Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/241/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113226818 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1113226818.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: C. K., J. E. XXX/X, Ž. L. Y., zastúpeného JUDr. Miroslavom Ivanovičom, advokátom, so sídlom Grösslingova 45, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17. mája 2016, č.k. 15C/157/2013-81, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady škody v sume 306,01 Eur s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy 2.000,- eur podľa zák. 514/2003 Z.z. titulom nesprávneho úradného postupu orgánu policajného zboru OOPZ Malacky, spočívajúceho v tom, že dňa 22.09.2010 policajný orgán obmedzil žalobcu na osobnej slobode v rozpore s § 17 zák. č. 171/1993 Z. z. Zo žaloby a z výpovede žalobcu zistil, že dňa 22.09.2010 bol v pobočke banky v Malackách spolu s obchodným partnerom a jeho známym vybrať peniaze z účtu spoločnosti, ktorej je konateľom, jeho známy sa mal podpísať, avšak nedokázal trikrát zopakovať tento úkon s rovnakým podpisom, keďže mal prsty v sádre a vtedy pracovník banky zavolal políciu a následne bol príslušníkom polície obmedzený na osobnej slobode, keď si chcel ísť zapáliť cigaretu a príslušník PZ k nemu pristúpil a oznámil, že má obmedzený pohyb a slobodu, aby sa vrátil, sadol si, z občianskeho preukazu skontroloval totožnosť a po pol hodine bol žalobca vyzvaný, aby išiel na oddelenie PZ v Malackách za účelom podania vysvetlenia. Žalobca pri predvedení nekládol žiaden odpor a bol umiestnený v cele predbežného zaistenia. Situácia mu ani na jeho žiadosť nebola zdôvodnená, boli mu odobrané všetky veci okrem peňazí, nebolo mu umožnené telefonovať, ani sa napiť vody, neskôr bol podrobený výsluchu, nebol poučený o možnosti zvoliť si obhajcu a po ukončení výsluchu bol prepustený a bolo mu odmietnuté vydanie istiny, ktorú podpísal. Na postup policajta podal žalobca dňa 24.09.2010 sťažnosť. Z oznámenia o výsledku prešetrenia sťažnosti z 20.12.2010 pod č.: KRP-K-Sť-441/2010Ša zistil, že sťažnosť žalobcu v bode 4., že jeho osobná sloboda bola policajtmi obmedzená v rozpore so zákonom, bola vyhodnotená ako opodstatnená; policajti OOPZ Malacky konali v rozpore s § 17 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z.z., nakoľko predmetné ustanovenie neoprávňuje policajta na predvedenie osoby za účelom podania vysvetlenia k trestnému činu; k zisteným nedostatkom boli prijaté opatrenia, a to preškolenie všetkých policajtov OOPZ Malacky z príslušných všeobecne záväzných predpisov a interných predpisov, nedostatky boli zovšeobecnené na mesačnom vyhodnotení a bola určená zodpovedná osoba za zistené nedostatky, a to veliteľ hliadky. Keďže veliteľ hliadky skončil služobný pomer príslušníka PZ k 30.11.2010, nebolo vo veci začaté disciplinárne konanie podľa zák. č. 73/1998 Z.z. V ostatných častiach bola sťažnosť žalobcu vyhodnotená ako neopodstatnená, resp., že žalobcom tvrdené skutočnosti nemožno prešetriť. Z uznesenia MV SR z 02.12.2010 pod Č.:D.-XXX/IS-X-E. zistil, že podanie žalobcu vo veci podozrenia zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, tým že príslušník PZ OR PZ Malacky dňa 22.09.2010 bezdôvodne predviedol žalobcu, že takéto konanie nemalo oporu v zákone a spôsobilo žalobcovi ujmu na zdravotnom stave, bolo odmietnuté, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postupu podľa § 197 ods. 2 tr. poriadku. Z uznesenia Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava z 18.01.2011 pod č. OPn756/10 zistil, že sťažnosť žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa MV SR SKIS1.IO pod Č.:D.-XXX/IS-X-E. z 02.12.2010, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie vo veci podozrenia z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, bola zamietnutá ako nedôvodná. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. b), § 4 ods. 1 písm. b), § 7, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a 4 zák. 514/2003 Z.z. a dospel k záveru, že zo zákonných podmienok zakladajúcich zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, je splnená podmienka existencie nesprávneho úradného postupu, súvisiaca s iným pozbavením osobnej slobody, keď sťažnosť žalobcu bola pozitívne vyhodnotená v bode, obsahujúcom sťažnosť žalobcu, že jeho osobná sloboda bola policajtmi obmedzená v rozpore so zákonom, keď ust. § 17 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z.z. neoprávňuje policajta na predvedenie osoby za účelom podania vysvetlenia k trestnému činu. Žalobca však nepreukázal existenciu škody čo do základu a výšky, ktorú si uplatnil v sume 306,01 eur, spočívajúcej z trov právneho zastúpenia advokátom Mgr. Karolom Haťapkom za 4 úkony právnej služby, keď z pripojeného spisu MV SR sekcia kontroly a inšpekčnej služby pod ČVS:SKIS/392-IS-1V-2010 zistil, že v spise sa nenachádza žiadne plnomocenstvo pre zastupovanie žalobcu advokátom Mgr. Karolom Haťapkom vo veci nezákonného zadržania a následných úkonov a v konaní dodatočne predložené nebolo; ďalej, že advokát Mgr. Karol Haťapka pri úkone výsluchu žalobcu dňa 22.09.2010 nebol prítomný a koncipient Mgr. Miroslav Ivanovič sa dostavil na oddelenie za účelom zistenia dôvodov predvedenia a prípadného zastúpenia v trestnej veci, avšak ani v rámci tohto úkonu plnomocenstvo nebolo predložené a pokiaľ si žalobca uplatnil náhradu za úkony ako vypracovanie sťažnosti na postup policajta, tieto boli podané menom žalobcu, ním boli aj podpísané a zo žiadnej z nich nevyplýva, že by bola vyhotovená právnym zástupcom. Žalobcom uplatnená škoda z titulu trov právneho zastúpenia nebola preukázaná udelením plnomocnestva, vykonaním úkonov právnym zástupcom, ani riadnym vyúčtovaním právnych úkonov a ani dokladom o úhrade trov právneho zastúpenia žalobcom. Žalobcom uplatnenú nemajetkovú ujmu v sume 2.000,- eur z dôvodu, že mu bola spôsobená psychická trauma, ktorá prehĺbila jeho depresie spôsobené so vzatím do väzby 2004, a pre obnovené spomienky musel navštíviť psychiatra, ktorý mu predpísal lieky na upokojenie a po dobu 5 dní pretrvávali depresie, bál sa vyjsť von, vyhodnotil ako nepreukázanú a nedôvodnú, keď žalobca nepreukázal zhoršenie jeho zdravotného stavu v dôsledku vyššie uvedeného zadržania, táto skutočnosť nevyplýva z predloženej lekárskej správy MUDr. Dariny Kováčikovej z 27.09.2010 a ani zo správy kontrolného psychologického vyšetrenia u PhDr. Márie Komadovej z 03.06.2011, ktorou mal preukázané, že žalobca je vedený v evidencii od r. 1994, naposledy bol vyšetrený v máji 2008, u žalobcu je znížená odolnosť voči záťaži a stresu, zvýšená záťaž je nežiaduca pre riziko zhoršenia psychického stavu. Poukázal aj na časovú dĺžku celého incidentu, keď žalobca do banky prišiel dňa 22.09.2010 okolo 12.00 hod. a zápisnica o podaní vysvetlenia so žalobcom bola spísaná od 13.20 hod. do 13.50 hod. (z uvedeného vyplýva, že faktické zadržanie mohlo trvať 30 až 45 minút), išlo teda o veľmi krátky časový úsek, a pokiaľ žalobca tvrdil, že mal depresie v dôsledku ktorých sa bál vyjsť von, z domu nevyšiel 5 dní, túto skutočnosť žalobca nepreukázal. Tvrdil, že sa dohodol so zamestnávateľom, že nemusí prísť do práce a že nemusí neprítomnosť riešiť dokladom o práceneschopnosti, toto tvrdenie však napriek prísľubu predloženia vyhlásenia zamestnávateľa, žalobca nepreukázal. Žalobu žalobcu preto v časti náhrady nemajetkovej ujmy posúdil ako nedôvodnú z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že v dôsledku zadržania dňa 22.09.2010 sa zhoršil jeho zdravotný stav. Ďalej dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práva v bode 4. vyhodnotenia sťažnosti a prijaté opatrenia sú dostatočným zadosťučinením v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. Ďalej uviedol, že v konaní neboli splnené zákonné podmienky na odročenie pojednávania dňa 17.05.2016 na základe žiadosti žalobcu doručenej súdu prostredníctvom právneho zástupcu e-mailom, ktorým žiadal o ospravedlnenie neúčasti zo zdravotných dôvodov a odročenie pojednávania, pretože v zmysle § 119 ods. 1 a 3 O.s.p. bolo možné odročiť pojednávanie len z dôležitých dôvodov a ak bol dôvodom zdravotný stav účastníka, návrh na odročenie pojednávania musel obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ktoré k návrhu žalobcu na odročenie pojednávania nebolo pripojené. Poukázal aj na to, že žalobca bol v konaní vypočutý a dôkazy, na ktoré ho súd vyzval, nepredložil v stanovenej lehote, ich nepredloženie neodôvodnil a posledné dve pojednávania boli odročené z dôvodu ospravedlnenia žalobcu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že si ich náhradu neuplatnil. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie pochybil, keď pri rozhodovaní neuplatnil postup hodnotenia lekárskych správ a výpovede žalobcu ako súboru nepriamych dôkazov. Požiadavka preukázania tvrdení s pravdepodobnosťou na hranici istoty znevýhodňuje žalobcu v konaní tým, že neúmerne znižuje jeho šancu uspieť v spore. V tejto súvislosti poukázal na článok 6 ods. 2 a § 191 O.s.p. Uplatnil si nemajetkovú ujmu titulom nesprávneho úradného postupu súvisiaceho s pozbavením osobnej slobody z dôvodu spôsobnej psychickej traumy, ktorá prehĺbila jeho už existujúce depresie, na základe čoho bol nútený vyhľadať odborníka psychiatrie a užívať lieky na upokojenie. Svoj zdravotný stav preukázal lekárskymi správami MUDr. Kováčikovej zo dňa 27.09.2010 a PhDr. Komadovej zo dňa 03.06.2011 z ktorej je nepochybné, že je v evidencii ambulancie klinickej psychológie od r. 1994, pretrvávajú u neho organické poúrazové osobnostné zmeny v zmysle pseudopsychopatie, kedy zmenenú osobnosť charakterizuje znížená schopnosť odolávať stresu a nestereotypným situáciám, labilita, dráždivosť, prežívanie záťaže a stresu je úzkostne depresívne, výrazne je zvýšená depresia a vzhľadom na to je nežiaduca zvýšená záťaž pre riziko zhoršenia zdravotného stavu. Aj z jeho výpovede vyplýva vysoká miera pravdepodobnosti vzniku psychickej traumy a depresívneho stavu neumožňujúceho žalobcovi prítomnosť v práci. V danom prípade ide o nepriame dôkazy, pri ktorých nemožno vysloviť záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v dôsledku skutočnosti, že jeho tvrdenia neboli bez pochýb preukázané. Nepriame dôkazy netvoria uzavretú sústavu, a preto pre záver, že súd má určitú skutočnosť za preukázanú, postačuje, aby predmetný skutkový záver bolo možné s veľkou mierou pravdepodobnosti pripustiť. Zhoršenie jeho zdravotného stavu, zvýšenie dávky liekov, neprítomnosť v práci počas 5 dní je adekvátny následok a reakcia žalobcu vzhľadom na jeho diagnózu. S poukazom na rozsudok NS ČR z 26.06.2014 sp. zn. 21Cdo 2682/2013 namietal, že judikatúra sa striktne nepridržiava zásady "bezpečného preukazovania", ale skôr so zreteľom na povahu činnosti, v dôsledku ktorej vznikla škoda, vychádza z miery pravdepodobnosti vzniku škody práve pri takejto činnosti a z možností poškodeného ako žalobcu uniesť dôkazné bremeno, že škoda vznikla ako následok takejto činnosti. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam keď súvislosti medzi nepriamymi dôkazmi a skutočnosťami, ktoré sú predmetom dokazovania dostatočne nezisťoval, pretože z predložených lekárskych správ a z výsluchu žalobcu možno usudzovať pravdivosť tvrdení (ako aj ich pravdepodobnosť) a možno nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti bez rozumných pochybností a k takémuto logickému záveru možno dospieť rovnako uplatnením pravidiel logiky vychádzajúc z priemernej životnej skúsenosti každého človeka (vzhľadom na skutočnosť, že obmedzenie osobnej slobody má výrazne nepriaznivý dopad na zdravého človeka, o to viac sa negatívne prejaví u osoby s diagnózou). Ďalej namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd vzhľadom na to, že pripustil existenciu nesprávneho úradného postupu, súvisiacu s iným pozbavením slobody, mal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy posudzovať aj súvislosti s článkami 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných ľudských slobôd, v zmysle ustálenej judikatúry NS SR a v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa pod škodou rozumie i škoda nemateriálna. Podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Keďže zákon č. 514/2003 Z.z. a Dohovor neupravujú určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, je treba túto určiť podľa vlastnej úvahy, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nie len symbolickú. Poukázal na § 17 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý určuje kritéria, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje, ako aj mechanizmus určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR a namietal neprijateľnosť zamietnutia žaloby v celom rozsahu, napriek skutočnosti, že nárok žalobcu aspoň z minimálnej časti musel vzniknúť, keď súd pripustil existenciu nesprávneho úradného postupu. Primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR. Ďalej uviedol, že právny zástupca žalobcu listom zo dňa 17.05.2016 žalobcu z neúčasti pojednávaní ospravedlnil z dôležitých dôvodov, spôsobených jeho diagnózou a keďže žalobca trval na svojej osobnej účasti, požiadal o odročenie pojednávania, pričom už v žalobe upovedomil súd o skutočnostiach týkajúcich sa jeho zdravotného stavu a predložil aj lekárske správy, z ktorých je nepriaznivý zdravotný stav žalobcu nepochybný, a preto mal súd zohľadniť špecifické okolnosti týkajúce sa žalobcu a vyplývajúce z jeho zdravotného stavu. Žiadal o posledné odročenie pojednávania v tejto veci a zároveň upovedomil súd, že potvrdenie o úhrade advokátskej kancelárie a potvrdenie zamestnávateľa zo dňa 22.09.2010 predloží dodatočne. Napriek tomu súd rozhodol v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu a týmto postupom bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, a teda okrem iného aj možnosť predložiť relevantné dôkazy na podporu svojich tvrdení, čím došlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. K námietkam žalobcu, týkajúcim sa hodnotenia lekárskych správ a výpovede žalobcu ako súboru nepriamych dôkazov uviedol, že súd sa dostatočne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu, ktorý nepreukázal zhoršenie zdravotného stavu v dôsledku obmedzenia osobnej slobody, pričom súd správne vychádzal z predložených lekárskych správ, ktorý postup považuje za správny. Súd prvej inštancie sa dostatočne vyspriadal aj s otázkou vzniku a preukázania nemajetkovej ujmy a aplikoval príslušné právne normy. Pridŕžal sa svojho názoru prezentovaného na pojednávaní dňa 17.05.2016, že § 7 zák. č. 514/2003 Z.z. umožňuje priznať náhradu škody pri neoprávnenom pozbavení osobnej slobody, pričom žalobcovi bola však len obmedzená osobná sloboda, na krátky, nevyhnutne nutný čas. Stotožňuje sa aj so záverom súdu prvej inštancie, že neboli splnené podmienky pre odročenie pojednávania dňa 17.05.2016, vzhľadom na predchádzajúce žalobcove ospravedlnenia neúčasti na súdnych pojednávaniach, konaných dňa 20.09.2015 a 08.03.2016. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len "C.s.p."), účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 381 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V prejedávanej veci vykonal súd prvej inštancie náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému náhrady škody a nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu orgánu policajného zboru OOPZ Malacky, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení žalovaného, ktoré uviedol na svoju obranu; jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo a následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov; správne vyhodnotil a dospel k správnemu záveru, že pokiaľ ide o existenciu škody žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal existenciu škody čo do základu ani výšky a taktiež nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy zhoršením jeho zdravotného stavu a správne tiež dospel k záveru, že za dostatočné zadosťučinenie možno považovať samotné konštatovanie porušenia práva v bode 4. vyhodnotenia sťažnosti a prijaté opatrenia. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel, aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán, súvisiacimi s predmetom konania. 6. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 17.05.2016 postupoval v súlade s ust. § 119 ods. 1 a 3 O.s.p., účinného v čase vydania napadnutého rozsudku, keď konal a vo veci rozhodol v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, pretože z uvedených ustanovení vyplýva, že pojednávanie môže súd odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom ak je dôvodom odročenia zdravotný stav účastníka, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára o tom, že účastník, alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania a takéto vyjadrenie ošetrujúceho lekára žalobca v súvislosti s jeho ospravedlnením neúčasti na pojednávaní dňa 17.05.2016 zo zdravotných dôvodov a žiadosťou o odročenie pojednávania nepredložil. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že na pojednávaní dňa 23.06.2015 bol žalobca vypočutý, na pojednávanie nariadené na deň 29.10.2015 ospravedlnil svoju neúčasť prostredníctvom právneho zástupcu a zároveň čiastočne doložil dôkazy za účelom preukázania jeho tvrdení, a to správu MUDr. Dariny Kováčikovej zo dňa 27.09.2010 a správu PhDr. Márie Komadovej zo dňa 03.06.2011 a uviedol, že zvyšné doklady sa mu nepodarilo zabezpečiť a bude sa snažiť o ich predloženie v čo najskoršom možnom termíne, avšak vyjadrenie ošetrujúceho lekára v zmysle § 119 ods. 3 O.s.p. nepredložil. Následne požiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní dňa 08.03.2016 právny zástupca žalobcu z dôvodu jeho zdravotných dôvodov, ktoré nebolo možné predvídať, pričom taktiež nepredložil vyjadrenie ošetrujúceho lekára a uviedol, že dôkazy, ktoré mali predložiť, nevie z týchto dôvodov predložiť do termínu pojednávania. Pojednávanie zo dňa 08.03.2016 súd odročil na termín 17.05.2016, na ktoré pojednávanie žalobca ospravedlnil svoju neúčasť prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom doručeným súdu dňa 17.05.2016, z dôvodu neočakávaných zdravotných problémov, žiadal o odročenie pojednávania, avšak opätovne nepredložil vyjadrenie ošetrujúceho lekára v súlade s ust. § 119 ods. 3 O.s.p. a nepriložil k ospravedlneniu ani zvyšné listinné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Neboli preto splnené zákonom stanovené podmienky pre odročenie pojednávania a nedôvodne žalobca v odvolaní namieta, že postupom súdu, keď konal a rozhodol v jeho neprítomnosti, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a okrem iného aj možnosť predložiť relevantné dôkazy. Listinné dôkazy mohol žalobca predložiť aj v prílohe ospravedlnenia. 7. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne skúmal splnenie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., ktorými je existencia nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia, vznik škody, alebo existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a škodou, ktoré predpoklady musia byť splnené súčasne. Za nesprávny úradný postup sa v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona sa uhrádza v zásade skutočná škoda a ušlý zisk. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. V prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, upravuje ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona náhradu aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak. Z ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona vyplýva, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prihliada na osobu poškodeného, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 8. Zo záznamu Okresného riaditeľstva policajného zboru Malacky, Obvodného odd. policajného zboru Malacky zo dňa 22.09.2010 vyplýva, že v uvedený deň o 13:12 hod. bol žalobca predvedený v zmysle § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 171/1993 Z.z. z miesta Tatra banka na Radlinského ul. č. 23. Na základe sťažnosti podanej žalobcom Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave podľa oznámenia o výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 20.12.2010 zistilo, že tento postup policajtov bol v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, keď na základe skutočností oznámených hliadke PZ riaditeľom pobočky Tatra banky, je možné oznámené kvalifikovať ako podozrenie z trestného činu v štádiu pokusu a ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona, v zmysle ktorého bol žalobca predvedený, neoprávňuje policajta na predvedenie osoby za účelom podania vysvetlenia k trestnému činu. V tejto časti preto posúdil sťažnosť žalobcu ako opodstatnenú. Tento postup policajtov, spočívajúci v predvedení žalobcu v rozpore s citovaným zákonom o policajnom zbore možno aj podľa názoru odvolacieho súdu považovať za nesprávny úradný postup v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. 9. Žalobca tvrdil, že v dôsledku tohto nesprávneho právneho postupu mu vznikla škoda v sume 306,01 eur spočívajúca v trovách právneho zastúpenia advokátom Mgr. Karolom Haťapkom za 4 úkony právnej služby vykonanej v súvislosti s nezákonným predvedením žalobcu, avšak na základe vykonaného dokazovania, a to aj oboznámením sa s obsahom pripojeného spisu MV SR sekcia kontroly a inšpekčnej služby č. Č.:D.-XXX/IS-X-E.-2010, vznik tejto škody žalobcovi nebol preukázaný, keď nebolo preukázané udelenie plnomocenstva žalobcom právnemu zástupcovi, taktiež vykonanie týchto úkonov právnym zástupcom, vzhľadom na to, že obidve sťažnosti žalobcu boli podpísané a podané menom žalobcu, nebolo preukázané ani riadne vyúčtovanie týchto úkonov právnym zástupcom, a ani úhrada takýchto trov právnemu zástupcovi žalobcom, ako správne uviedol aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Za účelom preukázania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, spočívajúcej v prežívaní psychickej traumy, ktorá prehĺbila existujúce depresie žalobcu, na základe čoho bol nútený vyhľadať odborníka z psychiatrie a užívať lieky na upokojenie, predložil žalobca lekárske správy MUDr. Kováčikovej zo dňa 20.09.2010 a PhDr. Komadovej zo dňa 03.06.2011, na základe ktorých správne súd prvej inštancie ustálil, že z týchto správ nevyplýva zhoršenie zdravotného stavu žalobcu v dôsledku jeho zadržania dňa 22.09.2010. Z týchto správy vyplýva, že žalobca je v ambulantnej a psychiatrickej neurologickej starostlivosti už od úrazu v r. 1994, naposledy bol vyšetrený v 05/2008, psychologička konštatovala poúrazové organické osobnostné zmeny, a to v zmysle pseudopsychopatie, depresiu tažk.st. aj s SM, zníženú odolnosť voči záťaži a stresu a uviedla, že je nežiadúca zvýšená záťaž pre riziko zhoršenia sa psychického stavu. Zo správy MUDr. Kováčikovej vyplýva, že žalobca užíva lieky, po jeho predvedení si dal aj nejaké lieky naviac, inak lieky užíva a pracuje. Z obsahu týchto správ ani v spojení s výpoveďou žalobcu nevyplýva podľa názoru odvolacieho súdu dostatočná miera pravdepodobnosti vzniku psychickej traumy a depresívneho stavu žalobcu výlučne v dôsledku jeho predvedenia v takej intenzite, ktorá by mu neumožňovala prítomnosť v práci po dobu 5 dní, resp. by spôsobovala strach vyjsť von z domu, na základe ktorej miery pravdepodobnosti by bolo možné považovať tieto tvrdenia žalobcu za pravdivé, keď psychiatričku MUDr. Kováčikovú navštívil až s odstupom 5 dní po jeho predvedení, pričom na vyšetrení uviedol, že pracuje, žiaden doklad o práceneschopnosti, príp. iný doklad o jeho neprítomnosti v práci v priebehu 5-tich dní v konaní nepredložil, na pojednávaní vo svojej výpovedi nevedel uviesť ani zamestnávateľa, u ktorého bol v tom čase zamestnaný. Uvedenými lekárskymi správami ani v spojení s jeho výpoveďou nemožno považovať za preukázané, že by predvedenie žalobcu dňa 22.09.2010 malo za následok zhoršenie jeho zdravotného stavu, napr. prehĺbenie depresií a pod., a to aj vzhľadom na to, že z obsahu správy PhDr. Komadovej vyplýva, že ide u žalobcu o osobnostné zmeny poúrazové, čo preukazuje, že jeho zdravotný stav vyplývajúci z týchto správ je dôsledkom úrazu, ktorý utrpel v r. 1994, odkedy zdravotné ťažkosti a stavy žalobcu vedené v tejto správe u žalobcu pretrvávajú. Správne preto súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu v dôsledku jeho predvedenia dňa 22.09.2010. 10. Žalobca ďalej s poukazom na čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; v zmysle ktorého má nárok na odškodnenie každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku; a s poukazom na § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. namietal, že vzhľadom na existenciu nesprávneho úradného postupu mu vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aspoň v minimálnej časti. Minimálna výška náhrady nemajetkovej ujmy, určenie ktorej upravuje ust. § 17 ods. 4 cit. zákona, sa vzťahuje na nemajetkovú ujmu spôsobenú rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 cit. zákona, t.j. rozhodnutím o treste a ďalej rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo iným pozbavením osobnej slobody. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca nebol zatknutý, ani zadržaný, ale bol predvedený na Obvodné odd. PZ SR v Malackách za účelom podania vysvetlenia dňa 22.09.2010 o 13.20 hod., pričom zo zápisnice vyplýva, že túto podpísal dňa 22.09.2010 o 13.50 hod., predvedený bol z Tatrabanky, do ktorej podľa jeho tvrdení prišiel okolo 12.00 hod., pričom z uznesenia Ministerstva vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby zo dňa 02.10.2010 č. Č.:D.-XXX/IS-X-E.-2010, vyplýva, že v odôvodnení tohto rozhodnutia konštatoval, že zo záznamov je vidieť, že žalobca bol v čakacej miestnosti celkovo 8 minút, následne bol vypočutý o podaní vysvetlenia a prepustený. Nebolo vydané žiadne z rozhodnutí uvedených v ust. § 7 a 8 zákona č. 514/2003 Z.z., s ktorými ust. § 17 ods. 4 cit. zákona spája vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v minimálnej zákonom stanovenej výške. Uvedené ustanovenie neupravuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v minimálnej výške aj v prípade iného pozbavenia osobnej slobody, ak pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 7 cit. zákona, avšak podľa názoru odvolacieho súdu aj pri aplikácii širšieho výkladu ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. aj na nemajetkovú ujmu spôsobenú iným pozbavením osobnej slobody, pri ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nie je v danom prípade táto podmienka splnená. Predvedením žalobcu policajtmi v rozpore s ust. § 17 ods. 2 Zákona o policajnom zbore došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorým bolo neoprávnene zasiahnuté do práva žalobcu na osobnú slobodu, a to obmedzením jeho osobnej slobody ako žalobca tvrdil, čo nepochybne znamená samo osebe pre žalobcu určitú imateriálnu ujmu, avšak vzhľadom na to, že tento zásah spočíval v predvedení za účelom podania vysvetlenia, ako aj vzhľadom na jeho trvanie, t.j. predvedenie a spísanie zápisnice, a jeho následné prepustenie, pričom žalobcom tvrdené jeho umiestnenie do cely policajného zaistenia nebolo zistené, tento zásah nemal podľa názoru odvolacieho súdu za následok pozbavenie osobnej slobody žalobcu v zmysle § 7 cit. zákona, ktoré by zakladalo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v minimálnej výške. Za pozbavenie osobnej slobody možno považovať neoprávnené a dlhšie trvajúce obmedzenie osobnej slobody, približujúce sa k uväzneniu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 204/02-47 z 22.01.2004, v ktorom za zásah do osobnej slobody považoval umiestnenie osoby do uzamknutej miestnosti a držanie na obvodnom oddelení dlhšie ako bolo nevyhnutné pre podanie vysvetlenia a spísanie zápisnice o podaní vysvetlenia. Žalobca v konaní ani netvrdil, že by bol pozbavený osobnej slobody, z jeho tvrdení v žalobe, vo výpovedi, ako aj v sťažnosti vyplýva, že nesprávnym úradným postupom došlo k obmedzeniu jeho slobody a podľa oznámenia o výsledku o prešetrení sťažnosti žalobcu bola táto sťažnosť posúdená ako opodstatnená v časti, ktorou sa sťažoval na obmedzenie osobnej slobody. Obmedzenie osobnej slobody spočívajúce v predvedení za účelom podania vysvetlenia, pri ktorom bol žalobca umiestnený v čakacej miestnosti na 8 minút a následne po vypočutí a spísaní zápisnice bol prepustený, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za iné pozbavenie osobnej slobody v zmysle § 7 cit. zákona a keďže žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenia o zhoršení jeho zdravotného stavu v súvislosti s týmto jeho predvedením, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že za dostatočné zadosťučinenie možno považovať vyhodnotenie sťažnosti žalobcu ako opodstatnenej v tejto časti spolu s prijatými opatreniami. 11. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu trovy v odvolacom konaní nevznikli. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).