Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 10Co/58/2024 1419204313 30. 09. 2024 JUDr. Michaela Frimmelová ECLI:SK:KSBA:2024:1419204313.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, proti žalovanému: S. J., R.. XX.XX.XXXX, D. H. K. XX/A, D., o vypratanie bytu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 8. apríla 2024, č.k. 4C/66/2019-238, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vypratať a protokolárne žalobcovi odovzdať 1-izbový D. Č.. X/A/II. R. N., R. I. na B. H. K. Č.. XX/A C. D. C. D. A. I.. Č.. XXXX N. na N. N.. Č.. XXXX/XXX V. C. XXX K.X, A. N. U. N. O. R. O. N.. Č.. XXXX/XXX V. C. XXXX K.X, A. N. U. N. O. R., N. W. „. E.P. na J. K., R. I. C. J.. Ú.. J. C., V. D. - J. C., V. D. X., U. Okresným Ú. D., J. V. na Q. Č.. XX (ďalej len „byt“). Rozhodol tiež, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr podrobne zopakoval argumentáciu sporových strán a konštatoval, že Okresný súd Bratislava IV pôvodne rozhodol rozsudkom č.k. 4C/66/2019-171 zo dňa 27.04.2023, ktorým žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Tu uviedol argumenty súdu z odôvodnenia tohto prvého rozsudku, ktorý Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu uznesením č.k. 10Co/44/2023-218 zo dňa 28.09.2023 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie ďalej podrobne odcitoval závery a záväzné právne názory odvolacieho súdu, vyslovené v zrušujúcom uznesení. Po vrátení veci nariadil pojednávanie, na ktorom strany sporu opätovne vypočul, a doplnil dokazovanie v rozsahu určenom odvolacím súdom. Ustálil, že žalobca je výlučným vlastníkom bytového domu I.. Č.. XXXX, C. XXA, XXB O. XXC na B. H. K., Z nájomnej zmluvy Č.. XX-XX-XXXX-XX-XX uzatvorenej medzi sporovými stranami dňa 05.05.2017 zistil, že žalobca ako prenajímateľ prenechal žalovanému ako nájomcovi do užívania byt prvej kategórie č. 2/A/II. nadzemné podlažie, pozostávajúci z 1 izby, kuchyne a základného príslušenstva, nachádzajúci sa na ulici H. K. C. C. Č.. XX/A. V zmysle článku III. bod 1. nájomnej zmluvy nájom bytu vznikol 01.05.2017 a bol dojednaný na dobu určitú - počas trvania pracovného pomeru na Mestskej polícii hlavného mesta SR Bratislavy, maximálne do 30.04.2019. Z evidenčného listu ku dňu 01.05.2017 (príloha č. 1 k nájomnej zmluve) zistil, že žalovaný užíval byt o celkovej výmere 37,73 m2 za ročnú cenu nájmu 706,30 eur, mesačná cena nájmu bola 58,85 eur a mesačná zálohová úhrada za byt, ktorú bol žalovaný za nájom bytu povinný platiť žalobcovi, bola celkom v sume 112,22 eur. Z oznámenia žalobcu zo dňa 29.03.2018
zistil, že žalobca so žalovaným skončil okamžite pracovný pomer podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Zo záznamu na č.l. 42 vyplýva, že dňa 29.03.2018 bolo žalovanému v prítomnosti troch svedkov predložené okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré si žalovaný prečítal, s jeho obsahom sa oboznámil a oznámil, že ho odmieta prevziať. Žalobca výzvou zo dňa 24.04.2018 žalovaného požiadal, aby z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného odovzdal protokolárne žalobcovi byt; žalovaný túto výzvu prevzal dňa 16.05.2018. Z výzvy na odovzdanie bytu zo dňa 06.05.2019 zistil, že žalobca žalovaného informoval, že nájom bytu bol dohodnutý na dobu určitú do 30.04.2019, že od 01.05.2019 užíva predmetný byt bez právneho dôvodu a vyzval ho na vypratanie a odovzdanie bytu. Žalovaný výzvu prevzal dňa 23.05.2019. Z rozhodnutia č. BA5/PPČ/ SOC/2014/106262 zo dňa 03.04.2014, právoplatného dňa 08.04.2014, súd prvej inštancie zistil, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava vyhovel žiadosti žalovaného o vyhotovenie preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na základe lekárskeho posudku zo dňa 24.03.2014, v ktorom bola stanovená miera funkčnej poruchy žalovaného 50 %, žalovaný je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, nie je odkázaný na sprievodcu a termín opätovného posúdenia zdravotného stavu sa nestanovuje. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 28.04.2022 vyplýva, že žalovaný poberá invalidný dôchodok. 3. Z jednotlivých ustanovení vyššie uvedenej nájomnej zmluvy Č.. XX-XX-XXXX-XX-XX uzatvorenej medzi sporovými stranami dňa 05.05.2017 ustálil, že nájom bytu vzniká 01.05.2017 a dojednáva sa na dobu určitú - počas trvania pracovného pomeru na mestskej polícii hlavného mesta SR Bratislavy, maximálne do 30.04.2019 (čl. III bod 1). Podľa čl. III bod 2 má nájomca prednostné právo na opakované uzavretie zmluvy o nájme bytu na 2 roky. Prenajímateľ sa zaväzuje k opakovanému uzavretiu nájomnej zmluvy s nájomcom na ďalšie obdobie, za súčasného splnenia nasledujúcich podmienok: a) nájomca okrem nájmu bytu, ktorý je predmetom zmluvy, naďalej spĺňa všetky podmienky na pridelenie nájmu bytu podľa príslušných právnych predpisov, b) mesačný príjem nájomcu a osôb s ním bývajúcich, ktorých príjmy sa posudzujú spoločne podľa osobitného predpisu, nebude prevyšovať štyriapolnásobok životného minima, vypočítaného pre nájomcu a osoby, ktorých príjmy sa posudzujú spoločne, pritom mesačný príjem sa vypočíta z príjmu za predchádzajúci kalendárny rok ako podiel tohto príjmu a príslušného počtu mesiacov, počas ktorých sa príjem poberá, c) počas doby nájmu nedošlo k porušeniu povinností nájomcu vyplývajúcich z tejto nájomnej zmluvy a príslušných právnych predpisov, a d) nájomca je a bude zamestnancom Mestskej polície hlavného mesta SR Bratislavy, podľa ods. 1 tohto článku. Podľa čl. V bod 4 veta druhá, v prípade, že do uplynutia doby nájmu uvedenej v čl. III ods. 1 tejto zmluvy nedôjde k jej predĺženiu a nájomca byt naďalej užíva, nájomca je povinný mesačne uhrádzať prenajímateľovi úhradu za užívanie bytu bez právneho dôvodu vo výške zodpovedajúcej aktuálnemu nájomnému a úhrade za služby spojené s užívaním bytu, najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, a to až do jeho protokolárneho odovzdania prenajímateľovi. 4. Vec posúdil právne podľa ust. § 3 ods. 1, § 40 ods. 2, § 123, § 126 ods. 1, § 685 ods. 1, § 686 ods. 1 a 2, § 676 ods. 2, § 710 ods. 2, § 712a ods. 9 Obč. zák., § 77 Zákonníka práce, § 217 ods. 1, § 232 ods. 3 C.s.p. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Konštatoval, že žalobca sa ako vlastník bytu žalobou voči žalovanému domáhal vypratania bytu v zmysle § 126 ods. 1 Obč. zák.. Vyhodnotil, že nájomná zmluva uzavretá medzi sporovými stranami obsahuje všetky náležitosti uvedené v § 686 ods. 1 Obč. zák. vrátane výslovne dohodnutej doby trvania nájmu do 30.04.2019, a v tom čase bola nájomná zmluva právnym titulom, na základe ktorého žalovaný užíval byt vo vlastníctve žalobcu. S ohľadom na dojednanie čl. III bod 2 nájomnej zmluvy uviedol, že už v čase podania žaloby žalobcom nedisponoval žalovaný žiadnym právnym titulom, od ktorého by mohol odvodzovať akékoľvek svoje oprávnenia k bytu, vrátane užívacieho. Argument žalovaného, že tým, že pred uplynutím doby nájmu požiadal žalobcu o predĺženie doby nájmu bytu a žalobca na túto jeho žiadosť nereagoval, malo dôjsť ku predĺženiu dohodnutej doby nájmu, vyhodnotil za bez opory v právnych predpisoch. Konštatoval, že v konaní nebolo sporovými stranami ani tvrdené a ani žalovaný nepredložil žiadny doklad preukazujúci, že by došlo k predĺženiu dohodnutej doby nájmu bytu, ani k opakovanému uzavretiu zmluvy tak, ako to predpokladá čl. III bod 2 nájomnej zmluvy a § 40 ods. 2 Obč. zák.. V súvislosti s účinkami žaloby podanej žalovaným ohľadne určenia neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru (sp. zn. B3-45Cpr/13/2018) sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, vychádzajúcou z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/147/2008 zo dňa 11.12.2008, že „Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 ZP nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne“, pričom poukázal na to, že rovnaký právny záver prijal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/116/2009 zo
dňa 31.08.2010 a vyslovil s ním súhlas aj Ústavný súd SR v uznesení č.k. IV. ÚS 156/2011-10 zo dňa 15.04.2011. Aplikujúc tento právny názor najvyšších súdnych autorít a s poukazom na to, že žalovaný potvrdil, že vec vedená pod sp. zn. B3-45Cpr/13/2018 nie je právoplatne skončená, vyhodnotil, že v čase vyhlásenia rozsudku je pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným považovaný za skončený platne ku dňu 29.03.2018, a teda nájomná zmluva skončila podľa čl. III. bod 1 prvá časť vety ku dňu 29.03.2018. Ak by súd v spore pod sp. zn. B3-45Cpr/13/2018 rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného u žalobcu je neplatné, bolo by takéto rozhodnutie bez právneho významu voči existencii užívacích oprávnení žalovaného k bytu, ktoré mu vyplývali z nájomnej zmluvy. V takom prípade by sa uplatnil čl. III bod 1 (druhá časť vety) a nájom bytu by skončil najneskôr dňa 30.04.2019. Keďže pre rozsudok je podľa § 217 ods. 1 C.s.p. rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, dospel k záveru, že nájom bytu v čase vyhlásenia rozsudku skončil bez ohľadu na výsledok sporu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ žalovaný byt naďalej užíva, nemá to za následok obnovenie nájomnej zmluvy podľa § 676 ods. 2 Obč. zák., pretože jeho aplikácia je na prípady nájmu bytu vylúčená ust. § 710 ods. 2 Obč. zák.. Uzavrel, že užívanie bytu žalovaným takmer 6 rokov odo dňa zániku nájmu predstavuje faktický stav, ktorý nemá žiadnu oporu v hmotnom práve. 5. Ak žalovaný tvrdil povinnosť žalobcu poskytnúť mu zodpovedajúcu bytovú náhradu, dospel súd prvej inštancie v zmysle § 712a ods. 9 veta prvá Obč. zák. k záveru, že žalovaný nárok na žiadnu bytovú náhradu nemá, pretože nájom bytu, ktorý užíval, bol dohodnutý na dobu určitú. Zo zhodného vyjadrenia sporových strán mal za preukázané, že byt nemá charakter služobného bytu a ani bytu osobitného určenia, a preto žalovaný nemá nárok na bytovú náhradu ani v zmysle § 712a ods. 9 veta druhá Obč. zák. v spojení s § 4 zák. č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami. Pokiaľ žalovaný poukazoval na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu a potrebu ochrany, zdôraznil, že žalovaný vedel, že má nájom bytu dohodnutý na dobu určitú a musel si byť vedomý toho, že tento nájom je dohodnutý na určitý čas a ku konkrétnemu dátumu skončí. V súčasnosti žalovaný užíva byt neoprávnene a bez právneho titulu šesť rokov a počas celej tejto doby si mohol nájsť na bývanie iný byt. Vyhodnotil, že žalovaným tvrdené skutočnosti nemajú vplyv na zánik nájmu a ani nie sú dôvodom pre predĺženie nájmu. Vysvetlil, že niektoré osobitné okolnosti by mohli mať vplyv len na posúdenie práva ohľadne bytovej náhrady za aplikácie 3 ods. 1 Obč. zák. v rámci skúmania, či výkon práv žalobcu vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov zasahuje do práv a oprávnených záujmov žalovaného, a či je v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že aplikácia § 3 ods. 1 Obč. zák. je však až poslednou možnosťou ako v úplne mimoriadnych prípadoch odstrániť prílišnú tvrdosť zákona v situácii, kedy by sa absencia práva na bytovú náhradu javila krajne nespravodlivou. Vyjadril názor, že ani skutočnosť, že žalovaný je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, avšak nie je odkázaný na sprievodcu, nepredstavuje taký dôvod na strane žalovaného, vo vzťahu ku ktorému by žaloba o vypratanie bytu podaná žalobcom bola v rozpore s dobrými mravmi. Táto okolnosť naviac existovala už pred uzatvorením nájomnej zmluvy, keďže príslušné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.04.2014 a zmluva o nájme bytu bola uzatvorená dňa 05.05.2017. V prejednávanej veci nezistil existenciou mimoriadnych okolností a uložil žalovanému povinnosť vypratať byt bez nároku na bytovú náhradu. S ohľadom na charakter uloženej povinnosti, ktorou je vypratanie a odovzdanie bytu žalobcovi, poskytol žalovanému na jej splnenie podľa § 232 ods. 3 C.s.p. dlhšiu lehotu v trvaní 30 dní od právoplatnosti rozsudku. 6. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p.. V konaní plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 7. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal ho zmeniť a rozhodnúť, že nie je povinný byt vypratať a protokolárne ho odovzdať žalobcovi a nie je povinný mu ani uhradiť trovy konania, alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Súdu prvej inštancie vytkol, že vec posudzoval podľa ust. § 77 Zákonníka práce, a že nezohľadnil jeho tvrdenie, že problematiku okamžitého skončenia pracovného pomeru a jeho platnosť rieši § 79 Zákonníka práce. Zopakoval, že ak okamžité skončenie jeho pracovného pomeru nie je právoplatné, mal podľa čl. III. bod 2 nájomnej zmluvy prednostné právo na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy. Citoval § 676 ods. 2 Obč. zák. a uviedol, že v prípade, že podľa § 79 ZP jeho pracovný pomer ešte neskončil, a že pri zohľadnení § 676 ods. 2 Obč. zák. má právo na opakované uzavretie nájomnej zmluvy, nakoľko žalobca podal žalobu o vypratanie bytu až
06.12.2019, a teda nestihol lehotu do 30 dní po skončení nájmu. Za nesprávne posúdenie veci považoval skutočnosť, že odvolací súd argumentoval rozhodnutiami NS SR a ÚS SR, ale zas len spomína § 77 ZP a nezohľadňuje § 79 ZP (tento citoval). Odvolal sa aj proti rozhodnutiu súdu o tom, že má žalobcovi uhradiť súdne trovy, keď poukázal na rozhodnutie súdu prvej inštancie, že žalobca nemá na úhradu trov konania nárok, nakoľko mu nevznikli, pričom toto rozhodnutie urobil súd po otázke, či bude žalobca žiadať úhradu trov konania, na čo sa žalobca vyjadril, že nie. Uzavrel, že sa nestotožňuje so závermi súdu a má za to, že existujú zákonné dôvody, aby mu bol prednostne prenajatý predmetný byt a nemusel ho vypratať, nakoľko v konaní nebol zohľadnený čl. 3 bod 2 nájomnej zmluvy, ani ustanovenia § 676 ods. 2 Obč. zák. a § 79 ZP, a ani tá skutočnosť, že žalobca nestihol dobu 30 dní na podanie návrhu na vypratanie bytu. 8. Žalobca navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď poukázal na to, že žalovaný v odvolaní uvádza rovnaké skutočnosti, na ktoré poukazoval už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa v rozsudku s týmito námietkami náležite vysporiadal. Odvolanie žalovaného považoval za nedôvodné a závery súdu prvej inštancie za správne. Zotrval na všetkých svojich písomných vyjadreniach a ústnych prednesoch, pričom zdôraznil, že v konaní preukázal, že nájom k predmetnému bytu skončil, a že žalovaný ho užíva bez právneho dôvodu, a preto je povinný ho vypratať a protokolárne odovzdať. Ak žalovaný argumentoval, že nájom sa v jeho prípade obnovuje podľa § 676 ods. 2 Obč. zák., poukázal na to, že toto ustanovenie v zmysle § 710 ods. 2 Obč. zák. pre zánik nájmu bytu neplatí. Vo vzťahu k námietkam žalovaného o tom, že jeho pracovný pomer nebol doposiaľ ukončený, opätovne poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, podľa ktorej pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 ZP nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne. Mal tiež za to, že súd prvej inštancie rozhodol aj o trovách konania správne a v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p., pričom výslovne poprel tvrdenia žalovaného o tom, že si údajne nebude žiadať trovy konania, keď tu poukázal na žalobný petit i na svoje vyjadrenia, z ktorých vyplýva presný opak. 9. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný, ktorý uviedol, že vyjadrenie žalobcu vníma ako účelové s cieľom pripraviť ho o strechu nad hlavou, pričom celé konanie zo strany žalobcu bolo proti jeho ľudským právam a v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že na základe krivých obvinení prišiel o prácu a teraz má na tom istom základe prísť o strechu nad hlavou. Vyjadril názor, že žalobca koná bezohľadne, nekorektne a nedodržuje lehoty. Zotrval na svojom odvolaní. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zdôraznil, že mu ako vlastníkovi nemožno odoprieť realizáciu tých práv, ktoré tvoria obsah jeho vlastníckeho práva, ktoré si uplatnil v súlade s právom predpokladanými prostriedkami jeho ochrany, a preto takýto výkon práva nemožno považovať za rozporný s dobrými mravmi, keď naviac skutočnosti uvádzané žalovaným sú iba jeho subjektívnym vnímaním a o žiadnej z nich nepredložil v konaní žiaden dôkaz. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 11. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, ktorý ani nebol medzi stranami sporný, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady (keď vady procesného postupu ani neboli žalovaným v odvolaní namietané), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť vypratať vyššie špecifikovaný byt v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Napokon, právne závery prijaté súdom prvej inštancie plne korešpondujú s právnymi názormi odvolacieho súdu, ktoré vyslovil v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, a tieto boli pre súd prvej inštancie záväzné.
13. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie vo vzťahu k uplatnenému nároku, vypočul obe strany, vykonal všetky v konaní predložené listinné dôkazy a výsledky dokazovania aj náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. vyhodnotil. Na ustálené skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver o dôvodnosti žaloby a žalobcom uplatneného nároku na vypratanie bytu žalovaným bez bytovej náhrady. Svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a náležite odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p., keď sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, zaoberal sa argumentáciou oboch strán sporu, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V skutkových zisteniach neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, keď naviac skutkové zistenia súdu prvej inštancie strany sporu v konaní ani nenamietali a ním ustálený skutkový stav nebol sporný. Zistený skutkový stav následne súd prvej inštancie správne právne posúdil, keď aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil a z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, akými právnymi úvahami sa pri právnom posúdení spravoval. Vo svojej argumentácii bol presvedčivý a jeho argumenty podporujú prijatý záver, že žalobca sa dôvodne domáhal vypratania bytu žalovaným bez náhrady. V konaní bolo obsahom nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi sporovými stranami preukázané, že nájom bytu vo vlastníctve žalobcu žalovaným vznikol 01.05.2017 a bol dojednaný na dobu určitú, a to počas trvania pracovného pomeru žalovaného na Mestskej polícii hlavného mesta SR Bratislavy, maximálne však do 30.04.2019. Rovnako bolo preukázané, že žalobca okamžite skončil so žalovaným pracovný pomer na mestskej polícii dňa 29.03.2018, a tiež, že v čase podania žaloby na súd už uplynula aj doba, do ktorej (ako maximálnej) bol nájom bytu uzavretý (do 30.04.2019). Nebolo preukázané a ani žiadna zo strán netvrdila, že by došlo k predĺženiu dohodnutej doby nájmu bytu, ani k opakovanému uzavretiu nájomnej zmluvy. Žalovaný napriek tomu byt naďalej užíva a odmietol ho vypratať. Z uvedených skutkových zistení prijal súd prvej inštancie správny právny záver, že žalovaný nemá na užívanie bytu vo vlastníctve žalobcu žiadny právny titul a užíva ho bez právneho dôvodu. Ak potom uložil žalovanému povinnosť byt vypratať a odovzdať ho žalobcovi (v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku), rozhodol správne a odvolací súd s jeho rozhodnutím súhlasí. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je tiež logické, keď premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť pochopiteľné, prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaného. 14. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žalovaný v odvolaní len zopakoval svoje argumenty a názory, ktoré prezentoval v základnom konaní, a s ktorými sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite vysporiadal. Žalovaný v odvolaní zotrval na tvrdení, že okamžité skončenie jeho pracovného pomeru (ktoré mu dal žalobca dňa 29.03.2018) nie je právoplatné, a že podľa ust. § 79 Zákonníka práce sa jeho pracovný pomer neskončil, pričom ako súdu prvej inštancie, tak i odvolaciemu súdu vytkol argumentáciu ustanovením § 77 Zákonníka práce, hoci problematiku okamžitého skončenia pracovného pomeru a jeho platnosť rieši podľa jeho názoru práve ustanovenie § 79 Zákonníka práce. Žalovaný v odvolaní tiež zopakoval, že ak okamžité skončenie jeho pracovného pomeru nie je právoplatné, mal podľa čl. III. bod 2 nájomnej zmluvy prednostné právo na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy. Odvolací súd s touto jeho argumentáciou, ktorú si v „prvom“ rozsudku osvojil aj súd prvej inštancie, nesúhlasí, čo napokon viedlo i k zrušeniu pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie so záväzným právnym názorom. I keď tento už bol vyjadrený v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia, odvolací súd ho na odvolacie námietky žalovaného zopakuje. 15. V konaní nebolo sporné, že dňa 29.03.2018 bol pracovný pomer žalovaného na Mestskej polícii hlavného mesta SR Bratislavy zo strany žalobcu (ako zamestnávateľa žalovaného) okamžite skončený, na čo žalovaný podal žalobu na súd o určenie neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru, ktorá bola prvoinštančným súdom zamietnutá, pričom konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené. Podľa ust. § 77 Zákonníka práce (účinného do 30.04.2018) môže zamestnanec neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Prvá veta ust. § 79 ods.
1 Zákonníka práce (účinného do 30.04.2018), na ktorú poukazoval žalovaný, stanovuje, že ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer okamžite a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Z tohto ustanovenia je úplne zrejmé, že rieši situáciu po rozhodnutí súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru a následky s tým spojené, a nie situáciu, kedy je o neplatnom skončení pracovného pomeru vnútorne presvedčený len sám žalovaný podávajúci žalobu o neplatnosť, o ktorej bude súd v budúcnosti rozhodovať (ako sa nesprávne domnieva žalovaný). Úvaha, že pracovný pomer žalovaného sa napriek okamžitému skončeniu, ktoré mu bolo zamestnávateľom dané dňa 29.03.2018, neskončil, pretože súd ešte právoplatne nerozhodol o zamietnutí žaloby žalovaného o určenie neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru, je nesprávna a nemá oporu ani v žiadnom zákonnom ustanovení, ani v judikatúre najvyšších súdnych autorít a ani v ustálenej súdnej praxi. Práve naopak, pracovný pomer žalovaného sa účinným doručením mu okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom považuje za platne skončený. Nie je pritom relevantné, že právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru je neplatný, alebo že ho za neplatný považuje žalovaný. Samozrejme, žalovaný sa môže určenia jeho neplatnosti za splnenia zákonom (Zákonníkom práce) stanovených podmienok domáhať žalobou na súde, k čomu došlo i v prejednávanej veci, keď žalovaný podal na súd žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru. O tom, že sa jeho pracovný pomer skončil neplatne, však musí vždy rozhodnúť súd. Až do právoplatného rozhodnutia súdu sa jeho pracovný pomer považuje za platne skončený a zároveň, až po právoplatnom rozhodnutí súdu, ktorým by určil neplatnosť skončenia jeho pracovného pomeru, je dôvodný záver, že jeho pracovný pomer bol skončený neplatne. Bez rozhodnutia súdu sa skončený pracovný pomer považuje za skončený platne, a to aj vtedy, ak je samotný úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru (z akýchkoľvek dôvodov) neplatný. Tento právny názor je súladný s ustálenou súdnou praxou súdov všetkých inštancií a aj najvyšších súdnych autorít a odvolací súd sa s ním stotožňuje, keď nezistil žiadny dôvod na to, aby sa od neho odklonil. 16. Odvolací súd opätovne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 147/2008 zo dňa 11.12.2008, v ktorom najvyšší súd vyslovil právny názor, že cit. „Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne;“. Najvyšší súd SR tento právny názor zopakoval v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo 116/2009 zo dňa 31.08.2010, s ktorým vyslovil súhlas aj Ústavný súd SR (uznesenie č.k. IV.ÚS 156/2011-10 zo dňa 15.04.2011). Tento právny názor je už ustálenou súdnou praxou a odvolaciemu súdu nie je známe žiadne rozhodnutie najvyšších súdnych autorít, ktoré by sa od uvedeného právneho názoru odchýlilo. Už v zrušujúcom uznesení odvolací súd vysvetlil, že obsahom princípu právneho štátu je aj vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď, pričom rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a teda aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (aj čl. 2 ods. 2 C.s.p.). 17. V zmysle článku III. bod 1. nájomnej zmluvy bol nájom bytu dojednaný na dobu určitú - počas trvania pracovného pomeru na Mestskej polícii hlavného mesta SR Bratislavy, maximálne do 30.04.2019. Pracovný pomer žalovaného na mestskej polícii bol okamžite skončený dňa 29.03.2018 (doposiaľ platne) a doba najdlhšieho možného trvania nájmu bytu (do 30.04.2019) taktiež uplynula. Žalovaný teda užíva byt bez právneho dôvodu a je povinný ho vypratať. Ani jeho poukazovanie na čl. III. bod 2 nájomnej zmluvy a jeho prednostné právo na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy (na ktoré by však musel splniť zmluvou stanovené podmienky), ktoré vyvodzoval zo skutočnosti, že okamžité skončenie jeho pracovného pomeru nie je právoplatné, nemohlo obstáť, pretože žiadne opakované uzavretie nájomnej zmluvy preukázané nebolo a ani samotný žalovaný ho netvrdil. 18. Žalovaný v odvolaní ďalej tvrdil, že má pri zohľadnení ust. § 676 ods. 2 Obč. zák. právo na opakované uzavretie nájomnej zmluvy, nakoľko žalobca podal žalobu o vypratanie bytu až 06.12.2019, a teda nestihol lehotu do 30 dní po skončení nájmu, pričom uviedol, že podľa § 676 ods. 2 Obč. zák., ak nájomca užíva byt aj po skončení nájmu a prenajímateľ nepodá návrh na vydanie veci alebo vypratanie na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Odvolací súd vyhodnotil aj túto jeho odvolaciu námietku za nedôvodnú. Je úplne zrejmé, že žalovaný jednak neodcitoval znenie ustanovenia § 676 ods. 2 Obč. zák. riadne (napr. „veci“ zmenil na „byt“), a
zároveň v snahe o osvojenie si jeho argumentácie úplne ignoroval odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom predsa súd prvej inštancie tento jeho argument s dostatočným zdôvodnením odmietol. Správne znenie ust. § 676 ods. 2 Obč. zák. (v danom čase) znie: „Ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu.“ Už súd prvej inštancie však v napadnutom rozsudku správne poukázal na ust. § 710 ods. 2 Obč. zák., ktoré stanovuje, že „Ak bol nájom bytu dohodnutý na určitý čas, zanikne tiež uplynutím tohto času. Ustanovenie § 676 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/ezbierky-fe/pravne-predpisy/ SK/ZZ/1964/40/20160701.html>neplatí pre zánik nájmu bytu.“, a to so záverom, že aplikácia ust. § 676 ods. 2 Obč. zák. je na prípady nájmu bytu vylúčená ustanovením § 710 ods. 2 Obč. zák., čo je z jeho znenia úplne nepochybné a odvolací súd sa s týmto právnym posúdením veci stotožňuje. Napokon, aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich nájom bytu (§ 685 a nasledujúce) a jeho zánik, najmä ust. § 710 ods. 2 Obč. zák., ktoré na posudzovanú vec dopadá, zdôraznil súdu prvej inštancie už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení. Možno potom uzavrieť, že už skončením pracovného pomeru žalovaného na mestskej polícii dňa 29.03.2018 došlo k ukončeniu nájomnej zmluvy, pričom však v každom prípade došlo k uplynutiu doby nájmu, keďže nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 30.04.2019. Žalovaný teda v súčasnosti (viac ako 5-6 rokov) užíva byt vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu a je povinný ho vypratať a odovzdať ho žalobcovi. 19. Po preskúmaní výroku o trovách konania dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak totiž súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie a jeho rozhodnutiu nie je čo vytknúť. Ak žalovaný v odvolaní namietal, že má žalobcovi uhradiť súdne trovy, keď poukázal na rozhodnutie súdu prvej inštancie, že žalobca nemá na úhradu trov konania nárok, nakoľko mu nevznikli, pričom toto rozhodnutie mal súd urobiť po otázke, či bude žalobca žiadať úhradu trov konania, na čo sa žalobca vyjadril, že nie, odvolací súd priznáva, že argumentácii žalovaného neporozumel. Na aké rozhodnutie súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nemá na úhradu trov konania nárok, nakoľko mu nevznikli, poukazoval, nedokázal zistiť, pretože súd prvej inštancie v predchádzajúcom rozsudku (zrušenom odvolacím súdom) o trovách konania žalobcu predsa vôbec nerozhodoval, naopak, pri zamietnutí žaloby nepriznal nárok na náhradu trov konania žalovanému, a to práve z dôvodu, že mu žiadne trovy nevznikli. Zo žaloby žalobcu vyplýva, že žiada priznať náhradu trov konania. Keďže bol v konaní plne úspešný, má podľa pomeru úspechu vo veci voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (§ 255 C.s.p.). Odvolací súd teda konštatuje správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v tejto časti. 20. Z týchto dôvodov, keď nesúhlas žalovaného s riadne odôvodneným rozsudkom nemohol spochybniť správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, a jeho odvolacie námietky neboli spôsobilé privodiť požadovanú zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi, plne úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).