd prvej inštancie spôsobil stav, že sa ocitla v situácii, keď nemala dostatočný priestor chrániť svoje subjektívne práva a naplno uplatniť svoje procesné práva, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Poukázala na to, že záujem žalovanej 1/ a ochrana jej subjektívnych práv ako účastníka napadnutej zmluvy má iný právny základ, ako záujem žalovanej 2/ v konaní o určenie vlastníckeho práva a ochrana jej subjektívnych práv ako dobromyseľného vlastníka nehnuteľnosti. Namietala, že prvoinštančný súd sa nezaoberal a nezaujímal o jej subjektívne práva ako vlastníka bytu, riešil pre rozhodnutie irelevantné skutočnosti ohľadom väzieb žalobcov na osobu p. Prokopiusa a právoplatne skončeného trestného stíhania so záverom, že podvod sa nestal, o ktorých nemala vedomosť, nebola ich účastníčkou a nijakým spôsobom za ne nezodpovedá. Uviedla, že súd prvej inštancie neskúmal, aké konkrétne subjektívne práva žalobcov vo vzťahu k žalobným návrhom mali byť porušené alebo ohrozené tým, že žalovaná 1/ ako kupujúca vlastnoručne nepodpísala kúpnu zmluvu, a to v takej miere, že súd svojim výrokom formalisticky zbavil vlastníctva dobromyseľného vlastníka, navyše, keď vôľa žalobcov previesť byt na žalovanú 1/ bola na kúpnej zmluve potvrdená ich notársky overenými podpismi, pričom prevzali peňažné prostriedky, s ktorými do dnešného dňa hospodária. Vzhľadom na to, že celé súdne konanie bolo zamerané len k určeniu neplatnosti kúpnej zmluvy, nemohla podľa jej názoru naplno uplatniť prostriedky procesnej obrany vo vzťahu k ochrane svojho vlastníckeho práva. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie vychádzal iba z tvrdení jednej strany sporu a tvrdenia žalovanej 2/ ignoroval, alebo im nepriznal žiadnu váhu bez toho, aby tomu predchádzalo dôkladné vyhodnotenie pravdivosti a vierohodnosti tvrdení strán, pričom so skutočnosťami, ktoré vypovedali žalovaná 2/ a jej rodičia, sa nezaoberal a v rozsudku sa s nimi nevysporiadal, čím došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní, ktorá skutočnosť mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázala na to, že jej rodičia nadobudli byt od žalovanej 1/, ktorá už v čase obhliadky, aj v čase prevodu vlastníckeho práva na rodičov žalovanej 2/ bola zapísaná na liste vlastníctva ako vlastník bytu, bez poznámky o súdnych alebo iných konaniach, pričom sa spoliehali a verili v zápis v katastri nehnuteľností o vlastníckom práve žalovanej 1/ a nemali o tomto zápise žiadne pochybnosti. Ďalej uviedla, že v čase obhliadky bytu, ani v čase prevodu vlastníckeho práva na rodičov žalovanej 2/ ani žalobcovia, ani žalovaná 2/ nemali ako zistiť a ani nevedeli, že sú pochybnosti o tom, že žalovaná 1/ vlastnoručne nepodpísala kúpnu zmluvu (žalobcovia sa dozvedeli túto skutočnosť až z trestného konania v roku 2010). Tiež poukázala na to, že bola spolu so svojimi rodičmi presvedčená o tom, že v čase obhliadky sú v byte nájomníci a byt predáva žalovaná 1/ ako oprávnená vlastníčka zapísaná na liste vlastníctva, pričom sa mohla spoľahnúť iba na zápis v katastri, na posúdenie nezávislého realitného makléra a tvrdenia osoby, ktorá obhliadku zabezpečila. Poukázala na to, že od nadobudnutia vlastníckeho práva jej rodičmi uplynulo 15 rokov a v súčasnosti žije v byte spolu so svojimi tromi maloletými deťmi. Zdôraznila, že ak by jej rodičia alebo ona sama mala pochybnosti o vlastníckych vzťahoch alebo nedostatku formy kúpnej zmluvy, byt by neboli nikdy kupovali. Poukázala na to, že jej rodičia predmetný byt kompletne zrekonštruovali, do bytu investovali značné finančné prostriedky, čím ho zveľadili a zhodnotili, pričom po dobu 15 rokov byt nepreviedli na tretie osoby, ktoré všetky okolnosti potvrdzujú ich dobromyseľnosť. Napadnutý rozsudok považovala za nepreskúmateľný, nakoľko nedal odpovede na otázky, ktoré majú podstatný význam pre určenie vlastníckeho práva žalobcov. Namietala, že súd prvej inštancie sa pri posudzovaní vlastníckeho práva k bytu sústredil len na povrchné a svojvoľné hodnotenie formálnej nedôslednosti na strane žalovanej 1/, ktoré svedčí len v neprospech žalovanej 1/, a o ktorej žalovaná 2/ nevedela a nemohla vedieť. Poukázala na to, že súd prvej inštancie nebral do úvahy vyhlásenie žalovanej 1/ a jej slobodnú a vážnu vôľu uzatvoriť kúpnu zmluvu a nadobudnúť predmetný byt do vlastníctva a dala do pozornosti, že žalovaná 1/ nikdy nenapadla nedodržanie formy právneho úkonu ani relatívnu neplatnosť nadobudnutia svojho vlastníckeho práva a ako oprávnený vlastník riadne, platným právnym úkonom previedla byt na rodičov žalovanej 2/. Podľa jej názoru bola vôľa žalobcov previesť byt na žalovanú 1/ preukázaná ich podpismi, pričom súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou prejavu vôle účastníkov napadnutého právneho úkonu a nespravodlivo určil vlastníctvo žalobcov na úkor žalovanej 2/, čím poprel základné zásady slovenského aj medzinárodného práva, a to, zásadu, že uzavreté dohody treba dodržiavať a že dvojstranná zmluva sa má považovať za platnú pokiaľ to čo i len trochu je možné. Mala za to, že prvoinštančný súd nadradil formálne pochybnosti o podpise žalovanej 1/ na kúpnej zmluve nad jednoznačne vyjadrený úmysel a vôľu účastníkov zmluvy a nad dobromyseľnosť ďalších nadobúdateľov. 4. Proti rozsudku podala odvolanie aj žalovaná 1/ z dôvodov podľa § 365 písm. a), b), d), f) a h) C.s.p., t.j. že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že nemala procesnú spôsobilosť byť účastníčkou konania z dôvodu, že v čase podania žaloby nebola zapísaná ako vlastníčka v katastri nehnuteľností a nemala pasívnu vecnú legitimáciu byť účastníčkou konania o určenie vlastníckeho práva. Uviedla, že žalobcovia počas celého konania nepreukázali naliehavý právny záujem a otázku absolútnej neplatnosti zmluvy mal súd riešiť iba prejudiciálne. Ďalej uviedla, že zo svojho procesného postavenia sa nemá ako vyjadrovať k určeniu vlastníckeho práva medzi žalobcami a žalovanou 2/ a súd tendenčne vyhodnotil vyjadrenia žalobcov. Poukázala na to, že rozhodnutie súdu v otázke určenia vlastníctva je podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu v príslušnom katastri nehnuteľností, avšak rozhodnutie súdu o určení neplatnosti kúpnej zmluvy takýmto podkladom nie je. Tvrdila, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď by žalovaná 1/ vykonávala svoje procesné práva iným spôsobom pri určení platnosti, resp. neplatnosti kúpnej zmluvy ako v situácii, keď bola nútená byť účastníčkou žaloby o určenie vlastníckeho práva, ktorá sa jej de iure netýkala. Poukázala na to, že žalobcom riadne zaplatila kúpnu cenu, nikdy voči nej nebolo vznesené obvinenie z podvodu, naopak, teraz, po právoplatnom skončení veci sa má následne domáhať súdnou cestou prostredníctvom žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia už zaplatenej kúpnej ceny. Uviedla, že ak by bola samostatnou účastníčkou konania, podala by vzájomný protinávrh, ktorým by sa domáhala, aby súd nahradil vôľu žalobcov, ktorí obaja pred notárom dobrovoľne podpísali kúpnu zmluvu a zjavne zneužili informáciu od predchádzajúcej právnej zástupkyne ohľadom znaleckého posudku vyhotoveného v inom konaní, ktorý posudzoval pravosť podpisu žalovanej 1/. Uviedla, že disponuje informáciami, že žalobca 1/ bol právoplatne odsúdený za ekonomický trestný čin ako aj J. J., ktorého spolu s manželkou navrhovala v konaní vypočuť a ich výpoveďami preukázať, že žalobcovia sa dobre poznajú s manželmi J., ktorí v inom konaní uviedli, že ich mal žalobca 1/ podviesť, následne však obaja zvolili spoluprácu, aby nemuseli vrátiť kúpnu cenu, resp. žiadne peniaze žalovanej 1/. Napokon však upustila od navrhovaných dôkazov z dôvodu, aby neškodila procesným právam žalovanej 2/. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd žalobu zamietol v celom rozsahu. 5. Žalobcovia v 1/ a 2/ rade sa k odvolaniu žalovanej v 1/ rade vyjadrili v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 6.3.2018, v ktorom uviedli, že napadnutý rozsudok považujú za vecne správny, vydaný po rozsiahlom dokazovaní a jeho odôvodnenie je presvedčivé a zrozumiteľné. Vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu poukázali na ustálenú súdnu prax. Tvrdenia o zneužití informácie z iného konania považovali za účelové, keďže znalecký posudok bol predložený žalobcami a súd prvej inštancie si sám predmetný posudok vyžiadal z Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline. V súvislosti s absolútnou neplatnosťou zmluvy uviedli, že absolútne neplatný právny úkon nemožno zhojiť dodatočným schválením ani ho konvalidovať dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti a napraviť splnením povinnosti. Za nezákonné konanie žalovaného považovali to, že predmetný byt predal pred splatnosťou pôžičky poskytnutej vo výške 300 000 Sk v septembri 2002, odmietol prevziať vrátenie pôžičky od žalobcov v plnej výške vrátane úrokov vo výške 665 000 Sk s tým, že byt už predal v júni 2002. Uviedli, že i keď zákonu neodporovalo samotné uzavretie kúpnej zmluvy, predsa len išlo o rozpor s ním, lebo účastníkmi bol v danom prípade dohodnutý tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva. Ďalej uviedli, že predmet konania určujú strany sporu a súd je pri konaní viazaný žalobným návrhom, pričom pri určení neplatnosti kúpnej zmluvy musia byť účastníkmi konania všetci, ktorí ju uzavreli. Poukázali na výpoveď žalovanej 2/, ktorá uviedla, že pri návšteve bytu boli zmätení, keď im navrhovatelia povedali, že byt nechcú predať, že oni niečo vyplatia, preto počkali na list vlastníctva a až potom byt kúpili. Konštatovali, že kupujúci by mal vynaložiť náležitú starostlivosť a preveriť si titul nadobudnutia predávajúceho, zvlášť za okolností, že v čase obhliadky žalobcovia uviedli, že byt nepredávajú. V súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva poukázali na rozhodnutie ÚS ČR sp.zn. II. ÚS 349/2003 a ÚS SR sp.zn. I. ÚS 50/2010. Podľa ich názoru súd prvej inštancie postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalovaným neznemožnil uplatniť procesné práva; zároveň poukázali na to, že žalovaní sa v odvolacom konaní domáhajú úkonov, ktoré nenavrhli počas súdneho konania. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 6. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovanej 1/ a 2/ vyjadrili aj prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaniami doručenými prvoinštančnému súdu dňa 7.3.2018, v ktorých uviedli, že rozhodnutie o neplatnosti kúpnej zmluvy považovali za závažnú otázku najmä z dôvodu, že žalovaná 1/ je iný subjekt ako žalovaná 2/, ktorá bola v čase podania žaloby vlastníčkou predmetného bytu s cieľom predísť v budúcnosti ďalším súdnym sporom a dosiahnuť stav právnej istoty. Vo vzťahu k namietanému porušeniu procesných práv žalovanej 1/ uviedli, že uvedenú argumentáciu považujú za zmätočnú, keďže nie je zrejmé, akého protinávrhu sa žalovaná 1/ chcela domáhať, s tým, že napriek tomu jej nič nebránilo, aby takýto návrh podala. Namietala, že žalovaná 1/ v odvolaní uviedla neoverené informácie o odsúdení žalobcu 1/ a ňou navrhovaného svedka J., pričom ide o nepravdivé tvrdenia, ktoré nemajú žiadnu spojitosť s predmetným konaním, s tým, že pokiaľ ide o dokazovanie, žalovaná 1/ upustila od výsluchu navrhovaných svedkov. Vo vzťahu k namietanému porušeniu procesných práv žalovanej 2/ uviedli, že z odvolania nie je zrejmé aké procesné práva nemohla uplatniť. Zdôraznili, že po celý čas tvrdili, že žalovaná 1/ kúpnu zmluvu nepodpísala a neodovzdala im kúpnu cenu, že podali v danej veci trestné oznámenie a že žalovaná 1/ v trestnom konaní vo svojej výpovedi uviedla, že žalobcov nikdy nevidela, nekomunikovala s nimi, predmetný byt nevidela, kúpnu zmluvu nepodpisovala a podpis na nej nie je jej (čo zároveň vyvracia ustanovenie kúpnej zmluvy o zaplatení kúpnej ceny). Poukázali na následné rozporné tvrdenia žalovanej 1/ (a jej syna, svedka W.) v konaní ohľadom podpisu kúpnej zmluvy a kúpnej ceny, ktoré však boli vyvrátené znaleckým posudkom predloženým v konaní. Poukázala na výpovede žalovanej 2/ a svedkov V. P. W. a vyvodili, že žalovaná 2/ a jej rodičia vedeli, že žalobcovia sú vlastníkmi bytu, ktorý nechcú predať. 7. Žalovaná 2/ reagovala na vyjadrenie žalobcov podaním doručeným prvoinštančnému súdu dňa 13.4.2018, v ktorom uviedla, že žalobcovia uviedli množstvo mylných, nepreukázaných a rozporuplných tvrdení, pričom opomenuli fakt, že pred notárom prejavili jednoznačnú a jasnú vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu, teda nemohli byť v omyle o tom, že uzatvárajú záložnú zmluvu, čo okrem iného predstavuje porušenie § 366 C.s.p. o prípustnosti novôt v odvolacom konaní. K otázke naliehavého právneho záujmu poukázala na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/98/2004. K porušeniu práva na spravodlivý proces a dobromyseľnosti pri nadobudnutí vlastníckeho práva zopakovala svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní. Odmietla tvrdenia žalobcov ohľadom dôkaznej sily znaleckého posudku, keď už v konaní pred súdom prvej inštancie namietala jeho použitie, keďže znalecký posudok bol vypracovaný pre účely iného konania a nemal slúžiť na stanovenie pravosti podpisu žalovanej 1/ na kúpnej zmluve uzavretej so žalobcami s tým, že použitie tohto znaleckého posudku v konaní je spôsobilé privodiť inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, naviac, znalecký posudok bol vypracovaný z listín a vzorky písma, bez účasti žalovanej a znalca pri vykonaní vzorky písma a porovnávacieho materiálu. 8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s použitím § 378 ods. 1 v spojení s § 470 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné v časti zmeniť a v časti potvrdiť. 9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 28.9.2012 domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 25.3.2002 medzi nimi ako predávajúcimi a žalovanou 1/ ako kupujúcou, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva bytu a podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu (špecifikovaný v bode 1. tohto rozhodnutia) a určenia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti (t.j. že žalobcovia 1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi uvedeného bytu a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v podiele 1). 10. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 19.11.2014, č.k. 24C/157/2012-238 určil, že predmetná kúpna zmluva je neplatná a že žalobcovia sú podielovými vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti, zároveň uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu trov znaleckého dokazovania a nahradiť spoločne a nerozdielne žalobcom 1/ a 2/ trovy konania. 11. Odvolací súd zrušil uvedený rozsudok z dôvodu nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, t.j. takej procesnej vady, ktorou sa znemožnilo stranám sporu uskutočňovanie ich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nemal jasne ustálený predmet konania. Prvoinštančný súd následne po procesných rozhodnutiach o dispozitívnych úkonoch žalobcov opätovne rozhodol vo veci rozsudkom; odvolania podané proti tomuto rozsudku sú predmetom tohto odvolacieho konania. 12. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní (aj) s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovaných rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z.. 13. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 14. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 15. Podľa § 137 C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 16. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. 17. Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé. 18. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. 19. Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 20. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie viazaný žalobným petitom, rozhodol o oboch nárokoch žalobcov, avšak sa nedostatočným spôsobom zaoberal otázkou prípustnosti žaloby vo vzťahu k jednotlivým určovacím nárokom; zároveň nedostatočne vyhodnotil otázku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej 1/ a žalovanej 2/ vo vzťahu k týmto určovacím nárokom. 21. Pre ozrejmenie veci odvolací súd poukazuje na ustálený právny názor (judikovaný v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR), v zmysle ktorého vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania (strany sporu) v hmotnoprávnom vzťahu, ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania (strana sporu), ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti; ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. 22. Vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu k požadovanému právnemu určeniu (či tu právo je alebo nie je) odvolací súd rovnako odkazuje na v tejto otázke ustálenú judikatúru, podľa ktorej naliehavým právnym záujmom rozumie právny záujem navrhovateľa (žalobcu), ktorý musí byť daný v čase vyhlásenia rozsudku a musí byť kvalifikovaný t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Spravidla je naliehavý záujem daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, tiež vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa (žalobcu) alebo bez tohto určenia jeho právne postavenie bolo neisté. V tejto spojitosti si treba ujasniť, či a ako sa následne požadované určenie môže dotknúť právnych pomerov účastníkov (strán sporu), t.j. či môže založiť právne významný následok v týchto pomeroch. Určovacia žaloba bude zvyčajne prípustná, ak sa ňou odstraňuje spornosť vzťahu účastníkov (strán sporu) a predchádza vzniku ďalších sporov, prípadne ak sa vytvára pevný základ právneho vzťahu. 23. V súvislosti s nárokom žalobcov, ktorým žiadali určiť neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalovanou 1/, odvolací súd už vo svojom zrušujúcom rozhodnutí upriamil pozornosť na nutnosť aplikácie novej procesnoprávnej úpravy obsiahnutej v § 137 C.s.p.. Uvedené ustanovenie zakotvuje členenie súkromnoprávnych žalôb, pričom jednotlivé žaloby uvádza demonštratívne. Ide o žalobu na splnenie povinnosti, žalobu o nároku na usporiadanie práv a povinností, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z právneho predpisu, žalobu na určenie, či tu právo je alebo nie je a žalobu na určenie právnej skutočnosti. Je potrebné konštatovať, že existencia, platnosť, či neplatnosť zmluvy sú právnymi skutočnosťami. Ustanovenie § 137 písm. d) C.s.p. výslovne pripúšťa žalobu o určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z osobitného právneho predpisu. Je zrejmé, že prípustnosť žaloby na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy nevyplýva z osobitného predpisu, preto v danom prípade možno konštatovať neprípustnosť tohto určovacieho návrhu, následkom čoho bolo potrebné žalobu v tejto časti zamietnuť. Otázka platnosti kúpnej zmluvy mala byť preto posudzovaná iba ako predbežná otázka, a to vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Na tomto mieste je potrebné konštatovať, že v súvislosti s nárokom žalobcov na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy úplne absentuje pasívna vecná legitimácia žalovanej 2/, ktorá nebola účastníčkou zmluvného vzťahu založeného kúpnou zmluvou (teda nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z právneho vzťahu založeného kúpnou zmluvou), preto je tu aj dôvod na zamietnutie tejto časti žaloby vo vzťahu k žalovanej 2/. 24. Pokiaľ ide o nárok na určenie vlastníckeho práva, je zrejmé, že v tomto prípade zase absentuje pasívna vecná legitimácia žalovanej 1/, keďže v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebola zapísaná ako vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti, čo je dôvodom na zamietnutie časti žaloby o určenie vlastníckeho práva vo vzťahu k nej. Naopak, pasívna vecná legitimácia v tejto časti žalobného nároku svedčí žalovanej 2/, keďže táto je vlastníčkou nehnuteľnosti, ku ktorej sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva, pričom v tomto prípade je tu aj daný právny záujem žalobcov na určení, že sú vlastníkmi nehnuteľnosti podľa § 137 písm. c) C.s.p.. 25. Súd prvej inštancie zaoberajúc sa prevodom vlastníckeho práva k predmetnému bytu zo žalobcov na žalovanú 1/ dospel k záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 25.3.2002 medzi žalobcami 1/ a 2/ ako predávajúcimi a žalovanou 1/ ako kupujúcou. Vychádzal pritom z listinného dôkazu - znaleckého posudku č. XXX/XXXX vyhotoveného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline pre účely súdneho konania pred Okresným súdom Bratislava II, sp.zn. 15C/273/2002, z ktorého záveru okrem iného vyplynulo, že podpis na kúpnej zmluve zo dňa 25.3.2002 medzi predávajúcimi D. C. (žalobca 1/) a D. V. (žalobkyňa 2/) a kupujúcou S. S. (žalovanou 1/) nie je pravý podpis S. S.. Vyvodenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy na základe uvedených zistených skutočností je v súlade s § 40 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka a s uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje, keď nedostatok podpisu zmluvnej strany na kúpnej zmluve spôsobuje jej absolútnu neplatnosť (podľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov). 26. Súd prvej inštancie na základe uvedeného záveru vyvodil, že dôsledkom absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 25.3.2002 sa žalovaná 1/ nemohla stať vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, preto ani nemohla previesť vlastnícke právo k uvedenému bytu na ďalšie osoby, pričom všetky následné právne úkony, ktorými malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k bytu, sú neplatné. Zároveň sa zaoberal aj otázkou dobromyseľnosti žalovanej 2/ pri nadobudnutí vlastníckeho práva k bytu, a to vzhľadom na závery, ku ktorým dospel Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa 16.3.2016, sp.zn. I. ÚS 549/2015. Konštatoval, že nemal preukázanú dobromyseľnosť žalovanej 2/ pri nadobudnutí bytu, nakoľko táto sa zúčastnila obhliadky bytu spolu so svojimi rodičmi, v byte sa v čase obhliadky nachádzali žalobcovia so svojimi deťmi, ktorí povedali, že byt nechcú predať, ktorú skutočnosť potvrdila aj žalovaná 2/. S poukazom na to, že žalovaná 2/ mala vedomosť o tom, že s bytom sú problémy už pred uzatvorením kúpnej zmluvy jej rodičmi, teda takouto vedomosťou disponovala aj pri uzatváraní darovacej zmluvy so svojimi rodičmi, dal prednosť ochrane pôvodného vlastníka, t.j. žalobcov. 27. Odvolací súd vychádzajúc zo záverov nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 16.3.2016, sp.zn. I. ÚS 549/2015, v zmysle ktorých musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“, sa zaoberal kolíziou dvoch ústavných hodnôt, ku ktorej došlo v prejednávanej veci, keď sa dostali do kolízie princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Odvolací súd je toho názoru, že ochranu dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa je možné uplatniť iba vo výnimočných prípadoch, predovšetkým vtedy, ak o dobromyseľnosti ďalšieho nadobúdateľa niet najmenších pochybností, čo však nie je daný prípad. Na základe výpovede žalovanej 2/ možno dospieť k záveru, že už v čase obhliadky bytu mohla a mala mať určité pochybnosti o tom, kto je jeho vlastníkom, resp. pochybnosti o nadobúdacom titule žalovanej 1/ k predmetnému bytu, hoci vlastníctvo bytu žalovanej 1/ vyplynulo zo zápisu v katastri nehnuteľností. Napriek tomu, že žalovanej 2/ svedčí nadobúdací titul z darovacej zmluvy, predmetné pochybnosti možno vztiahnuť aj na prevod vlastníctva bytu darovaním od jej rodičov, a to práve z dôvodu, že pochybnosti existovali už pred týmto prevodom. Výpovede svedkov R. V. P. J. V.Y. (rodičov žalovanej 2/, ktorí uzavreli kúpnu zmluvu na predmetný byt so žalovanou 1/), ktorí vo svojich výpovediach uviedli, že so žalobcami, resp. osobami, ktoré sa v byte v čase obhliadky nachádzali, nekomunikovali, nemajú vplyv na uvedený záver, keďže samotná žalovaná 2/ potvrdila, že žalobcovia jej pri obhliadke bytu uviedli, že byt nie je na predaj a majú pôžičku, ktorá bude vyplatená, z ktorej skutočnosti bola „zmätená“ a počkala na list vlastníctva a až následne jej rodičia byt kúpili. Vzhľadom na okamih nadobudnutia uvedených pochybností potom nemožno prihliadnuť ani na dlhšie časové obdobie nerušeného užívania bytu žalovanou 2/, resp. predtým jej rodičov. Ak teda súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov konštatoval, že nemal preukázanú dobrú vieru žalovanej 2/ pri nadobúdaní vlastníctva bytu, a na základe uvedeného dal prednosť ochrane vlastníckeho práva žalobcov, postupoval správne. 28. Nemožno prisvedčiť argumentácii žalovanej 2/, v zmysle ktorej v dôsledku pripustených zmien žaloby došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu jej nič nebránilo naplno uplatniť prostriedky procesnej obrany vo vzťahu k ochrane svojho vlastníckeho práva. 29. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy tak, že žalobu v tejto časti zamietol (voči obom žalovaným) a v časti určenia vlastníckeho práva zmenil tak, že žalobu v tejto časti voči žalovanej 1/ zamietol. V zostávajúcej časti, t.j. v časti o určenie vlastníckeho práva proti žalovanej 2/ rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 30. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. a § 396 ods. 1, 2 C.s.p.. Vychádzajúc z toho, že žalovaná 1/ mala vo veci plný úspech, odvolací súd jej priznal proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobcovia 1/ a 2/ a žalovaná 2/ mali vo veci rovnaký úspech a neúspech (žalobcovia boli úspešní v časti o určenie vlastníckeho práva a neúspešní v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a žalovaná 2/ bola úspešná v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a neúspešná v časti o určenie vlastníckeho práva), odvolací súd konštatuje, že žiadna z týchto strán nemá právo na náhradu trov konania. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).