Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/133/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210202992 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1210202992.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: OZETA NEO a.s., so sídlom Dopravná 2098/9, Topoľčany, IČO: 36 329 843 (predtým: TIKKA INVESTMENTS LIMITED, so sídlom Kyriakou Matsi, 16, EAGLE HOUSE, 10th floor, Agioi Omologites, P.C. 1082, Nicosia, Cyprus, zapísaná v registri obchodných spoločností Cyperskej republiky pod reg. č. HE 103185), zastúpeného advokátskou kanceláriou Zvara advokáti, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 1, Bratislava, proti žalovanému: MH Manažment a. s., so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 50 088 033, (predtým Fond národného majetku Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 17333768), o zaplatenie 45.513,84 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11. februára 2014, č. k. 11C/26/2010 - 221, takto r o z h o d o l : V odvolacom konaní sa pokračuje namiesto žalovaného: Fond národného majetku Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 17 333 768, s jeho právnym nástupcom: MH Manažment, a.s., so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 50 088 033. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa právny predchodca žalobcu domáhal proti právnemu predchodcovi žalovaného zaplatenia sumy 45.513,84 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, spočívajúceho v plnení bez právneho dôvodu, ku ktorému malo dôjsť tým, že právny predchodca žalovaného na neho Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 17.02. 2006, účinnou od 21.02. 2006, postúpil pohľadávku, ktorá neexistovala. Rozhodol tak podľa § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 261 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, keď vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 17.02.2006 uzavrel právny predchodca žalobcu ako postupník a právny predchodca žalovaného ako postupca zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej právny predchodca žalovaného postúpil právnemu predchodcovi žalobcu pohľadávky uvedené v prílohe č. 1 k zmluve, podľa podmienok uvedených v zmluve, pričom právny predchodca žalovaného sa zaviazal splniť si svoje povinnosti uvedené v zmluve a právny predchodca žalobcu sa zaviazal zaplatiť právnemu predchodcovi žalovaného celkovú odplatu za postupované pohľadávky a splniť ostatné povinnosti uvedené v zmluve. Z položky č. 56 prílohy č. 1 k zmluve zistil, že zmluvou o postúpení bola na právneho predchodcu žalobcu postúpená pohľadávka voči spol. EKOZAR spol. s. r. o., IČO: 31417558 so sídlom Rozmarínová 8, Trenčín v hodnote 6.270.439,23 eur (188 903 192 Sk), pričom ako právna skutočnosť, z ktorej vznikla pohľadávka, bola uvedená Zmluva o odplatnom prevode akcií spoločnosti DOPRAVNOMECHANIZAČNÝ PODNIK NITRA, a.s. Nitra zo dňa 18.09.1995. Z bodu 4.4 a bodu 4.6. zmluvy o postúpení zistil, že právny predchodca žalobcu si bol vedomý a uznal, že pohľadávky podľa zmluvy boli rizikové a sporné a ktorákoľvek, prípadne aj žiadna z postupovaných pohľadávok, nemusí ku dňu účinnosti postúpenia existovať, a že ktorákoľvek, prípadne všetky pohľadávky, nemuseli byť dôsledne spracované a súdne vymáhané, môžu byť premlčané alebo ich skutočná výška nie je zhodná s údajmi v účtovnej evidencii postupcu, a že výška pohľadávok uvedená v prílohe č. 1 zmluvy ku dňu poslednej bilancie slúži iba na špecifikáciu pohľadávok a nezaručuje určenie presnej výšky pohľadávok v deň účinnosti postúpenia. Zároveň sa dohodli, že konečná výška pohľadávok ku dňu účinnosti postúpenia vrátane vyjadrenia konečnej hodnoty ku dňu účinnosti postúpenia bude určená v Záverečnom protokole. V bode 5.5. zmluvy sa strany dohodli, že len v prípade, ak právny predchodca žalobcu po doručení Záverečného protokolu zistí, že ktorákoľvek pohľadávka uvedená v prílohe č. 1 zmluvy a súčasne v Záverečnom protokole alebo jej časť sa nestala majetkom právneho predchodcu žalobcu z dôvodu, že ešte do dňa účinnosti postúpenia v plnom rozsahu alebo čiastočne zanikla splnením alebo započítaním alebo z iného právneho dôvodu, vráti právny predchodca žalovaného právnemu predchodcovi žalobcu príslušnú prijatú odplatu za pohľadávku (ak pohľadávka v celom rozsahu zanikla), resp. zálohu za odplatu alebo jej časť. Podľa bodu 7.7. zmluvy právny predchodca žalovaného nezodpovedá za to, že právny predchodca žalobcu neodovzdal, resp. neodovzdá dokumenty, prípadne neposkytol, resp. neposkytne informácie, ktoré nemá alebo nebude mať k dispozícii. Podľa bodu 7. 8. zmluvy právny predchodca žalobcu zobral na vedomie a uznal, že postúpenie pohľadávok podľa zmluvy sa uskutočňuje na báze "TAK AKO JE, KDE JE", a to bez odvolania, pričom postupca mu neposkytuje žiadnu záruku alebo garanciu, explicitnú alebo implicitnú v súvislosti so žiadnou pohľadávkou. Právny predchodca žalobcu zobral na vedomie, že na základe zmluvy nadobudol pohľadávky na báze "TAK AKO JE, KDE JE" a to bez odvolania, s výnimkou prípadov, keď zmluva stanovuje inak. V bode 8. 2. zmluvy sa strany dohodli, že právny predchodca žalovaného nezodpovedá za vymožiteľnosť žiadnej z pohľadávok postupovaných podľa zmluvy a vymožiteľnosť, resp. nevymožiteľnosť jednotlivých postupovaných pohľadávok, nemá žiadny vplyv na odplatu za pohľadávky alebo na celkovú odplatu a právnemu predchodcovi žalobcu nezakladá žiadne právo na zľavu z odplát za pohľadávky alebo z celkovej odplaty. Týmto nebolo dotknuté ustanovenie bodu 5. 5. zmluvy. Z potvrdenia o záverečnom protokole, podpísanom účastníkmi konania dňa 22.06.2006 vyplýva, že dňa 28.04.2006 postupca odovzdal postupníkovi záverečný protokol podľa zmluvy. Z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k 9Cb 115/00 - 47 zo dňa 15.10.2003, právoplatným dňa 22.01.2004 zistil, že spoločnosť EKOZAR spol. s.r.o., Rozmarínová 8, Trenčín, bola zaviazaná zaplatiť právnemu predchodcovi žalovaného sumu 1.425.448,25 eur s príslušenstvom a trovy konania. Dospel k záveru, že nedôvodne právny predchodca žalobcu namietal, že právny predchodca žalovaného mu postúpil neexistujúcu pohľadávku, keď predmetná pohľadávka smerovala voči existujúcemu právnemu subjektu, pretože obchodná spoločnosť zaviazaná na zaplatenie istiny EKOZAR spol. s r.o., ako povinný, zanikol bez právneho nástupcu uznesením Okresného súdu Trenčín 40 CbR/134/2006 - 23 zo dňa 04.03.2010, právoplatným dňa 06.04.2010. Konštatoval, že právny predchodca žalobcu mal od uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky do zániku tejto obchodnej spoločnosti viac ako 4 roky, aby pohľadávku vymáhal. Právny predchodca žalobcu nepreukázal vymáhanie pohľadávky a nemôže dôsledky svojej nečinnosti prenášať na ťarchu právneho predchodcu žalovaného. Poukázal aj na to, že samotná zmluva o postúpení pohľadávok upravovala v čl. VIII otázku vymožiteľnosti jednotlivých postupovaných pohľadávok. Ďalej uviedol, že ak by aj bol uplatnený nárok opodstatnený, posúdil ako dôvodnú námietku premlčania vznesenú právnym predchodcom žalovaného, keď dospel k záveru, že uplatnený nárok treba posudzovať podľa všeobecnej úpravy uvedenej v ustanovení § 107 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na to, že Obchodný zákonník upravuje v ustanovení § 394 ods. 2 len premlčanie vrátenia bezdôvodného obohatenia plnením z neplatnej zmluvy, pričom špeciálne upravuje začiatok plynutia premlčacej doby, ktorá začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo a iné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia Obchodný zákonníka neupravuje. Keďže premlčanie vydania bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu nie je vôbec upravené Obchodným zákonníkom, je nutné aplikovať Občiansky zákonník. Vykonaným dokazovaním zistil, že najneskôr 6. júla 2006 mal právny predchodca žalobcu k dispozícii zmluvnú dokumentáciu k postúpenej pohľadávke, a teda najneskôr v tento deň sa mohol dozvedieť o údajnej neexistencii pohľadávky a o prípadnom bezdôvodnom obohatení právneho predchodcu žalovaného, a teda týmto dňom začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie si nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ďalej vykonaným dokazovaním zistil, že právny predchodca žalobcu zaplatil právnemu predchodcovi žalovaného odplatu najneskôr dňa 28.05.2006 a v tento deň mu teda začala plynúť trojročná objektívna premlčacia lehota na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Právny predchodca žalobcu si však nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnil až dňa 17.02.2010 podaním žaloby, a teda po uplynutí subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby, a preto jeho nárok je premlčaný. O náhrade trov konania rozhodol tak, že právnemu predchodcovi žalovaného náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnil, a ani mu žiadne trovy nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote právny predchodca žalobcu, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V prípade potvrdenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom žiadal pripustiť dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu na právne posúdenie otázok, či právny predchodca žalovaného na právneho predchodcu žalobcu postúpil existujúcu pohľadávku, a či je na premlčanie nároku právneho predchodcu žalobcu potrebné aplikovať úpravu podľa Občianskeho zákonníka, ktoré otázky považuje za zásadný význam. Namietal, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy a skutkové zistenia nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym právnym záverom, že právny predchodca žalovaného postúpil na neho existujúcu pohľadávku, a že námietka premlčania právneho predchodcu žalovaného je dôvodná. Namietal, že právny predchodca žalovaného odstúpil od zmluvy o odplatnom prevode akcií, odstúpenie bolo spoločnosti EKOZAR spol. s r.o. doručené dňa 23.09.1999, čím odstúpenie nadobudlo účinnosť. Dňa 21.11.2002 doručil právny predchodca žalovaného dlžníkovi "späťvzatie odstúpenia od zmluvy"; dlžník neudelil súhlas k späťvzatiu odstúpenia od zmluvy o odplatnom prevode akcií. Zmluva o odplatnom prevode akcií zanikla podľa jeho názoru doručením oznámenia o odstúpení od zmluvy dlžníkovi, čím zanikla aj pohľadávka na zaplatenie kúpnej ceny a príslušenstva. Namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal zásadnou otázkou právnych následkov odstúpenia od zmluvy o odplatnom prevode akcií. Vychádzal len z právoplatného rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15.10.2003 č.k. 9Cb 115/00 - 47, nezaoberal sa však posúdením vzájomnej korelácie (väzby) medzi právnymi následkami od zmluvy o odplatnom prevode akcií a uvedeným rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne. Namietal, že z priloženého spisu Krajského súdu v Trenčíne a odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trenčíne je zrejmé, právny predchodca žalobcu, konajúci súd neinformoval o odstúpení od zmluvy o odplatnom prevode akcií, ani o následnom späťvzatí tohto odstúpenia, a preto sa konajúci súd otázkou samotnej platnosti zmluvy o odplatnom prevode akcií nezaoberal a právnemu predchodcovi žalobcu rozsudkom žalovanú pohľadávku priznal. Poukázal na to, že predmetom konania pred Krajským súdom v Trenčíne bola žaloba o zaplatenie, a nie žaloba o určenie, či je zmluva o odplatnom prevode akcií platná. Namietal, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno vyvodiť, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že napriek výroku rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, ktorým uložil dlžníkovi povinnosť zaplatiť pohľadávku v sume 42.943.054 Sk a trovy konania v sume 500.000 SK, právny predchodca žalovaného ako postupca postúpil na neho ako postupníka pohľadávku v sume 192.032.303 Sk. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal podľa jeho názoru so vzájomnou kolíziou skutočností, a to odstúpenia od zmluvy o odplatnom prevode akcií a právnymi následkami tohto odstúpenia, rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, ktorým uložil dlžníkovi povinnosť zaplatiť pohľadávku 42.943.054 Sk a trovy konania v sume 500.000 Sk, vyčíslenú ku dňu 31.12.1998, vzájomným vzťahom medzi odstúpením od zmluvy o odplatnom prevode akcií a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne a vyčíslením pohľadávky v sume 192.032.303 Sk v samotnej zmluve o postúpení pohľadávky. Podľa jeho názoru doručením odstúpenia od zmluvy o odplatnom prevode akcií dlžníkovi táto zmluva zanikla so všetkými zákonnými dôsledkami odstúpenia od zmluvy. Ďalej uviedol, že aj keď rozsudok Krajského súdu nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, pričom z priloženého spisu Krajského súdu v Trenčíne vyplýva, že dlžník ako žalovaný sa konania nezúčastňoval, a ani neprevzal rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, tento rozsudok nemôže konvalidovať ani obnoviť zánik zmluvného vzťahu zo zmluvy o odplatnom prevode akcií po odstúpení od tejto zmluvy. Namietal aj nesprávne právne posúdenie premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z plnenia bez právneho dôvodu súdom prvej inštancie, keď na zistený skutkový stav aplikoval namiesto plynutia všeobecnej 4-ročnej lehoty premlčania podľa Obchodného zákonníka, 3-ročnú objektívnu a 2-ročnú subjektívnu lehotu podľa Občianskeho zákonníka. V tomto smere poukázal na svoje písomné stanovisko k otázke premlčania, ktoré uviedol v žalobe, ktorého sa pridržiava, a ďalej na rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky, č.k. 35Odo 619/2002 zo dňa 18.06. 2003, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obo 173/2002, sp.zn. 4Obo 57/2003 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV ÚS 214/04, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo 86/2005, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 41Cob 224/2012 zo dňa 27.06.2013, ako aj na príspevok N.. S.. V. V. v časopise Bulletin slovenskej advokácie č. 10/2006 a č. 12/2006 a poukázal na to, že v zmluve o postúpení pohľadávok sa zmluvné strany dohodli, že vzťahy súvisiace so zmluvou o postúpení pohľadávok, sa riadia podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Stranami tohto zmluvného vzťahu sú právnické osoby, a teda ide čisto o obchodný vzťah. Podľa jeho názoru, ak právna teória aj súdna prax prijali závery, že pri bezdôvodnom obohatení plnením z neplatnej zmluvy sa v prípade obchodno-záväzkových vzťahov lehota na premlčania nároku riadi Obchodným zákonníkom, nie sú dané žiadne opodstatnené argumenty na to, aby sa otázka doby premlčania pri bezdôvodnom obohatení plnením bez právneho dôvodu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, v obchodno-záväzkových vzťahoch posudzovala inak, t.j. podľa úpravy Občianskeho zákonníka. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, keď v odôvodnení sa súd prvej inštancie nezaoberal zásadnou otázkou, a to otázkou vplyvu odstúpenia od zmluvy o odplatnom prevode akcií na existenciu pohľadávky, ktorá mu mala byť postúpená a taktiež sa nevysporiadal s rozdielnou výškou pohľadávky, uloženej rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne a výškou postúpenej pohľadávky a týmto nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. 3. Právny predchodca žalobcu vo svojom vyjadrení k odvolaniu právneho predchodcu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Dôvody uvedené v odvolaní právneho predchodcu žalobcu považuje za účelové. 4. Uznesením zo dňa 05.08. 2014 č.k. 11C 26/2010 - 245 súd prvej inštancie podľa § 92 ods. 2, 3 O. s. p., účinného v čase vydania uvedeného uznesenia, pripustil zmenu účastníkov konania tak, že namiesto pôvodného žalobcu do konania vstúpila spoločnosť OZETA NEO a.s., so sídlom Dopravná 2098/9, Topoľčany, IČO: 36329843, z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom sporu. 5. Odvolací súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 26.09.2017 č.k. 8Co/720/2014-261 tak, že v odvolacom konaní sa pokračuje namiesto žalovaného: Fond národného majetku Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 17 333 768, s jeho právnym nástupcom: MH Manažment, a.s. so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 50 088 033; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v priebehu odvolacieho konania pôvodne žalovaný Fond národného majetku, so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, zanikol a jeho právnym nástupcom sa na základe rozhodnutia č. 49/2015 Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 22. decembra 2015 stala spoločnosť MH Manažment, a.s. so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, a preto podľa § 64 C.s.p. rozhodol, že v konaní pokračuje s týmto právnym nástupcom pôvodne žalovaného. Odvolací súd sa ďalej stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že právnym predchodcom žalobcu uplatnený nárok nie je opodstatnený, pretože právny predchodca žalovaného mu postúpil existujúcu pohľadávku, pričom pri posudzovaní existencie predmetnej postúpenej pohľadávky správne súd prvej inštancie vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 9Cb 115/00-47 zo dňa 15.10.2003, právoplatného dňa 22.01.2004, ktorým bola spoločnosť EKOZAR spol. s r.o. Trenčín zaviazaná zaplatiť právnemu predchodcovi žalovaného istinu 42.943.054 eur s príslušenstvom a trovy konania, a z ktorého vyplýva, že predmetná pohľadávka právneho predchodcu žalovaného proti dlžníkovi EKOZAR s.r.o Trenčín nezanikla odstúpením od zmluvy o predaji akcií doručeným spoločnosti EKOZAR s.r.o. dňa 23.09.1999, a teda v čase postúpenia právnym predchodcom žalovaného na právneho predchodcu žalobcu existovala, a to bez ohľadu na to, či v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp.zn. 9Cb 115/00 bola posudzovaná platnosť, resp. neplatnosť uvedeného odstúpenia od zmluvy o predaji akcií, ktoré odstúpenie následne právny predchodca žalovaného zobral späť, keď rozhodujúce je, že o tejto pohľadávke právneho predchodcu žalovaného proti jeho dlžníkovi bolo rozhodnuté právoplatným súdnym rozhodnutím, ktoré je záväzné, tak, že táto pohľadávka bola právnemu predchodcovi žalovaného proti jeho dlžníkovi priznaná. Keďže predmetná pohľadávka v čase postúpenia existovala, preto právnemu predchodcovi žalobcu nevzniklo právo na vrátenie prijatej odplaty za pohľadávku v zmysle bodu 5.5. zmluvy o postúpení titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Ďalej odvolací súd uviedol, že irelevantné sú aj námietky týkajúce sa prípadného premlčania takéhoto práva. 6. V dôsledku dovolania podaného žalobcom proti rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26.02.2019 sp.zn. 4 Cdo 39/2018rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26.09.2017 sp.zn. 8Co/720/2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené v otázke posúdenia uplatnenej námietky premlčania. Konštatoval, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, pričom k zásadným otázkam namietaným v odvolaní žalobcu, hoci išlo o podstatné námietky, sa nevyjadril, v odôvodnení svojho rozhodnutia ich nespomína, ani nepovažoval za potrebné zdôvodniť prečo považuje odvolanie (v tejto časti) za nedôvodné. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal otázkou, či nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo medzi podnikateľmi, je nutné posudzovať podľa Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka, nakoľko od tohto posúdenia závisí i prípadné premlčanie tohto práva, ktorú skutočnosť žalobca namietal v odvolaní. K tejto odvolacej námietke vo svojom rozhodnutí iba uviedol "irelevantné sú aj námietky týkajúce sa prípadného premlčania takéhoto práva". 7. Odvolací súd v ďalšom konaní znovu preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 8. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že právny predchodca žalovaného postúpil odplatne právnemu predchodcovi žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 17.02.2006 okrem iného aj pohľadávku voči spoločnosti EKOZAR spol. s r.o. Trenčín v hodnote 6.270.439,23 eur (188.903.192 Sk) vzniknutú na základe zmluvy o odplatnom prevode akcií spoločnosti DOPRAVNO-MECHANIZAČNÝ PODNIK Nitra a.s., Nitra zo dňa 18.09.1995. Žalobca v žalobe tvrdil, že predmetná pohľadávka ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení neexistovala, pretože zanikla dňom účinnosti odstúpenia od zmluvy o predaji akcií spoločnosti EKOZAR s.r.o., t.j. dňom 23.09.1999. Z dôvodu, že žalovaný na neho predmetnou zmluvou postúpil pohľadávku, ktorá neexistovala, domáhal sa zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúcom v plnení bez právneho dôvodu. Predmetná pohľadávka, ktorá bola predmetom postúpenia, bola však právnemu predchodcovi žalovaného priznaná rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15.10.2003 č.k. 9Cb 115/00-47, právoplatným dňa 22.01.2004, proti spoločnosti EKOZAR spol. s r.o., Trenčín v sume 42.943.054 Sk s príslušenstvom, z čoho vyplýva, že predmetná pohľadávka nezanikla odstúpením od zmluvy o predaji akcií doručeným spoločnosti EKOZAR s.r.o. dňa 23.09.1999, a teda v čase postúpenia právnym predchodcom žalovaného na právneho predchodcu žalobcu existovala, a to bez ohľadu na to, či v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp.zn. 9Cb 115/00 bola posudzovaná platnosť, resp. neplatnosť uvedeného odstúpenia od zmluva o predaji akcií, ktoré odstúpenie následne právny predchodca žalovaného zobral späť, keď rozhodujúce je, že o tejto pohľadávke právneho predchodcu žalovaného proti jeho dlžníkovi bolo rozhodnuté právoplatným súdnym rozhodnutím, ktoré je záväzné, tak, že táto pohľadávka bola právnemu predchodcovi žalovaného proti jeho dlžníkovi priznaná. 9. Podľa § 159 ods. 2 O.s.p., účinného v čase vydania rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 9Cb 115/0-47 zo dňa 15.10.2003, ako aj v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok medzi právnymi predchodcami strán sporu, výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. 10. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že právny predchodca žalovaného pri postúpení predmetnej pohľadávky na právneho predchodcu žalobcu vychádzal z výroku právoplatného rozsudku, ktorým mu táto pohľadávka proti spoločnosti EKOZAR spol. s r.o. Trenčín bola priznaná, ktorý výrok bol pre neho záväzný a postúpil na právneho predchodcu žalobcu svoju existujúcu pohľadávku voči tejto spoločnosti. Správne súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na skutočnosť, že spoločnosť EKOZAR spol. s r.o. zanikla bez právneho nástupcu uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 40 CbR/134/2006-23 zo dňa 04.03.2010, právoplatným dňa 06.04.2010, a teda právny predchodca žalobcu ako nadobúdateľ postúpenej pohľadávky, mal od jej nadobudnutia uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávok do zániku tejto obchodnej spoločnosti možnosť počas štyroch rokov pohľadávku vymáhať. 11. Námietky právneho predchodcu žalobcu v jeho odvolaní, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s odstúpením od zmluvy o odplatnom prevode akcií a právnymi následkami tohto odstúpenia, vzájomným vzťahom medzi odstúpením od zmluvy o odplatnom prevode akcií a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bola uložená dlžníkovi povinnosť zaplatiť pohľadávku v sume 42.943.054 Sk a trovy konania v sume 500.000 Sk, vyčíslená ku dňu 31.12.1998 a vyčíslením pohľadávky v sume 192.032.303 Sk v zmluve o postúpení pohľadávky, sú irelevantné pre posúdenie existencie tejto pohľadávky v čase jej postúpenia na právneho predchodcu žalobcu, keď právoplatný rozsudok Krajského súdu v Trenčíne je záväzný, a to bez ohľadu na to, či po jeho vydaní boli zistené ďalšie skutočnosti, ktoré neboli v čase jeho vydania známe a v konaní posúdené (pokiaľ nie sú predmetom posudzovania na základe návrhu na obnovu konania), pretože tieto skutočnosti, týkajúce sa právneho vzťahu právneho predchodcu žalovaného a jeho dlžníka, nemožno posudzovať v inom konaní vedenom medzi inými stranami. Z uvedeného právoplatného rozsudku je preto potrebné vychádzať pri posudzovaní existencie predmetnej pohľadávky v čase jej postúpenia a z uvedeného rozsudku Krajského súdu v Trenčíne vyplýva, že táto pohľadávka v čase postúpenia na právneho predchodcu žalobcu existovala, resp. právnym predchodcom žalobcu tvrdeným odstúpením právneho predchodcu žalovaného od zmluvy o odplatnom prevode akcií pred vydaním tohto rozsudku nezanikla. Pokiaľ právny predchodca žalobcu poukazuje na rozdielnu výšku, v ktorej bola priznaná súdnym rozhodnutím právnemu predchodcovi žalovaného, a v ktorej bola vyčíslená v zmluve o postúpení pohľadávky, táto skutočnosť je taktiež bez právneho významu pre posúdenie existencie tejto pohľadávky z hľadiska právnym predchodcom žalobcu tvrdeným spôsobom zániku tejto pohľadávky pred jej postúpením, keď nemohla týmto spôsobom (odstúpením od zmluvy) zaniknúť čiastočne, ale mohla zaniknúť len celá, avšak v danom prípade nemohla zaniknúť celá táto pohľadávka, keď bola právnemu predchodcovi žalovaného priznaná právoplatným súdnym rozhodnutím, vydaným a právoplatným po dátume, ku ktorému mala podľa tvrdenia právneho predchodcu žalobcu zaniknúť, a ktoré rozhodnutie je záväzné, pokiaľ ide o existenciu pohľadávky právneho predchodcu žalovaného voči jeho dlžníkovi v čase vydania tohto rozsudku, ktorého vecnú správnosť v tomto konaní nemožno preskúmavať. 12. Správne preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná pohľadávka v čase postúpenia existovala. Vzhľadom na to nemohlo dôjsť na strane právneho predchodcu žalovaného odplatným postúpením tejto pohľadávky k vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor právneho predchodcu žalobcu, spočívajúceho v plnení bez právneho dôvodu. 13. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na znenie bodov 4.4., bod 4.6. zmluvy o postúpení, z ktorých vyplýva, že právny predchodca žalobcu si bol vedomý a uznal, že pohľadávky podľa zmluvy boli rizikové a sporné a ktorákoľvek, prípadne aj žiadna z postupovaných pohľadávok, nemusí ku dňu účinnosti postúpenia existovať, a že ktorákoľvek, prípadne všetky pohľadávky, nemuseli byť dôsledne spracované a súdne vymáhané, môžu byť premlčané alebo ich skutočná výška nie je zhodná s údajmi v účtovnej evidencii postupcu, a že výška pohľadávok uvedená v prílohe č. 1 zmluvy ku dňu poslednej bilancie slúži iba na špecifikáciu pohľadávok a nezaručuje určenie presnej výšky pohľadávok v deň účinnosti postúpenia. Taktiež sa dohodli, že konečná výška pohľadávok ku dňu účinnosti postúpenia vrátane vyjadrenia konečnej hodnoty ku dňu účinnosti postúpenia, bude určená v záverečnom protokole. Podľa bodu 7. 8. zmluvy o postúpení pohľadávok právny predchodca žalobcu zobral na vedomie a uznal, že postupca mu neposkytuje žiadnu záruku alebo garanciu v súvislosti so žiadnou pohľadávkou, a že na základe zmluvy nadobudol pohľadávky na báze "TAK AKO JE, KDE JE", s výnimkou prípadov, keď zmluva ustanovuje inak. 14. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo ani dôjsť ku vzniku bezdôvodného obohatenia na strane právneho predchodcu žalovaného, spočívajúceho v plnení bez právneho dôvodu tak, ako tvrdil žalobca, keď k poskytnutiu plnenia zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, a nie bez právneho dôvodu, pričom nebolo zistené, že by niektorá zo zmluvných strán od predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok odstúpila a túto skutočnosť ani žiadna strana sporu netvrdila. Pokiaľ žalobca žalobu odôvodňoval aj poukazom na bod 5.5. zmluvy o postúpení pohľadávok, podľa ktorého v prípade zistenia po doručení záverečného protokolu, že ktorákoľvek pohľadávka uvedená v prílohe č. 1 a súčasne v záverečnom protokole alebo jej časť sa nestala majetkom žalobcu z dôvodu, že ešte do dňa účinnosti postúpenia v plnom rozsahu alebo čiastočne zanikla splnením alebo započítaním, alebo z iného právneho dôvodu, vráti žalovaný žalobcovi príslušnú prijatú odplatu za pohľadávku, resp. zálohu za odplatu alebo jej časť; z obsahu tohto ustanovenia vyplýva, že nezakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale na plnenie zo zmluvy vo forme vrátenia prijatej odplaty, v prípade splnenia dohodnutých podmienok. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci na základe vykonaného dokazovania nebol preukázaný zánik predmetnej pohľadávky, príp. jej časti, do dňa účinnosti postúpenia, nevzniklo žalobcovi právo na vrátenie odplaty v zmysle tohto ustanovenia zmluvy. 15. Odvolací súd sa ďalej v zmysle právneho názoru dovolacieho súdu, uvedeného v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 39/2018 zo dňa 26.02.2019, ktorým je v zmysle § 455 C.s.p. viazaný, zaoberal otázkou, či nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo medzi podnikateľmi, je nutné posudzovať podľa Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka, nakoľko od tohto posúdenia závisí i prípadné premlčanie tohto práva, ktorú skutočnosť žalobca namietal v odvolaní. 16. Podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok medzi právnymi predchodcami strán, touto časťou zákona sa spravujú tak isto záväzkové vzťahy medzi štátom, samosprávnou územnou jednotkou alebo právnickou osobou zriadenou zákonom ako verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi, pri uzavieraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, že ich obsahom je uspokojovanie verejných potrieb. 17. Podľa § 261 ods. 6 cit. zákona zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. 18. V prejednávanej veci bol právny vzťah medzi stranami sporu, resp. ich právnymi predchodcami, založený zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 17.02.2006, ktorou žalovaný postúpil žalobcovi okrem iného aj pohľadávku voči spoločnosti EKOZAR spol. s r.o. Trenčín, vzniknutú na základe zmluvy o odplatnom prevode akcií spoločnosti DOPRAVNO-MECHANIZAČNÝ PODNIK Nitra a.s., Nitra zo dňa 18.09.2015. Medzi stranami nebolo sporné, že ide o obchodný záväzkový vzťah v zmysle § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, keď aj žalovaný vznesenú námietku premlčania odôvodňoval tým, že Obchodný zákonník neupravuje osobitnú premlčaciu dobu pre uplatnenie nárokov z bezdôvodného obohatenia, a preto je potrebné aplikovať Občiansky zákonník, ktorý osobitnú premlčaciu dobu pre uplatnenie nárokov z bezdôvodného obohatenia upravuje v ust. § 107. Taktiež súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti námietky premlčania vznesenej žalovaným vychádzal z právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku, ale dospel k nesprávnym právnym záverom, že tento inštitút v Obchodnom zákonníku nie je riešený komplexne a ucelene, keď ust. § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje len premlčanie vrátenia bezdôvodného obohatenia plnením z neplatnej zmluvy, pričom špeciálne upravuje začiatok plynutia premlčacej doby, a keďže iné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia vrátane osobitnej úpravy začiatku plynutia premlčacej doby Obchodný zákonník neupravuje, je nutné na premlčanie týchto nárokov aplikovať všeobecnú úpravu zakotvenú v Občianskom zákonníku. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil a posúdil ako dôvodnú námietku žalobcu, týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z plnenia bez právneho dôvodu súdom prvej inštancie, keď aplikoval namiesto plynutia všeobecnej štvorročnej lehoty premlčania podľa Obchodného zákonníka trojročnú objektívnu a dvojročnú subjektívnu lehotu podľa Občianskeho zákonníka. Uvedený záver vyplýva nielen z judikatúry, na ktorú poukázal žalobca vo svojom odvolaní, ale aj z nálezov Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 92/06-39 zo dňa 22.03.2007 a sp.zn. IV. ÚS 70/2018 z 20.06.2018. 19. Ústavný súd SR v náleze č.k. II. ÚS 92/06-39 zo dňa 22.03.2007 uviedol, že "už v konaní vedenom pod sp.zn. IV. ÚS 214/04 vyslovil právny názor, podľa ktorého, ... " aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi Občianskym zákonníkom, premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka". "Ústavný súd SR v tejto súvislosti uviedol, že si je na jednej strane vedomý toho, že citovaný právny názor sa v označenom konaní týkal len jedného špecifického prípadu bezdôvodného obohatenia, ale zároveň, stotožňujúc a opierajúc sa o vyššie citovanú argumentáciu z vyjadrenia predsedu Najvyššieho súdu SR konštatoval, že citovaný právny názor vyslovený v konaní sp.zn. IV. ÚS 214/04 je použiteľný aj pre riešenia premlčania iných práv v obchodných vzťahoch, a na tomto základe uzavrel, že v danom prípade postupovali tak krajský súd, ako aj najvyšší súd správne, ak dospeli k záveru, že na dĺžku doby premlčania je v danom prípade potrebné aplikovať všeobecnú, t.j. štvorročnú premlčaciu dobu ustanovenú v § 397 Obchodného zákonníka". 20. Ústavný súd SR v náleze sp.zn. IV. ÚS 70/2018 uviedol, že "Text § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka platného a účinného od 01. februára 2004 a súčasné znenie § 261 ods. 9 jednoznačne ustanovuje, že zmluvy, ktoré ako zmluvné typy, upravuje len Občiansky zákonník a aplikujú sa na vzťahy medzi osobami uvedenými v § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a Obchodným zákonníkom. Z uvedeného vyplýva, že z Občianskeho zákonníka sa budú na obchodný vzťah aplikovať len ustanovenia o príslušnom zmluvnom type. Na všetko ostatné, čo priamo zmluvný typ neupravuje, sa budú aplikovať všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch vrátane inštitútu premlčania". Ďalej v uvedenom náleze konštatoval, že "v Obchodnom zákonníku existujúc tzv. komplexné úpravy právnych inštitútov obsiahnuté v celom rozsahu v Obchodnom zákonníku, keď aplikácia Občianskeho zákonníka je v týchto prípadoch vylúčená, a to preto, že buď v ňom úprava takejto otázky chýba, alebo preto, že odchýlna úprava v Obchodnom zákonníku je komplexnou a vychádza z odlišných princípov ako občianskoprávna úprava a je v súlade s logikou veci a jej spravodlivým usporiadaním použiť v tomto prípade na vzťahy obchodnej povahy úpravu obsiahnutú v Obchodnom zákonníku. Komplexná úprava určitého inštitútu v Obchodnom zákonníku je potom nezávislá od úpravy tohto inštitútu v Občianskom zákonníku. Ustanovenia § 391 až § 397 Obchodného zákonníka majú v pomere k § 107 Občianskeho zákonníka povahu lex specialis, a nie naopak. Obsah zmlúv o nájme nebytových priestorov uzavretých medzi účastníkmi konania sa tak nepochybne riadi ustanoveniami zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, ale právne vzťahy vzniknuté na základe týchto zmlúv o nájme nebytových priestorov podliehajú obchodno-právnej úprave, lebo tieto otázky možno v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka riešiť podľa Obchodného zákonníka. Pojem "otázka" použitý v § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka je potrebné vykladať ako inštitút, v tomto prípade inštitút premlčania, a úpravu tohto inštitútu v Obchodnom zákonníku je potrebné považovať za ucelenú a od Občianskeho zákonníka nezávislú úpravu. 21. Z uvedeného vyplýva, že Obchodný zákonník obsahuje komplexnú úpravu premlčania v ustanoveniach § 391 a nasl., pričom v § 394 ods. 2 odchýlne upravuje len začiatok plynutia premlčacej doby, avšak v § 397 upravuje všeobecnú štvorročnú premlčaciu dobu a ak pre premlčanie niektorého práva Obchodný zákonník neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu, premlčuje sa toto právo vo všeobecnej premlčacej štvorročnej dobe. Z uvedeného je zrejmé, že záver súdu prvej inštancie o premlčaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 22. Uvedené závery týkajúce sa premlčania nemajú však vplyv na vecnú správnosť výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol, keď v konaní aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol preukázaný vznik bezdôvodného obohatenia u právneho predchodcu žalovaného na úkor právneho predchodcu žalobcu, spočívajúceho v plnení bez právneho dôvodu, a ani vznik práva na vrátenie prijatej odplaty za pohľadávku v zmysle bodu 5.5. Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi právnymi predchodcami strán. 23. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 24. O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal, pretože mu trovy nevznikli. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).