Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Co/190/2022 1121209463 31. 05. 2024 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2024:1121209463.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: R. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX X., zast. JUDr. Ľubošom Jurčom, advokátom so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne voči uzneseniu bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.07.2022, sp. zn. 23C/62/2021 v spojení s opravným uznesením bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.11.2022, sp. zn. 23C/62/2021, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie v I. výroku zrušil výrok II. uznesenia bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 08.02.2022, sp. zn. 23C/62/2021 („Súd podanie žalobkyne doručené súdu dňa 24.11.2021 odmieta.“) a v II. výroku konanie zastavil. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podaním označeným ako ,,Žaloba o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu - Kúpnej zmluvy vo forme Notárskej zápisnice“, ktorým sa voči právnym nástupcom Y. K. a Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR domáhala nároku na náhradu škody vo výške 400.000 eur. Keďže podanie žalobkyne neobsahovalo všetky zákonné náležitosti súd prvej inštancie uznesením sp. zn. 23C/62/2021 zo dňa 26.11.2021 vyzval žalobkyňu na odstránenie nedostatkov a doplnenie podania spočívajúceho v riadnom označení subjektov na strane žalobcu a žalovaného, zrozumiteľnom opísaní skutočností rozhodujúcich pre podanie žaloby vo vzťahu k všetkým žalobou uplatneným nárokom a vo vzťahu k všetkým žalovaným, doplnení žalobného petitu spĺňajúceho znaky určitosti a materiálnej vykonateľnosti v zhode so žalobnou argumentáciou za súčasného označenia a predloženia dôkazov preukazujúcich žalobný nárok. Po viacerých opakovaných predĺženiach sudcovskej lehoty určenej na odstránenie nedostatkov konania brániacich meritórnemu prejednaniu veci Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 08.02.2022, sp. zn. 23C/62/2021 zamietol ďalší návrh žalobkyne na predĺženie lehoty (výrok I.) a vo výroku II. podanie žalobkyne doručené súdu dňa 24.11.2021 postupom podľa § 129 ods. 3 CSP odmietol z dôvodu, že žalobkyňa na výzvu súdu v stanovenej lehote nedostatky podania aj napriek poučeniu neodstránila. Uznesenie bolo právnemu zástupcovi žalobkyne doručené dňa 25.02.2022. Dňa 11.03.2022 žalobkyňa súdu prvej inštancie doručila odvolanie proti výroku II. uznesenia sp. zn. 23C/62/2021 zo dňa 08.02.2022, ktorým bola žaloba odmietnutá. K označeniu strán sporu uviedla, že nárok si uplatňuje iba voči Slovenskej republiky v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR a vo vzťahu k právnym nástupcom Y. K. berie žalobu späť a konanie žiada zastaviť. Žalobu odôvodnila tým, že Okresný súd Bratislava IV rozsudkom
zo dňa 11.12.1997, č. k. 6C/473/1996-83 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.09.1998, č. k. 15Co/172/1998-98 zamietol návrh jej matky - T. A., ktorú v konaní z dôvodu absencie postulačnej spôsobilosti zastupovala ako opatrovníčka, uplatnený voči Y. K. o určenie neplatnosti rovnopisu notárskej zápisnice „kúpnej zmluvy“ zo dňa 14.12.1955. Následne žalobkyňa ako právny nástupca matky podala na Okresnom súde Bratislava I žalobu o náhradu škody, ktorá bola rozsudkom sp. zn. 22C/26/2010-103 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 06. 2014 zamietnutá a jej nárok bol vyhodnotený ako premlčaný. Naviac podľa konajúcich súdov nebola splnená jedna zo základných podmienok žaloby, ktorou je existencia právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť. Žalobkyňa s odkazom na ust. § 3 ods. 3 zák. č. 58/1969 Zb. poukázala na výnimku z nevyhnutnosti splnenia tejto podmienky, ktorou sú prípady hodné osobitného zreteľa. Súd rozhodujúci o uplatnenom nároku je pritom viazaný rozhodnutím príslušného orgánu, ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Výnimku z tohto kritéria predstavuje prekročenie právomoci orgánom verejnej moci. Žalobkyňa sa domnieva, že súd mal a mohol v danom prípade prihliadnuť na danú výnimku z dôvodov hodných osobitného zreteľa, resp. prekročenia právomoci konajúceho orgánu. V ďalšom žalobkyňa poukázala na skutočnosti, ktoré boli predpokladom podania žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy vo forme notárskej zápisnice a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 6C/473/1996-83 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/172/1998 označila za nezákonné, nakoľko konajúci orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, jeho rozhodnutie sa neopieralo o hmotnoprávne základy platných právnych úkonov a tiež s prihliadnutím na to, že sa jednalo o prípad hodný osobitného zreteľa. Poukázala na to, že jej matka bola obeťou podvodu, ktorého sa dopustil zomrelý Y. K., čo tvrdila jej matka aj počas celého konania o určenie neplatnosti. Bola názoru, že sa súdy nesprávne vysporiadali s otázkou absolútnej neplatnosti uzavretej zmluvy týkajúcej sa prevodu majetku v nadväznosti na rozpor s dobrými mravmi, čo žalobkyňa v konaní riadne preukázala. Súdy tiež podľa nej nesprávne vychádzali zo stavu vlastníckeho práva zapísaného v katastri nehnuteľnosti a nezaoberali sa skutočnosťami, ktorými žalobkyňa a jej matka vyvracali v konaní domnienku hodnovernosti uvedeného zápisu. Uviedla, že Okresný súd Bratislava IV bol povinný absolútnu neplatnosť zohľadniť aj bez námietky strany sporu. Mala za to, že predmetnými rozhodnutiami bola žalobkyňa a jej matka poškodené pre nejudikovanie absolútnej neplatnosti právnych úkonov, následkom čoho sa žalobkyňa domáhala náhrady škody v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 22C/26/2010, kde jej súd náhradu nepriznal aj keď podľa nej mal a mohol prihliadnuť na výnimku zo zákona v podobe prípadu hodného osobitného zreteľa či prekročenia právomoci orgánu verejnej moci. 3. Súd prvej inštancie posúdil podanie po právnej stránke podľa § 129 ods. 3 a ods. 4 CSP, pričom skonštatoval, že žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania voči uzneseniu, ktorým bolo odmietnuté jej podanie doručené súdu dňa 24.11.2021, odstránila všetky vytýkané nedostatky, ktoré bránili riadnemu pokračovaniu v konaní, keď jednoznačne individualizovala žalovaný subjekt, označila skutkové okolnosti, o ktoré opiera žalovaný nárok a žaloba obsahuje aj určitý, zrozumiteľný a vykonateľný žalobný petit. Z uvedeného dôvodu súd postupom podľa § 129 ods. 4 CSP podanému odvolaniu sám vyhovel a uznesenie v napadnutom výroku II. zrušil. Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z ustanovení § 161 ods. 1 a ods. 2 CSP a § 230 CSP, keď s poukazom na citované zákonné ustanovenia a po oboznámení sa s riadnym odôvodnením žalobného návrhu dospel súd k záveru, že konaniu v danej veci bráni prekážka res iudicata, t. j. prekážka právoplatne rozhodnutej veci. 4. V predmetnej veci súd prvej inštancie pri skúmaní podmienok konania z úradnej činnosti zistil, že na tunajšom súde bolo vedené konanie pod sp. zn. 22C/26/2010, medzi R. P., L. X, X. a Z. W. ako žalobkyňami a Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR ako žalovanou. Predmetom konania bol nárok na zaplatenie škody vo výške 3.000.000 Sk a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 12.000.000 Sk titulom nezákonného rozhodnutia- rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 11.12.1997, č. k. 6C/473/1996-83 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.09.1998, č. k. 15Co/172/1998-98. Nemajetková ujma mala byť spôsobená žalobkyni R. P. v dôsledku označeného nezákonného rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žaloba jej matky o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Žaloba vo veci sp. zn. 22C/26/2010 bola odôvodnená rovnakými skutkovými okolnosťami, ktorými žalobkyňa vymedzila predmet konania a odôvodňovala žalovaný nárok. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18.03.2013, č. k. 22C/26/2010-103 nadobudol právoplatnosť dňa 25.06.2014 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.03.2014, č. k. 3Co/326/2013-121. Súd konštatoval premlčanie žalovaného nároku a nad rámec doplnil, že vo veci nebola splnená podmienka nezákonnosti rozhodnutia a rovnako ani podmienka aktívnej vecnej
legitimácie, keď žalobkyňa nebola účastníčkou konania, v ktorom malo byť nezákonné rozhodnutie vydané. 5. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že sa jedná o právny vzťah medzi identickými stranami sporu opierajúci sa o rovnaké skutkové okolnosti. Dodal, že je v tejto súvislosti irelevantný subjektívny názor či presvedčenie žalobkyne, že vo veci boli splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a že vo veci pre danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa nebolo potrebné zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu. Zároveň poznamenal, že žalobkyňa sa argumentáciou o prekročení právomoci súdu a dôvodmi hodnými osobitného zreteľa bránila aj v odvolaní voči rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 18.02.2013, sp. zn. 22C/26/2010-103, avšak z pohľadu odvolacieho súdu nedôvodne. Uviedol, že žalobkyňa tiež opomenula, že súd prvej inštancie (v konaní vedenom pod sp. zn. 22C/26/2010) zaoberajúci sa rovnakým nárokom žalobkyne uplatneným voči štátu konštatoval jeho premlčanie a nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, t. j. existenciu dôvodov, ktoré bez potreby preskúmania podmienok stanovených zák. č. 514/2003 Z.z. vedú k zamietnutiu žaloby. Rovnako mu z obsahu žaloby vyplývalo, že predpokladom pre opätovné uplatnenie škodového nároku nie sú žiadne nové skutkové okolnosti, ale len žalobkyňou dlhodobo pociťovaná nespokojnosť s právnym posúdením súdu. Konštatoval, že by bolo v rozpore s princípom právnej istoty ako jedného z fundamentálnych princípov právneho štátu, ak by súd žalobkyňou navrhovaným spôsobom opätovne (pozn. súdu s odstupom niekoľkých rokov) preskúmaval nárok, o ktorom už bolo súdom právoplatne rozhodnuté dôvodiac tým, že žalobkyňa má za to, že vo veci neboli dôvody na jeho zamietnutie. Žalobkyňa sa rovnako ako v konaní sp. zn. 22C/26/2010 domáha nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 400.000 eur titulom toho istého ňou označeného nezákonného rozhodnutia súdu (rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 11.12.1997, č. k. 6C/473/96-83) voči tomu istému žalovanému subjektu - štátu. Ako irelevantné posúdil súd prvej inštancie, že pre posúdenie prekážky res iudicata v konaní sp. zn. 22C/26/2010 vystupovala ako žalobkyňa aj Z. W., a že predmetom konania bol aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom (pozn. súdu nemajetková ujma v požadovanej výške mala byť spôsobená len R. P.), keď všetky podmienky res iudicata sú vo vzťahu k žalobkyni splnené. Dospel k záveru, že nakoľko súdom bolo o totožnom predmete konania medzi tými istými sporovými stranami už právoplatne rozhodnuté, a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18.02.2013, č. k. 22C/26/2010-103 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.03.2014, č. k. 3Co/326/2013-121, prejednaniu tejto veci bráni neodstrániteľná prekážka res iudicata, ktorá je bez ďalšieho obligatórnym dôvodom pre zastavenie konania. 6. Záverom súd prvej inštancie poukázal na to, že z úradnej činnosti mu je rovnako známe, že žalobkyňa (spolu so Z. W.) si opakovane náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnenú tými istými skutkovými okolnosťami, t. j. na rovnakom skutkovom a právnom základe uplatňovala aj v konaní vedenom na tunajšom súde sp. zn. 17C/374/2018, ktoré bolo uznesením zo dňa 03.07.2020 zastavené pre identickú prekážku res iudicata vyhodnotenú vo vzťahu ku konaniu vedenému na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 22C/26/2010. Dodal, že žalobkyňa si preto musí byť vedomá, že nárok uplatnený podanou žalobou si uplatňuje nerešpektujúc predchádzajúci záver súdu o neprípustnosti opakovaného prejednávania tej istej veci, a teda svojvoľne a zrejme bezúspešne. 7. O náhrade trov konania súd prvej inštancie nerozhodoval vzhľadom k tomu, že konanie o náhradu škody súd zastavil bez toho, aby ho doručoval protistrane. Preto podľa neho nie je potrebné, aj keď sa jedná o konečné rozhodnutie vo veci, rozhodovať o vzájomnom vzťahu strán, pokiaľ ide o náhradu trov konania. 8. Proti druhému výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým súd konanie zastavil, podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd zrušil druhý výrok napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Odvolanie podala z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Žalobkyňa (v odvolaní miesto žalobkyne uvádzala „žalovaná“, avšak z obsahu odvolania bolo zrejmé, že ide o žalobkyňu) namietala, že jej bolo odňaté právo na prístup k súdu, ktoré je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, keďže jej nebolo umožnené vystupovať na pojednávaní, pretože súd prvej inštancie pojednávanie ani nevytýčil a rozhodol bez toho aby žalovaná uplatnila svoje dôkazy a výpoveď pred súdom. Mala za to, že tým došlo k porušeniu práva na prístup k súdu, zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Uviedla, že má právo zúčastniť sa na ústnom pojednávaní nakoľko ide o jedno zo základných ľudských práv, ktoré je garantované každému jednotlivcovi v demokratickom právnom štáte. Poznamenala, že rozhodovanie súdu prvej inštancie bez nariadenia hlavného pojednávania spôsobilo obmedzenie prístupu žalovanej k súdu takým spôsobom, že právo na prístupu k súdu a na spravodlivý proces bolo zasiahnuté v samej svojej podstate. Potrebu ústneho pojednávania žalobkyňa odôvodnila jednak žiadosťou a zároveň tým, že je prípad nevyhnutné takto prejednať. Poukázala na skutočnosť, že jej malo byť umožnené vypočutie na pojednávaní pre zložitosť prípadu, nakoľko je potrebné súdu ozrejmiť skutočnosti, ktoré sú obzvlášť dôležité pre konanie vo veci a nie je možné uviesť všetky skutočnosti v žalobe. S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Ashingdane proti Spojenému kráľovstvu, v ktorom ESĽP skonštatoval, že akékoľvek vnútroštátnym právom stanovené obmedzenie nesmie ohrozovať a obmedzovať prístup k súdu takým spôsobom alebo do tej miery, aby bolo do práva danej osoby zasiahnuté, mala žalobkyňa za to, že v jej prípade došlo k obmedzeniu práva na spravodlivý proces. 9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobkyne, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario, a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť. 10. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 400.000 eur titulom nezákonného rozhodnutia súdu - rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 11.12.1997, č. k. 6C/473/96-83. 11. Súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa v rovnakom procesnom postavení žalovala už predtým žalovaného o náhradu nemajetkovej ujmy titulom toho istého ňou označeného nezákonného rozhodnutia súdu (rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 11.12.1997, č. k. 6C/473/96-83). Konanie bolo vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 22C/26/2010. Okresný súd Bratislava I predmetnú žalobu po jej meritórnom prejednaní zamietol z dôvodu premlčania žalovaného nároku. 12. Súd prvej inštancie potom napadnutým uznesením konanie o žalobe žalobkyne zastavil podľa § 230 v spojení s § 161 ods. 2 CSP pre neodstrániteľnú vadu podmienok konania, ktorú tvorí prekážka veci rozhodnutej, právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18.02.2013, č. k. 22C/26/2010-103 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.03.2014, č. k. 3Co/326/2013-121, ktorým už bolo o rovnakom nároku žalobkyne medzi rovnakými stranami sporu rozhodnuté. 13. V zmysle § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. 14. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia právoplatné rozhodnutie súdu vo veci samej zakladá prekážku rozhodnutej, rozsúdenej veci /prekážka res iudicata/, ktorá je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania /§ 161 ods. 2 CSP/. Právoplatne rozhodnutú vec nemôže súd znova prejednať a rozhodnúť. Ak je napriek tomu podaná opätovne žaloba v totožnej veci, súd musí pre prekážku rozhodnutej veci konanie o takejto žalobe bez ďalšieho zastaviť. 15. Žalobkyňa namietala, že konaním súdu, keď vo veci nenariadil pojednávanie, došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“) /§ 161 ods. 1 CSP/. Procesné podmienky predstavujú základné procesné predpoklady, aby mohol súd autoritatívne rozhodnúť vo veci samej. Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví /§ 161 ods. 2 CSP/. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci, vymedzená v ustanovení § 230 CSP, je neodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky konania a vždy vedie k zastaveniu konania. Z uvedeného dôvodu preto súd, ak dospeje k záveru, že sa už raz v tej istej veci právoplatne rozhodlo, pojednávanie nenariaďuje a konanie v zmysle § 161 ods. 2 CSP zastaví. Odvolací súd preto nevyhovel odvolacej námietke žalobkyne, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces z dôvodu nenariadenia pojednávania vo veci súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie bol zo zákona povinný pre prekážku rei iudicatae bez ďalšieho konanie zastaviť. V neposlednom rade odvolací súd dodáva, že žalobkyňa v odvolaní nijakým spôsobom nenamietala správnosť záverov súdu prvej inštancie o prekážke právoplatne rozhodnutej veci, pre ktoré súd prvej
inštancie konanie zastavil. Odvolací súd bol názoru, že súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozhodnutí k správnemu právnemu záveru, ktoré aj náležite odôvodnil. 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania ako aj trov prvoinštančného konania (nakoľko o trovách prvoinštančného konania nebolo v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie rozhodnuté) rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania, majúc za to, že úspešnému žalovanému v konaní patrí nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni, avšak žalovanému žiadne trovy prvoinštančného ani odvolacieho konania preukázane nevznikli. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).