Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/445/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 0018201951 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patrícia Železníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:0018201951.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek senátu Mgr. Aleny Čakváriovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: Q. P., nar. XX.XX.XXXX a H. P., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, deti rodičov: matka - D.. F. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, XXX XX B., zastúpená NIKU & partners, s.r.o., so sídlom Prokopa Veľkého 51, 811 04 Bratislava, IČO: 36 866 008, a otec - D.. P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. X/X/ XX, XXXX V., Rakúska republika, zastúpený Mgr. Annou Angelovičovou, advokátkou so sídlom Slánska 20A, 080 06 Prešov, IČO: 42 420 083, v konaní o návrhu otca na zníženie výživného pre maloleté deti, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 24.09.2019, č.k. 20P/32/2018-561, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 24.09.2019, č.k. 20P/32/2018-561, návrh otca zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh otca na zníženie výživného pre maloleté deti nie je dôvodný. Pri svojom rozhodovaní skúmal zmenu pomerov, ktorá nastala na strane rodičov i maloletých detí v období od posledného rozhodnutia o výživnom do podania návrhu na zníženie výživného otcom, t.j. od 12.09.2017 do 05.02.2018. Konštatoval, že obaja rodičia sú rozvedení a okruh ich vyživovacích povinností sa nezmenil, keď otcove ďalšie dve maloleté deti sa narodili už v čase pred predchádzajúcou úpravou výživného. Uviedol, že otec ukončil svoj pracovný pomer v spoločnosti Tatra banka, a.s., dohodou ku dňu 31.01.2017, ktorá skutočnosť už bola zohľadnená v poslednom rozhodnutí o výživnom, rovnako ako podnikanie otca prostredníctvom obchodnej spoločnosti Eusahub, s.r.o., keďže jej spoločníkom sa stal ešte v septembri 2012. Prihliadol tiež na okolnosť, že otec si svoj príjem zvýšil predajom svojho bytu v Bratislave. Zistil, že ani jeden z rodičov nemá vlastné bývanie, keď matka spolu s maloletými deťmi žije v rodinnom dome vo vlastníctve jej matky, za ktoré ubytovanie v čase predchádzajúcej úpravy výživného neplatila a v súčasnosti v zmysle predloženej nájomnej zmluvy uhrádza nájomné vo výške 480 eur a zároveň platí sumu 170 eur za energie, čím na jej strane nastala zmena pomerov, kým otec naďalej býva so svojou partnerkou a ich dvomi maloletými deťmi v družstevnom byte jeho partnerky, pričom náklady otca na bývanie predstavujú cca 700 eur mesačne a poplatok za energie sumu 120 eur. Na strane maloletých detí považoval za preukázané, že maloletá Q. naďalej navštevuje druhý stupeň základnej školy, avšak prestala sa venovať krasokorčuľovaniu a jej zdravotný stav sa výrazne zhoršil, vyžaduje si opakované návštevy vo viacerých odborných ambulanciách, podrobovanie sa liečbe a fyzioterapii, a maloletý H. je stále žiakom prvého stupňa základnej školy, hrá basketbal, lieči sa u ortopéda, aj v ambulancii ORL a podrobuje sa intenzívnemu psychoterapeutickému vedeniu, pričom obidve maloleté deti úmerne veku vyrástli a ich náklady sa po všetkých stránkach zvýšili. Mal za to, že zníženie výživného na sumu 240 eur mesačne pre každé z maloletých detí, v súlade s návrhom otca, by ich ohrozilo na výžive, keďže matka by vzhľadom na výšku jej príjmu (v daňovom priznaní za rok 2018 vyčíslila svoje príjmy zo živnosti na sumu 18.704,55 eur a svoje výdavky na sumu 16.530,60 eur), nebola schopná zabezpečovať všetky odôvodnené potreby maloletých detí a zároveň svoju vyživovaciu povinnosť stále do určitej miery plní osobnou starostlivosťou o ne. Za rozhodujúce však pokladal, že u otca nemal preukázanú žiadnu zmenu pomerov odôvodňujúcu zníženie výživného pre maloleté deti, keď otcom uvádzané okolnosti nastali už v čase pred posledným rozhodnutím o výživnom. Argumenty otca, že nie je schopný platiť výživného v aktuálnej výške, jeho výdavky vysoko presahujú jeho príjmy a životná úroveň maloletých detí je nadštandardná, nezohľadnil, keďže by sa jednalo o reparáciu predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom, ktorú zákon neumožňuje. Z otcom predloženej dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 30.01.2017 zistil, že tento sa so svojím zamestnávateľom Tatra banka, a. s., dohodol na skončení pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 01.09.2011, č. 448/2011, ku dňu 31.01.2017 a na vyplatení odmeny vo výške trojnásobku základného mesačného platu, ktorú skutočnosť vyhodnotil podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Zo žiadnych otcom prezentovaných dôkazov mu pritom nevyplynulo, že by otec daný pracovný pomer uzavrel na dobu do ukončenia prác na určitom projekte, ani že by bol k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru nútený. Uviedol, že otec relevantným spôsobom nepreukázal ani prevod svojho vlastníckeho práva k bytu na O. v Bratislave a napriek výzve nezdokladoval príjmy svojej partnerky za obdobie od februára 2017 do rozhodnutia v predmetnej veci, ani svoje príjmy z podnikania za rok 2018. Konštatoval, že otcom predložené daňové priznania obchodných spoločností Bestlumi Europe, s.r.o., Weledu, s.r.o., a Eusahub, s.r.o., v ktorých otec figuruje ako konateľ či spoločník, resp. ich spoločníkom je obchodná spoločnosť, ktorej je otec spoločníkom, nemajú vyznačené zdaňovacie obdobie, nie sú čitateľné a evidentne majú chybné formátovanie, čo vyhodnotil podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine. V súvislosti s rozhodovaním Krajského súdu v Bratislave v čase poslednej úpravy výživného, v súvislosti s tým, že tento nemal vedomosť o vzniku štvrtej vyživovacej povinnosti otca k maloletej E., narodenej dňa XX.XX.XXXX, uviedol, že danú skutočnosť, pokiaľ ju otec považoval za zmenu svojich pomerov, mohol v odvolacom konaní Krajskému súdu v Bratislave preukázať. Na strane otca vzal zároveň do úvahy jeho najvyššie dosiahnuté vzdelanie, dĺžku praxe, produktívny vek 38 rokov, ako aj jeho zdravotný stav, ktorý mu nesťažuje uplatnenie sa v pracovnom procese, ani mu účelovo neodčerpáva finančné prostriedky. Zistil, že otec je podnikateľom od roku 2012, pričom po uzavretí Dohody o zmene pracovnej zmluvy so spoločnosťou Tatra banka, a.s., na základe ktorej bol s účinnosťou od 01.11.2016 jeho pracovný úväzok skrátený a došlo k zníženiu jeho zárobku, sa začal venovať podnikaniu intenzívnejšie, avšak už v čase posledného rozhodnutia o výživnom bol spoločníkom alebo konateľom v šiestich obchodných spoločnostiach. Pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy tvrdenie otca, že tento svoje podnikanie stále rozbieha, keďže má štyri vyživovacie povinnosti k maloletým deťom a svoj osobný život musí prispôsobiť svojim reálnym možnostiam a schopnostiam. Bol toho názoru, že ak by otcom prezentovaná majetková situácia na jeho strane zodpovedala skutočnosti, tento by nevyužil právnu pomoc plateného advokáta, ale služby Centra právnej pomoci. Na strane oboch maloletých detí vzal do úvahy, že sú v období intenzívneho fyzického a psychického vývoja, a preto potrebujú často meniť ošatenie a obuv, liečiť svoje zdravotné problémy a zmysluplne vypĺňať svoj voľný čas záujmovými aktivitami, výukou cudzích jazykov či športovou činnosťou, ktoré si vyžadujú finančné prostriedky. Prihliadol tiež na vývoj životných nákladov, ktoré sa vo všeobecnosti zvýšili. Na strane otca vychádzal z jeho nadštandardného príjmu, ktorý dosahoval počas svojho pracovného pomeru v spoločnosti Tatra banka, a.s., keď otec daný pracovný pomer skončil dobrovoľne dohodou. Zdôraznil, že výživné má prednosť pred všetkými ostatnými záväzkami povinného. O trovách konania rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP). Napriek tomu, že návrh otca na zníženie výživného zamietol, pri rozhodovaní o trovách konania nepostupoval podľa § 55 CMP v zmysle návrhu matky, keď nezohľadnil jej argument, že otec počas ním iniciovaného konania o nariadenie výchovného opatrenia nechodil na pojednávania, čím zapríčinil jej zvýšené náklady na uplatňovanie práv, a že aj v predmetnom konaní musela preukazovať množstvo výdavkov maloletých detí a zabezpečiť si právne zastúpenie, pretože v danom prípade sa nejedná o konanie o nariadenie výchovného opatrenia a zároveň mal za to, že matka mohla požiadať o bezplatné právne zastúpenie. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu odvolanie otec, navrhujúc odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne napadnutý rozsudok zmeniť tak, že mu uloží povinnosť prispievať na výživu každého z maloletých detí sumou 240 eur mesačne. Súdu prvej inštancie vytkol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 365 ods. 1 písm. d) CSP zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)], že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Mal za to, že súd prvej inštancie vzal do úvahy najmä účelové a zavádzajúce tvrdenia matky, ktoré neboli podporené relevantnými dôkazmi, pričom na jeho výhrady v napadnutom rozhodnutí nereagoval. Spochybnil matkou uvedenú okolnosť, že táto svojej matke platí nájomné vo výške 500 eur mesačne, keď by pokojne mohla bývať v lacnejšom nájme, resp. si zobrať hypotéku. Vyjadril sa, že zdravotný stav maloletých detí nie je natoľko nepriaznivý, ako ho opísala matka. Namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal pomermi na jeho strane, nezohľadnil kondíciu jeho obchodných spoločností a pôžičku, ktorú mu poskytla jeho spoločnosť, ani ten fakt, že aj jeho ďalšie dve maloleté deti sú staršie než v čase posledného rozhodnutia o výživnom. Uviedol, že prevodom nehnuteľnosti si zvýšil príjem iba čiastočne, keďže po tomto predaji splnil záväzky, ktoré mal spoločne s matkou, a uhradil dlh, pre ktorý sa voči nemu viedla exekúcia. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu aj pokiaľ ide o skončenie jeho pracovného pomeru v spoločnosti Tatra banka, a. s. dohodou, keď bol z tohto zamestnania nútený odísť, pričom podobné dohody sa uzatvárajú bežne, pretože sú výhodné tak pre zamestnávateľa, ako aj pre zamestnanca, ktorý dostane odstupné. Vyjadril sa, že argumentácia súdu prvej inštancie, v zmysle ktorej mal preukázať nedobrovoľnosť svojho odchodu z danej spoločnosti, neobstojí, keď túto skutočnosť objektívne nemá ako dokázať. Zdôraznil, že v priebehu konania predložil asi desať odmietnutí z firiem, v ktorých sa uchádzal o pracovnú pozíciu. Súdu prvej inštancie tiež vytkol, že nevzal do úvahy ním predložené daňové priznania obchodných spoločností, v ktorých figuruje. Poprel, že by uvedené daňové priznania boli nečitateľné či nesprávne naformátované. Upozornil, že pokiaľ boli súdu prvej inštancie doručené takéto daňové priznania, mal ho vyzvať na odstránenie ich nedostatkov. Prejavil názor, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď zamietol jeho návrh na zníženie výživného pre maloleté deti, hoci skutkový stav a pomery na jeho strane zníženie výživného odôvodňujú. Zdôraznil, že v súčasnosti je v diametrálne odlišnej finančnej situácii ako v čase posledného rozhodnutia o výživnom, keď má podstatne nižší príjem, dlhy, ďalšie dve vyživovacie povinnosti a je voči nemu vedená exekúcia. Uviedol, že podnikanie je v súčasnosti náročné a v dôsledku aktuálnej výšky výživného mu narastá pôžička, ktorú mu poskytla jeho obchodná spoločnosť. Mal za to, že jeho návrh na zníženie výživného nemožno považovať za rozporný so záujmom maloletých detí, ktoré by aj pri nižšej sume výživného mali zabezpečený svoj obvyklý životný štandard. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, v zmysle ktorej by malo výživné na všetky deti určitého rodiča predstavovať 20 až 30 % jeho čistého príjmu, pričom pri jeho súčasnom príjme tvorí iba výživné pre maloletú Q. a maloletého H. viac ako 50 % jeho príjmu, a teda nie je v jeho objektívnych možnostiach platiť takto vysoké výživné. Upozornil, že v rozhodnutí o vyživovacej povinnosti k maloletým deťom by mala byť vyjadrená aj zásada úmernosti životnej úrovne detí k životnej úrovni rodičov, avšak v danom prípade je životná úroveň maloletých detí vyššia ako tá jeho. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia pokladal za nelogické, nekonzistentné, nepreskúmateľné, arbitrárne a porušujúce § 220 ods. 2, 3 CSP. Zdôraznil, že súd je povinný uviesť dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, a to po skutkovej aj právnej stránke (III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Záverom uviedol, že na konci pojednávania dňa 24.09.2019 sa na neho zákonná sudkyňa obrátila so slovami: „...a ako sa má cítiť žena, ktorú počas manželstva opustí muž a ona ostane sama s dvoma deťmi?“ Daný výrok podľa jeho názoru svedčí o tom, že zákonná sudkyňa nerozhodla nestranne, spravodlivo a zákonne, ale konala v akejsi solidarite s matkou. 4. Matka ani kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadrili. 5. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi podľa § 65 a § 66 CMP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa 378 ods. 1, § 385 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP, s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 CSP, dospejúc k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné. 6. Vzhľadom na to, že predmetom konania v danej veci je zmena rozhodnutia o výživnom, súd prvej inštancie správne pri svojom rozhodovaní vychádzal z § 78 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré definuje dôvody majúce za následok zmenu rozhodnutia o výživnom. Za tieto je v zmysle citovaného zákonného ustanovenia potrebné považovať zmenu pomerov, či už na strane rodičov alebo dieťaťa, pričom musí ísť o podstatnú zmenu pomerov. Úlohou súdu pri rozhodovaní o zmene výživného je preto zistiť, či a v akom smere došlo k zmene pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom a v prípade kladného zistenia túto zmenu premietnuť do výšky výživného. Pokiaľ ide o výšku výživného, vychádzajúc z § 62 ods. 1, 2, 4, 5 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, súd pri určovaní výživného berie na zreteľ odôvodnené potreby dieťaťa, ako aj zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery obidvoch rodičov, pri zachovaní práva dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov. 7. S poukazom na uvedené kritériá rozhodné pre určovanie výživného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutočný stav veci tým, že svoje dokazovanie zameral na zisťovanie rozhodujúcich skutočností podstatných pre rozhodnutie o návrhu otca na zníženie výživného z hľadiska súčasných odôvodnených potrieb maloletých deti, ako aj z hľadiska schopností a možností rodičov, na výživu ktorých sú obidve deti plne odkázané a tieto potom v záujme zistenia podstatnej zmeny pomerov (§ 78 ods. 1 Zákona o rodine) porovnal so skutočnosťami rozhodnými pre určenie výživného v čase posledného rozhodnutia súdu o výživnom rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 13.12.2016, č.k. 20P/237/2013-550, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.09.2017, č.k. 11CoP/149/2017-690. Zo skutočností zistených súdom prvej inštancie vykonaným dokazovaním odvolací súd v zhode s ním dospel k záveru, že od posledného rozhodnutia o výživnom nedošlo na strane otca k zmene pomerov v rozsahu, ktorý by bolo potrebné premietnuť do výšky výživného, a to znížením výživného pre obidve maloleté deti. Súd prvej inštancie v tomto smere vykonal potrebné dokazovanie zamerané na zistenie zárobkových a majetkových pomerov rodičov, ako aj odôvodnených potrieb detí, zaoberal sa dôkazmi predkladanými otcom na preukázanie jeho aktuálnych možností, schopností a zárobkových pomerov, skutkové zistenia na základe vykonaného dokazovania správne vyhodnotil a svoje rozhodnutie aj náležite v zmysle § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. 8. Výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav, ale aj nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a pod. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti (resp. pri rozhodovaní o zmene výšky už určeného výživného) má súd vychádzať jednak zo všeobecných hľadísk, t.j. zo skúmania odôvodnených potrieb dieťaťa; rozsah ktorých je rôzny vzhľadom na vek, zdravotný stav, spôsob prípravy na budúce povolanie, nadanie, záujmy dieťaťa; a zároveň vychádza aj z reálnych možností a schopností rodičov dieťaťa plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Medzi týmito dvoma kritériami, t.j. medzi odôvodnenými potrebami dieťaťa a reálnymi schopnosťami a možnosťami rodičov platí zásada priamej úmernosti, ktorá je plne v súlade s normatívnou zásadou, že dieťa má právo žiť na takej úrovni, na akej žijú jeho rodičia. Odôvodnenými potrebami sú aj také potreby, ktoré nie sú celkom bežné, ale zároveň sú pre vývoj dieťaťa prospešné, napr. rekreačné, kultúrne, vo vyššej miere zmierňujúce zdravotný hendikep a pod. Rozsah odôvodnených potrieb osoby odkázanej na výživné, je súčasne závislý od reálnych schopností a možností osôb povinných poskytovať výživné. 9. Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky otca, tieto nemali vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý v danom konaní, t.j. v konaní o návrhu otca na zníženie výživného, správne zisťoval, či dôvody uvedené v podanom návrhu, a to aktuálne možnosti a schopnosti otca a ním dosahovaný najvyšší príjem, ako aj jeho ďalšie dve vyživovacie povinnosti k maloletým deťom, sú takými skutočnosťami, ktoré Zákon o rodine v § 78 ods. 1 hodnotí ako podstatnú zmenu pomerov, majúcu vplyv na zmenu rozhodnutia o výživnom. Základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu je okrem zistenia ich skutočných príjmov aj preverenie podkladov odôvodňujúcich záver, či dosahovaný príjem rodiča zodpovedá jeho telesným a duševným schopnostiam, skúsenostiam v plnení pracovných povinností, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam ich uplatnenia a zároveň, či je prítomná skutočná vôľa rodiča dosiahnuť čo najvyšší zárobok a tiež objektívne podmienky na dosiahnutie príjmu úmerného uvedeným predpokladom. Aj z tohto dôvodu platí pre stanovenie výšky výživného tzv. zásada potencionality a nie zásada fakticity zárobku, z ktorého dôvodu je pre určenie výživného rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosiahnuť, keby riadne využíval svoje schopnosti a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje preto, že tieto svoje schopnosti dostatočne nevyužíva. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodiča je potrebné prihliadnuť aj vtedy, ak sa rodič vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu; rovnako je potrebné prihliadať aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré rodič na seba berie. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy jeho výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Takýmito výdavkami môžu byť záväzky z prevzatých úverov a pôžičiek, ktoré neboli použité rodičom k uspokojovaniu jeho primeraných životných potrieb súčasne zodpovedajúcim aj životnej úrovni dieťaťa. 10. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením otca o jeho nemožnosti dosahovať taký príjem ako v minulosti, resp. príjem zodpovedajúci existencii jeho zákonnej vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom, keď otec nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi jeho možnosťami a schopnosťami na jednej strane, a ním tvrdeným znížením jeho príjmu na strane druhej. Z obsahu spisového materiálu navyše vyplýva, že otec dostatočne nepreukázal ani výšku ním tvrdeného jeho súčasného príjmu, ktorý má byť výrazne nižší ako jeho príjem dosahovaný v minulosti, z ktorého vychádzalo posledné rozhodnutie o výživnom pre maloleté deti. Otec rovnako ako v čase predchádzajúcej úpravy výživného v rámci svojho podnikania pôsobí v šiestich obchodných spoločnostiach, a to ako jeden z dvoch spoločníkov a konateľov spoločnosti Eusahub, s.r.o., ako jeden z dvoch konateľov spoločnosti D-One Solution, s.r.o., ako jeden zo štyroch konateľov spoločnosti Riedell Skates Europe, s. r. o., ako jediný spoločník a konateľ spoločnosti WELEDU s. r. o. a ako konateľ spoločnosti Bestlumi Europe, s. r. o. V priebehu konania však otec súdu prvej inštancie predložil iba daňové priznanie spoločnosti WELEDU s. r. o. za rok 2017, v ktorom sa daná spoločnosť dostala do straty vo výške 55.138,62 eur, ako aj daňové priznanie a účtovnú závierku spoločnosti Eusahub, s.r.o. za rok 2017, v ktorom táto dosiahla zisk pred zdanením vo výške 31.577,55 eur. Otec zároveň pôsobí ako živnostník v Rakúskej republike, pričom z jeho daňového priznania za rok 2018 je zrejmé, že jeho čistý príjem v danom roku predstavoval sumu 5.000 eur. Pokiaľ ide o ďalšie spoločnosti, v ktorých otec figuruje, tento súdu prvej inštancie nijakým spôsobom nepreukázal, že by za svoju činnosť v daných spoločnostiach nepoberal žiadnu odmenu. Z otcom predložených dokladov pritom nevyplýva ani ním uvádzaný príjem vo výške 2.500 až 3.000 eur brutto mesačne, ktorú okolnosť však nemožno vyhodnotiť v neprospech maloletých detí, keďže napriek vyhľadávacej zásade uplatňovanej v konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku, bol otec ako osoba s príjmami z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu povinný tieto súdu prvej inštancie preukázať v súlade s § 63 ods. 1 Zákona o rodine. Otec zároveň súdu prvej inštancie vytkol, že nevzal do úvahy ďalšie ním doručené daňové priznania obchodných spoločností Bestlumi Europe, s.r.o., Weledu, s.r.o. a Eusahub, s.r.o., a to z dôvodu ich nečitateľnosti, bez toho, aby otca vyzval na odstránenie tohto nedostatku. Odvolací súd na danú výhradu nemohol prihliadnuť, keďže z predmetných daňových priznaní nie je zjavný ani len ten fakt, ktorého zdaňovacieho obdobia sa týkajú, pričom otec mal možnosť predložiť uvedené daňové priznania v čitateľnej podobe v odvolacom konaní, avšak neurobil tak (§ 63 CMP). Otec ďalej v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil pôžičku, ktorú mu mala poskytnúť jeho obchodná spoločnosť. Vzhľadom na to, že otec ani túto skutočnosť nijakým spôsobom nepreukázal, odvolací súd ju nevzal do úvahy. Rovnako nezohľadnil okolnosti týkajúce údajného predaja nehnuteľnosti otcom a následného splnenia jeho záväzkov z takto získaných finančných prostriedkov, keďže otec súdu prvej inštancie predložil iba návrh predmetnej kúpnej zmluvy, v ktorej absentujú podpisy zmluvných strán, a nezdokladoval ani úhradu ním uvádzaných dlhov. 11. Vo vzťahu k otcom prezentovanej zmene pomerov na jeho strane, v dôsledku jeho nedobrovoľného odchodu zo zamestnania v Tatra banka, a. s., odvolací súd poukazuje predovšetkým na to, že k skončeniu predmetného pracovného pomeru otca dohodou došlo dňa 31.01.2017, t.j. v čase pred predchádzajúcou úpravou výživného pre maloleté deti rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 12.09.2017, č.k. 11CoP/149/2017-690. Ako správne podotkol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v prípade zohľadnenia skončenia pracovného pomeru na strane otca, ku ktorému došlo v období pred posledným rozhodnutím o výživnom, by sa jednalo o reparáciu tohto rozhodnutia, ktorá je v súlade so zásadou tzv. res iudicata (prekážka právoplatne rozhodnutej veci) vyjadrenou v § 230 CSP neprípustná. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 12.09.2017, č.k. 11CoP/149/2017-690, je navyše zrejmé, že otec v danom odvolacom konaní upozornil na ukončenie jeho pracovného pomeru v spoločnosti Tatra banka, a. s., avšak toto svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal, z ktorého dôvodu naň Krajský súd v Bratislave v predmetnom rozhodnutí neprihliadol. Dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi otcom a spoločnosťou Tatra banka, a. s., dňa 31.01.2017, je teda dôkazom, ktorý otec mohol a mal predložiť ešte v predchádzajúcom konaní o výživnom, ale tak neurobil. Otec okrem toho vo svojom odvolaní argumentoval tým, že bol k skončeniu daného pracovného pomeru dohodou zo strany zamestnávateľa nútený, avšak táto skutočnosť z predmetnej dohody nevyplýva a otec ju nepreukázal ani žiadnym iným relevantným dokladom. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne vyhodnotil uzavretie danej dohody o skončení pracovného pomeru otcom podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, t.j. ako vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania bez dôležitého dôvodu. V súvislosti s otcom prezentovanou neúspešnosťou pri uchádzaní sa o nové zamestnanie odvolací súd konštatuje, že v spise obsiahnuté odmietnutia od zamestnávateľov, u ktorých sa otec uchádzal o prácu, neobsahujú podrobnejšie informácie o tom, v akej oblasti predmetní zamestnávatelia pôsobia, no najmä nie sú datované, a teda z nich nie je zrejmé, či sa vôbec týkajú obdobia posudzovaného v danom konaní. 12. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku otca, že jeho ďalšie dve maloleté deti sú staršie než v čase posledného rozhodnutia o výživnom, táto neobstojí, keďže vek maloletej Q. a maloletého H. sa v danom období rovnako zvýšil. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že plodenie detí zakladá jeden z najvýznamnejších (v spoločenskej a ľudskej rovine), ako aj zákonom chránených zodpovednostných vzťahov. Splodením dieťaťa na seba rodič preberá zodpovednosť, ktorá ho sprevádza po celý život, a preto je jeho povinnosťou maximalizovať svoje úsilie, aby dokázal plniť svoje záväzky a povinnosti za každých okolností. Rodiča teda nezbavuje jeho zákonnej povinnosti uživiť svoje deti iba všeobecné poukazovanie na nepriaznivú finančnú situáciu bez existencie objektívnych skutočností (najmä zdravotný stav neumožňujúci pracovať), ktoré by mu bránili v zabezpečení dostatku finančných prostriedkov, a rovnako ani vznik ďalšej vyživovacej povinnosti k dieťaťu, resp. deťom splodeným v rámci iného rodinného vzťahu. Pokiaľ takáto situácia nastane, je rodič povinný prispôsobiť svoj životný štandard novovzniknutým okolnostiam a primerane ho znížiť až na úroveň pokrytia svojich objektívnych základných životných potrieb, prípadne zvýšiť svoju aktivitu smerom k získaniu takej práce, ktorej finančné ohodnotenie bude postačovať na primerané zabezpečenie potrieb všetkých na neho odkázaných osôb. 13. S prihliadnutím na vyššie uvedené, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie uzatvára, že otcom uvádzané skutočnosti nie je možné považovať za dôvody na zníženie výživného v neprospech detí, keď nebolo preukázané, že vôbec došlo jednak k zmene jeho možností a schopností, k celkovej zmene jeho rodinných či iných pomerov, alebo k podstatnej zmene na strane detí znížením výdavkov na ich odôvodnené potreby. Odvolací súd je súčasne v súlade so závermi súdu prvej inštancie toho názoru, že v danom prípade od posledného rozhodnutia súdu o výživnom vyhláseného dňa 12.09.2017, do podania návrhu otcom dňa 05.02.2018 a ani ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie, nedošlo k zmene pomerov na strane maloletých detí v smere zníženia ich odôvodnených potrieb, pričom maloleté deti počas tohto obdobia úmerne veku vyrástli a vo všeobecnosti došlo k zvýšeniu životných nákladov. Správne súd prvej inštancie zohľadnil náklady na odôvodnené potreby maloletých detí vyčíslené matkou. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že aj keď sa maloletá Q. prestala venovať krasokorčuľovaniu a odpadli jej výdavky s ním spojené, zároveň u nej preukázateľne došlo k podstatnému zhoršeniu zdravotného stavu, ktorý si vyžaduje liečbu, ako aj fyzioterapiu, v čoho dôsledku celkové náklady maloletej nepoklesli. Odvolací súd zároveň neprihliadol na spochybňovanie matkou prezentovaného nepriaznivého zdravotného stavu maloletých detí otcom, keďže matka súdu prvej inštancie zdokladovala ich zdravotný stav príslušnými lekárskymi správami. Pokiaľ ide o jednotlivé výdavky maloletých detí, otec ich výšku prezentovanú matkou, resp. ich opodstatnenosť vo svojom odvolaní nerozporoval. Súd prvej inštancie správne venoval pozornosť aj podielu matky na zabezpečení osobnej starostlivosti o deti, keďže osobný výkon starostlivosti o dieťa je jedným z obligatórnych zákonných hľadísk posudzovaných pri úprave výživného (§ 62 ods. 4 Zákona o rodine). Uvedené konanie sa chápe ako určitá hodnota, ktorá sa pri určovaní výživného nemôže nebrať do úvahy. Hoci zákon používa termín „prihliada sa“, osobnú starostlivosť nepochybne kladie na roveň finančnému zabezpečeniu výživy. Miera, v akej treba prihliadať na osobnú starostlivosť o dieťa v rámci plnenia vyživovacej povinnosti, sa mení podľa veku dieťaťa, resp. jeho zdravotného stavu. Tým, že obidve maloleté deti sú v plnej miere odkázané na výživu svojich rodičov, je potrebné uviesť, že k zníženiu výživného, a teda aj životnej úrovne maloletých detí možno pristúpiť iba z vážnych dôvodov, t.j. pokiaľ povinný rodič v konaní jednoznačne preukáže, že z objektívnych dôvodov, napr. pre nepriaznivý zdravotný stav alebo iné závažné skutočnosti, nie je schopný doposiaľ určené výživné platiť. Takúto objektívnu skutočnosť otec v konaní nepreukázal, rovnako nebol preukázaný zásadný pokles výdavkov na strane detí. 14. S odvolacou námietkou otca týkajúcou sa rozporu napadnutého rozsudku s ustálenou súdnou praxou, v zmysle ktorej by výživné rodiča na všetky jeho deti malo byť určené v rozmedzí od 20 % do 30 % jeho príjmu, sa odvolací súd nemohol stotožniť. Poukazuje pritom na skutočnosť, že Zákon o rodine jasne formuluje ako determinujúce kritéria na strane povinného rodiča jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery a nie jeho skutočne dosahovaný zárobok, resp. iný obdobný príjem tvoriaci zdroj jeho obživy. Obmedziť sa len na percentuálne odvodenie výšky výživného zo zárobku povinného rodiča by bolo závažným pochybením súdu, ktorého povinnosťou je dokazovanie zamerať na reálne možnosti povinného rodiča dosahovať príjem. Prijatie zmieneného postupu pri určovaní výšky výživného by povinnému rodičovi v praxi umožňovalo vyhnúť sa náležitému plneniu výživného získaním neadekvátneho a menej honorovaného zamestnania, resp. nezamestnanosťou simulovať stav za účelom rozhodnutia podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine. Zároveň by to znamenalo neprípustný odklon od základných hmotnoprávnych princípov a vytvorenie nežiaduceho precedensu smerujúceho predovšetkým v neprospech oprávneného. 15. Odvolací súd nezohľadnil ani otcom prezentované pochybnosti o platení nájomného matkou k rukám jej matky, a to s poukazom na matkou predloženú nájomnú zmluvu preukazujúcu existenciu nájomného vzťahu medzi nimi, ako aj výšku nájomného v sume 480 eur a spôsob určenia výšky úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu. Pokiaľ bol otec toho názoru, že matka by si mohla nájsť lacnejšie bývanie, vychádzajúc zo všeobecne dostupných údajov o cenách bývania v Bratislave je zrejmé, že takáto úvaha neobstojí. Neprihliadal na tvrdenie otca o tom, že zákonná sudkyne nekonala nestranne, keď otcova námietka týkajúca sa citovaného vyjadrenia zákonnej sudkyne nespĺňa podmienky § 52 CSP. 16. S poukazom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že od posledného rozhodnutia o výživnom pre maloleté deti na strane otca ani maloletých detí nedošlo k zmene pomerov v rozsahu, ktorý by odôvodňoval zmenu rozhodnutia o výživnom v zmysle zníženia výživného, a z tohto dôvodu napadnutý rozsudok, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh otca na zníženie výživného, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP. 18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutie odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).