Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/69/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315214158 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1315214158.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcov: 1/ PENTA INVESTMENTS GROUP LIMITED, 47 The Esplanade, JE1, OBD, St. Helier, Jersey, 2/ PENTA INVESTMENTS LIMITED, Agias Fylaxeos & Polygnostou 212, C & I Center, 2nd, floor, 3082, Limasol, Cyprus, 3/ PENTA INVESTMENTS LIMITED, 47The Esplanade, JE1, OBD, St. Helier, Jersey, zastúpených advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, proti žalovanému: N Press s. r. o., so sídlom Jarošova 1, Bratislava, IČO: 46 887 491, zastúpenému JUDr. Ľubomírom Zlochom, PhD., advokátom so sídlom Kamenárska 17/A, Bratislava, o uloženie povinnosti uverejniť opravu, na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 19. októbra 2016, č. k. 12C/439/2015 - 224, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/, 2/, 3/ v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ až 3/ domáhali uloženia povinnosti žalovanému na vlastné náklady uverejniť opravu nepravdivých skutkových tvrdení uverejnených v denníku G. X. vo vydaní zo dňa 14.05.2015, v časti „F. na R.. X Y. Č.. „. C. J. X. R. X.“, a to na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, ako bol uverejnený tento článok, do 8 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku v nasledovnom znení: „Oprava Penta Investments Y. G. G. X. B. G.C. XX.XX.XXXX, Y. R. F., R.. X L. N. Č. R. X. „. C. J. X. R. X.. V článku bolo uvedené, že lekárne Dr. Max, patriace do skupiny Penta, porušujú zákonné povinnosti prípravy individuálne pripravovaných liekov, že Penta pustila do Dôvery ako akcionárov aj E. Š.A. a ďalších ľudí blízkych O. C. Ž.U. R. R. Š. delia riadenie aj profit spoločnosti Medical Group SK. Tieto skutkové tvrdenia sú nepravdivé. Lekárne siete Dr. Max sú v súlade s príslušnými právnymi predpismi vybavené technicky aj personálne tak, aby boli schopné zabezpečiť prípravu individuálne pripravovaných liekov. Takúto prípravu teda zabezpečujú pre svojich pacientov. Spolumajiteľom Dôvery je spoločnosť Prefto Holdings Limited, ktorú vlastní jediný akcionár E.. G. O., s ktorým Penta ohľadom Dôvery komunikuje a jeho akcionársku pozíciu nikdy nemala dôvod spochybňovať. Spoločnosť Penta sa nijakým spôsobom, či už priamo alebo nepriamo, nepodieľa ani na riadení, ani nemá podiel na ziskoch, ani nijakým spôsobom nevlastní žiaden podiel v spoločnosti MED/GAL GROUP SK, a. s. Spoločnosť Penta nemá so spoločnosťou MED/GAL GROUP SK, a. s. nič spoločné“. Zároveň sa domáhali uloženia povinnosti žalovanému rovnakým spôsobom a s rovnakým obsahom uverejniť opravu nepravdivých skutkových tvrdení uverejnených na internetovej stránke denníka G. X. G. XX.XX.XXXX Y. Č.Á. „. C. J. X. R. X., C. Ú. F.. Rozhodol tak podľa § 5 ods. 2 písmeno a), § 7 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, § 10 ods. 2 a 3 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „tlačový zákon“), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pokiaľ ide o žalobcom namietaný výrok: „Skončí sa to ako s lekárňami Dr. Max, ktoré si neplnia zákonné povinnosti ..., kašlú na povinnosť ... dorábať niektoré liečivá, Penta si môže dovoliť ignorovať zákon, namiesto toho veľkej sieti dáva arogancia výhodu ...“, žalovaný vyvrátil tvrdenie žalobcov, že lekárne siete Dr. Max sú vybavené tak, aby boli schopné zabezpečiť prípravu individuálne pripravovaných liekov, s odvolaním sa na sériu článkov napr. v denníku R., ktorý vo februári a marci publikoval sériu článkov o individuálne pripravovaných liekoch, kedy dokonca lekárnik z lekárne Dr. Max z Košíc, ktorá je v obchodnom centre Optima (ďalej len „OC“) povedal „že individuálne pripravované lieky nerobia“. G. R. oslovil niektoré iné lekárne, ktoré v prieskume odpovedali, že takéto lieky nerobia. Žalobcovia potvrdili, že v prípade konkrétnej lekárne a konkrétnej požiadavky sa môže stať, že lekáreň nemá niektorú surovinu na prípravu daného lieku, napr. ide o lekárne v obchodných centrách, avšak takýto trend sa netýka len lekární Dr. Max, a preto nie je na mieste uverejňovanie o porušovaní povinností z ich strany. Žalobca v žalobe používa pojem „lekárne v OC“, pričom takéto rozlíšenie lekární nemá oporu v zákone. Pokiaľ čo len v jednom prípade došlo k porušeniu zákona, čo potvrdil i samotný lekárnik siete Dr. Max z Košíc, pričom žalobcovia nepredložili na vyvrátenie tvrdení žalovaného ďalšie dôkazy, dospel k záveru, že skutkové tvrdenia v článku boli napokon pravdivé a nebol daný dôvod na opravu. K druhému výroku: „J. J. G. G. C.F. C. C. Š. C. Ď. Ľ. L.B. O., žalobcovia tvrdili, že autor článku zjavne naráža na okolnosti predaja podniku zdravotnej poisťovne Dôvera zdravotná poisťovňa a. s. zo dňa 31.12.2009, kedy sa vlastníkom 55 % akcií Dôvery stala spol. Prefto Holdings Limited (ďalej len Prefto), ktorú vlastní jediný akcionár E.. G. O., avšak autor článku uvádza, že akcionármi spol. Prefto sú E. Š. a ďalší blízki ľudia O., hoci toto tvrdenie je v rozpore so skutočnosťou. Žalovaný namietal, že tvrdenie o prepojení E. Š. s poisťovňou Dôvera odznelo vo viacerých publikovaných textoch ako napr.: „Čo má J. R. Š.“, H. Z., V., a poukázal na to, že skupina Penta ho na svojom webe sama uverejňuje a pridáva k nemu svoj „copyright“. Taktiež v článku „R. Š.“., S. L., Trend, autor uvádza: „. priamo alebo cez svoje firmy umiestnil strategické aktíva teraz už do vlastných podnikov, spravidla takých, kde videl dobrú príležitosť využívať rozsiahle kontakty. Zdravotnícky biznis podporuje Dôvera“. Opäť ide o text, ktorý je uverejnený na webe Penty. Predmetné tvrdenia boli v priebehu posledných rokov viackrát potvrdené redaktorovi žalovaného osobami z prostredia samej Penty. Informácia S. E. Š. v Dôvere bola publikovaná vo viacerých tlačených zdrojoch a potvrdená aj viacerými živými zdrojmi. Posúdil preto aj v tejto časti výroku nárok žalobcov na opravu za úspešne vyvrátený a ničím nepodložený. Žalobcovia namietali aj nepravdivosť tretieho výroku: „Rovnako je tomu aj v cétečkovej firme Medical Group SK, v ktorej si delia riadenie aj profit Š. aj Penta rovnakým dielom“ a tvrdili, že výlučným vlastníkom spoločnosti Medical Group SK je E.. E. F., ktorý túto informáciu zverejnil v hlavnej spravodajskej relácii K. R. dňa XX.XX.XXXX. Žalovaný pravdivosť tretieho výroku odvodzoval z textu: „Č. H. J. R. Š.A., ktorého autorom je H. Z. a ktorý je dodnes publikovaný na stránke prevádzkovanej Pentou, ďalej túto informáciu čerpali od ústavného činiteľa, poslanca NR SR G. Z., ktorý ju prezentoval na tlačovej konferencii v novembri 2014, a preto podľa § 5 ods. 2 písmeno a) citovaného zákona, ako vydavateľ periodickej tlače nezodpovedá za obsah informácie, ktorú poskytol tento ústavný činiteľ. Text pochádza i zo spravodajstva samotnej agentúry SITA a uviedol, že o prepojení Medical Group a Penty písali aj iné médiá, napr. Denník Nový Čas: P.:/..M..R.-S.- S.-Y.- H.M.-B.-C.-F.-R.-Y.-F.-J..P.) C. C. J. V..sk (P.:/..V..R.-V.-M.-M.-B.-L.-S.-R.-H.-H.-D.-R.-Y.-J.). Uviedol, že predmetom práva na opravu v zmysle § 7 tlačového zákona sú nepravdivé skutkové tvrdenia o konkrétnej fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Poukázal aj na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že privilegované postavenie z aspektu ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu; tlač má nezastupiteľnú úlohu v právnom štáte; novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať, pričom novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie a poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR, podľa ktorých ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP. V zmysle uvedeného výrok „... lekárne Dr. Max si neplnia svoje zákonné povinnosti, ... Penta ignoruje zákon...“ posúdil ako pravdivé skutkové tvrdenia a ďalšie výroky považoval za hodnotiace úsudky, a to s prihliadnutím na kontext celého článku a na skutočnosť, že článok bol uverejnený v denníku a v časti Komentáre. Ďalej uviedol, že v čase zverejnenia článkov vo verejnosti rezonovala informácia kúpy zdravotnej poisťovne, zakúpenie CT prístroja z verejných zdrojov, čo boli aktuálne témy, na ktorých bol záujem novinárov legitímny a žalovaný podstatnú časť informácií pre článok čerpal z iných zdrojov, napr. SITA a časť podkladov od informácií politikov či iných ústavných činiteľov. Žalobu v časti týkajúcej sa opravy článku zverejneného na internetovej stránke denníka Denník N zamietol s odôvodnením, že ustanovenia tlačového zákona sa v súčasnosti vzťahujú len na periodickú tlač a agentúrne spravodajstvo. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovia 1/ až 3/ sú povinní zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v plnej výške. 2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobcovia 1/ až 3/, žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne žiadali rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K prvému namietanému výroku uviedli, že napadnutý rozsudok je v tejto časti zmätočný a nepreskúmateľný, keď súd prvej inštancie sa nezaoberal tou časťou výroku, že lekárne siete Dr. Max si môžu dovoliť porušovať svoje povinnosti zabezpečenia individuálnej prípravy liekov na úkor malých lekární, ktoré si tieto povinnosti plnia, a politici tento stav majú tolerovať. Zaoberal sa len prvou časťou tohto výroku, a to, že lekárne zo skupiny Penta porušujú svoje zákonné povinnosti, avšak jeho záver, že ide o skutkové tvrdenie, ktoré bolo preukázané, je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Namietali, že nikdy netvrdili, že by si neplnili povinnosť prípravy týchto liekov, ale pre úplnosť len dodali, že sa môže vyskytnúť situácia, že v danom okamihu práve niektorú surovinu na prípravu daného lieku nemusí mať konkrétna lekáreň k dispozícii a v takom prípade má lekáreň v zmysle § 23 ods. 1 písmeno g) zákona č. 362/2013 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení neskorších predpisov povinnosť poskytnúť individuálne pripravovaný liek nie okamžite, ale v lehote 24 hodín. Práve na túto skutočnosť poukazovali aj žalobcovia v svojich podaniach. Súd túto skutočnosť ignoroval a tvrdenia žalobcov interpretoval tak, že sa priznávajú k porušovaniu zákona, avšak takýto záver z ich tvrdení a z vykonaného dokazovania nevyplýva. Ďalej namietali, že súd prvej inštancie neuviedol, z akých predložených listinných dôkazov vychádzal, keď poukázal na „sériu článkov napr. v denníku SME, ktorý vo februári a marci publikoval sériu článkov o individuálne pripravovaných liekoch“, zrejme odkazoval na dva články denníka SME z februára 2014, keď žalobcovia ani žalovaný žiadny článok z marca v konaní nepredložili a k takémuto dôkazu sa žalobcovia ani nemali možnosť vyjadriť. Rozsudok je nepreskúmateľný, keďže súd sa opieral o neexistujúci dôkaz a týmto postupom súd znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Z predložených dvoch februárových článkov nemožno vyvodiť, že by lekárne siete Dr. Max systematicky porušovali svoje zákonné povinnosti na úkor malých poctivých lekární, ktoré si tieto povinnosti plnia. Nesprávne súd interpretoval aj informáciu o tom, že v Košiciach lekárnik z lekárne Dr. Max, ktorá je v OC Optima povedal, že individuálne pripravované lieky nerobia a v tejto súvislosti namietali, že nejde o priame tvrdenie konkrétnej osoby, ale iba parafrázovanie jej vyjadrení v článku; táto osoba nikdy nebola vypočutá a nebolo jej umožnené, aby v pozícii svedka mohla uviesť, ako myslela uvedené tvrdenie, teda či lekáreň, v ktorej pracuje, systematicky nikdy nepripravuje lieky alebo či daný liek odmietla pripraviť okamžite len preto, že nemala dané suroviny, alebo či ponúkla klientovi možnosť zabezpečiť tento liek a vyzdvihnúť si ho do 24 hodín a pod. Okrem toho vyjadrenie zástupcu jednej z vyše 240 lekární nemôže odôvodňovať tvrdenie, že celá sieť lekární Dr. Max systematicky porušuje zákon. Z ďalšej časti tohto článku, ako aj z druhého februárového článku nemožno vyvodiť, že by lekárne siete Dr. Max systematicky porušovali zákon. S poukazom na ďalšiu časť textu článku namietal, že oslovených bolo 5 lekární, pričom len jedna z nich bola lekárňou Dr. Max a táto lekáreň obdobne ako štyri ostatné, ktoré do siete Dr. Max nepatria, odmietla pripraviť daný liek. Z uvedeného teda nemožno vyvodiť, že lekárne siete Dr. Max si neplnia zákonné povinnosti a ostatné lekárne si ich plnia. V článku sa ďalej uvádza, že podľa odhadu Slovenskej lekárnickej komory si povinnosť prípravy liekov plní iba 20 % lekární, to znamená, že až 80 % si túto povinnosť neplní. Trhový podiel Dr. Max bol pritom v marci 2015 len 15 %. Znamená to, ak by si všetky lekárne Dr. Max na Slovensku neplnili svoju povinnosť individuálnej prípravy liekov, tak si túto povinnosť súčasne neplnilo v danom čase aspoň 65 % lekární, ktoré do siete Dr. Max nepatria. Ďalej namietali, že súd prvej inštancie pri preukazovaní pravdivosti prvého výroku nerešpektoval právo žalobcov na spravodlivý proces, keď preniesol na nich dôkazné bremeno žalovaných, resp. vychádzal z prezumpcie viny žalobcov, ktorú žalobcovia podľa súdu úspešne nevyvrátili. Je povinnosťou žalovaného, aby preukazoval pravdivosť svojho tvrdenia a uniesol tak svoje dôkazné bremeno. Na ďalšie skutkové tvrdenia, ktoré sú súčasťou prvého namietaného výroku, súd nevykonal dokazovanie, a aj napriek tomu v tejto časti žalobu zamietol. Napadnutý rozsudok je zmätočný a nepreskúmateľný aj v časti týkajúcej sa druhého výroku, keďže z odôvodnenia nie je jednoznačné, či druhý výrok považoval súd za skutkové tvrdenie, ktoré bolo preukázané, alebo za hodnotiaci úsudok. S poukazom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/285/2014 zo dňa 11.02.2016 namietal nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ súd prvej inštancie považoval druhý výrok za hodnotiaci úsudok, keď z povahy tohto tvrdenia je zrejmé, že ide o konštatovanie nejakej objektívnej skutočnosti, a nie o vyjadrenie vnútorného subjektívneho postoja k tejto skutočnosti. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval druhý výrok za skutkové tvrdenie, tak vykonal nedostatočné dokazovanie, keď vychádzal iba z dvoch mediálnych článkov predložených žalovaným a nezohľadnil a ani sa nevysporiadal so svedeckými výpoveďami A.. U. H. C. A.. E. Š., ktorí v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 11C/459/2015 uviedli, že A.. Š. nikdy nebol a ani nie je spolumajiteľom Dôvery, o čom žalobcovia predložili zápisnicu z pojednávania ku konaniu sp. zn. 11C/459/2015 zo dňa 18.05.2016. Okrem toho súčasťou druhého výroku nie je len to, či má majetkovú účasť v Dôvere A.. Š., ale aj „ďalší ľudia blízki O.. Súd prvej inštancie rovnako ako v prípade prvého výroku preniesol na žalobcov dôkazné bremeno žalovaného, keď žalovaný predloženými článkami nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení bez dôvodných pochybností a táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu žalobcov. Namietal aj nesprávne právne posúdenie veci v časti týkajúcej sa tretieho výroku, ktorý súd prvej inštancie označil za hodnotiaci úsudok. Z povahy a formulácie tohto výroku je zrejmé, že ide o fakt, ktorý je objektívne overiteľný a ktorého pravdivosť sa dá preukázať. Súd sa tak vyhol dokazovaniu vo vzťahu k tretiemu výroku, avšak aj keby toto dokazovanie vykonal, tak z dôkazov predložených žalovaným, pravdivosť tohto výroku nemožno vyvodiť. Nesprávne súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti o zverejnenie tlačovej opravy na internete a v tejto časti rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže odmietnutie zverejnenia opravy na internete je formalistickým výkladom tlačového zákona, ktorým sa popiera jeho účel a ospravedlňuje zjavná nespravodlivosť. Namietal, že právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje súdu právne možnosti, ako sa vysporiadať s tvrdeniami uverejnenými v e-Článku, ktorých satisfakcia môže byť uspokojená aj formou, akú požadujú žalobcovia v tejto žalobe. Podľa čl. 4 ods. 1 C.s.p. platí, že, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/285/2014 zo dňa 11.02.2016, ktorý sa taktiež týkal zverejnenia opravy. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobcov nahradiť mu trovy odvolacieho konania. Poukázal na celkový charakter predmetného článku, ktorý bol uverejnený ako komentár, čo vyplýva z jeho obsahu, ako aj zo systematického zaradenia v publikovanom periodiku, pričom komentár je jedným z najdôležitejších analytických novinárskych útvarov. Vyjadruje stanovisko autora alebo daného média k určitej udalosti. V danom prípade bol dostatočný faktický a pravdivostný základ žalovaných výrokov preukázaný a predmetné informácie boli publikované aj prostredníctvom médií (R., V.), ktoré v súčasnosti spoluvlastní skupina Penta, pričom uvedené články sú stále žalobcami tolerované a sú verejne dostupné. Na Slovensku je skupina Penta známa najmä jej podnikateľskými aktivitami vo viacerých odvetviach verejného sektora, financovaných z verejných zdrojov a opakovane tieto podnikateľské aktivity žalobcov boli predmetom verejnej diskusie, politických sporov a káuz. Preto je dôsledný záujem médií o aktivity žalobcov viac ako legitímny. Pokiaľ ide o prvý výrok, tento predstavuje jeden celok, ktorého obsah je logicky a systematicky prepojený, jeho jadrom bola skutočnosť, že lekárne Dr. Max si neplnia zákonné povinnosti pri príprave niektorých liečiv a súčasné legislatívne prostredie im to umožňuje. Z tohto pohľadu sa súd v odôvodnení rozsudku celkom logicky dostatočne vysporiadal s podstatou tohto výroku a faktickým podkladom, na ktorom bol založený. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na podstatné a relevantné argumenty. Uviedol, že autor výroku na základe verejne dostupných informácií - zistení redaktorov denníka R., ktoré zverejnili v článkoch - si o týchto skutočnostiach urobil vlastný subjektívny názor, ktorý prezentoval v prvom výroku. Z celkového charakteru výroku je zrejmé, že ide o hodnotiaci úsudok autora, kde autor zaujíma hypotetické stanoviská s možným dopadom v budúcnosti. S poukazom na obsah ním predložených článkov namietal, že tvrdenie žalobcu, že lekárne siete Dr. Max sú vybavené tak, aby boli schopné zabezpečiť prípravu individuálne pripravovaných liekov, je nepravdivé. Pokiaľ ide o druhý a tretí výrok, zotrval na svojich predchádzajúcich námietkach uvedených v konaní pred súdom prvej inštancie a uviedol, že žalovaný v konaní uplatnil prostriedky procesnej obrany, ktoré sa nepodarilo žalobcom vyvrátiť. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepodarilo sa im preukázať nepravdivosť žalovaných výrokov. Pokiaľ ide o úradné výpisy z verejných registrov žalobcov založených v spise, tieto nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, keď sa nevzťahujú k obdobiu prvej O. vlády, ku ktorej druhý žalovaný výrok smeroval a jednak nepreukazujú tú skutočnosť, že v niektorej z účastníckych spoločností nefigurovali v žalovanom článku spomínané osoby, keďže účastníkmi v spoločnostiach žalobcov sú opäť subjekty so zakrytou a verejne nedostupnou štruktúrou. Zvýšený záujem verejnosti a médií o aktivity žalobcov si práve neprehľadným modelom vlastníckych štruktúr zapríčinili samotní žalobcovia. Poukázal na rozhodovaciu prax ESĽP v tejto oblasti, podľa ktorej veľké korporácie a nadnárodné spoločnosti sa vedome vystavujú drobnohľadu verejnosti nad každým ich krokom a konaním a sú preto povinné, vrátane osôb, ktoré tieto spoločnosti spravujú, strpieť vyššiu mieru kritiky a polemiky zo strany verejnosti a médií. Uvedené platí o to viac, pokiaľ žalobcovia hospodária s verejnými prostriedkami, v tomto prípade v spoločensky citlivo vnímanej oblasti verejného zdravotného poistenia. Skutočnosti, ktoré boli predmetom druhého a tretieho výroku, sa v súčasnom legislatívnom prostredí nedajú jednoznačne preukázať ani vyvrátiť, pretože právny poriadok objektívne neumožňuje tretím subjektom zistiť skutočnú majetkovú štruktúru a skutočných vlastníkov obchodných spoločností. Predmetné tvrdenia boli však v priebehu posledných rokov viackrát potvrdené redaktorovi žalovaného osobami z prostredia samotnej Penty. V súvislosti s uverejnením opravy na internete uviedol, že je nutné posudzovať okolnosti, za ktorých bol prijatý tlačový zákon č. 167/2008 Z. z., a teda skúmať samotný úmysel zákonodarcu pri prijímaní predmetnej právnej úpravy. Úprava fungovania on-line spravodajských médií napokon z nového legislatívneho návrhu vypadla. Z tejto skutočnosti je celkom zrejmé, že nebolo úmyslom zákonodarcu regulovať internetové spravodajstvo ustanoveniami tlačového zákona, a preto akákoľvek expanzívna interpretácia súdnym orgánom alebo použitie analógie sú vzhľadom na princíp právnej istoty, ako aj princíp deľby moci a výsostné postavenie zákonodarného zboru v oblasti právne záväznej regulácie spoločenských vzťahov, vylúčené. 4. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrvali na svojom odvolaní a tvrdeniach a argumentácie v ňom uvedených. Poukázali na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, že rozsudok považuje za vecne správny, avšak prvý výrok, ktorý súd prvej inštancie označil za skutkové tvrdenie, žalovaný považuje za hodnotiaci úsudok autora, a teda nesúhlasí s právnymi závermi rozsudku, ale keďže bol vyhlásený v jeho prospech, tak ho považuje za vecne správny. Žalovaný vo vyjadrení zdôraznil, že článok bol uverejnený ako komentár, ale tiež uviedol, že komentár „obsahuje fakty aj myšlienky“, to teda znamená, že nie je podstatné, či sa „fakt“ nachádza v komentári alebo v spravodajskej správe. Pri akceptovaní toho, že komentáre je skutočne potrebné posudzovať obozretnejšie, rovnako je potrebné posudzovať aj žalovaným predložený článok H. Z. „Čo má premiér so Š.“, ktorý bol publikovaný v sekcii „Názory“ alebo na „F. G. G.: dobrá správa. J. dostal po hlave a nemá kandidovať“. Alebo bulvárne články na portáli V..sk C. Y. G. X. Č.. Za zmätočnú považuje argumentáciu žalovaného, že v prípade žalovaných výrokov bol jednoznačne preukázaný dostatočne faktický a pravdivostný základ žalovaných výrokov, pretože v prípade hodnotiacich úsudkov zverejnenie opravy nie je možné, ale tým, že sa žalovaný a súd prvej inštancie rozhodli predložiť dôkazy a vykonať dokazovanie, pripustili, že ide o skutkové tvrdenia. K tvrdeniu žalovaného, že skutočnosti, ktoré boli predmetom žalovaných výrokov, a to druhého a tretieho, sa nedajú jednoznačne preukázať ani vyvrátiť, uviedol, že žalovaný sám hovorí o skutočnostiach, ktoré podliehajú preukazovaniu, z čoho je zrejmé, že ide o skutkové tvrdenia, a nie o hodnotiace úsudky. Irelevantné je podľa jeho názoru tvrdenie žalovaného, že právny poriadok neumožňuje tretím osobám zistiť isté skutočnosti, pretože ak si novinár nevedel overiť isté skutočnosti, bolo nutné, aby postupoval obzvlášť opatrne tak, aby poskytol čitateľovi vyvážené informácie a aby si čitateľ mohol sám spraviť názor na vec. Žalovaný tiež dezinterpretoval význam výpisov, ktoré žalobcovia v konaní predložili, tieto sa neviažu ako dôkazy k napadaným výrokom, ale ide o obligatórne prílohy k žalobe v zmysle § 79 ods. 1 OSP. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. 6. Žalobcovia 1/ až 3/ sa v konaní domáhali uloženia povinnosti žalovanému podľa § 10 ods. 2 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov uverejniť opravu nepravdivých skutkových tvrdení uverejnených v denníku G. X. B. G.C. XX.XX.XXXX Y. Č. „. C. J. X. R. X. a na internetovej stránke denníka G. X. G. XX.XX.XXXX Y. Č.X. „. C. J. X. R. X., C. Ú. F., pričom ako nepravdivé skutkové tvrdenia žiadali opraviť výroky, že lekárne Dr. Max patriace do skupiny Penta porušujú zákonné povinnosti prípravy individuálne pripravovaných liekov, že Penta pustila do Dôvery ako akcionárov aj E. Š. C. Ď. Ľ.N. L. O. C. Ž. R. R. Š. delia riadenie aj profit spoločnosti Medical Group SK. Súd prvej inštancie správne dôvodnosť žiadosti žalobcov o uverejnenie opravy, ktorá je prostriedkom ochrany proti nepravdivým skutkovým tvrdeniam o určitej osobe, posudzoval aj v kontexte s právom na slobodu prejavu a s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu novinárov a médií pri informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu, ako aj požiadavka proporcionality pri uplatňovaní týchto práv. Správne tiež poukázal na zásadný rozdiel medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami, spočívajúci v ich preukázateľnosti a pri posudzovaní sporných výrokov v danom prípade správne prihliadol aj na kontext celého článku. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením druhého a tretieho žalobcami označeného výroku ako hodnotiacich úsudkov a na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že ani prvý žalobcami označený výrok nie je skutkovým tvrdením vyjadrujúcim objektívnu existenciu určitej skutočnosti, ale je hodnotiacim úsudkom vyjadrujúcim subjektívny postoj, názory a závery autora k určitým faktom. 7. Podľa článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Táto zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám a podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) ochrany povesti alebo práv iných. 8. Podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať alebo rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Ustálená judikatúra ESĽP v súvislosti s aplikáciou čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje slobodu prejavu, vrátane slobody zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky, konštatovala, že tlač zohráva významnú úlohu v demokratickej spoločnosti a hoci tlač nesmie prekročiť určité stanovené hranice vrátane práv na ochranu dobrého mena a povesti iných, jej úlohou je v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou prinášať primerané a spoľahlivé informácie a myšlienky ku všetkým otázkam verejného záujmu. S funkciou tlače, ktorá spočíva v rozširovaní informácií, je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať. Predmetom ochrany podľa čl. 10 Dohovoru sú však nielen informácie a myšlienky, ktoré sú prijímané kladne, priaznivo, či ľahostajne alebo sú považované za neútočné alebo neutrálne, ale tiež tie, ktoré zraňujú, urážajú, útočia, šokujú, sú nepríjemné alebo rušia, či znepokojujú. Navyše novinárska sloboda zahŕňa aj možnosť použiť určitú mieru preháňania a provokácie, miera závisí od predmetu kritiky, pričom vo vzťahu k veciam verejného záujmu môže byť oveľa slobodnejšia. Čl. 10 Dohovoru chráni nielen podstatu vyjadrených ideí a informácií, ale aj ich formu, v ktorej sú sprostredkované. Tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, môže sa v rozumnej miere spoliehať na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum či vlastné šetrenie o skutkových okolnostiach v nej uvedených. Tlač v demokratickej spoločnosti musí zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy, nežiaduce javy a jej zámer upútať pozornosť čitateľov je legitímny, ak slúži aj na určité objasnenie udalostí, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky. 9. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, na ktorú poukázal aj v náleze sp. zn. II ÚS 59/2018 - 71 zo dňa 06. februára 2019 „je sloboda prejavu nevyhnutná pre tvorbu slobodnej verejnej mienky v otvorenej spoločnosti. Ide o základný pilier demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotiace úsudky, pričom aj pri kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú (porov. II.ÚS 326/09, bod 39 alebo II.ÚS 439/2016, bod 9.6). Sloboda prejavu sa totiž uplatňuje nielen voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým, ktoré sú určitou formou provokácie a znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva, čo je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti (nález sp. zn. III. ÚS 385/2012 z 21. januára 2014).“ Ústavný súd ďalej poukázal na dôležitú úlohu médií v demokratickej spoločnosti, ktorou je šíriť informácie a myšlienky o veciach verejného záujmu a uviedol, že „Ustanovenie čl. 10 Dohovoru (podobne ako čl. 26 Ústavy) chráni právo novinárov na šírenie informácií o veciach verejného záujmu za predpokladu, že konajú v dobrej viere a poskytujú spoľahlivé informácie v súlade s novinárskou etikou (napr. rozsudok veľkého senátu ESĽP vo veci Pedersen a Baadsgard proti Dánsku zo 17.12.2004 č. 49017/99, bod 78). Ako každá sloboda aj sloboda prejavu v sebe zahŕňa tiež zodpovednosť 37. Sloboda prejavu sa môže dostať do konfliktu s inými, nemenej dôležitými základnými právami ako sú právo na súkromie, česť či dôstojnosť. Jadrom ochrany ľudských práv je preto vždy snaha o maximalizáciu hodnôt slobody, rovnosti a dôstojnosti jednotlivcov, ktoré predstavujú určité spojené nádoby, kde nie je možná ich absolutizácia, ale len rozumné vyvažovanie (nález sp. zn. III. ÚS 351/2012 z 15. januára 2014 alebo nález sp. zn. III. ÚS 350/2014 z 24. januára 2017.) Všetky základné práva a slobody sa chránia v takej miere a takom rozsahu, kým uplatnením jedného práva a slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca k popretiu iného práva alebo slobody (nález sp. zn. PL.ÚS 7/96 z 27. februára 1997)“. 10. Z uvedeného nálezu ďalej vyplýva, že jednou z foriem obmedzenia slobody prejavu pre účely ochrany práv iných osôb je inštitút práva na tlačovú opravu zakotvený v § 7 tlačového zákona, pri výklade ktorého musí súd nájsť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami zainteresovaných osôb. Prostredníctvom tlačovej opravy sa poskytuje ochrana len proti nepravdivým skutkovým tvrdeniam. Ďalej ústavný súd uviedol, že „Samozrejme v niektorých prípadoch nie je možné jasne stanoviť hranicu medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými výrokmi, a preto je každý prípad nutné posudzovať podľa konkrétnych okolností a na základe nich rozhodnúť, či danému výroku je treba poskytnúť ochranu“. 11. V prejednávanej veci sa žalobcovia 1/ a 3/ domáhajú uloženia povinnosti žalovanému uverejniť opravu nepravdivých skutkových tvrdení uverejnených v denníku G. X. B. G. XX.XX.XXXX Y. Č.X. „. C. J. X. R. X., S. C. J. Y.: „.R. sa to ako s lekárňami Dr. Max, ktoré si neplnia zákonné povinnosti, ale nič sa nedeje. Lekárne tejto siete Penty kašlú na povinnosť dorábať niektoré liečivá na recept a posielajú ich ku konkurencii, ktorá túto stratovú službu pacientom robí. Výsledkom je, že lekárne, ktoré dodržujú zákon, majú vyššie náklady a suplujú aj neochotu lekární Penty plniť si povinnosti. Možno je zbytočné, aby všetky lekárne museli dorábať liečivá. No ak to tak je, treba zmeniť zákon, aby malí poctiví lekárnici nedoplácali na to, že Penta si môže dovoliť ignorovať zákon. Namiesto toho veľkej sieti dáva arogancia výhodu a politici sa môžu tváriť, že pacienta obslúžia všetky lekárne.“ Druhý výrok: „Trvá ešte z čias prvej O. Y., F. J. J. G. G. C. C.K. C. Š. C. Ď. Ľ. L. O.. Tretí výrok: „Rovnako tomu je aj v cetečkovej firme Medical Group SK, v ktorej si delia riadenie aj profit Š. aj Penta rovnakým dielom“. 12. Z predloženého článku vyplýva, že uverejnený bol v predmetnom denníku v rubrike Komentáre a autor sa v ňom zaoberá zákazom poplatkov za prednostné vyšetrenie pacienta, zamýšľa sa nad dôsledkami uplatnenia tohto zákazu v praxi v súvislosti s postupom Penty, spočívajúcim vo vytvorení firmy, kde je možné objednať si „manažovanie pacienta“, subjektívne hodnotí tento postup Penty, keď uvádza, že „Principiálne na tom nie je nič zlé. Ak je po službe dopyt, ak je niekto za ňu ochotný platiť, netreba mu v tom brániť. ...“ ďalej v článku konštatuje, že pacient má aj možnosť vyhnúť sa poliklinikám Penty a zároveň poukazuje na to, že Smer zákon prezentoval ako všeobecný zákaz platených časeniek. V nadväznosti na to uvádza svoj názor aj na ďalšie uplatňovanie tohto zákazu v praxi, a to, že sa to skončí ako s lekárňami Dr. Max a zároveň v tejto súvislosti uvádza, že „si neplnia zákonné povinnosti, ale nič sa nedeje. Lekárne tejto siete Penty kašlú na povinnosť dorábať niektoré liečivá na recept a posielajú ich ku konkurencii, ktorá túto stratovú službu pacientom urobí. Výsledkom je, že lekárne, ktoré dodržujú zákon, majú vyššie náklady a suplujú aj neochotu lekární Penty plniť si povinnosti. Možno je zbytočné, aby všetky lekárne museli dorábať liečivá. No ak to tak je, treba zmeniť zákon, aby malí poctiví lekárnici nedoplácali na to, že Penta si môže dovoliť ignorovať zákon. Namiesto toho veľkej sieti dáva arogancia výhodu a politici sa môžu tváriť, že pacienta obslúžia všetky lekárne.“ Odvolací súd dospel k záveru, že nielen z celkového kontextu tohto článku, z jazykového vyjadrenia uvedených výrokov, ale aj z použitej formulácie napr. „skončí sa to ako“... „kašlú na povinnosť“ ... „výsledkom je, že „ ... „možno je zbytočné“.... „no ak to tak je,“, vyjadrujúcich predpoklady, dohady, úvahy, je zrejmé, že žalobcami označený prvý výrok vyjadruje myšlienky a úvahy autora o aktuálnych témach verejného života a je teda hodnotiacim úsudkom a nemožno ho považovať za skutkové tvrdenie. 13. V ďalšom texte článku autor uvádza, že „Medzi Smerom a Pentou v zdravotníctve nie je obchodný ani hodnotový spor, ale dohoda - kartel - spiknutie. Trvá ešte z čias prvej O. Y., keď Penta pustila do Dôvery ako akcionárov aj Š. a ďalších ľudí blízkych O.. Rovnako tomu je aj v cétečkovej firme Medical Group SK, v ktorej si delia riadenie aj profit Š. aj Penta rovnakým dielom. Hlavným biznisom tejto firmy sú veľké dodávky liekov pre verejné nemocnice a štátnu poisťovňu, cétečko bola len malá nehoda“. Na základe posúdenia žalobcami označeného druhého a tretieho výroku v celkovom kontexte predmetného článku odvolací súd dospel k záveru, že tieto výroky majú hodnotiaci charakter, vyjadrujú vlastné názory autora článku na vzťahy medzi Smerom a Pentou, ako aj dohady a podozrenia o prepojení určitých osôb a spoločností, ktoré sú vyjadrené s určitou mierou novinárskej nadsázky a preháňania, ktoré však z kontextu celého článku, ako aj charakteru použitého žánru, ktorým je komentár a osobitnej rubriky tomuto žánru určenej, musí byť byť priemernému čitateľovi zrejmé a je teda zrejmé, že sú hodnotiacimi úsudkami a nemožno ich považovať za skutkové tvrdenia. Nedôvodne v tejto súvislosti žalobcovia namietajú nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie s poukazom na právny názor Krajského súdu v Bratislave uvedený v rozsudku sp. zn. 9Co/285/2014 zo dňa 11.02.2016, keď s týmto názorom Krajského súdu v Bratislave sa Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. II.ÚS 59/2018 - 71 zo dňa 06. februára 2019 nestotožnil a vytkol všeobecným súdom, že pri výklade § 7 tlačového zákona nezohľadnili hodnotiaci charakter dotknutých výrokov a ani záujem na zachovaní slobody prejavu v prípade vyjadrovania názorov na významné spoločenské javy a zároveň zdôraznil nutnosť hodnotenia dotknutých výrokov v ich kontexte. 14. Žalobcovia v odvolaní namietali zmätočnosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku, týkajúce sa druhého výroku z dôvodu, že nie je zrejmé, či súd prvej inštancie posúdil tento výrok ako skutkové tvrdenie, ktoré bolo preukázané alebo ako hodnotiaci úsudok. I keď súd uviedol, že v tejto časti mal nárok žalobcov na opravu za úspešne vyvrátený a ničím nepodložený, v bode 31. odôvodnenia uzavrel, že iba prvý výrok posúdil ako skutkové tvrdenia a ďalšie výroky ako hodnotiace úsudky. Vzhľadom na to, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že druhý a tretí výrok sú hodnotiacimi úsudkami a na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že ani prvý výrok nemožno považovať za skutkové tvrdenie, ale taktiež je hodnotiacim úsudkom, proti ktorým ustanovenie § 7 tlačového zákona ochranu neposkytuje, irelevantné sú námietky žalobcov týkajúce sa pravdivosti, resp. nepravdivosti predmetných výrokov ako skutkových tvrdení, dôkazného bremena a dokazovania na preukázanie týchto skutočností. 15. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že tlačový zákon sa vzťahuje len na periodickú tlač a agentúrne spravodajstvo a nedôvodne sa preto žalobcovia domáhali žalobou podľa tohto zákona aj uverejnenia opravy nepravdivých skutkových tvrdení uverejnených na internetovej stránke denníka G. X. G. XX.XX.XXXX. 16. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súd prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).