Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/160/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201578 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018201578.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: Prípravný orgán pre registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska, so sídlom: Dom viery, Karpatská 17, 058 01 Poprad, zastúpený Mgr. Róbert Kučera, advokát, Veľká Okružná 39, 10 01 Žilina proti žalovanému: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, so sídlom: Nám. SNP 33, 813 31 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MK-4513/2018-110/10888 zo dňa 22.08.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I . Priebeh administratívneho konania 1. Prípravný orgán (ďalej aj ako „PO“) pre registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska, so sídlom Dom viery, Karpatská 17, 058 01 Poprad (ďalej aj ako „CKSS“ alebo aj ako „žalobca“) ako žiadateľ podal dňa 19.02.2007 na Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky žiadosť o registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska. 2. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky návrh na registráciu CKSS odmietlo rozhodnutiami č. MK-1487/2007-12/10307 zo dňa 22.06.2007 (zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž 86/2007 zo dňa 24.03.2009) a č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011 (zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012). 3. Dňa 31.10.2012 Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, cirkevný odbor, so sídlom Námestie SNP 33, 813 31 Bratislava (ďalej aj ako „prvostupňový orgán”) zaslal prípravnému orgánu oznámenie č. MK-2910/2012-12/15877 o ďalšom konaní vo veci registrácie CKSS v predmetnej veci. 4. Dňa 10.12.2012 prvostupňový orgán požiadal odbor cirkví Ministerstva kultúry Českej republiky listom č. MK-2910/2012-12/18637 o vyjadrenie k súčasnému pôsobeniu a činnosti registrovanej Církvi Kresťanské spoločenství v Českej republike. 5. Dňa 10.12.2012 prvostupňový orgán požiadal listom č. MK-2910/2012-12/18629 Ekumenickú radu cirkví v Slovenskej republike prostredníctvom jej organizácie Ekumenickej spoločnosti pre štúdium siekt o vyjadrenie k súčasnému pôsobeniu a činnosti CKSS a aktualizáciu pôvodného stanoviska zo dňa 09.03.2007. 6. Dňa 10.12.2012 prvostupňový orgán požiadal Radu banskobystrickej oblasti Apoštolskej cirkvi na Slovensku listom č. MK-2910/2012-12/18617 o vyjadrenie k súčasnému pôsobeniu a činnosti PO CKSS a aktualizáciu pôvodného stanoviska zo dňa 17.03.2009. 7. Dňa 17.12.2012 prvostupňový orgán požiadal listom č. MK-2910/2012-12/19109 Register obyvateľov Slovenskej republiky o súčinnosť pri overovaní osobných údajov osôb CKSS, predložených PO pri žiadosti o registráciu CKSS, a to prostredníctvom ich porovnania s údajmi, ktoré sú o týchto osobách vedené v Registri obyvateľov Slovenskej republiky k dátumu 27.04.2007, kedy mu PO predložil predmetné zberné hárky. 8. Dňa 22.04.2013 prvostupňový orgán požiadal listom č. MK-47/2013-12/6781 znalca P. C. M., M.Div., o aktualizovanie a doplnenie pôvodného znaleckého posudku č.1/2010 zo dňa 29.08.2010 vo veci žiadosti o registráciu CKSS. 9. Dňa 25.06.2013 prvostupňový orgán odstúpil listom č. MK-47/2013-12/11054 znalcovi P. C. M., M.Div., podklady k vypracovaniu znaleckého posudku predložené PO. 10. Dňa 12.09.2013 prvostupňový orgán prijal znalecký posudok č. 1/2013 pod číslom MK-47/2013-12/15717 vypracovaný znalcom P. C. M., M.Div. zo dňa 31.08.2013 vo veci žiadosti o registráciu CKSS v rozsahu 214 strán a 27 príloh. 11. Dňa 17.09.2013 prvostupňový orgán prijal stanovisko odboru správy registrov sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorom je uvedené, že predložené zberné hárky preverili a v kontrolovanej vzorke (1 480 osobných údajov) konštatovali 8,5 % chybných osobných údajov. 12. Dňa 17.02.2014 zaslal právny zástupca PO CKSS prvostupňovému orgánu vlastný znalecký posudok vypracovaný znalcom C.. V. V. č. 3/1347/2013 zo dňa 13.01.2013 o činnosti a pôsobení CKSS. 13. Dňa 29.04.2014 prvostupňový orgán predvolal listom č. MK-29/2014-12/7577 až 7655 na výsluch C.. P. O., Mgr. P. Y., Mgr. W. E. (INTEGRA) a W. P. na termín dňa 14.05.2014 na Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a upovedomil o jeho konaní právneho zástupcu PO CKSS. 14. Mgr. P. Y. sa ospravedlnila a nezúčastnila výsluchu stanoveného na termín dňa 14.05.2014, preto prvostupňový orgán stanovil náhradný termín jej vypočutia na deň 16.06.2014 (predvolanie zaslané listom číslom č. MK-29/2014-12/9477) a následne opakovaný termín vypočutia na deň 08.07.2014 (predvolanie zaslané listom číslom č. MK-29/2014-12/11265). Zo všetkých navrhovaných termínov sa Mgr. P. Y. ospravedlnila z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti a listom zo dňa 05.06.2014 (list. č. MK-29/2014-12/10416) oznámila, že zasiela prvostupňovému orgánu nové prehlásenie k pôvodnému vyjadreniu zo dňa 19.07.2010 s tým, že je ho podľa potreby ochotná písomne doplniť. 15. Prvostupňový orgán nariadil kontrolné znalecké dokazovanie z dôvodu odlišných záverov v znaleckom posudku č.1/2013 pod číslom MK-47/2013-12/15717 vypracovaným znalcom P. C. M., M.Div. zo dňa 31.08.2013 a znalcom C.. V. V., a preto dňa 19.08.2014 ustanovil rozhodnutím č. MK-29/2014-260/14331 za znalca doc. C.. T. T., G.. a určil, aby znalec v kontrolnom znaleckom posudku posúdil činnosť a pôsobenie CKSS s prihliadnutím na ustanovenie § 15 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 308/1991 Zb.“), v ktorom odpovedal na uvedené otázky. 16. Dňa 04.09.2014 PO CKSS podal odvolanie proti rozhodnutiu č. MK-29/2014-260/14331 zo dňa 19.08.2014 o ustanovení znalca doc. Mgr. T. T., PhD. z dôvodu zaujatosti pre jeho pomer k veci. 17. Dňa 21.11.2014 rozhodol minister kultúry Slovenskej republiky rozhodnutím č. MK-2959/2014-110/19669 tak, že rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. MK-29/2014-12/14331 zo dňa 19.08.2014 zmenil tak, že vo výroku rozhodnutia sa pred slovo „znalecký“ vkladá slovo „kontrolný“, vo zvyšnej časti rozhodnutie potvrdil a odvolanie PO CKSS zamietol. 18. Dňa 06.07.2015 znalec doc. Mgr. T. T., PhD. doručil prvostupňovému orgánu kontrolný znalecký posudok zo dňa 15.06.2015 v rozsahu 107 strán. 19. Dňa 24.07.2015 prvostupňový orgán zaslal listom č. MK-16/2015-12/11497 PO CKSS na vedomie kópiu znaleckého posudku znalca doc. Mgr. T. T., PhD.. 20. Dňa 29.09.2015 prvostupňový orgán zaslal listom č. MK-16/2015-12/14641 na základe požiadavky právneho zástupcu PO CKSS predloženej počas nahliadnutia do administratívneho spisu dňa 16.09.2015, písomnosti: kópiu rozhodnutia ministra kultúry Slovenskej republiky č. MK-2959/2014-110/19669 zo dňa 21.11.2014 o rozklade podanom proti rozhodnutiu MK SR č. MK-29/2014-12/14331 zo dňa 19.08.2014 o ustanovení doc. Mgr. T. T., PhD. za znalca v správnom konaní s vyznačením nadobudnutia jeho právoplatnosti dňa 01.12.2014, kópiu podpísaného sľubu znalca doc. Mgr. T. T., PhD. a zápisnice z nahliadnutia do spisu zo dňa 19.08.2014. 21. Dňa 13.10.2015 prvostupňový orgán zaslal znalcovi doc. Mgr. T. T., PhD. listom č. MK-16/2015-121/15538, predvolanie na výsluch na termín dňa 27.10.2015 o 13.00 hod., konajúceho sa na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky hod., ktorého vypočutie navrhol právny zástupca PO CKSS na základe žiadosti zo dňa 03.09.2015. 22. Dňa 13.10.2015 prvostupňový orgán zaslal znalcovi Mgr. V. V. listom č. MK-16/2015-121/15540, predvolanie na výsluch na termín dňa 27.10.2015 o 13.00 hod., konajúceho sa na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky hod., ktorého vypočutie navrhol právny zástupca PO CKSS na základe žiadosti zo dňa 03.09.2015. 23. Dňa 13.10.2015 listom č. MK-16/2015-12/15541 prvostupňový orgán zaslal PO CKSS oznámenie o termíne vypočutia navrhnutých svedkov - znalca doc. Mgr. T. T. a znalca Mgr. V. V.. 24. Prvostupňový orgán z dôvodu oznámenia zo dňa 20.10.2015 právneho zástupcu PO CKSS o jeho dočasnej pracovnej neschopnosti, oznámil predvolaným osobám - znalca doc. Mgr. T. T. a znalcovi Mgr. V. V. zrušenie stanoveného termínu ich vypočutia. 25. Prvostupňový orgán na základe oznámenia právneho zástupcu PO CKSS o ukončení jeho dočasnej pracovnej neschopnosti zo dňa 18.03.2016, stanovil nový termín výsluchu znalcov doc. Mgr. T. T., PhD a Mgr. V. V. na termín dňa XX.XX.XXXX, ktorý bol zmenený z dôvodu žiadosti o jeho zmenu predvolanými osobami, a preto bol stanovený náhradný termín ich výsluchu na termín dňa 18.10.2016. 26. Dňa 18.10.2016 sa uskutočnili na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky za účasti zástupcu PO CKSS výsluchy svedkov znalca doc. Mgr. T. T., G.. a znalca Mgr. V. V.. Prvostupňový orgán vytvoril k zápisnici č. MK-17/2016-12/13651 o výsluchu znalca doc. Mgr. T. T., PhD. písomný prepis zvukového záznamu a taktiež k zápisnici č. MK-17/2016-12/13649 o výsluchu svedka Mgr. V. V., ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. 27. Dňa 04.11.2016 prvostupňový orgán vydal rozhodnutie č. MK-17/2016- 12/13812 o nárokoch znalca, ktorým priznal peňažnú odmenu znalcovi doc. Mgr. T. T., PhD. za vyhotovenie znaleckého posudku zo dňa 15.06.2015. 28. Dňa 04.11.2016 prvostupňový orgán vydal rozhodnutie č. MK-17/2016-12/13838 o nárokoch svedka, ktorým priznal V. V. náhradu hotových výdavkov v súvislosti s podaním svedeckej výpovede zo dňa 18.10.2016. 29. Dňa 04.11.2016 prvostupňový orgán vydal rozhodnutie č. MK-17/2016- 12/14183 o nárokoch svedka, ktorým priznal znalcovi doc. Mgr. T. T., PhD. náhradu hotových výdavkov v súvislosti s podaním znaleckej výpovede zo dňa 18.10.2016. 30. Dňa 07.12.2016 prvostupňový orgán vyzval PO CKSS listom č. MK-17/2016-12/15399 na vyjadrenie v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskoršívh predpisov (ďalej len „Správny poriadok”). 31. Dňa 20.12.2016 prvostupňový orgán predĺžil listom č. MK-17/2016-12/16122 termín výzvy na uplatnenie práv PO CKSS na základe jeho žiadostí o predĺženie termínu zaslaných jeho právnym zástupcom dňa 19.12.2016 a následne aj 09.01.2017. 32. Dňa 23.01.2017 doručil PO CKSS prvostupňovému orgánu návrh na vykonanie dôkazov so žiadosťou o dopyt na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky za účelom vyžiadania stanoviska či občianske združenie - Kresťanské spoločenstvá so sídlom Nám. sv. Egídia 114 v Poprade a jeho organizačné zložky v Bratislave, Banskej Štiavnici, Žiline, Nových Zámkoch, Spišskej Novej Vsi, Lučenci, Nitre, Liptovskom Mikuláši a Brezne nevykonávajú činnosť, ktorá je v rozpore so zákonom č. 83/1993 Zb. o združovaní občanov podľa ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 tohto zákona. 33. Dňa 27.01.2017 prvostupňový orgán požiadal listom č. MK-63/2017-260/1176 na základe návrhu PO CKSS na vykonanie dôkazov zo dňa 19.01.2017, doručeného mu dňa 23.01.2017, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, odbor všeobecnej vnútornej správy o informáciu, či občianske združenie Kresťanské spoločenstvá, IČO: 31 949 428, so sídlom Námestie sv. Egídia 114, 058 01 Poprad a jeho organizačné zložky nevykonávajú činnosť, ktorá je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov, resp. či neeviduje podnety k ich činnosti. 34. Dňa 09.02.2017 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia verejnej správy č. VVS/1-900/90-7827, zaslalo oznámenie, z ktorého vyplýva, že na občianske združenie s názvom Kresťanské spoločenstvá boli doručené v rokoch 2001 a 2004 dva podnety a zároveň oznámilo, že nemá zákonné kompetencie na vykonávanie kontroly činností registrovaných občianskych združení, a preto nemôže zodpovedať otázku, či činnosť občianskeho združenia Kresťanské spoločenstvá je v rozpore so zákonom. 35. Dňa 20.02.2017 PO CKSS zaslal prvostupňovému orgánu vyjadrenie vo veci konania o návrhu na registráciu CKSS a návrh na vykonanie nových dôkazov a požiadal o nezávislé vyjadrenie príslušné orgány a predstaviteľov Európskej únie: Frans Timmermans (prvý podpredseda EK),. (eurokomisár pre migráciu, vnútorné záležitosti a občianstvo), S. (prvý podpredseda Európskeho parlamentu). 36. Dňa 06.02.2018 PO CKSS zaslal prvostupňovému orgánu vyjadrenie, v ktorom namietal, že znalecké posudky, ktoré sú súčasťou registračného konania, nevychádzajú zo skutočného stavu veci existujúceho v čase vydania rozhodnutia, a to z dôvodu výrazného časového odstupu od ich vypracovania po rozhodnutie vo veci a opakovane poukázal na rozpory záverov znaleckých posudkov vyhotovených znalcom doc. C.. T. T., PhD. a C.. V. V. a opätovne namietal zaujatosť znalca doc. C.. T. T., PhD. 37. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, cirkevný odbor, so sídlom Námestie SNP 33, 813 31 Bratislava, ako prvostupňový organ, rozhodnutím č. MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie”) odmietlo registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstva Slovenska, so sídlom Dom viery, Karpatská 17, 058 01 Poprad, ktoré mu bolo doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 19.03.2018. Prvostupňový orgán ako registrujúci orgán na základe ustanovenia § 15 zákona č. 308/1991 Zb. prekúmal žiadosť PO CKSS o jeho registráciu cirkvi a na základe predložených listinných dôkazov a vykonaného dokazovania dospel k záveru, že PO CKSS nespĺňa zákonné pojmové znaky definície cirkvi stanovené v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., podľa ktorého, cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, a teda nie je cirkvou v tom zmysle, ako je definovaná v citovanom ustanovení zákona, pretože takto definované členstvo v nej nespĺňa atribúty organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry a ide o nesúrodý konglomerát miestnych náboženských zborov bez štrukturálnych mechanizmov a organizačného členenia, kde absentuje spoločná príslušnosť a vedomie jej členov pod jednotiacim názvom CKSS. 38. Poukázal na to, že v danom prípade vnútorné predpisy CKSS definujú členstvo nekonkrétne a vágne a člena CKSS nie je možné jednoznačne nábožensky identifikovať a vymedziť, pričom v Stanovách CKSS, ktoré tvoria Prílohu č. 1 návrhu na registráciu CKSS, kde je v čl. 6 ods. 1 (Príslušnosť k CKSS) uvedené, že „príslušníkom CKSS sa môže stať každý občan bývajúci na Slovensku (aj prechodne), ktorý uveril v Nazaretského Ježiša Krista, na základe svojej viery sa dal pokrstiť, vidieť na ňom ovocie pokánia a snaží sa žiť podľa Biblie.“ Zdôraznil, že definícia cirkvi podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. obsahuje pojem organizácia utvorená podľa príslušnosti k rovnakej náboženskej viere. Organizácia predstavuie organizované združenie osôb so spoločným programom a s premysleným usporiadaním zložiek určitého celku podľa stanovených zásad. 39. Prvostupňový orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že v konaní doplnil dokazovanie v zmysle záverov uvedených v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011 a vec bola vrátená na ďalšie konanie, a to znaleckým posudkom vypracovaným znalcom P. C. M., M.Div., Th.M., č. 1/2010 zo dňa 29.08.2010 (č. MK-120/2010-12/12009) a č. 1/2013 zo dňa 31.08.2013 (č. MK-47/2013-12/15717), znaleckým posudkom vypracovaným Mgr. V. V. č. 3/1347/2013 zo dňa 13.01.2013, kontrolným znaleckým posudkom vypracovaným znalcom doc. Mgr. T. T., PhD. zo dňa 15.06.2015), stanoviskom predsedu Ekumenickej spoločnosti pre štúdium siekt prof. ThDr. I. E. PhD. zo dňa 20.03.2013. Stanoviskom Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví zo dňa 03.09.2009 (č. MK-3492/2009-12/11006), stanoviskom rady banskobystrickej oblasti Apoštolskej cirkvi na Slovensku zo dňa 17.09.2009 (č. MK- 3492/2009-12/11913), stanoviskom rady banskobystrickej oblasti Apoštolskej cirkvi na Slovensku zo dňa 08.01.2013 (č. MK-2910/2013-12/260), odbornou štúdiou Neocharizmatické hnutie na Slovensku, Analýza základných aspektov teológie a praxe Kresťanských spoločenstiev zo dňa 22.12.2010 (č. MK-120/2010-12/18034, od s. 154), ďalej svedectvami z doručených dotazníkov - Mgr. I. T., farára Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku v Banskej Bystrici - Radvaň - list č. MK-3492/2009-12/12879 zo dňa 16.10.2009, Ing. I. T., otca aktívneho člena CKSS - list č. MK- 3492/2009-12/11048 zo dňa 04.09.2009, Mgr. X. N., bývalou členkou CKSS- list č. MK- 3492/2009-12/14511 zo dňa 18.11.2011, vyhodnotením ďalších listov a dotazníkov vyplnených z vlastnej iniciatívy členmi CKSS - p. J., p. T., p. C., p. T., D., p. K., p. N., p. E., p. Y., ako aj výsluchom svedkov C.. P. O., C.. W. E. (W.) a W. P.. 40. Na základe vyhodnotenia vykonaného dokazovania prvostupňový orgán konštatoval, že rozsiahle znalecké zisťovanie preukazuje, že CKSS jednoznačne vykazuje znaky a praktiky deštruktívnych náboženských skupín a je charakteristické náboženským radikalizmom, obsahujúcim prvky podnecovania náboženskej neznášanlivosti s tým, že neznášanlivé správanie CKSS vyúsťuje do exkluzívnych postojov a prah tolerancie a rešpektu voči ľuďom inej viery a náboženstva je nižší, než je spoločensky žiadúce a prípustné. Na základe predložených dôkazov je tiež zrejmé, že v CKSS jednoznačne prevládajú tendencie autoritárskeho vodcovstva, uzavretosti, fanatizmu, neznášanlivosti a selektovania informácií a že tieto tendencie nemajú len okrajový charakter, ale prenikajú cez celú činnosť, učenie a praktické postoje CKSS a majú dlhodobý a kontinuálny charakter. 41. V súvislosti s preukázanou náboženskou neznášanlivosťou prezentujúcou CKSS a v nadväznosti na ustanovenie § 12 ods. e) zákona č. 308/1991 Zb., podľa ktorého má návrh na registráciu obsahovať aj vyhlásenie, že cirkev alebo náboženská spoločnosť bude plne rešpektovať zákony a všeobecne záväzné právne predpisy a bude tolerantná k ostatným cirkvám a náboženským spoločnostiam a osobám bez vyznania, prvostupňový orgán uviedol, že CKSS vo svojom návrhu na registráciu zo dňa 19.02.2007 uvedenú požiadavku zákona vzťahujúcu sa na náboženskú znášanlivosť písomne síce deklarovala, avšak svojim konaním, preukázaným v znaleckých posudkoch vypracovaných znalcami P. C. M., M.Div., Th.M., a doc. C.. T. T., PhD., CKSS túto požiadavku nedodržuje, čím dochádza k porušovaniu zákona č. 308/1991 Zb. Zdôraznil, že Cirkvi a náboženské spoločnosti ako právnické osoby sui generis, musia rešpektovať princípy právneho štátu, medzi ktorými má nezastupiteľné miesto zvrchovanosť zákona. Štátna moc ako originálna normotvorná moc teda od cirkví a náboženských spoločností ako subjektov práva pri realizácii ich duchovnej činnosti oprávnene očakáva rešpektovanie a dodržiavanie právneho poriadku vydávaného štátom. 42. Prvostupňový orgán na základe vyššie uvedeného, dospel k záveru, že založenie a činnosť CKSS nie je v súlade so zásadami ľudskosti a znášanlivosti v zmysle ustanovenia § 15 zákona č. 308/1991 Zb. 43. Ďalej v rozhodnutí prvostupňový orgán poukázal na skutočnosť, že zo strany CKSS počas registračného konania došlo k uvádzaniu nepravdivých, selektívnych a zavádzajúcich informácií s cieľom uľahčiť získanie statusu registrovanej cirkvi a súčasťou jeho návrhu na registráciu zo dňa 19.02.2007 bolo napr. aj vyhlásenie CKSS, že sa plne hlási k Lausannskemu prehláseniu (prijaté v Lausanne v roku 1974 na kongrese evanjelikálov, letničných a charizmatikov z viac ako 150 národov), ktoré CKSS považuje za „vodítko v ich činnosti “ a v tejto súvislosti bola znalcovi P. C. M., M.Div., Th.M., zadaná v znaleckom posudku č. 1/2013 zo dňa 31.08.2013, otázka č. 9., a z ktorej odpovede je zrejmé, že „CKSS predložilo ako súčasť Návrhu na registráciu cirkvi materiály, v ktorých sa hlási k evanjelikálnemu kresťanstvu všeobecne a Lausannskému prehláseniu konkrétne. Znalec preukázal, že uvedené stotožnenie nie je autentické, ale naopak účelové a zavádzajúce, s cieľom získania statusu registrovanej cirkvi a legitimizovania svojho spoločenského postavenia. Prípravný výbor CKSS neuviedol registrujúcemu orgánu niektoré fundamentálne aspekty defnujúce činnosť a pôsobenie predmetného spoločenstva, vrátane pyramídovej organizačnej štruktúry a autoritatívneho riadenia CKSS prostredníctvom „služobného daru“, radikalizmu voči iným cirkvám a odmietanie trojičnej krstnej formuly - čo CKSS vyčleňuje z kresťanskej tradície, ku ktorej sa oficiálne hlási. Závery znaleckého skúmania sa v značnej miere rozchádzajú s tvrdeniami, ktoré ich autori ako osoby zaujaté vo veci uviedli v podporných materiáloch predložených zo strany CKSS registrujúcemu orgánu.“ 44. Zároveň prvostupňový orgán uviedol, že pri preverovaní podpisových hárkov CKSS tvoriacich súčasť žiadosti o registráciu, zistil, že časť osobných údajov uvedených v podpisových hárkoch je nepresná a nesprávna. Nakoľko orgán verejnej správy je povinný podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok“) vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pričom taxatívne stanovené náležitosti podpisových hárkov sú jednou z nich, požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, odbor správy registrov o súčinnosť vo veci preverenia správnosti a pravdivosti osobných údajov osôb s trvalým pobytom v hárkoch priložených k žiadosti o registráciu CKSS. 45. Vo vzťahu k vyššie uvedenému prvostupňový orgán zdôraznil, že v odpovedi zo dňa 12.09.2013 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, odbor správy registrov uviedlo, že skontrolovalo vzorku 1 480 osobných údajov na 91 podpisových hárkoch, kde konštatoval chybovosť údajov 127 preverovaných osôb, čo tvorí 8,5 %. Nesprávne boli údaje o rodných číslach, nesprávne údaje v mene, nesprávne alebo neúplné iné údaje. Uviedol, že vykonal aj vlastné preverovanie vybraných 91 podpisových hárkov, kde sa nachádzali osobné údaje spolu 1 821 osôb s tým, že komplexne preveril správnosť a kompletnosť údajov vyžadovaných podľa ustanovenia § 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb. a na tejto vzorke zistil pri 370 osobách nekompletné či nesprávne osobné údaje, čo tvorí 20,3 %. Chybovosť bola v údajoch o mene (3), priezvisku (5), v adrese (118), v rodnom čísle (292), bez uvedenia podpisu (4), vo viacerých údajoch naraz (45), osobách mladších ako 18 rokov (19) alebo duplicite (8). 46. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a predložené či zhromaždené dôkazy, prvostupňový orgán dospel k záveru, že Cirkev kresťanské spoločenstvá Slovenska nespĺňa podmienky podľa ustanovenia § 15 zákona č. 308/1991 Zb., a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 47. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal CKSS v zákonnej lehote rozklad, o ktorom rozhodla ministerka kultúry Slovenskej republiky (ďalej aj ako „druhostupňový orgán” alebo aj ako „žalovaný”) rozhodnutím č. MK-4513/2018-110/10888 zo dňa 22.08.2018 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie”) tak, že potvrdila prvostupňové rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, cirkevného odboru MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018 o odmietnutí registrácie Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska, so sídlom Dom viery, Karpatská 17, Poprad a rozklad účastníka konania zamietla. 48. Druhostupňový orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k namietanému nesúladu CKSS prvostupňového rozhodnutia s Ústavou Slovenskej republiky a všeobecne záväznými predpismi uviedol, že presne definoval, kde a kedy došlo pri činnosti a pôsobení CKSS k rozporu s ustanoveniami zákona č. 308/1991 Zb., a preto spochybňovanie princípu a zásad jeho registrácie je v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.02.2010 (PL. ÚS 10/08-70), ktorý jednoznačne potvrdil stanovisko dlhodobo prezentované a zastávané Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, že základné ľudské práva a slobody majú rovnakým spôsobom zabezpečené členovia registrovaných aj neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností. Štát do týchto ústavou garantovaných slobôd nezasahuje, pričom však zákonodarca má možnosť rozhodovať o početnom limite (cenze) pri podmienkach registrácie cirkví a náboženských spoločností. Predmetný cenzus a ani jeho kvantitatívny rozmer tak nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Cirkvi a náboženské spoločnosti môžu slobodne pôsobiť bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú registrované, pričom štát obmedzuje ich pôsobenie jedine v prípade ich nerešpektovania právneho poriadku. 49. Ďalej poukázal na to, že pri spracovaní podkladov rozhodnutia a hodnotení dôkazov postupoval prvostupňový orgán striktne v súlade so zákonom, pričom posúdil veľké množstvo výpovedí, znaleckých úkonov a iných dôkazov, čo je dôsledne zaznamenané v administarívnom spise. Uviedol, že v priebehu registračného konania trvajúceho viac ako 10 rokov boli zdokumentované, vyhodnotené a spracované kontinuálne prejavy rozporu s príslušnými ustanoveniami zákona č. 308/1991 Zb. v činnosti a konaní CKSS. Preto námietky o údajnej neaktuálnosti relevantných podkladov rozhodnutia považuje za nenáležité a tendenčné, čo bolo preukázané aj v znaleckých posudkoch, ktoré konštatovali na jednej strane dynamiku vývoja CKSS a na druhej konštantnosť negatívnych prejavov. Taktiež zdôraznil, že ak CKSS mal na mysli nejaké skutočné porušenie zákona zo strany orgánu verejnej správy, a nielen imaginárne, zrejme by to v podanom rozklade voči prvostupňovému rozhodnutiu konkrétne uviedol a poukázal by na konkrétne porušenia právnych predpisov s uvedením presných zákonných ustanovení, ktoré mal porušiť. Konštatoval, že CKSS sa iba uspokojil len so všeobecným, nič nehovoriacim a nepodloženým tvrdením, s ktorým sa druhostupňový orgán nestotožňuje. 50. Druhostupňový orgán po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia ako aj podaného rozkladu voči nemu, na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnymi predpismi a prvostupňový orgán pri jeho vydaní vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. II. Žaloba 51. Včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave dňa 08.11.2018 sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MK-4513/2018-110/10888 zo dňa 22.08.2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 11.09.2018, a to v spojení s prvostupňovým rozhodnutím MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018, ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí a navrhoval, aby ich súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 52. Žalobca namietal, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 53. Ďalej namietal nejasné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, ktoré je bez bližšej špecifikácie, a preto je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, ďalej, že nie je exaktne uvedené, kde a kedy malo dôjsť pri činnosti a pôsobení Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska k rozporu s ustanoveniami zákona č. 308/1991 Zb., akú činnosť a aké pôsobenie mal orgán verejnej správy na mysli, ktoré bolo v rozpore s týmto zákonom s tým, že žalovaný sa obmedzil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov. 54. Namietal, že záver žalovaného o nenáležitosti a tendenčnosti námietok žalobcu týkajúcich sa neaktuálnosti relevantných podkladov rozhodnutia vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko žalovaný sa „odvoláva“ na bližšie nešpecifikované znalecké posudky, ktoré mali konštatovať na jednej strane dynamiku vývoja CKSS a na druhej strane konštantnosť negatívnych prejavov. 55. Žalobca poukázal, že v administratívnom konaní o návrhu žalobcu na registráciu CKSS boli vyhotovené a predložené štyri znalecké posudky, a to znalecký posudok č. 1/2010 zo dňa 29.08.2010 a č. 1/2013 zo dňa 31.08.2013 vypracované znalcom ĽA. C. M., M.Div., Th.M., znalecký posudok č. 3/1347/2013 vypracovaný znalcom Mgr. V. V., a kontrolný znalecký posudok zo dňa 15.06.2015 vypracovaný znalcom doc. Mgr. T. T., PhD., pričom k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí registrácie CKSS došlo zo strany žalovaného dňa 13.03.2018, t.j. viac ako sedem rokov od vypracovania prvého znaleckého posudku a takmer tri roky po vyhotovení posledného znaleckého posudku. Žalobca poukázal na to, že nenáležitosť a tendenčnosť námietok žalobcu týkajúcich sa neaktuálnosti podkladov rozhodnutia tak žalovaný „ospravedlňuje“, pričom nie je zrejmé, z ktorého (ktorých) znaleckého posudku (znaleckých posudkov) má vyplývať žalovaným tvrdená konštantnosť negatívnych prejavov CKSS. 56. Žalobca zdôraznil, že rozhodujúci je stav skutkový aj právny, existujúci v čase vydania rozhodnutia, a preto jeho námietky o neaktuálnosti relevantných podkladov rozhodnutia, závermi (nekonkretizovaných) znaleckých posudkov, ktoré boli vyhotovené niekoľko rokov pred vydaním rozhodnutia žalovaného, považoval za oprávnené. Mal za to, že záver žalovaného vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže žalovaný argumentoval znaleckými posudkami vyhotovenými spred niekoľkých rokov. 57. Žalobca uviedol, že písomným podaním zo dňa 24.09.2013, doplnil návrh na vylúčenie JUDr. I. I., riaditeľa cirkevného odboru Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „JUDr. I. I.”) z prejednávania a rozhodovania veci, v rámci ktorého, poukázal a citoval časti z jeho rozhovoru v relácii Zaostrené pre Rádio Lumen, z ktorých vyplývali neprípustné hodnotiace úsudky týkajúce sa registrácie CKSS. 58. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že ohľadom (ne) zaujatosti zamestnanca orgánu verejnej správy a pomeru zamestnanca k veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom, ktorý tvrdil, že podľa jeho názoru sa na JUDr. I. I. nevzťahuje žiaden z dôvodov, pre ktorý by mal byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci a ktorý sa stotožnil so závermi uvedenými na str. 29 a 30 prvostupňového rozhodnutia. 59. Taktiež nesúhlasil s postupom zamestnanca žalovaného JUDr. I. I., ktorý prezentoval prostredníctvom médií svoje postoje k žalobcovi vo vzťahu k registrácii CKSS, záujmom verejnosti na informovanie, plnením jeho povinnosti s odkazom na ustanovenie § 15b zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“), z ktorého vyplýva, že nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené zákonom, sú povinné na základe rovnosti poskytovať vysielateľovi informácie o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti a že tým nie sú dotknuté ustanovenia podľa osobitného predpisu t. j. aj zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov a že podľa ustanovenia § 18 ods. 1 tohto zákona, ak povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa ustanovenia § 16 v zákonom stanovenej lehote, urobí rozhodnutie zápisom v spise, ako aj s odkazom na ustanovenie § 23 ods. 2 Správneho poriadku, ktorý poskytovanie takýchto informácií nevylučuje, ako i tvrdením, že zamestnanec orgánu verejnej správy v rozhovore pre Rádio Lumen uviedol len fakty a zdržal sa hodnotiacich úsudkov. 60. Taktiež žalobca nesúhlasil s názorom, že poskytovanie informácií nevylučuje ani Správny poriadok, pretože je to v rozpore s jednou zo základných zásad verejného práva a to so zásadou zákonnosti (legality), vyjadrenou v ustanovení § 3 ods. 1 Správneho poriadku, ktorá vychádza z ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorej štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. S tým, že aj keď Správny poriadok nemá výslovnú úpravu o poskytovaní informácií orgánom verejnej správy počas jeho rozhodovacej činnosti, nemôže žalovaný takúto činnosť vyvíjať s poukazom na to, že mu to Správny poriadok nezakazuje. 61. Ďalej nesúhlasil s názorom žalovaného, že informácie mohol jeho zamestnanec poskytnúť aj s odkazom na ustanovenie § 23 ods. 2 Správneho poriadku, keďže takýto postup je nevyhnutne viazaný na preukázanie odôvodnenosti požiadavky na sprístupnenie informácií zo spisu. Žalobca vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu žalovaného poukázal na to, že v danom prípade sa však žiaden takýto zápis v administratívnom spise nenachádza, čo potvrdzuje účelovosť argumentácie žalovaného, ktorou sa snaží „ospravedlniť“ postup svojho zamestnanca a tým vylúčiť pochybnosť o jeho nezaujatosti. 62. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že jeho zamestnanec konal v záujme informovania verejnosti, pričom si plnil zákonnú povinnosť podľa ustanovenia § 15b zákona č. 308/2000 Z.z., ako aj, že jeho zamestnanec JUDr. I. I., v rozhovore pre Rádio Lumen uviedol iba fakty a zdržal sa hodnotiacich úsudkov s odkazom na „prepis rozhovoru uložený v spise“, pretože uvedené nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v obsahu administratívneho spisu, keďže žiaden prepis rozhovoru zamestnanca žalovaného pre Rádio Lumen, zaobstaraný orgánom verejnej správy sa v administratívnom spise žalovaného nenachádza. 63. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, žalobca namietal, že záver žalovaného o nevylúčení a nezaujatosti jeho zamestnanca JUDr. I. I. z prejednávania a rozhodovania veci, vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu veci, z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom závery žalovaného v tomto smere sú nielen v rozpore s obsahom administratívneho spisu, ale nemajú ani oporu vo vykonanom dokazovaní. 64. Žalobca navrhol, aby správny súd posúdil na základe ustanovenia § 27 ods. 1 SSP aj zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia žalovaného č. MK-3147/2013-110/17704 zo dňa 11.10.2013 o zamietnutí návrhu žalobcu na vylúčenie zamestnaca žalovaného JUDr. I. I. z prejednávania a rozhodovania vo veci registrácie CKSS. 65. Ďalej žalobca uviedol, že nesúhlasí s názorom žalovaného, že v danom prípade sa nejedná o prekvapivé rozhodnutie a uviedol, že predchádzajúce rozhodnutia žalovaného o odmietnutí návrhu na registráciu CKSS č. MK-1487/2007-12/10307 zo dňa 22.06.2007 a č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011, ktoré boli zrušené rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 86/2007 zo dňa 24.03.2009 a sp. zn. 6Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2011, vychádzali z iných dôvodov, pre ktoré bol návrh na registráciu CKSS odmietnutý. Napriek tomu, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí odmietol registráciu CKSS zo základného a dominantného dôvodu a to, že CKSS nespĺňa zákonné pojmové znaky cirkvi uvedené v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. z dôvodu absencie atribútov organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry, táto skutočnosť nebola vôbec dôvodom odmietnutia registrácie CKSS skoršími rozhodnutiami žalovaného č. MK-1487/2007-12/10307 zo dňa 22.06.2007 a č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011. Vzhľadom k uvedenému, bolo preto pre žalobcu prekvapivé, keď žalovaný rozhodnutím č. MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018 odmietol registráciu CKSS predovšetkým z dôvodu absencie zákonných pojmových znakov CKSS ako cirkvi. Žalobca zdôraznil, že žalovaný bol v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Správneho poriadku povinný postupovať v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb. 66. Uviedol, že podľa ustanovenia § 3 ods. 2 Správneho poriadku žalovaný bol povinný postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať a podľa názoru žalobcu v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., ak návrh na registráciu neobsahoval všetky skutočnosti uvedené v ustanoveniach § 12 a 13 tohto zákona, mal žalovaný povinnosť určiť žalobcovi lehotu pre doplnenie údajov. 67. Žalobca nesúhlasil so záverom žalovaného, že CKSS nespĺňa pojmové znaky cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, čo vyvodzoval zo skutočnosti, že členstvo v CKSS definované v čl. 6 ods. 1 Stanovách CKSS nespĺňa atribúty organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry, nakoľko definícia členstva v cirkvi alebo náboženskej spoločnosti nie je podstatnou náležitosťou základného dokumentu zakladanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., a preto v tomto smere orgán verejnej správy posudzoval návrh žalobcu na registráciu CKSS nad rámec zákona. 68. Žalobca vo vzťahu k vyššie uvedenému teda nesúhlasil so záverom žalovaného, ktorý mal za to, že CKSS nie je cirkvou podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/199 1 Zb., ale „nesúrodým konglomerátom miestnych náboženských zborov bez štrukturálnych mechanizmov a organizačného členenia, kde absentuje spoločná príslušnosť a vedomie jej členov pod jednotiacim názvom CKSS“ odvolávajúc sa na dôkazy spred niekoľkých rokov, z ktorých nie je možné vyvodiť správnym orgánom tvrdený „rozpor charakteristického rysu CKSS z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., ktorý definuje cirkev ako združenie osôb rovnakej náboženskej viery“. Z týchto dôkazov nevyplýva, že by sa v prípade CKSS nejednalo o dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe jej vnútorných predpisov. 69. Zároveň žalobca namietal, že žalovaný pri zaujatí záveru, že CKSS nespĺňa zákonnú definíciu cirkvi podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., vôbec nezisťoval skutkový stav v čase vydania rozhodnutia, ale svoje rozhodnutie a závery vyvodzoval z neaktuálnych dôkazov a žalovaný bez toho, aby vykonal vlastné zisťovanie a aby založil svoje rozhodnutie na aktuálnom skutočnom poznaní stavu veci sa uspokojil s jednou citáciou žalobcu v jeho písomnom podaní zo dňa 20.02.2017 a túto dokonca vykladá v rozpore s jej jazykovým vyjadrením (dezinterpretuje) a ktorý uviedol, že „CKSS nie je homogénnym prvkom, ale združením mnohých zborov, ktoré síce kráčajú rovnakým smerom, ale zachovávajú si stále svoju individuálnu odlišnosť“ v žiadnom prípade „neprisvedčil záveru ministerstva“ (ako to uvádza žalovaný na str. 3 rozhodnutia č. MK-4513/2018-110/10888 zo dňa 22.08.2018), že „tento charakteristický rys CKSS je v rozpore s § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., ktorý definuje cirkev ako združenie osôb rovnakej náboženskej viery“. Žalobca teda nikdy netvrdil, že by sa v prípade CKSS nejednalo o združenie osôb rovnakej náboženskej viery, ako sa to snaží navodiť žalovaný v oboch svojich rozhodnutiach, práve naopak, uviedol, že CKSS je združením mnohých zborov rovnakej náboženskej viery, ktoré si zachovávajú určitý stupeň individuálnej odlišnosti, z čoho nie je možné vyvodiť bez ďalšieho, že by CKSS nespĺňala zákonnú definíciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. a v tomto smere rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu veci, z nesprávneho právneho posúdenia veci, a rozhodnutie žalovaného nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. 70. Ďalej namietal, že závery znaleckého posudku č. 1/2010 vyhotoveného znalcom P. C. M. M.Div., Th.M. aj po jeho doplnení znaleckým posudkom č. 1/2013, sú neúplné a pre rozhodnutie vo veci nepostačujúce, z dôvodu znalcom tvrdeného neposkytnutia súčinnosti zo strany žalobcu. Z registračného procesu nevyplýva, že by žalovaný správny orgán od žalobcu vynucoval splnenie povinnosti poskytnúť súčinnosť aj prostredníctvom poriadkových opatrení v zmysle správneho poriadku. 71. Žalobca poukázal, že aj v ďalšom registračnom procese sa žalovaný vôbec nevysporiadal s námietkou žalobcu týkajúcou sa neobjektívnosti znaleckého posudku ustanoveného znalca P. C. M., M.Div., Th.M. č. 1/2010 zo dňa 29.08.2010 z dôvodu, že ustanovený znalec pri vyhotovení znaleckého posudku čerpal zo svedeckej výpovede Mgr. P. Y., ktorá mu pomáhala ako výskumná asistentka vypracovať odbornú štúdiu zadanú dňa 24.05.2010 Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví a ktorú štúdiu odovzdal znalec zadávateľovi dňa 30.11.2010. 72. Žalobca namietal, že znalecký posudok vyhotovený P. C. M. M.Div., Th.M. je nezákonným dôkazom aj z dôvodu, že ustanovený znalec postupoval pri zabezpečovaní podkladov pre znalecký posudok v rozpore so zákonom a neumožnil mu zúčastniť sa zabezpečovania jednotlivých dôkazov, a preto nemal možnosť vyjadrovať sa k získavaným podkladom pre znalecký posudok. 73. Žalobca na základe ustanovenia § 27 ods. 1 SSP navrhol, aby správny súd posúdil aj zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia žalovaného č. MK-1880/2010-10/9189 zo dňa 29.06.2010 o potvrdení rozhodnutia o ustanovení P. C. M. M.Div., Th.M. za znalca v správnom konaní. 74. Ďalej uviedol, že v podanom rozklade namietal zaujatosť doc. Mgr. T. T., PhD. z dôvodu jeho inej náboženskej príslušnosti, jeho spoluprácu s Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví a Integrou o.z. Centrom prevencie v oblasti siekt, absenciu dôkazov vykonaných žalovaným na zistenie a preukázanie jeho odbornej spôsobilosti, ktoré by odôvodňovali jeho ustanovenie za znalca v správnom konaní, absenciu zamerania dokazovania formou kontrolného znaleckého posudku, absenciu súhlasu doc. Mgr. T. T., PhD. s ustanovením za znalca ešte pred samotným vydaním rozhodnutia o jeho ustanovení do funkcie a nezákonnosť zloženia sľubu doc. Mgr. T. T., PhD. ako ustanoveného znalca pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o ustanovení do funkcie s tým, že žalovaný k uvedenému nezaujal žiadne stanovisko v napadnutom rozhodnutí a ani sa nevyjadril k jeho námietkam v podanom rozklade týkajúcich sa absencie zákonom predpísaných náležitostí kontrolného znaleckého posudku vyhotoveného doc. Mgr. T. T., PhD., ktoré sa vyžadujú pre znalecké posudky v zmysle zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon č. 382/2004 Z. z.“) a zároveň poukázal na to, že ohľadom námietok žalobcu týkajúcich sa výsluchu ustanoveného znalca doc. Mgr. T. T., PhD. a ustanoveného znalca Mgr. V. V., orgán verejnej správy iba odkázal na ustanovenie § 34 ods. 4 Správneho poriadku a že v napadnutom, ani v prvostupňovom rozhodnutí neuvádza vlastné hodnotenie týchto vykonaných dôkazov a iba poukazuje na subjektívnu a jednostrannú interpretáciu záverov predmetného výsluchu žalobcom. 75. Žalobca uviedol, že z napadnutého rozhodnutia ako aj z prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, či sa skutočne uskutočnil výsluch svedkov (okrem výsluchu svedka W. P., čo vyplýva zo str. 6 napadnutého rozhodnutia) a v súvislosti nevykonaním výsluchu Mgr. P. Y. namietal, že žalovaný sa uspokojil iba s jej písomným oznámením zo dňa 05.06.2014 (list č. MK-29/2014-12/10416), hoci mohol dosiahnuť jej výsluch využitím poriadkových opatrení. 76. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí opätovne odkazuje na závery stanoviska Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví zo dňa 24.07.2009 a zo dňa 03.09.2009 o ohrození bližšie nešpecifikovaných záujmov chránených ustanovením § 15 zákona č. 308/1991 Zb. činnosťou CKSS a zároveň bez jasného konštatovania, či dochádza aj k reálnemu porušeniu niektorých, v citovanom zákone uvedených záujmov. Taktiež odkazuje na dôkaz (stanovisko Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví zo dňa 03.09.2009), ktorý žalovaný sám vylúčil z podkladov rozhodnutia vylúčením odborného posudku ThDr. C. X., z ktorého v značnom rozsahu vychádzalo stanovisko Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví (str. 42 rozhodnutia č. MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018). 77. Napriek tomu, že žalovaný požiadal Ekumenickú radu cirkví v Slovenskej republike, odbor cirkví Ministerstva kultúry Českej republiky a Radu banskobystrickej oblasti Apoštolskej cirkvi na Slovensku o aktualizované stanoviská k registrácii CKSS (str. 17 rozhodnutia žalovaného č. MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018), z napadnutého rozhodnutia ako ani z prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, či takýto dôkaz bol aj v skutočnosti zabezpečený a či súčasťou administratívneho spisu žalovaného je aj aktualizované stanovisko k registrácii CKSS od Ministerstva kultúry Českej republiky (zabezpečenie stanoviska od Ekumenickej spoločnosti pre štúdium siekt vyplýva zo str. 41 a zo str. 42 prvostupňového rozhodnutia a zabezpečenie stanoviska od Apoštolskej cirkvi na Slovensku vyplýva z str. 44 prvostupňového rozhodnutia). 78. Žalobca poukázal na to, že k samotným chybám kontrolného znaleckého posudku doc. Mgr. T. T., PhD.zo dňa 15.06.2015 vytýkaným z jeho strany, žalovaný argumentoval tým, že sa jedná len o chyby (nedostatky) formálneho charakteru, ktoré v žiadnom prípade nespochybňujú vecný obsah samotného kontrolného znaleckého posudku (str. 34 prvostupňového rozhodnutia), pričom všetky vypracované znalecké posudky, ktoré sú súčasťou registračného konania boli pripravené a vypracované podľa zákona č. 382/2004 Z.z. (str. 36 prvostupňového rozhodnutia) a zastával názor, že takéto konštatovanie zo strany žalovaného je protichodné, keď na jednej strane uznáva „formálne chyby (nedostatky)“ kontrolného znaleckého posudku a na druhej strane tvrdí, že kontrolný znalecký posudok bol vypracovaný v súlade so zákonom č. 382/2004 Z.z. 79. Žalobca uviedol, že žalovaný nepostupoval podľa záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a dôsledne sa neriadil jeho závermi, jeho rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ktoré nepreukazuje, že by v čase vydania rozhodnutia neboli splnené podmienky pre registráciu CKSS, resp. že by v čase vydania rozhodnutia boli splnené podmienky na odmietnutie registrácie CKSS, žalovaný správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav a to aj tým, že nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy (výsluchom svedkov I. T., S. E., G. T., C. K., vyžiadaním odborného stanoviska znalca v odbore Európske právo, vyjadrenia prvého podpredsedu Európskej komisie, eurokomisára pre migráciu, vnútorné záležitosti a občianstvo, prvého podpredsedu Európskeho parlamentu, stanoviska Policajného zboru SR a Slovenskej informačnej služby), vzhľadom k čomu žalovaným správnym orgánom zadovážené dôkazy nie sú postačujúce pre objektívne rozhodnutie o registrácii CKSS. Zastával názor, že s prihliadnutím na touto žalobou namietané skutočnosti je zrejmé, že žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia, ako aj pri vydaní prvostupňového rozhodnutia nepostupoval dôsledne v zmysle ustanovení Správneho poriadku a podľa ustanovení zákona č. 308/1991 Zb, napriek doplnenému dokazovaniu skutkový stav nebol v predmetnej veci zo strany žalovaného správneho orgánu zistený v dostatočnom rozsahu, resp. zadovážené dôkazy neboli postačujúce pre objektívne rozhodnutie predmetnej veci. S prihliadnutím na skutočnosť, že vo veci je rozhodujúci skutkový aj právny stav existujúci v čase vydania rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný správny orgán dôkladne nezistil skutkový stav, ale za podklad svojho rozhodnutia vzal niekoľko rokov staré (neaktuálne) podklady a dôkazy a na nich založil svoje rozhodnutie o odmietnutí registrácie CKSS, vzhľadom k čomu nemal žalovaný správny orgán splnené podmienky pre odmietnutie registrácie. 80. Na základe všetkých uvedených skutočností žalobca navrhol, aby krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie a aby vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 81. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe písomným vyjadrením zo dňa 10.06.2019, doručeným krajskému súdu dňa 14.06.2019, a to zhodne s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia ako aj druhostupňového rozhodnutia s tým, že popieral skutkové tvrdenia žalobcu a žalobu považoval v celom rozsahu za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. 82. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí ako ani v prvostupňovom rozhodnutí neuvádza exaktne, kde a kedy malo dôjsť pri činnosti a pôsobení CKSS k rozporu s ustanoveniami zákona č. 308/1991 Zb., a preto sú tieto rozhodnutia nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a uviedol, že registrujúci orgán je v súlade s ustanovením § 15 zákona č. 308/1991 Zb. povinný preskúmať, či založenie a činnosť cirkvi nie je v rozpore s týmto zákonom, ochranou bezpečnosti občanov a verejného poriadku, zdravia a mravnosti, zásadami ľudskosti a znášanlivosti, alebo, či nie sú ohrozené práva iných právnických osôb a občanov. 83. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú riadne odôvodnené a v súlade so zákonom a vychádzajú z dvoch základných argumentov. 84. Žalovaný ako prvý argument uviedol zistenie orgánom verejnej správy, že žalobca ako žiadateľ o registráciu nenapĺňa zákonom stanovenú definíciu cirkvi v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. a že nespĺňa atribúty organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry, pričom jej vnútorné predpisy definujú členstvo nekonkrétne a vágne a člena CKSS nie je možné jednoznačne nábožensky identifikovať a vymedziť s tým, že CKSS je nesúrodý konglomerát miestnych náboženských zborov bez štrukturálnych mechanizmov a organizačného členenia, kde absentuje spoločná príslušnosť a vedomie jej členov pod jednotiacim názvom CKSS. Poukázal na to, že k uvedenému je v prvostupňovom rozhodnutí uvedené veľké množstvo dôkazov (str. 37 - 39), vrátane stanovísk, vyjadrení, odborných štúdií a citácií zo znaleckého posudku č. 1/2010 zo dňa 29.08.2010 a č. 1/2013 zo dňa 31.08.2013 vypracovaných znalcom P. C. M., M.Div., Th.M., zo znaleckého posudku č. 3/1347/2013 vypracovaného znalcom Mgr. V. V. zo dňa 19.02.2014, ktorý predložil žalobca, ako aj z kontrolného znaleckého posudku zo dňa 15.06.2015 vypracovaného znalcom doc. Mgr. T. T., PhD. 85. Ďalej žalovaný uviedol, že druhým nespochybniteľným argumentom pre odmietnutie registrácie boli vyhodnotené predložené dôkazy svedčiace o pretrvávajúcej náboženskej neznášanlivosti CKSS špecifikované na str. 40 - 46 prvostupňového rozhodnutia, v ktorom sú presne uvedené konkrétne dôkazy, na základe ktorých prvostupňový orgán dospel k svojim záverom v súlade so Správnym poriadkom s tým, že znalecké zisťovanie preukázalo, že CKSS jednoznačne vykazuje znaky a praktiky deštruktívnych náboženských skupín a je charakteristické náboženským radikalizmom, obsahujúcim prvky podnecovania náboženskej neznášanlivosti. 86. Žalovaný zdôraznil, že dôsledne posúdil postup prvostupňového orgánu pri spracovaní podkladov rozhodnutia a hodnotení dôkazov, ktorý vyhodnotil ako postup striktne v súlade so zákonom, pričom poukázal na skutočnosť, že v rámci tohto registračného konania bolo spracované veľké množstvo výpovedí, znaleckých úkonov a iných dôkazov, čo je dôsledne zaznamenané v administratívnom spise. Zároveň žalovaný uviedol, že v priebehu registračného konania boli zdokumentované, vyhodnotené a spracované kontinuálne prejavy rozporu s príslušnými ustanoveniami zákona č. 308/1991 Zb. v činnosti a konaní CKSS, preto námietky žalobcu o údajnej neaktuálnosti relevantných podkladov rozhodnutia sú nenáležité, čo bolo preukázané aj v znaleckých posudkoch, ktoré konštatovali na jednej strane dynamiku vývoja CKSS a na druhej konštantnosť negatívnych prejavov. 87. Žalovaný sa vyjadril k názoru žalobcu, ktorý považoval zamietnutie návrhu na vylúčenie zamestnanca žalovaného JUDr. I. I., z prejednávania a rozhodovania vo veci, za nesprávne právne posúdenie veci a nedostačujúce zistenie skutkového stavu žalovaným na riadne posúdenie veci a v tejto súvislosti uviedol, že prvostupňový orgán sa predmetnou námietkou dôsledne zaoberal v prvostupňovom rozhodnutí na str. 29 a 30 a že minister kultúry vydal rozhodnutie č. MK-3147/2013-110/17704 zo dňa 11.10.2013, ktorým zamietol návrh žalobcu na vylúčenie vyššie menovaného z prejednávania a rozhodovania vo veci registrácie CKSS, ktoré je súčasťou administratívneho spisu. 88. K spochybneniu žalobcom tvrdenia žalovaného, a to, že jeho zamestnanec JUDr. I. I., v rozhovore pre Rádio Lumen uviedol iba fakty a zdržal sa hodnotiacich úsudkov s odkazom na „prepis rozhovoru uložený v spise“, ktorý s ním nesúhlasil, nakoľko podľa neho uvedené nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože v administratívnom spise sa žiaden takýto prepis nenachádza, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie žalobcu nie je pravdivé, pretože kompletný prepis rozhovoru je súčasťou administratívneho spisu vo veci č. MK-3147/2013-110. Podľa názoru žalovaného, si žalobca zamenil obsah registračného spisu CKSS so spisom ministra kultúry č. MK-3147/2013-110 vo veci rozhodnutia o vznesenej námietke zaujatosti voči JUDr. I. I.. 89. K námietke žalobcu, ktorý považuje konštatovanie žalovaného v napadnutom rozhodnutí o nesplnení atribútov uvedených v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. za prekvapivé a nepresvedčivé a v rozpore s predchádzajúcimi rozhodnutiami orgánu verejnej správy, žalovaný uviedol, že zásadným argumentom odmietnutia registrácie CKSS prvostupňovým orgánom je, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že CKSS nespĺňa zákonné pojmové znaky, ktoré sú špecifikované v uvedenom citovanom ustanovení zákona a teda, že CKSS nie je cirkvou, pretože takto definované členstvo v nej nespĺňa atribúty organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry. Navyše vnútorné predpisy CKSS predložené v rámci žiadosti o registráciu definujú členstvo nekonkrétne a vágne a člena CKSS nie je možné jednoznačne nábožensky identifikovať a vymedziť. Zároveň podotkol, že prvostupňový orgán vychádzal pri tomto závere aj z dôkazov, ktoré predložil samotný žalobca (znalecký posudok Mgr. V. V., str. 38 rozhodnutia). Preto konštatovanie žalobcu, že ide o nelogický záver považuje za nesprávne. 90. K námietke žalobcu, ktorý namietal vymenovanie P. C. M., M.Div., Th.M., za znalca v správnom konaní pre jeho neobjektívnosť a zaujatosť ako aj z dôvodu údajných formálnych nedostatkov menovania, žalovaný poukázal na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6 Sž/16/2011 zo dňa 26.09. 2012, ktorý konštatoval na str. 32, že ustanovenie znalca zo strany orgánu verejnej správy bolo v súlade s ustanovením § 39 Správneho poriadku. Preto považuje opakované vznášanie obdobných námietok zo strany žalobcu za nenáležité a to aj vzhľadom na skutočnosť, že boli v predchádzajúcom procese vysporiadané tak, že minister kultúry rozhodnutím č. MK-1880/2010-10/9189 zo dňa 29.06.2010 zamietol odvolanie podané žalobcom voči rozhodnutiu o ustanovení menovaného znalca a rozhodnutie potvrdil. 91. Žalovaný zdôraznil, že žalobca účelovo vytrháva z kontextu vyjadrenia znalca P. C. M., M.Div., Th.M., ktoré majú svedčiť o zanedbaní registračného procesu a hodnotenie neaktuálneho stavu veci zo strany prvostupňového orgánu s tým, že poukázal na to, že neboli nijako spochybnené závery znaleckého posudku ako celku, ktoré jednoznačne svedčia v prospech záveru rozhodnutia o odmietnutí registrácie CKSS. 92. Ďalej žalovaný k námietke žalobcu, ktorý namietal vymenovanie doc. Mgr. T. T., PhD. za znalca a spochybňoval ním vyhotovený znalecký posudok s tým, že postup žalovaného v tejto súvislosti v zmysle záväzného usmernenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6 Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012 považuje za nedostatočný, uviedol, že prvostupňový orgán podrobne sa uvedeným zaoberal v prvostupňovom rozhodnutí, v ktorom riadne odôvodnil jeho ustanovenie za znalca, ako aj potrebu vyhotovenia tohto kontrolného znaleckého posudku. 93. Žalovaný poukázal na to, že interpretácia záverov výsluchu znalca doc. C.. T. T. a znalca Mgr. V. V. je zo strany žalobcu subjektívna a jednostranná a uviedol, že ich výsluchy boli vykonané na základe žiadosti CKSS a ich písomný prepis je súčasťou administratívneho spisu spolu so závermi znaleckých posudkov vyhotovených menovanými znalcami. 94. Zdôraznil, že registračný proces bol od vydania rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6SŽ/16/2011 zo dňa 26.09.2012 vedený v úzkom súlade so všetkými požiadavkami v ňom uvedenými. Prvostupňový orgán v záujme zabezpečenia dostatočnosti odôvodnenia svojho rozhodnutia v ďalšom konaní navyše opätovne preskúmal všetky známe podklady a skutočnosti a zároveň vykonal nové dokazovania, ktoré mali prispieť k úplnému posúdeniu splnenia podmienok návrhu CKSS na registráciu podľa zákona č. 308/1991 Zb. 95. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že registrujúci orgán nerešpektoval usmernenia z rozsudku Slovenskej republiky sp.zn. 6Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012, nakoľko v prvostupňovom rozhodnutí sú od str. 17- 29 zrekapitulované všetky realizované úkony orgánu verejnej správy od vydania tohto rozsudku s tým, že bolo právom orgánu verejnej správy hodnotiť dôkazy podľa jeho vlastnej úvahy. 96. Zároveň sa vyjadril aj k námietke žalobcu, že prvostupňový orgán mohol zabezpečiť výsluch svedkyne Mgr. P. Y. formou poriadkových opatrení v zmysle Správneho poriadku a uviedol, že to považoval za nereálne, nakoľko menovaná je občiankou Českej republiky s trvalým pobytom v tomto štáte. Uviedol, že písomné stanovisko, ktoré menovaná orgánu verejnej správy zaslala, je súčasťou administratívneho spisu. 97. Na základe uvedeného, žalovaný v plnom rozsahu zotrváva na svojom rozhodnutí a navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. IV. Replika žalobcu 98. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 18.07.2019 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že trvá na tom, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nezákonné z dôvodov uvedených v žalobe a zotrvával na svojom právnom názore. 99. Žalobca zdôraznil, že vykonávanie a hodnotenie dôkazov zo strany žalovaného nezodpovedá zákonným požiadavkám, z celej koncepcie rozhodnutia je badať nesprávne interpretované závery výlučne v neprospech registrácie CKSS, absentuje akékoľvek vyhodnotenie resp. zohľadnenie dôkazov svedčiacich v prospech registrácie CKSS, absentuje odstránenie diametrálnych rozporov vykonaných dôkazov s poukazom na zákonnú povinnosť hodnotiť dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach. Žalovaný svoje zistenia opiera o objektívne nepostačujúce dôkazy, ktoré sú v rozpore s viackrát zdôrazňovanou povinnosťou dôkladne zistiť skutkový stav veci zodpovedajúci času vydania rozhodnutia a rovnako žalovaný nepostupoval v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, ktorým viackrát odňal možnosť účinne sa obhajovať. 100. Ďalej žalobca uviedol, že aj napriek množstvu vykonaných dôkazov žalovaným, má značné výhrady k zdôvodneniam napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia, kde žalovaný ako registrujúci orgán bez kontextu vyberá nesúrodé časti zo znaleckých posudkov a tieto iba formálne kopíruje, cituje, bez akéhokoľvek osobitného a komplexného hodnotenia s tým, že absentuje tu akékoľvek zdôvodnenie výberu zvoleného dôkazu, ako aj posúdenie tohto dôkazu s diametrálne odlišnými závermi iných dôkazov a takýto postup orgánu verejnej správy je neakceptovateľný a spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. Uviedol, že ak mal orgán verejnej správy pri rozhodovaní k dispozícii dva znalecké posudky s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, mal ich zhodnotiť v tom zmysle, ktorý z nich a z akých dôvodov zoberie ako podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov nevychádza zo záveru druhého znaleckého posudku s tým, źe pre túto úvahu bolo potrebné vypočuť obidvoch znalcov. Ak by ani takto nebolo možné odstrániť rozpory v záveroch znaleckých posudkov, bolo potrebné dať tieto závery preskúmať iným znalcom, vedeckým ústavom alebo inou inštitúciou. Pri hodnotení dôkazu znaleckým posudkom sa súd musí zaoberať tým, či posudok znalca má všetky formálne náležitosti, teda, či závery uvedené vo vlastnom posudku sú náležite odôvodnené a či sú podložené obsahom nálezu, či znalec vyčerpal úlohu v rozsahu, ako mu bola zadaná, či prihliadol ku všetkým skutočnostiam, s ktorými sa mal vysporiadať, či jeho závery sú podložené výsledkami konania a nie sú v rozpore s výsledkami ostatných vykonaných dôkazov. Častým pochybením je, že orgány verejnej správy spravidla nekriticky preberajú závery znaleckého posudku a nezaoberajú sa tým, či posudok má po formálnej stránke všetky náležitosti a či nevyvoláva pochybnosti o vecnej správnosti. Tak ako ostatné dôkazy aj znalecký posudok musí byť podrobený náležitému hodnoteniu. Posudok preto musí v sebe spojovať vysokú odbornosť so zrozumiteľnosťou slovného vyjadrenia záverov a postupu, akým k nemu dospel, aby správny orgán, pre ktorý je posudok určený, bol schopný pochopiť jeho dôkazný význam, aj keď sám nemá odborné vedomosti. 101. Žalobca trval na tom, že rozhodnutie žalovaného, proti ktorému smeruje správna žaloba, je nezrozumiteľné, nepreskúmateľné, nepresvedčivé, vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. 102. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca trval na tom, aby krajský súd rozhodol v zmysle podanej správnej žaloby. V. Právne posúdenie veci 103. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd alebo aj ako „krajský súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP), po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v rozsahu dôvodov správnej žaloby dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 104. Vo veci bol vyhlásený rozsudok bez nariadenia pojednávania postupom podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP dňa 04.06.2020, nakoľko žalobca a ani žalovaný nežiadali nariadiť pojednávanie (§ 107 ods. 2 SSP). 105. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sž 86/2007 zo dňa 24.03.2009 v právnej veci navrhovateľa: Prípravný orgán pre registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska, so sídlom: Dom viery, Karpatská 7, 058 01 Poprad, proti odporcovi: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, so sídlom: Nám. SNP 33, 813 31 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č.: MK 1487/2007-12/10307 zo dňa 22.06.2007, rozhodnutie žalovaného zrušil podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 106. Rozhodnutím č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011 žalovaný, ako registrujúci orgán podľa ustanovenia § 16 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 308/1991 Zb.“) odmietol registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska so sídlom Dom viery, Karpatská 17, 058 01 Poprad. 107. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012 v právnej veci navrhovateľa: Prípravný orgán pre registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska, so sídlom: Dom viery, Karpatská 7, 058 01 Poprad, proti odporcovi: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, so sídlom: Nám. SNP 33, 813 31 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011 (ďalej aj ako „rozsudok najvyššieho súdu“) rozhodol tak, že rozhodnutie odporcu č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že odporca dôsledne nepostupoval v zmysle príslušných ustanovení zákona a že aj napriek doplnenému dokazovaniu, po tom, ako jeho predchádzajúce rozhodnutie bolo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž 86/2007 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, skutkový stav nebol zistený v dostatočnom rozsahu, resp. zadovážené dôkazy do t.č. nie sú pre objektívne rozhodnutie predmetnej veci postačujúce. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že v ďalšom konaní je odporca povinný postupovať v ním naznačenom smere, dôkladne zistiť skutkový stav (doplnením znaleckého dokazovania, prípadne kontrolným znaleckým posudkom, vypočutím svedkov za účasti navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu), pričom vzhľadom na časový odstup, ako i s poukazom na skutočnosť, že vo veci je rozhodujúci stav - skutkový aj právny - existujúci v čase vydania rozhodnutia, je vhodné zadovážiť aj aktualizované stanoviská k registrácii CKSS od Ekumenickej spoločnosti pre štúdium siekt, Ministerstva kultúry Českej republiky, Apoštolskej cirkvi na Slovensku a len po zadovážení ďalších pokladov pre rozhodnutie, vo veci návrhu registrácie CKSS, vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie náležite odôvodniť. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň uviedol, že je povinnosťou navrhovateľa, aby v rámci správneho konania za účelom objektívneho zistenia skutočného stavu veci poskytol požadovanú súčinnosť správnemu orgánu ako aj znalcovi. V opačnom prípade je v dispozícii správneho orgánu aplikovať poriadkové opatrenia v zmysle Správneho poriadku. 108. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie postupu a zákonnosti napadnutého rozhodnutia ministerky kultúry Slovenskej republiky č. MK-4513/2018-110/10888 zo dňa 22.08.2018, ktorým bol zamietnutý podaný rozklad a potvrdené prvostupňové rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018, ktorým odmietlo registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstva Slovenska. 109. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 110. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 111. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 112. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd teda skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 113. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 114. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 115. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 116. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa tohto zákona rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. 117. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 308/1991 Zb., štát uznáva len tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré sú registrované. 118. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., cirkvi a náboženské spoločnosti registruje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „registrujúci orgán“). 119. Podľa § 15 zákona č. 308/1991 Zb., registrujúci orgán preskúma, či založenie a činnosť cirkvi alebo náboženskej spoločnosti nie je v rozpore s týmto zákonom a ostatnými zákonmi, ochranou bezpečnosti občanov a verejného poriadku, zdravia a mravnosti, zásadami ľudskosti a znášanlivosti, alebo či nie sú ohrozené práva iných právnických osôb a občanov. 120. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., ak sú splnené podmienky uvedené v § 15 zákona, registrujúci orgán rozhodne o tom, že sa cirkev alebo náboženská spoločnosť registruje. 121. Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb., ak nie sú tieto podmienky splnené, registrujúci orgán registráciu odmietne. 122. Podľa § 21 zákona č. 308/1991 Zb., pre konanie podľa tohto zákona platia všeobecné predpisy o správnom konaní, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak. 123. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy občanov a organizácií a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 124. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s občanmi a organizáciami a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Občanom a organizáciám musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 125. Podľa § 3 ods. 3 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania občanov a organizácií. 126. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Konanie treba viesť tak, aby posilňovalo dôveru občanov v správnosť rozhodovania, aby prijaté rozhodnutia boli presvedčivé a viedli občanov a organizácie k dobrovoľnému plneniu ich povinností. 127. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, ustanovenia o základných pravidlách konania (ods. 1 až 4) sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení. 128. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 129. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. 130. Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. 131. Podľa § 34 ods. 2 Správneho poriadku, dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. 132. Podľa § 34 ods. 3 Správneho poriadku, účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. 133. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku, vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. 134. Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 135. Podľa § 34 ods. 6 Správneho poriadku, skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať. 136. Podľa § 36 Správneho poriadku, ak je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok, správny orgán ustanoví znalca podľa príslušných právnych predpisov. 137. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 138. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy, zároveň posudzoval, či prvostupňový orgán vecne príslušný na konanie, si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, či rozhodnutie orgánu verjnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi, a či je pravdivé tvrdenie žalobcu, že bol rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátený na svojich právach. 139. V danom prípade bolo primárnou úlohou správneho súdu preskúmať napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a v kontexte námietok žalobcu posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, či žalovaný postupoval v zmysle záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v nadväznosti na uvedené posúdiť, či žalovaný ako aj prvostupňový orgán riadne zistili skutkový stav veci a teda, či orgány verejnej správy dospeli k správnemu záveru uvedenému v rozhodnutí, a to, jednak, že žalobca ako žiadateľ o registráciu CKSS nenapĺňa zákonom stanovenú definíciu cirkvi v zmysle ustanovenia § 4 zákona č. 308/1991 Zb., a jednak, či existovali právne relevantné dôvody na základe vyhodnotených dôkazov žalovaným pre odmietnutie registrácie žalobcu, ktoré mali preukázať jeho pretrvávajúcu náboženskú neznášanlivosť a to s ohľadom na rozsah prieskumu zo strany žalovaného ako registračného orgánu pre účely správneho konania o návrhu na registráciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, vymedzeným v ustanovení § 15 zákona č. 308/1991 Zb., v zmysle ktorého registrujúci orgán preskúmava, či založenie a činnosť cirkvi alebo náboženskej spoločnosti nie je v rozpore s týmto zákonom a ostatnými zákonmi, s ochranou bezpečnosti občanov a verejného poriadku, s ochranou zdravia a mravnosti, so zásadami ľudskosti a znášanlivosti a či nie sú ohrozené práva iných právnických osôb a občanov. 140. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 141. Žalovaný uviedol, že v odvolacom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 308/1991 Zb., Správneho poriadku ako aj v zmysle záverov uvedených v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a sp. zn. 6Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012, a preto považuje žalobné dôvody žalobcu za zavádzajúce, a preto navrhol žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. 142. K námietke žalobcu, ktorý namietal nejasné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia, ktoré je bez bližšej špecifikácie, a preto sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, nakoľko v nich nie je exaktne uvedené, kde a kedy malo dôjsť pri činnosti a pôsobení Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska k rozporu s ustanoveniami zákona č. 308/1991 Zb., akú činnosť a aké pôsobenie mal orgán verejnej správy na mysli a ktoré by bolo v rozpore s týmto zákonom a že žalovaný sa obmedzil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov, správny súd uvádza, že tejto námietke nemožno prisvedčiť, nakoľko prvostupňový orgán sa podrobne zaoberal v rozhodnutí, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a na ktorých základe rozhodoval, a to s odkazom na znalecké posudky - vypracovanými znalcom P. C. M., M.Div., Th.M. (znalecký posudok č. 1/2010 zo dňa 29.08.2010 č. MK-120/2010-12/12009 a znalecký posudok č. 1/2013 zo dňa 31.08.2013 č. MK-47/2013-12/15717), znalcom Mgr. V. V. (znalecký posudok č. 3/1347/2013 zo dňa 13.01.2013), znalcom doc. Mgr. T. T., PhD. (kontrolný znalecký posudok zo dňa 15.06.2015), stanovisko predsedu Ekumenickej spoločnosti pre štúdium siekt prof. ThDr. I. E. PhD. zo dňa 20.03.2013, stanovisko Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví zo dňa 03.09. 2009 (č. MK-3492/2009-12/11006), stanovisko rady banskobystrickej oblasti Apoštolskej cirkvi na Slovensku zo dňa 17.09.2009 (č. MK-3492/2009-12/11913), stanovisko rady banskobystrickej oblasti Apoštolskej cirkvi na Slovensku zo dňa 08.01.2013 (č. MK-2910/2013-12/260), odbornú štúdiu Neocharizmatické hnutie na Slovensku, Analýza základných aspektov teológie a praxe Kresťanských spoločenstiev zo dňa 22.12.2010 (č. MK-120/2010-12/18034, od s. 154), ďalej svedectvá z doručených dotazníkov - Mgr. I. T., farára Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku v Banskej Bystrici - Radvaň - list č. MK-3492/2009-12/12879 zo dňa 16.10.2009, Ing. I. T., otca aktívneho člena CKSS - list č. MK- 3492/2009-12/11048 zo dňa 04.09.2009, Mgr. X. N., bývalou členkou CKSS - list č. MK-3492/2009-12/14511 zo dňa 18.11.2011, vyhodnotenie ďalších listov a dotazníkov vyplnených z vlastnej iniciatívy členmi CKSS - J., T., C., T., D., K., N., E., Y., ako aj na výsluchy svedkov - Mgr. P. O., Mgr. W. E. (INTEGRA) a IE. a ktoré riadne vyhodnotil. 143. Súd zároveň vo vzťahu k vyššie uvedenému konštatuje, že orgán verejnej správy v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, a to jednak s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. ktoré zahŕňa pojmové znaky cirkvi - t.j. členstvo v spoločenstve, združenie osôb rovnakej náboženskej viery, organizácia utvorená podľa príslušnosti k náboženskej viere a vnútorné predpisy príslušnej cirkvi, v zmysle ktorého žalobca - CKSS nespĺňa zákonné podmienky cirkvi v tom zmysle, ako je definovaná v citovanom ustanovení zákona, pretože takto definované členstvo v nej nespĺňa atribúty organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry. Správny orgán vychádzal pri tomto závere aj z dôkazov, ktoré predložil samotný žalobca (znalecký posudok č. 3/1347/2013 zo dňa 13.01.2013 vypracovaný znalcom Mgr. V. V., str. 38). 144. Ďalej súd uvádza, že žalovaný v rozhodnutí poukazoval aj na ustanovenie § 12 písm. e) zákona č. 308/1991 Zb., v zmysle ktorého žiadateľ o registráciu cirkvi vyhlasuje, že cirkev alebo náboženská spoločnosť bude plne rešpektovať zákony a všeobecne záväzné právne predpisy a bude tolerantná k ostatným cirkvám a náboženským spoločnostiam a osobám bez vyznania a že z vykonaného dokazovania bolo v konaní preukázané, že uvedené žalobca nedodržiaval, ako to vyplýva z vyššie uvedených znaleckých posudkov, v ktorých je analyzovaná činnosť a pôsobenie CKSS. Prvostupňový orgán k svojmu záveru dospel na základe dôkazov, ktoré sú presne konkretizované v prvostupňovom rozhodnutí na str. 37 - 40. V zmysle ustanovenia § 15 zákona č. 308/1991 Zb., je registrujúci orgán povinný preskúmať, či založenie a činnosť cirkvi nie je v rozpore s týmto zákonom, ochranou bezpečnosti občanov a verejného poriadku, zdravia a mravnosti, zásadami ľudskosti a znášanlivosti, alebo, či nie sú ohrozené práva iných právnických osôb a občanov. V danom prípade orgán verejnej správy posúdil veľké množstvo výpovedí, znaleckých úkonov a iných dôkazov, čo je dôsledne zdokumentované v administratívnom spise v priebehu registračného konania trvajúceho viac ako 10 rokov, s vyhodnotením a spracovaním kontinuálnych prejavov rozporu s príslušnými ustanoveniami zákona č. 308/1991 Zb. v činnosti a konaní CKSS tak, že žalobca nesplnil podmienky podľa ustanovenia § 15 zákona č. 308/1991 Zb., nakoľko založenie a činnosť CKSS nie je v súlade so zásadami ľudskosti a znášanlivosti. 145. Námietku žalobcu týkajúcu sa neaktuálnosti relevantných podkladov rozhodnutia odvolávajúc sa na nešpecifikované znalecké posudky, ktoré mali konštatovať na jednej strane dynamiku vývoja CKSS a na druhej strane konštantnosť negatívnych prejavov, pričom rozhodnutie o odmietnutí registrácie CKSS bolo vydané prvostupňovým orgánom po viac ako sedmich rokoch od vypracovania prvého znaleckého posudku a takmer tri roky po vyhotovení posledného znaleckého posudku, správny súd považuje za nedôvodnú, nakoľko vzhľadom na charakter predmetnej veci, závery znaleckých posudkov možno považovať za relevantné dôkazy, ktorých platnosť nie je časovo obmedzená. Súd poznamenáva, že pokiaľ mal žalobca pochybnosti o aktuálnosti týchto znaleckých posudkov, nič mu nebránilo v tom, aby si dal vypracovať ďalší znalecký posudok. Preto neobstojí názor žalobcu, že vzhľadom na to, že žalovaný argumentoval znaleckými posudkami vyhotovenými spred niekoľkých rokov, napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. 146. V nadväznosti na vyššie uvedené argumenty, preto námietku žalobcu, že žalovaný pri zaujatí záveru, že CKSS nespĺňa zákonnú definíciu cirkvi podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., vôbec nezisťoval skutkový stav v čase vydania rozhodnutia, ale svoje rozhodnutie a závery vyvodzoval z neaktuálnych dôkazov, ktoré sa majú nachádzať na str. 37 až 40 skôr vydaného rozhodnutia č. MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.05.2018, považuje správny súd za nedôvodnú. 147. Žalobca zároveň namietal, že nie je zrejmé, z ktorého znaleckého posudku má vyplývať žalovaným tvrdená konštantnosť negatívnych prejavov CKSS. Správny súd k uvedenému uvádza, že v konaní boli vyhodnotené predložené dôkazy svedčiace o pretrvávajúcej náboženskej neznášanlivosti CKSS špecifikované na str. 40-46 prvostupňového rozhodnutia, ktoré presne vymenúva konkrétne dôkazy, na základe ktorých prvostupňový orgán dospel k svojim záverom a že znalecké zisťovanie preukázalo, že CKSS jednoznačne vykazuje znaky a praktiky deštruktívnych náboženských skupín a je charakteristické náboženským radikalizmom, obsahujúcim prvky podnecovania náboženskej neznášanlivosti. 148. Správny súd ďalej uvádza, že vypracované znalecké posudky, ktoré sú súčasťou registračného konania boli vyhotovené v súlade so zákonom č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a stotožnil sa s názorom orgánu verejnej správy uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí ako aj v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ktorí dospeli k názoru, že znalecké úkony boli vypracované nestranne a nezaujato podľa najlepšieho svedomia a vedomia príslušného znalca, pričom znalecké posudky boli hodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (v zmysle ustanovenia § 34 ods. 5 Správneho poriadku), s tým, že bolo hodnotené len to, či úvahy znalcov zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z dôkazov vykonaných prvostupňvým orgánom a neposudzovala sa správnosť (závery) znaleckých posudkov, na čo orgány verejnej správy nie sú oprávnené. 149. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že: „Ak medzi dôkazy hodnotené správnym orgánom patrí aj znalecký posudok, ktorého vypracovanie bolo potrebné na účely odborného posúdenia skutočností dôležitých pre rozhodnutie správneho orgánu, potom zásada voľného hodnotenia dôkazov sa uplatní obmedzene. Správny orgán preto nemôže znalecký posudok označiť za nesprávny a nahradiť ho vlastným posúdením skutočnosti z odbornej stránky. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžp/6/2011 z 28. marca 2012). 150. Správny poriadok zveruje orgánu verejnej správy zákonné oprávnenie voľne hodnotiť dôkazy, avšak toto oprávnenie je zároveň limitované jeho povinnosťou uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia jednak skutočnosti, ktoré tvorili podklad rozhodnutia (nestačí však len uviesť, aké dôkazy boli vykonané) a jednak musí uviesť aj podrobné hodnotenie jednotlivých dôkazov, t.j. orgán verejnej správy musí zdôvodniť, ktoré skutočnosti mal dokazovaním jednoznačne preukázané, resp. do akej miery bola určitá skutočnosť preukázaná. V prípade, ak medzi dôkazy hodnotené orgánom verejnej správy patrí aj znalecký posudok, ktorého vypracovanie bolo potrebné na účely odborného posúdenia skutočností dôležitých pre rozhodnutie orgánu verejnej správy, má správny súd za to, že zásada voľného hodnotenia dôkazov sa uplatní v obmedzenom režime, podoprúc svoj názor rozsudkom najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2011 pod por.č. 99/2011 (rozsudok sp. zn. 6Sžo 150/2009), v ktorom je konštatované, že: „Znalecký posudok je jedným z dôkazov v správnom konaní, ktoré hodnotí správny orgán ako ktorýkoľvek iný dôkaz, pričom však nie je oprávnený posudzovať jeho správnosť (jeho závery), ale hodnotí iba to, či úvahy znalca zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z dôkazov vykonaných správnym orgánom. Správny orgán preto nemôže znalecký posudok označiť za nesprávny a nahradiť ho vlastným posúdením skutočnosti z odbornej stránky.“ 151. Aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upraveným postup a činnosť štátnych orgánov s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva - individuálnych právnych aktov. Individuálne právne akty sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú určité (individuálne) právne subjekty. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp právneho štátu, t.j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava, alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t.j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje“ (z uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. I ÚS/98).Citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. 152. Rovnako správny súd považuje za potrebné, za účelom zdôvodnenia svojho rozhodnutia, upriamiť pozornosť na rozsudok Vrchního soudu v Praze zo dňa 25.2.1997, č.j. 6 A 139/94-17, v ktorom sa uvádza nasledovné: 153. „Správní orgán může přistoupit k hodnocení důkazů (§ 34 odst. 5 spr. ř.) teprve po vyčerpání možnosti odstraniť existujíci rozpory v důkazech. Jestliže se pak rozpory odstranit nepodaří, je nezbytné, aby správní orgán v odůvodnění svého rozhodnutí vyložil, v čem rozpor spočíval, co bylo učiněno pro jeho odstranění, proč se to nepodařilo a ke ktorým důkazům se nakonec při svém hodnocení přichýlil a ktoré důkazy odmítl a proč.“ 154. Z uvedeného vyplýva, že orgánu verejnej správy, bez vykonania kontrolného znaleckého dokazovania zameraného na odstránenie rozporov už podaných znaleckých posudkov, neprináleží vyhodnotiť znalecký posudok za nesprávny a následne ho nahradiť vlastným posúdením skutočnosti z odbornej stránky. 155. Žalobca namietal, že písomným podaním zo dňa 24.09.2013, doplnil návrh na vylúčenie JUDr. I. I., riaditeľa cirkevného odboru žalovaného z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle ustanovenia § 9 Správneho poriadku, v rámci ktorého poukázal a citoval časti z jeho rozhovoru vysielaného dňa 17.08.2013 v relácii Zaostrené pre Rádio Lumen, z ktorých vyplývali jeho neprípustné hodnotiace úsudky zamestnanca žalovaného týkajúce sa okolností registračného procesu CKSS a jeho verejnom vyhlásení, že nespĺňa podmienky pre registráciu a z tohto dôvodu je preto dôvodná pochybnosť o jeho nepredpojatosti so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom. Správny súd k uvedenej námietke žalobcu uvádza, že prvostupňový orgán sa s touto námietkou riadne a podrobne vysporiadal v prvostupňovom rozhodnutí na strane 29 a 30. Správny súd zároveň konštatuje, že o tomto návrhu žalobcu orgán verejnej správy rozhodol rozhodnutím ministra kultúry Slovenskej republiky č. MK-3147/2013-110/17704 zo dňa 11.10.2013 tak, že návrh žalobcu na vylúčenie JUDr. I. I. z prejednávania a rozhodovania vo veci registrácie CKSS, zamietol. Preto správny súd túto námietku žalobcu považuje za bezpredmetnú. 156. Ďalej k námietke žalobcu, že v administratívnom spise sa nenachádza prepis rozhovoru s JUDr. I. I. vysielaného dňa 17.08.2013 v relácii Zaostrené pre Rádio Lumen, správny súd uvádza, že podľa vyjadrenia žalovaného predmetný prepis rozhovoru je súčasťou spisu č. MK-3147/2013-110 ako aj rozhodnutie ministra kultúry Slovenskej republiky č. MK-3147/2013-110/17704 zo dňa 11.10.2013, ktorým zamietol návrh žalobcu na vylúčenie JUDr. I. I., riaditeľa cirkevného odboru Ministerstva kultúry Slovenskej republiky z prejednávania a rozhodovania vo veci registrácie CKSS. Preto správny súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú. 157. K návrhu žalobcu, aby správny súd posúdil na základe ustanovenia § 27 ods. 1 SSP aj zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia žalovaného č. MK-3147/2013-110/17704 zo dňa 11.10.2013 o zamietnutí návrhu žalobcu na vylúčenie zamestnanca žalovaného JUDr. I. I. z prejednávania a rozhodovania vo veci registrácie CKSS, správny súd uvádza, že podľa ustanovenia § 27 ods. 1 SSP prvá veta, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2. Súd k uvedenému uvádza, že správne súdy preskúmavajú správne rozhodnutia s vyššie citovaným ustanovením § 6 ods. 2 SSP a v zákonom stanovených lehotách na ich preskúmanie. V danom prípade sa však nejedná o rozhodnutie, ktoré možno preskúmať v zmysle ustanovenia § 27 ods. 1 SSP, pretože z tohto rozhodnutia napadnuté rozhodnutie nevychádza (jedná sa o procesné rozhodnutie). Z tohto dôvodu nemožno na tento prípad aplikovať citované ustanovenie. 158. Ďalej k námietke žalobcu voči konaniu zamestnanca žalovaného JUDr. I. I. a to, že jednotlivé argumenty žalovaného ohľadom postupu tohto zamestnanca, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorý sa odvolával na ustanovenie § 15b zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov orgány verejnej moci, z ktorého vyplýva, že nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené zákonom, sú povinné na základe rovnosti poskytovať vysielateľovi informácie o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti; tým nie sú dotknuté ustanovenia podľa osobitného predpisu t. j. aj zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov a podľa ustanovenia § 18 ods. 1 tohto zákona, ak povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa ustanovenia § 16 v zákonom stanovenej lehote, urobí rozhodnutie zápisom v spise a že v danom prípade, sa však žiaden takýto zápis nenachádza v administratívnom spise žalovaného, čo potvrdzuje účelovosť argumentácie žalovaného, ktorou sa snaží „ospravedlniť“ postup svojho zamestnanca a tým vylúčiť pochybnosť o jeho nezaujatosti, ako aj k námietke žalobcu, ktorý nesúhlasil s názorom žalovaného, že poskytovanie informácií nevylučuje ani Správny poriadok, a že informácie mohol jeho zamestnanec poskytnúť aj s odkazom na ustanovenie § 23 ods. 2 Správneho poriadku, keďže takýto postup je nevyhnutne viazaný na preukázanie odôvodnenosti požiadavky na sprístupnenie informácií zo spisu, správny súd uvádza, že túto námietku považuje za nedôvodnú, nakoľko postup JUDr. I. I. nie je predmetom súdneho prieskumu v tejto veci a jeho konanie už bolo vyhodnotené v rozhodnutí ministra kultúry Slovenskej republiky č. MK-3147/2013-110/17704 zo dňa 11.10.2013, ktorý návrh žalobcu na vylúčenie JUDr. I. I. z prejednávania a rozhodovania vo veci registrácie CKSS, zamietol. 159. K námietke žalobcu, ktorý namietal, že sa jedná o prekvapivé rozhodnutie, nakoľko orgán verejnej správy v prvostupňovom rozhodnutí odmietol registráciu CKSS zo základného a dominantného dôvodu a to, že CKSS nespĺňa zákonné pojmové znaky cirkvi uvedené v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. z dôvodu absencie atribútov organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry, avšak táto skutočnosť nebola vôbec dôvodom odmietnutia registrácie CKSS skoršími rozhodnutiami žalovaného č. MK-1487/2007-12/10307 zo dňa 22.06.2007 a č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011 a správny uvádza, že ak aj keď prvostupňový orgán vychádzal v rozhodnutí z vyššie citovaného ustanovenia, a teda podľa názoru žalobcu založil ho na inom právnom závere, než boli predchádzajúce rozhodnutia vydané Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, ktorými návrh na registráciu CKSS odmietlo rozhodnutim č. MK-1487/2007-12/10307 zo dňa 22.06.2007 (zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 86/2007 zo dňa 24.03.2009) a rozhodnutím č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011 (zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012), nebolo mu odňaté právo namietať správnosť novo zaujatého právneho názoru v správnom konaní a svoje argumenty napr. mohol uviesť v rozklade voči prvostupňovému rozhodnutiu. Preto správny súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú. 160. Z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.4.2008, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. Je potrebné zdôrazniť, že hoci z legitímnych očakávaní v pomere k správnym rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Nemožno vždy nemennosť legitímne očakávať tam, kde je určitému orgánu daná diskrečná právomoc (rozsudok Európskeho súdneho dvora /teraz Súdny dvor Európskej únie/ vo veci Crispoltoni, v spojených veciach C-133/93, C-300-93, C-362/93 zo dňa 05.10.1994, bod 56, Správy 1994, str. I-04863) (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 02.06.2011, spis. zn. 8Sžo 163/2010). 161. K námietke žalobcu, že z ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. nevyplýva povinnosť, aby v základnom dokumente zakladanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti bola exaktne vymedzená definícia členstva v zakladanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie o odmietnutí registrácie CKSS o tom, že CKSS nie je cirkvou podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. a ku ktorému dospel tým, že členstvo v CKSS definované v čl. 6 ods. 1 Stanovách CKSS nespĺňa atribúty organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, správny súd uvádza, že v Stanovách CKSS (základný dokument), ktoré tvoria Prílohu č. 1 návrhu na registráciu CKSS je v čl. 6 ods. 1 (Príslušnosť k CKSS) uvedené, že „príslušníkom CKSS sa môže stať každý občan bývajúci na Slovensku (aj prechodne), ktorý uveril v Nazaretského Ježiša Krista, na základe svojej viery sa dal pokrstiť, vidieť na ňom ovocie pokánia a snaží sa žiť podľa Biblie.“ Z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. zákona č. 308/1991 Zb., vyplýva, že cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa tohto zákona rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. V nadväznosti na uvedené, správny súd poznamenáva, že z citovaného ustanovenia vyplýva, aké atribúty má CKSS spĺňať, a preto bolo vecou žalobcu, aby v Stanovách CKSS (základnom dokumente), splnil všetky tieto požadované podmienky dobrovoľného združenia osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov a teda, aby ich premietol do týchto stanov. Nie je povinnosťou orgánu verejnej správy dávať návod na postup, akým spôsobom má fungovať organizácia cirkvi. Ak žalobca tvrdil, že CKSS je združením mnohých zborov rovnakej náboženskej viery, ktoré si zachovávajú určitý stupeň individuálnej odlišnosti, nie je možné vyvodiť bez ďalšieho, že by CKSS spĺňala zákonnú definíciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., čo nakoniec aj uviedol v žalobe a to, že: “že teda nikdy netvrdil, že by sa v prípade CKSS nejednalo o združenie osôb rovnakej náboženskej viery, ako sa to snaží navodiť žalovaný v oboch svojich rozhodnutiach, práve naopak”, mal to v správnom konaní o registráciu cirkvi aj preukázať relevantnými dôkazmi v súlade s citovaným ustanovením zákona. Preto správny súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú. 162. Ďalej k námietke žalobcu, že žalovaný posudzoval návrh žalobcu na registráciu CKSS nad rámec zákona súd uvádza, že túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu. 163. V nadväznosti na už uvedené argumenty nemožno ani prisvedčiť námietke žalobcu, že ak návrh na registráciu neobsahoval všetky skutočnosti uvedené v ustanoveniach § 12 a 13 zákona č. 308/1991 Zb., a preto mal žalovaný povinnosť určiť žalobcovi lehotu podľa ustanovenia § 14 tohto zákona na doplnenie údajov, nakoľko v ustanovení § 12 zákona sa uvádza, čo má obsahovať návrh na registráciu a v ustanovení § 13 zákona sa stanovuje, aké konkrétne doklady sa majú predložiť (základný dokument zakladanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti (štatút, poriadok, stanovy a pod.), z ktorého musí byť zrejmý názov a sídlo ústredia cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, orgány a útvary, spôsob ich ustanovenia a oprávnenia, spôsob ustanovovania osôb vykonávajúcich duchovenskú činnosť a ich odvolávanie, základné články viery, zásady hospodárenia, včítane spôsobu určenia likvidátora pre prípad majetkového vyporiadania pri zániku cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, spôsob schvaľovania základného dokumentu a jeho zmien, útvary, ktoré majú právnu subjektivitu a v akom rozsahu a kto je oprávnený v ich mene konať, práva a povinnosti členov hlásiacich sa k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Súd poznamenáva, že v danom prípade sa nejednalo o takýto prípad, ale sa jednalo o nesplnenie podmienok stanovených v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. a uvedené vyplýva zo samotnej koncepcie registrovanej cirkvi - CKSS. Preto správny súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú. 164. K návrhu žalobcu, aby správny súd posúdil aj zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia žalovaného č. MK-1880/2010-10/9189 zo dňa 29.06.2010 o potvrdení rozhodnutia o ustanovení P. C. M. M.Div., Th.M. za znalca v správnom konaní v zmysle ustanovenia § 27 ods. 1 SSP, správny súd uvádza, že podľa ustanovenia § 27 ods. 1 SSP prvá veta, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2. Súd k uvedenému uvádza, že správne súdy preskúmavajú správne rozhodnutia podľa ustanovenia § 6 ods. 2 SSP a v zákonom stanovených lehotách na ich preskúmanie. V danom prípade sa však nejedná o rozhodnutie, ktoré možno preskúmať v zmysle ustanovenia § 27 ods. 1 SSP, pretože z tohto rozhodnutia napadnuté rozhodnutie nevychádza (jedná sa o procesné rozhodnutie). Z tohto dôvodu nemožno na tento prípad aplikovať citované ustanovenie. 165. Správny súd sa zaoberal ďalej námietkou žalobcu, ktorý namietal, že vymenovanie doc. C.. T. T., PhD. za znalca bolo nezákonné z dôvodu jeho inej náboženskej príslušnosti, jeho spoluprácu s Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví a Integrou o.z. Centrom prevencie v oblasti siekt, absenciu dôkazov vykonaných žalovaným na zistenie a preukázanie jeho odbornej spôsobilosti, ktoré by odôvodňovali jeho ustanovenie za znalca v správnom konaní, absenciu zamerania dokazovania formou kontrolného znaleckého posudku, absenciu jeho s ustanovením za znalca ešte pred samotným vydaním rozhodnutia o jeho ustanovení do funkcie a nezákonnosť zloženia jeho sľubu ako ustanoveného znalca pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o ustanovení do tejto funkcie a že žalovaný k uvedenému nezaujal žiadne stanovisko v napadnutom rozhodnutí a ani sa nevyjadril k námietkam žalobcu v podanom rozklade týkajúcich sa absencie zákonom predpísaných náležitostí tohto kontrolného znaleckého posudku vyhotoveného doc. Mgr. T. T., PhD., ktoré sa vyžadujú pre znalecké posudky v zmysle zákona č. 382/2004 Z.z. a ďalej, že žalovaný v napadnutom a ani v prvostupňovom rozhodnutí neuviedol vlastné hodnotenie vykonaných dôkazov výsluchom znalcov a svedkov, iba poukáazal na subjektívnu a jednostrannú interpretáciu záverov predmetného výsluchu žalobcom. K uvedenej námietke správny súd uvádza, že ohľadom vymenovania doc. Mgr. T. T., PhD. za znalca sú podrobne uvedené skutočnosti na str. 32 a 33 prvostupňového rozhodnutia a žalobca v tomto prípade len rekapituluje argumenty uvedené v rozklade k jeho vymenovaniu za znalca. V tejto súvislosti súd konštatuje, že minister kultúry rozhodnutím č. MK-1880/2010-10/9189 zo dňa 04.09.2014 podaný opravný prostriedok žalobcom voči tomuto rozhodnutiu odmietol. Preto správny súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú. 166. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorý namietal, že závery znaleckého posudku č. 1/2010 vyhotoveného znalcom P. C. M. M.Div., Th.M. aj po jeho doplnení znaleckým posudkom č. 1/2013, sú neúplné a pre rozhodnutie vo veci nepostačujúce, z dôvodu znalcom tvrdeného neposkytnutia súčinnosti zo strany žalobcu a že z registračného procesu nevyplýva, že by žalovaný od žalobcu vynucoval splnenie povinnosti poskytnúť súčinnosť aj prostredníctvom poriadkových opatrení v zmysle Správneho poriadku, správny súd uviedol, že mal zistené z administratívneho spisu, že prvý znalecký posudok bol založený na zbere, analýze a vyhodnotení veľkého množstva dôkazov a podkladov od bývalých členov CKSS, prípadne iných dostupných informácií, pričom sa znalec osobne zúčastnil na bohoslužbách a stretnutiach CKSS a po jeho identifikovaní mu CKSS zamedzila prístup na zhromaždenia a zároveň písomne odmietla súčinnosť s tým, že pastori zhodne písomne tvrdili, že oni sú štatutári miestnych Kresťanských spoločenstiev, občianskych združení a predmet znaleckého posudku je iný subjekt (CKSS), ktorý patrí pod rezort kultúry. Preto pri druhom znaleckom posudku menovaný znalec zmenil znaleckú metodiku a analyzoval výhradne kázne pastorov CKSS z dostupných vlastných internetových stránok CKSS. Jeho zistenia o netolerancii a znevažovaní iných historických cirkví účastníkom konania sú uvedené v jeho znaleckých posudkoch. Vo vzťahu k uvedenej námietke žalobcu o nesúčinnosti CKSS správny súd konštatuje, že takýto postup účastníka konania možno posúdiť ako obchádzanie účelu zákona č. 308/1991 Zb., v zmysle ktorého, musí v konaní o registráciu cirkvi preukázať splnenie zákonných podmienok registrácii. Podľa názoru správneho súdu, že pokiaľ samotný žalobca zámerne neposkytol znalcovi potrebnú súčinnosť, nemôže sa potom úspešne dovolávať jej vynútenia registrujúcim orgánom prostredníctvom poriadkových opatrení v zmysle Správneho poriadku. Preto správny súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú. 167. Ďalej k námietke žalobcu, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s námietkou žalobcu týkajúcou sa neobjektívnosti znaleckého posudku ustanoveného znalca P. C. M., M.Div., Th.M. č. 1/2010 zo dňa 29.08.2010 z dôvodu, že ustanovený znalec pri vyhotovení znaleckého posudku vychádzal aj zo svedeckej výpovede Mgr. P. Y., ktorá mu pomáhala ako výskumná asistentka vypracovať odbornú štúdiu zadanú dňa 24.05.2010 Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví a ktorú štúdiu odovzdal znalec zadávateľovi dňa 30.11.2010, správny súd uvádza aj s prihliadnutím na písomné stanovisko Mgr. P. Y. k veci, že podľa názoru správneho súdu tento jeho postup nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a ani ho nijakým spôsobom nespochybňuje, a to vzhľadom na vyhodnotenie všetkých podkladov k znaleckému posudku. 168. Žalobca namietal, že žalovaný sa v ďalšom registračnom procese dôsledne neriadil závermi vyplývajúcimi z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012. K uvedenému správny súd uvádza, že v rozhodnutí prvostupňového orgánu sú zrekapitulované postupne všetky vykonané úkony žalovaného vykonané od 26.09.2012 (t.j. od zrušenia rozhodnutia č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011Najvyšším súdom Slovenskej republiky) po vydanie rozhodnutia prvostupňovým orgánom (str.17 - 29). Správny súd zastáva názor, že žalovaný postupoval v súlade so závermi rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 169. V nadväznosti na vyššie uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku na str. 33 uviedol, že by bolo potrebné vypočuť ako svedkov rámci správneho konania - C.. P. Y. a W. P. za účelom objektívneho zistenia skutočného stavu veci, súd k námietke žalobcu, že prvostupňový orgán mohol využiť zabezpečenie výsluchu svedkyne Mgr. P. Y. využitím poriadkových opatrení v zmysle Správneho poriadku, správny súd uvádza, že menovaná svedkyňa bola predvolaná prvostupňovým orgánom na výsluch celkovo trikrát a to na termín - dňa 14.05.2014, dňa 16.06.2014, dňa 01.07.2014 a dňa 08.07.2014 a vždy sa ospravedlnila, z dôvodu, že je občiankou Českej republiky s trvalým pobytom v Česku, s tým že k veci zaslala písomné stanovisko (písomné oznámenie svedka zo dňa 05.06.2014 list č. MK-29/2014-12/10416). Možno konštatovať, že prvostupňový orgán síce nevyužil na zabezpečenie výsluchu svedkyne Mgr. P. Y. poriadkové opatrenia a uspokojil sa iba s jej písomným vyjadrením, avšak podľa názoru správneho súdu tento jeho postup nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a ani ho nijakým spôsobom nespochybňuje. Zároveň súd uvádza, že prvostupňový orgán výsluch svedka W. P. vykonal dňa 14.05.2014 za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu s tým, že jeho výsluch potvrdil jeho názory a svedectvo, ktoré bolo uvedené v prvom znaleckom posudku č. 1/2010 zo dňa 29.08.2010 č. MK-120/2010-12/12009 znalca P. C. M., M.Div., Th.M. 170. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku ďalej uviedol, že v rozhodnutí o zamietnutí registrácie nebolo jednoznačne určené, ktorú z podmienok ustanovených v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. nespĺňa, resp. spĺňa k tomu, aby návrh na registráciu bol zamietnutý (str. 34). Správny súd mal z prvostupňového rozhodnutia zistené, že prvostupňový orgán sa s týmto záverom riadne vysporiadal a rozhodnutie v plnej miere presvedčivo a náležite odôvodnil s poukazom na konkrétne dôkazy nachádzajúce sa v administratívnom spise na str. 37 - 40 rozhodnutia a uviedol, že CKSS nie je cirkvou v tom zmysle, ako je definovaná v citovanom ustanovení zákona, pretože takto definované členstvo v nej nespĺňa atribúty organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry. 171. Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky na str. 32 rozsudku konštatuje, že s poukazom na tú skutočnosť, že zo strany CKSS nebola znalcovi P. C. M., M.Div., Th.M. poskytnutá pri vypracovaní znaleckého posudku súčinnosť, a preto sú závery znaleckého posudku neúplné a pre rozhodnutie vo veci nepostačujúce a že je povinnosťou CKSS, aby v rámci správneho konania za účelom objektívneho zistenia skutočného stavu veci, poskytol požadovanú súčinnosť orgánu vrejnej správy, ako aj znalcovi, inak v opačnom prípade je v dispozícii orgánu verejnej správy aplikovať poriadkové opatrenia v zmysle Správneho poriadku. K uvedenému správny súd uvádza, že CKSS ani v pokračujúcom registračnom konaní s menovaným znalcom nespolupracoval a z dôvodu zamedzenia prístupu menovaného znalca na zhromaždenia CKSS bol nútený pri vypracovaní druhého znaleckého posudku zmeniť znaleckú metodiku a analyzovať výhradne kázne pastorov CKSS z dostupných vlastných ínternetových stránok CKSS. Druhostupňový orgán nesúhlasil s konštatáciou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že ak účastník konania neposkytne znalcovi registračného orgánu pri vypracovaní znaleckého posudku súčinnosť, závery znaleckého posudku sú neúplné a pre rozhodnutie vo veci nepostačujúce, nesúhlasil a uviedol, že registrácia cirkví a náboženských spoločností je podľa zákona č. 308/1991 Zb. návrhovým konaním, v ktorom navrhovateľ musí preukázať splnenie zákonných podmienok registrácie, a až, ak sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 15 zákona, registrujúci orgán rozhodne o tom, že sa cirkev alebo náboženská spoločnosť registruje. Orgán verejnej správy v registračnom konaní chráni verejný záujem a v prípade, ak má pochybnosti o dôkazoch predložených účastníkom konania, je v súlade s ustanovením § 34 ods. 4 Správneho poriadku oprávnený za účelom zistenia a objasnenia skutočného stavu veci využiť ako dôkaz znalecký posudok, a preto súčinnosť účastníka konania so znalcom by mala byť predovšetkým v jeho záujme. 172. Správny súd sa zaoberal ďalej námietkou žalobcu, ktorý namietal, že vymenovanie P. C. M. M.Div.,Th.M. za znalca v tejto veci pre neobjektívnosť znalca, ako aj z dôvodu údajných formálnych nedostatkov menovania - pre jeho pomer k veci, k orgánu verejnej správy, k žalobcovi, príslušnosť k inému náboženskému zoskupeniu, ktorá skutočnosť mala byť hodnotená osobitne obozretne so zreteľom na zameranie znaleckého posudku, posúdiť činnosť náboženskej spoločnosti a ktorý preto považoval napadnuté rozhodnutie v tejto časti za nepreskúmateľné. Správny súd k tejto námietke uvádza, že k procesnej stránke ustanovenia znalca sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. 6SŽ/16/2011 zo dňa 26.09.2012, keď konštatoval na str. 32, že ustanovenie znalca zo strany správneho orgánu aj bolo v súlade s ustanovením § 39 Správneho poriadku. V tejto súvislosti súd konštatuje, že minister kultúry 29.06.2010 rozhodnutím č. MK-1880/2010-10/9189 rozklad zamietol a rozhodnutie o ustanovení znalca P. C. M. M.Div., Th.M. potvrdil. Preto správny súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú. 173. Taktiež nemožno prisvedčiť námietke žalobcu, že znalecký posudok č. 1/2013 zo dňa 31.08.2013 č. MK-47/2013-12/15717, vypracovaný P. C. M. M.Div., Th.M., je nezákonne vyhotovený aj z dôvodu, že znalec postupoval pri zabezpečovaní podkladov pre znalecký posudok v rozpore so zákonom a neumožnil mu zúčastniť sa zabezpečovania jednotlivých dôkazov, a preto sa nemal možnosť vyjadrovať k získavaným podkladom pre znalecký posudok, nakoľko z administratívneho spisu mal súd preukázané, že právny zástupca niekoľkokrát nahliadal do administratívneho spisu v danej veci a teda mohol sa aj oboznámiť so znaleckým posudkom a podkladmi k nemu. Súd ďalej konštatuje, že žalobca mal možnosť oboznámiť sa s administratívnym spisom, čo aj učinil, vzhľadom na to, že dňa 06.03.2013, dňa 15.07.2013, dňa 03.01.2014, dňa 29.05.2014, dňa 19.08.2014, dňa 16.06.2015, dňa 24.07.2015, dňa 16.09.2015, dňa 01.10.2016, dňa 14.08.2017 a dňa 19.12.2017 nahliadal do administratívneho spisu a prvostupňový orgán mu následne na základe jeho žiadosti zabezpečil kópie aktuálneho obsahu spisu. Ohľadom podkladov k predmetnému znaleckému rozsudku správny súd uvádza, že znalec postupoval podľa zákona č. 382/2004 Z.z. Preto správny súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú. 174. Žalobca namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí opätovne odkazuje na závery stanoviska Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví zo dňa 24.07.2009 a zo dňa 03.09.2009 o ohrození bližšie nešpecifikovaných záujmov chránených ustanovením § 15 zákona č. 308/1991 Zb. činnosťou CKSS a zároveň bez jasného konštatovania, či dochádza aj k reálnemu porušeniu niektorých, v citovanom zákone uvedených záujmov. Taktiež odkazuje na dôkaz (stanovisko Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví zo dňa 03.09.2009), ktorý žalovaný sám vylúčil z podkladov rozhodnutia vylúčením odborného posudku ThDr. C. X., z ktorého v značnom rozsahu vychádzalo stanovisko Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví (str. 42 rozhodnutia č. MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018). Podľa názoru správneho súdu tento jeho postup nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a ani ho nijakým spôsobom nespochybňuje, nakoľko platnosť vykonaných dôkazov počas správneho konania nie je časovo obmedzená. 175. Ďalej žalobca namietal, že napriek tomu, že žalovaný požiadal Ekumenickú radu cirkví v Slovenskej republike, odbor cirkví Ministerstva kultúry Českej republiky a Radu banskobystrickej oblasti Apoštolskej cirkvi na Slovensku o aktualizované stanoviská k registrácii CKSS, z napadnutého rozhodnutia ako ani z prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, či takýto dôkaz bol aj v skutočnosti zabezpečený a či je súčasťou administratívneho spisu žalovaného aj aktualizované stanovisko k registrácii CKSS od Ministerstva kultúry Českej republiky. Vo vzťahu k uvedenej námietke žalobcu správny súd uvádza, že tieto dôkazy sú založené v administratívnom spise a to aktualizované stanovisko Rady banskobystrickej oblasti Apoštolskej cirkvi zo dňa 08.01.2013 a stanovisko predsedu Ekumenickej spoločnosti pre štúdium siekt prof. ThDr. I. E. PhD. zo dňa 20.03.2013. Súd poznamenáva, že tieto stanoviská boli zabezpečené a aktualizované. 176. Zároveň žalobca poukázal na to, že k samotným chybám kontrolného znaleckého posudku doc. Mgr. T. T., PhD. zo dňa 15.06.2015 vytýkaným z jeho strany, žalovaný uviedol, že sa jedná len o chyby (nedostatky) formálneho charakteru, ktoré v žiadnom prípade nespochybňujú vecný obsah samotného kontrolného znaleckého posudku (str. 34 prvostupňového rozhodnutia), pričom všetky vypracované znalecké posudky, ktoré sú súčasťou registračného konania boli pripravené a vypracované podľa zákona č. 382/2004 Z.z. (str. 36 prvostupňového rozhodnutia) a zastával názor, že takéto konštatovanie zo strany žalovaného je protichodné, keď na jednej strane uznáva „formálne chyby (nedostatky)“ kontrolného znaleckého posudku a na druhej strane tvrdí, že kontrolný znalecký posudok bol vypracovaný v súlade so zákonom č. 382/2004 Z.z. Správny súd k uvedenému dodáva, že sa jednalo o formálne nedostatky, ktoré nespôsobujú nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. 177. Správny súd konštatuje, že počas celého konania vo veci podania žiadosti o registráciu CKSS t.j. od roku 2007 až do rozhodnutia prvostupňovým orgánom bolo predložené a vykonané množstvo dôkazov, ktoré prvostupňovému orgánu poskytli dostatok podkladov pre kvalifikované rozhodnutie vychádzajúce zo spoľahlivo zisteného stavu veci a možno ustáliť, že zvolený postup bol plne v súlade so základnými pravidlami správneho konania. K opakovane predneseným námietkam žalobcu o nestrannosti a neobjektívnosti znalca doc. Mgr. T. T., PhD., správny súd poukazuje na rozhodnutie ministra kultúry Slovenskej republiky č. MK-2959/2014-110/19669 zo dňa 21.11.2014, ktorým bolo potvrdené jeho vymenovanie za znalca (rozhodnutie č. MK-29/2014-12/14331 zo dňa 19.08.2014), čím boli vyvrátené argumenty žalobcu vo vzťahu k jeho neobjektívnosti z dôvodu iného náboženského vyznania. 178. Súd prisvedčil názoru žalovaného, ktorý akceptoval názor prvostupňového orgánu, keď nevykonal navrhnutý dôkaz žalobcom zo dňa 20.02.2017 a to požiadať o nezávislé vyjadrenie príslušné orgány a predstaviteľov Európskej únie: Frans Timmermans (prvý podpredseda EK), Dmitris Avramopulos (eurokomisár pre migráciu, vnútorné záležitosti a občianstvo), S. P. (prvý podpredseda Európskeho parlamentu), nakoľko prvostupňový orgán považoval žiadosť o vyjadrenie znalca z odboru „Európske právo“, ako aj predstaviteľov európskych inštitúcií za neopodstatnenú s tým, že Status cirkví a náboženských spoločností v Slovenskej republike je určený výhradne vo vnútroštátnej legislatíve a neexistuje v rámci Európskej únie žiaden vzor, ktorý by bol záväzným štandardom. Deklarácia č. 11 o postavení cirkví a náboženských spoločností a nenáboženských organizácií, tvoriacej prílohu Záverečného aktu Amsterdamskej zmluvy, zaručujú členským štátom EÚ zachovanie subsidiarity pri tvorbe a schvaľovaní predpisov upravujúcich postavenie cirkví a náboženských spoločností. Toto právo umožňuje plnú autonómiu národného zákonodarstva v tejto oblasti a zachováva kontinuitu v konfesnom právnom priestore. 179. Taktiež návrh žalobcu na vykonanie dôkazu na vyžiadanie stanoviska zo strany Policajného zboru Slovenskej republiky a Slovenskej informačnej služby, ktorého vykonanie prvostupňový orgán neakceptoval, bol podľa názoru súdu vyhodnotený orgánom verejnej správy správne, a to z hľadiska hospodárnosti konania a efektívnosti konania a mal za to, že predložené znalecké posudky a listinné dôkazy založené v administratívnom spise prvostupňovému orgánu dostatočne objasnili skutočný stav veci. Ak aj prvostupňový orgán nevypočul všetkých navrhnutých svedkov, neznamená to, že porušil procesné práva žalobcu, ak dospel k záveru o neúčelnosti vykonania takéhoto dôkazu. 180. Správny súd na základe uvedených skutočností a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom dospel k záveru, že postup ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy v oboch inštanciách považoval za vydané v súlade so zákonom a že sa s posudzovanou vecou dôsledne zaoberali a vyvodili správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnili a s ktorými sa správny súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje, že v konaní, ani v rozhodnutiach týchto orgánov nezistil porušenie žiadneho z ustanovení Správneho poriadku ani iného právneho predpisu a že správne rozhodnutia oboch inštancií obsahujú všetky náležitosti v zmysle ustanovení § 47 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, v odôvodnení orgány verejnej správy uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami žalobcu a s jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 181. Krajský súd poukazuje na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už opakovane vyslovil názor, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemerný adresát musí mať možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva vedúce k záveru obsiahnutom vo výrokovej časti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sžo/3/2012). 182. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). 183. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). 184. Súd zdôrazňuje, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom vykonávajúcim prieskum súdnych rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva s tým, že úlohou súdov v správnom súdnictve je súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej moci podľa zákonom stanoveného postupu a nie vyhľadávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy vykonať (uplatniť) v administratívnom konaní. 185. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, správny súd dospel k záveru, že v konaní boli vykonané potrebné dôkazy pre ustálenie skutkového stavu danej veci a jeho zistenie na posúdenie veci považuje za dostačujúce a za nesporné tak, ako ho v podrobnostiach opísali orgány verejnej správy v oboch inštanciách v ich rozhodnutiach. 186. Zároveň správny súd zastáva názor, že žalovaný sa s námietkami žalobcu v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na správnom súde a vyhodnotil ich ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a považoval ich vydané v súlade so zákonom a v celom rozsahu sa stotožnil s ich odôvodnením. 187. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že orgány verejnej správy s náležitou zodpovednosťou interpretovali a aplikovali príslušné zákony za súčasného dodržiavania základných práv a slobôd a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo vydané na základe riadne zisteného skutočného stavu veci, pričom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, preto niet dôvodu na jeho zrušenie. 188. S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol. 189. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 190. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.