Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/186/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201799 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Belavá ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017201799.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: K. A., G.. XX.XX.XXXX Z. M. Q., P. O. A., K. Š. O., E. Č.Q. K. A. XXXX/XX, XXX XX K., A., zastúpený advokátkou JUDr. Janou Šmihulovou Jakabovičovou, so sídlom Nábrežie Dr. Aurela Stodolu 1797/57, 031 01 Liptovský Mikuláš, zapísaná v Slovenskej advokátskej komore pod reg.č. 7169, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, so sídlom Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. PPZ-HCP- BA6-912-012/2017-TPC/VRA zo dňa 18.08.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté opatrenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-912-012/2017-TPC/VRA zo dňa 18.08.2017 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Opatrenie správnych orgánov. 1. Ministerstvo vnútra SR, Prezídium PZ, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, listinou pod č. PPZ-HCP- BA6-912-012/2017-TPCA/VRA zo dňa 18.08.2017 oznámilo žalobcovi, že v zmysle § 46 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas nevyhovelo (ďalej len „opatrenie“). Uvedené opatrenie bolo vydané na základe žiadosti žalobcu, osobne podanou na Oddelení cudzineckej polície PZ Bratislava dňa 12.07.2017, ktorou požiadal o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas v zmysle § 46 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t.j. o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v tomto zákone, osobe bez štátnej príslušnosti. II. Žaloba. 2. V zákonnej lehote žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 26.10.2017, sa žalobca domáha preskúmania napadnutého opatrenia z dôvodu, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) zák.č.162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mat' za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP. 3. Žalobca uviedol, že sa narodil na území O. A., v meste Q., kde aj vyrastal. Jeho matka bola štátna príslušníčka O. A., otec žalobcu bol štátny príslušník A.. Hoci žalobca v A. nikdy nebol, považoval sa za občana A. po otcovi. 4. Žalobca pricestoval na územie Slovenskej republiky v roku 2011 a dňa 17.11.2011 požiadal o azyl z dôvodu ozbrojeného konfliktu. Azylové konanie bolo právoplatne ukončené dňa 04.12.2012 tak, že žalobcovi azyl nebol udelený. Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. 1Sža/18/2012 zo dňa 11.09.2012 vrátil konanie vo veci udelenia doplnkovej ochrany Migračnému úradu SR s tým, aby sa v konaní zaoberal aj preukázaním krajiny štátnej príslušnosti žalobcu. Následne vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Saz/14/2014 zo dňa 06.08.2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sža/38/2014 zo dňa 11.11.2014 s tým, že Migračný úrad SR vykonal dôkladnú preverovaciu činnosť ohľadne štátnej príslušnosti žalobcu s jednoznačným záverom, že žalobca je osobou bez štátnej príslušnosti. 5. Žalobca dňa 19.12.2014 podal žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu v súlade s § 58 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na Oddelení cudzineckej polície Dunajská Streda, ktorá bola zamietnutá a dňa 25.02.2015 bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu s určenou lehotou na vycestovanie. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi nebolo možné ani za pomoci IOM Medzinárodnej organizácie pre migráciu zabezpečiť cestovný pas a asistovaný dobrovoľný návrat, žalobca nemohol z územia SR vycestovať. 6. Žalobca dňa 07.09.2015 opätovne požiadal o udelenie tolerovaného pobytu v zmysle § 58 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pričom jeho žiadosť bola zamietnutá. Odvolací orgán z dôvodu, že žalobca nemá platný cestovný doklad, nevie kam by mal vycestovať a neexistuje krajina, ktorá by ho uznala za občana a vydala mu pas, vrátil vec na prvostupňový orgán a uložil mu úplne zistiť skutočný stav veci. Následne Oddelenie cudzineckej polície Bratislava, žalobcovi udelilo tolerovaný pobyt od 18.08.2016 do 16.11.2016 z dôvodu, podľa § 58 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t.j. vycestovanie nie je možné a jeho zaistenie nie je účelné; žalobcovi bol tolerovaný pobyt predĺžený do 27.12.2017. 7. Žalobca písomnou žiadosťou zo dňa 12.07.2017 osobne podanou na Oddelení cudzineckej polície PZ Bratislava, požiadal o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas v zmysle § 46 ods. 2 písm. b) zákona pobyte cudzincov, t.j. o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v tomto zákone osobe bez štátnej príslušnosti. Žiadosť odôvodnil tým, že je preukázateľne osobou bez štátnej príslušnosti, čo potvrdili príslušné orgány Slovenskej republiky. Žiadosť žalovaný vybavil opatrením, ktoré je predmetom súdneho prieskumu. 8. Žalobca v čase podania žaloby udelený tolerovaný pobyt podľa § 58 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov mal predĺžený do 27.12.2017, pričom právne predpisy SR neumožňujú držiteľovi takéhoto pobytu najmä legálne pracovať, podnikať, byt' zdravotne poistený a žiť tak dôstojný život. Ďalej uviedol, že tolerovaný pobyt je špecifický druh pobytu, ktorý poskytuje právny rámec na legalizáciu pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý nespĺňa podmienky oprávneného pobytu a z objektívnych príčin nemôže z územia SR vycestovať, alebo nemôže byt' vyhostený. Dôvody udelenia tolerovaného pobytu indikujú, že tolerovaný pobyt má len dočasný charakter, „toleruje“ prítomnosť cudzinca na území SR. Policajný útvar predĺži tolerovaný pobyt udelený podľa § 58 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na dobu trvania dôvodov na jeho udelenie, najviac na 180 dní, pričom k žiadosti o predĺženie tolerovaného pobytu pristupuje fakultatívne s poukazom na § 59 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Ak zanikne dôvod udelenia tolerovaného pobytu, príslušné oddelenie cudzineckej polície obligatórne zruší tolerovaný pobyt podľa § 61 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Cieľom a podstatou tolerovaného pobytu teda nie je vyriešenie otázky stabilného a dlhodobého oprávneného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR. 9. Žalobca namieta, že žalovaný správny orgán nezisťoval skutkový stav, žiadosť vybavil oznámením a nevydal žiadne rozhodnutie, ktoré by obsahovalo náležitosti ako výrok, odôvodnenie a poučenie. Žalobca preto nepozná skutkové a právne dôvody, ktoré viedli správny orgán k nevyhoveniu jeho žiadosti o trvalý pobyt na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v tomto zákone osobe bez štátnej príslušnosti, v dôsledku čoho je individuálny správny akt nepreskúmateľný a arbitrárny; a žalobca nemá právo podať opravný prostriedok voči rozhodnutiu v správnom konaní. 10. Žalobca namieta, že administratívne konanie pred orgánom verejnej správy prebehlo bez účasti žalobcu, nebolo mu umožnené vyjadriť sa k veci a predložiť argumenty alebo dôkazy a tak ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Uvedený postup žalovaného ako aj napadnuté opatrenie je v rozpore princípmi dobrej správy, ustálenou rozhodovacou činnosťou a napokon aj Chartou základných práv Európskej únie, ktorá orgánom verejnej správy ukladá povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia. Podľa čl. 41 ods. 1 a ods. 2 Charty základných práv Európskej únie „Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote. Toto právo zahŕňa najmä: a) právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať; b) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovanie oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva c) povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia. 11. Ďalej žalobca poukázal na súdnu prax, ktorá ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy. Podľa názoru žalobcu, je opatrenie žalovaného správnym aktom, ktorým sú priamo dotknuté práva a povinnosti žalobcu, a môže tak napĺňať aj formálne znaky rozhodnutia a je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. 12. Žalobca uviedol, že si počas šiestich rokov života na území SR vytvoril zázemie, našiel priateľov ako aj partnerku, naučil sa komunikovať v slovenskom jazyku a oboznámil sa so slovenskou kultúrou. Vytvoril si ku krajine vzťah a chcel by na Slovensku zostať trvalo žiť a s partnerkou si založiť rodinu. Okrem uvedeného žalobca zdôraznil, že nejestvuje štát, do ktorého by mohol byť vyhostený; nejestvuje štát, do ktorého by mohol legálne vycestovať, nakoľko mu to neumožňuje tolerovaný pobyt (tento zaručuje oprávnenosť pobytu len na území SR) a súčasne ako osoba bez štátnej príslušnosti nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu, nakoľko nejestvuje štát, ktorý by mu vydal cestovný pas ako svojmu občanovi, nespĺňa podmienky na vydanie cestovného dokladu cudzinca podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 647/2007 Z.z. o cestovných dokladoch, nespĺňa podmienky na vydanie cudzineckého pasu podľa § 74 zákona o pobyte cudzincov, ktorý by ho oprávňoval na vycestovanie zo SR a súčasne na návrat do SR; žalobca nespĺňa podmienky na udelenie štátneho občianstva SR; nemá žiadny osobný doklad, ktorým by preukázal svoju totožnosť, nakoľko zákon o pobyte cudzincov neumožňuje držiteľovi tolerovaného pobytu vystaviť doklad o pobyte, ale iba potvrdenie o pobyte v zmysle § 59 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov. 13. Podľa názoru žalobcu, napadnutým opatrením, boli porušené viaceré základné práva žalobcu zaručené medzinárodnými zmluvami, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a to najmä: a) právo na štátnu príslušnosť zaručeného čl. 15 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, b) právo na zaobchádzanie s osobami bez štátnej príslušnosti rovnakým spôsobom ako s ostatnými cudzincami zaručeného čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti, c) právo na rovnaký prístup k samostatnému podnikaniu ako sa za všeobecne rovnakých okolností poskytuje cudzincom vo vybraných odvetviach, zaručeného čl. 18 Dohovoru o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti, d) právo na rovnaký prístup k zamestnaniu ako sa za všeobecne rovnakých okolností poskytuje cudzincom zaručeného čl. 19 Dohovoru o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti. 14. Žalobca citoval ust. § 46 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ktoré upravuje vybavenie žiadosti takým spôsobom, že sa žiadateľovi zašle písomné oznámenie a súčasne vylučuje použitie zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „SP“), na základe čoho sa môže javiť, že žalovaný správny orgán formálne postupoval v súlade so zákonom. Námietka žalobcu spočíva v tom, že zákon o pobyte cudzincov vylučuje aplikáciu SP na udeľovanie trvalého pobytu na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2, pričom súčasne nestanovuje osobitnú procesnú úpravu, ktorá by riešila ďalšie procesné súvislosti v prípade podania žiadosti z dôvodov taxatívne vymedzených v § 46 ods. 2 (dôvody udelenia pobytu). V tejto súvislosti žalobca uviedol, že ust. § 1 ods. 1 SP vyjadruje princíp subsidiarity aplikácie zákona o správnom konaní tak, že SP sa použije vtedy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Aplikácia SP teda prichádza do úvahy v dvoch prípadoch, ak vôbec neexistuje osobitná právna úprava, alebo ak osobitná právna úprava existuje, ale nerieši osobitný druh správneho konania v plnom rozsahu. Zákon o pobyte cudzincov obsahuje ust. § 120, ktoré upravuje vzťah tohto osobitného predpisu k SP s tým, že podľa § 120 ods. 1 sa vo všeobecnosti aplikuje SP na konania podľa zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak. Podľa právnej teórie ide o situáciu, keď sa na konkrétny procesný postup použije osobitný predpis a SP sa použije v tých častiach, ktoré osobitná právna úprava nerieši. 15. Žalobca je názoru, že ak si štátny príslušník tretej krajiny podá žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 1 písm. a) alebo b), ide o osobitný druh správneho procesu, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 47 a § 48 zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom k tomu, že tieto ustanovenia neupravujú konanie o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas v plnom rozsahu, na konanie sa subsidiárne aplikuje SP na tie časti, ktoré zákon o pobyte cudzincov nerieši (napr. práva a povinnosti účastníka konania, prerušenie konania, náležitosti rozhodnutia, odvolacie konanie a pod.). Ak si však štátny príslušník tretej krajiny podá žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2, situácia je odlišná, nakoľko tu zákonodarca úplne vylúčil možnosť aplikácie SP, pričom neupravil osobitnú procesnú reguláciu, ktorá by riešila ďalší postup v administratívnom konaní. Takýto právny stav je rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a tiež s princípom právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čo má v konečnom dôsledku za následok nezákonnosť a protiústavnosť napadnutého opatrenia. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prípadoch vylúčenia pôsobnosti SP a neexistencii inej právnej úpravy inklinuje k aplikácii právnych princípov, t.j. minimálnych požiadaviek kladených na konania a rozhodnutia správnych orgánov - štandardu všeobecných pravidiel správneho práva (napr. 1Sžo/37/2009 z 02.02.2010, 5Sžf/1/2011 z 25.08.2011). Vylúčenie pôsobnosti SP nemôže znamenať priestor pre bezbrehú ľubovôľu orgánu verejnej správy, čo podporuje aj ustálená rozhodovacia prax. Žalobca z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. 1 Sžo/37/2009 z 02.02.2010 v súvislosti so stroho odôvodneným rozhodnutím dekana vysokej školy o vylúčení študentky zo štúdia, citoval „Napriek tomu, že na konanie v predmetnej veci sa v zmysle § 108 zákona č. 131/2002 Z. z. správny poriadok nevzťahuje (hoci inak vykazuje štandardného správneho konania a rozhodnutia a predchádzajúca právna úprava - zákon č. 172/1990 Zb. použitie správneho poriadku v § 34 stanovoval), vzhľadom na to, že vo veci rozhodovala verejná vysoká škola t.j. právnická osoba, ktorá zo zákona disponuje oprávnením rozhodovať o právach, a povinnostiach fyzických osôb (a ich rozhodnutia tak podliehajú preskúmaniu súdom v zmysle § 244 ods. 2 a nasl. OSP), nemožno upustiť od vyžadovania aspoň minimálnych požiadaviek kladených na konania a rozhodnutie správnych orgánov vyplývajúcich napr. z Rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy (77)31 z 28.9.1977 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov resp. z Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007)7 z 20.6.2007 o dobrej verejnej správe čl. 17, v zmysle ktorého musia byť správne rozhodnutia formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo vydané.“ 16. S problémom vylúčenia aplikácie SP sa zaoberal aj Ústavný súd SR napr. v náleze PL. ÚS 17/08 z 20.mája 2009 a I. ÚS 698/2016 zo dňa 22. marca 2017, keď v náleze I. ÚS 698/2016 zo dňa 22. marca 2017 uviedol „Ústavný súd poukazuje tiež na to, že v zmysle už ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu (napr. nález ústavného súdu vo veci I. ÚS 354/08, uznesenie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5 Sžp 5/2011, sp. zn. 10 Sža 20/2014) za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj povolenia alebo aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 Správneho poriadku. Aj keď sa na proces vydávania týchto aktov výslovne nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, v zmysle § 3 ods. 7 Správneho poriadku, ktorý spadá do časti upravujúcej základné pravidlá (obsahujúce všeobecné právne princípy správneho konania bez ohľadu na limitujúce zákonné ustanovenia v zmysle mnohých odporúčaní prijatých Výborom ministrov na pôde Rady Európy) platí, že ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 6 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení odporúčaní a iných podobných opatrení.“ 17. Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa názoru žalobcu, žalovaný správny orgán mal pri interpretácií a aplikácií ust. § 46 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov dospieť k záveru, že ide o ustanovenie, ktoré nerešpektuje minimálne požiadavky kladené na konania a rozhodnutia správnych orgánov a ďalej postupovať tak, aby vydal správne rozhodnutie s formálnymi a obsahovými náležitosťami v súlade so SP, proti ktorému by bolo prípustné odvolanie. V prípade, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu právnych noriem prichádzajú do úvahy rôzne výklady, orgány verejnej správy sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, teda v prospech realizácie základných práv a slobôd garantovaných Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami. 18. Žalobca poukázal na skutočnosť, že sporné ustanovenie § 46 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, bolo do zákona doplnené novelizáciou zákona o pobyte cudzincov a to zákonom č. 82/2017 Z.z. účinným od 01.05.2017. Dovtedy, príslušné orgány verejnej správy museli pri žiadosti o trvalý pobyt na neobmedzený čas postupovať tak, aby rešpektovali ustanovenia SP a to v prípade dôvodov podľa § 46 ods. 1 ako aj ods. 2. V tejto súvislosti žalobca citoval dôvodovú správu k bodu 57 (§ 46 ods. 4 zákona č. 82/2017 Z.z.) „Novo sa navrhuje udeľovanie trvalého pobytu na neobmedzený čas bez splnenia podmienok ustanovených v zákone o pobyte cudzincov. Ide najmä o udeľovanie pobytov v prípade poskytovania ochrany a pomoci svedkovi, pobytov z dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo pobytov na návrh Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva z dôvodu bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že ide predovšetkým o pobyty v záujme Slovenskej republiky, teda nenárokové pobyty, navrhuje sa vylúčiť správny poriadok z rozhodovania o udelení takýchto pobytov a ich udelenie oznamovať účastníkovi konania vo forme písomného oznámenia. Na zrušenie takéhoto pobytu sa bude aj naďalej vzťahovať správny poriadok. Zároveň bude ministerstvo vnútra povinné zaslať toto písomné oznámenie v prípade, ak ide o trvalý pobyt podľa § 46 ods. 2 písm. d), aj Slovenskej informačnej službe alebo Vojenskému spravodajstvu.“ 19. V závere žalobca namieta formálne nedostatky napadnutého opatrenia a poukazuje na § 46 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, z ktorého v spojení s ust. § 46 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že na vybavenie žiadosti je vecne príslušné Ministerstvo vnútra SR. V preskúmavanej veci, záhlavie napadnutého opatrenia zo dňa 18.08.2017 obsahuje síce označenie Ministerstva vnútra SR, samotná listina je však v závere označená a podpísaná riaditeľkou Oddelenia cudzineckej polície v Bratislave a pripojený odtlačok pečiatky Oddelenia cudzineckej polície v Bratislave. Posúdením formálnych náležitostí tak vzniká pochybnosť, či žiadosť vybavilo Oddelenie cudzineckej polície v Bratislave alebo Ministerstvo vnútra SR, tak ako to predpokladá zákon o pobyte cudzincov. Takáto informácia by mala jednoznačne vyplývať z individuálneho správneho aktu, čo je požiadavka plne súladná s princípmi dobrej správy. V opačnom prípade by opatrenie bolo potrebné považovať za nulitný individuálny správny akt, ktorý by správny súd mal zrušiť v súlade s § 191 ods. 1 písm. b) SSP. III. Vyjadrenie žalovaného. 20. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne, podaním doručeným súdu dňa 16.05.2018 s tým, že v predmetnej veci správny orgán postupoval v súlade s platným a účinným znením zákona o pobyte cudzincov, ako aj v súlade s interným aktom riadenia, t.j. rozkazu riaditeľa Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru č. 55/2012 (platného do 31.08.2017). Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava (ďalej len „OCP PZ BA“) v predmetnej veci neviedol správne konanie, nakoľko v čase podania žiadosti o trvalý pobyt na neobmedzený čas v zmysle § 46 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (dňa 12.07.2017) to novelizovaný zákon o pobyte cudzincov (zákon číslo 82/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov - účinný od 01.05.2017) neumožňoval. Po obdržaní stanoviska Odboru cudzineckej polície ÚHCP o nevyhovení žiadosti žalobcu nemal správny orgán inú možnosť, ako zaslať písomné oznámenie o tom, že žiadosti nevyhovelo v zmysle § 46 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. 21. K veci žalovaný uviedol, že od 01.05.2017 nadobudol účinnosť zákon číslo 82/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Podľa čl. I bod 63 zákona číslo 82/2017 Z.z. sa § 46 sa dopĺňa odsekom 4, ktorý znie: „Na udeľovanie trvalého pobytu na neobmedzený čas podľa odseku 2 sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Ministerstvo vnútra zašle štátnemu príslušníkovi tretej krajiny písomné oznámenie o tom, či jeho žiadosti podľa odseku 2 vyhovelo, alebo nevyhovelo. Ak ide o trvalý pobyt na neobmedzený čas podľa odseku 2 písm. d), zašle ministerstvo vnútra písomné oznámenie podľa predchádzajúcej vety aj Slovenskej informačnej službe alebo Vojenskému spravodajstvu.“. 22. Ďalej žalovaný poukázal na význam inštitútu udelenia trvalého pobytu na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v zákone o pobyte cudzincov, ktorý predovšetkým napomáha k nadobudnutiu pobytu len tej kategórii cudzincov, ktorí nemajú možnosť získať na území Slovenskej republiky iný druh pobytu. Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru má za to, že skutočnosti vyplývajúce z doposiaľ vykonaného dokazovania vo veci udelenia trvalého pobytu na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok nepochybne preukazujú, že žiadateľovi bol opakovane predlžovaný tolerovaný pobyt podľa § 58 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a v súčasnosti má predĺžený tolerovaný pobyt s platnosťou do 27. decembra 2017. Zákonodarca možnosťou udelenia trvalého pobytu na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok (§ 46 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov) sledoval alternatívu riešenia situácie tých štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých právne postavenie na území Slovenskej republiky nie je možné riešiť iným zákonným spôsobom, avšak Slovenská republika má záujem na riešení statusu týchto štátnych príslušníkov tretích krajín tak, aby sa na území Slovenskej republiky zdržiavali na základe oprávneného pobytu. To znamená, že cudzinec nemá automaticky právny nárok na udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v zákone o pobyte cudzincov. 23. Žalovaný správny orgán poukázal na ust. § 46 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého, osoba bez štátnej príslušnosti je osoba, ktorú žiadny štát podľa svojich zákonov nepovažuje za svojho občana. Na preukázanie tejto skutočnosti postačuje, ak cudzinec preukáže, že nemá štátnu príslušnosť štátu, v ktorom sa narodil, v ktorom mal svoje predchádzajúce bydlisko alebo pobyt, a ktorého štátne občianstvo majú jeho rodičia a súrodenci. Zákon o pobyte cudzincov jednoznačne indikuje možnosti na preukázanie skutočnosti, že žiadateľ o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas podľa ustanovenia § 46 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je osobou bez štátnej príslušnosti. Z predmetného ustanovenia explicitne vyplýva, že preukázanie tejto skutočnosti je povinnosťou účastníka konania a nie správneho orgánu. Zároveň účastník konania nie je limitovaný ako preukáže skutočnosť, že je osobou bez štátnej príslušnosti. Žalovaný má zato, že účastník konania neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal deklarovaný účel trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, pričom mal dostatočný priestor požiadať sám alebo prostredníctvom zastupiteľského úradu o vyjadrenie k jeho štátnej príslušnosti. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz, že by sám požiadal štátne orgány O. A. o udelenie občianstva, resp. požiadal o informáciu o vysvetlenie prečo nie je ich občanom. Žalobca nepredložil dôkaz o tom, že sám žiadal o občianstvo A. alebo O. A. a toto mu nebolo udelené. Na základe uvedeného, správny orgán predpokladá, že ide o stav, ktorý žalobcovi vyhovuje, nakoľko skutočne nemá záujem o návrat do domovského štátu. Preto len zaevidovanie sa do programu Medzinárodnej organizácie pre migráciu IOM, môže správny orgán v rámci indícií pravdepodobne označiť za účelové. Uvedené vyjadrenie žalovaný oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Sža/38/2014, str. 13 „z jeho najaktuálnejšej výpovede jasne vyplýva, že ani nemá záujem byť štátnym občanom O. A.. Žalovaný má zato, že žalobca nevyvinul žiadnu iniciatívu vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že je osobou bez štátnej príslušnosti a svojim pasívnym prístupom neprispel k riadnemu objasneniu podstatných faktov súvisiacich s jeho deklarovaným statusom. Taktiež v prechádzajúcich konaniach pred štátnymi orgánmi Slovenskej republiky, žalobca nepredložil relevantný doklad, ktorý by dostatočným spôsobom deklaroval skutočnosť, že je skutočne osobou bez štátnej príslušnosti, alebo nemá štátne občianstvo rodičov alebo súrodencov, a to napriek konštatovaniu Najvyššieho súdu, že žalobcu je možné považovať za osobu bez štátnej príslušnosti. Vzhľadom na uvedené, dňa 18.08.2017 zaslalo OCP PZ BA žalobcovi oznámenie, že jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas v zmysle ustanovenia § 46 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nevyhovelo. Oznámenie bolo zaslané v súlade s § 46 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. IV. Replika žalobcu. 24. Žalobca svoje stanovisko k vyjadreniu žalovaného uviedol v replike doručenej súdu dňa 06.06.2018 s tým, že žalovaný v svojom vyjadrení cituje stanovisko odboru cudzineckej polície ÚHCP (ďalej len „stanovisko ÚHCP“), z ktorého vyplývajú dôvody, pre ktoré nebol žalobcovi udelený trvalý pobyt na neobmedzený čas ako osobe bez štátnej príslušnosti, ktoré spočívajú najmä v tom, že žalovaný ako účastník konania neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal deklarovaný účel trvalého pobytu na území Slovenskej republiky a doklady preukazujúce status osoby bez štátnej príslušnosti sú nedostatočné, čo má za následok neudelenie pobytu. Zo stanoviska ÚHCP vyplývajú určité dôvody, pre ktoré nemal byť žalobcovi udelený trvalý pobyt na neobmedzený čas, tieto však nikdy neboli žalobcovi oznámené žiadnym spôsobom, čo napokon žalovaný netvrdil a ani nepreukázal. Avšak zo spôsobu, akým je formulovaná citovaná časť stanoviska „žiadateľovi neudeľuje trvalý pobyt“, sa javí, že o žiadosti mal de facto rozhodnúť Úrad hraničnej a cudzineckej polície, čo podporuje pochybnosti žalobcu v tom smere, či o žiadosti rozhodoval vecne príslušný orgán. Uvedenú skutočnosť namieta žalobca v 9. bode žaloby. 25. V ďalšom žalobca poukazuje, že Oddelenie cudzineckej polície Bratislava nerešpektovalo príkaz vyplývajúci zo stanoviska ÚHCP, keď vo veci nevydalo písomné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas. Hoci žalovaný sa vo vyjadrení k žalobe bráni tým, že neviedol správne konanie z dôvodu platnej právnej úpravy vylučujúcej aplikáciu SP, čo však podľa názoru žalobcu neobstojí a to z dôvodu potreby aplikácie minimálnych požiadaviek kladených na konania a rozhodnutia správnych orgánov, na ktoré žalobca poukazuje v 6. a 7. bode žaloby. V. Administratívne konanie. 26. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca si podal žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas v zmysle § 46 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, dňa 12.07.2017, t.j. v čase platnosti a účinnosti zákona číslo 82/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. K žiadosti žalobca priložil odôvodnenie svojej žiadosti, odpoveď Veľvyslanectva O. A. v Rakúsku (v ktorej je uvedené, že Veľvyslanectvo O. A. v Rakúsku nemôže žalobcovi vydať cestovný doklad, nakoľko nie je štátnym občanom O. A.), elektronickú komunikáciu medzi Medzinárodnou organizáciou pre migráciu a Veľvyslanectvom A. v Rusku (z ktorej vyplýva, že nie je možné potvrdiť občianstvo A. P. žalobcovi), právoplatné rozhodnutie Migračného úradu č. MU-550-69/PO-Ž-2011 zo dňa 19.03.2014 o neposkytnutí doplnkovej ochrany, právoplatné rozhodnutie Migračného úradu č. MU-550-50/PO-Ž-2011 zo dňa 28.03.2013 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany. 27. Po podaní žiadosti bola so žalobcom spísaná zápisnica č.PPZ-HCP-BA6-912-010/2017-TPC zo dňa 12.07.2017, z ktorej vyplynulo, že žalobcova matka sa narodila v republike O. A., žalobcov otec v A., pričom obaja žijú v republike O. A.. Ďalej žalobca uviedol, že sa narodil v republike O. A., ale jeho rodičia pre neho nepožiadali o udelenie štátneho občianstva, a preto Pobrežie Slonoviny mu neudelilo štátne občianstvo. Rovnako A. odmieta skutočnosť, že žalobca je ich štátnym občanom. 28. Dňa 21.07.2017 zaslalo Oddelenie cudzineckej polície policajného zboru (ďalej len „OCP PZ“) Odboru cudzineckej polície Úradu hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „ÚHCP“) originál žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas a všetky priložené doklady (zmysle čl. 5 ods. 9 III. časti prílohy rozkazu riaditeľa Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru č. 55/2012, platného do 31.08.2017). 29. Dňa 02.08.2017 bola na OCP PZ doručená odpoveď z OCP ÚHCP s tým, že Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného vykonal preverenie skutočností súvisiacich s udelením trvalého pobytu na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v zákone o pobyte cudzincov osobe bez štátnej príslušnosti, ktoré žiadateľ deklaroval pri podaní žiadosti o trvalý pobyt. Úrad poukázal na skutočnosť, že žiadateľ má na území Slovenskej republiky od 24.08.2016 udelený tolerovaný pobyt podľa § 58 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a tento mu bol opakovane predlžovaný s platnosťou udeleného pobytu do 27.12.2017. Cudzinec na účely preukázania dôvodov hodných osobitného zreteľa predložil stanovisko veľvyslanectva O. A. v Rakúsku, mailovú komunikáciu, rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany, rozhodnutie o neudelení azylu, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, žiadosť o oslobodenie od správneho poplatku. Predložené doklady úrad považoval za nedostatočné a po doručení písomného stanoviska uložil správnemu orgánu, zabezpečiť vydanie písomného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas, postupom podľa III. časti čl. 11 prílohy k rozkazu riaditeľa úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru č. 55/2012 na zabezpečenie postupu vo veciach pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. 30. Následne, dňa 18.08.2017 zaslalo Ministerstvo vnútra SR, PPZ ÚHCP, Riaditeľstvo HCP oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava žalobcovi oznámenie, že jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas v zmysle ustanovenia § 46 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nevyhovelo. Oznámenie je predmetom súdneho prieskumu. VI. Verejné vyhlásenie rozsudku 31. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 9 ods. 1 SSP rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 04.06.2020, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Krajského súdu v Bratislave. VII. Právne posúdenie žaloby. 32. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 33. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný. 34. Podľa čl. 142 ods. 1 veta za bodkočiarkou Ústavy Slovenskej republiky, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. 35. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. 36. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 37. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 38. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 39. Podľa § 1 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, účinný ku dňu podania žiadosti, t.j. 12.07.2017, tento zákon upravuje podmienky pobytu. 40. Podľa § 46 ods. 2 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, Ministerstvo vnútra môže udeliť trvalý pobyt na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v tomto zákone, osobe bez štátnej príslušnosti. 41. Podľa § 46 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, osoba bez štátnej príslušnosti je osoba, ktorú žiadny štát podľa svojich zákonov nepovažuje za svojho občana. Na preukázanie tejto skutočnosti postačuje, ak preukáže, že nemá štátnu príslušnosť štátu, a) v ktorom sa narodila, b) v ktorom mala svoje predchádzajúce bydlisko alebo pobyt a c) ktorého štátne občianstvo majú jej rodičia a súrodenci. 42. Podľa § 46 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, na udeľovanie trvalého pobytu na neobmedzený čas podľa odseku 2 sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Ministerstvo vnútra zašle štátnemu príslušníkovi tretej krajiny písomné oznámenie o tom, či jeho žiadosti podľa odseku 2 vyhovelo, alebo nevyhovelo. Ak ide o trvalý pobyt na neobmedzený čas podľa odseku 2 písm. d), zašle ministerstvo vnútra písomné oznámenie podľa predchádzajúcej vety aj Slovenskej informačnej službe alebo Vojenskému spravodajstvu. 43. Podľa § 47 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas podáva štátny príslušník tretej krajiny osobne na úradnom tlačive na policajnom útvare; za štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý pre bezvládnosť nemôže osobne podať žiadosť, môže podať žiadosť jeho rodinný príslušník. Policajný útvar vydá žiadateľovi v deň podania žiadosti potvrdenie o jej prijatí. 44. Podľa § 47 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas je štátny príslušník tretej krajiny povinný predložiť platný cestovný doklad. Ak štátny príslušník tretej krajiny nepredloží platný cestovný doklad, policajný útvar žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas neprijme. 45. Podľa § 120 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, 91a) ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 108 ods. 4, § 113 písm. c), § 115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak. 46. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. VIII. Závery správneho súdu. 47. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo v medziach žalobných dôvodov preskúmať zákonnosť postupu a opatrenia žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-912-012/2017-TPC/VRA zo dňa 18.08.2017, ktorým nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v zákone o pobyte cudzincov, osobe bez štátnej príslušnosti. 48. Hneď v úvode právneho posúdenia súd poukazuje, že v správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 7 SSP). Uvedené ustanovenie je súčasne dôležitou interpretačnou pomôckou, pretože výnimky z aplikácie ústavy, i keď sú ustanovené zákonom, nie je možné vykladať extenzívne, ale reštriktívne. V prípade pochybností nie je vadou konania, ak súd reštriktívnym výkladom ustanovenia § 7 písm. e) SSP poskytol žalobcovi súdnu ochranu v súlade s čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/56/2008). Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa ustálenej judikatúry - nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 37/95, sp.zn. II. ÚS 50/01, sp.zn. I. ÚS 52/02, sp.zn. III. ÚS 183/2003: PL. ÚS 21/08, sp.zn. I. ÚS 354/08 a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/29/2010, sp.zn. 5Sžp/5/2011, môžu byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy. 49. Základným rámcom právneho posúdenia žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v zákone o pobyte cudzincov, osobe bez štátnej príslušnosti je zákon o pobyte cudzincov účinný v čase podania žiadosti dňa 12.07.2017, ktorý v § 46 ods. 3 upravuje, kto je osoba bez štátnej príslušnosti a čo postačuje na preukázanie tejto skutočnosti, v § 47 ods. 1, 2 upravuje, kto podáva žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas a čo treba k žiadosti predložiť, v § 46 ods. 2 upravuje, aký správny orgán môže udeliť trvalý pobyt na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených zákonom osobe bez štátnej príslušnosti, v § 46 ods. 4 upravuje, aký správny orgán je oprávnený vydať písomné oznámenie či žiadosti vyhovelo, alebo nevyhovelo. V tejto súvislosti treba vziať do úvahy nielen to, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy, čo v preskúmavanej veci je oznámenie zo dňa 18.08.2017, pričom zároveň musí vychádzať z účelu zákona o pobyte cudzincov, ku ktorému dôvodová správa k § 46 ods. 2 písm. b) v spojení s ods. 4 zákona o pobyte cudzincov k bodu 57 (§ 46 ods. 4 ) vymedzuje účel zákona takto „Novo sa navrhuje udeľovanie trvalého pobytu na neobmedzený čas bez splnenia podmienok ustanovených v zákone o pobyte cudzincov. Ide najmä o udeľovanie pobytov v prípade poskytovania ochrany a pomoci svedkovi, pobytov z dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo pobytov na návrh Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva z dôvodu bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že ide predovšetkým o pobyty v záujme Slovenskej republiky, teda nenárokové pobyty, navrhuje sa vylúčiť správny poriadok z rozhodovania o udelení takýchto pobytov a ich udelenie oznamovať účastníkovi konania vo forme písomného oznámenia. Na zrušenie takéhoto pobytu sa bude aj naďalej vzťahovať správny poriadok. Zároveň bude ministerstvo vnútra povinné zaslať toto písomné oznámenie v prípade, ak ide o trvalý pobyt podľa § 46 ods. 2 písm. d), aj Slovenskej informačnej službe alebo Vojenskému spravodajstvu.“ Na uvedenú dôvodovú správu správny súd poukázal s dôrazom na skutočnosť, že do novely zákona č. 82/2017 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť od 01.05.2017, zákon o pobyte cudzincov neobsahoval ust. § 46 ods. 4, ktorý v prvej vete ustanovil, že na udeľovanie trvalého pobytu na neobmedzený čas podľa ods. 2 sa nevzťahuje SP, z čoho vyplýva, že do novely zákona žalovaný postupoval podľa SP. 50. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca osobne dňa 12.07.2017 podal na oddelení cudzineckej polície PZ Bratislava, žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas v zmysle § 46 ods. 2 písm. b) ako osoba bez štátnej príslušnosti, podľa zákona o pobyte cudzincov, ktorá bola v ten deň doplnená zápisnicou o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 SP. Žalobca bol bez dokladu totožnosti a k žiadosti priložil vyjadrenie veľvyslanectva O. A. v Rakúsku z 27.03.2017 k otázke vydania cestovných dokladov a štátneho občianstva žalobcu republikou O. A.; e-mailovú komunikáciu právneho poradcu Medzinárodnej organizácie pre migráciu na Slovensku s veľvyslancom A. v Rusku v období od 07.03.2016 do 30.03.2016 k otázke vydania cestovných dokladov a štátneho občianstva žalobcu republikou A.; rozhodnutie Ministerstva vnútra SR-migračný úrad č. MU-550-69/PO-Ž-2011, ID osoby: XXXXXX zo dňa 19.03.2014 o neposkytnutí doplnkovej ochrany, rozhodnutie Ministerstva vnútra SR-migračný úrad č. MU-550-50/PO-Ž-2011, ID osoby: XXXXXX zo dňa 28.03.2013 o neudelení azylu; rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/38/2014 zo dňa 11.11.2014 ktorý potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Saz/14/2014 zo dňa 06.08.2014, vo veci doplnkovej ochrany a vyslovil právny názor, že pokiaľ ide o štátnu príslušnosť žalobcu, za stavu, kedy nebolo možné jasne stanoviť jeho štátnu príslušnosť (krajinu pôvodu), bolo potrebné naň nazerať ako na osobu bez štátnej príslušnosti. 51. Sprievodným listom pod č. PPZ-HCP-BA6/2017-010704-001 zo dňa 21.07.2017, bola žiadosť postúpená OCP UHCP PZ na vybavenie postupom v zmysle rozkazu riaditeľa ÚHCP P PZ č. 55/2012 (metodika postupu policajného útvaru pri aplikácii zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení zák.č. 75/2013 Z.z., III. časť „trvalé pobyty“). Následne OCP UHCP PZ listom pod č. PPZ-HCP-OCP1-2017/010779-003 zo dňa 28.07.2017 zaslal OCP UHCP PZ po preverení skutočností súvisiacich s udelením trvalého pobytu na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v zákone o pobyte cudzincov osobe bez štátnej príslušnosti, odpoveď, že cudzinec nevyvinul žiadnu iniciatívu vo vzťahu k preukázaniu skutočností, že je osobou bez štátnej príslušnosti a svojím pasívnym prístupom neprispel k objasneniu podstatných faktov súvisiacich ním deklarovaným statusom. V žiadnom z predchádzajúcich konaní pred štátnymi orgánmi Slovenskej republiky nepredložil stopercentne relevantný doklad, ktorý by dostatočne deklaroval skutočnosť, že je skutočne osobou bez štátnej príslušnosti, alebo nemá štátne občianstvo rodičov alebo súrodencov, aj keď Najvyšší súd SR konštatoval, že osobu cudzinca je možné považovať za osobu bez štátnej príslušnosti. Predložené doklady, policajnú útvar považuje za nedostatočné a neudelil trvalý pobyt na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v § 46 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. V závere stanoviska policajný útvar uložil vydať písomné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti, postupom podľa III. časti čl. 11 prílohy k rozkazu riaditeľa ÚHCP P PZ č. 55/2012. Listom pod č. PPZ-HCP-BA6-912-012/2017-TPC/VRA zo dňa 18.08.2017 bolo žalobcovi oznámené v zmysle § 46 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, že OCP PZ žiadosti nevyhovelo. Predmetný list ako opatrenie je predmetom súdneho prieskumu. 52. Pravdou je, že ust. § 46 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, upravuje vybavenie žiadosti podľa § 46 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov (čo je prípad žalobcu - trvalý pobyt na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v tomto zákone, osobe bez štátnej príslušnosti) takým spôsobom, že Ministerstvo vnútra zašle žiadateľovi písomné oznámenie o tom, či jeho žiadosti vyhovelo alebo nevyhovelo. Pri spôsobe - forme vybavenia žiadosti podľa § 46 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov je rozhodujúca prvá veta tohto ustanovenia, podľa ktorého na udeľovanie trvalého pobytu na neobmedzený čas podľa odseku 2 sa nevzťahuje SP, t.zn. ak sa žiadosti vyhovie, táto skutočnosť sa žiadateľovi oznámi takou formou oznámenia, na ktoré sa nevzťahuje SP (ust. § 46 ods. 2 upravuje situáciu, kedy Ministerstvo vnútra môže udeliť (t.j. pozitívny výklad) trvalý pobyt na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom osobe bez štátnej príslušnosti). Takýto výklad zákona je logický i vo vzťahu k skutočnosti, že žiadateľ v zmysle § 46 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, tvrdené skutočnosti preukazuje listinami priložené k žiadosti, ktoré správnemu orgánu stačia k tomu, aby žiadosti vyhovelo. Preto v takom prípade i pre žiadateľa je postačujúce „len“ oznámenie o tom, že jeho žiadosti bolo vyhovené, a to bez aplikácie SP. No úplne iná situácia nastáva v prípade, keď sa žiadosti žiadateľa nevyhovelo (pre takúto situáciu zákonodarca vylúčenie aplikácie SP neupravuje). V takom prípade je legitímne a logické, že po tom, ako žiadateľ spolu so žiadosťou predloží listiny na preukázanie tvrdených skutočností uvedených v žiadosti, ktoré však správnemu orgánu nestačia k tomu, aby žiadosti vyhovelo, je nevyhnutné, aby oznámenie o nevyhovení žiadosti obsahovalo dôvody, pre ktoré žiadosti nebolo vyhovené s odkazom na listiny z ktorých správny orgán vychádzal. Je pochopiteľné a logické, aby žiadateľ mal informáciu z akého dôvodu jeho žiadosti nebolo vyhovené, resp. akú listinu nepredložil, zvlášť, keď o inštitút udelenia trvalého pobytu na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených zákonom o pobyte cudzincov, osobe bez štátnej príslušnosti, môže požiadať opakovane. Na základe uvedeného správny súd uzatvára, že zákonodarca v prípade, že Ministerstvo vnútra žiadosti vyhovie, na udeľovanie trvalého pobytu na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených zákonom o pobyte cudzincov, osobe bez štátnej príslušnosti, sa nevťahuje SP. A v prípade, že Ministerstvo vnútra žiadosti nevyhovie, na takéto vybavenie žiadosti sa vťahuje SP a z písomného oznámenia musí byť žiadateľovi zrejmé z akého dôvodu nebolo jeho žiadosti vyhovené. 53. Správny súd svoj právny názor podporne oprel aj o interný predpis žalovaného, rozkaz riaditeľa ÚHCP P PZ č. 55/2012, III. časť, čl. 11, na ktorý odkázal riaditeľ OCP UHCP PZ v stanovisku pod č. PPZ-HCP-OCP1-2017/010779-003 zo dňa 28.07.2017 adresované OCP UHCP PZ, ako podklad pre vybavenie žiadosti, t.j. vydať písomné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti. No žalovaný v súlade s predmetným rozkazom riaditeľa, vo veci nekonal a vydal preskúmavané oznámenie bez akéhokoľvek odôvodnenia. 54. Vzhľadom na uvedené, správny súd námietky žalobcu uvedené v odsekoch 9. až 11. tohto rozhodnutia vyhodnotil ako dôvodné. Právny stav, aký vytvoril žalovaný svojím oznámením, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, je rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj s princípom právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, zvlášť, keď sa žalobca z predmetného oznámenia nedozvedel žiadne právne a skutkové dôvody, ani správnu úvahu o tom, prečo jeho žiadosti nebolo vyhovené. Aj judikatúra NS SR v prípadoch vylúčenia pôsobnosti SP a neexistencii inej právnej úpravy inklinuje k aplikácii právnych princípov, t.j. minimálnych požiadaviek kladených na konania a rozhodnutia správnych orgánov - štandard všeobecných pravidiel správneho práva (rozsudky Najvyššieho súdu SR na ktoré poukázal žalobca sp.zn. 1Sžo/37/2009 z 02.02.2010, sp.zn. 5Sžf/1/2011 z 25.08.2011). Rovnako aj v zmysle Rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy (77)31 z 28.09.1977 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov platí, že správne rozhodnutia musia byť formulované v jednoduchej a zrozumiteľnej forme, musia obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré boli vydané. 55. Súd považuje za potrebné upozorniť na úlohu orgánov verejnej správy, ktorých úlohou vo všeobecnosti je zabezpečovať riadny chod verejnej správy. Verejná správa je odvodená z výkonu funkcií štátnych a samosprávnych orgánov, ktorými sa zabezpečujú rozhodnutia zákonodarných zborov, súdnej a výkonnej moci v rôznej štruktúre a na mnohých stupňoch. Inak povedané, verejná správa je správa, ktorej cieľom je správa vecí verejných a jej vykonávanie je vo verejnom záujme a subjekty, ktoré ju vykonávajú (orgány verejnej správy), ju realizujú ako právom uloženú povinnosť, a to z titulu svojho postavenia ako verejnoprávnych subjektov. Verejná správa má byť dobrou správou. Základným dokumentom, ktorý sa venuje dobrej správe je odporúčanie CM/Rec (2007)Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe (ďalej len „Odporúčanie“). Odporúčanie obsahuje niekoľko základných princípov, ktorými by sa mal riadiť každý orgán verejnej správy vo vzťahu k súkromným osobám. Právo na dobrú verejnú správu potom vyjadruje právo súkromnej osoby, aby mu štát garantoval, že verejná správa bude fungovať na princípoch verejnej správy. Koncept dobrej správy obsahuje jednak pravidlá zakotvené v právnych normách hmotnoprávnej a procesnej povahy a zároveň aj ďalšie požiadavky, ktoré síce nezaväzujú správne orgány k dobrému správaniu silou právne záväzných a vynútiteľných noriem, ale pôsobia ako štandard verejnej morálky a všeobecnej slušnosti na úrovni súčasného civilizačného vývoja. Základné princípy dobrej správy podľa Odporúčania obsahujú napríklad princíp dodržiavania zákonnosti, resp. viazanosť právom, rovného zaobchádzania, právnej istoty, vylúčenia diskriminácie, objektivity a nestrannosti, predvídateľnosti, legitímnych očakávaní, primeranosti, zodpovednosti alebo zásady činnosti správnych orgánov. Právo nikdy nemôže byť hodnotovo neutrálne. Neexistuje samo pre seba, ale preto, aby chránilo konkrétne hodnoty tým, že im dá formu právnej normy. 56. V danom prípade sa súdu napadnuté oznámenie javí v nesúlade s princípom proporcionality a princípom právnej istoty. Princíp proporcionality tiež možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a čiastočne je vyjadrený aj v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. Zmyslom tohto princípu je napomáhať hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami. Preskúmavaná vec je nepochybne prípadom, keď dochádza k stretu verejného záujmu, ktorým bude riadne dodržanie zákona v konaní o udeľovaní trvalého pobytu na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených zákonom osobe bez štátnej príslušnosti a následného písomného oznámenia o tom, či sa žiadosti vyhovelo alebo nevyhovelo ako súkromného záujmu žalobcu, ako účastníka administratívneho správneho konania. Čo sa týka princípu právnej istoty, tento je tiež odvodený z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, z ktorého možno odvodiť požiadavku na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, predvídateľnosť postupu orgánu verejnej moci. Judikatúra najvyššieho súdu sa na tento princíp odvoláva vždy, keď všeobecne záväzný právny predpis, rozhodnutie orgánu verejnej moci, resp. aj iná listina, ktorá má charakter rozhodnutia (zakladá, mení alebo zrušuje práva a povinnosti účastníka konania), porušuje niektorý z týchto princípov. Súdu sa javí, že napadnuté oznámenie žalovaného, v zmysle vyššie uvedených záverov správneho súdu, porušuje túto zásadu dobrej správy. 57. Správny súd poukazuje aj na princíp zákonnosti (legality), ktorý svojim významom presahuje rámec správneho práva a predstavuje základný princíp verejnej správy v celoeurópskom meradle. Princíp viazanosti verejnej správy zákonmi je považovaný za jeden zo základných princípov európskeho správneho práva a tzv. dobrej správy. Princíp zákonnosti je teda všeobecným ústavným princípom, ktorý sa prejavuje v hmotnoprávnej aj v procesnoprávnej sfére. Vyplýva z neho, že verejnú moc možno vykonávať iba v prípadoch, medziach a spôsobmi, ktoré ustanoví zákon. Zákonom ustanovený spôsob výkonu verejnej moci v užšom hmotnoprávnom zmysle predstavuje „formu“ a postup pri výkone verejnej moci je „procesom“. SP je právnym predpisom, ktorý upravuje najfrekventovanejší typ rozhodovania správnych orgánov, pre ktorý sa používa označenie správne konanie alebo správny proces (Srebalová, 2008, s.34-35). Ak zákonnosť nemá byť iba formálnou proklamáciou, musí byť vytvorený celý systém právnych záruk zákonnosti. Tento systém zabezpečuje, aby sa predchádzalo porušeniu práva, či ohrozeniu zákonnosti. 58. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 19. tohto rozhodnutia, že podľa § 46 ods. 2 v spojení s ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, na vybavenie žiadosti ako aj písomné oznámenie o vybavení žiadosti je vecne príslušné Ministerstvo vnútra SR, avšak z napadnutého oznámenia zo dňa 18.08.2017, ktoré síce obsahuje v záhlaví označenie Ministerstvo vnútra SR, avšak v závere tohto oznámenia je označenie a podpis riaditeľky Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava, s odtlačkom pečiatky Oddelenia cudzineckej polície Bratislava, čím vzniká pochybnosť, či žiadosť bola vybavená Oddelením cudzineckej polície Bratislava alebo Ministerstvom vnútra SR, súd vyhodnotil ako dôvodnú. Správny súd uzatvára, že formálny nedostatok takéhoto charakteru jednoznačne vyvoláva pochybnosti o tom, kto, aký správny orgán vo veci konal a rozhodol, zvlášť, keď priamo zákon o pobyte cudzincov upravuje v § 46 ods. 2 písm. b), že Ministerstvo vnútra môže udeliť trvalý pobyt na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených zákonom osobe bez štátnej príslušnosti a v § 46 ods. 4 druhej vety ustanovuje, že Ministerstvo vnútra zašle štátnemu príslušníkovi tretej krajiny písomné oznámenie o tom, či jeho žiadosti podľa ods. 2 vyhovelo alebo nevyhovelo. Preskúmavané oznámenie zo dňa 18.08.2017 takto trpí vadou nepreskúmateľnosti, z ktorého sa nedá jednoznačne vyvodiť, aký správny orgán vec vybavil. 59. Krajský súd v Bratislave s poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a preskúmavané oznámenie je postihnuté vadou podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP, ktorá ho robí nezákonným, preto ho zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je viazaný vysloveným právnym názorom súdu podľa § 191 ods. 6 SSP a bude povinný vo veci na základe indícií súdu opätovne rozhodnúť. IX. Trovy konania. 60. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 167 v spojení s § 175 ods.1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. 61. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).