Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/53/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212216906 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1212216906.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: DHAP, s.r.o., Golianovo 461, 951 08 Golianovo, IČO: 36 522 015, zastúpený: Advokátska kancelária Valach, Kišac, s. r. o., Gogoľova 18, 852 02 Bratislava, IČO: 36 663 051, proti žalovanému: VINIDI s. r. o., Alexandrov dvor 444, 951 34 Báb, IČO: 36 693 138, zastúpený: JUDr. Zoltán Koreň, advokát, Advokátska kancelária, Hrnčiarska 2/A, 040 01 Košice, o zaplatenie 106.606,44 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/204/2012-660 zo dňa 26.09.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave opravuje záhlavie rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 42Cb/204/2012-660 zo dňa 26.09.2019 tak, že namiesto: „o zaplatenie 106.606,53 eur s príslušenstvom“ má byť: „o zaplatenie 106.606,44 eur s príslušenstvom“. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 42Cb/204/2012-660 zo dňa 26.09.2019 p o t v r d z u j e . Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 106.606,44 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške: - 14,25 % ročne zo sumy 17.375,20 eur od 27.10.2008 do zaplatenia; - 10,5 % ročne zo sumy 6.213,20 eur od 15.01.2009 do zaplatenia; - 9 % ročne zo sumy 5.211,87 eur od 20.06.2009 do zaplatenia; - 9 % ročne zo sumy 77.806,17 eur od 12.09.2009 do zaplatenia; a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. III. výrokom štátu priznal náhradu trov konania proti žalovanému vo výške 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 11.07.2012 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 106.606,53 eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania titulom neuhradenia faktúr za vykonané práce na základe Zmluvy o dielo č. W. (ďalej len „Zmluva o dielo“) v znení Dodatku č. 1 zo dňa 30.06.2008, Dodatku č. 2 zo dňa 30.06.2008, Dodatku č. 3 zo dňa 28.08.2008, Dodatku č. 4 zo dňa 28.08.2008, Dodatku č. 5 zo dňa 19.09.2008, Dodatku č. 6/2 zo dňa 02.04.2009 a Dodatku č. 7 zo dňa 03.07.2009 k predmetnej zmluve. Podaním zo dňa 14.04.2014 žalobca upravil petit návrhu v časti príslušenstva a žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie istiny 106.606,44 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 17.375,20 eur od 27.10.2008 do zaplatenia, vo výške 10,5 % ročne zo sumy 6.213,20 eur od 15.01.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 5.211,87 eur od 20.06.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 77.806,17 eur od 12.09.2009 do zaplatenia. Súd na pojednávaní dňa 24.06.2014 pripustil zmenu petitu vyššie uvedeného znenia. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že predmetom Zmluvy o dielo podľa čl. II. bol „S. R. N.“, zmluvné strany si dohodli cenu diela 21.171.001,69 Sk s DPH. V čl. V. ods. 5.3 Zmluvy o dielo si zmluvné strany dohodli, že žalobca ako zhotoviteľ bude vystavovať čiastkové faktúry na základe skutočne zrealizovaných prác, t.j. odsúhlaseného súpisu vykonaných prác a dodávok so splatnosťou 15 dní od ich doručenia objednávateľovi, t.j. žalovanému. Žalovaný obdŕžal od žalobcu faktúry, ktoré napriek výzvam žalobcu uhradil len čiastočne: z faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 16.10.2008 žalovaný neuhradil sumu vo výške 17.375,26 eur; z faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 31.12.2008 žalovaný neuhradil sumu vo výške 6.213,23 eur; z faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 05.06.2009 žalovaný neuhradil sumu vo výške 5.211,87 eur; z faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 28.08.2009 žalovaný neuhradil sumu vo výške 77.806,17 eur; t.j. žalovaný neuhradil žalobcovi spolu sumu vo výške 106.606,53 eur. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor, kde uviedol, že nárok žalobcu neuznáva s tým, že k uzavretiu Dodatku č. 7 nedošlo, tento nebol účastníkmi podpísaný. Poukázal na to, že podstatnú časť prác uvedených v tomto dodatku si žalovaný zabezpečil subdodávateľsky a za vykonané práce a materiál hradil firmám, ktoré práce realizovali. Problém medzi žalobcom a žalovaným vznikol náhodným kontrolným vymeriavaním suterénu objektu „A. V. A.“, kde žalovaný zistil výrazné rozdiely medzi skutočným stavom výmery diela a výkazom výmer PD podľa Dodatku č. 6 k Zmluve o dielo, preto žalovaný požiadal súdneho znalca o kontrolné premeranie výmery realizovaného diela za prítomnosti žalobcu. Znalecký posudok č. XXX/XXXX zo dňa 27.07.2009 vypracovala L.. I.. G.. Okrem uvedenej neodstrániteľnej vady spočívajúcej vo výrazných rozdieloch výmer PD a realizovaného diela, žalobca na základe reklamácií žalovaného odstraňoval mnohé vážne vady. Väčšinu reklamovaných vád, podľa argumentácie žalovaného, neodstránil, medzi ktoré patria: 1. opakované zatekanie suterénu dažďovou vodou z dôvodu vadnej izolácie stavby 2. neustále vlhnutie stien v hornej degustačnej miestnosti S. R. N. 3. vada výťahovej šachty, ktorá nie je podľa schválenej PD 4. opakované praskanie betónových spevnených plôch a prístupových komunikácií 5. neodovzdanie druhej časti stavebného denníka zo strany žalobcu. Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného prezentovanými v odpore, nakoľko predmetná stavba bola skolaudovaná rozhodnutiami Stavebného úradu obce N.Á. a žalovaný využíva stavbu na účely, na ktoré bola stavba vybudovaná. Žalobca mal za to, že žalovaný nenamietal žiadnu vadu, súpisy vykonaných prác ako i prevzatie bez závad potvrdil poverený zamestnanec žalovaného M. B.. Dňa 26.08.2013 bolo súdu doručené podanie žalovaného označené ako protinávrh, v ktorom žalovaný uviedol, že opakovane písomne reklamoval masívne presakovanie vody a vlhnutie priestorov v suteréne „A. V. A.“, a to listami zo dňa 15.01.2010, 18.05.2010, 12.07.2010 a 20.07.2010. Napriek tomu, že žalobca vykonal určité opravy, zatekanie a vlhnutie pivnice odstránené nebolo a prejavuje sa neustále. Žalovaný dal na zistenie príčin vlhnutia vyhotoviť Znalecký posudok W.. L.. M.. Ž. Č.. X/XXXX zo dňa 19.08.2013, v ktorom znalec potvrdil, že izolácia proti zemnej vlhkosti stavby - pivnice je vadná a vady hydroizolačnej sústavy I. podzemného podlažia nemožno plnohodnotne odstrániť. Na základe Znaleckého posudku W.. L.. Ž. vypracovala znalkyňa W.. L.. R.. A.Á. ďalší Znalecký posudok č. X/XXXX zo dňa 22.08.2013, v ktorom ohodnotila cenu stavebných prác potrebných pre sanáciu vád hydroizolácie v priestoroch vínnej pivnice vínneho závodu v N. na sumu 61.593,85 eur s tým, že ohodnotila cenu stavby len v rozsahu 56,9 % stavby. Keďže dielo má vážne - neodstrániteľné vady, ktoré žalovaný u žalobcu bez zbytočného odkladu opakovane a bezvýsledne reklamoval žiadal, aby súd zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 61.593,85 eur žalovanému. Právny zástupca žalovaného v podaní označenom ako upresnenie protinávrhu upravil protinávrh a žiadal, aby súd zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy 78.400,83 eur s príslušenstvom. Žalobca sa v priebehu konania bránil tým, že predložené znalecké posudky zo strany žalovaného sú účelové, nakoľko žalobca nebol prítomný pri obhliadke ani pri realizovaných skúškach. Uviedol tiež, že dodatok č. 7 podpísaný nebol, práce však boli vykonané presne v zmysle dodatku. Reklamované vady boli zo strany žalobcu odstránené, žalovaný ale nepodpísal doklad o odstránení vád. Rozsudkom zo dňa 29.06.2016 súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 99.306,53 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14, 25 % ročne zo sumy 17. 375,20 eur od 27.10.2008 do zaplatenia, vo výške 10,5 % ročne zo sumy 6.213,20 eur od 15.01.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 5.211,87 eur od 20.06.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 70.506,17 eur od 12.09.2009 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd žalobu v časti o zaplatenie 7.300 eur zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 86,3 %. Na základe odvolania podaného žalovaným Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4Cob/27/2017-551 zo dňa 25.01.2018 rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/204/2012-427 zo dňa 29.09.2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 42Cb/204/2012-457 zo dňa 08.12.2016, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnený. Konštatoval, že nie je zrejmé, prečo súd bez výhrad akceptoval záver znaleckého posudku L.. L., ktorý bol realizovaný v súvisiacom konaní 22 Cb/215/2010 a rozhodol sa neprihliadnuť k znaleckému posudku Technického a skúšobného ústavu stavebného v Bratislave. Ako jednostranné a bez náležitého odôvodnenia odvolací súd považoval hodnotenie reklamácie zo dňa 22.06.2010 zo strany súdu prvej inštancie, keď sa konajúci súd bez ďalšieho uspokojil s interpretáciou konateľa žalobcu, že všetky uvedené vady boli odstránené, žalovaný však počas celého konania zotrvával na stanovisku, že zatekanie pivnice nebolo odstránené. Nie bez významu je skutočnosť, že konajúci súd síce poukázal na znalecké posudky predložené žalovaným, avšak pri vyhodnocovaní dôkazov im nevenoval žiadnu pozornosť. Vzhľadom na uvedený nesprávny procesný postup odvolací súd uviedol, že bude úlohou súdu prvej inštancie jasne a zrozumiteľne dať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom a úvahy o skutkových a právnych záveroch zrozumiteľne odôvodniť. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1, 2, § 536 ods. 1, 2, 3, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1, 3, § 560 ods. 1, 2, 3, 4, § 562 ods. 1, 2, 3, § 428 ods. 2, 3, § 563 ods. 1, 2, § 564, § 420 ods. 1, 2, § 436 ods. 1, 2, 3, 4, § 437 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 439 ods. 1, 2, 3, 4, § 440 ods. 2, § 580, § 358, § 365, § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 3 ods. 1, 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 147 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, čl. 4 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalobca dielo v zmysle zmluvy vykonal, žalovanému dielo odovzdal a žalovanému vznikla podľa § 548 ods. 1 OBZ povinnosť zaplatiť žalobcovi cenu diela v zmysle faktúr, ktorých neuhradenie je predmetom konania. Poukázal na to, že žalovaný si u žalobu uplatnil reklamáciu vád diela, jednalo sa o dve podstatné reklamácie, a to výmera diela prístavby archívnej pivnice a zatekanie pivničných VIP priestorov. Nakoľko sa právny zástupca žalovaného v podaní zo dňa 09.09.2016 vyjadril, že vadu výmery diela a nároky žalovaného z dôvodu uplatnenia si tejto reklamácie rieši súd v konaní sp. zn. 22 Cb 215/2010, konajúci súd sa zaoberal výlučne vadou zatekania pivnice. Z predložených listinných dôkazov mal za preukázané, že dielo bolo žalovanému riadne odovzdané a spísané vady a nedorobky boli odstránené. Žalovaný namietal faktúru č. XXXXXXXX, ktorá sa týkala Dodatku č. 7 a neuhradil zostatok faktúry vo výške 77.806,17 eur z dôvodu, že tento dodatok nebol žalovaným podpísaný. Súd konštatoval, že aj keď žalovaný dodatok nepodpísal, práce v zmysle dodatku prevzal, dokonca 2x uhradil zálohu k faktúre č. XXXXXXXX a sám konateľ žalovaného v rámci svojho prednesu uviedol, že žalobca mal podľa neho vykonať 90 % prác v zmysle Dodatku č. 7, pričom žalobca v súvislosti s prácami poskytol dokonca žalovanému zľavu vo výške 7 %, ktorú žalovaný akceptoval (viď dobropis - faktúru č. XXXXXXX a dobropis - faktúru č. XXXXXXXX). Berúc do úvahy okolnosti prípadu a následné správanie sa žalovaného, ktorý svojím konaním nepoukázal na to, že čiastočným plnením nechce spôsobiť uznanie celého dlhu, mal súd za to, že tu platí právna domnienka o uznaní celého dlhu v zmysle § 407 ods. 4 OBZ. S ohľadom na uvedené považoval námietku žalovaného za účelovú. Žalovaný ďalej namietal nárok žalobcu na zaplatenie sumy, ktorú žalovaný zadržiaval ako zádržné, pričom poukazoval na znenie dodatku č. 5 k Zmluve o dielo. Súd poukázal na to, že z čl. V tohto dodatku, ktorým sa doterajšie body 5.1 až 5.9 dopĺňajú o bod 5.10 vyplýva, že žalovaný má nárok na zádržné z konečnej faktúry a z celkovej ceny diela, v konaní si však žalobca uplatnil nárok na zaplatenie čiastkových faktúr, nie konečnej faktúry, pri ktorej by mohol žalovanému vzniknúť nárok na zádržné. S ohľadom na uvedené považoval súd aj túto námietku žalovaného za nedôvodnú. Za podstatné považoval, že žalovaný svojím započítacím prejavom doručeným súdu dňa 28.10.2013, v ktorom si uplatnil nárok na zľavu z ceny diela z dôvodu vád diela, ktoré bližšie nešpecifikoval, si žalovaný započítal nárok v sume 78.400,83 eur s nárokom žalobcu uplatneným v tomto konaní. Súd uviedol, že týmto prejavom žalovaný uznal nárok žalobcu čo do dôvodu aj výšky, tento však započítal s nárokom žalovaného, ktorým si uplatnil zľavu z ceny diela. Uviedol, že prejavená vôľa žalovaného započítať svoju pohľadávku voči pohľadávke žalobcu stačí na to, aby bol úkon akceptácie pohľadávky žalobcu vykonaný žalovaným platný, pretože z neho vyplýva vôľa a úmysel žalovaného uznať pohľadávku žalobcu, avšak túto nezaplatiť, ale spôsobiť jej zánik inak. Dodal, že pokiaľ by žalovaný pohľadávku žalobcu neuznal, nebolo by čo započítať. Vzhľadom na uvedené mal za to, že nárok žalobcu v tomto konaní nie je sporný a ďalej sa zaoberal iba započítacím prejavom žalovaného, t.j. či pohľadávka žalobcu zanikla z dôvodu započítania s pohľadávkou žalovaného. Súd posudzujúc podanie žalovaného, v ktorom si uplatnil nárok na zľavu z ceny diela ako aj oznámil započítanie vzájomných pohľadávok a jeho následné upresnenie, podľa jeho obsahu a vôle konajúcej osoby ustálil, že sa jedná o prostriedok procesnej obrany žalovaného v zmysle § 147 ods. 2 CSP posledná veta. Z hľadiska posúdenia veci považoval za rozhodujúcu námietku žalobcu, že žalovaný neoznámil žalobcovi vadu hydroizolácie/zatekania pivnice bez zbytočného odkladu po jej zistení. V tejto súvislosti poukázal na § 562 ods. 2 OBZ. Dal do pozornosti, že podľa vyjadrení samotného žalobcu, prvýkrát sa vada prejavila už dňa 24.06.2008 a následne v dňoch 08.12.2009 a 09.01.2010, pričom v konaní nebolo sporné, že žalovaný prvý krát túto vadu oznámil žalobcovi listom zo dňa 11.01.2010 a následne viacerými listami vrátane listu zo dňa 15.01.2010. S ohľadom na uvedené dospel k záveru, že žalovaný neoznámil žalobcovi vadu bez zbytočného odkladu po tom, ako ju zistil a vzhľadom na skutočnosť, že uvedené namietal žalobca v tomto konaní, súd nepriznal žalovanému nároky vyplývajúce z vád diela. Nakoľko neexistuje nárok žalovaného na zľavu z ceny diela, súd ustálil, že nedošlo k platnému započítaniu pohľadávky žalovaného titulom zľavy z ceny diela voči pohľadávke žalobcu uplatnenej v tomto konaní. Navyše poukázal na to, že žalovaný si ani samotný nárok na zľavu z ceny diela neuplatnil u žalobcu riadne a bez zbytočného odkladu, urobil tak až podaním zo dňa 28.10. 2013, pričom dielo bolo odovzdané v roku 2009 a vada zatekania sa mala po prvýkrát prejaviť 24.06.2009 resp. 08.12.2009. Uviedol, že zo strany žalovaného nebola zľava riadne uplatnená, t.j. nebola presne v podaní zo dňa 28.10.2013 špecifikovaná, na ktorú vadu sa nárok na zľavu z ceny diela vzťahuje a taktiež v tomto podaní nebola zľava presne vyčíslená a žalovaný tieto nedostatky neodstránil ani na výzvu súdu, pričom v konaní nebola preukázaná ani skutočnosť, že by si žalovaný prostredníctvom svojho konateľa uplatnil zľavu z ceny diela ústne. Súd sa bližšie nezaoberal zoznam vád zo dňa 22.06.2010, pretože vzhľadom na nesplnenie si povinnosti oznámiť vadu zatekania včas zo strany žalovaného ako aj s ohľadom na záver o nepriznaní nároku z vád diela, dospel k záveru, že predmetný dokument nie je relevantný pre rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ ide o predložené znalecké posudky, keďže bol Znalecký posudok L.. G. vypracovaný v súvislosti s vadou výmery, súd sa ním v tomto konaní nezaoberal. Súd sa bližšie nezaoberal ani závermi vyplývajúcimi zo Znaleckého posudku L.. O. L., zo Znaleckých posudkov W.. L.. Ž. (č. 4/2014 a č. 5/2012) ako aj zo Znaleckých posudkov W.. L.. A. (č. 5/2013 a č. 6/2013) a znaleckého posudku znaleckej organizácie Technický a skúšobný ústav stavebný, n.o., nakoľko boli vzhľadom na neskoré oznámenie vady vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej nadbytočné. Čo sa týka znaleckého posudku znaleckej organizácie Technický a skúšobný ústav stavebný, n.o., ktorý mal podľa vyjadrení žalovaného určiť výšku škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s vadným plnením žalobcu súd poukázal na § 440 ods. 2 OBZ, z ktorého vyplýva, že nároky z vád v rozsahu, v ktorom vysporiadavajú ujmu vzniknutú vadným plnením, sú z náhrady škody vylúčené. Zdôraznil, že v prípade nedôslednej aplikácie notifikačnej povinnosti a uplatnenia nárokov z vád objednávateľ nedôsledne uplatňuje svoje práva a preto v zmysle zásady „právo patrí bdelým“ mu nemožno umožniť uplatnenie rovnakých nárokov, ale z iných právnych dôvodov. Uvedené je rovnako dôsledkom zásady špeciality vo vzťahu k nárokom z vád. Znalecký posudok, ktorý by určoval výšku škody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s vadným plnením žalobcu, preto nepovažoval za relevantný pre rozhodnutie vo veci samej. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobcom je skutkovo i právne opodstatnený, preto žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy spolu s príslušenstvom. Keďže žalobca mal v konaní plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. Na pojednávaní dňa 24.06.2014 bol vypočutý ako svedok M. B., ktorý uplatnil nárok na svedočné, súd mu preto uznesením č.k. 42Cb/204/2012-247 zo dňa 03.07.2014 priznal svedočné vo výške 11 eur, ktoré mu bolo vyplatené zo štátnych finančných prostriedkov. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V úvode odvolania uviedol, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie okrem iného zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu v sume 106.606,53 eur s úrokom z omeškania, ale súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 106.606,44 eur s úrokom z omeškania. Namietal, že žalobca nebol úspešný v celom rozsahu svojej žaloby, súd túto zmenu nezdôvodnil a neprihliadol na túto skutočnosť pri výroku o náhrade trov konania, keď žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Poukázal na nesprávnu interpretáciu, resp. posudzovanie okolností zatekania zo dňa 24.06.2009, lebo dokazovanie v tomto smere nebolo vykonané. Uviedol, že dňa 24.06.2009 ešte dielo žalobcom odovzdané nebolo, počas vykonávaných prác žalobcom dňa 24.06.2009 bolo zistené tzv. potenie stien, tzn. vyzrážanie vlhkosti z betónu, ktorú skutočnosť žalovaný okamžite oznámil žalobcovi, ten však tvrdil, že ide o prirodzený jav. ktorý nie je možné považovať za zatekanie, čo žalovaný bez ďalšieho akceptoval. Na osvedčenie, že nedošlo k zatopeniu pivnice uviedol, že v stavebnom denníku nie je ani zmienka o zatečení, ani dôkaz o tom, že by sa pred týmto dňom vyskytovali zrážky. To bol dôvod, aby žalovaný otázku zamokrenia v reálnom čase neriešil. Poukázal na to, že pri odovzdaní diela dňa 19.08.2009 sa vada zatekania žiadnym spôsobom neprejavovala a žalovaný si riadne dielo prezrel a prevzal. Uviedol, že zásadným prejavom vady diela sa stal dátum 08.12.2009, pričom zatekanie, ktoré sa prejavilo presakovaním vody na podlahách, žalovaný bezodkladne prostredníctvom výrobného riaditeľa F. C. reklamoval. Následne sám žalobca dňa 14.12.2009 reagoval na túto reklamáciu žalovaného potvrdzujúcim stanoviskom, tzn. prvýkrát došlo k zisteniu zatekania a jeho potvrdenia žalobcom. Ako dôkaz priložil kópiu stavebného denníka od 22.06.2009 do 25.06.2009, E-mailovú reklamáciu zatekania zástupcom žalovaného F. C. z 08.12.2009, Odpoveď žalobcu na reklamáciu zo dňa 14.12.2009, Reklamáciu žalovaného zo dňa 11.01.2010, E-mailovú informáciu žalobcu pre žalovaného 14.01.2010, List právneho zástupcu žalovaného zo dňa 15.01.2010, Vyjadrenie L.. M.. N.Á.. Vychádzajúc z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/27/2017 zo dňa 25.01.2018 a ním vysloveného právneho názoru, resp. pokynov vyjadril žalovaný presvedčenie, že uznesenie druhostupňového súdu sa otázkou včasnosti, resp. bezodkladnosti oznámenia zatekania vôbec nezaoberalo, čo žalovaný vnímal tak, že krajský súd považoval komentovanie alebo konštatovanie tejto otázky za nepotrebné a posudzoval postup žalovaného ako včas oznámený. Pokiaľ súd považoval dobu od zatekania zo dňa 08.12.2009 do 15.01.2010 za neprimeranú, žalovaný na margo výrazu bez zbytočného odkladu uviedol, že je nevyhnuté zohľadniť uvedené dôkazy a skutočnosť, že zákonné ustanovenia sú z jazykového hľadiska vykladané aj gramaticky, kedy ekvivalentom bezodkladne je pri najbližšej možnej príležitosti, ihneď ako je to možné, v primeranej lehote s prihliadnutím na okolnosti a pod. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/204/2009 zo dňa 10.06.2012, nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 314/05 zo dňa 15.08.2005, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1508/2008 zo dňa 29.06.2010, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/187/2006 zo dňa 28.05.2007. Napriek uvedenej argumentácii trval na tom, že vada bola reklamovaná včas. Uviedol, že ak došlo k zatekaniu 08.12.2009 a vzápätí došlo k jej oznámeniu žalobcovi, čo žalobca potvrdil, že oznámenie prijal listom zo 14.12.2009, nie je dôvod pochybovať o včasnosti. Právny názor súdu v prvom rozsudku, kde súd posunul lehotu na údajné skutočné uplatnenie vady až do 28.10.2013 označil za neprijateľný a na ozrejmenie uviedol, že pokiaľ si súd vytvoril predstavu o jeho nedostatočnej aktivite od roku 2010 do roku 2013, tak to bolo tým, že žalobca žalobu podal v roku 2012 a až doručením platobného rozkazu sa o tejto skutočnosti a negatívnom postoji žalobcu k odstráneniu vád žalovaný dozvedel, a preto reagoval požiadavkou na vypracovanie znaleckých posudkov. Zdôraznil, že dodnes nebola vada žalobcom odstránená, zatekanie pretrváva, čo v konečnom dôsledku akceptoval aj súd prvej inštancie v odseku 8 rozsudku. Vo vzťahu k otázke nastolenej žalobcom, či vada je vôbec vadou v zmysle Zmluvy o dielo, ktorú mal zaviniť žalobca, poukázal na § 420 ods. 1 OBZ. Žalovaný zdôraznil, že nemal vedomosť o tom, že žalobca nedodržal projekt, hydroizolačnej sústavy, jej zmenu neschválil, teda žalobca nesie zodpovednosť za zmenu hydroizolačnej sústavy a jej vedy. Dodal, že reklamované vady, uplatnené a reklamované včas, vadami sú a pripomenul znenie záručných podmienok a zodpovednosť za vady (čl. VII Zmluvy o dielo). Mal preto za to, že žalobcovo konanie vadou je, táto bola potvrdená znalcami v znaleckých posudkoch W.. L.. Ž., A.. Č.. X/XXXX, Technického a skúšobného ústavu stavebného, n.o. č. XX-XX/XXXX, L.. L. Č.. XXX/XXXX, a teda vzťahujú sa na tieto vady ustanovenia zmluvy o dielo. Žalovaný ďalej uviedol, že zľavu z ceny diela si prostredníctvom právneho zástupcu uplatnil listom zo dňa 15.01.2010, pričom neodstrániteľnými vadami boli dve - vada hydroizolácie a vada výmer diela, súd prvej inštancie však tieto skutočnosti ignoroval a v súvislosti so Zoznamom vád zo dňa 22.06.2010 náležite nevyhodnotil, ako dôkazy svedčiace v prospech žalovaného v ich vzájomných súvislostiach. Zohľadniac Zoznam vád z 22.06.2010 nemôže podľa neho žalobca dôvodiť, že žalovaný nešpecifikoval výšku zľavy včas, žalobca vadu bezvýhradne uznal, potvrdil a zaviazal sa ju odstrániť. Tvrdenie žalobcu, že započítanie vykonané žalovaným má charakter uznania záväzku, a preto je nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní nesporný a predmetom ďalšieho dokazovania by mal byť iba nárok žalovaného na zľavu z ceny diela, ktorý si započítal voči nároku žalobcu, považoval za účelové. Uviedol, že po podaní žalovaného doručeného súdu dňa 28.10.2013 bol vypočutý konateľ žalovaného, ktorý sa jasne vyjadril, že si uplatňuje svoj nárok na zľavu z ceny diela z titulu vady - zatekania a vo všetkých ďalších podaniach a prednesoch žalovaného po uvedenom dátume je jasné, že žalovaný si uplatnil svoj nárok z titulu zľavy z diela (vada zatekania). Zľava z ceny diela bola uplatnená na základe Znaleckého posudku č. X/XXXX a X/XXXX znalkyne L.. A. na úhrnnú sumu 78.400,83 eur, pričom základom pre výpočet takejto sumy bol znalecký posudok L.. Ž., ale aj to len v rozsahu 56,9 % celkovej výmery pivničných priestorov, kedy zvyšný rozsah by bolo možné ustáliť len po odstránení, resp. sanácii stavby, ktorá sa nachádza v bezprostrednom dotyku so základmi priestoru, kde dochádza k opakovanému zatekaniu. Podotkol, že v protinávrhu žalovaného zo dňa 28.10.2013 išlo o gramatickú chybu, kde namiesto slova odpočítať bolo omylom uvedené slovo započítať. Ďalej namietal, že súd zahrnul do rozsudku aj faktúru č. XXXXXXX na sumu 5.211,87 eur, ktorá predstavuje zádržné podľa dodatku č. 5 k zmluve o dielo, a to i napriek tomu, že žalobca vady neodstránil a nevznikol mu teda nárok na úhradu zádržného. V tejto súvislosti poukázal na § 439 ods. 3 OBZ. Tvrdenie o dôvode zľavy vo výške 7 % v odseku 5 napadnutého rozsudku považoval za nepravdivé a uviedol, že dôvodom zľavy bola konkurenčná ponuka pre žalovaného iného dodávateľa, žalobca v záujme pokračovať v prácach podľa dodatku č. 6 uzavrel so žalovaným dodatok č. 1. K faktúre č. XXXXXXXX na sumu 77.806,17 eur poznamenal, že túto faktúru žalovaný vrátil žalobcovi s argumentáciou, že nebude odsúhlasovať nadstavbu - degustačnú miestnosť, pokiaľ nedorieši a neodovzdá výstavbu archívnych pivníc, ktoré prerušili a jednania nedokončili z dôvodu žalovaným rozporovaných výmer, ku ktorým sa nevyjadril napriek tomu, že obdržal znalecký posudok. Zdôraznil, že v čase, kedy bola vystavené predmetná faktúra (28.08.2009) žalovaný nemal inú možnosť, než prinútiť žalobcu týmto spôsobom k dodržaniu záväzku podľa zmluvy. Tento krok treba podľa názoru žalovaného považovať za primeranú ochranu pred dodávateľom, ktorý porušoval záväzky, ku ktorým sa zaviazal a dodnes ich dôsledne nesplnil. Poukázal na čl. II ods. 2.4, čl. IV ods. 4.5, čl. V ods. 5.9 zmluvy o dielo. Namietal, že prvoinštančný súd tvrdeniam žalovaného nevenoval primeranú pozornosť a ním predložené dôkazy a tvrdenia neboli náležite súdom vyargumentované, prečo k ním súd neprihliadol. Záverom uviedol že nepovažuje zrušenie napadnutého rozsudku odvolacím súdom za prioritné, lebo prvostupňový súd vykonal dôkazy v potrebnom rozsahu, v zásade niet nového dôkazu (mimo k tomuto odvolaniu pripojených) azda vyjmúc možného dôkazu znaleckým posudkom L.. A. ohľadom celkového rozsahu vzniknutej sumy, ktorú by bolo možné uplatniť ako zľavu z ceny diela aj v prevyšujúcej časti, tzn. 43,1 %. S ohľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne, alternatívne, ak súd uzná nárok žalobcu za oprávnený navrhol, aby priznal žalovanému z titulu zľavy z ceny diela jeho nárok a rozhodol, že žalobca je povinný uhradiť žalovanému sumu 78.400 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s 9 % úrokom od 21.01.2010 do zaplatenia a zároveň rozhodol o náhrade trov konania v prospech žalovaného a štátu priznal náhradu trov konania proti žalobcovi. 3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 23.12.2019. Vyjadril názor, že súd dospel k správnemu záveru, že žalovaný prejavom vôle započítať nárok vyplývajúci z protinávrhu žalovaného zo dňa 15.10.2013 s nárokom žalobcu uplatneným v konaní, uznal nárok žalobcu čo do dôvodu a výšky, nárok žalobcu bol preto nesporný a predmetom ďalšieho konania bolo už len posúdenie existencie nároku žalovaného. Konštatoval, že Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4Cob/27/2017zo dňa 25.01.2018 daný záver žiadnym spôsobom nespochybnil. Súd podľa neho správne uznal námietku, že žalovaný neoznámil žalobcovi vadu hydroizolácie bez zbytočného odkladu po tom, ako ju zistil. Žalobca dal do pozornosti, že predmetnú námietku vzniesol už v rámci svojho podania 03.10.2018, a teda žalovaný mal dostatočný časový priestor, aby uplatnil prípadné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany voči vznesenej námietke. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Co 3/2009 zo dňa 23.09.2010. Poukázal tiež na § 562 ods. 1 a 2 OBZ. Zdôraznil, že žalovaný prvýkrát vadu hydroizolácie reklamoval prostredníctvom listu zo dňa 11.01.2010 i keď v znaleckom posudku vypracovanom L.. O. L. sa uvádza, že k vytopeniu suterénu v „A. V. A.“ S. R. S. N. dažďovou vodou malo dôjsť v termínoch 24.06.2009, 08.12.2009 a 09.01.2010, žalovaný teda prvýkrát zistil údajnú vadu hydroizolácie dňa 24.06.2009, t.j. po prvom vytopení suterénu pivnice. Keďže k odovzdaniu diela prišlo ku dňu 19.08.2009, v čase prehliadky diela už došlo k vytopeniu pivnice, žalovaný si teda musel byť vedomý vady hydroizolácie, a túto mal vytknúť žalobcovi v rámci prehliadky diela, k akejkoľvek notifikácii vady však neprišlo. K notifikácii vady bez zbytočného odkladu nedošlo ani v prípade prejavu vady hydroizolácie zo dňa 08.12.2009. Poukázal na to, že žalovaný až v odvolaní predložil údajné dôkazy, ktorými sa snažil preukázať, že reklamoval vadu hydroizolácie včas, avšak tieto dôkazy neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie a keďže nepredstavujú tzv. novoty v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP, nemôže na ne odvolací súd prihliadať. V tejto súvislosti zdôraznil zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ a poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 10/2017-12 zo dňa 11.01.2017. Konštatoval, že žalovaný v odvolaní vo vzťahu k otázke určenia lehoty bez zbytočného odkladu poukázal na rôzne rozhodnutia súdov staršieho dáta, z ktorých však žiadnym spôsobom nevyplýva, že by žalovaný vadu hydroizolácie reklamoval včas. Vo vzťahu k určeniu lehoty bez zbytočného odkladu žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 150/2017 zo dňa 30.08.2018 a sp. zn. 5Tdo/32/2012 zo dňa 28.06.2012, ktoré potvrdzujú, že lehota bez zbytočného odkladu nebola pri reklamácii vád hydroizolácie dodržaná. Podotkol, že ak by aj žalovanému prináležal nárok na zľavu z kúpnej ceny diela, žalovanému príslušná pohľadávka doteraz nevznikla, keďže si do dnešného dňa riadne neuplatnil nárok na zľavu z ceny diela pri vade hydroizolácie. V tomto smere poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/30/2013 zo dňa 12.06.2013. Dodal, že ani v podaní zo dňa 28.10.2013 nebolo špecifikované, na ktorú vadu sa nárok na zľavu z ceny diela uplatňuje, pričom dané nedostatky neboli žalovaným odstránené ani na výzvu súdu. S poukazom na uvedené mal za to, že k vzniku pohľadávky žalovaného na zľavu z ceny diela z titulu vady hydroizolácie dôjsť nemohlo, z čoho vyplýva, že pohľadávka žalovaného uvedená v protinávrhu v čase započítania neexistovala, a teda k platnému započítaniu pohľadávky žalovaného voči pohľadávke žalobcu dôjsť nemohlo, nakoľko nebol dosiahnutý jeden zo základných predpokladov započítania pohľadávok, a to ich vzájomnosť. Okrem toho namietal, že žalovaný nepreukázal skutočnú výšku zľavy z ceny diela, ktorá by mu prináležala podľa § 439 ods. 1 OBZ. Uviedol, že hodnotu stavebných prác stanovenú znaleckým posudkom W.. L.. R. A., A.. a W.. L.. M. Ž. nemožno stotožňovať s výškou nároku na zľavu z ceny diela, keďže tento nárok sa neurčuje podľa výšky nákladov, ktoré sú určené na odstránenie vady diela, ale je určený rozdielom medzi hodnotou diela bez vád a s vadami, pričom na určenie výšky zľavy z ceny diela je rozhodujúci čas, kedy sa malo uskutočniť plnenie, t. j. v danom prípade dodanie diela v auguste 2009, výpočet ceny stavebných práv podľa znaleckých posudkov W.. A. bol však vykonaný na základe databázy cenníkov na úrovni platnej pre prvý polrok roku 2013. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo 1452/2006 zo dňa 13.05.2008. Zdôraznil, že znalecké posudky o ktoré opiera žalovaný svoj nárok, vychádzajú z nesprávnych predpokladov. Podotkol, že žalovaný nemal nárok voči žalobcovi z titulu vady hydroizolácie ani z titulu nároku na náhradu škody, keďže jednak nepreukázal, že by mu vznikla škoda a jednak takýto nárok žalovanému neprináleží z dôvodu, že ak žalovanému neprináleží nárok na zľavu z ceny diela z titulu vád diela, nemožno mu v toho dôsledku z dôvodov existencie vád priznať nárok z iného právneho dôvodu, t. j. náhradu škody. V tomto smere opätovne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Co 3/2009 zo dňa 23.09.2010. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že faktúra č. XXXXXXXX na sumu 5.211,87 eur mala predstavovať zádržné podľa dodatku č. 5 k zmluve o dielo, pričom v dôsledku nesplnenia podmienok na jeho výplatu, nemal žalobcovi nárok na úhradu zádržného vzniknúť žalobca uviedol, že podľa dodatku č. 4 mal žalovaný nárok na zádržné z konečnej faktúry a z celkovej ceny diela, v prípade faktúry č. XXXXXXXX však išlo o čiastkovú faktúru, nie konečnú faktúru, v dôsledku čoho suma 5.211,87 eur nepredstavovala zádržné podľa dodatku č. 5, a teda vznesená námietka žalovaného je neoprávnená. Nad rámec uvedeného žalobca podotkol, že žalovaný uznal svoj záväzok na úhradu sumy 5.211, 87 eur z titulu faktúry č. XXXXXXXX započítaním sumy uplatnenej v protinávrhu žalovaného. Ohľadne neuhradenej sumy vo výške 77.806,17 eur z faktúry č. XXXXXXXX uviedol, že akékoľvek údajné prerušenie či nedokončenie rokovaní vo veci rozporovaných výmer, neoprávňovali žalovaného nezaplatiť žalobcovi za ním riadne vykonané práce. Podotkol, že v čase splatnosti uvedenej faktúry neboli reklamované, či nenapravené žiadne vady na prácach, ktoré boli fakturované touto faktúrou. Poukázal tiež na to, že nároky z titulu údajných vád výmer archívnej pivnice nie sú predmetom tohto konania, ale sú predmetom konania vedeného pod sp. zn. 22Cb/2215/2010, preto nie sú v tomto konaní relevantné. Okrem toho uviedol, že žalovaný uznal svoj záväzok na úhradu sumy 77.806,17 eur z titulu faktúry č. XXXXXXXX započítaním sumy uplatnenej v protinávrhu žalovaného. S poukazom na uvedené považoval argumentáciu žalovaného za účelovú. Zdôraznil, že dielo bolo skolaudované dňa 12.10.2009, žalovaný skolaudované dielo využíva už viac ako 10 rokov na účely, na ktoré bola predmetná stavba vybudovaná, a to bez toho, aby žalobcovi riadne zaplatil cenu za toto dielo. Konanie žalovaného preto považoval za rozporné s dobrými mravmi, poctivým obchodným stykom, či elementárnou spravodlivosťou. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 20.02.2020, ktorým zotrval na podanom odvolaní. Tvrdenie žalobcu, že vadu zatekania z 08.12.2009 žalovaný oznámil listom až 11.01.2011 označil za nepravdivé, keď v odvolaní žalovaný preukázal termín 08.12.2009 a preukázateľne ho osvedčil. K tvrdeniu žalobcu, že vada sa mala avizovať najneskôr v deň odovzdania diela uviedol, že to nebolo možné, nakoľko zatekanie v tomto dátume ešte neexistovalo a prejavilo sa až 08.12.2009. Zdôraznil, že zatekanie z 08.12.2009 bezodkladne prostredníctvom svojho výrobného riaditeľa F. C. písomne reklamoval a na túto reklamáciu žalobca reagoval dňa 14.12.2009 potvrdzujúcim stanoviskom. Vo vzťahu k dôkazom, ktoré predložil v odvolacom konaní žalovaný poukázal na zásadu „iura novit curia“. Použitie novôt v odvolacom konaní odvodzoval od § 366 písm. c) CSP, pričom ako dôvod na ozrejmenie dôkazov predložených v odvolacom konaní uviedol i rozporuplnosť v rozsudkoch ohľadne odovzdania stavby dňa 19.18.2009 a nie 23.09.2009. Za rozporný považoval napadnutý rozsudok aj v tom, že súd sa nevysporiadal s nepravdivou svedeckou výpoveďou konateľa žalobcu O.. W., ktorý tvrdil, že pivnicu realizovali subdodávateľsky prostredníctvom pána Nováka, ale svedok O.. C. uviedol, že hrubú časť pivnice staval žalobca a potom žalobca prizval firmu pána Nováka, ktorý však realizoval klenbovú časť pivnice aj spodok pivnice. Tvrdenie súdu o tom, že žalovaný si nárok na zľavu neuplatnil riadne a bez zbytočného odkladu a ani na výzvu súdu neodstránil vady podania označil za nepravdivé, lebo právny zástupca žalovaného reagoval na túto výzvu súdu spresňujúcim návrhom a navyše dňa 30.11.2017 zaslal list krajskému súdu k sp. zn. 4Cob/27/2017, ktorým upriamil pozornosť na uplatnenú zľavu z ceny diela z titulu opakovaného vytopenia suterénu, ku ktorému však bude možné dospieť až ďalším znaleckým dokazovaním. Namietal, že súd nezohľadnil a nevysvetlil, resp. bagatelizoval Zoznam vád zo dňa 22.06.2010 v ktorom žalobca vadu zatekania pivnice bezvýhradne uznal a zaviazal sa ju odstrániť. Reagujúc na argumentáciu žalobcu uviedol, že vydané kolaudačné rozhodnutie neznamená, že následne sa vady diela nemohli vyskytnúť. Neuspokojil sa so záverom súdu, ktorý znalecké posudky považoval za nadbytočné z dôvodu, že vady boli neskoro oznámené, a to aj napriek tomu, že Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. 4Cob/27/2017 zo dňa 25.01.2018 považoval postup prvostupňového súdu za jednostranný a bez náležitého odôvodnenia reklamácie z 22.06.2010. Dal do pozornosti, že dôkazy o zatekaní pivnice sa podarilo nájsť a zabezpečiť po vyhlásení napadnutého rozsudku, ktoré žalovaný potom ako tzv. novotu podľa § 366 písm. c) CSP v odvolacom konaní mohol predložiť, pretože nie zavinením žalovaného sa tieto dôkazy nepodarilo predložiť, boli vo výhradnej úschove počítača bývalého výrobného riaditeľa žalovaného, ktorý počítač odovzdal správcovi budovy po ukončení pracovného pomeru a žalovaný sa o nich dozvedel až v novembri 2019. Zdôraznil, že vedomosť rozsahu vád a nesprávnych postupov žalobcu sa žalovaný dozvedel až zo znaleckých posudkov, ktoré dal vyhotoviť po zistení, že žalobca podal voči žalovanému žalobu. Na uplatnenú zľavu aplikoval § 439 ods. 1 OBZ, lebo hodnota objektu s vadou a hodnota objektu bez vady kopíruje sumu vyčíslenú znalkyňou L.. A. v minimálnom rozsahu. Poukázal na to, že predložené znalecké posudky neboli získané v rozpore so zákonom a teda súd ich mal zohľadniť a bez ďalšieho akceptovať, alebo sa s nimi vysporiadať, čo neurobil a takýmto prístupom súdu k znaleckým posudkom bolo poškodené právo žalovaného na spravodlivý súdny proces. 5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 13.03.2020, ktorým zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Poukázal tiež na to, že žalovaný opakovane, t. j. v podaní zo dňa 09.09.2016, resp. následne aj na pojednávaní dňa 26.09.2019 v rámci svojho prednesu uviedol, že reklamoval u žalobcu vadu zatekania pivnice po prvýkrát písomne listom zo dňa 11.01.2010 z dôvodu vytopenia pivnice v dňoch 08.12.2009 a 09.01.2010 a až v odvolaní predložil údajné dôkazy, ktorými sa snažil preukázať, že žalovaný reklamoval vadu hydroizolácie včas. Zdôraznil, že nejde o novoty v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP a odvolací súd na ne nemôže prihliadať. Dal do pozornosti, že právny zástupca žalovaného súčasne na pojednávaní dňa 26.09.2019 na otázku súdu, či má nejaké návrh na vykonanie dokazovania odpovedal, že žiadne návrhy na vykonanie dokazovania nemá, na základe čoho bolo vyhlásené uznesenie o skončení dokazovania. V tejto súvislosti poukázal na kontradiktórnosť konania, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/34/2018 zo dňa 26.09.2018 a zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“. Trval na to, že žalovaný nepreukázal výšku zľavy z ceny diela, a teda jeho nároku nebolo možné vyhovieť. Vo vzťahu k Zoznamu vád zo dňa 22.06.2010 sa stotožnil s názorom súdu, ktorý správne uviedol, že zoznamom vád sa nebolo potrebné bližšie zaoberať, keďže vzhľadom na nesplnenie si povinnosti žalovaného oznámiť vadu hydroizolácie včas, ako aj s ohľadom na záver súdu o nepriznaní nároku z vád diela, nebol relevantný pre rozhodnutie vo veci samej, resp. nebol spôsobilý zmeniť rozhodnutie vo veci samej. 6. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 05.04.2020, ktorým zotrval na svojich predošlých podaniach. 7. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo. 8. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 42Cb/204/2012-660 zo dňa 26.09.2019 je potrebné potvrdiť ako vo výroku vecne správny. 9. Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. 10. Podľa § 546 ods. 1 OBZ, objednávateľ je povinný zhotoviteľovi zaplatiť cenu dohodnutú v zmluve alebo určenú spôsobom určeným v zmluve. Ak nie je cena takto dohodnutá alebo určiteľná a zmluva je napriek tomu platná (§ 536 ods. 3), je objednávateľ povinný zaplatiť cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok. 11. Podľa § 548 ods. 1 OBZ, objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela. 12. Podľa § 562 ods. 2 OBZ, súd neprizná objednávateľovi právo z vád diela, ak objednávateľ neoznámi vady diela a) bez zbytočného odkladu po tom, čo ich zistí, b) bez zbytočného odkladu po tom, čo ich mal zistiť pri vynaložení odbornej starostlivosti pri prehliadke uskutočnenej podľa odseku 1, c) bez zbytočného odkladu po tom, čo mohli byť zistené neskôr pri vynaložení odbornej starostlivosti, najneskôr však do dvoch rokov a pri stavbách do piatich rokov od odovzdania predmetu diela. Pri vadách, na ktoré sa vzťahuje záruka, platí namiesto tejto lehoty záručná doba. 13. Podľa § 562 ods. 3 OBZ, ustanovenie § 428 ods. 2 a 3 sa použijú obdobne na účinky uvedené v odseku 2. 14. Podľa § 428 ods. 2 a 3 OBZ, na účinky ustanovené v odseku 1 sa prihliadne, len ak predávajúci namietne v súdnom konaní, že kupujúci nesplnil včas svoju povinnosť oznámiť vady tovaru. Účinky odsekov 1 a 2 nenastávajú, ak vady tovaru sú dôsledkom skutočností, o ktorých predávajúci vedel alebo musel vedieť v čase dodania tovaru. 15. Podľa § 580 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. 16. Podľa § 358 OBZ, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. 17. Podľa § 147 ods. 1 a 2 CSP, žalovaný môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou. Vzájomnou žalobou je i prejav žalovaného, ktorým proti žalobcovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca; inak súd posudzuje taký prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného. 18. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. 19. Podľa § 152 CSP, hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany. 20. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 21. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 22. Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 23. Podľa § 153 CSP, (1) Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. (2) Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. (3) Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 24. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 25. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 1 CSP v zásade stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II č. k. 42Cb/204/2012-660 zo dňa 26.09.2019, pretože vo výroku vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: 26. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 106.606,44 eur s príslušenstvom titulom neuhradených faktúr za vykonané práce na základe Zmluvy o dielo č. W. zo dňa 24.04.2008 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 30.06.2008, Dodatku č. 2 zo dňa 30.06.2008, Dodatku č. 3 zo dňa 28.08.2008, Dodatku č. 4 zo dňa 28.08.2008, Dodatku č. 5 zo dňa 19.09.2008, Dodatku č. 6/2 zo dňa 02.04.2009 a Dodatku č. 7 zo dňa 03.07.2009. Súd prvej inštancie dospel k záveru o opodstatnenosti nároku žalobcu uplatneného žalobou a súčasne o nedôvodnosti procesnej obrany žalovaného vrátane tzv. protinávrhu, preto žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 106.606,44 eur spolu s úrokom z omeškania. Zároveň žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a štátu priznal náhradu trov konania proti žalovanému vo výške 100 %. Žalovaný s uvedeným právnym záverom nesúhlasil a v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie. Poukázal najmä na nesprávne posúdenie okolností zatekania zo dňa 24.06.2009 zo strany súdu a trval na včasnosti reklamácie vady zatekania (hydroizolácie), existencii nároku žalovaného na zľavu z ceny diela z titulu vady zatekania, neexistencii nároku žalobcu na úhradu zádržného podľa Dodatku č. 5 v sume 5.211,87 eur na základe faktúry č. XXXXXXXX a primeranosti obrany žalovaného pred dodávateľom (žalobcom) prostredníctvom zadržania sumy 77.806,17 eur z faktúry č. XXXXXXXX. Okrem toho namietal nesprávnosť výroku o trovách a nedostatky v odôvodnení napadnutého rozsudku. 27. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že dňa 08.07.2009 bolo začaté preberacie konanie stavby S. R. N. - A. A., V., W. A.. V Zápise preberacieho konania stavby S. R. N. - A. A., V., W. A. (č.l. 101-105 súdneho spisu) bol zároveň spísaný zoznam chýb a nedorobkov, pričom preberacie konanie nebolo ukončené z dôvodu nedoloženia požadovaných dokladov. V Zápise preberacieho konania stavby - S. R. N. zo dňa 18.08.2009, resp. v zmysle str. č. 2 toho zápisu dňa 19.08.2009 (č.l. 96-97 súdneho spisu), opatrenom okrem podpisu žalobcu aj pečiatkou a podpisom žalovaného, boli spísané chyby a nedorobky. V závere tohto zápisu bolo uvedené, že chyby a nedorobky odstránil žalobca, ktorý zároveň preberá aj záruku za uvedené dielo. Z Preberacieho protokolu zo dňa 19.08.2009 (č.l. 100 súdneho spisu) podpísaného objednávateľom (žalovaným) a zhotoviteľom (žalobcom) vyplýva, že chyby a nedorobky uvedené v zápise Preberacieho konania stavby S. R. N. - A.Í. A., V., W. A. zo dňa 08.07.2009 boli odstránené do 19.08.2009 a žalovaný dielo prevzal. Uvedené preukazuje, že dielo bolo žalovanému riadne odovzdané a spísané vady a nedorobky boli odstránené. Odvolací súd sa potom stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané, že žalobca dielo v zmysle Zmluvy o dielo vykonal, žalovanému dielo odovzdal a žalovanému tak vznikla v zmysle § 548 ods. 1 OBZ povinnosť zaplatiť žalobcovi cenu diela v zmysle vystavených faktúr, ktorých nezaplatenie je predmetom tohto konania. 28. Vo vzťahu k žalovaným namietanej faktúre č. XXXXXXXX, ktorá sa týkala Dodatku č. 7 a z ktorej zostal neuhradený zostatok vo výške 77.806,17 eur sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že aj keď žalovaný Dodatok č. 7 nepodpísal, práce v zmysle tohto dodatku prevzal, dvakrát uhradil zálohu k faktúre č. XXXXXXXX a s ohľadom na okolnosti tohto prípadu a následne správanie sa žalovaného platí právna domnienka o uznaní celého dlhu v zmysle § 407 ods. 3 OBZ (súd nesprávne uviedol § 407 ods. 4 OBZ avšak správne citoval ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ), podľa ktorého ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. V tomto smere odvolací súd odkazuje na bod 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde sa súd prvej inštancie uvedeným bližšie zaoberal. Odvolací súd poznamenáva, že dôvod poskytnutej zľavy vo výške 7 % je vo vzťahu k meritu prejednávanej veci irelevantný. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou argumentáciou žalovaného, podľa ktorého v čase, keď bola vystavená faktúra č. XXXXXXXX žalovaný nemal inú možnosť, než prostredníctvom neuhradenia sumy 77.806,17 eur z faktúry č. XXXXXXXX prinútiť žalobcu k dodržaniu záväzkov podľa zmluvy. Takéto konanie nemožno považovať za legitímny krok žalovaného, resp. primeranú obranu pred dodávateľom (ako tvrdil v odvolaní žalovaný), pretože údajné prerušenie či nedokončenie rokovaní vo veci rozporovaných výmer, neoprávňovali žalovaného nezaplatiť žalobcovi sumu za ním riadne vykonané práce. Ohľadne odvolacej argumentácie žalovaného týkajúcej sa nezaplatenia faktúry č. XXXXXXXX sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že táto je nedôvodná, pretože v tomto konaní si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie čiastkových faktúr, nie konečnej faktúry, pri ktorej by mohol žalovanému vzniknúť nárok na zádržné v zmysle čl. V bod 5.10 Dodatku č. 5 k Zmluve o dielo. 29. Okrem toho odvolací súd považuje za správny právny názor súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že započítacím prejavom žalovaného doručeným súdu dňa 28.10.2013, v ktorom si žalovaný uplatnil nárok na zľavu z ceny diela z dôvodu vád diela a ktorým si započítal svoj nárok s nárokom žalobcu uplatneným v tomto konaní, žalovaný uznal nárok žalobcu čo do dôvodu aj výšky. Odvolací súd poukazuje na to, že podaním doručeným súdu dňa 26.08.2013 označeným ako „Protinávrh“, upresneným podaním doručeným súdu dňa 15.10.2013, žalovaný vyčíslil cenu prác potrebných na sanáciu vád hydroizolácie v sume 78.400,83 eur, a na túto žiadal zaviazať žalobcu. Následne v podaní doručenom súdu dňa 28.10.2013 označenom ako „Upresnenie titulu protinávrhu“ žiadal priznať nárok uplatnený protinávrhom titulom zľavy z ceny diela z dôvodu vád diela, ktoré realizoval žalobca. Právny zástupca žalovaného v tomto podaní výslovne uviedol, že nárok klienta žiada započítať s nárokom žalobcu. Rovnako na pojednávaní dňa 08.10.2015 právny zástupca žalovaného uviedol „Znalec uviedol, že sa jedná o neodstrániteľnú vadu, z toho dôvodu sme následne náš protinávrh upravili s tým, že sme započítali čiastku 78.400,83 eur so žalovanou sumou na základe znaleckého posudku W.. L.. R. A.. Započítaná suma sa započítava s cenou diela, ktorej neuhradenie je predmetom tohto konania v zmysle znaleckého posudku.“ Taktiež v podaní doručenom súdu dňa 09.09.2016 právny zástupca žalovaného uviedol „Protinávrhom zo dňa 26.08.2013 a upresneným zo dňa 15.10.2013 som uplatnil nárok odporcu, ktorým žiadal priznať zľavu z ceny diela „A. V. A.“ (ďalej len „dielo“) z dôvodu vád diela, ktoré realizoval navrhovateľ. Odporca žiadal započítať čiastku 78.400,83 eur s nárokom navrhovateľa 106.606,53 eur podľa jeho návrhu a faktúr č. XXXXXXXX zo dňa 16.10.2008, XXXXXXXX zo dňa 31.12.2008, XXXXXXXX zo dňa 05.06.2009, 1090026 zo dňa 28.08.2009.“ Z uvedených prejavov žalovaného (resp. jeho právneho zástupcu) jednoznačne vyplýva vôľa započítať nárok žalovaného uplatnený tzv. protinávrhom voči nároku žalobcu uplatneného žalobou. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že v protinávrhu žalovaného zo dňa 28.10.2013 išlo o gramatickú chybu, kde namiesto slova odpočítať bolo omylom uvedené slovo započítať, pretože ako už bolo uvedené, započítania sa žalovaný domáhal aj na pojednávaní dňa 08.10.2015 či v podaní doručenom súdu dňa 09.09.2016. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie správne konštatoval, že týmto kompenzačným prejavom žalovaný uznal nárok žalobcu čo do dôvodu a výšky, keď z povahy veci vyplýva, že osoba uskutočňujúca započítací úkon nepopiera pohľadávku, proti ktorej započítanie smeruje. Prejavená vôľa žalovaného započítať svoju pohľadávku voči pohľadávke žalobcu stačí na to, aby bol úkon akceptácie pohľadávky žalobcu vykonaný žalovaným platný, pretože z neho vyplýva vôľa a úmysel žalovaného uznať pohľadávku žalobcu, avšak túto nezaplatiť, ale spôsobiť jej zánik inak. Súd prvej inštancie podanie obsahujúce započítací úkon žalovaného potom správne posúdil ako prostriedok procesnej obrany, konkrétne ide o hmotnoprávnu námietku v zmysle § 152 CSP. 30. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaný neoznámil žalobcovi vadu hydroizolácie (zatekania pivnice) bez zbytočného odkladu po tom, ako ju zistil, preto s poukazom na § 562 ods. 2 OBZ nepriznal žalovanému nároky vyplývajúce z vád diela. Súd v tomto smere vychádzal z toho, že vada sa prvýkrát prejavila už dňa 24.06.2008 a následne v dňoch 08.12.2009 a 09.01.2010, avšak žalovaný prvýkrát túto vadu oznámil listom zo dňa 11.01.2010. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že určenie dátumu 24.06.2008, ako dňa kedy sa vada hydroizolácie prejavila po prvýkrát, nebolo zo strany súdu prvej inštancie svojvoľné. Sám žalovaný totiž v liste zo dňa 15.01.2010 označenom ako „Stanovisko k Vášmu listu zo dňa 21.12.2009“ (predložený súdu ako dôkaz - č.l. 111 súdneho spisu) uviedol okrem iného aj dátum 24.06.2008 ako „deň vytopenia suterénu dažďovou vodou“. Rovnako žalovaný v liste zo dňa 18.05.2010 adresovanom žalobcovi a označenom ako „Stanovisko k Vášmu poslednému listu bez uvedenia dátumu“ (č.l. 141 súdneho spisu) uviedol, že u žalovaného dochádza k opakovaným vytopeniam a vlhnutiu pivnice vínneho závodu N. dažďovou vodou v júni až decembri 2009. Na tento dátum poukázal aj v podaní doručenom súdu dňa 09.09.2006 označenom ako „Upresnenie protinávrhu“. Ďalšie vytopenie nastalo dňa 08.12.2009 a 09.01.2010. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že žalovaný po prvýkrát túto vadu oznámil žalobcovi listom zo dňa 11.01.2010 a následne viacerými listami, vrátane listu zo dňa 15.01.2010. Súd prvej inštancie potom správne ustálil, že notifikácia vád nebola zo strany žalovaného uskutočnená bez zbytočného odkladu po tom, ako ju zistil (24.06.2009, resp. 08.12.2009) a keďže túto skutočnosť žalobca v konaní namietal, súd rozhodol správne, keď žalovanému nároky vyplývajúce z vád diela s poukazom na ustanovenie § 562 OBZ nepriznal. S nesplnením oznamovacej povinnosti zákon v § 562 ods. 2 OBZ síce priamo nespája zánik práva objednávateľa diela na nároky z vád diela, zhotoviteľ diela však môže v súdnom konaní namietnuť nesplnenie oznamovacej povinnosti o zistenej vade. Na základe tejto námietky zhotoviteľa diela, súd nemôže priznať právo z vád diela. Toto však nebráni zhotoviteľovi diela vady bezplatne odstrániť, avšak na základe dobrovoľného rozhodnutia zhotoviteľa diela. 31. Odvolací súd naviac uvádza, že aj v prípade pripustenia správnosti argumentácie žalovaného o tom, že vada sa po prvýkrát prejavila až dňa 08.12.2009, i v takom prípade platí záver, že žalovaný túto vadu neoznámil žalobcovi bez zbytočného odkladu po tom, ako ju zistil, pretože ju oznámil až listom zo dňa 11.01.2010, t.j. po 34 dňoch odo dňa prejavenia vady hydroizolácie. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že v danom prípade žalovaný dodržal lehotu bez zbytočného odkladu, pretože v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe a s poukazom na okolnosti prejednávaného prípadu nemožno dobu 34 dní považovať za dodržanie danej lehoty. I keď neexistuje legálna definícia pojmu „bez zbytočného odkladu“, tento pojem sa v ustálenej právnej praxi vykladá podľa objektívnych možností splnenia stanovenej povinnosti, t.j. čo najrýchlejšie, vo väzbe na konkrétne okolnosti prípadu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 150/2017 zo dňa 30.08.2018, podľa ktorého „Z časového určenia lehoty „bez zbytočného odkladu“ je potrebné vyvodiť, že ide o veľmi krátku lehotu, ktorou je mienené bezodkladné, nemeškajúce, bezprostredné či okamžité konanie smerujúce k splneniu povinnosti či k urobeniu právneho úkonu alebo iného prejavu vôle, pričom doba trvania lehoty bude závisieť od okolností konkrétneho prípadu. Pokiaľ osoba, ktorej je takáto lehota určená, bez zbytočného odkladu nekoná, bude mať zbytočný odklad (nedôvodná nečinnosť) pri príprave splnenia povinnosti či urobenia právneho úkonu, ktoré sú na túto lehotu viazané, ten dôsledok, že právne účinky spojené s dodržaním lehoty nenastanú.“ V uznesení sp. zn. 5 Tdo 32/2012 zo dňa 28.06.2012 Najvyšší súd SR uviedol „Pod pojmom bez zbytočného odkladu (bezodkladne) treba rozumieť v lehote spravidla pár dní (max. 5 - 7 dní), no určite nie mesiac.“ Rovnako v rozsudku sp. zn. 4Obdo 32/2007 zo dňa 29.04.2008 Najvyšší súdu SR uviedol „Pod pojmom „bez zbytočného odkladu“ je potrebné rozumieť rozhodne kratší časový úsek, čo vyplýva aj z gramatického výkladu tohto slovného spojenia, pričom lehotu 31 dní nesporne nemožno vykladať za lehotu bez zbytočného odkladu“. Z uvedeného potom jednoznačne vyplýva, že keď žalovaný vadu hydroizolácie, ktorá sa prejavila dňa 08.12.2009, oznámil žalobcovi až listom zo dňa 11.01.2010, svoju notifikačnú povinnosť si nesplnil bez zbytočného odkladu. Súd prvej inštancie potom správne žalovanému nároky vyplývajúce z vád diela s poukazom na § 562 OBZ nepriznal. Rozhodnutia, na ktoré v odvolaní poukazoval žalovaný, sa zaoberajú výkladom pojmu „bez zbytočného odkladu“, žiadne z nich však uvedený právny názor súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nevyvracia a argumentáciu žalovaného nepodporuje. XX. Žalovaný až v odvolaní predložil nové dôkazy, ktoré mali preukazovať, že vadu zatekania zo dňa 08.12.2009 reklamoval včas, a to prostredníctvom emailu zástupcu žalovaného F. C. zo dňa 08.12.2009. Ide o nové dôkazy, ktoré žalovaný neprodukoval v konaní pred súdom prvej inštancie, i keď mal na to možnosť. Zdôvodňovanie predloženia týchto nových dôkazov v odvolacom konaní prostredníctvom vytýkania nedostatkov rozsudku č.k. 42Cb/204/2012-427 zo dňa 29.09.2016 neobstojí, pretože uvedený rozsudok nie je predmetom prieskumu v tomto odvolacom konaní. Rovnako vada v písaní v napadnutom rozsudku, keď súd v bode 37. odôvodnenia rozhodnutia omylom uviedol ako deň kedy bolo dokončené preberacie konanie a bol podpísaný zápis o odovzdaní a prevzatí diela S. R. N. dátum 23.09.2009, namiesto dátumu 23.09.2008 v zmysle Zápisu o odovzdaní a prevzatí stavby S. R. N. (č.l. 92-95 súdneho spisu), neoprávňuje žalovaného na predloženie nových dôkazov v odvolacom konaní, ktoré mohol predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie vedenom od roku 2012. Ako sám žalovaný uviedol vo vyjadrení doručenom súdu dňa 20.02.2020, predmetné dôkazy sa nachádzali v počítači bývalého zamestnanca žalovaného F. C., a teda žalovaný mal možnosť predložiť ich už skôr, ak by v konaní postupoval obozretne. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na čl. 8 CSP, § 153 CSP v spojení s § 366 CSP. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný mohol tento návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je v zmysle § 149 CSP prostriedkom procesnej obrany, uplatniť už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, a to v konaní pred súdom prvej inštancie, nemožno dospieť k záveru, že by žalovaný tento prostriedok procesnej obrany uplatnil včas v súlade s § 153 CSP. V danom prípade nejde o novoty v odvolacom konaní, ktoré by boli prípustné v zmysle § 366 CSP, preto na ne odvolací súd neprihliadal. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorej právo patrí bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, neodkladajú svoje rozhodnutia týkajúce sa uplatnenia práv na poslednú chvíľu, svoje procesné úkony pripravujú s dostatočným časovým predstihom, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti vzniku komplikovaných situácií sťažujúcich výkon práv a ich uplatnenie v stanovených lehotách (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 248/2006). 33. Okrem toho odvolací súd uvádza, že ani žalovaným predložené dôkazy v odvolacom konaní by neboli spôsobilé spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku. Žalovaný si samotný nárok na zľavu z ceny diela neuplatnil u žalobcu riadne a bez zbytočného odkladu, ale až podaním zo dňa 28.10.2013 (vada sa prejavila ešte v roku 2009), v ktorom nebolo riadne špecifikované, na ktorú vadu sa nárok na zľavu z ceny diela vzťahuje a zľava tu nebola presne vyčíslená. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením súdu prvej inštancie, že uvedený nedostatok žalovaný neodstránil ani na základe výzvy súdu (na pojednávaní dňa 11.02.2016), nakoľko zo spisového materiálu je zrejmé, že žalovaný na výzvu súdu reagoval podaním zo dňa 09.09.2016 (č.l. 345), v ktorom podľa pokynov súdu upresnil svoj protinávrh. Nemožno však akceptovať vyčíslenie výšky zľavy uplatnenej žalovaným na sumu 78.400,83 eur v zmysle Znaleckých posudkov W.. L.. R. A. Č.. X/XXXX zo dňa 22.08.2013 a č. X/XXXX zo dňa 23.09.2013. Podľa § 439 ods. 1 OBZ, nárok na zľavu z kúpnej ceny zodpovedá rozdielu medzi hodnotou, ktorú by mal tovar bez vád, a hodnotou, ktorú mal tovar dodaný s vadami, pričom pre určenie hodnôt je rozhodujúci čas, v ktorom sa malo uskutočniť riadne plnenie. Výpočet ceny stavebných prác podľa Znaleckých posudkov W.. L.. R. A. Č.. X/XXXX zo dňa 22.08.2013 a č. X/XXXX zo dňa 23.09.2013, od ktorých žalovaný odvodzoval výšku svojej tvrdenej pohľadávky voči žalobcovi titulom vád diela, bol vykonaný na základe databázy cenníkov CENKROS na úrovni platnej pre I. polrok roku 2013 (viď posledný odsek na str. 7 Znaleckého posudku W.. L.. R. A. Č.. X/XXXX zo dňa 22.08.2013), čo je v rozpore s ustanovením § 439 ods. 1 OBZ, ktoré určuje, že pre určenie hodnôt je rozhodujúci čas, v ktorom sa malo uskutočniť riadne plnenie, t.j. v danom prípade rok 2009. 34. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalovaného, že súd neprihliadol Zoznamom vád zo dňa 22.06.2010, nakoľko súd prvej inštancie v bode 44. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vysvetlil, z akých dôvodov sa bližšie nezaoberal uvedeným listinným dôkazom (predmetný dokument nie je relevantný pre rozhodnutie vo veci samej, resp. nie je spôsobilý zmeniť rozhodnutie vo veci samej). Konajúci súd v bodoch 45. a 46. odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež vysvetlil, z akých dôvodov sa nezaoberal znaleckými posudkami, ktoré v konaní predložil žalovaný. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu, že tieto znalecké posudky boli v danom prípade nadbytočné. Vo vzťahu k námietke žalovaného, ktorý napadnutý rozsudok považoval za rozporný aj z dôvodu, že súd sa nevysporiadal s nepravdivou svedeckou výpoveďou konateľa žalobcu O.. W., ktorý tvrdil, že pivnicu realizovali subdodávateľsky prostredníctvom pána Nováka, čo je v rozpore so svedeckou výpoveďou O.. C., odvolací súd uvádza, že úlohou súdu nie je reagovať na každé marginálne tvrdenie resp. nezrovnalosť vo svedeckých výpovediach, ale vysporiadať sa so skutočnosťami, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci. Uvedený rozpor vo svedeckých výpovediach bol vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej irelevantný, preto sa ním súd prvej inštancie nemal dôvod zaoberať. Uvedenú námietku žalovaného preto odvolací súd považoval za nedôvodnú. 35. Pozornosti odvolacieho súdu neušla účelová interpretácia rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/27/2017-551 zo dňa 25.01.2018 zo strany žalovaného ohľadne včasnosti oznámenia vady zatekania, a rovnako účelový výklad napadnutého rozsudku, keď konštatačnú časť rozhodnutia súdu prvej inštancie (t.j. časť, v ktorej sú zhrnuté písomné a ústne prejavy strán) žalovaný prezentuje ako tvrdenia konajúceho súdu. 36. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že prvoinštančný súd tvrdeniam žalovaného nevenoval primeranú pozornosť a ním predložené dôkazy a tvrdenia neboli náležite súdom vyargumentované, prečo k nim súd neprihliadol. Podľa názoru odvolacieho súdu z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie prihliadal na argumentáciu a dôkazy predložené obidvomi sporovými stranami, v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými podstatnými a pre rozhodnutie relevantnými argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. 37. V odvolaní okrem vyššie uvedeného žalovaný namietal, že „Rozsudkom prvostupňový súd okrem iného zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu v sume 106.606,53 eur s úrokom z omeškania, ale súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 106.606,44 eur s úrokom z omeškania. Je zrejmé, že žalobca nebol úspešný v celom rozsahu svojej žaloby, súd túto zmenu nezdôvodnil a neprihliadol na túto skutočnosť pri výroku o náhrade trov konania, keď žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“ S poukazom na uvedené mal odvolací súd za to, že pri vyhotovovaní napadnutého rozhodnutia došlo k chybe v písaní, keď súd prvej inštancie v záhlaví napadnutého rozsudku nesprávne uviedol výšku žalovanej istiny vo výške „106.606,53 eur“, keď správne mal uviesť istinu vo výške „106.606,44 eur“ s ohľadom na zmenu petitu, ktorú pripustil na pojednávaní dňa 24.06.2014. V záhlaví napadnutého rozsudku teda malo byť správne uvedené „o zaplatenie 106.606,44 eur s príslušenstvom“. Podľa § 224 CSP, súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania. Krajský súd v Bratislave preto opravil záhlavie rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/204/2012-660 zo dňa 26.09.2019 tak, že namiesto: „ o zaplatenie 106.606,53 eur s príslušenstvom“ má byť „o zaplatenie 106.606,44 eur s príslušenstvom“. Súd prvej inštancie potom rozhodol správne, keď II. výrokom napadnutého rozsudku priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže žalobca bol v časti uplatnenej istiny v plnom rozsahu úspešný, pričom čiastka 0,09 eur je vo vzťahu k žalovanej sume zanedbateľnou sumou, ktorú nemožno vo výroku o náhrade trov konania žiadnym spôsobom zohľadniť. 38. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97). 39. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 40. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/204/2012-660 zo dňa 26.09.2019 v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vo výroku vecne správny. 41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 42. O výške náhrady trov konania rozhodne zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).