Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/74/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411214943 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1411214943.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: L.. I. Z., G. X, N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Urban s.r.o., IČO: 47 254 173, Uhrova 18, Bratislava, proti žalovanej: O.. V.. P. Z., G.Z. X, N., zastúpenej ALMOND LEGAL s.r.o., IČO: 47 248 653, Grösslingova 4, Bratislava, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 29.11.2017, č.k. 22C/308/2011-374, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva (ďalej len „BSM“) strán sporu prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej: a) nehnuteľnosť v katastrálnom území G. S. - byt č. XX, na 5. nadzemnom podlaží bytového domu v N., súpisné číslo XXXX, na G. X, na pozemku parcela č. XXXX/XX, vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, vo veľkosti XXXX/XXXXXX, zapísaný na LV č. XXXX, (ďalej aj ako „byt na G. X v N.“), v cene 132.000 eur, b) nehnuteľnosť v katastrálnom území Z. O. - byt č. XX, na 1. nadzemnom podlaží bytového domu v N., súpisné číslo XXXXXX, na G. XX, na pozemku parcela č. XXXX, vrátane podielu na nebytovom priestore č. XX-D., na 1. nadzemnom podlaží bytového domu v N., súpisné číslo XXXXXX, na G. XX, vo veľkosti X/XXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku, na ktorom je bytový dom postavený, vo veľkosti XXX/XXXXX, zapísaný na LV č. XXXX (ďalej aj ako „byt na G. XX S. N.“), v cene 103.000 eur (výrok I.), žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 85.094,84 eura, do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), obom stranám sporu uložil povinnosť zaplatiť štátu spoločne a nerozdielne súdny poplatok v sume 7.050 eur na účet Okresného súdu Bratislava IV, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.) a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok IV.). 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že strany sporu sa po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 15.10.2008, č.k. 22C/59/2008-25, ktorým rozviedol ich manželstvo, uzavreté dňa 12.04.1986 pred matričným úradom bývalého O. v O. (právoplatnosť nastala dňa 25.11.2008) nedohodli na vyporiadaní BSM, a preto vykonal vyporiadanie podľa § 149 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Medzi stranami nebolo sporné, že za trvania manželstva nadobudli byt na G. X v N., ako aj byt na G. XX S. N., ktoré nehnuteľnosti konajúci súd prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej. Vychádzal z toho, že žalobca potom, ako v roku 2000 opustil spoločnú domácnosť, odsťahoval sa a usadil sa v Spojených štátoch amerických (ďalej aj ako „USA“), sa o predmetné nehnuteľnosti žiadnym spôsobom nezaujímal, keď všetky náklady spojené s užívaním oboch bytov a službami s tým spojenými, vrátane opráv a úprav znášala sama žalovaná, a to nielen do právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, kedy došlo k zániku BSM, ale i po ňom. Vzhľadom na to, že sa žalobca o predmetné nehnuteľnosti už 17 rokov žiadnym spôsobom nezaujímal, nepovažoval jeho tvrdenie, že sa plánuje v budúcnosti vrátiť na Slovensko za dôvod pre prikázanie bytu na G. XX v Bratislave do jeho výlučného vlastníctva. Súd prvej inštancie pritom prihliadal na skutočnosť, že z písomných vyjadrení strán sporu vyplynulo, že túto nehnuteľnosť kupovali primárne za účelom zabezpečenia bytovej otázky. 3. Pokiaľ išlo o hodnotu nehnuteľností, súd prvej inštancie ustálil, že medzi stranami sporu došlo k dohode na cene bytu na G. X S. N. v sume 132.000 eur, ktorého hodnota korešpondovala s tou podľa znaleckého posudku L.. H. G., A.. Č.. XX/XXXX. Vo vzťahu k bytu na G. XX S. N., neprihliadal na iný znalecký posudok predmetnej znalkyne č. XX/XXXX, keďže tento vychádzal zo stavebnotechnického stavu bytu ku dňu vypracovania znaleckého posudku a zároveň nezohľadňoval podiel na nebytovom priestore č. XX-D., zapísaný na LV č. XXXX, vo vzťahu ku ktorému spoluvlastnícky podiel o veľkosti X/ XXX patril do BSM. Konajúci súd preto pri určení všeobecnej ceny bytu na G. XX S. N. vychádzal zo znaleckého posudku znaleckej organizácie Z., Z..F..P.., ktorá túto nehnuteľnosť ocenila na sumu 103.000 eur; žalobca v priebehu konania túto cenu nerozporoval. 4. Súd prvej inštancie do masy BSM zahrnul i sumu 17.810,33 eura, ktorá bola vyplatená dňa 04.11.1999, t.j. v priebehu trvania manželstva, ako poistné plnenie za odcudzené motorové vozidlo zn. Š.G. P. patriace do BSM. Predmetné finančné prostriedky poisťovňa vyplatila na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, bez vedomosti žalovanej. Súd prvej inštancie nepovažoval za preukázané tvrdenia žalobcu o tom, že uvedené prostriedky použili strany sporu na dorovnanie kúpnej ceny bytu pre brata žalovanej v sume 7.634,60 eura (230.000,-Sk), na kúpu motorového vozidla zn. T. T. pre žalovanú, ako i na úhradu stavebných prác na byte na G. XX S. N., pričom zvyšná suma 3.418,97 eura (103.000,-Sk) mala zostať na spoločnom účte. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že motorové vozidlo zn. T. T. bolo zakúpené ešte v októbri 1999, t.j. pred vyplatením poistného plnenia, pričom v rovnakom období boli vykonané i opravy bytu na G. XX S. N., a preto poistné plnenie nemohlo byť použité na žalobcom deklarovaný účel. Zároveň, brat žalovanej O. C. spolu s manželkou Y. C. popreli vo vyhlásení zo dňa 14.11.2016, že by ktorýkoľvek z nich prevzal finančnú hotovosť od žalobcu. V konaní nevyšlo najavo, že by žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania, že finančné prostriedky vybraté z účtu a patriace do BSM použil v súlade s ustanovením § 144 a nasl. Občianskeho zákonníka, tieto daroval, prípade použil na kúpu hnuteľných, či nehnuteľných vecí, vo vzťahu ku ktorým právnym úkonom by sa žalovaná mohla následne dovolávať ich relatívnej neplatnosti. Žalovanú, ktorá o ich výplate žalobcovi nemala vedomosť, pritom zaťažovala len povinnosť tvrdenia, že finančné prostriedky v sume 17.810,33 eura žalobca vybral z účtu bez jej vedomia a súhlasu za trvania manželstva, a tieto nepoužil spôsobom ním uvádzaným. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobca namietal, že žalovaná sa nedovolávala relatívnej neplatnosti právneho úkonu - výberu peňazí z účtu, konajúci súd poukázal na to, že uplatnenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu v tomto prípade neprichádzalo do úvahy, nakoľko tento princíp sa vzťahuje typovo na právne úkony, ktorých základným predmetom je majetok tvoriaci BSM, pričom nakladanie s ním presahuje rámec tzv. bežnej správy. Ide o typické právne úkony, kedy súčasťou BSM je hnuteľná alebo nehnuteľná vec a dochádza k nakladaniu s touto vecou napr. formou predaja, zámeny alebo darovania. V tomto prípade vyjadruje manžel nesúhlas so samotným právnym úkonom, t.j. príslušnou zmluvou, a teda nesúhlasí s tým, aby bolo so spoločnou vecou naložené spôsobom, ktorý je obsahom príslušného právneho úkonu. Dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu má potom za následok, že vec sa opäť stáva súčasťou BSM a môže byť predmetom vyporiadania. 5. Súd prvej inštancie v ďalšom neprihliadal na námietku žalovanej, aby v rámci vyporiadania BSM zohľadnil sumu 37.069,69 eura pozostávajúcu z 1/ nákladov na užívanie bytu na G. X S. N. a služby s tým spojené v sume 27.355,40 eura za obdobie od 01.01.2000 do 31.12.2015, 2/ nákladov za užívanie bytu na G. XX S. N. a služby s tým spojené v sume 6.594,45 eura za obdobie roku 2011 do 2014, 3/ poistenie domácnosti na G. X S. N. v sume 285,12 eura za obdobie roku 2013 do 19.01.2017, 4/ dane z nehnuteľností za oba byty v sume 515,65 eura za obdobie od roku 2006 do 2016 a 5/ náklady na opravy a úpravy bytu spočívajúce vo výmene okien v sume 2.346,07 eura, z dôvodu, že do obdobia zániku BSM v roku 2008 boli tieto hradené z prostriedkov patriacich do BSM. Zároveň žalovanou uvádzané skutočnosti zohľadnil pri prijatí záveru o dôvodnosti porušenia princípu rovnosti podielov manželov pri vyporiadaní BSM. 6. Konajúci súd za nedôvodný považoval nárok uplatnený žalobcom voči žalovanej v sume 19.215 eur titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie oboch nehnuteľností vo väčšom rozsahu, než ktorý zodpovedal spoluvlastníckemu podielu žalovanej. Dôvodom bola skutočnosť, že obe nehnuteľnosti patrili do BSM, pričom pre toto spoluvlastníctvo je charakteristická jeho bezpodielovosť, čo znamená, že nie sú určené podiely na vlastníckom práve k spoločným veciam, nakoľko každý z manželov je vlastníkom nehnuteľností v podiele 1/1. Žalovaná preto bola oprávnená tieto nehnuteľnosti užívať v celom rozsahu, a preto sa nemohla dopustiť bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu. Bolo na rozhodnutí žalobcu opustiť spoločnú domácnosť a odsťahovať sa do zahraničia, pričom nebolo preukázané, že by žalovaná žalobcovi bránila v užívaní týchto nehnuteľností. Skutočnosť, že žalobca tieto nehnuteľnosti dobrovoľne neužíval potom nemohla založiť povinnosť žalovanej uhradiť žalobcovi akékoľvek bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa konajúci súd nezaoberal ani žalovanou vznesenou námietkou premlčania tohto nároku a ani žalobcovou námietkou, podľa ktorej žalovaná byt na G. XX S. N. prenajímala; jeho tvrdenia v tomto smere ostali len v rovine ničím nepreukázaných tvrdení, a to i so zreteľom na predložené prehlásenie syna strán sporu F. Z., ktorý uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by žalovaná uvedenú nehnuteľnosť prenajímala. 7. Súd prvej inštancie následne pristúpil k vyporiadaniu BSM, aplikujúc zásady uvedené v ustanovení § 150 Občianskeho zákonníka, pričom sa zaoberal tým, či sú dané predpoklady pre prijatie záveru o existencii dispartity podielov bývalých manželov na majetku v BSM. Pri svojich úvahách vychádzal z judikatúry najvyšších súdnych autorít, keď za významné považoval ako sa každý z bývalých manželov v priebehu manželstva staral o rodinu, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, ktoré kritériá zohľadňoval aj cez prizmu dobrých mravov. Dospel pritom k záveru, že v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov strán sporu sú dané dôvody pre výnimočný zásah do zákonom prezumovanej rovnosti podielov bývalých manželov; iná (v tomto prípade paritná) deľba podielov by bola vo vzťahu k žalovanej nespravodlivá. Konajúci súd pritom zohľadnil, že obe strany sporu sa rovnakým dielom pričinili o nadobudnutie spoločných nehnuteľností do BSM, avšak žalobca po svojom odchode do USA nevyvinul žiadnym spôsobom záujem, prípadne aktivitu smerujúcu k udržaniu toho majetku, keď o majetok nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky sa vôbec nezaujímal. V konaní bolo preukázané, že to bola žalovaná, ktorá znášala akékoľvek náklady spojené s užívaním oboch bytov a službami s tým spojenými, vrátane opráv a úprav, a to nielen do právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, kedy došlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale aj po tomto období až doposiaľ; žalovaná sa teda pričinila o udržanie a zveľadenie oboch nehnuteľností, ktorá skutočnosť bez ďalšieho odôvodnila podľa mienky konajúceho súdu záver pre určitú mieru disparity podielov strán sporu k predmetným nehnuteľnostiam v prospech žalovanej. Žalobca pritom v konaní nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že pri odchode do USA sa nachádzala na spoločnom účte suma 7.601,41 eura (229.000,- Sk), určená práve na úhradu nákladov spojených s užívaním spoločných vecí; tieto skutkové tvrdenia pritom neuplatnil v čase poskytnutom zo strany konajúceho súdu v rámci tzv. sudcovskej lehoty v zmysle § 153 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že žalobca sa po opustení spoločnej domácnosti síce čiastočne snažil uspokojovať vyživovaciu povinnosť voči synovi Róbertovi, či už občasným zasielaním finančných prostriedkov, prípadne zakúpením oblečenia, avšak táto občasná, niekoľko denná, resp. niekoľko týždenná osobná starostlivosť žalobcu počas doby, ktorú trávil syn F. v USA počas letných prázdnin, sa nemôže vyrovnať každodennej osobnej starostlivosti žalovanej o syna v priebehu zvyšnej časti roka. Aj tieto skutočnosti viedli súd prvej inštancie k záveru o dôvodnosti odchýlenia sa od rovnakých pomerov strán sporu na vyporiadavanom majetku, ktoré vyjadril pomerom 60:40 v prospech žalovanej; uvedený pomer tak podľa mienky konajúceho súdu najlepšie zodpovedá požiadavke ekvity ako atribútu súdneho rozhodnutia. 8. Následne súd prvej inštancie pristúpil k vyporiadaniu majetku v BSM, a to tak, že žalovanej prikázal do výlučného vlastníctva byt na G. X S. N., spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v hodnote 132.000 eur a byt na G. XX S. N., vrátane podielu na nebytovom priestore, spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckym podielom k pozemku v hodnote 103.000 eur, celkovo nehnuteľnosti v hodnote 235.000 eur, z ktorej hodnoty by mala žalovaná povinnosť zaplatiť žalobcovi 40 %, t.j. sumu 94.000 eur. Zohľadniac však sumu poistného plnenia 17.810,33 eura, ktorá patrila do masy BSM a z ktorej by bol žalobca povinný vyplatiť žalovanej polovicu, t.j. sumu 8.905,16 eura, konajúci súd zaviazal žalovanú na dorovnanie podielu žalobcu v sume 85.094,84 eura, s tým, že pre splnenie uvedenej povinnosti jej určil lehotu tri mesiace (výrok II.). 9. Súd prvej inštancie výrokom III. zaviazal strany sporu spoločne a nerozdielne zaplatiť štátu za vyporiadanie BSM súdny poplatok vo výške 7.050 eur, ktorý predstavuje 3 % z hodnoty predmetu sporu, t.j. aktív v sume 235.000 eur (podľa položky č. 6, písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov), nakoľko nezistil dôvod, pre ktorý by zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku len niektorú zo strán. 10. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Uviedol, že konanie o vyporiadanie BSM je konaním iudicium duplex, teda strany sporu majú zároveň postavenie žalobcu a žalovaného, v ktorom konaní súd nie je viazaný žalobou strán sporu na vyporiadanie v tom zmysle, že nie je viazaný cenou vecí a navrhnutým spôsobom ich vyporiadania, keď jeho viazanosť spočíva v tom, že musí o vyporiadaní stranami špecifikovanej masy BSM rozhodnúť. Žalovaná sa v konaní domáhala v rámci vyporiadania BSM aj zaplatenia polovice nákladov na údržbu a opravy bytov a na druhej strane žalobca sa domáhal voči žalovanej úhrady polovice sumy bezdôvodného obohatenia za užívanie bytov, ktoré položky súd pri vyporiadaní BSM nezohľadnil. Konajúci súd síce priznal žalobcovi v dôsledku disparity podielov nižší podiel na hodnote nehnuteľností, avšak pri súčasnom zohľadnení poistného plnenia pri vyporiadaní BSM, nemohol dospieť k záveru o jednoznačnom procesnom úspechu žalovanej v plnom rozsahu, a preto pomer úspechu strán sporu považoval za v zásade rovnaký. 11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a navrhol ho zmeniť a rozhodnúť v zmysle jeho žalobného návrhu. Žalobca nesúhlasil so spôsobom vyporiadania nehnuteľností ich prikázaním do výlučného vlastníctva žalovanej, nakoľko ho týmto spôsobom konajúci súd de facto pripravil o strechu nad hlavou a urobil z neho bezdomovca. Pripustil, že možno opustil spoločnú domácnosť, nešlo však o derelikciu jeho majetku. Napriek tomu, že vycestoval do zahraničia a usadil sa tam, plánuje sa vrátiť na Slovensko a bývať v byte na G. XX S. N., o ktorého nadobudnutie sa pričinil výlučne sám. V tomto smere zdôraznil, že uvedený byt, v tom čase tretej kategórie, získal ako externý pracovník a člen Bytového družstva Bratislava - mesto v roku 1997, neskôr ho odkúpil do osobného vlastníctva za sumu 2.655,51 eura (80.000,-Sk) a zrenovoval za použitia najmodernejších stavebných materiálov tak, aby v ňom mohol bývať ich spoločný syn po ukončení gymnázia. Rovnako sa pričinil o získanie bytu na G.Z. X S. N., ktorý dostal do užívania ako člen SBD Bratislava IV, a to dňa 13.06.1990, prostredníctvom jeho vtedajšieho zamestnávateľa a po transformácii družstva ho odkúpil do osobného vlastníctva za sumu 1.469,25 eura (44.262,56,-Sk). Pripustil, že starostlivosť žalovanej o oba byty by mohla teoreticky viesť k dispartite pri vyporiadaní BSM, ale tá by sa dosiahla i pri ním navrhovanom spôsobe vyporiadania, nakoľko žalovaná by bola vlastníčkou bytu na G. X S. N., v hodnote 132.000 eur a on vlastníkom bytu na G. XX S. N., v hodnote 103.000 eur, čo predstavuje 43,83 % z celkovej masy BSM. I keď konajúci súd nebol viazaný návrhom strán sporu ohľadne spôsobu vyporiadania BSM, žalobca uviedol, že prejavil záujem o byt na G. XX S. N., o ktorého nadobudnutie sa pričinil vo väčšom rozsahu ako žalovaná, a preto by tento spôsob vyporiadania, pri zachovaní disparity, bol v súlade s princípom spravodlivosti. Žalobca odmietol tvrdenia, že je vinný za rozpad manželstva so žalovanou, ktorá okolnosť mala mať za následok dôvodnosť iného podielu pomeru strán sporu na vyporiadaní BSM. V čase odchodu do USA v tejto krajine neplánoval zotrvať, ale sa plánoval vrátiť do spoločnej domácnosti, pričom svoje rozhodnutie zmenil, až keď si v rámci odlúčenia so žalovanou uvedomil, že ich vzťah už nebude možné obnoviť. Žalobca rovnako namietal tvrdenie, že si neplnil svoju vyživovaciu povinnosť voči synovi F., keď mu prispieval minimálne sumou 3.983,27 eura (120.000,-Sk) ročne, syn u neho trávil letné prázdniny a za ten čas mu hradil všetky náklady, vrátane cesty, nákupu značkového oblečenia, počítača a TV. Žalovaná nikdy nepodala návrh na určenie vyživovacej povinnosti, či už vo vzťahu k synovi, alebo ku nej, z čoho vyvodil, že sa dostatočne staral tak o spoločného syna, ako aj o náklady domácnosti. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že za roky 2000 až 2004 uhrádzal náklady vzťahujúce sa k bytu na G.Z. X S. N. a v období rokov 2001 až 2011 uhrádzal náklady vzťahujúce sa k bytu na G. XX v N., nakoľko z ročného vyúčtovania nákladov za predmetné nehnuteľnosti jednoznačne vyplýva, že mu vyúčtovania boli adresované (doslovne uviedol, že „mu svedčalo vyúčtovanie“ - pozn. odvolacieho súdu). Je potom zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkového zisteniu; žalobca mal za to, že sa pričinil nielen o nadobudnutie oboch nehnuteľností, ale aj o ich udržanie, nakoľko uhrádzal náklady za ich užívanie, tak ako to vyplýva z jednotlivých ročných vyúčtovaní. Samotná skutočnosť, že žalovaná užívala oba byty, pričom v prípade bytu na G. XX S. N. ho podľa jeho presvedčenia aj prenajímala, nemôže zakladať záver o tom, že sa pričinila o ich údržbu. S poukazom na obsah vlastníckeho práva v zmysle § 123 a § 124 Občianskeho zákonníka mal za to, že neužívaním bytu na G. XX S. N. z dôvodu dlhodobého pobytu v zahraničí, nemôže byť ako jeho vlastník diskvalifikovaný. 12. Žalobca vyjadril tiež nesúhlas so zaradením sumy 17.810,33 eura do masy BSM, keď táto bola použitá spôsobom ním deklarovaným v priebehu konania na súde prvej inštancie. 13. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu nesúhlasila s jeho odvolacou argumentáciou, ktorú považovala za neopodstatnenú. Vyporiadanie BSM musí byť predovšetkým v súlade so zásadou spravodlivosti a s princípom dobrých mravov, pričom súdy v zmysle § 150 Občianskeho zákonníka posudzujú a prihliadajú najmä na to, akou mierou sa ktorý z manželov pričinil o nadobudnutie majetku a o jeho udržanie, kto sa o majetok staral, znášal náklady a môže zabezpečiť aj jeho prevádzku do budúcnosti a ktorému z manželov potom svedčí tzv. hľadisko účelného využitia majetku. Žalovaná mala za to, že preukázala, že sa výlučne ona pričinila o udržanie bytov po dobu 17 rokov, keď hradila všetky náklady na údržbu, opravy a rekonštrukcie bytov, pričom žalobca sa o nich po celú dobu nezaujímal a nepodieľal sa ani na vzniknutých nákladoch. Pokiaľ namietal, že sa výlučne on pričinil o nadobudnutie spoločných bytov, tieto tvrdenia neuviedol v konaní na súde prvej inštancie, a preto túto argumentáciu považovala v zmysle § 366 C.s.p. za neprípustnú, ako aj za nepravdivú. Byt na G. X S. N. im bol odovzdaný dňa 13.06.1990 a podľa vtedajších predpisov im vzniklo k bytu právo spoločného užívania, ako aj spoločné členstvo v družstve, pričom následne tento byt nadobudli do BSM. V prípade bytu na G. XX S. N. žalovaná uviedla, že k nemu obaja nadobudli členské práva od W.. T. Z. a následne zmluvou o prevode vlastníctva ho nadobudli do BSM. Zo žiadneho z dokumentov vzťahujúcich sa k nehnuteľnostiam nevyplývala podľa mienky žalovanej vyššia alebo výlučná miera pričinenia sa žalobcu o ich nadobudnutie; predmetné byty pritom žalobca nekúpil do osobného vlastníctva, ako nesprávne uvádzal, keď je nepochybné, že kupujúcimi boli obe sporové strany. Podľa mienky žalovanej by prikázanie bytu na G. XX S. N. bolo voči nej nespravodlivé z dôvodu, že znaleckým posudkom SAZO č. 33/2017, ktorý žalobca nerozporoval, preukázala, že v dôsledku rekonštrukcie vykonanej po zániku BSM, predmetný byt zhodnotila oproti stavu ku dňu zániku BSM o sumu 20.000 eur. 14. Podľa mienky žalovanej súd prvej inštancie dostatočne jasne zdôvodnil zaradenie sumy 17.810,33 eura do masy BSM, keď zohľadnil, že žalobca v konaní nepreukázal použitie tejto sumy na ním uvádzané účely; práve naopak, vykonaným dokazovaním bola preukázaná nepravdivosť jeho tvrdení. 15. Žalovaná nesúhlasila ani s tvrdením žalobcu, že dôvodom pre dispartitu podielov strán pri vyporiadaní BSM mal byť rozpad manželstva, odlúčenie a rozhodnutie žalobcu pokračovať v živote podľa vlastného rozhodnutia. Súd prvej inštancie odôvodnil tento postup výlučne skutočnosťami, ktoré bol povinný vziať do úvahy v zmysle § 150 Občianskeho zákonníka. Žalobca v konaní nepreukázal tvrdenia o plnení vyživovacej povinnosti voči synovi F., a to ani formou vecných plnení, ako ani úhradou nákladov na cesty do USA a na oblečenie, resp. na počítačovú techniku; práve naopak, bola to ona, ktorá preukázala, že platila synove cesty do USA, a to minimálne v rokoch 2005 a 2007. Rovnako žalobca nepreukázal úhradu nákladov spojených s užívaním bytov, vo vzťahu ku ktorým v priebehu konania na súde prvej inštancie ani neuvádzal, že by sa na ich úhrade akokoľvek podieľal, a preto tvrdenie, že tieto znášala výlučne žalovaná, nebolo medzi stranami sporné. V tomto smere považovala za absurdné tvrdenia žalobcu, že pokiaľ jeho meno figurovalo na ročnom vyúčtovaní nákladov za nehnuteľnosti, malo to za následok, že tieto náklady aj fakticky uhradil. Zdôraznila, že žalobca sa o spoločné byty, ich stav, ani o náklady na ich údržbu viac ako 18 rokov nezaujímal, kým ona ho o to viackrát žiadala. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 16. Odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania (§ 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu v zmysle § 379 písm. c) C.s.p., prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.11.2020 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.). 17. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie vykonal vo veci všetko potrebné dokazovanie, na jeho základe riadne a dostatočne zistil skutkový stav, tento správne ustálil a vec následne posúdil po právnej stránke správne, keď aplikoval na vec príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré správne vyložil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 220 C.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Súd prvej inštancie sa podrobne zaoberal i tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne aj zdôvodnil. Odvolací súd preto v podrobnostiach odkazuje na vyčerpávajúc odôvodnenie napadnutého rozsudku. 18. Odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie pri vyporiadní BSM postupoval v súlade s ustanovením § 149 ods. 1 v spojení s § 150 Občianskeho zákonníka, pričom rešpektujúc dispozíciu strán sporu predmetom konania, vyporiadaval len tie veci, resp. majetok patriaci do BSM, ktoré strany sporu urobili predmetom konania. Vychádzal pritom v zmysle § 150 Občianskeho zákonníka z určenia podielov sporových strán na spoločnom majetku, pričom predpokladom pre určenie hodnotových podielov bolo určenie rozsahu a ocenenia majetku. Po tomto vyporiadaní z kvantitatívneho hľadiska nasledovalo kvalitatívne vyporiadanie, t.j. určenie, ktoré veci a pohľadávky z BSM pripadnú každému z bývalých manželov. Pre určenie, ktoré konkrétne veci a pohľadávky majú byť každému z manželov pridelené, zákon výslovne neustanovuje žiadne hľadiská, keď rozhodujúce je účelné využitie vecí tak, aby pokiaľ možno nebolo treba vyrovnanie podielov peňažnou sumou. Takýto postup však nie je bezvýnimočný. V odôvodnených prípadoch možno napríklad prikázať do vlastníctva jedného z manželov vec z BSM, o ktorej získanie alebo udržanie sa prevažnou mierou zaslúžil, aj napriek tomu, že sa tým zvýši suma, ktorú bude treba na vyporiadanie BSM zaplatiť (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 22Cdo 1054/2004). 19. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa zaoberal ustálením masy BSM, na účely rozsahu ktorej vychádzal správne zo zhodných tvrdení strán sporu, a to pokiaľ išlo o nehnuteľnosti - byt na G. XX a byt na G. X S. N., pričom do masy BSM správne zahrnul i žalobcom namietanú sumu 17.810,33 eura, zodpovedajúcu vyplatenému poistnému plneniu za odcudzené motorové vozidlo zn. Š. P., patriace do BSM. V konaní nebolo sporné, že peňažné prostriedky v uvedenej sume boli dňa 04.11.1999 pripísané na bankový účet, o ktorom žalovaná nemala vedomosť a s ktorým disponoval žalobca. V takom prípade bol žalobca povinný uniesť dôkazné bremeno o ich použití v súlade s ustanoveniami § 144 a nasl. Občianskeho zákonníka, t.j. ich použitie na bežnú spotrebu alebo na náklady spojené s užívaním a udržiavaním spoločného majetku. Je tomu tak z dôvodu, že dôkazným bremenom nemožno zaťažiť toho z bývalých manželov, ktorý s peniazmi nedisponoval, keďže tento nebol o použití peňažných prostriedkov informovaný, a teda pokiaľ ide o ich použitie, spravidla nemôže nič tvrdiť, ani dokazovať. Platí totiž, že pokiaľ jeden z bývalých manželov tvrdí určité skutočnosti a z týchto vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, je povinný tieto aj preukázať (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 22Cdo 1135/2005). 20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ žalobca nepoprel, že peňažné prostriedky v sume 17.810,33 eura, vyplatené poisťovňou a patriace do BSM, sa dostali do sféry jeho dispozície (na účet v peňažnom ústave), bol povinný preukázať, že ich použil, resp. spolu so žalovanou použili na ním tvrdený účel, a to na dorovnanie kúpnej ceny za byt brata žalovanej (v sume 7.634,60 eura, t.j. 230.000,-Sk), na kúpu motorového vozidla zn. T. T. (v sume 4.215,63 eura, t.j. 127.000,-Sk) a na úhradu prác na byte na G. XX S. N. (v sume 2.655,51 eura, t.j. 80.000,-Sk), ako i to, že následne doplatil na bankový účet sumu 3.153,42 eura (95.000,-Sk) a dal ju do dispozície žalovanej. Žalobca však prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany svoje tvrdenia nepreukázal, práve naopak jeho tvrdenia vyvrátila žalovaná. Tá dôkazne preukázala, že motorové vozidlo zn. T. T. strany sporu zakúpili v októbri 1999, t.j. pred vyplatením poistného plnenia poisťovňou, pričom pred týmto obdobím uskutočnili i opravy bytu na G. XX S. N.. Zároveň, brat žalovanej a jeho manželka v predloženom prehlásení popreli, že by ktorýkoľvek z nich prevzal finančnú hotovosť v sume 7.634.60 eura od žalobcu. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní nepreukázal použitie finančných prostriedkov v celkovej sume 17.810,33 eura na ním deklarovaný účel a ani tvrdenia o zostatku peňazí na bankovom účte, neuniesol dôkazné bremeno o tom, že tieto peňažné prostriedky, patriace do zákonného majetkového spoločenstva so žalovanou, spotreboval na bežné potreby alebo na spoločný majetok strán sporu za trvania manželstva. V takom prípade možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že peniaze, ktoré žalobca vybral z účtu bez vedomia a súhlasu žalovanej, treba zaradiť do masy BSM a vyporiadať (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 22Cdo 1683/2013, a sp. zn. 22Cdo 2150/2011). 21. V tejto súvislosti sa odvolací súd rovnako stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalovaná sa v súvislosti s výberom vyplatenej sumy poistného plnenia žalobcom nemohla dovolávať relatívnej neplatnosti právneho úkonu na súde, nakoľko podľa konštantnej judikatúry výber finančných prostriedkov z účtu nie je právnym úkonom, a to i keď sa vymyká obvyklej správe spoločného majetku. 22. V ďalšom žalobca nesúhlasil so spôsobom vyporiadania spoločného vlastníctva k nehnuteľnosti na G. XX S. N., ktorú konajúci súd prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne. Mal za to, že o nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti sa pričinil výlučne sám ako člen družstva, pričom neskôr ho odkúpil do osobného vlastníctva a zrenovoval; rovnakú argumentáciu pritom žalovaný uplatnil i o vzťahu k bytu na G. X S. N.. 23. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že výlučne jeho pričinením sa strany sporu stali bezpodielovými spoluvlastníkmi tak bytu na G. XX, ako aj bytu na G. X S. N.. Z obsahu spisu vyplýva, že stranám sporu vzniklo v roku 1990 k bytu na G. X S. N. právo jeho spoločného užívania, ako i spoločné členstvo v družstve v zmysle § 175 Občianskeho zákonníka, účinného do roku 1991, ktoré sa v súlade s § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka neskôr zmenilo na spoločný nájom bytu; žalobca so žalovanou následne spoločne v roku 1998 predmetný byt odkúpili do bezpodielového spoluvlastníctva na základe zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu č. XXXX/XXX/XXX/XX. Pokiaľ ide o byt na G. XX S. N., i tu bol preukázaný prevod členských práv a povinností pôvodného nájomcu tohto bytu v bytovom družstve na obe sporové strany, čo malo za následok vznik práva spoločného užívania bytu a vznik spoločného členstva v družstve počas trvania manželstva; ku dňu rozhodnutia konajúceho súdu nebolo sporné, že byt patril do BSM. Vzhľadom na to, že v konaní bolo preukázané, že obe sporové strany sa rovnakou mierou pričinili o nadobudnutie oboch nehnuteľností, posudzoval konajúci súd iné skutočnosti významné pre rozhodnutie komu by mali v rámci vyporiadania BSM tieto pripadnúť, resp. komu mala pripadnúť nehnuteľnosť na G. XX S. N.; nebolo pritom sporné, že žalovaná byt na G. X S. N. dlhodobo užívala ako svoje bydlisko. Za takú právne významnú okolnosť súd prvej inštancie vyhodnotil to, že žalovaná sa po odchode žalobcu zo spoločnej domácnosti o byt starala, platila všetky úhrady, vrátane ročného vyúčtovania nákladov, zabezpečovala jeho opravy, a teda spĺňala predpoklady pre zabezpečenie jeho riadnej prevádzky, a tým i jeho účelného využitia aj do budúcna; správnosti jeho úvahe v tomto smere nemožno nič vytknúť. Podľa mienky odvolacieho súdu nemožno tiež prehliadnuť, že žalobca žije od roku 2000, t.j. dlhodobo v USA, a nie je na nehnuteľnosť na G. XX S. N., resp. na bývanie v nej existenčne odkázaný. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobca v odvolaní namietal, že prispieval na starostlivosť o byt na G. XX S. N. úhradou nákladov ročného zúčtovania, resp. iných nákladov, tieto tvrdenia uviedol až v odvolacom konaní, keď v konaní pred súdom prvej inštancie skutkové tvrdenia žalovanej o ňou vykonaných úhradách za byt (resp. byty) nerozporoval; odvolací súd preto na tieto námietky žalobcu uvedené v odvolaní v zmysle § 366 C.s.p. neprihliadal. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti pred súdom prvej inštancie argumentoval, že pred odchodom do USA zabezpečil dostatok peňažných prostriedkov na spoločnom účte za účelom starostlivosti o byty, tieto svoje tvrdenia ničím nepreukázal a tieto nemožno vyvodiť len zo skutočnosti, že na listine týkajúcej sa ročného zúčtovania nákladov bytu (bytov) figurovalo jeho meno ako adresáta ročného zúčtovania. Prikázaním nehnuteľnosti na G. XX S. N. do výlučného vlastníctva žalovanej súd prvej inštancie nijakým spôsobom „nediskvalifikoval“ žalobcu, keďže tento len aplikoval na zistený skutkový stav zásady pre vyporiadanie BSM a príslušnú judikatúru. 24. A napokon sa odvolací súd nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobcu ohľadne nesprávneho určenia podielu strán sporu na vyporiadavanom majetku, ktorý súd prvej inštancie ustálil v pomere 60:40 v prospech žalovanej. 25. Je zrejmé, že znenie ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby súd vyjadril rozdielnosť podielov bývalých manželov na spoločnom majetku. Súdna prax odklon od princípu rovnosti podielov, t.j. tzv. disparitu podielov, označuje za postup výnimočný, a preto je nutné vychádzať z toho, že parita podielov predstavuje východisko a disparita odklon od východiska parity podielov. Občiansky zákonník stanovil požiadavku, aby súd rozhodujúci o vyporiadaní BSM prihliadal na hľadiská uvedené v § 150 Občianskeho zákonníka, ktoré predstavujú okolnosti rozhodné pre určenie výšky podielov bývalých manželov na vyporiadavanom majetku, a teda zohľadnil potreby maloletých detí, starostlivosť o rodinu, o deti, zásluhy na nadobudnutí a udržaní spoločného majetku, ako i starostlivosť o spoločnú domácnosť. V tomto smere nemožno opomenúť ani povinnosti vyplývajúce manželom z ustanovenia § 18 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, podľa ktorého sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach, sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie, nevynímajúc i povinnosť zabezpečovať uspokojovanie potrieb rodiny podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 22Cdo 2150/2011). 26. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, Občiansky zákonník stanovil jednoznačne ako jednu z požiadaviek, aby súd pri rozhodovaní o vyporiadaní BSM prihliadal na starostlivosť o rodinu a uspokojovanie jej potrieb. Tak ako zaisťovanie hmotných potrieb rodiny (zárobková činnosť) len jedným z manželov plne kompenzuje starostlivosť o rodinu druhým z nich, tak i zaisťovanie peňazí pre rodinu môže kompenzovať osobnú starostlivosť, ktorú zarábajúci manžel nemôže v plnom rozsahu poskytovať. V takom prípade treba zvážiť, či ten manžel, ktorý sa osobne a bezprostredne o rodinu nestará, zaisťuje jej potreby inak a v náležitom rozsahu. Je teda potrebné zvážiť mieru účasti oboch manželov na starostlivosti o rodinu, ktorá môže byť realizovaná rôznymi spôsobmi a v prípade jej nerovnomernosti pristúpiť k aplikácii dispartity podielov (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 22Cdo 1096/2011). Inak povedané, ak jeden z manželov svoje povinnosti týkajúce sa rodiny a spoločného majetku bez prijateľného dôvodu zanedbával, je na mieste rozhodnúť o dispartite podielov. 27. S poukazom na vyššie uvedené, zohľadniac výsledky vykonaného dokazovania sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý sa odchýlil od zaužívanej praxe založenej na rovnosti podielov bývalých manželov na vyporiadavanom majetku, t.j. zohľadnil dispartitu podielov. V tomto smere správne vychádzal zo skutočnosti, že žalobca sa dobrovoľne rozhodol opustiť spoločnú domácnosť, ktorú viedol so žalovanou a v tom čase maloletým synom, odsťahoval sa do USA, kde si založil vlastnú domácnosť a samostatne, oddelene hospodáril so svojim majetkom. Žalobca v konaní nepreukázal, že by sa v uvedenom období pričinil nejakým spôsobom nielen o zveľadenie, ale ani o chod a udržanie existujúceho spoločného majetku a domácnosti, ktorú na Slovensku naďalej viedla žalovaná. Naopak, žalovaná osvedčila, že sa výhradne ona starala o spoločný majetok, keď príjmy nadobudnuté prácou odovzdávala na jeho zveľadenie a udržanie (viď úpravy bytu na G. XX S. N. v rokoch 2005 a 2006), na nevyhnutné opravy, ako aj na starostlivosť o rodinu, vrátane výchovy a v prevažnej miere aj výživy spoločného syna F. Z.. V tomto smere nemožno na rovnakú úroveň postaviť občasné zaslanie finančných prostriedkov už dospelému synovi zo strany žalobcu (v roku 2007 a 2008), zakúpenie oblečenia, príp. pár týždňov trvajúci pobyt syna F. počas letných prázdnin v USA, s každodennou osobnou starostlivosťou žalovanej o syna a o jeho fyzické, ako aj duševné potreby. Žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenia o plnení vyživovacej povinnosti voči synovi F. formou prispievania sumy cca 3.983.27 eura (120.000,-Sk) ročne, ani o kúpe leteniek do USA, či kúpe elektroniky, ktoré žalovaná vyvrátila predloženými dokladmi o ich nákupe, resp. nákupe spoločnosťou F., Z..F..P.. (patriacej jej synovi). Za situácie, keď žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení ohľadne deklarovaného zabezpečovania starostlivosti o výživu maloletého syna a o domácnosť, považoval odvolací súd za neopodstatnené, že sa žalovaná nedomáhala súdnou cestou určenia jeho vyživovacej povinnosti voči spoločnému synovi, resp. voči nej. 28. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie v daných okolnostiach prípadu nepochybil, pokiaľ dospel k záveru o existencii dispartity podielov strán sporu na vyporiadavanom majetku. V tomto smere odvolací súd udáva, že i súdna prax sa prikláňa k názoru, že v prípade, že manžel, ktorý opustil spoločnú domácnosť a nepodieľal sa na starostlivosti o rodinu, prípadne plnil len vyživovaciu povinnosť na deti, s prihliadnutím na to, či táto pokrývala potreby rodiny, ide o dôvod pre zníženie výšky jeho podielu na vyporiadaní BSM. Ak by súd v takom prípade rozdielnu mieru starostlivosti druhého z manželov o rodinu nevzal do úvahy, nerešpektoval by príkaz, ktorý mu zákon výslovne dáva; ak totiž jeden z manželov svoje povinnosti týkajúce sa rodiny a spoločného majetku bez prijateľného dôvodu zanedbáva, je na mieste rozhodnúť o dispartite podielov (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 22Cdo 1096/2011). V danom prípade bola dôvodom pre rozhodnutie o dispartite práve väčšia miera starostlivosti žalovanej o spoločnú domácnosť, ktorú žalobca opustil, na udržaní a zveľadení spoločného majetku, ako aj starostlivosť o výchovu, výživu a potreby spoločného syna strán sporu. 29. V súvislosti s aplikáciou tzv. dispartity podielov strán sporu na vyporiadavanom majetku konajúcim súdom, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že jej existenciu mal súd prvej inštancie zohľadniť vo vzťahu k celému vyporiadavanému majetku, a nielen vo vzťahu k spoločným nehnuteľnostiam. V takom prípade bolo potrebné ustálený pomer podielov v rozsahu 60:40 v prospech žalovanej použiť i na vyporiadanie sumy 17.810,33 eura, ktorá podľa výsledkov vykonaného dokazovania patrila do masy BSM; žalobca by bol potom povinný vyplatiť žalovanej z tejto sumy hodnotu 10.686,20 eura (60 % zo sumy 17.810,33 eura), čo by pri zohľadnení toho, že obe spoločné nehnuteľnosti v celkovej hodnote 235.000 eur súd prvej inštancie prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej a žalovanej vznikla povinnosť vyplatiť žalobcovi sumu 94.000 eur (ako 40 % zo sumy 235.000 eur), viedlo k záveru o jej záväzku zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 83.313,80 eura, a nie sumu 85.094,84 eura (ku ktorej dospel konajúci súd). I napriek tomuto pochybeniu odvolací súd nemohol uskutočniť nápravu a zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 83.313,80 eura ako vyrovnacieho podielu žalobcovi, keď musel prihliadať na zásadu v článku 16 ods. 3 C.s.p., nakoľko by tak zhoršil postavenie žalobcu, ktorý podal opravný prostriedok proti rozsudku súdu prvej inštancie (žalobca by v takom prípade obdržal od žalovanej nižšiu sumu na vyrovnanie podielov). 30. Zohľadniac všetky vyššie uvedené skutočnosti v celosti dospel odvolací súd k záveru, že žalobca v odvolaní neuviedol také relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 31. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi plný nárok ich náhradu. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).