Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/107/2023 z 29. 11. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 16Co/107/2023 1106207576 29. 11. 2024 Mgr. Daniela Drnáková ECLI:SK:KSBA:2024:1106207576.5

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: F.. L. Š., J.. XX.X.XXXX, I. XXX/X, S., zastúpeného: Advokátska kancelária VALAŠIK & PARTNERS, s.r.o., Krížna 26, Bratislava, IČO: 35 947 381, proti žalovanému: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Pribinova 19, Bratislava, IČO: 00 151 700, o mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a iné, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 8C/19/2006-811, zo dňa 15.5.2023, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku v napadnutom rozsahu 46.822,47 eura; v napadnutom výroku, ktorým žalobu vo zvyšku o zaplatenie sumy 22.916,75 eura zamietol a v súvisiacich výrokoch o trovách konania p o t v r d z u j e . II. Odvolanie žalovaného proti výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok

odmieta.

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 8.575,99 eura zastavil (výrok I.); žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 71.325,43 eura (výrok II.); vo zvyšku o zaplatenie sumy 22.916,75 eura žalobu zamietol (výrok III.); žalobcovi priznal proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok IV.); žalovanému uložil povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov v rozsahu 100 % (výrok V.) a zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť štátu súdny poplatok 4.279,50 eura na účet súdu (výrok VI.). 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 2.3.2006 domáhal proti žalovanému zaplatenia 102.818,17 eura (pôvodne 3.097.500 Sk a z toho 1.462.500 Sk titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť a 1.635.000 Sk titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia) podľa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení účinnom do 31.7.2004 (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“). Tvrdil, že dňa 27.7.2002 v čase od 14:30 hod. do 15:30 hod. došlo v obci Jablonica k dopravnej nehode a to tak, že sa zrazili mikrobus značky M. U. U., D.: N. XX-XX, ktorý riadil vodič Z. G. a v ktorom cestoval žalobca a osobné motorové vozidlo značky Š. P., D.: E., ktoré riadil vodič Š.Y. S.. Na základe vyšetrovania dopravnej nehody Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru (ďalej len PZ) v Senici bolo zistené, že dopravnú nehodu spôsobil vodič osobného motorového vozidla Š. S., ktorý pri dopravnej nehode utrpel smrteľné

zranenia, následkom ktorých na druhý deň po dopravnej nehode zomrel, preto uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ v Senici ČVS: OÚVV-164/2002, zo dňa 10.9.2002, bolo trestné stíhanie zastavené. Pri dopravnej nehode utrpel žalobca, ako spolujazdec v mikrobuse, vážne poškodenie zdravia a to subtrochanterickú zlomeninu (zlomeninu krčku pravej nohy), rozstup lonovej spony, trieštivú zlomeninu stehennej kosti, zlomeninu okraja acetabula, posun panvy do asymetrickej polohy, poškodenie kolenného kĺbu, tiahlu a hlbokú reznú ranu na pravom stehne. Bezprostredne po dopravnej nehode absolvoval náročnú a komplikovanú operáciu spojenú s voperovaním osteosyntetického materiálu (gamma klinec zaistený proximálne i distálne) a v decembri 2003 absolvoval ďalšiu operáciu za účelom extrakcie osteosyntetického materiálu. Po týchto komplikovaných operáciách prešiel časovo dlhodobým a náročným liečebným procesom (medikamentóznou liečbou, rehabilitáciami, liečeniami). Zranenia, ktoré utrpel, zanechali trvalé následky ako skrátenie pravej dolnej končatiny o 5 cm, rozsiahla keloidná jazva v oblasti pravej koxy, asymetria panvy, ťažké obmedzenie pravého bedrového kĺbu, obmedzenie pohyblivosti a kývavosti pravého kolenného kĺbu, hypotrofia stehenného svalu, poúrazové opuchy, vizuálne poškodenie tela, bolesť chrbtice, tŕpnutie a tuhnutie zranenej končatiny, pretrvávajúce bolesti, poruchy spánku, poruchy osobnosti (pocit menejcennosti, nedokonalosti, nepotrebnosti), s potrebou používania barly a ortopedickej obuvi. 3. Ozrejmil, že pred dopravnou nehodou bol zdravý, nemal žiadne zdravotné problémy, žil aktívny spoločenský, kultúrny, športový a rodinný život. Jeho životný štýl pred dopravnou nehodou bol aktívny, všestranný, optimistický. Následkom poškodení je odkázaný na pomoc manželky a širšej rodiny. Nemôže športovať, spoločenské aktivity môže absolvovať len obmedzene s pomocou manželky, nemôže viesť osobné motorové vozidlo, nosiť ťažké veci, dlho chodiť, robiť rýchle pohyby. Pred dopravnou nehodou pôsobil ako živnostník, pričom živnosť vykonáva i po dopravnej nehode, ale obmedzene, pretože nemôže vykonávať aktívnu fyzickú činnosť, čo sa odrazilo i na jeho príjmoch. Dôvodil, že inú prácu si nemôže nájsť, pretože s daným poškodením zdravia, ktoré ho obmedzuje pri pracovnom výkone, ho nikto nezamestná a preto sa domáhal zaplatenia zvýšeného bolestného, pričom základné bolestné predstavuje podľa posudku o bolestnom S.. Z. Č. zo dňa 9.12.2002, v spojení s posudkom o bolestnom S.. Z. Č. zo dňa 13.11.2004 spolu 487,5 bodu. Dodal, že jeden bod predstavuje podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. sumu 60 Sk, ohodnotenie 487,5 bodu tak predstavuje sumu 29.250 Sk. Doplnil, že žalovaný mu zaplatil náhradu za bolesť z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisteného dňa 28.3.2003 v sume 22.500 Sk a dňa 15.12.2004 v sume 900 Sk, spolu 23.400 Sk. 4. Ďalej uviedol, že sa domáha aj zaplatenia zvýšeného sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré predstavuje podľa obodovania v posudku S.. Z. Č. zo dňa 18.7.2003, v spojení s posudkom S.. Z. Č. zo dňa 13.11.2004, spolu 545 bodov, t. j. sumu 32.700 Sk, pričom žalovaný mu zaplatil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisteného dňa 15.12.2004 v sume 4.950 Sk a dňa 6.4.2005 v sume 22.500 Sk, teda spolu 27.450 Sk. Argumentoval, že oba žalovaným zaplatené nároky v základnom rozsahu sú vzhľadom na ujmu spôsobenú mu poškodením na zdraví, liečením, odstraňovaním následkov poškodenia, dôsledkami poškodenia zdravia, vek a súčasný zdravotný stav, nepriaznivé následky poškodenia zdravia na uspokojovanie základných životných potrieb ako aj obmedzenie života v bežnom živote neprimerane nízke. Poznamenal, že žalovaným zaplatené sumy nepokryli ani len sčasti finančné náklady, ktoré mal, má a bude mať do konca života v súvislosti so zmierňovaním dôsledkov poškodenia zdravia. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domáhal podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. zvýšenia odškodnenia za bolesť a zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia (každého nároku) o 50-násobok sumy zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu. 5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie uviedol, že podaniami zo dňa 26.3.2012 a zo dňa 4.12.2013 žalobca upresnil, že požaduje zvýšenú náhradu za bolesť v sume 48.733,32 eura a za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 45.508,86 eura, t. j. spolu 94.242,18 eura, na základe čoho bola uznesením zo dňa 8.1.2014 pripustená zmena petitu (č. l. 519 spisu). 6. Ďalej konštatoval, že vo veci už rozhodol rozsudkom č. k. 8C/19/2006-644, zo dňa 3.4.2014, v spojení s opravným uznesením č. k. 8C/19/2006-675, zo dňa 13.4.2015 (ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 48.733,32 eura titulom bolestného a 45.508,86 eura titulom sťaženia

spoločenského uplatnenia - pozn. odvolacieho súdu), ktorý Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného uznesením č. k. 3Co/129/2015-679, zo dňa 31.5.2018 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní náležite objasnil, že právny titul nároku žalobcu je daný podľa § 444 Občianskeho zákonníka a § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a logicky aj vyvodil, že relevantnou skutočnosťou na ustálenie aplikability právneho poriadku je doba, kedy sa stal úraz (27.6.2002) a nie samotné ustálenie zdravotného stavu a tiež, že pri posúdení námietky premlčania správne poukázal na § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súdu prvej inštancie však vytkol nedostatočné vysporiadanie sa s otázkou, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu, kedy zdôraznil, že posúdenie danej otázky závisí od vyjadrenia lekára. Súdu prvej inštancie uložil, aby posúdil dôvodnosť nároku žalobcu a začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu škody na zdraví doplnením znaleckého dokazovania, za účelom jednoznačného zodpovedania otázky, kedy bol ustálený zdravotný stav žalobcu tak, aby bolo možné ohodnotiť bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a to buď výsluchom súdom ustanoveného znalca S.. S. J., jeho odborným vyjadrením, alebo odborným vyjadrením iného znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie traumatológia a ortopédia, resp. novým znaleckým dokazovaním. Odvolací súd poukázal na to, že je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že priznanie nároku na náhradu za bolesť nie je podmienené priznaním nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a naopak, a tiež že nemožno opomenúť, že dôvody umožňujúci výnimočné zvýšenie odškodnenia za bolesť treba vyvodzovať z okolností vymedzených v bode I ods. 6 Zásad pre hodnotenie odškodnenia za bolesť tvoriacich prílohu vyhlášky č. 32/1965 Zb., najmä ak ani zvýšenie odškodnenia na dvojnásobok nepostačuje na primerané zmiernenie ich následkov (R 48/2004). Dodal, že odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia prichádza do úvahy, ak poškodenie zdravia má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život (životné úkony poškodeného a uspokojovanie jeho životných potrieb), tiež pre uplatnenie v spoločnosti (uspokojovanie spoločenských potrieb alebo pre plnenie spoločenských úloh) a v nadväznosti na uvedené uložil, aby súd prvej inštancie vec znova prejednal, doplnil dokazovanie a rozhodol. 7. Vo vzťahu k skutkovému stavu mal súd prvej inštancie z uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ v Senici ČVS: OÚV-164/2002, zo dňa 10.9.2002 za preukázané, že dňa 27.6.2002, v čase od 14.30 hod. do 15.30 hod. v obci Jablonica, na ceste č. 1/51, v km 98.800, z doposiaľ presne nezistených príčin došlo k zrážke medzi osobným motorovým vozidlom zn. Š. P., D.: E., ktoré viedol poistený Š. S. a mikrobusom zn. M. U. U. XX, D.: N. XX-XX, ktoré viedol Z. G.. Pri zrážke došlo k zraneniu viacerých osôb, ktoré boli ako spolujazdci v oboch vozidlách. Pri zrážke došlo u žalobcu, ktorý sedel ako spolujazdec v mikrobuse zn. M. U. U. XX, D.: N. XX-XX, k vážnemu poškodeniu zdravia - subtrochanterická zlomenina (zlomeninu krčku pravej nohy), rozstup lonovej spony, trieštivá zlomenina stehennej kosti, zlomenina okraja acetabula, posun panvy do asymetrickej polohy, poškodenie kolenného kĺbu, tiahla a hlboká rezná rana na pravom stehne. Okresný úrad vyšetrovania PZ v Senici začal v tejto veci trestné stíhanie pre trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 180 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona uznesením ČVS: OÚV-164/2002, zo dňa 27.6.2002, ktoré bolo uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ v Senici ČVS: OÚV-164/2002, zo dňa 10.9.2002 zastavené, lebo trestné stíhanie proti tomu kto zomrel je neprípustné. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplynulo, že na základe vykonaného dokazovania bolo dostatočne preukázané, že v danej veci bol spáchaný trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 180 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a že tento trestný čin spáchal Š. S., ktorý však dňa 28.6.2002 v nemocnici podľahol zraneniam, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, preto nebolo možné ďalej pokračovať v začatom trestnom stíhaní a toto bolo zastavené. 8. Z listín obsiahnutých v tzv. poistnom spise žalovaného (č. l. 254 až 345 spisu), najmä z oznámenia poistnej udalosti doručenej manželkou poisteného žalovanému dňa 8.7.2002 (č. l. 343 spisu), ako aj z listov žalovaného zo dňa 15.12.2005, 6.4.2005, 25.11.2005, 1.12.2005, 19.9.2006 a 30.8.2006 mal preukázanú existenciu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla s D.: E., ktoré viedol nebohý Š. S. a to u žalovaného, ktorý vec viedol ako poistnú udalosť č. 02 910 10052. Z potvrdenia o práceneschopnosti žalobcu (č. l. 46 spisu) bolo preukázané, že žalobca bol práceneschopný od 28.6.2002 do 27.6.2003. Rozsah poškodenia zdravia žalobcu a priebeh liečenia bol preukázaný z početných lekárskych správ predložených žalobcom. 9. Súd prvej inštancie uviedol, že v rámci zisťovania skutkového stavu veci bolo dôležité ustáliť: (i) výšku bolestného, (ii) výšku sťaženia spoločenského uplatnenia a (iii) okamih ustálenia zdravotného stavu žalobcu pre výpočet bolestného a zvlášť pre výpočet výšky sťaženia spoločenského uplatnenia.

Zdôraznil, že vychádzal z názoru odvolacieho súdu, že pri posudzovaní času, kedy sa poškodený dozvedel o škode spočívajúcej v bolesti je rozhodujúci čas jej zistenia; za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného ani deň vyhotovenia posudku, ale okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď v zmysle § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. možno bolesť ohodnotiť, len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený. Obdobne, sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká v dobe, v ktorej je možné zdravotný stav poškodeného považovať za ustálený a kedy je možné posúdiť, aký má zdravotný stav poškodeného preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného. 10. Z (prvého) posudku o bolestnom vypracovanom ošetrujúcim ortopédom žalobcu S.. Z. Č., primárom ortopedického oddelenia Nemocnice s poliklinikou Skalica, zo dňa 9.12.2002 vyplynulo, že žalobca po predmetnej dopravnej nehode nastúpil na liečenie dňa 27.6.2002 a v čase vypracovania posudku bolo ešte neukončené. V ústavnom ošetrení bol žalobca od 27.6.2002 do 9.7.2002. Pracovná neschopnosť trvala od 27.6.2002 až do momentu vypracovania posudku. S.. Z. Č. určil diagnózy a bolestné obodoval nasledovne: položka 188d - zlomenina subtrochanterická liečená OP: 180 bodov, položka 112d - posttr. rozostúp lonovej spony: 107,5 bodov; položka 111ch - zlomenina okraja acetabula: 37,5 bodov; zvýšenie o 1 za opakované transfúzie, príprava na OP, extenzia, t. j. o 122,5 bodov; spolu 375,5 bodov. Z (druhého) posudku o bolestnom vypracovanom S.. Z. Č., zo dňa 13.11.2004, ktorým bol doplnený posudok o bolestnom vypracovaný dňa 9.12.2002 vyplynulo, že S.. Z. Č. určil ďalšiu novú diagnózu a bolestné obodoval nasledovne: 2. rezná rana na pravom stehne - resp. pr. bedr. zhybe (extrakcia osteosynt. materiálu), plných 10 bodov; zvýšenie o 1, t. j. o 5 bodov za pobyt v nemocnici, i. m. inj. a pod.; spolu 15 bodov. Vyhotovenie predmetných posudkov potvrdil S.. Z. Č. aj vo výsluchu dňa 13.11.2007. 11. Súd prvej inštancie ozrejmil, že v rámci návrhu na doplnenie dokazovania žalovaný požadoval vykonať preverenie výpočtu bolestného (otázky na č. l. 177 spisu); otázka výšky bolestného preto bola medzi stranami sporná (pre posúdenie žalovaného nároku nemalo relevanciu, či žalovaný uhradil žalobcovi základné bolestné, resp. v akej výške, ale výlučne výška bolestného, na ktoré má žalobca nárok - pozn. súdu prvej inštancie). Zo znaleckého posudku č. 56/2010, ktorý podal súdom do konania pribratý znalec S.. S. J. mal za preukázané, že v (prvom) posudku o bolestnom vypracovanom S.. Z. Č. dňa 9.12.2002 boli správne určené položky, ale pri výpočte bodov došlo k matematickej chybe, pričom správne hodnotenie je: položka 188d - zlomenina subtrochanterická liečená OP: 180 bodov, položka 112d - posttr. rozostup lonovej spony: plné bolestné 130 bodov, 3: 97,5 bodu; položka 111ch - zlomenina okraja acetabula: bolestné plné 50 bodov, 3: 37,5 bodu; spolu 315 bodov, zvýšenie o 1 za opakované transfúzie, príprava na OP, extenzia, t. j. o 157,5 bodu; spolu 472,5 bodu. V (druhom) posudku o bolestnom, zo dňa 13.11.2004 S.. Č. doplnil hodnotenie bolestného po druhej operácii tak, že určil novú diagnózu, ktorú obodoval na spolu 15 bodov. Podľa Znaleckého posudku č. 56/2010 bolestné po odstránení osteosyntetického materiálu sa hodnotí ako hlboká rana dolnej končatiny chirurgicky ošetrená a to položkou 162, čiže 15 bodov. Vzhľadom na to, že aj táto operácia mala príčinu v pôvodnom poranení hodnotí sa 3 výšky bodov, nie plnou sadzbou bodov, preto správne hodnotenie malo byť: položka 162 - hlboká rezná rana na pravej dolnej končatine (odstránenie osteosyntetického materiálu), bolestné plné 15 bodov, 3: 11,25 bodu; zvýšené podľa časti A., bod I, ods. 6 písm. b) prílohy vyhlášky č. 32/1965 Zb. o 1 za hospitalizáciu a podávanie inf., inj.: bolestné plné 7,5 bodu, 3: 5,63 bodu, spolu 16,88 bodov. Z výsluchu znalca dňa 10.9.2013 vyplynulo, že nešlo len o preverenie výpočtu S.. Č., v ktorom boli zistené matematické nezrovnalosti, ale tieto hodnoty predstavujú aj vlastné hodnotenie bolestného zo strany znalca, pričom S.. Č. správne nezistil žiaden z dôvodov vymenovaných v časti A, bod I ods. 6 prílohy č. 32/1965 Zb., ktoré odôvodňujú možnosť navýšiť bodové hodnotenie až o polovicu, teda bolo vylúčené, aby mohol S.. Č. navýšiť bodové hodnotenie o dvojnásobok, pretože to je možné podľa časti A, bod I ods. 7 prílohy č. 32/1965 Zb. len pri zistení súbehu dvoch a viacerých dôvodov vymenovaných v časti A, bod I ods. 6 prílohy č. 32/1965 Zb., avšak táto skutočnosť podľa znalca neznižuje závažnosť poškodenia zdravia a utrpenú bolesť. Súd prvej inštancie preto, v súlade so závermi znalca S.. J., o ktorých neboli pochybnosti, mal za preukázané, že bolesti žalobcu zodpovedajú 489,38 bodu (472,5 bodu + 16,88 bodu). 12. Podľa (prvého) posudku o sťažení spoločenského uplatnenia vypracovanom S.. Z. Č. dňa 18.7.2003 boli určené diagnózy trvalých následkov úrazu a ich bodové ohodnotenie nasledovne: položka 391c obmedzenie pravého bedrového kĺbu - ťažké, plných 300 bodov; položka 387 - skrátenie pravej dolnej končatiny o 3 cm, 1 bodov: 25 bodov; položka 394a - obmedzenie pohyblivosti pravého kolenného kĺbu, ľahké, 1 bodov: 50 bodov; čo spolu činí 375 bodov. Druhým posudkom o sťažení spoločenského

uplatnenia vypracovaným S.. Z.Á. Č. dňa 13.11.2004, ktorým bol doplnený posudok zo dňa 18.7.2003, boli určené ďalšie nové diagnózy a bodové ohodnotenie, a to: položka 431a - keloidná jazva po OP v obl. pr. koxy - rozmerov 40 x 1,5 cm, t. j. 60 cm2, plný počet: 90 bodov, znížený na 1, t. j. 45 bodov; položka 387c - skrátenie PDK - 5cm, plný počet: 125 bodov; spolu 170 bodov, teda uvedené dve hodnotenia spolu predstavujú 545 bodov, pričom vyhotovenie uvedených posudkov potvrdil S.. Z. Č. vo výsluchu dňa 13.11.2007. 13. Nakoľko v rámci návrhu na doplnenie dokazovania žalovaný požadoval vykonať preverenie výpočtu sťaženia spoločenského uplatnenia (otázky na č. l. 177 spisu), otázka výšky sťaženia spoločenského uplatnenia bola medzi stranami sporná (pre posúdenie žalovaného nároku nemalo relevanciu, či žalovaný uhradil žalobcovi základné sťaženie spoločenského uplatnenia, resp. v akej výške, ale výlučne výška sťaženia spoločenského uplatnenia, na ktoré má žalobca nárok - pozn. súdu prvej inštancie). Súd prvej inštancie mal zo znaleckého posudku č. 56/2010, ktorý podal S.. S. J. za preukázané, že hodnotenie v prvom posudku o sťažení spoločenského uplatnenia bolo správne, avšak v prípade druhého posudku došlo k chybe, pretože hodnotenie skrátenia končatiny je možné hodnotiť len ako 1 bodov a musí sa ním nahradiť položka 387 v predchádzajúcom posudku, keď plným počtom bodov už bola hodnotená položka 391c, t. j. obmedzenie pohyblivosti pravého bedrového kĺbu ťažkého stupňa (300 bodov). Z uvedených dôvodov bolo správne hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu nasledovné: položka 391c - obmedzenie pohyblivosti pravého bedrového kĺbu ťažkého stupňa, plných 300 bodov; položka 387 - skrátenie pravej dolnej končatiny o 5 cm, plný počet je 125 bodov, uplatní sa 1/2: 62,5 bodu; položka 394a - obmedzenie pohyblivosti pravého kolenného kĺbu ľahkého stupňa, plný počet je: 100 bodov, uplatní sa 1/2: 50 bodov; položka 431a - keloidná jazva po operácii v oblasti pravého bedrového kĺbu rozmerov 40 x 1,5 cm, t. j. 60 cm2, plný počet: 90 bodov, znížený na 1/2, t. j. 45 bodov, čo spolu predstavuje 457,50 bodu. Dodal, že z výsluchu znalca dňa 10.9.2013 vyplynulo, že nešlo len o preverenie výpočtu sťaženia spoločenského uplatnenia zo strany S.. Č., ale tieto hodnoty predstavujú aj vlastné hodnotenie zo strany znalca, pričom S.. Č. nenavýšil vypočítané sťaženie spoločenského uplatnenia s odkazom na § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretože toto ustanovenie neumožňuje zvýšiť sťaženie spoločenského uplatnenia na dvojnásobok lekárovi. Lekár vykoná iba základné bodové hodnotenie, ktoré je východiskom pre prípadné ďalšie zvýšenie; v minulosti tak už urobil, ale tento jeho postup bol spochybnený zo strany súdu. Odkázal na to, že podľa Zásad pre hodnotenie uvedených v časti III. prílohy k vyhláške č. 32/1965 Zb., súčasťou lekárskeho posúdenia nie je určovanie zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2 vyhlášky, pričom toto vyjadrenie zodpovedalo aj vyjadreniu znalca S.. J. v znaleckom posudku č. 56/2010 (č. l. 219 spisu). Súd prvej inštancie preto, v súlade so závermi znalca S.. J., o ktorých neboli pochybnosti, mal za preukázané, že sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu zodpovedá 457,50 bodu. 14. Z doplnenia znaleckého posudku č. 46/2020 znalca S.. J. vyplynulo, že zdravotný stav žalobcu bol ustálený natoľko, aby bolo možné pristúpiť k bodovému ohodnoteniu bolesti asi 3 mesiace po poslednej operácii, ktorá bola vykonaná dňa 11.12.2003, pri ktorej bol odstránený osteosyntetický materiál (klinec a skrutky) z pravej stehnovej kosti, čo bolo preukázané aj z predbežnej prepúšťacej správy zo dňa 14.12.2003 (č. l. 26 spisu). Po operácii žalobca pokračoval v liečebnej rehabilitácii. Po troch mesiacoch od tejto operácie bolo možné predpokladať, že už nevzniknú komplikácie takého druhu, ktoré by bolo potrebné zohľadniť pri bodovom ohodnotení bolestného, znalec teda určil, že zdravotný stav žalobcu bol ustálený pre účely bolestného dňa 11.3.2004. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný rozporoval, či nemohlo k ustáleniu dôjsť o niekoľko dní skôr alebo celkovo skôr, pričom už v doplnení č. 46/2020 znalec uviedol, že termín ustálenia zdravotného stavu nie je možné určiť na presný deň. S ohľadom na námietku premlčania bol vypočutý znalec na pojednávaní dňa 20.4.2023, kde zopakoval, že sa to nedá určiť na deň presne a u žalobcu išlo o komplikovanú zlomeninu. Vysvetlil, že ak pacient v takejto situácii týždeň alebo dva nemá komplikácie, neznamená to, že sa tieto nemôžu vyskytnúť, pretože pacient vo všeobecnosti môže dostať trombózu žíl dolnej končatiny, embóliu pľúcnice, zápal kostí a pod.. Z medicínskeho hľadiska preto, ak nevznikne takáto komplikácia do troch mesiacov, potom by už vzniknúť nemala a pravdepodobnosť, že vznikne sa blíži k nule, pričom takýto záver bol výsledkom klinických 40-ročných skúseností znalca, podľa ktorých tento interval znalec stanovil s ohľadom na individuálne okolnosti. Znalec dodal, že by vedel posúdiť priebeh reparačných procesov aj konkrétnejšie, ak by žalobca bol v jeho starostlivosti a cielene by sa to sledovalo zobrazovacími metódami, čo ale bežne nie je dôvod sledovať a z dostupnej lekárskej dokumentácie sa to spätne zistiť nedalo. Doplnil, že interval troch mesiacov stanovil aj preto, že išlo o komplikovaný výkon, pri ktorom sa vyberal materiál, t. j. klinec „hrubý ako prst“ s dĺžkou 25 cm, ktorý je zatočený v kosti a niekedy sa musí kosť aj osekať. Následne

je prítomná rana na stehnovom svalstve, sval sa hojí 6 až 8 týždňov, pričom samotná kosť sa hojí 4 až 6 mesiacov, kedy zahojenie v danom prípade znamená, že otvor v kosti, v ktorej bol klinec a skrutky, sa za túto dobu hojenia vyplní. 15. Súd prvej inštancie poukázal na to, že si bol vedomý, že z hľadiska dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich skutočností stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou procesného práva je každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom jej pravdepodobnosti. Z povahy problémov súvisiacich so zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne potvrdiť existenciu alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miera neistoty bude skoro vždy v priebehu jeho dokazovania prítomná. To platí o to viac, ak ide o medicínsku otázku, ktorú jednak nie je možné stanoviť na úroveň konkrétneho dňa, pretože to z dostupnej zdravotnej dokumentácie spätne nie je možné určiť a jednak to nie je možné zistiť ani prípadným súčasným vyšetrením. Ozrejmil, že z uvedeného vyplýva, že absolútna istota nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu udalostí nemôže byť v zásade ako miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň stavia stranu zaťaženú dôkazným bremenom do objektívne neprekonateľných dôkazných problémov (napr. nález Ústavného súdu SR zo dňa 24.10.2017, sp. zn. II. ÚS 716/2016). Zdôraznil, že súd nikdy nemôže mať absolútnu istotu, ale v danom prípade na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu pre účely hodnotenia bolestného došlo tri mesiace od poslednej operácie vykonanej dňa 11.12.2003, t. j. dňa 11.3.2004. S ohľadom na vyjadrenia znalca o komplikovanom operačnom výkone, na veľkosť rany, ktorá vznikla na kosti a svalstve, ako aj s ohľadom na to, že pri tomto type operačného výkonu sa pravdepodobnosť výskytu komplikácií blíži k nule až po troch mesiacoch a s ohľadom na to, že kosť sa po odstránení materiálu zahojí až za 4 až 6 mesiacov dospel k vysokej miere pravdepodobnosti, že k ustáleniu zdravotného stavu nemohlo dôjsť skôr ako dňa 11.3.2004, čiže 3 mesiace od poslednej operácie, ale najskôr v tento deň. 16. Z doplnenia znaleckého posudku č. 46/2020 znalca S.. J. mal preukázané, že pri hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia nemožno určiť presný termín, kedy bol zdravotný stav žalobcu natoľko ustálený, aby bolo možné vykonať bodové hodnotenie a ani v dobe vypracovania posudku (dňa 31.12.2020) nebolo možné považovať zdravotný stav žalobcu za stabilizovaný a nebolo možné určiť presnú prognózu jeho zdravotného stavu. Vzhľadom na charakter zranení nebolo možné ani presne určiť, kedy sa jednalo ešte o liečenie zranení, ktoré vznikli pri dopravnej nehode a kedy už o liečenie trvalých následkov týchto zranení (artróza pravého bedrového a pravého kolenného kĺbu). Vzhľadom na charakter zranení a priebeh liečenia žalobcu preto znalec považoval zdravotný stav žalobcu za ustálený pre hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia rok od poslednej operácie, ku ktorej došlo dňa 11.12.2003, t. j. dňa 11.12.2004. Vzhľadom na uvedený záver znalca, o ktorom neboli pochybnosti, mal súd prvej inštancie za preukázané, že pre účely hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia bol zdravotný stav žalobcu ustálený dňa 11.12.2004. 17. Z výsluchu žalobcu bolo preukázané, že v deň predmetnej dopravnej nehody sa vracali z Bratislavy z promócií dcéry. Následkom nehody utrpel zlomeninu krčku pravej nohy a rôzne ďalšie vážne zranenia tak ako sú uvedené v žalobe. Po nehode utrpel šok, došlo u neho k posttraumatickej šokovej poruche, ktorá sa prejavuje aj v súčasnosti panickým strachom o manželku a deti, nočnou nespavosťou, je oveľa viac nervózny, vystresovaný, nepokojný; do roku 2005 všetky tieto prejavy liečil liekmi na spanie, ktoré mu predpisovala jeho všeobecná obvodná lekárka, ktorá mu však vzhľadom na dlhotrvajúce prejavy odporučila psychologickú alebo psychiatrickú liečbu. Od 22.7.2005 navštevuje raz mesačne neštátnu psychiatrickú ambulanciu S.. S. A. za účelom individuálnych sedení. Berie antidepresíva. Liek Frontín je i liekom na spanie, ale pokiaľ to nie je nutné, lieky na spanie sa snaží nebrať. Psychická porucha sa prejavuje nepokojným spánkom, zlými snami, často sa v noci zobúdza. Žalobca dodal, že podľa vyjadrenia psychiatričky pri pravidelnej liečbe môže dôjsť k zlepšeniu stavu, ale môže sa aj stať, že takýto psychický stav bude trvať až do konca života. Zdôraznil, že psychická porucha, ktorá u neho vznikla ako dôsledok autonehody, ho obmedzuje v jeho profesijnom živote, pri podnikaní a ozrejmil, že v čase dopravnej nehody aj po nej vykonáva podnikateľskú činnosť, je živnostníkom, obchoduje s rôznym sortimentom, napr. s armatúrami. Spolu s kolegom v centre Myjavy majú priestory prenajaté od mesta, kde majú veľkoobchod. Nemajú zamestnancov, niekedy mu pomáha manželka a jeho mesačný obrat je okolo 700.000 Sk. Po nehode nemôže v rámci podnikania vykonávať mnohé činnosti: nemôže zdvíhať nič ťažké, nemôže sa fyzicky namáhať, vykonáva iba ľahšie administratívne činnosti. Nemôže vykonávať dlhé jazdy autom, aj pri kratších musí robiť častejšie prestávky. Býval aktívny futbalista, hral za tretiu ligu

aktívne do 34 rokov, potom pravidelne, ale už iba rekreačne. Pred dopravnou nehodou aktívne vykonával turistiku, chodil s manželkou a celou rodinou na dovolenky. Tieto činnosti však už nemôže vykonávať alebo ich vykonáva iba obmedzene; kvôli kratšej nohe nemôže skoro vôbec vykonávať aktívny fyzický pohyb. Dodal, že k tomuto zraneniu sa neskôr pridala koxatróza 3. stupňa v pravom kĺbe, v ľavom kĺbe 1. - 2. stupňa. Kedysi sa staral i o rodinný domček, o záhradu, kde trávia víkendy, po dopravnej nehode to už robiť nemôže. Prvú kúpeľnú liečbu absolvoval dňa 5.2.2003 v Kováčovej, potom v roku 2003 v Turčianskych Tepliciach a následne chodí každý rok do kúpeľov. Doteraz mu kúpele preplácala zdravotná poisťovňa, tento rok si kúpeľnú liečbu platil sám, ale nakoniec mu ju žalovaný preplatil. Asi jedenkrát do týždňa chodí na pravidelné rehabilitácie a iné liečebné úkony do Piešťan aj Trenčianskych Teplíc, tieto liečebné jednodňové pobyty si hradí sám. V súčasnej dobe nie je na invalidnom dôchodku z vlastnej vôle, ale nárok na invalidný dôchodok má; to nebolo medzi stranami sporné. Doplnil, že prvú operáciu podstúpil hneď na druhý deň po dopravnej nehode, kedy do hornej časti pravej nohy mu vsadili tzv. gamma klin. Druhú operáciu absolvoval asi 10. alebo 12.12.2003, kedy mu gamma klin vyberali. Odvtedy neabsolvoval ďalšiu žiadnu operáciu, ale chystá sa na operáciu kĺbov. Uviedol, že má pocit, že pred dopravnou nehodou sa k nemu správali inak, bol úspešnejší, teraz sa správanie okolia voči nemu zmenilo. Po nehode sa viac utiahol do svojej rodiny, ktorá mu veľmi pomáha. 18. Z výsluchu svedkyne D. Š. vyplynulo, že je manželkou žalobcu. Svedkyňa uviedla, že pred dopravnou nehodou bol žalobca veľmi aktívny, vykonával všetky fyzické práce, často a rád športoval, chodil na turistiku, povahovo bol menej výbušný. Po nehode došlo u neho k veľkej zmene, nemôže vykonávať žiadnu fyzickú prácu, neunesie ani bežný niekoľkokilový nákup z obchodu, nechodí na žiadnu športovú činnosť, na žiadnu turistiku. Zmeny nastali najmä v správaní, je výbušnejší, viac vystresovaný, často mení nálady, má veľký strach o deti. Na jej popud začal chodiť k psychiatričke. Po nociach nespáva, číta. Odrazilo sa to aj v jeho práci, vo firme robí iba kancelárske práce, ak tam jeho kolega nie je a potrebuje niečo fyzicky, tak volá ju. Je to veľmi náročné i finančne, pretože teraz si všetky liečenia bude hradiť sám. Uviedla tiež, že vzťah žalobcu k nej a k deťom je rovnako dobrý ako predtým. Po havárii nezvládal nič sám, kompletne sa o žalobcu starala. Teraz zvládne všetko sám, chodí i plávať, pretože mu to odporučili lekári. Firmu má asi 500 m od bytu, na takéto krátke vzdialenosti šoféruje, odvezie sa vždy sám. Na dlhšie cesty ako do Senice si veľmi netrúfne, musí často zastavovať a rozhýbať si nohy, pretože mu tŕpnu. Pred nehodou chodili viac do spoločnosti, zabávať sa, stretávali sa s ľuďmi, teraz chodia oveľa menej, manžel sa sám izoluje, viac-menej sa stretávajú iba s rodinou. Žalobca predtým hrával futbal, teraz ho ale nehráva a veľmi mu to chýba. Dodala, že jej najmä chýba to, že manžel sa vždy postaral o chatu po starých rodičoch, teraz sa musí o všetko starať sama, alebo si niekoho zavolať. 19. Z výsluchu svedka S.. Z. Č. bolo preukázané, že je primárom ortopedicko-traumatologického oddelenia nemocnice s poliklinikou v Skalici. Žalobca bol prijatý do ich nemocnice dňa 27.6.2002 a bola mu urobená osteosyntéza zlomeniny gamma klinom. Išlo o pomerne ťažkú operáciu pre žalobcu, aj pre lekárov. Žalobca chodí na pravidelné kontroly. Z hľadiska trvalých následkov došlo k skráteniu pravej dolnej končatiny o 3 až 4 cm a súčasne k sekundárnym degeneratívnym zmenám v oblasti pravého bedrového kĺbu. Okrem zlomeniny mal žalobca aj rozostup panvových kostí a odlomenie časti jamky pravého bedrového kĺbu, čo vedie k tomu, že skrátenie končatiny sa prenáša na chrbticu, čím vznikajú bolesti krížov a neskôr aj zakrivenie chrbtice. Zranenia sa prejavujú i bolesťami, skracuje sa diameter chôdze, žalobca má nočné bolesti a používa pri chôdzi paličku a proti bolesti a artróze lieky. Ťažké veci žalobca nosiť nemôže. Základom liečby je šetrenie, nepreťažovanie a prevencia. 20. Svedkyňa Z. N. uviedla, že je mladšou sestrou žalobcu. Napriek veľkému vekovému rozdielu majú veľmi blízky vzťah. Bývajú v jednom meste, stretávajú sa i niekoľkokrát do týždňa. Svedkyňa býva so svojou rodinou u rodičov. Pred nehodou bol žalobca viac veselý, teraz je utrápený, predtým pomáhal rodičom pri poľnohospodárskych prácach, teraz nemôže, varí iba kávu a varuje im dcéru. Žalobca bol pred dopravnou nehodou aktívny športovec, nie profesionál, hrával dedinskú ligu poloprofesionálne, chodieval pravidelne na turistiku, na hríby. Tieto činnosti už teraz nerobí, nevládze. Predtým s manželkou chodili do spoločnosti, na plesy, ale má vedomosť, že teraz nechodia nikde. Čo sa týka jeho práce, pracuje menej, už toľko ako predtým nevládze. Nehoda a všetky zranenia ho veľmi ovplyvnili. Od operácie v Skalici až do jeho prvého liečenia v Kováčovej chodili za žalobcom spolu i s jeho manželkou do nemocnice, vozili ho na vyšetrenia, na rehabilitáciu, na plaváreň. Pomáhali mu cvičiť, spolu s manželom sa striedali u žalobcu, keď bol doma sám.

21. Svedok F.. H. M. vypovedal, že je kamarátom žalobcu, chodili spolu ešte do základnej školy. Od roku 1990 spolu so žalobcom majú združenie ako dvaja živnostníci. Spočiatku vykonávali malopredaj bielej techniky, televízorov a mrazničiek. Neskôr začali i s veľkoobchodom tovaru - materiál, náhradné diely na vodu, plyn, kúrenie. Pred nehodou sa obaja rovnako podieľali na chode firmy; žalobca zháňal objednávky, navštevoval odberateľov, vozil objednaný tovar, administratívne práce vykonával iba čiastočne. Po nehode sa náplň jeho práce úplne zmenila. Tým, že nemôže nosiť ťažké veci, nosí iba ľahké veci, vykonáva najmä administratívnu prácu, vybavuje telefonáty. Navštevuje na kratšie trasy i klientov, na dlhšie trasy nie, pretože nemôže dlho šoférovať. Zamestnancov nemali. Nevedel posúdiť, že by sa na žalobcu niekto sťažoval. Doplnil, že ich príjem v súčasnej dobe je nižší ako bol pred dopravnou nehodou. Ak by to nebol žalobca, keďže sú dlhoroční priatelia, netoleroval by takéto zníženie schopností. Mal vedomosť, že žalobca už nemôže hrať futbal, chodiť na hríby, ani doma zdvíhať ťažké veci, musí mu pomáhať syn alebo manželka. Pri ťažkých činnostiach mu pomáha i on. Vedel tiež, že žalobca nemôže spávať, je nervóznejší a uviedol mu aj, že sa strháva zo sna. 22. Psychiatrička S.. S. A. pri výsluchu uviedla, že žalobca k nej začal chodiť dňa 22.7.2005, kedy bol odoslaný svojou praktickou lekárkou S.. J. s diagnózou nespavosť. Od roku 2002 sa liečil pre poruchy spánku, pretože zaspával asi po dvoch hodinách, ale v noci sa opakovane budil. Pri prvom vyšetrení uviedol žalobca, že mal pred tromi rokmi autonehodu nie z vlastnej viny, mal zlomeninu stehennej kosti, v bezvedomí nebol, ale nemohol sa hýbať. Bol presvedčený, že haváriu neprežije. V klinickom obraze boli vtedy prítomné poruchy spánku, a to potiaže so zaspávaním, aj opakované nočné budenie, úzkosti, strach o deti, za určitých okolností podobných niečím pôvodnej situácii sa mu vracajú úzkostné stavy, je depresívny. Stav uzavrela ako posttraumatickú stresovú poruchu; tento stav pretrváva. Žalobcovi nasadila antidepresíva a anxiolytiká, po ktorých sa čiastočne upravila nálada a zlepšil sa spánok, ale naďalej pretrvávajú sklony k úzkosti, vysoká emočná tenzia, desivé sny, úľakové reakcie a podráždenosť. Od tej doby pacient pravidelne dochádza na kontroly a terapiu, približne raz za mesiac až 6 týždňov. Dochádza k relapsom stavu pri stresovej situácii. Z potvrdenia psychiatričky S.. A. zo dňa 16.12.2013 mal súd prvej inštancie za preukázané, že v rokoch 2011 až 2013 navštívil túto lekárku žalobca na kontrolách celkovo 19-krát. Z posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 8.9.2008 mal tiež preukázané, že diagnózu posttraumatická stresová porucha obodovala S.. A. v rámci posúdenia sťaženia spoločenského uplatnenia na 700 bodov (uvedené nie je predmetom tohto konania). 23. Súd prvej inštancie konštatoval, že vierohodnosť vypočutých svedkov, čiže D. Š. (manželky žalobcu), Z. N. (sestry žalobcu), F.. H. M.Á. (obchodného spoločníka žalobcu), ani S.. S. A. M. S.. Č. nebola spochybnená. S.. Č. navyše sám uviedol, že pred hospitalizáciou v roku 2002 žalobcu nepoznal. V prípade ostatných svedkov síce ide o príbuzných, resp. žalobcovi blízke osoby, no obsah ich výpovedí celkovo korešponduje s výsluchmi svedka S.. Č., resp. s výsledkami znaleckého dokazovania a výsluchu S.. S. A.. 24. Zo znaleckého posudku č. 56/2010 znalca S.. J. mal preukázané, že žalobca pred dopravnou nehodou nebol obmedzený v pohybe, nemal v zdravotnej dokumentácii žiadny záznam o ochorení chrbtice, ani kĺbov dolných končatín. Poškodenie zdravia žalobcu pred dopravnou nehodou nemalo žiadny vplyv na posudzovanie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože pri úraze došlo k poškodeniu zdravia žalobcu na tých častiach, ktoré pred úrazom nevykazovali žiadne chorobné zmeny. Zdôraznil, že žalobca má v dôsledku zranení utrpených pri dopravnej nehode chronické bolesti, najmä v bedrových kĺboch, pravom kolene a bedrovej chrbtici. Bolesti sú hlavne pri pohybe, pri dlhšom stoji, sedení v aute. Pri zmene počasia, po záťaži, máva žalobca bolesti i v kľude. Po úraze trpí poruchou spánku a depresívnou poruchou; je v trvalej starostlivosti ortopéda a psychiatra a trvale užíva analgetiká, chonroprotektíva, hypnotiká a antidepresíva ordinované psychiatrom. Trvalé následky, ktoré vznikli, majú pôvod v závažnosti samotného poranenia, nie v chybnej liečbe zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ani nie v nedodržiavaní pokynov lekárov zo strany žalobcu. Súdny znalec predpokladal, že v budúcnosti bude potrebná implantácia náhrady bedrového kĺbu. Žalobca sa môže i naďalej venovať plávaniu a nenáročnému bicyklovaniu, nemôže však vykonávať žiadne aktívne pohybové aktivity, pri ktorých sú zaťažované dolné končatiny. Je obmedzený i pri tanci, šoférovaní. Súdny znalec ďalej uviedol, že žalobca je v dôsledku obmedzenia pohyblivosti pravého bedrového kĺbu ťažkého stupňa, skrátenia pravej dolnej končatiny o 5 cm, obmedzený vykonávať prácu, ktorá vyžaduje fyzickú záťaž; môže vykonávať iba sedavé zamestnanie bez záťaže váhonosných kĺbov. Je obmedzený i pri bežných činnostiach ako je obúvanie, neurobí drep. Má ťažkosti pri dlhom stoji. Peši dokáže prejsť len krátku vzdialenosť, aj to len s použitím ortopedickej obuvi, prípadne paličky. Pri chôdzi napáda na skrátenú

pravú dolnú končatinu. Pri dlhšom sedení v aute má bolesti v pravom bedrovom kĺbe a bedrovej chrbtici. Má ťažkosti pri nastupovaní a vystupovaní z auta, pri chôdzi po schodoch. Je výrazne obmedzený v prácach v domácnosti, záhrade, nemôže tancovať. Všetky tieto obmedzenia majú vplyv na jeho duševný stav. Trpí depresiou, má poruchy spánku. Obmedzenia, ktoré sa prejavili po úraze, sú len v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Žalobca nemal pred dopravnou nehodou žiadne degeneratívne zmeny na bedrových kĺboch a chrbtici. Vznik artrózy pravého bedrového kĺbu III. stupňa v relatívne krátkom čase svedčí o úrazovej príčine. Žalobca síce patrí do kategórie 2. sebestačný, ale neschopný práce; trávi viac ako 50 % dennej doby mimo lôžka. 25. Konštatoval, že zo znaleckého posudku č. 56/2010 bolo preukázané, že liečba žalobcu prebiehala lege artis. Trvalé následky žalobcu majú pôvod v závažnosti samotného poranenia, nie v chybnej liečbe zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti alebo v nedodržiavaní pokynov lekárov zo strany žalobcu. Z poukazu na zdravotnícku pomôcku (č. l. 43 spisu) mal preukázaný predpis ortopedickej obuvi pre žalobcu. Podľa prepúšťacej správy zo dňa 12.3.2003 bol žalobca hospitalizovaný v NRC Kováčová od 5.2.2003 do 12.3.2003 (č. l. 41 spisu). Zo spisovej dokumentácie tiež vyplynulo, že žalobcovi bola navrhnutá opakovane kúpeľná liečba návrhmi zo dňa 24.3.2003 (č. l. 29 spisu), dňa 10.12.2004 (č. l. 16 spisu), dňa 31.1.2005 (č. l. 30, 31 a 278 spisu) a návrhom S.. Č. (nečitateľný dátum; č. l. 28 spisu). Z prepúšťacej správy a z potvrdenia Slovenských liečebných kúpeľov Turčianske Teplice,a.s. (č. l. 48 a 313 spisu) vyplynulo, že žalobca absolvoval pobyt v tomto zariadení od 18.6.2003 do 15.7.2003. Podľa správy SLOVENSKÝCH LIEČEBNÝCH KÚPEĽOV PIEŠŤANY, a.s. (č. l. 47 a 293 spisu) žalobca absolvoval pobyt v tomto zariadení od 14.7.2004 do 4.8.2004. V správe sa tiež uvádza, že opakovanie kúpeľnej liečby je žalobcovi indikované. Žalobca absolvoval pobyt v Slovenských liečebných kúpeľoch Trenčianske Teplice,a.s. od 3.8.2005 do 24.8.2005, čo vyplynulo z kúpeľného preukazu a vyúčtovania žalobcu ohľadne nákladov s daným pobytom a faktúrou kúpeľného zariadenia (č. l. 42, 276, 277, 279 a 280 spisu). Z lekárskej správy Slovenských liečebných kúpeľov Trenčianske Teplice, a.s. (č. l. 270 spisu) a z pokladničného dokladu zo dňa 27.7.2006 (č. l. 264 a 272 spisu) vyplynulo, že žalobca absolvoval kúpeľný pobyt v Trenčianskych Tepliciach od 27.7.2006 do 17.8.2006 za 20.790 Sk. Zo žiadosti žalobcu (č. l. 268 spisu) bolo preukázané vyúčtovanie všetkých nákladov v súvislosti s týmto pobytom. 26. Z lekárskej správy S.. Z. E., ortopedická ambulancia, zo dňa 20.10.2008 (č. l. 173 spisu) mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca má poúrazovú anamnézu a pooperačne pretrváva skrátenie dolnej končatiny o 5 cm. Pri chôdzi používa ortopedickú paličku, chôdzu musí vykonávať s oporou. Ide o závažný poúrazový stav pravej dolnej končatiny vyžadujúci dlhodobú starostlivosť, pravidelné kontroly. Zo správy Daňového úradu Myjava zo dňa 12.12.2007, z potvrdení o podaní daňových priznaní za roky 2007 až 2012 a daňových priznaní žalobcu k dani z príjmu za tieto zdaňovacie obdobia vyplynulo, že žalobca dosiahol v príjmoch tieto základy dane z podnikania: rok 1999: 38.532 Sk (1.279,03 eura), rok 2000: 71.220 Sk (2.364,07 eura), rok 2001: 69.037 Sk (2.291,61 eura), rok 2002: 114.739 Sk (3.808,64 eura), rok 2003: 82.199 Sk (2.728,51 eura), rok 2004: 34.530 Sk (1.146,19 eura), rok 2005: 70.567 Sk (2.342,40 eura), rok 2006: 70.377 Sk (2.336,09 eura) a z príjmu za rok 2007: 112.851 Sk (3.745,97 eura), rok 2008: 168.899 Sk (5.606,42 eura), rok 2009: 6.886 eur, rok 2010: 7.069 eur, rok 2011: 7.898 eur, rok 2012: 5.601,26 eura. Podľa zmluvy o združení z 1.1.2002, žalobca s F.. H. M. uzatvorili zmluvu o združení pri podnikaní. Z ostatných dôkazov nezistil súd prvej inštancie žiadne iné, pre rozhodnutie významné skutočnosti. 27. Súd prvej inštancie primárne rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby, nakoľko sa žalobca pôvodne domáhal zaplatenia sumy 102.818,17 eura, ale v podaniach zo dňa 26.3.2012 a zo dňa 4.12.2013 oznámil, že sa domáha spolu sumy 94.242,18 eura, t. j. o 8.575,99 eura menej ako žiadal priznať v žalobe. Uvedené podania preto vyhodnotil podľa obsahu ako čiastočné späťvzatie podľa § 96 ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) v súlade s § 41 ods. 2 O. s. p. a konanie s poukazom na § 96 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 470 ods. 2 C. s. p. zastavil v časti žaloby o zaplatenie sumy 8.575,98 eura (8.575,99 eura - pozn. odvolacieho súdu). 28. Následne sa vysporiadal s námietkou premlčania uplatnenou žalovaným, kde s poukazom na stanovisko senátu Najvyššieho súdu ČSSR k zaisteniu jednotného výkladu zákona, sp. zn. Sc 2/83, R 29/1983 a s poukazom na znenie § 106 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že v zmysle § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, veta za bodkočiarkou, sa objektívna premlčacia lehota neuplatní, ak ide o škodu na zdraví ako v danom prípade, čo je odôvodnené tým, že škody na zdraví sa časovo

prejavia až po mnohých rokoch, takže ustanovenie akejkoľvek objektívnej premlčacej lehoty by bolo voči poškodenému neodôvodnene tvrdé. Z uvedeného dôvodu námietku premlčania posudzoval len z toho hľadiska, či si žalobca uplatnil nárok v dvojročnej subjektívnej lehote podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a po sumarizácii argumentácie strán konania týkajúcej sa premlčania dospel k záveru, že námietka premlčania žalovaného je dôvodná len v malej časti. Dôvodil, že z § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie (i) o škode a (ii) o tom, že kto za ňu zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby závisí od toho, ktorá z uvedených skutočnosti nastane neskôr. 29. Pokiaľ ide o prvú podmienku, t. j. kedy sa žalobca dozvedel o škode, súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu uviedol, že rozhodujúcim je čas zistenia; za deň zistenia bolesti však nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď v zmysle § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. možno bolesť ohodnotiť, len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený. O škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v dobe, kedy možno objektívne vykonať ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, lebo až vtedy má poškodený k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu zistiť. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. sa posúdenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vykoná hneď, ako je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený. Aplikujúc tieto východiská na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že žalobca sa dozvedel o škode spočívajúcej v bolesti dňa 11.3.2004, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu pre účely hodnotenia bolestného a o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa dozvedel dňa 11.12.2004, kedy došlo k ustáleniu jeho zdravotného stavu pre účely hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia. 30. V prípade druhej podmienky, t. j. kedy sa žalobca dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, vychádzal súd prvej inštancie spoločne k uplatnenému bolestnému a sťaženiu spoločenského uplatnenia z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej sa poškodený dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná, z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného, o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (R 16/2014, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2010, sp. zn. 1Cdo/82/2009). Dôvodil, že názor, že (subjektívna) premlčacia doba začala plynúť až od právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní chybne stotožňuje začiatok plynutia tejto premlčacej doby s dátumom právoplatnosti rozsudku v trestnej veci škodcu, prehliadajúc preukázanú skoršiu vedomosť poškodeného o žalovanom ako subjekte, ktorý za vzniknutú škodu zodpovedá (R 16/2014). S prihliadnutím na uvedené dospel k záveru, že žalobca sa dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá dňa 29.7.2002, kedy bol vypočutý ako poškodený v trestnom konaní, kedy preukázateľne získal informáciu o tých skutkových okolnostiach, na základe ktorých si mohol urobiť dostatočný úsudok o tom, ktorá určitá osoba za škodu zodpovedá. Dodal, že o tom, kto za škodu zodpovedá, sa žalobca nedozvedel až z uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ v Senici zo dňa 10.9.2002, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené. Uzavrel, že žalobcovi vznikol nárok na uplatnenie si náhrady škody podľa § 444 Občianskeho zákonníka za bolestné dňom 11.3.2004 a za sťaženie spoločenského uplatnenia dňom 11.12.2004. Ozrejmil, že k premlčaniu žalovaného nároku vo vzťahu k bolestnému by preto došlo, ak by žalobca uplatnil nárok na súde až po 11.3.2006, resp. vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia až po 11.12.2006. 31. Ďalej uviedol, že žalobca doručil žalobu súdu dňa 2.3.2006 a uplatnil si zvýšenie základného bolestného o 50-násobok základu určeného ako súčin 487,5 bodu a sumy bodu 60 Sk/bod, čo činí 48.546,11 eura (1.462.500 Sk). Zároveň si uplatnil zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia o 50násobok základu určeného ako súčin 545 bodov a sumy bodu 60 Sk/bod, čo činí 54.272,06 eura (1.635.000 Sk). V podaní zo dňa 28.3.2012 (č. l. 241 spisu) oznámil, že si titulom bolestného uplatňuje viac než v žalobe a síce, že si uplatňuje 50-násobok základu určeného ako súčin 489,38 bodu a sumy bodu 60 Sk/bod, čo činí 48.733,32 eura (1.468.140 Sk), titulom bolestného teda žalobca navýšil svoj nárok o 187,21 eura. Vzhľadom na to, že toto rozšírenie pôvodne uplatneného žalobného nároku v časti bolestného vykonal žalobca voči súdu prvej inštancie až dňa 28.3.2012, tak v tejto časti si s ohľadom na uplatnenú námietku premlčania uplatnil svoj nárok oneskorene, po uplynutí lehoty predpísanej § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v tejto časti dodatočne požadovaného bolestného v sume 187,21 eura žalobu preto zamietol. Vo zvyšku nároku na bolestné

v sume 48.546,11 eura (pôvodne žalovaná výška bolestného) a nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 45.508,86 eura (po znížení v zmysle podania zo dňa 28.3.2012) dospel k záveru, že dané nároky premlčané nie sú, lebo si ich žalobca uplatnil dňa 2.3.2006, t. j. pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 32. Poukázal na to, že v danej veci nebolo medzi stranami sporné, že dopravnú nehodu zo dňa 27.6.2002 zavinil poistený, vodič motorového vozidla Š. P., D.: E., Š. S. a že pri tejto nehode došlo u žalobcu k vážnemu poškodeniu zdravia. Medzi stranami konania nebol sporný ani právny titul, na základe ktorého sa žalobca domáhal uplatneného nároku a to podľa § 444 Občianskeho zákonníka, pričom na vec bolo potrebné aplikovať s poukazom na § 11 ods. 1 zákona č. 437/20004 Z. z. a právny názor odvolacieho súdu právnu úpravu účinnú v čase, kedy došlo k úrazu, teda vyhlášku č. 32/1965 Zb.. Dôvodil, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovi vo vzťahu k žalovanému vznikol nárok na náhradu za bolestné a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 444 Občianskeho zákonníka v spojení s § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., a to prevádzkou motorového vozidla (čím bol splnený predpoklad podľa § 427 Občianskeho zákonníka), pričom toto vozidlo bolo poistené u žalovaného (čím bol splnený predpoklad § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.), kedy došlo u žalobcu k poškodeniu jeho zdravia, ktoré malo za následok bolesti žalobcu a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Doplnil, že hoci sa žalobca domáhal zaplatenia zvýšeného odškodnenia bolesti a zvýšeného odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, medzi stranami nebola sporná aktívna vecná legitimácia žalobcu a pasívna vecná legitimácia žalovaného v tejto veci s poukazom na skutočnosť, že nároky si žalobca ako poškodený uplatňoval od žalovaného z povinného zmluvného poistenia ich poisteného Š. S., ktorý zavinil predmetnú dopravnú nehodu. 33. Ozrejmil, že odškodnenie za bolesť patrí za vytrpenú bolesť, nie za bolesť budúcu (následnú), ktorá sa odškodňuje v rámci nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, aj že vyhláška č. 32/1965 Zb. zvlášť upravuje podmienky poskytnutia odškodnenia za bolesť, aj za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom priznanie nároku za bolesť nie je podmienené priznaním nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia a naopak. Z uvedeného vyvodil, že aj zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. treba posudzovať jednotlivo, pri každom nároku zvlášť. S poukazom na znenie rozhodnutia publikovaného v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod R 48/2004, ako aj právny názor odvolacieho súdu vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že u žalobcu nie je daný žiaden z dôvodov vymenovaných v časti A, bod I ods. 6 prílohy č. 32/1965 Zb., ktorý by odôvodňoval navýšenie bodového hodnotenia o polovicu. Z tohto dôvodu nemohol ustanovenia časti A, bod I ods. 6 prílohy č. 32/1965 Zb. aplikovať; vychádzal z vyjadrenia znalca S.. J., ktorý vo výsluchu uviedol, že skutočnosť, že nie sú dané medicínske dôvody pre navýšenie bodového hodnotenia podľa časti A, bod I ods. 6 prílohy č. 32/1965 Zb. (a tým ani dôvody pre navýšenie podľa časti A, bod I ods. 7 prílohy č. 32/1965 Zb.), neznižuje závažnosť poškodenia zdravia a utrpenú bolesť (č. l. 398 spisu). Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že priznanie odškodnenia za bolesť len podľa § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. by bolo zjavne neprimerané a nezodpovedalo by požiadavke primeranosti podľa § 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. Podľa súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, § 2 a § 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. majú charakter osobitných ustanovení, vzťahujúcich sa len na odškodňovanie bolesti; ustanovenia § 7 a nasl. vyhlášky č. 32/1965 Zb. majú vo vzťahu k § 2 až § 6 všeobecnú povahu. Argumentoval, že všeobecne záväzný právny predpis umožňuje, aby v prípadoch hodných osobitného zreteľa primerane zvýšil nielen odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale bezpochyby aj za bolesť a preto je možné podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. navýšiť aj také bodové ohodnotenie, ktoré nebolo navýšené podľa časti A, bod I ods. 6 a ods. 7 prílohy č. 32/1965 Zb. (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.11.2013, sp. zn. 5Cdo/49/2012). 34. Zo znaleckého posudku č. 56/2010 mal za preukázané, že žalobca absolvoval dve operácie, pričom pred prvou operáciou trpel žalobca veľkými bolesťami, keďže mal zlomeninu fixovanú extenziou (ťah cez pevný drôt zavŕtaný priečne cez horný koniec píšťaly), mohol teda ležať iba na chrbte, mal bolesti v mieste zlomeniny pravej stehnovej kosti a pri každom pohybe dochádzalo k posunu úlomkov zlomeniny. Zdôraznil, že znalec stanovil intenzitu bolesti na stupnici 1 až 10 stupňom 9 až 10, čo predstavuje vo svojom súhrne mimoriadne intenzívnu bolesť. Pri druhej operácii bol žalobcovi odstránený osteosyntetický materiál zo stehnovej kosti (intenzita 6 až 7 na stupnici 1 až 10), bola teda preukázaná mimoriadna intenzita bolesti podľa § 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. spojená s danou dopravnou nehodou (príčina žalobcovho poškodenia zdravia) a spojená s chirurgickým liečením a odstraňovaním následkov poškodenia žalobcu na zdraví. Uvedené potvrdil záver znalca, v ktorom

popisoval aké lieky musel užívať žalobca počas prvej hospitalizácie, kedy dostával silné analgetiká zo skupiny opiátov a tieto mu boli podávané pred operáciou počas založenej extenzie a prvé pooperačné dni. Bol názoru, že z dôvodu, že bolesť vytrpená žalobcom pri celodennom čakaní na operáciu a v samotnej operácii bola na existujúcej stupnici z možných bolestí tá najhoršia možná (stupeň 9 až 10 na stupnici 1 až 10), sprevádzaná ďalšou operáciou o 18 mesiacov, potom je dôvod pre zohľadnenie tejto skutočnosti prostredníctvom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť. 35. Dal do pozornosti, že odškodnenie za bolesť sa podľa § 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. poskytuje aj za odstraňovanie následkov a podľa časti A bod I. ods. 1 prílohy vyhlášky č. 32/1965 Zb. aj za iné fyzické útrapy a strasti z obmedzenia pohybu a bezvládnosti, keď zo znaleckého posudku č. 56/2010 a z predložených lekárskych správ mal za preukázané, že medzi prvou a druhou operáciou žalobcu uplynulo až 18 mesiacov a druhou operáciou sa odstraňovanie následkov zranení žalobcu neskončilo. Po ďalších deviatich mesiacoch bol rozsah pohybu v pravom bedrovom kĺbe takmer plný, postupne sa však rozvinula u žalobcu poúrazová artróza pravého bedrového kĺbu s ťažkým obmedzením hybnosti. Žalobca preukázal, že sa snažil situácii čeliť liekmi proti bolesti a kúpeľnou liečbou (trvale užíva analgetiká - odpoveď na otázku č. 5 v znaleckom posudku č. 56/2010), čo preukázal aj početnými dokladmi o predpise a absolvovaní kúpeľnej liečby. Zároveň zo znaleckého posudku č. 56/2010 vyplynulo, že bolesti žalobcu sú dlhodobé, chronické. Chronické bolesti mal žalobca v bedrových kĺboch, pravom kolene aj bedrovej chrbtici a je v trvalej, teda doživotnej starostlivosti ortopéda. Bolesti začali nehodou v roku 2002 a trvali aj v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie. Iné fyzické útrapy a strasti z obmedzenia pohybu, ktoré sa považujú tiež za bolesť vyplynuli z odpovede znalca na otázku č. 5 znaleckého posudku č. 56/2010, kde uviedol, že bolesti sú u žalobcu hlavne pri pohybe, pri dlhšom stoji či sedení v aute a pri zmene počasia a po záťaži máva bolesti aj v kľude. S poukazom na časť A bod I. ods. 1 prílohy vyhlášky č. 32/1965 Zb. konštatoval, že za bolesti sa považujú i závažné psychické zmeny, pričom po nehode bola žalobcovi diagnostikovaná posttraumatická stresová porucha, pravidelne navštevoval psychiatra a 12 rokov užíval psychiatrické lieky Frontin a Trittico. Žalobca trpel poruchami spánku a útrapy spojené s nehodou mali vážne dôsledky na jeho psychiku, čo vyplynulo z doplnenia znaleckého posudku č. 46/2020 a z výsluchu psychiatričky S.. S. A.. 36. Na základe uvedeného dospel k záveru, že z možných fáz, v ktorých sa bolesť môže podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. prejaviť, sa táto u žalobcu prejavila vo všetkých týchto fázach, čiže nielen v súvislosti so samotným poškodením zdravia pri dopravnej nehode, ktoré boli z hľadiska bolesti mimoriadne exponované, ale tiež po samotnej prvej operácii (kde s ohľadom na stupeň bolesti možno hovoriť o mučivých stavoch) a aj následne pri jeho liečení (vrátane chirurgickej liečby - odstraňovania materiálu pri druhej operácii) a pri odstraňovaní následkov predmetnej nehody, ktoré pretrvávajú až dosiaľ. Súčasne došlo k vzniku bolesti aj tak, že došlo u žalobcu k sťaženiu zdravotnej pohody a to psychickými zmenami, ako aj inými fyzickými útrapami a strasťami z obmedzenia pohybu, čo sa považuje podľa časti A bod I. ods. 1 prílohy vyhlášky č. 32/1965 Zb. tiež za bolesť. Uvedené platí o to viac, že podľa vyjadrenia znalca S.. J. je možné u žalobcu vzhľadom na vznik výrazného obmedzenia pravého bedrového kĺbu, s výrazným skrátením dolnej končatiny poúrazový vývoj považovať za nepriaznivejší než obvykle. Dôvodil, že pri porovnaní situácie žalobcu so situáciami, o ktoré išlo v rozhodnutiach zo súdnej praxe (viď nižšie) možno konštatovať, že v prípade bolesti ide u žalobcu o podstatne horšiu situáciu, teda žalobca preukázal, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., ktorý vyžaduje, aby základné odškodnenie za bolesť, zistené v rámci dokazovania na hodnotu 489,38 bodu, bolo navýšené nad sumu zodpovedajúcu tomuto bodovému ohodnoteniu, kedy za primeraný považoval žalobcom navrhnutý 50-násobok základného bodového ohodnotenia bolesti, ktorý by zodpovedal sume 48.733,32 eura (50 x 489,38 bodu x 60 Sk/bod). Vzhľadom na premlčanie časti nároku zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy krátenej o premlčanú časť 187,21 eura, a teda k zaplateniu sumy 48.546,11 eura. 37. V súvislosti s nárokom žalobcu na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia určená na základe počtu bodov stanovených lekárom predstavuje jednorazové odškodnenie za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb a pre plnenie jeho spoločenských úloh (§ 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965), avšak nemožno prehliadnuť, že už základné bodové ohodnotenie (§ 6 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965) zohľadňuje okolnosť, že poškodený je vplyvom následkov utrpeného zranenia obmedzený vo svojich možnostiach, napr. vo voľbe povolania, voľbe životného partnera a ďalších spôsoboch osobného

uplatnenia, v možnostiach zúčastniť sa kultúrnej a športovej činnosti či v iných formách spoločenského uplatnenia. Primerané zvýšenie podľa § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 (až na dvojnásobok) potom predpokladá existenciu ďalších skutočností umožňujúcich záver, že obmedzenia poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením; dopadá na prípady, keď konkrétne skutočnosti vyplývajúce z porovnania zdravotného stavu pred a po zranení umožňujú záver, že základné odškodnenie nepostačuje ku kompenzácii dôsledkov zhoršeného zdravotného stavu pre životné úkony poškodeného alebo pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.2008, sp. zn. 4Cdo/29/2007). Bol názoru, že primerané zvýšenie na dvojnásobok, ktoré predpokladá § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nie je postačujúce, nakoľko u žalobcu malo poškodenie zdravia za následok vznik invalidity v produktívnom veku 44 rokov; invalidita je pritom jedným, nie však jediným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia R 35/2013, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2011, sp. zn. 5Cdo/212/2010). Dodal, že žalobca je vylúčený z výkonu športovej činnosti, ktorú vykonával, čo je tiež dôvod hodný osobitného zreteľa. Pozornosť upriamil aj na to, že výnimočnosť situácie žalobcu vyplynula aj z výsluchu znalca S. J., ktorý uviedol, že u navrhovateľa vzhľadom na vznik výrazného obmedzenia pravého bedrového kĺbu, s výrazným skrátením dolnej končatiny o 5 cm, možno tento poúrazový vývoj považovať za nepriaznivejší než obvykle, keď u väčšiny pacientov v jeho veku nevzniknú tak závažné trvalé následky. Dôvodil, že navýšenie podľa § 6 ods. 2 vyhlášky by bolo len symbolické a nezodpovedalo by požiadavke primeranosti podľa § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. 38. Ďalej sa zaoberal splnením zákonnej podmienky pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. Dôvodil, že závažnosť poškodenia zdravia nie je sama o sebe dôvodom hodným osobitného zreteľa (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/795/2014). Primárne považoval s ohľadom na § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. za relevantné, či poškodenie zdravia žalobcu má preukázateľne nepriaznivé dôsledky (i) pre životné úkony žalobcu, (ii) pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo (iii) pre plnenie jeho spoločenských úloh. Dôvodil, že je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody a aké predpoklady má po vzniku škodovej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v živote a spoločnosti. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťažením spoločenského uplatnenia je preto potrebné rozumieť jednak vylúčenie, či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote a jednak sťaženie či dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho sebavzdelávania (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/49/2012). Doplnil, že okolnosti hodné osobitného zreteľa by mali byť posudzované s ohľadom na individuálneho poškodeného, bez ohľadu na to, či jeho spôsob života pred poškodením vykazoval znaky vysokého spoločenského angažovania v oblastiach umenia, vedy, športu či politiky, alebo viedol tzv. bežný život (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/170/2008; rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/380/2013). Vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa (§ 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.) môže súd prvej inštancie sumy odškodnenia primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/49/2012; uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/46/2018). 39. Argumentoval, že v konaní boli preukázané nepriaznivé dôsledky pre životné úkony žalobcu. Najmä z výsluchov žalobcu a svedkov D. Š., Z. N. M. F.. H. M. zhodne vyplynulo, že zmeny po predmetnej dopravnej nehode na strane žalobcu sa prejavujú panickým strachom o rodinu, neustále sa bojí, že sa im niečo stane, trpí nespavosťou, je nervózny a nepokojný. Pred nehodou bol žalobca viac veselý, teraz je utrápený. Nepriaznivé dôsledky potvrdilo aj znalecké dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že žalobca pred nehodou nebol obmedzený v pohybe a nemal v zdravotnej dokumentácii žiadny záznam o ochorení chrbtice, ani kĺbov dolných končatín. Poškodenie zdravia žalobcu pred dopravnou nehodou nemalo žiadny vplyv na posudzovanie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože pri úraze došlo k poškodeniu zdravia žalobcu na tých častiach, ktoré pred úrazom nevykazovali žiadne chorobné zmeny. Trvalé následky, ktoré žalobcovi vznikli majú pôvod v závažnosti samotného poranenia, nie v chybnej liečbe zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ani nie v nedodržiavaní pokynov

lekárov zo strany žalobcu. Po úraze trpí žalobca poruchou spánku a depresívnou poruchou, je v trvalej starostlivosti ortopéda a psychiatra. Užíva analgetiká, chonroprotektíva, hypnotiká a antidepresíva ordinované psychiatrom. Súdny znalec predpokladal, že v budúcnosti bude potrebná implantácia náhrady bedrového kĺbu. Žalobca sa môže i naďalej venovať plávaniu a nenáročnému bicyklovaniu, nemôže však vykonávať žiadne aktívne pohybové aktivity, pri ktorých sú zaťažované dolné končatiny. Je obmedzený aj pri tanci a šoférovaní. Znalec uviedol, že žalobca je v dôsledku obmedzenia pohyblivosti pravého bedrového kĺbu ťažkého stupňa a skrátenie pravej dolnej končatiny obmedzený vykonávať prácu, ktorá vyžaduje fyzickú záťaž a môže vykonávať iba sedavé zamestnanie bez záťaže váhonosných kĺbov. Je obmedzený i pri bežných činnostiach ako je obúvanie, neurobí drep. Má ťažkosti pri dlhom stoji. Peši dokáže prejsť len krátku vzdialenosť, aj to len s použitím ortopedickej obuvi, prípadne paličky. Pri chôdzi napadá na skrátenú pravú dolnú končatinu. Pri dlhšom sedení v aute má bolesti v pravom bedrovom kĺbe a bedrovej chrbtici. Má ťažkosti pri nastupovaní a vystupovaní z auta, pri chôdzi po schodoch. Je výrazne obmedzený v prácach v domácnosti, záhrade, nemôže tancovať. Všetky tieto obmedzenia majú vplyv na jeho duševný stav. Trpí depresiou, má poruchy spánku. Žalobca je obmedzený pri najbežnejších činnostiach ako je obúvanie, nemôže dlhšie stáť, peši prejde len krátke vzdialenosti, pri chôdzi napáda na skrátenú dolnú končatinu. Nemôže vykonávať žiadne aktivity, pri ktorých sú zaťažované dolné končatiny (znalecký posudok č. 56/2010, odpovede na otázky č. 12 a 15). Kvôli zraneniu sa musí žalobca šetriť, nepreťažovať sa a predchádzať komplikáciám. 40. Poukázal tiež na to, že v konaní boli preukázané aj nepriaznivé dôsledky pre uspokojovanie životných a spoločenských potrieb žalobcu a pre plnenie jeho spoločenských úloh. Žalobca bol v čase nehody a aj v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie živnostníkom, obchoduje s rôznym sortimentom a podnikateľskú činnosť vykonáva spolu s F.. M.. Po predmetnej nehode ho zdravotné obmedzenia pri výkone podnikania obmedzujú, pretože nemôže dvíhať ťažké bremená a fyzicky sa namáhať, vykonáva iba ľahšie administratívne činnosti a vybavuje telefonáty. Z výsluchu svedka F.. M. vyplynulo aj to, že ide o taký znížený výkon činnosti, ktorý by u niekoho iného nebol ochotný tolerovať. Vzhľadom na zranenia nemôže nosiť ťažší nákup, nemôže vykonávať dlhé jazdy autom a i pri kratších jazdách musí robiť častejšie prestávky. Pred nehodou sa venoval turistike, chodil na hríby, rodičom pomáhal na záhrade, hrával dedinskú ligu vo futbale. Taktiež sa staral o rodinný, resp. záhradný dom (chalupa), kde trávili čas, čo robí už len manželka žalobcu, ktorá si musí v prípade potreby na pomoc zavolať niekoho iného. S manželkou chodieval do spoločnosti, stretávali sa s ľuďmi, zúčastňovali sa miestnych spoločenských udalostí. Po nehode musel žalobca so všetkým prestať a uvedené obmedzenia trvali od nehody v roku 2002, aj v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie. Doplnil, že žalobca sa podrobuje kúpeľnej liečbe, s čím mu vznikajú výdavky. 41. Sumarizujúc uvedené konštatoval, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca utrpel vážny úraz v produktívnom veku, naďalej pôsobí ako živnostník v oblasti veľkoobchodu (najmä armatúr), ale jeho pracovný výkon v dôsledku fyzických a psychických problémov poklesol. Je vyradený zo športového a kultúrneho života, nemôže pomáhať rodičom v poľnohospodárskych prácach, nemôže dvíhať ťažké veci, dlho cestovať v aute, nemôže vykonávať svoje predošlé hobby (futbal, hríby, chalupárčenie), obmedzili sa jeho sociálne kontakty, má komplikácie v psychickej oblasti. Dôvodil, že v prípade obmedzení žalobcu si možno len ťažko predstaviť to, že pri veľkej časti mužskej populácie, predovšetkým vo veku, aký mal žalobca v čase dopravnej nehody, by sa obdobné zdravotné ťažkosti prejavili na životnej realizácii takýchto osôb výraznejším spôsobom ako u žalobcu. Uvedené potvrdil aj znalec S.. J. (č. l. 398 spisu), ktorý uviedol, že u väčšiny pacientov v jeho veku nevzniknú tak závažné trvalé následky. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v dôsledku úrazu, kedy utrpel vážne poranenia s trvalými následkami, je značne obmedzený vo všetkých oblastiach svojho života vrátane toho, že má problémy psychického rázu a ide tak o výnimočný prípad hodný osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky. Vo vzťahu k ustáleniu primeranosti mimoriadneho zvýšenia odškodnenia poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/90/2004, sp. zn. 4Cdo/29/2007, sp. zn. 3Cdo/182/2005, sp. zn. 2Cdo/27/2008, sp. zn. 2Cdo/170/2008 a sp. zn. 3Cdo/92/2008), ako aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/200/2013, zo dňa 5.12.2013. 42. Dôvodil, že uvedené rozhodnutia najvyšších súdnych autorít nie sú konzistentné v kritériách, ktoré určujú jednotlivé násobky základného ohodnotenia a ide o taký významný rozptyl v kritériách, že zo súdnej praxe nie je možné urobiť jednoznačné zovšeobecňujúce kritériá pre posúdenie primeranosti žalovaného nároku. Vychádzajúc z uvedeného uviedol, že súdna prax ani pri poškodeniach zdravia ohodnotených vyšším počtom bodov nepriznáva odškodnenie v rozsahu ako požaduje priznať žalobca

(pri zohľadnení porovnateľnej situácie sa navýšenie pohybovalo medzi 10 až 30 násobkom). Nestotožnil sa so žalobcom, že je namieste mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia o ďalší 50-násobok (celkom teda na 51-násobok základného bodového ohodnotenia). Mal za to, že v danej veci ide o prípad hodný osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., ktorý vyžaduje, aby základné odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia, zistené v rámci dokazovania na hodnotu 457,50 bodu, bolo navýšené, ale za primerané navýšenie nad základné bolestné s ohľadom na všetky okolnosti veci považoval 25-násobok základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, t. j. sumu 22.779,33 eura (25 x 457,50 bodu x 60 Sk/bod). Dodal, že nezohľadnil skutočnosti zistené z dokazovania, ktoré sa týkali tvrdení žalobcu o poklese zárobkových možností v súvislosti s podnikaním, pretože prípadné straty na zárobku sa v rámci odškodňovania za bolesť v zmysle § 2 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. neodškodňujú a právnu relevanciu vo vzťahu k žalovanému nároku nemali ani tvrdenia žalobcu o postoji žalovaného k úhrade vecných výdavkov, ktoré vznikajú žalobcovi v súvislosti s kúpeľnou liečbou, nakoľko tieto nároky neboli predmetom sporu. 43. Uviedol tiež, že žalovaný navrhol vykonať ako dôkaz aj listinu: zápisnicu o výsluchu svedka - poškodeného zo dňa 29.7.2002 (ČVS: OÚV-166/2002), ktorý dôkaz však nevykonal, nakoľko žalovaný listinu nepredložil. Žalovaný navrhoval aj opakovaný výsluch svedka S.. Č., no vzhľadom na nehospodárnosť, keďže svedka už strany mali možnosť vypočuť, daný dôkaz nepripustil (č. l. 117 spisu). Poukázal tiež na to, že žalovaný navrhol, aby znalec vypracoval ďalšie doplnenie znaleckého posudku, no takto navrhované dokazovanie nevykonal a namiesto toho znalca len vypočul dňa 20.4.2023, nakoľko výsluch znalca bola jedna z možností, na ktorú odkázal odvolací súd (t. j. nebolo nevyhnutné pre naplnenie pokynu odvolacieho súdu vyhotovovať doplnenie znaleckého posudku). K dôkazným návrhom žalobcu uviedol, že žalobca navrhol vykonať výsluch svedka S.. Z. I., s ktorým pravidelne hrával futbal a ktorý pôsobí ako tajomník športovej organizácie, aby potvrdil, že s týmto svedkom pred nehodou pravidelne športoval, pričom tento výsluch taktiež nepripustil (č. l. 86 spisu), pretože ho považoval v kontexte vykonaného dokazovania za nadbytočný. Súd prvej inštancie doplnil, že hodlal bez návrhu vykonať dokazovanie doplnením vyšetrovacieho spisu z Okresného riaditeľstva PZ Senica ČVS: OUV-164/2002, ale tento ani napriek opakovanej žiadosti predložený súdu nebol a napokon ho pre nadbytočnosť nepovažoval za potrebné oboznámiť. Záverom uviedol, že žalovaný na preukázanie svojich tvrdení predložil viacero súdnych rozhodnutí, avšak z týchto zistil, že sa netýkali strán konania v prejednávanej veci, alebo sa netýkali veci samej, keď išlo o rozhodnutia, ktoré boli výsledkom dokazovania v iných veciach, pričom s poukazom na Čl. 11 ods. 4 Základných princípov C. s. p. zdôraznil, že súd nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré vyšli najavo v iných konaniach a s právnou stránkou týchto rozhodnutí sa vyporiadal v rozhodnutí vo veci samej. 44. Na uvedenom základe, za použitia § 96 ods. 1 O. s. p., § 145 ods. 2 a § 470 ods. 2 C. s. p., § 100, § 106, § 427 ods. 1, ods. 2, § 431, § 441, § 444 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., § 2 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3, § 4 ods. 1, § 6, § 7 a § 9 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a časti A bod I. ods. 1 a ods. 6 prílohy vyhlášky č. 32/1965 Zb., súd prvej inštancie konanie v časti žaloby o zaplatenie sumy 8.575,99 eura zastavil (výrok I.), žalobcovi priznal sumu 71.325,43 eura (výrok II.) a vo zvyšku 22.916,75 eura (ktorá zahŕňala aj premlčanú časť istiny 187,21 eura) žalobu zamietol (výrok III.). 45. O trovách konania rozhodol podľa § 262 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plnú náhradu trov konania, ktorá sa bude posudzovať z výšky priznaného nároku a podľa § 262 ods. 1, § 470 ods. 1, ods. 2 C. s. p. v spojení s § 148 ods. 1 O. s. p. štátu priznal náhradu vynaložených trov konania s tým, že túto bude povinný uhradiť žalovaný v rozsahu 100 %. Ozrejmil, že v prípade časti žaloby o zaplatenie istiny vo výške 8.575,99 eura z procesného hľadiska žalobca zavinil zastavenie konania tým, že voči žalovanému vzal žalobu späť, resp. zmenil žalobu tak, že voči žalovanému sa domáhal menšej sumy než žiadal pôvodne v žalobe. Uviedol, že špecifickými okolnosťami v danej veci bolo, že rozhodoval o nároku, ktorý závisel od úvahy súdu prvej inštancie a v takýchto prípadoch sa uplatňuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní. Dal do pozornosti, že podľa Ústavného súdu SR súčasná právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (sp. zn. I. ÚS 56/2017). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž

ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018). Dodal, že zo súdneho spisu (č. l. 232, 361 a 407) vyplynulo, že štátu vznikli trovy pribratím znalca S.. S. J., ktoré neboli kryté preddavkom strán na trovy dôkazu. Spolu s ustanovením znalca a s vykonaním znaleckého dokazovania štát, podľa právnej úpravy účinnej v čase nariadenia znaleckého dokazovania (t. j. za účinnosti O. s. p.), oprávnene očakával, že bude mať právo podľa § 148 ods. 1 O. s. p. na rozhodnutie o náhrade trov štátu, ktoré bude platiť prípadný neúspešný účastník konania a to podľa výsledkov konania. Do tohto legitímneho očakávania štátu nemôže byť zasiahnuté s poukazom na § 470 ods. 2 C. s. p. ani potom, čo došlo k účinnosti Civilného sporového poriadku. 46. Vzhľadom na to, že žalobca bol od súdneho poplatku oslobodený, považoval za dôvodné podľa § 2 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. zaviazať žalovaného k úhrade súdneho poplatku, nakoľko žalovaný nebol oslobodený od súdneho poplatku, a to v pomernej časti k časti, v ktorej žalovaný úspešný nebol. Výšku súdneho poplatku určil podľa § 7 ods. 1 prvá veta a položky 1 písm. a) prílohy zákona č. 71/1992 Zb. vo výške 6 % z priznaného nároku zaokrúhleného nadol (71.325 eur), čo bez potreby zaokrúhliť vypočítaný poplatok (4.279,50 eura) podľa § 7a písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. na celé euro nadol zodpovedá konečnej výške súdneho poplatku vo výške 4.279,50 eura. O splatnosti súdneho poplatku v lehote troch dní rozhodol v súlade s § 8 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. 47. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a v plnom rozsahu žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne právne posúdenie veci. 48. Stotožnil sa so skutkovým stavom zisteným v súvislosti s nárokom na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak namietal záver súdu prvej inštancie, ktorý považoval za primeraný 25-násobok základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom v plnej miere zotrval na tom, že vykonané dokazovanie odôvodňuje zvýšenie uvedeného odškodnenia na 50-násobok. Poukázal na to, že aby sa jeho stav nezhoršoval, musí absolvovať rehabilitácie a predpísanú kúpeľnú liečbu, ktoré spolu s nevyhnutným cestovným predstavujú nemalé časové a finančné náklady. Zdôraznil, že skutočnosť, že nie je pripútaný na lôžko alebo vozík je len výsledkom jeho extrémnej odhodlanosti a bojovnosti. Dôvodil, že zo súdom prvej inštancie citovaných rozhodnutí nemožno vychádzať, pretože v prejednávanej veci je prítomná okolnosť, ktorá nebola v uvedených rozhodnutiach daná a tou je doba, ktorá uplynula medzi nehodou a rozhodnutím súdu prvej inštancie a ktorá mala zásadný dosah na (reálnu) výšku odškodnenia. Poukázal na to, že k nehode prišlo dňa 27.7.2002 a súd prvej inštancie vo veci rozhodol dňa 15.5.2023, medzi nehodou a rozhodnutím teda uplynulo 21 rokov, ktorú dĺžku mu však v žiadnom prípade nemožno pričítať, keďže v konaní bol aktívny. Dal do pozornosti, že v čase nehody predstavoval jeden bod (pre účely výpočtu náhrady) podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. sumu 60 Sk, z ktorej súd prvej inštancie aj vychádzal. Zdôraznil, že suma 60 Sk zodpovedá približne dvom eurám, pričom suma jedného bodu v uplynulých 21 rokoch postupne narastala na mnohonásobok jej vtedajšej hodnoty. Doplnil, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia by nemala byť iba formálna, ale reálne účinná a mala by pomôcť zmierniť sťaženie spoločenského uplatnenia a to v čase vyhlásenia rozsudku, pretože súd prvej inštancie vždy vychádza zo skutkového stavu existujúceho v čase vyhlásenia rozhodnutia. Bol názoru, že otázku náhrady nemožno zúžiť len na porovnanie násobkov náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia, keď vzhľadom k narastajúcej hodnote bodu a naopak súčasne klesajúcej hodnote meny v dôsledku inflácie, 25-násobok priznaný v konaní začatom a skončenom do roku 2012 predstavuje vyššiu reálnu náhradu než 50-násobok požadovaný žalobcom v roku 2023, poukázal teda na zníženie reálnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ako dôsledku dlhého súdneho konania kombinovaného s nízkou hodnotou bodu a znehodnotením meny (inflácia). 49. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku v časti o zaplatenie 46.822,47 eura (časť výroku II.) a súvisiacim výrokom (IV.,V. a VI.) podal odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a znížiť výšku priznanej náhrady. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 50. Namietal záver súdu prvej inštancie o stanovení celkového násobku priznaného mimoriadneho navýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, keď mal za to, že tieto mali byť priznané v nižšej sume. Uviedol, že vzhľadom na dĺžku predmetného konania, za ktorú však nijako nezodpovedá, s ohľadom na hospodárnosť konania, pri zohľadnení všetkých okolností daného prípadu, pristúpil k výplate sumy súhrnne vo výške 24.502,96 eura (mimoriadne navýšenie za bolesť vo výške 12.670,66 eura a mimoriadne navýšenie za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 11.832,30 eura), ktoré predstavuje mimoriadne navýšenie náhrady za bolesť, ako aj náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 13-násobku (každý z nárokov), vychádzajúc z počtu bodov uvedených v znaleckom posudku č. 56/2010. Dodal, že uvedené sumy by zodpovedali súčasnému odškodňovaniu bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. 51. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého bolesť bola prítomná vo všetkých možných fázach, v ktorých sa bolesť môže prejaviť a išlo tak o extrémne vytrpenú bolesť, ktorá vyžadovala priznanie 50-násobného navýšenia základného ohodnotenia bolesti, nakoľko vyhláška možné fázy bolesti nepomenúva, ale uvádza, za čo sa poskytuje odškodnenie v rámci odškodnenia za bolesť a čo sa považuje za bolesti. S poukazom na § 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. dôvodil, že pri bolesti sa odškodňuje akútna fáza bolesti, ktorá sa bodovo ohodnotí a zaznamená do lekárskeho posudku, v prípade novej bolesti (ako bol v tomto prípade výber osteosyntetického materiálu) sa bolesť, ako nová akútna bolesť opäť oboduje a následne odškodní, tak ako tomu bolo v posudzovanom prípade. Súd prvej inštancie však zahrnul do dôvodnosti mimoriadneho navýšenia bolesti aj okolnosti, ktoré sú už tzv. následkom úrazu, liečenia a ktoré sa zohľadňujú v rámci hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, avšak nie bolesti. Pri následkoch, ktoré zahrnul do bolesti uviedol, že žalobca je v doživotnej starostlivosti ortopéda, postupne sa žalobcovi rozvinula poúrazová artróza pravého bedrového kĺbu, lieky proti bolesti musí užívať i v súčasnosti a pod.. Namietal, že súd prvej inštancie zohľadnil pri mimoriadnom navýšení náhrady za bolesť i psychické zmeny žalobcu, tzv. diagnostikovanú posttratumatickú stresovú poruchu, pravidelné navštevovanie psychiatra a užívanie psychiatrických liekov. Zdôraznil, že psychické zmeny, ako diagnostikovaná posttraumatická porucha, sú následkami úrazu a odškodňujú sa v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia, ale nie bolesti. Lekárske správy na posúdenie psychických ťažkostí boli vypracované psychiatrom S.. A. v roku 2005 (3. roky po dopravnej nehode) a následne boli tieto ťažkosti i bodovo ohodnocované v lekárskom posudku na 700 bodov sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré boli žalobcovi zo strany žalovaného plne uhradené. Uvedené psychické poruchy s prihliadnutím na rok vyšetrení, ako aj na fakt, že ide následok riešený v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia, nemôžu byť súčasťou kritérií odôvodňujúcich navýšenie náhrady za bolesť. Bol názoru, že nemožno spojiť psychické ťažkosti (vyšetrované v roku 2005) s akútnou fyzickou bolesťou a k nej sa viažucou psychickou nepohodou a psychickými útrapami počas úrazu a jeho liečenia. Dodal, že zistené psychické ťažkosti ohodnotené 700 bodmi nie sú predmetom súdneho konania v prejednávanej veci. 52. Zdôraznil, že samotné bodové hodnotenie bolesti zohľadňuje daný zdravotný stav a všetko, čo štandardne (bežne) súvisí s touto bolesťou, teda aj psychickú nepohodu a útrapy z obmedzenia pohybu podľa prílohy A. bod I. ods. 1 vyhlášky 32/1965 Zb., a teda závažnosť poranení a ich liečba a všetky s tým súvisiace strasti (fyzické, psychické) sú premietnuté do bodového ohodnotenia vypracovaného lekárom v lekárskom posudku. Z uvedeného teda vyplýva, že už základné bodové hodnotenie odškodnenia za bolesť zahŕňa náhradu za bolesť toho ktorého zranenia, teda takú bolesť, ktorou sú postihovaní všetci poškodení s rovnakým alebo porovnateľným zranením. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/129/2015, zo dňa 31.5.2018 a mal za to, že uvedené môže slúžiť ako určité vodítko pri posudzovaní dôvodnosti mimoriadneho zvýšenia odškodnenia bolesti. Bol názoru, že v konaní nebola preukázaná 50-násobne väčšia a intenzívnejšia bolesť žalobcu v porovnaní s pacientami s obdobnými zraneniami a ich liečbou, a ani komplikovanejšia liečba žalobcu v porovnaní s pacientami obdobných zranení. Bol názoru, že užívanie liekov proti bolesti do súčasnosti nie je kritériom, ktoré by odôvodňovalo navýšenie náhrady za bolesť v takej vysokej miere, keďže absentuje dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že užívanie analgetík nie je potrebné po 20-tich rokoch od obdobného úrazu a liečenia. Mal za to, že zvýraznenie skutočnosti dvoch operácií nie je namieste vo vzťahu k tak výraznému mimoriadnemu zvýšeniu odškodnenia, nakoľko nebolo preukázané, že by pri danom type zlomeniny nešlo o bežný postup, keď sa vloží osteosyntetický materiál a po určitom čase sa plánovanou operáciou vyberie. Druhá operácia nebola reoperáciou, ktorou by sa korigoval nepriaznivý priebeh liečby alebo výsledok

prvej operácie, ale išlo o výber osteosyntetického materiálu, ktorý bol naviac hodnotený osobitnou položkou posudku, a teda sa prejavil v bodovom hodnotení. U žalobcu neboli konštatované pooperačné komplikácie a doba hospitalizácií v nemocnici (13 dní po úraze a následne 5 dní v súvislosti s výberom osteosyntetického materiálu) sa nevymyká dobe hospitalizácie potrebnej pre liečbu daného úrazu. 53. Mal za to, že vyplatenie mimoriadneho odškodnenia za bolesť vo výške 12.670,66 eura, čo predstavuje 13-násobné navýšenie náhrady za bolesť je primerané a spravodlivé. Namietal tiež konštatovanie súdu prvej inštancie, že odvolací súd citoval rozhodnutie R 48/2004 nesprávne, keď vynechal slovíčko „predovšetkým“. Zdôraznil, že súd prvej inštancie opomenul odcitovať celé konštatovanie odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť treba vyvodzovať z okolností vymedzených v bode I ods. 6 prílohy vyhlášky č. 32/1965 Zb., najmä ak ani zvýšenie odškodnenia na dvojnásobok základnej sadzby nepostačuje na primerané zmiernenie následkov; odvolací súd tak cez rozhodnutie Najvyššieho súdu SR reagoval najmä na potrebu zohľadnenia vyčerpania zákonných možností na navýšenie odškodnenia za bolesť. 54. Dôvodil, že už základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojenie jeho životných a spoločenských potrieb, teda obmedzenia v bežnom živote sú zahrnuté už v tomto základnom bodovom hodnotení a súd prvej inštancie nie objektívne priznal navýšenie o 25-násobok základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Uviedol, že súd prvej inštancie sa dopustil aj číselného pochybenia, keď ako výsledný počet bodov sťaženia spoločenského uplatnenia určený znaleckým posudkom č. 56/2010 uviedol počet bodov 457,50, pričom z daného posudku vyplýva počet bodov 457 (teda omyl je v rozsahu 0,50 bodu). Podotkol, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vymenoval rozhodnutia zo súdnej praxe, avšak pri uvedených rozhodnutiach išlo o priznanie buď porovnateľných (sp. zn. 3Cdo/161/2008, sp. zn. 9Co/200/2013) alebo prevažne nižších násobkov ako v posudzovanom prípade, napriek tomu, že základné bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia bolo vyššie ako v prípade žalobcu (sp. zn. 5Cdo/49/2012, sp. zn. 3Cdo/182/2010, sp. zn. 5Cdo/142/2007, sp. zn. 3Cdo/92/2008). Bol názoru, že viac ako 20-násobné navýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia prislúcha prípadom, keď je poškodený vplyvom úrazu takmer vyradený zo života a jeho uplatnenie v spoločnosti je viacmenej stratené (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/29/2007). 55. Mal za to, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca sa v obmedzenej miere vrátil do spoločenského života, preto pristúpil k výplate mimoriadneho navýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 13-násobku odškodnenia (457 bodov x 60Sk á bod x 13 násobné zvýšenie = 356.460 Sk = 11.832,30 eura), ktorú považoval za primeranú okolnostiam. Dal do pozornosti, že žalobca nie je plne invalidný s nemožnosťou vykonávať pracovné aktivity, nie je imobilný a odkázaný na starostlivosť tretej osoby. Zaradil sa späť do spoločenského života, môže šoférovať motorové vozidlo na kratšiu vzdialenosť, pri bežných činnostiach je plne sebestačný, nie je odkázaný na pomoc inej osoby i v súčasnej dobe (dôchodkový vek) naďalej podniká, môže sa v primeranej miere venovať športom, ktoré sú mu odporúčané i v rámci rehabilitácie. Namietal tvrdenie súdu prvej inštancie, že u žalobcu malo poškodenie zdravia za následok vznik invalidity v produktívnom veku 44 rokov a uviedol, že žalobca bol na čiastočnom invalidnom dôchodku (jeho miera sa nezvýšila po nehode) už pred nehodou, a to od roku 1991 z dôvodu úrazu na pravej ruke. Vzhľadom na invaliditu už pred dopravnou nehodou bol žalobca obmedzený z plnohodnotného života už pred úrazom (fyzické práce s náradím, obmedzenia pri niektorých športoch a pod.). 56. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrval na svojom odvolaní. Nad rámec uvedeného uviedol, že dňa 31.5.2023 mu žalovaný uhradil sumu 24.502,96 eura, čo uviedol aj žalovaný v podanom odvolaní, keď tvrdil, že uhradil 13-násobok odškodnenia za bolesť a 13-násobok odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Nakoľko žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie v časti výroku II. napadnutého rozsudku, podľa ktorého má povinnosť zaplatiť sumu 46.822,47 eura a vo zvyšnej časti odvolanie nepodal, bol názoru, že výrok II. napadnutého rozsudku v časti 24.502,96 eura už nadobudol právoplatnosť. Opakovane uviedol, že v prejednávanej veci sú dané okolnosti hodné osobitného zreteľa, vymykajúce sa z bežného rámca bolestí vyvolaných poškodením zdravia, odôvodňujúce 50-násobné a nie 13-násobné zvýšenie odškodnenia bolestného. Dal do pozornosti, že psychické útrapy jednoznačne spadajú pod pojem bolesť (k čomu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/142/2007), ako aj na súdom prvej inštancie zistený skutkový stav týkajúci sa uplatneného nároku na mimoriadne zvýšenie bolestného. Zároveň bol názoru, že v prejednávanej veci

sú dané aj dôvody na zvýšenie náhrady spoločenského uplatnenia o 50-násobok, kde odkázal na dôvody uvedené v ním podanom odvolaní. 57. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal rozsudok v napadnutých častiach, prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku, v napadnutej časti vyhovujúceho výroku, ako aj v súvisiacich výrokoch o trovách konania vecne správny a preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil a v časti napadnutého výroku o uložení povinnosti úhrady súdneho poplatku dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je potrebné odmietnuť [§ 386 písm. c) C. s. p.]. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.11.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.). 58. Na ozrejmenie odvolací súd uvádza, že žalovaný podal odvolanie proti vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie len v časti povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 46.822,47 eura, pričom súd prvej inštancie žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy celkovo 71.325,43 eura. Z uvedeného dôvodu odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu v súvislosti s odvolaním žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie len v odvolaním takto napadnutom rozsahu, keď vo zvyšnej časti vyhovujúceho výroku (24.502,96 eura) rozsudok súdu prvej inštancie už nadobudol právoplatnosť. 59. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 60. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť jeho dôvodov. Vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa vyhodnotenia skutkových okolností a záveru o výške mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalovaného týkajúcim sa vyhodnotenia skutkových okolností a záveru o výške mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť a tiež mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia odvolací súd podotýka, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k priznaniu 50-násobku základného bodového ohodnotenia bolesti a vo výške a 25-násobku základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj k zamietnutiu uplatneného nároku nad priznanú sumu. 61. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení strán konania. S argumentami strán konania sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vysporiadal, uviedol prečo na ne neprihliadol a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. 62. Ťažiskom odvolacej argumentácie žalobcu, ktorý odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobu vo zvyšku o zaplatenie sumy 22.916,75 eura, bola námietka nesprávneho právneho posúdenia výšky priznaného mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku nezohľadnenia výnimočnej okolnosti v prejednávanej veci, spočívajúcej v skutočnosti, že od dopravnej nehody, pri ktorej žalobca utrpel predmetné poškodenie zdravia, uplynulo v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie už 21 rokov, pričom hodnota bodu podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. predstavovala v čase nehody iba sumu 60 Sk, ktorá už v súčasnosti v dôsledku inflácie nezodpovedá kritériám spravodlivého a reálneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. 63. Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len „následky“). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe

následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. 64. Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku. 65. Podľa § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom sa primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muža alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10. 66. Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za jeden bod. 67. Podľa § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240.000 Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72.000 Sk. 68. Podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2. 69. Právne posúdenie veci je činnosť súdu, spočívajúca v subsumovaní zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, čo vedie k záveru o právach a povinnostiach strán sporu. Právne posúdenie je nesprávne, ak sa súd dopustí pri tejto činnosti omylu, tzn. keď na správne zistený skutkový stav aplikuje nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo zistených skutočností vyvodil nesprávne právne závery. 70. V zhode s argumentáciou súdu prvej inštancie (s ktorou sa odvolací súd už stotožnil v uznesení č. k. 3Co/129/2015-679, zo dňa 31.5.2018), rozhodnou skutočnosťou na ustálenie aplikability právneho predpisu v prejednávanej veci bola skutočnosť, kedy nastal samotný úraz (dňa 27.6.2002), teda relevantný právny predpis v danej veci predstavuje vyhláška č. 32/1965 Zb., v zmysle § 7 ods. 1 ktorej bola výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia určená sumou 60 Sk za jeden bod. Na základe uvedeného aj s poukazom na § 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., ktorý zrušil vyhlášku č. 32/1965 Zb. a podľa ktorého na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa vzťahujú doterajšie predpisy, odvolací súd konštatuje, že pri posudzovaní nároku žalobcu súd prvej inštancie subsumoval zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. 71. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď posúdenie výšky priznaného mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. ponechané na úvahu súdu, táto úvaha nemôže byť svojvoľná, keď právny predpis rámcovým určením predpokladov pre vznik nároku na základnú výmeru odškodnenia a pre vznik nároku na jej zvýšenie zároveň stanovil hľadiská, ktoré je nevyhnutné zohľadňovať. 72. Odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia je namieste, ak poškodenie zdravia má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život (životné úkony poškodeného a uspokojovanie jeho životných potrieb) a tiež pre uplatnenie poškodeného v spoločnosti, pričom uvedené hľadiská súd prvej inštancie pri náležite zistenom skutkovom stave ako aj zistených záveroch rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít zohľadnil (odseky 77 až 84 napadnutého rozsudku) a svoj záver o zodpovedajúcej výške mimoriadneho zvýšenia daného nároku na 25-násobok základného bodového ohodnotenia aj adekvátne odôvodnil (odsek 87 napadnutého rozsudku), s ktorými úvahami sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. 73. Vychádzajúc z uvedených právnych východísk je odvolací súd názoru, že plynutie času v podobe dĺžky konania a jeho vplyv na hodnotu bodu v dôsledku inflácie nepredstavuje okolnosť, ktorá by bola

vzhľadom na vyhláškou č. 32/1965 Zb. stanovené hľadiská relevantná pre posudzovanie výšky nároku na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. 74. Za potrebné považuje v tomto smere poukázať aj na skutočnosť, že hoci následky poškodenia zdravia u žalobcu boli nesporné a odôvodňujúce mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, výšku tohto mimoriadneho zvýšenia je nutné posudzovať aj s ohľadom na celé možné spektrum nepriaznivých dôsledkov pre život a uplatnenia v spoločnosti, keď výrazné (napr. žalobcom uplatňované 50-násobné) zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia patrí prípadom, kedy je poškodený vplyvom následkov úrazu takmer vyradený zo života, pričom u žalobcu k takýmto následkom nedošlo. 75. Na margo odvolacej argumentácie žalobcu odvolací súd dodáva, že aj v prípade rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, na ktorú súd prvej inštancie poukázal v napadnutom rozsudku išlo o prípady, kedy medzi dobou, kedy prišlo k poškodeniu zdravia a právoplatným rozhodnutím vo veci uplynula doba viacerých rokov, hoci aj nie v dĺžke, ktorá bola v prejednávanej veci. 76. Sumarizujúc uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil okolnosti a posúdil primeranosť mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia na 25-násobok základného bodového ohodnotenia a v prevyšujúcej výške predmetného nároku tento zamietol, pričom dodáva, že proti zamietnutiu v časti premlčaného nároku na zvýšenie odškodnenia za bolesť v sume 187,21 eur (odsek 65 napadnutého rozsudku) žalobca neprodukoval v podanom odvolaní žiadnu argumentáciu. 77. S poukazom na vyššie uvedené neobstojí ani námietka žalovaného o neprimeranosti 25-násobného zvýšenia základného bodového ohodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom prvej inštancie, keď žalovaný považoval za dôvodné priznanie len 13-násobného zvýšenia základného bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré aj po vyhlásení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (dňa 31.5.2023 - podľa vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného) žalobcovi uhradil. 78. Žalovaný svoju námietku založil na opätovnom zaradení sa žalobcu do spoločenského života, keď zdôraznil existujúce možnosti žalobcu a jeho sebestačnosť. Pri posúdení primeranosti výšky zvýšenia je však nutné vychádzať nielen z vyhodnotenia existujúcich možností a schopností žalobcu po liečbe poškodení, spôsobených v danom prípade dopravnou nehodou, ale aj z negatívnych následkov poškodenia zdravia. Až posúdením všetkých uvedených hľadísk je možné zistiť mieru nepriaznivých následkov pre život poškodeného a jeho uplatnenie v spoločnosti, pričom zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že žalobca sa do spoločenského života zaradil s obmedzeniami, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú záver o primeranosti 25-násobku odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. 79. V nadväznosti na ďalšiu odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd konštatuje, že neobstojí ani námietka, že žalobca bol obmedzený v plnohodnotnom živote už pred predmetnou dopravnou nehodou a to z dôvodu úrazu na pravej ruke v roku 1991. Pri posudzovaní sťaženia spoločenského uplatnenia je nutné vychádzať z posúdenia následkov vzniknutých v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia, ktoré nárok založilo, pričom následok obmedzenia v plnohodnotnom živote bol u žalobcu konštatovaný v príčinnej súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode dňa 27.6.2002. V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že poškodenie zdravia žalobcu pred dopravnou nehodou nemalo žiaden vplyv na posudzovanie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože pri úraze došlo k poškodeniu zdravia na tých častiach, ktoré pred úrazom nevykazovali žiadne chronické zmeny. 80. Taktiež ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že sa súd prvej inštancie dopustil číselného pochybenia, keď ako výsledný počet bodov sťaženia spoločenského uplatnenia určený znaleckým posudkom č. 56/2010 uviedol 457,50 bodov, keď z posudku mal vyplynúť počet bodov 457. Z obsahu spisového materiálu (č. l. 219 spisu) vyplynulo, že znalec S.. S. J. v predmetnom posudku ohodnotil v odpovedi na otázku č. 1 sťaženie spoločenského uplatnenia, kde obodoval položky 391c, 387, 394a a 431a, ktorých matematický súčet predstavuje spolu 457,50 bodov (300+62,5+50+45). Aj keď znalec uviedol pod uvedenými položkami, že spolu predstavujú počet 457 bodov, je zrejmé,

že uvedená sumárna hodnota nepredstavuje reálny matematický súčet obodovaných položiek a teda ide o zrejmú chybu v počítaní, keď správna hodnota znalcom uvedeného bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia predstavuje spolu 457,50 bodov, z ktorej súd prvej inštancie aj pri posudzovaní vychádzal (odsek 18 napadnutého rozsudku). 81. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného týkajúcej sa mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť hodno uviesť, že v zmysle § 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. sa odškodnenie za bolesť poskytuje za bolesti spôsobené nielen poškodením na zdraví, ale aj jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Súd prvej inštancie preto správne do dôvodnosti mimoriadneho zvýšenia odškodnenia bolesti zahrnul aj okolnosti súvisiace s odstraňovaním následkov poškodenia na zdraví u žalobcu (doživotná starostlivosť u ortopéda, rozvinutie poúrazovej artrózy, užívanie liekov proti bolesti až do súčasnosti a pod.) a nemožno priznať dôvodnosť námietke žalobcu, že uvedené okolnosti sa majú zohľadňovať len v rámci hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorého hľadiská sú vyhláškou č. 32/1965 Zb. jasne stanovené. 82. Podľa časti A bod I ods. 1 prílohy vyhlášky č. 32/1965 Zb. sa za bolesti považuje aj sťaženie zdravotnej pohody, kam patria aj závažné psychické zmeny, preto sa odvolací súd nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného, ktorý namietol zohľadnenie posttraumatickej stresovej poruchy žalobcu (odsek 75 napadnutého rozsudku) pri posudzovaní nároku na mimoriadne zvýšenie odškodnenia bolestného, čo samozrejme nevylučuje uplatnenie si nároku na odškodnenie za stratu spoločenského uplatnenia vo vzťahu k uvedenej diagnóze, s ohľadom na hľadiská skúmané v rámci uvedeného nároku, ktorý však nebol predmetom tohto konania. Najmä z výsluchu psychiatričky S.. S. A. vyplynulo, že v dôsledku uvedenej diagnózy došlo k sťaženiu zdravotnej pohody žalobcu vzhľadom na jej dlhodobé dopady v podobe psychického utrpenia (úzkosti, vysoká emočná tenzia, desivé sny, úľakové reakcie, podráždenosť), pričom zo spisového materiálu (znaleckého posudku č. 46/2020) vyplynula jednoznačná súvislosť predmetných psychických ťažkostí s dopravnou nehodou, pri ktorej žalobca utrpel poškodenie zdravia. 83. Hoci možno súhlasiť so žalovaným, že v rámci základného bodového ohodnotenia jednotlivých položiek odškodnenia za bolesť sa zohľadňuje zdravotný stav poškodeného vrátane sťaženia zdravotnej pohody, mimoriadne zvýšenie odškodnenia bolestného reflektuje práve situácie, keď intenzita, dlhodobosť a rozsiahlosť sťaženia zdravotnej pohody presahuje primeranú mieru zodpovedajúcu základnému bodovému ohodnoteniu príslušných položiek odškodnenia za bolesť, tak ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. 84. Odvolací súd dáva do pozornosti, že podľa § 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe tejto vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia. K námietke žalovaného v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.2.2002, sp. zn. 5Cdo/117/2000 (R 48/2004), že v prejednávanej veci nebola posudzujúcimi subjektami ani zvýšená náhrada za bolesť na dvojnásobok základnej sadzby pre nezistenie splnenia zákonných podmienok v zmysle časti A bod I ods. 7 prílohy vyhlášky č. 32/1965 Zb., odvolací súd v zhode s argumentáciou súdu prvej inštancie, s poukazom na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/49/2012, ktoré nie sú v rozpore s právnymi závermi obsiahnutými v rozhodnutí R 48/2004 a s poukazom na požiadavku primeranosti odškodnenia za bolesť konštatuje, že mimoriadne zvýšiť možno aj také bodové ohodnotenie, ktoré nebolo navýšené podľa časti A, bod I ods. 6 a ods. 7 prílohy vyhlášky č. 32/1965 Zb.. 85. V nadväznosti na uvedené odvolací súd dodáva, že neušlo jeho pozornosti, že právny záver súdu prvej inštancie o nemožnosti aplikácie ustanovenia časti A bod I ods. 6 prílohy vyhlášky č. 32/1965 Zb. pri skúmaní okolností odôvodňujúcich mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť nezodpovedal skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie, H. S.. J. pri hodnotení bolestného v znaleckom posudku č. 56/2010 zvýšil bolestné o polovicu z dôvodu uvedeného v časti A bod I ods. 6 písm. b) za opakované transfúzie, injekcie a infúzie pri operáciách (odsek 17 napadnutého rozsudku), pričom však v zmysle jeho výpovede (č. l. 398 spisu) neboli splnené podmienky na zvýšenie hodnotenia bolestného na dvojnásobok stanovené v časti A bod I ods. 7 prílohy vyhlášky č. 32/1965 Zb.. Nakoľko však žalobca nezaložil svoju argumentáciu o dôvodnosti nároku na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolestné na danej okolnosti odôvodňujúcej zvýšenia bolestného o polovicu, uvedené nemalo vplyv na správnosť záverov súdu

prvej inštancie o opodstatnenosti daného nároku žalobcu z iných dôvodov, ani na správnosť záverov o primeranosti súdom prvej inštancie určenej výšky mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť. 86. Zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že bolesti žalobcu pri oboch operáciách, pri ktorých sa odstraňovali následky poškodenia zdravia pri predmetnej dopravnej nehode, boli mimoriadne intenzívne a žalobca doposiaľ trpí chronickými bolesťami v dôsledku pretrvávajúcich následkov poškodenia zdravia pri predmetnej dopravnej nehode vyžadujúcimi stále užívanie analgetík, preto napriek žalovaným namietanému nenaplneniu podmienok uvedených v časti A, bod I ods. 7 prílohy vyhlášky č. 32/1965 Zb. by priznaním len základného bodového ohodnotenia bolesti nebola splnená vyššie uvedená podmienka primeranosti odškodnenia za bolesť, s čím sa napokon stotožnil aj žalovaný, keď žalobcovi uhradil mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť vo výške 13-násobku základného bodového ohodnotenia bolesti. 87. K žalovaným namietanému zohľadneniu dvoch operácií žalobcu pri posúdení primeranosti výšky mimoriadneho odškodnenia za bolesť odvolací súd uvádza, že absolvovanie dvoch operácií predstavuje relevantnú okolnosť pri uvedenom posudzovaní, nakoľko odškodnenie za bolesť sa poskytuje aj za odstraňovanie následkov poškodenia zdravia (§ 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.), keď súd prvej inštancie správne v danej súvislosti poukázal na to, že ani druhou operáciou sa odstraňovanie následkov poškodenia zdravia žalobcu neskončilo. Žalovaným do pozornosti dávaná skutočnosť, že pri operáciách nedošlo k pooperačným komplikáciám, mala za následok len to, že tieto nezaložili dôvodnosť navýšenia bodového ohodnotenia o polovicu v zmysle časti A bod I ods. 6 prílohy vyhlášky č. 32/1965 Zb. avšak nevylúčila zohľadnenie uvedených operácií pri posudzovaní výšky mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť. 88. Odvolací súd v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného nezistil, že by súd prvej inštancie pochybil pri posúdení skutkových okolností, keď zohľadnil relevantné následky pre posúdenie nároku žalobcu na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť (odseky 71 až 75 napadnutého rozsudku) a svoj záver o zodpovedajúcej výške mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť na 50-násobok základného bodového ohodnotenia aj primerane odôvodnil (odsek 76 napadnutého rozsudku). 89. K poukazu žalovaného na primeranosť súdom prvej inštancie priznanej výšky mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť v porovnaní s pacientami, ktorí utrpeli polytraumu, absolvovali veľké množstvo operácií a reoperácii a pod. odvolací súd dodáva, že požiadavka primeranosti odškodnenia je zakomponovaná v § 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a viaže sa na povahu poškodenia na zdraví a priebehu liečenia. V každom prípade poškodenia na zdraví je potrebné skúmať predpoklady tejto primeranosti individuálne, nakoľko aj pri rozsiahlejších zraneniach môže byť ich bolestivosť menšia a naopak, pričom primeranosť odškodnenia je posudzovaná vo vzťahu k zisteným výsledkom, ktorá podmienka bola pri posudzovaní v prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu naplnená. 90. Pretože žalobca ani žalovaný v podaných odvolaniach neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, v napadnutej časti vyhovujúceho výroku, ako aj v súvisiacich výrokoch o trovách konania ako vecne a právne správny potvrdil. 91. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku okrem § 357 písm. a). 92. Podľa § 355 ods. 2 C. s. p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. 93. Podľa § 357 C. s. p. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia,

g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia, p) postúpení právomoci do cudziny. 94. Podľa § 386 písm. c) C. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 95. V súvislosti so žalovaným podaným odvolaním proti výroku, ktorým žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť štátu súdny poplatok 4.279,50 eura (výrok VI.), ktoré rozhodnutie má charakter uznesenia, odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok proti uzneseniu v zásade odvolanie nepripúšťa, prípustné je len v tých prípadoch, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 357. Vychádzajúc z citovaných ustanovení Civilného sporového poriadku je zrejmé, že odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o poplatkovej povinnosti žalovaného zákon nepripúšťa. 96. Uvedený záver platí aj napriek nesprávnemu poučeniu súdu prvej inštancie o možnosti podať odvolanie proti celému rozsudku súdu prvej inštancie (vrátane výroku o poplatkovej povinnosti). Skutočnosť nesprávneho poučenia o prípustnosti opravného prostriedku proti predmetnému výroku zo strany súdu prvej inštancie totiž nezakladá procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, keďže jeho prípustnosť je zo zákona (ex lege) vylúčená. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 362 ods. 3 poskytuje stranám ochranu iba v prípade nesprávneho poučenia súdu o neprípustnosti odvolania, ktorá spočíva v tom, že odvolateľ je oprávnený podať odvolanie (opravný prostriedok) v zákonom predĺženej trojmesačnej lehote plynúcej od doručenia odvolaním napadnuteľného rozhodnutia. Ak teda súd prvej inštancie v poučení napadnutého uznesenia uviedol, že proti nemu odvolanie prípustné je, táto skutočnosť nezakladá právo na jeho uplatnenie (Z IV, str. 768, Najvyšší súd SR sp. zn. 5Sžf/47/2010). 97. Na základe uvedeného, nakoľko odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, nie je prípustné podľa § 355 ods. 2 C. s. p., odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok (výrok VI.) podľa § 386 písm. c) C. s. p. odmietol. 98. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalobca ani žalovaný neboli v odvolacom konaní úspešní. 99. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).