Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/18/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200138 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1018200138.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave ako správny súd, v právnej veci žalobcu: Slovenská asociácia dodávateľov zdravotníckych pomôcok, Seberíniho 9, 821 03 Bratislava, IČO: 31 795 978, zastúpený advokátskou kanceláriou Lansky, Ganzger & Partner Rechtsanwälte, spol. s r.o., Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 36 851 710, proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Limbová 2, P.O.BOX 52, 837 52 Bratislava, zastúpený advokátskou kanceláriou SKLEGAL s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 973 161, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Koncepcia oddlženia zdravotníckych zariadení na úhradu záväzkov po lehote splatnosti do výšky 585.000.000,- EUR schváleného dňa 13.09.2017 uznesením vlády SR č. 425/2017 v spojení s uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 937 zo dňa 30.11.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave žalobu o d m i e t a . II. Krajský súd v Bratislave p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným rozhodnutím. III. Správny súd vracia žalobcovi súdny poplatok za žalobu vo výške 63,30 EUR, prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. IV. Správny súd u p r a v u j e Slovenskú poštu, a.s., aby vrátila žalobcovi sumu vo výške 63,30 EUR ako súdny poplatok za žalobu, do 30 dní od doručenia právoplatného uznesenia. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) dňa 30.01.2018 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým je Koncepcia oddlženia zdravotníckych zariadení na úhradu záväzkov po lehote splatnosti do výšky 585.000.000,- EUR schválenej dňa 13.09.2017 uznesením vlády SR č. 425/2017 v spojení s uznesením Národnej rady SR č. 937 zo dňa 30.11.2017 (ďalej aj ako „Koncepcia oddlženia“) a jej zrušenia. Žalobca svoju aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby vyvodzuje z ustanovenia čl. 7 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo dňa 16.02.2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (ďalej len „Smernica 2011/7/EÚ“), podľa ktorého organizácie oficiálne uznané ako organizácie zastupujúce podniky alebo organizácie s oprávneným záujmom na zastupovaní podnikov, môžu podať návrh na začatie konania na príslušnom súde alebo príslušnom správnom orgáne podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva na základe toho, že zmluvné podmienky alebo obchodné praktiky sú značne nevýhodné v zmysle čl. 7 ods. 1 smernice. Žalobnými dôvodmi sú nesprávne právne posúdenie veci, neuvedenie dostatočných dôvodov pre prijaté opatrenie, sčasti nezrozumiteľnosť, pretože Koncepcia oddlženia podľa žalobcu pripúšťa rôzny výklad a súčasne nedostatočného zistenia skutkového stavu tak, aby mohlo riadne posúdiť dopad prijatého finančného nástroja na právne postavenie veriteľov. Žalobca zároveň namietal rozpor uvedenej Koncepcie oddlženia s článkom 12 ods. 2 Ústavy SR, s článkom 20 ods. 4 Ústavy SR, s článkom 35 ods. 1 Ústavy SR ako aj rozpor s právom Európskej únie, konkrétne článkom 7 Smernice 2011/7/EÚ. Žalobca uviedol, že podmienka predpokladu zapojenia sa veriteľa do procesu oddlžovania bude vzdanie sa všetkého príslušenstva k pohľadávkam, najmä úrokov z omeškania, rôznych zmluvných pokút, sankcií či poplatkov, ktoré ako dôsledok omeškania so splatením istiny pohľadávky vznikli, a tiež diskont z istiny vo výške podľa zvolenej formy oddlžovania. Žalobca poukázal na to, že Koncepcia oddlženia požaduje oveľa viac ako dovoľuje Smernica 2011/7/EÚ a napriek tomu neponúka okamžité splatenie dlhovaných súm. Navyše, vzdanie sa určitých nárokov vrátane časti istiny je sprevádzané nátlakom na veriteľov, ktorý ak sa týchto nárokov nevzdajú, nemajú možnosť zapojiť sa do oddlženia žiadnej z dvoch navrhnutých foriem. To treba podľa žalobcu považovať za nekalé zmluvné podmienky a za nekalú obchodnú praktiku. 2. Správny súd výzvou č. k. 6S/18/2018-255 zo dňa 13.03.2018 vyzval žalobcu, aby zaplatil súdny poplatok za žalobu vo výške 70,- EUR. Žalobca súdny poplatok za žalobu vo výške 70,- EUR uhradil dňa 28.03.2018 na účet Slovenskej pošty, a.s. 3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným správnemu súdu dňa 06.04.2018. V uvedenom podaní sa žalovaný vyjadril, že je presvedčený, že vec nepatrí do právomoci súdov, žaloba je navyše nedôvodná, zmätočná, a absentuje jej aktívna (žalobná) i pasívna vecná legitimácia. K právomoci súdu v správnom súdnictve je žalovaný toho názoru, že otázka oddlžovania nemocníc aj samotná Koncepcia oddlženia vôbec nepatria do oblasti správneho práva, pretože nie je vyhotovená podľa žiadneho právneho predpisu upravujúceho akékoľvek správne (administratívne) konanie, nevznikla v rámci postupu žalovaného pri výkone jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy. Koncepcia oddlženia podľa žalovaného sama osebe predstavuje len zámer, spôsob, akým bude realizovaný proces oddlženia nemocníc, pričom týmto postupom sa rozumie sled právnych úkonov z oblasti súkromného práva, ktoré budú uzatvárať zadlžené nemocnice, žalovaný, ako i veritelia jednotlivých nemocníc. Koncepcia oddlženia má podľa žalovaného len informatívnu hodnotu a je potrebné ju vnímať ako postup pred uzavretím zmluvy. Čo sa týka aktívnej legitimácie žalobcu, žalovaný je toho názoru, že proces oddlženia sa síce môže týkať niektorých z členov žalobcu, v žiadnom prípade sa ale netýka priamo práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu ako záujmového združenia právnických osôb. Žalobca je samostatnou právnickou osobou, ktorá zodpovedá svojím majetkom za nesplnenie svojich povinností a ktorá nadobúda právnu spôsobilosť zápisom do registra združení vedeného na okresnom úrade v sídle kraja, príslušnom podľa sídla združenia. Žalovaný ďalej uviedol, že proces oddlženia, teda aj Koncepcia oddlženia, sa týka výlučne nemocníc so záväzkami po lehote splatnosti bližšie špecifikovanými v Koncepcii oddlženia, špecifikovaných veriteľov nemocníc a žalovaných, pričom žalobca nie je ani jedným z uvedených subjektov. Z uvedeného nie je podľa žalovaného zrejmé, z akého dôvodu sa žalobca domáha určenia nezákonnosti Koncepcie oddlženia, ktorá sa jeho práv a povinností žiadnym spôsobom netýka. Žalovaný navrhol konanie zastaviť, nakoľko Koncepcia oddlženia nepredstavuje rozhodnutie/ opatrenie/iný zásah orgánu verejnej správy, ktoré by podliehali súdnemu prieskumu, alternatívne navrhol žalobu odmietnuť ako podanú neoprávnenou osobou a oneskorene. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. 4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne vyjadril v replike zo dňa 27.04.2018, v ktorej poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 91/2016 zo dňa 17.05.2016, v zmysle ktorého sa v rámci správneho súdnictva v zásade prejednávajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje, pričom nie je relevantné ich terminologické označenie. Žalobca má za to, že Koncepcia oddlženia zasahuje do základných práv a slobôd účastníkov Dohody o novácii záväzku a dohody o pristúpení k záväzku, ktorej návrh žalobca priložil k replike zo dňa 27.04.2018, na základe ktorej nemožno podľa žalobcu Koncepciu oddlženia vylúčiť z prieskumného oprávnenia správneho súdnictva. K svojej aktívnej legitimácii na podanie správnej žaloby žalobca opätovne poukázal, že táto podľa neho vyplýva z ustanovenia čl. 7 ods. 5 Smernice 2011/7/EÚ. Žalobca ďalej uviedol, že výnimkou z pravidla, že pre aktívnu legitimáciu v správnom súdnictve je rozhodujúci priamy dotyk na právach, sú administratívne konania, v ktorých vymedzenie účastníkov absentuje, v takom prípade pre unesenie aktívnej žalobnej legitimácie v zásade postačuje preukázanie priameho dotyku určitého rozhodnutia na subjektívnych právach príslušnej osoby (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 35). Preukázanie priameho dotyku podľa žalobcu vyplýva jednak zo Smernice 2011/7/EÚ a jednak z postavenia členov žalobcu ako samotných veriteľov. Pasívna legitimácia žalovaného podľa žalobcu vyplýva z toho, že prijal Koncepciu oddlženia ako atypický správny akt. 5. Žalovaný sa k replike žalobcu vyjadril duplikou zo dňa 04.06.2018, v ktorej uviedol, že zotrváva na svojom názore, že vec nepatrí do právomoci súdov, preto je potrebné konanie zastaviť, žaloba je oneskorene podaná (ak by bola daná právomoc súdov na prejednanie a rozhodnutie veci) a žalobe absentuje aktívna i pasívna vecná legitimácia. K nedostatku právomoci správneho súdu žalobca uviedol, že Koncepcia oddlženia nie je vydaná v administratívnom konaní a nie sú ňou práva žalobcu priamo dotknuté. K žalobcovej aktívnej legitimácii žalovaný konštatoval, že žalobca je záujmovým združením právnických osôb, ktorého členmi sú niektorí, nie však všetci dodávatelia zdravotníckych pomôcok. Podstatou procesu oddlženia nemocníc, ktorý je opísaný v Koncepcii oddlženia, je úhrada záväzkov nemocníc po lehote splatnosti voči ich veriteľom. Niektorí z veriteľov nemocníc sú zrejme tiež členmi žalobcu, samotný žalobca však nie je veriteľom žiadnej z nemocníc. Žalobca nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu so žiadnou nemocnicou ani so žalovaným. Žalobca nemá zákonné ani iné oprávnenie konať v mene svojich členov pred súdom a ani to v žalobe netvrdí. Žalobca koná pred súdom sám za seba ako záujmové združenie právnických osôb a žaloba je podaná zjavne neoprávnenou osobou. Zo žalobného návrhu nie je vôbec zrejmé, zrušenia akého rozhodnutia sa žalobca domáha. Žalovaný sa tiež vyjadril, že nakoľko rozhodnutia, ktorými bola Koncepcia oddlženia schválená, Uznesenie vlády ani Uznesenie Národnej rady SR, nevydal žalovaný, v tomto rozsahu nie je ani pasívne vecne legitimovaný. 6. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) predtým, ako podrobil napadnuté rozhodnutie žalovaného meritórnemu súdnemu prieskumu, sa zaoberal skúmaním podmienok konania (§ 97 SSP). 7. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 8. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 9. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) - c) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie a) administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov, b) rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka, c) opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté 10. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 11. Podľa § 97 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliadne na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). 12. Podľa § 98 ods. 1 písm. e/ SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. 13. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 14. Podľa § 177 ods. 2 SSP, ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom. 15. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 16. Podľa § 178 ods. 2 SSP, prokurátor môže podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak orgán verejnej správy nevyhovel jeho protestu a nezrušil ním napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie. 17. Podľa § 178 ods. 3 SSP, zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. 18. Podľa čl. 7 ods. 4 a 5 Smernice 2011/7/EÚ, členské štáty zabezpečia, aby v záujme veriteľov a súťažiteľov existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré zabránia pokračujúcemu uplatňovaniu zmluvných podmienok a obchodných praktík, ktoré sú značne nevýhodné v zmysle odseku 1. (5) Prostriedky uvedené v odseku 4 zahŕňajú ustanovenia, na základe ktorých organizácie oficiálne uznané ako organizácie zastupujúce podniky alebo organizácie s oprávneným záujmom na zastupovaní podnikov môžu dať návrh na začatie konania na súde alebo príslušnom správnom orgáne podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva na základe toho, že zmluvné podmienky alebo obchodné praktiky sú značne nevýhodné v zmysle odseku 1, aby tak mohli uplatniť primerané a účinné prostriedky, ktoré zabránia ich pokračujúcemu uplatňovaniu. 19. Správny súd pred prejednaním žaloby vychádzajúc z jej obsahu (predmetu a účelu) a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného najskôr posudzoval splnenie podmienok konania zo strany žalobcu, t. j. či je osobou oprávnenou na podanie predmetnej žaloby v súlade s ust. § 178 ods. 1 SSP, upravujúceho jeho aktívnu žalobnú legitimáciu. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že obdobnú právnu otázku, oprávnenosti podania ústavnej sťažnosti, a z toho vyplývajúcu otázku, či došlo Koncepciou oddlženia k porušeniu subjektívnych práv žalobcu ako záujmového združenia právnických osôb, už prejednal Ústavný súd SR v konaní pod sp. zn. II. ÚS 283/2018, ktorý uznesením č.k. II. ÚS 283/2018-23 zo dňa 13.06.2018 ústavnú sťažnosť žalobcu zo dňa 30.01.2018 odmietol. 19. Aktívna vecná legitimácia žalobcu v zmysle § 177 ods. 1 a § 178 ods. 1 SSP v sebe zahŕňa dva predpoklady, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to postavenie účastníka v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, a súčasne ukrátenie na subjektívnych právach spojené s vydaním napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Správny súd v každom štádiu konania posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. 21. Správny súdny poriadok v § 177 ods. 2 nevylučuje, aby sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného nemohli domáhať aj iné subjekty ako účastníci administratívneho konania, ich okruh však zužuje len na prokurátora a na subjekt výslovne na to oprávnený osobitným zákonom. 22. Správny súd sa najskôr zaoberal otázkou, či žalobca spĺňa podmienky aktívnej vecnej legitimácie ako účastník administratívneho konania podľa § 177 ods. 1 a § 178 ods. 1 SSP, a následne ako iný subjekt podľa § 177 ods. 2 SSP. Je nesporné, že žalobca nebol účastníkom administratívneho konania, čo ani žalobca netvrdí. Pokiaľ ide o druhý predpoklad aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, týmto je ukrátenie na individuálnych právach, ktoré sa musia prejaviť v subjektívnej sfére žalobcu. Subjektívnym právom je potrebné rozumieť vlastné hmotné alebo procesné práva alebo právom chránené záujmy konkrétneho žalobcu, ktoré mu priznáva osobitný právny predpis. Inými slovami, fyzická a právnická osoba sa nemôže všeobecnou správnou žalobou domáhať ochrany subjektívnych práv inej osoby, resp. pod jej subjektívne práva nemožno podradiť také účinky rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré neovplyvňujú jej právnu pozíciu, t.j. nezasahujú do jej právnej sféry, ani nespôsobujú zmenu jej právneho postavenia (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/2/2011 zo dňa 24.02.2011). 23. Správny súd sa následne zaoberal aj ďalším typom aktívnej vecnej legitimácie podľa § 177 ods. 2 SSP. Zákonodarca v tomto prípade pripúšťa, aby žalobu podal prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom. Je nepochybné, že žalobca nie je prokurátorom, preto pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je určujúce ustáliť, či ho na podanie žaloby výslovne splnomocňuje zákon, v tomto prípade žalobca poukazuje na priamy účinok čl. 7 ods. 5 Smernice 2011/7/EÚ. Z dikcie ustanovení § 177-179 SSP vyplýva, že žalobná legitimácia svedčí trom typom subjektov, ktorými sú: 1) fyzická a právnická osoba za predpokladu, že bola rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich subjektívnych právach (prípadne opomenutý účastník ako špeciálna podkategória), 2) prokurátor a 3) zainteresovaná verejnosť vo veciach verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Správny súd má za to, že pri prípadnom rozšírení zákonom predpokladaného výpočtu oprávnených osôb na podanie správnej žaloby, na základe čl. 7 ods. 5 Smernice 2011/7/EÚ, spôsobom, akým to predpokladaná žalobca, je potrebné zvážiť okolnosti predmetného prípadu a možný zásah do subjektívnych práv členov žalobcu, od ktorých žalobca, ako „zastupujúca organizácia“, resp. „záujmové združenie právnických osôb“, odvodzuje svoju žalobnú legitimáciu. 24. V tomto kontexte je potrebné poukázať na právne postavenie žalobcu, ktorý je zapísaný v registri záujmových združení právnických osôb, ktorý zabezpečuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, pričom z uvedeného registra vyplýva, že obsah činností žalovaného je: a) zabezpečovať účasť na priamych rokovaniach s vládnymi zložkami, zahrňujúcimi, ale neobmedzujúcimi Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Národnej rady SR a jej výborom pre zdravotníctvo, b) zabezpečovať účasť na priamych rokovaniach s miestnymi zástupcami medzinárodných organizácií vrátane WHO, Červeného kríža a pod., c) zabezpečovať účasť na priamych rokovaniach s odbornou a laickou zdravotníckou verejnosťou a ich záujmovými a profesnými organizáciami, resp. zoskupeniami, d) zabezpečovať priamy vzťah, výmenu názorov a "know-how" s relevantnými vládnymi a nevládnymi organizáciami vrátane zdravotných poisťovní, e) zabezpečovať vzdelanie a osvetu. 25. Z uznesenia Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 283/2018-23 zo dňa 13.06.2018 vyplýva, že žalobca svoju aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR vyvodzoval rovnako z čl. 7 ods. 5 Smernice 2011/7/EÚ. Ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť ako podanú zjavne neoprávnenou osobou, pretože „záujmové združenie právnických osôb nie je osobou, ktorá je nositeľom individuálnych základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Týmito sú jednotlivé právnické osoby - členovia združenia... Ako zo samotnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľka sa nedomáha ochrany svojich práv, ale ochrany práv tretích osôb - svojich veriteľov.“ Rovnako ako v prípade ústavnej sťažnosti sa žalobca aj v tomto konaní nedomáha ochrany svojich základných práv, ale ochrany práv tretích osôb - svojich členov, ktorí sú veriteľmi jednotlivých nemocníc. To vyplýva zo žalobného návrhu, ako aj z ostatného obsahu žaloby. 26. Ústavný súd SR v uznesení č. k. II. ÚS 283/2018-23 zo dňa 13.06.2018 uviedol, že uznesenie Národnej rady SR č. 937 zo dňa 30.11.2017, ktorým bola schválená Koncepcia oddlženia, bolo prijaté na základe § 13 ods. 6 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (štátne finančné aktíva vytvorené z výsledkov hospodárenia štátneho rozpočtu z minulých rokov možno použiť len so súhlasom Národnej rady SR. Štátne finančné aktíva podľa odseku 1 písm. b) až f) s výnimkou štátnych cenných papierov možno znížiť len na základe rozhodnutia vlády alebo na účely podľa osobitného predpisu, to neplatí, ak ide o použitie štátnych finančných aktív na výdavky štátneho rozpočtu, o ktorých rozhoduje národná rada). „Účelom tejto právnej úpravy je zabezpečiť, aby robustné výdavky štátneho rozpočtu boli kryté demokratickým rozhodnutím a parlamentnou zodpovednosťou. Z uvedeného vyplýva, že uznesenie sa týka verejnoprávneho, inštitucionálneho vzťahu medzi národnou radou a exekutívou. Uznesenie má teda aj právnu povahu, ale bez väzby so subjektívnou právnou pozíciou subjektov súkromného práva. Ústavný súd tak konštatuje, že uznesenie nemohlo zasiahnuť priamo a bezprostredne do ústavne chránenej pozície súkromnoprávnych subjektov ... Národná rada v ňom nedáva podnet na spustenie realizácie oddlženia na základe koncepcie oddlženia a ani v samotnej koncepcii oddlženia nie je stanovená podmienka realizácie oddlženia viazaná na súhlas národnej rady... K porušeniu označených základných práv a slobôd nemohlo dôjsť, pretože neexistuje vzájomná príčinná súvislosť medzi označeným uznesením národnej rady a spôsobom realizácie oddlženia. 27. Správny súd zároveň musí poukázať aj na samotný charakter Koncepcie oddlženia a proces, ktorý prijatiu predchádzal. Koncepcia oddlženia bola schválená uznesením vlády Slovenskej republiky č. 425/2017 zo dňa 13.09.2017, ktorá ju predložila na vyslovenie súhlasu Národnej rade SR, ktorá ju schválila uznesením č. 937 zo dňa 30.11.2017. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že uznesenie vlády je v zmysle ustanovenia § laa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy ex lege vylúčené z prieskumu súdu. Ako vyplýva z uznesenia Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 283/2018-23 zo dňa 13.06.2018, povaha uznesenia Národnej rady SR č. 937 zo dňa 30.11.2017, ktorou bola schválená Koncepcia oddlženia, nie je individuálnym správnym aktom, ani hybridným či normatívnym správnym aktom, ale je konkretizáciou ústavnej právomoci zákonodarného zboru schvaľovať štátny rozpočet, preverovať jeho plnenie a schvaľovať štátny záverečný účet. Povaha Koncepcie oddlženia teda nenaplnila podstatný znak administratívneho konania, ktorým je, že svojimi účinkami smeruje ku konkrétnym adresátom práva, a zakladá im priamo alebo aj sprostredkovane práva alebo povinnosti. Koncepciou oddlženia teda nebolo žiadnym spôsobom autoritatívne, z pozície žalovaného ako nadriadeného orgánu, rozhodnuté o subjektívnych právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach žalobcu alebo kohokoľvek iného (k tomu bližšie v bodoch 25 a 26 tohto uznesenia). Správny súd konštatuje, že k prípadnému zásahu do subjektívnych práv jednotlivých účastníkov procesu oddlženia (nie Koncepcie oddlženia, lebo táto nemá žiadnych účastníkov) môže dôjsť až na základe uzavretia jednotlivých súkromnoprávnych úkonov. Z dôvodov, že Koncepcia oddlženia nebola vydaná, resp. nie je výsledkom žiadneho administratívneho konania a priamo sa nedotýka práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu ani jeho členov a nespĺňa charakteristické znaky opatrenia orgánu verejnej správy podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, nejde o rozhodnutie či opatrenie podliehajúce súdnemu prieskumu. 28. Podľa bodu 4.4 Koncepcie oddlženia: „Ministerstvo zdravotníctva spolu s Ministerstvom financií vytvorilo v tejto súvislostí finančný mechanizmus, v rámci ktorého budú mať veritelia možnosť uspokojiť svoje pohľadávky voči nemocniciam za podmienok uvedených v tomto dokumente. Tento mechanizmus je vytvorený transparentne a na princípe prístupu za rovnakých podmienok pre všetkých. Zapojenie veriteľov do tohto systému je dobrovoľné a právne nenárokovateľné.“ V uvedenom vidí žalobca možnú (budúcu) diskrimináciu, ktorá neprimerane zasahuje do postavenia veriteľov. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný by mohol svojvoľne vylúčiť niektorého veriteľa z účinkov oddlženia s odkazom, že nie je právne nárokovateľné. Naopak, z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 283/2018-23 zo dňa 13.06.2018, s ktorým sa správny súd stotožňuje, vyplýva, že Koncepciou oddlženia nebol porušený princíp rovnosti dotknutých skupín subjektov práva, keďže je vytvorená na základe princípu transparentnosti, na princípe rovnakých podmienok účasti pre všetkých, so súčasným dôrazom na efektívne vynakladanie verejných zdrojov. „V prípade, že prihlásená pohľadávka veriteľa nebude v tomto mechanizme uspokojená, práva veriteľa z titulu vlastníctva pohľadávky voči nemocnici nezanikajú a ostávajú nezmenené aj so všetkými právnymi nárokmi. To isté platí aj v prípade, že sa veriteľ do tohto mechanizmu nezapojí.“ 29. Vzhľadom na vyššie uvedené (v bodoch 24-28 odôvodnenia) je zrejmé, že Koncepcia oddlženia nie je rozhodnutím ani opatrením verejnej správy a nemohla priamo zasiahnuť do subjektívnych práv ani žalobcu, dokonca ani jeho členov, preto výklad § 177 ods. 2 nemožno rozšíriť spôsobom, akým to predpokladá žalobca (na základe čl. 7 ods. 5 Smernice 2011/7/EÚ), a tento ako „zastupujúca organizácia“, resp. „záujmové združenie právnických osôb“ nemá, v zmysle príslušných ustanovení SSP, zákonné oprávnenie na podanie správnej žaloby. Žalobca teda nepreukázal priamy dotyk Koncepcie oddlženia na subjektívnych právach príslušnej osoby, ktorý je nevyhnutný pre unesenie aktívnej žalobnej legitimácie. 30. Správny súd žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP ako podanú zjavne neoprávnenou osobou odmietol. Vzhľadom na túto skutočnosť sa správny súd už nezaoberal ďalšími námietkami žalobcu smerujúcimi proti rozhodnutiu žalovaného. 31. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 171 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 2 SSP a priznal žalovanému právo na náhradu trov konania, keďže žalobca procesne zavinil odmietnutie žaloby, ktorá nebola podaná dôvodne. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom. 32. Podľa § 11 ods. 3 tretia veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), v konaní pred správnym súdom sa poplatok vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa správna žaloba, kasačná sťažnosť alebo žaloba na obnovu konania odmietla alebo vzala späť pred prejednaním veci. Keďže žaloba bola odmietnutá, o vrátení súdneho poplatku žalobcovi, kráteného o 6,70 EUR, správny súd rozhodol podľa § 11 ods. 3 tretej vety v spojení s ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch prostredníctvom prevádzkovateľa systému - Slovenskej pošty, a.s. 33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.