Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/124/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713207220 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1713207220.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobkyne: Slovenská N. B., R.: XX XXX XXX, so sídlom Z. XXB, Z., zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava proti žalovaným: X/ O. M., I.. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/XX, B., zastúpeného: Mgr. Peter Arendacký, advokát, so sídlom Železničiarska 13, Bratislava a X/ O. U., I.. XX.XX.XXXX, bytom Š.N. XX, O. o zaplatenie 1 393,15 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 26.9.2016, č.k. 37C/255/2014-151, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti, ktorou bola žalovanému 1/ uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1 393,15 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1 393,15 eur od 30.6.2012 do zaplatenia, potvrdzuje. Žalobkyni sa proti žalovanému 1/ priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 1 393,15 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 30.6.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods. 1, 3, § 15 ods. 1, § 24 ods. 2 písm. b), § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“) a § 517 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že žalobkyňa preukázala, že skutkový dej poistnej udalosti nastal tak ako bol uvedený v žalobe. Poukázal na zákonnú povinnosť držiteľa motorového vozidla najneskôr v deň uvedenia vozidla do prevádzky uzavrieť povinné zmluvné poistenie pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorú žalovaný 1/ jednoznačne porušil. Uviedol, že nepoisteným vozidlom bola spôsobená škoda, ktorú žalobkyňa nahradila poškodenému práve z dôvodu, že vozidlo nebolo poistené. Vo vzťahu k žalovanému 2/ ako vodičovi vozidla, ktoré spôsobilo dopravnú nehodu konštatoval zodpovednosť za vzniknutú škodu titulom porušenia právnej povinnosti, pričom za vzniknutú škodu zodpovedajú viaceré subjekty spoločne a nerozdielne. K námietkam vzneseným žalovaným 1/ uviedol, že žalovaný 1/ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdenie, že žalovaný 2/ nesmel vozidlo použiť, pričom žalovaný 2/ v rámci výsluchu uviedol, že výslovný zákaz použiť vozidlo nemal a nevedel, že nie je poistené. Poukázal na to, že žalovaný 1/ do 15.3.2013 vykonával podnikateľskú činnosť ako živnostník a v čase vzniku dopravnej nehody bolo podľa evidencie vozidiel predmetné vozidlo zaradené do prevádzky. Vyvodil, že ak nechcel žalovaný 1/, aby sa vozidlo používalo, mal urobiť proti tomu účinné opatrenia a zároveň mal k dispozícii právne možnosti ako situáciu riešiť v prípade, že žalovaný 2/ vozidlo použil bez jeho súhlasu, čo však nevyužil. Dospel k záveru, že nie sú dané žiadne relevantné dôvody na to, aby sa žalovaný 1/ zbavil zodpovednosti zaplatiť vzniknutú škodu. Vo vzťahu k výške škody uviedol, že žalobkyňa ju preukázala listinnými dôkazmi ako aj jej úhradu a preto je irelevantné, či sa jedná o skutočnú škodu, ktorá na vozidle vznikla, či bolo zhodnotené alebo znehodnotené. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania. 3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 1/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd nevykonal navrhnutý dôkaz - výsluch žalovaného 1/ k otázke, aké opatrenia na zamedzenie použitia v tom čase nepoisteného vozidla boli urobené, ako aj ku skutočnosti, na aké účely žalovaný 2/ vozidlo skutočne použil. Relevantnosť navrhnutého dokazovania podľa jeho názoru vyplývala nielen zo skutkových okolností prípadu, keď žalovaný 2/ použil vozidlo v rozpore s pokynmi žalovaného 1/, a to na súkromné účely, ale aj zo samotného odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd uviedol, že žalovaný 1/ nepreukázal aké opatrenia na zamedzenie použitia vozidla urobil, avšak opomenul dodať, že keď sa žalovaný 1/ pokúsil tieto skutočnosti preukázať, bez toho, aby poznal obsah výpovede, navrhnutý dôkaz nevykonal. Hoci súd uviedol, že žalovaný 1/ mal od roku 2013 dostatok času, aby sa k veci vyjadril, opomenul, že až do výpovede žalovaného 2/, ktorý uviedol pred súdom nepravdivé skutočnosti, nebolo zrejmé, či je výpoveď žalovaného 1/ potrebná, pričom predchádzajúce pojednávania boli pravidelne odročované pre neprítomnosť žalovaného 2/. Podľa jeho názoru súd nedodržal postup pri návrhu na výsluch strany a pri jeho nariadení (§ 195 C.s.p.), v zmysle ktorého najprv nariadi výsluch strany, ktorú následne predvolá a poučí ju o povinnosti dostaviť sa na pojednávanie, preto neúčasť žalovaného 1/ nemôže byť dôvodom na nevykonanie jeho navrhnutého výsluchu. Z toho dôvodu mal za to, že súd nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností a žiadal, aby jeho výsluch bol uskutočnený v odvolacom konaní. Pokiaľ ide o konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/ mal k dispozícii právne možnosti ako situáciu riešiť, čo však nevyužil, upriamil pozornosť na to, že prvoinštančný súd neuviedol aké právne prostriedky mal na mysli, z ktorého dôvodu je rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. Poukázal na to, že vozidlo nebolo považované za stratené alebo ukradnuté, preto akýkoľvek reálny dôvod na riešenie situácie zo strany žalovaného 1/ odpadol a podanie trestného oznámenia za neoprávnené používanie cudzieho motorového vozidla je právom, nie povinnosťou žalovaného 1/ s tým, že nevidí žiaden rozdiel medzi zisťovaním neoprávneného použitia vozidla v prípadnom trestnom konaní a v prebiehajúcom civilnom sporovom konaní. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávnej aplikácie právnych predpisov na zistený skutkový stav sa nezaoberal dôvodnosťou uplatneného nároku. Poukázal na to, že prvoinštančný súd sa odmietol zaoberať skutočnou výškou škody, preto pokiaľ žalobkyňa uhradila sumu prevyšujúcu skutočnú výšku škody na vozidle, môže tento rozdiel predstavovať škodu vzniknutú žalobkyni, v žiadnom prípade však nemôže byť daná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaných a touto časťou škody. V zmysle zákonných ustanovení (§ 24 ods. 2 písm. b) a ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z. a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vzniká aj pri poškodení motorového vozidla vlastníkovi tohto vozidla nárok na náhradu skutočnej škody. Podľa jeho názoru ak žalobkyňa poškodenému uhradila viac, než bola povinná, celkom zrejme chýba príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaných a takýmto dobrovoľným plnením zo strany žalobkyne v rozsahu plnenia presahujúceho skutočnú škodu. Upriamil pozornosť na to, že v priebehu konania namietal, že žalobkyňa uhradila poškodenému viac než predstavovala skutočná škoda, t.j. taká hodnota, ktorá zohľadňuje opotrebenie majetku poškodeného, a nie hodnota, za ktorú je možné nadobudnúť novú vec, resp. náhradné diely, pričom žalobkyňa skutočnú škodu nepreukázala. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného 1/ vyjadrila písomným podaním zo dňa 20.1.2017, v ktorom v prvom rade poukázala na to, že žalovaný 1/ bol v súlade s výpisom z centrálnej evidencie motorových vozidiel v čase dopravnej nehody držiteľom predmetného motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda, pričom ako oprávnený držiteľ si nesplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť uzavrieť povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom. Uviedla, že likvidáciou poistnej udalosti poverila svojho člena - N. B., F..M.. O. R. Q., pričom následne z poistného garančného fondu refundovala poisťovni vzniknuté náklady, čím si splnila svoju zákonnú povinnosť. Upozornila, že v danom prípade ide o regresný nárok na náhradu plnenia, tzv. postih, ktorý žalobkyňa plnila za žalovaných poškodenému. Vo vzťahu k skúmaniu skutočnej výšky škody poukázala na výpočet hodnoty vozidla a výšky škody, v ktorom je uvedené, že amortizácia sa uplatní a poistné plnenie poníži len v takom prípade, ak je technická hodnota vozidla menšia ako 60% (v súlade s metodickým usmernením SKP č. 4/2002), čo nie je daný prípad. V tejto súvislosti poukázala aj na judikát Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2013, sp.zn. 2 Obdo 48/2012. Tvrdenia žalovaného 1/, že žalovaný 2/ nebol oprávnený motorové vozidlo použiť a použil ho napriek jeho zákazu, považovala za účelové, nakoľko uvedené tvrdenia napriek štyrom pojednávaniam, ktoré sa vo veci konali, nepreukázala. Vzhľadom na uvedené žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 5. Žalovaný 1/ reagoval podaním zo dňa 13.2.2017, v ktorom uviedol, že samotná okolnosť neuzavretia povinného zmluvného poistenia nezakladá jeho zodpovednosť za prípadne vzniknutú škodu ani povinnosť uhradiť žalobkyni regresnú náhradu v žalovanej výške. Považoval za zbytočné poukazovať na skutočnosť, že ide o regresný nárok, nakoľko žalobkyňa nie je povinná uhradiť poisťovni akúkoľvek ňou vyúčtovanú sumu a vždy je povinná uhradiť iba skutočnú škodu a v takejto výške sa môže domáhať regresného nároku. Pokiaľ ide o metodické usmernenie, poukázal na irelevantnosť tohto dokumentu, nakoľko nie je všeobecne záväzným právnym predpisom a nie je možné argumentovať jeho obsahom. Podľa jeho názoru nemožno argumentovať ojedinelým rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, nakoľko súd prvej inštancie sa otázkou výšky škody vôbec nezaoberal. Tvrdil, že ustálená judikatúra zastáva právny názor odlišný od rozhodnutia, na ktoré poukázala žalobkyňa, ktoré nebolo publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR. V priebehu konania naopak argumentoval rozhodnutím NS SR sp.zn. 5 Cdo 200/2011. Trval na ustálenom závere súdnej praxe, že výška náhrady za poškodenú vec nie je závislá na tom, či si poškodený nechal vec opraviť, či si ju opravil sám alebo či ostala neopravená, a že rozsah náhrady škody nie je závislý od toho, ako poškodený následne s vecou naložil, či si ju nechal poškodenú alebo ju predal, daroval a pod., pretože tieto okolnosti nesúvisia s príčinou vzniku škody (R 5/1988, R 25/1990). 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1/ nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.). 8. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovaného 1/ rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 10. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 12. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. (účinného v čase vzniku dopravnej nehody) povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má pri tuzemskom motorovom vozidle ten, kto je ako držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla alebo ten, kto je v dokladoch vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú sa držba motorového vozidla previedla, v ostatných prípadoch ten, kto je vlastníkom motorového vozidla alebo jeho prevádzkovateľom. Ak na motorové vozidlo je uzatvorená nájomná zmluva s právom kúpy prenajatej veci, povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má nájomca. 13. Podľa § 3 ods. 3 prvá veta zákona č. 381/2001 Z.z. osoba, na ktorú sa vzťahuje povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu podľa odseku 1, je povinná uzavrieť poistnú zmluvu najneskôr v deň prvého použitia motorového vozidla. 14. Podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. kancelária poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti. 15. Podľa § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. kancelária má právo proti tomu, kto zodpovedá za škodu podľa odseku 2 písm. a) a b), na náhradu toho, čo za neho plnila. Kancelária má právo proti poisťovateľovi na náhradu toho, čo plnila za poisteného podľa odseku 2 písm. c). Kancelária je povinná požadovať od príslušnej kancelárie poisťovateľov náhradu toho, čo plnila poškodenému podľa odseku 2 písm. e). 16. Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 17. Odvolací súd v danom prípade preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 1/, t.j. časti, týkajúcej sa jemu uloženej povinnosti, keďže v danom prípade ide o samostatné spoločenstvo na strane žalovaných a z obsahu odvolania je zrejmé, že žalovaný 1/ namieta svoju zodpovednosť za škodu, v dôsledku vyvodenia ktorej mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni uplatňovanú sumu spolu s príslušenstvom a trovami konania. 18. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak vyvodil zodpovednosť žalovaného 1/ za vzniknutú škodu, vychádzajúc z ust. § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. a priznal nárok žalobkyni, ktorý jej vyplýva z ust. § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. (účinného v čase dopravnej nehody). 19. V súvislosti s namietaným procesným postupom prvoinštančného súdu a v jeho dôsledku nevykonaním navrhnutého dôkazu odvolací súd konštatuje, že uvedenie alebo navrhnutie dôkazov nenahrádza povinnosť tvrdenia sporovej strany. Okrem dôkaznej povinnosti totiž v sporovom konaní existuje aj povinnosť tvrdenia a v prípade, ak v žalobe alebo prednese strany sporu absentuje opísanie rozhodujúcich skutočností, príp. sú skutkové okolnosti uvedené nedostatočným spôsobom, nemožno uvedené zhojiť ani predloženými alebo navrhnutými dôkazmi, príp. odkazom na ne. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovaný 1/ v podanom odpore uviedol všeobecné tvrdenie, že žalovaný 2/ nebol oprávnený predmetné vozidlo použiť a použil ho napriek jeho zákazu. Žalobkyňa v reakcii na podaný odpor namietala a rozporovala uvedené tvrdenie s tým, že žalovaný 1/ ho nepodložil žiadnymi dôkazmi, pričom navrhla výsluch žalovaného 2/. Po výsluchu žalovaného 2/ právny zástupca žalovaného 1/ navrhol vypočuť žalovaného 1/, pretože je toho názoru, že žalovaný 1/ za vzniknutú situáciu nezodpovedá a žalovaný 2/ použil motorové vozidlo pre iné účely ako tvrdí. Odvolací súd je toho názoru, že za danej procesnej situácie postupoval súd prvej inštancie správne, keď uvedený návrh na vykonanie dôkazu zamietol. Žalovaný 1/ neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by ozrejmovali skutkové okolnosti v súvislosti s použitím vozidla žalovaným 2/, t.j. aké opatrenia vykonal žalovaný 1/ na zabránenie použitia predmetného vozidla, akým spôsobom oboznámil žalovaného 2/ s tvrdeným zákazom použitia vozidla a napokon neuviedol ani na aké iné účely mal žalovaný 2/ predmetné vozidlo použiť. Túto svoju povinnosť tvrdenia si nesplnil počas celého priebehu konania, a to ani prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorému nič nebránilo skutkové okolnosti predniesť súdu na pojednávaní, na ktoré sa žalovaný 1/ nedostavil. Vykonaniu dôkazu teda bránilo uvedenie skutkových tvrdení, ktoré mali byť dôkazom - výsluchom žalovaného 1/ preukázané. Je potrebné tiež konštatovať, že tvrdenie žalovaného 1/, že žalovaný 2/ použil vozidlo na súkromné účely, uviedol žalovaný 2/ prvýkrát až v podanom odvolaní. Na základe uvedeného potom argumentácii žalovaného 2/ o tom, že nenesie zodpovednosť za škodu, nemožno priznať úspech. 20. Vo vzťahu k namietanej výške škody odvolací súd sa priklonil k názoru vyslovenému v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2013, sp.zn. 2 Obdo/48/2012, nakoľko tento vzal do úvahy účel a zmysel ustanovenia § 442 ods. 1 a § 443 Občianskeho zákonníka, z ktorého vychádza regresný nárok žalobkyne a súhlasil s výkladom ust. § 442 ods. 1, § 443 Občianskeho zákonníka tak, že škoda, ktorá vznikla poškodenému v dôsledku dopravnej nehody, vykonanej opravy poškodeného vozidla, predstavuje hodnotu vynaložených nákladov na opravu vozidla, bez zohľadnenia amortizácie pri tých náhradných dieloch, ktoré boli do vozidla zamontované ako nové. Uviedol, že v konečnom dôsledku poškodenie vozidla dopravou nehodou a následne vykonaná oprava v použití nových náhradných dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou, ktorou je vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje. Aj podľa názoru odvolacieho súdu uplatnenie „amortizácie“ by bolo porušením zásady neminem laedere - nikoho nepoškodzovať, pričom účelom zákona je taký postup, aby sa poškodenému jeho právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo, čo je v zhode aj so spravodlivým výkladom zákona. Je preto potrebné konštatovať, že opačný prístup k prejednávanej sporovej veci, ktorý by nezohľadnil vykompenzovanie škody v celom rozsahu v dôsledku vynaložených nákladov na opravu poškodeného vozidla, aby sa toto dostalo do stavu pred poškodením, by bol aj v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá kladie dôraz pri rozhodovaní všeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd na okraj uvádza, že uvedený právny názor sa ujal aj v judikatúre českých súdov (ÚS ČR, sp. zn. II. ÚS 2221/07). Ak teda súd prvej inštancie priznal žalobkyni regresný nárok, ktorý vychádzal zo škody na vozidle bez zohľadnenia amortizácie náhradných dielov, postupoval správne. 21. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. v napadnutej časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému 1/ zaplatiť žalobcovi istinu spolu s úrokom z omeškania, ako vecne a právne správny potvrdil. 22. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a § 396 ods. 2 C.s.p. , a v konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému 1/ nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).