Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/92/2023 1117202303 17. 12. 2024 JUDr. Ľubica Krišková ECLI:SK:KSBA:2024:1117202303.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: BK, a.s., Dopravná 19, 921 01 Piešťany, IČO: 36 275 522, zastúpený: CLS Čavojský & Partners, s.r.o., Zochova 6-8, 811 03 Bratislava, IČO: 36 854 972 proti žalovanému: IURIS INVEST, s.r.o., Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 43 845 908, zastúpený: JUDr. Ján Benčura, advokát, Záhradnícka 41, 821 08 Bratislava, v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 35Cb/14/2017 937 zo dňa 28.11.2022 takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 35Cb/14/2017 - 937 zo dňa 28.11.2022 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 35Cb/14/2017 - 937 zo dňa 28.11.2022 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca (pôvodne BK group, a.s.) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd rozhodol, že právny úkon, kúpna zmluva zo dňa 21.7.2015 uzavretá medzi žalovaným ako kupujúcim a spoločnosťou Centroom, s.r.o., IČO: 36 251 607 ako predávajúcim, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v okrese Piešťany, obec Piešťany, k.ú. P., a to priestoru č. 12-8, 1. poschodie, vchod 20, nachádzajúceho sa v polyfunkčnej budove súp. č. 7572 na pozemkoch parc. č. XXXX/ X, XXXX/X a XXXX/XX v spoluvlastníckom podiele 1/1 a podielu priestoru na spoločných častiach a zariadeniach domu a k pozemkom vo veľkosti 50222/312402, zapísaným v katastri nehnuteľností vedenom Katastrálnym odborom Okresného úradu Piešťany na LV č. XXXXX, je voči žalobcovi neúčinná a náhrady trov konania. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že je veriteľom vymáhateľnej pohľadávky voči dlžníkovi, spoločnosti Centroom, s.r.o. vo výške 91.513,09 Eur titulom bezdôvodného obohatenia, ktorá existovala v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy a o ktorej sa vedie spor pred tunajším súdom pod sp. zn. 32Cb/93/2023. Žalobca dôvodil, že kúpna cena na základe predmetnej zmluvy bola určená sumou 377.860,- Eur bez DPH, pričom zo žalobcom predloženého znaleckého posudku Ing. Františka Nekoranca vyplýva všeobecná hodnota prevádzaných nehnuteľností 685.927,76 Eur, teda kúpna cena tvorila približne 55% reálnej všeobecnej hodnoty prevádzaných nehnuteľnosti v rozhodnom čase. Podľa žalobcu dlžník k 31.12.2015 síce podľa účtovnej uzávierky účtoval majetok vo výške 261.223,- Eur, avšak tento majetok tvorili ostatné krátkodobé pohľadávky vo výške 249.498,- Eur pozostávajúce z nákladov budúcich období nezaúčtovaných v nákladoch v roku 2014, preto majetok dlžníka k 31.12.2015 nemohol postačovať na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Z toho dôvodu sa žalobca ako veriteľ vymáhateľnej pohľadávky voči dlžníkovi domáhal žalobou voči žalovanému ako osobe, ktorá mala z odporovateľného úkonu dlžníka prospech, neúčinnosti predmetného právneho úkonu. 2. Súd prvej inštancie z procesnej obrany žalovaného uviedol, že žalovaný namietal závery znaleckého posudku Ing. Nekoranca, bol podľa neho vyhotovený v rozpore s právnymi predpismi, obhliadka
bola vykonaná bez vedomia majiteľa nehnuteľností, namietal chýbajúce zdokumentovanie stavu k rozhodnému dňu, výpočet podlahovej plochy ku dňu prevodu, nesprávne určený stupeň rozostavanosti, technickej hodnoty, východiskovej hodnoty a nesprávny priemerný koeficient polohovej diferenciácie tiež a tendenčnosť tvrdenia znalca o „výbornom nebytovom priestore“ vzhľadom na spochybnenie statickej bezpečnosti budovy, zrušenie užívania a následné sanačné práce. Kúpna cena za nehnuteľnosti predstavovala 382.299,- Eur bez DPH, t.j. 458.758,80 Eur s DPH, zodpovedala všeobecnej hodnote nehnuteľností určenej znaleckým posudkom znalca Ing. Tibora Šranka č. 59/2015 v sume 413.000,- Eur. Dlžník odpredal všetky byty a nebytové priestory v rokoch 2010 až 2015 záujemcom, o nebytový priestor č. 12-8 neprejavil nikto záujem, bol prevádzaný ako jeden z posledných na žalovaného. Jeho prevodom, podľa žalovaného nedošlo k zníženiu majetku dlžníka tak, aby nepostačoval na uspokojenie pohľadávky žalobcu. K 31.12.2015 podľa účtovných závierok hodnota majetku dlžníka predstavovala sumu 261.223,- Eur. Žalovaný namietal, že dlžník spochybňuje oprávnenosť pohľadávky žalobcu, ktorú žalobca uplatnil na súde až 21.6.2016 a výslovne uviedol, že nemohol o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa vedieť a nevedel, pričom k zisteniu prípadného úmyslu vyvinul náležitú starostlivosť. 3. Žalobca spochybnil tvrdenie žalovaného, že kúpna cena bola stanovená na základe znaleckého posudku Ing. Šranka, keďže bola uzatvorená 21.7.2015 a posudok vyhotovený 26.7.2015. Zo zmluvy vyplýva cena 377.860,- Eur bez DPH, žalovaný nepreukázal tvrdenú kúpnu cenu vo výške 382.299,Eur bez DPH ani uzatvorenie dodatku č. 1. K finančnej kondícii dlžníka uviedol, že výška a charakter majetku dlžníka nemohli postačovať na uspokojenie pohľadávky žalobcu spoločne s pohľadávkami ostatných veriteľov. K námietke žalovaného ohľadom časového aspektu uplatnenia pohľadávky uviedol, že jeho pohľadávka nevznikla momentom uplatnenia, ale momentom vzniku bezdôvodného obohatenia (banková záruka tvoriaca tvrdené bezdôvodné obohatenie dlžníka bola čerpaná 7.5.2015 a 21.5.2015 a výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia zaslaná dlžníkovi 26.6.2015). 4. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval § 42a ods. 2 a ods. 4, § 42b ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, konštatoval, že strany sporu ako nespornú označili spriaznenosť žalovaného a dlžníka. Základným predpokladom uplatnenia odporovacieho práva je existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi a ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky voči dlžníkovi právnym úkonom dlžníka. Žalobca je preto povinný preukázať, že v dôsledku právneho úkonu dlžníka bol ukrátený na uspokojení svojej vymáhateľnej pohľadávky. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo dňa 17.5.2022 k výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, vychádzal z jednotnej judikatúry, predovšetkým R 44/2001, dospel k záveru, že vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní. V súlade s čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP nemal dôvod odkláňať sa od rozhodnutia veľkého senátu a predpoklad existencie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu proti dlžníkovi mal za daný. 5. Ďalej uviedol, že judikatúra vylučuje z možnosti odporovať ekvivalentný právny úkon (NS SR sp. zn. 3Obo/258/2007 z 12.11.2008). Z hľadiska výšky dohodnutej kúpnej ceny súd prvej inštancie konštatoval jej primeranosť a právny úkon vyhodnotil ako ekvivalentný. Ako rozhodujúci pre posúdenie ekvivalencie kúpnej ceny zohľadnil len znalecký posudok Ing. Miloslava Ilavského, PhD. č. 158/2021 zo dňa 21.7.2021, ktorý v priebehu konania žalovaný doručil a ktorý všeobecnú hodnotu určil na sumu 416.000,- Eur vrátane DPH, t.j. 332.000,- Eur bez DPH, dohodnutá kúpna cena v zmluve bola 377.860,- Eur bez DPH. Pri porovnaní znaleckých posudkov Ing. Nekoranca a Ing. Ilavského súd prvej inštancie konštatoval, že znalecký posudok Ing. Ilavského zohľadnil pri stanovení všeobecnej hodnoty prevádzaných nehnuteľností aj všeobecne známu skutočnosť - statické poruchy stavby z dôvodu, že odbornosťou Ing. Ilavského sú aj statické poruchy stavieb. Tvrdenie žalobcu, že Ing. Nekoranec túto odbornosť nemá a v čase vyhotovovania jeho posudku statické poruchy stavby neboli všeobecne známe, nemá žiadny vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie, nakoľko je nesporné, že statické vady mala stavba už v čase jej zhotovenia a kolaudácie. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní neprihliadal na znalecký posudok č. 59/2015 vypracovaný znalcom Ing. Tiborom Šrankom, ktorý vyhodnotil ako posudok vypracovaný vylúčeným znalcom z dôvodu pomeru znalca k zadávateľovi, keď znalec na pojednávaní vo veci uviedol, že je zamestnancom žalovaného od roku 2007, v rozhodnom čase pôsobil na pozícii projektového a neskôr stavebného manažéra.
6. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nedostatku majetku dlžníka po realizácii právneho úkonu z dôvodu, že nedošlo k úhrade kúpnej ceny, ale jej započítaniu s pohľadávkou žalovaného. Uviedol, že pohľadávky žalovaného časovo predchádzali vzniku pohľadávky žalobcu a súčasne z účtovnej závierky dlžníka k 31.12.2015 vyplýva, že disponoval dostatočným majetkom na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Žalobca v konaní predložil analýzu audítorskej spoločnosti tvrdiacu nesprávnosť zaúčtovania stavu majetku dlžníka, audítorská spoločnosť v priebehu konania konštatovala pochybenie pri tvrdení o nesprávnosti spôsobu zaúčtovania. Súd prvej inštancie posúdil námietky audítorskej spoločnosti predložené žalobcom ako nedostatočné na preukázanie tvrdenia o nedostatku majetku dlžníka po realizácii právneho úkonu, keď je nesporné, že dlžník k 31.12.2015 vykazoval v účtovníctve dostatok majetku na úhradu pohľadávky žalobcu tým, že vykazoval majetok vo výške 261.233,- Eur. Žalobca súčasne preukazoval stav majetku dlžníka k 31.12.2015, nie bezprostredne po úkone 21.7.2015, čiže ani prípadná konštatácia nedostatku majetku dlžníka k 31.12.2015 nepreukazovala, že dôvodom nedostatku majetku dlžníka by bol práve sporný právny úkon. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že výška pohľadávky žalobcu je predmetom iného súdneho konania, z neprávoplatného rozsudku v konaní sp. zn. 32Cb/93/2016 vyplýva, že žalobca bol úspešný v časti 36.973,75 Eur a naviac proti rozsudku podali odvolanie obe strany sporu, preto nie je možné vôbec ustáliť výšku pohľadávky žalobcu v kontexte posudzovania možného budúceho uspokojenia žalobcu z majetku dlžníka. Žalobca teda okrem nepreukázania neprimeranosti kúpnej ceny súčasne nepreukázal také zmenšenie majetku dlžníka, ktoré malo za následok, že nebude môcť dosiahnuť (po právoplatnom skončení sporu 32Cb/93/2016) uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť úkonu dlžníka by sa z majetku dlžníka uspokojil. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal ani tvrdenú existenciu ďalších veriteľov dlžníka v rozhodnom čase, ktorých uspokojenie pohľadávky bolo sporným právnym úkonom zhoršené. Ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť preukázané len rozsahom majetku dlžníka pred uzavretím napádaného právneho úkonu a porovnaním stavu majetku po účinnosti odporovaného právneho úkonu vo väzbe na existujúcu pohľadávku veriteľa. 7. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že bola preukázaná: a) existencia právneho úkonu, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa (odporovateľný úkon), b) platnosť odporovateľného právneho úkonu, c) vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, sporná je však výška pohľadávky žalobcu vzhľadom na konanie tunajšieho súdu 32Cb/93/2016 a nepreukázané: d) ukrátenie veriteľa - žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a nedostatok majetku dlžníka po realizácii sporného právneho úkonu na úhradu tvrdenej pohľadávky žalobcu t. j. e) úmysel ukrátiť veriteľa je nepreukázaný, preto žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) podľa zásady úspechu v spore tak, že úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok a náhradu trov konania v rozsahu 100%. 8. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) CSP, má za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacím návrhom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznal žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%, eventuálne, napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100%. Žalobca uviedol, že odvolacie dôvody sa ohľadom na skutkový a právny stav prelínajú, preto ich uvádza spoločne v odvolaní s ohľadom na štruktúru odôvodnenia a právnych záverov súdu prvej inštancie. 9. Podľa žalobcu je zrejmé, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, čo je nutné rozumieť pod tým, že je poskytnuté ekvivalentné plnenie na základe právneho úkonu. Žalobca namieta nesprávny záver súdu prvej inštancie, že právny úkon je ekvivalentný s ohľadom na výšku kúpnej ceny, ktorá bola potvrdená jedným z predložených znaleckých posudkov, konkrétne na základe posudku Ing. Ilavského. Z kúpnej zmluvy vyplýva, že kúpna cena uhradená nebola, ale k zániku pohľadávky došlo iným spôsobom, a to započítaním. Je zrejmé, že záver súdu prvej inštancie, že došlo k zmene štruktúry majetku dlžníka nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v ustálenej rozhodovacej praxi, nakoľko pod zmenou štruktúry majetku by bolo nutné rozumieť, že do majetku dlžníka bolo nejakým spôsobom plnené, napr. bezhotovostným prevodom alebo v hotovosti. Súd prvej inštancie pri posudzovaní ekvivalentnosti
právneho úkonu nezohľadnil, že v prípade, ak dlžník nemá iný majetok postačujúci k uspokojeniu svojich veriteľov a ako predávajúci uzatvoril kúpnu zmluvu, v ktorej došlo k započítaniu kúpnej ceny proti pohľadávke kupujúceho, na základe čoho sa v dobe účinnosti zmluvy dlžníkovi za predaný majetok nedostalo žiadneho skutočného (reálneho) protiplnenia, z ktorého by mohli dlžníkovi veritelia uspokojiť svoje pohľadávky, považuje sa takýto úkon za ukracujúci. Žalovaný nepopieral, že by poskytol reálne plnenie a že nedošlo k zápočtu pohľadávok medzi spriaznenými osobami. V zmysle rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít je irelevantné, či došlo na základe právneho úkonu k zníženiu pasív dlžníka, ak táto okolnosť neviedla k uspokojeniu všetkých veriteľov dlžníka (rozsudok NS ČR zo dňa 27.6.2012, sp. zn. 21 Cdo 720/2011). Súd prvej inštancie rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (hoci z Českej republiky, vychádzajúc však z totožného textu právnej normy) pri právnom posúdení opomenul, na posudzovaný prípad aplikoval § 42a Občianskeho zákonníka nesprávne. 10. Žalobca ďalej namieta nesprávne vyhodnotenie znaleckých posudkov Ing. Ilavského a Ing. Nekoranca, keď znalecký posudok vyhotovený Ing. Nekorancom považoval súd prvej inštancie za nepodstatný a nesprávne považoval znalecký posudok Ing. Ilavského za relevantný a rozhodujúci pre posúdenie ekvivalencie kúpnej ceny. Predmetom posúdenia nebola problematika statiky, ale všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti, pre určovanie všeobecnej hodnoty nehnuteľností odborná znalosť v oblasti statiky nie je požadovaná, preto posudok Ing. Nekoranca (navyše k obdobiu, kedy sa o vade statiky všeobecne nevedelo) bol najmenej rovnako relevantný ako posudok Ing. Ilavského. Podľa žalobcu súd prvej inštancie tento dôkaz zohľadniť ako rozhodujúci (a jediný) nemal, preto na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu ohľadom ekvivalentnosti formálne určenej kúpnej ceny v kúpnej zmluve. V tejto súvislosti však žalobca poukazuje na to, že ak je aj z hľadiska výpočtu kúpna cena formálne v zmluve určená správne, v prípade, keď žiadne skutočné plnenie poskytnuté do majetku dlžníka nie je, je z pohľadu ekvivalentnosti plnenia absolútne nepodstatná. Rozhodovacia prax uvádza ekvivalentný právny úkon, nie ekvivalentnú kúpnu cenu - ak je aj kúpna cena ekvivalentná, plnenie poskytnuté na základe právneho úkonu (s ohľadom na absenciu skutočného plnenia) ekvivalentná byť nemusí. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože založiť ekvivalentnosť právneho úkonu nie je možné len na základe ceny uvedenej v samotnej kúpnej zmluve. Žalobca úbytok registrovaného majetku uvádzal už v samotnej žalobe, pričom súd prvej inštancie sa s touto zásadnou skutočnosťou nijako nevysporiadal. 11. Žalobca ďalej namieta nesprávne právne posúdenie dôkazného bremena úmyslu ukrátiť veriteľa a znalosti osoby, ktorá má z právneho úkonu prospech, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Jeden člen štatutárneho orgánu žalovaného i spoločnosti dlžníka bol v relevantnom čase (v roku 2015) rovnaký, a to JUDr. Ľubica Benčurová, navyše 100% spoločníkom dlžníka je (a aj v relevantnom čase v roku 2015 bol) žalovaný. Úmysel dlžníka cum animo fraudandi nie je podmienkou odporovateľnosti, ak druhou stranou sú osoby dlžníkovi blízke; úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli ani pri náležitej starostlivosti rozpoznať. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS ČR zo dňa 26.9.2006 sp. zn. 30Cdo/653/2006 a uznesenie NS SR zo dňa 30.3.2017, sp. zn. 5Obdo/4/2016, v zmysle ktorých mal súd prvej inštancie postupovať tak, že mal skúmať, či žalovaný prezumovaný úmysel vyvrátil alebo nie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe čoho sa súd prvej inštancie od ustálenej rozhodovacej praxe odchýlil a dôkazným bremenom zaťažil žalobcu, hoci v prípade spriaznenia ho podľa § 42a ods. 4 Občianskeho zákonníka znáša žalovaný. Na základe nesprávneho právneho posúdenia potom ani neskúmal, či žalovaný vynaložil náležitú starostlivosť v kontexte požiadavky v § 42a Občianskeho zákonníka a či v tomto smere uniesol dôkazné bremeno. Žalovaný len uviedol, že prehlasuje, že nevedel a ani nemohol vedieť o úmysle spoločnosti Centroom, s.r.o. ukrátiť veriteľa a k poznaniu tohto úmyslu vyvinul potrebnú náležitú starostlivosť. Žalobca k tejto časti odvolania ešte uvádza, že nie je potrebné, aby úmysel dlžníka priamo smeroval k ukráteniu konkrétneho veriteľa, ale stačí vedomie dlžníka, že právnym úkonom ukracuje veriteľa, pričom fraudulózny úmysel dlžníka sa nemusí vzťahovať na odporujúceho veriteľa, ale postačuje, aby sa vzťahoval na veriteľov, či už určitých alebo neurčitých, súčasných alebo budúcich, všetkých alebo len niektorých. 12. Žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne zistený skutkový stav aj vo vzťahu k posúdeniu ostatného majetku dlžníka a možnosti uspokojenia žalobcu. Žalobca v tejto súvislosti
súčasne namieta svojvoľnosť a nezrozumiteľnosť rozsudku ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď súd prvej inštancie ten istý dôkaz, účtovnú závierku za rok 2015, posúdil za dostatočný dôkaz predložený jednou stranou (v bode 30 odôvodnenia rozsudku), avšak druhou stranou sporu už nie (bod 32 odôvodnenia rozsudku). Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nepreukázal nedostatok majetku dlžníka po realizácii právneho úkonu na úhradu pohľadávky žalobcu (bod 35 odôvodnenia) a v tejto súvislosti uviedol, že žalobca preukazoval stav majetku dlžníka k 31.12.2015 a nie bezprostredne po úkone dňa 21.7.2015, čiže ani prípadná konštatácia nedostatku majetku dlžníka k 31.12.2015 nepreukazuje, že dôvodom nedostatku majetku dlžníka by bol práve sporný právny úkon (bod 32 odôvodnenia). Žalovaný uvádzal, že z účtovnej závierky k 31.12.2015 vyplýva, že dlžník disponoval dostatočným majetkom na uspokojenie pohľadávky žalobcu v tvrdenom rozsahu, pričom súd prvej inštancie sa s týmto tvrdením stotožnil (bod 30 odôvodnenia), teda z pohľadu dostatočnosti majetku sú informácie vyplývajúce z účtovnej závierky k 31.12.2015 pomerne významné. Okrem toho z analýzy vyhotovenej audítorskou spoločnosťou (dôkaz predložený k žalobe) a jej doplnku (predložený 30.9.2022) po predložení listín v rámci edičnej povinnosti dlžníkom ako aj z vyjadrenia dlžníka vyplýva, že pod položkou č. 20 - ostatné pohľadávky v sume 249.498,- Eur je uvedená suma zodpovedajúca nespotrebovanému nájomnému, ktoré bolo vopred uhradené na celú dobu trvania podnájmu. Z vykonaného dokazovania (Zmluvy o podnájme nebytových priestorov predloženej dlžníkom) vyplynulo, že predmetná pohľadávka predstavuje nespotrebované nájomné (za parkovacie miesta), ktoré už bolo uhradené. Z vyjadrenia dlžníka zo dňa 15.8.2022 vyplýva, že parkovacie miesta prenajaté na základe Zmluvy o podnájme nebytových priestorov boli v prípade záujmu prenajaté vlastníkom bytov a nebytových priestorov v polyfunkčnom dome s dlhodobou dobou nájmu a nájomné za celé obdobie bolo uhrádzané v jednej platbe vopred po podpise jednotlivých zmlúv o podnájme. Žalovaný neuvádzal, že by mal voľné parkovacie miesta, ktoré by bolo možné potenciálne prenajať (a žiadne takéto pohľadávky voči tretím osobám pokrývajúcim výšku pohľadávky žalobcu neuvádzal). Žalobca poukazuje na stanoviská spoločnosti FTM Audit, že síce ide z účtovného pohľadu o majetok, nejde o taký majetok, ako napr. dlhodobý majetok, zásoby, peniaze, účty v bankách alebo pohľadávky a účelom tejto položky je priradiť náklad do toho účtovného obdobia, s ktorým vecne a časovo súvisí. Náklady budúcich období nie je možné speňažiť v rámci výkonu exekúcie, ako je tomu napr. pri nehnuteľnostiach a objektívne takýto „majetok“ nemohol postačovať na pokrytie všetkých záväzkov dlžníka (a ani samostatne záväzku voči žalobcovi). Súd prvej inštancie ďalej nesprávne právne posúdil otázku dôkazného bremena, keďže v odporovacom konaní dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu, že zvyšný majetok dlžníka objektívne postačuje v čase odporu na uspokojenie veriteľa, znáša tretia osoba, teda žalovaný (tretia osoba, ktorá mala z odporovaného právneho úkonu prospech). 13. Žalobca ďalej namieta nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým mu znemožnil uskutočňovanie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie v bode 25 odôvodnenia vo vzťahu k pohľadávke žalobcu uviedol, že je vymáhateľná, avšak v bode 30 odôvodnenia konštatoval, že výška pohľadávky žalobcu je sporná s ohľadom na prebiehajúce konanie vedené pod sp. zn. 32Cb/93/2016. Žalobca zastáva názor, že pre to, aby súd prvej inštancie mohol rozhodnúť o odporovacej žalobe, nie je nutné, aby bolo v súdnom konaní právoplatným rozhodnutím rozhodnuté o pohľadávke, čo odporuje bodu 25 odôvodnenia a v ňom uvádzanej judikatúre. Podľa žalobcu, ak mal súd za to, že v kontexte posudzovania možného budúceho uspokojenia žalobcu z majetku dlžníka (bod 30 odôvodnenia rozsudku) je nutné ustáliť výšku pohľadávky, mal postupovať v zmysle § 194 CSP alebo podľa § 163 CSP a konanie prerušiť. Rozsudok je tiež zjavne nesprávny v rozpore s § 217 ods. 1 CSP, keď súd prvej inštancie v odôvodnení zohľadnil skutočnosti, ktoré nastali v čase po jeho vyhlásení. Odvolanie vo veci spis. zn. 32Cb/93/2016 bolo podané až po vyhlásení napadnutého rozsudku, v čase vyhlásenia rozsudku v tejto právnej veci (28.11.202) tieto skutočnosti ešte neexistovali, a teda súd na ne nemohol prihliadať. Žalobca tiež uvádza, že predložil účtovné závierky spoločnosti Centroom, s.r.o. od roku 2010 až po rok 2015, pričom z účtovnej závierky za rok 2015 vyplývali ostatné krátkodobé záväzky v sume 322.801,- Eur, z vyjadrenia spoločnosti Centroom, s.r.o. zo dňa 15.8.2022 je zrejmé, že pohľadávku žalobcu v sume 91.513,09 Eur neeviduje (s ohľadom na započítanie). Ak súd prvej inštancie považoval účtovnú závierku za rok 2015 za relevantnú z pohľadu dostatku majetku (bod 30 odôvodnenia), nie je vôbec zrejmé, na základe čoho dospel k záveru, že žalobca existenciu iných záväzkov žalovaného nepreukázal. Vzhľadom na výšku vymáhateľnej pohľadávky a skutočnosť, že z majetku vo výške 261.233,- Eur takmer 250.000,- Eur nebol v skutočnosti taký majetok, ktorý by bolo možné objektívne použiť na uspokojenie žalobcu, existencia iných veriteľov v kontexte ukrátenia žalobcu nie je ani relevantná.
14. Žalobca tiež namieta nesprávne právne posúdenie časového aspektu odporu a ukrátenia veriteľa súdom prvej inštancie, keď opomenul, že na to, aby bolo možné považovať majetok dlžníka za dostatočný, tento musí objektívne postačovať v čase odporu na uspokojenie veriteľa. Súd prvej inštancie požadoval preukázanie nedostatku majetku žalobcom k momentu bezprostredne po realizácii prevodu nehnuteľnosti (21.7.2015, bod 32 odôvodnenia). Žalobca v konaní uvádzal, že dôkazné bremeno preukázania dostatku ostatného majetku dlžníka (z ktorého by bolo objektívne možné uspokojiť všetky pohľadávky veriteľov, vrátane žalobcu) znáša žalovaný. Žalobca vie odporovať právnemu úkonu v zmysle § 42a OZ spätne 3 roky, z predmetného ustanovenia nevyplýva požiadavka, aby preukazoval majetok bezprostredne po danom úkone. Účel inštitútu odporovacej žaloby má chrániť možnosť vymáhania a vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa, hoci aj budúcej. Súd prvej inštancie tiež nesprávne požadoval preukázanie existencie ďalších veriteľov dlžníka, ktorých uspokojenie pohľadávky bolo sporným právnym úkonom zhoršené (bod 33 odôvodnenia). Žalobca má za to, že nemusí dôjsť k zhoršeniu uspokojenia pohľadávok ostatných veriteľov; postačuje, ak je ukrátený čo i len jeden veriteľ, a to čo aj len čiastočne. Je tak postačujúce, že žalobca je ukrátený na uspokojení svojej vymáhateľnej pohľadávky (prípadne je uspokojenie pohľadávky sťažené), ako konštatuje súd prvej inštancie v bode 28 odôvodnenia rozsudku. Požiadavka súdu prvej inštancie, aby žalobca preukazoval existenciu a výšku pohľadávky ostatných veriteľov ku konkrétnemu dňu je nad rámec právnej úpravy. 15. Žalobca napokon namieta vnútornú rozpornosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku a iracionálnu argumentáciu popierajúcu účel a podstatu inštitútu odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka, keď v bode 26 odôvodnenia súd uvádza, že žalobca disponuje vymáhateľnou pohľadávkou, čo je základným predpokladom uplatnenia odporovacieho práva a na druhej strane v bode 30 vo vzťahu k vymáhateľnej pohľadávke žalobcu uvádza, že jej výška je sporná a nie je možné ustáliť výšku pohľadávky žalobcu v kontexte posudzovania možného budúceho uspokojenia žalobcu z majetku dlžníka. Tieto dva právne závery si vzájomne odporujú a vylučujú sa. V bodoch 28 až 30 odôvodnenia uviedol, že pri právnom úkone, pri ktorom sa mení štruktúra majetku dlžníka je nutné skúmať nielen to, či na základe právneho úkonu došlo k zníženiu hodnoty majetku dlžníka v ekonomickom (číselnom) vyjadrení, ale tiež, či nedošlo k zhoršeniu možnosti uspokojenia veriteľovej pohľadávky vzhľadom na zmenenú štruktúru majetku dlžníka. Dlžník v rámci edičnej povinnosti predložil Zmluvu o podnájme nebytových priestorov, žalobca reflektoval na obsah tejto dôkaznej listiny, súd prvej inštancie sa však s uvedeným nijako nevysporiadal. Je nutné zohľadniť aj to, ak ide o úbytok na registrovanom majetku, súd prvej inštancie sa s touto zásadnou skutočnosťou nijako nevysporiadal (resp. ak sa aj vysporiadal, v odôvodnení súvisiace myšlienkové pochody obsiahnuté nie sú), v odôvodnení neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, že žalobca znáša dôkazné bremeno v súvislosti s dostatočnosťou ostatného majetku dlžníka na uspokojenie pohľadávky žalobcu, na základe čoho vyhodnotil, že majetok dlžníka objektívne postačuje na uspokojenie pohľadávky žalobcu - t.j. ako sa vysporiadal s obsahom doplnku analýzy zo strany spoločnosti FTM Audit, neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, že prezumpcia úmyslu podľa § 42a ods. 4 Občianskeho zákonníka sa nemá aplikovať, alebo prečo ju neaplikoval Žalobcovi tiež nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd prvej inštancie k obsiahnutiu bodu 15 odôvodnenia do dotknutej časti rozsudku, keďže súd prvej inštancie žiadal špecifikovanie návrhov na vykonanie dôkazov (z účtovníctva dlžníka) a o tomto návrhu pred a ani bezprostredne po výsluchu znalca Ing. Ilavského nerozhodoval. Odôvodnenie rozsudku nemá logickú, funkčnú a teologickú konzistenciu, ktorá je súčasťou práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. 16. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Podľa žalovaného žalobca v odvolaní zopakoval skutkové tvrdenia, ktoré uviedol už v konaní pred súdom prvej inštancie, k argumentom a námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní sa žalovaný ďalej nevyjadril a dodal, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nepovažuje za svojvoľný, neodôvodnený, nepreskúmateľný, resp. ústavne nekonformný. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na znenie ust. § 42a ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. c/ Občianskeho zákonníka, uviedol, že nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že dlžník previedol kúpnou zmluvou zo dňa 21.07.2015 v znení dodatku číslo 1 nebytový priestor na žalovaného za kúpnu cenu 382.299,- Eur bez DPH, t.j. 458.758,80 Eur. Okresný úrad Piešťany, katastrálny odbor povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech žalovaného rozhodnutím číslo V-2120/15 zo dňa 05.10.2015. V zmysle § 59a Obchodného zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy dlžník aj žalovaný kúpnu zmluvu aj znalecký posudok Ing. Tibora Šranka č. 59/2015 doručili do zbierky listín Okresného súdu Bratislava 1. Kúpna cena podľa žalovaného
zodpovedala všeobecnej hodnote nehnuteľnosti stanovenej znaleckým posudkom č. 59/2015 zo dňa 26.07.2015 Ing. Tibora Šranka, ako aj znaleckým posudkom č. 158/2021 zo dňa 21.07.2021 znalca Ing. Miloslava Ilavského, PhD., ktorý bol predložený v konaní ako súkromný znalecký posudok v zmysle § 209 CSP. Podľa žalovaného nedošlo k zníženiu majetku dlžníka v takej miere, aby nepostačoval na uspokojenie tvrdenej pohľadávky žalobcu vo výške 91.513,09 Eur, čo vyplýva z predložených účtovných závierok. Ako vyplýva z účtovných závierok, dlžník mal k 31.12.2015 hodnotu majetku 261.223,- Eur, k právnemu úkonu však došlo 21.07.2015, avšak žalobca preukazoval stav ku dňu 31.12.2015. Žalobca teda nepreukázal také zmenšenie majetku ku dňu 21.07.2015, aby nepostačoval na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Pohľadávka žalobcu je podľa žalovaného sporná a uplatnená na súde až 21.06.2016. Žiadne podozrivé okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy podľa žalovaného neexistujú. 17. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že žalovaný vo vyjadrení len rekapituluje ním uvádzané skutkové tvrdenia k realizácii prevodu nehnuteľnosti a výške kúpnej ceny v kúpnej zmluve a nereaguje na argumentáciu žalobcu v odvolaní. Žalovaný v časti III. vyjadrenia znalecký posudok Ing. Nekoranca označuje za tendenčný; je však zrejmé, že nie z dôvodu údajnej tendenčnosti súd prvej inštancie na tento znalecký posudok neprihliadol, ale z dôvodu nezohľadnenia vady statiky (ktorá v dotknutom čase nebola verejne známa a ani nemala ako byť Ing. Nekorancovi známa). Žalovaný účelovo dezinterpretuje skutočnosti uvedené v odôvodnení rozsudku. Podľa žalobcu je vyjadrenie k odvolaniu samoúčelným podaním žalovaného. Žalobca v duplike v súlade s § 366 písm. d) CSP uplatňuje prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, pretože ich bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a to skutočnosti, že po vyhlásení rozsudku dňa 28.11.2022 bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 32Cb/93/2016 (konanie o pohľadávke žalobcu voči dlžníkovi) voči rozsudku zo dňa 16.11.2022 podané odvolanie žalobcu, ako aj žalovaného (dlžníka), dlžník podal odvolanie iba voči časti výroku I. rozsudku v sume 16.086,34 Eur a súvisiaceho príslušenstva. Rozsudok sp. zn. 32Cb/93/2016 je tak v časti 38.453,- Eur s príslušenstvom právoplatný k 20.12.2022 a vykonateľný k 24.12.2022. Napriek tomu však k dobrovoľnej úhrade pohľadávky žalobcu nedošlo a žalobca bol nútený podať návrh na vykonanie exekúcie. Žalobcovi doposiaľ neboli pripísané žiadne prostriedky v rámci výkonu exekúcie, ktorá s príslušenstvom predstavuje sumu vo výške 59.781,49 Eur, čo podporuje žalobcom uvádzané tvrdenia o nedostatku majetku dlžníka na uspokojenie jeho pohľadávky. K podaniu žalobca predložil návrh na vykonanie exekúcie a upovedomenie o začatí exekúcie na vymoženie právoplatne priznanej časti pohľadávky v konaní sp. zn. 32Cb/93/2016. 18. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 19. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 20. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 21. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. 22. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadreniami sporových strán, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca ako veriteľ sa podanou žalobou domáha, aby súd určil, že právny úkon jeho dlžníka (spoločnosti Centroom, s.r.o., IČO: 36 251 607), a to kúpna zmluva zo dňa 21.7.2015 uzavretá medzi žalovaným ako kupujúcim a dlžníkom ako predávajúcim, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka na žalovaného, je voči nemu právne neúčinný, nakoľko ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Z obsahu spisu ďalej
vyplýva, že v konaní nie je sporná spriaznenosť dlžníka a žalovaného ako osoby, ktorá mala z úkonu prospech. 23. Súd prvej inštancie uvádza v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že vychádzal z toho, že v danom spore bola preukázaná: a) existencia právneho úkonu, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa (odporovateľný úkon), b) platnosť odporovateľného právneho úkonu, c) vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, sporná je však výška pohľadávky žalobcu vzhľadom na konanie tunajšieho súdu 32Cb/93/2016 a nepreukázané: d) ukrátenie veriteľa - žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a nedostatok majetku dlžníka po realizácii sporného právneho úkonu na úhradu tvrdenej pohľadávky žalobcu t. j. e) úmysel ukrátiť veriteľa je nepreukázaný, preto žalobu zamietol (bod 35. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). 24. Odvolací súd na tomto mieste v prvom rade konštatuje dôvodnosť odvolacej námietky zmätočnosti a nekonzistenosti napadnutého rozhodnutia, keď súd prvej inštancie síce uviedol, čo považuje za nepreukázané, ale nie je možné preskúmať, ktoré konkrétne predpoklady odporovateľnosti úkonu neboli podľa jeho názoru naplnené, teda či dôvodom zamietnutia žaloby bola aj spornosť výšky pohľadávky, v takom prípade je ale vyslovený záver súdu prvej inštancie v rozpore s inými časťami odôvodnenia, kde konštatuje, že predpokladom odporovania je existencia vymáhateľnej pohľadávky, nie spornosť jej výšky; alebo či dôvodom zamietnutia žaloby bolo nepreukázanie ukrátenia veriteľa ako uvádza pod písm. d/ bodu 35 odôvodnenia, alebo nepreukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Pod písmenom a/ súd prvej inštancie konštatoval, že mal za preukázanú „existenciu právneho úkonu, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa“. Z ďalšieho textu písmena d/ vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby malo byť, že „žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a nedostatok majetku na úhradu pohľadávky žalobcu po realizácii právneho úkonu“. Tu sa javí, že ide zrejme o kumulatívne dôvody zamietnutia žaloby, súd prvej inštancie však akoby stotožnil pojem „ukrátenie veriteľa“ s pojmom „úmysel ukrátiť veriteľa“; ak však dôvodom zamietnutia žaloby bolo to, že „úmysel ukrátiť veriteľa je nepreukázaný“ (t.j. že nebol v konaní preukázaný práve úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, keďže tzv. boltovým písmom je v bode 35 v písm. e/ zvýraznený práve tento uvedený text), potom ale pri spojení záverov v písmene d/ („žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa“) a v písm. e/ je zrejmé, že súd prvej inštancie pri nespornosti spriaznenia dlžníka a žalovaného nesprávne zaťažil dôkazným bremenom preukázania úmyslu ukrátiť veriteľa práve veriteľa v rozpore s výslovným znením § 42a ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktorý na vec aplikoval, ako sám uvádza v bode 24 veta prvá v spojení s bodom 22 odôvodnenia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naviac nevyplýva žiadna úvaha súdu prvej inštancie vo vzťahu k preskúmaniu úmyslu dlžníka a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie prezumovaným úmyslom dlžníka vôbec zaoberal. Záver súdu prvej inštancie, že úmysel ukrátiť veriteľa je nepreukázaný (resp. že žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa) je tak okrem nesprávneho vyhodnotenia dôkazného bremena aj nepreskúmateľný. 25. Dôvodná je preto i odvolacia námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, a to posúdenia dôkazného bremena existencie úmyslu ukrátiť veriteľa a znalosti osoby, ktorá má z právneho úkonu prospech. V konaní nebolo sporné, že dlžník a žalovaný sú tzv. spriaznené osoby, osoba konateľa JUDr. Ľubica Benčurová bola v rozhodnom čase členom štatutárneho orgánu žalovaného aj dlžníka a 100% spoločníkom dlžníka v rozhodnom čase bol žalovaný, spriaznenosť oboch podnikateľských subjektov je doposiaľ (§ 42a ods. 4 písm. c/ Občianskeho zákonníka). Odvolací súd tu dáva do pozornosti súdu prvej inštancie uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.3.2017, sp. zn. 5Obdo/4/2016, z ktorého vyplýva, že: „I. Blízka osoba dlžníka sa môže žalobe podľa § 42a Občianskeho zákonníka účinne ubrániť ak hodnoverným spôsobom preukáže, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. II. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka, nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42a OZ.“(R67/2017). Úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa právna úprava a aj ustálená judikatúra predpokladá, pričom osoby spriaznené dlžníkovi zaťažuje dôkazné bremeno preukázania opaku, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli ani pri náležitej starostlivosti rozpoznať. Odvolací súd aj na tomto mieste konštatuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (absenciu akýchkoľvek skutkových zistení), keď nie je možné dôkazné bremeno a preukázanie opaku nahradiť púhym skutkovým tvrdením žalovaného, že nevedel a ani nemohol vedieť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa a k poznaniu tohto úmyslu vyvinul
potrebnú náležitú starostlivosť (bod 5 odôvodnenia rozhodnutia). Pod vynaložením náležitej starostlivosti je potrebné rozumieť aktívne konanie spriaznenej osoby, na základe ktorého by s prihliadnutím na obsah uskutočneného právneho úkonu dlžníka rozpoznala alebo aspoň mohla zistiť, či skutočným úmyslom (resp. motiváciou) dlžníka uskutočniť právny úkon bolo (resp. nebolo) ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa. 26. Odvolací súd sa tiež stotožnil s námietkou nesprávneho posúdenia právneho úkonu ako ekvivalentného úkonu výlučne posudzujúc kritérium primeranosti dohodnutej kúpnej ceny. V danom prípade súd prvej inštancie v bode 27 odôvodnenia uvádza, že „k ukráteniu veriteľa dochádza vtedy, ak úkon dlžníka vedie k zmenšeniu jeho majetku a v dôsledku tohto úkonu má zmenšenie majetku dlžníka za následok, že žalobca (veriteľ) nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť úkonu dlžníka by sa z majetku dlžníka uspokojil. K ukráteniu veriteľa nemôže dôjsť, ak následkom dlžníkovho právneho úkonu nebolo zmenšenie jeho majetku, pretože za prevedené majetkové hodnoty dostal ich obvyklú cenu alebo mu bola za ne inak poskytnutá primeraná náhrada. Judikatúra vylučuje z možnosti odporovať ekvivalentný právny úkon“, pričom súd prvej inštancie odkazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obo/258/2007 z 12.11.2008. Odvolací súd však uvádza, že dovolací súd v aktuálnej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že podľa § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka možno úspešne odporovať aj ekvivalentným právnym úkonom. Názor, v zmysle ktorého úspešné odporovanie takýmto právnym úkonom je bez ďalšieho vylúčené, lebo objektívne nevedú k zmenšeniu majetku dlžníka, a tak nimi k ukráteniu veriteľa z povahy veci ani nemôže dôjsť, nie je správny (viď. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/208/2019 z 25.11.2020), dovolací súd pritom zdôrazňuje účel inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov. 27. Odvolací súd sa stotožnil so závermi vyslovenými dovolacím súdom vo vzťahu k ekvivalentnému úkonu v uvedenom rozhodnutí, z ktorého vyplýva, že „19. Odporovateľné právne úkony sú také právne úkony, ktoré ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa a sú dlžníkom urobené s takýmto ukracujúcim úmyslom (in fraudem creditoris). Veriteľ sa proti nim môže brániť podaním odporu na súde a tým dosiahnuť, že môže požadovať uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku (z majetkovej sféry dlžníka), prípadne ak to nie je možné, požadovať náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Účelom právneho inštitútu odporovateľnosti je teda zabezpečenie ochrany záujmu veriteľa na uspokojení svojej pohľadávky z majetku (majetkovej sféry) dlžníka a výsledkom úspešného odporovania je relatívna neúčinnosť odporovaného právneho úkonu voči ukrátenému veriteľovi. 20. Z účelu právneho inštitútu odporovateľnosti ani z doslovného znenia citovanej zákonnej úpravy (§ 42a ods. 1, ods. 2, § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka, citované v rozhodnutí, pozn. odvolacieho súdu) podľa názoru dovolacieho súdu ale nevyplýva, že úspešne odporovať možno iba tým právnym úkonom, ktorými sa objektívne zmenšuje dlžníkov majetok - čiže iba neekvivalentným právnym úkonom, za ktoré nebola dlžníkovi poskytnutá rovnocenná náhrada. Ustanovenie § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka výslovne vymedzuje len, že veriteľ sa môže domáhať odporovateľnosti právnych úkonov, „ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky.“ To teda znamená, že pre úspešné odporovanie je rozhodná tá skutočnosť, či odporovateľným právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky tak, že sa mu odňala možnosť reálne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky alebo aspoň jej časti z majetkovej sféry dlžníka, hoci nebyť tohto úkonu, z majetkovej sféry dlžníka by sa uspokojil, a nie (zároveň) skutočnosť, či sa dlžník zbavil svojho majetku za hodnotu ekvivalentnú alebo nižšiu; touto skutočnosťou sa zákon pri vymedzovaní predpokladov odporovateľnosti nezaoberá. Z uvedeného vyplýva, že ukrátenie veriteľa sa má posudzovať z hľadiska postavenia veriteľa, a nie zmenšenia majetku dlžníka. Je síce potrebné prisvedčiť, že v praxi k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky dochádza vo väčšine prípadov práve vtedy, keď sa dlžník zbavuje svojho majetku bez primeraného protiplnenia, avšak tento rezultát (záver) je skôr výsledkom následného empirického poznania (praktického pozorovania väčšiny už udiavších sa prípadov, resp. získanej skúsenosti z praxe), a nie hypotézou právnej normy či obligatórnym predpokladom odporovateľnosti. 21. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že ustanovenie § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka spomína „to, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku“, a „toho, kto mal z tohto úkonu prospech“. Zákonom použité výrazy „ušlo“ a „prospech“ síce evokujú zdanie, že odporovateľnosť sa potom môže vzťahovať len na úkony ekonomicky nevýhodné pre dlžníka, bez adekvátneho protiplnenia (čiže na právne úkony neekvivalentné), ktorými v konečnom dôsledku dochádza k „úbytku“ („zmenšeniu“) majetku dlžníka a „zisku“ tretej osoby, avšak takáto interpretácia použitých výrazov je podľa názoru dovolacieho súdu priveľmi zjednodušená a zovšeobecnená a opomína niektoré sémantické pravidlá, v zmysle ktorých skutočný (presný) význam
použitých výrazov (použitého právneho jazyka) treba hľadať nie izolovane, ale v celom kontexte právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti. Posudzujúc význam uvedených výrazov z kontextového hľadiska, citovaná právna norma ich nepoužíva v ich vyššie uvedenom bežnom, hovorovom a ekonomicky podfarbenom význame, ale sú použité vo význame vyjadrujúcom tzv. cieľový vzťah, čiže „opustiť“ majetkovú sféru niekoho a „dostať sa“ do majetkovej sféry iného resp. poskytnúť niečo v „prospech“ iného. Konkrétne, pod slovným spojením „to, čo ušlo z majetku dlžníka“ treba rozumieť nie „to, čo ubudlo z majetku dlžníka“, resp. „to, o čo sa zmenšil majetok dlžníka, ale „to, čo do majetkovej sféry dlžníka (už) nepatrí“, t. j. „to, k čomu dlžník odporovaným právnym úkonom stratil vlastnícke právo“ (bez ohľadu na inkasovanú protihodnotu), resp. „to, k čomu dlžník nenadobudol vlastnícke právo“, hoci nebyť jeho odporovateľného právneho úkonu, vlastnícke právo by k tomuto inak nadobudol. A obdobne, slovné spojenie „mať z právneho úkonu prospech“ neznamená „dosiahnuť z právneho úkonu zisk“, ale „nadobudnúť k veci, právu či inej majetkovej hodnote, ktorá je predmetom odporovaného právneho úkonu, vlastnícke právo“ (taktiež bez ohľadu na výšku poskytnutého protiplnenia), keďže význam slova „prospech“ nie je totožný s významom slova „zisk“. 22. V prospech názoru, že ekvivalentným právnym úkonom nemožno úspešne odporovať, sa argumentuje aj tým, že pri takýchto úkonoch chýba ukracujúci úmysel (animus fraudanti), pretože ich realizáciou sa mení len štruktúra dlžníkovho majetku (jedna vec sa nahrádza inou), ale nie jeho celková hodnota, a tak nemožno uzavrieť, že by sa nimi samotnými (objektívne) ukracovalo uspokojenie vymáhateľnej veriteľovej pohľadávky. Takýto názor, ak sa ale paušalizuje, podľa dovolacieho súdu prehliada ekonomické súvislosti, nechráni legitímne záujmy veriteľov a dlžníkom umožňuje veriteľov rôznymi sofistikovanými spôsobmi ukracovať, a preto ho nemožno považovať za správny. Ukracujúci úmysel je potrebné skúmať vždy osobitne s ohľadom na konkrétne okolnosti každej prejednávanej veci a záver, že pri ekvivalentných právnych úkonoch je ukracujúci úmysel automaticky (bez ďalšieho) z povahy veci vylúčený, treba považovať za prehnane formalistický. Aj ekvivalentný právny úkon môže byť uskutočnený s ukracujúcim úmyslom. Ním samotným k ukráteniu veriteľa ako právom reprobovanému následku ešte nemusí dôjsť, ale môže ho zakladať alebo k nemu prispievať a zavŕši sa až vykonaním následného právneho úkonu, ktorý je k ekvivalentnému právnemu úkonu v podmienenom vzťahu a pre vykonanie ktorého bolo uskutočnenie tohto ekvivalentného právneho úkonu nevyhnutným. V takomto prípade treba za odporovateľné považovať všetky na seba nadväzujúce právne úkony, previazané spoločným úmyslom a jednotiacim zámerom dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, na ktoré treba nazerať ako na jeden celok, ktorý je až vo svojej celistvosti spôsobilý veriteľa ukrátiť a založiť tak jeho subjektívne odporové právo. Podľa názoru dovolacieho súdu len takýto výklad skutočne napĺňa účel právneho inštitútu odporovateľnosti.“ 28. Súd prvej inštancie uviedol, že považuje Kúpnu zmluvu zo dňa 21.7.2015 za ekvivalentný právny úkon, pričom pri konštatácii ekvivalencie právneho úkonu hodnotil znalecké posudky na určenie všeobecnej hodnoty prevádzaných nehnuteľností predložené stranami sporu. Záver, že právny úkon je ekvivalentný, však nie je možné vyvodiť výlučne z primeranosti výšky dohodnutej kúpnej ceny, právny úkon nemôže byť vyhodnotený ako ekvivalentný, ak za prevedené majetkové hodnoty dlžník reálne nedostal ich obvyklú cenu alebo mu nebola za ne inak poskytnutá primeraná náhrada. Odvolací súd konštatuje, že v danej veci prišlo práve v dôsledku odporovaného úkonu k takej zmene štruktúry majetku, ktorá nepochybne má za následok zhoršenie možnosti uspokojenia veriteľa z neho, keď reálne hodnota prevedeného majetku nebola do majetku dlžníka vnesená v dôsledku započítania pohľadávky dlžníka na zaplatenie kúpnej ceny voči pohľadávke osoby, ktorá mala z úkonu prospech a ktorá je osobou spriaznenou dlžníkovi. Dlžník teda neobdržal od kupujúceho kúpnu cenu, tzn. nedošlo k pretransformovaniu jeho majetku, ale došlo len k zníženiu pasív, t. j. záväzkov dlžníka. Obchodným majetkom je súhrn majetkových hodnôt, ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie (§ 6 Obchodného zákonníka). Ide teda o súhrn všetkých aktív podnikateľa. Podľa názoru odvolacieho súdu zníženie pasív dlžníka nie je možné považovať za zmenu štruktúry majetku dlžníka bez vplyvu na vymožiteľnosť pohľadávky žalobcu. Prevodom nehnuteľnosti bez pretransformovania jej hodnoty do majetku dlžníka sa nepochybne zhoršila možnosť reálne dosiahnuť uspokojenie pohľadávky žalobcu alebo aspoň jej časti z majetkovej sféry dlžníka, hoci nebyť tohto úkonu, z majetkovej sféry dlžníka by sa uspokojil. Záver súdu prvej inštancie, že odporovaný právny úkon posúdil ako ekvivalentný len na základe posúdenia primeranosti dohodnutej výšky kúpnej ceny (vo vzťahu ku všeobecnej hodnote nehnuteľnosti) je predčasný, keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako sa vyporiadal so skutočnosťou, že reálne hodnota prevedeného majetku nebola do majetku dlžníka vnesená, teda v posudzovanej veci nebola nehnuteľná vec v majetku dlžníka nahradená jej zodpovedajúcim peňažným plnením (kúpnou cenou). Odvolaciemu súdu však z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani nie je
zrejmé, či sa súd prvej inštancie s vyhodnotením spôsobu úhrady kúpnej ceny na posúdenie ekvivalencie úkonu vôbec zaoberal. 29. V súvislosti s vyhodnotením primeranosti dojednanej kúpnej ceny odvolací súd uvádza, že námietku nesprávneho vyhodnotenia znaleckých posudkov Ing. Ilavského a Ing. Nekoranca súdom prvej inštancie posúdil ako nedôvodnú. Skutočnosť, že znalec Ing. Miloslav Ilavský PhD. je súčasne znalcom v odvetví statika stavieb a mal vedomosť o poruchách stavby, nie je na ťarchu hodnotenia posudkov. Skutočnosť, že sa v období vyhotovenia posudku Ing. Nekoranca o vade statiky všeobecne nevedelo, nič nemení na znaleckom zistení, že stavba tieto vady mala a nemôže byť dôvodom vyhodnotenia tohto posudku ako relevantnejšieho ako posudku Ing. Ilavského. Odvolací súd považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti hodnotenia predložených posudkov (Ing. Šranka, Ing. Nekoranca A Ing. Ilavského) za zrozumiteľné a logické a nemá voči nemu výhrady. 30. Za dôvodnú odvolací súd však považuje aj námietku nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o existencii dostatku majetku na úhradu pohľadávky žalobcu. Podľa názoru súdu prvej inštancie je nesporné, že dlžník k 31.12.2015 vykazoval v účtovníctve dostatok majetku na úhradu tvrdenej pohľadávky žalobcu tým, že vykazoval majetok vo výške 261.233,- Eur, preto podľa neho z účtovnej závierky k 31.12.2015 vyplýva, že dlžník disponoval dostatočným majetkom na uspokojenie pohľadávky žalobcu v tvrdenom rozsahu. Odvolací súd pripomína, že obchodným majetkom sa rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie. Ide teda o aktíva podnikateľa. Súbor obchodného majetku a záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním označuje ako obchodné imanie, pričom obchodný majetok po odpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním je čistým obchodným imaním. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že po realizácii odporovaného úkonu mal dlžník k 31.12.2015 dostatok majetku, čo vyvodil z toho, že účtovne vykazoval majetok vo výške 261.233,- Eur bez toho, aby sa riadne vysporiadal a vyhodnotil práve listinné dôkazy, z ktorých pri tomto závere vychádzal, keď tento tvorili najmä pohľadávky dlžníka (k 31.12.2015), a to tzv. ostatné pohľadávky, v účtovnej kategórii náklady budúcich období. Pohľadávky sú síce súčasťou obchodného majetku, ale pre účely posúdenia zhoršenia vymožiteľnosti nároku veriteľa je významné aj posúdenie charakteru pohľadávok evidovaných v majetku dlžníka. Náklady budúcich období je pritom potrebné chápať z pohľadu hmotného práva napr. ako preddavok (v danej veci napr. nájomné, ktorý sa spotrebuje až v období ďalších zmluvne dojednaných rokov). Tieto sú účtovne vedené na pohľadávkovom účte (účet 381, náklady budúcich období), i keď ide o „náklad“. Účtovníctvo sa totiž vedie v časovej a vecnej súvislosti a ak podnikateľ zaplatil platbu vopred na budúcu dodávku, čo bude jeho náklad až v budúcnosti, aktuálne je takýto náklad vedený účtovne ako pohľadávka voči jeho dodávateľovi. K termínu spotreby sa náklad budúcich období alebo jeho časť preúčtuje z pohľadávok (tzn. z majetku) do nákladov. Náklady budúcich období sú tak špecifická časť pohľadávok (fakticky náklady budúcich období podnikateľa, vynaložené vopred) viazaných na zmluvný vzťah, ktorý preddavkujú. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie s prostriedkami procesného útoku žalobcu vysporiadal, keď záver o dostatku majetku dlžníka na úhradu tvrdenej pohľadávky žalobcu vyvodil výlučne z účtovne vykázaného majetku dlžníka vo výške 261.233,- Eur bez zohľadnenia štruktúry tohto majetku a posúdenia, či dochádza alebo nedochádza k ukráteniu možnosti uspokojenia veriteľom vymáhanej pohľadávky na takomto majetku. Záver, či odporovateľný právny úkon medzi dlžníkom a treťou osobou je zároveň tzv. ukracujúci právny úkon vo vzťahu k veriteľovi, nie je závislý od toho, či jeho uskutočnením objektívne došlo k zmenšeniu majetku dlžníka, ale od toho, či aj po vykonaní odporovateľného právneho úkonu a s ním spojenom dopade na štruktúru majetkovej sféry dlžníka, došlo alebo nedošlo ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku. Odporovateľný právny úkon je ten úkon, ktorý ukracuje veriteľa v možnosti reálne dosiahnuť uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky z majetkovej sféry dlžníka, hoci nebyť tohto úkonu, z majetkovej sféry dlžníka by sa uspokojil. 31. Odvolací súd zároveň poukazuje na zmätočnosť napadnutého rozhodnutia aj vo vzťahu k posúdeniu okamihu ekvivalentnosti úkonu, keď z rozhodnutia na jednej strane vyplýva, že pre účely úspešnosti procesnej obrany žalovaného vychádzal z údajov účtovnej závierky k 31.12.2015, avšak pre účely vyhodnotenia neúspechu procesného útoku žalobcu vychádzal z toho, že ani prípadná konštatácia nedostatku majetku dlžníka k 31.12.2015 (ktorý sa v konaní nepreukázal) nepreukazovala, že dôvodom nedostatku majetku dlžníka by bol práve sporný právny úkon. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva,
ktorý časový okamih pre posúdenie, že úkon dlžníka ukrátil vymožiteľnosť jeho pohľadávky, súd prvej inštancie považoval za rozhodný, či išlo k okamih uzatvorenia zmluvy alebo okamih, kedy prišlo k vyvedeniu nehnuteľností z majetku dlžníka, alebo posudzoval stav majetku k 31.12.2015. Aj keď dlžník uskutočnením právneho úkonu prejavil vôľu previesť ju na inú osobu a keby tým aj sledoval ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa, okamih uskutočnenia úkonu je rozhodujúci len pre posúdenia úmyslu dlžníka, pre účely posúdenia ukrátenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky je rozhodujúci okamih, kedy prišlo k vyvedeniu nehnuteľností z majetku dlžníka, teda okamih povolenia vkladu vlastníckeho práva v prospech nadobúdateľa. Rozhodným okamihom pre posúdenie ekvivalentnosti prevodu dlžníkových veci, práv alebo iných majetkových hodnôt je jeho účinnosť; pri nehnuteľnostiach zapisovaných do katastra nehnuteľností je ním deň, ku ktorému nastali účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností (NSČR sp. zn. 21Cdo/4333/2007). 32. Napokon ako dôvodnú odvolací súd posúdil tiež námietku rozporu rozhodnutia s § 217 ods. 1 CSP, ktorá má spočívať v tom, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zohľadnil skutočnosti, ktoré nastali v čase po jeho vyhlásení, keďže odvolanie vo veci sp. zn. 32 Cb/93/2016 bolo podané až po vyhlásení napadnutého rozsudku, v čase vyhlásenia rozsudku tieto skutočnosti ešte neexistovali, a teda súd prvej inštancie na ne nemohol prihliadať. Uvedené pochybenie je však vzhľadom na vyššie uvedené nedostatky bez vplyvu na rozhodnutie odvolacieho súdu v merite. 33. Odvolací súd z vyššie vysvetlených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude v intenciách vyššie uvedeného opätovne vec prejednať a znovu vo veci rozhodnúť. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vysporiadať sa s argumentáciou oboch strán sporu týkajúcou sa podstatných sporných otázok tak, aby nové rozhodnutie vo veci poskytlo náležité a presvedčivé odpovede na všetky podstatné otázky súvisiace s meritom veci, ktoré tvoria zásadnú časť ich argumentácie. Súd prvej inštancie pritom bude v novom konaní dôsledne dbať na rozdelenie dôkazného bremena, najmä v prípade právnej domnienky existencie určitej skutočnosti (dôkazné bremeno existencie vymáhateľnej pohľadávky, existencie dlžníkovho úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený nesie veriteľ, avšak úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa zákon v danej veci predpokladá a dôkazné bremeno preukázania opaku zaťažuje druhú stranu (§ 42a ods. 4 OZ). V písomnom vyhotovení rozhodnutia zohľadní len skutočnosti, resp. stav ku dňu jeho vyhlásenia, bez ohľadu na skutočnosti, ktoré nastali v medziobdobí medzi vyhlásením rozhodnutia a jeho písomným vyhotovením (§ 217 ods. 1 CSP). Svoje nové rozhodnutie vo veci je súd prvej inštancie povinný odôvodniť spôsobom zodpovedajúcim dikcii ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. 34. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 35. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, preto o náhrade trov súd prvej inštancie rozhodne v novom rozhodnutí o veci. 36. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh), (§ 428 CSP).