Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/210/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618201964 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1618201964.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Žilina, Hodžova č. 11, proti žalovanému: Q. J. , narodený dňa X.X.XXXX, trvale bytom D. č. XX, o zaplatenie sumy 1.592,24 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 29. apríla 2019, č.k. 32 Csp 163/2018-64, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 29. apríla 2019, č.k. 32 Csp 163/2018-64, vo výroku I., ktorým povolil žalovanému zaplatiť priznané sumy a príslušenstvo v pravidelných mesačných splátkach po 45,- € vždy k 25. dňu v mesiaci počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie so zaplatením čo i len jednej splátky bude mať za následok splatnosť celého dlhu, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 29.4.2019, č.k. 32 Csp 163/2018-64, I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.592,24 €, úrok v sume 70,18 €, úrok z omeškania v sume 0,80 €, poplatok v sume 1,46 €, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.662,42 € od 26.5.2018 do zaplatenia, všetko v pravidelných mesačných splátkach po 45,- € mesačne, vždy k 25. dňu v mesiaci počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie so zaplatením čo i len jednej splátky, bude mať za následok splatnosť celého dlhu; II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol; III. žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 25.6.2018, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.592,24 € spolu s nezaplatenými úrokmi v sume 70,18 €, úrokmi z omeškania v sume 0,80 €, poplatkami za poistenie v sume 1,46 €, úrokmi vo výške 12,90 % p.a. z nezaplatenej istiny od 26.5.2018 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % p.a. z nezaplatenej istiny a nezaplatených zmluvných úrokov od 26.5.2018 do zaplatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 25.9.2014 uzavrel so žalovaným úverovú zmluvu č. XXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 2.000,- €. Poskytnutý úver sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach s tým, že úver bol povinný splatiť do 20.9.2024. Po vyčerpaní úveru žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti, a preto ho listom zo dňa 25.5.2018 vyzval na predčasné splatenie poskytnutého úveru. Ku dňu zosplatnenia predstavovala jeho pohľadávka sumu 1.724,68 €, ktorá bola tvorená nezaplatenou istinou v sume 1.592,24 €, úrokmi v sume 70,18 €, úrokmi z omeškania v sume 0,80 €, poplatkami za poistenie v sume 1,46 € a poplatkami v sume 60,- €, ktoré si však neuplatňuje. Istina a nezaplatené úroky sú odo dňa 26.5.2018 sankcionované úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne. Zároveň si uplatňuje právo na zaplatenie úrokov z poskytnutej sumy istiny až do jej zaplatenia v zmluvne dohodnutej výške 12,90 % p.a. 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa nedostavil žalobca, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a žiadal konať v jeho neprítomnosti, vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, na základe čoho mal preukázaný nasledovný skutkový stav. Žalovaný uviedol, že úver splácal žalobcovi dovtedy, kým popri invalidnom dôchodku aj pracoval, zo zdravotných dôvodov už pracovať nemôže, jeho jediným príjmom je invalidný dôchodok vo výške 174,20 €, z dôvodu ktorého požiadal o možnosť splácať dlh v čo najnižších splátkach. Zo zmluvy zo dňa 25.9.2014 zistil, že žalobca dohodol so žalovaným poskytnutie úveru vo výške 2.000,- €, s úrokovou sadzbou 12,90 % p.a., poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 100,- €, výškou mesačnej splátky v sume 29,92 €, termínom splatnosti prvej splátky dňa 20.10.2014 a počtom splátok 120, vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca. RPMN bola vo výške 15,40 %, priemerná RPMN vo výške 16,81 %. Celková čiastka, ktorú sa zaviazal žalovaný zaplatiť bola v sume 3.690,40 €. Z listu „Opakované upozornenie“ zo dňa 22.3.2018 adresovaného žalovanému vyplýva, že žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške 91,43 € do 27.3.2018 a výzvy na predčasné splatenie úveru zo dňa 25.5.2018, že žalobca oznámil žalovanému, že napriek opakovaným výzvam a upozorneniam neplní svoje zmluvné povinnosti z uvedenej úverovej zmluvy. Na základe toho žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a žiadal žalovaného zaplatiť sumu 1.724,68 € s príslušenstvom najneskôr do dňa 4.6.2018. Z predloženého prehľadu splácania zistil, že žalovaný na dlh do zosplatnenia uhradil sumu 1.226,- €, po zosplatnení nevykonal žiadne úhrady. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 5, ods. 9, § 54 ods. 2, § 565, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 písm. a/, d/, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 232 ods. 3 C.s.p., § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a dôvodil dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o úvere č. XXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver v sume 2.000,- €. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splatiť v 120 mesačných splátkach po 29,92 €, termín splatnosti prvej splátky bol ku dňu 20.10.2014, konečný termín splatnosti ku dňu 20.9.2024, pričom jednotlivé splátky boli splatné vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci s úrokovou sadzbou vo výške 12,90 % ročne, RPMN vo výške 15,40 %, priemernou RPMN vo výške 16,81 %. Predmetom konania bol záväzok žalovaného, ktorý vznikol z uvedenej zmluvy. Žalobca bol od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaný v postavení spotrebiteľa, keď predmetná zmluva je zároveň spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Podľa jeho názoru uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak, príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, takže nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Uzavretú zmluvu podriadil aj pod právny režim zákona č. 129/2010 Z.z., keďže spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona rozumie okrem iného i dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru. Pokiaľ ide o spornú zmluvu, žalovaný má s poukazom na § 2 písm. a/ citovaného zákona postavenie spotrebiteľa, nakoľko v konaní nebolo žalobcom tvrdené, ani preukazované, že žalovanému bol úver poskytnutý na výkon povolania resp. podnikania a žalobca má s poukazom na § 2 písm. b/ citovaného zákona postavenie veriteľa, keďže do právneho vzťahu so žalovaným vstupoval ako právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol posúdený ako spotrebiteľský a podradený pod režim zákona č. 129/2010 Z.z., podrobil uzavretú zmluvu súdnej kontrole v otázke splnenia zákonných podmienok uzavretia zmluvy v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a žiadne pochybenie nezistil. Dospel ďalej k záveru, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, keď predmetná zmluva má písomnú formu a obsahuje i osobitné náležitosti stanovené zákonom. Žalobca úver zosplatnil dňa 25.5.2018 potom, ako bol žalovaný v omeškaní so splátkami úveru a k splateniu dlžného zostatku bol žalobcom vyzvaný v lehote do 27.3.2018. Z textu výzvy zo dňa 22.3.2018 vyplýva, že žalobca žalovaného vyzýval na plnenie si jeho povinností a upozornil ho na uplatnenie si svojho práva (§ 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka), preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu v sume 1.592,24 €. Žalobcovi priznal aj nárok na zaplatenie vyčíslených úrokov v sume 70,18 € a poplatku za poistenie v sume 1,46 €, pretože mal preukázané, že žalovaný na úrokoch a poplatku do dňa zosplatnenia bol uvedenú sumu dlžný a žalovaný tento nárok žalobcu ani nesporoval. Ďalej dôvodil tým, že žalobu v časti o zaplatenie zmluvného úroku vo výške 12,90 % ročne, ktorý si uplatnil žalobca z nezaplatenej istiny odo dňa 26.5.2018 do zaplatenia, zamietol, nakoľko bolo preukázané, že strany si dojednali zmluvný úrok vo výške 12,90 % ako fixný do doby splatnosti úveru, ale žalobca v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, podľa jeho názoru žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Vychádzal pritom z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.9.2012, sp.zn. IV. ÚS 476/2012, v zmysle ktorého ústavný súd odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami sporu. Dodal, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Stav výhody splátok je obvyklý a teda justifikuje nárok veriteľa na úroky, ako cenu dočasne „obetovaných“ peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto zásadnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Takýto stav nemôže pripustiť, pretože by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na to, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorázovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru, tak s týmto stavom sa spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením dlžnej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2, resp. podľa § 53 ods. 1, ods. 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Povedané inak, v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka (porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) 4 Obo 143/98, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 476/2012). Preštudoval si aj množstvo rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, na ktoré poukázal žalobca, avšak s ich závermi sa nestotožnil, naopak odkázal na stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.3.2019, č. 1/2019, podľa ktorého „v prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi“ (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6 Co 56/2018). S poukazom na ustanovenie § 232 ods. 3 C.s.p. a nepriaznivú finančnú situáciu na strane žalovaného, ktorý je invalidným dôchodcom a jeho jediným príjmom je invalidný dôchodok vo výške 174,20 € i skutočnosť, že týmto spôsobom bude istina pohľadávky zaplatená v primeranej lehote (do 36 mesiacov), ktorá neohrozí záujmy žalobcu, povolil žalovanému dlh splatiť v splátkach po 45,00 € mesačne pod hrozbou straty výhody splátok. 3.2. Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.662,42 €, t.j. istiny a zmluvných úrokov z úveru, počítaný od 26.5.2018 (deň nasledujúci po vyhlásení predčasnej splatnosti) do zaplatenia. Žalobcovi zároveň priznal aj vyčíslené úroky z omeškania vo výške 0,80 €, ktoré si žalobca vyčíslil do dňa zosplatnenia, nakoľko žalovaný bol preukázateľne v omeškaní s plnením jeho peňažného dlhu. 3.3. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. Pri určovaní pomeru úspechu a neúspechu strán v konaní vychádzal len z uplatnenej istiny, ktorá bola v celom rozsahu žalobcovi priznaná, takže mal žalobca plný úspech vo veci, z dôvodu ktorého mu vznikol nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 4. Proti tomuto rozsudku vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.592,24 €, úrok v sume 70,18 €, úrok z omeškania v sume 0,80 €, poplatok v sume 1,46 €, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.662,42 € od 26.5.2018 do zaplatenia, všetko v pravidelných mesačných splátkach po 45,- € mesačne, vždy k 25. dňu v mesiaci, počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie so zaplatením čo i len jednej splátky, bude mať za následok splatnosť celého dlhu, výlučne v rozsahu, ktorým povolil žalovanému zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom v splátkach, podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nestotožnil sa s argumentáciou prvoinštančného súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o povolení zaplatiť priznané sumy a príslušenstvo žalovanému v splátkach s poukazom na ustanovenie § 232 ods. 3 C.s.p. a vzhľadom na jeho nepriaznivú finančnú situáciu. Uviedol, že zákon explicitne podmieňuje alternáciu dĺžky paričnej lehoty odôvodnenosťou prípadu, t.j. súd nemôže určiť dlhšiu lehotu bez relevantných skutkových tvrdení podložených zodpovedajúcimi dôkazmi. Bez ďalšieho, najmä bez dôkazov komplexne objektivizujúcich majetkovú situáciu žalovaného, nebola splnená podmienka odôvodnenosti pre určenie dlhšej paričnej lehoty a súd prvej inštancie priznaním možnosti splátok postupoval nad zákonom dovolený rozsah, keď bol pri svojom rozhodovaní odkázaný na dôkazmi nepodložené tvrdenia žalovaného o jeho finančnej situácii. Aj preto má za to, že posúdenie finančných možností žalovaného pre účely úhrady dlžnej pohľadávky by malo byť súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia, kedy dôjde jednak k dôslednému zisteniu majetku žalovaného a jednak k voľbe najvhodnejšieho spôsobu výkonu rozhodnutia. Pritom pre posúdenie vymožiteľnosti pohľadávky a voľbu vhodného spôsobu jej vymoženia nebude rozhodujúci iba príjem, ale celkové majetkové pomery povinného. Poukázal na to, že rozhodnutie súdu musí byť spravodlivé a nemôže výrazne zvýhodňovať jednu zo strán na úkor druhej a tak prvoinštančný súd svojim rozhodnutím de facto úplne poprel nielen účinky predčasného zosplatnenia úveru, ale aj účel celého súdneho konania. K posúdeniu samotných okolností prípadu má za to, že prvoinštančný súd nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa možností žalovaného uhradiť dlžnú pohľadávku. Zákon explicitne podmieňuje alternáciu dĺžky paričnej lehoty odôvodnenosťou prípadu, teda súd nemôže určiť dlhšiu lehotu bez relevantných skutkových tvrdení podložených zodpovedajúcimi dôkazmi. Z vykonaného dokazovania vo veci súd prvej inštancie nemohol adekvátnym spôsobom posúdiť komplexné pomery žalovaného, pričom sa vôbec nezaoberal majetkovými pomermi žalovaného, svoje zistenia obmedzil výlučne na uvedenie, že zo zdravotných dôvodov nemôže pracovať a jeho jediným príjmom je invalidný dôchodok bez jeho ďalšieho preukazovania, pričom na preukázanie pomerov žalovaného nevykonal žiadne dokazovanie. Posúdenie finančných možností žalovaného pre účely úhrady dlžnej pohľadávky by malo byť súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia, kedy dôjde jednak k dôslednému zisteniu majetku žalovaného a jednak k voľbe najvhodnejšieho spôsobu výkonu rozhodnutia. Pritom pre posúdenie vymožiteľnosti pohľadávky a voľbu vhodného spôsobu jej vymoženia nebude rozhodujúci iba predpokladaný mesačný príjem žalovaného, ale jeho celkové majetkové pomery. Oprávnenie súdu priznať plnenie v splátkach je výnimočné oprávnenie a každá takáto výnimka sa považuje za osobitnú výhodu dlžníka, ktorá však nesmie neprimerane zasahovať do právoplatne priznaných práv veriteľa. Ten totiž má vždy zaručené právo na uspokojenie priznaných nárokov v narušených súkromnoprávnych vzťahoch. Z tohto hľadiska ide o zabezpečenie a realizáciu práva na súdnu ochranu veriteľa a zákonných záruk na definitívnu nápravu narušeného právneho vzťahu. Uvedená výhoda povinného musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci je vhodné určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach (R 87/1966). Hľadiskami pre úvahu súdu, či sa má žalovanému, ktorému platobnú povinnosť určil, priznať výhoda splátok, budú najmä osobné a majetkové pomery strán, výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného v konaní, prejavená snahu o plnenie záväzku žalovaným, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania i dobu, po ktorú by týmto spôsobom došlo k zaplateniu dlžnej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa. V opačnom prípade by došlo k narušeniu vyváženosti záujmov oboch strán sporu v smere faktického popretia právoplatne priznaných práv či možnému vzniku inej ujmy na oprávnených záujmoch žalobcu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.3.2013, sp.zn. 7 Cdo 116/2012). Výška splátky musí byť určená primerane tak, aby splátky neoprávneným spôsobom nezasiahli do jeho práv a v konečnom dôsledku aj žalovaného neúmerným predlžovaním splatnosti tým, že bude zaviazaný zaplatiť mu aj úrok z omeškania. Výhoda poskytnutá žalovanému v podobe umožnenia uhradiť dlh v neprimerane nízkych splátkach je zjavne neprimeranou oproti nevýhodnosti jeho postavenia a porušuje rovnosť účastníkov konania v občianskoprávnych vzťahoch v zakotvenú v ustanovení § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na čas od podania žaloby na súd mal žalovaný možnosť prejaviť svoju snahu a záujem dlh uhrádzať a tým preukázať, že mohol priebežne peňažný dlh splácať aspoň v akej takej výške, ktorá by bola primeraná jeho finančným možnostiam. Žalovaný tak neuskutočnil počas celého súdneho konania ani jednu úhradu, čo nepreukazuje jeho skutočnú snahu dlh uhradiť, ani jeho schopnosť zaplatiť dlh v určených splátkach. V tejto súvislosti poukázal na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.7.2017, č.k. 12 Co 145/2017-85; zo dňa 27.9.2017, č.k. 15 Co 185/2017-136; Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.1.2018, č.k. 8 Co 116/2017-64; Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.2.2018, č.k. 11 Co 49/2018-135. Ďalej uviedol, že procesná úprava § 232 ods. 2 až ods. 4 C.s.p. ako hlavné (prioritné) pravidlo určuje, že v prípade povinnosti uloženej súdom je túto povinný subjekt splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výnimka z tejto zásady je založená na vlastnej úvahe súdu, že pokiaľ sa jedná o peňažné plnenie nemusí byť zaplatené do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ale v dlhšej lehote. Za takúto dlhšiu lehotu je pritom nad akúkoľvek pochybnosť potrebné považovať i napriek výslovnému zneniu ustanovenia § 232 ods. 3 posledná veta C.s.p., tiež plnenie vo forme splátok. Ani určenie povinnosti plniť v splátkach totiž fakticky nepredstavuje nič iné ako len spôsob vyjadrenia dlhšej lehoty na plnenie, ktorý i keď zákon priamo neupravuje, výslovne s ním počíta ustanovenie § 232 ods. 4 C.s.p. a zodpovedá tiež účelu a zmyslu oprávnenia súdu určiť dlhšiu lehotu na plnenie, ktorým je zmiernenie ťaživého dopadu okamžitého a jednorazového plnenia na osobu zaviazanú povinnosťou plniť. Len výnimočne v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu ako zákonom určenú lehotu na plnenie. Každá takáto výnimka sa považuje za osobitnú (exkluzívnu) výhodu povinného (dlžníka), ktorá však nesmie neprimerane zasahovať do právoplatne priznaných práv oprávneného (veriteľa). Ten totiž má vždy zaručené právo na uspokojenie priznaných nárokov v narušených súkromnoprávnych vzťahoch. Z tohto hľadiska ide o zabezpečenie a realizáciu práva na súdnu ochranu oprávneného a zákonných záruk na definitívnu nápravu narušeného právneho vzťahu. Uvedená exkluzivita povinného musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci je vhodné určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach (por. R 87/1966). Hľadiskami pre úvahu súdu, či sa má žalovanému, ktorému platobnú povinnosť určil, priznať výhoda splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného a ním prejavená snaha o plnenie záväzku počas konania, jeho možnosť domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie sa v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade vzhľadom na jeho osobné pomery príliš ťaživé (por. R V/1968). Pritom je potrebné zohľadniť, že výška splátok musí odrážať nie len osobné pomery žalovaného ale tiež zodpovedať výške priznaného plnenia tak, aby k jeho uspokojeniu došlo v primeranej dobe. V opačnom prípade by došlo k narušeniu vyváženosti záujmov oboch účastníkov v smere faktického popretia právoplatne priznaných práv, či k možnému vzniku inej ujmy na jeho oprávnených záujmoch (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.3.2013, sp.zn. 7 Cdo 116/2012). Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa výroku, ktorým na plnenie určil žalovanému splátky, obmedzil len na konštatovanie, že „Pokiaľ ide o povolenie splácať žalovanú sumu žalovanému formou splátok, má súd za to, že žalovaná dostatočne preukázala svoju finančnú situáciu, ktorá odôvodňuje povolenie súdu splácať priznanú sumu mesačne v sume po 80,- Eur.“ V rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. pritom v odôvodnení neuviedol ani stanoviská strán v otázke lehoty plnenia, z akých skutočností vo svojom rozhodnutí o lehote plnenia vyšiel, podľa akého ustanovenia zákona lehotu na plnenie právne posúdil a rovnako ani akými úvahami sa pri právnom posudzovaní tejto otázky, predovšetkým v kontexte už odvolacím súdom vyjadrených, rozhodovacou praxou uznávaných hľadísk, riadil. Možno preto konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu dlhšej splatnosti peňažného plnenia odôvodnenie vôbec neobsahovalo a tento nedostatok odôvodnenia možno bezpochyby považovať za už zmienenú celkom ojedinelú situáciu (extrém) pri odôvodňovaní rozhodnutia a nie iba nespokojnosť odvolateľa so zdôvodnením. Z pohľadu uplatneného odvolacieho dôvodu je pre tento nedostatok rozhodnutie súdu prvej inštancie o určení dlhšej lehoty na plnenie nepreskúmateľným, čo zakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva. Poukázal ešte na rozsudky Krajského súdu Nitra zo dňa 25.5.2017, č.k. 8 Co 135/2017-86; zo dňa 7.9.2017, č.k. 8 Co 157/2017-47; zo dňa 15.6.2017, č.k. 8 Co 34/2017-97 i ďalšie rozhodnutia Krajského súdu Nitra a Krajského súdu Trenčín, Krajského súdu Prešov, Krajského súdu Trnava, Krajského súdu Žilina. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku; žiadal trovy konania. 5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie nepodal. 6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. októbra 2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 9. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu, úrok, úrok z omeškania a poplatok v mesačných splátkach po 45,- € pod hrozbou výhody splátok vzhľadom na jeho nepriaznivú finančnú situáciu. Odvolací súd poukazuje na to, že povolenie splátok patrí medzi procesné úkony súdu, ktoré sú zákonom zverené do jeho voľnej úvahy, pretože ustanovenie § 232 ods. 3, ods. 4 C.s.p. je tzv. pružné (flexibilné) ustanovenie a súdu je umožnené, aby sám nezávisle od návrhu strany sporu zvážil, či je povolenie uvedenej výhody vhodné so zreteľom na sociálne pomery toho, komu sa povinnosť plnenia ukladá, na výšku prisúdenej sumy alebo na iné okolnosti prípadu, súd by mal dať možnosť sa vyjadriť k splátkam aj žalovanému, keďže v jeho prospech chce túto výhodu využiť. 10. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne zdôvodnil prečo uložil žalovanému povinnosť splácať priznanú sumu žalobcovi v splátkach a zároveň určil, že v prípade omeškania s plnením čo i len jednej splátky, bude splatný celý dlh naraz. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že nebola splnená podmienka odôvodnenosti pre určenie dlhšej paričnej lehoty a súd prvej inštancie priznaním možnosti splátok postupoval nad zákonom dovolený rozsah, keď bol pri svojom rozhodovaní odkázaný na dôkazmi nepodložené tvrdenia žalovaného o jeho finančnej situácii, pretože prvoinštančný súd zobral do úvahy sociálne pomery žalovaného, výšku prisúdenej sumy i ďalšie okolnosti prípadu. Pri určení výšky mesačnej splátky (45,- €) súd prvej inštancie prihliadol k tomu, že žalovaný je invalidný dôchodca, t.j. jeho nepriaznivú finančnú situáciu, ktorú riadne preukázal potvrdením Sociálnej poisťovne (poberanie invalidného dôchodku, č.l. 62 spisu), ale aj na záujem žalobcu i skutočnosť, aby bol dlh žalovaného zaplatený žalobcovi v primeranej lehote (do 36 mesiacov). Podľa zmluvy o úvere č. XXXXXX zo dňa 25.9.2014 uzavretej medzi stranami sporu, bola konečná splatnosť úveru dohodnutá na deň 20.9.2024, ak by žalovaný pravidelne mesačné splátky vo výške 29,92 € žalobcovi platil. Súd prvej inštancie povolil žalovanému zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom vo vyšších splátkach ako bolo dohodnuté v zmluve o úvere (29,92 €), a to v sume 45,- €, čo je v prospech žalobcu, pričom pri riadnom splácaní splátok zo strany žalovaného, príde k skoršiemu zaplateniu úveru ako v prípade, ak by nedošlo zo strany žalovaného k porušeniu zmluvy, keďže konečná splatnosť úveru mala nastať až v septembri 2024. Navyše má žalobca istotu aj v tom, že v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky zo strany žalovaného, nastane splatnosť celého dlhu. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné tvrdenia žalobcu v jeho odvolaní, že prvoinštančný súd nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa možností žalovaného uhradiť dlžnú pohľadávku v splátkach. Odvolací súd považuje za potrebné ešte dodať, že žalobca sa pojednávania vo veci konaného dňa 29.4.2019 nezúčastnil (súhlasil s tým, aby prvoinštančný súd konal v jeho neprítomnosti), žalovaný sa tohto pojednávania riadne zúčastnil a požiadal súd prvej inštancie o možnosť zaplatiť dlh žalobcovi v splátkach, pričom túto požiadavku riadne zdôvodnil a preukázal listinným dôkazom, z dôvodu ktorého sa správne prvoinštančný súd týmto návrhom žalovaného zaoberal a správne posúdil (ako je už uvedené vyššie), že v danom prípade je možné žalovanému povoliť zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom v splátkach, čo je aj v záujme žalobcu, aby bola ním žalovaná suma riadne uhradená. 11. Žalovaný vo svojom odvolaní poukazoval na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, podľa ktorých nie je možné uložiť žalovanému dlhšiu lehotu na splnenie povinnosti, k čomu odvolací súd uvádza, že existujú aj rozhodnutia, podľa ktorých je možné zaplatiť žalovanú sumu v splátkach, pričom i samotné ustanovenie § 232 ods. 3 C.s.p. túto možnosť pripúšťa, ak to odôvodňujú konkrétne okolnosti prípadu, spravidla v prípadoch, keď je splnenie uloženej povinnosti v lehote troch dní objektívne nemožné a predĺženie paričnej lehoty musí súd odôvodniť v odôvodnení rozsudku. Tak ako je uvedené v bode 10. odôvodnenia tohto rozsudku, v danom prípade boli dané dôvody na to, aby bola určená dlhšia lehota na plnenie. 12. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu v odvolaní, že napadnutý rozsudok vo výroku I. v časti určenia dlhšej lehoty na plnenie nie je v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť z akého dôvodu prvoinštnačný súd povolil žalovanému splácať žalovanú sumu s príslušenstvom žalobcovi v splátkach, ako aj ako sa vyjadril žalovaný, aké skutočnosti tvrdil, aj aké dôkazy označili sporové strany, pričom jasne a stručne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil a preto nie je možné napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Odvolací súd dodáva, že nie je pravdivé konštatovanie žalobcu v jeho odvolaní, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že „Pokiaľ ide o povolenie splácať žalovanú sumu žalovanému formou splátok, má súd za to, že žalovaná dostatočne preukázala svoju finančnú situáciu, ktorá odôvodňuje povolenie súdu splácať priznanú sumu mesačne v sume po 80,- Eur,“ pretože v danom prípade povolil prvoinštančný súd žalovanému zaplatiť priznanú sumu s príslušenstvom žalobcovi v sume po 45,- € mesačne. 13. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 14. Odvolací súd osobitne nepreskúmaval výrok III. napadnutého rozsudku, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %, pretože žiadna zo sporových strán voči tomuto výroku odvolanie nepodala. 15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).