Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/316/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016202703 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1016202703.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a sudcov JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej v právnej veci žalobcu: L.. F. L., U.., Q. A. XX, XXX XX L., zastúpený: Mgr. Martin Berec, advokát, so sídlom Mostová č. 2, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, so sídlom Námestie SNP č. 33, 813 31 Bratislava, za účasti: Mesto Martin, so sídlom Nám. S. H. Vajanského 1, 036 49 Martin, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: MK- 3419/2016-221/12252 zo dňa 06.10.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému a pribratému účastníkovi súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 12.12.2016 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len správny súd) sa domáhal žalobca preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného Číslo: MK- 3419/2016-221/12252 vydaného dňa 06.10.2016, (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie), ako aj jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky (ďalej aj len prvostupňový správny orgán, resp. Pamiatkový úrad), Číslo: PUSR-2016/14131-10/54637/BRO zo dňa 15.07.2016 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie) a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ako aj priznania náhrady trov konania. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia správnych orgánov. 2. Pripojený administratívny spis žalovaného okrem iných písomnosti obsahuje: návrh žalobcu zo dňa 16.05.2016 spolu s prílohami na zrušenie vyhlásenia národnej kultúrnej pamiatky „pamätná vila“ na A. E.. Č.. XX F. L. (ďalej aj len NKP, resp. vila, objekt, nehnuteľnosť), podklad Pamiatkového úradu k správnemu konaniu vo veci zrušenia vyhlásenia národnej kultúrnej pamiatky spolu s prílohami, oznámenie žalovaného zo dňa 14.06.2016 o začatí správneho konania, vyjadrenie žalobcu zo dňa 23.06.2016, záväzné stanovisko Útvaru hlavného architekta mesta Martin zo dňa 28.06.2016, zápisnicu z miestnej ohliadky vykonanej dňa 07.07.2016, fotodokumentáciu interiéru NKP zaslanú žalobcom zo dňa 13.07.2016. 3. Pamiatkový úrad SR vydal dňa 15.07.2016 preskúmavané rozhodnutie Číslo: PUSR-2016/14131-10/54637/BRO, ktorým v súlade s § 20 ods. 1 a v spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len pamiatkový zákon) zamietol zrušenie vyhlásenia národnej kultúrnej pamiatky vily pamätnej na A. E.. Č.. XX F. L., k. ú. L., parc. č. XXX/X, súp. č. XXX, ktorá je evidovaná v Ústrednom zozname pamiatkového fondu v registri nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok pod číslom XXXX/X a ktorej vlastníkom v zmysle listu vlastníctva č. XXX je žalobca. 4. V dôsledku žalobcom podaného odvolania zo dňa 03.08.2016 (doplnenie odvolania zo 14.09.2016) rozhodol vo veci žalovaný napadnutým rozhodnutím Číslo: MK- 3419/2016-221/12252 zo dňa 06.10.2016, a to tak, že podané odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. 5. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v predmetnej veci bolo začaté správne konanie na základe podnetu žalobcu - jeho listu zo dňa 16.05.2016, pričom po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia ako aj postupu prvostupňového správneho orgánu zistil, že prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia presne definoval tie skutočnosti - pamiatkové hodnoty predmetnej vily, z ktorých vyplývala potreba jej zachovania ako kultúrnej pamiatky. Išlo o : „Hodnotu urbanistickú - objekt je nositeľom urbanistických hodnôt tak z pozície reprezentanta určitého architektonického typu (obytný dom - vila), ako aj samotným začlenením do rastlého urbanizmu mesta. Je súčasťou pravidelnej zástavby vilovej štvrte, situovanej za severnou hranicou pamiatkovej zóny, v dotyku s vilovou kolóniou, ktorú dalo v rokoch 1924 - 25 postaviť Všeobecne prospešné stavebné družstvo v Martine podľa projektov staviteľskej kancelárie W., U., E.. Do urbanizmu vilovej kolónie bola začlenená ako neskôr (po roku 1926) postavený solitér, obklopený rozsiahlou záhradou. Hodnotu architektonickú - Hmotová skladba a dispozičné riešene vily bolo navrhnuté tak, aby vyhovovalo pohodlnému modernému bývaniu rodiny z vyššej strednej triedy mestského obyvateľstva v 20. rokoch 20. storočia. Z architektonického typu a doby vzniku objektu vyplývajú aj špecifické hodnoty dispozično- priestorové, hodnoty konštrukčných a materiálových riešení a hodnoty slohové (dané predovšetkým architektonickým a umelecko-remeselným riešením). Hlavný slohový výraz v štýle ranej moderny je určený celkovo zachovanou hmotovou skladbou objektu, jeho dispozičným a stavebno-technickým riešením, súborom architektonických prvkov komplexne zachovaných fasád. Hodnota architektonická spočíva v hmotovo-priestorovom riešení objektu so zachovaním pôdorysu, traktov, výšky, tvaru a objemu stavebnej hmoty, tvaru a výšky strechy (členitosť stavebných objemov a striech- prienik polvalbových striech s námetkami), historických stavebných konštrukciách (horizontálne a vertikálne) a konštrukcii krovu. K architektonickým a výtvarným prvkom, ktoré sú predmetom ochrany nepochybne patri súbor architektonických fasádnych prvkov (architektonický výraz fasád - osovosť, tvar, rozmery a situovanie pôvodných okenných a dverných otvorov, "zachované architektonické tvaroslovie fasád, priebežná korunná podokenná rímsa, výrazné nadokenné hranolové rímsy, orámovanie okenných otvorov lizénami so štruktúrou tehlového muriva, výrazný rizalit východnej fasády s dominantnou polkruhovou hmotou prízemnej časti so strešnou terasou, ohraničenou murovaným parapetom, kruhové okná západnej fasády a pravouhlé trojosové združené okno v štíte, architektonické riešenie vstupnej verandy s rohovým pilierom s tehličkovým povrchom. Hodnotu historickú - Majiteľom vily bol publicista a učiteľ V. T. (1872 - 1931) a jeho manželka Ž. T., rod. C.. Ekonomické zabezpečenie a kultúrna vyspelosť objednávateľa, ktoré sa v konečnom dôsledku prejavili v projekte vily, obohacujú hodnotový rámec veci a rozširujú ho cez historický kontext o významné kultúrno- spoločenské súvislosti vzniku objektu. Kultúrny a historický rozmer má aj skutočnosť, že vo vile strávila niekoľko mesiacov ku koncu svojho života spisovateľka V. L.-Š.. Pamätná vila s uplatnením modernistických detailov v podobe kruhových okien či tehličkového dekoru, kombinovaných s tradičnými motívmi členitej siluety, polvalbových štítov, polkruhovej prízemnej hmoty s terasou a drevenej verandy, patrí k typickým predstaviteľom mestskej vilovej architektúry vytvorenej v duchu ranej moderny. “ 6. Následne k námietkam uvedených v odvolaní žalobcu uviedol, že prvostupňovému správnemu orgánu - pamiatkovému úradu, ako orgánu špecializovanej štátnej správy, prináležalo v zmysle § 9 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 7 pamiatkového zákona identifikovať objekty, ktoré sú nositeľmi pamiatkových hodnôt v zmysle § 2 ods. 2 pamiatkového zákona. Pamiatkový úrad určil, že predmetná nehnuteľnosť je nositeľom pamiatkových hodnôt, pričom význam jednotlivých pamiatkových hodnôt podrobne uviedol vo svojom prvostupňovom rozhodnutí. 7. K námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu ako účastníka správneho konania žalovaný uviedol, že podľa § 20 ods. 1 pamiatkového zákona, ak nastanú nové skutočnosti, môže pamiatkový úrad vyhlásenie kultúrnej pamiatky alebo vláda vyhlásenie pamiatkovej rezervácie alebo ministerstvo vyhlásenie pamiatkovej zóny zmeniť vo verejnom záujme alebo po zániku pamiatkových hodnôt aj zrušiť. Vyhlásenie ochranného pásma podľa § 18 ods. 2 môže pamiatkový úrad rozhodnutím na základe stanoviska obce vo verejnom záujme zmeniť alebo zrušiť. Ak dôjde k zrušeniu vyhlásenia kultúrnej pamiatky, pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny, pamiatkový úrad rozhodnutím zruší vyhlásenie ochranného pásma. 8. Zo znenia predmetného ustanovenia pamiatkového zákona podľa žalovaného vyplýva, že k zrušeniu vyhlásenia kultúrnej pamiatky môže prísť až po zániku jej pamiatkových hodnôt. Obsahom správneho konania na základe návrhu na zrušenie vyhlásenia kultúrnej pamiatky je presné zistenie skutkového stavu, ktorý preukáže či pamiatkové hodnoty, pre ktoré bola vec vyhlásená za kultúrnu pamiatku naďalej existujú. Za týmto účelom sa porovnajú pamiatkové hodnoty uvedené v Ústrednom zozname pamiatkového fondu so skutočnosťou. Ak nebol zistený podstatný rozpor a zánik pamiatkových hodnôt, neexistuje dôvod na zrušenie vyhlásenia kultúrnej pamiatky. Pamiatkový úrad splnil v správnom konaní svoju povinnosť a vykonal toto porovnanie. Z porovnania skutočností uvedených v Ústrednom zozname pamiatkového fondu a stavu nehnuteľnej kultúrnej pamiatky vyplynulo, že nedošlo k zániku fyzických pamiatkových hodnôt. 9. Poukázal na znenie ust. § 28 ods. 2 písm. f) pamiatkového zákona, podľa ktorého je vlastník kultúrnej pamiatky povinný strpieť sprístupnenie kultúrnej pamiatky, ak nie je obydlím, pre verejnosť podľa vopred určených podmienok, na určený čas a za náhradu, ak tak rozhodol krajský pamiatkový úrad. 10. Účastník konania - žalobca nesprístupnil počas konania miestnej obhliadky dňa 07.07.2016 ani len priľahlú záhradu kultúrnej pamiatky a už vôbec nie priestory, ktoré využíva pri výkone svojej lekárskej praxe a to i napriek tomu, že nebol dôvodný predpoklad, že priestory využívané v rámci lekárskej praxe by bolo možné súčasne využívať ako priestory obydlia. Potom prvostupňový správny orgán, správne vychádzal z predpokladu, že pamiatkové hodnoty, ktoré existovali v interiéri kultúrnej pamiatky, existujú v interiéri aj naďalej a nedošlo k ich zániku. V tejto súvislosti Pamiatkový úrad v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že: „v roku 2005 bola kultúrna pamiatka adaptovaná z bytovej funkcie na funkciu zdravotníckeho zariadenia (1. N P) a na funkciu bytovú (2. NP), pri ktorej došlo k menším úpravám interiéru, bez vplyvu na exteriér. Na fasádach boli v roku 2012 bez povolenia Krajského pamiatkového úradu Žilina, pracoviska Martin vymenené všetky pôvodné drevené výplne okenných otvorov a vstupného otvoru za nové plastové s novým členením. Zmenené boli aj niektoré kruhové okná v štítoch za päťboké. Predmetný objekt aj napriek nepovoleným zásahom stále disponuje súborom významných pamiatkových hodnôt v zmysle zákona č. 49/2002 Z. z..“. Žalovaný mal za to, že odvolávanie sa žalobcu na nedostatočné rozlíšenie ním poskytnutej fotodokumentácie bolo pre rozhodovanie v tomto správnom konaní irelevantné. 11. K námietke, v ktorej sa spochybnili pamiatkové hodnoty, konkrétne hodnoty historické súvisiace s pobytom V. L. Š. v dotknutej kultúrnej pamiatke žalovaný poukázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, v ktorom bolo uvedené: „Účastník konania vyhodnotil väzbu domu na spisovateľku V.. L.. Š. ako nevýznamnú. Nepopiera síce, že spisovateľka v dome žila, nie však uvádzané dva roky, ale iba niekoľko mesiacov. Pamiatkový úrad SP považuje za irelevantné, ako dlho a za akých okolnosti v dome spisovateľka bývala. Väzba V.. L.. Š.P. na predmetný objekt bola nespochybniteľné preukázaná“. 12. Odkaz na väzbu spisovateľky V.. L.. Š. bola pritom v kontexte menovania pamiatkových hodnôt len jeden z viacerých argumentov, nie však jediný potvrdzujúci pamiatkového hodnoty kultúrnej pamiatky. Preto túto námietku nebolo možné hodnotiť ako odôvodňujúcu zrušenie ochrany kultúrnej pamiatky, najmä ak väzba spisovateľky k tomuto objektu bola preukázaná. 13. K časti, že urbanistickú hodnotu ako jednu z pamiatkových hodnôt je možné vztiahnuť na celé okolie dotknutej kultúrnej pamiatky, žalovaný uviedol, že táto námietka mala racionálne jadro, pretože urbanistickú hodnotu zástavby v okolí dotknutej kultúrnej pamiatky potvrdilo aj Mesto Martin vo svojom záväznom stanovisku, ktorým vyjadrilo nesúhlas s návrhom na zrušenie vyhlásenia kultúrnej pamiatky. Mesto Martin v predmetom záväznom stanovisku uviedlo: „V zmysle platného Územného plánu sídelného útvaru Martin (ÚPN-SÚ Martin) v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho záväzných častí vyhlásených "'Všeobecným záväzným nariadením mesta Martin č. 38 v znení neskorších zmien a doplnkov sa predmetná stavba situovaná na parcele č. XXX/X, k. ú. L. nachádza v urbanistickom okrsku XX, funkčnej ploche I. -jestvujúce rodinné domy s nasledovnými záväznými regulatívmi: -hlavná funkcia obytná, prípustná funkcia občianskej vybavenosti a služieb, -rešpektovať existujúce stavebné a uličné čiary, existujúcu mestskú štruktúru a charakter zástavby, rešpektovať existujúcu výšku zástavby (1NP+1) a sklon šikmých striech, -rešpektovať zásady mestskej pamiatkovej zóny -akceptovať zásady pamiatkovej starostlivosti pri dostavbe a prestavbe kultúrnych pamiatok zapísaných v Ústrednom zozname pamiatkového fondu.... V poznámke daného regulatívu je uvedené: Vila - V..L.. Š. (XXXX/X-vila pamätná). Predmetná stavba je súčasťou pravidelnej zástavby vilovej štvrte s typickými funkcionalistickými prvkami. Je jedinečná svojím architektonickým stvárnením, nakoľko všetky ostatné objekty štvrte sú architektonicky príbuzné a majú jednotný rukopis z dielne staviteľov W., U., E.M.. Stojí na nároží ulíc A. J. J.. U.. Je vnímateľná zo všetkých smerov. No nejedná sa len o jeho architektonickú hodnotu. Tým, že v objekte časť svojho života strávila V.. L.. Š., je tu aj jeho kultúrny rozmer. Mesto Martin vyhlásili v roku XXXX za centrum národnej kultúry Slovákov vzhľadom na kultúrno-historické postavenie a existenciu množstva kultúrnych a historických pamiatok neoddeliteľne spätých s históriou slovenského národa a jeho národno-emancipačným vývojom práve na jeho území. Je našou povinnosťou si ctiť tieto hodnoty, ešte donedávna nedotknuté. V Martine žilo a pôsobilo mnoho národných dejateľov, ktorí zanechali výraznú stopu v našich národných dejinách a ich odkaz v rôznych formách je potrebné chrániť. Útvar hlavného architekta nesúhlasí so zámerom vlastníka stavby o zrušenie jej vyhlásenia a žiada stavbu uviesť do pôvodného stavu.“ 14. Zároveň žalovaný uviedol, že Pamiatkový úrad si zabezpečil vyjadrenie Mesta Martin ako jedného z účastníkov správneho konania. Vyjadrenia účastníkov konania sú v zmysle ustanovenia § 32 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre vydanie rozhodnutia v správnom konaní. S jednotlivými vyjadreniami účastníkov konania sa iní účastníci konania môžu oboznámiť formou napríklad nazretia do spisu v zmysle ust. § 23 Správneho poriadku. Správnemu orgánu však nevzniká obligatórna povinnosť doručovať tieto písomnosti v rámci prebiehajúceho správneho konania ostatným účastníkom konania. Správny orgán je povinný v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Z predloženého spisového materiálu vyplývalo, že táto možnosť žalobcovi (odvolateľovi) nebola upretá a pred vydaním rozhodnutia nepožiadal napríklad o nahliadnutie do spisu. Mesto Martin nazvalo svoje vyjadrenie k predmetu správneho konania záväzným stanoviskom, ale ako záväzné stanovisko posudzované nebolo, pretože účastník konania nemá možnosť vydávať záväzné stanoviská. 15. K argumentu žalobcu o nepôvodnosti interiérových dispozícii dotknutej kultúrnej pamiatky žalovaný uviedol, že nakoľko práve žalobca neumožnil vstup do interiéru dotknutej kultúrnej pamiatky nebolo možné túto námietku zo strany Pamiatkového úradu osobne verifikovať. Z doručenej fotodokumentácie zo strany žalobcu nevyplývalo, že by došlo k úbytku pamiatkových hodnôt. Túto skutočnosť vyhodnotil Pamiatkový úrad ako odborná inštitúcia a žalovaný sa s týmto posúdením stotožnil. 16. Vzhľadom na to, že nehnuteľnosť disponuje jednotlivými pamiatkovými hodnotami tak, ako boli uvedené v prvostupňovom správnom rozhodnutí, neboli naplnené podmienky v zmysle ust. § 20 ods. 1 pamiatkového zákona na zrušenie vyhlásenie tejto nehnuteľnosti za kultúrnu pamiatku. Pamiatkový úrad zo zákona je oprávnený posudzovať odborné otázky (pamiatkovú hodnotu) pri vyhlasovaní veci za kultúrnu pamiatku. Pamiatkový úrad vychádzal pri posudzovaní pamiatkovej hodnoty danej nehnuteľnosti z podkladov, ktorých obsahom bola charakteristika nehnuteľnosti, jej popis, fotodokumentácia. Žaloba. 17. Žalobca mal za to, že obe preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov sú nezákonné a žiadal ich zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) - g) SSP, nakoľko vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, pokladal ich za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na posúdenie veci a v správnom konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci. 18. Po stručnom opise priebehu správneho konania a obsahu preskúmavaných rozhodnutí a odvolania žalobcu voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu bolo v žalobe uvedené, že napadnuté rozhodnutie opomínalo žalobcove argumenty, ktoré boli uvedené už v jeho odvolaní, k niektorým argumentom sa vôbec nevyjadrilo (napr. postupné rušenie účelovo vyhlásených kultúrnych pamiatok, výsledky výskumu, podľa ktorých pobyt V. L. Š. trval necelý rok a rozhodne nebol jej pôsobiskom), k niektorým iba formálne (definovanie urbanistickej, architektonickej a historickej hodnoty) a v niektorých miestach si protirečil (definovanie urbanistickej hodnoty). Tvrdenie, že žalobca odmietol prvostupňovému správnemu orgánu sprístupniť záhradu s cieľom vykonania miestnej ohliadky sa nezakladalo na pravde. 19. Podľa žalobcu žalovaný úplne ignoroval doplnenie jeho odvolania zo dňa 14.09.2016, čím porušil ust. § 47 ods. 3 a § 46 Správneho poriadku. 20. Napadnuté rozhodnutie ignorovalo skutočnosť, že prvostupňový správny orgán žalobcu vôbec neinformoval o postúpení jeho odvolania žalovanému - porušenie § 57 ods. 2 Správneho poriadku. 21. Žalobca poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie úplne ignorovalo jeho výslovnú žiadosť o umožnenie nahliadnutia do prvostupňového spisu pred vydaním rozhodnutia - porušenie § 3 ods. 2 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pričom za porušenie tohto ustanovenia je potrebné považovať každú situáciu, keď sa účastník konania dozvedá o vykonaných dôkazoch až z odôvodnenia meritórneho rozhodnutia. 22. Napadnuté rozhodnutie popieralo možnosť existencie lekárskeho zariadenia v obydlí, pričom skutočnosť bola taká, že žalobca odmietol sprístupniť interiér dotknutého domu, ktorý je jeho obydlím s poukazom na nedotknuteľnosť obydlia, avšak vyhotovil fotodokumentáciu zachytávajúcu stav a dispozíciu interiéru. 23. Žalobca namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevyjadril k očividnému porušovaniu zásady materiálnej rovnosti účastníkov konania, spočívajúcej v zásadne rozdielnych prístupoch k možnej rekonštrukcii domov v príslušnej štvrti. Väčšina domov v danej štvrti má rovnaké alebo porovnateľné „pamiatkové hodnoty“ ako dom žalobcu, pričom pamiatkovo chránený je už len dom, kde preukázateľne viac ako 25 rokov žil T. Š. - predseda Matice slovenskej. Žalobca poukázal na skutočnosť, že dôvodom, pre ktorý bol daný dom v minulosti zapísaný (bez správneho konania) do zoznamu pamiatok, bola jeho veľmi vágna väzba na osobu V. L. Š.. Vyjadrenie žalovaného. 24. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 03.05.2017 a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. V prvej časti svojho vyjadrenia sa zaoberal reakciou na argumenty žalobcu k zrušeniu vyhlásenia pamiatkovej ochrany dotknutého domu žalobcu a následne zaujal stanovisko k žalobným námietkam. 25. Poukázal na to, že v postupoval v súlade s § 59 ods. 1 Správneho poriadku a v konaní dospel k záveru, že správne konanie po preskúmaní v odvolacom konaní nebolo potrebné v odvolacom konaní dopĺňať, pretože prvostupňový správny orgán presne a úplne zistil skutkový stav veci. Pokladal argument žalobcu o dĺžke času, ktorý strávila V. L. Š. v danom dome a to, či bola osoba V. T. osobou s lokálnou dôležitosťou z pohľadu zachovania pamiatkových hodnôt za irelevantné. Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, kde sa uvádzalo, že upozornil na skutočnosť, že urbanistickú hodnotu ako jednu z pamiatkových hodnôt bolo možné vzhliadnuť na celé okolie dotknutej kultúrnej pamiatky - posudzovaného domu. Urbanistickú hodnotu zástavby v okolí dotknutého domu potvrdilo aj mesto Martin vo svojom v správnom konaní podanom stanovisku. 26. K žalobnej námietke o tom, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané „bez akejkoľvek pridanej hodnoty“, t. j., že dokazovanie prvostupňového správneho orgánu nebolo doplnené a odvolací orgán deklaroval súhlas so zabezpečenými dôkazmi pamiatkového úradu žalovaný poukázal na znenie § 59 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Správny poriadok výslovne uvádza: ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní. Predmetné správne konanie po preskúmaní v odvolacom konaní nebolo potrebné v odvolacom konaní dopĺňať, pretože pamiatkový úrad presne a úplne zistil skutkový stav veci a on sa s obsahom rozhodnutia napadnutého v odvolacom konaní stotožnil. Argumenty žalobcu o tom, aký dlhý čas strávila V. L.A. - Š. v dotknutej nehnuteľnosti, alebo či je osoba V. T. výhradne osoba s lokálnou dôležitosťou boli z pohľadu zachovania pamiatkových hodnôt irelevantné popri hmotnoprávnych dôvodoch uvedených v § 2 ods. 2 pamiatkového zákona. 27. K tvrdeniu žalobcu o tom, že napadnuté rozhodnutie si protirečí, žalovaný uviedol, že citovaná časť vety „Táto námietka má racionálne jadro...“, ktorú rozhodnutie obsahuje bola vytrhnutá z kontextu. Sám žalobca konštatoval, že urbanistické hodnoty treba vztiahnuť na široké okolie nehnuteľnosti v jeho vlastníctve. S týmto argumentom žalobcu sa stotožnil, a preto v napadnutom rozhodnutí uviedol: „K časti, v ktorej sa upozorňuje na skutočnosť, že urbanistickú hodnotu ako jednu z pamiatkových hodnôt, je možné vztiahnuť na celé okolie dotknutej kultúrnej pamiatky“. Táto námietka žalobcu mala racionálne jadro, pretože urbanistickú hodnotu zástavby v okolí dotknutej kultúrnej pamiatky potvrdilo aj mesto Martin vo svojom stanovisku, ktorým vyjadrilo nesúhlas s návrhom na zrušenie vyhlásenia kultúrnej pamiatky. 28. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie úplne ignorovalo doplnenie odvolania zo dňa 14.09.2016 žalovaný uviedol, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vyjadril jednotlivo ku všetkým argumentom odvolania žalobcu. Doplnenie odvolania žalobcu zo dňa 14.09.2016 poukazovalo na zrušené vyhlásenia za národné kultúrne pamiatky na území Slovenskej republiky, ktoré sa netýkali predmetu konania a nemali žiadny vzťah k prejednávanej veci. Vzhľadom na túto skutočnosť sa potom žalovaný s obsahom tohto listu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia už nezaoberal. 29. Ohľadom námietky, že napadnuté rozhodnutie ignorovalo skutočnosť, že Pamiatkový úrad o postúpení odvolania žalobcu ako účastníka konania vôbec neinformoval, a že túto informáciu žalobca dostal až na základe ním iniciovanej otázky žalovanému, uviedol, že nakoľko sa žalobca sám a iniciatívne informoval, či jeho odvolanie bolo žalovanému už doručené a táto skutočnosť mu bola potvrdená, tým bola splnená procesná povinnosť správneho orgánu vyplývajúca z ustanovenia § 57 ods. 2 Správneho poriadku a nebolo ďalej potrebné zo strany žalovaného v odvolacom konaní tento nedostatok odstrániť. Zo strany správneho orgánu nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré by mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, t. j. postupom správneho orgánu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcovi riadne konať pred správnym orgánom (§191 ods. l písm. g/ Správneho súdneho poriadku). 30. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie úplne ignorovalo (resp. v odôvodnení napadnutého rozhodnutia to priamo popiera) výslovnú žiadosť žalobcu (účastníka konania) o umožnenie nahliadnutia do prvostupňového spisu v okamihu pred vydaním rozhodnutia, táto mu bola napriek jeho výslovnej žiadosti odopretá, žalovaný uviedol, že žalobca takéto svoje tvrdenie ničím nepreukázal. Žalobcovi nebola odopretá možnosť nahliadnuť do spisu. Je právom účastníka konania v prípade záujmu o nahliadnutie do spisu sa dostaviť do sídla správneho orgánu a do spisu nahliadnuť v súlade s § 23 Správneho poriadku. Správnemu orgánu však nevzniká obligatórna povinnosť doručovať písomnosti zo spisu v rámci prebiehajúceho správneho konania účastníkovi konania. Správny orgán je povinný podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že táto možnosť odvolateľovi nebola odopretá. Treba však zdôrazniť, že samé porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku nie je dostatočným právnym dôvodom na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia, ak nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej (Soňa Košičiarová, Správny poriadok Komentár, Heuréka, 2013 str. 169). Poukazujeme aj na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžo/l 12/2010 z 20.10.2010, podľa ktorého, ak správny orgán v priebehu konania umožnil účastníkovi konania vyjadrovať sa k veci a navrhovať dôkazy, nemožno považovať za procesné pochybenie postup správneho orgánu, keď opätovne nevyzval účastníka konania na vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia, keďže výklad právnej normy ustanovenej v § 33 Správneho poriadku je potrebné vykonávať na základe logického a rozumného uváženia vzhľadom na konkrétne okolnosti individuálne v každej veci a nemožno ho vykonať formalistický. 31. K namietanej skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie popiera možnosť existencie lekárskeho zariadenia v obydlí a žiaden právny predpis pritom nezakazuje vykonávať lekársku prax vo svojom obydlí, žalovaný uviedol, že žalobca dňa 07.07.2016 prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. Mgr. Tomáša Michalíka, PhD., odmietol vstup pracovníkov Krajského pamiatkového úradu Žilina do nebytových priestorov dotknutej národnej kultúrnej pamiatky z tohto dôvodu: „ Vstup do objektu nebol umožnený s poukazom na ustanovenie čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, ako aj § 12 ods. 1 zákona o ochrane pamiatkového zákona z titulu ochrany súkromia a obydlia“. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na výpis z listu vlastníctva č. XXX predložený žalobcom, v ktorom je v časti A L. podstata, Stavby, súpisné číslo XXX, na parcele číslo XXX/X uvedené pod popisom stavby: „Rodinný dom, časť zdravotnícke zariadenie“. Z uvedeného výpisu z katastra nehnuteľností vyplývalo, že celý priestor rodinného domu nebol obydlím, teda neslúžil na bývanie. Aj keď pojem obydlie nie je v našom právnom poriadku definovaný, z významu slova „obydlie“ vyplýva, že obydlie má slúžiť na bývanie, a preto požíva ochranu podľa čl. 21 ods. l Ústavy SR, ako aj § 12 ods. l písm. a) pamiatkového zákona. Časť nehnuteľnosti bola však zdravotnícke zariadenie. Podľa § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zdravotnícke zariadenie je prevádzkový útvar zriadený na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Zdravotnícke zariadenia možno prevádzkovať len na základe povolenia; povolenia sa vydávajú na zdravotnícke zariadenia ambulantnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti a lekárenskej starostlivosti. Podrobnosti o požiadavkách na prevádzku zdravotníckych zariadení z hľadiska ochrany zdravia sú ustanovené vo vyhláške Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č, 553/2007 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o požiadavkách na prevádzku zdravotníckych zariadení z hľadiska ochrany zdravia, ktorá bola vydaná na základe zákona č. 355/2007 Z. z. Zo znenia uvedených všeobecne záväzných právnych predpisov jednoznačne vyplýva, že zdravotníckym zariadením môžu byť výhradne nebytové priestory. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odmietol vstup pracovníkov Krajského pamiatkového úradu do celého objektu. Týmto žalobca porušil povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 28 ods. 2 písm. d) pamiatkového zákona (podľa ktorého je vlastník kultúrnej pamiatky povinný umožniť zamestnancom orgánu na ochranu pamiatkového fondu a oprávneným osobám po predložení služobného preukazu vstupovať do priestorov nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, ak nie sú obydlím, alebo im predložiť hnuteľnú kultúrnu pamiatku na dokumentačné účely, výskumné účely alebo s cieľom zabrániť poškodeniu, alebo zničeniu kultúrnej pamiatky) a súčasne zamedzil riadnemu výkonu štátneho pamiatkového dohľadu podľa § 12 ods. 1 písm. a) pamiatkového zákona (osoby, ktoré podľa § 5, 10 a 11 pamiatkového zákona plnia úlohy štátnej správy na úseku ochrany pamiatkového fondu, sú pri výkone štátneho pamiatkového dohľadu oprávnené vstupovať na archeologické náleziská, do priestorov nehnuteľných kultúrnych pamiatok, na nehnuteľnosti v pamiatkovom území a na územie, kde sa pripravuje alebo uskutočňuje stavba alebo iná hospodárska činnosť podľa § 32 a 36; ak sú obydlím, len so súhlasom toho, kto v nich býva.). zároveň žalovaný poukázal na čl. 21 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého, „ Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy (iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia) môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.“ 32. K argumentu, že v napadnutom rozhodnutí sa vôbec nevyjadril k úplne očividnému porušovaniu zásady materiálnej rovnosti účastníkov konania, spočívajúcej v zásadne rozdielnych prístupoch k možnej rekonštrukcii domov v príslušnej štvrti, žalovaný poukazujúc na znenie § 32 pamiatkového zákona, ktorým sa určujú podmienky obnovy národných kultúrnych pamiatok, uviedol, že o obnove národných kultúrnych pamiatok na základe žiadosti vlastníkov národných kultúrnych pamiatok rozhoduje miestne príslušný krajský pamiatkový úrad. Vlastník národnej kultúrnej pamiatky (žalobca) o tejto skutočnosti mal vedomosť a túto povinnosť mal dodržať. Žalovaný poukázal na to, že bol informovaný, o tom, že žalobca povinnosť oznámiť zámer obnovy svojej nehnuteľnosti, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou, v roku 2016 nedodržal a bol uznaný vinným za spáchanie priestupku na úseku ochrany pamiatkového fondu podľa ustanovení pamiatkového zákona. 33. Námietka žalobcu smerujúca k zásadne rozdielnym prístupom k možnej rekonštrukcii domov v príslušnej štvrti vychádza zo skutočnosti, že „ostatné domy“ v dotknutej mestskej časti neboli chránené ako národné kultúrne pamiatky a ich obnova bola limitovaná výhradne ustanoveniami stavebného zákona bez nutnosti komunikovať o zámere obnovy s orgánmi štátnej správy na úseku ochrany pamiatkového fondu (s príslušným krajským pamiatkovým úradom). Žalobca v tejto časti žaloby teda namietal akúsi diskrimináciu vlastníkov národných kultúrnych pamiatok, ktorí podľa znenia pamiatkového zákona sú povinní žiadať o schválenie svojho zámeru obnovy národnej kultúrnej pamiatky a iní vlastníci nehnuteľností túto povinnosť nemajú. Rozdielny prístup k povoleniu rekonštrukcie domov, ktoré sa nachádzajú v rovnakej mestskej štvrti, teda vyplýva z rozdielneho stupňa ich ochrany, v tomto konkrétnom prípade z ochrany ustanovenej pamiatkovým zákonom. 34. Žalobca v tejto časti žaloby poukázal na § 3 ods. 4 Správneho poriadku (nesprávne uvádza odsek 4; vzhľadom na jeho citáciu ide o odsek 5) : Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Ide o uplatnenie princípu legitímneho očakávania. Súdna judikatúra zdôrazňuje, že princíp legitímneho očakávania treba chápať ako stav, keď rozhodovacia prax správnych orgánov je jednotná a súčasne súladná so zákonom. To však neznamená, že ak vydá správny orgán rozhodnutie, ktoré sa od jeho doterajšej praxe odlišuje, adresát rozhodnutia sa môže účinne domôcť jeho zmeny alebo zrušenia výlučne s poukazom na skôr vydané rozhodnutie v situácii, ak skoršie rozhodnutie je nezákonné. Žalovaný uviedol, že ochrana pamiatkovo zaujímavých objektov nie je proces ukončený, ale stále sa dynamicky vyvíja. Tým treba rozumieť to, že štátne orgány na úseku ochrany pamiatkového fondu najmä podľa § 2 ods. 7 pamiatkového zákona vykonávajú dohľad nad pamiatkovým fondom a priebežne vyhodnocujú a dokumentujú veci, ktoré sa v priebehu času stávajú nositeľmi pamiatkových hodnôt. Z toho vyplýva, že v budúcnosti po vyhodnotení architektonicko- historických hodnôt okolitej mestskej zástavby môže prísť k vyhláseniu podobných objektov za národné kultúrne pamiatky. 35. K námietke, že dom bol v minulosti (bez správneho konania) zapísaný do zoznamu pamiatok žalovaný uviedol, že predmetný dom ako pôsobisko V. L.- Š. bol v roku 1967 vyhlásený za kultúrnu pamiatku a zapísaný do štátneho zoznamu pamiatok na základe zákona SNR č. 7/1958 Sb.n.SNR o kultúrnych pamiatkach, podľa ktorého sa kultúrne pamiatky nevyhlasovali v správnom konaní. Podľa § 45 ods. 1 pamiatkového zákona kultúrne pamiatky a národné kultúrne pamiatky zapísané v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky podľa predchádzajúcich právnych predpisov sa považujú za národné kultúrne pamiatky podľa tohto zákona. 36. Záverom žalovaný poukázal na to, že žalobca pri kúpe domu vedel, že je to národná kultúrna pamiatka. Článok 44 ods.2 Ústavy SR ukladá povinnosť každému zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. Vyhlásením nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky sa sleduje všeobecný spoločenský záujem, t. j. ochrana pamiatkového fondu tak, ako je definovaná pamiatkovým zákonom, pričom tým nie je narušené vlastnícke právo ako základné ľudské právo chránené ústavou. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať kultúrne pamiatky nad mieru ustanovenú zákonom (čl. 20 ods.3 Ústavy SR). Povinnosť ochrany kultúrneho dedičstva a odmietanie zákonných povinností vlastníka nehnuteľnej kultúrnej pamiatky boli dôvodom, pre ktoré žalobca podanou žalobou usiluje o zrušenie vyhlásenia národnej kultúrnej pamiatky domu v jeho vlastníctve. Vyjadrenie pribratého účastníka. 37. Pribratý účastník vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 28.10.2019 uviedol, že keďže nie je orgánom štátnej správy na úseku ochrany pamiatkového fondu k procesnému postupu správnych orgánov sa nebude vyjadrovať. Ohľadom objektu predmetného rodinného domu, ktorého postavenie ako kultúrnej pamiatky bolo predmetom dotknutých správnych konaní poukázal na svoje odborné stanovisko (Útvar hlavného architekta mesta Martin), v ktorom vyjadril nesúhlas so zámerom vlastníka stavby (žalobcu) zrušiť vyhlásenie danej stavby ako národnej kultúrnej pamiatky - pamätná vila a zároveň žiadal uviesť zmenené tvary okenných otvorov do pôvodného kruhového stavu. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie. 38. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom v súlade s § 114 SSP konanom v neprítomnosti pribratého účastníka a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom a žalobné námietky neodôvodňujú jeho zrušenie. 39. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 40. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 41. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 42. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z. z. pamiatkovou hodnotou sa rozumie súhrn významných historických, spoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických, výtvarných alebo umelecko-remeselných hodnôt, pre ktoré môžu byť veci predmetom individuálnej alebo územnej ochrany. 43. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. ak nastanú nové skutočnosti, môže pamiatkový úrad vyhlásenie kultúrnej pamiatky alebo vláda vyhlásenie pamiatkovej rezervácie alebo ministerstvo vyhlásenie pamiatkovej zóny zmeniť vo verejnom záujme alebo po zániku pamiatkových hodnôt aj zrušiť. 44. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 45. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 46. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 47. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. 48. Podľa § 57 ods. 2 Správneho poriadku ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania. 49. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti postupu ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného v rozsahu žalobných námietok. 50. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z hľadiska toho, či takéto namietané procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré musí mať zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Každé rozhodnutie správneho orgánu musí spĺňať všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, t. j. musí byť vydané v písomnej forme, vecne príslušným správnym orgánom. Musí vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať náležitosti určené právnymi predpismi na prejednávanú vec sa vzťahujúcimi. 51. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia. 52. Správny súd uvádza, že základným účelom existencie určitých nehnuteľností v postavení národných kultúrnych pamiatok je zachovanie a ochrana kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky pre nasledujúce generácie. Ide o súbor objektov, ktoré sú určitým spôsobom významné pre Slovensko, slovenský národ, resp. pre kultúrne dedičstvo Európy. Aj z tohto dôvodu je na Slovensku vedený Ústredný zoznam pamiatkového fondu a v registri nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok pod číslom XXXX/X je evidovaná predmetná nehnuteľnosť - vila pamätná so zaužívaným názvom vila T., pôsobisko V. L. Š., druhové určenie architektúra. 53. Pamiatkový zákon presne stanovuje tie skutočnosti, po splnení ktorých dáva príslušnému orgánu - pamiatkovému úradu fakultatívnu možnosť v správnom konaní rozhodnúť o zrušení skôr vyhlásenej kultúrnej pamiatky. Je to v zmysle § 20 ods. 1 v prípade, ak sa preukáže, že došlo k zániku pamiatkových hodnôt posudzovaného objektu. Ak by v správnom konaní došlo k preukázaniu zániku pamiatkových hodnôt predmetnej posudzovanej vily bolo by možné rozhodnúť o zrušení jej zápisu v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok. 54. V prejednávanej veci z obsahu pripojeného administratívneho spisu ako aj odôvodnenia oboch preskúmavaných rozhodnutí je podľa názoru správneho súdu nepravdivé tvrdenie uvádzané v žalobe, že jediným dôvodom zápisu vily do zoznamu pamiatok je skutočnosť, že bola pôsobiskom V. L. Š.. Zároveň je však potrebné uviesť, že V. L. Š. preukázateľne v predmetnej vile v určitom období pred svojou smrťou krátky čas (cca 1 rok) žila. Skutočnosť, že vo vile žila V. L. Š. však nie je jediným dôvodom prečo bola predmetná vila zapísaná v Ústrednom zozname pamiatkového fondu v registri nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok. Takýmto dôvodom, ktorý jednoznačne bol identifikovaný aj v oboch preskúmavaných rozhodnutiach je pretrvávajúca existencia urbanistických a architektonických hodnôt vily, ktoré boli detailne opísané v týchto rozhodnutiach (bod 5 tohto rozsudku). Zachovanie pamiatkových hodnôt vily (interiéru) a ani nepovolené zmeny uskutočnené žalobcom na jej fasáde nemali vplyv na zachovanie hodnôt vily, čo vyplýva aj zo záväzného stanoviska pribratého účastníka konania (bod 10 tohto rozsudku). Preto je potrebné prijať záver, že v danom prípade nedošlo k zániku pamiatkových hodnôt vily a správny súd je názoru, že ani prípadná nepovolená prestavba nemôže byť bez ďalšieho dôvodom na zrušenie vyhlásenie kultúrnej pamiatky. K zrušeniu vyhlásenia kultúrnej pamiatky môže prísť iba v prípade zániku pamiatkových hodnôt vily, k čomu však nedošlo a túto skutočnosť žalovaný riadne odôvodnil a nie je dôvod na to, aby správny súd vstupoval do detailnej správnej úvahy žalovaného o pretrvávaní pamiatkových hodnôt (historická, urbanistická a architektonická) predmetnej vily, ktoré odôvodňujú zotrvania jej ponímania ako kultúrnej pamiatky. 55. Hodnovernosti, ústretovosti a súčinnosti konania žalobcu pri posudzovaní jeho návrhu neprispel ani fakt, že na riadne určenej ohliadke nehnuteľnosti Pamiatkovým úradom nesprístupnil posudzovanú vilu a jej ohliadka sa mohla uskutočniť len z verejne prístupných priestorov - ulice. 56. Podľa správneho súdu nie je možné prisvedčiť žalobným námietkam. Skutočnosť, že žalobca nebol Pamiatkovým úradom informovaný o postúpení jeho odvolania voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu (porušenie povinnosti ustanovenej v § 57 ods. 2 Správneho poriadku) nie je samo osebe dôvodom nezákonnosti procesného postupu správneho orgánu. Tak isto aj v prípade námietky porušenia ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku je treba uviesť, že správny orgán nemá povinnosť na žiadosť účastníka konania mu doručovať obsah administratívneho spisu (listinných dôkazov), ale má povinnosť mu umožniť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania. Takáto možnosť postupom Pamiatkového úradu nebola žalobcovi odňatá. Žalovaný sa v svojom napadnutom rozhodnutí vyjadril k všetkým relevantným námietkam v odvolaní žalobcu a svoje rozhodnutie logicky odôvodnil vzhľadom na zistený skutkový stav veci a správne právne vec posúdil zhodnotiac skutkový stav. 57. V posudzovanom administratívnom konaní príslušné orgány verejnej správy v oboch stupňoch vykonali v zodpovedajúcom rozsahu a kvalite zisťovanie skutkového stavu spojené s miestnou ohliadkou objektu a dospeli k záveru, ktorý riadne odôvodnili v preskúmavaných rozhodnutiach a z ktorého je možné vyvodiť jednoznačný záver, že predmetná vila spĺňa všetky predpoklady na to, aby bol ponechaný jej status kultúrnej pamiatky, t. j. objekt takého významu, že si zasluhuje zvýšenú ochranu zo strany štátu. Vlastníctvo takejto nehnuteľnosti zároveň zaväzuje jeho majiteľa (žalobcu) rešpektovať obmedzenia pri užívaní objektu vyplývajúce z tejto skutočnosti a náležite sa starať o zachovanie pamiatkových hodnôt vily. Postavenie vily ako NKU (rozdielny stupeň jej ochrany) zároveň obmedzuje žalobcu ako jej vlastníka v prípade zásadných stavebných úprav - rekonštrukcie (exteriéru a interiér), na ktoré je vždy potrebný súhlas pamiatkového úradu a nestačí len súhlas príslušného všeobecného stavebného úradu, tak ako je to v prípade iných nehnuteľností - rodinných domov v bezprostrednom okolí - rovnakej štvrti mestských víl, ktoré všetky majú jednotnú architektúru, boli postavené skôr a aj preto nie sú pamiatkovo chránené. 58. Záverom musí správny súd uviesť, že v administratívnom konaní nezistil žiadne také porušenia, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný, resp. Pamiatkový úrad vykonal riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu a náležite zistil skutkový stav veci. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a je v zodpovedajúcom rozsahu odôvodnené, pričom žalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu a zistený skutkový stav správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je vecne správne a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 59. O nároku na právo na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP a vo veci úspešnému žalovanému ich nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil a navyše ide o orgán štátnej správy. Taktiež správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania pribratého účastníka v zmysle § 169 SSP, nakoľko tomuto žiadne trovy konania nevznikli a ani si ich neuplatnil. 60. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).