Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/110/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201344 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017201344.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a sudcov JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: EDYMAX Facility Management SE, so sídlom Bajkalská 22, 821 09 Bratislava, IČO 46 812 903, zastúpený: JUDr. Miloš Kvasňovský, advokát, so sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2017/4230 O-387/2017 zo dňa 06.07.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Krajský súd v Bratislave žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 01.08.2017 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len správny súd) sa domáhal žalobca preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/ BEZ/2017/4230 O-387/2017 vydaného dňa 06.07.2017 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie), ako aj jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia Inšpektorátu práce Bratislava (ďalej aj len prvostupňový orgán, resp. inšpektorát práce) Číslo: 2017/777 2017/6300 zo dňa 04.05.2017 (ďalej len prvostupňové rozhodnutie) a žiadal znížiť výšku uloženej mu sankcie tak, aby táto sankcia bola primeraná povahe skutku a nemala pre neho likvidačný charakter. Zároveň žiadal priznať podanej žalobe odkladný účinok o čom rozhodol správny súd uznesením č. k. 6S/110/2017 - 34 zo dňa 21.02.2018 a tento návrh zamietol. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia správnych orgánov. 2. Pripojený administratívny spis žalovaného okrem iných písomnosti obsahuje: mzdové listy, výplatné pásky a mzdové dekréty kontrolovaných pracovníkov, Protokol Inšpektorátu práce Bratislava o výsledku inšpekcie č. IBA-079-38-2.3/P-E24,25-15 zo dňa 12.11.2015, Protokol Inšpektorátu práce Bratislava o výsledku inšpekcie č. IBA-078-38-2.3/P-E24,25-15 zo dňa 12.11.2015, vyjadrenie žalobcu k protokolu o výsledku inšpekcie práce zo dňa 14.12.2015 a 03.03.2016, Upovedomenie Inšpektorátu práce Bratislava o začatí správneho konania o uložení pokuty zo dňa 22.03.2017, Vyjadrenie žalobcu zo dňa 27.04.2017 k upovedomeniu o začatí správneho konania o uložení pokuty. 3. Inšpektorát práce Bratislava vydal preskúmavané prvostupňové rozhodnutie Číslo: 2017/777, 2017/6300 dňa 04.05.2017 a uložil ním žalobcovi podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o inšpekcii práce) pokutu vo výške 11 000 eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 93 ods. 2, § 99, § 58 ods. 5 a § 87 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej Zákonník práce). 4. V dôsledku žalobcom podaného odvolania zo dňa 25.05.2017 vo veci rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. OPS/BEZ/2017/4230 O-387/2017 zo dňa 06.07.2017 a zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia a to tak, že za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 93 ods. 2, § 99, § 58 ods. 5 a § 87 ods. 4 Zákonníka práce žalobcovi uložil pokutu vo výške 11 000 €, a to za spáchanie správnych deliktov, ktorých skutkovú podstatu tento naplnil protiprávnym konaním tak, že: 1/ nerozvrhol pracovný čas zamestnancov pracujúcich u užívateľského zamestnávateľa EDYMAX Europe s. r. o. na prevádzke VOLKSWAGEN SLOVAKIA, a. s. Jána Jonáša 1, Bratislava, tak, aby mali raz za týždeň dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, a to u P. D. v období 06.10.2014 až 24.10.2014 a 18.11.2014 až 29.11.2014, u K. Z. v období 07.10.2014 až 14.10.2014 a 07.10.2014 až 23.10.2014, u Y. T. v období 07. 10. 2014 až 14. 10. 2014, u P. O. v období 11. 08. 2014 až 06. 09. 2014, 08. 09. 2014 až 25. 09. 2014, 06, 10. 2014 až 25. 10. 2014, 18. 11. 2014 až 30. 11. 2014, čím porušil § 93 ods. 2 Zákonníka práce, 2/ neviedol evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnancov pracujúcich u užívateľského zamestnávateľa EDYMAX Europe s. r. o., na prevádzke VOLKSWAGEN SLOVAKIA, a. s., Jána Jonáša 1, Bratislava, a to v období júl až november 2014 u P. D., K. Z., A. P., Y. T., P. O. a I. Z. tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanci vykonávali prácu alebo mali nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť, ale zaznamenával iba počet odpracovaných hodín v jednotlivých dňoch, a tým, že neviedol evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnancov pracujúcich u užívateľského zamestnávateľa DHL Exel Slovakia, s. r. o., na prevádzke VOLKSWAGEN SLOVAKIA, a. s., Jána Jonáša 1, Bratislava, tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanci vykonávali prácu alebo mali nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť, ale zaznamenával iba počet odpracovaných hodín v jednotlivých dňoch, a to u A. X., I. E., T. I., B. P., Z. D., A. T., I. A. a O. W. a u O. I. v období júl až september 2014, čím porušil § 99 Zákonníka práce, 3/ zamestnancom T. I., B. P., Z. D., A. T., I. A., O. W. a O. I.K., A. X. a I. E. v období júl 2014 a september 2014, všetci pracujúci na pozícii vodič vysokozdvižného vozíka, ktorí boli dočasne pridelení na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi DHL Exel Slovakia, s. r. o., prevádzka VOLKSWAGEN SLOVAKIA, a. s., Jána Jonáša 1, Bratislava, neposkytol v uvedenom období rovnako priaznivé mzdové podmienky ako boli poskytované porovnateľným zamestnancom užívateľského zamestnávateľa, keďže im poskytoval základnú mesačnú mzdu vychádzajúc zo sumy 585 eur hoci porovnateľní zamestnanci užívateľského zamestnávateľa mali základnú mzdu vo výške 739 eur, čím porušil § 58 ods. 5 Zákonníka práce, 4/ rozvrhol zamestnancom pracujúcim u užívateľského zamestnávateľa DHL Exel Slovakia, s. r. o. na prevádzke VOLKSWAGEN SLOVAKIA, a. s., Jána Jonáša 1, Bratislava, pracovný čas tak, že v priebehu 24 hodín presiahol 12 hodín, a to A. X. v septembri 2014, O. I. v septembri 2014, T. I. v auguste a septembri 2014, B. P. v júli až septembri 2014, Z. D. v auguste 2014, A. T. v júli až auguste 2014 a O. W. v júli až septembri 2014, čím porušil § 87 ods. 4 Zákonníka práce. 5. Žalovaný uviedol, že z obsahu administratívneho spisu vyplývalo, že dňa 04.12.2014 v kontrolovanom subjekte (žalobca) a v dňoch 05.12.2014, 08.12.2014, 19.12.2014, 26.05.2015, 31.08.2015, 08.09.2015, 09.09.2015, 10.09.2015, 02.10.2015, 30.10.2015, 02.11.2015, 02.11.2015, 09.11.2015, 10.11.2015 a 12.11.2015 na inšpektoráte práce, bola vykonaná inšpekcia práce so zameraním na kontrolu dodržiavania pracovnoprávnych a mzdových predpisov a na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania v zmysle zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o nelegálnej práci) vo vzťahu k zamestnancom dočasne prideleným na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi DHL Exel Slovakia, s. r. o. a vo vzťahu k zamestnancom dočasne prideleným na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi EDYMAX Europe s. r. o. 6. Pri výkone inšpekcie práce boli zistené nedostatky spočívajúce v porušení povinnosti vyplývajúcich zo Zákonníka práce. Zistené nedostatky boli zdokumentované v protokole o výsledku inšpekcie práce č. IBA-079-38-2.3/P-E24,25-15 zo dňa 12.11.2015 (ďalej protokol). Obsah protokolu bol prerokovaný dňa 12.11.2015 s A.. D. B. - splnomocnenou zástupkyňou žalobcu, ktorá k zisteným skutočnostiam a nedostatkom, ktoré boli uvedené v protokole uviedla, že k spôsobu zisťovania nemá námietky a zistené nedostatky berie na vedomie. 7. Inšpektorát práce opierajúc sa o skutkové závery inšpekcie práce začal správne konanie vo veci uloženia pokuty za správne delikty. K oznámeniu o začatí správneho konania zo dňa 22.03.2017 sa žalobca vyjadril listom zo dňa 27.04.2017, v ktorom uviedol, že zistené nedostatky v rámci svojich možností odstránil a rovnako tak vykonal opatrenia na predchádzanie vzniku obdobných situácií v budúcnosti. Zároveň uviedol, že nepovažuje uloženie pokuty za zistené nedostatky za účelné, nakoľko samotný výkon inšpekcie práce a prijatie nápravných opatrení splnilo preventívny účinok. 8. Žalobca sa v zákonom stanovenej lehote proti prvostupňovému rozhodnutiu o uložení pokuty odvolal. V odvolaní zo dňa 25.05.2017 uviedol, že nenamieta, že je objektívne zodpovedný za porušenia zistené zo strany inšpektorátu práce a rovnako nie je jeho cieľom sa tejto zodpovednosti zbaviť, avšak nestotožňuje sa s výškou pokuty, ktorá je podľa jeho názoru vzhľadom na jeho správanie sa spočívajúce vo vynaložení maximálneho a objektívneho možného úsilia za účelom odstránenia protiprávneho stavu neprimerane vysoká, až likvidačná a nezodpovedá charakteru protiprávneho konania, závažnosti porušenia sankcionovaných povinností, spôsobu a následkom porušenia sankcionovaných povinností a iným okolnostiam prípadu, a výrazne uprednostňuje represívny charakter uloženej pokuty pred jej preventívnym pôsobením. 9. Poukázal tiež na to, že u neho ide o prvý prípad správneho konania o uložení pokuty za porušenie povinností vyplývajúcich z ust. § 58 ods. 5 Zákonníka práce, pričom pokuta podľa jeho názoru nebola uložená v súlade s účelom ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Zároveň namietal nedostatočné odôvodnenie samotnej výšky uloženej pokuty, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03. 05. 2011 sp. zn. 3 Sžo/253/2010. 10. Tiež uviedol, že už samotné prejednanie veci pred inšpektorátom práce vyvolalo pozitívny a želaný efekt správneho konania, zistené nedostatky zobral na vedomie a zároveň deklaroval prijatie nápravných opatrení, na ktorú skutočnosť však inšpektorát práce pri rozhodovaní o výške uloženej pokuty podľa jeho názoru neprihliadal. 11. Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca za to, že inšpektorát práce pri použití správnej úvahy pri ukladaní pokuty rozhodol nesprávne a uložil pokutu vo výške, ktoré bola podľa jeho názoru neprimeraná. V závere požiadal žalovaného, aby ako odvolací správny orgán vydal rozhodnutie, ktorým zmení napadnuté rozhodnutie inšpektorátu práce v časti týkajúcej sa výšky pokuty, a to tak, že mu uloží za zistené porušenia pokutu v nižšej primeranej sume. 12. Žalovaný ako odvolací správny orgán po dôslednom preskúmaní napadnutého prvostupňového rozhodnutia a predloženého odvolacieho spisu dospel k právnemu záveru, že správny orgán prvého stupňa jednoznačne preukázal, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia § 93 ods. 2, § 99, § 58 ods. 5 a § 87 ods. 4 Zákonníka práce. 13. Podľa § 93 ods. 2 Zákonníka práce, ak povaha práce a podmienky prevádzky neumožňujú rozvrhnúť pracovný čas zamestnanca staršieho ako 18 rokov podľa odseku 1, poskytnú sa dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku v týždni v iných dňoch týždňa. Žalobca pritom nerozvrhol pracovný čas zamestnancov pracujúcich u užívateľského zamestnávateľa EDYMAX Europe s. r. o. na prevádzke VOLKSWAGEN SLOVAKIA, a. s., Bratislava tak, aby mali raz za týždeň dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku. 14. Inšpektorát práce vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci aj v prípade sankcionovania žalobcu za porušenie § 99 Zákonníka práce. V zmysle citovaného ustanovenia bol zamestnávateľ povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca. 15. Aj napriek skutočnosti, že citované ustanovenie nekonkretizuje, akou formou mala byť predmetná evidencia vedená (či písomne alebo v elektronickej podobe, prípadne vo forme jednoduchej registrácie zo strany zamestnávateľa), vyžaduje, aby zamestnávateľ pri plnení si tejto povinnosti postupoval spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o začiatku a konci časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu v rámci rozvrhovaného pracovného času, nočnú prácu, či prácu nadčas, prípadne mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. 16. Zamestnávateľ (žalobca) mal teda evidenčnú povinnosť a bol povinný viesť: 1. evidenciu pracovného času (v nej sa eviduje začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu v rámci rozvrhovaného pracovného času, pričom nevyhnutné bolo zaznamenať aj čerpanie prestávky v práci - jej začiatok a koniec), 2. evidenciu práce nadčas (v nej sa samostatne zaeviduje začiatok a koniec časového úseku vykonávania práce nadčas, aby sa odlíšila od pracovného času, ktorý bol rozvrhovaný), 3. evidenciu nočnej práce (samostatne sa eviduje, že časový úsek, okrem toho, že sa zaeviduje ako pracovný čas, bol aj nočnou prácou - eviduje sa začiatok a koniec nočnej práce, teda práce, ktorá sa vykonáva v čase medzi 22:00 h a 06:00 h), 4. evidenciu aktívnej Časti pracovnej pohotovosti (čas, keď zamestnanec počas pracovnej pohotovosti vykonáva prácu, je aktívna časť pracovnej pohotovosti - v tomto prípade sa samostatne zaeviduje začiatok a koniec aktívnej časti pracovnej pohotovosti, aby sa táto odlíšila od pracovného času, ktorý je rozvrhovaný, prípade od práce nadčas), 5. evidenciu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti (čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a bol pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, bola neaktívna časť pracovnej pohotovosti - tá sa tiež eviduje samostatne, jej začiatok a koniec). 17. Zákonník práce na právnom základe ustanovenia § 99 ustanovil vedenie zákonom identifikovaných druhov evidencií zamestnávateľom ako obligatórnu povinnosť, nie možnosť zamestnávateľa. Týmto ustanovením sa v záujme zabezpečenia ochrany zamestnancov určuje, aby zamestnávateľ viedol zákonom stanovený rozsah evidencií. Evidencia pracovného časuje dôležitým dokladom pre posudzovanie pracovných podmienok zamestnancov s ohľadom na dodržiavanie pracovného času zamestnancov. Zo správne vedenej evidencie pracovného času v zmysle ustanovenia § 99 Zákonníka práce je potom možné zistiť dodržiavanie ďalších zákonných ustanovení, a to najmä ustanovení týkajúcich sa nepretržitého denného a týždenného odpočinku zamestnancov, čerpanie dovolenky, nadčasovej práce, pracovnej pohotovosti, prestávok v práci. Za evidenciu pracovného času, ako výsledok voči kontrolným orgánom, je zodpovedný zamestnávateľ, bolo preto v jeho záujme viesť riadnu evidenciu, aby v prípade spornej situácie mohol preukázať svoje práva, v prípade potreby aj na účely účinnej obrany alebo žaloby na súde. 18. Žalovaný považoval za jednoznačne preukázané aj porušenie ustanovenia § 58 ods. 5 Zákonníka práce, ktorého sa žalobca dopustil. Podľa § 58 ods. 5 Zákonníka práce v znení účinnom do 28.02.2015 počas dočasného pridelenia poskytuje zamestnancovi mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady zamestnávateľ, ktorý zamestnanca dočasne pridelil, alebo agentúra dočasného zamestnávania. Pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania dočasne pridelených zamestnancov musia byť najmenej rovnako priaznivé ako u porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa. 19. Rovnako tak považoval žalovaný za preukázané aj porušenie § 87 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého pracovný čas v priebehu 24 hodín nesmie presiahnuť 12 hodín, čo žalobca v prípade kontrolovaných zamestnancov nedodržal. 20. Zistený skutkový stav jednoznačne potvrdzovali relevantné listinné dôkazy, z ktorých pri svojom konaní a rozhodovaní oba konajúce orgány verejnej správy vychádzali a ktoré jednoznačne potvrdzovali spáchané správne delikty žalobcom (protokol, zmluvy o dočasnom prideľovaní zamestnancov z 01.04.2013 uzatvorenej medzi žalobcom a spol. EDYMAX Europe s. r. o., zoznamy kontrolovaných osôb zo 04.12.2014 a 24.11.2014, kolektívna zmluva na roky 2014-2015 uzatvorená medzi DHL Exel Slovakia s. r. o. a odborovou organizáciou ZO OZ KOVO VOLKSWAGEN SLOVAKIA, a. s., pracovné zmluvy kontrolovaných zamestnancov, dochádzky za 01-11/2014, mzdové dekréty kontrolovaných zamestnancov, mzdové listy za rok 2014). 21. Žalovaný poukázal na to, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti ani dôkazy, ktoré by po vecnej alebo právnej stránke spochybnili zistený správny delikt. 22. Žalovaný konštatoval, že postih žalobcu za zistené porušenia pracovnoprávnych predpisov bol dôvodný, vecne správne vyvodený. Pokiaľ však išlo o čas spáchania jednotlivých skutkov, tu žalovaný uviedol, že pridržiavajúc sa dikcie § 19 ods. 4 zákona o inšpekcii práce, ktorá umožňuje inšpektorátu práce uložiť pokutu podľa odseku 1 (teda aj za porušenia Zákonníka práce) do dvoch rokov odo dňa prerokovania protokolu a najneskôr do troch rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť, bolo nevyhnutné napadnuté rozhodnutie zmeniť, a to spôsobom, ktorý bol uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. 23. Čo sa týka jednotlivých námietok žalobcu obsiahnutých v podanom odvolaní, žalovaný konštatoval, že žalovaný v predmetnom podaní a ani v žiadnom inom vyjadrení nespochybnil skutkové závery inšpekcie práce ohľadne porušenia § 93 ods. 2, § 99, § 58 ods. 5 a § 87 ods. 4 Zákonníka práce. Uviedol len, že tieto odstránil a prijal opatrenia na odstránenie príčin ich vzniku. Žalovaný v tejto súvislosti upozornil, že odstránenie vytknutého nedostatku bolo zákonnou povinnosťou kontrolovaného subjektu korelujúcou s oprávnením inšpektora práce podľa §12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce (nariadiť odstránenie zisteného nedostatku). Odstránením zisteného nedostatku teda žalobca len reagoval na vynutiteľné opatrenie inšpektora práce, a potom plnenie tejto zákonom stanovenej povinnosti (povinnosti spočívajúcej v odstránení nedostatkov) nemohlo byť upotrebiteľné na účely upustenia od potrestania za pochybenia, ktorých sa žalobca na úseku pracovnoprávnych vzťahov dopustil. 24. Žalovaný po komplexnom posúdení predmetného prípadu mal za to, že prvostupňový správny orgán pri vydaní svojho napadnutého rozhodnutia vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a z relevantných listinných dôkazov, ktoré boli predložené k výkonu inšpekcie práce. Podľa žalovaného žalobca nepredložil nijaké dôkazy, ktoré by spochybnili, prípadne vyvrátili zistené porušenie povinností. 25. Žalovaný bol názoru, že prvostupňový správny orgán v súlade so zákonom o inšpekcii práce pristúpil k uloženiu sankcie za zistené nedostatky v oblasti pracovnoprávnych vzťahov a svoje rozhodnutie i zákonne a vecne odôvodnil, a on nevzhliadol dôvod pre zrušenie prvostupňového rozhodnutia. 26. Žalovaný mal za to, že uložená suma pokuty zohľadňovala všetky zákonné kritériá a bola primeraná všetkým skutočnostiam, ktoré boli pri rozhodovaní o výške pokuty brané do úvahy a ktoré boli v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvedené. Výška pokuty bola zodpovedajúca vzhľadom na to, že išlo o porušenia zásadného charakteru, konkrétne zásah do ústavného práva na odmenu za prácu naviac s negatívnym následkom niekoľko tisíc eur, ktoré boli doplatené žalobcom až v dôsledku začatého správneho konania, ďalšie porušenie bolo zistené opakovane už tretíkrát (nemožno teda hovoriť o tom, že samotné prerokovanie protokolu bolo v tomto smere postačujúce) a napokon boli zistené porušenia týkajúce sa pracovného času, ktoré súvisia s bezpečnosťou zamestnancov pri práci, teda s ochranou života a zdravia ako primárnym objektom ochrany. Žalobca poukázal v odvolaní najmä na skutočnosti týkajúce sa najzávažnejšieho porušenia, konkrétne, že išlo o prvý prípad jeho zistenia a že bol odstránený. Tieto skutočnosti boli tiež zohľadnené pri rozhodovaní o výške pokuty, ako však vyplývalo z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, boli zohľadnené aj ďalšie okolnosti v prospech aj v neprospech žalobcu, nešlo v žiadnom prípade o jednostranné alebo arbitrárne rozhodnutie. Zo strany prvostupňového správneho orgánu nešlo v žiadnom prípade o akt pomsty, ako to naznačil žalobca v odvolaní, ale o sankciu, ktorá má - aj v zmysle ustálenej judikatúry v oblasti správneho súdnictva - plniť nielen preventívny, ale aj represívny účel tak, aby odradila od protiprávneho konania nielen samotného žalobcu, ale aj iné subjekty, ktorým zákon ukladá povinnosti rovnakého druhu. Pokiaľ ide o odôvodnenie pokuty, žalovaný mal za to, že v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán uviedol podrobne všetky skutočnosti, ktoré zohľadnil v prospech aj v neprospech žalobcu, teda - na rozdiel od rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Sžo/253/2010, na ktorý bolo poukazované v odvolaní - nešlo o prípad nedostatočne odôvodnenej výšky pokuty. Prvostupňový správny orgán sa v svojom rozhodnutí podrobne vyjadril ku všetkým zákonným kritériám vo vzťahu ku všetkým zisteným porušeniam právnych predpisov a tiež aj poukázal na ďalšie skutočnosti, ktoré zohľadnil pri rozhodovaní o výške pokuty vrátane toho, či boli zohľadnené v prospech alebo neprospech žalobcu. Žaloba 27. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné a riadne neodôvodnené z hľadiska výšky uloženej mu pokuty a zároveň mal za to, že boli splnené podmienky v zmysle ust. § 198 ods. 1 písm. a) SSP, a preto navrhol, aby správny súd prostredníctvom inštitútu sankčnej modelácie znížil výšku sankcie, ktorá mu bola uložená tak, aby táto sankcia bola primeraná povahe skutku a nemala pre neho likvidačný charakter. 28. V úvode podanej žaloby uviedol, že inšpektorát práce začal na základe vykonanej inšpekcie práce u neho so zameraním na dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, správne konanie o uloženie pokuty, pričom dňa 04.05.2017 vydal prvostupňové rozhodnutie č. 2017/777; 2017/6300, ktorým mu uložil pokutu vo výške 11 000 €, a ktoré prvostupňový správny orgán odôvodnil tým, že žalobca ako zamestnávateľ porušil povinnosti vyplývajúce z: 1/ ust. § 93 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého: „Ak povaha práce a podmienky prevádzky neumožňujú rozvrhnúť pracovný čas zamestnanca staršieho ako 18 rokov podľa odseku 1, poskytnú sa dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku v týždni v iných dňoch týždňa.“, 2/ ust. § 99 Zákonníka práce, podľa ktorého „Zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca. “, 3/ ust. § 58 ods. 5 Zákonníka práce v znení účinnom do 28.2.2015, podľa ktorého ..Počas dočasného pridelenia poskytuje zamestnancovi mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady zamestnávateľ, ktorý zamestnanca dočasne pridelil, alebo agentúra dočasného zamestnávania. Pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania dočasne pridelených zamestnancov musia byť najmenej rovnako priaznivé ako u porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa.“ 29. Žalobca uviedol, že podal proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu odvolanie zo dňa 25.05.2017 a žalovaný ako príslušný odvolací správny orgán vydal dňa 06.07.2017 napadnuté rozhodnutie, ktorým s ohľadom na dikciu ust. § 19 ods. 4 zákona o inšpekcii práce zmenil výrokovú časť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, pričom zároveň potvrdil výšku uloženej sankcie. 30. Žalobca nenamietal svoju objektívnu zodpovednosť za porušenia zistené zo strany prvostupňového správneho orgánu s tým, že nebolo jeho cieľom sa tejto zodpovednosti zbaviť. Žalobca však namietal rozpor napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu so základnými zásadami trestného konania a zásadami ukladania trestov, ktoré sa analogicky uplatňujú aj v správnom trestaní. 31. Výšku pokuty, ktorú mu uložil prvostupňový správny orgán, a ktorú následne žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil, žalobca nepovažoval za spravodlivú a adekvátnu povahe zistených porušení pracovnoprávnych predpisov, nakoľko táto podľa jeho názoru nezodpovedala charakteru protiprávneho konania, závažnosti porušenia sankcionovaných povinností, spôsobu a následkom porušenia sankcionovaných povinností a iným okolnostiam prípadu, a zároveň výrazne uprednostnila represívny charakter uloženej sankcie pred jej preventívnym pôsobením. 32. Žalobca v tejto súvislosti zvýraznil, že v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR sankcia nemá byť pomstou, ale nápravným prostriedkom, ktorý má viesť k zmene postoja k správnemu deliktu, za ktorý bola uložená pokuta. Sankcia musí byť i spravodlivá v zmysle primeranosti, účelnosti a odôvodnenosti, pretože inak by neviedla k náprave, ale naopak k vzdoru a odporu voči orgánom verejnej správy a k opakovanému porušovaniu zákonov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.11.2014, sp. zn. 10Sžd/22/2014). 33. Podľa žalobcu už samotné prejednanie veci pred správnym orgánom prvého stupňa vyvolalo pozitívny a želaný efekt správneho konania. Žalobca zistené nedostatky zobral na vedomie a zároveň prijal nápravné opatrenia za účelom odstránenia a vyvarovania sa zisteným nedostatkom spočívajúcim v porušení pracovnoprávnych predpisov v budúcnosti, odstránil najzávažnejší zo zistených nedostatkov, t. j. porušenie ust. § 58 ods. 5 Zákonníka práce v znení účinnom do 28.2.2015, ku vzniku ktorého došlo zlyhaním jeho personálnej zložky, a to formou doplatenia mzdových nárokov a splnenia odvodových povinností vo vzťahu k dotknutým zamestnancom. Žalobca považoval uloženú pokutu za neprimerane vysokú aj z toho dôvodu, že odstránením uvedeného najzávažnejšieho nedostatku reálne došlo k odstráneniu negatívnych dopadov, od vzniku ktorých prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný odvodili výšku uloženej sankcie. Dotknutí zamestnanci v dôsledku doplatenia mzdových nárokov zo strany žalobcu mohli tieto prostriedky riadne použiť na uspokojenie svojich životných potrieb, v dôsledku čoho došlo taktiež k odstráneniu sekundárnych negatívnych dopadov definovaných v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu. 34. Žalobca sa domnieval, že pochybenie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu spočívajúce v nedostatočnom aplikovaní zásad ukladania trestu bolo významnou vadou, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a ktorá v konečnom dôsledku ukrátila žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Konanie správneho orgánu, ktoré sa prieči vyššie uvedenému, nemožno považovať za konanie, ktoré by bolo v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. 35. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR je potrebné zabezpečiť, aby pri rozhodovaní správnych orgánov o správnych deliktoch fyzických a právnických osôb boli týmto subjektom poskytnuté rovnaké záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. 36. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.3.2009, sp. zn. 8 Sžo 147/2008, v ktorom najvyšší súd judikoval: „Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.“ Rovnako sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril aj v rozsudku zo dňa 22.8.2012, sp. zn. 6Sžo/51/2011: „...uvedený záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn. 3 Sžn 68/2004, 3Sž 85/2007, 8Sžo 28/2007, 8Sžo 147/2008), ktorá je jednotná v tom, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému. “ 37. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo potrebné pri rozhodovaní o správnych deliktoch analogicky uplatniť okrem zásad trestného konania, taktiež zásady ukladania trestov v trestnom konaní. 38. Podľa ust. § 34 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. 39. Podľa ust. § 34 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného poriadku, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. 40. Európsky súd pre ľudské práva, Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňujú princíp proporcionality, vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. 41. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.04.2013, sp. zn. 4 To 2/2013, v zmysle ktorého súd konštatoval, že aj keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Trest realizuje svoje poslanie - ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia, resocializácia páchateľov trestných činov, a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco a zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním, spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa účelom trestu a trestného práva vôbec sú založené na myšlienke, že trestné konanie má sledovať rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. V takom prípade je dobré, že páchateľ trest považuje za adekvátny, spravodlivý a súhlasí s ním. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám osebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. V zmysle zákonnej požiadavky primeranosti trestu má byť uložený trest úmerný aj škode, ktorú páchateľ trestným činom spôsobil a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. 42. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie bolo v rozpore s ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v zmysle ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 43. Pre zachovávanie princípu právnej istoty je nevyhnutné, aby správny orgán každé svoje rozhodnutie náležite a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie rozhodnutia nie je len formálnou náležitosťou rozhodnutia, ale jeho význam spočíva v základných právach každého subjektu porozumieť dôvodom správneho konania, porozumieť priebehu správneho konania, zmyslu vyžadovaných dôkazov, dôvodom ich vykonania určitým spôsobom a najmä porozumieť hodnoteniu jednotlivých dôkazov a na tomto základe vykonaným záverom. V opačnom prípade nemá účastník konania reálnu možnosť uplatňovať proti rozhodnutiu obranu, čo je na ťarchu jeho základným právam, konkrétne právu na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré právo je ako základné ústavné právo potrebné vykladať vždy extenzívne a vzťahuje sa aj na správne konanie. Rozhodnutie správneho orgánu nemá mať totiž len represívny charakter. V každom prípade však musí byť rozhodnutie správneho orgánu právne, vecne a aj procesne bezvadné, čo pri napadnutom rozhodnutí splnené v žiadnom prípade nebolo. 44. Dôležitosť odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu judikoval Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 27.02.2014, sp. zn. 5Sžo/l1/2013: „Podstatnou obsahovou náležitosťou rozhodnutia správneho orgánu je aj jeho odôvodnenie, ktoré plní niekoľko funkcií. Predovšetkým má presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Tým sa napĺňa jedno zo základných pravidiel konania - posilňovať dôveru účastníkov správneho konania v správnosť rozhodovania, aby prijaté rozhodnutia fyzické a právnické osoby viedli k dobrovoľnému plneniu povinností (§ 3 ods. 4). Ďalšou funkciou je kontrolná funkcia predovšetkým tých orgánov, ktoré budú rozhodnutie prípadne preskúmavať. Presvedčivé odôvodnenie môže zamedziť zbytočnému uplatneniu opravných prostriedkov. Správny poriadok demonštratívnym spôsobom uvádza okolnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán reagovať na dva okruhy problémov: na skutkové okolnosti a právne posúdenie veci. Za skutkové okolnosti treba považovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené, a ich právny význam. Ďalej treba uviesť, aké dôkazy boli vykonané, ako ich hodnotí správny orgán, prečo neboli vykonané niektoré navrhované dôkazy, a napokon, ako sa správny orgán vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov. V odôvodnení rozhodnutia nemožno uvádzať skutkové zistenia, ktoré sa buď vôbec nevykonali, alebo sa o nich správny orgán dozvedel až po vyhlásení rozhodnutia. Právne posúdenie veci znamená, že správny orgán subsumuje zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenie hmotnoprávneho predpisu. Medzi právnym posúdením a skutkovými zisteniami musí byť logický vzťah. Právne posúdenie veci musí obsahovať konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti rozhodnutia vychádzal a z ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie. Nestačí len citácia príslušného ustanovenia, ale je žiaduce, aby sa vyložil aj obsah právnej normy, aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. “ 45. Žalobca bol názoru, že nie je postačujúce, ak bola sankcia za porušenie zákonných povinností uložená v rozsahu, ktorý síce zákon pripúšťa, ale správny orgán pri rozhodovaní o konkrétnej výške uloženej pokuty nezohľadní všetky skutkové okolnosti, za ktorých došlo k zisteným porušeniam, ako aj skutočnosti, ktoré charakterizujú samotného žalobcu, najmä skutočnosť, ktorú žalobca uvádzal už v štádiu prvostupňového správneho konania, a teda, že u neho ide o prvý prípad správneho konania o uloženie pokuty za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v ust. § 2 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce. Správny orgán bol podľa názoru žalobcu povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť skutočnosti, ktoré ho viedli k uloženiu sankcie aj pokiaľ išlo o jej výšku. Nestačilo uviesť kritériá, ktoré výslovne svedčia v neprospech žalobcu, a tieto vykladať izolovane bez prihliadnutia k vyššie uvedeným skutočnostiam. 46. Vyššie uvedený názor podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd vo svojom rozsudku, sp. zn. 8Sžo/30/2014, zo dňa 18.06.2015 uviedol: „Je nepochybné, že ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom stanovených limitoch, hraniciach, uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu (uváženia) musí byť aj náležíte zdôvodnené. Zákon neupravuje minimálnu výšku sankcie, je na uvážení správneho orgánu v akom rozmedzí sankciu uloží. Správny orgán však pri ukladaní sankcie v určitej výške musí uviesť dôvody, pre ktoré dospel k uvedenému záveru.“ Rovnako judikoval Najvyšší súd SR aj v rozsudku, sp. zn. 8Sžo/l 63/2010. zo dňa 02.06.2011. Vyjadrenie žalovaného. 47. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 13.06.2018 a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 48. Žalovaný poukázal na to, že v žalobnom návrhu žalobca nenamietal, že bol objektívne zodpovedný za porušenia zistené zo strany prvostupňového správneho orgánu a rovnako nebolo jeho cieľom sa tejto zodpovednosti zbaviť, namietal však rozpor napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového správneho orgánu so základnými zásadami trestného konania a zásadami ukladania trestov, ktoré sa analogicky uplatňujú aj v správnom trestaní. Žalobca ďalej uviedol, že výšku pokuty, ktorú mu správny orgán uložil nepovažoval za spravodlivú a adekvátnu povahe zistených porušení pracovnoprávnych predpisov, nakoľko táto podľa názoru žalobcu nezodpovedala charakteru protiprávneho konania, závažnosti porušenia sankcionovaných povinností, spôsobu a následkom porušenia sankcionovaných povinností a iným okolnostiam prípadu a zároveň výrazne uprednostňuje represívny charakter uloženej sankcie pred jej preventívnym pôsobením. Poukázal na to, že už samotné prejednanie veci pred správnym orgánom prvého stupňa vyvolalo u neho pozitívny a želaný efekt správneho konania. Žalobca ďalej uviedol, že zistené nedostatky zobral na vedomie a zároveň prijal nápravné opatrenia za účelom odstránenia a vyvarovania sa zisteným nedostatkom spočívajúcim v porušení pracovnoprávnych predpisov v budúcnosti, odstránil najzávažnejší zo zistených nedostatkov, t. j. porušenie ust. § 58 ods. 5 Zákonníka práce. Žalobca mal za to, že pochybenie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu spočívalo v nedostatočnom aplikovaní zásad ukladania trestu. Žalobca bol toho názoru, že nebolo postačujúce, ak je sankcia za porušenie zákonných povinností uložená v rozsahu, ktorý síce zákon pripúšťa, ale správny orgán pri rozhodovaní o konkrétnej výške uloženej pokuty nezohľadnil všetky skutkové okolnosti, za ktorých došlo k zisteným porušeniam, ako aj skutočnosti, ktoré charakterizujú samotného žalobcu, najmä skutočnosť, ktorú žalobca uvádzal v štádiu prvostupňového správneho konania, a teda, že u neho išlo o prvý prípad správneho konania o uloženie pokuty za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v ust. § 2 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce. Žalobca poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu trpí takými vadami, ktoré mali negatívny účinok na jeho práva a právom chránené záujmy a pre ktoré bolo potrebné zabezpečiť nápravu týchto nezákonných rozhodnutí. V závere navrhol, aby správny súd prostredníctvom inštitútu sankčnej moderácie znížil výšku sankcie uloženej žalobcovi tak, aby táto sankcia bola primeraná povahe skutku a nemala pre neho likvidačný charakter a zároveň navrhol, aby správny súd priznal predmetnej správnej žalobe odkladný účinok z dôvodu, že okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia by došlo nielen k závažnej ujme na majetkových právach žalobcu. 49. Žalovaný k námietkam žalobcu uviedol, že pokuta vo výške 11 000 € bola žalobcovi uložená za spáchanie správnych deliktov, ktorých skutkovú podstatu naplnil protiprávnym konaním opísaným v napadnutom rozhodnutí. 50. S argumentáciou žalobcu, že uložená sankcia výrazne uprednostňuje represívny charakter sankcie pred preventívnym pôsobením, pričom podľa jeho názoru želaný efekt vyvolalo už samotné prejednanie veci, pretože zistené nedostatky boli vzaté na vedomie a boli prijaté nápravné opatrenia vrátane doplatenia mzdových nárokov a splnenia odvodových povinností sa žalovaný nestotožnil a poukázal najmä na to, že k doplateniu nárokov síce došlo, avšak až po doručení upovedomenia o začatí správneho konania, teda viac ako rok po tom, čo v zmysle protokolu malo dôjsť k odstráneniu nedostatku. 51. Pokiaľ žalobca poukázal na zásady správneho trestania, obdobné ako v trestnom konaní, všetky tieto záruky boli zabezpečené tak, ako to stanovuje aj Odporúčanie Výboru ministrov R (91) 1, ktoré je kľúčové, pokiaľ ide o presadzovanie európskeho štandardu ochrany jednotlivca v súvislosti s administratívnoprávnou úpravou zodpovednosti. V správnom konaní rozhodoval správny orgán, ktorému zákon dáva toto oprávnenie, predmetom konania bolo konanie napĺňajúce skutkovú podstatu správneho deliktu, s ktorým zákon spája sankciu, pričom ako skutkový, tak aj právny stav veci bol určito špecifikovaný už na začiatku správneho konania, nepochybne teda ide o konanie na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, zásada zákonnosti teda bola dodržaná. Rovnako aj zákaz spätnej pôsobnosti, keďže sa pokuta ukladá za konanie, ktoré v čase jeho spáchania aj v čase vydania rozhodnutia bolo správnym deliktom, pričom výška resp. rozpätie sankcie sa od spáchania skutku nezmenili. Princíp postihu za protiprávne správanie v primeranej lehote nepochybne dodržaný bol, nakoľko táto lehota je ohraničená práve uplynutím lehoty na uloženie pokuty. Dodržanie princípu nebis in idem (nie dvakrát v tej istej veci) rovnako nemožno spochybňovať, keďže v danej veci, t. j. vo vzťahu k predmetným zákonným povinnostiam, dotknutým zamestnancom a kontrolovanému obdobiu, ešte nebola pokuta uložená a žalobca túto skutočnosť ani netvrdil. Princíp spočívajúci v práve obvineného zo správneho deliktu, aby konanie o jeho delikte bolo ukončené rozhodnutím orgánu, je vyjadrením princípu právnej istoty v tom smere, aby z obsahu vydaného rozhodnutia správneho orgánu bol zrejmý výsledok rozhodovania a postupu správneho orgánu. Ako je zrejmé z tohto rozhodnutia, Inšpektorát práce Bratislava ako správny orgán sa zaoberal podrobne ako podkladmi pre vydanie rozhodnutia, ich vyhodnotením, tak aj námietkami žalobcu ako účastníka konania, teda postup správneho orgánu, ale aj výsledok jeho rozhodovania bol z rozhodnutia jednoznačný. Tento princíp zároveň súvisí aj s princípom preskúmateľnosti rozhodnutí ukladajúcich správne sankcie, pričom právny poriadok Slovenskej republiky dáva účastníkovi konania za predpokladu splnenia zákonných podmienok možnosť podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, o čom svedčila aj žalobcom podaná predmentná žaloba. Ďalej sú to špeciálne procesné princípy uplatňujúce sa pri prejednávaní správnych deliktov a vyjadrujúce procesné práva osoby obvinenej zo správneho deliktu, konkrétne právo byť oboznámený s dôvodmi, pre ktoré sa konanie o správnom delikte uskutočňuje, právo na to, aby bol poskytnutý dostatočný čas na prípravu obhajoby, právo vyjadriť sa ku každej veci, o ktorej má byť v konaní o správnom delikte rozhodnuté (upovedomenie o začatí správneho konania bolo žalobcovi riadne doručené s uvedením skutkového stavu zisteného inšpekciou práce aj jeho právneho posúdenia, bola poskytnutá lehota, ktorú žalobca využil a vyjadril sa k predmetu konania) a právo, aby rozhodnutie o uložení sankcie bolo riadne odôvodnené (Inšpektorát práce Bratislava sa riadne vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami). Napokon ide o princíp spočívajúci v povinnosti správneho orgánu nepochybne preukázať vinu účastníka konania ako obvineného zo správneho deliktu (zásada „in dubio pro reo“), pričom v tomto konaní neboli žiadne pochybnosti o tom, či k spáchaniu skutku došlo, z dokladov jednoznačne vyplývali porušenia uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia a aj samotný žalobca ich uznal. 52. Čo sa týka výšky pokuty, žalovaný poukázal na to, že prvostupňový správny orgán zohľadnil všetky zákonné kritériá vyplývajúce zo zákona o inšpekcii práce a tiež aj ďalšie, ktoré považoval za relevantné, pričom uložená sankcia zodpovedala všetkým zohľadňovaným skutočnostiam vrátane vzniknutého negatívneho následku, nakoľko jeho finančné vyjadrenie pokiaľ ide o dodatočne doplatené mzdové nároky predstavuje celkom 8.757,98 € plus odvody a dane, pričom boli zistené aj ďalšie dve porušenia, ktorých negatívny následok nebolo možné vyjadriť v peniazoch, avšak ich závažnosť nebola zanedbateľná (viď odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia). Žalovaný poukázal na to, že doplatenie mzdových nárokov bolo realizované až viac ako rok po ukončení inšpekcie práce, žalobca teda minimálne v tejto časti nebral závery a nariadenia inšpekcie práce na zreteľ a tento nedostatok neodstránil tak, ako mu bolo nariadené, nemožno teda hovoriť o tom, že by došlo k pozitívnemu pôsobeniu inšpekcie práce. K náprave došlo až po tom, čo žalobca mal vedomosť o začatom správnom konaní a o reálne hroziacej pokute. Prvostupňový správny orgán vykonanú nápravu zohľadnil, čo bolo zrejmé z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, avšak správny orgán bol toho názoru, že vzhľadom na skutočnosti svedčiace v neprospech žalobcu vrátane toho, že k náprave došlo až s odstupom dlhého časového obdobia od ukončenia inšpekcie práce, uložená pokuta nebola neprimeraná. Výška pokuty bola zodpovedajúca aj vzhľadom na to, že išlo o porušenia zásadného charakteru, konkrétne o zásah do ústavného práva na odmenu za prácu naviac s vyššie uvádzaným negatívnym následkom, ktorý bol odstránený až v dôsledku začatého správneho konania, ďalšie porušenie § 99 Zákonníka práce bolo zistené opakovane už tretíkrát (nemožno teda hovoriť o tom, že samotné prerokovanie protokolu bolo v tomto smere postačujúce) a napokon boli zistené aj porušenia týkajúce sa pracovného času, ktoré súvisia s bezpečnosťou zamestnancov pri práci, teda s ochranou života a zdravia ako primárnym objektom ochrany. Žalobca poukázal v žalobe najmä na skutočnosti týkajúce sa najzávažnejšieho porušenia, konkrétne že išlo o prvý prípad jeho zistenia a že bolo odstránené. Tieto skutočnosti boli tiež zohľadnené pri rozhodovaní o výške pokuty, ako však vyplývalo z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, boli zohľadnené aj ďalšie okolnosti v prospech aj v neprospech žalobcu, nešlo teda v žiadnom prípade o jednostranné alebo arbitrárne rozhodnutie. Sankcia bola uložená s prihliadnutím na to, že - aj v zmysle ustálenej judikatúry v oblasti správneho súdnictva - má plniť nielen preventívny, ale aj represívny účel tak, aby odradila od protiprávneho konania nielen samotného žalobcu, ale aj iné subjekty, ktorým zákon ukladá povinnosti rovnakého druhu. Pokiaľ ide o prevenciu, bolo potrebné uložiť pokutu v takej sume, aby žalobca v prípade ďalšej inšpekcie práce a zistených nedostatkov pristupoval k reálnemu odstráneniu nedostatkov zodpovednejšie a prípadné mzdové či iné finančné nároky doplatil po ukončení inšpekcie práce a nie až v priebehu správneho konania. Správny orgán sa v napadnutom rozhodnutí podrobne vyjadril ku všetkým zákonným kritériám vo vzťahu ku všetkým zisteným porušeniam právnych predpisov a tiež aj poukázal na ďalšie skutočnosti, ktoré zohľadnil pri rozhodovaní o výške pokuty vrátane toho, či boli zohľadnené v prospech alebo v neprospech žalobcu, nebolo teda pravdou, že - ako uviedol žalobca v žalobe - boli uvedené len kritériá svedčiace výslovne v jeho neprospech a že boli vykladané izolovane bez prihliadnutia na ostatné skutočnosti. Žalobca namietal, že pokuta nebola náležíte odôvodnená a že neboli zohľadnené všetky podstatné skutočnosti, na konkretizáciu však uviedol len to, že údajne nebolo brané na zreteľ, že išlo o prvé správne konanie vedené proti nemu, čo však nie je pravdou, nakoľko jedna pokuta už bola za rovnaké porušenie uložená v roku 2015 (inšpekcia práce ukončená v septembri 2013 so zistením porušenia § 99 Zákonníka práce), pričom ale podstatné bolo to, že nemusí byť vždy pokuta uložená, ak ide o správny delikt podľa § 19 ods. l, písm. a) zákona o inšpekcii práce (t. j. aj porušenia Zákonníka práce) a práve z tohto dôvodu bolo relevantné nie to, koľko správnych konaní bolo vedených, ale to, koľko inšpekcií práce bolo ukončených protokolom o výsledku inšpekcie práce so zistením rovnakých porušení, za aké bola napadnutým rozhodnutím uložená pokuta. Aj túto skutočnosť správny orgán zohľadňoval a konštatoval, že porušenie § 99 Zákonníka práce bolo zistené už v dvoch predchádzajúcich prípadoch, ostatné porušenia skôr zistené neboli, čo zohľadnil v prospech žalobcu. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie. 53. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávaní vo veci, a to v súlade s § 107 ods. 2 SSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom a žalobné dôvody a dôkazy predložené žalobcom neodôvodňovali moderovať (znížiť) výšku uloženej pokuty. 54. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 55. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 56. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 57. Podľa ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode (pracovnoprávne predpisy) až treťom bode a šiestom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur. 58. Podľa ustanovenia § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. 59. Podľa § 198 ods. 1 písm. a) SSP správny súd môže na základe ním vykonaného dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter. 60. V prejednávanej veci správny súd má povinnosť preskúmať zákonnosť postupu žalovaného ako aj inšpektorátu práce pri vydaní oboch preskúmavaných rozhodnutí v zmysle žalobcom uplatnenej moderácie uloženej mu pokuty. 61. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z hľadiska toho, či takéto namietané procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré musí mať zákonom predpísané náležitosti. Každé rozhodnutie správneho orgánu musí spĺňať všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, t. j. musí byť vydané v písomnej forme, vecne príslušným správnym orgánom. Musí vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať náležitosti určené právnymi predpismi na prejednávanú vec sa vzťahujúcimi. 62. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia. 63. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že Inšpektorát práce Bratislava ako vecne a miestne príslušný orgán verejnej správy vykonal u žalobcu kontrolu pri plnení zákonných predpisov v súvislosti so zamestnávaním pracovníkov a zistil viaceré porušenia Zákonníka práce, ktoré sú opísané v napadnutom rozhodnutí a za ktoré bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 11 000 €. Žalobca v žalobe nepoprel svoju zodpovednosť za zistené porušenia zákona avšak namietal výšku uloženej mu pokuty ako aj rozpor oboch preskúmavaných rozhodnutí so zásadami správneho trestania a zásadami ukladania trestov. 64. Správny súd uvádza, že nespochybňuje skutočnosť, že konanie o správnom delikte, ktorého výsledkom je aj napadnuté rozhodnutie v predmetnej právnej veci, a ukladanie sankcie zaň, má vychádza zo zásad trestnoprávnej úpravy a uloženie sankcie musí byť v súlade so zásadami ukladania trestov. V danej prejednávanej veci žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán postupovali v súlade s týmito zásadami a správny súd nezistil žiadne žalobcom namietané pochybenia. 65. Správny súd bol povinný posúdiť odôvodnenosť žalobcom predloženého návrhu na moderáciu (zníženie) uloženej peňažnej pokuty, čo v podanej žalobe odôvodnil žalobca len tým, že uložená pokuta nebola primeraná povahe ním spáchaného skutku a bude mať pre neho likvidačný charakter. Správny súd takémuto návrhu nemôže vyhovieť a uvádza, že môže moderovať (znížiť) uloženú sankciu (v danom prípade pokutu vo výške 11 000 €) iba na základe výsledkov v súdnom konaní vykonaného dokazovania, z ktorého by jednoznačne vyplynuli zákonné možnosti pre takýto postup súdu (reálna a bezprostredná hrozba likvidácie žalobcu a jej zjavná neprimeranosť povahe spáchaného skutku, za ktorý bola uložená). V prejednávanej veci žalobca v súdnom konaní nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné zodpovedne dôvodiť, že v prípade, ak by došlo k zaplateniu uloženej pokuty v celej výške 11 000 € (či už dobrovoľne alebo formou exekúcie) mohlo by to mať na žalobcu a jeho ďalšie fungovanie taký dopad, že by mohlo bezprostredne bez ďalšieho dôjsť k jeho likvidácii. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca opakovanie požiadal (podaním zo dňa 01.08.2017 a 17.08.2017) po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého rozhodnutia o uložení pokuty žalovaného o možnosť úhrady pokuty formou splátok, pričom argumentoval svojou druhotnou platobnou neschopnosťou, ktorú nijako nepreukázal a tiež aj výškou svojich iných podlžností peňažnej povahy (nedoplatok na dani z pridanej hodnoty vo výške 322 964,71 €, ktorú mu daňový úrad Bratislava povolil plniť v mesačných splátkach po 54 000 €). Ani v administratívnom konaní však žalobca nijako nepreukázal svoje majetkové pomery, z ktorých by bolo možné odvodiť priamy negatívny dopad na jeho hospodárenie a ktoré by mohlo spôsobiť jeho likvidáciu. Preto ani správny súd v súdnom konaní nemôže objektívne vyhodnotiť, či úhrada uloženej pokuty by mohla byť pre žalobcu likvidačná a potom ani nemohol pristúpiť k moderácii pokuty a znížiť ju. 66. Čo sa týka ďalšieho dôvodu na zníženie uloženej pokuty - jej neprimeranosti vo vzťahu k spáchanému skutku, za ktorý bola uložená, správny súd uvádza, že uložená pokuta je vo výške 11% z maximálne možnej pokuty, t. j. na spodnej hranici zákonného rozpätia, pričom správny súd musí konštatovať, že v tejto výške uložená pokuta nie je nijako neprimeraná skutkom, ktorých sa žalobca dopustil a ktoré sú mu kladené napadnutým rozhodnutím za vinu a ktoré sú v oboch preskúmavaných rozhodnutiach riadne uvedené a odôvodnené. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na odôvodnenie výšky uloženej pokuty v prvostupňovom rozhodnutí (správne konanie predstavuje jeden celok a potom, ak určitá skutočnosť je riadne odôvodnená v prvostupňovom rozhodnutí stačí, ak na to poukáže vo svojom rozhodnutí druhostupňový orgán verejnej správy), z ktorého vyplýva, že prvostupňový orgán pri rozhodovaní o druhu sankcie a jej výške uplatnil všetky zákonné kritéria vyplývajúce z § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. a tieto jednotlivo rozobral a posúdil na zistený skutkový stav. Oba konajúce orgány verejnej správy pri svojom rozhodovaní o výške pokuty zohľadnili všetky rozhodné okolnosti podstatné pre odôvodnenie uloženia pokuty v danej výške, zohľadniac tak zistené priťažujúce ako aj poľahčujúce okolnosti. Pri ukladaní pokuty bola zohľadnená závažnosť zisteného najzávažnejšieho porušenia (§ 58 ods. 5 Zákonníka práce) - zásah do ústavného práva na odmenu za prácu ako aj výška tejto odmeny a počet zamestnancov, ktorých sa týkala. Tiež skutočnosť, že odmena dotknutým zamestnancom bola doplatená až v dôsledku začatého správneho konania o uloženie sankcie. Tiež bolo poukázané na ostatné porušenia Zákonníka práce, množstvo pracovníkov ktorých sa týkali ako aj ich následky. 67. Namietaná výška uloženej pokuty bola riadne odôvodnená a zodpovedala závažnosti zistených porušení Zákonníka práce žalobcom, a to s poukazom na osobu žalobcu, jeho predchádzajúce pôsobenie, rýchlosť zjednania nápravy, preventívny charakter pokuty. Zároveň boli pri ukladaní pokuty zachované všetky zásady ukladania trestov v správnom trestaní, uložená pokuta nebola neprimerane represívna a neprekročila mieru nevyhnutnú pre účel trestu a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o tom, že by predstavovala odplatu za spáchaný skutok, za ktorý bola uložená. 68. Taktiež správny súd považuje napadnuté rozhodnutie za riadne odôvodnené vo vzťahu k všetkým žalobcom v jeho odvolaní uvedeným relevantným námietkam a nie je možné toto rozhodnutie pokladať za arbitrárne. Napadnuté rozhodnutie obsahuje riadny opis skutkového stavu veci, ktorý bol zistený v rozsahu dostatočnom na posúdenie veci a z ktorého vyvodil žalovaný správny právny záver a to tak vo vzťahu k zisteným porušeniam zákona ako aj následne uloženej sankcii a jej výške. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú uvedené všetky skutočnosti a podklady, ktoré žalovaný pokladal za podstatné pre rozhodnutie vo veci a zároveň je tu uvedená aj jeho správna úvaha a logické vysvetlenie použitia právnych predpisov aplikovaných na predmetnú vec ako aj jeho vyrovnanie sa s námietkami žalobcu. 69. Záverom musí správny súd uviesť, že v preskúmavanom administratívnom konaní nezistil žiadne také procesné porušenia, ktoré by mohli spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Má za to, že vo veci bolo vykonané riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite bol zistený skutkový stav veci a žalovaný v rozhodnutí prihliadol na všetko čo vyšlo v konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a je v zodpovedajúcom rozsahu odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal so všetkými skutočnosťami relevantnými pre posúdenie veci ako aj námietkami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu, podrobne rozobral skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. V súdnom konaní neboli produkované zo strany žalobcu žiadne dôkazy odôvodňujúce možnosť znížiť výšku uloženej pokuty žalobcovi. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, je vecne správne, neprisvedčil žalobným námietkam a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 70. O nároku na právo na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP a vo veci úspešnému žalovanému ich nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil a navyše ide o orgán štátnej správy. 71. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 a § 145 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).