Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/278/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1302899523 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1302899523.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcov: 1/ K. L.-E., H.. XX.X.XXXX, C. X. X, XXXXGR B., D., 2/ P.. Z. E., H.. XX.X.XXXX, C. O. XXXX/X, C., štátny občan SR, zastúpených: JUDr. Roman Hošovský, advokát so sídlom Mikulášska 1/a, 811 01 Bratislava, proti žalovaným: 1/ Z.. X. K., C. A. XX, C., štátny občan SR, 2/ Z.. X. K., C. A. XX, C., štátny občan SR, obaja zastúpení: JUDr. Margita Budzíková, advokátka, AK JUDr. Budzíková & JUDr. Dachová, s.r.o., Nám. sv. Egídia 41/95, Poprad, IČO: 472 571 13, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcov 1/,2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.4.2018, č.k. 6C/63/2002-154, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje. Žalovaným 1/,2/ sa proti žalobcom 1/,2/ priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Vo výroku I napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/,2/ ako právni nástupcovia po pôvodnej žalobkyni Z. E., rod. S., zomr. dňa XX.X.XXXX, domáhali uložiť žalovaným 1/,2/ v znení ostatnej zmeny pripustenej uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 19.1.2018 , povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 2 481,12 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 116,36 eur od 25.3.1999 do zaplatenia, vo výške 17,6 % zo sumy 1 150,17 eur od 2.8.2000 do zaplatenia a vo výške 15,5 % zo sumy 1 214,77 eur od 17.2.2002 do zaplatenia a žalobcovi 2/ sumu 2 481,12 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 116,36 eur od 25.3.1999 do zaplatenia, vo výške 17,6 % zo sumy 1 150,17 eur od 2.8.2000 do zaplatenia a vo výške 15,5 % zo sumy 1 214,77 eur od 17.2.2002 do zaplatenia. Vo výroku II rozhodnutia podľa ust. § 255 ods.1, § 262 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) žalovaným 1/,2/ priznal spoločne a nerozdielne voči žalobcom 1/,2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Zamietajúci výrok vo veci samej právne odôvodnil § 451 ods.1,2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník„), keď vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 15.7.1986 bolo žalovaným 1/,2/ vydané Rozhodnutie ObNV Bratislava III č. Fin 1082/85 Pd, ktorým im bol pridelený pozemok do osobného užívania označený ako parc. č. XXXX/XX o výmere 539 m2, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.8.1986. Rozsudkom Obvodného súdu Bratislava III zo dňa 11. 6. 1985, č.k. 11 C 259/81 v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave zo dňa 15. 7. 1986, č.k. 8 Co 104/86 - 170, 8 Co 275/86 - 170 (ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.9.1986) bolo určené, že kúpna zmluva medzi právnou predchodkyňou pôvodnej žalobkyne, S. S. a bývalou organizáciou Investing, Bratislava je neplatná, z dôvodu, že kúpna cena v prospech predávajúcej, S. S., bola v rozpore so zákonom nesprávne, príliš vysoko stanovená. Dňa 17.11.1986 bola uzavretá Dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku medzi žalovanými 1/,2/ a Čsl. štátom, v ktorej je uvádzané, že pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 539 m2, vlastnícky patrí Československému štátu; táto dohoda bola registrovaná Štátnym notárstvom dňa 6.5.1987, pod R II 14/87. Pozemok bol v prospech žalovaných 1/, 2/ zriadený za úhradu 18 229, Sk, ktorú podľa dokladu zo dňa 11.11.1986 títo riadne zaplatili. Dňa 6.5.1988 bolo žalovaným 1/,2/ vydané stavebné povolenie na rodinný dom, nachádzajúci sa na spornom pozemku, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 1.7.1988. Kolaudačné rozhodnutie bolo vydané dňa 3.6.1991, právoplatné dňa 10.6.1991. Zo Zápisu na Liste vlastníctva č. XXXX zo dňa 19.12.1991 vyplynulo, že žalovaní sú vlastníkmi pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere 539 m2. Z Listu vlastníctva č. XXXX zo dňa 25.10.1993 vyplynulo, že výlučnou vlastníčkou pozemku parc. č. XXXX/XX - zast. plochy o výmere 3 788 m2 je pôvodná žalobkyňa, Z. E., titulom nadobudnutia D 477/93. 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že vo veci zistil pre rozhodné obdobie konkurenciu dvoch vlastníckych práv - na jednej strane vlastnícke právo pôvodného vlastníka, t.j. právnej predchodkyne žalobcov a na druhej strane vlastnícke právo žalovaných, ktoré vzniklo na základe transformácie v dôsledku zmeny Občianskeho zákonníka, z osobného užívania na vlastnícke právo. Zdôraznil, že ustálená judikatúra hovorí, že nemožno spochybňovať legalitu a účinnosť správneho rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania, lebo je potrebné vychádzať z prezumpcie platnosti vydaného správneho rozhodnutia znamenajúceho, že ak nebolo takéto rozhodnutie zákonným spôsobom zrušené, treba ho považovať za platné a účinné. Ak fyzickej osobe svedčilo právo osobného užívania pozemku ku dňu 31.12.1991, dňom 1.1.1992 sa premenilo priamo ex lege na právo vlastnícke. V tomto okamihu došlo súčasne k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka - štátu alebo iného subjektu. S poukazom na rozsudok Ústavného súdu ČR z 28.5.1997, sp. zn. II ÚS 103/96 Sb. Nar. a uzn. Č. 64/sv.8 uviedol, že podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.1991 vzniklo právo osobného užívania na základe dvoch právnych skutočností, a to rozhodnutia o pridelení pozemku a dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, ku ktorej bola nevyhnutná registrácia štátnym notárstvom (právo osobného užívania vzniklo až registráciou dohody). Na rozdiel od zmluvných prevodov, kde sa - až na zákonom stanovené minimálne výnimky - uplatňuje jednoznačná zásada nemo plus iuris ad alium transfere potes, quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám), bol pri vzniku práva osobného užívania zvolený prideľovací princíp, ktorý vyžadoval právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správneho orgánu o pridelení pozemku. Právnou mocou rozhodnutia bývalých národných výborov o pridelení pozemku do osobného užívania vzniklo fyzickým osobám právo, aby s nimi bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku a štátu vznikla povinnosť takúto dohodu uzavrieť. K tvrdeniam žalobcov 1/,2/ o tom, že Dohoda zo dňa 17.11.1986 a jej následná registrácia nespĺňala zákonné podmienky, a preto bola neplatná neprihliadol dôvodiac tým, že skutočnosť, že prideľovaný pozemok nebol v tzv. socialistickom spoločenskom vlastníctve, nemala vplyv na neúčinnosť rozhodnutia - rozhodnutie bolo rozhodnutím orgánu štátnej správy, prejavom štátnej moci, a nebolo teda prejavom vôle štátu ako vlastníka. Ak fyzickej osobe svedčilo právo osobného užívania pozemku ku dňu 31.12.1991, dňom 1.1.1992 sa premenilo priamo ex lege na právo vlastnícke a v tomto okamihu došlo súčasne k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka ( Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 114/04 z 23.2.2005, N 32/36 SbNÚ 356 ). V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že podľa Nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 194/2017-71 stav na liste vlastníctva nemôže byť zmenený návrhom na zápis zmeny úradného dokumentu v prospech iného vlastníka a pokiaľ sa tak stalo, bolo to v rozpore s ust. §36a zákona NR SR č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam podľa ktorého platilo, že ak je vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva a na vykonanie záznamu je predložená ďalšia verejná listina alebo iná listina, ktorá nevychádza z údajov katastra, katastrálne orgány nevykonajú záznam a vyzvú dotknuté osoby, aby podali na súde návrh na určenie práva k nehnuteľnosti. Pokiaľ právne postavenie žalobcov k danej problematike vychádza z argumentácie, že ich matka, Z. E., Q.. S. bola vlastníčkou parc. č. XXXX/XXX o výmere 210 m2 až do jej odpredaja KOLIBE REAL s.r.o. Kúpnou zmluvou zo dňa 20.11.2001 a žalovaní nehnuteľnosť nadobudli do vlastníctva až dňom 10.6.2014 (uzavretím súdneho zmieru), žalobcovia ignorovali realitu, že žalovaným vzniklo legálne právo osobného užívania pozemku na základe v danom období platných právnych predpisov. 4. Za nemenej významnú považoval aj argumentáciu o dobromyseľnosti nadobudnutia práva osobného užívania pozemku od štátu a následne práva vlastníckeho zo zákona pri zohľadnení, že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Konštatoval, že Ústavný sud Českej republiky (napr. III. ÚS 415/15), nález sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originálnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobra viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinne dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Podľa súdu prvej inštancie toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení). 5. Súd prvej inštancie dospel k záveru že žalobcovia 1/, 2/ neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že žalovaní 1/,2/ sa na ich úkor obohatili tým, že neplatili nájomné za užívanie ich pozemku vo výmere 210 m2 za obdobie od 28.3.1997, t.j. dva roky pred podaním žaloby do predaja nehnuteľnosti spol. Koliba Real s.r.o., t.j. do 20.11.2001. Žalobcovia tvrdili, že žalovaní užívali v rozhodnom období časť ich pozemku vo výmere 210 m2, nakoľko nikdy neboli jeho vlastníkmi, týmito sa stali až v 2014, po právoplatnom skončení sporu 6C 166/2006, aj to ukončením súdneho zmieru, teda bez náležitého dokazovania. Konštatoval, že predloženými listinnými dôkazmi, najmä listami vlastníctva mal za preukázané, že žalovaní 1/,2/ boli v katastri nehnuteľností zapísaní na Liste vlastníctva č. XXXX už dňa 19.12.1991 - s vyznačením osobné užívanie, ktoré sa im zákonom, s účinnosťou od 1.1.1992 zmenilo na vlastnícke právo, teda kataster im nesprávnym postupom odňal ich vlastnícke právo k časti pozemku o výmere 210 m2, za ktorý riadne zaplatili a ponechal im len vlastníctvo podľa Listu vlastníctva č. XXXX zo dňa 13.12.1993 a 19.3.1999 k parc. č. XXXX/XX - zast. plochy o výmere iba 322 m2, titulom nadobudnutia - rozsudok č.k.11 C 259/81, pričom pôvodná žalobkyňa, Z. E., Q.. S. bola v katastri nehnuteľností zapísaná ako výlučná vlastníčka, prvýkrát až dňom od 25. 10.1993, hoci zmluva medzi právnou predchodkyňou pôvodnej žalobkyne, S. S. a Čsl. štátom bola vyhlásená za neplatnú právoplatne už 16.9.1986. S. S., ktorá od bývalej organizácie Investing, Bratislava obdržala neprimerane vysokú kúpnu cenu, pre ktorú na protest prokurátora bola jej kúpna zmluva vyhlásená súdom za neplatnú, sa do katastra nehnuteľností zápisu ani nedožadovala. Napriek námietkam žalovaných 1/,2/, prečo žalobcovia neboli zapísaní v katastri nehnuteľností celých 7 rokov, prečo pôvodná žalobkyňa, Z. E., Q.. S. bola ako výlučná vlastníčka sporného pozemku zapísaná až na základe dedičského konania po S. S., či vrátili kúpnu cenu titulom neplatnej kúpnej zmluvy, prečo sa nesprávali niekoľko rokov ako jej vlastníčky, prečo nepodnikli kroky k tomu, aby ich pozemok nebol daný k výstavbe rodinného domu žalovaných 1/2/, na tieto nereagovali, čím tieto skutočnosti ani nepopreli ani nevyvrátili, tieto skutkové okolnosti neobjasnili, pričom rozsudok sp.zn. 11 C 259/81 neobsahuje synalagmatický záväzok na vrátenie kúpnej ceny, nepredložili dôkazy o vrátení kúpnej ceny, plnení zákonných povinností vlastníka, preto mal súd prvej inštancie tvrdenia žalovaných 1/, 2/ v zmysle § 151 C.s.p. za nesporné. 6. V odôvodnení rozhodnutia ďalej zdôraznil, že pokiaľ príslušný správny orgán rozhodoval o pridelení pozemku do osobného užívania, vychádzal z toho, že pozemok je v socialistickom vlastníctve. Ak dôvodom neplatnosti prevodu na štát bol neplatný právny úkon, ako tomu bolo v tomto posudzovanom prípade, potom vtedajšie právo poskytovalo možnosť obrany a bolo možné sa jej dovolať. Rovnako tak i správne konanie poskytovalo možnosť nápravy nesprávnych rozhodnutí, v tom čase to bolo dokonca po dobu 5 rokov od právnej moci rozhodnutia. V tomto prípade však žiadna obrana uplatnená nebola, a preto ani nič nevarovalo žalovaných, že získané právo od štátu je postihnuté nejakou vadou. Ich dobrá viera, že právo nadobudli od štátu v súlade so zákonom, musí byť chránená a nie je možné v záujme právnej istoty pripustiť výklad absolútnej neplatnosti právnych úkonov, ktoré naprieč desaťročiami vracia právne vzťahy do dávnej minulosti. Súd prvej inštancie napokon poukázal na to, že každé rozhodnutie súdu musí byť spravodlivé a v zhode s dobrými mravmi. Pokiaľ skutočne právni predchodcovia žalobcov 1/, 2/ na svojom pozemku nechali žalovaných 1/,2/ postaviť rodinný dom, skolaudovať ho a po 7 rokoch nato sa začali od nich domáhať nájomného za užívanie pozemku, toto ich správanie sa súdu javí ako nepoctivé, ziskuchtivé, z dôvodu ktorého boli pre súd nedôveryhodnými. Žalobcovia 1/,2/ v spore iba tvrdili, že žalovaní 1/,2/ nikdy neboli v katastri nehnuteľností vedení ako vlastníci sporného pozemku, pričom toto sa nezakladá na pravde. Vlastnícke právo žalovaných 1/,2/ k spornej časti pozemku nemohlo byť ani zrušené ani zmenené, pretože vlastníctvo nadobudnuté administratívnymi správnymi aktami štátu, riadne Štátnym notárstvom registrované, je právne účinné. Preto sa nezakladá na pravde tvrdenie právneho zástupcu žalobcov 1/,2/, že pozemok jeho klientov žalovaní 1/,2/ užívali bez právneho dôvodu a sú povinní bezdôvodné obohatenie za jeho užívanie vydať. Nakoľko žalovaní 1/,2/ sporný pozemok užívali na základe zákona, nebola naplnená a preukázaná tvrdená skutková stránka bezdôvodného obohatenia, užívanie bez právneho dôvodu, preto sa súd prvej inštancie z dôvodu nadbytočnosti ani uplatnenou žalovanou sumou a jej výškou nezaoberal. 7. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/,2/ namietajúc, že rozsudok je v rozpore so skutkovým i skutočným právnym stavom veci, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a z nesprávneho i neúplného vyhodnotenia dokazovania a je nepreskúmateľný najmä pre nedostatočne a zákonu nezodpovedajúce odôvodnenie. Dominantnou otázkou odôvodňujúcou ich nárok je existencia vlastníctva k parc. č. XXXX/XXX, vo vzťahu ku ktorému sa súd s odkazom na nález Ústavného súdu ČR z 28.5.1997, sp.zn. II. ÚS 103/96 týkajúci sa rozhodnutí orgánu štátnej správy o pridelení pozemku, ktorý nebol v tzv. socialistickom vlastníctve , priklonil k vlastníckemu právu žalovaných, ktoré vzniklo transformáciou ich práva osobného užívania pozemku. Žalobcovia v konaní namietali iba, že uzavretá a štátnym notárstvom registrovaná dohoda zo dňa 17.11.1986 je neplatná v zmysle § 39, § 199 ods.1 Občianskeho zákonníka, keďže podľa právoplatného rozsudku Obvodného súdu Bratislava III z 11.6.1985, sp.zn. 11 C 259/81 bola matka odvolateľov z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z 22.4.1975 vlastníčkou (aj) parc.č. XXXX/XXX, a táto nehnuteľnosť nemohla byť pridelená do osobného užívania, pretože právo osobného užívania mohlo byť zriadené iba k pozemkom, ktoré sú v socialistickom spoločenskom vlastníctve. V tejto súvislosti súd nenáležite odkázal na nález Ústavného súdu SR z 23.2.2005, sp.zn. II. ÚS 114/04, pretože tento sa týka neúčinnosti rozhodnutia o pridelení pozemku, ktorý nebol v socialistickom vlastníctve do osobného užívania. Vo vyjadrení z 13.4.2018 odvolatelia pritom odkázali na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22 Cdo 173/2002 o tom, že dohoda o zriadení práva osobného užívania k pozemku, ktorý nebol v tzv. socialistickom spoločenskom vlastníctve je absolútne neplatná a na jej základe nemohlo vzniknúť právo osobného užívania pozemku a nemohlo sa premeniť na vlastnícke právo. Bod 34 odôvodnenia rozhodnutia vyznieva nesúrode a súd sa nevysporiadal s ich argumentáciou z 13.4.2018 v súvislosti s porušením zákona č. 162/1995 Z.z. v roku 1993 a s odkazom žalobcov na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 3.8.1995, sp.zn. 3 Sž 98/94. 8. Odvolatelia v odvolaní ďalej konštatovali, že žalovaní sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti až právoplatnosťou uznesenia Okresného súdu Bratislava III z 12.5.2014, č.k. 6C/166/2006-340, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10.6.2014, ktoré má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok a ktoré zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Právoplatnosťou uznesenia súdu o schválení zmieru bola meritórne rozhodnutá otázka, že žalovaní sú vlastníkmi parc. č. XXXX/XXX len od 10.6.2014 a podľa § 226, § 228 ods.1, § 230 C.s.p. je táto otázka právne záväzná a nezameniteľná a z tejto právnej skutočnosti musí súd vychádzať aj v tomto spore a nemôže sa od tohto rozhodnutia odchýliť a rozhodnúť inak. Zápis vlastníckeho práva S. S. do katastra nehnuteľnosti bol predmetom preskúmania v konaní o opravu zápisu v katastri nehnuteľností, žiadosť žalovaných katastrálny úrad v Bratislave zamietol (v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 3.8.1995, č.k. 3 Sž 98/94). Žalobcovia konštatovali, že na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 11.6.1985 došlo k usporiadaniu právnych vzťahov ohľadne ďalších 23 parciel, ktoré vznikli na základe neplatných právnych úkonov o zriadení práva osobného užívania a ich právna predchodkyňa doložila dva rozsudky v identických veciach, v ktorých bolo akceptované jej právne hodnotenie veci (rozsudok Mestského súdu v Bratislave z 14.9.1995, č.k. 12Co/111/1995-85). V konaní netvrdili a ani nespochybňovali dobromyseľnosť žalovaných (a Z.. Š. E.) v tom, že im oprávnene vzniklo právo osobného užívania pozemku, ktorá však trvala najdlhšie do roku 1993, kedy sami začali súdny spor o užívanie predmetnej nehnuteľnosti. Judikatúra predkladaná v konaní žalovanými sa týka zmluvných prevodov nehnuteľností, ale najmä ju možno aplikovať v sporoch o určenie vlastníckeho práva . 9. Žalovaní 1/,2/ v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhli rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedli, že súd sa v odôvodnení rozsudku nepotreboval osobitne zaoberať vyjadreniami žalobcov, ktoré predložili súdu počas 19 rokov trvajúceho sporu a potreboval sa predovšetkým vyporiadať so skutočnosťou, ktorá mala rozhodujúci vplyv na predmet žaloby, a to či vzniklo žalovaným vlastnícke právo k nehnuteľnosti zo zákona k 1.1.1992 alebo nie. Na tejto skutočnosti nič nemení ani uzavretie súdneho zmieru s inými účastníkmi sporu o určenie vlastníckeho práva, ktorým bolo vlastnícke právo žalovaným uznané deklaratórne. Na návrh žalobcu, ktorý vstúpil do konania 6C/166/2006, včítane žalobcu pred ním uzavreli súdny zmier, čím ukončili dlhotrvajúci súdny spor o určenie vlastníckeho práva, ktorého predmetom bol petit znejúci na určenie, že žalovaným vzniklo vlastnícke právo k 1.1.1992. Žalobcovia dohodu o zriadení práva osobného užívania posudzujú izolovane od ostatných aktov štátnej správy. Len všetky tri právne skutočnosti - rozhodnutie štátneho orgánu o pridelení pozemku do osobného užívania, dohoda o zriadení práva osobného užívania a jej registrácia štátnym notárstvom dávajú spolu základ pre vznik práva osobného užívania. Žalovaní od začiatku tvrdia, že pochybením štátu pri prideľovaní pozemkov do osobného užívania, ale aj nevšímavosťou (možno zámernou v období 80-tich rokov ) právnej predchodkyne žalobcov sa do osobného užívania žalovaným, ale aj iným osobám, pridelila časť pozemku, ku ktorej bolo vlastnícke právo štátu zrušené súdnym rozhodnutím, v dôsledku neplatnosti kúpnej zmluvy. Do vzťahu so štátom vstúpili v dobrej viere, že ich právo je perfektné a legálne. O probléme sa dozvedeli už v r. 1993, kedy Z. E. požiadala o zápis rozsudku Mestského súdu v Bratislave č.k. 12 Co/111/1985-85 a začali konanie, ktoré bolo zastavené, nakoľko nemali dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie súdneho poplatku. Žalovaní konštatovali, že p. E. konala v tejto veci špekulatívne, keď včas nepožiadala o zápis rozsudku a vedela, že sa územie parceluje a aj jej pozemok sa prideľuje do osobného užívania. Tým sama prispela k protiprávnemu stavu, mala záujem ešte získať aj majetkový prospech, ktorí žalobcovia získali predajom pozemku Kolibe Real s.r.o., vrátane parc.č. XXXX/XXX o výmere 210 m2. Žalovaní uviedli, že žili v oprávnenom vedomí, že im nehnuteľnosť patrí aj vlastnícky, keďže od 1.1.1992 sa zo zákona stali jeho vlastníkmi. Pokiaľ žalobcovia tvrdia , že dobromyseľnosť žalovaných trvala len do roku 1993 a dobromyseľnosť nemohla viesť k transformácii práva osobného užívania pozemku na právo vlastnícke tak žalovaní tvrdia, že takto chápaná dobromyseľnosť zo zákona nevyplýva a ani transformácia vlastníctva sa neodvoláva na dobromyseľnosť . Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že predmetom dokazovania v tomto spore nebolo, či ich matka vrátila štátu kúpnu cenu za zrušenú kúpnu zmluvu, táto otázka je súčasťou neplatnosti kúpnej zmluvy. Ide o synalagmatický právny úkon, ktorému právu zodpovedá vrátenie vzájomného plnenia; inak tento právny úkon nemožno považovať za dokonaný. 10. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/,2/ nie je dôvodné. 11. Ako prvoradé zdôrazňuje, že zo systému neúplnej apelácie uplatňovanej v odvolacom konaní vyplýva, že neprávoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie je možné napadnúť len z dôvodov, ktoré sú taxatívne uvedené v ust. § 365 ods.1,2 C.s.p., ktoré je možné meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods.3 C.s.p.). Dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia odvolacej lehoty na podanie odvolania je odvolací súd pri prieskume rozhodnutia súdu prvej inštancie viazaný (§ 380 ods.1 C.s.p.) čo znamená, že prítomnosť (naplnenie) iných odvolacích dôvodov, než ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať a ak by aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nebude na ne prihliadať, okrem vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 12. V danej veci v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať, aj keď tieto neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 13. S prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie. Na základe uvedeného využíva možnosť sa v tomto rozhodnutí obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods.2,3 C.s.p.) a osobite sa vyporiadava len s dôvodmi, ktoré žalobcovia 1/,2/ uviedli v podanom odvolaní. 14. Predmetom daného konania je žaloba, ktorou sa žalobcovia 1/,2/ v zmysle ostatnej zmeny pripustenej uznesením súdu vyhláseným v priebehu pojednávania nariadeného na deň 19.1.2018 domáhali uložiť žalovaným 1/,2/ solidárnu povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 2 481,12 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 116,36 eur od 25.3.1999 do zaplatenia, vo výške 17,6 % zo sumy 1 150,17 eur od 2.8.2000 do zaplatenia a vo výške 15,5 % zo sumy 1 214,77 eur od 17.2.2002 do zaplatenia a žalobcovi 2/ sumu 2 481,12 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 116,36 eur od 25.3.1999 do zaplatenia, vo výške 17,6 % zo sumy 1 150,17 eur od 2.8.2000 do zaplatenia a vo výške 15,5 % zo sumy 1 214,77 eur od 17.2.2002 do zaplatenia, a to titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovaných 1/,2/ za čas od 1.12.1997 do 10.1.2002 tým, že v uvedenom období užívali z parc. č. XXXX/XX o výmere 677 m2, nachádzajúcej sa v kat. území C. - Vinohrady časť o výmere 210 m2 (uvedená časť bola v Znaleckom posudku č.3/2005 vyhotovenom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 6C/166/2006 označená novým parc.č. XXXX/XXX) a žiadnu úhradu za užívanie tejto nehnuteľnosti v danom období pôvodnej žalobkyni Z. E., Q.. S. a ani jej právnym nástupcom po výzvach neuhradili. 15. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 16. Ako prvoradé vo vzťahu k námietkam žalobcov 1/,2/ o tom, že „napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný najmä pre nedostatočne a zákonu nezodpovedajúce odôvodnenie“ poznamenáva, že túto námietku je nutné podriadiť pod ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p., podľa ktorého je odvolanie prípustné proti každému rozhodnutiu súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu zmätočnosti uvedenú v citovanom ustanovení sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 17. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012), vrátane práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. 1 VCdo 2/2017 uviedol, že pojem „procesný postup“ súdu treba takto vykladať aj za účinnosti C.s.p.. 18. Odvolací súd zdôrazňuje, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 220 ods.2 C.s.p., pričom rozhodnutie nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument použitý v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o uplatnenej žalobe. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). V tejto súvislosti treba upozorniť, že na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. 19. Konštatuje, že posudzovaný prípad neposkytuje podklad pre to, aby sa naň mohla uplatniť druhá veta v predchádzajúcom odseku citovaného stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania , ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V preskúmavanej veci súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku uviedol, čoho sa žalobcovia 1/,2/ domáhajú, aké skutočnosti v priebehu konania tvrdili, ako sa vo veci vyjadrili žalovaní 1/,2/ , dostatočne jasne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, a to i s odkazom na podľa neho podstatnú rozhodovaciu prax. Žalobcovia 1/,2/ preto nedôvodne argumentovali, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 365 ods.1 písm. b/ C.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcov 1/,2/. 20. Žalobcovia 1/,2/ v podanom odvolaní uplatnili aj odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) . Odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania . 21. K ďalšej odvolacej námietke odvolateľov, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 22. Odvolací súd konštatuje, že po odvolacom prieskume nezistil odôvodnenosť týchto odvolacích námietok žalobcov 1/,2/. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu zákona č. 160/2015 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2016 alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Odvolacím prieskumom nebolo ani zistené, že by súd prvej inštancie pri aplikácii práva na zistený skutkový stav použil nesprávny právny predpis alebo že síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však ale interpretoval alebo že zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 23. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného obohatí, musí obohatenie vydať. 24. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 25. Podľa § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. 26. Podľa § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. 27. Je treba sa zhodnúť so súdom prvej inštancie v tom, že podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Napokon tiež, že nejde o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. 28. V danej veci boli dokazovaním vykonaným v konaní pred súdom prvej inštancie zistené skutkové okolnosti majúce podstatný význam pre právne posúdenie veci. V konaní je nesporné, že Kúpnou zmluvou zo dňa 22.4.1975 uzavretou medzi S. S., nar. X.X.XXXX ako predávajúcou (t.j. právnou predchodkyňou pôvodnej žalobkyne Z. E., rod. S., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX ) a Investing, investorsko - inžinierskou organizáciou Národného výboru hl. mesta Slovenska Bratislavy ako kupujúcim, predávajúca za kúpnu cenu 169 523,60 Kčs odpredala pozemky nachádzajúce sa v kat. území Bratislava - N. zapísané v pzkn.vl.č. XXXXX, parc.č. XXXX o výmere 2 653 m2, v pzkn. vl.č. XXXXX, parc.č. XXXX o výmere 13 617 m2, na základe ktorej bol kupujúci oprávnený požiadať o zápis vlastníctva Československého štátu k nadobudnutým nehnuteľnostiam. Rozhodnutím ObNV Bratislava III č. Fin 1082/85 Pd zo dňa 15.7.1986 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 28.8.1986 ) bol žalovaným 1/,2/ (a Z.. Š. E., rod. E., nar. XX.X.XXXX ) pridelený pozemok vo vlastníctve Československého štátu a v správe Obvodného národného výboru Bratislava III, nachádzajúci sa v kat. území N., parc.č. XXXX/XX o výmere 539 m2, do ich osobného užívania. Rozsudkom Obvodného súdu Bratislava III zo dňa 11. 6. 1985, sp.zn. 11 C 259/81 v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave zo dňa 15. 7. 1986, č.k. 8 Co 104/86 - 170, 8 Co 275/86 - 107 (ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.9.1986) bolo po podnete prokurátora určené, že Kúpna zmluva zo dňa 22.4.1975 uzavretá medzi právnou predchodkyňou pôvodnej žalobkyne, S. S. a organizáciou Investing, Bratislava je neplatná, z dôvodu, že kúpna cena v prospech predávajúcej, S. S., bola v rozpore so zákonom nesprávne, príliš vysoko stanovená. Dňa 17.11.1986 bola medzi Obvodným národným výborom Bratislava III a žalovanými 1/,2/ (a Z.. Š. E., rod. E., H.. XX.X.XXXX ) uzavretá Dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku nachádzajúceho sa v kat. území N., parc.č. XXXX/XX o výmere 539 m2 z obsahu ktorej vyplýva, že uvedený pozemok vlastnícky patrí Československému štátu, je poskytovaný na výstavbu rodinného domu, právo osobného užívania sa zriaďuje za úhradu vo výške 18 229 Kčs, ktorá bola riadne zaplatená; táto dohoda bola registrovaná Štátnym notárstvom dňa 6.5.1987, pod R II 14/87. Rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava III zn. VÚP - 327-1312/1988-KT-8-A zo dňa 6.5.1988 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 1.7.1988) bolo žalovaným 1/,2/ (a Z.. Š.X. E.) vydané stavebné povolenie na stavbu rodinného domu na parc.č. XXXX/XX v kat. území N.. Rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia Bratislava III zn. ŠSS - 327-939/91 - KT zo dňa 3.6.1991 (právoplatného dňa 10.6.1991) bolo povolené užívanie stavby rodinného domu postaveného na parc.č. XXXX/XX v kat. území N.. Z Listu vlastníctva č.XXXX vyhotoveného Strediskom geodézie dňa 19.12.1991 vyplýva, že pri parc.č. XXXX/XX o výmere 539 m2 nachádzajúcej sa v kat. území N. je zaznamenané právo osobného ožívania žalovaných 1/,2/ a Z.. Š. E.. Rozhodnutím Štátneho notárstva Bratislava 1 zo dňa 27.3.1992, D 736/1991 bolo prejednané dedičstvo po poručiteľke Z.. Š. E., H.. XX.X.XXXX, T.. XX.X.XXXX a bola schválená dohoda dedičov podľa ktorej žalovaná 2/ (dcéra poručiteľky) nadobudla nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX, kat. územie C. - N. ako parc.č. XXXX/XX vo výmere 539 m2 a pozemok v osobnom užívaní podľa R II 14/87. 29. Z doložených listinných dokladov ďalej vyplýva a medzi stranami je nesporné, že súčasťou parc.č. XXXX/XX o výmere 539 m2 nachádzajúcej sa v kat. území N., ku ktorej vzniklo žalovaným 1/,2/ (a Z.. Š. E.X.) právo osobného užívania bola i časť pozemku pôvodne zapísaného v pzkn. vl.č. XXXXX ako parc.č. XXXX, a to v časti o výmere 217 m2 (žalobcovia v priebehu konania túto výmeru upravili na 210 m2, a to v nadväznosti na Znalecký posudok č.3/2005 vyhotovenom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 6C/166/2006). Uvedená časť bola Geometrickým plánom č. 129-07/92 zo dňa 9.12.1992 vyhotoveným Geodetickou kanceláriou Geolik Bratislava overeným podľa § 8 zákona č. 46/1971 Zb. pričlenená k parc.č. XXXX/XX nachádzajúcej sa v kat. území N. vedenej na LV č. XXXX. Z Listu vlastníctva č. XXXX zo dňa 25.10.1993 vyplynulo, že v ňom bola v danom čase ako výlučná vlastníčka pozemku parc. č. XXXX/XX - zast. plochy o výmere 3 788 m2 uvedená pôvodná žalobkyňa, Z. E., rod. S., a to titulom nadobudnutia D 477/93 (rozhodnutie o prejednaní dedičstva po poručiteľke S. S.). Kúpnou zmluvou zo dňa 20.11.2001 pôvodná žalobkyňa odpredala Kolibe Real s.r.o., so sídlom Lamačská cesta 3, Bratislava nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v kat. území N. vedenú na LV č. XXXX ako parc. č. XXXX/XX vo výmere 251 m2 (špecifikovanej na základe Geometrického plánu č. 1/2000 zo dňa 5.1.2000) za kúpnu cenu 414 150 Sk, ktorá bola zavkladovaná Katastrálnym úradom v Bratislave dňa 10.1.2002 pod č. V 4/67/01. 30. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie v danom prípade dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru o konkurencii dvoch vlastníckych práv - na jednej strane vlastníckeho práva žalobcov 1/,2/ odvíjajúceho sa od vlastníckeho práva právnej predchodkyne pôvodnej žalobkyne, ktorá bola účastníčkou neplatnej Kúpnej zmluvy zo dňa 22.4.1975 a na strane druhej vlastníckeho práva žalovaných 1/,2/ , ktoré vzniklo zákonnou transformáciou ich práva osobného užívania pozemkov na vlastnícke právo k pozemkom , a to k 1.1.1992 ( § 872 Občianskeho zákonníka ), keď k tomuto okamihu došlo súčasne k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľov poukazujúcich v odvolaní na to, že „ uzavretá a štátnym notárstvom registrovaná Dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 17.11.1986 je neplatná v zmysle § 39, § 199 ods.1 Občianskeho zákonníka, keďže podľa právoplatného rozsudku Obvodného súdu Bratislava III z 11.6.1985, sp.zn. 11 C 259/81 bola matka odvolateľov z dôvodu absolútnej neplatnosti Kúpnej zmluvy z 22.4.1975 vlastníčkou (aj) parc.č. XXXX/XXX , a táto nehnuteľnosť nemohla byť pridelená do osobného užívania, pretože právo osobného užívania mohlo byť zriadené iba k pozemkom, ktoré sú v socialistickom spoločenskom vlastníctve“ . Podľa názoru odvolacieho súdu v prípade osôb, ktorým bolo vadne zriadené právo osobného užívania pozemku je treba vychádzať z toho, že ak uzavretiu dohody o zriadení práva osobného užívania predchádzalo vtedajším právom požadované správne rozhodnutie (v danom prípade je takýmto Rozhodnutie ObNV Bratislava III č. Fin 1082/85 Pd zo dňa 15.7.1986, právoplatné dňa 28.8.1986, ktorým bol žalovaným 1/,2/ a Z.. Š. E.Č., rod. E., nar. XX.X.XXXX pridelený pozemok vo vlastníctve Československého štátu a v správe Obvodného národného výboru Bratislava III, nachádzajúci sa v kat. území N., S..Č.. XXXX/XX o výmere 539 m2, do ich osobného užívania ), nie je možné vznik tohto práva a jeho neskoršiu transformáciu na právo vlastnícke spochybniť. Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie i v tom, že keďže žalovaní 1/,2/ sporný pozemok v rozhodnom období užívali na základe zákona, neboli v konaní preukázané zákonné podmienky pre úspech žalobcov 1/,2/ v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutie prijaté súdom prvej inštancie v posudzovanej veci považuje odvolací súd za rozhodnutie, ktoré zabezpečuje spravodlivú rovnováhu medzi stranami a je v zhode s dobrými mravmi. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie bral pri rozhodovaní do úvahy špecifiká prejednávanej veci zistené vykonaným dokazovaním (týkajúce sa uzavretia Kúpnej zmluvy zo dňa 22.4.1975 a určenia jej neplatnosti rozsudkom Obvodného súdu Bratislava III zo dňa 11. 6. 1985, sp.zn. 11 C 259/81 v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave zo dňa 15. 7. 1986, č.k. 8 Co 104/86 - 170, 8 Co 275/86 - 107 bez určenia synalagmatického záväzku vrátenia plnenia z neplatnej zmluvy, nečinnosti štátnych orgánov a aj právnej predchodkyne pôvodnej žalobkyne vo vzťahu k zápisu súdneho rozhodnutia do vtedajšej evidencie nehnuteľností, dobrej viery žalovaných 1/,2/ v zákonnosť postupu orgánov štátu pri vydaní rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania a uzavretí dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, jej následného registrovania štátnym notárstvom a zápisu tejto skutočnosti do evidencie nehnuteľnosti, až do r. 1993 ničím nerušeného užívania pozemku prideleného žalovaným 1/.2/ na základe rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného ožívania a existencie dobrej viery žalovaných 1/,2/ o transformácii tohto práva na právo vlastnícke) a rozhodnutie správne prijal v súlade so všeobecnými ľudskými hodnotami. 31. Pokiaľ žalobcovia 1/,2/ v odvolaní poukazujú na právny záver uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22 Cdo/173/2002 o tom, že dohoda o zriadení práva osobného užívania k pozemku, ktorý nebol v tzv. socialistickom spoločenskom vlastníctve je absolútne neplatná a na jej základe nemohlo vzniknúť právo osobného užívania pozemku a toto sa nemohlo v zmysle § 872 Občianskeho zákonníka k 1.1.1992 premeniť na vlastnícke právo odvolací súd zdôrazňuje, že za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 C.s.p.) treba považovať predovšetkým: a/ rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31.12.1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983) pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou, b/ rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), c/ rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili (prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali), d/ rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 1. 2018, sp. zn. 6 Cdo 29/2017 uverejnené v čiastke 8/2018 Zbierky stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, R 71/2018). Citované, podľa odvolateľov súdom prvej inštancie opomenuté rozhodnutie nemožno zadefinovať ako rozhodnutie spadajúce pod pojem ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ktoré by bol konajúci súd v záujme právnej istoty a legitímneho očakávania strán o tom, že ich spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít pri rozhodovaní rešpektovať, resp. pri odchýlení sa od neho, svoj odklon dôkladne a presvedčivo odôvodniť. 32. V uvedenej súvislosti však dáva odvolateľom do pozornosti právne závery uvedené v rozhodnutí Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS 114/04 a v rozsudku veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 7.11.2005, 31 Cdo 1529/2004, v ktorom bol odôvodnený odklon od právneho názoru vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22 Cdo/173/2002 pri posudzovaní účinkov dohody o zriadení práva osobného užívania pozemkov na základe rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania, a to v prípade, že predmetný pozemok nebol v tzv. socialistickom spoločenskom vlastníctve a z ktorých vyplýva, že v prípade osôb, ktorým bolo vadne zriadené právo osobného užívania pozemku je treba vychádzať z toho, že ak uzavretiu dohody o zriadení práva osobného užívania predchádzalo vtedajším právom požadované správne rozhodnutie, nie je možné vznik tohto práva a jeho neskoršiu transformáciu na právo vlastnícke spochybniť. 33. Pokiaľ žalobcovia 1/,2/ v podanom odvolaní s poukazom na čl.2 ods.2 C.s.p. vytýkajú súdu prvej inštancie nerešpektovanie ustálenej judikatúry súdov bez bližšieho odôvodnenia tejto odchýlky treba uviesť, že túto v podanom odvolaní (okrem v ods. 30 označeného v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22 Cdo/173/2002) bližšie nekonkretizovali, čo objektívne znemožňuje bližšie preskúmanie tejto námietky. 34. K odkazu odvolateľov na rozsudok Mestského súdu v Bratislave z 14.9.1995, č.k. 12 Co/111/1995-85, ktorého predmetom bola žaloba pôvodnej žalobkyne proti N. Z. a P.. M. Z. o určenie vlastníckeho práva a o vydanie nehnuteľnosti odvolací súd udáva, že aj keď označené rozhodnutie sa zaoberá posudzovaním existencie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe obdobných skutkových okolností, uvedené rozhodnutie nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Aj keď je existencia odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov síce nežiaduca, nie je až do ustálenia rozhodovacej praxe v zákonom stanovenej procedúre vylúčená. To znamená, že môže nastať situácia, kedy budú súbežne popri sebe stáť aj rozhodnutia, ktoré k riešeniu určitej otázky alebo problematiky nepristupujú úplne identicky, resp. úplne odlišne (v posudzovanom prípade naviac vydané s odstupom 23 rokov). 35. Ako nedôvodné vo vzťahu k predmetu sporu v posudzovanej veci napokon posúdil námietky odvolateľov o tom, že žalovaní 1/,2/ sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti až právoplatnosťou uznesenia Okresného súdu Bratislava III z 12.5.2014, č.k. 6C/166/2006-340 , ktoré nadobudlo právoplatnosť 10.6.2014, ktoré má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok a ktoré zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Podľa odvolateľov právoplatnosťou uznesenia súdu o schválení zmieru bola meritórne rozhodnutá otázka, že žalovaní 1/,2/ sú vlastníkmi parc. č. XXXX/XXX len od 10.6.2014 a podľa § 226, § 228 ods.1, § 230 C.s.p. je táto otázka právne záväzná a nezameniteľná a z tejto právnej skutočnosti musí súd vychádzať aj v tomto spore a nemôže sa od tohto rozhodnutia odchýliť a rozhodnúť inak. 36. Vo vzťahu k tejto námietke konštatuje, že uznesením zo dňa 12.5.2014, č.k. 6C/166/2006-340 ( ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.6.2014) Okresný súd Bratislava III v spore medzi žalobcami Z.. X. K. B. Z.. X. K. a žalovaným Lagrima, s.r.o. za účasti vedľajších účastníkov na strane Ž. (K. L.- E. B. P.. Z. E.) schválil súdny zmier, podľa ktorého: a/ Z.. X. K. a Z.. X.Ľ. K. sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností parc.č. KNC XXXX/XXX o výmere 210 m2, ktorý vznikol odčlenením od pozemku parc.č. E. XXXX/XX o výmere 251 m2 evidovanom na LV č. XXXX, okres C. P., E.. Ú. N., podľa Geometrického plánu zo dňa 10.6.2005, vypracovaného geodetom P.. Š. Š., pod č. 6C 63/130/3, overeného 19.9.2005 pod č. 479/05, v podiele 1, b/ Z.. X. K. je bezpodielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností parc.č. KNC XXXX/XXX o výmere 210 m2, ktorý vznikol odčlenením od pozemku parc.č. E. XXXX/XX o výmere 251 m2 evidovanom na LV č. XXXX , okres C. P., E.. Ú. N., podľa Geometrického plánu zo dňa 10.6.2005, vypracovaného geodetom P.. Š. Š., pod č. 6C 63/130/3, overeného 19.9.2005 pod č. 479/05, v podiele 1. 37. Výrok označeného rozhodnutia je v zmysle § 226, § 228 ods.1, §230 C.s.p. záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku. Uvedené znamená, že výsledkom žaloby o určenie vlastníckeho práva je záväznosť rozhodnutia o nej ku dňu jeho vydania výlučne v rozsahu subjektov, ktorí sú účastníkmi daného konania (v tomto prípade žalovaných 1/,2/ a spol. Lagrima, s.r.o.). Z pojmového hľadiska to znamená, že súd prvej inštancie mohol v prejednávanej veci posudzovať otázky súvisiace s predmetom konania, pri ktorých nebol výrokom uznesenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12.5.2014, č.k. 6C/166/2006-340 ( ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.6.2014) viazaný. Zdôrazňuje, že keďže v zmysle ust.§ 93 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.6.2016 sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 6 C/166/2006 nekonalo o hmotnoprávnom postavení vedľajších účastníkov vystupujúcich na strane žalovanej strany sporu (t.j. žalobcami 1/,2/ v posudzovanej veci), výrok rozhodnutia prijatý v tomto konaní nie je pre nich záväzný. 38. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách konania (nenapadnutého odvolacími dôvodmi) podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 39. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešným žalovaným 1/,2/ priznal proti žalobcom 1/,2/ nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).