Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7SaZ/10/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201612 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1019201612.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou, v právnej veci žalobcu: A. G., E.. XX.XX.XXXX K. A. J., U. U. X., príslušnosti Irán, perzskej národnosti, kresťanského vierovyznania, slobodný, bez dokladu totožnosti, adresa posledného trvalého pobytu v Iráne mesto J., I. W., Q. W. Č.. XX, t. č. na dlhodobom pobyte mimo azylového zariadenia migračného úradu na adrese: S. M. XXA, XXX XX I., Slovenská republika, zast. JUDr. Daniela Ježová, LL.M., PhD., advokátka, so sídlom Javorinská 13, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Mlynské Nivy č. 61, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-80-109/2018-Ž zo dňa 14.10.2019, v konaní o žalobe žalobcu zo dňa 26.11.2019, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave z r u š u j e rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-80-109/2018-Ž zo dňa 14.10.2019, ktorým žalobcovi A. G., E.. XX.XX.XXXX, nebol udelený azyl a ani poskytnutá doplnková ochrana a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi náhradu trov konania k rukám jeho právnej zástupkyne v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou doručenou súdu v zákonnej lehote, s odkazom na ust. § 191 ods. 1 písm. c/ a f/ zák. č. 162/2016 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), teda z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom, žiadal žalobca súd, aby zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojej žalobnej argumentácii poukázal na dôvody svojej žiadosti o medzinárodnú ochranu, týkajúce sa konvertovania z islamu na kresťanskú vieru a uviedol, že je štátnym občanom Iránu, v roku 2010 za účelom štúdia pricestoval do Európy, kde prišiel do kontaktu s Bibliou, začal sa zaujímať o kresťanské náboženstvo a na základe zistenia, že kresťanské pravidlá sú mu bližšie ako islamské, zmenil svoje vierovyznanie. Žalobca bol dňa 03.06.2018 pokrstený v Malom kostole na Panenskej ulici v Bratislave, kongregáciou Bratislava International Church. 2. Žalobca dňa 15.03.2018 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutia doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z nasledovaných dôvodov: „o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život, nemôže sa vrátiť do Iránu, nakoľko zmenil náboženstvo „z moslima na protestanta“. Za účelom odôvodnenia jeho žiadosti bol so žalovaným vykonaný dňa 29.03.2018 vstupný pohovor, a dva doplňujúce pohovory dňa 24.04.2018 a 20.07.2018, počas ktorých žalobca uviedol, že v krajine pôvodu ani v žiadnej z krajín Európskej Únie nebol nikdy trestne stíhaný, pričom register trestov má čistý. Uviedol, že v krajine pôvodu nikdy nečelil žiadnym problémom. Ďalej uviedol, že nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia či inej organizácie. O azyl na území Slovenskej republiky sa rozhodol požiadať z náboženských dôvodov, nakoľko konvertoval z moslima na protestanta. Z tohto dôvodu sa nemôže vrátiť do krajiny pôvodu, lebo by mu hrozil trest smrti. Po príchode do Iránu by ho zadržali a mučili. Tiež by ho mohli považovať za špióna pre izraelskú alebo americkú vládu a mohli by ho odsúdiť na smrť. Po jeho návrate by mohla mať problém aj jeho rodina, ktorých by sledovali alebo by im neumožnili pracovať alebo podnikať. K zmene svojho vierovyznania uviedol, že sa začiatkom roka 2017 vnútorne rozhodol, že sa stane protestantom. Rozprával sa o tom s kamarátmi a čítal Bibliu. V Bratislave bol niekoľkokrát v kostole, a častejšie chodil do kostolov vo Viedni a v Hainburgu, pretože slovenským kázňam nerozumel a nechcel sa stretávať so známymi zo Slovenska. 3. Žalobca k cestovnému dokladu uviedol, že si ho naposledy bez akýchkoľvek problémov vybavil na Iránskom veľvyslanectve vo Viedni, pričom platnosť mal do roku 2022. Tento pas roztrhal na toalete obchodného centra Bory Mall v Bratislave dňa 11.3.2018, pričom uviedol, že tak spravil z obavy, že by mohol byť vrátený do krajiny jeho pôvodu. Od príchodu do Európy sa opakovane vracal do Iránu. Od roku 2010 do krajiny pôvodu vycestoval asi 8 až 9- krát, pričom naposledy vycestoval do Iránu v auguste 2017. Jeho cieľovou krajinou bolo pôvodne Maďarsko, kam vycestoval za štúdiom. Na Slovensko prišiel preto, lebo si tu našiel priateľov pochádzajúcich z Iránu, ktorí mu poradili, aby sem prišiel študovať. V súčasnosti chce zostať žiť a pracovať na Slovensku. O azyl na území Slovenskej republiky sa rozhodol požiadať z náboženských dôvodov, nakoľko konvertoval z moslima na protestanta. Z tohto dôvodu sa nemôže vrátiť do krajiny pôvodu, lebo by mu hrozil trest smrti. Po príchode do Iránu by ho zadržali a mučili. Taktiež by ho mohli považovať za špióna pre izraelskú alebo americkú vládu a mohli by ho odsúdiť na smrť. Po jeho návrate by mohla mať problém aj jeho rodina, ktorú by sledovali alebo jej neumožnili pracovať alebo podnikať. 4. Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa §13a Zákona o azyle, žalobca uviedol, že reálne nebezpečenstvo vážneho bezprávia sa posudzuje z hľadiska ustálenia jeho hrozby pre prípad návratu do krajiny pôvodu, na základe informácií dostupných v čase rozhodovania s výhľadom do budúcna. Neobstojí potom argumentácia žalovaného, že v minulosti nebol zo strany iránskych štátnych orgánov ani neštátnych aktérov vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, a že sa tak nekvalifikuje na poskytnutie doplnkovej ochrany. Žalovaný tak nesprávne právne posúdil hrozbu vážneho bezprávia v prípade jeho návratu do Iránu, pretože nemožno vylúčiť, že by bol takémuto konaniu vystavený. Aj v súvislosti s neposkytnutím doplnkovej ochrany namietol nelogické odignorovanie tých informácií o krajine pôvodu, ktoré sú v jeho prospech. Žalobca má za to, že spĺňa zákonné podmienky podľa § 8 písm. a) zákona č. 480/2002 Z.z. na udelenie azylu, prípadne doplnkovej ochrany. 5. Žalovaný vo vyjadrení žiadal správnu žalobu zamietnuť s poukazom na to, že nemôže súhlasiť s tvrdením, že „každý rok v Iráne príde o život veľké množstvo ľudí len kvôli zmene náboženstva“ ako je uvedené v správnej žalobe. Žalovaný naopak zo správ o krajinách pôvodu zistil, v napadnutom rozhodnutí, že „posledný trest smrti za konvertovanie/odpadlíctvo bol vykonaný v roku 1990. Podľa štatistického oddelenia Iran Human Rights bolo v Iráne od 1. januára do 30.6.2019 popravených najmenej 110 osôb. Popravení boli obvinení z vrážd, znásilnení, za obvinenia súvisiace s drogami, ozbrojené lúpeže, jeden za špionáž a štyria za Mohareb (vedenie vojny proti Bohu/ nepriateľstvo voči Bohu). Samotný Mohareb je iránskym trestným zákonom definovaný ako čin, ktorý spácha osoba, ak v špecifických prípadoch použije zbraň. Je teda definovaný ako vytiahnutie zbrane na život, majetok alebo cudnosť ľudí alebo na vyvolanie teroru. Žiaden trest smrti nesúvisí s odpadlíctvom či konvertovaním, pričom tento fakt dokumentuje aj údaje organizácií: Iránske dokumentačné centrum pre ľudské práva (nezisková organizácia so sídlom v USA), Amnesty International, Human Rights Watch, Medzinárodná federácia pre ľudské práva (International Federation for Human Righs - FIDH), či Svetová organizácia proti mučeniu (World Organization against Torture-OMCT)“. Ďalej uviedol, že pri praktizovaní viery žalobcu tak, ako ju praktizuje na Slovensku, žalobcovi nehrozí, že by po návrate krajiny pôvodu mal vzbudzovať akúkoľvek pozornosť iránskych úradov a už vôbec, že by mu mal byť z tohto dôvodu uložený trest smrti. Žalovaný mal za to, že v tomto konaní nie je preukázané, že jednoznačne účelová konverzia na kresťanstvo by viedla k prenasledovaniu žalobcu v krajine pôvodu. Z výpovede žalobcu vyplýva, že si hľadal cirkev, ktorá ho čo najrýchlejšie pokrstí. Našiel si Bratislava International Curch, kde príprava trvala len tri týždne. V zápisnici zo dňa 20.07.2018 výslovne uviedol, že celá jeho príprava na krst trvala asi 3 týždne, pričom s pastorom, ktorý mal krst vykonať sa napriek snahe žalovaného nedalo skontaktovať. Neprimeraná rýchlosť pokrstenia zohrala negatívnu rolu pri hodnotení dôveryhodnosti žiadateľov o azyl i v spomenutom prípade T.M. a Y.A. v. Holandsko pred ESĽP. Žalobca sa viackrát vyjadril, že navštevoval kostoly vo Viedni, najskôr vraj z dôvodu lepšej znalosti nemčiny (rozpor s vyjadrením v doplňujúcom pohovore zo dňa 28.03.2018), neskôr preto, aby nestretával známych zo Slovenska a v ďalšom pohovore uviedol, že nechcel chodiť do kostola, kde by boli Iránci, pretože v súčasnosti sa so žiadnymi nestýka. V súvislosti s vyjadrením žalobcu, že sa považuje za odpadlíka, čo má rovnaké následky ako konvertovanie už len tým, že sa nestotožňuje s islamským náboženstvom a nechce žiť v duchu jeho pravidiel, poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. lSža/7/2009 zo dňa 21.04.2009, týkajúci sa žiadosti o azyl, ktorá bola vyhodnotená ako účelová. 6. Súd na pojednávaní vypočul žalobcu, ktorý sa na pojednávanie súdu dostavil bez predvolania, a prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, bolo tlmočené, jeho vyjadrenie k prejednávanej veci. Žalobca ohľadom ambasády vo Viedni povedal žalovanému, že ich kontaktoval osobne, v čase, keď jeho priateľka telefonovala, jej povedali, že výpis z registra trestov bude trvať 5-6 mesiacov. Jeho prechodný pobyt skončil v roku 2017. V prípade, ak by tam išiel žalobca osobne, bez dokladu, nemal už prechodný pobyt, tak by ho polícia mohla zastaviť a poslať do väzenia. Uviedol, že je to logické, keď sa spýtal len cez telefón alebo e-mailom, a nepotrebuje ísť tam osobne. Žalobca okrem iného uviedol, že žalovaný monitoruje Irán, posledných 10 rokov, a za 2 roky ani nevedia, kde je tento kostol. Za posledné roky, žalovaný ukázal, že nemá dostatočné informácie ohľadom kresťanstva. Uviedol, že napríklad, ak niekto nie je pokrstený, nie je kresťanom, niekedy v tom tradičnom kresťanstve, stačí veriť, alebo protestanti majú iný pohľad. 7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, na nariadenom pojednávaní dňa 25.02.2020. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (ust. § 220 S.s.p.). 8. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 9. Podľa § 220 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 10. Z rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-80-109/2018-Ž zo dňa 14.10.2019, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 pís. f/, § 3, § 4, § 8, § 13 ods. 1, § 13c, § 20 ods. 4 zák. č. 480/2002 Z.z. Zákon o azyle (ďalej len „ZoA“), § 33 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), súd zistil, že žalovaný žalobcovi neudelil azyl a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa žalovaný zameral na tvrdenia žalobcu, ktorý dňa 15.03.2018 požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, z dôvodu obavy o svoj život, nemôže sa vrátiť do Iránu, nakoľko zmenil náboženstvo z moslima na protestanta. Za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti bol so žalobcom vykonaný vstupný pohovor dňa 28.03.2018, ako aj dva doplňujúce pohovory (dňa 24.04.2018 a 20.07.2018), počas ktorých uviedol, že v krajine pôvodu ani v žiadnej z krajín Európskej únie nebol nikdy trestne stíhaný, register trestov má čistý, v krajine pôvodu nikdy nečelil žiadnym problémom a zároveň uviedol, že nikdy nebol členom politickej strany, hnutia či inej organizácie. Z krajiny pôvodu vycestoval dňa 21.08.2010 legálne, letecky, na svoj vlastný cestovný doklad, do Budapešti za účelom štúdia. V Maďarsku získal povolenie na účel štúdia s platnosťou do roku 2014. V tom istom roku bol prijatý na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde úspešne dokončil prvý ročník, avšak v štúdiu nemohol pokračovať, nakoľko ročný poplatok za štúdium bol 9 000 eur. Následne začal v rokoch 2015/2016 študovať anglický jazyk, aby získal povolenia na pobyt na území SR a potom sa opäť, avšak neúspešne, sa pokúšal o prijatie na Lekársku fakultu. Koncom augusta 2017 požiadal o predĺženie platnosti povolenia na pobyt na účel štúdia na území SR, žiadosť mu Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „OCP PZ“) zamietlo. Následne preto podal o udelenie povolenia na pobyt za účelom podnikania, k čomu potreboval predložiť aj výpis z registra trestov z Iránu, preto bol osobne na Veľvyslanectve Iránu vo Viedni, kde mu oznámili, že čakacia doba je 5 mesiacov, na základe čoho sa rozhodol požiadať o udelenie azylu na území SR. Neskôr uviedol, že na možnosť získania výpisu z registra trestov sa anonymne a telefonicky na Iránskom veľvyslanectve vo Viedni informovala jeho priateľka. Ďalej uviedol, že cestovný doklad si naposledy bez problémov vybavil v roku 2017, na Iránskom veľvyslanectve vo Viedni, pričom platnosť mal do roku 2022. Dňa 11.03.2018 ho však roztrhal na toalete obchodného centra Bory Mail v Bratislave, pričom uviedol, že tak spravil z obavy, aby nebol vrátený do Iránu, kam sa vracal opakovane, vycestoval tam asi 8 až 9-krát, naposledy v auguste 2017. Jeho cieľovou krajinou bolo pôvodne Maďarsko, na Slovensko prišiel preto, lebo si tu našiel priateľov z Iránu, ktorí mu poradili, aby sem prišiel študovať a chce tu zostať žiť a pracovať. O azyl na území SR sa rozhodol požiadať z náboženských dôvodov, nakoľko konvertoval z moslima na protestanta, na základe čoho sa nemôže do Iránu vrátiť, lebo by mu hrozil trest smrti. Po príchode do Iránu by ho zadržali a mučili, tiež by ho mohli považovať za špióna pre izraelskú alebo americkú vládu a mohli by ho odsúdiť na smrť, pričom problémy by mohla mať aj jeho rodina, sledovali by ich, alebo by im neumožnili pracovať alebo podnikať. K zmene svojho vierovyznania uviedol, že sa začiatkom roka 2017 vnútorne rozhodol, že sa stane protestantom, rozprával sa o tom s kamarátmi, čítal Bibliu, niekoľkokrát bol v kostole v Bratislave, častejšie však chodil do kostolov vo Viedni a v Hainburgu, nakoľko slovenským kázňam nerozumel a nechcel stretávať známych zo Slovenska. Okrem toho uviedol, že asi v novembri alebo v decembri roku 2017, keď so svojou iránskou priateľkou, ktorá má na Slovensku udelený pobyt na účel zamestnania, večerali v reštaurácii, prisadli si k nim dvaja Iránci, pýtali sa ho na štúdium a povedali mu, že vedia, že je kresťan, na základe čoho si myslí, že to boli spolupracovníci iránskej tajnej služby. Tiež uviedol, že nesúhlasí so súčasnou politikou Iránu, o čom sa rozprával tak so svojou priateľkou ako aj inými Iráncami žijúcimi na Slovensku. Žalovaný bol v priebehu konania o azyle dňa 03.06.2018 pokrstený v Malom Kostole na Panenskej ulici v Bratislave, kongregáciou Bratislava International Church (ďalej len „BIC“). Na podporu svojej žiadosti predložil do konania medzinárodný preukaz študenta - kartu ISIC platnú od 01.09.2014 do júna 2015, l potvrdenie o krste a prepis omše s jeho krstom. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol. 11. Žalovaný v rozhodnutí zdôraznil, že v priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené žalobcom objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Z jeho výpovede je zrejmé, že v krajine pôvodu nikdy nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu či neštátnych pôvodcov, nebol trestne stíhaný ani väznený, nikdy sa politicky neangažoval, nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia či organizácie, z čoho jednoznačne vyplýva, že pred vycestovaním z krajiny pôvodu objektívne nebol vystavený žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátu či neštátnych zložiek, čo napokon sám svojimi vyhláseniami potvrdil. Irán opustil dobrovoľne a legálne, na svoj vlastný platný cestovný doklad, a to za účelom štúdia v Maďarsku. Možno uzavrieť, že nikdy nečelil žiadnemu konaniu, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. V jeho prípade prichádza do úvahy posúdenie žiadosti len z pohľadu náboženských dôvodov, a to ako žiadateľa, resp. utečenca „sur place,“ keďže v priebehu konania o azyle na území SR konvertoval na kresťanskú vieru. V tejto súvislosti je predovšetkým nevyhnutné skonštatovať, že Iránske štátne orgány sa nemali ako dozvedieť o jeho konvertovaní. Migračný úrad neposkytuje žiadne údaje o žiadateľoch krajinám, z ktorých pochádzajú a ktoré je možné potenciálne považovať za pôvodcov prenasledovania, o čom bol žalobca pri poučení o svojich právach a povinnostiach počas konania informovaný. V Iráne v poslednom období nedošlo k žiadnym zásadným udalostiam ani zmenám, ktoré by mali vplyv na posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, preto je toto posúdenie významné len z hľadiska toho, či jeho vlastným pričinením došlo k situácii, ktorá by mohla byť posúdená v zmysle utečenca „sur place“; V prípade posúdenia jeho žiadosti bolo nevyhnutné posúdiť dve zásadné otázky a to 1/ či motívom jeho konvertovania bolo skutočné a úprimné vnútorné presvedčenie a 2/ či konvertovanie žalobcu v jeho prípade bude viesť k prenasledovaniu v prípade návratu do krajiny pôvodu (do Iránu). Vychádzajúc z rozhodovacej praxe žalovaného, národných súdov členských štátov EÚ a tiež Európskeho súdu pre ľudské práva, je pri posudzovaní žiadostí založených na konvertovaní rozhodujúca dôveryhodnosť žiadateľa z hľadiska úprimnosti jeho konvertovania. Preto je v priebehu konania o azyle skúmaná miera vnútornej motivácie, ktorá ku konverzii viedla, úprimnosť zmeny náboženského presvedčenia a pevnosť takéhoto presvedčenia. 12. Pri skúmaní žiadosti žalobcu migračný úrad dospel k záveru, že v jeho prípade nejde o úprimnú zmenu náboženského presvedčenia, ale o účelový akt, ktorý mu mal pomôcť k legalizácii pobytu na území SR prostredníctvom inštitútu azylu. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca sa dlhodobo zdržiaval na Slovensku na základe povolenia na pobyt na účel štúdia. Jeho žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na účel štúdia bola podľa § 33 ods. 6 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov dňa 12.02.2018 právoplatne zamietnutá. Následne sa mal pokúsiť o vybavenie povolenia na pobyt na účel podnikania, ale po zistení, že čakacia doba na vydanie výpisu z registra trestov v Iráne, ktorý si chcel vybaviť prostredníctvom Veľvyslanectva Iránu vo Viedni, je 5 mesiacov, rozhodol sa požiadať o azyl. Dňa 11.03.2018 na toalete obchodného domu Bory Mall v Bratislave údajne roztrhal a zničil svoj cestovný pas z dôvodu obavy, že by mohol byť vrátený do krajiny pôvodu, keďže sa na území SR zdržiaval neoprávnene. Dňa 15.03.2018 vstúpil do konania o azyle, dňa 24.04.2018 počas doplňujúceho pohovoru pred migračným úradom uviedol, že by sa chcel dať pokrstiť a že sa chce ísť do BIC informovať na možnosť prípravy na krst. Dňa 03.06.2018, v priebehu konania o azyle, bol v BIC pastorom Derekom Hermanom pokrstený po približne trojtýždňovej príprave. Ako uviedol počas doplňujúceho pohovoru dňa 20.08.2019, sám sa snažil zistiť, ako by bolo možné, čo najrýchlejšie získať krst. Najschodnejšiu cestu ku krstu videl v tom, že sa pridá k protestantom-baptistom. Uviedol, že katolícka cirkev je v tomto smere prísna a procedúra získania krstu je náročná. Uvedené konanie presne zapadá do rámca, ktorý opisujú jednak informácie o iránskych konvertitoch vo svete, ako aj do rámca azylových konaní v prípade iránskych konvertitov na území SR, ktoré možno vyvodiť z rozhodovacej praxe migračného úradu. Možno uviesť, že absolútna väčšina Iráncov mimo Iránu konvertuje v rôznych protestanských cirkvách. 13. Pri skúmaní, či konverzia žalobcu bude v prípade návratu viesť k prenasledovaniu, žalovaný vychádzal zo správ a informácií o Iráne, podľa ktorých moslimovia ktorí prestúpili na kresťanstvo, sú vystavení riziku iba vtedy, ak verejným praktizovaním svojej viery vzbudia pozornosť štátnych orgánov. Kresťanskí konvertiti by riziku zlého zaobchádzania čelili po návrate do Iránu, iba ak by svoju vieru prejavovali spôsobom vyvolávajúcim hrozbu iránskemu štátu alebo vzbudzujúcim pozornosť iránskych úradov, čo by si však vyžadovalo istú úroveň verejného pôsobenia a vystupovania. Žalovaný poznamenal, že v súlade s rozsudkom Súdneho dvora z 05.09.2012 v spojených veciach C-71/11 a C-99/11 nepožaduje od žalobcu, aby sa svojich náboženských úkonov po návrate do Iránu vzdal. V zmysle uvedeného rozsudku je totiž článok 2 písm. c/ smernice 2004/83 potrebné vykladať tak, že obava žiadateľa z prenasledovania je oprávnená vtedy, ak príslušné orgány s ohľadom na jeho osobnú situáciu považujú za dôvodné sa domnievať, že po jeho návrate do krajiny pôvodu bude vykonávať náboženské úkony, ktoré ho vystavia skutočnému riziku prenasledovania. Pri individuálnom posudzovaní žiadosti o získanie postavenia utečenca uvedené orgány od žiadateľa nemôžu odôvodnene požadovať, aby sa týchto svojich náboženských úkonov vzdal. V tejto súvislosti je potrebné zodpovedať dve základné otázky, a to či žalobca vzbudil, resp. vzbudí pozornosť iránskych úradov a či bude verejne vykonávať náboženské úkony. Vo svojich výpovediach žalobca okrem iného uviedol, že do kostolov v Rakúsku chodieval aj preto, aby nestretával známych zo Slovenska, pretože nechcel chodiť do kostolov, kde by boli Iránci a tiež, že hoci je vo Viedni veľa Iráncov, nepoznajú ho tam a k svojmu pôvodu by sa nepriznal, mohol by povedať, že je Tadžik alebo Kurd. Uviedol, že hoci poznal a pozná veľa Iráncov na Slovensku, momentálne s nimi žiadne kontakty a priateľstvá neudržiava. Z jeho výpovede a správania je zrejmé, že aj na Slovensku sa snaží vykonávať náboženské úkony čo najdiskrétnejšie, nevystupuje verejne a preto je vysoko pravdepodobné, že tak nebude konať ani v Iráne, čo potvrdila i jeho výpoveď o tom, že v Iráne prakticky nikto nevie (rodičia, súrodenci, atď.) o jeho novom náboženskom presvedčení a že počas svojho posledného pobytu v Iráne v auguste 2017, sa nijako v tomto smere neprezentoval. Ako sám uviedol, k údajnej zmene jeho náboženského presvedčenia malo prísť niekedy začiatkom roka 2017, dokonca podľa jedného z jeho tvrdení z dotazníka z 24.04.2018 bol prvýkrát v kostole vo Viedni v októbri alebo v novembri 2016. Ak by v skutočnosti vzbudil akýkoľvek záujem iránskych orgánov, zrejme by problémom už čelil. Žalobca viackrát kontaktoval aj zastupiteľstvo svojej krajiny, či už za účelom predĺženia platnosti cestovného pasu v roku 2012 v Budapešti, alebo v roku 2017 vo Viedni, kde si vybavil nový cestovný pas Iránu, alebo začiatkom roka 2018, za účelom výpisu z registra trestov. Do Iránu vycestoval 8 až 9 krát a nikdy nebol žiadnym problémom vystavený. Z toho vyplýva, že žalobca ako radový člen kresťanskej komunity nepreukázal, že verejné praktizovanie jeho viery je pre neho potrebné či akokoľvek nevyhnutné. Nemožno predpokladať, že žalobca bude po návrate žiť svoje náboženstvo alebo ho akokoľvek manifestovať či verejne prežívať. 14. K postaveniu náboženských menšín a konvertitov v Iráne žalovaný poukázal na to, že samotné odpadlíctvo a konvertovanie z islamu nie sú v iránskom trestnom zákonníku zakotvené ako trestné činy a pre odsúdených odpadlíkov nie je stanovený žiaden konkrétny trest, výlučne kvôli konvertovaniu nebol nikto zatknutý a za posledných desať rokov nebol na trest smrti za konvertovanie nikto odsúdený. Odpadlíctvo a konvertovanie však môžu byť trestané ako zločin na základe širšieho výkladu ústavy, odvolávajúcej sa na islamské právo. Odpadlíctvo a konvertovanie sú často stíhané na základe inej skutkovej podstaty, najčastejšie za konanie proti Bohu a ohrozenie národnej bezpečnosti. V roku 2008 prijal iránsky parlament návrh zákona, v ktorom sa dohodli na zmenách trestného zákonníka o treste smrti pre mužov odpadlíkov a ťažkých prác pre ženy. V roku 2012 oznámili, že toto ustanovenie bolo zrušené, pretože nebolo v záujme režimu. Existujú správy o tom, že niektorí kresťanskí konvertiti ( niekedy aj ich rodinní príslušníci) čelia fyzickým útokom, obťažovaniu, hrozbám, dohľadu, zatýkaniu, zadržaniu, ako aj mučeniu a zlému zaobchádzaniu vo väzbe. Pre zatknutých býva určená vysoká kaucia. V opačnom prípade dostane osoba podmienečný trest. Iránsky režim vyvíja tlak na aktívnych kresťanov, ktorí sú zatknutí za účasť na bohoslužbách v domácich kostoloch alebo za evanjelizačné aktivity, aby opustili krajinu a tým prepadne ich kaucia. Informácie o sledovaní domových cirkví sa rôznia. Podľa jedných zdrojov je stíhaný len líder domovej cirkvi, zatiaľ čo podľa iných zdrojov sa to môže týkať aj nízkoprofilových členov. Zdroje tiež uvádzajú činnosti, ktoré by mohli viesť k zvýšenej pozornosti úradov k novokonvertovaným osobám. Z informácií tiež vyplýva, že konvertiti sú odsúdení za určitú činnosť a nie za samotné konvertovanie, pričom zvyčajne ide o lídrov a osoby s významnou úlohou, alebo tie, ktoré sú úradmi takto označené. Ďalšími faktormi, podľa všetkého ovplyvňujúcimi rozhodnutie súdov sú rôzne formy činností, ako kontakt s cirkvami v zahraničí, internetová aktivita, prevody peňazí, hosťovanie kostola vo vlastnom dome alebo opakovaná aktivita po zatknutí. Väčšina veriacich má mená, ktoré naznačujú ich moslimský pôvod a preto sú v iránskom práve a byrokracii stále považovaní za moslimov. Obrátenie sa z islamu môže viesť k strate zamestnania v štátnych inštitúciách ale aj v prípadoch, ak to zamestnávateľ netoleruje. Predpisy univerzít naďalej oficiálne umožňujú vstup len moslimom alebo členom oficiálne uznaných menšinových náboženstiev. Obrátení kresťania a neuznané náboženské menšiny môžu čeliť tlaku v akademických inštitúciách alebo stratia príležitosť na vzdelanie alebo právo dokončiť vzdelávacie kurzy. Podľa niektorých rozsudkov členských štátov EÚ, iránskym orgánom je známe, že iránski občania sa niekedy spoliehali na konvertovanie na kresťanstvo v zahraničí s úmyslom získať status utečenca a vzali by tieto okolnosti do úvahy, čo znamená, že osoba by nečelila skutočnému riziku zlého zaobchádzania po návrate. Konvertovanie v zahraničí je iránskymi autoritami považované za „technický” akt s cieľom získať azyl, čo znamená, že osoba po návrate nečelí riziku žiadnej ujmy. Koncept „taqieth“, ktorý je široko akceptovaný v Iráne, legitimizuje klamstvo za účelom dosiahnutia určitých cieľov. Znamená to, že v Iráne je vysoká miera akceptácie klamstva, s cieľom dosiahnuť určité záujmy, napr. ako žiadať o azyl v západných krajinách. Iránski občania, ktorí konvertovali na kresťanstvo a nedávajú to najavo, nepriťahujú ani pozornosť úradov. 15. Žalovaný uviedol, že ani atribút dôveryhodnosti žiadateľa, nebol naplnený. Jeho dôveryhodnosť bola spochybnená už samotným dôvodom žiadosti - konverziou, ktorá bola vyhodnotená ako účelová a motivácia k nej ako neúprimná. V jeho výpovedi sa objavilo viacero zásadných rozporov. V dotazníku zo dňa 28.03.2018 uviedol, že osobne bol kvôli výpisu z registra trestov na Veľvyslanectve Iránu vo Viedni teda osobne kontaktoval orgány štátu, v ktorom by mu potenciálne mohlo hroziť riziko prenasledovania. V zápisnici z 24.04.2018 však už uviedol, že na veľvyslanectve osobne nebol, ale na možnosť získania výpisu sa telefonicky informovala jeho priateľka. V dotazníku z 28.03.2018 uviedol, že na OCP PZ Bratislava si podal žiadosť o udelenie pobytu na účel podnikania, no podľa získaných informácií, si žiadnu žiadosť nepodal. V zápisnici z 24.04.2018 po konfrontácii s touto informáciou uviedol, že žiadosť si oficiálne nepodal, lebo nemal výpis z registra trestov v Iráne. Odporoval si tiež v tom, či a aké kontakty s Iráncami na Slovensku udržiava. Najprv tvrdil, že sa stretáva len s dvoma Iráncami, ktorí konvertovali na kresťanstvo, potom uviedol, že o svojich politických názoroch rozpráva pred inými Iráncami žijúcimi na Slovensku (dotazník z 28.03.2018) a neskôr, že nie je v kontakte a ani neudržiava priateľstvá so žiadnymi Iráncami na Slovensku (zápisnica z 24.04.2018). 16. Žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax, pri ktorej sa stretol s prípadmi, keď žiadatelia o medzinárodnú ochranu pochádzajúci z Iránu, ktorí o sebe tvrdili, že konvertovali na inú vieru, sa na základe vlastnej žiadosti prostredníctvom Medzinárodnej organizácie pre migráciu dobrovoľne vrátili do krajiny pôvodu (napr. ČAS: MU-257/PO-Ž-2011, ČAS: MU-317/PO-Ž-2011). Jednoznačne to svedčí o tom, že svoju situáciu v prípade návratu do Iránu nepovažovali za takú, ktorá by pre nich znamenala akékoľvek bezprostredné riziko. Migračný úrad v minulosti riešil aj prípady iránskych konvertitov/odpadlíkov, ktorí preukázali rozsiahle vedomosti o „novom vierovyznaní“, či predložili dôkazy o konvertovaní, teda potvrdenia o krste. Po dôkladnej analýze týchto prípadov, nebola preukázaná opodstatnenosť obáv pred možným trestom za konverziu, preto im nebol udelený azyl ani poskytnutá doplnková ochrana. Rozhodnutia v týchto prípadoch boli po preskúmaní rozkladovej komisie MV SR, krajským súdom, najvyšším súdom aj Ústavným súdom SR potvrdené (rozsudky krajského súdu: 9Saz/22/2012-99 z 13.06.2012, 9Saz/23/2012-85 z 05.09.2012, rozsudky NS SR: 10Sža/21/2012 z 24.10.2012, 10Sža/27/2012 zo 16.01.2013, uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 201/2013-9 z 26.03.2013, rozhodnutie ministra vnútra KM-OLVS-87/2013). 17. Žalovaný poukázal na to, že žalobcu nemožno považovať ani za utečenca „sur place“, pretože v Iráne v poslednom období nedošlo k žiadnym zásadným udalostiam a zmenám, ktoré by mali vplyv na posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. 18. Žalovaný poukázal aj na to, že udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, t. j. na účel zlúčenia rodiny, nebolo v prípade žalobcu naplnené z objektívnych dôvodov, nakoľko nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom. 19. Žalovaný zisťoval aj či žalobca spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Uviedol, že uloženie trestu smrti alebo jeho výkonu, v prípade návratu žalobcu do Iránu možno vylúčiť, nakoľko nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý alebo zadržaný, politicky ani žiadnym iným spôsobom sa nikdy neangažoval a nevykonával žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Napriek tomu, že konvertovanie je podľa islamského práva šaríja zakázané, je na trest vyhlásené moratórium. 20. Žalovaný skonštatoval nenaplnenie aj tretej formy vážneho bezprávia, t.j. vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Na základe dostupných informácií je totiž zrejmé, že v Iráne v súčasnosti neprebieha žiaden ozbrojený konflikt, v ktorom by vôbec mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia. Krajinou v minulosti otriasla vlna protestných demonštrácií (prelom rokov 2017/2018), pričom najväčšia trvala zhruba dva týždne. Demonštrácie boli zamerané za zlepšenie ekonomickej situácie v krajine. Tieto však v žiadnom prípade nemožno charakterizovať ako vnútroštátny ozbrojený konflikt. 21. Z vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že žalobca nesplnil ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR v zmysle § 13b zákona o azyle, t. j. na účel zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže menovaný nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou. 22. Podľa ust. § 8 ZoA ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 23. Podľa ust. § 2, písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 24. Podľa § 2 písm. e/ zákona o azyle je pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia: 1. štát, 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. 25 . Podľa materiálu UNHCR „Kritériá a. postupy pri udeľovaní statusu, utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“ (Ženeva, 1992), kapitoly II., časť B: Výklad znenia podmienok, ods. 4, písm. b/ „ osoba sa stáva utečencom „ na mieste “ následkom udalostí, ku ktorým došlo v rodnej krajine počas jej neprítomnosti. “ Pritom „ osoba sa môže stať utečencom „na mieste“ svojim vlastným počínaním, napr. ako dôsledok stykov, ktoré udržuje s utečencami, ktorí boli uznaní už dávnejšie, alebo v dôsledku svojich politických názorov, ktoré vyjadrila v krajine, kde teraz sídli. Otázka, či takéto činnosti postačujú k preukázaniu podložených obáv z perzekúcie, musí byť rozhodnutá na základe hlbšieho skúmania okolností. Najmä je treba si overiť, či sa o tomto počínaní dozvedeli orgány krajiny pôvodu, a akým spôsobom uvedené počínanie danej osoby posudzujú. 26. Prenasledovanie, ktoré je jedným z kľúčových prvkov definície utečenca podľa čl. l A Ženevského dohovoru ako aj ust. § 8 ZoA, je vážnym porušením základných ľudských práv, ktoré z nich je v individuálnom prípade dotknuté, závisí od konkrétnych okolností každej veci. V zmysle ustanovenia § 2 písm. d/ bod 6 zákona o azyle je prenasledovaním závažné alebo opakované konanie, spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom a ktoré spočíva najmä v konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Pod pojem prenasledovanie je tiež možné podriadiť prenasledovanie páchané štátnymi orgánmi krajiny, závažnú diskrimináciu alebo iné útoky či násilie páchané miestnym obyvateľstvom alebo jednotlivcami, v prípade ak je toto konanie všeobecne a preukázateľne tolerované štátnymi orgánmi alebo ak štátne orgány odmietnu alebo nie sú schopné poskytnúť účinnú pomoc. 27. Posudzovanie odôvodnenosti strachu z prenasledovania je úzko spojené s ďalšími kritériami, pretože prieskum udelenia azylu je prospektívnym konaním, postaveným na potencionalite prenasledovania v budúcnosti, po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu. K samotnému pojmu strach treba uviesť, že ust. § 8 pís. a/ Zákona o azyle pracuje s prvkom subjektívnych pocitov žiadateľa, pri odôvodnenosti strachu z prenasledovania ako objektívneho prvku, pričom neurčuje podmienku faktického prenasledovania v minulosti ale vyvstáva potreba skúmania možnosti budúceho prenasledovania, za využívania štandardu primeranej pravdepodobnosti. 28. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia) - správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť jeho tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 29. Podľa čl. 10 ods. 1 pís. b/ smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/95/EÚ o normách, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, aby mohli požívať medzinárodnú ochranu, o jednotnom postavení utečencov alebo osoby, ktoré majú nárok na doplnkovú ochranu a obsah poskytovanej ochrany, prepracované znenie (ďalej len „kvalifikačná smernica“), pri posudzovaní dôvodov prenasledovania prihliada členský štát k týmto hľadiskám: pojem náboženstvo zahŕňa najmä zastávanie teistického, neteistického a ateistického presvedčenia, účasť alebo zdržanie sa oficiálnych bohoslužieb v súkromí alebo na verejnosti, sám alebo spoločne s inými, iné náboženské úkony alebo prejavy názoru alebo formy osobného alebo spoločenského správania založeného na akomkoľvek náboženskom presvedčení alebo ním nariadené náboženským presvedčením“. Hoci samotný zákon o azyle neobsahuje kritériá, podľa ktorých by bolo možné zhodnotiť vierohodnosť tvrdenia žiadateľa o jeho konverzii, jeho znenie je ovplyvnené harmonizáciou azylového práva medzi členskými štátmi Európskej únie. Významnú úlohu pre výklad zákona o azyle tak hrá kvalifikačná smernica, ktorá bola do zákona o azyle zapracovaná a jej úlohou bolo najmä zjednotenie výkladu niektorých azylovo relevantných pojmov a stanovenie základných požiadaviek pre udeľovanie jednotlivých foriem medzinárodnej ochrany. 30. V súlade s článkom 10 ods. 1 pís. b/ kvalifikačnej smernice tak nemožno urobiť závery ohľadom konvertovania na kresťanstvo iba na základe znalostných testov, ktoré overujú encyklopedické vedomosti, ktoré je ale možné ľahko nadobudnúť aj bez náboženského vyznania. Predmetom hodnotenia konvertovania na kresťanstvo musí byť totiž úplnosť vnútorného presvedčenia k vyznávaniu určitého náboženstva a s ním spojená identita a spôsob života (porovnaj napríklad Summary Conclusions on Religion - Based Refugee Claims [online] . Baltimore Expert Roundtable . Office of the United Nations High Commissioner for Refugees, 2003 [ cit. 2015-06-17 ]. Dostupné na: http:// www.unhcr.org/3e5f2de44.html ) . 31. Z rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013 vyplýva, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl, teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. 32. Súd znovu upozorňuje, že ak žiadateľ o azyl tvrdí, že by pri návrate do domovskej krajiny bol pre svoju vieru prenasledovaný, musí vierohodne vyložiť, v čom jeho viera spočíva, ako sa prejavuje navonok, s kým ďalším a akým spôsobom by ju praktizoval. S ohľadom na obtiažnosť hodnotenia, či je žiadateľ veriacim, musí správny orgán vec hodnotiť v celkovom kontexte, t.j. zvážiť tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu o hĺbke jeho viery, dĺžke doby, po ktorú danú vieru vyznáva, zapojenie sa do náboženského života príslušnej komunity, vziať do úvahy jeho celkový prezentovaný duchovný vývoj a pod. Keďže príslušnosť k náboženstvu je otázkou vnútorného presvedčenia, môže byť určená len na základe výpovede žiadateľa a ďalej hodnotením vonkajších prejavov jeho konania, ktoré môžu byť návodom k odhaleniu tohto vnútorného presvedčenia. Ak žalovaný poukazoval na nepresvedčivosť preukázania samotného krstu žalobcu, z ktorého podľa neho nie je zrejmé, na akú vieru vôbec konvertoval, súd dáva do pozornosti, že nezrovnalosť bolo práve jeho povinnosťou odstrániť. Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu. 33. V danom prípade žalovaný sa nedostatočne zaoberal doplnením zistení v zmysle právne záväzného názoru súdu v predchádzajúcom konaní. Žalovaný v rámci konania vykonal len ďalší pohovor so žalobcom, pričom v rozhodnutí neskúmal podrobne konkrétnu situáciu žalobcu. Žalovaný nezistil skutkový stav v takom rozsahu, ohľadom vierovyznania žalobcu, aby mohol urobiť úsudok pre vyhodnotenie azylu, prípadne doplnkovej ochrany. Žalovaný mal posúdiť život žalobcu pred konvenciou a po nej. Žalovaný uskutočnil len jeden pohovor so žalobcom, a obmedzil sa len na články z internetu. 34. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca mal vo veci plný úspech. 35. Podľa ust. § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.).