Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/205/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211205783 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1211205783.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobcu: Magellan Central Europe s.r.o., Mostová 2, Bratislava, IČO: 44 414 315 zastúpený advokátkou JUDr. Ľudmilou Penz Vachulovou, Leškova 3/A, Bratislava proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Bratislava, Pažítková 4, Bratislava, IČO: 31 813 861, v konaní o zaplatenie 807. 000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 08.02.2017, č.k. 18C/55/2012-492, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 08.02.2017, č.k. 18C/55/2012-492 v napadnutej časti, t.j. v časti v ktorej súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol, a v časti trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 510 258,38 eur, spolu s úrokom z omeškania 9% ročne od 16.7.2010 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Zároveň žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 26%. Súd prvej inštancie uviedol, že pôvodný žalobca spoločnosť REBLOK a.s., Bratislava sa žalobou zo dňa 09.03.2011 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 510.258,38 eur s príslušenstvom, v priebehu konania podaním doručeným dňa 09.03.2012 pôvodný žalobca žiadal o pripustenie zmeny petitu a žiadal, aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 807.000 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 510.258,38 € od 16.07.2010 do 07.03.2012 a zo sumy 807.000 € od 08.03.2012 od zaplatenia. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že pôvodný žalobca na základe kúpnej zmluvy zo dňa 02.03.2010 kúpil od žalovaného do svojho výlučného vlastníctva nehnuteľnosti nachádzajúce sa v Bratislave - katastrálne územie D. a to parc. č. XXXXX/X, parc. č. XXXXX/XX, parc. č. XXXXX/XX, parc. č. XXXXX/XX, parc. č. XXXXX/XX, parc. č. XXXXX/XX a stavbu súp. č. XXX stojaca na pozemku parc. č. XXXXX/X (stavbu bývalej materskej škôlky skladajúcej sa z troch pavilónov A,B a C). Časť kupovanej stavby súp. č. XXX a to konkrétne pavilón B (v nájomnej zmluve označený ako pavilón 2), užíval pôvodný žalobca na základe nájomnej zmluvy zo dňa 30.04.2002. Časť tejto stavby - pavilón C (v nájomnej zmluve označený ako pavilón 3) užíval pôvodný žalobca na základe nájomnej zmluvy zo dňa 14.02.2002. So súhlasom žalovaného vykonal pôvodný žalobca v rokoch 2002 až 2009 rozsiahlu rekonštrukciu ním užívaných častí stavby (pavilónu B a pavilónu C). Žalovaný súhlasil so zhodnotením nehnuteľnosti súp. č. 500 formou rekonštrukcie pavilónu B a C, nezaviazal sa však uhradiť pôvodnému žalobcovi náklady investované do svojho majetku. Nájomné zmluvy zanikli dňa 15.7.2010, kedy sa pôvodný žalobca stal výlučným vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti. Zhodnotenie stavby predstavuje sumu 510 258,38 eur. Žalovaný svoj záväzok voči pôvodnému žalobcovi teda to, o čo sa zvýšila hodnota nehnuteľností neuhradil. 2. Súd prvej inštancie vo veci prvý krát rozhodol rozsudkom zo dňa 01.03.2013, č.k. 18C/55/2012-289, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi celú žalovanú sumu, t.j. 807.000 € spolu s úrokom z omeškania, vrátene trov prvoinštančného konania. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a zároveň podal odvolanie i pôvodný žalobca, a to v časti týkajúcej sa trov prvoinštančného konania. Odvolací súd uznesením zo dňa 29.05.2014, č.k. 6Co/445/2013-322 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 01.03.2013, č.k. 18C/55/2012-289 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne nezdôvodnil, keď z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, či suma 807.000 € bola stanovená na celú nehnuteľnosť - objekt Materskej škôlky, M., reps., či znalecký posudok Ústavou súdneho inžinierstva v Žiline posudzoval celú zlúčenú stavbu pavilóny A,B,C. tento znalecký posudok ako listinný dôkaz nevyhodnotil. Odvolací súd nespochybňoval tento znalecký posudok, ktorý si žalovaný sám objednal a následne i v odvolaní spochybnil. Odvolací súd za nedostatočné odôvodnenie považoval i časť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý sa týkal priznaných úrokov z omeškania a za dôvodné považoval i odvolanie žalobcu v časti trov prvoinštančného konania. 3. V napadnutom a v poradí už druhom rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 08.07.2017, č.k. 18C/55/2012-492 súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom uviedol, že žalovaný svoj postoj k veci zmenil a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaný poukázal na ust. § 13 ods. 11 zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, ktoré ustanovenie považoval za lex specialis k ust. § 667 ods. 1 OZ. mal za to, že priznanie žalovaného nároku žalobcovi podľa § 667 ods. 1 OZ by bolo v rozpore s ust. § 13 ods. 1 zák. č. 278/1993 Z.z., a preto žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Žalobca vyslovil nesúhlas s tvrdením žalovaného, že nárok žalobcu je potrebné posudzovať podľa režimu § 13 ods. 11 citovaného zákona z dôvodu, že žalovaný nárok nie je uplatňovaný titulom nároku na úhradu nákladov podľa § 667 ods. 1, 2veta OZ, ale titulom nároku na vydanie zhodnotenia predmetu nájmu podľa § 667 ods. 1, 4 veta OZ. Preto je irelevantná výška nákladov, ktoré žalobca na zmenu predmetu nájmu vynaložil, pretože zmena predmetu nájmu vo vzťahu ku ktorej si žalobca uplatňuje svoj nárok, bola po vecnej stránke v plnej miere odsúhlasená žalovaným. Zároveň žalobca zdôraznil, že pokiaľ sa týka rekonštrukcie majetku štátu v správe UNB nad rámec predmetu nájmu, že ak popri rekonštrukcií pavilónov B a C došlo k realizácie čiastočnej rekonštrukcie plôch, ktoré žalobca nemal prenajaté, táto skutočnosť je irelevantná pretože v konaní si žalobca uplatňoval len nárok na vydanie zhodnotenia pavilónov B a C, ktoré mal prenajaté a ktorých rekonštrukciu žalovaný schválil. 4. Žalovaný v priebehu prvoinšančného konania podaním zo dňa 22.10.2014 vzniesol námietku premlčania celého žalovaného nároku. Uviedol, že UNB je štátna príspevková organizácia zriadená Ministerstvom zdravotníctva SR, na ktorú sa vzťahuje zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, podľa ktorého všetky právne úkony spojené s nakladaním a s majetkom štátu, vrátane udeľovania súhlasu musia mať písomnú formu inak sú neplatné v zmysle § 8b. Na platnosť nájomnej zmluvy sa vyžadoval súhlas zriaďovateľa - MZSR, ak to tento určil svojim opatrením (§ 13 ods. 6 cit. zákona). Žalovaný zdôraznil, že obidva dodatky týkajúce sa predlženia nájomných zmlúv mali byť opatrením schválením zo strany zriaďovateľa (MZSR) pod následkom neplatnosti zo zákona, čo sa však nestalo, súhlas zriaďovateľa nebol udelený. 5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 451 ods. 1 a 2 OZ, ust. § 458 ods. 1 OZ, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2 OZ, ust. § 39 OZ. Zároveň poukázal na zákon č. 278/1993 Z.z., o správe majetku štátu účinného ku dňu 01.05.2006 a mal za to, že žaloba je dôvodná len čiastočne. Konštatoval, že predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré spočívalo v zhodnotení nehnuteľností podľa § 667 ods. 1, 4 veta OZ. Záväzkový vzťah medzi stranami sporu súdu prvej inštancie posudzoval podľa Občianskeho zákonníka, keď vychádzal z dohodnutého účelu nájmu (užívanie na účely kancelárie), pričom zmluvy o nájme sa netýkali ani verejných potrieb, ani vlastnej prevádzky žalovaného. Navyše strany si nedohodli, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom v zmysle § 262 OZ. 6. K námietkam žalovaného o neplatnosť dodatkov č. 2 k nájomným zmluvám pre rozpor so zákonom č. 278/1993 Z.z. súd prvej inštancie uviedol, že z listinných dôkazov v súdnom spise ako je Odborné usmernenie MZ SR k vykonávaniu správy majetku štátu a nakladaniu s majetkom štátu zo dňa 31.7.2003, č. M/4976/2003, vrátane Dodatku č. 1 zo dňa 13.11.2003, č. 0478-1/2003-OPP) vyplýva, že na uzavretie, resp. na platnosť predmetných dodatkov bol potrebný písomný súhlas zriaďovateľa žalovaného (MZ SR), ktorý to určil svojím opatrením, konkrétne v bode 1.) Dodatku č. 1 zo dňa 13.11.2003, ktorý bol účinný aj ku dňu 1.5.2006, podľa ktorého na platnosť dodatku k zmluve o nájme nehnuteľných vecí štátu sa vyžaduje súhlas ministerstva v tých prípadoch, kedy sa dodatkom k zmluve mení alebo dopĺňa predmet zmluvy a mení dĺžka nájmu. Predmetnými Dodatkami č. 2 zo dňa 1.5.2006 sa menila (predlžovala) pôvodne dohodnutá dĺžka nájmu o 5 rokov, do r. 2011. Vzhľadom na uvedené je jednoznačné, že v danom prípade písomný súhlas zriaďovateľa žalovaného (MZ SR) bol potrebný. V konaní nebolo preukázané, že MZ SR takýto písomný súhlas udelilo. Preto sú Dodatky č. 2 zo dňa 1.5.2006 neplatné pre rozpor s ust. § 13 ods. 6 zák. č. 278/1993 Z.z. (§39 OZ). Dodatky č. 2 sú neplatné aj pre rozpor s ust. § 13 ods. 2 cit. zák., nakoľko ich uzatvoreniu nepredchádzalo osobitné ponukové konanie. 7. Súd prvej inštancie teda konštatoval, že nájom skončil ku dňu 30.4.2007, resp. 28.2.2007, pričom pôvodný žalobca nehnuteľnosti naďalej užíval a so súhlasom žalovaného nehnuteľnosti aj ďalej rekonštruoval a zhodnocoval. Súd prvej inštancie pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby považoval dátum ukončenia rekonštrukčných prác (nebol podstatný dátum ukončenia nájmu). Rekonštrukčné práce prebiehali v r. 2002 až 2009, pričom kolaudačné rozhodnutie bolo vydané 10.2.2009, dovtedy museli byť rekonštrukčné práce dokončené, a vtedy aj začala plynúť objektívna 3 ročná premlčacia doba. Súd prvej inštancie uviedol, že Znalecký posudok Ing. Jany Očenášovej, č. 157/2009, ktorým bola určená všeobecná hodnota nehnuteľností po jej zhodnotení, bol vypracovaný 07.10.2009, a najskôr v tento deň sa mohol pôvodný žalobca dozvedieť výšku bezdôvodného obohatenia a preto mohla začať plynúť 2 ročná subjektívna premlčacia doba. Dvojročná subjektívna premlčacia doba uplynula 7.10.2011. objektívna premlčacia doba uplynula 10.02.2012. Žaloba na zaplatenie sumy 510.258,38 eur bola podaná na súd dňa 09.03.2011, teda pred uplynutím objektívnej aj subjektívnej premlčacej doby. Zmena žaloby na zaplatenie 807.000 € bola podaná na súd dňa 09.03.2012, teda po uplynutí objektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ sa aj pôvodný žalobca dozvedel o tom, že bezdôvodné obohatenie by mohlo byť vyššie ako pôvodne žalovaná suma zo znaleckého posudku Žilinskej univerzity zo dňa 01.03.2012, je to irelevantné, pretože zmena žaloby bola podaná na súd až po uplynutí objektívnej premlčacej doby. Zdôraznil, že vo všeobecnosti totiž platí, že objektívnu premlčaciu dobu nemožno prekročiť, hoci by ešte boli podmienky pre plynutie subjektívnej premlčacej doby. Konštatoval, že námietka premlčania, ktorú v konaní vzniesol žalovaný je preto čiastočne dôvodná a to v časti prevyšujúcej pôvodne žalovanú sumu 510.258,38 €. Keďže ani samotný žalovaný v konaní nespochybňoval, že pôvodný žalobca vykonával rekonštrukčné práce na nehnuteľnostiach, ktoré v tom čase patrili štátu, a ktoré spravoval žalovaný a nepopieral, že pôvodný žalobca tieto nehnuteľnosti zhodnotil, súd prvej inštancie vychádzal z výšky zhodnotenia, ktorá bola určená znaleckým posudkom znalkyne Ing. Očenášovej zo dňa 07.10.2009, ktorá stanovila všeobecnú hodnotu nehnuteľností po rekonštrukcii, konkrétne, a to pavilónov B a C vo výške 634.707,38 €. Znaleckým posudkom znalca Dr. Ing. Romana Chotára zo dňa 6.8.2009 bola stanovená všeobecná hodnota nehnuteľností pred rekonštrukciou vo výške 124.449 €. Priznaná sumu je rozdiel medzi sumou 634.707,38 € a sumou 124.449 €, preto súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol s poukazom na vznesenú námietku premlčania. Znalecký posudok Žilinskej univerzity v Žiline č. 72/2012 zo dňa 1.3.2012 ďalej nevyhodnotil a v konaní sa nim nezaoberal, keďže z neho pri rozhodovaní o výške bezdôvodného obohatenia nevychádzal z dôvodu vznesenej námietky premlčania. Keďže sa žalovaný dostal so zaplatením do omeškania, súd priznal žalobcovi podľa § 517 ods. 2 OZ úroky z omeškania, ktorú výšku posúdil v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. Poukázal na list žalovaného zo dňa 15.07.2010, adresovaný Ministerstvo financií SR z ktorého vyplýva, že pôvodný žalobca si od žalovaného uplatňuje náhradu z titulu technického zhodnotenia objektov prenajatých nehnuteľností vo výške 510.258,38 €, t.j. najneskôr dňa 15.07.2010 vyzval pôvodný žalobca žalovaného na zaplatenie tejto sumy, čím sa dostal do omeškania dňa 16.07.2010. Od tohto dátumu súd prvej inštancie žalobcovi priznal úroky z omeškania. 8. O trovách prvoionštančného konania rozhodol s poukazom § 255 ods. 2 CSP, keď žalobca bol v konaní úspešný v cca 63% uplatneného nároku a neúspešný v cca 37% uplatneného nároku. Preto žalobcovi priznal nárok na i náhradu trov konania v rozsahu 26%. 9. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a napadol rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania podľa ust. § 365 písm. d), f), h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 296.741,62 € spolu s úrokom z omeškania s tým, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca mal za to, že sa súd prvej inštancie nevyporiadal s právnym názorom odvolacieho súdu vo vzťahu voči znaleckému posudku, keď prihliadol na námietku premlčania žalovaného a z tohto dôvodu mal nesprávne za to, že na znalecký posudok vo veci nie je dôvodné prihliadať. Znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline zabezpečil žalovaný s tým, že závery tohto posudku budú rešpektovať obidve strany sporu a s tým, že ním určená suma bude skutočne žalobcovi i vyplatená. Je absurdné, že v priebehu súdneho konania vzniesol žalovaný námietku premlčania, ktorá bola vyčíslená právne na základe ním vyhotoveného znaleckého posudku. Žalobca má za to, že do času zhotovenia znaleckého posudku nebolo možné uplatniť nárok v sume, ktorý vyčíslil predmetný posudok, pričom až do času zhotovenia znaleckého posudku nebolo možné stanoviť skutočnú výšku spôsobenej škody. Ak nebola známa výška škody, nemohla začať plynúť premlčacia doba. Namietanie premlčania uplatneného nároku žalobca kvalifikuje ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorý je priamo porušením ust. § 3 ods. 1 OZ. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, a teda mal vykonať dokazovanie a oboznámiť sa so znaleckým posudkom. 10. Žalovaný od vydania pôvodného rozsudku ( rozsudok č.k. 18C/55/2012-289) nezmenil právnu argumentáciu. Už podaním zo dňa 28.02.2013 žalovaný vzniesol námietku premlčania, kedy na túto súd prvej inštancie neprihliadal, nakoľko nesporne nebola dôvodná. Na námietku premlčania súd prvej inštancie prihliadal po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu , hoci dôvodom na zrušenie malo byť nedostatočné oboznámenia s dôkazom - znaleckým posudkom. Žalobca považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za nezákonný, keď súd prvej inštancie konštatoval premlčanie časti nároku z dôvodu, že mal byť vyčíslený po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty; do času kým nie je známa výška škody, táto nemôže byť premlčaná. Znalecký posudok vyhotovený Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline dal zhotoviť žalovaný, po tom čo už boli zhotovené predchádzajúce dva znalecké posudky. Žalobca označil ako neprimerané bremeno na ťarchu žalobcu, ak by mal preukázať, že zriaďovateľ udelil súhlas s uzavretím dodatkov k nájomným zmluvám. Mal za to, že konanie žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, toto je možné kvalifikovať ako šikanózny výkon práva. Vzhľadom na opakované vznesenie námietky premlčania podľa žalobcu bola v konaní porušená zásada právnej istoty. Taktiež súd prvej inštancie nepostupoval podľa záverov a pokynov odvolacieho súdu, ktorým ako súd vyššej inštancie viazaný. 11. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, podaním zo dňa 16.08.2017 a navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny. Žalovaný sa nestotožňuje s argumentáciou uvedenou v odvolaní žalobcu, keď odvolanie považuje za účelové a nedôvodné. 12. Žalobca vyvodzuje nezákonnosť rozsudku s poukazom na to, že vznesená námietka premlčania, konanie a procesná obrana žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, dokonca šikanózna s poukazom na § 3 odsek 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný uviedol, že dobrými mravmi ust. § 3 ods. 1 OZ rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Zdôraznil, že ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor druhého účastníka. V tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31.08.2004, sp.zn. 25Cdo/264/2003. Žalovaný mal za to, že námietku premlčania je možné vzniesť v ktoromkoľvek štádiu konania, a to až do právoplatného skončenia veci. Žalovaný nekonal v rozpore s dobrými mravmi, ak uplatnil námietku premlčania. Naopak z hľadiska dobrých mravov a spravodlivosti, by mal byť východiskovou základňou posudok Ing. Otčenášovej, ktorý bol podkladom pre kúpnu cenu, za ktorú si žalobca nehnuteľnosti odkúpil od žalovaného a zároveň na započítanie protihodnoty toho, o čo zvýšila hodnota veci, aj keď napokon k zápočtu s kúpnou cenou nedošlo, lebo MZ SR odporučilo vo svojom usmernení zo dňa 5.8.2010 tieto veci riešiť samostatne, zvlášť kúpnou zmluvou predaj predmetu nájmu a zvlášť dohodou o urovnaní náhradu zhodnotenie predmetu nájmu. Navyše medzi dvoma znaleckými posudkami, posudkom Ing. Otčenášovej a posudkom Žilinskej univerzity je však disproporcia takmer 300.000 €, pričom obidva posudky mali určiť všeobecnú hodnotu majetku k tomu istému dňu, t.j. ku dňu 15.07.2010. 13. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu bolo doručené na vyjadrenie žalobcovi dňa 05.09.2017. Žalobca sa k predmetnému vyjadreniu v stanovenej lehote nevyjadril. 14. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 15. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností podľa § 185 ods. 1 CSP z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. 16. Neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s právnym názorom odvolacieho súdu vo vzťahu voči znaleckému posudku. Odvolací súd okrem toho, že súd prvej inštancie svoje, v poradí prvé rozhodnutie riadne neodôvodnil, keď poukázal na znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, avšak tento dôkaz, o ktorý oprel svoje rozhodnutie, vo veci samej riadne nevyhodnotil, len veľmi stroho naň poukázal. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie 29.05.2014, t.j. ešte v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (procesný predpis platný a účinný do 30.06.2016). Súd prvej inštancie v poradí druhý rozsudok vyhlásil dňa 08.02.2017, t.j. už za účinnosti nového Civilného sporového poriadku, a to Civilného sporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť od 01.07.2016. 17. Podľa § 185 ods. 1,2 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykonaná. Súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. 18. Podľa nového procesného predpisu, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie, odvolací súd má v odôvodnení uviesť svoj názor na skutkové a právne otázky, ktoré súvisia so zrušovaným rozhodnutím. Pokyny odvolacieho súdu majú za cieľ nasmerovať priebeh ďalšieho konania, avšak pri rešpektovaní záväzných procesných pravidiel, ktorými sa riadi Civilné sporové konanie. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie, teda už za účinnosti nového Civilného sporového poriadku v sporovom konaní je vylúčené prikázať prvostupňovému súdu vykonanie dokazovania bez návrhu sporovej strany nad rámec ust. § 185 ods. 2, 3 CSP. Navyše v priebehu prvoinštančného konania súd prvej inštancie správne reagoval na podanie žalovaného zo dňa 22.10.2014, v ktorom vzniesol námietku premlčania celého žalovaného nároku. Bolo preto v prvom rade vecou súdu prvej inštancie, aby sa s touto námietkou vysporiadal. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby určil dátumom ukončenia rekonštrukčných prác, a to ku dňu vydania kolaudačného rozhodnutia dňa 10.02.2009. Správne súd prvej inštancie poukázal na ust. § 107 ods. 1,2 OZ a konštatoval, že ak kolaudačné rozhodnutie (ukončenie rekonštrukčných prác) bolo vydané 10.02.2009, objektívna 3 ročná premlčacia doba tak uplynula dňa 10.02.2012. Po uplynutí objektívnej premlčacej doby sa právo na vydanie bezdôvodne získaného majetkového prospechu premlčí vždy. Totiž plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení. Súd prvej inštancie poukázal na znalecký posudok č. 157 Ing. Otčenášovej, ktorý bol vypracovaný 07.10.2009 a tak ako to konštatoval súd prvej inštancie, najneskôr v tento deň sa pôvodný žaloba mal možnosť dozvedieť o výške bezdôvodného obohatenia. Subjektívna premlčacia doba preto môže začať plynúť najskôr so začiatkom objektívnej lehoty. Ak rekonštrukčné práce boli dokončené vydaním kolaudačného rozhodnutia dňa 10.02.2009 a pôvodný žalobca sa mohol dozvedieť výšku bez dôvodného obohatenia zo znaleckého posudku Ing. Otčenášovej, ktorý bol vypracovaný 07.10.2009, týmto dňom začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 07.10.2011. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že pôvodná žaloba zo dňa 09.03.2011 na zaplatenie sumy 510.258,38 € bola podaná včas a tento žalovaný nárok nebol premlčaný, na rozdiel od nároku ktorého sa žalobca domáhal zmenou žaloby na zaplatenie 807.000 €, ktorá bola podaná na súd dňa 09.03.2012, po uplynutí tak objektívnej ale aj subjektívnej lehoty. 19. Navyše pokiaľ sa aj pôvodný žalobca dozvedel o tom, že bezdôvodné obohatenie by mohlo byť vyššie ako pôvodne žalovaná suma, a to zo znaleckého posudku Žilinskej univerzity zo dňa 01.03.2012, správne súd prvej inštancie konštatoval, že táto skutočnosť je pre dané konanie irelevantná z dôvodu, že návrh na zmenu žaloby na zaplatenie 807.000 € bola podaná na súd prvej inštancie dňa 09.03.2012, t.j. po uplynutí objektívnej premlčacej doby, keď objektívna premlčacia doba uplynula 10.02.2012. Objektívnu 3 ročná premlčaciu dobu totiž nie je možné prekročiť hoci by trvali podmienky pre plynutie subjektívnej premlčacej doby. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že i keď odvolací súd konštatoval, že je potrebné dôkaz - znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline vyhodnotiť, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, keď žalobca zmenu žaloby na zaplatenie sumy 807.000 € podal na súd dňa 09.03.2012, t.j. po uplynutí objektívnej 3 ročnej premlčacej lehoty, ktorá uplynula dňa 10.02.2012. Správne sa súd prvej inštancie ďalej týmto znaleckým posudkom podrobnejšie nezaoberal, a to s poukazom na ust. § 107 ods. 2 OZ, ktoré určuje objektívnu premlčaciu lehotu, po uplynutí ktorej sa právo na vydanie bezdôvodne získaného majetkového prospechu vždy premlčaný. Ako už bolo konštatované, plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania, na túto námietku bol súd prvej inštancie povinný prihliadať a zaoberať sa ňou. Záver súdu prvej inštancie, že vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného je čiastočne dôvodná, a to v časti prevyšujúcej pôvodné žalovanú sumu 510.258,38 €, je správna. 20. Ani ďalšia odvolacia námietka žalobcu, že výkon práva žalovaným - zvolená procesná obrana, keď žalovaný vzniesol námietku premlčania, že táto procesná obrana je v rozpore s dobrými mravmi a ust. § 3 ods. 1 OZ, neobstojí. 21. Občiansky zákonník v ust. 3 ods. 1 zakotvuje jednu so svojich základných zásad a to, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Základným zmyslom tohto ustanovenia je v podstate zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že námietka výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi sa týka výkonu hmotnoprávneho oprávnenia, netýka sa výkonu procesných práv. Preto ust. § 3 ods. 1 OZ, podľa ktorého výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, platí aj pre výkon práva vzniesť námietku premlčania (viď sp.zn. II.ÚS 309/1995). Podľa odvolacieho súdu uplatnenie námietky premlčania v danej veci nie je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko vznesená námietka nebola prostriedkom, ktorý by mal značne poškodiť žalobcu zo strany žalovaného. Nešlo k takej procesnej obrane v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania, ktorá by bola v rozpore s dobrými mravmi. Judikatúra všeobecných súdov zdôrazňuje, že použitie termínu ,,dobré mravy?? pri výkone práva za účelom dosiahnutia spravodlivosti nesmie viesť v konkrétnom prípade na druhej strane k oslabeniu princípu právnej istoty občianskoprávneho styku a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúcich z právnych noriem. V predmetnej veci z doposiaľ vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie vyplýva, že so súhlasom žalovaného vykonal pôvodný žalobca v rokoch 2002 až 2009 rozsiahlu rekonštrukciu, keď žalovaný súhlasil so zhodnotením nehnuteľností, následne žalovaná strana na súde prvej inštancie (viď posledné pojednávanie marec 2013) sa vyjadrila, že so žalobou súhlasí, keď žalovaný bol ochotný zaplatiť žalobcovi pôvodne žalovanú čiastku 510.258,38 €, vychádzajúc zo znaleckého posudku znalkyne Ing. Jany Otčenášovej. Ďalšie odvolacie dôvody neboli spôsobilé ovplyvniť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s argumentáciu oboch strán sporu, najmä pokiaľ sa týka so vznesenou námietkou premlčania. Správne žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že námietku premlčania je možno vzniesť v ktoromkoľvek štádiu konania a že žalovaný nekonal v rozpore s dobrými mravmi, ak námietku premlčania v tomto konaní uplatnil. 22. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti s poukazom na ust. § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil. 3 23. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plné úspešný a preto odvolací súd vyslovil, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške nároku rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením s poukazom na ust. § 262 ods. 2 CSP. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).