Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/103/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318206632 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1318206632.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcu: Smerácke memento, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Zámočnícka 80/32, Dunajská Lužná, IČO: 36 282 413 (predtým IN TV, s.r.o., so sídlom Zámočnícka 80/32, Dunajská Lužná, IČO: 36 282 413), zastúpený: Advokátska kancelária Mgr. Karol Haťapka, s.r.o., so sídlom Vretenová 4, Bratislava, proti žalovanému: Golden City Group, s.r.o., so sídlom Stará Vajnorská 11, Bratislava, IČO: 45 345 066, zastúpený: RASLEGAL, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, o určenie neplatnosti ukončenia zmluvy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20. novembra 2019 č.k. 17C/123/2018-118, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že zádržné právo žalovaného z ukončenia zmluvy č. 106 - 6 - 7 o podnájme nebytových priestorov dohodou a dohody o vysporiadaní súvisiacich nárokov zo dňa 02.01.2017 neexistuje a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z Dohody o ukončení zmluvy č. 106-6-7 o podnájme nebytových priestorov a Dohody o vysporiadaní súvisiacich nárokov zo dňa 02.01.2017, zistil, že podľa čl. 2.1 Dohody nájomca vykoná zmenu vstupných zámkov do predmetu podnájmu a objektu, s čím podnájomca súhlasí a nepožaduje ďalší vstup do predmetu podnájmu po podpise tejto dohody. V bode 2.3. Dohody bolo konštatované, že nájomca eviduje voči podnájomcovi ku dňu podpisu tejto dohody pohľadávky v celkovej výške 53.979,20 Eur na istine, podrobná identifikácia tvorí neoddeliteľnú prílohu tejto dohody; podnájomca tento záväzok v danej výške uznáva čo do dôvodu a výšky. Zo žaloby v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok zistil, že žalobca, ktorý je totožný so žalobcom v tomto konaní, žiada, aby bol oprávnený zo zádržného práva zabezpečujúceho jeho nároky voči žalovanému v tomto konaní vo výške 53.979,20 Eur s príslušenstvom, ktoré vznikli z titulu omeškania s úhradami nájomného a súvisiacich platieb podľa zmluvy oprávneným na prevzatie veci z úschovy, ktoré boli uložené uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislave III, odboru kriminálnej polície, ČVS: ORP-1122/2-VYS-B3-2017, zo dňa 31.01.2019, tak, ako sú vymedzené. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 137 písm. c/ C.s.p. a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Žalobca nepreukázal, čo sa na jeho právnom postavení pozitívnym rozhodnutím súdu zmení. Konštatoval, že na takomto právnom určení nie je naliehavý právny záujem. Rozsudok súdu, že zádržné právo neexistuje, žiadnym spôsobom neovplyvní skutkovú situáciu žalobcu. Ďalej bude prebiehať konanie na Okresnom súde Pezinok o vydanie vecí z držby, kde sa otázka existencie zádržného práva žalovaného voči žalobcovi bude riešiť. Okrem toho, žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, aké hnuteľné veci sú v držbe žalovaného, keď podľa súpisu vecí sú tieto v držbe polície a sú predmetom konania na Okresnom súde Pezinok. Ani námietka žalobcu, že ide o vstavané spotrebiče a zariadenia žalobcu, o ktorých má žalovaný vedomosť, nič nemení na závere, že súd vôbec nemá žalobcom určené, o ktorých konkrétnych veciach a ich zádržnom práve vlastne rozhoduje a čoho sa týka petit žaloby. Zároveň zamietol návrh na doplnenie dokazovania výsluchom Q.. V.. W. W. P. J.. T. T., keď by vykonanie týchto dôkazov za situácie, že nie je splnený predpoklad existencie naliehavého právneho záujmu na takomto určení, bol nehospodárny a nadbytočný. Zo záverov vykonaného dokazovania vyplynul záver o nedôvodnosti žaloby, ju preto v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z dôvodov, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal s jeho návrhom na spojenie vecí, ktorý bol opodstatnený a dôvodný, smerujúci k efektívnejšiemu a hospodárnejšiemu konaniu v prejednávanej veci, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces. Súd postupoval nesprávne, ak nerozhodol o jeho návrhu na spojenie vecí. Vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho závery sú nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Uviedol, že žalovaný sa snaží uplatniť si neexistujúce zádržné právo na hmotné veci v jeho vlastníctve, odvolávajúc sa na dohodu, ktorá bola ním podpísaná v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a v rozpore s dobrými mravmi. Zdôraznil, že naliehavý právny záujem vyplýva z nutnosti určenia meritórnym rozhodnutím súdu, že zádržné právo, ktoré si žalovaný uplatňuje z titulu neplatného právneho úkonu, neexistuje, čo by vytvorilo pevný právny základ pre ďalšie spory a konania medzi stranami. Rozhodnutie Okresného súdu Pezinok sp.zn. 43C/ 7/2019 nebude spôsobilé docieliť tento právny záujem žalobcu a odstrániť tak jeho neisté právne postavenie voči žalovanému, nakoľko predmetom tohto konania sú len hmotné veci, ktoré boli vzaté do policajnej úschovy, žalovaný však neoprávnene zadržiava v predmetných priestorov ďalšie hmotné veci vo vlastníctve žalobcu. Vytýkal súdu prvej inštancie, že žalobu zamietol predčasne bez náležitého zistenia skutkového stavu a vykonania ním navrhovaného dokazovania. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s otázkou existencie/neexistencie naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu. Dostatočne totižto vyhodnotil, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na podanej žalobe, keď táto neslúži potrebám praktického života, ale výlučne len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Žalovaná otázka "neexistencie" zádržného práva potom predstavuje len akýsi akademický spor, bez presahu do reálneho života. Očividne táto nevytvára pevný základ pre právny vzťah účastníkov sporu, ale jej cieľom je výlučne snaha žalobcu zaťažovať súd prvej inštancie nedôvodnými žalobami do takej miery, aby rezignoval na riadne rozhodnutie vo veci a rovnako tak zaťažovať našu spoločnosť ekonomicky ako aj časovo v snahe vyvíjať na našu spoločnosť taký neprimeraný nátlak, aby sme vyhoveli predstavám a podmienkam žalobcu na mimosúdne urovnanie sporu. Žalobca ani žiadnym spôsobom nepreukázal svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko aktuálne naša spoločnosť nemá v reálnej držbe žiadnu vec, ktorá by mala byť zadržaná podľa predmetného zádržného práva. Všetky zadržané veci sa v súčasnosti nachádzajú v policajnej úschove. Súd teda správne konanie žalobcu vyhodnotil tak, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno. Navyše vydanie zadržaných vecí sa prejednáva v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Pezinok pod sp. zn.: 43C/7/2019, ktorého predmetom je vydanie zadržaných vecí z policajnej úschovy. V rámci tohto sporu sa musí Okresný súd Pezinok vysporiadať aj s otázkou existencie/neexistencie zádržného práva našej spoločnosti, ktorá je pre rozhodnutie v tejto veci kľúčová. Z tohto dôvodu je táto otázka skonzumovaná už žalobou, o ktorej koná Okresný súd Pezinok pod sp. zn.: 43C/7/2019. Žalobcom požadovanému určeniu prekáža iné začaté konanie (prekážka litispendencie), a preto súd prvej inštancie jeho žalobu ako neprípustnú správne zamietol. Pokiaľ žalobca tvrdí, že "neoprávnene" boli zadržané aj iné veci ako tie, ktoré boli vzaté do policajnej úschovy, tak toto tvrdenie žalobcu vníma iba ako čistú fabuláciu a zavádzanie zo strany žalobcu, nakoľko naša spoločnosť do policajnej úschovy vydala všetky zadržané veci. O tom svedčí už len to, že súpis vecí odovzdaných do policajnej úschovy sa zhoduje so súpisom zadržaných vecí potvrdeným žalobcom. Pokiaľ má žalobca za to, že boli zadržané aj iné veci, má sa v prvom rade domáhať ich vydania reivindikačnou žalobou, v rámci ktorej by sa súd vysporiadal aj s otázkou existencie/neexistencie zádržného práva. Jedine takáto žaloba by slúžila potrebám praktického života. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že žalobca nemal naliehavý právny záujem na požadovanom určení a súd prvej inštancie sa s touto otázkou vysporiadal korektne. Takisto súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nedôvodné aj návrhy žalobcu na spojenie tejto veci s konaním o vydanie veci a náhradu škody vedeným súdom prvej inštancie pod sp. zn.: 25Cb/317/2017 a na doplnenie ďalšieho dokazovania. S ohľadom na vyššie uvedené považoval napádaný rozsudok za správny, zákonný a vychádzajúci zo správne vyhodnoteného a posúdeného právneho stavu, mal zato, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými návrhmi, ktoré žalobca súdu prvej inštancie predkladal. V nadväznosti na uvedené žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal určenia, že zádržné právo žalovaného z ukončenia zmluvy č. 106 - 6 - 7 o podnájme nebytových priestorov dohodou a dohody o vysporiadaní súvisiacich nárokov zo dňa 02.01.2017 (ďalej len "Dohoda") neexistuje. Argumentoval, že žalovaný neoprávnene zadržiava jeho hnuteľné veci, zadržal ich bez toho, aby ich mal v držbe na základe určitého právneho úkonu. Namietal, že do súpisu zadržaných vecí žalovaný zahrnul iba časť vecí podľa svojho vlastného uváženia a ostatné veci zadržal bez akéhokoľvek ďalšieho vyhotovenia položkovitého súpisu. Poukazoval na to, že Dohoda je neplatným právnym úkonom, pretože ju podpísal v tiesni a jej obsah nezodpovedá skutočnosti. Zdôraznil, že otázka platnosti Dohody sa bude riešiť v konaniach pod sp.zn. 43C/7/2019 a sp.zn. 25Cb/317/2017 ako predbežná, a preto jej posúdenie v týchto konaniach nemôže byť záväzné v konaní, kde sa táto otázka rieši ako meritórna. Existenciu svojho naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení odôvodňoval žalobca v odvolaní tým, že meritórne rozhodnutie súdu, že zádržné právo, ktoré si žalovaný uplatňuje z titulu neplatného právneho úkonu, neexistuje, vytvorí pevný právny základ pre ďalšie spory vedené medzi stranami. 6. V posudzovanej veci; ako na to správne poukazuje súd prvej inštancie; žalobca nepreukázal, že a ako sa jeho právne postavenie pozitívnym rozhodnutím zmení, resp. zlepší. Otázka určenia existencie, resp. neexistencie zádržného práva žalovaného, nebude mať za následok vydanie mu vecí žalovaným a ďalej budú prebiehať konania o vydanie vecí, v ktorých sa otázka (ne)existencie zádržného práva žalovaného voči žalobcovi bude riešiť ako predbežná otázka. Pokiaľ sa tak žalobca domáha meritórne rozhodnúť o predbežnej otázke, ktorá bude aj predmetom posudzovania v konaniach o žalobách na plnenie vedených pod sp.zn. 43C/7/2019 a 25Cb/317/2017, nemá naliehavý právny záujem na vyriešení tejto predbežnej otázky súdnym rozhodnutím. 7. Pokiaľ žalobca tvrdí, že žalovaný neoprávnene zadržiava aj ďalšie hmotné veci, ktoré neboli vzaté do policajnej úschovy, v tomto prípade žaloba na plnenie (vydanie vecí) predstavuje účinný právny prostriedok na ochranu jeho (už) porušených práv. V danom prípade tak podaná žaloba nie vhodný, účinný a správne zvolený procesný nástroj ochrany práv žalobcu, pretože po nej budú musieť nasledovať ďalšie konania týkajúce sa vydania vecí, ktorými sa dosiahne žalobcom želaný stav. Predmetná žaloba preto slúži len zbytočnému rozmnožovaniu sporov. 8. Rozhodnutie súdu o návrhu na spojenie vecí na spoločné konanie je procesným rozhodnutím, ktorým sa nerozhoduje o právach a povinnostiach sporových strán vo veci samej; nejde o rozhodnutie vo veci samej, ktoré by do práv a povinností sporových strán zasahovalo konečným spôsobom. Pokiaľ súd prvej inštancie nerozhodol o návrhu žalobcu na spojenie vecí na spoločné konanie v intenciách § 166 ods. 1 C.s.p., možno pre účely preskúmavanej veci konštatovať, že - z určujúceho, materiálneho hľadiska - nebol síce postup súdu prvej inštancie správny (keď výslovne nerozhodol o zamietnutí návrhu na spojenie vecí), avšak žalobcovi i naďalej zostali zachované možnosti realizácie jeho procesných oprávnení, v rámci ktorých mohol uplatniť svoj procesný vplyv na výsledok konania. Procesná nesprávnosť, ku ktorej došlo zo strany súdu prvej inštancie, nedosahovala preto v danom prípade intenzitu porušenia práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. 9. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď upustil od doplnenia žalobcom navrhovaného dokazovania. Aj odvolací súd považoval ďalšie dokazovanie za nadbytočné, nakoľko pri absencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení by nebolo možné dospieť k iným právnym záverom, než ku ktorým dospel súd prvej inštancie na základe výsledkov dokazovania vykonaného v rozsahu dostatočne potrebnom pre zistenie a právne posúdenie rozhodujúcich skutočností. 10. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie, keďže tento logicky a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke, dostatočne sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami a relevantnými argumentmi sporových strán, vrátane ich dôkazných návrhov, a preto je jeho odôvodnenie, spĺňajúce požiadavky vyplývajúce z § 220 ods. 2 C.s.p., dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasni objasní skutkový a právny základ rozhodnutia stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany na spravodlivý proces. 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).