Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/140/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515212652 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1515212652.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcov v 1. rade: AERO Vodochody AEROSPACE a.s., IČO: 241 94 204, Česká republika, Odolena Voda, Dolínek, U Letiště č. 374, 250 70, v 2. rade: PENTA INVESTMENTS GROUP LIMITED, Jersey, St. Helier, 47th Esplanade, JE1 0BD, registrovaná Komisiou pre finančné služby v Jersey, Obchodný register, registračné číslo: 112251, v 3. rade: PENTA INVESTMENTS LIMITED, Jersey, St. Helier, 47th Esplanade, JE1 0BD, registrovaná Komisiou pre finančné služby v Jersey, Obchodný register, registračné číslo: 109645, všetci zastúpení spoločnosťou advokátska kancelária Škubla & Partneri s.r.o., IČO: 36 861 154, Bratislava, Digital Park II, Einsteinova č. 25, za ktorú koná Mgr. Martin Škubla, proti žalovaným v I. rade: MAFRA Slovakia, a.s., IČO: 51 904 446, Bratislava, Nobelova č. 34 (právny nástupca žalovaného v I. rade MAFRA Slovakia, a.s. IČO: 31 333 524, Bratislava, Nobelova č. 34), zastúpený spoločnosťou advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., IČO: 36 722 758, Bratislava, Špitálska č. 10, za ktorú koná Mgr. Robert Ondrášik, v II. rade: O.. O. G., narodený dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom N., O. č. XX, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., IČO: 35 906 464, Bratislava, Karadžičova č. 2, za ktorú koná JUDr. Pavol Blahušiak a spoločnosťou Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s. r. o., IČO: 36 855 995, Bratislava, Špitálska č. 43, za ktorú koná Mgr. Tomáš Kamenec, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby a primerané zadosťučinenie, na odvolanie žalobcov v 1., 2., 3. rade a žalovaného v I. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 11. apríla 2017, č.k. 14 C 394/2015-360, v znení opravného uznesenia zo dňa 16. mája 2017, č.k. 14 C 394/2015-440 a doplňujúceho rozsudku zo dňa 8. júna 2017, č.k. 14 C 394/2015-489, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave p o k r a č u j e v konaní so spoločnosťou MAFRA Slovakia, a.s., IČO: 51 904 446, Bratislava, Nobelova č. 34, ako právnym nástupcom žalovaného MAFRA Slovakia, a.s. IČO: 31 333 524, Bratislava, Nobelova č. 34. II. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 11. apríla 2017, č.k. 14 C 394/2015-360, v znení opravného uznesenia zo dňa 16. mája 2017, č.k. 14 C 394/2015-440 a doplňujúceho rozsudku zo dňa 8. júna 2017, č.k. 14 C 394/2015- 489, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava V. rozsudkom zo dňa 11.4.2017, č.k. 14C 394/2015-360, v znení opravného uznesenia zo dňa 16. mája 2017, č.k. 14 C 394/2015-440 (opravené číslo konania rozsudku) a doplňujúceho rozsudku zo dňa 8. júna 2017, č.k. 14 C 394/2015-489 (doplnený rozsudok o výrok XI.) rozhodol tak, že I. žalovaný v I. rade článkom zverejneným v dňoch 7.-10.5.2015 v denníku Hospodárske noviny a na internetovej stránke <http://komentare.hnonline.sk/komentare-167/ako-zlikvidovat-vlastnu- armadu-754130> pod názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, resp. v ňom obsiahnutými výrokmi: „Skutočný motív tohto nekoncepčného nákupu je možno iný. Firma Aero Vodochody je subdodávateľom pre výrobcu Black Hawkov-firmu Sikorsky. Aero patrí Pente. Je možné, že jedného rána zazvonil ministrovi Glváčovi telefón a hlas podobný premiérovi oznámil: „Penta chce zvýšiť objem subdodávok pre Sikorsky, treba to podporiť nejakým nákupom. Vybav to. [...] Celý rozdiel medzi cenou „holých“ strojov a finálnou však na rozdiel od tuniského tendra tvorí logistické zabezpečenie, výcvik a servis. Priestor na korupciu je presne tu. Tieto služby totiž bežne dodávajú privátni kontraktori. Logicky je najväčším favoritom Aero. A teda Penta.“, neoprávnene zasiahol do dobrej povesti žalobcu v I. rade; II. uložil žalovanému v I. rade povinnosť v lehote troch pracovných dní odo dňa právoplatnosti rozsudku odstrániť z internetovej stránky http://komentare.hnonline.sk/komentare-167/ako-zlikvidovat- vlastnu-armadu-754130 článok s názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, ktorý bol zverejnený dňa 7.5.2015; III. uložil žalovanému v I. rade povinnosť zdržať sa v Hospodárskych novinách alebo v akomkoľvek inom médiu, vrátane internetu, ktoré patrí do jeho portfólia, zverejňovania článku s názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, pôvodne zverejneného v dňoch 7.-10.5.2015 v denníku Hospodárske noviny a na internetovej stránke <http://komentare.hnonline.sk/komentare-167/ ako-zlikvidovat-vlastnu-armadu-754130>; IV. uložil žalovanému v I. rade do 15 dní od právoplatnosti rozsudku doručiť žalobcovi v 1. rade písomné ospravedlnenie v slovenskom jazyku, vrátane súhlasu s jeho zverejnením v nasledovnom znení: „Ospravedlnenie spoločnosti Aero Vodochody AEROSPACE a.s. V dňoch 7.-10.5.2015 sme v Hospodárskych novinách, ako aj na našej internetovej stráne <http:// komentare.hnonline.sk/komentare-167/ako-zlikvidovat-vlastnu-armadu-754130> uverejnili článok pod názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, v ktorom sme okrem iného napísali: „Skutočný motív tohto nekoncepčného nákupu je možno iný. Firma Aero Vodochody je subdodávateľom pre výrobcu Black Hawkov-firmu Sikorsky. Aero patrí Pente. Je možné, že jedného rána zazvonil ministrovi Glváčovi telefón a hlas podobný premiérovi oznámil: „Penta chce zvýšiť objem subdodávok pre Sikorsky, treba to podporiť nejakým nákupom. Vybav to. [...] Celý rozdiel medzi cenou „holých“ strojov a finálnou však na rozdiel od tuniského tendra tvorí logistické zabezpečenie, výcvik a servis. Priestor na korupciu je presne tu. Tieto služby totiž bežne dodávajú privátni kontraktori. Logicky je najväčším favoritom Aero. A teda Penta. Uverejnenými výrokmi sme neoprávnene zasiahli do dobrej povesti spoločnosti žalobcu v 1. rade, AERO Vodochody AEROSPACE a.s. Za tieto výroky sa spoločnosti AERO Vodochody AEROSPACE a.s. Za tieto výroky sa spoločnosti AERO Vodochody AEROSPACE a.s. touto cestou ospravedlňujeme.“; V. uložil žalovanému v I. rade povinnosť do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi v 1. rade primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške 5.500,- € na účet jeho právneho zástupcu vedený v Privatbanka, a.s., č.ú. 19-621060/8120; VI. vo zvyšku žalobu zamietol; VII. žalobu žalobcov v 2., 3. rade zamietol; VIII. žalobu voči žalovanému v II. rade zamietol; IX. žalobcovi v 1. rade priznal právo na plnú náhradu trov konania voči žalovanému v I. rade; X. žalovanému v II. rade priznal právo na plnú náhradu trov konania voči žalobcom v 1., 2. rade; XI. Žalovanému v I. rade priznal právo na plnú náhradu trov konania voči žalobcom v 2., 3. rade. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 9.6.2015, ktorou sa žalobcovia v 1., 2., 3. rade domáhali uloženia povinnosti žalovaným v I., II. rade ospravedlniť sa im, odstrániť článok s názvom „Ako zlikvidovať armádu“, ktorý bol zverejnený dňa 7.5.2015-10.5.2015 v denníku Hospodárske noviny a na internetovej stránke, z internetovej stránky, zdržať sa v Hospodárskych novinách alebo v akomkoľvek inom médiu, vrátane internetu, ktoré patrí do jeho portfólia zverejňovania článku s názvom: „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“ a uložiť žalovaným v I., II. rade, aby v lehote do 15 dní im doručili ospravedlnenie a zaplatili im sumu 5.500,- € ako primerané zadosťučinenie z dôvodu, že vo víkendovom vydaní denníka Hospodárske noviny zo dňa 7.-10.5.2015 bol v rubrike „Názory a analýzy“ na strane 7 uverejnený článok žalovaného v II. rade (autora) s názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, ktorý bol zverejnený aj na internetovej stránke Hospodárskych novín <http://komentare.hnonline.sk/komentare-167/ako-zlikvidovat-vlastnu-armadu-54130>.: V článku autor kritizuje nákup deviatich bojových vrtuľníkov Black Hawk UH-60M, ktoré Vláda Slovenskej republiky plánuje v najbližšej dobe obstarať od Vlády Spojených štátov amerických. Autor v článku uvádza, že zákazka je pre Slovenskú republiku nevýhodná a zo skutočnosti, že sa má na nej subdodávateľský podieľať aj žalobca v 1. rade vyvodzuje, že skutočný motív pre jej uzavretie mohla byť korupciou motivovaná snaha Vlády Slovenskej republiky zvýšiť objem zákaziek pre nich. Vyššie uvedené tvrdenia sú nepravdivé a závažným spôsobom zasiahli do ich dobrej povesti. Vzhľadom na to, že všetky nároky vychádzajú z tých istých skutkových okolností a týkajú sa tých istých strán sporu, je v záujme hospodárnosti ich prejednať v jednom spoločnom konaní. Aktívne vecne legitimovaným pre podanie predmetnej žaloby je ten, kto bol skutkovými tvrdeniami, resp. neprimeranými hodnotiacimi úsudkami zo strany porušiteľa na svojej dobrej povesti dotknutý. V danom prípade ide o nich všetkých. Konštatovali, že v prvom rade, keďže v článku autor popisuje údajnú netransparentnosť, nevýhodnosť, ale hlavne „pochybné motívy“ nákupu vrtuľníkov Black Hawk, na ktorom sa má subdodávateľský podieľať a ekonomicky profitovať žalobca v 1. rade, spoločnosť AERO Vodochody AEROSPACE a.s., je daná aktívna vecná legitimácia hlavne tejto spoločnosti. Aktívna vecná legitimácia žalobcov v 2., 3. rade vyplýva z označenia subjektu, ktorý sa mal podľa mienky autora článku správať korupčne, tzn. investičnej skupiny Penta, ktorá predstavuje štruktúru podnikateľských subjektov, na ktorej vrchole je žalovaný v II. rade (pravdepodobne žalobca v 2. rade, poznámka odvolacieho súdu), spoločnosť PENTA INVESTMENTS GROUP LIMITED, a preto pokiaľ autor bez akéhokoľvek dôkazu tvrdí, že tohto závažného protispoločenského správania sa dopustila „Penta“, potom nepochybne zasahuje do dobrej povesti materskej spoločnosti, žalobcu v 2. rade. Na druhej strane, investičná skupina Penta uskutočňuje svoju hlavnú investičnú činnosť, vrátane tej v leteckom priemysle prostredníctvom žalobcu v 3. rade, spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED (dcérska spoločnosť žalobcu v 2. rade). Žalobca v 3. rade je z tohto dôvodu vo verejnosti často krát zjednodušene vnímaný ako materská spoločnosť, z dôvodu ktorého akékoľvek difamačné tvrdenia o skupine Penta zasahujú aj do dobrej povesti tejto spoločnosti. Žalobcovia v 2., 3. rade sú nepriami akcionári žalobcu v 1. rade, na základe čoho ho kontrolujú. Pasívne vecne legitimovaným v konaní o ochranu dobrej povesti je ten, kto do dobrej povesti právnickej osoby neoprávnene zasiahol. V danom prípade došlo k zásahu do dobrej povesti zo strany oboch žalovaných. Pasívna vecná legitimácia žalovaného v I. rade je daná, keďže je vydavateľom denníka Hospodárske noviny, v ktorom bol článok zasahujúci do ich dobrej povesti publikovaný. Rovnako spravodajský server, kde je článok ku dňu podania žaloby stále uverejnený (www.hnonline.sk <http://www.hnonline.sk>), patrí do portfólia žalovaného v I. rade. Podľa ustálenej judikatúry, v prípade, že autorom článku je pracovník organizácie, zodpovednosť spočíva na organizácii, pokiaľ je doložené, že pracovník konal v rámci plnenia úloh organizácie a na jej pokyn. Naopak, v prípade tých novinových článkov, ktorých autorom je tretia osoba, ktorá pracovníkom vydavateľa nie je, možno sa domáhať ochrany aj priamo proti nej. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v II. rade nie je zamestnancom žalovaného v I. rade, ani nemá informácie, že by konal v rámci plnenia úloh žalovaného v I. rade, resp. na jeho pokyn, je pasívne vecne legitimovaným aj žalovaný v II. rade, ktorý je uvedený ako autor predmetného článku. V tejto súvislosti poukázali na ustanovenie čl. 10 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čl. 19 ods. 1 a čl. 26 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s § 19b ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka. K skutkovému stavu veci uviedli, že vo víkendovom vydaní denníka Hospodárske noviny bol v dňoch 7.-10. 5.2015 uverejnený predmetný článok, ktorý bol zverejnený aj na internetovej stránke Hospodárskych novín., v ktorom sa autor venuje nákupu deviatich bojových vrtuľníkov Black Hawk UH-60M, ktoré Vláda Slovenskej republiky, resp. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky plánuje prostredníctvom systému FMS (Foreign Military Sales) obstarať od Vlády USA za cca 261.000.000,- dolárov. Autor kritizuje údajnú absentujúcu koncepciu rozvoja Ozbrojených síl Slovenskej republiky, samotný spôsob nákupu, zníženie spôsobilostí, ktoré týmto nákupom Slovenská republika dosiahne, ako aj neúmerné náklady, ktoré v spojení s ďalšími už medializovanými nákupmi (radary, lietadlá Spartan, stíhačky Gripen) zaťažia rozpočet rezortu obrany tak, že dlhé roky neobstará nič, „ani len pištoľ.“ Odhliadnuc od niektorých nepresností uvedených vyššie, za podstatné považujú výroky autora na ich adresu, ktoré obsahujú zmes nepravdivých, neúplných, resp. pravdu skresľujúcich skutkových tvrdení a neprimeraných úsudkov. Konkrétne ide o nasledovné výroky: (i) Skutočný motív tohto nekoncepčného nákupu je možno iný. Firma Aero Vodochody je subdodávateľom pre výrobcu Black Hawkov-firmu Sikorsky. Aero patrí Pente. Je možné, že jedného rána zazvonil ministrovi Glváčovi telefón a hlas podobný premiérovi oznámil: „Penta chce zvýšiť objem subdodávok pre Sikorsky, treba to podporiť nejakým nákupom. Vybav to.“; (ii) Celý rozdiel medzi cenou „holých“ strojov a finálnou však na rozdiel od tuniského tendra tvorí logistické zabezpečenie, výcvik a servis. Priestor na korupciu je presne tu. Tieto služby totiž bežne dodávajú privátni kontraktori. Logicky je najväčším favoritom Aero. A teda Penta. Aj napriek tomu, že ich autor formuluje „špekulatívne“ (skutočný motív [...] je možno iný. [...] Je možné, že jedného rána zazvonil ministrovi Glváčovi telefón..., z kontextu celého článku je jeho zámer celkom zjavný. Vyplýva z neho, že Slovensko pri nákupe vrtuľníkov Black Hawk nepostupuje koncepčne, resp. že uzatvára nevýhodný obchod z dôvodu, že oni mohli závažným protispoločenským spôsobom, dokonca korupčne, pôsobiť na predsedu Vlády Slovenskej republiky (príp. na iných členov Vlády Slovenskej republiky), aby ten zabezpečil uzatvorenie dvojstrannej medzivládnej dohody, čím by títo získali majetkový prospech spočívajúci v subdodávateľskom kontrakte na dodávku kokpitov, resp. aj ďalších servisných služieb (zabezpečenie logistiky, výcvik, servis). Na základe toho, že takéto ničím nepodložené úvahy autora sú absolútne nevhodné, nepravdivé a výrazne poškodzujúce ich dobrú povesť, dňa 7.5.2015 sa obrátili na šéfredaktorku Hospodárskych novín s emailom označeným ako „Reakcia na články k nákupu vrtuľníkov Black Hawk pre ozbrojené sily SR“, v ktorom Hospodárske noviny upozornili, že článkom zasahujú do ich dobrej povesti a vyzvali ich, aby od tohto konania upustili. Autora článku osobitne nekontaktovali, nakoľko z Hospodárskych novín nebolo možné zistiť jeho kontakt, ako aj preto, že predovšetkým žalovaný v I. rade bol spôsobilý zabezpečiť, aby sa upustilo od protiprávneho konania, t.j. od publikovania ďalších článkov zasahujúcich do ich dobrej povesti akéhokoľvek autora, ako aj stiahnutie už zverejnených článkov aspoň z internetovej stránky Hospodárskych novín. Keďže na výzvu žalovaní nezareagovali, boli s prihliadnutím na závažnosť prednesených výrokov nútení podať predmetnú žalobu na ochranu dobrej povesti. K svojej účasti na nákupe vrtuľníkov Black Hawk uviedli, že aj keď bol článok publikovaný v tlačenej verzii Hospodárskych novín v rubrike Názory a analýzy a v elektronickej podobe je označený ako „Kor“, svojim spracovaním pôsobí skôr ako spravodajské spracovanie témy. Uvedené vyplýva z niektorých reakcií v komentároch pod článkom, ale aj z toho, že na skutočnosti uvedené v článku reagujú aj ďalší autori, či už Dag Daniš, príp. iné informačné platformy. Bez ohľadu na konkrétny žáner článku (komentár, spravodajstvo), závery o nich sa čitateľom podsúvajú bez akéhokoľvek (pravdivého) skutkového základu. V danom prípade čitateľom predložený, ale nepodložený záver (o možnom korupčnom pozadí transakcie) má vyplývať len z jedinej autorom článku prezentovanej skutočnosti, ktorou je, že v dodávateľskom reťazci vrtuľníkov Black Hawk figurujú (aj) oni. Takýto skutkový podklad však v žiadnom prípade pre tak závažný záver, akým je potencionálne ich trestné konanie, nie je postačujúci. Názory autora, že by nemuselo ísť o výhodný obchod, ako aj jeho kalkulácie, sú vzhľadom na neznalosť znenia medzivládnej dohody a absencie vyžiadania si predchádzajúceho stanoviska dotknutých subjektov-ich predstaviteľov, americkej ambasády či spoločnosti Sikorsky Aircraft Company (ďalej len „Sikorsky“) len jeho nepodloženými domnienkami založenými skôr na pocitoch, ako na analytickom vyhodnotení faktov. V článku, ani v iných článkoch, ktoré na túto tému vyšli v Hospodárskych novinách, a ktoré budú predmetom ich ďalších právnych krokov, nebol predložený jediný dôkaz, ani jedno skutkové tvrdenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že Vláda Slovenskej republiky (resp. jej niektorí členovia), mohla byť pri nákupe vrtuľníkov Black Hawk podplatená, dokonca autor ani nijako (skutkovo) nepodporil záver, že žalobca v 1. rade bude z obchodu ekonomicky profitovať. V súvislosti s celkovým ich zapojením na tomto obchode uviedli, že obchody tohto druhu (nákupy zbrojných systémov) podliehajú prísnemu utajeniu, a preto pokiaľ autor uvádza nejaké informácie o obsahu tohto konkrétneho nákupu vrtuľníkov Black Hawk Vládou Slovenskej republiky, ide len o jeho špekulácie, na čo však čitateľa náležite nepoupozorňuje. Jediné relevantné informácie o okolnostiach pripravovanej zákazky sú zverejnené v správe amerického Úradu pre obranno- bezpečnostnú spoluprácu-DSCA (Defence Security Cooperation Agency) zo dňa 19.2.2015, ktoré sa však po viac než troch mesiacoch rokovaní mohli zmeniť (aj zmenili-viď zásadné rozdiely v odhadovanej cene kontraktu) tak ako to vyplýva aj z tlačovej správy Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa 29.4.2015. Akékoľvek ďalšie porovnania s nákupmi v iných štátoch nemožno zovšeobecňovať, nakoľko každý nákup odráža špecifické potreby toho ktorého štátu. V súvislosti s výrokmi autora v článku uviedli, že nie sú účastníkom medzivládnej dohody medzi slovenskou a americkou vládou o nákupe vrtuľníkov uvádzaných v článku, nemali, ani nemajú žiadny vplyv na to, či slovenská a americká vláda sa dohodnú a následne uzatvoria akúkoľvek medzivládnu dohodu, navyše takú, ktorá podlieha schváleniu amerického Kongresu a prezidenta USA, ako to je v prípade tohto kontraktu. Aj autor článku uvádza, že predaj vrtuľníkov Black Hawk UH-60M sa realizuje prostredníctvom vládneho programu USA, konkrétne systému FMS, prostredníctvom ktorého obstarali vojenskú techniku, vrátane tohto typu vrtuľníka aj mnohé iné krajiny. Samozrejme aj tento systém môže mať svoje chyby a môže tak byť podrobený oprávnenej kritike, avšak bez toho, aby boli do nej neopodstatnene vťahovaní oni, keď nemali žiadny vplyv na to, či sa na dodávke objednaných deviatich vrtuľníkov budú subdodávateľský podieľať alebo nie. Žalobca v 1. rade má síce od roku 2010 s americkou spoločnosťou Sikorsky, ktorá je dodávateľom vrtuľníkov Black Hawk UH-60M pre americkú vládu (má ich dodať slovenskej vláde), uzatvorený rámcový kontrakt na dodávku niekoľko stoviek kokpitov, ale sú len jedným zo subdodávateľov spoločnosti Sikorsky bez možnosti vplyvu na obchodné aktivity spoločnosti Sikorsky. Žalobca v 1. rade nie je výhradným dodávateľom pre spoločnosť Sikorsky, okrem neho kokpity pre spoločnosť Sikorsky dodáva aj spoločnosť KAMAN Corporation. Navyše ani samotné vrtuľníky nie sú americkej vláde dodávané len zo strany spoločnosti Sikorsky. Napríklad spoločnosť General Electric Aircratf Company sa na tejto dodávke podieľa ako jeden z hlavných dodávateľov motorov. Z uvedeného je zrejmé, že pri toľkých subjektoch, ktoré majú dodávať vrtuľníky Black Hawk, nie je možné ani len ustáliť, kto a koľko vrtuľníkov dodá a či vôbec budú čo i len teoreticky na takejto výrobe participovať. Navyše vo vzťahu medzi spoločnosťou Sikorsky a žalobcom v 1. rade, výlučne spoločnosť Sikorsky určuje množstvo objednávok, u ktorého z dodávateľov sa objednávky zrealizujú i to ako sa s vrtuľníkmi bude ďalej nakladať. Spoločnosť Sikorsky sama určuje, ktoré vrtuľníky (s kokpitmi potencionálne vyrobenými žalobcom v 1. rade), budú smerovať na vývoz (napr. v rámci programu FMS), a ktoré budú určené pre potreby ozbrojených síl USA. Žalobca v 1. rade vopred nie je informovaný pre koho sú finálne vrtuľníky Black Hawk určené. Aj keď je pre žalobcu v 1. rade každá objednávka zo spoločnosti Sikorsky významná, na dodávke deviatich kokpitov (v porovnaní s bežnými objemami objednávok od spoločnosti Sikorsky) nie je životne závislý. Žiadnym spôsobom nevstupovali, a to priamo alebo nepriamo do žiadnych obchodných rokovaní a vzťahov so zákazníkmi spoločnosti Sikorsky, nemali na uzatvorené zmluvy medzi spoločnosťou Sikorsky a jej odberateľmi, resp. dodávateľmi žiaden vplyv. Tieto informácie by autor článku mohol zistiť, ak by ich vopred kontaktoval, čím by mylné závery autora článku o príčinnej súvislosti medzi kúpou vrtuľníkov Black Hawk, Vládou Slovenskej republiky a ich záujmami nemuseli byť šírené medzi čitateľmi. Navyše, autor článku neposkytol ani jeden dôkaz, na základe ktorého dospel k údajnému záveru, že by mohli vplývať na spoločnosť Sikorsky, resp. na zvýšenie objemu jeho obchodov, a preto akékoľvek úvahy autora článku v tomto smere boli len jeho nepodloženými domnienkami, ktoré sa ani nesnažil u nich overiť. Dodali, že pokiaľ by sa aj americká spoločnosť Sikorsky rozhodla, že takúto (podľa autora minimálne vylobovanú) zákazku na všetkých deväť kokpitov zadá žalobcovi v 1. rade a nie svojmu druhému dodávateľovi-spoločnosti KAMAN (tzn. na podklade tejto zákazky by došlo k reálnemu navýšeniu počtu objednaných kokpitov nad rámec objednávok podľa zmluvy z roku 2010 o všetkých deväť kokpitov), ročné tržby za celé obdobie výroby ďalších deviatich kokpitov (čo môže byť aj niekoľko rokov) žalobcu v 1. rade by mohli vzrásť len o niekoľko jednotiek percent. Nielenže vôbec nepostupovali tak ako neoprávnene podsúva čitateľom autor článku, ale neexistuje ani len „motív“, pre ktorý by údajne mali nejakým spôsobom participovať na nákupe deviatich vrtuľníkov Black Hawk zo strany Vlády Slovenskej republiky. Nepreukázaný záver autora článku, podľa ktorého by mali korumpovať Vládu Slovenskej republiky, možno aj Vládu USA (Kongres USA a následne aj prezidenta USA) a neskôr dotlačiť predstaviteľov spoločnosti Sikorsky k navýšeniu objemu dodaných kokpitov, to všetko s cieľom dostať sa k luxusnej zákazke, je tak zjavne nezmyselný a nepravdivý. K ich účasti na servisných službách k vrtuľníkom Black Hawk konštatovali, že pokiaľ ide o druhý výrok, z ktorého pre každého priemerného čitateľa musí vyplynúť záver, že sa na tomto obchode majú obohatiť i dodatočne, po dodaní „holých“ vrtuľníkov Black Hawk, a to realizáciou logistického zabezpečenia, výcviku a servisu, keďže žalobca v 1. rade je z pomedzi privátnych kontraktorov „najväčším favoritom.“ Inými slovami, žalobca v 1. rade mal zarobiť nielen na samotnom predaji vrtuľníkov Black Hawk, ale podľa autora možno predpokladať, že tento bude majiteľovi dodaných vrtuľníkov poskytovať aj ďalšie služby. Podobne ako pre závery, ktoré vyplývajú z prvého výroku, ani pre ten druhý neexistuje žiaden skutkový podklad, pričom v tejto súvislosti autor článku len poukázal na to, že žalobca v 1. rade je jedným z viacerých privátnych kontraktorov. Tento samotný fakt na tak závažné obvinenie, ako je podozrenie zo spáchania korupčného trestného činu, za žiadnych okolností nepostačuje. Žalobca v 1. rade nemal a ani nemá uzatvorenú žiadnu zmluvu, podľa ktorej by mal spoločnosti Sikorsky (ako generálnemu dodávateľovi vrtuľníkov Black Hawk), príp. americkej alebo slovenskej vláde poskytnúť logistické zabezpečenie, výcvik a servis k dodaným vrtuľníkom Black Hawk. Činnosti žalobcu v 1. rade v rámci programu UH-60M pre Sikorsky zahŕňajú výlučne dodávky kokpitov, záručný servis k nim a dodávky náhradných dielov pre výrobky vyrobené žalobcom v 1. rade, ktorý neposkytuje logistickú podporu, tréning a ani iné služby súvisiace s programom UH-60M, pričom na niektoré z týchto služieb nemá ani oprávnenie; poskytuje obdobné servisné služby iným klientom, ale len k tým lietadlám, ktoré pochádzajú z jeho výroby, a ktorých rozsah je zverejnený aj na webovej stránke spoločnosti. Akákoľvek analógia možnosti poskytovania týchto služieb aj pre vrtuľníky Black Hawk UH-60M, kde žalobca v 1. rade dodáva len jednu z častí týchto vrtuľníkov (navyše, vôbec nemusí ísť o vrtuľníky, ktoré Vláda Slovenskej republiky nakupuje) je neprípustná a v kontexte článku aj nepravdivá a zavádzajúca. Opätovne autor článku neposkytol ani jeden dôkaz, na základe ktorého dospel k údajnému záveru, že by mohli profitovať na servisných službách deviatich vrtuľníkov Black Hawk objednaných Vládou Slovenskej republiky, a preto akékoľvek úvahy autora článku v tomto smere sú len jeho nepoloženými domnienkami, ktoré sa ani nesnažil u nich overiť. K ostatným okolnostiam nákupu vrtuľníkov Black Hawk, ktoré autor v článku kritizuje (neexistencia koncepcie, spôsob nákupu, zníženie vrtuľníkových spôsobilostí a neúmerné náklady), aj keď sa tieto ich vyslovene netýkajú, poukázali na to, že významne dotvárajú celkový kontext článku, ktorý tak vyznieva v ich neprospech. Ku kritike absentujúcej koncepcie uviedli, že už v minulosti bol prijatý celý rad dokumentov, z ktorých naliehavá potreba ukončiť závislosť na Ruskej federácii (v súvislosti s dodávkami náhradných dielov, ako aj samotnou modernizáciou bojových vrtuľníkov Mi-17M-24) jednoznačne vyplýva. Má ísť hlavne o dlhodobý plán rozvoja ministerstva obrany s výhľadom do roku 2015 (Model 2015) z roku 2005 (predtým z roku 2002), Koncepcia rozvoja vzdušných síl Slovenskej republiky z roku 2014 (predtým z roku 2008) a Bielu knihu o obrane Slovenskej republiky z roku 2013. Zhodli sa so žalovanými v I., II. rade, že potreba modernizácie leteckých síl Slovenskej republiky nie je spochybňovaná laickou a už vôbec nie odbornou verejnosťou. Predmetom kritiky uvedenej v článku je fakt, že väčšina hore uvedených dokumentov Ministerstva obrany Slovenskej republiky nie sú verejné, a preto nie je možné s určitosťou posúdiť či (a prípadne v akom rozsahu) nákup práve týchto vrtuľníkov Black Hawk s konkrétnym vybavením, vyhovuje potrebám Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Bez ohľadu na to, či takýto postup Vlády Slovenskej republiky je vhodný, resp. či kritika v tejto súvislosti je primeraná alebo nie, autor svoje názory vyhraňuje tak, aby celý proces nákupu vrtuľníkov Black Hawk vyznel čo najnekoncepčnejšie (pre absenciu kontroly potom aj údajná ich participácia v tomto procese čo najpravdepodobnejšie, podľa autora článku). Článok autora (na rozdiel od článkov odborníkov, ktorí sa danej problematike dlhodobo venujú) k úvahám o vhodnosti utajovania dokumentov Ministerstva obrany Slovenskej republiky nesmeruje, autor sebavedomo vyhlasuje, že žiadna koncepcia v tomto smere neexistuje, že takáto „potreba“ tu vyvstala celkom nedávno, čím len podporuje konšpiračnú teóriu, že obstaranie vrtuľníkov Black Hawk je vlastne zbytočné a bolo dohodnuté len kvôli ich ekonomickým záujmom. Čo sa týka spôsobu nákupu, autor článku spochybňuje spôsob obstarania predmetných vrtuľníkov. Nie je ich úlohou brániť Ministerstvo obrany Slovenskej republiky a v tomto ohľade by ich ani konkrétny spôsob nákupu nezaujímal (keďže je to plne v kompetencii Vlády Slovenskej republiky), ale podobne ako autorom vytýkaný nedostatok koncepcie, aj kritizovaná forma obstarávania vrtuľníkov Black Hawk naznačuje netransparentnosť a s tým spojené podozrenia voči ich klientom. Pokiaľ ide o to, že zákazka má byť realizovaná cez systém FMS a nemá tak byť vyhlásený medzinárodný tender, autor musí vedieť, že tento kvôli charakteru obstarávanej veci, bojovej techniky, ani vyhlásený byť nemusí. Z tohto pohľadu by bolo minimálne korektné, aby autor, tak ako to urobili iní, na tento fakt v článku poukázal. Bez ohľadu na to (na rozdiel od autora), nevedia aký silný je lobing pri armádnych nákupoch v USA, čo ale s určitosťou vedia je, že systémom FMS obstarávali aj mnohé iné krajiny v rámci NATO, ktoré rozhodne nepatria medzi štáty spájané s častou korupciou, napríklad Švédsko si týmto systémom v roku 2010 objednalo 15 kusov presne rovnakého typu vrtuľníkov, aké teraz objednáva Vláda Slovenskej republiky, Rakúsko koncom roka 2013 zakúpilo 3 kusy, pričom okrem týchto krajín si vrtuľníky Black Hawk objednalo (systémom FMS) ďalších 13 krajín po celom svete. Pokiaľ by tento systém, ktorý bol mimochodom vytvorený práve preto, aby aj alianční spojenci mali výhodu zo zliav vyplývajúcich z množstevných nákupov armádnej techniky Vládou USA bol naozaj tak nevýhodný ako to autor deklaruje, potom by ho iste nevyužívali ani iní spojenci. Z webovej stránky DSCA vyplýva, že Vláda USA predá svojím spojencom armádnu techniku vo výške 34,2 mld. dolárov ročne, pričom 91 % z tohto objemu (31,2 mld. dolárov) je realizovaných práve cez systém FMS. Aj na základe tohto považovali úvahy autora o netransparentnosti systému FMS za účelové, jednostranne prezentované a nevyvážené, ktoré majú jediný cieľ, a síce spochybniť obstarávanie deviatich vrtuľníkov Black Hawk Vládou Slovenskej republiky do tej miery, aby bolo možné vytvoriť obraz netransparentného nákupu, okolo ktorého sa údajne majú pohybovať. Celkovú cenu za vrtuľníky Black Hawk, a to či je dobrá alebo nie, ako už uviedli, je s ohľadom na utajenie zmluvy možno len ťažko posúdiť. Podľa viacerých názorov odborníkov vychádzajúc z verejne dostupných informácií však táto cena je adekvátna. Čo sa týka spôsobilostí vrtuľníka Black Hawk konštatovali, že v tej časti článku, v ktorej autor odkazujúc na správu DSCA argumentuje, že zakúpené vrtuľníky majú byť „holé“ zavádza, keďže v tejto správe (ale aj v iných správach, ktoré na túto tému vyšli) sa to neuvádza. Odhliadnuc od toho, či zbraňové systémy budú nakoniec súčasťou kontraktu, toto vyjadrenie autora len dokumentuje jeho nekorektnú prácu s informáciami a účelové prezentovanie celej transakcie. Autor článku sa dopúšťa viacerých nepresností a jednostranných zjednodušení aj v iných parametroch nákupu vrtuľníkov Black Hawk opäť tak, aby celý nákup vyznel netransparentne. Pokiaľ ide o výčitku autora v článku, že vrtuľníky Black Hawk majú v porovnaní s vrtuľníkmi Mi-17 len tretinovú transportnú kapacitu, to je pravdepodobne dané (autorom spomínanou) odlišnou kategóriou oboch vrtuľníkov. Kým vrtuľníky Mi-17 boli konštruované hlavne ako transportné, vrtuľníky Black Hawk sú viacúčelové. To je aj dôvod prečo vrtuľníky Black Hawk dosahujú (v porovnaní s vrtuľníkmi Mi-17) omnoho lepšiu manévrovateľnosť, teda aj použiteľnosť v bojovom nasadení (napr. o 30 km/h vyššiu rýchlosť, o 1240 SHP väčšiu vzletovú silu), o jednu tretinu nižšiu spotrebu paliva, ale aj napr. o jednu tonu vyššiu nosnosť. Na tieto fakty však už autor vo svojom článku vôbec neupozornil a nepodal vyvážené a objektívne informácie. Hoci autor v článku dospel k záveru, že zakúpením vrtuľníkov Black Hawk dôjde (v porovnaní s vrtuľníkmi Mi-17) k zníženiu „vrtuľníkových spôsobilostí“ už nedodal, že v roku 2020 skončí životnosť všetkých vrtuľníkov Mi-17. Ak by teda k zakúpeniu vrtuľníkov Black Hawk nedošlo, už o pár rokov by sme nedisponovali žiadnymi „vrtuľníkovými spôsobilosťami“. Žalovaný v II. rade sa v článku venuje aj neúmerným nákladom, ktoré podľa jeho názoru na dlhé obdobie zamedzia akejkoľvek ďalšej modernizácii armády. V tejto chvíli je pre nich ťažké odhadovať, aké budú kroky (a to aj s ohľadom na bezpečnostnú situáciu na Ukrajine) ďalších vlád v rámci investícií do modernizácie Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Upozornili, že Slovensko dlhodobo neplní svoje záväzky z NATO, ktoré ukladajú, aby výdavky na obranu dosiahli aspoň 2 % HDP, slovenské výdavky sa pohybujú pod 1 %, pričom len necelých 10 % z tohto objemu tvoria výdavky na modernizáciu Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Ak by sme si plnili naše povinnosti voči zmluvným partnerom priebežne, pravdepodobne by dnes nemusel byť tento jednorazový nárast tak vysoký (t.j. vynaloženie takýchto výdavkov Vládou Slovenskej republiky je dané objektívne a akékoľvek úvahy, že za ich vynaložením stoja súkromné záujmy dokonca aj ich, sú neopodstatnené). Z uvedeného vyplýva, že autor článku klamal nielen o ich celkovom zapojení na predmetnom obchode (bez jediného dôkazu dospel k záveru, že k nákupu dochádza len preto, aby na tom profitovala Penta,), ale v zjavnej snahe vykresliť obstarávanie čo možno najpodozrivejšie, zavádzal aj pri ostatných okolnostiach nákupu vrtuľníkov Black Hawk. Článok nie je vyvážený a objektívny, ani v celkových súvislostiach, čo len potvrdzuje, že aj úvahy o ich údajnej participácií na nákupe vrtuľníkov Black Hawk neobstoja a nemali byť vôbec zverejnené a neustále medzi čitateľmi šírené. Ďalej poukázali na to, že dobrá povesť právnickej osoby je determinovaná hlavne na základe skúseností, ktoré majú s touto právnickou osobou jej obchodní partneri, zákazníci alebo iné subjekty, ktorí s ňou prichádzajú do styku. Hoci v súlade so všeobecne uznávanou zásadou poctivosti konania subjektov práva sa predpokladá, že právnická osoba má dobrú povesť, kým nie je úspešne vykonaný dôkaz opaku. Žalobca v 1. rade je najväčším výrobcom vojenskej a civilnej leteckej techniky v Českej republike, jeho história siaha až do roku 1919, pričom od roku 2007 ho vlastní finančná skupina Penta. Jeho ročný obrat dosahuje cca 4 mld. Kč a momentálne zamestnáva takmer 2000 zamestnancov. Žalobca v 1. rade je historicky najväčším výrobcom cvičných prúdových lietadiel na svete a je partnerom viacerých armádnych letectiev a momentálne sa podieľa na projektoch najväčších leteckých výrobcov ako sú Airbus, Boeing, Embraer či Sikorsky. Ako zakladajúci člen Zväzu českého leteckého priemyslu získal v rebríčku Exportér roka 2014 druhé miesto v kategórii nárast exportu za roky 2012-2013 a 9. miesto v náraste tržieb naprieč všetkými leteckými výrobcami na svete. V rebríčku časopisu Flight Global sa v roku 2013 umiestnil medzi sto najväčšími leteckými a zbrojárskymi výrobcami na svete. Žalobcovia v 2., 3. rade za obdobie svojho pôsobenia na trhu nadobudli stabilné a popredné postavenie vo viacerých sektoroch, do ich portfólia patria (okrem iného) výroba mäsa a mäsových výrobkov, médiá, hlinikáreň, zdravotníctvo, developerské projekty a v neposlednom rade letecký priemysel. Investičná skupina Penta (prostredníctvom svojich portfóliových spoločností) zamestnáva viac ako 35.000 osôb. Okrem svojej podnikateľskej činnosti podporuje investičná skupina Penta aj filantropické projekty prostredníctvom Nadácie Penta, ktorej cieľom je realizovať a rozvíjať aktivity orientované najmä na oblasť vzdelávania, zdravotníctva, športu, kultúry a vedy. Nadácia Penta minulého roku spustila už druhý ročník súťaže Smart Deal, ktorej cieľom je preveriť vedomosti a schopnosti študentov 4. a 5. ročníkov (hlavne) ekonomických a technických odborov v dvoch kategóriách, a to Fúzie a akvizície a Realitný development. Jej cieľom je vytvoriť priestor pre vznik a prezentáciu tvorivých a originálnych pohľadov na zadané témy. Považujú prvý výrok predmetného článku za skutkové tvrdenie, ktoré je treba dokázať, pričom predmetom dokazovania samozrejme nemôže byť, či ministrovi Glváčovi skutočne mohol v jedno ráno zazvoniť telefón, v ktorom sa ozval hlas podobný premiérovi ale to, či skutočným dôvodom pre nákup vrtuľníkov Black Hawk bola korupčne motivovaná snaha Vlády Slovenskej republiky dohodiť im zákazku. Autor článku sa nemôže zbaviť (občianskoprávnej) zodpovednosti tak, že svoj výrok naformuluje ako úvahu, špekuláciu, o nejakej možnej trestnej činnosti (ktorej pravdivostnú hodnotu tak nemôže dokázať), ak navyše súčasne v tejto údajnej „úvahe“ autor jednoznačne označí osoby, ktoré sa tejto trestnej činnosti mohli dopúšťať, predmet takejto trestnej činnosti (podplácanie), ako aj bližšie okolnosti, za ktorých k tejto trestnej činnosti mohlo dôjsť (v súvislosti s kúpou nevhodných vrtuľníkov Black Hawk v rámci netransparentného postupu atď.), o „úvahu“ už môže ísť len ťažko, keďže takýto výrok v sebe obsahuje jednoznačné obvinenie konkrétnych osôb z konkrétnej protispoločenskej činnosti. Aj keď autor článku svoje úvahy na prvý pohľad formuluje ako jednu z možností, už len zo skutočnosti, že čitateľovi neponúka žiadnu inú alternatívu (okrem tej korupčnej), prečo k uzavretiu kontraktu malo dôjsť, je jeho zámer úplne jasný, a to informovať čitateľov o jeho údajných najnovších investigatívnych zisteniach, že vrtuľníky Black Hawk sa nakupujú preto, lebo Penta podplatila Vládu Slovenskej republiky, aby mohla zarobiť. Skutočnosť, že autor svoj prvý výrok formuluje ako úvahu nebráni tomu, aby ju bolo možné za skutkové tvrdenie vyhodnotiť, nakoľko ním použité výrazy nijako neoslabujú dosah článku u čitateľov, dojem z ich korupčného konania. Dodali, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripustil, že za skutkové tvrdenia možno považovať aj také výroky, ktoré sú čitateľovi podané vo forme otázok. Uvedené závery je nutné aplikovať aj na druhý výrok, podľa ktorého priestor na korupciu (kvôli rozdielu medzi avizovanou cenou „holého“ vrtuľníka z tuniského tendra a celkovou cenou, za ktorú má vrtuľníky obstarať Vláda Slovenskej republiky) je aj pri dodatočnom logistickom zabezpečení, výcviku a servise, keďže práve na ich poskytovanie je najväčším favoritom žalobca v 1. rade. Hoci tento výrok sa zdá, aj sám osebe (bez nutnosti skúmať celkový kontext), čiastočne umožňuje predložiť dôkaz pravdy (napr. v časti, kde sa uvádza, že žalobca v 1. rade je najväčším favoritom pre danú zákazku), aj ten je potrebné vnímať z pohľadu prvého výroku, resp. z pohľadu celého článku. V tomto kontexte je zrejmé, že majú profitovať nielen na samotnej kúpe vrtuľníkov Black Hawk, ale aj neskôr pri dodatočných zákazkách na servisné služby. Oba výroky je teda možné považovať za skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť musia žalovaní v I., II. rade preukázať, pretože na nich leží dôkazné bremeno. Nejde len o povinnosť preukázať pravdivosť alebo nepravdivosť konkrétneho výroku, ale pravdivosť podávanej informácie v rámci celého kontextu. Podľa judikatúry platí, že aj absencia dostatočného skutkového opisu deja do takej miery, že to čitateľovi neumožňuje urobiť si vlastný úsudok, má za následok, že v skutkovom deji opísané skutočnosti sú nepravdivé. Autor článku však skutkový opis neuvádza kompletne, jednostranne tak, aby nepravdivá informácia o nich vyznela presvedčivo. Aj keby v prípade oboch výrokov o skutkové tvrdenia nešlo, je zrejmé, že autor neprimerane zasiahol do ich dobrej povesti (minimálne) neprimeranými hodnotiacimi úsudkami, na ktoré nemal žiaden skutkový základ. Hoci hodnotiaci úsudok vždy vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý zaujíma k danej skutočnosti určitý postoj tak, že ju hodnotí zo svojho hľadiska a prijateľnosti, i v takomto prípade je potrené skúmať, či sa tento názor zakladá na pravdivej informácii, či je primeraná forma jeho prezentácie, a či je zásah do osobnostných práv nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky, t.j. či primárnym cieľom nie je hanobenie a zneuctenie danej osoby. Obdobne podľa odbornej literatúry, neprimeranou kritikou je v zásade každá kritika, ktorá je neprimeraná formou svojho vyjadrenia, ako aj taká kritika, ktorá nevyplýva logicky z pravdivých skutočností (faktov), premís. Rozdiel medzi obyčajnou kritikou a neoprávneným zásahom treba hľadať preto v pravdivosti, vernosti a objektívnosti cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje. Pokiaľ by preto súd výroky (resp. niektorý z nich) vyhodnotil ako hodnotiace úsudky, aj v takom prípade bolo povinnosťou autora článku mať preň dostatočný skutkový základ. Tak závažné obvinenie, akým je páchanie korupčnej trestnej činnosti nepostačuje, aby autor článku odkazoval na to, že okolnosti nákupu vrtuľníkov Black Hawk boli podozrivé (rovnako zavádzajúco) v dodávateľskej štruktúre figuruje žalobca v 1. rade. Autor článku predsa nemôže niekoho obviniť z korupcie pri verejnej zákazke len na tom podklade, že by na nej mohla daná osoba participovať, pričom nemá za preukázané ani len to, či prípadné uzavretie zákazky má nejaký vplyv na jej podnikanie. Žalovaní v I., II. rade sa môžu zbaviť zodpovednosti iba v prípade, pokiaľ predložia dôkaz pravdy, resp. (pokiaľ by súd dospel k záveru, že išlo o hodnotiace úsudky) pokiaľ preukážu, že existovali rozumné dôvody, na základe ktorých sa dalo domnievať, že mohli v súvislosti s daným obchodom korumpovať Vládu Slovenskej republiky. Je zjavné, že proti ich právu na dobrú povesť a jej ochranu stojí právo žalovaných v I., II. rade na slobodu prejavu. Žiadne z týchto práv nemá absolútnu prednosť, pri ich strete je nutné skúmať okolnosti, za ktorých boli výroky prednesené, tzn. je nutné vyhodnotiť kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda má byť v danom prípade uprednostnená. K zásahu do dobrej povesti došlo uverejnením článku v Hospodárskych novinách, ktoré patria do portfólia žalovaného v I. rade a ktoré sú jediným celoštátnym ekonomickým denníkom na Slovensku s bohatou históriou. Zo zamerania tohto denníka, ktorým je prevažne ekonomické spravodajstvo (nie napr. bulvár) je zrejmé, že čitatelia majú (v porovnaní s inými denníkmi) vyššiu tendenciu informáciám v ňom dôverovať. Napokon, aj samotné noviny na svojej internetovej stránke uvádzajú, že ich hlavným cieľom je „prinášať seriózne a dôveryhodné informácie“. Žalovaný v II. rade nie je novinár (nie je zamestnancom žalovaného v I. rade, ani nekonal na jeho príkaz/pokyn), a preto z tohto pohľadu vyššiu mieru ochrany nepožíva. Za svoje vyjadrenia je zodpovedný rovnako ako každý iný človek, pričom s ohľadom na fakt, že sa dlhodobo vo verejnosti prezentuje ako protikorupčný občiansky aktivista, aj u neho je možné predpokladať vyššiu dôveryhodnosť zo strany verejnosti, teda aj vyššiu mieru zodpovednosti za neoprávnené výroky. Žalobca v 1. rade je štandardnou súkromnou právnickou osobou, ktorá podniká v leteckom priemysle. Aj napriek skutočnosti, že ide nepochybne o veľkého zamestnávateľa, tento nemá žiadne iné efektívne možnosti (s výnimkou žaloby na ochranu dobrej povesti) ako sa proti difamačným výrokom brániť. V zmysle tohto je potrebné nazerať na neho ako na subjekt, ktorý požíva vyššiu mieru ochrany. V prípade žalobcov v 2., 3. rade ide o trochu odlišnú situáciu, keďže v rámci stredoeurópskeho regiónu ide nepochybne o významných podnikateľov a v tejto súvislosti poukázali na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Steel a Morris proti Spojenému kráľovstvu a Lindon-Otchakovsky-Laurens a July proti Francúzsku. Ďalej uviedli, že obsahom oboch výrokov, resp. článku ako takého bolo, že Slovensko pri nákupe vrtuľníkov Black Hawk nepostupuje koncepčne, resp. že uzatvára nevýhodný obchod aj kvôli tomu, že je to v ich záujme, pričom mohli závažným protispoločenským spôsobom pôsobiť na predsedu Vlády Slovenskej republiky (prípadne na iných členov vlády), aby získali majetkový prospech spočívajúci v subdodávateľskom kontrakte na dodávku kokpitov a neskôr aj ďalších služieb (zabezpečenie logistiky, výcvik, servis). Vynakladanie výdavkov zo strany Slovenskej republiky je otázka verejného záujmu, ktorá má byť podrobená verejnej kritike. Avšak neoprávnené a úplne nepodložené ich vťahovanie do takejto kritiky už prekračuje akúkoľvek slobodu prejavu, pretože ide o výroky nepravdivé, resp. bez skutkového základu, nesúvisiace s vecou a zrejme motivované len zvýšením „atraktívnosti“, resp. čitateľnosti článku. Zmienka o žalobcoch v 2., 3. rade v článku, ktorí sú dlhodobo predmetom vášnivých (a často neprimeraných) diskusií, ktorá nebola založená na skutkovom základe, nemôže mať iný logický dôvod ako čitateľskú atraktívnosť. V danom prípade ide o veľmi vážne obvinenia, ktoré boli vyrieknuté voči konkrétnym osobám a nepochybne tak boli spôsobilé zasiahnuť do ich dobrej povesti. Prednesené výroky sa týkali zbrojárskych kontraktov, t.j. mimoriadne citlivého odvetvia priemyslu. Akékoľvek osočovanie, obzvlášť zo strany tlače, je spôsobilé vážne naštrbiť dôveru zo strany obchodných partnerov, ktorých, ako to už z povahy týchto obchodných aktivít vyplýva, nie je veľa. Zahraniční i domáci partneri si dávajú veľký pozor na svoju vlastnú kredibilitu, ale aj na kredibilitu subjektov, s ktorými spolupracujú, keďže aj tieto skutočnosti môžu byť rozhodujúce pre ne/udelenie osobitných licencií v tejto oblasti podnikania. O závažnosti výrokov tohto druhu (nepravdivé obvinenie z trestného činu) svedčí aj skutočnosť, že v týchto prípadoch súdy na základe žalôb na ochranu osobnosti (kde je potrebné preukázať značné zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti), zvyknú žalobcom-fyzickým osobám, automaticky priznať aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nemajú problém s tým, aby sa o úlohách Ozbrojených síl Slovenskej republiky, o ich smerovaní, prípadne o ich financovaní vo verejnosti (a to aj kriticky) diskutovalo, nesúhlasili s tým, aby boli do tejto diskusie umelo a neopodstatnene vťahovaní, obzvlášť v situácii, ak akékoľvek difamačné výroky na ich adresu sú spôsobilé závažne ovplyvniť ich dôveryhodnosť v tak citlivom prostredí, akým je zbrojársky priemysel. Žalovaní v I., II. rade uverejnili článok v jednom z najčítanejších slovenských denníkov s denným nákladom takmer 15.000 kusov (údaj z roku 2014); rovnako internetová verzia článku je uverejnená na internetovej stránke s vysokou návštevnosťou (600.000 unikátnych návštevníkov mesačne), pričom čitateľnosť samotného článku takmer dvojnásobne presahuje priemernú návštevnosť portálu. Doposiaľ si len na internete daný článok prečítalo viac ako 11.000 návštevníkov a z reakcií pod ním je zjavné, že čitateľov ich „prepojenie“ na podozrivý nákup vrtuľníkov Black Hawk, zaujalo. Predmetný článok prebrali aj iné internetové portály. Dostupnosť článku (a výrokov autora) širokej verejnosti v rámci spravodajských článkov alebo komentárov bola a je stále vysoká, čím sa zásah do ich dobrej povesti neustále zväčšuje. K zverejneniu článku došlo v polovici mája 2015, tzn. takmer pol roka po tom, ako bola predmetná zákazka po prvýkrát oznámená médiám. O jej uzavretí (ešte pred zverejnením článku) informovali viaceré celoštátne denníky (napr. denník SME, denník N, denník Pravda), vrátane celoštátnych televízií (RTVS, Markíza, TV JOJ, TA3), ale žiadne z týchto médií predmetnú zákazku s nimi nespájali, aj keď uvedenej problematike sa médiá venovali nielen krátkou informáciou spravodajského charakteru, ale aj rozsiahlymi analýzami vojenských expertov. Na základe týchto časových súvislostí je zjavné, že v danom prípade nemožno hovoriť o tzv. horúcej informácii, o rýchlo sa kaziacom tovare, kde by úplná presnosť vo vyjadrovaní novinára mohla byť oslabená nutnosťou poskytnúť čitateľovi informáciu okamžite, keďže inak by úplne stratila zmysel. Na základe tohto bolo podľa ich názoru povinnosťou autora predmetnú problematiku dôkladne naštudovať a pre svoje závery zhromaždiť dostatočné množstvo podkladov, čo sa nestalo. Už vôbec nešlo o tak horúcu tému, aby bol článok publikovaný bez vyžiadania si reakcie ich zástupcov. Výroky nemožno interpretovať oddelene od seba navzájom, resp. oddelene od ostatného textu článku. Pokiaľ tieto výroky v kontexte aj vykladajú, potom je zjavný ich zmysel, tzn. podozrenie z korupčnej trestnej činnosti, resp. ovplyvňovanie verejných zákaziek na Slovensku zo strany ich klientov. Predmetný článok, resp. výroky v ňom, porušujú zásadu prezumpcie neviny a vykresľujú ich ako pochybné obchodné spoločnosti, ktoré sa v snahe získať ekonomický profit neváhajú podieľať na závažnej trestnej činnosti. Majú za to, že žalovaní v I., II. rade konali úmyselne, pretože žiadne z iných médií, ktoré o predmetnom obchode informovali, podozrenia voči nim neformulovali; zo skutočnosti, že na protiprávnosť konania žalovaných v I., II. rade výzvou upozornili (k stiahnutiu článku z internetu nedošlo); článok bol publikovaný bez prechádzajúceho vyžiadania si ich reakcie; z dôvodu zvýšenia čitateľnosti článku vykonštruovaným ich zahrnutím do jeho kontextu, pričom sú predmetom dlhodobých neopodstatnených útokov žalovaného v I. rade voči nim, resp. skupine Penta. V tomto konkrétnom prípade došlo k zásahu do ich dobrej povesti opakovane. Už dňa 3.5.2015 boli v Hospodárskych novinách a na internete žalovaným v I. rade publikované difamačné výroky voči nim v súvislosti s údajnou netransparentnou kúpou vrtuľníkov Black Hawk, konkrétne išlo o článok Daga Daniša s názvom Ako súdruh Glváč potešil Američanov, a Pentu, kde uviedol, okrem iného, aj nasledovné: „ na tomto pochybnom obchode nebude profitovať len americký výrobca, ale aj finančná skupina Penta. Dodávateľom kokpitov pre Black Hawky je totiž česká Aero Vodochody, ktorú vlastní Penta Investments. V roku 2010 podpísala Aero s americkým výrobcom kontrakt v objeme štyroch miliárd českých korún. Aero sa zrejme bude podieľať aj na servise nových vrtuľníkov.“ Aj z tohto článku je zrejmé, že žalovaný v I. rade zasahuje do ich dobrej povesti opakovane, na čo by malo byť pri rozhodovaní o výške peňažnej satisfakcie prihliadnuté. Pre úplnosť dodali, že zaujímavosťou vyššie uvedeného komentára W. zverejneného len na internetovej stránke žalovaného v I. rade bolo aj to, že Dag Daniš pôvodne odkazoval pri ich údajnej participácii v zákazke na dodanie a servis vrtuľníkov Black Hawk na svoj zdroj, ktorým mal byť Martin Kugla, teda autor vtedy ešte nepublikovaného článku, ktorý je predmetom tejto žaloby. Neskôr, z komentára W. W. už odkaz na O. vypadol, čo len nasvedčuje tomu, že W. W. považoval informácie O. G. ako už raz zverejnené fakty (nie úvahy). Z tohto dôvodu zrejme výslovný odkaz na zdroj z článku W. W. vypadol. Poukázali aj na jedno z najvážnejších pochybení autora článku, že žalovaný v II. rade v súvislosti s vydaním článku ich nijako nekontaktoval, žiadnym spôsobom sa „získané“ informácie nepokúšal u nich overiť, nedal im žiadnu možnosť sa pred publikovaním článku brániť. Ak by si dal námahu ich v tomto smere konfrontovať, k neoprávnenému a nenapraviteľnému zásahu do dobrej povesti by nemuselo dôjsť. Existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného v II. rade a vzniknutou ujmou, resp. hrozbou tejto ujmy možno vyvodiť zo skutočnosti, že je to žalovaný v II. rade, ktorý je autorom článku obsahujúceho difamačné tvrdenia. Nakoľko žalovaný v II. rade nie je zamestnancom vydavateľa-žalovaného v I. rade, aj on znáša zodpovednosť. Pokiaľ ide o ujmu spôsobenú na ich právach chránených ustanovením § 19b ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, v tomto smere postačuje preukázať objektívnu spôsobilosť takúto ujmu privodiť. Z okolností zásahu, obvinenie z participácie na páchaní trestnej činností v celoštátnom denníku je zjavné, že konanie žalovaných v I., II. rade bolo spôsobilé takúto ujmu privodiť. Ďalej v žalobe vysvetlili prečo nevyužili prostriedky nápravy podľa tlačového zákona s tým, že aj v prípade úspešného využitia prostriedkov podľa tlačového zákona, by bol následok taký, že zverejnením opravy alebo odpovede, by sa o podozreniach z korupcie z ich strany len ďalej písalo a zásah do dobrej povesti by sa opakovaným zverejnením len prehlboval. Na základe okolností zásahu dospeli k záveru, že okrem žiadosti o stiahnutie článku z webovej verzie Hospodárskych novín (reštitučný nárok), zdržania sa jeho ďalšieho publikovania (v tlači, resp. na internete, zdržovací nárok), ospravedlnenia sa zo strany žalovaných v I., II. rade (morálna satisfakcia), je nevyhnutné, aby každý zo žalovaných vyplatil každému z nich sumu 5.500,- €, celkovo 33.000,- € (peňažná satisfakcia). K uloženiu povinnosti odstrániť predmetný článok z webovej stránky Hospodárskych novín uviedli, že je prirodzené, že ak jeho ďalšia existencia na webe predlžuje a umocňuje (jeho ďalšou čitateľnosťou, komentovaním atď.) intenzitu spôsobeného zásahu, žiadajú od žalovaných v I., II. rade, aby veci, pokiaľ je to možné, aspoň čiastočne uviedli do pôvodného stavu a v budúcnosti sa tohto zásahu zdržali. Ospravedlnenie predstavuje minimálny štandard morálnej satisfakcie, pričom tento nárok je s prihliadnutím na vedomé konanie žalovaných v I., II. rade plne odôvodnený. Nepožadujú uverejnenie ospravedlnenia v tlači, keďže (podobne ako v prípade práva na odpoveď podľa tlačového zákona) táto forma satisfakcie, pri ktorej sú namietané výroky v spoločnosti opätovne medializované, nemôže viesť k saturácii spôsobenej ujmy. Peňažná satisfakcia je daná s ohľadom na intenzitu zásahu a celkové okolnosti prípadu. Z nich vyplýva, že zásah do dobrej povesti nie je možné zhojiť jeho ukončením (resp. zaviazaním sa, že sa ho ďalej žalovaní zdržia) a ospravedlnením sa. V tejto konkrétnej veci totiž z pohľadu žalovaných v I., II. rade jednoznačne prevažovali „priťažujúce okolnosti“ pred tými „poľahčujúcimi“. Článok formuluje nepreukázané podozrenia z trestnej činnosti ich klientov. Ťažko si predstaviť závažnejší zásah do dobrej povesti právnickej osoby ako jej údajná participácia na páchaní obzvlášť závažných zločinov. Predmetné podozrenia boli publikované v celoštátnom denníku s vysokým nákladom, ako aj na jednom z najčítanejších spravodajských serverov. K zverejneniu článku došlo v čase, keď neexistovala žiadna potreba konať urgentne, nešlo o tzv. horúcu informáciu, pričom k téme sa už dávnejšie podrobne vyjadrovali aj iné médiá. Autor článku písal o mimoriadne citlivej oblasti, o zbrojárskych kontraktoch, ktorých objem je (minimálne na Slovensku) pomerne nízky, ale hlavne pri ktorých akákoľvek negatívna informácia je v biznise mimoriadne citlivo vnímaná. Žalovaní v I., II. rade zasiahli do dobrej povesti úmyselne; žalovaný v I. rade na žalobcov v 2., 3. rade útočil, opakovane žalovaný v II. rade, v súvislosti s článkom ich neoslovil, nijako ich so „zistenými informáciami“ nekonfrontoval. K priznaniu satisfakcie dôjde vo väčšom časovom odstupe od zverejnenia článku, čo znamená, že morálna satisfakcia úplne stratí zmysel. Ak by súd prvej inštancie (právoplatne) rozhodol o žalobe v krátkom čase, potom na tento argument nemožno prihliadať. Z okolností prípadu, charakteru zásahu, je zjavné, že priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch je odôvodnené a jeho výška je primeraná. Oprávnenosť takejto požiadavky vyplýva nielen zo samotných okolnosti, ale aj sekundárneho účelu nároku podľa ustanovenia § 19b ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z okolností prípadu je zrejmé, že generálna a špeciálna prevencia pred ďalším zasahovaním do dobrej povesti z ich strany je nevyhnutná. Je im známa skutočnosť, že výška priznanej relutárnej náhrady nemá mať charakter bezdôvodného obohatenia osoby dotknutej neoprávneným zásahom a súčasne by nemala byť pre porušiteľa jednoznačne likvidačná, ale vzhľadom na intenzitu zásahu, celkové okolnosti prípadu a ich príjmy, požadovaná suma 33.000,- € nemôže byť vyhodnotené ako snaha o „zárobkovú činnosť.“ S prihliadnutím na ročný obrat žalovaného v I. rade, ktorý v roku 2014 dosiahol sumu 6.095.875,- € je zrejmé, že tento nárok nemôže mať na žalovaných v I., II. rade likvidačné účinky. Na základe uvedeného žiadali, aby bola žalovaným v I., II. rade uložená povinnosť ospravedlnenia a nahradiť im nemajetkovú ujmu nasledovne: I. Žalovaný v I. rade článkom zverejneným v dňoch 7.-10.5.2015 v denníku Hospodárske noviny a na internetovej stránke http://komentare.hnonline.sk/komentare-167/ako-zlikvidovat-vlastnu- armadu-754130 pod názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, resp. v ňom obsiahnutými výrokmi: „Skutočný motív tohto nekoncepčného nákupu je možno iný. Firma Aero Vodochody je subdodávateľom pre výrobcu Black Hawkov-firmu Sikorsky. Aero patrí Pente. Je možné, že jedného rána zazvonil ministrovi Glváčovi telefón a hlas podobný premiérovi oznámil: „Penta chce zvýšiť objem subdodávok pre Sikorsky, treba to podporiť nejakým nákupom. Vybav to. [...] Celý rozdiel medzi cenou „holých“ strojov a finálnou však na rozdiel od tuniského tendra tvorí logistické zabezpečenie, výcvik a servis. Priestor na korupciu je presne tu. Tieto služby totiž bežne dodávajú privátni kontraktori. Logicky je najväčším favoritom Aero. A teda Penta.“, neoprávnene zasiahol do dobrej povesti žalobcu v 1. rade; II. Žalovaný v I. rade je povinný v lehote troch pracovných dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku odstrániť z internetovej stránky http://komentare.hnonline.sk/komentare-167/ako-zlikvidovat- vlastnu- armadu-754130 článok s názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, ktorý bol zverejnený dňa 7.5.2015; III. Žalovaný v I. rade je povinný zdržať sa v Hospodárskych novinách alebo v akomkoľvek inom médiu, vrátane internetu, ktoré patrí do jeho portfólia zverejňovania článku s názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, pôvodne zverejneného v dňoch 7.-10.5.2015 v denníku Hospodárske noviny a na internetovej stránke http://komentare.hnonline.sk/komentare- 167/ako-zlikvidovat-vlastnu-armadu-754130 <http:// komentare.hnonline.sk/komentare-%20167/ako-zlikvidovat-vlastnu-armadu-754130>; IV. Žalovaný v I. rade je povinný do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku doručiť žalobcovi v 1. rade písomné ospravedlnenie v slovenskom jazyku, vrátane súhlasu s jeho zverejnením v nasledovnom znení: Ospravedlnenie investičnej skupine Penta a spoločnosti Aero Vodochody AEROSPACE a.s. V dňoch 7.-10.5.2015 sme v Hospodárskych novinách, ako aj na našej internetovej stránke uverejnili článok pod názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, v ktorom sme naznačili, že nákup deviatich vrtuľníkov Black Hawk UH-60M zo strany Slovenskej republiky sa realizuje kvôli ekonomickým záujmom obchodnej spoločnosti AERO Vodochody AEROSPACE a.s. a investičnej skupiny Penta, ktoré za týmto účelom mohli korumpovať členov Vlády Slovenskej republiky, resp. iné osoby. Uverejnené tvrdenia sú nepravdivé a významne sme nimi zasiahli do dobrej povesti spoločnosti AERO Vodochody AEROSPACE a.s. a investičnej skupiny Penta. Za tieto tvrdenia sa spoločnosti AERO Vodochody AEROSPACE a.s. a investičnej skupine Penta touto cestou ospravedlňujeme; V. Žalovaný v I. rade je povinný do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobcovi v 1. rade primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške 5.500,- € na účet jeho právneho zástupcu; VI. Žalovaný v I. rade je povinný do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku nahradiť žalobcovi v 1. rade trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia, a to na účet jeho právneho zástupcu vedený v Privatbanka, a.s., č. ú.: XX-XXXXXX/XXXX. Ďalej žiadali: I. Žalovaný v II. rade článkom zverejneným v dňoch 7.-10.5.2015 v denníku Hospodárske noviny a na internetovej stránke http://komentare.hnonline.sk/komentare-167/ako-zlikvidovat-vlastnu- armadu-754130 pod názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, resp. v ňom obsiahnutými výrokmi: Skutočný motív tohto nekoncepčného nákupu je možno iný. Firma Aero Vodochody je subdodávateľom pre výrobcu Black Hawkov - firmu Sikorsky. Aero patrí Pente. Je možné, že jedného rána zazvonil ministrovi Glváčovi telefón a hlas podobný premiérovi oznámil: „Penta chce zvýšiť objem subdodávok pre Sikorsky, treba to podporiť nejakým nákupom. Vybav to.(...) Celý rozdiel medzi cenou „holých“ strojov a finálnou však na rozdiel od tuniského tendra tvorí logistické zabezpečenie, výcvik a servis. Priestor na korupciu je presne tu. Tieto služby totiž bežne dodávajú privátni kontraktori. Logicky je najväčším favoritom Aero. A teda Penta.“, neoprávnene zasiahol do dobrej povesti žalobcu v 1. rade; II. Žalovaný v II. rade je povinný do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku doručiť žalobcovi v 1. rade písomne ospravedlnenie v slovenskom jazyku, vrátane súhlasu s jeho zverejnením v nasledovnom znení: „Ospravedlnenie investičnej skupine Penta a spoločnosti Aero Vodochody AEROSPACE a.s. V dňoch 7.-10.5.2015 sme v Hospodárskych novinách, ako aj na našej internetovej stránke uverejnili článok pod názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, v ktorom sme naznačili, že nákup vrtuľníkov Black Hawk UH-60M zo strany Slovenskej republiky sa realizuje kvôli ekonomickým záujmom spoločnosti AERO Vodochody AEROSPACE a.s. a investičnej skupiny Penta, ktoré za týmto účelom mohli korumpovať členov Vlády Slovenskej republiky, resp. iné osoby. Uverejnené tvrdenia sú nepravdivé a významne sme nimi zasiahli do dobrej povesti spoločnosti AERO Vodochody AEROSPACE a.s. a investičnej skupiny Penta. Za tieto tvrdenia sa spoločnosti AERO Vodochody AEROSPACE a.s. a investičnej skupine Penta touto cestou ospravedlňujeme; III. Žalovaný v II. rade je povinný do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobcovi v 1. rade primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške 5.500,- € na účet jeho právneho zástupcu; IV. Žalovaný v II. rade je povinný do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku nahradiť žalobcovi v 1. rade trovy konania. V rovnakom znení ako žalobca v 1. rade, si uplatnili svoje nároky aj žalobcovia v 2., 3. rade voči žalovanému v I., II. rade. Žalobcovia v 1., 2., 3. rade písomným podaním doručeným prvoinštančnému súdu dňa 13.2.2017 (č.l. 286 spisu) navrhli pripustiť zmenu petitu žaloby, ktorú súd prvej inštancie pripustil na pojednávaní konanom dňa 14.3.2017 v nasledovnom znení: I. Žalovaný v I. rade článkom zverejneným v dňoch 7.-10.5.2015 v denníku Hospodárske noviny a na internetovej stránke <http://komentare.hnonline.sk/ komentare-167/ako-zlikvidovat-vlastnu-armadu-754130> pod názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, resp. v ňom obsiahnutými výrokmi: „Skutočný motív tohto nekoncepčného nákupu je možno iný. Firma Aero Vodochody je subdodávateľom pre výrobcu Black Hawkov-firmu Sikorsky. Aero patrí Pente. Je možné, že jedného rána zazvonil ministrovi Glváčovi telefón a hlas podobný premiérovi oznámil: „Penta chce zvýšiť objem subdodávok pre Sikorsky, treba to podporiť nejakým nákupom. Vybav to. [...] Celý rozdiel medzi cenou „holých" strojov a finálnou však na rozdiel od tuniského tendra tvorí logistické zabezpečenie, výcvik a servis. Priestor na korupciu je presne tu. Tieto služby totiž bežne dodávajú privátni kontraktori. Logicky je najväčším favoritom Aero. A teda Penta.“, neoprávnene zasiahol do dobrej povesti žalobcov; II. Žalovaný v I. rade je povinný v lehote troch pracovných dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku odstrániť z internetovej stránky http://komentare.hnonline.sk/ komentare-167/ako- zlikvidovat-vlastnu-armadu-754130 článok s názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, ktorý bol zverejnený dňa 7.5.2015; III. Žalovaný v I. rade je povinný zdržať sa v Hospodárskych novinách alebo v akomkoľvek inom médiu, vrátane internetu, ktoré patrí do jeho portfólia, zverejňovania článku s názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, pôvodne zverejneného v dňoch 7.-10. 5. 2015 v denníku Hospodárske noviny a na internetovej stránke <http://komentare.hnonline.sk/komentare-167/ ako-zlikvidovat-vlastnu-armadu-754130>; IV. Žalovaný v I. rade jee povinný do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku doručiť žalobcom písomné ospravedlnenie v slovenskom jazyku, vrátane súhlasu s jeho zverejnením v nasledovnom znení: „Ospravedlnenie investičnej skupine Penta a spoločnosti Aero Vodochody AEROSPACE a.s. V dňoch 7.-10.5.2015 sme v Hospodárskych novinách, ako aj na našej internetovej stránke <http://komentare.hnonline.sk/komentare-167/ako-zlikvidovat- vlastnu-armadu-754130 uverejnili článok pod názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, v ktorom sme okrem iného napísali: „Skutočný motív tohto nekoncepčného nákupu je možno iný. Firma Aero Vodochody je subdodávateľom pre výrobcu Black Hawkov - firmu Sikorsky. Aero patrí Pente. Je možné, že jedného rána zazvonil ministrovi Glváčovi telefón a hlas podobný premiérovi oznámil: „Penta chce zvýšiť objem subdodávok pre Sikorsky, treba to podporiť nejakým nákupom. Vybav to. [...] Celý rozdiel medzi cenou „holých“ strojov a finálnou však na rozdiel od tuniského tendra tvorí logistické zabezpečenie, výcvik a servis. Priestor na korupciu je presne tu. Tieto služby totiž bežne dodávajú privátni kontraktori. Logicky je najväčším favoritom Aero. A teda Penta.“ Uverejnenými výrokmi sme neoprávnene zasiahli do dobrej povesti spoločnosti AERO Vodochody AEROSPACE a.s. a investičnej skupiny Penta. Za tieto výroky sa spoločnosti AERO Vodochody AEROSPACE a.s. a investičnej skupine Penta touto cestou ospravedlňujeme; V. Žalovaný v I. rade je povinný do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobcovi v 1. rade primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške 5.500,- € na účet jeho právneho zástupcu vedený v Privatbanka, a.s., č. ú.:XX-XXXXXX/XXXX; VI. Žalovaný v I. rade je povinný do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobcovi v 2. rade primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške 5.500,- € na účet jeho právneho zástupcu vedený v Privatbanka, a.s., č. ú.: XX-XXXXXX/XXXX; VII. Žalovaný v I. rade je povinný do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobcovi v 3. rade primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške 5.500,- € na účet jeho právneho zástupcu vedený v Privatbanka, a.s., č. ú.: XX-XXXXXX/ XXXX; VIII. Žalovaný v I. rade je povinný do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku nahradiť žalobcom trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu vedený v Privatbanka, a.s., č. ú.: XX-XXXXXX/XXXX. Vo vzťahu k žalovanému v II. rade žiadali o uloženie rovnakých povinnosti a zaplatenia primeraného zadosťučinenia ako v prípade žalovaného v I. rade. 2. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vypočutím strán sporu, oboznámením sa s dôkazmi založenými sporovými stranami, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Vo víkendovom vydaní denníka Hospodárske noviny zo dňa 7.-10.5.2015 bol v rubrike „Názory a analýzy“ na strane 7 uverejnený článok žalovaného v II. rade (autor) s názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, ktorý bol zverejnený aj na internetovej stránke Hospodárskych novín http://komentare.hnonline.sk/ komentare-167/ako-zlikvidovat-vlastnu- armadu-754130: Ako zlikvidovať vlastnú armádu. 1. Citácia článku: Vláda minulý týždeň schválila zámer nahradiť vrtuľníky Mi-17 americkými UH-60M Black Hawk. Ide o najväčší zbrojný nákup v histórii Slovenska. Ten však paradoxne neprinesie nárast, ale pokles schopností vrtuľníkového letectva a čo je horšie-kolaps zvyšku armády. 2. Neexistuje koncepcia: Celý zámer vyvoláva vážne otázky: Black Hawky sú dobré stroje. Prečo však chceme nahradiť Mi-17 vrtuľníkom inej kategórie s tretinovou transportnou kapacitou? A prečo 9, a nie 6 alebo 12 kusov? Kde je nejaká koncepcia, ktorá dáva odpovede? Ako je možné, že sa pri takom obrovskom investičnom zámere nevyhlási tender? Ktorýkoľvek z veľkých výrobcov by sa rád prihlásil, Augusta-Westland už priamo avizoval, že je schopný predložiť porovnateľnú ponuku. A predovšetkým, kde je nejaká koncepcia, ktorá hovorí, že práve do vrtuľníkov treba investovať také obrovské prostriedky? Prečo nie do delostrelcov alebo motostrelcov, kde sa technika doslova rozpadá? 3. Kolaps armády: Kľúčovým problémom celého návrhu je, že plánovaná suma 261 miliónov dolárov je približne štvornásobok ročných investícii do výzbroje. Aj pri rozložení v čase a zvýšení rozpočtu takýto nákup odčerpá podstatnú časť investičných zdrojov armády. Ak sa kúpia aj Glváčom plánové radary, transportné Spartany, či prenajmú stíhačky Gripen, armáda dlhé roky nebude môcť obstarať nič iné. Ani len pištoľ. Čo by to znamenalo pre bojaschopnosť armády, je zrejmé-kolaps. Skutočný motív tohto nekoncepčného nákupu je možno iný. Firma Aero Vodochody je subdodávateľom pre výrobcu Black Hawkov-firmu Sikorsky. Aero patrí Pente. Je možné, že jedného rána zazvonil ministrovi Glváčovi telefón a hlas podobný premiérovmu oznámil: „Penta chce zvýšiť objem subdodávok pre Sikorsky, treba to podporiť nejakým nákupom. Vybav to“. 4. Pokles bojaschopnosti: Podľa informácii zverejnených americkou vládnou agentúrou DSCA má Slovensko kúpiť len tzv. holé vrtuľníky v základnej výbave a ich logistické zabezpečenie. Bez výbavy ochrannými a rušiacimi systémami, a teda neschopné pôsobiť v bojovej zóne, bez výzbroje, a dokonca bez schopnosti lietať v noci. Čím dostaneme horšie „vrtuľníkové spôsobilosti“ (Glváč) ako s dnes prevádzkovanými Mi-17. Úplne nezodpovedanou zostáva otázka ako bude Slovenská republika v budúcnosti zabezpečovať Leteckú pátraciu a záchrannú službu (SAR)? 5. Cena: Prednosťou nákupu má byť výhodná cena a nemožnosť korupcie, keďže sa tak deje cez vládny program USA. Ani jedno nie je pravda. Vďaka rozbujnenému lobingu patria americké armádne nákupy medzi vôbec najdrahšie na svete. V porovnateľnom tuniskom tendri stáli „holé“ Blac Hawky 12 mil. dolárov za kus. Systémová cena - okrem logisticky aj vrátane spomínanej kompletnej výbavy, výzbroje a munície, je 58 mil. dolárov. Cena našich vrtuľníkov má byť 29 mil. za kus. Celý rozdiel medzi cenou holých“ strojov a finálnou však na rozdiel od tuniského tendra tvorí logistické zabezpečenie, výcvik a servis. Priestor na korupciu je presne tu. Tieto služby totiž bežne dodávajú privátni kontraktori. Logicky je najväčším favoritom Aero. A teda Penta....ktorá bude rásť. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou bude Slovensko musieť zakrátko Blac Hawky modernizovať - minimálne systémami na let v noci a zabezpečenie SAR. To znamená ďalšie desiatky miliónov dolárov. Ak budeme chcieť aj výstražné a ochranné systémy na použitie v bojovej zóne, výzbroj a muníciu, ako už avizoval šéf generálneho štábu, budú to už stovky miliónov dolárov. Týmito (a ďalšími plánovanými) nákupmi Smer vyčerpá investičné zdroje armády na dlhé roky. Robí rozhodnutia za dve budúce vlády, ale prenecháva im časovanú bombu financovania armády, pričom existujú aj lacnejšie alternatívy modernizácie. Martin Kugla, politológ. Žalobcovia v 1., 2., 3. rade považovali výroky autora O. na ich adresu za nepravdivé, neúplné, pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia a neprimerané úsudky, a to konkrétne v dvoch citovaných výrokoch: a) Skutočný motív tohto nekoncepčného nákupu je možno iný. Firma Aero Vodochody je subdodávateľom pre výrobcu Black Hawkov - firmu Sikorsky. Aero patrí Pente. Je možné, že jedného rána zazvonil ministrovi Glváčovi telefón a hlas podobný premiérovi oznámil: „Penta chce zvýšiť objem subdodávok pre Sikorsky, treba to podporiť nejakým nákupom. Vybav to.“; b) Celý rozdiel medzi cenou „holých“ strojov a finálnou však na rozdiel od tuniského tendra tvorí logistické zabezpečenie, výcvik a servis. Priestor na korupciu je presne tu. Tieto služby totiž bežne dodávajú privátni kontraktori. Logicky je najväčším favoritom Aero. A teda Penta. I keď bol článok publikovaný v tlačenej verzii Hospodárskych novín v rubrike „Názory a analýzy“ a v elektronickej podobe je označený ako „Komentár“, svojím spracovaním pôsobí ako spravodajské spracovanie témy. Uvedené vyplýva z niektorých reakcií v komentároch pod článkom, ale napríklad aj z toho, že na skutočnosti uvedené v článku reagujú aj ďalší autori, či už W. W., prípadne iné informačné platformy. Na základe týchto dvoch výrokov uvedených v článku citovanom vyššie, žalobcovia v 1., 2., 3. rade žiadali voči žalovaným v I. a II. rade nasledovné: Žalobcovia v 1., 2. a 3. rade voči žalovanému v I. rade odstrániť z internetovej stránky, uvedenej vyššie, článok s názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, ktorý bol zverejnený dňa 7.5.2015. Súčasne žiadali zdržať sa v Hospodárskych novinách alebo v akomkoľvek médiu, vrátane internetu, ktoré patrí do jeho portfólia zverejňovania článku s týmto názvom v denníku Hospodárske noviny a na internetovej stránke uvedenej vyššie, doručiť im ospravedlnenie v slovenskom jazyku, vrátane jeho súhlasu s jeho zverejnením citovanom vyššie a žiadali primerané zadosťučinenie vo výške 5.500,- €. Žalobcovia v 1., 2., 3. rade voči žalovanému v II. rade žiadali ospravedlnenie, vrátane súhlasu s jeho zverejnením citovanom vyššie a primerané zadosťučinenie vo výške 5.500,- €. Neskôr žalobcovia v 1., 2., 3. rade žiadali zmenu petitu, ktorou zjednodušili znenie žalobného petitu. K zmene petitu došlo iba v časti ospravedlnenia, ktorou však žalobcovia v 1., 2., 3. rade iba precizovali jeho znenie, aby čitateľom bolo jasné, ktorými konkrétnymi výrokmi žalovaní v I., II. rade neoprávnene zasiahli do ich dobrej povesti. Zmenu petitu pripustil podľa § 142 ods.1 C.s.p., keď výsledky doterajšieho konania mohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe tak ako je uvedené v bode 1. tohto uznesenia. 3.1. Po právnej stráne súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 5 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 137 písm. c/, d/ C.s.p., § 3 ods. 1, § 19b ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka a dôvodil tým, že vyhovel iba žalobe žalobcu v 1. rade, a to takmer v plnom rozsahu, keď uložil žalovanému v I. rade odstrániť z internetovej stránky uvedenej vo výroku rozsudku článok a povinnosť zdržať sa v Hospodárskych novinách alebo v akomkoľvek inom médiu, vrátane internetu, ktoré patrí do jeho portfólia, zverejňovanie článku, ako aj zaslať žalobcovi v 1. rade ospravedlnenie v znení ako je uvedené vo výroku rozsudku s tým, že vo výroku IV. druhej vete uložil ospravedlnenie v tomto znení: „Ospravedlnenie spoločnosti Aero Vodochody AEROSPACE a.s. a vo zvyšku žalobu zamietol, keďže bolo zasiahnuté do dobrej povesti len tejto spoločnosti, ktorá patrí Pente a žalobu žalobcov v 2., 3. rade zamietol. Súčasne uložil povinnosť žalovanému v I. rade zaplatiť žalobcovi v 1. rade primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške 5. 500,- €. K aktívnej a pasívnej vecnej legitimácii poukázal na to, že táto vyplýva z hmotného práva. Nebolo sporné, že do portfólia finančnej skupiny Penta patrí žalobca v 1. rade. Informácie sú verejne dostupné na webových stránkach uvádzaných žalobcami v1., 2., 3. rade. V článku bol ale spomenutý žalobca v 1. rade firma Aero Vodochody (nebola presná špecifikácia tejto firmy), o žalobcovi v 2., 3. rade nebola žiadna zmienka. Žalobca v 2. rade nepreukázal, že finančná skupina Penta má uskutočňovať svoju hlavnú investičnú činnosť (vrátane tej v leteckom priemysle) prostredníctvom žalobcu v 3. rade. V článku je uvedené označenie „Penta“, avšak z jej obsahu výlučne vyplýva, že sa jedná o „Pentu“, ktorej patrí žalobca v 1. rade. Už aj s ohľadom na miesto sídla žalobcov v 2., 3. rade (Jersey) je pochybné, že by v mieste ich sídla, kde je miesto ich činnosti, mohol článok mať akýkoľvek vplyv na ich dobrú povesť. V povedomí slovenskej verejnosti je vnímaná skupina Penta, ale nie je možné tvrdiť, že akýmkoľvek tvrdením vo vzťahu k skupine Penta prišlo k zásahu do povesti i žalobcov v 2., 3. rade, ktorých podľa jeho názoru slovenská verejnosť nijako nevníma a neeviduje, už aj vzhľadom na sídlo ich pôsobenia, ich existenciu. Na Slovensku k žalobcom v 2., 3. rade nie je asociovaná vo verejnosti žiadna povesť, preto nie je možné túto akokoľvek znížiť a tak žalobu žalobcov v 2., 3. rade v celom rozsahu zamietol. Ďalej uviedol, že pasívne vecne legitimovaným v konaní o ochranu dobrej povesti je ten, kto do dobrej povesti právnickej osoby neoprávnene zasiahol. Pasívna vecná legitimácia žalovaného v I. rade je daná, keďže je vydavateľom denníka Hospodárske noviny, v ktorom bol článok zasahujúci do dobrej povesti všetkých žalobcov publikovaný. Rovnako spravodajský server, kde bol článok ku dňu podania žaloby stále uverejnený (www.hnonline.sk <http://www.hnonline.sk>), patrí do portfólia žalovaného v I. rade. Nebolo sporné, že žalovaný v II. rade nie je zamestnancom žalovaného v I. rade, že by konal v rámci plnenia úloh žalovaného v I. rade, resp. na jeho pokyn, ale bol použitý k činnosti žalovaného v I. rade a uvedený ako autor článku pod článkom O., politológ. Nebolo sporné, že autor článku ako fyzická osoba bol žalovaným v I. rade použitý k činnosti právnickej osoby. Autor článku len poskytol informácie žalovanému v I. rade, teda ide o poskytnutie informácie medzi dvoma súkromnými osobami. K zásahu do práv žalobcu v 1. rade došlo až zverejnením článku (sprístupnením obsahu článku verejnosti), ktorý úkon realizoval žalovaný v I. rade. Žalovaný v II. rade iba poskytol obsah článku žalovanému v I. rade a ten v konečnom dôsledku rozhoduje ako vydavateľ o tom, či tento zverejní alebo nie, resp. aj o tom v akej konečnej podobe bude text poskytnutý čitateľom. Je nepochybné, že aj príslušné majetkové práva k článku v zmysle autorského zákona vykonáva vydavateľ tlače a nie autor textu. Žalovaný v II. rade sa iba podieľal na plnení činnosti vydavateľa (bol použitý k realizácii jej činnosti). Žalovaného v II. rade ako autora článku nemožno v danom prípade považovať za subjekt, ktorého (v prípade neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti) možno postihnúť občianskoprávnymi sankciami. Žalobcovia v 1., 2., 3. rade poukázali na to, že je daná pasívna legitimácia žalovaného v II. rade a na právne závery rozhodnutí č.k. I. ÚS 406/2012-13, sp.zn. II. ÚS 189/2010 a žalovaný v II. rade na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.11.2015, sp.zn. 4 Cdo/68/2014, v ktorom sú vyslovené odlišné právne názory. V konkrétnom prípade bolo nesporné, že autor článku nebol zamestnancom žalovaného v I. rade, nekonal v rámci plnenia úloh žalovaného v I. rade, resp. na jeho pokyn, konal slobodne a nezávisle, článok publikoval vydavateľ a ten zverejnil nielen v denníku Hospodárske noviny, ale aj na internetovej stránke týchto novín, z dôvodu ktorého je pasívne legitimovaným v spore iba žalovaný v I. rade a žalobu voči autorovi článku, t.j. žalovanému v II. rade, zamietol. K námietku žalovaných v I., II. rade o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu žalobcov v 1.,2. a 3. rade na určení podľa § 137 písm. c/, d/ C.s.p. konštatoval, že podľa ustálenej súdnej praxe nie je žaloba na ochranu osobnosti určovacou žalobou v zmysle generálnej žalobnej klauzuly (§ 80 O.s.p., § 137 písm. c/, d/ C.s.p.), pri ktorej je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem (rozhodnutie zo dňa 17.2.2011, sp.zn. 5 Cdo 265/2009). Právnym predpokladom poskytnutia ochrany dobrej povesti právnickej osoby je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby a skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať. Do práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka možno zasiahnuť jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež neprimeranými hodnotiacimi úsudkami. Ide spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia a o také hodnotiace úsudky, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch prípadoch musí ísť o tvrdenia majúce difamačný charakter, t.j. tvrdenie musí byť objektívne spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu. Medzi prostriedky súdnej ochrany proti takému zásahu patrí aj návrh, aby súd priznal postihnutému primerané zadosťučinenie. Žalobcovia v 1.,2., 3. rade sa v konaní domáhali ochrany pred neoprávneným zásahom do ich dobrej povesti, pričom tento neoprávnený zásah do dobrej povesti mal byť spôsobený predmetným článkom, konkrétne dvoma výrokmi. K predmetnému článku dôvodil, že žalobcovia v 1., 2., 3. rade považovali výroky autora O.. O. G. na svoju adresu za nepravdivé, neúplné, pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia a neprimerané úsudky, konkrétne v dvoch vyššie citovaných výrokoch článku. Pri strete dvoch základných práv, práva na ochranu dobrej povesti a práva na slobodu prejavu, treba zohľadniť všetky rozhodujúce konkrétne okolnosti daného prípadu, že sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca a preto sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané, či považované za neškodné alebo za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú a aj nadnesené a zveličujúce názory, a že fyzické i právnické osoby majú v rámci slobody prejavu právo verejne (aj tlačou) vyslovovať svoje názory na pôsobenie právnickej osoby, v kontraktoch, resp. vzťahoch so štátom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Tlač prispievajúca k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu má právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola podkopaná rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne tlač zohráva, teda právo informovať a právo verejnosti byť informovaná. Pokiaľ ide o formu, v ktorej sú myšlienky a informácie vyjadrené, novinárska sloboda pokrýva tiež možný stupeň nadsázky, zveličenia, preháňania alebo dokonca provokácie. Z hľadiska poskytnutia právnej ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene, či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv právnickej osoby. Pre posúdenie dôvodnosti žaloby sa zaoberal tým, či skutkové tvrdenia žalovaného v I. rade vychádzajú z pravdivých alebo nepravdivých zistení. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce do práva právnickej osoby chránené v zmysle § 19b ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka. Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy). Žalobcovi v 1. rade vyhovel z dôvodu, že článkom došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti právnickej osoby. Je nesporné, že média majú byť strážnym psom demokracie a legitímne sa zaoberať otázkou kritiky a nakladania Vlády Slovenskej republiky s verejnými financiami. Kritiku podnikateľského subjektu, ktorý na základe verejnej zákazky ako dodávateľ dodáva objednané plnenie (resp. sa na tejto dodávke podieľa ako subdodávateľ), nie je možné považovať za kritiku subjektu verejnej správy vo veciach verejných zákaziek. Celkovo posudzujúc článok ako celok zohľadňujúc, že kritika spoločenských javov je nielen dovolená, ale aj potrebná, je nutné absolvovať posúdenie toho, či v konkrétnej veci ide o kritiku, alebo či skutočnosti v článku uvádzané už za kritiku nemožno považovať. Konštatoval, že sa nemohlo jednať o kritiku oprávnenú, keď je treba pripustiť, že v rámci kritiky podľa okolnosti a povahy konkrétneho prípadu možno pripustiť určitú mieru zveličovania, ironizovania, či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolnosti považované za urážlivé. Táto miera však bola jednoznačne autorom článku prekročená, jednoznačne vybočovala z medzí nutných na dosiahnutie a cieľa pravdivo informovať verejnosť o spoločenských javoch. Motívom autora bola kritika Vlády Slovenskej republiky v súvislosti s nákupom vrtuľníkov UH-60M Blac Hawk. Hlavnou témou bola polemika o neexistencii konceptu postupu pri investíciách do výzbroje ozbrojených síl Slovenskej republiky, o bojaschopnosti a o cene predmetných vrtuľníkov. Zatiahnuť do toho žalobcu v 1. rade nevhodnou úvahou bez skutkového základu, resp. ho upodozrievať z vplývania na rozhodovanie orgánov verejnej moci prostredníctvom lobingu a považovať to za legitímne praktiky v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a dospieť k názoru, že žalobca v 1. rade, ktorý patrí Pente mohol mať záujem na tom, aby Slovenská republika nakúpila predmetné vrtuľníky, sú domnienky poškodzujúce žalobcu v 1. rade. Očiernenie, zneváženie činnosti žalobcu v 1. rade v celospoločenskom ponímaní prostredníctvom mienkotvorného média a hodnotiac predmetný článok komplexne a nie vytrhnuto z kontextu bolo nutné konštatovať, že sa jednoznačne nejednalo o oprávnenú kritiku, ale nevhodné úvahy o žalobcovi v 1. rade zo strany autora článku, ktorý bol šírený žalovaným v I. rade, išlo o neoprávnený zásah, pričom rozdiel medzi nimi treba vidieť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, vernosti, objektívnosti a cieľa, ktorý je konkrétnym prejavom sledovaný. Pri rozhodovaní prihliadal aj na argumenty žalovaných v I., II. rade, ako aj ním avizovanú teóriu proporcionality a stretu dvoch práv. V predmetnej veci už nemožno hovoriť o prípustnej miere kritiky, vhodných hodnotiacich úsudkoch, úvah, ale táto miera bola podľa jeho názoru prekročená. Nemohol tiež súhlasiť s názorom žalovaných v I., II. rade, že článok predstavoval len subjektívny postoj autora, ktorý použil v článku len oprávnenú kritiku, či hodnotiace úsudky. V zmysle ustálenej judikatúry je kritika oprávnená vtedy, ak ide o kritiku vecnú, opierajúcu sa o pravdivé skutočnosti a závery, a ak je primeraná formou aj obsahom, v opačnom prípade ide o neoprávnený zásah. Autor článku neuviedol taký opis skutkového deja, aby si nezaujatý čitateľ mohol objektívne vytvoriť vlastný názor na prezentovanú problematiku. V priebehu konania bolo preukázané, že ani sám autor článku nemal dostatok informácií o prezentovanej problematike, nekontaktoval žalobcov v 1.,2., 3. rade, aby si overil informácie, disponoval len povrchnými informáciami, na základe ktorých sám nemohol poskytnúť dostatočne objektívny opis skutkového deja. Z uvedeného je zrejmé, že článok obsahuje neoprávnenú, neopodstatnenú a nekompetentnú kritiku, neprimerané hodnotiace úsudky na adresu žalobcu v 1. rade a teda uverejnením článku došlo k zásahu do jeho dobrej povesti a dobrého mena, je súkromnou právnickou osobou, ktorá podniká v leteckom priemysle. Ide nepochybne o veľkého zamestnávateľa, avšak tento nemá žiadne iné efektívne možnosti (s výnimkou žaloby na ochranu dobrej povesti), ako sa proti difamačným výrokom brániť. Vynakladanie výdavkov zo strany Slovenskej republiky je otázka verejného záujmu, ktorá má byť podrobená verejnej kritike. Neoprávnené a úplne nepodložené vťahovanie žalobcu v 1. rade do takejto kritiky už prekračuje akúkoľvek slobodu prejavu, pretože ide o výroky bez skutkového základu, motivované len zvýšením atraktívnosti, resp. čitateľnosti článku. Prednesené výroky sa týkali zbrojárskych kontraktov, t.j. mimoriadne citlivého odvetvia priemyslu. Akékoľvek osočovanie obzvlášť zo strany tlače je spôsobilé vážne naštrbiť dôveru zo strany obchodných partnerov. Zahraniční aj domáci partneri si dávajú veľký pozor na svoju vlastnú kredibilitu, ale aj na kredibilitu subjektov, s ktorými spolupracujú, keďže aj tieto skutočnosti môžu byť rozhodujúce pre neudelenie osobitných licencií v tejto oblasti podnikania. Čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým je ochrana osobnostných práv vyššia. Neoprávnené a nepodložené vťahovanie žalobcu v 1.rade do kritiky vlády Slovenskej republiky, na základe ktorého má byť (podľa článku) dôvodom nákupu vrtuľníkov UH-60M Black Hawk záujem získania majetkového prospechu žalobcu v 1. rade, ktorý mohol závažným protispoločenským (korupčným) spôsobom pôsobiť na predsedu vlády Slovenskej republiky (prípadne iných členov), už prekračuje akúkoľvek slobodu prejavu, keďže nesúvisí s predmetnou vecou a motiváciou je zrejme zvýšenie atraktívnosti a senzácie u čitateľov. Doslova obvinenie z nepreukázanej trestnej činnosti, ktoré má širokú publicitu, neoprávnene zasahuje do osobnostných práv. Výroky v článku, ktoré napáda žalobca v 1. rade sa týkajú citlivého odvetvia priemyslu, zbrojárskych kontraktov, kde akékoľvek osočovanie obzvlášť tlače môže vážne naštrbiť dôveru zo strany obchodných partnerov. Žalovaný v I. rade nevhodnou kritikou, neprimeranými hodnotiacimi úsudkami, úvahami, na ktoré autor článku nemal skutkový základ, zasiahol do dobrej povesti žalobcu v 1. rade, keďže nie je možné robiť „úvahu“, špekulovať o trestnej činnosti a označovať žalobcu v 1. rade za osobu, ktorá sa mala dopustiť trestnej činnosti, ak ďalšia alternatíva nie je, prečo došlo k uzavretiu zmluvy. Autor článku nemal dostatočný skutkový základ na korupčné spôsoby žalobcu v 1. rade, ktoré by ovplyvnili Vládu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o nákupe vrtuľníkov Blac Hawk. Slobodu prejavu a právo na informácie treba vždy posudzovať v súvislosti s právami ostatných subjektov, v danom prípade s právom na ochranu dobrého mena právnickej osoby. Sloboda slova nie je inštitútom bezbrehým. Za výkon tohto práva vo všeobecnosti nemožno považovať tvrdenie nepravdivých, resp. pravde skresľujúcich skutočností. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že v danom prípade zásah u žalobcu v 1. rade presiahol určitú prípustnú intenzitu takej miery, ktorá sa už v demokratickej spoločnosti tolerovať nedá. Žalobcovia v 1., 2., 3. rade nie sú účastníkmi medzivládnej dohody medzi slovenskou a americkou vládou o nákupe vrtuľníkov uvádzaných v článku, nemali a nemajú žiadny vplyv na to, či slovenská a americká vláda sa dohodnú a následne uzatvoria akúkoľvek medzivládnu dohodu, ktorá podlieha schváleniu Amerického Kongresu a prezidenta USA. Tiež nemajú žiadny vplyv na to, či sa na dodávke vrtuľníkov budú subdodávateľsky podieľať alebo nie, sú len jedným zo subdodávateľov spoločnosti Sikorsky, bez možnosti vplyvu na obchodné aktivity spoločnosti Sikorsky. Nebolo sporné, že žalobca v 1. rade nie je výhradným dodávateľom pre spoločnosť Sikorsky (je to i spoločnosť KAMAN Corporation). Autor sa mohol obrátiť na žalobcov v 1., 2., 3. rade a zistil by, že niet príčinnej súvislosti medzi kúpou vrtuľníkov Blac Hawk, vládou a záujmami žalobcu v 1. rade a tieto informácie nemuseli byť šírené medzi čitateľmi. Autor vyslovil v článku nepodložené domnienky, ktoré neoveril u žalobcov v 1., 2., 3. rade a ktoré žalovaný v I. rade šíril. Žalovaní v I., II. rade nepredložili dôkazy, resp. neexistuje skutkový základ pre tvrdenie, že by sa žalobca v 1. rade mal obohatiť realizáciou logistického zabezpečenia, výcviku a servisu. Žalobca v 1.rade v rámci programu UH-60M pre Sikorsky zahŕňa výlučne dodávky kokpitov, záručný servis k nim a dodávky náhradných dielov pre výrobky vyrobené žalobcom v 1. rade, ktorý neposkytuje logistickú podporu, tréning a iné služby. Žalobca v 1. rade bol neoprávnene a úplne nepodložene vťahovaný do kritiky Vlády Slovenskej republiky, na základe ktorého má byť (podľa kontextu článku) dôvodom nákupu vrtuľníkov UH-60M Blac Hawk, záujem získania majetkového prospechu žalobcov v 1., 2., 3. rade, ktorí mohli závažným protispoločenským (korupčným) spôsobom pôsobiť na predsedu vlády Slovenskej republiky (resp. iných členov) bolo prekročením slobody prejavu s cieľom zvýšiť atraktívnosť a senzácie čitateľov. Nebolo sporné, že žalobca v 1. rade je najväčším výrobcom vojenskej a civilnej leteckej techniky v Českej republike, jeho história siaha až do roku 1919, pričom od roku 2007 ho vlastní finančná skupina Penta. Jeho ročný obrat dosahuje cca 4 mld. Kč a t.č. zamestnáva 2.000 zamestnancov. Žalovaný v I. rade uverejnil článok v jednom z najčítanejších slovenských denníkov (Hospodárske noviny ) s denným nákladom takmer 15.000 kusov (údaj z roku 2014). Internetová verzia článku je uverejnená na internetovej stránke s vysokou návštevnosťou (600.000 unikátnych návštevníkov mesačne). Z reakcií čitateľov na internete daný článok zaujal a prepojenie žalobcu v 1. rade na podozrivý nákup vrtuľníkov Black Hawk. Dostupnosť článku, výrokov autora, širokej verejnosti, či už v rámci spravodajských článkov alebo komentárov bola a je stále vysoká, čím sa zásah do dobrej povesti žalobcu v 1. rade neustále zväčšuje. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že obvinenie z nepreukázanej trestnej činnosti, ktoré má vysokú publicitu, zakladá nárok na nemajetkovú ujmu. Zneváženie hlavne žalobcu v 1. rade v očiach verejnosti, obchodných partnerov, neoprávnene zasiahli do dobrej povesti právnickej osoby. Motívom mal byť záujem žalobcu v 1. rade zarobiť na predmetnej zákazke, pôsobením na predsedu vlády, aby zabezpečil zákazku. Nevhodná kritiky, neprimerané hodnotiace úsudky, na ktoré nemal autor článku žiaden skutkový základ. V prípade žaloby na ochranu dobrej povesti je na rozdiel od prípadu žaloby na ochranu osobnosti, rovnako dobre možné domáhať sa nepeňažného, ako aj peňažného nároku (primeraného zadosťučinenia) bez toho, aby k reálnej (závažnej) ujme došlo. Postačuje preukázať objektívnu spôsobilosť zásahu vyvolať ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Výška priznaného primeraného finančného zadosťučinenia nemôže byť arbitrárna, ale jej primeranosť sa posudzuje podľa okolnosti, za ktorých k ujme do dobrej povesti mohlo dôjsť. Žalobca v 1. rade nepožadoval uverejnenie ospravedlnenia v tlači, keďže táto forma satisfakcie, pri ktorej sú namietané výroky v spoločnosti opätovne medializované, nemôže viesť k saturácii spôsobenej ujmy, žiadal iba ospravedlnenie formou súkromného listu jemu adresovanému, vrátane súhlasu žalovaného v I. rade s jeho uverejnením, resp. poskytnutím tretej osobe. Takto sa bude môcť aktívne vymedziť voči otázkam zo strany dodávateľov, odberateľov, príp. aj verejnosti týkajúcich sa zapojenia žalobcu v 1. rade na predmetnom obchode. Zásah do dobrej povesti nie je možné v danom prípade zhojiť iba ospravedlnením sa. Primárnym cieľom peňažného zadosťučinenia je satisfakcia za vzniknutú ujmu, má aj preventívno- sankčný charakter. Výška relutárnej náhrady nemá mať charakter bezdôvodného obohatenia osoby dotknutej neoprávneným zásahom a súčasne by nemala byť pre porušiteľa jednoznačne likvidačná. Vzhľadom na okolnosti prípadu a intenzitu zásahu priznal požadovanú sumu 5.500,- € žalobcovi v 1. rade (vysoká publicita, citlivosť zbrojárskych kontraktov, úmysel) titulom primeraného zadosťučinenia, ktorú je povinný zaplatiť žalovaný v I. rade. Článkom bolo zasiahnuté do dobrej povesti žalobcu v 1. rade minimálne nevhodnou kritikou, neprimeranými hodnotiacimi úsudkami, na ktoré nemal autor článku žiaden skutkový základ. Záverom dodal, že v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strán sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnym názorom (I. ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo strany dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných stranami ( II. ÚS 3/97). Pokiaľ ide o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súd nemusí v ňom dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie s podstatným významom pre vec a stačí, ak dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých podrobností. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ veci, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany na spravodlivý proces ( IV. ÚS 115/03). 3.2. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a žalobcovi v 1. rade, ktorý mal takmer plný úspech voči žalovanému v I. rade priznal plnú náhradu trov konania. Plne úspešnému žalovanému v II. rade priznal plnú náhradu trov konania voči žalobcom v 1., 2., 3. rade. 4. Proti tomuto rozsudku vo výroku I., II., III., IV., V. a IX., podal včas žalovaný v I. rade odvolanie dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedol, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že prvý a druhý výrok sú skutkovými tvrdeniami, pri ktorých bolo nevyhnuté posúdiť ich pravdivosť, resp. nepravdivosť. V rozpore s týmto svojim záverom ale v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 42.) uviedol, že v prípade napadnutých výrokov ide o neoprávnenú a nekompetentnú kritiku (tzn. hodnotiace úsudky) na adresu žalobcu v 1. rade. Potom uviedol, že ide o kritiku vlády Slovenskej republiky, do ktorej je žalobca v 1. rade vtiahnutý (bod 43.), takže najprv konštatoval, že napádané výroky sú skutkovými tvrdeniami, následne ich ale klasifikoval ako kritiku (tzn. hodnotiace úsudky) vyslovenú na adresu žalobcu v 1. rade, ktorej obsahom má byť obvinenie žalobcu v 1. rade z nepreukázanej trestnej činnosti. Tieto svoje rozporuplné zistenia (závery) ešte spochybnil konštatovaním, že ide o kritiku vlády Slovenskej republiky, do ktorej je žalobca v 1. rade len vtiahnutý. Tieto závery súdu prvej inštancie o povahe a obsahu prvého výroku a druhého výroku si zjavne protirečia a spôsobujú arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Článok „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“ je z hľadiska literárnych žánrov komentárom, v ktorom jeho autor vyslovuje (kritický) názor (tzn. hodnotiaci úsudok) na rozhodnutie vlády Slovenskej republiky zakúpiť do výzbroje Ozbrojených síl Slovenskej republiky vrtuľníky UH-60M Black Hawk. Obsahom predmetného komentára je kritika nakladania s verejnými finančnými prostriedkami v súvislosti s nákupom vrtuľníkov UH-60M Black Hawk vzhľadom na skutočnosť, že nie je vypracovaná náležitá koncepcia rozvoja výzbroje Ozbrojených síl Slovenskej republiky, nebola vyhlásená otvorená medzinárodná súťaž na kúpu vrtuľníkov pre Ozbrojené sily Slovenskej republiky a vrtuľníky UH-60M Black Hawk sa nakupujú bez špecializovanej výbavy. Obsahom predmetného článku je kritika vlády Slovenskej republiky v súvislosti s jej rozhodnutím zakúpiť pre Ozbrojené sily Slovenskej republiky vrtuľníky UH-60M Black Hawk. Neobstojí teda záver súdu prvej inštancie, že predmetný článok predstavuje neoprávnený zásah do práva na ochranu povesti žalobcu v 1. rade, keďže kritika vyslovená na adresu vlády Slovenskej republiky nie je, ani nemôže byť kritikou žalobcu v 1. rade, z dôvodu ktorého nepredstavuje neoprávnený zásah do práva žalobcu v 1. rade na ochranu dobrej povesti. Prvý výrok má čisto polemický charakter. Autor tohto výroku polemizuje nad tým, či vzhľadom na chýbajúcu jasnú koncepciu rozvoja výzbroje Ozbrojených síl Slovenskej republiky prispeje nákup predmetných vrtuľníkov k zvýšeniu bojovej spôsobilosti Ozbrojených síl Slovenskej republiky alebo či jeho efektom nebude len podpora výroby vrtuľníkov UH-60M Black Hawk (tzn. či zakúpenie predmetných vrtuľníkov nebude mať pozitívny efekt len na subjekty participujúce na ich výrobe). Polemický charakter tohto výroku s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 107/2010 zásadne vylučuje zásah do práva na ochranu dobrej povesti žalobcu v 1. rade. Prvý výrok neobsahuje žiadne skutkové tvrdenie ani úvahu o tom, že by žalobca v 1. rade nejakým protispoločenským (korupčným) spôsobom pôsobil na predsedu vlády Slovenskej republiky alebo iného člena vlády Slovenskej republiky. Druhý výrok je reakciou na argumentáciu Ministerstva obrany Slovenskej republiky, že prednosťou predmetného nákupu má byť výhodná cena a nemožnosť korupcie, keďže sa tak deje cez vládny program USA. Autor komentára v druhom výroku vyjadruje názor, že spôsob nákupu vrtuľníkov UH-60M Black Hawk cez vládny program USA nie je garanciou vylúčenia korupcie, keďže cez tento vládny program sa nakupujú len „holé“ vrtuľníky UH-60M Black Hawk (bez príslušnej špecializovanej výzbroje/ výbavy) a ďalšie súvisiace nákupy budú realizované už mimo tohto vládneho programu. Obsahom druhého výroku nie je tvrdenie o tom, že by sa žalobca v 1. rade dopustil korupcie, alebo že by sa mal dopustiť korupcie pri ďalších zákazkách na výzbroj/výbavu pre vrtuľníky UH-60M Black Hawk, ale nesúhlasný názor s tvrdením ministerstva obrany, že nákup vrtuľníkov cez vládny program USA je absolútnou garanciou transparentnosti pri zadovážení predmetných vrtuľníkov pre potreby Ozbrojených síl Slovenskej republiky. V druhom výroku je spoločnosť Aero spomenutá len ako jeden z najväčších potenciálnych favoritov pre ďalšie súvisiace zákazky. Prvý výrok a ani druhý výrok nie sú kritikou na adresu žalobcu v 1. rade ako to konštatoval súd prvej inštancie, ide o kritiku rozhodnutia vlády Slovenskej republiky. Tieto výroky neobsahujú obvinenie žalobcu v 1. rade z toho, že sa dopustil, alebo by sa mal dopustiť konania, ktoré by malo povahu trestnej činnosti (korupcie), či inej protispoločenskej činnosti. Záver súdu prvej inštancie o tom, že napadnuté výroky obsahujú obvinenie žalobcu v 1. rade z trestnej činnosti pri nákupe vrtuľníkov UH-60M Black Hawk pre potreby Ozbrojených síl Slovenskej republiky nezodpovedá obsahu napadnutých výrokov. Nesúhlasí ani so záverom súdu prvej inštancie uvedenom v bode 42. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že autor článku neuviedol taký opis skutkového deja, aby si nezaujatý čitateľ mohol objektívne vytvoriť vlastný názor na prezentovanú problematiku. V priebehu konania bolo preukázané, že ani sám autor článku nemal dostatok informácií o prezentovanej problematike, nekontaktoval žalobcov v 1., 2., 3. rade, aby si overil informácie. Autor disponoval len povrchnými informáciami, na základe ktorých sám nemohol poskytnúť dostatočne objektívny opis skutkového deja. Z uvedeného je zrejmé, že článok obsahuje neoprávnenú, neopodstatnenú a nekompetentnú kritiku, neprimerané hodnotiace úsudky na adresu žalobcu v 1. rade a tak uverejnením došlo k zásahu do dobrej povesti a dobrého mena žalobcu v 1. rade. K vytknutému nedostatku, že autor komentára neuviedol opis skutkového deja v takej miere, aby si čitateľ nemohol urobiť vlastný úsudok konštatoval, že tento záver súd u prvej inštancie je v rozpore so samotnou podstatou daného útvaru publicistického štýlu. Publicistický štýl zahŕňa tri základné žánre, spravodajský žáner (patrí sem správa, interview a referát), analytický žáner (úvodník, komentár, recenzia, kritika) a beletristický žáner (fejtón a reportáž). Spravodajský žáner je založený na objektívnom prístupe autora (tzn. útvary spravodajského žánru poskytujú adresátovi (čitateľovi/poslucháčovi/divákovi) vecné informácie, na základe ktorých si robí vlastný úsudok). Analytické a beletristické žánre sú založené na subjektívnom prístupe autora (tzn. útvary týchto žánrov sprostredkúvajú adresátovi (čitateľovi/poslucháčovi/divákovi) subjektívny názor autora). Predmetný článok „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“ spadá do analytického žánru publicistického štýlu a z hľadiska útvaru ide o komentár. Jeho cieľom je sprostredkovať čitateľovi subjektívny názor autora komentáru. Súdom prvej inštancie vytýkaná skutočnosť (nedostatok), že autor komentára neuviedol taký opis skutkového deja, aby si nezaujatý čitateľ mohol objektívne vytvoriť vlastný názor na prezentovanú problematiku, vychádza z nepochopenia podstaty komentára ako útvaru publicistického štýlu a z hľadiska zákona neprípustným spôsobom obmedzuje právo na slobodu prejavu. Poznamenal, že ak by aj prvoinštančný súd pri vytknutí nedostatočného opisu skutkového deja v predmetnom komentári vychádzal z právneho názoru obsiahnutého v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 61/2000, toto rozhodnutie sa týkalo útvaru spravodajského žánru publicistického štýlu a nemožno ho vzťahovať na útvary analytického, resp. beletristického žánru publicistického štýlu, ktoré sú zo svojej podstaty vždy subjektívne. Aplikovanie požiadavky na rozsiahly opis skutkového deja priamo v útvaroch analytického, resp. beletristického žánru publicistického štýlu by fakticky znamenalo nemožnosť publikovania (čistých) útvarov analytického, resp. beletristického žánru. Takáto požiadavka by predstavovala neprípustné obmedzenie slobody prejavu. Z tohto dôvodu aj súdna prax nezakladá posudzovanie primeranosti hodnotiacich úsudkov obsiahnutých v útvaroch analytického, resp. beletristického žánru na tom, či je v príslušnom útvare vyjadrujúcom tieto hodnotiace úsudky popísaný skutkový stav, z ktorého tieto hodnotiace úsudky vychádzajú, ale na tom, či objektívne existuje (mimo článku) základ, z ktorého hodnotiaci úsudok vychádza. K vyjadreniu k žalobe zo dňa 9.3.2016 doložil celý rad verejne publikovaných informácií z rôznych zdrojov, ktoré preukazujú, že pre kritiku nákupu vrtuľníkov UH-60M Black Hawk obsiahnutú v článku „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, mal autor komentára dostatočný skutkový základ. Išlo najmä o vyjadrenia odborníkov na danú problematiku prípadne verejných činiteľov publikované v článkoch „Nákup UH-60 Black Hawk pre vzdušné sily OSSR“, zdroj: www.armadninoviny.cz, „GLOBSEC: „Viac peňazí na armádu nedáme, povedal Fico“, zdroj: www.pravda.sk, „Bude súťaž? Vojenské vrtuľníky ponúka Slovensku aj talianska firma AugustaWestland“, zdroj: www.aktualne.sk, „AugustaWestland nabízí Slovensku vrtulníky AW139M“, zdroj: www.armadninoviny.cz, „Americký Black Hawk má súpera, vrtuľníky ponúkli Glváčovi aj Taliani“, zdroj: www.dennikn.sk, „Slovenské tápanie vo vrtuľníkovej hmle“, zdroj: www.onwar.eu, „Slovensko bude obstarávať štyri radary stredného dosahu“, zdroj www.pravda.sk. Záver súdu prvej inštancie, že autor komentára nemal dostatok informácií o prezentovanej problematike, resp. že disponoval len povrchnými informáciami, na základe ktorých sám nemohol poskytnúť dostatočne objektívny opis skutkového deja, je zjavne chybný a nezodpovedá predloženým dôkazom. Prvoinštančný súd sa s uvedenými dôkazmi v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal a bez všetkého konštatoval, že autor komentára nemal dostatočné informácie. Tento záver preto považuje za arbitrárny, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé aké informácie mali autorovi komentára chýbať, resp. v čom mala spočívať povrchnosť informácií, ktorými disponoval. Argumentáciu súdu prvej inštancie ohľadne toho, že autor predmetného komentára nekontaktoval žalobcov v 1., 2., 3. rade, aby si overil informácie, považuje za nedôvodnú, nemajúcu oporu v zákone. Predmetný komentár bol kritikou rozhodnutia vlády Slovenskej republiky zakúpiť vrtuľníky UH- 60M Black Hawk. Žiadny právny predpis nepodmieňuje realizáciu slobody prejavu vo forme vyslovenia kritiky (kritických hodnotiacich úsudkov) na adresu vlády Slovenskej republiky vyžiadaním si vyjadrení (povolení) od tretích osôb. Kritika vlády Slovenskej republiky, či nakladania verejných inštitúcií s verejnými finančnými prostriedkami totiž nepredstavuje, ani nemôže predstavovať neoprávnený zásah do práv tretích osôb (ani do práva na dobrú povesť žalobcu v 1. rade). Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že „žalovaní v I., II. rade nepredložili dôkazy, resp. neexistuje skutkový základ pre tvrdenie, že by sa žalobca v 1. rade mal obohatiť realizáciou logistického zabezpečenia, výcviku a servisu“ (bod 46. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Uvedené zjavne vychádza z nesprávneho skutkového zistenia. V článku „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“ sa totiž nikde neuvádza, že by sa žalobca v 1. rade obohatil realizáciou logistického zabezpečenia, výcviku a servisu. Nebol preto ani dôvod preukazovať vznik obohatenia na strane žalobcu v 1. rade. V predmetnom článku sa dokonca ani neuvádza, že by logistické zabezpečenie, výcvik či servis už boli realizované. V druhom výroku je spoločnosť Aero spomenutá len ako jeden z najväčších potenciálnych favoritov pre ďalšie zákazky, ktorá bude súvisieť s vrtuľníkmi UH-60M Black Hawk. V tejto súvislosti poukázal na zistenie uvedené súdom prvej inštancie, že žalobca v 1. rade pre program UH-60M pre Sikorsky zabezpečuje nielen dodávky kokpitova ale aj záručný servis k nim a dodávky náhradných dielov pre výrobky vyrobené žalobcom v 1. rade. Zjavne teda žalobca v 1. rade nielen realizuje dodávku kokpitov, ale následne participuje aj na servise v rámci program UH-60M pre Sikorsky. Prvoinštančný súd nesprávne dospel k záveru, že v prípade napadnutých výrokov ide o nepravdivé skutkové tvrdenia o žalobcovi v 1. rade, resp. o neoprávnenú kritiku vyslovenú na jeho adresu, ktorých obsahom je obvinenie žalobcu v 1. rade z nepreukázanej trestnej činnosti. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil ako neoprávnený zásah do dobrej povesti žalobcu v 1. rade v zmysle § 19b Občianskeho zákonníka. V súvislosti s odvolaním napadnutým výrokom I., ktorým prvoinštančný súd určil, že zverejnením článku „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, resp. v ňom zverejnenými výrokmi, neoprávnene zasiahol do dobrej povesti žalobcu v 1. rade, okrem iného namietal aj skutočnosť, že žalobca v 1. rade nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení, pričom poukázal na skutočnosť, že v predmetnom prípade nejde o žalobu na ochranu osobnosti v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, ale ide o žalobu o ochranu dobrej povesti v zmysle § 19b Občianskeho zákonníka. Aj keď súdna prax vychádza z toho, že právo na ochranu dobrej povesti právnickej osoby je určitou obdobou práva na ochranu osobnosti a preto možno určité právne názory týkajúce sa práva na ochranu osobnosti aplikovať aj vo vzťahu k právu na ochranu dobrej povesti, v prípade odlišnosti právnej úpravy určitej otázky, pri týchto dvoch inštitútoch to neplatí. Takáto odlišnosť sa vyskytuje práve v prípade nárokov, ktorých sa možno domáhať v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti a do práva na ochranu dobrej povesti. Pokiaľ ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka vymedzuje nároky, ktorých sa možno domáhať len demonštratívne (možno uplatniť aj určovací petit), ustanovenie § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka nároky, ktorých sa možno domáhať, vymedzuje taxatívne. Nie je tak možné bez všetkého právne závery týkajúce sa nárokov uplatňovaných v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka aplikovať aj na nároky uplatňované v zmysle § 19 Občianskeho zákonníka. Nestotožnil sa preto s kvalifikovaním žalobcom v 1. rade uplatneného určovacieho petitu, že išlo o žalobu ako na ochranu osobnosti. K výroku II., ktorým mu bola uložená povinnosť odstrániť celý článok zo stránky webového sídla hnonline.sk poukázal na to, že tento výrok predstavuje neprípustný zásah do jeho práva na slobodu prejavu. Z podanej žaloby je zrejmé, žalobca v 1. rade sa domáhal práva na ochranu dobrej povesti v súvislosti s dvomi výrokmi obsiahnutými v článku „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, z obsahu ktorého je zrejmé, že tento článok obsahuje vyjadrenie kritického názoru na rozhodnutie vlády Slovenskej republiky zakúpiť do výzbroje Ozbrojených síl Slovenskej republiky vrtuľníky UH-60M Black Hawk (kritiku vlády). Možnosť vyjadrovania takýchto kritických názorov je garantovaná právom na slobodu prejavu. Aj v prípade, ak by žalobcom v 1. rade napadnutý prvý a druhý výrok teoreticky predstavovali neoprávnený zásah do práv žalobcu v 1. rade (čo sa podľa jeho názoru nestalo), neexistuje právny dôvod na zákaz sprístupňovania ostatného obsahu (výrokov) článku „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, ktorý žalobca v 1. rade nenapadol ako zasahujúci do jeho dobrej povesti. Celý výrok II. napadnutého rozsudku je nedôvodný a nemal byť uložený. Ani výrok III. napadnutého rozsudku nie je dôvodný a nemal byť uložený. Rovnako považuje výrok IV. napadnutého rozhodnutia za nedôvodný, tiež nemal byť uložený, keďže obsah prvého výroku a druhého výroku nepredstavuje neoprávnený zásah do práva žalobcu v 1. rade na ochranu dobrej povesti. K uloženej povinnosti zaplatiť žalobcovi v 1. rade primerané zadosťučinenie uviedol, že neboli splnené podmienky na jej priznanie. Napadnutý prvý výrok a druhý výrok neobsahovali žiadne obvinenie žalobcu v 1. rade z toho, že sa dopustil nepreukázanej trestnej činnosti, tak ako to konštatoval súd prvej inštancie, takže nie je daný dôvod zo strany žalobcu v 1. rade domáhať sa nárokov vyplývajúcich z neoprávneného zásahu do dobrej povesti a už vonkoncom nie poskytnutia primeraného zadosťučinenia v peniazoch. Z ustanovenia § 19 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že kritériom priznania finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Znamená to, že zásah do dobrej povesti právnickej osoby nezakladá automaticky bez všetkého nárok na poskytnutie finančného zadosťučinenia, ale jeho poskytnutie je podmienené kritériom primeranosti. Poskytnutie finančného zadosťučinenia nemôže byť arbitrárne, ale musí vychádzať z ujmy spôsobenej na dobrej povesti. V prípade, že sa dotknutá osoba domáha poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, má povinnosť nielen tvrdiť, že došlo k zásahu do jej dobrej povinnosti, ale má aj dôkaznú povinnosť o takomto zásahu (preukázať, že zásah objektívne spôsobil ujmu na právach chránených ustanoveniami § 19b Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 10.8.2011, sp.zn. 6 Cdo 17/2010 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.8.2013, sp.zn. 3 Co 454/2013. V tomto prípade, vyjadrenia žalobcu v 1. rade o ujme na jeho právach zostali len v rovine tvrdení, bez ich preukázania príslušnými dôkazmi, nepreukázal okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti považuje za nesprávne a arbitrárne. Napadnutý výrok IX. považuje taktiež za nesprávny, pretože žaloba žalobcu v 1. rade voči nemu mala byť v celom rozsahu ako nedôvodná zamietnutá. Odvolaciemu súdu preto navrhol rozsudok v napadnutých výrokoch zmeniť a žalobu zamietnuť; žiadal trovy konania voči žalobcovi v 1. rade. 5. Proti tomuto rozsudku vo výroku VI., VIII., X., podali včas odvolanie žalobcovia v 1., 2., 3. rade a vo výroku VII. žalobcovia v 2., 3. rade dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ C.s.p.). Uviedli, že sa plne stotožňujú s napadnutým rozhodnutím a jeho odôvodnením v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené, pričom voči výroku VI. napadnutého rozsudku podali odvolanie z dôvodu právnej istoty. Majú za to, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovel žalobcovi v 1. rade v celom rozsahu, pričom moderáciu znenia požadovaného ospravedlnenia (nahradenie znenia „neoprávnene zasiahol do dobrej povesti žalobcov“ znením „neoprávnene zasiahol do dobrej povesti žalobcu v 1. rade“) nepovažujú za zamietnutie žaloby voči žalobcovi v 1. rade, ale iba voči žalobcom v 2., 3. rade. Majú za to, že napadnutý rozsudok je nesprávny a nezákonný, nakoľko prvoinštančný súd nesprávne žalobu voči žalobcom v 2., 3. rade zamietol z dôvodu, že o nich nebola v článku žiadna zmienka, pričom ich slovenská verejnosť nijako nevníma a nie je k nim na Slovensku asociovaná vo verejnosti žiadna povesť, a že žalovaného v II. rade ako autora článku nemožno v danom prípade považovať za subjekt, ktorého (v prípade neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti) možno postihnúť občianskoprávnymi sankciami. Napadnutý rozsudok považujú za zmätočný, arbitrárny a nepreskúmateľný. K zamietnutiu žaloby voči žalobcom v 2., 3. rade konštatovali, že súd prvej inštancie v súvislosti so zamietnutím žaloby voči nim v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že o žalobcovi v 2., 3. rade nebola (poznámka v článku) žiadna zmienka; žalobca v 2. rade nepreukázal, že finančná skupina Penta má uskutočňovať svoju hlavnú investičnú činnosť (vrátane tej v leteckom priemysle) prostredníctvom žalobcu v 3. rade. V článku je uvedené označenie „Penta“, avšak z jeho obsahu výlučne vyplýva, že sa jedná o „Pentu“, ktorej patrí žalobca v 1. rade. Už aj s ohľadom na miesto sídla žalobcov v 2., 3. rade (Jersey) je pochybné, že by v mieste sídla žalobcov 2., 3. rade, kde je miesto ich činnosti, mohol článok mať akýkoľvek vplyv na ich dobrú povesť. V povedomí slovenskej verejnosti je vnímaná skupina Penta, ale nie je možné tvrdiť, že akýmkoľvek tvrdením vo vzťahu k skupine Penta prišlo k zásahu do povesti i žalobcov v 2., 3. rade, ktorých podľa názoru súdu prvej inštancie slovenská verejnosť nijako nevníma a neeviduje, už aj vzhľadom na sídlo ich pôsobenia a existenciu. Na Slovensku k žalobcom v 2. a 3. rade nie je asociovaná vo verejnosti žiadna povesť, preto súd prvej inštancie bol toho názoru, že nie je možné túto akokoľvek znížiť. Túto argumentáciu považujú žalobcovia v 2., 3. rade za zmätočnú, nejasnú a nepreskúmateľnú, pretože naznačuje, akoby žalobcovia v 2., 3. rade neboli aktívne vecne legitimovaní, keďže nie je zrejmé, či finančná skupina Penta, do ktorej patrí žalobca v 1. rade, je práve tou Pentou, na vrchole ktorej stoja žalobcovia v 2., 3. rade. Odôvodnenie napadnutého rozsudku potom vyvoláva dojem, akokeby na Slovensku pôsobili paralelné a od seba nezávislé finančné skupiny Penta, alebo ako by bol článok osamoteným ostrovom v mori, odtrhnutý od zvyšku reality, keďže článok hovorí o „Pente“ a nie o „Penta Investments Group Limited či Penta Investments Limited,“ tak aktívna legitimácia týchto spoločností nie je daná. Takáto úvaha je nesprávna, nakoľko popiera samotnú podstatu médií a mediálnych správ (vrátane článku), ktorých úlohou je informovať verejnosť v zrozumiteľnej a čitateľsky pútavej forme. Pristúpenie na vyššie uvedenú argumentáciu súdu prvej inštancie by znamenalo, že každý článok by predstavoval „svet sám pre seba“ a v každom takomto článku by tak musel autor komplikovane vysvetľovať všetky pojmy a súvislosti použité v článku namiesto významových skratiek, ktoré sú čitateľovi známe (napr. pri uvedení pojmu „Fico“ je každému čitateľovi zrejmé, že sa hovorí o predsedovi vlády SR Róbertovi Ficovi, nie o akomkoľvek inom pánovi Ficovi, ktorých je na Slovensku bezpochyby viacero). To však nie je možné, čo len dokazuje zmätočnosť vyššie uvedenej argumentácie prvoinštančného súdu. Žalobcovia v 2., 3. rade v konaní jednoznačne a jasne vysvetlili, že informácie o uskutočňovaní hlavnej investičnej činnosti skupiny Penta prostredníctvom žalobcu v 3. rade sú verejne dostupné na ich internetovej stránke www.pentainvestments.com, na základe čoho si ich mohol súd prvej inštancie jednoducho overiť. Pokiaľ prvoinštančný súd naznačoval, že finančná skupina Penta označená v článku nie je tou Pentou, na ktorej vrchole sú žalobcovia v 2., 3.rade, vzniká otázka, o akej Pente mal byť článok, ak nie o nich. Žalobcovia v 2., 3. rade v súvislosti s ich aktívnou vecnou legitimáciou pritom v konaní poukázali na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.2. 2016, sp.zn. 9 Co 285/2014, ktorý jednoznačne potvrdil, že PENTA INVESTMENTS GROUP LIMITED (žalobca v 2. rade) je materskou spoločnosťou na vrchole štruktúry podnikateľských subjektov patriacich do skupiny Penta. Taktiež v tejto súvislosti poukázali aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, rozsudok zo dňa 6.4.2010 vo veci Ruokainen c/a Fínsko, sťažnosť č. 45130/06, súd prvej inštancie túto judikatúru zjavne ignoroval. Z predmetného článku pritom bolo každému zrejmé, o akú „Pentu“ sa jedná, keďže sa v ňom jednoznačne uvádza spojenie Penty so spoločnosťou AERO Vodochody, t.j. so žalobcom v 1. rade, pričom je verejne známou skutočnosťou, že žalobca v 1. rade patrí do portfólia finančnej skupiny Penta. Uvedenú skutočnosť navyše potvrdil aj samotný súd prvej inštancie, keď v odôvodnení rozsudku uviedol: „Nebolo sporné, že do portfólia finančnej skupiny Penta patrí žalobca v 1. rade. Informácie sú verejne dostupné na webových stránkach uvádzaných žalobcami“. Nie je im jasné tvrdenie prvoinštančného súdu, ktorý na jednej strane potvrdil, že žalobca v 1. rade patrí do portfólia finančnej skupiny Penta, avšak na druhej strane tvrdí, že Penta spomínaná v článku nie je tou Pentou, na ktorej vrchole sú žalobcovia v 2., 3. rade, ktoré tvrdenie je v rozpore so všeobecne známymi informáciami, dostupnými verejnosti, či už na webových stránkach žalobcu v 1. rade, na stránkach žalobcov v 2., 3. rade, resp. v iných verejne dostupných zdrojoch. Hoci žalobcovia v 2., 3. rade považovali informáciu, že žalobca v 1. rade patrí do ich portfólia za všeobecne známu skutočnosť, pre úplnosť predložili súdu aj výpisy z obchodných registrov, ktoré potvrdzujú, že žalobca v 1. rade je dcérskou spoločnosťou žalobcu v 3. rade. Pre úplnosť dodali, že uvedenú informáciu bolo možné zistiť aj z verejne dostupných zdrojov, t.j. z obchodního rejstříku Ministerstva spravedlnosti Českej republiky, ako aj výročných správ žalobcov v 2., 3. rade, dostupných na webovej stránke <http:// www.pentainvestments.com/sk/about/annual-reports.aspx>. Žalobcovia v 2., 3. rade sa nestotožnili ani s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že s ohľadom na ich sídlo (Jersey) je pochybné, že by mohol mať článok na danom mieste akýkoľvek vplyv na ich dobrú povesť, že nie je možné tvrdiť, že by akýmkoľvek tvrdením k skupine Penta došlo k zásahu do ich dobrej povesti, ktorých slovenská verejnosť nijako nevníma a neeviduje, a že na Slovensku k nim nie je asociovaná vo verejnosti žiadna povesť, takže ju nie je možné akokoľvek znížiť. Tieto závery považujú za arbitrárne, nesprávne a porušujúce ústavou garantované právo žalobcov v 2., 3. rade domáhať sa zákonom stanoveným spôsobom svojich práv na súde. Pripustením výkladu súdu prvej inštancie by boli žalobcovia v 2., 3. rade de facto zbavení akejkoľvek možnosti domáhať sa práv na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, na základe čoho by o nich mohli napríklad žalovaní v I., II. rade písať rôzne nepravdivé a obviňujúce informácie bez toho, aby sa mohli domáhať ochrany svojich práv na súde. Takéto tvrdenia súdu prvej inštancie v žiadnom prípade neobstoja. Uplatniac tento výklad by sa v obdobnom prípade nemohol svojich práv domáhať ani žalovaný v I. rade, ktorého slovenská verejnosť vníma ako „Hospodárske noviny“ a nie ako spoločnosť MAFRA Slovakia, a.s. Žalobcovia v 2., 3. rade by tak mohli napríklad beztrestne verejne uvádzať, že Hospodárske noviny sú neseriózny a obskúrny denník plný pomätencov, pričom by žalovaný v I. rade nemal možnosť brániť sa voči takýmto obvineniam, nakoľko zrejme ani samotní čitatelia netušia, že v prípade Hospodárskych novín ide o spoločnosť MAFRA Slovakia, a.s. a Hospodárske noviny ako také nemajú právnu subjektivitu. Je pritom všeobecne známou skutočnosťou, že žalobcovia v 2., 3. rade uskutočňujú veľkú časť svojej investičnej činnosti prostredníctvom svojich dcérskych spoločností práve na Slovensku a v Českej republike (poisťovňa Dôvera, sieť lekární Dr. Max, Primá Banka Slovensko a podobne). V žiadnom prípade tak neobstojí uvedené tvrdenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého na Slovensku nie je vo vzťahu k žalobcom v 2., 3. rade asociovaná žiadna povesť, ktorú nebolo možné akokoľvek znížiť. Verejnosť navyše citlivo vníma každú kauzu spojenú so žalobcami v 2., 3. rade o to viac, ak ide o nepravdivé obvinenie z protiprávnej (korupčnej) činnosti vo vzťahu k vrcholným predstaviteľom Vlády Slovenskej republiky. Žalobcovia v 2., 3. rade sa pritom plne stotožňujú so závermi a argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v odôvodnení napadnutého rozsudku, že v článku uverejnené výroky predstavovali nevhodnú kritiku, neprimerané hodnotiace úsudky, zverejnené bez akéhokoľvek skutkového základu. Napriek tomu, ale prvoinštančný súd dospel k nesprávnym právnym záverom, že zverejnením článku nedošlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti aj žalobcov v 2., 3. rade, stojacich na vrchole štruktúry Penty. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v II. rade uviedli, že súd prvej inštancie má za to, že žalovaného v II. rade ako autora článku nemožno v danom prípade považovať za subjekt, ktorého (v prípade neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti) možno postihnúť občianskoprávnymi sankciami, s čím sa nestotožňujú, pretože tak ako poukázali počas konania, podľa ich názoru, je žalovaný v II. rade v konaní pasívne vecne legitimovaný. Prvoinštančný súd záver o chýbajúcej pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v II. rade odôvodnil ustanovením § 5 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z.z. (tlačový zákon), v zmysle ktorého za obsah periodickej tlače zodpovedá vydavateľ. Ustanovenia tlačového zákona sa nevzťahujú na článok zverejnený na internete, s čím sa prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal, z dôvodu ktorého ho považujú v tejto časti za nedostatočne odôvodnený, zmätočný, arbitrárny a nepreskúmateľný. V súvislosti s ustanovením § 5 ods. 1 tlačového zákona dodali, že účelom predmetného ustanovenia je, aby mali osoby dotknuté obsahom tlače vždy ľahko identifikovateľný zodpovedný subjekt, t.j. vydavateľa. Uvedené ustanovenie podľa ich názoru a priori nevylučuje zodpovednosť samotných autorov za svoje výroky. Predmetný záver podporuje aj skutočnosť, že pokiaľ dôjde zverejnením článku k spáchaniu trestného činu, napríklad ohovárania podľa ustanovenia § 373 Trestného zákona, trestne zodpovedným bude v prvom rade autor samotného článku a nie vydavateľ. V súvislosti s pasívnou vecnou legitimáciou žalovaného v II. rade v prípade článku publikovaného v tlači poukázali na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, uznesenie zo dňa 22.8.2012, sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) I. ÚS 406/2012-13 a nález zo dňa 13.1.2011 sp.zn. II. ÚS 189/2010, s ktorou judikatúrou sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nijako bližšie nevysporiadal, keď vylúčenie zodpovednosti žalovaného v II. rade za zverejnenie článku odôvodňoval aj tým, že iba poskytol obsah článku žalovanému v I. rade, ktorý v konečnom dôsledku rozhodoval o tom, či ho zverejní alebo nie, resp. v akej konečnej podobe bude poskytnutý čitateľom. Práve dnešná informačná doba, ktorá je plná množstva nepravdivých, skresľujúcich informácií a extrémistických názorov, si žiada väčšiu zodpovednosť autorov článkov za ich obsah. Ako poukázali vo svojom vyjadrení zo dňa 8.3.2017, vyššie uvedené potvrdzujú aj názory vrcholných politikov ako Angela Merkelová, Barack Obama, ktorí verejne vyzývajú k nutnosti obmedzovania slobody slova a prísnejšej kontrole vyjadrení na sociálnych sieťach; tieto osobnosti možno nesporne považovať za axiologické autority. Autori takýchto článkov sa podľa nich nemôžu „skrývať“ za vydavateľa periodickej tlače, pokiaľ nie sú jeho zamestnancami. Pri písaní článkov, resp. pri výbere témy, o ktorej budú písať, totižto nepostupujú podľa pokynov svojho zamestnávateľa, ale konajú slobodne, nakoľko je výber témy a spôsob jej spracovania v ich plnej réžií. Pri zamestnancoch je to však spravidla zamestnávateľ, ktorý určí tému, o ktorej má autor ako zamestnanec písať. Rovnako mu je určený aj termín, pričom výsledný produkt v podobe článku podlieha schváleniu od viacerých osôb, minimálne však od vedúceho konkrétneho redakčného oddelenia. Podstatným rozdielom je teda závislosť zamestnanca, ktorý musí konať podľa pokynov svojho zamestnávateľa, pričom autor, ktorý zamestnancom nie je, koná slobodne a nezávisle. Zamestnanec je navyše aj existenčne závislým od svojho zamestnávateľa. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že žalovaný v II. rade sa „iba podieľal na plnení činnosti vydavateľa (bol použitý k realizácii jej činnosti).“ Oni ale poukázali na to, že v predmetnom prípade to bolo úplne opačne, pretože žalovaný v II. rade ako slobodne pôsobiaci autor „použil“ žalovaného v I. rade ako vydavateľa na publikovanie svojho článku, teda žalovaný v I. rade ako vydavateľ bol „použitý“ žalovaným v II. rade na zverejnenie svojho článku. Uvedené vyplýva z vyššie spomenutého rozdielu medzi publikovaním článkov, ktorých autorom je zamestnanec ako osoba závislá od vydavateľa, od publikovania článkov žalovaným v II. rade ako slobodne pôsobiacim autorom. Je nutné, aby za články, ktorých autori nie sú zamestnancami vydavateľstiev, zodpovedali aj samotní autori, nakoľko ich to bude nútiť k väčšej zodpovednosti a nebudú sa môcť beztrestne „skrývať“ iba za to, že článok predsa publikoval vydavateľ, takže ja ako autor nenesiem žiadnu zodpovednosť. Poukázali aj na to, že sloboda jednotlivca (aj slova) je determinovaná slobodou ostatných jednotlivcov, preto aby spoločnosť neupadla do stavu neslobody, je potrebné nájsť vyvážený stav oboch týchto slobôd (slobody slova a práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby). Jedným z nástrojov na dosiahnutie takéhoto rovnovážneho stavu (v záujme zachovania takýchto slobôd), je podľa ich názoru tiež individuálna zodpovednosť. Odvolaciemu súdu preto navrhli rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmeniť a ich žalobe v celom rozsahu vyhovieť, eventuálne rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie; žiadali trovy konania. 6. Žalobcovia v 1., 2., 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v I. rade uviedli, že sa pridržiavajú dôvodov uvedených v ich odvolaní voči napadnutému rozsudku. Nesúhlasia s tvrdeniami žalovaného v I. rade uvedenými v jeho odvolaní, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku sporné výroky najskôr vyhodnotil ako skutkové tvrdenia a neskôr ako kritiku (hodnotiace úsudky), čo podľa jeho názoru zakladá arbitrárnosť rozsudku, tieto považujú za účelové a vytrhnuté z kontextu. Pri celkovej analýze odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že prvoinštančný súd výroky jednoznačne vyhodnotil ako nevhodnú kritiku, neprimerané hodnotiace úsudky, úvahu, na ktoré autor článku nemal žiaden skutkový základ (bod 46. odôvodnenia napadnutého rozsudku), čím došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu v 1. rade (aj k neoprávnenému zásahu u žalobcov v 2., 3. rade). Žalovaný v I. rade poukazoval aj na to, že napádaný článok predstavoval komentár, obsahom ktorého nebola kritika žalobcov v 1., 2. a 3. rade, ale kritika vlády Slovenskej republiky, na základe čoho nemohlo ani dôjsť k neoprávnenému zásahu do ich dobrej povesti. V súvislosti s napádanými výrokmi uviedol, že predstavujú polemiku, resp. názor autora článku, ktoré však nikde neobsahujú obvinenie žalobcu v 1. rade z toho, že by sa dopustil alebo by sa mal dopustiť konania, ktoré by malo mať povahu trestnej činnosti (korupcie), či inej protispoločenskej činnosti, s čím nesúhlasia. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukázal, že hoci hlavnou tému napádaného článku bola polemika o neexistencii konceptu postupu pri investíciách do výzbroje Ozbrojených síl Slovenskej republiky, žalovaný v I. rade do takejto kritiky vlády Slovenskej republiky neoprávnene a bez akéhokoľvek skutkového základu zatiahol žalobcu v 1. rade (aj žalobcov v 2., 3. rade). V zmysle celkového kontextu článku, na ktorý však žalovaný v I. rade absolútne neprihliadol, bolo zrejmé, že dôvodom nákupu vrtuľníkov Black Hawk mal byť záujem neoprávneného získania ich majetkového prospechu, ktorí za týmto účelom mohli závažným protispoločenským (korupčným) spôsobom pôsobiť na predsedu vlády Slovenskej republike (prípadne iných úradníkov). Ako pritom uviedol aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, takéto výroky už prekračujú akúkoľvek slobodu slova, keďže vôbec nesúvisia s predmetnou témou a zo strany žalovaného v I. rade boli zjavne zverejnené len za účelom vyvolania senzácie a zvýšenia atraktívnosti článku u čitateľov. Napádané výroky jednoznačne predstavujú ich neoprávnenú kritiku, na ktorú nemal autor článku žiaden skutkový základ. V tejto súvislosti poukázali aj na to, že žalovaný v I. rade sa nemôže brániť tým, že kritikou vo svojom článku kritizoval vládu Slovenskej republiky a článok by im nemohol spôsobiť žiadnu ujmu. To, že kritizoval vládu Slovenskej republiky neznamená, že tým nemohol súčasne spôsobiť ujmu iným osobám, v danom prípade im. Žalovaný v I. rade síce mohol mať v úmysle svojim článkom priamo a primárne kritizovať vládu Slovenskej republiky, ako to tvrdí v odvolaní (a tým prípadne aj legálne a legitímne spôsobiť jej dotknutým členom reputačnú ujmu), čo však nič nemení na tom, že súčasne nepriamo zasahovala táto kritika vlády aj ich, a to neopodstatnene, nelegitímne, nezákonne, nakoľko ich bezdôvodne obvinil z korupčného správania v záujme neoprávneného získania majetkového prospechu. Použijúc analógiu trestného práva, autor článku, žalovaný v II. rade, za ktorého zverejnenie zodpovedá aj žalovaný v I. rade, svojim článkom chcel spôsobiť ujmu členom vlády Slovenskej republiky (priamy úmysel), súčasne však vedel, že ním môže spôsobiť ujmu aj im a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel). Žalovaný v I. rade sa v odvolaní bránil voči tvrdeniu súdu prvej inštancie o chýbajúcom skutkovom základe sporných výrokov, povrchných vedomostiach autora článku o danej téme a nedostatočnom opise skutkového deja tým, že článok bol uverejnený ako komentár, ktorého cieľom má byť sprostredkovať čitateľovi subjektívny názor autora článku a zároveň, že mal vo svojom vyjadrení k žalobe predložiť celý rad verejne publikovaných informácií, z ktorých má vyplývať, že autor článku mal mať o danej téme dostatočné vedomosti. V súvislosti s predmetnými tvrdeniami žalovaného v I. rade poukázali na to, že ani uverejnenie článku ako komentára nezbavuje autora zodpovednosti za to, aby dostatočne a pravdivo opísal skutkový dej tak, aby bolo umožnené čitateľom vytvoriť si na danú tému vlastný názor. O to viac, ak im nebol ani len poskytnutý priestor na vyjadrenie sa k obvineniam uverejneným v článku. Autor článku totižto tvrdil, že nákup vrtuľníkov Black Hawk je nekoncepčný a jediným dôvodom, prečo k nákupu vrtuľníkov došlo, bol záujem vlády Slovenskej republiky dať im neoprávnene zarobiť na základe ich predošlého korupčného správania. Autor článku však k takémuto konštatovaniu nemal žiaden skutkový základ. V danom prípade tak ani nie je podstatné to, či bol dostatočne opísaný skutkový dej týkajúci sa údajnej nekoncepčnosti nákupu vrtuľníkov Black Hawky a či možno spravodlivo požadovať podrobnejšie popísanie skutkového základu pre vyslovovanú kritiku. Podstatné je to, že autor článku ich obviňoval z páchania trestnej činnosti, k čomu však neexistuje žiaden skutkový základ. Bez ohľadu na rozsah, pravdivý skutkový základ ani nebolo možné uviesť. V súvislosti s verejne dostupnými zdrojmi predloženými žalovaným v I. rade k vyjadreniu k žalobe poukázali na to, že tie žiadnym spôsobom nemôžu preukazovať dostatočné vedomosti žalovaného v II. rade ako autora článku o danej téme, keď poukázali na to, že predmetné články predložil žalovaný v I. rade a nie žalovaný v II. rade ako autor článku, pričom žalovaný v I. si tieto články evidentne dohľadal až dodatočne, po doručení žaloby. Uvedené potvrdzuje aj to, že podľa dátumov na viacerých článkoch, došlo k ich vytlačeniu len pár dní pred podaním vyjadrenia k žalobe, resp. až v deň jeho podania. Žalovaný v I. rade nijako nepreukázal, že by mal žalovaný v II. rade ako autor článku dostatočné vedomosti o danej téme v čase jeho prípravy. V danom prípade bolo irelevantné či mal autor článku dostatočné vedomosti o danej téme. Dôležité je to, ako článok vyznel pre čitateľa, ktorému podsúval jasnú informáciu o tom, že jediným dôvodom nákupu vrtuľníkov bol záujem vlády Slovenskej republiky im dať neoprávnene zarobiť v dôsledku ich korupčného správania. Žalovaný v I. rade vo svojom odvolaní rovnako namietal tvrdenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaní v I., II. rade nepredložili žiadne dôkazy, resp. že neexistuje skutkový základ pre tvrdenie, že by sa žalobca v 1. rade mal obohatiť realizáciou logistického zabezpečenia, výcviku a servisu. Podľa názoru žalobcu v 1. rade totižto článok nikde nič takéto neuvádza. Oni ale v tejto súvislosti poukázali na to, že žalovaný v I. rade opätovne neprihliadol na celkový kontext samotného článku. Súhlasia s názorom súdu prvej inštancie, že autor článku nemal žiaden skutkový základ pre tvrdenie, že by sa mohli obohatiť realizáciou logistického zabezpečenia, výcviku a servisu, keď aj správne poznamenal, že žalobca v 1. rade dodáva v rámci programu Black Hawk pre spoločnosť Sikorsky výhradne kokpity, záručný servis a náhradné diely k nim, neposkytuje však logistickú podporu, tréning ani iné služby. V prípade neoprávneného zásahu do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby ide navyše o ohrozovací delikt. K odvolacej námietke žalovaného v I. rade ohľadne nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení konštatovali, že rovnako ako aj prvoinštančný súd majú za to, že pri žalobách na ochranu osobnosti, resp. na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, nie je v zmysle konštantnej súdnej judikatúry nutné preukazovať naliehavý právny záujem, nakoľko nejde o určovaciu žalobu v zmysle generálnej žalobnej klauzuly podľa § 137 C.s.p. Naliehavý právny záujem je daný už z povahy veci, a to tak vo veciach žalôb o ochranu osobnosti (fyzickej osoby) ako aj o ochranu dobrej povesti (právnickej osoby). Argumentáciu žalovaného v I. rade, podľa ktorého sa nie je možné v zmysle ustanovenia § 19b Občianskeho zákonníka domáhať určenia neoprávneného zásahu do ich dobrej povesti považujú za nesprávnu a účelovú. Podľa ich názoru by totižto aplikácia výkladu žalovaného v I. rade porušovala ich právo na súdnu ochranu, nakoľko by im nebolo umožnené domáhať sa určenia neoprávneného zásahu zverejnením napádaného článku. Poukázali na to, že súd musí vo svojej podstate v každom prípade posúdenia neoprávneného zásahu do dobrej povesti právnickej osoby určiť, či zverejnením sporného článku alebo výroku, k takémuto zásahu došlo alebo nie. Keďže ide o otázku vyriešenia skutkového základu veci, nič nebráni súdu v tom, aby takýto výrok vyslovil aj vo výrokovej časti rozsudku. Až následne, po určení, že došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby súd rozhoduje o tom, či v danom prípade bude postačovať satisfakcia imateriálna, resp. či súd prizná aj primerané zadosťučinenie v peniazoch. Už samotné konštatovanie vo výroku rozsudku o neoprávnenom zásahu do ich práva na ochranu dobrej povesti predstavuje aspoň čiastočnú formu zadosťučinenia. Znenie ustanovenia § 19b Občianskeho zákonníka im pritom umožňuje domáhať sa primeraného zadosťučinenia viacerými spôsobmi, medzi ktoré patrí aj výrok o určení neoprávneného zásahu do ich práv v dôsledku zverejnenia napádaného článku. Žalovaný v I. rade vo svojom odvolaní namieta aj výroky II., III. napadnutého rozsudku, keď považoval takéto rozhodnutie za neprípustný zásah do práva na slobodu slova, pretože ak by aj sporné výroky predstavovali neoprávnený zásah do ich práv, neexistuje dôvod na zákaz sprístupňovania ostatného obsahu článku, s čím nesúhlasia. K zásahu do ich dobrej povesti nedošlo len samotným zverejnením výrokov ale aj celkovým kontextom článku, z ktorého vyplýva, že nákup vrtuľníkov Black Hawk je nekoncepčný a jediným dôvodom prečo k nákupu vrtuľníkov došlo, bol záujem vlády Slovenskej republiky dať im neoprávnene zarobiť na základe ich predošlého korupčného správania. Preto považujú za správne, ak súd prvej inštancie uložil žalovanému v I. rade povinnosť odstrániť celý článok, resp. keď uložil žalovanému v I. rade povinnosť zdržať sa zverejňovania celého článku. Nie je im zrejmé akým iným spôsobom by bolo možné spravodlivo a proporcionálne odstrániť neoprávnený zásah do ich povesti spôsobený článkom ako jeho odstránením, a to celku. V prípade odstránenia len sporných výrokov, resp. častí, v ktorých sa spomínajú, ako to navrhoval žalovaný v I. rade, by už išlo a zásah do autorskej licencie, čo by bolo zjavne nad rámec proporcionality. Alebo by mali v žalobnom petite navrhnúť znenie článku v takom znení, aby nedochádzalo k neoprávnenému zásahu do ich práv? Opäť by išlo o zásah do autorskej licencie a súčasne aj neprimeranú požiadavku kladenú na nich. Nevedia prečo by mali navrhovať nové znenie článku. Práve takýto postup by pritom bolo nutné považovať za neoprávnený zásah do slobody slova, pretože by bol žalovanému v I. rade vnútený taký obsah článku, ktorý už nepredstavuje jeho vlastný názor, resp. názor autora. Žalovaný v I. rade v odvolaní namietal aj priznané primerané zadosťučinenie žalobcovi v 1. rade, keď podľa jeho názoru žalobca v 1. rade žiadnym spôsobom nepreukázal vznik ujmy na právach chránených ustanovením § 19b Občianskeho zákonníka. Domnievajú sa, že zodpovednosť za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby podľa ustanovenia § 19b Občianskeho zákonníka je zodpovednosťou založenou na objektívnom princípe (z hľadiska zodpovednosti za následok) a súčasne ide o ohrozovací delikt (z hľadiska spôsobenej ujmy), t.j. popri neoprávnenosti zásahu sa nevyžaduje aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, pričom za ujmu treba považovať už vyvolanie stavu ohrozenia, na ktorý je dotknutá osoba (žalobca) nútená v spoločenských vzťahoch nejako reagovať. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa môže zodpovednosti za zásah do dobrej povesti právnickej osoby zbaviť (na ňom je dôkazné bremeno), len ak predloží tzv. dôkaz pravdy, t.j. ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé. K takémuto chápaniu konceptu zodpovednosti sa prikláňa aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi. V zmysle uvedeného potom platí, že pre úspešné uplatnenie práva na ochranu dobrej povesti postačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť právo na ochranu dobrej povesti. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov, reálnej ujmy na dobrej povesti právnickej osoby, ide teda o ohrozovací delikt. Podstatné je, aké závažné bolo ohrozenie, jeho závažnosť je pritom daná tým, za akých okolností, aké skutočnosti a o kom, v akej situácii boli uvedené a aké závažné zneistenie na strane dotknutej osoby to mohlo spôsobiť. Nie je potrebné, hoci to nie je vylúčené, aby žalobca preukazoval aj rozsah realizácie tejto hrozby, teda v akom rozsahu sa vyvolané obavy skutočne naplnili. V konaní uvádzali, že prednesené výroky sa týkali zbrojárskych kontraktov, t.j. mimoriadne citlivého odvetvia priemyslu, kde je akékoľvek osočovanie, obzvlášť zo strany tlače, spôsobilé vážne naštrbiť dôveru zo strany obchodných partnerov, ktorých ako to už z povahy takýchto obchodných aktivít vyplýva, nie je veľa. Napádaný článok ich pritom bez akéhokoľvek skutkového základu obviňoval z korupčného správania. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pritom platí, že obvinenie z nepreukázanej trestnej činnosti, ktoré má širokú publicitu, nielenže neoprávnene zasahuje do osobnostných práv, ale automaticky zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. v prípade právnických osôb nárok na primerané zadosťučinenie. V prípade veľkých spoločností, medzi ktoré patria, je mnohokrát ťažké preukázať následky vyvolané takýmto protiprávnym zásahom. Nie je totižto možné presne určiť, koľko klientov, či potenciálnych obchodných partnerov, viedlo zverejnenie článku, napríklad k tomu, aby s nimi neuzavreli novú zmluvu. Obdobne by aj v prípade zverejnenia nepravdivých informácií o údajnej protiprávnej činnosti veľkej banky bolo pre banku ťažké preukázať, či dôvodom, pre ktorý ju klienti opustili, je práve zverejnenie takýchto nepravdivých informácií vtlačí. Aj z uvedených dôvodov súdy judikovali, že postačuje objektívna spôsobilosť zásahu narušiť alebo ohroziť právo na ochranu dobrej povesti (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 9.11.2016, sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) I. ÚS 689/2014-35. Uvedenú námietka žalovaného v I. rade tak považujú za bezpredmetnú a účelovú. Uverejnením nepravdivých a ničím nepodložených obvinení o nich, keď sa mali podľa výrokov uvedených v článku dopustiť protispoločenskej, ba až protiprávnej činnosti, došlo k ich jednoznačnému znevažovaniu v očiach verejnosti i obchodných partnerov. V dôsledku uvedených skutočností bol jednoznačne založený aj nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch aj u žalobcov v 2., 3. rade. Zotrvali na odvolacom návrhu. 7. Žalovaný v II. rade sa k odvolaniu žalovaného v I. rade nevyjadril, odvolanie nepodal. 8. Žalovaný v I. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov v 1., 2., 3. rade uviedol, že títo v odvolaní opakovane tvrdili, že v článku „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“ boli nepravdivo obvinení z „protiprávnej (korupčnej) činnosti vo vzťahu k vrcholným predstaviteľom Vlády Slovenskej republiky.“ V tomto článku ale nie je uvedené žiadne obvinenie žalobcov v 1., 2., 3. rade z toho, že by sa dopustil konania, ktoré by malo povahu trestnej činnosti (korupcie), či inej protispoločenskej činnosti, pričom neobsahuje žiadne skutkové tvrdenie o tom, že sa žalobcovia v 1., 2., 3. rade dopustili voči vláde Slovenskej republiky alebo jej niektorému členovi trestného činu korupcie. Skutočnosť, že predmetný článok neobsahuje obvinenie žalobcov v 1., 2., 3. rade z „protiprávnej (korupčnej) činnosti vo vzťahu k vrcholným predstaviteľom Vlády Slovenskej republiky,“ je dostatočným základom na to, aby nároky, ktoré si všetci žalobcovia uplatnili v žalobe, boli v celom rozsahu zamietnuté ako nedôvodné. On môže niesť zodpovednosť iba za skutočný obsah ním zverejnených novinárskych prejavov a nie za účelovo vymyslenú konštrukciu žalobcov v 1., 2., 3. rade, ktorá nezodpovedá objektívnej realite. V uvedenom článku jeho autor vyslovuje kritický názor na rozhodnutie vlády Slovenskej republiky zakúpiť do výzbroje Ozbrojených síl Slovenskej republiky vrtuľníky UH-60M Black Hawk. Obsahom predmetného komentára je kritika nakladania s verejnými finančnými prostriedkami v súvislosti s nákupom týchto vrtuľníkov, obsahom predmetného článku je kritika vlády Slovenskej republiky v súvislosti s jej rozhodnutím zakúpiť pre Ozbrojené sily Slovenskej republiky vrtuľníky UH-60M Black Hawk. Predmetný článok nepredstavuje neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti žalobcov v 1., 2., 3. rade, keďže kritika vyslovená na adresu vlády Slovenskej republiky nie je, ani nemôže byť neprimeranou kritikou na adresu žalobcov v 1., 2., 3. rade. Kvalifikovanie kritiky orgánov verejnej moci ohľadne nakladania s verejnými finančnými prostriedkami pri verejných zákazkách ako neoprávneného zásahu do práv tretích osôb, ktoré sa priamo (ako dodávatelia), či nepriamo (ako subdodávatelia) podieľajú na dodávaní predmetu verejnej zákazky, je bezprecedentným zásahom do slobody prejavu garantovanej článkom 26 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto prístup by fakticky znemožnil realizáciu práva slobodne vyjadriť a šíriť kritické názory na postup subjektov verejnej správy pri verejných zákazkách (na nakladanie s verejnými finančnými prostriedkami), nakoľko dodávateľmi prác, tovarov a služieb v rámci verejných zákaziek sú v zásade vždy tretie osoby. Takáto prístup by bol v príkrom rozpore s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze sp.zn. IV. ÚS 107/2010, podľa ktorého je vecou verejnou všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií a tieto verejné záležitosti nielenže môžu, ale aj majú byť verejne posudzované. Keďže predmetný článok obsahoval kritiku orgánu verejnej moci ohľadne nakladania s verejnými finančnými prostriedkami a neobsahoval žiadne obvinenie žalobcov v 1., 2., 3. rade z protiprávnej (korupčnej) činnosti vo vzťahu k vrcholným predstaviteľom vlády, je rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby voči žalobcom v 2., 3. rade v konečnom dôsledku správne a zákonné. Naopak nesprávny a v rozpore so zákonom je napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým bolo žalobe žalobcu v 1. rade voči nemu vyhovené (túto skutočnosť napadol odvolaním). Žalobcovia v 1., 2., 3. rade v odvolaní uviedli, že súd prvej inštancie zjavne ignoroval rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 6.4.2010 vo veci Ruokainen c/a Fínsko, k čomu uvádza, že sa týka článku, ktorý obsahoval obvinenie hráčov bejzbalového tímu zo znásilnenia dievčaťa pri oslave víťazstva národného šampionátu. Na rozdiel od obsahu článku, ktorého sa týka prípad Ruokainen c/a Fínsko, predmetný článok neobsahuje obvinenie žalobcov v 1., 2., 3. rade zo žiadnej trestnej činnosti, ani z „protiprávnej (korupčnej) činnosti vo vzťahu k vrcholným predstaviteľom Vlády Slovenskej republiky,“ ako to účelovo a v rozpore s obsahom článku tvrdili žalobcovia v 1., 2., 3. rade. Ďalej poukázal na to, že využitie zákonných prostriedkov ochrany pred zásahom do dobrej povesti právnickej osoby predpokladá existenciu neoprávneného zásahu do dobrej povesti konkrétnej právnickej osoby. K neoprávnenému zásahu do dobrej povesti môže dôjsť jednak nepravdivým skutkovým tvrdením difamačného charakteru alebo zverejnením neprípustných hodnotiacich úsudkov o určitej osobe. Článok „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“ neobsahuje obvinenie žalobcov v 1., 2., 3. rade z „protiprávnej (korupčnej) činnosti vo vzťahu k vrcholným predstaviteľom Vlády Slovenskej republiky“ ako to v rozpore s obsahom predmetného článku tvrdili. Predmetný článok neobsahuje skutkové tvrdenie o tom, že by žalobcovia v 1., 2., 3. rade vo vzťahu k predstaviteľom verejnej moci konali spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom, tzn. protiprávne, a preto nedošlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcov v 1., 2., 3. rade, ktorý je predpokladom úspešného využitia prostriedkov ochrany podľa § 19b ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka. Zotrval na svojom odvolacom návrhu. 9. Žalovaný v II. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov v 1., 2., 3. rade sa stotožnil s výrokmi VI., VII., VIII., X. napadnutého rozsudku, ktorý považuje za zákonný a vecne správny. Súhlasil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v častiach týkajúcich sa zamietnutia žaloby voči nemu ako aj voči žalobcom v 2., 3. rade. Nestotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku ohľadne hodnotenia sporného článku ako neoprávneného zásahu do práv žalobcu v 1. rade. K nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie poukázal na ústne a písomné vyjadrenia, pričom sa stotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že za články zverejnené v tlači, resp. na spravodajských portáloch v sieti internet, zodpovedá v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 167/2008 Z.z. vydavateľ, resp. podľa zákona č. 22/2004 Z.z. poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti. V posudzovanom prípade ide vždy o osobu výlučne žalovaného v I. rade, on poskytol text sporného článku na zverejnenie žalovanému v I. rade a nemal možnosť ovplyvniť článok, ktorého je autorom, a to či bude skutočne zverejnený v tlači alebo prostredníctvom internetového portálu a nerozhoduje o zverejnení textu, jeho grafickej úprave alebo umiestnení. Sám sporný článok nerozširoval a nesprístupnil čitateľskej verejnosti, iba poskytol žalovanému v I. rade text a právo tento text zverejniť. V tejto súvislosti je zjavne nesprávny (ba až absurdný) názor žalobcov v 1., 2., 3. rade v ich odvolaní, že použil žalovaného v I. rade na zverejnenie svojho článku, pretože nekorešponduje s objektívnou realitou v posudzovanej veci, ani bežným postupom pri vydávaní tlače. Žalobcovia v 1., 2., 3. rade poukázali na skutočnosť, že práve zverejnenie sporného textu a sprístupnenie v ňom obsiahnutých informácií verejnosti je neoprávneným zásahom do ich práva na dobrú povesť. Ide o úkony, ktoré však nerealizoval a tak nemôže byť voči nemu vyvodzovaná občianskoprávna zodpovednosť za takýto potenciálny zásah. Namietol, že dve rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 406/2012-13 a sp.zn. II. ÚS 189/2010, na ktoré žalobcovia v 1., 2., 3. rade v odvolaní i vyjadreniach poukazovali sú dezinterpretované a zle citované. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č.k. I. ÚS 406/2012-13, odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, vo veci meritórne nerozhodoval a citácia, ktorú žalobcovia v 1., 2., 3. rade vo vyjadrení uviedli, je citáciou záverov krajského súdu z napadnutého rozsudku, ktoré sú prekonané novšou rozhodovacou praxou súdov, ktorá bola citovaná v jeho vyjadrení zo dňa 3.11.2016. Súdna prax už nehodnotí zodpovednosť vydavateľa a autorov textu výhradne na základe posúdenia existencie ich pracovnoprávneho vzťahu. Rozhodnutia slovenských ako i medzinárodných súdov akcentujú zodpovednosť vydavateľa ako šíriteľa informácií. Zodpovednosť novinára, autora textu, je redukovaná absolútnou redakčnou autoritou vydavateľa, ktorý sa rozhoduje o zverejnení určitého textu či už vtlačí alebo na internete. Koncepcia, ktorú obhajujú žalobcovia v 1., 2., 3. rade nemá zákonný podklad. Ak sa posudzuje zodpovednosť za informácie zverejnené v online priestore, prichádza do úvahy aj aplikácia § 6 zákona č. 22/2004 Z.z. o elektronickom obchode a o zmene a doplnení zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 284/2002 Z.z. Rovnako odkaz na rozhodnutie sp.zn. II. ÚS 189/2010 nie je správny, nakoľko citovaný text sa v náleze síce nachádza, ale skutkovo ide o zásadne odlišnú situáciu. Jeho je potrebné vo vzťahu k spornému článku posudzovať ako novinára, ktorý spoločne s vydavateľom požíva vyššiu mieru ochrany slobody prejavu v prípade diskusie o otázkach verejného záujmu. V uvedenom náleze sa pripúšťa diskusia o zodpovednosti osoby, ktorá primárne novinárovi poskytuje určité informácie, nerieši sa konflikt zodpovednosti medzi redaktorom (autorom textu) a vydavateľom, pričom sa ústavný súd nevyjadril k otázke zodpovednosti autora článkov. Vyslovene ako útok na základné práva a slobody možno vnímať apel žalobcov v 1., 2., 3. rade, aby boli braní na zodpovednosť najmä autori článkov, čo by ich v zásade nútilo k „autocenzúre“. Takéto zastrašovanie novinárov využívaním vyhrážok a tlaku voči osobe novinára nie je žiaduce v demokratickom a právnom štáte. Privilégiá tlače (novinárov) tak ako tieto boli počas desaťročí definované rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj Ústavný súdom Slovenskej republiky, by boli akceptáciou tejto premisy zásadne popreté. Tlač (novinári) by nebola viac schopná zastať svoju vitálnu funkciu v demokratickej spoločnosti. K otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcov v 1., 2., 3. rade sa vyjadril vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach, keď súdu prvej inštancie túto otázku posúdil správne, v súlade s právnymi predpismi. Opätovne zdôraznil, že označenie „Penta“ použité v spornom článku, nemôže bez ďalšieho zakladať aktívnu legitimáciu žalobcov v 2. a 3. rade. S ohľadom na to, že v povedomí slovenskej verejnosti je vnímaná len tzv. „skupina Penta“, nie je možné tvrdiť, že akýmkoľvek tvrdením vo vzťahu k „skupine Penta“ prišlo k zásahu do povesti žalobcov v 2. a 3. rade, ktorých slovenská verejnosť nijako nevníma a v zásade neeviduje vôbec ich existenciu. Ak nie je k žalobcom v 2. a 3. rade asociovaná vo verejnosti žiadna povesť, nie je možné túto akokoľvek znížiť. Žalobcovia v 1., 2., 3. rade v odvolaní konštruovali teóriu, že žalobcom v 2. a 3. rade je odopieraný postupom súdu prístup k spravodlivosti, s čím nesúhlasí. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobcovia v 2. a 3. rade nepožívajú v mieste kde bol šírený článok žiadnu povesť, tieto subjekty sú pre recipientov sporného článku v zásade neznáme. Ak článok referuje na skupinu „Penta“, nie je možné vyvodiť záver, že takouto referenciou sú mienení žalobcovia v 2. a 3. rade. Judikatúra, na ktorú odkazujú žalobcovia v 1., 2., 3. rade v odvolaní, nie na tento prípad aplikovateľná. K obsahu článku ďalej zdôraznil, že sporný článok bol kritikou nekoncepčného prístupu vlády k otázke nákupu vrtuľníkov. Článok reaguje na rozhodovanie o vynakladaní verejných prostriedkov a je jednoznačne príspevkom do diskusie o otázkach verejného záujmu. Žalobcovia v 1., 2., 3. rade vo vyjadrení podrobili špekulatívne hodnotiace úsudky z článku testu pravdivosti. Priemernému čitateľovi je jasné, že autor článku nemá dôkazy či ministrovi obrany volal predseda vlády. Z výrokov v článku nijako nevyplýva, že by „Penta“ (už vôbec nie žalobcovia) mali akýmkoľvek nezákonným spôsobom motivovať predsedu vlády k tomu, aby uskutočnil fiktívny telefonát ministrovi obrany. Prvý namietaný výrok nie je spôsobilý zasiahnuť do dobrej povesti žalobcov v 1., 2. a 3. rade, rovnako druhý výrok. Diskusia o tom, či skutočne bol tuniský tender podobný tomu slovenskému, nie je z pohľadu premetu konania podstatná. I napriek tomu zotrváva na názore, že oba tendre boli parametrami porovnateľné. Nie je možné v konaní posudzovať parafrázy výrokov urobené žalobcami v 1., 2., 3. rade, iba to čo bolo v texte napísané. V spornom článku sa objektívne nenachádza žiadne obvinenie žalobcov v 1., 2., 3. rade z korupcie. Podľa jeho názoru napádané výroky, okrem toho že sú vecné, primerané a skutkovo podložené, neboli spôsobilé neoprávneného zásahu do subjektívnych práv žalobcov v 1., 2., 3. rade, keďže neboli žiadnym spôsobom dehonestujúce. Jednoznačne z výrokov nie je možné vyvodzovať závery o zlom úmysle ich autora, ako ich vyvodzovali žalobcovia v 1., 2., 3. rade. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v prípade sporných výrokov ide o skutkové tvrdenia, pretože článok nie je reportážou, nemá prinášať skutkové tvrdenia pre čitateľov, je komentárom reflektujúcim širokú spoločenskú diskusiu o nákupe výzbroje pre armádu Slovenskej republiky. Žiaden zo sporných výrokov nie je spôsobilý neoprávnene zasiahnuť do práv žalobcov v 1., 2., 3. rade. V článku nie je nikde uvedené, že by sa žalobcovia (ktorýkoľvek z nich) dopustil nezákonného (nieto trestného) konania, resp. že by sa určite na dodávke vrtuľníkov obohatil. Odmietol tvrdenie, že článok, sporné výroky, sú „nevhodnou kritikou, neprimeranými hodnotiacimi úsudkami“. Súd prvej inštancie toto svoje tvrdenie oprel len o parafrázu sporných výrokov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva v čom mali sporné výroky porušiť platné právo. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 10. Žalobcovia v 1., 2., 3. rade vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v II. rade k ich odvolaniu uviedli, že sa pridržiavajú svojho odvolania, stotožňujú sa s napadnutým rozsudkom a argumentáciou súdu prvej inštancie v tej časti, v ktorej vyhovel žalobcovi v 1. rade, pričom mali za to, že zverejnením článku došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu dobrej povesti aj v prípade žalobcov v 2. a 3. rade. Nesúhlasili s tvrdeniami žalovaného v II. rade uvedenými v jeho vyjadrení. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v II. rade znova poukázali na ustanovenie § 5 ods. 1 tlačového zákona, teda, aby mali osoby dotknuté obsahom tlače vždy ľahko identifikovateľný zodpovedný subjekt, t.j. vydavateľa, pričom predmetné ustanovenie a priori nevylučuje zodpovednosť samotných autorov za svoje výroky. Predmetný záver podporuje aj skutočnosť, že pokiaľ dôjde zverejnením článku k spáchaniu trestného činu, napríklad ohovárania podľa ustanovenia § 373 Trestného zákona, trestne zodpovedným bude v prvom rade autor samotného článku, nie vydavateľ. Rovnako ani ustanovenia zákona o elektronickom obchode žiadnym spôsobom nezbavujú zodpovednosti autora informácií ako pôvodcu zásahu. Zotrvali na doteraz prezentovanom názore, že v predmetnom prípade žalovaný v II. rade ako slobodne pôsobiaci autor použil žalovaného v I. rade ako vydavateľa na publikovanie svojho článku. Žalovaný v I. rade ako vydavateľ bol použitý žalovaným v II. rade na zverejnenie svojho článku. Uvedené vyplýva z rozdielu medzi publikovaním článkov, ktorých autorom je zamestnanec ako osoba závislá od vydavateľa, od publikovania článkov žalovaným v II. rade ako slobodne pôsobiacim autorom. V súvislosti s judikatúrou súdov týkajúcou sa zodpovednosti autorov článkov uviedli, že žalovaný v II. rade vo svojom vyjadrení opomenul uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa v uznesení zo dňa 22.8.2012 sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) I. ÚS 406/2012-13, s názorom krajského súdu stotožnil, pričom im nie je známy prípad, ktorým by Ústavný súd Slovenskej republiky svoj právny názor zmenil. V prípade rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.1.2011, sp.zn. II. ÚS 189/2010 poukázali na to, že pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky nevylučuje zodpovednosť osoby, ktorá iba poskytla vydavateľovi tlače informácie, o to viac musí byť daná zodpovednosť samotného autora, ktorý vydavateľovi poskytol celý článok (a minori ad maius-ak má zodpovednosť poskytovateľ informácií, tým skôr zodpovedá autor článku). Navyše, v prípade rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) 4 Cdo 68/2014, na ktorý sa odvolával v konaní žalovaný v II. rade, je ojedinelý prípad a nemožno vôbec hovoriť o akejkoľvek rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nesúhlasili s tým, že by bola judikatúra, na ktorú v konaní poukázali, prekonaná. Žalovaný v II. rade ďalej vo vyjadrení uviedol, že ich apel na zvýšenú zodpovednosť autorov článkov za ich výroky uverejnené v tlači a na internete je nutné považovať za „útok na základné práva a slobody, resp. za zastrašovanie novinárov využívaním vyhrážok a tlaku voči osobe novinára, ktoré nie je žiaduce v demokratickom a právnom štáte“. Takéto hodnotenie je však prehnané a nezodpovedá stavu danej veci. Podľa ich názoru je nutné, aby za články, ktorých autori nie sú zamestnancami vydavateľstiev, zodpovedali aj samotní autori, nakoľko ich to bude nútiť k väčšej zodpovednosti a nebudú sa môcť beztrestne skrývať iba za to, že „článok predsa publikoval vydavateľ, takže ja ako autor nenesiem žiadnu zodpovednosť.“ Sloboda jednotlivca (t.j. aj slova) je determinovaná slobodou ostatných jednotlivcov, a preto aby spoločnosť neupadla do stavu neslobody, je potrebné nájsť vyvážený stav oboch týchto slobôd (slobody slova a slobôd tých, o ktorých sa píše). Jedným z nástrojov na dosiahnutie takéhoto rovnovážneho stavu (v záujme zachovania takýchto slobôd), je aj individuálna zodpovednosť. Miera slobody každého spoločenstva sa odvodzuje aj od miery zodpovednosti jeho členov. Ich argumentácia apeluje na zodpovednosť, nie na cenzúru. K svojej aktívnej vecnej legitimácii dodali, že žalovaný v II. rade sa v tejto otázke odvolával na svoje predošlé vyjadrenia a mal za to, že súd prvej inštancie chýbajúcu aktívnu legitimáciu žalobcov v 2. a 3. rade posúdil v rozsudku správne, v súlade s právnymi predpismi. Podľa názoru žalovaného v II. rade je v slovenskej verejnosti vnímaná len tzv. „skupina Penta“ a nie je možné tvrdiť, že akýmkoľvek výrokom vo vzťahu k „skupine Penta“ dôjde k zásahu do dobrej povesti žalobcov v 2. a 3. rade, ktorých slovenská verejnosť nijako nevníma a v zásade neeviduje ani ich existenciu. Takúto argumentáciu považujú za absolútne neprípustnú. Výkladom prezentovaným žalovaným v II. rade by totižto boli de facto zbavení akejkoľvek možnosti domáhať sa práv na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, na základe čoho by napríklad žalovaní mohli o žalobcoch písať rôzne nepravdivé a obviňujúce informácie bez toho, aby sa mohli domáhať ochrany svojich práv na súde. Z článku pritom bolo každému zrejmé, o akú „skupinu Penta“ ide, keďže sa v ňom jednoznačne uvádza spojenie Penty so spoločnosťou AERO Vodochody, t.j. so žalobcom v 1. rade, pričom je verejne známou skutočnosťou, že žalobca v 1. rade patrí do portfólia finančnej skupiny Penta. Vo svojom odvolaní dostatočne odôvodnili prečo je nutné považovať rozsudok v predmetnej časti za nesprávny, zmätočný, arbitrárny a navyše aj v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. K obsahu článku dodali, že aj v súvislosti s posúdením obsahu článkov sa žalovaný v II. rade pridržiaval svojich doterajších vyjadrení. Mal za to, že žiaden zo sporných výrokov nie je spôsobilý neoprávnene zasiahnuť do ich práv, keď podľa jeho názoru nie je nikde v článku uvedené, že by sa dopustili nezákonného (nieto trestného) konania, resp. že by sa na dodávke vrtuľníkov obohatili. Článok mal totižto predstavovať kritiku nekoncepčného prístupu vlády k otázke nákupu vrtuľníkov. S takýmto názorom žalovaného v II. rade sa nestotožňujú, pretože tak ako správne poukázal aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, hoci hlavnou tému napádaného článku bola polemika o neexistencii konceptu postupu pri investíciách do výzbroje ozbrojených síl Slovenskej republiky, žalovaní v I., II. rade do takejto kritiky vlády Slovenskej republiky neoprávnene a bez akéhokoľvek skutkového základu zatiahli žalobcu v 1. rade a podľa ich názoru aj žalobcov v 2. a 3. rade. V zmysle celkového kontextu článku pritom bolo zrejmé, že dôvodom nákupu vrtuľníkov BlackHawk, mal byť ich záujem neoprávneného získania majetkového prospechu, za týmto účelom mohli závažným protispoločenským (korupčným) spôsobom pôsobiť na predsedu vlády Slovenskej republiky (prípadne iných úradníkov). Nestotožnili sa preto s názorom žalovaného v II. rade uvedenom v jeho vyjadrení, že by predmetné výroky neboli vo vzťahu k nim žiadnym spôsobom dehonestujúce. Prvoinštančný súd totiž v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že takéto výroky už prekračujú akúkoľvek slobodu slova, keďže vôbec nesúvisia s predmetnou témou a zo strany žalovaných v I., II. rade boli zjavne zverejnené len za účelom vyvolania senzácie a zvýšenia atraktívnosti článku u čitateľov. Napádané výroky tak jednoznačne predstavujú ich neoprávnenú kritiku, na ktorú nemal autor článku žiaden skutkový základ. Zotrvali na svojom odvolacom návrhu. 11. V odvolacom konaní nastala podstatná právna skutočnosť, a síce spoločnosť MAFRA Slovakia, a.s., IČO: 31 333 524, Bratislava, Nobelova č. 34, zanikla dňa 31.12.2019 v dôsledku zlúčenia. Jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť MAFRA Slovakia, a.s., IČO: 51 904 446, Bratislava, Nobelova č. 34. 12. Postupom podľa ustanovenia § 64 veta prvá C.s.p. [zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.)], podľa ktorého ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom, nadväzne tiež na ustanovenie § 470 ods. l, ods. 2, § 378 ods. l C.s.p., odvolací súd rozhodol tak, že v konaní pokračuje s právnym nástupcom žalovaného v I. rade označeného vo výroku tohto uznesenia. Keďže pôvodný žalovaný v I. rade zanikol s právnym nástupcom, nemožno postupovať podľa ustanovenia § 378 ods. l, § 64 veta druhá C.s.p. (konanie zastaviť). 13. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nemožno potvrdiť ani zmeniť. 14. V danom spore sa žalobcovia v 1., 2., 3. rade domáhajú žalobou ochrany pred neoprávneným zásahom zo strany žalovaných v I., II. rade do ich dobrej povesti na tom skutkovom základe, že dňa 7.-10.5.2015 bol v denníku Hospodárske noviny a na internetovej stránke http://komentare.hnonline.sk/ komentare-167/ako zlikvidovat-vlastnú-armadu-754130 <http://komentare.hnonline.sk/komentare-167/ ako%20zlikvidovat-vlastnú-armadu-754130>, zverejnený článok s názvom „Ako zlikvidovať vlastnú armádu“, pričom žalovaný v I. rade je vydavateľom uvedeného denníka, spravuje uvedenú internetovú stránku a žalovaný v II. rade je autorom tohto článku. Predmetom konania boli nasledovné výroky: 1. „Skutočný motív tohto nekoncepčného nákupu je možno iný. Firma AeroVodochody je subdodávateľom pre výrobcu Black Hawkov-firmu Sikorsky. Aero patrí Pente. Je možné, že jedného rána zazvonil ministrovi Glváčovi telefón a hlas podobný premiérovi oznámil: „Penta chce zvýšiť objem subdodávok pre Sikorsky, treba to podporiť nejakým nákupom. Vybav to.“; 2. Celý rozdiel medzi cenou „holých“ strojov a finálnou však na rozdiel od tuniského tendra tvorí logistické zabezpečenie, výcvik a servis. Priestor na korupciu je presne tu. Tieto služby totiž bežne dodávajú privátni kontraktori. Logicky je najväčším favoritom Aero. A teda Penta.“ Odvolací súd poukazuje na to, že ochrana dobrej povesti je takpovediac ochranou osobnosti právnickej osoby. Chráni pred neoprávnenými zásahmi do povedomia verejnosti o právnickej osobe. Dobrá povesť je právnou kategóriou, abstraktným pojmom. Dobrou povesťou disponuje každá právnická osoba bez ohľadu na to, či ide o globálnu korporáciu využívajúcu detskú prácu alebo o neziskovú organizáciu sledujúcu ušľachtilé zámery. Konkrétne konanie právnickej osoby, ktoré v očiach jej zmluvných partnerov alebo verejnosti spochybňuje jej dôveryhodnosť (neplnenie zmluvných či zákonných povinností), sa však prejaví pri postihovaní vyjadrení, ktoré môžu predstavovať zásah do jej dobrej povesti. Zásah do dobrej povesti môže predstavovať v zásade každé neoprávnené alebo nesprávne tvrdenie o právnickej osobe, napríklad očierňujúce vyhlásenie. Nie je vylúčené, že za zásah do dobrej povesti sa bude považovať aj pravdivé vyhlásenie o právnickej osobe. Vždy však musí ísť o zásah takej intenzity, ktorú už nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. V sporoch o ochranu dobrej povesti sa vyvažuje záujem na ochrane dobrej povesti na jednej strane a sloboda prejavu na strane druhej. Podobne ako subjekty verejného záujmu, aj právnické osoby verejného práva, alebo právnické osoby s majetkovou účasťou štátu či inej verejnoprávnej korporácie by mali strpieť vyššiu mieru kritiky ako bežné právnické osoby súkromného práva. Pri strete dvoch základných práv, a to práva na ochranu dobrej povesti a práva na slobodu prejavu, treba zohľadniť všetky rozhodujúce konkrétne okolnosti daného prípadu, že sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca a preto sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované za neškodné alebo za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú a aj nadnesené a zveličujúce názory a že fyzické i právnické osoby majú v rámci slobody prejavu právo verejne (teda aj tlačou) vyslovovať svoje názory na hospodárenie obchodnej spoločnosti, v ktorej má účasť aj štát (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.9.2009 sp.zn. 4 Cdo 212/2007). 15. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalovaný v I. rade neoprávnene zasiahol do dobrej povesti žalobcu v I. rade, že je povinný odstrániť zo svojej internetovej stránky predmetný článok, zdržať sa zverejnenia tohto článku, ako aj ospravedlniť sa žalobcovi v I. rade a zaplatiť mu primerané zadosťučinenie v peniazoch (výroky I. až V. napadnutého rozsudku), pretože považuje tento jeho záver za predčasný, nakoľko neskúmal, či má žalobca v 1.rade v konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Sám v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v bode 23. konštatoval, že v predmetnom článku nebola presná špecifikácia uvedenej firmy, t.j. žalobcu v 1. rade, keď v predmetnom článku sa spomína iba spoločnosť „Aero Vodochody“ (obdobne ako spoločnosť „Penta“). Z obchodného registra Českej republiky odvolací súd zistil, že okrem žalobcu v 1. rade, je zapísaná v tomto registri aj spoločnosť Aero Vodochody, a.s. IČO: 000 10 545, Odolená Voda, Dolínek č. 250, U Letište č. 374, ktorá mala v predmete podnikania aj vykonávanie zahraničného obchodu s vojenským materiálom v rozsahu povolenia vydaného podľa zákona č. 38/1994 Sb. od 28.9.1999 do 17.4.2019. Žalobca v 1. rade má v predmete podnikania, okrem iného, zapísané od 12.2.2013 vykonávanie zahraničného obchodu s vojenským materiálom. Z uvedeného je zrejmé, že v čase uverejnenia predmetného článku (v dňoch 7.-10.2015) existovali dve spoločnosti, ktoré mali v predmete podnikania vykonávanie zahraničného obchodu s vojenským materiálom, z dôvodu ktorého nie je zrejmé, či žalobca v 1. rade je subjektom, ktorý bol dotknutý na svojej dobrej povesti zo strany porušiteľa, t.j. či je v konaní aktívne vecne legitimovaný. Z tohto dôvodu sa odvolací súd nezaoberal odvolacími námietkami žalovaného v I. rade týkajúce sa čiastočného vyhovenia žalobe vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade. 16. Bolo potrebné sa stotožniť s odvolacou námietkou žalobcov v 1., 2., 3. rade, že napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba žalobcov v 2., 3. rade zamietnutá, je zmätočný, arbitrárny a nepreskúmateľný, pretože z jeho odôvodnenia nie sú zrejmé dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu žalobcov v 2., 3. rade zamietol. Prvoinštnačný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nevysvetlil prečo nepovažoval žalobcov v 2., 3. rade za aktívne vecne legitimovaných v danom spore, keď iba uviedol, že o nich nebola žiadna zmienka v predmetnom článku, že je v ňom označená iba „Penta“, a že s ohľadom na miesto ich sídla (Jersey) je pochybné, že by článok mohol mať akýkoľvek vplyv na ich dobrú povesť, pričom slovenská verejnosť nijako nevníma a neeviduje, aj vzhľadom na ich sídlo pôsobenia, ich existenciu, na Slovensku k nim nie je asociovaná vo verejnosti žiadna povesť. Odvolací súd poukazuje na to, že všeobecný pojem „Penta“ má v našom priestore ustálený zmysel, ide o investičnú firmu, ktorá je v slovenských médiách neustále predmetom úvah, analýz, komentárov. Má svoju obsiahlu položku v slovenskej verzii wikipédie, prevádzkuje vlastnú internetovú stránku, kde je dostatočne vysvetlená jej štruktúra a presné označenie žalobcov v 2., 3. rade. Realita je úplne opačná, než uvádza súd prvej inštancie, totiž existuje len veľmi málo obchodných spoločností, ktoré by verejnosť v Slovenskej republike vnímala a evidovala viac než žalobcov v 2., 3. rade, pričom ich povesť je často diskutovanou témou. Z tohto pohľadu pôsobí záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia v 2., 3. rade nie sú vnímaní v slovenskej spoločnosti, v podstate absurdný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého strana sporu je subjektom práva (povinnosti), ktoré je predmetom konania. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotného oprávnenia, nie je nositeľom hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide. Či je tu nedostatok vecnej legitimácie, sa ukáže v samotnom konaní. Môže sa stať že žalobu podá osoba, ktorá síce tvrdí svoje hmotne právne oprávnenie, ale jeho nositeľom nie je. Nejde teda o otázku okruhu strán sporu (stranou sporu sú žalobca a žalovaný, § 90 O.s.p., § 60 C.s.p.), ale o to, či strany sporu sú tými stranami, ktoré podľa hmotného práva správne mali a mohli žalovať, prípadne ktorí mali a mohli byť podľa hmotného práva žalovaní. Ide o otázku vecnej-aktívnej a pasívnej legitimácie. Ak teda nebola aktívne alebo pasívne legitimovaná strana sporu, žaloba sa zamietne; nedostatok vecnej legitimácie nie je dôvodom na zastavenie konania. 17. Odvolací súd preto po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je v uvedenej časti nepreskúmateľný, pretože z jeho odôvodnenia nie je možné zistiť akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, keď absentuje aj náležité zhodnotenie skutkového stavu podľa zákonných ustanovení, ktoré použil, z dôvodu ktorého nie je možné posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a je dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z citovaného ustanovenia vyplýva predovšetkým požiadavka, aby odôvodnenie rozhodnutia obsahovalo okrem iného jasné a výstižné vysvetlenie toho, ktoré skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, tzn. že je povinnosťou súdu do záveru rozsudku o zistenom skutkovom stave veci (skutkovej vety) premietnuť, ktorý záver stručne vyjadruje zistený skutkový stav veci a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie veci. Odvolací súd uvádza, že zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutí je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j. musí byť preskúmateľné. 18. Argumentáciu žalobcov v 1., 2., 3. rade uvedenú v ich odvolaní ohľadne nesprávneho právneho posúdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v II. rade odvolací súd vyhodnotil ako dôvodnú, pretože právny záver prvoinštančného súdu uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalovaný v II. rade ako autor článku nebol zamestnancom žalovaného v I. rade, nekonal v rámci plnenia úloh žalovaného v I. rade, resp. na jeho pokyn, konal slobodne a nezávisle, článok publikoval vydavateľ, je nedostatočný (bod 27.), keď sa vôbec nevysporiadal s rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukazovali všetci žalobcovia a žalovaný v II. rade v súvislosti s pasívnou vecnou legitimáciou žalovaného v II. rade, z dôvodu ktorého je tak napadnutý rozsudok aj v tejto časti nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie poukázal iba na tlačový zákon (ustanovenie § 5 ods. 1), ale žalobcovia v 1., 2., 3. rade sa domáhajú ochrany dobrej povesti v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Odvolací súd dáva do pozornosti aj tú skutočnosť, že žalovaný v II. rade nebol riadne v žalobe identifikovaný, keď bol nesprávne uvedený jeho dátum narodenia. Aj napriek tomu, že pri výsluchu žalovaného v II. na pojednávaní konanom dňa 15.11.2016 (č.l. 260 spisu), prvoinštančný súd zistil správny dátum narodenia žalovaného v II. rade (29.10.1974), konal ďalej a rozhodol vo vzťahu k žalovanému v II. s dátumom narodenia 21.10.1974. Prvoinštančný súd sa tak vôbec nezaoberal podstatnou otázkou, a to, či sú dané v predmetnom konaní podmienky konania, či konaniu v prejednávanej veci nebráni nedostatok spôsobilosti žalovaného v II. rade byť stranou sporu. Ak sa súd prvej inštancie týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal a napriek tomu vo veci rozhodol, rozhodol tak predčasne. 19. Odvolací súd preto zo všetkých uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, vrátane výrokov o náhrade trov konania a vrátil mu vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p.). Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní odstrániť nejasnosti v označení žalovaného v II. rade za aktívnej účasti všetkých žalobcov, znova skúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov v 1., 2., 3. rade, pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v II. rade v prípade odstránenia nejasnosti v jeho označení, a ak dospeje k záveru, že strany sporu sú aktívne a pasívne vecne legitimované, za ich aktívnej účasti doplní dokazovanie, ak táto potreba vyvstane, vykonané dôkazy vyhodnotí v súlade s ust. § 191 ods. 1 C.s.p., rozhodne v súlade s ustanovením § 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodí záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami, vyplývajúcimi z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.). 20. V novom rozhodnutí rozhodne opätovne o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie vrátane trov konania vzniknutých stranám v konaní pred odvolacím súdom (§ 396 ods. 1, ods. 3, § 255 a nasl. C.s.p.). 21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).