Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/101/2021 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1219206563 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1219206563.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: N. ". N..Č.. XXXXX, H. XX/B, G., F.: XX XXX XXX, zast. advokátkou JUDr. Laurou Bíróovou, Klincová 37/B, Bratislava, proti žalovanému: N. SK, N..V..Q.., H. XXB, G., F.: XX XXX XXX, zast. advokátom Mgr. Petrom Mešencom, Prievozská 1314/39, Bratislava, o zaplatenie 273,64 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 8. decembra 2020 č. k. 26C/83/2019- 202, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 273,64 eur spolu s 5 % úrokami z omeškania od 1. 7. 2019 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi súd prvej inštancie priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že na základe zmluvy o spoločenstve vlastníkov bytov a nebytových priestorov žalobca vykonáva správu bytového domu na H. W. Č.. XX/B. Podľa čl. XI. bod 3 písm. i/ zmluvy je vlastník bytu a nebytového priestoru povinný mesačne vopred uhrádzať na účet spoločenstva úhrady za plnenia, najneskôr do 15. dňa každého kalendárneho mesiaca. Podľa čl. XI. bod 7 zmluvy je vlastník bytu alebo nebytového priestoru povinný prispievať do fondu prevádzky, údržby a opráv (vo výške stanovenej na základe veľkosti spoluvlastníckeho podielu uvedeného vo výpise z listu vlastníctva) mesačnými preddavkami. Podľa čl. XIII. bod 4 zmluvy vlastník bytu a nebytového priestoru je povinný v súlade so zmluvou poukazovať preddavky do fondu mesačne v príslušnom kalendárnom mesiaci, a to do 15. dňa mesiaca nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Z výpisu z LV pre kat. úz. J. Č.. XXXX vyplýva, že žalovaný bol vlastníkom nebytového priestoru č. XXXK v predmetnom bytovom dome na H. W. Č.. XXXK I. G.. Žalobca eviduje nedoplatok žalovaného na úhradách nákladov spojených s užívaním predmetného nebytového priestoru za rok 2018 vo výške 273,64 eur. 3. Žalobca sa bránil tým, že dodatok č. 1 k zmluve o spoločenstve, na základe ktorého sa žalobca domáha úhrady nedoplatku, je absolútne neplatný, keďže z pozvánky na zhromaždenie vlastníkov, ktoré sa konalo dňa 4. 10. 2018 a z jej programu nevyplýva, že na zhromaždení sa mala prerokovávať o. i. aj zmena zmluvy o spoločenstve zo dňa 31. 1. 2017 formou dodatku č. 1. Hlasovanie týkajúce sa zmien zmluvy o spoločenstve formou dodatku č. 1 je tak podľa žalovaného absolútne neplatné, pretože schválenie zmien zmluvy o spoločenstve zo dňa 31. 1. 2017 formou dodatku č. 1 nebolo programom zhromaždenia a preto o nich nebolo možné ani hlasovať. Schválenie bodu č. 5 programu zhromaždenia je tiež absolútne neplatné, pretože o výške mesačných úhrad rozhodujú vlastníci bytov nadpolovičnou väčšinou všetkých vlastníkov, nie nadpolovičnou väčšinou prítomných vlastníkov. Dodatok č. 1 je tak podľa žalovaného absolútne neplatný, pretože ide o právny úkon, ktorý odporuje zákonu. Žalovaný ďalej uviedol, že nebolo zvolané zhromaždenie vlastníkov bytov a nebytových priestorov v zmysle čl. VII zmluvy o spoločenstve vlastníkov bytov a nebytových priestorov za predchádzajúci rok 2018, čiže výpočtový list a ním určené zálohové platby z roku 2018 nie sú schválené v zmysle čl. VII. ods. 2 písm. d/ Zmluvy, preto dané zálohové predpisy sú neplatné. Žalovaný podal dňa 3. 7. 2019 reklamáciu a to za predchádzajúci rok, pričom správca bytového domu na túto neodpovedal ani riadne a včas nevybavil. 4. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „Každý vlastník bytu alebo nebytového priestoru v bytovom dome, ktorý sa cíti byť dotknutý na svojich právach, resp. právom chránených záujmoch sa môže obrátiť na súd v súlade s ustanovením § 14a odsek 8 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Citované zákonné ustanovenie je potrebné považovať za jediný zákonný prostriedok právnej ochrany vlastníkov, ktorí boli prehlasovaní pri výkone svojich práv zúčastňovať sa na správe domu a hlasovaním rozhodovať ako spoluvlastník o spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach domu, spoločných nebytových priestoroch, príslušenstve a pozemku na schôdzi vlastníkov alebo ktorí sa o výsledku hlasovania nemohli dozvedieť. Prijaté rozhodnutia možno napadnúť v zásade z dôvodu nedodržania formálnych náležitostí potrebných pre vyhlásenie písomného hlasovania, ako aj z dôvodu existencie vecných (obsahových) nedostatkov prijatých rozhodnutí: napr. rozpor so zákonom, obchádzanie zákona, rozpor s dobrými mravmi, rozpor so zmluvou o výkone správy a pod. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 3. júla 2013 sp. zn. PL. ÚS 110/2011-40 dospel k záveru, že nič nebráni tomu, aby právo prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového priestoru obrátiť sa na súd, aby vo veci rozhodol, garantované prostredníctvom § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov ( v súčasnosti § 14a ods. 8 ) bolo interpretované v právno - aplikačnej praxi materiálne, t. j. aby predmetom žaloby prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového priestoru mohli byť nielen námietky smerujúce proti porušeniu zákonom ustanovenej procedúry pri prijímaní rozhodnutí absolútnou väčšinou, resp. dvojtretinovou väčšinou všetkých vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov, ktoré sa týkajú vecí patriacich do ich spoluvlastníctva podľa zákona o vlastníctve bytov, ale aj námietky smerujúce proti obsahu týchto rozhodnutí, t. j. aj námietky, že ide o také rozhodnutie, ktoré predstavuje neprimeraný zásah do vlastníckych práv prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového priestoru k spoločným častiam domu, spoločným zariadeniam domu, spoločným nebytovým priestorom, príslušenstvu a pozemku.... Pri posudzovaní odôvodnenosti žaloby podanej podľa § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nemožno opomenúť skutočnosť, že rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov nemožno považovať za právny úkon, nakoľko schôdza vlastníkov nie je subjektom práva, ktorý disponuje právnou subjektivitou a spôsobilosťou na právne úkony (tzv. non- subjekt). Uvedené platí samozrejme platí aj v prípade písomného hlasovania. Rozhodnutia (uznesenia) prijaté na schôdzi vlastníkov bytov nemožno považovať za právne úkony, pretože schôdza vlastníkov bytov nie je subjektom práva, ktorý disponuje právnou subjektivitou a spôsobilosťou na právne úkony. Ak by tomu tak bolo, potom by všetky rozhodnutia prijaté subjektom boli považované za neplatné pre rozpor s § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka (neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony). Preto na rozhodnutia vlastníkov bytov nie je možné aplikovať ustanovenia o právnych úkonoch a je prípustný postup len v medziach ustanovenia § 14a ods. 8 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Pokiaľ sa teda žalovaný ako vlastník nebytového priestoru domnieval, že hlasovanie o odsúhlasení dodatku č. 1 k zmluve o spoločenstve prebehlo v rozpore s ustanoveniami zákona, mohol sa v zákonom stanovenej lehote domáhať zrušenia tohto rozhodnutia. Iba žalobou podanou podľa § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. sa môže vlastník domôcť zmeny, resp. zrušenia prijatého rozhodnutia. Pokiaľ uvedená prekluzívna lehota márne uplynula, nemôže sa domáhať neplatnosti právneho úkonu - zmeny zmluvy o spoločenstve iba z dôvodu nedostatkov hlasovania o uznesení, ktorým bol tento dodatok schválený.“ K obrane žalovaného spočívajúcej v námietke, že žalobca nevybavil jeho reklamáciu vyúčtovania za rok 2018, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Ďalším dôvodom, pre ktorý žalovaný nárok žalobcu neuznával, bola skutočnosť, že reklamoval vyúčtovanie za rok 2018, pričom toto nebolo podľa jeho názoru riadne vybavené. Táto argumentácia však neobstojí, nakoľko podanie samotnej reklamácie nemá odkladný účinok k povinnosti vlastníka uhradiť nedoplatok za služby spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru. Vlastník bytu alebo nebytového priestoru nemá voči spoločenstvu postavenie spotrebiteľa, obzvlášť ak je týmto vlastníkom obchodná spoločnosť. Pokiaľ sa žalovaný domnieval, že vyúčtovanie za rok 2018 je nesprávne a v skutočnosti mu nedoplatok nevznikol, bol povinný predložiť súdu také skutkové tvrdenia, z ktorých by tento záver vyplýval a nie iba odkázať na to, že vyúčtovanie reklamoval. Zo samotného obsahu reklamácie vyplýva, že vyúčtovania nebytového priestoru sa týka iba jej časť. V tej žalovaný namietal nesprávnosť vyúčtovania spotreby studenej vody a elektriny. Tak, ako je to zrejmé zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré žalovaný nepoprel, spotreba vody je meraná spoločne pre byt č. XXXB a nebytový priestor č. XXXK a následne je rozrátavaná podľa pomerov podlahovej plochy tohto bytu a nebytového priestoru. Rovnako tak podružný merač elektriny, na ktorého údaje žalovaný odkazuje, je vo vzťahu k fakturácii spotreby elektrickej energie irelevantný, nakoľko spotreba elektrickej energie je účtovaná podľa údajov zaznamenaných vo fakturačnom elektromere.“ K námietke žalovaného, že D. G., ktorá vykonáva funkciu štatutárneho orgánu žalobcu ako člen rady určený radou, sa stala vlastníčkou bytu alebo nebytového priestoru, čo je taxatívne určenou podmienkou na výkon člena rady a predsedu spoločenstva, až dňa 16. 11. 2018, takže túto funkciu vykonávala v rozpore so zákonom, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: Absencia hmotnoprávnych podmienok pre výkon funkcie štatutárom žalobcu je taktiež irelevantná vo vzťahu k povinnosti žalovaného uhradiť nedoplatok na platbách za plnenia spojené s užívaním nebytového priestoru. Konanie o zápise údajov do registra spoločenstiev má povahu osobitného správneho konania. Všeobecný súd nie je nadaný právomocou takéto konania preskúmavať a to ani v rámci posudzovania prejudiciálnej otázky. Podľa výpisu z registra spoločenstiev je p. D. G. zapísaná ako štatutárka žalobcu od 8. 11. 2018. Tento údaj je v súlade s § 37 ods. 10 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov záväzný pre každého, teda aj pre súd, rovnako ako pre žalovaného. Napokon k námietke žalovaného, že skutočná výška cien a záloh za jednotlivé služby sa zúčtuje vždy za kalendárny rok, resp. najneskôr s vyúčtovaním vykurovacieho obdobia, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Tu je však potrebné poznamenať, že žalobca sa svojou žalobou nedomáhal zaplatenia preddavkov za plnenia spojené s užívaním nebytového priestoru, ale domáhal sa uhradenia nedoplatku, ktorý vyplýval práve z vyúčtovania. Skutočná výška cien za plnenia poskytnuté žalovaného v súvislosti s užívaním nebytového priestoru už je známa. Ak by aj žalovanému vznikol v neskoršom období na platbách za plnenia spojené s užívaním nebytového priestoru preplatok, čo však v konaní ani len netvrdil, mohol by si tento preplatok započítať voči žalobcovi, resp. uplatniť ho v súdnom konaní v rámci svojej obrany, resp. v rámci vzájomnej žaloby voči žalobcovi. Pri pripustení argumentácie uvádzanej žalovaným by sa v podstate žiaden správca alebo spoločenstvo nemohli domáhať zaplatenia nielen preddavkov ale aj nedoplatkov za plnenia, nakoľko vlastník by vždy mohol argumentovať predčasnosťou žaloby, nakoľko nie je zrejmé, či mu v ďalšom období vo vyúčtovaní nevznikne preplatok.“ Možno teda uzavrieť, že súd prvej inštancie nepovažoval obranu žalovaného za dôvodnú a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. 5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 6. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že dodatok č. 1 k zmluve o spoločenstve vlastníkov bytov a nebytových priestorov je neplatný a nemôže byť preto pre žalovaného záväzný. Rozhodnutie vlastníkov týkajúce sa dodatku č. 1 žalovanému nebolo doručené v súlade so zákonom a preto žalovanému nemohla začať plynúť lehota uvedená v ust. § 14a ods. 8 zák. č. 182/1993 Z.z. na podanie žaloby na súd. Vzhľadom na to bol podľa žalovaného súd prvej inštancie povinný zaoberať sa platnosťou dodatku č. 1. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že D. G. nebola oprávnená konať v mene žalobcu a teda ani splnomocniť právneho zástupcu na zastupovanie v predmetnej právnej veci. Napokon žalovaný namietol, že pri vyúčtovaní platieb za rok 2018 sa malo vychádzať z podružného merača elektriny, ktorý bol relevantným meračom pre spoločné nebytové priestory a mal byť zaradený ako pomerný merač do systému spoločnosti I+V, ktorá vykonáva ekonomickú správu. 7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 9. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a túto po právnej stránke správne posúdil. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok podrobne a presvedčivo odôvodnil a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 10. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne venoval argumentácii žalovaného, resp. jeho obrane. Odvolacia argumentácia žalovaného je v podstate zhodná s jeho argumentáciou v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že súd prvej inštancie nemohol skúmať (ne)platnosť dodatku č. 1 k zmluve o spoločenstve už len z toho dôvodu, že tento dodatok nie je právnym úkonom, ako to správne skonštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (viď ods. 26., 27, 28, 29. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Žalovaný mal možnosť postupovať v zmysle § 14 ods. 8 prvá veta zák. č. 182/1993 Z.z. v znení platnom ku dňu konania zhromaždenia spoločenstva, na ktorom došlo k schváleniu dodatku č. 1, t. j. ku dňu 4. 10. 2018 (od 1. 11. 2018 ide o ust. § 14a ods. 8 prvá veta cit. zákona), teda obrátiť sa so žalobou na súd a to v lehote 30 dní od oznámenia výsledku hlasovania. Žalovaný tak neurobil a jeho právo obrátiť sa so žalobou na súd preto zaniklo. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že právo obrátiť sa na súd v zmysle § 14 ods. 8, resp. 14a ods. 8 zák. č. 182/1993 Z.z. má iba prehlasovaný vlastník, teda vlastník, ktorý sa na schôdzi vlastníkov zúčastnil a hlasoval na nej. Zo zápisnice zo zhromaždenia spoločenstva konaného dňa 4. 10. 2018 (č. l. 139) nie je zrejmé, či sa žalovaný na tomto zhromaždení zúčastnil a či ho teda možno považovať za prehlasovaného vlastníka. V priebehu prvoinštančného konania však neuvádzal, že by sa na uvedenom zhromaždení zúčastnil, pričom z obsahu jeho odporu proti platobnému rozkazu možno vyvodiť iba to, že pozvánka na toto zhromaždenie mu bola doručená. Sú tu však skutočnosti svedčiace o tom, že žalovaný sa na predmetnom zhromaždení nezúčastnil. Napr. v odpore proti platobnému odporu žalovaný uviedol, že „schválenie bodu č. 5. programu zhromaždenia je tiež absolútne neplatné, pretože o výške mesačných úhrad rozhodujú vlastníci bytov nadpolovičnou väčšinou všetkých vlastníkov, nie nadpolovičnou väčšinou prítomných vlastníkov, ako to bolo v tomto prípade, ide o výnimku z ust. § 14 ods. 3 v spojení s § 10 ods. 1 Bytového zákona.“ Zo zápisnice zo zhromaždenia však vyplýva, že v prípade schválenia bodu č. 5 hlasovalo za 119 vlastníkov a proti nebol nikto (viď str. 6 zápisnice). Ak by teda žalovaný bol na zhromaždení prítomný, asi by - vzhľadom na jeho námietky ohľadom tohto bodu v odpore proti platobnému rozkazu - hlasoval proti. 11. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovaného týkajúcu sa oprávnenia D. G. konať za žalobcu, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v ods. 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Zvlášť treba podčiarknuť správny záver súdu prvej inštancie, že „absencia hmotnoprávnych podmienok pre výkon funkcie štatutára žalobcu je irelevantná vo vzťahu k povinnosti žalovaného uhradiť nedoplatok na platbách za plnenia spojené s užívaním nebytového priestoru.“ 12. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného týkajúcej sa odberu elektrickej energie odvolací súd uvádza, že žalovaný sa mylne domnieva, že len púhy poukaz na to, ktorý z meračov elektriny sa má podľa neho použiť pri stanovení spotreby elektrickej energie, resp. že podľa neho sa malo vychádzať z podružného merača a nie z fakturačného elektromera, nemôže byť dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku. Žalovaný totiž v odvolaní nevysvetlil a nedokladoval, akú mal podľa neho skutočnú spotrebu elektrickej energie v porovnaní s vyúčtovanou a fakturovanou a v čom spočíva problém s uvedenými meračmi, resp. prečo bol podľa neho relevantným podružný merač a o čo (o akú právnu úpravu) sa tento jeho názor opiera. Inými slovami, len ničím nepodložené tvrdenie žalovaného v odvolaní o tom, že žalobca nesprávne vyúčtoval spotrebu elektrickej energie, nemôže predstavovať odvolací dôvod, ktorý by mohol spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. 13. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je z hľadiska odvolacích dôvodov vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).