Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16Co/105/2023 1415213769 27. 09. 2024 JUDr. Roman Majerský ECLI:SK:KSBA:2024:1415213769.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: FINIMO a.s., Mlynské Nivy 54, Bratislava, IČO: 31 384 277, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, proti žalovanému: H.. U. F., K.. X.X.XXXX, S.K. XXXX/X, O., zastúpenému: Advokátska kancelária MAJLING & NINČÁK, s.r.o., Palárikova 14, Bratislava, IČO: 35 960 728, o zaplatenie 150.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 4C/412/2015-425, zo dňa 9.2.2023, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.); zrušil zabezpečovacie opatrenie nariadené uznesením č. k. 4C/412/2015-161 zo dňa 9.3.2017, právoplatným dňa 18.10.2017, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 15Co/186/2017-197 zo dňa 20.9.2017, právoplatným dňa 18.10.2017 (výrok III.); a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku (výroky II. a IV.). V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 1.12.2015 domáhal zaplatenia istiny vo výške 163.512,31 eura, úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 150.000 eur od 1.1.2015 do zaplatenia, na tom skutkovom a právnom základe, že Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015 žalobca ako postupník nadobudol od H.. Q. Z., Na Z. XX, O., ako postupcu pohľadávku voči žalovanému zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 vo výške 150.000 eur s príslušenstvom. Postúpenie pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 bolo žalovanému oznámené listom zo dňa 18.11.2015. Žalobca okrem iného uviedol, že na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 poskytol veriteľ žalovanému ako dlžníkovi peňažnú pôžičku 150.000 eur dňa 11.7.2013 bezhotovostným prevodom na bankový účet žalovaného a v zmysle bodu II. Zmluvy o pôžičke sa dlžník zaviazal vrátiť pôžičku veriteľovi v lehote do 31.12.2014. V zmysle bodu III. Zmluvy o pôžičke bol medzi veriteľom a dlžníkom dohodnutý úrok z poskytnutej pôžičky vo výške 6 % ročne za obdobie od 11.7.2013 do 31.12.2014, čo predstavovalo sumu 13.265,74 eura. Žalovaný napriek opakovaným výzvam veriteľa svoj splatný peňažný záväzok zo Zmluvy o pôžičke neuhradil. V priebehu konania žalobca upravil žalobu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 150.000 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 1.1.2015 do zaplatenia s tým, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 13.265,75 eura a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur; v odôvodnení zmeny žaloby uviedol, že úrok z pôžičky vo výške 6 % ročne zo sumy 150.000 eur za obdobie od 11.7.2013 do 31.12.2014 predstavuje sumu 13.265,75 eura. Súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby dňa 31.1.2018.
2. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 4C/412/2015-161, zo dňa 9.3.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.10.2017, zriadil záložné na zabezpečenie pohľadávky žalobcu právo k nehnuteľnostiam v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaného a jeho manželky Q.. Q. F., nachádzajúcich sa v katastrálnom území S. B., obec S. B., okres O. H., zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX a záložné právo k nehnuteľnostiam vo výlučnom vlastníctve žalovaného H.. U. F. zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 15Co/186/2017-197, zo dňa 20.9.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.10.2017, uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. 3. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 4C/412/2015-263 zo dňa 4.6.2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 150.000 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 1.1.2015 do zaplatenia; povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.265,75 eura; povinnosť zaplatiť paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 16Co/171/2019-366, zo dňa 29.10.2021 rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 4C/412/2015-263, zo dňa 4.6.2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, opätovne vykonal dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a zistil, že žalovaný ako dlžník dňa 1.7.2013 uzavrel s veriteľom H.. Q. Z. Zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi pôžičku vo výške 150.000 eur v lehote do 15.7.2013 a záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutú pôžičku v lehote do 31.12.2014. Podľa čl. III sa zmluvné strany dohodli na ročnom úroku vo výške 6 %. Podľa čl. IV sa zmluva uzatvára na dobu do 31.12.2014 (č. l. 9). Z výpisu z T. O. W. U.. W.. V. O., Ú.A.: XXXXXXXXXX, strana 1/1, zo dňa 8.3.2013, ku vkladu zo dňa 8.3.2013, popis transakcie: EB, bola preukázaná platba: Na Z. XXXX/XX, O., vklad VS účet partnera: XXXXXXXXXX, KS: XXXX Q. Z., vo výške 550.000 eur. Z výpisu účtu FINIMO a.s., zo dňa 12.7.2013 (č. l. 10) vyplynulo, že žalovanému bola bankovým prevodom poskytnutá FINIMO a.s. (žalobcom) platba vo výške 15.000 eur a 135.000 eur, t. j. spolu 150.000 eur. Z obsahu Zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej podľa § 524 Občianskeho zákonníka zo dňa 16.11.2015 (č. l. 7) vyplynulo, že postupca H.. Q. Z. a postupník FINIMO a.s., postúpil pohľadávku, ktorú mal mať voči H.. U. F. (žalovanému) a táto pohľadávka mala vzniknúť na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013. Postúpenie pohľadávky bolo dojednané za odplatu 150.000 eur. Listom Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 18.11.2015 (č. l. 8) oznámil žalobca FINIMO a.s. postúpenie pohľadávky H.. U. F. (žalovanému) a vyzval ho na úhradu. 5. Z výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu Q.. P. Z.S. vyplynulo, že postupník FINIMO a.s. (žalobca) slúžila v ich skupine do určitej miery ako „banka“, t. j. peniaze, ktoré boli voľné v iných spoločnostiach alebo fyzických osôb, poručníkov, majiteľov sa zhŕňali v tejto spoločnosti a podľa potreby táto spoločnosť financovala jednotlivé projekty alebo aj distribútora a to preto, lebo v tom období boli vysoké úrokové miery a viaceré ich firmy mali tzv. „kontokorentné úvery“ a mohli ísť do mínusu, a preto aby neplatili úroky, tak im z FINIMO a.s. poskytovali zdroje, ktoré mali voľné zdroje na účtoch (CASHPULLING). Ak bolo potrebné aj poskytnúť nejaké zdroje mimo ich firmy, tak využívali FINIMO a.s., mali tam aj vlastné zdroje a boli to rodinné zdroje a zdroje štatutára, svokrovcov; uviedol, že mal tam peniaze aj jeho syn, tieto peniaze dostal od starých rodičov, rodičov, mal na starosti lekárne, od spoluvlastníkov niektorých firiem, vedel si tam kumulovať peniaze. To bolo ešte v období, keď sa neplatila daň a v rámci korporačnej dane si ich mohli vybrať. Následne uviedol, že zdanené peniaze vybrali a znova ich vložili do firmy ako cudzí kapitál. Takto to urobil aj Q. Z. (štatutárny zástupca žalobcu predložil počas výpovede výpis, z ktorého vyplynulo, že jeho syn vložil túto sumu do firmy - na účet FINIMO a.s., t. j. výpis z T. U..W.. vklad zo dňa 8.3.2013) s tým, že zdroje tam mali dokladované. Peniaze nepreviedli cez jeho účet, čo bolo tiež možné, vzhľadom k tomu, že žalovaný H.. U. F. ho prosil, aby to urýchlene previedli, tak to previedli rovno z účtu FINIMO a.s. Potvrdil, že žalovaného poznal ešte počas socializmu, bol vedúcim zahraničného oddelenia univerzity, predpokladal, že poskytnuté zdroje mu žalovaný vráti, keďže ho poznal dovtedy ako slušného človeka. Domnieval sa, že predmetom súdneho sporu alebo diskusií nemalo byť odkiaľ a ako tie peniaze žalovaný dostal a od koho, ale prečo ich žalovaný nevrátil, tomu od koho ich dostal
alebo tam, odkiaľ mu prišli. Vyjadril sa, že slušný človek si nemôže ponechať peniaze o ktorých vie, že mu nepatria. Podotkol, že žalovaný dobre vedel, keď ho žiadal o peniaze, že sa nedohodli o tom, že dostane peniaze od neho, ale že on mu ich zabezpečí. K otázke, aký bol právny vzťah k finančným prostriedkom nachádzajúcich sa na účte FINIMO a.s., ktoré následne tvorili predmet pôžičky pre žalovaného, vypovedal, že peniaze boli majetkom H.. Q. Z., tak ako aj ostatné peniaze vkladateľov, ktoré používali na podnikanie a ako také ich spoločnosť vždy vrátila, prípadne ich evidovala, tak ako ich aj teraz ešte eviduje ako vklady a príjmy vkladateľov. Žalovaný či už žalobcu, štatutárneho zástupcu žalobcu ani raz nekontaktoval, aby sa dohodol na splátkach alebo riešení tohto dlhu, pričom mal aj prenajaté kancelárie u nich v budove, následne prestal chodiť do kancelárií, nevypovedal nájomnú zmluvu a ostal tam tiež dlžný niekoľko tisíc eur, dokiaľ tu nájomnú zmluvu nezrušil žalobca kvôli DPH pre štát, pričom vzniknutý dlh žalovaný neuhradil. 6. Súd prvej inštancie mal listinnými dôkazmi za preukázané a napokon aj za nesporné, že z bankového účtu žalobcu vedeného v T. O. W. U.. W.., Č.. XXXXXXXXXX, bola žalovanému dňa 11.7.2013 na jeho bankový účet prevedená suma 15.000 eur a suma 135.000 eur (č. l. 10 spisu). Zo Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015 (č. l. 7) vyplynulo, že žalobca ako postupník FINIMO a.s., zmluvou uzavretou s H.. Q. Z. (postupcom) mal vôľu nadobudnúť pohľadávku voči žalovanému na zaplatenie sumy 150.000 eur s príslušenstvom zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013. Žalovaný v spore od počiatku namietal, že postupca H.. Q. Z. mu žiadnu pôžičku v sume 150.000 eur dňa 11.7.2015 neposkytol a súčasne namietal, že preto je aj Zmluva o postúpení pohľadávky neplatným právnym úkonom, nakoľko predmetom postúpenia bola neexistujúca pohľadávka a toto bolo v posudzovanej veci zásadným pre posúdenie platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015. Vzhľadom na uvedené primárne skúmal či došlo k platnému uzatvoreniu Zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 16.11.2015 a či v čase postúpenia pohľadávky, predmetná pohľadávka existovala, a teda či došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky veriteľom (v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno žalobcu). Bol názoru, že tvrdenie H.. Q. Z. na pojednávaní dňa 20.3.2018 (vtedy člena predstavenstva žalobcu), že v spoločnosti žalobcu mal vložené osobné prostriedky, ktoré mu neboli vyplatené, nepreukazuje, že zo strany H.. Q. Z. došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky. Mal za preukázané z výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu Q.. P. Z., že FINIMO a.s. slúžila v ich skupine do určitej miery ako „banka“, peniaze, ktoré boli voľné v iných spoločnostiach alebo fyzických osôb sa zhŕňali v tejto spoločnosti a podľa potreby táto spoločnosť financovala jednotlivé projekty. Mali v spoločnosti aj vlastné zdroje a to rodinné zdroje a mal tam vložené peniaze okrem iných subjektov aj syn štatutárneho zástupcu žalobcu, ktorý predložil „výpis“ s vysvetlením, že jeho syn vložil sumu na účet FINIMO a.s. (výpis z T. O. W. U..W.. ku vkladu zo dňa 8.3.2013 vo výške 550.000 eur, č. l. 417), a preto peniaze na žiadosť žalovaného boli prevedené rovno z účtu FINIMO a.s.. Na otázku, aký bol právny vzťah k tým finančným prostriedkom nachádzajúcim sa na účte FINIMO a.s., ktoré následne tvorili predmet pôžičky pre žalovaného, vypovedal, že peniaze boli majetkom H.. Q. Z. ako aj majetkom ostatných vkladateľov, ktoré používali na podnikanie a ako také ich spoločnosť vždy vrátila, prípadne ich evidovala. Poukázal na to, že žalovaný žalobcu ani raz nekontaktoval, aby sa dohodol na splátkach alebo riešení tohto dlhu. 7. Z Výpisu z T. O. W. U..W.. V.Č. O. z účtu: XXXXXXXXXX, strana 1/1, zo dňa 8.3.2013 ku vkladu zo dňa 8.3.2013, popis transakcie: A. V. Na Z. XXXX/XX O. vklad VS účet partnera: XXXXXXXXXX, KS: XXXX - Z. Q., mal preukázaný vklad vo výške 550.000 eur. Bankový účet žalobcu bol miestom, kde mal veriteľ uložené peňažné prostriedky a odkiaľ bezhotovostne odišli na účet žalovaného na základe jeho príkazu. Týmto dôkazom a ani výpoveďou štatutárneho zástupcu žalobcu Q.. P. Z. nebolo preukázané skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom H.. Q. Z. žalovanému ako dlžníkovi a samotná predmetná Zmluva o pôžičke nezaložila povinnosť žalovaného H.. U. F. vrátiť veriteľovi H.. Q. Z. sumu 150.000 eur a teda H.. Q. Z. pohľadávka voči H.. U. F. (žalovanému) nevznikla. Pre uzavretie zmluvy o pôžičke (dohody o pôžičke) sa síce nevyžaduje písomná forma, zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom, ale platí, že pôžička je reálnym kontraktom (§ 657 Občianskeho zákonníka), právne perfektným a v náležitostiach zmluvy zavŕšeným kontraktom iba ak peniaze boli skutočne odovzdané. Pre vznik Zmluvy o pôžičke je teda nevyhnutné, aby došlo k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitosti vôle) boli dané. V prejednávanej veci v zmysle vysloveného právneho názoru odvolacím súdom bolo pre posúdenie otázky platnosti predmetnej Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu a odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky preukazuje veriteľ,
t. j. veriteľ musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou sumou peňazí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/403/2014 ). 8. S poukazom na vykonané a doplnené dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu Q.. P. Z. na pojednávaní konanom dňa 10.1.2023 (č. l. 419 až 422) a výpisom T. O. U..W.. o transakcii 550.000 eur zo dňa 8.3.2013 (bez uvedenia právneho titulu vkladu, t. j. či ide o pôžičku, dar vklad podnikateľa podľa Obchodného zákonníka a bez jednoznačného preukázania doplneným dokazovaním, že išlo o vlastníctvo peňažných prostriedkov H.. Q. Z. a ani, že mali tvoriť predmet spornej pôžičky) uviedol, že žalobca nepreukázal, že došlo k odovzdaniu sporných peňazí ako predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, pričom pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, a teda pohľadávka H.. Q. Z. v tomto prípade nevznikla, a teda ani nemohlo následne dôjsť dňa 16.11.2015 k platnému uzatvoreniu Zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 524 Občianskeho zákonníka medzi postupcom H.. Q. Z. a postupníkom FINIMO a.s., k pohľadávke ktorá v danom čase neexistovala (Q. Z. bol v postavení vkladateľa na účet FINIMO a.s. ktorá nie je bankou). Dospel k záveru, že v danom prípade došlo k postúpeniu neexistujúcej pohľadávky, a preto je predmetná Zmluva o postúpení pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Záverom dodal, že z výpisu z účtu žalobcu zo dňa 11.7.2013 vyplynulo, že žalovanému bola bankovým prevodom poskytnutá pôžička vo výške 15.000 eur a 135.000 eur, t. j. spolu 150.000 eur, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal tvrdenie, že postupca H.. Q. Z. žalovanému pôžičku v sume 150.000 eur dňa 11.7.2015 poskytol, t. j. nepreukázal, že by bolo došlo k odovzdaniu peňazí H.. Q. Z. žalovanému, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikol, a preto je predmetná Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015 neplatným právnym úkonom, nakoľko predmetom postúpenia bola neexistujúca pohľadávka. Bez skutočného odovzdania predmetu pôžičky veriteľom Zmluva o pôžičke zo dňa 1.7.2013 uzatvorená medzi H.. Q. Z. a žalovaným ako dlžníkom, nezaložila povinnosť žalovaného vrátiť veriteľovi H.. Q. Z. sumu 150.000 eur, čoho dôsledkom je, že ani titulom Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 nevznikla H.. Q. Z. pohľadávka voči žalovanému, ktorá by mohla byť platne postúpená na žalobcu. Z reálnej povahy Zmluvy o pôžičke vyplýva, že samotná zmluva neposkytuje veriteľovi žalobný nárok vrátenia predmetu pôžičky. Ak by si žalobca v tomto konaní uplatnil predmetnú pohľadávku titulom bezdôvodného obohatenia, ak by súd prvej inštancie prekvalifikoval uplatnený nárok žalobcu v žalobe ako bezdôvodné obohatenie sa žalovaného, poukázal na to, že dňa 10.1.2023 do Zápisnice o pojednávaní (č. l. 422) pre prípad, že by sa zaoberal prípadne bezdôvodným obohatením (§ 451 Občianskeho zákonníka), žalovaný vzniesol námietku premlčania, nakoľko žaloba bola podaná dňa 1.12.2015, t. j. po viac ako 2 rokoch od poslania peňazí. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Touto námietkou premlčania vznesenou žalovaným sa súd prvej inštancie nezaoberal, nakoľko uplatnený nárok v žalobe bol požadovaný žalobcom titulom poskytnutej pôžičky na základe Zmluvy o pôžičke, pričom žalobcom nebolo preukázané skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom žalovanému ako dlžníkovi. Pokiaľ ide o ďalšie námietky v konaní, tak sa nimi nezaoberal, nakoľko tieto nepredstavovali také námietky, ktoré by mali súvis s prejednávanou vecou. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. S poukazom na § 335 ods. 1, § 344 C. s. p. súd prvej inštancie aj bez návrhu zrušil rozhodnutím, ktorým žalobu zamietol, zabezpečovacie opatrenie nariadené uznesením č. k. 4C/412/2015-161, zo dňa 9.3.2017. 9. Na uvedenom základe za použitia 37 ods. 1, ods. 2, § 39, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451, § 488, § 524 ods. 1, ods. 2, § 525 ods. 1, ods. 2, § 526 ods. 1, ods. 2, § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom žalovanému, pričom pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, a teda pohľadávka H.. Q. Z.Č. v tomto prípade nevznikla, a teda ani nemohlo následne dôjsť dňa 16.11.2015 k platnému uzatvoreniu Zmluvy o postúpení pohľadávky, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže mal v konaní plný úspech, s tým,
že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 10. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bol názoru, že závery súdu prvej inštancie nemajú oporu v zistenom skutkovom stave a v zabezpečených dôkazoch zo strany žalobcu, pričom súd prvej inštancie bez relevantných dôvodov nevzal do úvahy žalobcom predložené dôkazy, nevyhodnotil ich jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, na základe čoho dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že pohľadávka titulom Zmluvy o pôžičke a následnom postúpení pohľadávky je dôvodná. Súd prvej inštancie vyhodnotil zistené skutočnosti a dôkazy účelovo v neprospech žalobcu, pričom sa bezdôvodne priklonil na stranu žalovaného a všetky zistené skutočnosti vyhodnotil v prospech žalovaného, na základe čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno za ním tvrdený skutkový stav. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, z ktorého na jednej strane vyplýva, že žalovaný preukázateľne obdržal sumu 150.000 eur titulom Zmluvy o pôžičke, avšak na druhej strane zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vrátenia tejto pôžičky, je zmätočné a vykazuje znaky arbitrárnosti, právneho formalizmu a elementárnej nespravodlivosti. Mal za to, že súd prvej inštancie pochybil, keď zamietol žalobu v celom rozsahu napriek jednoznačnému preukázaniu jej dôvodnosti a opodstatnenosti v hmotnoprávnej aj procesnoprávnej rovine. 11. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého veriteľ musí preukázať skutočné odovzdanie pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou, pričom žalobca ani s oporou v texte predmetnej Zmluvy o pôžičke do rozhodnutia vo veci samej nepreukázal, že došlo k odovzdaniu sporných peňazí ako predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, na základe čoho žalobca neuniesol dôkazné bremeno; považoval za nesprávny a neodôvodnený, v rozpore s vykonaným dokazovaním, bez posúdenia vzájomných súvislosti medzi vykonanými dôkazmi. Poukázal na predložený výpis z T. O. W. zo dňa 8.3.2013 majiteľa účtu FINIMO a. s., z ktorého mal za zrejmé, že H.. Q. Z. dňa 8.3.2013 vykonal vklad peňažných prostriedkov vo výške 550.000 eur na účet FINIMO a.s.. Z výpovede svedka Q.. P. Z., predsedu predstavenstva žalobcu, FINIMO a.s. slúžila v rámci ich podnikateľskej činnosti ako „banka“, a teda že peniaze, ktoré boli voľné v iných spoločnostiach alebo fyzických osôb sa zhromažďovali v tejto spoločnosti a podľa potreby táto spoločnosť financovala jednotlivé projekty alebo aj súkromné transakcie jej členov. V spoločnosti mali jednotlivé subjekty aj vlastné zdroje alebo rodinné zdroje. Čo sa týka právneho vzťahu k peňažným prostriedkom na tomto účte, tieto boli naďalej majetkom jednotlivých vkladateľov, ktoré používali na podnikanie a ako také ich spoločnosť vždy vrátila, prípadne ich evidovala na účet konkrétneho subjektu. Vzhľadom na uvedené bolo jednoznačne preukázané, že pôvodný veriteľ H.. Q. Z. disponoval dostatočnou čiastkou na poskytnutie pôžičky žalovanému a že tieto peňažné prostriedky boli vložené a nachádzali sa na účte žalobcu vedenom v banke T. O. W. U..W... Následne žalovaný dňa 1.7.2013 dojednal a uzavrel s veriteľom H.. Q. Z.S. Zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi pôžičku vo výške 150.000 eur v lehote do 15.7.2013 a záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutú pôžičku v lehote do 31.12.2014. Od začiatku bol žalovaný informovaný o skutočnosti, že veriteľ H.. Q. Z. má svoje vlastné peňažné prostriedky uložené na účte FINIMO a.s. a tejto skutočnosti si bol žalovaný v plnej miere vedomý. Dňa 2.7.2013 veriteľ H.. Q. Z. zaslal FINIMO a.s. žiadosť o vyplatenie peňažných prostriedkov, ktorým požiadal FINIMO a.s., aby z jeho vlastných prostriedkov nachádzajúcich sa na účte FINIMO a.s. vyplatila čiastku 15.000 eur a 135.000 eur na bankové účty patriace žalovanému. Výpisom z účtu FINIMO a.s. bolo preukázané, že boli žalovanému dňa 11.7.2013 bezhotovostným prevodom uhradené sumy vo výške 15.000 eur a 135.000 eur, t. j. spolu suma vo výške 150.000 eur tvoriaca predmet pôžičky. Bol názoru, že jednotlivé vykonané dôkazy tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť záver, že došlo k uzatvoreniu Zmluvy o pôžičke a reálnemu odovzdaniu peňažných prostriedkov titulom Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 medzi žalovaným a pôvodným veriteľom H.. Q. Z..
12. Upriamil pozornosť na právny názor odvolacieho súdu uvedený v odseku 28 zrušujúceho uznesenia zo dňa 29.10.2021, podľa ktorého „pokiaľ ide o finančné prostriedky na bankovom účte, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že peňažné prostriedky uložené na bankovom účte vedenom bankou na základe zmluvy o bežnom účte nie sú vlastníctvom majiteľa účtu ani inej osoby, ktorej peňažné prostriedky prípadne boli vložené či poukázané na účet; tieto peňažné prostriedky patria banke a majiteľ účtu má výlučne pohľadávku z účtu peňažného ústavu.“ Bol názoru, že právne posúdenie veci Krajským súdom v Bratislave v uznesení č. k. 16Co/171/2019-366 zo dňa 29.10.2021, nemá nielen znaky riadneho právneho posúdenia veci, ale vykazuje znaky svojvôle a porušenia princípu právnej istoty podľa Čl. 2 C. s. p., najmä pokiaľ ide o názor, že peňažné prostriedky uložené na bankovom účte nie sú vlastníctvom majiteľa účtu ani inej osoby, ale tieto peňažné patria banke a majiteľ účtu má výlučne pohľadávku z účtu peňažného ústavu. Aplikácia tohto prekvapivého a v praxi neaplikovateľného právneho názoru by znamenala, že akékoľvek bezhotovostné pôžičky alebo iné záväzky, pri ktorých dochádza k bezhotovostným prevodom na účet, by boli neplatné, nakoľko majiteľ účtu nie je vlastníkom peňažných prostriedkov na účte, a teda by nemohol byť vecne legitimovaným subjektom v danom právnom vzťahu. Dôsledná aplikácia právneho názoru Krajského súdu v Bratislave by znamenala, že pokiaľ sú v právnej praxi akceptovateľné ako platné pôžičky, pri ktorých došlo k ich poskytnutiu bezhotovostným prevodom z účtu veriteľa - majiteľa bankového účtu, ktorý údajne nie je aj majiteľom peňažných prostriedkov, potom v posudzovanom prípade pôžičky medzi H.. Q. Z. a žalovaným došlo k tej istej skutočnosti keď veriteľ H.. Q. Z. poskytol žalovanému pôžičku z peňažných prostriedkov nachádzajúcich sa na účte FINIMO a.s., ktorá ich na základe príkazu, resp. pokynu veriteľa H.. Q. Z. zaslala žalovanému titulom zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013. Z uvedeného dôvodu mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval právny názor Krajského súdu v Bratislave, ktorý svojou interpretáciou podporuje názor žalobcu o odovzdaní pôžičky z účtu FINIMO a.s.. V tejto súvislosti uviedol, že je prípustné, aby na základe Zmluvy o pôžičke došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky nie na účet dlžníka, ale na účet tretej osoby označenej dlžníkom (napr. z dôvodu, že dlžník nemôže so svojím účtom disponovať). V prípade, ak nedôjde k vráteniu peňazí dlžníkom načas, veriteľ sa musí domáhať žalobou o vrátenie peňazí nie voči tretej osobe - majiteľovi účtu ale voči dlžníkovi, s ktorým má podpísanú Zmluvu o pôžičke (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 12.10.2016, sp. zn. 28Cdo/4279/2016). Rovnako aj dlžník sa môže zbaviť svojho záväzku voči veriteľovi na vrátenie peňažného dlhu tak, že na základe pokynu veriteľa poukáže dlžnú peňažnú čiastku na účet tretej osoby (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24.11.2004, sp. zn. 33Odo/679/2003). Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že bankový účet, na ktorý sa má plniť, alebo odkiaľ sa má plniť, je iba platobným miestom a platba vykonaná na základe určitého právneho titulu uzavretého medzi dvoma subjektmi vykonaná z účtu/alebo na účet tretej osoby nezakladá veriteľskodlžnícky vzťah medzi majiteľom účtu a osobou dlžníka, resp. veriteľa z uvedeného právneho úkonu, a preto nič nevylučuje možnosť veriteľa zo Zmluvy o pôžičke splniť svoj záväzok zo Zmluvy o pôžičke odovzdať predmet pôžičky dlžníkovi prostredníctvom bankového účtu tretej osoby, na základe jeho príkazu. Mal za to, že na základe doplneného dokazovania jednoznačne preukázal všetky svoje tvrdenia, uniesol dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach, najmä odovzdanie peňažných prostriedkov žalovanému zo strany H.. Q. Z. a uniesol dôkazné bremeno aj v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave. Vzhľadom na vyššie uvedené namietal nesprávnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal reálne odovzdanie pôžičky, nakoľko tento záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. 13. K otázke právneho posúdenia nároku bezdôvodného obohatenia uviedol, že právne hodnotenie skutkového stavu je úlohou konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla „iura novit curia“, t. j. že súd pozná právo, a teda pokiaľ zistil, že predmetný právny nárok je potrebné posudzovať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, mohol tak urobiť aj bez ohľadu na skutočnosť, ako žalobca po právnej stránke odôvodnil svoj nárok. Pri subjektívnej premlčacej dobe je v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovené, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Mal za to, že k začiatku plynutia subjektívnej lehoty mohlo dôjsť až v momente, keď sa žalovaný dozvedel o zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.10.2021, ktoré bolo jeho právnemu zástupcovi doručené dňa 25.1.2022, nakoľko až do tohto momentu sa žalobca dôvodne domnieval, že jeho nárok vznikol titulom Zmluvy o pôžičke a Zmluvy o postúpení pohľadávky, čo v plnej miere odôvodňoval aj pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 4.6.2018, ktorý žalobcovi v celom rozsahu priznal plnenie titulom zmluvy o pôžičke. Žalobca žalobu proti žalovanému podal dňa 1.12.2015, t. j. v rámci plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade posudzovaný právny
vzťah je možné posudzovať ako právny titul bezdôvodného obohatenia, námietka premlčania vznesená zo strany žalovaného bola nedôvodná, nakoľko žalobca podal žalobu v rámci objektívnej trojročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že subjektívna premlčacia doba sa neaplikuje, nakoľko začala plynúť až po uplynutí objektívnej premlčacej doby. V takomto prípade by bola podaná žaloba žalobcu proti žalovanému dôvodná aj pri posúdení bezdôvodného obohatenia. Namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobcu voči žalovanému ako absolútne nesprávne, nespravodlivé a založené na nesprávnom právnom posúdení, aj pokiaľ ide o posúdenie bezdôvodného obohatenia a premlčania. 14. Uviedol, že žalovaný na základe vlastnej požiadavky a dopytu na H.. Q. Z. požiadal o pôžičku vo výške 150.000 eur, dojednal s ním a podpísal Zmluvu o pôžičke na základe ktorej dňa 11.7.2013 prevzal od H.. Q. Z., formou bezhotovostného prevodu realizovaného prostredníctvom FINIMO, a.s., pôžičku vo výške 150.000 eur. Súčasne žalovaný s veriteľom H.. Q. Z. uzatvorili Zmluvu o zriadení záložného práva zo dňa 23.9.2014 a Návrh na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností zo dňa 29.9.2014, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva na byt č. XX, vo vchode č. X, na X V.., na S. T. B. O., na zabezpečenie pohľadávky veriteľa vo výške 150.000 eur zo Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 1.7.2013. V prípade, ak by žalovaný neprevzal pôžičku od H.. Q. Z. , nikdy by neuzatváral Zmluvu o zriadení záložného práva zo dňa 23.9.2014 s H.. Q. Z., a nepodpisoval by návrh na vklad záložného práva zo dňa 29.9.2014. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ žalovaný v čase poskytnutia pôžičky podľa jeho vlastných tvrdení trval na formálnom postupe pri poskytnutí pôžičky a mal za to, že peňažné prostriedky od FINIMO a.s. nepredstavovali plnenie Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013, mal ich vrátiť FINIMO a.s. ako neoprávnenú platbu a mal požiadať o pôžičku veriteľa H.. Q. Z.. Uviedol, že žalovaný v konaní sám na otázku súdu prvej inštancie uviedol, že peniaze nevrátil z toho dôvodu, že nikdy toľko prostriedkov nemal a nikdy sa mu nepodarilo vymôcť svoje pohľadávky, čím jasne deklaroval svoj postoj k pôžičke a skutočný dôvod nevrátenia pôžičky veriteľovi a teda nie osoba veriteľa, ani neplatnosť Zmluvy o pôžičke, ale platobná neschopnosť žalovaného je skutočným dôvodom nevrátenia pôžičky zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013. Žalovaný, hoci preukázateľné žalovanú sumu 150.000 eur obdržal, túto nemienil vrátiť žiadnemu subjektu a zo žiadneho právneho titulu. Bol názoru, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s požiadavkou spravodlivosti súdnych rozhodnutí a so zásadami spravodlivého súdneho procesu. K zabezpečovaciemu opatreniu uviedol, že aj napriek § 335 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 344 C. s. p. naďalej trvajú dôvody nariadeného zabezpečovacieho opatrenia, ktoré je potrebné ponechať v platnosti. 15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že doplneným dokazovaním a to výsluchom predsedu predstavenstva žalobcu, žiadosťou o vyplatenie peňažných prostriedkov zo dňa 2.7.2013 a výpisom z účtu žalobcu zo dňa 8.03.2013, ktorý má preukazovať vklad H.. Q. Z. vo výške 550.000 eur, nebolo preukázané skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom H.. Q. Z.S. žalovanému ako dlžníkovi a samotná predmetná Zmluva o pôžičke nezaložila povinnosť žalovaného vrátiť veriteľovi H.. Q. Z. sumu 150.000 eur, a teda H.. Q. Z.Á. pohľadávka voči žalovanému nevznikla. Skutočnosť poskytnutia pôžičky preukazuje veriteľ, t. j. veriteľ musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou sumou peňazí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/403/2014). Z predloženého výpisu z banky nevidno právny titul prevodu peňazí vo výške 550.000 eur, a preto sa nepreukázalo, že z akého dôvodu H.. Q. Z. previedol na účet žalobcu tak vysokú sumu peňazí, nakoľko mohlo ísť o pôžičku, o vrátenie nejakej pôžičky, o dar žalobcovi alebo o vklad spoločníka - podnikateľa do podnikania žalobcu podľa Obchodného zákonníka. Bol názoru, že v konaní sa nepreukázalo, že by tieto peniaze na jeho účte mali byť vo vlastníctve H.. Q. Z. a taktiež, že tieto peniaze mali tvoriť predmet spornej pôžičky. Tvrdenia žalobcu o tom, že pôsobil ako banka a tam mal svoje peniaze H.. Q. Z. uložené vôbec neobstoja, z ničoho (ani z výpisu z účtu) to nevyplýva a okrem iného poskytovanie bankových služieb v predmete podnikania ani žalobca nikdy nemal a tak nemohol akože len uschovávať peniaze tretích osôb. Žalobca musel aj túto sumu peňazí vo svojom účtovníctve nejako viesť, a to ako pôžičku alebo vklad spoločníka, ale nebolo možné tieto peniaze viesť ako peniaze vo vlastníctve H.. Q. Z., ktoré zároveň boli na účte žalobcu, to je aj právny ako aj účtovný nezmysel. 16. Stotožnil sa s názorom Krajského súdu v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia, že „peňažné prostriedky uložené na bankovom účte vedenom bankou na základe zmluvy o bežnom účte nie sú vlastníctvom majiteľa účtu ani inej osoby, ktorej peňažné prostriedky prípadne boli vložené či poukázané na účet, tieto peňažné prostriedky patria banke a majiteľ účtu má výlučne pohľadávku z účtu peňažného
ústavu.“ Z uvedeného vyplýva, že peniaze, ktoré previedol H.. Q. Z. na účet žalobcu (aj keď nepoznáme právny dôvod tohto prevodu) nemohli byť po ich prevode vlastníctvom H.. Q. Z. a tak prevodom peňazí z účtu žalobcu na účet žalovaného nemohlo dôjsť k odovzdaniu predmetu pôžičky veriteľom H.. Q. Z. dlžníkovi - žalovanému. V prípade, ak by aj peniaze na bankovom účte boli vo vlastníctve majiteľa účtu alebo by patrili banke, tak na výsledku v tomto konaní to nič nezmení, nakoľko ak by tieto peniaze aj mali byť žalobcove, tak nemožno konštatovať, že patrili H.. Q. Z., a preto nemohli byť ním poskytnuté žalovanému. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade došlo k postúpeniu neexistujúcej pohľadávky, a preto je predmetná Zmluva o postúpení pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, nakoľko titulom Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 nevznikla H.. Q. Z. pohľadávka voči žalovanému, ktorá by následne mohla byť platne postúpená na žalobcu. Zároveň sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie a námietku premlčania, ktorý sa nakoniec vznesenou námietkou premlčania ani nezaoberal, nakoľko uplatnený nárok v žalobe bol požadovaný žalobcom titulom údajne poskytnutej pôžičky na základe Zmluvy o pôžičke, pričom však žalobca nakoniec nepreukázal skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom žalovanému. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s požiadavkou spravodlivosti a so zásadami spravodlivého súdneho procesu. 17. Žalobca v odvolacej replike zotrval na argumentoch uvedených v odvolaní. 18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.9.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.). 19. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.). 20. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby titulom postúpenej pohľadávky proti žalovanému zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku na zaplatenie postúpenej pohľadávky, keď vychádzal zo záveru o absolútnej neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015, v dôsledku ktorej žalobca nenadobudol pohľadávku postupcu H.. Q. Z. proti žalovanému zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 z dôvodu, že pohľadávka postupcu nikdy nevznikla, nakoľko nebolo preukázané, že zo strany veriteľa došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku spoľahlivým spôsobom objasnil splnenie všetkých základných predpokladov pre aplikáciu § 657, § 526 Občianskeho zákonníka. 21. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo nepovažoval žalobu za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011). 22. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie bol povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom uznesení zo dňa 29.10.2021, č. k. 16Co/171/2019-366. Základom tohto zrušujúceho uznesenia bolo konštatovanie, že ak žalovaný v spore od počiatku namietal, že postupca H.. Q. Z.Č. mu žiadnu pôžičku v sume 150.000 eur dňa 11.7.2015 neposkytol, a preto je aj Zmluva o postúpení pohľadávky neplatným právnym úkonom, nakoľko predmetom postúpenia bola neexistujúca pohľadávka; je v posudzovanej veci zásadným posúdenie platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015. V spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. o jej splnenie, kedy postúpená pohľadávka nie je ešte uhradená, je teda súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo) ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak vyjdú v konaní najavo. Absolútna neplatnosť právneho úkonu znamená, že priamo zo zákona (ex lege) a od počiatku (ex tunc) sa na dotknutý právny úkon hladí, ako keby nebol urobený. K zmene veriteľa môže dôjsť len na základe platnej zmluvy postúpení pohľadávky, keď nový veriteľ (postupník) nadobúda nielen postupovanú pohľadávku, ale spolu s ňou tiež aktívnu vecnú legitimáciu na jej súdne uplatnenie a vymáhanie. Podmienkou platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky je, aby išlo o (i) existujúcu pohľadávku, (ii) určitú pohľadávku, (iii) obligačnú pohľadávku, (iv) identifikovanú pohľadávku, a (v) pohľadávku, ktorá nie je vylúčená z postúpenia. Základným predpokladom postúpenia pohľadávky z doterajšieho veriteľa na nového veriteľa je existencia pohľadávky, teda práva na plnenie; predmetom zmluvy o postúpení môže byť len existujúca pohľadávka, t. j. právo na plnenie od konkrétneho dlžníka, nie celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou a nie konsenzuálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. 23. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. odvolací súd pripomína, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (Čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom môže súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy informujú, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti informácie podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného prostriedku a spôsob, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. 24. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto
skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov. 25. Civilný sporový poriadok ukladá stranám sporu, ktoré žiadajú o procesnú ochranu svojich nárokov a stoja proti sebe v postavení vzájomných „odporcov“, povinnosť tvrdiť, že určitý právny vzťah, o ktorého ochranu žiadajú, skutočne existuje (Čl. 6 ods. 1 Základných princípov C. s. p., § 132 ods. 1, § 150, § 167 ods. 2 C. s. p.). Ukladá stranám tiež tzv. dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť uplatnených tvrdení (§ 132 ods. 1, ods. 3, § 149 ods. 1 C. s. p.). Dôkazné bremeno je povinnosť strany, pokiaľ chce byť úspešná v spore, preukázať existenciu takých svojich skutkových tvrdení, ktoré môžu pre ňu privodiť priaznivý výsledok; dôkazné bremeno sa teda netýka vždy výsledku celého konania, ale sa môže týkať aj čiastkového skutkového tvrdenia významného pre rozhodnutie súdu. Pre určenie toho, kto je nositeľom dôkazného bremena, je kľúčová hmotnoprávna úprava vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo; na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal. 26. Súd prvej inštancie v uvedenom kontexte a v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu správne zamietol uplatňovaný nárok titulom postúpenej pohľadávky, keď po skutkovej stránke ani doplnené dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie po zrušení v poradí prvého rozsudku, ktoré spočívalo vo vypočutí svedka Q.. P. Z., či oboznámení žiadosti o vyplatenie peňažných prostriedkov zo dňa 2.7.2013 a výpisu z účtu vedeného v T. O. W. U.. W.. Č.. XXXXXXXXXX, vyhodnotené jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi, nepreukázalo, že H.. Q. Z. odovzdal žalovanému predmet pôžičky (peniaze), v dôsledku čoho pohľadávka postupcu H.. Q. Z. zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 neexistovala a Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015 je preto neplatným právnym úkonom. 27. Žalobca namietal v odvolaní, že odovzdanie predmetu pôžičky preukazujú skutočnosti, že (i) H.. Q. Z. vložil dňa 8.3.2013 na účet žalobcu sumu 550.000 eur (teda disponoval dostatočnou čiastkou na poskytnutie pôžičky žalovanému), (ii) žalovaný bol o tejto skutočnosti plne informovaný, (iii) dňa 11.7.2013 žalobca z účtu, na ktorý H.. Q. Z. vložil sumu 550.00 eur vyplatil žalovanému sumu 15.000 eur a 135.000 eur a to na žiadosť H.. Q. Z. zo dňa 2.7.2013, pričom možnosť poskytnutia pôžičky bezhotovostným prevodom na základe príkazu veriteľa na účet dlžníka, či tretej osoby, je prípustný a súdnymi rozhodnutiami akceptovaný spôsob odovzdania predmetu pôžičky. Ak odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že peňažné prostriedky uložené na bankovom účte vedenom bankou na základe zmluvy o bežnom účte nie sú vlastníctvom majiteľa účtu ani inej osoby, ktorej peňažné prostriedky prípadne boli vložené či poukázané na účet, pričom tieto peňažné prostriedky patria banke a majiteľ účtu má výlučne pohľadávku z účtu peňažného ústavu; nepoprel možnosť bezhotovostného spôsobu odovzdania predmetu pôžičky, ale iba reagoval na tvrdenia žalobcu, že ak mal H.. Q. Z. na bankovom účte žalobcu vložené „vlastné“ peniaze, ktoré mu neboli vyplatené, tak vyplatením sumy 150.000 eur z bankového účtu žalobcu bolo preukázané, že zo strany H.. Q. Z. došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky žalovanému, pričom bankový účet žalobcu bol iba miestom, kde mal uložené „vlastné“ peňažné prostriedky a odkiaľ bezhotovostne odišli na účet žalovaného na základe jeho príkazu. 28. V nadväznosti na uvedené hodno po právnej stránke uviesť, že pri peňažnej pôžičke môže dôjsť k odovzdaniu požičanej sumy aj bezhotovostným prevodom na účet dlžníka, pričom sa nedá vylúčiť, aby sa zmluvné strany dohodli, že peniaze, ktoré už boli dlžníkovi odovzdané z iného dôvodu, a ktoré je povinný veriteľovi vrátiť, budú aj naďalej
(od uzatvorenia zmluvy o pôžičke) tvoriť predmet pôžičky. Pokiaľ ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít v zhode s odbornou literatúrou nevyžaduje fyzické odovzdanie peňazí ako predmetu pôžičky, bolo by zbytočným a nedôvodným obmedzením autonómie vôle zmluvných strán nepripustiť určenie bankového účtu napr. aj tretej osoby, ako miesta, kam má byť prevedený predmet pôžičky, ak sa na tom strany zmluvy o tom dohodnú [Švestka, Spáčil, Škárová, Občanský zákonník, komentář, II. díl, Praha, C.H.Beck 2008, str. 1690; Fekete, I.: Občiansky zákonník. 4. zväzok (záväzkové právo - zmluvy). Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015]. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je odvolací súd viazaný (§ 383 C. s. p.) vyplynulo, že hoci sa podľa Čl. I. Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 sa H.. Q. Z. ako veriteľ zaviazal požičať dlžníkovi (žalovanému) finančné prostriedky vo výške 150.000 eur a to prevodom na zriadený bankový účet dlžníka v lehote do 15.7.2013 (Čl. II.), boli peňažné prostriedky v sume 150.000 eur na bankový účet žalovaného poukázané z bankového účtu žalobcu dňa 11.7.2013; teda bez predchádzajúcej dohody zmluvných strán bola suma v totožnej výške ako predmet pôžičky poukázaná na bankový účet žalovaného od odlišného subjektu ako veriteľa bez toho, aby došlo k písomnej zmene Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013. Pretože v spore nebolo preukázané, že v okamihu postúpenia pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke dňa 16.11.2015, došlo k dohode H.. Q. Z., žalovaného ako aj žalobcu (majiteľa účtu, z ktorého bola suma 150.000 eur prevedená žalovanému) o tom, že peniaze v sume 150.000 eur prevedené z bankového účtu žalobcu na účet žalovaného dňa 11.7.2013 majú tvoriť predmet pôžičky zo dňa 1.7.2013, nebolo preukázané, že pohľadávka H.. Q. Z. proti žalovanému zo Zmluvy o pôžičke existovala, a preto nebola preukázaná podmienka platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015, v dôsledku čoho je právny titul, na základe ktorého si žalobca uplatnil nárok v posudzovanom spore, neplatný; príkaz H.. Q. Z.Č. adresovaný dňa 2.7.2013 žalobcovi, aby vyplatil sumu 15.000 eur na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX a sumu 135.000 eur na účet č. XX-XXXXXXXXXX/XXXX, nevyvoláva právne účinky voči žalovanému. 29. Správne postupoval súd prvej inštancie tiež, keď sa nezaoberal námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný pre prípad, že by posúdil uplatnený nárok ako bezdôvodné obohatenie žalovaného. Hodno zopakovať, že sporové konanie sa začína na základe žaloby, ktorá je procesným úkonom a obracia sa ňou žalobca na súd, aby o jeho veci autoritatívne rozhodol. Žaloba má okrem všeobecných náležitostí (§ 127 ods. 1 C. s. p., resp. § 42 ods. 3 O. s. p.) obsahovať aj osobitné náležitosti (§ 132 a nasl. C. s. p., resp. § 79 ods. 1 O. s. p.). Základnou zložkou žaloby je tzv. žalobný nárok, ktorým žalobca stanovuje predmet konania a tým aj rozsah súdnej ochrany; žalobný nárok je vymedzený žalobným petitom a skutkovým odôvodnením žaloby. Posúdenie skutkových okolností podľa určitej právnej normy je povinnosťou súdu (iura novit curia), ktorý skúma, či platné právo umožňuje, aby na základe žalobcom tvrdeného skutkového stavu, mohlo byť nároku ním uplatňovanému vyhovené; žalobca tak nie je povinný uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke. Podanou žalobou žalobca teda vymedzuje aj rozhodujúce skutočnosti a relevantný skutkový dej, ktoré predstavujú údaje nutné k tomu, aby bolo zrejmé, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť, a preto sa ukladá žalobcovi uviesť v žalobe také skutočnosti, ktorými opíše skutok (skutkový dej), na ktorého základe uplatňuje v žalobnom petite svoj nárok, a to v takom rozsahu a kvalite, ktorá umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu a nezameniteľnosť s iným skutkom. Popisom rozhodujúcich skutočností sa vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke. 30. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Ide teda o činnosť súdu nadväzujúcu na splnenie povinnosti žalobcu v zmysle § 132 C. s. p. v žalobe (o. i.) úplne opísať rozhodujúce skutočnosti; v žalobe musí byť uvedené, o čom a na akom základe má súd konať a iba preukázaním týchto tvrdených skutočností potom môže súd vyhodnotiť, či požiadavka žalobcu vyjadrená v žalobnom petite, je (právne) opodstatnená. V žalobe musia byť rozhodujúce skutočnosti opísané tak, aby z nich bol zrejmý skutkový dej (skutok), na ktorého základe sa uplatňuje právo, a to v rozsahu, ktorý umožňuje jeho nezameniteľnú individualizáciu, t. j. vylučuje možnosť zámeny s iným skutkovým dejom. 31. Pre analýzu právneho vzťahu strán a posúdenie jeho povahy z hľadiska obsahu žaloby na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý žalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu, je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú povahu majú práva a povinnosti strán tvoriace obsah právneho vzťahu. Inak povedané predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Rozhodujúce skutočnosti v žalobe tak vymedzujú predmet konania po skutkovej stránke, zatiaľ čo právne posúdenie
je vecou konajúceho súdu v zmysle zásady súd pozná právo (v zmysle rímskej právnej zásady „Da mihi factum, dabo tibi ius“ - Daj mi skutok, ja ti dám právo). 32. V posudzovanej veci sa žalobca zmenenou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumu 150.000 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 1.1.2015 do zaplatenia, sumy 13.265,75 eura a zaplatenia paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, na tom skutkovom základe, že ako postupník Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015, uzavretej s H.. Q. Z. ako postupcom, nadobudol pohľadávku voči žalovanému na zaplatenie pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013, ktorou veriteľ bezhotovostným prevodom na bankový účet dňa 11.7.2013 poskytol žalovanému ako dlžníkovi peňažnú pôžičku vo výške 150.000 eur. Je preto nesporné, že rozhodujúcou skutočnosťou, na podklade ktorej žalobca podal proti žalovanému žalobu na plnenie je Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015 a nie skutočnosť, že žalobca dňa 11.7.2013 previedol na účet žalovaného sumu 150.000 eur; a preto posúdenie nároku titulom vydania bezdôvodného obohatenia by bolo zo strany súdu prekročením žalobného návrhu v intenciách jeho skutkového vymedzenia, ktorý nemožno spájať s aplikáciu zásady iura novit curia. 33. A keďže žalobca v podanom odvolaní neuviedol iné relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalobcu boli preto vyhodnotené v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. V nadväznosti na zamietnutie žaloby správne súd prvej inštancie podľa § 335 ods. 1 v spojení s § 344 C. s. p. zrušil zabezpečovacie opatrenie nariadené uznesením č. k. 4C/412/2015-161 zo dňa 9.3.2017, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 15Co/186/2017-197 zo dňa 20.9.2017. 34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech. 35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).