Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Co/82/2024 1112201049 30. 09. 2024 Mgr. Jana Janics Bajánková ECLI:SK:KSBA:2024:1112201049.4
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členov senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Renáty Janákovej v právnej veci žalobcu: Z.. P.. A. K., H.. X.XX.XXXX, F. X, F., právne zastúpený JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátkou, so sídlom Malacká 2/B, Pezinok proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, IČO: 00 166 073, Račianska 71, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I z 2. októbra 2020, č.k. 12C 6/2012-222, takto rozhodol: Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a Mestskému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 7.000,- eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 6.10.2011 do zaplatenia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) z titulu nesprávneho úradného postupu a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. 2. Rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. a vecne tým, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvého stupňa dňa 21.9.2004, doplnenou podaním z 11.3.2005, domáhal ochrany osobnosti proti advokátovi JUDr. B. U.. Žalobca sa sťažnosťou z 19.8.2001 sťažoval na prieťahy v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 22C 182/2004, u predsedníčky Okresného súdu Košice I, ktorá jeho sťažnosť vedenú pod Spr. XXX/XX z 14.9.2001 uznala za dôvodnú. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. P.. Ú. XXX/XXXX-XX z 12.3.2013 rozhodol o sťažnosti žalobcu tak, že základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22C 182/2004 porušené bolo, a zároveň prikázal Okresnému súdu Košice I konať v konaní vedenom pod sp. zn. 22C 182/2004 bez zbytočných prieťahov a žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 500,- eur. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnom náleze zistil okolnosti signalizujúce podiel žalobcu na predĺžení konania narušením jeho plynulosti a konštatoval, že relevantným faktorom, ktorý mal negatívny dopad na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup Okresného súdu Košice I a zbytočné prieťahy, ktorých sa tento súd dopustil predovšetkým v dôsledku svojej nečinnosti v celkovom rozsahu 1 roka a 10 mesiacov, ako aj svojim neefektívnym postupom. Na základe uvedeného dospel k záveru, že je preukázaná podmienka nesprávneho úradného postupu ako jednej z podmienok pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. V súvislosti so vznikom nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom a vzniknutou nemajetkovou ujmou ako ďalšími dvoma podmienkami
pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. súd prvej inštancie poukázal na odôvodnenie žalobcom uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu a to, že konanie vedené na Okresnom súde Košice I sp. zn. 22C 182/2004 o ochranu osobnosti malo pre neho v rozhodnom období mimoriadny význam a vzniknuté prieťahy v tomto konaní u neho vyvolali stav právnej neistoty, bezmocnosť a beznádej, ale neuviedol, ako konkrétne sa tento stav prejavil v jeho osobnostných právach, preto nemohol toto všeobecné tvrdenie žalobcu právne posúdiť a vyhodnotiť jeho dôvodnosť. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že nemajetková ujma sa nedokazuje vzhľadom na to, že podľa § 9 a § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. sa nemajetková ujma uhrádza analogicky ako škoda, t.j. tomu, komu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom za podmienky, že je v príčinnej súvislosti s preukázaným nesprávnym úradným postupom. Konštatoval, že strany sporu znášajú zodpovednosť za skutkový stav a musia dokazovať svoje tvrdenia a v prípade, že si strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, platí, že neuniesla bremeno tvrdenia. Rovnako mal za to, že nedodržanie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti sa prejaví v rozhodnutí vo forme neúspechu strany v spore. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujme. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujme vo výške 7.000,- eur, ktorý v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva požadoval sumu vo výške 1.000,- eur za každý rok prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 22C 182/2004, konštatoval, že v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z titulu nesprávneho úradného postupu ale nemá právomoc skúmať prieťahy v súdnom konaní. Preto pri posudzovaní prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 22C 182/2004 vychádzal z prieťahov konštatovaných v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 586/2012-25 z 12.3.2013, podľa ktorého prieťah v tomto konaní trval 1 rok a 10 mesiacov a žalobca sa svojim správaním podieľal na predĺžení konania narušením jeho plynulosti. Uzavrel, že nesprávny úradný postup spočívajúci v 7 ročných prieťahoch v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 22C 182/2004 preukázaný nebol. Podľa názoru súdu prvej inštancie, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky v danej veci je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na nepreukázanú ujmu spôsobenú žalobcovi nesprávnym úradným postupom a dostatočným uspokojením nemajetkovej ujmy žalobcu, ktoré v zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. vylučujú priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobca v konaní nesplnil podmienku preukázania všetkých predpokladov na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď nepreukázal podmienku vzniku nemajetkovej ujmy, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok a preto žalobu zamietol. 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. podľa pomeru úspechu vo veci a úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli. 4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alternatívne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odôvodnení odvolania poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12C 6/2012, bola predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I vyhodnotená dôvodnosť prieťahov v konaní (Spr. 2124/2014 z 25.6.2014). Dôvodil, že Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil nálezom z 3. apríla 2019, sp. zn. III. ÚS 420/2018 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 188/2017 z 30.5.2018 ako zjavne protiústavné a nezákonné a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keďže postupmi vnútroštátnych súdov došlo k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušeniu práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Cdo 94/2019 z 27.11.2019 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30.5.2017, sp. zn. 5Co 589/2014 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 12C 6/2012 z 7.5.2014, čo malo podľa neho za následok, že v dôsledku pochybenia prvoinštančného súdu nebola vec riadne prejednaná a spravodlivo rozhodnutá od 12.1.2012 viac ako 8 rokov a 9 mesiacov. Podľa žalobcu pretrváva stav právnej neistoty z hľadiska výsledku konania, ako aj stav utrpenia, bezmocnosti a beznádeje zo svojvôle súdu prvej inštancie. Namietal, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí pri odškodnení nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní dôsledne nevysporiadal
so skutočnosťou, že pri rozhodovaní vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 12C 6/2012 existovalo právoplatné rozhodnutie vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I, sp. zn. 22C/182/2004. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie nezistil riadne skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil. Zároveň uviedol, že jeho postupom došlo k odňatiu možnosti riadne konať o uplatnenom nároku. Podľa žalobcu, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vykazoval znaky formalizmu a tendenčnosti, nebol súladný so zárukami v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a s elementárnymi princípmi spravodlivosti. Ďalej namietal aj skutočnosť, že prvoinštančný súd zmaril riadne a včasné vykonanie dokazovania a objektivizácie žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy tým, že nevykonal výsluch svedkov P.. K. V. B. P.. U. Z., ktorí počas dlhotrvajúceho súdneho konania zomreli a tým mu znemožnil preukázať splnenie podmienky nemajetkovej ujmy. Poukázal aj na to, že postupom súdu prvej inštancie bola odňatá žalobcovi možnosť riadne konať na pojednávaní konanom 7.5.2014. Namietal, že súd prvej inštancie po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky ústavne konformne nerešpektoval, že žalobca nestratil status poškodenej osoby. Bol tiež toho názoru, že žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom a realizovať jeho ústavné práva prostredníctvom ním zvolenej advokátky JUDr. E., ktorú nevyzval do 2.10.2020, aby sa vyjadrila, či v konaní naďalej zastupuje žalobcu. Žalobca požadoval výšku odškodnenia nemajetkovej ujmy 10.000,- eur, ktorá sa mu javila za daných okolností prípadu primeraná a spravodlivá. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok ESĽP z 23.3.2006 vo veci Scordino proti Taliansku. Zastal názor, že aplikáciou zákona o zodpovednosti štátu v prípadoch zodpovednosti štátu za škodu nesmie dôjsť priamo ani nepriamo k obmedzeniu rozsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, či k jeho zúženiu alebo dokonca vylúčeniu. Žalobca ďalej dôvodil, že ak sa súd dopustil nesprávneho úradného postupu, platí vyvrátiteľná domnienka vzniku ujmy, ak mala priamy vplyv na existenciu, rozsah a výkon práv a povinností žalobcu k tretím osobám. Na záver zdôraznil, že postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie, porušeniu čl. 46 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, porušeniu čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, a preto je daný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom za súčasného priznania odškodnenia vo výške 10.000,- eur z dôvodu neprimerane dlhej dĺžky súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislave I v dôsledku svojvoľného konania súdu prvého stupňa a zneužitia práva. 5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zákonný a správny. Na námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že konanie vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 22C/182/2004, v rámci ktorého došlo k prieťahom tvoriacim predmet uvedeného konania, bolo právoplatne skončené a z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a zároveň mu odňal právo na spravodlivý proces, uviedol, že výsledok konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 22C/182/2004, prípadne stav tohto konania v čase vyhlásenia rozsudku, nemal pre posúdenie nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy žiaden význam, preto považoval jeho námietku za nedôvodnú. K uvedenému záveru dospel žalovaný jednak z časového hľadiska, nakoľko v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12 C 6/2012 a žalobou doručenou súdu dňa 16.1.2012 namietal žalobca prieťahy na Okresnom súde Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C/182/2004 v období od 2.11.2004 do 16.1.2012, pričom konanie vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 22C/182/2004 bolo právoplatne skončené dňa 4.6.2019, ako aj z logického hľadiska z dôvodu, že výsledok predmetného konania, ktoré pre žalobcu skončilo neúspechom, nemôže byť pre posúdenie uplatneného nároku relevantný. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie mu zmaril možnosť preukázať dôvodnosť jeho tvrdenia o stave jeho právnej neistoty, bezmocnosti a beznádeje v dôsledku prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 22/182/2004 výsluchom svedkov P.. K. V. B. P.. U. Z., ktorí medzičasom zomreli, žalovaný zdôraznil, že žalobca výsluch vyššie uvedených svedkov navrhol až na pojednávaní uskutočnenom dňa 24.6.2020, t.j. v čase, keď už obaja navrhovaní svedkovia boli zosnulí. Navyše žalobca mal v uvedenom čase vedomosť o tom, že zomreli, ktorú skutočnosť žalovaný preukázal vyjadrením z iného konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9C/41/2017. Zároveň uviedla, že žalobcovi nič nebránilo v tom, aby výsluch vyššie uvedených svedkov navrhol už v rámci svojho prvého procesného úkonu, resp. v čase, keď svedkovia žili. Keďže tak žalobca neučinil, možno dôkaznú núdzu, do ktorej sa dostal, pričítať v jeho neprospech. Na námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nevyzval jeho riadne zvolenú advokátku A.. E. na vyjadrenie, či bude žalobcu v predmetnom konaní naďalej zastupovať, a ak áno, aby predložila plnomocenstvo na zastupovanie žalobcu v celom konaní, poukázal na to, že zo žiadneho ustanovenia C.s.p. nevyplýva súdu prvej inštancie povinnosť postupovať uvedeným spôsobom. Vzhľadom na uvedené mala za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Nestotožnila sa s argumentáciou
žalobcu ohľadom vyvrátiteľnej domnienky vzniku nemajetkovej ujmy a v súlade s ustálenou judikatúrou skonštatovala, že zákon prezumpciu vzniku nemajetkovej ujmy a potreby jej náhrady v peniazoch nezakladá. Zastala názor, že k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu nedošlo, preto považovala rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a žiadala, aby odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 12C 6/2012-222 z 2.10.2020. Na záver poznamenala, že pokiaľ žalobca požadoval aj náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vo výške 10.000,- eur za extrémnu dĺžku konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12C 6/2012, tak uvedeným návrhom sa odvolací súd zaoberať nemôže v zmysle platného právneho poriadku platného a účinného na území Slovenskej republiky, nakoľko predmetom konania bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000,- eur titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22C 182/2004. 6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379, § 380 C.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudku súdu prvej inštancie, prejednal odvolania bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozsudku zo dňa 08.09.2021, č.k. 6Co/27/2021-277 sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p. a skonštatoval, že žalobca v odvolaní neuviedla žiadne také relevantné dôvody, ktoré by pre ňu privodili priaznivejšie rozhodnutie. Z tohto dôvodu preto odvolací súd aj tento výrok napadnutého rozsudku ako vecne správny potvrdil. Úspešnej žalovanej nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne nevznikli (§ 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). 7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 31.07.2024 sp. zn. 8Cdo/82/2024 rozsudok odvolacieho súdu citovaný v bode 10 odôvodnenia zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd v tomto rozhodnutí právne argumentujúc poukazom na § 110 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p. uviedol, že keďže z plnej moci (č.l. 164) vyplýva, že bol žalobca právne zastúpený advokátkou nielen na dovolacie konanie, bolo povinnosťou okresného súdu doručiť jej riadne doručiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, k čomu však nedošlo, a preto najvyšší súd konštatuje, že žalobca podal dovolanie včas. Zdôraznil, že odvolací súd neuviedol právne zastúpenie žalobcu do záhlavia rozhodnutia. Skonštatoval ďalej tiež to, že zo žiadosti žalobcu (č.l. 207) je zrejmé, že požadoval, aby ho Krajský súd v Bratislave informoval elektronicky na ním určený e-mail o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku. Odvolací súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku v danej veci na svojej úradnej tabuli v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (č. l. 274a), avšak v spise sa nenachádza doklad o tom, že toto oznámenie bolo žalobcovi odoslané aj elektronickými prostriedkami. Uvedené nevyplýva ani z obsahu zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku pred odvolacím súdom z 08. septembra 2021 (č. l. 275), ani z pokynu predsedníčky senátu (č.l. 274). Za tejto situácie je možné konštatovať, že odvolací súd si vo vzťahu k žalobcovi nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 219 ods. 3 C.s.p.. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že postupom odvolacieho súdu, ktorý nedodržal procesný postup v zmysle § 219 ods. 3 C.s.p., došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C.s.p.. Dovolací súd preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť. 9. Podľa § 106 ods. 1 písm. a) C.s.p., ak nejde o doručovanie do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu, o doručovanie v osobitných prípadoch podľa § 107 ods. 2 a adresát neuviedol inú adresu na doručovanie, doručuje súd písomnosti fyzickej osobe na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky alebo adresu miesta pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky podľa druhu pobytu cudzinca. Podľa § 106 ods. 3 C.s.p., ak fyzická osoba nemá adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky, doručuje súd písomnosti tejto fyzickej osobe oznámením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu. Písomnosť sa považuje po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie.
Podľa § 110 ods. 1 veta prvá C.s.p. ak má strana zástupcu so splnomocnením na celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Podľa § 177 ods. 1 C.s.p., súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie. Podľa § 178 ods. 2 C.s.p., predvolanie sa doručuje strane alebo jej zástupcovi tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať. 10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom odmietnutia spravodlivosti. 11. Ak došlo k tomu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie musí zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne (napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo/6/2010 z 26.3.2012, sp. zn. 3 Cdo/158/2012 zo 14.11.2012, sp. zn. 4 Cdo/108/2012 z 26.2.2013). 12. Z obsahu spisu z č.l. 164 spisu (ako to skonštatoval vo svojom zrušujúcom uznesení aj Najvyšší súd SR) vyplýva, že súd prvej inštancie doručoval zásielku obsahujúcu predvolanie na pojednávania výlučne žalobcovi, hoci tento doložil do spisu na č.l. 164 tzv. generálnu plnú moc na zastupovanie vo všetkých právnych veciach udelenú advokátke A.. G. E.. Možno preto skonštatovať, že súd prvej inštancie pochybil v tom, že vzhľadom na obsah splnomocnenia na č.l. 164, nevyzval advokátku A.. E. k ozrejmeniu rozsahu žalobcom udeleného splnomocnenia v prejednávanom konaní a následne v ďalšom priebehu prvoinštančného konania s ňou opomenul konať, čo žalobca napokon namietol aj v odvolaní. Súd prvej inštancie teda v konaní nepostupoval procesne korektným spôsobom. 13. Odvolací súd uvádza, že ak strany alebo ich zástupcovia neboli riadne predvolaní alebo im predvolanie na pojednávanie bolo doručené v lehote kratšej ako päť dní pred pojednávaním a na pojednávanie sa nedostavili, pojednávanie sa v ich neprítomnosti vykonať nemôže. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade neboli splnené procesné podmienky na prejednanie sporu súdom prvej inštancie a vydanie rozhodnutia bez riadneho a včasného predvolania právnej zástupkyne žalobcu. Za daného stavu súd prvej inštancie nepostupoval správne a v súlade s ustanovením § 178 a nasl. C.s.p., keď pojednával a rozhodol vo veci v neprítomnosti právnej zástupkyne žalobcu, resp. bez toho, aby túto riadne a včas na pojednávanie predvolal. Daný nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie znemožňujúci realizáciu práv žalobcu dosiahol podľa názoru odvolacieho súdu takú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie. 14. V kontexte vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 15. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods.1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie (aktuálne ide o Mestský súd Bratislava IV) na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci postupovať v zmysle ustanovení platného a účinného procesného predpisu so zachovaním všetkých procesných práv sporových strán. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude vo veci nariadiť opätovne pojednávanie, na ktoré predvolá strany sporu (vr. právnej zástupkyne žalobcu), po vykonaní dokazovania
vo veci opätovne rozhodnúť a nové rozhodnutie vo veci odôvodniť spôsobom súladným s ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.j. uviesť čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná a aké prostriedky procesnej obrany použila, jasne a výstižne vysvetliť ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, aké dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, ako vec právne posúdil s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).