Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9CoPr/9/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113225294 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1113225294.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: L.. I. B., narodený dňa XX.X.XXXX, bytom V. Č.. XX, O., zastúpeného: O.. I. B., Z. XX, N. proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova č.2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu funkčného platu titulom neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru v sume 38.808,- € brutto spolu s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 10 Cpr 7/2013- 267 zo dňa 24. júna 2019 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdzuje. V napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania rozsudok súdu prvej inštancie zmeňuje tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania : - vo výške 8,50% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.7.2013 do zaplatenia, - vo výške 8,50% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.8.2013 do zaplatenia, - vo výške 8,50% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.9.2013 do zaplatenia, - vo výške 8,50% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.10.2013 do zaplatenia, - vo výške 8,50% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.11.2013 do zaplatenia, - vo výške 8,25% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.12.2013 do zaplatenia, - vo výške 8,25% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.1.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,25% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.2.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,25% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.3.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,25% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.4.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,25% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.5.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,15% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.6.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,15% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.7.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,15% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.8.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.9.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.10.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.11.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.12.2014 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.1.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.2.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.3.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.4.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.5.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.6.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.7.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.8.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.9.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.10.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.10.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.12.2015 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.1.2016 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.2.2016 do zaplatenia, - vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.3.2016 do zaplatenia, - vo výške 8,00% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.4.2016 do zaplatenia, - vo výške 8,00% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.5.2016 do zaplatenia, - vo výške 8,00% ročne zo sumy 1.078,-€ od 11.6.2016 do zaplatenia. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi funkčný plat za 36 mesiacov v sume 38.808,- € brutto; žalobu vo zvyšku v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania zamietol; žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že tomuto rozsudku predchádzal medzitýmny rozsudok č. k. 10Cpr 7/2013-159 dňa 15.2.2016, potvrdeným Krajským súdom v Bratislave rozsudkom č.k. 9CoPr/8/2016-203 zo dňa 26.4.2018 ktorým súd určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou je neplatné. Žalobca si uplatnil náhradu funkčného platu titulom neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru v sume 38.808,- € brutto spolu s príslušenstvom za tridsaťšesť mesiacov odo dňa 1.6.2013. Výšku funkčného platu žalobca ustálil na 1.078,- € brutto mesačne, v zmysle oznámenia o výške a zložení funkčného platu štátneho zamestnanca č. SPOU-POŠZ-7-103/2012 zo dňa 20.11.2012 s účinnosťou od 1.12.2012. Splatnosť funkčného platu bola určená desiatym dňom kalendárneho mesiaca. Žalobca za rozhodné obdobie nevykonával štátnu službu, ani prácu vo verejnom záujme. Žalobca nebol ani v pracovnom pomere u iného zamestnávateľa v zmysle Zákonníka práce. Žalobca je v starobnom dôchodku. 1.2. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 9 ods.1, písm. a/ ; § 55 a § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov ; § 1 ods.4; § 79 ods.1 a 2 Zákonníka práce. Konštatoval, že medzi stranami sporu nebola sporná výška funkčného platu prináležiaceho žalobcovi ku dňu neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru. Žalobca písomným podaním doručeným žalovanému dňa 29.5.2013 oznámil, že považuje skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou za neplatné a zároveň žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Žalovaný v priebehu konania využil svoje právo žiadať súd o zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov (§ 79 ods.2 Zákonníka práce), resp. tento nárok nepriznať dôvodiac tým, že žalobcovi v rozhodnom období bol priznaný starobný dôchodok a zároveň žalovaný žiadal súd, aby v prípade zistenia, že žalobca vykonával štátnu službu, resp. službu vo verejnom záujme a bol by mu vyplatený plat, aby túto sumu, podľa ustanovenia § 55 zákona č. 400/2009 Z.z., odpočítal z uplatneného nároku. Taktiež žalovaný žiadal súd, ak by vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca by bol za rozhodné obdobie uznaný práceneschopným a bola by mu vyplatená sociálna dávka, aby táto dávka bola taktiež súdom odpočítaná z uplatneného nároku. 1.3. Súd pri zohľadnení právnej úpravy platnej v čase, kedy mal štátnozamestnanecký pomer medzi stranami sporu na základe neplatnej výpovede skončiť (t.j. ku dňu 1.6.2013) prijal záver, že priznanie starobného dôchodku nie je dôvodom na zníženie, resp., nepriznanie náhrady funkčného platu za čas presahujúci dvanásť mesiacov. Takáto dávka nie je dávkou, ktorá je zahrnutá v ustanovení § 55 zákona č. 400/2009 Z.z. na vyplatenie ktorej by mal súd prihliadnuť a zároveň súd poukazuje na tú skutočnosť, že súbeh štátnozamestnaneckého pomeru a starobného dôchodku nie je právnou úpravou vylúčený. 1.4. Žalobca ako štátny zamestnanec nevykonával štátnu službu podľa zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, nevykonával prácu vo verejnom záujme, taktiež nevykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý by bol služobným úradom podľa zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, nebol mu vyplácaný funkčný plat (ani mzda), ktorý bol povinný súd odpočítať z uplatneného nároku žalobcom z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle ustanovenia § 55 zákona č. 400/2009 Z.z.. Žalobca nebol v rozhodnom období uznaný za práceneschopného a nebola mu z tohto titulu vyplatená žiadna dávka, ktorej vyplatenie by bol povinný súd zohľadniť pri priznaný uplatneného nároku. Súd žalobcovi priznal mzdový nárok v uplatnenej sume 38.808,- € brutto. 1.5. Súd prvej inštancie zamietol časť žaloby, ktorou sa domáhal žalobca priznania úroku z omeškania. Pri zamietnutí uplatnenej časti nároku súd vychádzal zo znenia ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce platného a účinného ku dňu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom, podľa ktorého, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zákonník práce, ktorého ustanovenia bolo potrebné primerane použiť aj pri ustálení mzdového nároku a ani zákona č. 400/2009 Z.z., neobsahuje žiadne ustanovenie oprávňujúce zamestnanca požadovať od zamestnávateľa úroky z omeškania pre prípad omeškania sa s vyplatením peňažného plnenia titulom neplatne skončeného pracovného, resp. štátnozamestnaneckého pomeru. Nárok na úroky z omeškania z takéhoto peňažného plnenia by preto bolo možné priznať len na základe subsidiárnej aplikácie Občianskeho zákonníka. Právo veriteľa požadovať od dlžníka popri peňažnom plnení aj úroky z omeškania totiž vyplýva až z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý je obsiahnutý v osobitnej časti Občianskeho zákonníka. Nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru ako aj štátnozamestnaneckého pomeru nemožno priznať skôr, než je s istotou jasné, či skutočne išlo o neplatné skončenie pracovného pomeru, resp. štátnozamestnaneckého pomeru. Uvedený nárok nemožno prisúdiť, kým nie je právoplatným rozhodnutím určené, že právny úkon, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, resp. štátnozamestnanecký pomer, je neplatný (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 180/2009). Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania a preto je potrebné skúmať, či je možné použiť úpravu zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len "Občiansky zákonník"). Na základe zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka je teda zrejmé, že všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka sa vzťahujú iba k prvej časti Zákonníka práce a nie k ďalším častiam Zákonníka práce - na pracovnoprávne vzťahy a mzdové nároky. Ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania sú upravené v jeho ôsmej časti. Pre priznanie úroku z omeškania z priznanej náhrady funkčného platu súdom, titulom neplatne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru, neexistuje právna úprava, na základe ktorej by mohol súd takýto nárok priznať. Na podporu svojho názoru odkázal na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 494/2013. 1.6. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods.1 a § 262 ods.1 a 2 C.s.p. . Žalobcovi nepriznal vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že žalobca si tento nárok voči žalovanému neuplatnil. 2. Rozsudok v časti v ktorej súd nepriznal žalobcovi úroky z omeškania napadol odvolaním žalobca dôvodiac, že nie je možné vyvodiť z ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce, že by sa mali subsidiárne použiť len všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka uvedené v jeho prvej časti. Občiansky zákonník obsahuje všeobecné ustanovenia aj vo svojej ôsmej časti, ktorá upravuje záväzkové vzťahy medzi ktoré patrí aj úprava úrokov z omeškania. Nárok na mzdu, či náhradu mzdy je majetkom, ktorý je predmetom ochrany zaručenej čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Ak právny poriadok umožňuje vo všeobecnosti veriteľovi splatnej pohľadávky požadovať v prípade omeškania úrok z omeškania, potom pri zachovaní požiadavky na rovnaký zákonný obsah a ochranu druhovo rovnakej veci, alebo práva musí právny poriadok priznávať úrok z omeškania aj tomu kto má neuspokojenú pohľadávku po splatnosti z pracovno-právneho vzťahu. Správnosť tejto argumentácie podporuje aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 4. júla 2017. Nadväzujúc na to súd teda v prejednávanej veci ustanovenia § 1 ods. 4 Zák. práce nesprávne vyložil. Povinnosť poskytnúť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva zo Zákonníka práce. K omeškaniu s plnením náhrady mzdy nedochádza právoplatnosťou rozsudku o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale dochádza u jednotlivých miest spravidla za ten, ktorý mesiac podľa toho kedy u nich nastala splatnosť (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo 246/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 159/2008). Hoci právne závery v citovaných rozhodnutiach boli prijaté vo veciach posudzovaných podľa Zák. práce č. 65/1965 sú tieto názory vo všeobecnosti akceptované aj pri súčasnej právnej úprave. Úprava úrokov z omeškania podľa § 517 Obč. zákonníka sa vzťahuje aj na vzťahy regulované Zákonníkom práce. Na uvedenom nemení nič ani to, že § 120 zák. o štátnej službe priamo neodkazuje na primerané použitie § 1 ods. 4 Obč. zákonníka. Odlišný prístup voči štátnym zamestnancom pri absencii rozumného zdôvodnenia by bol opäť v rozpore s ústavnou požiadavkou práva na spravodlivé uspokojivé pracovné podmienky a práva na súdnu ochranu. Žalovaný sa preto dostal do omeškania zo zaplatením náhrady funkčného platu dňom nasledujúcom po dni v ktorom bol plat splatný. Žiada aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti úrokov z omeškania zmenil tak, ako je špecifikované v odvolacom petite. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 4. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote v časti určenia výšky náhrady funkčného platu napadol žalovaný. Podľa názoru žalovaného je skutočnosť, že žalobca bol v rozhodnom období poberateľom starobného dôchodku dôvodom, pre ktorý by mal súd výšku náhrady mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať. Zásada „primeranosti“ sa musí odvíjať od celkových majetkových pomerov žalobcu, ktorý v čase, kedy nebol zamestnancov žalovaného neostal bez akéhokoľvek príjmu, keďže mu bol po celý tento čas vyplácaný starobný dôchodok. Skutočnosť, že zákon súbeh poberania starobného dôchodku a príjmu zo zamestnania nevylučuje, nemá pre posúdenie primeranosti žiadny význam. 4.1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku presvedčivo nevysvetlil, prečo žalobcovi priznal náhradu funkčného platu za maximálne obdobie 36 mesiacov, resp. nesprávne právne posúdil objektívnu skutočnosť, ktorá má podstatný vplyv pri aplikácii § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ktoré osobitosti vzal súd do úvahy, keď žalobcovi priznal náhradu funkčného platu nad zákonom stanovenú dĺžku 12 mesiacov. Úvahy súdu o „spravodlivosti“ svojho rozhodnutia sú len všeobecným pojmom, ktorým sa súd snaží ospravedlniť nedostatky v nepresvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ani konštatovanie súdu o nedostatku „odbornej starostlivosti“ žalovaného pri skončení služobného pomeru so žalobcom nie je relevantné, nakoľko každé neplatné skončenie pracovného pomeru je zásahom do práv zamestnanca a vo výsledku ho možno považovať za „nekonanie s odbornou starostlivosťou“, ak sa neskôr preukáže, že podaná výpoveď bola neplatná. Napadnutý rozsudok tak vykazuje znaky arbitrárnosti, keď sa súd nezaoberal argumentáciou žalovaného, resp. keď súd svoje rozhodnutie založil na voľnej úvahe bez náležitého zdôvodnenia. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi funkčný plat za 12 mesiacov v sume 12.936,- € brutto do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku .“ 5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný nesprávne vykladá ust. § 79 ods.2 Zákonníka práce, ktoré je potrebné vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovnoprávneho pomeru by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle článku 2 Zák. práce. Ústava SR v čl. 2 ods. 2 ustanovila, že každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť aby konal niečo čo zákon neukladá. Starobný dôchodok je dávkou v rámci dôchodkového poistenia. Nárok na túto dávku vzniká s plnením zákonom stanovených podmienok. Mzda je odmenou za vykonanú prácu a od starobného dôchodku sa odlišuje právnym a významovým základom. Súčasná právna úprava nevylučuje súbeh starobného dôchodku a mzdy. Ak by skutočnosť, že žalobca je poberateľom starobného dôchodku mala byť dôvodom na zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, tak potom by to žalobca považoval za diskrimináciu. Zákonník práce nepozná žiadne statusové rozdiely medzi zamestnancom a zamestnancom starobným dôchodcom pri nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, že žalobca poberá starobný dôchodok nie je ani zákonným ani logickým dôvodom na zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Pokiaľ tvrdí žalovaný, že rozsudok vykazuje známky arbitrárnosti, tak samotná subjektívna nespokojnosť žalobcu s odôvodnením rozsudku nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozsudku a nemôže bez ďalšieho predstavovať relevantný odvolací dôvod, keď súd prvej inštancie dôkladne a vyčerpávajúce v bode 9 vysvetlil všetky dôvody, ktoré zohľadnil pri svojom rozhodnutí. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o povinnosti nahradiť žalobcovi funkčný plat ako vecne správny potvrdil a v časti výroku o zamietnutí žaloby v časti úrokov z omeškania zmenil v súlade s návrhom žalobcu v jeho odvolaní. 6. Žalovaný nevyužil právo podať repliku k vyjadreniu žalobcu. 7. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. 8. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že priznanie náhrady funkčného platu za 36 mesiacov je v prípade žalobcu spravodlivé, keď skutkové zistenia o tom, že žalobca poberal starobný dôchodok po neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru, nie je možné kvalifikovať ako okolnosť, v dôsledku ktorej by bolo možné náhradu mzdy z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, resp. vôbec nepriznať, je nutné považovať tento záver za vecne správny. 8.1. Žalovaný v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii a žiadal zníženie náhrady mzdy z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, resp. žiadal aby súd tento nárok žalobcovi vôbec nepriznal, nakoľko žalobcovi bol v rozhodnom období priznaný starobný dôchodok, okolnosť ktorá sama o sebe ako dôvod zníženia náhrady funkčného platu podľa názoru odvolacieho súdu prihliadnuc na nález Ústavného súdu SR z 19.11.2019, sp. zn. I. ÚS 331/2019 neobstojí. Ústavný súd vyslovil, že .. „Skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia“. Ak sa teda žalovaný pri svojej obrane argumentačne obmedzil výlučne na okolnosť, že žalobca bol v rozhodnom období poberateľom starobného dôchodku z dôvodu ktorého by mal súd výšku náhrady mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať, je tento argument sám o sebe nedostatočný. Povinnosť vyplatiť mzdu, resp. plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, je zmluvným záväzkom vyplývajúcim z § 43 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že žalovaný nesprávne vykladá ust. § 79 ods.2 Zákonníka práce a to tak, že by zákon stanovoval dĺžku 12 mesiacov ako maximum nad ktoré je možné priznať náhradu mzdy len výnimočne, keď vytýka súdu prvej inštancie „z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé ktoré osobitosti vzal súd do úvahy keď žalobcovi priznal náhradu funkčného platu nad zákonom stanovenú dĺžku 12 mesiacov“. Je to práve naopak. Podľa ustálenej judikatúry ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce je potrebné vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne; a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovnoprávneho pomeru by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle článku 2 Zákonníka práce. Skutočnosť, že žalobca je poberateľom starobného dôchodku nemôže znamenať, žeby jeho nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru bol v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný na iné významné okolnosti odporujúce dobrým mravom zo strany žalobcu neodkázal. Treba uviesť, že bol to práve žalovaný kto závažným spôsobom porušil zákon nielen pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom (nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaného, včasné neprerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov, dodatočná zmena výpovedného dôvodu), ale v rozpore s dobrými mravmi sa správal aj po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Žalovaný totiž neuviedol žiadne významné skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby žalobcovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca potom, čo na základe právoplatného rozhodnutia súdu došlo k určeniu neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovaný preto musí znášať dôsledky svojho protiprávneho konania, zo svojej nepoctivosti nemôže mať prospech v podobe ním navrhovaného zníženia príp. nepriznania náhrady mzdy (funkčného platu) žalobcovi. 8.2. Žalovaný osobitne napadá rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu arbitrárnosti, keď súd svoje rozhodnutie založil na voľnej úvahe bez náležitého zdôvodnenia, s námietkou ktorou súhlasiť nemožno. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zodpovedajúcim spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o dôvodnosti žaloby v časti výšky náhrady funkčného platu dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil v bode 9. napadnutého rozsudku. Samotná skutočnosť, že sa žalovaný nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie o priznaní výšky funkčného platu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalovaného. 8.3. Vzhľadom na uvedené považoval odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu zaviazať žalovaného na zaplatenie náhrady funkčného platu žalobcovi v rozsahu 36 mesiacov za vecne správne, čo viedlo odvolací súd podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p k potvrdeniu rozsudku v časti týkajúcej sa priznania náhrady funkčného platu v sume 38.808,- € brutto. 9. Za dôvodné však považoval odvolací súd odvolanie žalobcu o uplatnených úrokoch z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad funkčného platu. Pokiaľ Zákonník práce odkazuje na všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, nutno poznamenať, že všeobecné ustanovenia sa v Občianskom zákonníku nenachádzajú len v jeho ustanoveniach § 1 až § 122 (t.j. v prvej časti Občianskeho zákonníka), ale tiež v ustanoveniach § 488 až § 587 Občianskeho zákonníka (t.j. v prvej hlave ôsmej časti Občianskeho zákonníka, upravujúcej záväzkové právo), kde je zaradené aj ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka, ako na to správne poukazoval žalobca. Judikatúra súdov v otázke priznávania úrokov z omeškania spolu s náhradou mzdy prešla vývojom, čo vyplýva napr. z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 246/2010, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V odôvodnení tohto uznesenia Najvyšší súd SR o.i. uviedol, že „pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj v tomto prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie, t.j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi; môže však byť ustanovený aj právnym predpisom; z ust. § 119 ods. 1 Zákonníka práce (v súčasnosti § 129 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, poznámka odvacieho súdu) vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (ak v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka práce (teraz § 77 zákona č. 311/2001 Z.z., poznámka odvolacieho súdu), omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy.“ 9.1. Obdobným spôsobom riešil otázku omeškania zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 1 Cdo 116/2008, v ktorom navyše poukázal na to, že „...úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula.“ Podobne ako opodstatnený posúdil Najvyšší súd Slovenskej republiky nárok na priznanie úrokov z omeškania z náhrady mzdy, a to z obdobných dôvodov v konaní sp. zn. 5 Cdo 269/2007. 9.2. Neudržateľnosť záveru, podľa ktorého by zamestnávateľa nestíhala sankcia v podobe úroku z omeškania, pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy, náhrady mzdy a obdobných záväzkov voči zamestnancovi vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR zo 4. 7. 2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017. Ostatne ústavný súd k opačnému záveru nedospel ani vo veci sp. zn. II. ÚS 494/2013, na ktorú poukázal súd prvej inštancie. Tu dôvodom nepriznania úroku z omeškania zamestnancovi z náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru všeobecnými súdmi nebol záver o tom, že zamestnancovi právo na úroky z omeškania vo všeobecnosti nepatrí (resp. že ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na vec nedopadá), ale konkrétne okolnosti veci, keď všeobecné súdy úroky z omeškania z náhrady mzdy zamestnancovi nepriznali s ohľadom na výšku priznanej náhrady mzdy, ktorú považovali za primerané zadosťučinenie a dostatočnú sociálnu ochranu pre zamestnanca a zároveň i dostatočnú sankciu pre zamestnávateľa. Naopak, ústavný súd aj v tejto veci (stotožniac sa s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 116/2008 zo 17. decembra 2009) dospel k záveru, podľa ktorého „nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom ustanovená lehota plnenia uplynula“. 9.3. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov najvyšších súdnych autorít tieto použil aj pri rozhodovaní o spornom nároku žalobcu na priznanie úrokov z omeškania a v súlade s nimi vyhodnotil nárok žalobcu na úroky z omeškania ako dôvodný, v dôsledku čoho odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, za omeškanie náhrady funkčného platu za jednotlivé mesiace, podľa § 388 C.s.p. tak ako je uvedené vo výroku rozsudku odvolacieho súdu, keď výška náhrady funkčného platu a splatnosť náhrady funkčného platu, ako aj prvý deň omeškania nebola sporná. 9.4. Ako už bolo uvedené vyššie výška úrokov z omeškania je určená nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa § 10c prechodných ustanovení k úprave účinnej od 1. februára 2013 ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. V zmysle § 3 účinného do 31. januára 2013 je výška úrokov z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známa v období 11.7.2013 až do 11.6.2016 výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a preto priznal úroky vo výške 8,50%; 8,25%; 8,15%, 8,05% a 8,00%. 10. O nároku na náhradu trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods.1 C.s.p. a vzhľadom na úspech žalobcu v prvoinštančnom aj odvolacom konaní mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O samotnej výške priznaných trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 C.s.p., ktoré po právoplatnosti rozhodnutia vydá vyšší súdny úradník. 11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).