Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15CoCsp/27/2023 1316220382 26. 06. 2024 JUDr. Silvia Walterová ECLI:SK:KSBA:2024:1316220382.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: C. C. O. Q. J. V. , R.Ý. A. XX.X.XXXX, T. D. I., H. Č.. XXXX/X, zastúpený spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 865 281, Trnava, Hlavná č. 31, za ktorú koná JUDr. Tomáš Pavlovič, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Bratislava, Pribinova č. 25, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., IČO: 47 233 516, Bratislava, Kubániho č. 16, za ktorú koná JUDr. Andrea Cviková, o zaplatenie sumy 2.000,48 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 21. apríla 2023, č.k. B3-15 Csp 53/2016-196, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 21. apríla 2023, č.k. B3-15 Csp 53/2016-196, - vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,48 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e ; - vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 2.000,48 € od 12.12.2016 až do zaplatenia, m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 5 % úrok z omeškania zo sumy 2.000,48 € od 14.3.2017 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku úroku z omeškania žalobu z a m i e t a ; - vo výroku II., ktorým priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvého a tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 21.4.2023, č.k. B3-15 Csp 53/2016-196 (v poradí druhom), I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,48 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000,48 € od 12.12.2016 až do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca prostredníctvom svojho pôvodného zástupcu žalobou podanou dňa 22.12.2016 žiadal, aby bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 2.000,48 € na základe toho, že žalovaný pravidelne mesačne odo dňa 15.8.2012 prijímal od neho plnenie vo výške 80,37 €, čím sa jeho majetok zvýšil celkovo o sumu 4.179,24 €. Žalovanému dobrovoľne plnil záväzok odo dňa 15.8.2012 až do dnešného dňa pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 80,37 €, čím sa jeho majetok znížil o sumu vo výške 4.179,24 € a každý deň mesiaca nasledujúceho odo dňa 15.8.2012 vrátane, sa plnením z jeho strany a prijatím plnenia zo strany žalovaného vo výške 80,37 € majetok žalovaného postupne zvyšoval, celkovo o sumu 4.179,24 € a jeho majetok postupne znižoval celkovo o sumu 4.179,24 €. Obohatenie žalovaného, ktoré predstavuje
rozdiel medzi peňažnou čiastkou reálne poskytnutou žalovaným, t. j. sumou úveru 1.500,- €, revolvingu vo výške 678,76 € a sumou 4.179,24 €, ktorú zaplatil, t. j. sumu 2.000,48, je získané prijímaním mesačného plnenia bez právneho dôvodu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka s tým, že právnym základom získania tohto bezdôvodného obohatenia žalovaným je zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, zo dňa 13.7. 2012, uzatvorená medzi stranami sporu (č.l. 4 spisu). 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav. Dňa 13.7.2012 uzavrel žalobca zo žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere na základe žiadosti žalobcu (č.l. 8, 9 spisu). Zmluva je označená ako „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere“, č. zmluvy XXXX XXXXXX (č.l. 8 spisu). V zmysle bodu 5. uvedenej zmluvy žalovaný poskytol žalobcovi (dlžníkovi) revolvingový úver vo výške 1.500,- €, mesačná splátka (vrátane úrokov) bola vo výške 80,37 €, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť, teda úver + úroky za celú dobu čerpania úveru bola vo výške 3.375,54 €, predpokladaná RPMN za úver vo výške 70,01 % ročná úroková sadzba úveru vo výške 70,01 %, priemerná RPMN za úver vo výške 46,52 %, poskytnutá čiastka revolvingu vo výške 790,84 €, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť, t. j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu bola vo výške 1.928,88 €, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu vo výške 63,32 %, ročná úroková sadzba revolvingu vo výške 76,21 %. V bode 6. zmluvy označenej: „Údaje o schválenom revolvingovom úvere v eur“, údaje uvedené v bode 5. uvedenej zmluvy súhlasia. V bode 13. zmluvy je uvedené: „Riadnym vyplnením a následným podpisom tejto Žiadosti/Zmluvy všetkými zúčastnenými stranami uzatvoril veriteľ s dlžníkom zmluvu o revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania (na zadnej strane tejto Žiadosti/Zmluvy). Zmluvné strany prehlasujú, že si Žiadosť/zmluvu vrátane zmluvných dojednaní prečítali, že bola uzatvorená zo slobodnej vôle, jej obsahu riadne porozumeli a na dôkaz tejto skutočnosti pripojujú nižšie svoje podpisy“ (č.l. 9 spisu). Prílohou zmluvy je listina označená ako „PROFI CREDIT Profireal Group“ „Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.“ (č.l. 10, 11 spisu). Uvedená príloha obsahuje nasledovné základné ustanovenia označených tučným písmom: „1. Základné ustanovenia. 2. Uzatvorenie Zmluvy o RU a čerpanie úveru. 3. Celková výška úveru, RPMN. 4: Revolving. 5. Úroky za poskytnutie a revolvingu. 6. Zabezpečenie úveru. 7. Prílohy. 8. Práva povinnosti Dlžníka, Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2. 9. Neuskutočnenie revolvingu - výpoveď. 10. Započítanie. 11. Čestné prehlásenie Dlžníka, Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2. 12. Súhlas subjektu. 13. Porušenie zmluvy o RU. 14. Sankcie. 15. Oznámenie a doručovanie. 16. Súhlas so spracovaním údajov. 17. Predčasné splatenie úveru. 18. Záverečné ustanovenia. Verzia platná 01.01. 2011.“ Z obsahu tejto prílohy, resp. jej uvedených základných ustanovení je zrejmé, že boli právnym základom vedúcim k uzavretiu uvedenej zmluvy, resp. ich detailné poznanie, resp. pochopenie klientom, v tomto prípade teda žalobcom. Malé písmeno v prílohe má výšku 1 mm a veľké 2 mm. Listom označeným ako „Vec: Úverová zmluva predsporová výzva“ zo dňa 28.11. 2016, vyzval vtedajší zástupca žalobcu žalovaného, „v prípade, ak nevyhovie uvedenej žiadosti do 14 dní od doručenia tejto predsporovej výzvy, sme pripravení podať v mene klienta v súvislosti so Zmluvou návrh na príslušný súd“ (č.l. 12 spisu). Lehota 14 dní uplynula dňa 12.12. 2016, počítajú ju od vyhotovenia uvedeného listu, nie od doručenia, doklad o doručení sa v spise nenachádza, nie je zrejmé či to bolo posielané napríklad elektronicky. Zástupca žalovaného so žalobou nesúhlasil, navrhol ju zamietnuť s tým, že počas celého konania tvrdil, že žaloba žalobcu nie je právne dôvodná, ale nie skutkovo nedôvodná, teda že by žalobca uvedenú sumu nezaplatil a žalovaný ju neprijal od žalobcu, a to v zmysle „Zmluvy o revolvingovom úvere,“ ako plnenie žalovaného. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 43, § 43a, § 43c ods. 1, § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, dôvodiac nedôvodnosťou žaloby. Poukázal na skutočnosť, že text uvedených zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., je napísaný tak malým písmom, že znemožňoval žalobcovi ako dlžníkovi riadne sa oboznámiť so všetkými právnymi skutočnosťami uvedenými v uvedených „Zmluvných dojednaniach.“ Aby sa s nimi mohol riadne oboznámiť a vôbec ich pochopiť a následne uzavrieť uvedenú zmluvu, musel ich s mimoriadnou obtiažnosťou vôbec čo len prečítať. Je zrejmé, že text „Zmluvné dojednania,“ nebol pri koncipovaní žaloby zmenšený, pretože v bode 13. uvedenej „Zmluvy“ je uvedené, že „Zmluvné dojednania sú na zadnej strane Žiadosti/ Zmluvy/. Aj keď z bodu 13. uvedenej „Zmluvy“ vyplýva, že žalobca „porozumel“ uvedeným „zmluvným dojednaniam,“ ktoré sú samé osebe právne náročné, tak objektívne im nemohol porozumieť, pritom boli práve pre ich obsah uvedený v bode 11., ako obsah tvoriaci základné ustanovenia pre uzavretie uvedenej „Zmluvy,“ právne zásadné. Uviedol, že samozrejme, že uzavretie zmlúv je v zásade samozrejmé, resp.
prirodzené, avšak žalovaný uzavretím uvedenej „Zmluvy“ uvedeným spôsobom, konal v rozpore s dobrými mravmi, z dôvodu ktorého sa takto uzavretá uvedená „Zmluva“ prieči dobrým mravom, čo ju robí neplatnou. Záverom uviedol, že zástupca žalovaného nenamietal počas celého konania skutkovú nedôvodnosť žaloby, teda že by žalobca žalovanú sumu nezaplatil a žalovaný ju neprijal od žalobcu ako plnenie v zmysle uvedenej „Zmluvy o revolvingovom úvere,“ ako plnenie žalovaného. 3.2. Úrok z omeškania právne odôvodnil ustanovením § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonník s tým, že vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a priznal žalobcovi aj úroky z omeškania odo dňa 12.12.2016, pričom aj keby bola uvedená „Predsporová výzva“ doručená neskôr, tak dňa 12.12.2016 žalovaný už v omeškaní s plnením peňažného dlhu bol. Podľa internetovej stránky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky - „Aktuálna sadzba zákonných úrokov z omeškania,“ resp. „Aktuálna sadzba zákonných úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy,“ bola sadzba zákonných úrokov z omeškania v dobe od 16.3.2016 do 31.12.2016 vo výške 5 %. 3.2. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil právne ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 C.s.p. a plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá úradník. 4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkol súdu prvej inštancie, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, zmätočné a vnútorne rozporné, keď napríklad v bode 31. odôvodnenia sa konštatuje, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná nedôvodnosť žaloby a následne, že žalobe bolo vyhovené. Rovnako v bode 15. odôvodnenia, v ktorom prvoinštančný súd uviedol, že lehota 14 dní uplynula dňa 12.12.2016, počítaná bola od vyhotovenia listu (poznámka predžalobnej výzvy), teda nie od jej doručenia a doklad o doručení sa v spise nenachádza a oproti tomu v bode 41., že žalovaný dňa 12.12.2016 už v omeškaní s plnením peňažného dlhu bol. V prejednávanej veci tak došlo podľa jeho názoru postupom a rozhodnutím súdu prvej inštancie k naplneniu vady vyplývajúcej z ustanovenia § 365 písm. b/ C.s.p., ktorá vada spočíva v rozpornom a v niektorých častiach až nezrozumiteľnom odôvodnení rozsudku v podstatných otázkach, od ktorých záviselo rozhodnutie veci. V dôsledku toho je rozsudok súdu prvej inštancie ako celok nespresvedčivý a táto skutočnosť je sama osebe dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Poukázal na to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (porovnateľne aj závery vyplývajúce zo stanoviska Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.12.2015, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2). Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia, priečiacu sa pravidlám logického uvažovania. Ďalej uviedol, že vadou nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku je zaťažená aj tá jeho časť, v ktorej súd prvej inštancie uviedol, že uzavretie zmluvy má predstavovať konanie v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie pritom pojem „dobré mravy“ v konkrétnostiach prejednávanej veci vôbec nevysvetlil, takže preskúmať, či došlo k rozporu s dobrými mravmi s dôsledkom v podobe neplatnosti právneho úkonu a či úvaha súdu je správnou, je na základe rozsudku nemožné. Občiansky zákonník, ani iný právny predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Právna teória a tiež prax stotožňujú dobré mravy so všeobecne uznávanými a historicky overenými základnými, spoločenskými, kultúrnymi a etickými normami správania, ako sú napríklad slušnosť, poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Konkrétny obsah pojmu „dobrých mravov“ však musí určiť a ustáliť súd vo vzťahu k prejednávanej veci, to sa v tejto veci nestalo a záver o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi je arbitrárnym. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku taktiež uviedol skutkové zistenia a závery, ktoré nemajú oporu v dokazovaní, ako napríklad záver o tom, že žalobca nemohol objektívne porozumieť zmluvným dojednaniam, toto nebolo nikde tvrdené a ani preukázané. Rovnako tak záver súdu prvej inštancie o vzniku jeho omeškania. V tejto súvislosti dal do pozornosti ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 3 Co 113/2011. V konaní nebolo preukázané, že sa dostal do omeškania dňa 12.12.2016, prvoinštančný súd uviedol v bode 15. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že doručenie daného listu nebolo preukázané, ale napriek tomu uviedol, že omeškanie vzniklo od 12.12.2016. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, eventuálne napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne správny, riadne odôvodnený, pričom súd prvej inštancie všetky rozhodujúce skutkové okolnosti a právne argumenty dostatočným spôsobom vyhodnotil a napadnuté rozhodnutie presvedčivým spôsobom odôvodnil. Má za to, že prvoinštančný súd všetky dôkazy a argumenty správne vyhodnotil jednotlivo a aj v ich vzájomných súvislostiach. Z týchto dôvodov považuje odvolanie žalovaného za neodôvodnené, keď v ňom žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti, pričom s tvrdeniami, ktoré sú predmetom odvolania sa súd prvého stupňa (správne prvej inštancie, poznámka odvolacieho súdu) vysporiadal. S tvrdeniami žalovaného nesúhlasí a považuje ich za nesprávne. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť; žiadal náhradu trov odvolacieho konania. 6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu nevyjadril. 7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. júna 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť žalobcovi zaplatiť sumu 2.000,48 €, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.). 8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. 10. Rozsudkom zo dňa 25.1.2019, č.k. 15 Csp 53/2016-131, v poradí prvom, súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Na odvolanie žalobcu proti tomuto rozsudku Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd, uznesením zo dňa 31.5.2021, č.k. 15 CoCsp 18/2020-170, rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 25.1.2019, č.k. 15 Csp 53/2016-131, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení uvedeného uznesenia odvolací súd okrem iného konštatoval, že po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, pretože z jeho odôvodnenia nie je možné zistiť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, absentuje i náležité zhodnotenie skutkového stavu podľa zákonného ustanovenia, ktoré použil, z dôvodu ktorého nie je možné posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a je dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s odkazom na ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzil iba na stručné konštatovanie, že výkon práva žalobcu uplatňovaním práv spotrebiteľa v tridsiatich veciach, je už za hranicou zneužívania práva, že sa žalobca dlhodobo a opakovane zadlžoval uzatváraním zmlúv u žalovaného (i ďalších spoločností) a zneužívaním práva spotrebiteľa ako slabej strany vo vzťahu k žalovanému sa dostal do pozície silnej strany, ako aj, že je v rozpore s dobrými mravmi, aby štát poskytoval ochranu žalobcovi iba preto, že je spotrebiteľ, ktorý sa môže bezmedzne zadlžovať s tým, že predpokladá ochranu štátu, ale vôbec sa nezaoberal tvrdeniami žalobcu uvedenými v žalobe o absencii zákonných náležitostí zmluvy o úvere, neprimeranosti výšky úrokovej sadzby, nesprávnym určením RPMN, absenciou výšky
splátok istiny, úrokov, poplatkov, ako aj neurčením doby trvania zmluvy, termínu konečnej splatnosti, ani uvedením adresy veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti a neplatnosťou dojednania revolvingu a dohody o poskytovaní služieb. Ďalej poukázal na to, že aby súd mohol rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 215 ods. 1 C.s.p.) a následne cez ich hodnotenie podľa svojej úvahy, a to jednotlivo a aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 C.s.p.). Uviedol, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal ani s námietkou žalobcu o neprimeranej výške úrokovej sadzby, ktorá bola v predmetnej zmluve uvedená vo výške 70,01 %, z dôvodu ktorého považuje zmluvu za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd dodal, že uvedený úrok výrazne prekračuje priemerné úrokové miery úverov, ktoré zverejňuje na svojich webových stránkach Národná banka Slovenska, tak ako správne konštatoval žalobca vo svojom odvolaní. Odvolací súd považoval argumentáciu žalobcu uvedenú v odvolaní o nesprávne určenej ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) v zmluve o úvere za dôvodnú, pretože zo zmluvy nie je zrejmý výpočet RPMN, pričom údaj o RPMN je údajom, ktorý zabezpečuje spotrebiteľom ľahšiu orientáciu pri výbere úverových produktov, nakoľko tento údaj by mal zohľadňovať celkovú mieru nákladov, ktoré musí spotrebiteľ vynaložiť na úver po zohľadnení všetkých poplatkov, úrokov a iných nákladov, preto je výška RPMN jedným z najdôležitejších údajov, ktoré umožňujú spotrebiteľom zorientovať sa pri výbere úverového produktu. Neuvedenie správnej výšky RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere má rovnaké právne účinky, ako keby výška RPMN nebola v zmluve uvedená vôbec. Zo všetkých uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p.) s tým, že jeho povinnosťou bude opätovne posúdiť nárok žalobcu na zaplatenie sumy 2.000,48 € s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia s prihliadnutím na skutočnosť, že v danom prípade ide o spotrebiteľský spor, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Civilného sporového poriadku upravujúce spory s ochranou slabšej strany sporu, t. j. riadne zistiť skutkový stav veci (185 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.), dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p., rozhodnúť v súlade s ustanovením § 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami, vyplývajúcimi z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie vrátane trov konania vzniknutých stranám v konaní pred odvolacím súdom (§ 396 ods. 1, ods. 3, § 255 a nasl. C.s.p.). Odvolací súd dal do pozornosti prvoinštančnému súdu, že vo výroku II. napadnutého rozsudku pochybil, keď nesprávne uviedol, že žalovanému sa priznáva náhrada trov konania namiesto priznania nároku na náhradu trov konania, pretože podľa ustanovení Civilného sporového poriadku sa najskôr rozhoduje o nároku na náhradu trov konania a po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí sa rozhoduje o výške náhrady trov konania, o ktorej rozhoduje súdny úradník samostatným uznesením. 11. Po vrátení veci odvolacím súdom, súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodol, pričom sa iba čiastočne riadil právnym názorom odvolacieho súdu uvedenom v uznesení zo dňa 31.5.2021, č.k. 15 CoCsp 18/2020-170, keď dospel k správnemu záveru o vyhovení žalobe v časti istiny. Odvolací súd súhlasí s odvolacou námietkou žalovaného o zmätočnosti a vnútornej rozpornosti napadnutého rozsudku, pretože aj napriek pokynu odvolacieho súdu uvedeného vo vyššie uvedenom uznesení sa prvoinštančný súd dôsledne neriadil ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. a rozhodnutie znova riadne neodôvodnil, ale odvolací súd druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie nezrušil a nevrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, aj s poukazom na ustanovenie § 390 C.s.p., keďže ho považuje za vecne správne v časti priznania istiny žalobcovi. 12. V danej veci žalovaný ako veriteľ uzavrel so žalobcom ako dlžníkom dňa 13.7.2012 zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 1.500,- €; splatnosť úveru (počet splátok)/splatnosť - deň v mesiaci bola uvedená 42/15, mesačná splátka (vrátane úrokov) vo výške 80,37 €, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 3.375,54 €, RPMN za úver vo výške 69,49 %, ročná úroková sadzba úveru vo výške 70,01 %, priemerná RPMN za úver vo výške 46,52 %, poskytnutá čiastka revolvingu vo výške 750,84 €, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 1.928,88 €, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu vo výške 60,49 %, ročná úroková sadzba revolvingu vo výške 76,21 %, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania vo výške 9 % (č.l. 8 spisu). Predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pretože podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona, účinný v čase uzavretia zmluvy, sa spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Žalovaný ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania, predmetu činnosti, úver žalobcovi ako fyzickej osobe, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné tento vzťah posúdiť ako spotrebiteľský a v takom prípade je potrebné skúmať ex offo zmluvné podmienky, aby žalobca ako spotrebiteľ nebol zaväzovaný na nedovolené plnenie. 13. Odvolací súd má za to, že dohodnutá úroková sadzba vo výške 70,01 % v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, je neprimerane vysoká a v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko tento úrok výrazne prekračuje priemerné úrokové miery úverov, ktoré zverejňuje na svojich webových stránkach Národná banka Slovenska. Podľa údajov o priemerných úrokových mierach pri spotrebiteľských a ostatných úveroch od 1 do 5 rokov (dostupné na webových stránkach Národnej banky Slovenska) bola výška úrokov za mesiac júl 2012 stanovená vo výške 11,98 %, ako správne žalobca uviedol vo svojej žalobe. V predmetnej spotrebiteľskej zmluve je uvedená ročná úroková sadzba úveru vo výške 70,01 %, preto sa považuje predmetná zmluva za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, pretože dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ako aj preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi je obsiahnutý i v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 4 ods. 8 citovaného zákona účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je častokrát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Pri peňažných úveroch, resp. pôžičkách je samozrejmé, že sa poskytujú za odmenu, pričom touto odmenou je spravidla zmluvný, resp. dohodnutý úrok, ktorý vyjadruje odmenu za poskytnutý úver. V tomto prípade úrok z úveru dohodnutý medzi stranami bol vo výške 70,01% ročne, teda niekoľkonásobne viac ako obvyklá priemerná výška úrokov poskytovaných pri obdobných úveroch v danom období. Z tohto dôvodu dojednanie v zmluve o úvere o takto vysokom zmluvnom úroku považuje odvolací súd, ako už uviedol, pre rozpor s dobrými mravmi za neplatné podľa ustanovení § 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka sa jedná v tejto časti o neplatný právny úkon, pričom ide o absolútnu neplatnosť, na ktorú súd prihliada ex offo. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou, preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako v tomto prípade, a to skoro šesťnásobne oproti priemeru bánk. 14. K žalobcom namietanej absencii RPMN z dôvodu jej nesprávneho určenia odvolací súd dôvodí, že v predmetnej zmluve je uvedená hodnota priemernej výšky RPMN 46,52 %. Podľa údajov o novoposkytovaných spotrebiteľských úveroch veriteľmi poskytovaných Ministerstvom financií Slovenskej republiky (dostupné na internetovom portáli tohto ministerstva) bola výška RPMN za 2. štvrťrok 2012 stanovená pre ostatné spotrebiteľské úvery do výšky 1.500,- €, pri zmluvnej splatnosti od 1 do 5 rokov, na výšku 45,60 %., t. j. bola uvedená v nesprávnej výške a v neprospech spotrebiteľa.
Neuvedenie správnej výšky RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere má rovnaké právne účinky, ako keby výška RPMN nebola v zmluve uvedená vôbec. Z uvedeného dôvodu sa predmetný poskytnutý spotrebiteľský úver musí považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy. 15. V zmluve je uvedená splatnosť úveru (počet splátok/splatnosť - deň v mesiaci) 42/15, pričom v nej absentuje údaj, kedy bol úver skutočne poskytnutý, takže uvedené znenie konečnej splatnosti úveru nie je naplnením zákonnej náležitosti uvedenej v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy. Odvolací súd poukazuje na to, že konečná splatnosť úveru musí byť stanovená presným časovým údajom, (deň, mesiac a rok, v ktorý nastane konečná splatnosť úveru), aby mal spotrebiteľ predstavu o presnom časovom období, dokedy bude úver splácať a tým si aj vybrať najvhodnejší úverový produkt z viacerých na trhu ponúkaných produktov. Tento povinný údaj (náležitosť) nemožno nahrádzať údajom o počte splátok a dátume ich splatnosti, ktorý je v tomto prípade nejasný a nezrozumiteľný. Z tohto dôvodu sa preto považuje poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona. Odvolací súd dodáva, že aj keď v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 13.7.2012 (tento dôkaz predložil žalovaný, č.l. 42 spisu) je uvedený dátum splatnosti poslednej splátky dňa 15.1.2016, žalovaný nepreukázal doručenie tohto oznámenia žalobcovi. 16. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, keď nesprávne uvedenie RPMN, ako aj neuvedenie presného termínu konečnej splatnosti úveru spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru, odvolací súd sa už ďalšími absenciami zákonných náležitostí predmetnej zmluvy (absencia trvania zmluvy, adresy veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti), ako aj neplatnosťou dojednania revolvingu, ktoré žalobca tvrdil v žalobe, nezaoberal. 17. K argumentácii žalobcu v žalobe o absencii výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov, odvolací poukazuje na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad uznesenie zo dňa 10.12.2020, sp.zn. 1 Cdo 28/2019; uznesenie zo dňa 10.12.2020, sp.zn.1 Cdo 166/2019), v ktorých bolo vyslovené, že ustanovenie § 9 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré upravuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie citovaného zákona hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne k splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd vyhodnotil uvedenú argumentáciu žalobcu ako nedôvodnú. 18. Žalovaný vzniesol námietku premlčania s poukazom na ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka, k čomu odvolací súd dôvodí, že žalovaný má v predmete činnosti ako nebankový subjekt dlhodobo poskytovanie pôžičiek a úverov (deň zápisu 24.7.2000), takže jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy, vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Ak žalovaný obchádzal zákon o spotrebiteľských úveroch tým, že ním predložená úverová zmluva nemala zákonom stanovené náležitosti, toto jeho konanie sa dá vyhodnotiť ako úmyselné konanie, zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.5.2019, sp.zn. 19 Co 149/2018. Žalobca tvrdil, že subjektívna premlčacia doba mu začala plynúť od 14.12.2016, kedy jeho právny zástupca prevzal jeho zastúpenie vo veci a informoval ho, že predmetná zmluva nie je v súlade s právnou úpravou a predložil plnomocenstvo zo dňa 2.12.2016 (č.l. 16 spisu). Žaloba bola podaná na súd dňa 22.12.2016, t. j. počas plynutia subjektívnej premlčacej doby. Zákonná formulácia plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia je koncipovaná tak, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť až odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Pri samotných úhradách spotrebiteľ plní titulom uzavretej zmluvy a vzhľadom na obvyklé právne vedomie vôbec si nie je vedomý toho, že prijatím jeho platieb dochádza na strane dodávateľa k vzniku bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd z uvedených dôvodov považoval tvrdenie žalovaného
vo vyjadrení zo dňa 16.3.2017 (č.l. 34 spisu) o tom, že nedošlo v danom prípade k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu za nedôvodné. 19. Žalobca žiadal od žalovaného zaplatenie sumy 2.000,48 €, ktorú sumu žalovaný nenamietal, titulom vydania bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaný od neho prijal plnenie bez právneho dôvodu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd považuje poskytnutý úver z dôvodu nesprávne uvedenej RPMN, absencie konečnej splatnosti úveru za bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu ktorého súd prvej inštancie uložil správne žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi uvedenú sumu (výrok I. napadnutého rozsudku). 20. Odvolací súd považoval odvolaciu námietku žalovaného ohľadom jeho omeškania za dôvodnú a zmenil napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 388 C.s.p. bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo jeho nariadenie potrebné (dôvody uvedené v bode 7. odôvodnenia tohto rozhodnutia), pretože išlo iba o vec právneho posúdenia vo výroku I. v časti priznania úroku z omeškania vo výške 5 % zo sumy 2.000,48 € odo dňa 12.12.2016 tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť tento úrok z omeškania až odo dňa 14.3.2017, t. j. odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému, nakoľko žalobca nepreukázal doručenie predsporovej výzvy zo dňa 28.11.2016 žalovanému, ako správne namietal žalovaný v odvolaní a vo zvyšku tohto nároku (od 12.12.2016 do 13.3.2017) žalobu zamietol. 21. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie síce zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis, ale svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, ale nakoľko konanie na súde prvej inštancie a odvolacom súde tvorí jeden celok, odvolací súd predmetným rozsudkom odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie doplnil. 22. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci odvolací súd považuje právne posúdenie nároku žalobcu na zaplatenie istiny za správne. 23. Žalovaný podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t. j. aj do výroku II. o náhrade trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil, pričom žalobca odvolanie nepodal. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). Aj napriek uvedenému, keď súd prvej inštancie síce správne aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., ale nesprávne priznal žalobcovi náhradu trov konania, namiesto priznania nároku na náhradu trov konania (odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení v bode 16. upozornil prvoinštančný súd na nesprávnu formuláciu tohto výroku), odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o náhrade trov konania podľa § 388 C.s.p tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd opätovne dodáva, že rozhodovanie o náhrade trov konanie má dve samostatné fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu
prvej inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnosti skončenia veci. 24. Súd prvej inštancie aj napriek pokynu odvolacieho súdu v uznesení zo dňa 31.5.2021, č.k. 15 CoCsp 18/2020-170, ktorým zrušil prvé rozhodnutie prvoinštančného súdu v danej veci, nerozhodol v napadnutom rozsudku o prvých trovách odvolacieho konania, z dôvodu ktorého odvolací súd o týchto trovách rozhodol podľa ustanovení § 396 ods. l v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol v prvom odvolacom konaní úspešný (jeho prvému odvolaniu bolo vyhovené), priznal nárok na náhradu trov prvého odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. l v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v tomto odvolacom konaní úspech (odvolaniu žalovaného vyhovené nebolo), priznal nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov prvého a tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 26. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).