Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/35/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107227575 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1107227575.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a JUDr. Marty Šašinkovej, v právnej veci žalobkyne C.S. CARGO Slovakia a.s., Mliekarenská 10, 824 92 Bratislava, IČO: 35 892 404, práv. zast. LEGAL ART, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 19, 811 01 Bratislava, IČO: 36 289 302, proti žalovanému 1/. B. C., P. XXXX, XXX XX Y. - M., Č. P., G. XX.XX.XXXX a žalovanému 2/ Mebloraw Józef Sarniak, ul. Ks. Boguckiego 4, 34 480 Jablonka, Poľská republika, REGON: 490385300, práv. zast. V4 Legal, s.r.o., Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820 o zaplatenie 25.761,50 EUR s prísl. a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb/164/2007-296 zo dňa 16.7.2019 jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb/164/2007-296 zo dňa 16.7.2019 v napadnutom výroku II. a IV. p o t v r d z u j e . Žalovanému 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25.761,50 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 14% ročne zo sumy 25.761,50 EUR od 1.11.2006 do zaplatenia, súd žalobu voči žalovanému 2/ zamietol, žalobca má voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a žalovaný 2/ má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 17.8.2007 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému 1/ a žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25.761,50 EUR spolu s príslušenstvom. Rozsudkom č.k. 25Cb/164/2007-115 zo dňa 25.3.2015 súd uložil žalovanému 1/ a žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 25.761,50 EUR istiny so 14% úrokom z omeškania od 1.11.2006 do zaplatenia istiny a náhradu trov konania vo výške 4.039,73 EUR. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný 2/. Uznesením č.k. 3Cob/3/2016-192 zo dňa 9.11.2016 Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.3.2015 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že súd prvej inštancie sa nezaoberal najmä splnením procesnej podmienky pasívnej vecnej legitimácie, napriek tomu, že na uvedený prípad správne aplikoval ustanovenia Dohovoru CMR. Odvolací súd zastával názor, že aktívna vecná legitimácia žalobcu bola v konaní preukázaná a vyplývala z predložených listinných dôkazov. Žalobca odosielateľovi nahradil vzniknutú škodu, na základe čoho záväzkový vzťah medzi ním a odosielateľom založený objednávkou prepravy tovaru zanikol a žalobcova aktívna vecná legitimácia v konaní je tak založená z titulu uplatňovania regresnej náhrady voči subjektu, ktorý škodu pri preprave tovaru skutočne spôsobil, a preto námietku žalovaného 2/ v tomto smere považoval odvolací súd za nedôvodnú. Odvolací súd uviedol, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, akými úvahami, aj v súlade s príslušnými ustanoveniami Dohovoru CMR, sa súd riadil pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie, a teda pri určení subjektu, ktorý nesie zodpovednosť za spôsobenú škodu. Odvolací súd uviedol, že z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že tovar od odosielateľa bol na prepravu prevzatý žalovaným 1/, a preto bude potrebné posúdiť, či žaloba bola v danom prípade podaná dôvodne tak proti žalovanému 1/ ako aj proti žalovanému 2/. 3. Súd prvej inštancie po opätovnom prejednaní veci uviedol, že spornými otázkami v konaní tak bola otázka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, ďalej otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ a žalovaného 1/ v konaní a s tým súvisiaca otázka určenia subjektu, ktorý nesie zodpovednosť za vzniknutú škodu, teda zodpovednosť za to, že tovar nebol doručený príjemcovi. Spornou bola tiež výška úrokov z omeškania. Po vykonanom dokazovaní a zhodnotení výsledkov dokazovania súd dospel k záveru, že námietka žalovaného 2/ ohľadom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v predmetnom konaní je nedôvodná. V konaní nebolo sporné a zároveň z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že medzi žalobcom ako dopravcom a spoločnosťou Matador, a.s. ako odosielateľom bola na základe objednávky prepravy dňa 17.7.2006 a jej akceptácie zo strany žalobcu uzatvorená prepravná zmluva riadiaca sa ustanoveniami Dohovoru CMR, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu vykonať prepravu špecifikovaného tovaru z miesta nakládky v Slovenskej republike do miesta vykládky v Maďarskej republike. Žalobca následne uvedenou prepravou tovaru na základe objednávky poveril žalovaného 2/, ktorý následne prepravou tovaru poveril žalovaného 1/, pričom nebolo sporné, že žalovaný 1/ tovar v mieste nakládky prevzal, ale do miesta vykládky tovar nikdy nedoručil. Spoločnosti Matador, a.s. tak vznikla škoda vo výške 38.239,44 EUR, ktorej výška nebola rozporovaná, a ktorú žalobca spoločnosti Matador, a.s. dňa 4.10.2006 v plnej výške nahradil. Žalobca ako (hlavný) dopravca teda odosielateľovi škodu spôsobenú stratou prepravovanej zásielky nahradil, v dôsledku čoho záväzkový vzťah medzi žalobcom a odosielateľom založený objednávkou prepravy tovaru zanikol a aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní bola založená titulom uplatňovania regresnej náhrady voči subjektu, ktorý škodu pri preprave tovaru spôsobil. 4. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 1/, ako aj žalovaného 2/ v predmetnom spore žalobca primárne odvodzoval od článku 34 Dohovoru CMR, ďalej sa odvolával na ustanovenia § 373, § 374 a § 383 Obchodného zákonníka. Súd poukázal na to, že na aplikáciu článku 34 Dohovoru CMR je potrebné, aby preprava tovaru bola vykonávaná niekoľkými dopravcami, a to postupne na základe jednej prepravnej zmluvy. K uvedenej situácii dochádza vtedy, ak hlavný dopravca využije služby ďalšieho - následného dopravcu a preprava je tak postupne vykonávaná niekoľkými dopravcami, čím dochádza k ich reťazeniu. Podmienkou použitia článku 34 Dohovoru CMR však je, aby bola preprava tovaru vykonávaná na základe jednej prepravnej zmluvy a na základe jedného (tzv. priebežného) nákladného listu. V prípade, že preprava nie je uskutočnená na základe jedinej prepravnej zmluvy a nebol vydaný priebežný nákladný list, nie sú v splnené kumulatívne predpoklady aplikácie článku 34 Dohovoru CMR a v takom prípade vznikajú zmluvné vzťahy medzi hlavným dopravcom a poddopravcami, pričom hlavný dopravca zodpovedá za poddopravcov v zmysle článku 3 Dohovoru CMR, ako za osoby použité pri vykonaní dopravy. Z vyjadrení sporových strán, ako aj z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že preprava tovaru v predmetnej veci bola vykonaná na základe viacerých prepravných zmlúv. V konaní nebolo sporné, že dňa 17.7.2006 odosielateľ - obchodná spoločnosť Matador, a.s. poverila vykonaním prepravy tovaru žalobcu, a to objednávkou č. B1-4500039503/2006 E260. Akceptáciou uvedenej objednávky zo strany žalobcu došlo medzi spoločnosťou Matador, a.s. ako odosielateľom a žalobcom ako dopravcom k uzatvoreniu prepravnej zmluvy, ktorá sa s poukazom na skutočnosť, že miesto vykládky a miesto nakládky tovaru sa nachádzalo v rôznych štátoch, pričom oba sú zmluvnými štátmi Dohovoru CMR spravovala pri posudzovaní práv a povinností, ako aj v otázke zodpovednostných nárokov, ustanoveniami Dohovoru CMR. Ďalej nebolo sporné, že dňa 17.7.2006 žalobca objednávkou č. 24008581/2006 poveril vykonaním uvedenej prepravy tovaru žalovaného 2/, pričom preprava sa mala uskutočniť podľa vnútroštátnych a medzinárodných predpisov o prepravách. Ďalej nebolo sporným, že aj medzi žalovaným 2/ a žalovaným 1/ došlo k uzatvoreniu prepravnej zmluvy na vykonanie uvedenej prepravy tovaru zo sídla odosielateľa do miesta vykládky v Maďarskej republike. Z uvedeného považoval súd za nepochybné, že nebol naplnený jeden z kumulatívne stanovených predpokladov podmieňujúcich aplikáciu článku 34 Dohovoru CMR, a teda, že nedošlo k uzatvoreniu jedinej prepravnej zmluvy, na základe ktorej by bola uskutočňovaná preprava tovaru. Preto súd dospel k záveru, že aplikácia článku 34 Dohovoru CMR na nároky strán uplatňované v tomto spore je vylúčená, nakoľko uvedenými prepravnými zmluvami vznikli zmluvné vzťahy medzi žalobcom ako hlavným dopravcom a žalovaným 2/ a žalovaným 1/ ako poddopravcami, za konanie ktorých žalobca zodpovedal v zmysle článku 3 Dohovoru CMR, na základe ktorého dopravca (v predmetnom prípade žalobca) zodpovedá za poddopravcu a jeho zamestnancov a ďalšie poddopravcom použité osoby. V prípade, že v prepravných zmluvách nebol ustanovený zákaz použitia ďalšieho dopravcu na vykonanie prepravy, zodpovedá (hlavný) dopravca aj za ďalšieho poddopravcu, ktorého na vykonanie prepravy tovaru využil prvý poddopravca. Uvedený zodpovednostný vzťah sa prejavil aj vo faktickom konaní žalobcu, keď po tom, ako žalovaný 1/ ako poddopravca poverený vykonaním prepravy žalovaným 2/, tovar dňa 17.7.2006 prevzal na prepravu v stanovenom mieste nakládky (čím bola preukázaná existencia prepravnej zmluvy uzatvorenej v zmysle ustanovení Dohovoru CMR medzi žalovaným 2/ a žalovaným 1/), ale prepravovaný tovar nedoručil na miesto vykládky, nahradil odosielateľovi, teda spoločnosti Matador, a.s., vzniknutú škodu vo výške 38.239,44 EUR, teda nahradil odosielateľovi škodu spôsobenú jedným z poddopravcov, čím následne na žalobcu ako hlavného dopravcu prešlo právo uplatňovať si regresný nárok voči poddopravcovi, ktorý skutočne škodu odosielateľovi spôsobil. 5. V odôvodnení súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že v zmysle prepravnej zmluvy zo dňa 17.7.2006 sa žalobca ako hlavný dopravca zaviazal k vykonaniu prepravy tovaru v zmysle objednávky voči odosielateľovi ako svojmu zmluvnému partnerovi. Zmluvu s poddopravcom, teda so žalovaným 2/, žalobca uzatvoril za účelom splnenia svojho záväzku. Žalovaný 2/ následne na vykonanie prepravy využil ako poddopravcu žalovaného 1/. Z medzinárodného nákladného listu CMR č. 9292887 mal súd preukázané, že žalovaný 1/ prevzal dňa 17.7.2006 v určenom mieste nakládky na prepravu tovar spočívajúci v 1.716 kusoch pneumatík. V konaní zároveň nebolo sporné, že žalovaný 1/ prepravovaný tovar na určené miesto vykládky v Maďarskej republike nedoručil. Na základe uvedeného bola založená zodpovednosť žalobcu ako hlavného dopravcu za úplnú stratu zásielky, a to s poukazom na článok 17 v spojení s článkom 3 Dohovoru CMR. Ako už bolo uvedené, žalobca vzniknutú škodu svojmu zmluvnému partnerovi, teda odosielateľovi uhradil. Žalobca si regresný nárok vo výške 25.761,50 EUR uplatnil žalobou voči žalovanému 1/, ako aj žalovanému 2/, a to spoločne a nerozdielne. Súd však mal za to, že z ustanovení Dohovoru CMR takáto spoločná zodpovednosť poddopravcov za škodu nevyplýva. Ako už súd konštatoval, v prípade ak prepravná zmluva uzatvorená medzi hlavným dopravcom, teda žalobcom a poddopravcom, teda žalovaným 2/, neobsahovala zákaz použitia ďalšieho dopravcu na vykonanie prepravy, zodpovedá žalobca aj za ďalšieho poddopravcu, ktorého vykonaním prepravy poveril žalovaný 2/. Súd tiež poukázal na to, že v danom prípade sa nejedná o nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovaným. Nárok na náhradu škody z uvedenej prepravy vznikol odosielateľovi voči žalobcovi, ktorý odosielateľovi spôsobenú škodu aj nahradil. Žalobca má teda regresný nárok voči subjektu, ktorý skutočne škodu, ktorá odosielateľovi vznikla, spôsobil. Vykonaným dokazovaním mal súd jednoznačne preukázané, že škodu, ktorá odosielateľovi vznikla, a za ktorú žalobca odosielateľovi zodpovedal v zmysle článku 3 Dohovoru CMR v spojení s článkom 17 Dohovoru CMR, spôsobil svojím konaním výlučne žalovaný 1/, a to tým, že tovar síce prevzal v mieste nakládky na prepravu, avšak do miesta vykládky zásielku nedoručil. Uvedeným konaním žalovaného 1/ tak došlo k úplnej strate prepravovanej zásielky a vzniku zodpovednosti žalobcu za škodu, ktorá týmto konaním žalovaného 1/ odosielateľovi vznikla, a ktorú žalobca odosielateľovi uhradil. Súd zároveň dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané také konanie žalovaného 2/, ktoré by odôvodňovalo záver, že v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného 2/ by došlo k strate prepravovanej zásielky. Podľa názoru súdu teda nie je daný nárok žalobcu na náhradu ním vynaložených nákladov na náhradu škody vzniknutej odosielateľovi voči žalovanému 2/, a to s poukazom na skutočnosť, že v konaní bolo na základe predložených listinných dôkazov bez pochybností preukázané, že k strate prepravovanej zásielky, a tým k vzniku škody na strane odosielateľa, došlo v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného 1/ ako poddopravcu, za ktorého činnosť pri vykonávaní prepravy zodpovedal žalobca ako hlavný dopravca. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že pasívne vecne legitimovaným subjektom v predmetnom konaní je žalovaný 1/ ako poddopravca, ktorého konaním bola preukázateľne odosielateľovi spôsobená škoda a voči ktorému žalobcovi vzniklo právo regresnej náhrady ako voči subjektu, ktorý škodu skutočne spôsobil. Keďže výška žalobcom uplatneného regresného nároku nebola v konaní sporná, priznal súd žalobcovi voči žalovanému 1/ nárok na zaplatenie žalobou uplatnenej sumy vo výške 25.761,50 EUR. 6. Súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania stotožnil s argumentáciou žalobcu, že v predmetnom prípade nie je možné pri stanovení výšky úrokov z omeškania aplikovať ustanovenie článku 27 Dohovoru CMR, nakoľko predmetom tohto sporu nebol nárok žalobcu na náhradu škody, ale regresný nárok žalobcu voči subjektu, ktorý škodu spôsobil, a ktorú žalobca poškodenému nahradil. Preto súd v súlade so žalobným návrhom na úroky z omeškania aplikoval ustanovenia § 365 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a priznal žalobcovi voči žalovanému 1 nárok na úroky z omeškania zo žalobou uplatnenej sumy v zákonnej výške 14% ročne, a to odo dňa 1.11.2006, nakoľko deň vzniku omeškania s plnením peňažného záväzku žalovaným 1/ nebol v konaní sporný. Súd zároveň považoval vyjadrenie žalobcu v jeho vyjadrení k odvolaniu za upresnenie (opravu) žalobného petitu v tom, že úrok z omeškania, ktorý si žalobca v konaní uplatňuje je úrokom ročným. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle ust. § 255 ods. 1 a § 262 C.s.p. 7. Proti výroku II. a IV. rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. V odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovi vznikol regresný nárok na náhradu škodu, ktorú žalobca uhradil odosielateľovi - spoločnosti Matador, a to voči žalovanému 2/ a voči žalovanému 1/, pričom Dohovor CMR ale neobsahuje ustanovenia upravujúce regresný nárok. Na základe vyššie uvedeného, je preto potrebné v tejto veci aplikovať slovenské právne normy, a to ustanovenia Obchodného zákonníka a subsidiárne aj Občianskeho zákonníka. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2/ možno odvodiť na základe ustanovenia § 373 ObZ v spojení s § 375 ObZ, keďže žalovaný 2/ porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo záväzkového vzťahu so žalobcom, a to aj napriek tomu, že porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu spôsobil žalovaný 1/, ktorému žalovaný 2/ zveril plnenie svojej povinnosti, čím žalovaný 2/ nesie plnú zodpovednosť za výber žalovaného 1/ ako osobu, ktorú použil na vykonanie zverenej dopravy. Taktiež subsidiárne vyplýva právo regresu žalobcu voči žalovanému 2/ aj z ustanovenia § 440 OZ, keďže žalobca zodpovedá za škodu spôsobenú zavinením iného. Ďalej poukázal na to, že nakoľko regresný nárok žalobcu voči žalovaným by mal byť posudzovaný podľa ustanovení § 373, § 375 a § 383 Obchodného zákonníka a § 440 Občianskeho zákonníka. To znamená, že k náhrade škody by mali byť zaviazaní v súlade s ustanovením § 383 žalovaný 2/ a žalovaný 1/ spoločne a nerozdielne. Žalobca sa taktiež sa nestotožňuje s interpretáciou čl. 3 Dohovoru CMR, ktorú uviedol konajúci súd a na základe ktorej sa de facto obišla zodpovednosť žalovaného 2/, keďže nebol subjektom, ktorý skutočne škodu spôsobil. V tomto prípade je nutné prijať záver, že žalovaný 2/ by mal byť taktiež považovaný za dopravcu podľa čl. 3 Dohovoru CMR a mal by zodpovedať v spojení s čl. 17, ods. 1 Dohovoru CMR za škodu spôsobenú žalovaným 1/, keďže došlo k uzavretiu prepravných zmlúv medzi žalobcom a žalovaným 2/ a následne žalovaným 2/ a žalovaným 1/. 8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 2/, ktorý rozsudok považuje sa vecne správny. Má za to, že žalovaný 1/ bol dopravcom v zmysle článku 17 Dohovoru CMR, keďže prevzal tovar na dopravu a bol zodpovedný za jeho riadne doručenie, teda v celom rozsahu aj za jeho stratu alebo zničenie. Uvedeným je založená pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/, nakoľko prevzatím zásielky na prepravu mu vznikol aj zodpovednostný vzťah uplatňujúci sa v prípade jej poškodenia alebo straty. Taktiež v danom prípade neboli naplnená kumulatívne podmienky podmieňujúce aplikáciu čl. 34 Dohovoru CMR a žalovaný 2/ sa stotožňuje s názorom súdu. Z nákladného listu CMR vyplýva, že žalovaný 1/ sa stal prevzatím zásielky skutočným dopravcom v zmysle č. 17 Dohovoru CMR a okamihom jej prevzatia mu vznikla zodpovednosť za jej stratu alebo zničenie. V konaní bolo bez pochybnosti preukázané, že k strate prepravovanej zásielky došlo v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného 1/ ako poddopravcu, za ktorého činnosť pri vykonávaní prepravy zodpovedal žalobca ako hlavný dopravca, a teda nie je daný nárok žalobcu na náhradu ním vynaložených nákladov na náhradu škody voči žalovanému 2/. 9. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 11.11.2020. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného 2/, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 11. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. Odvolací súd dospel k záveru, že v konaní bola preukázaná aktívna legitimácia žalobcu na uplatnenie regresného nároku v žalovanej istine, a to voči žalovanému 1/ ako pasívne vecne legitimované subjektu, ktorého konaním bola spôsobená škoda spoločnosti Matador, a.s., ktorú žalobca odosielateľovi nahradil. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie správne ustálil, že v konaní nebola preukázaná pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/, nakoľko z predložených listinných dôkazov nevyplynulo také konanie žalovaného 2/, ako poddopravcu žalobcu, v priamej príčinnej súvislosti, s ktorým by došlo k vzniku škody na strane odosielateľa. Žalobcovi tak regresný nárok voči žalovanému 2/ nevznikol. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd preberá súdom prvej inštancie osvedčený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žaloby a keďže v celom rozsahu zdieľa aj jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2, C.s.p. konštatuje správnosť jeho dôvodov. V danom prípade preto nie je potrebné, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd opakoval tie isté skutkové a právne závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Zároveň odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie odkloniť, nakoľko ani tvrdenia žalobcu uvádzané v odvolaní neodôvodňujú záver o potrebe zmeny napadnutého rozhodnutia. 13. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 14. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1, C.s.p. Úspešnému žalovanému 2/ odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2, C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 15. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). 16. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).