Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16CoPr/14/2023 7115235713 29. 10. 2024 JUDr. Roman Majerský ECLI:SK:KSBA:2024:7115235713.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: Z.. O. Č., J.. XX.X.XXXX, X. XX, H., zastúpeného: MICHALOVČÍK, advokátska kancelária, s. r. o., Makovická 768/20, Svidník, IČO: 55 943 659, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 8.639,19 eura s príslušenstvom, na odvolania žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 17Cpr/4/2016-458, zo dňa 1.3.2023, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.542,34 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 71,72 eura od 9.2.2013 do zaplatenia, 5,75 % ročne zo sumy 137,50 eura od 9.3.2013 do zaplatenia, 5,75 % ročne zo sumy 137,50 eura od 9.4.2013 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 137,50 eura od 9.5.2013 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 137,50 eura od 9.6.2013 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 137,50 eura od 9.7.2013 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 137,50 eura od 9.8.2013 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 137,50 eura od 9.9.2013 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 233,85 eura od 9.10.2013 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 190,93 eura od 9.11.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.1.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.2.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.3.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.4.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.5.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.6.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.7.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.8.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.9.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.10.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.11.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.12.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 248,24 eura od 9.1.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.2.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.3.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.4.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 125,98 eura od 9.5.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.6.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.7.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 231,12 eura od 9.8.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 231,12 eura od 9.9.2015 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51,46 % (výrok III.).
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou, ktorej zmena bola pripustená uznesením č. k. 17Cpr/4/2016-187, zo dňa 22.3.2018, domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu vo výške 8.639,19 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 137,55 eura od 9.2.2013 do zaplatenia (január 2013), 5,75 % ročne zo sumy 137,55 eura od 9.3.2013 do zaplatenia (február 2013), 5,75 % ročne zo sumy 137,55 eura od 9.4.2013 do zaplatenia (marec 2013), 5,50 % ročne zo sumy 137,55 eura od 9.5.2013 do zaplatenia (apríl 2013), 5,50 % ročne zo sumy 137,55 eura od 9.6.2013 do zaplatenia (máj 2013), 5,50 % ročne zo sumy 137,55 eura od 9.7.2013 do zaplatenia (jún 2013), 5,50 % ročne zo sumy 137,55 eura od 9.8.2013 do zaplatenia (júl 2013), 5,50 % ročne zo sumy 137,55 eura od 9.9.2013 do zaplatenia (august 2013), 5,50 % ročne zo sumy 243,60 eura od 9.10.2013 do zaplatenia (september 2013), 5,50 % ročne zo sumy 243,60 eura od 9.11.2013 do zaplatenia (október 2013), 5,25 % ročne zo sumy 243,60 eura od 9.12.2013 do zaplatenia (november 2013), 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.1.2014 do zaplatenia (december 2013), 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.2.2014 do zaplatenia (január 2014), 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.3.2014 do zaplatenia (február 2014), 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.4.2014 do zaplatenia (marec 2014), 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.5.2014 do zaplatenia (apríl 2014), 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.6.2014 do zaplatenia (máj 2014), 5,15 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.7.2014 do zaplatenia (jún 2014), 5,15 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.8.2014 do zaplatenia (júl 2014), 5,15 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.9.2014 do zaplatenia (august 2014), 5,05 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.10.2014 do zaplatenia (september 2014), 5,05 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.11.2014 do zaplatenia (október 2014), 5,05 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.12.2014 do zaplatenia (november 2014), 5,05 % ročne zo sumy 248,24 eura od 9.1.2015 do zaplatenia (december 2014), 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.2.2015 do zaplatenia (január 2015), 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.3.2015 do zaplatenia (február 2015), 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.4.2015 do zaplatenia (marec 2015), 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.5.2015 do zaplatenia (apríl 2015), 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.6.2015 do zaplatenia (máj 2015), 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.7.2015 do zaplatenia (jún 2015), 5,05 % ročne zo sumy 231,12 eura od 9.8.2015 do zaplatenia (júl 2015), 5,05 % ročne zo sumy 231,12 eura od 9.9.2015 do zaplatenia (august 2015), 5,05 % ročne zo sumy 231,12 eura od 9.10.2015 do zaplatenia (september 2015), 5,05 % ročne zo sumy 231,12 eura od 9.11.2015 do zaplatenia (október 2015), 5,05 % ročne zo sumy 231,12 eura od 9.12.2015 do zaplatenia (november 2015), 5,05 % ročne zo sumy 224,56 eura od 9.1.2016 do zaplatenia (december 2015), 5,05 % ročne zo sumy 197,56 eura od 9.2.2016 do zaplatenia (január 2016), 5,05 % ročne zo sumy 197,56 eura od 9.3.2016 do zaplatenia (február 2016), 5,00 % ročne zo sumy 197,56 eura od 9.4.2016 do zaplatenia (marec 2016), 5,00 % ročne zo sumy 197,56 eura od 9.5.2016 do zaplatenia (apríl 2016), 5,00 % ročne zo sumy 9,88 eura od 9.6.2016 do zaplatenia (máj 2016); na tom skutkovom základe, že v zmysle Dodatku č. 1 zo dňa 20.12.2012 k služobnej zmluve došlo k zmene jeho funkcie z odborného radcu zaradeného do 7. platovej triedy na funkciu štátneho radcu zaradeného do 9. platovej triedy. Následne na základe plnomocenstva a poverenia zo dňa 4.9.2013 došlo k zmene jeho funkcie štátneho radcu na funkciu hlavného štátneho radcu zaradeného do 10. platovej triedy. V žalobe uviedol, že žalovaný ho však ponechal v 7. platovej triede a z tohto dôvodu s poukazom na § 59 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. žiadal náhradu funkčného platu zodpovedajúcu rozdielu platu, na ktorý mal zákonný nárok, t. j. od 1.1.2013 v 9. platovej triede (platová tarifa vo výške 735,50 eura) a od 4.9.2013 v 10. platovej triede (platová tarifa vo výške 836,50 eura), a ktorý mu bol reálne vyplácaný so zaradením do 7. platovej triedy do 2.5.2016. 3. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 17Cpr/4/2016-246, zo dňa 12.2.2019, žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie založil na závere, že žalobca nepreukázal existenciu nároku na náhradu funkčného platu a vzhľadom na to, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať protiprávne konanie zo strany služobného úradu, súd prvej inštancie ďalej neskúmal výšku škody a ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním služobného úradu a vznikom škody. S poukazom na zistené skutočnosti vyhodnotil žalobu o náhradu funkčného platu ako účelovo zvolený právny nástroj s cieľom získať majetkový prospech, ktorý nemá podklad v štátnozamestnaneckom pomere medzi žalobcom a žalovaným. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 16CoPr/7/2019-339, zo dňa 30.9.2021, v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie založil na nesprávnom právnom názore, že uplatnený nárok je náhradou škody, čím dospel tiež k nesprávnemu názoru o neexistencii právneho nároku žalobcu na funkčný plat podľa najnáročnejšej činnosti podľa Dodatku č. 1 k služobnej zmluve zo dňa 20.12.2021 (9. platová trieda) a písomného splnomocnenia zo dňa 4.9.2013 (10. platová
trieda) podľa zákona o štátnej službe, v dôsledku čoho nevykonal dokazovanie za účelom posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku čo do výšky funkčného platu žalobcu a iných právne významných hmotnoprávnych skutočností majúcich vplyv na vyplatenie funkčného platu v príslušnom mesiaci, pričom nebolo účelným doplniť dokazovanie odvolacím súdom. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť v novom konaní riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu, vec opätovne prejednať a vykonať dokazovanie v rozsahu potrebnom na posúdenie dôvodnosti žaloby s prihliadnutím na vyslovený právny názor odvolacieho súdu a skutočnosť, že posudzovaná vec je individuálnym pracovnoprávnym sporom. 4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.) súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu z obsahu Dodatku č. 1 zo dňa 20.12.2012 k služobnej zmluve č. 0002533/R-1/2007, zistil, že žalovaný a žalobca sa dohodli na zmene štátnozamestnaneckého pomeru, v zmysle ktorej bol žalobca s účinnosťou od 1.1.2013 trvale preložený zo štátnozamestnaneckého miesta služobný úrad: Obvodný úrad Košice, odbor štátnej služby: 2.02 financie, funkcia štátneho zamestnanca: odborný radca, 7. platová trieda, na štátnozamestnanecké miesto: Ministerstvo vnútra SR, odbor štátnej služby: 2.02 financie, funkcia štátneho zamestnanca: odborný radca, platová trieda 7. Z obsahu plnomocenstva č. KM-OPS-305-044/2013, zo 4.9.2013, ustálil, že žalovaný podľa § 31 nasl. Občianskeho zákonníka splnomocnil žalobcu ako odborného radcu z odboru majetkovoprávneho Obvodného úradu Košice, aby zastupoval poškodeného Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra SR alebo Ministerstvo vnútra SR v trestnom konaní pred súdmi a orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj v priestupkovom konaní pred správnymi orgánmi, ku všetkým úkonom súvisiacim, a plnomocenstvo sa vzťahovalo aj k predkladaným návrhom na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom v mene Slovenskej republiky - Ministerstva vnútra SR a Ministerstva vnútra SR. Z obsahu poverenia zo dňa 4.9.2013 vyvodil, že žalobca bol poverený s poukazom na § 21 ods. 1 písm. b) a ods. 4 O. s. p., ako zamestnanec žalovaného, konať za Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra SR a za Ministerstvo vnútra SR (žalovaného) pred súdmi Slovenskej republiky v plnom rozsahu. Z obsahu dodatku zo dňa 30.4.2015 k služobnej zmluve č. 0002533/R-1/2007 mal za preukázané, že žalovaný a žalobca sa dohodli na zmene štátnozamestnaneckého pomeru a to trvalým preložením žalobcu s účinnosťou od 5.5.2015. V nadväznosti na obsah výzvy žalobcu na vysporiadanie vzťahov v štátnozamestnaneckom pomere - žiadosť o náhradu platu, súd prvej inštancie podotkol, že žalobca žiadal, aby mu žalovaný zaplatil náhradu funkčného platu, nakoľko ako odborný radca so zaradením do 7. platovej triedy vykonával činnosti, ktoré spadajú do 9., resp. 10. platovej triedy. Skonštatoval, že z oznámenia žalovaného zo dňa 9.11.2015 vyplynulo, že zastupovanie Slovenskej republiky pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu vo vlastníctve Slovenskej republiky v zmysle zákona o správe majetku štátu a organizačného poriadku orgánu miestnej štátnej správy (Krajský úrad Košice, Obvodný úrad Košice, Okresný úrad Košice) bolo vždy náplňou činnosti majetkovoprávneho útvaru s tým, že žalobcom namietaná úprava pracovnej činnosti v rámci charakteristiky najnáročnejších činností nezakladá nárok na zmenu jeho služobného zaradenia a zvýšenie platovej triedy, resp. presystemizáciu funkcie. Z výsluchu Š. I. súd prvej inštancie zistil, že svedok bol vedúcim oddelenia, na ktorom pracoval žalobca. Svedok uviedol, že personálne obsadzovanie štátnozamestnaneckých miest nebolo v jeho pracovnej náplni. Vypovedal, že v pracovnej náplni žalobcu bolo aj to, aby zastupoval Slovenskú republiku, pričom žalobca mal právo odmietnuť toto zastupovanie, čo však nemožno spájať s odmeňovaním. Ozrejmil, že žalobca neodmietol výkon činností, ktoré presahovali rámec jeho pracovnej náplne, žalobcu nenútil k výkonu činností, ktoré mu nevyplývali zo služobnej zmluvy, žalobca plnil tieto úlohy dobrovoľne. 5. V konaní nebolo sporné, že v zmysle § 5 ods. 3, § 29 ods. 1 a ods. 3 zákona o štátnej službe služobný úrad vypracováva opisy činností štátnozamestnaneckých miest, zaraďuje štátnych zamestnancov do konkrétnych funkcií a platových tried, pričom je povinný vychádzať z charakteristík platových tried podľa uvedeného zákona a z najnáročnejšej činnosti, ktorú zamestnanec vykonáva. Predmetom konania však nebolo určenie platovej triedy žalobcu, ani zaradenie žalobcu do platovej triedy, ale nárok zo štátnozamestnaneckého vzťahu (doplatenie rozdielu platu a tým súvisiaca správnosť zaradenia žalobcu do konkrétnej platovej triedy), ktorý spadá do právomoci súdov, a to s poukazom na § 125 zákona o štátnej službe, podľa ktorého spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Súd prvej inštancie pri posúdení otázku správnosti zaradenia žalobcu do príslušnej platovej triedy žalovaným, vychádzal zo záverov uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 16CoPr/7/2019-339, zo dňa 30.9.2021, podľa, ktorého počnúc dňom 1.1.2013 mal byť žalobca nepochybne zaradený do 9. platovej triedy v súlade s
písomnou dohodou o zmene štátnozamestnaneckého pomeru (§ 31 ods. 2 zákona o štátnej službe), keďže zmena najnáročnejšej činnosti uvedenej v služobnej zmluve súčasne predstavovala zmenu funkcie z odborného radcu (7. platová trieda) na funkciu štátneho radcu (9. platová trieda). V tejto súvislosti nemôže obstáť ani obrana žalovaného, že žalobca mohol byť zaradený do inej funkcie a tým aj platovej triedy až na základe organizačného opatrenia, ktoré vydáva Ministerstvo vnútra SR o zmene systemizácie štátnozamestnaneckého miesta v spojení s vypracovaním dodatku k služobnej zmluve, resp. tvrdenie, že zastupovanie pred súdmi SR dovtedajšími zamestnancami Okresných úradov po nadobudnutí účinnosti zákona č. 459/2012 Z. z., bolo len dočasným riešením zmien, ktoré vznikli v dôsledku reformy verejnej správy ESO (efektívna, spoľahlivá a otvorená verejná správa); žalovaný totiž nemôže podmieňovať zaradenie žalobcu do zákonu zodpovedajúcej platovej triedy podľa najnáročnejšej činnosti, ktorú má podľa dohody vykonávať, vnútornými pomermi žalovaného. Žalobca tak mal byť od 1.1.2013 zaradený do 9. platovej triedy rovnako, ako štátny zamestnanec Z.. S. K., ktorý mal v Dohode o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 20.12.2012, uvedenú rovnakú charakteristiku najnáročnejších činností, a to „Právne zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred súdmi Slovenskej republiky na úrovni orgánu miestnej štátnej správy.“ Pokiaľ ide o splnomocnenie zo dňa 4.9.2013, tak absencia formálne označenej dohody medzi služobným úradom a štátnym zamestnancom v zmysle § 31 a nasl. zákona o štátnej službe, nemôže mať podľa názoru odvolacieho súdu vplyv na práva žalobcu ako štátneho zamestnanca vyplývajúce zo zákona o štátnej službe; je predsa nesporné, že ide o písomnú dohodu medzi poverujúcim Ministerstvom vnútra SR a žalobcom, ktorý poverenie výslovne prijíma a na základe uvedeného poverenia aj reálne vykonával v obsahových medziach tohto poverenia činnosť v prospech štátu (služobného úradu). Dodržanie písomnej formy právneho úkonu, ktorý po obsahovej stránke mení doterajšiu najnáročnejšiu činnosť žalobcu ako štátneho zamestnanca preto možno analogicky podradiť pod zmenu štátnozamestnaneckého pomeru spočívajúcu v zmene najnáročnejšej činnosti uvedenej v služobnej zmluve (v znení jej neskorších zmien, resp. dodatkov) v zmysle § 31 ods. 1 zákona o štátnej službe. 6. Nestotožnil sa s procesnou obranou žalovaného spočívajúcou v tom, že žalobca reálne nevykonával činnosti spadajúce do 9. platovej triedy, resp. 10. platovej triedy, prípadne tieto vykonával len v minimálnom rozsahu, keďže k preradeniu žalobcu do správnej platovej triedy malo dôjsť už pri zmene štátnozamestnaneckého pomeru, pri samotnom uzatvorení Dodatku č. 1 k služobnej zmluve zo dňa 20.12.2012 (do 9. platovej triedy) a následne pri udelení splnomocnenia zo dňa 4.9.2013 (do 10. platovej triedy) bez ohľadu na to, v akom rozsahu bude v budúcnosti žalobca predmetné činnosti aj reálne vykonávať. Stotožnil sa s tvrdením žalobcu, že je irelevantné koľkokrát reálne došlo aj k naplneniu tohto práva zo strany žalobcu (v koľkých sporoch žalobca aj činne pôsobil), keďže vykonávanie úkonov jednotlivých činností v rámci tejto agendy nezáviselo od samotného žalobcu, ale od nápadu takýchto vecí, resp. prideľovania práce zo strany žalovaného. Námietku žalovaného, že žalobou uplatnený nárok bol rozporný s dobrými mravmi, nepovažoval za dôvodnú, nakoľko si žalobca žalobou uplatnil len svoje právo na plat tak, ako mu ho priznáva zákon o štátnej službe. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že nárok žalobcu je potrebné posúdiť ako nárok na náhradu škody, nakoľko predmetom sporu bol nárok na doplatenie funkčného platu, a z tohto dôvodu neprichádzala do úvahy námietka premlčania uplatňujúca sa na nárok na náhradu škody. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na mzdu začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej mzdy za ten - ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná. Žalobca si uplatnil nárok na doplatenie platu za obdobie od 1.1.2013 do 30.11.2015 a následne podaním doručeným súdu dňa 31.3.2017 rozšíril žalobou uplatnené právo o právo na zaplatenie doplatku funkčného platu za obdobie od 1.12.2015 do 2.5.2016. Z uvedeného potom vyplynulo, že žalobca uplatnil svoj nárok v celom rozsahu včas, t. j. v trojročnej premlčacej lehote podľa § 123 zákona o štátnej službe v spojení s § 101 Občianskeho zákonníka, a preto sa s procesnou obranou žalovaného vo vzťahu k námietke premlčania žalobou uplatneného nároku nestotožnil. K posúdeniu dôvodnosti uplatneného nároku čo do výšky funkčného platu žalobcu, uviedol, že za obdobia počas ktorých boli žalobcovi vyplácané zo strany Sociálnej poisťovne nemocenské dávky z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti, žalobcovi neprináleží doplatenie rozdielu funkčného platu od žalovaného, keďže tieto vyplácala žalobcovi Sociálna poisťovňa, pričom žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na doplatenie funkčného platu voči žalovanému ako služobnému úradu. Z uvedeného dôvodu návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania vyžiadaním informácií od Sociálnej poisťovne, pobočka Košice o výške nemocenských dávok žalobcu nevyhovel, keďže navrhnuté dokazovanie považoval vo vzťahu k predmetu konania za irelevantné. 7. Súd prvej inštancie ozrejmil, že úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Jeho úlohou je odškodniť veriteľa (zamestnanca) za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy,
úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/116/2008). Nevyplatenie mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie, a to s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce, ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, a preto v danom prípade náhrady funkčného platu z titulu rozdielu medzi platovými triedami postupoval podľa občianskoprávnych predpisov, kedy výška úrokov z omeškania je určená nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu a je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/116/2008 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013, zo dňa 9.10.2013, podľa, ktorého mal za to, že ani priznanie, ani nepriznanie úroku z omeškania z náhrady mzdy nepredstavuje porušenie základného práva zamestnanca, či zamestnávateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces, priznal žalobcovi aj úroky z omeškania za omeškanie žalovaného so zaplatením rozdielu funkčného platu, od 9. dňa nasledujúceho mesiaca, keď konkrétny deň splatnosti mzdy žalovaný žiadnym spôsobom nesporoval. 8. Na ozrejmenie vyčíslených mzdových nárokov žalobcu uviedol, že bolo potrebné znížiť aj niektoré mesačné sumy, z ktorých súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania, nakoľko vychádzal zo žalovaným vyčíslených mzdových nárokov žalobcu. Žalobca si za mesiac január 2013 uplatnil rozdiel vo funkčnom plate vo výške 137,55 eura a uplatnil si aj úrok z omeškania z tejto sumy. Namiesto uvedenej sumy priznal úrok z omeškania len zo sumy 71,72 eura tak, ako to preukázal žalovaný. Zároveň znížil jednotlivé sumy, z ktorých žalobca žiadal úrok z omeškania nasledovne: namiesto sumy 137,55 eura za rozdiel v plate za mesiace február 2013 až august 2013 priznal sumu 137,50 eura, namiesto sumy 243,60 eura za rozdiel v plate za september 2013 priznal sumu 233,85 eura, namiesto sumy 243,60 eura za rozdiel v plate za október 2013 priznal sumu 190,93 eura, namiesto sumy 238,08 eura za rozdiel v plate za apríl 2015 priznal sumu 125,98 eura. Vzhľadom na viazanosť žalobným návrhom a z nej vyplývajúcu zásadu ne ultra petitum v prípade, že podľa žalovaným predloženého vyčíslenia patril žalobcovi za jednotlivé mesiace rozdiel funkčného platu vo vyššej sume, priznal žalobcovi úrok z omeškania len zo žalobcom uplatnenej nižšej sumy. Podľa vyčíslenia predloženého žalovaným žalobcovi prináleží za mesiace december 2013 až november 2014 rozdiel vo funkčnom plate v sume 246 eur a priznal žalobcovi úrok z omeškania za tieto mesiace len zo sumy 245,92 eura, ako si uplatnil. Obdobne podľa vyčíslenia predloženého žalovaným žalobcovi prináleží za mesiac december 2014 rozdiel vo funkčnom plate v sume 248,50 eura a priznal žalobcovi úrok z omeškania za tento mesiac len zo sumy 248,24 eura, ako si uplatnil. Obdobne podľa vyčíslenia predloženého žalovaným žalobcovi prináleží za mesiace január, február, marec, máj a jún 2015 rozdiel vo funkčnom plate v sume 252 eur a priznal žalobcovi úrok z omeškania za tieto mesiac len zo sumy 238,08 eura, ako si uplatnil. Obdobne podľa vyčíslenia predloženého žalovaným žalobcovi prináleží za mesiac júl 2015 rozdiel vo funkčnom plate v sume 254,50 eura a priznal žalobcovi úrok z omeškania za tento mesiac len zo sumy 231,12 eura, ako si uplatnil. Obdobne podľa vyčíslenia predloženého žalovaným žalobcovi prináleží za mesiac august 2015 rozdiel vo funkčnom plate v sume 242,36 eura a priznal žalobcovi úrok z omeškania za tento mesiac len zo sumy 231,12 eura, ako si uplatnil. Keďže podľa vyčíslenia mzdových nárokov predloženého žalovaným žalobcovi nevznikol nárok na doplatenie funkčného platu za mesiac november 2013 a tiež za mesiace september 2015 až máj 2016, a z toho dôvodu žalobcovi nepriznal nárok na doplatenie funkčného platu za tieto mesiace, tak mu nepriznal ani požadovaný úrok z omeškania za toto obdobie. Žalovaný nárok bol v súlade s dlhodobo ustálenou a jednotnou súdnou praxou vo veci priznávania pracovnoprávnych nárokov priznaný vo forme brutto, a preto neprihliadol na námietku žalovaného, že je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, aby v prípade, ak by bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, bol úrok z omeškania stanovený zo mzdy brutto, keď neuviedol, s ktorými všeobecne záväznými právnymi predpismi by mal byť takýto postup rozporný a zároveň samotný nárok bol priznaný vo forme brutto, pričom sumami doplatku funkčného platu za jednotlivé mesiace vo vyjadrení netto nedisponoval. S ďalšou argumentáciou strán, ktorá je vzhľadom na posúdenie veci súdom prvej inštancie irelevantná, sa nezaoberal (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS 209/04) 9. Na uvedenom základe za použitia § 1 ods. 1, § 5 ods. 3, § 27 ods. 4, ods. 5, § 29 ods. 1, § 29 ods. 3 prvá veta, § 31 ods. 1, ods. 2, § 59 ods. 1 písm. b), § 60 ods. 1 písm. h) a písm. i), § 123, § 125 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, § 101, § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 2 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2 prvá veta, Zákonníka práce, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je dôvodná, avšak nie vo výške 8.639,19 eura, tak ako si ju žalobca uplatnil, nakoľko zohľadnil dočasnú pracovnú neschopnosť žalobcu v jednotlivých mesiacoch, kedy žalobcovi boli zo strany Sociálnej poisťovne vyplácané nemocenské dávky, a preto žalobca nemohol žiadať plnú výšku rozdielu medzi platovými triedami. Keďže žalovaný na základe ním predloženého vyčíslenia mzdových nárokov žalobcu namietal sumu 2.096,85 eura, dospel k záveru, že v tejto časti žalovaný uplatnený nárok sporoval dôvodne, a preto v časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 3 C. s. p. podľa pomeru úspechu strany v spore, stým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.). Súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 6.542,34 eura (zo žalovanej sumy vo výške 8.639,19 eura), t. j. čiastočný úspech žalobcu je 75,73 %, čiastočný úspech žalovaného 24,27 %, a celkový úspech žalobcu je 51,46 %. 10. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku a závislému výroku o trovách konania podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vec nesprávne právne posúdil. Predovšetkým namietal právomoc súdu rozhodovať vo veciach, ktoré sa týkajú zaradenia štátnych zamestnancov do funkcií podľa ustanovení zákona o štátnej službe, pretože táto kompetencia patrí výlučne služobnému úradu, a to vzhľadom na posúdenie najnáročnejších činností vykonávaných štátnym zamestnancom v služobnom úrade. Dôvodil, že nebola splnená procesná podmienka konania. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého k preradeniu žalobcu do správnej platovej triedy malo dôjsť už pri zmene štátnozamestnaneckého pomeru, a teda pri samotnom uzatvorení Dodatku č. 1 k služobnej zmluve zo dňa 20.12.2012 (do 9. platovej triedy) a následne pri udelení splnomocnenia zo dňa 4.9.2013 (do 10. platovej triedy). Mal za to, že žalobca nevykonával činnosti uvedené v 9. platovej triede, nakoľko vykonal len nevyhnutné administratívne úkony pred postúpením veci, pričom aj samotné prihlasovanie pohľadávky do dedičského konania je v gescii príslušného Centra podpory. Žalobca v žalobe vychádzal z domnienky, že udelením poverenia na zastupovanie žalobcu došlo k zmene služobnej zmluvy, pričom tento názor je nesprávny a žalobca ho v konaní ani nepreukázal. Žalobca na základe poverenia, udeleného prednostom v súlade s postavením obvodného úradu v zmysle zákona č. 254/2007 Z. z. a zákona č. 278/1993 Z. z. zastupoval Obvodný úrad Košice ako správca majetku vo vlastníctve SR pred súdmi, notármi a inými orgánmi. Bol názoru, že preukázal, že všetky žalobcove súdne spory vznikli v rámci činnosti Okresného úradu Košice (a jeho predchodcov) ako miestneho orgánu štátnej správy, vykonávajúceho v zmysle zákona č. 278/1993 Z. z. funkciu správcu majetku SR v územnom obvode Okresného úradu Košice. Okresné úrady môžu pred súdmi SR konať výlučne v sporoch, ktoré vznikli v súvislosti s ich činnosťou. Zdôraznil, že nemožno dávať na jednu úroveň zastupovanie pred súdmi v občianskoprávnych, pracovnoprávnych veciach, so zastupovaním v dedičských konaniach uvedených žalobcom, ktoré sú vo svojej podstate jednoduchou administratívnou činnosťou, a teda ich nemožno subsumovať pod najnáročnejšiu činnosť spočívajúcu v zastupovaní Slovenskej republiky - Ministerstvo vnútra SR pred súdmi na úrovni miestneho orgánu štátnej správy. Zastupovanie Ministerstva vnútra SR žalobcom na základe poverenia č. p. KMOPS-305-044/2013 zo dňa 4.9.2013 sa týkalo jedného súdneho sporu a to vo veci žalobcu: MV SR c/a SAGRO v.o.s. Košice o zaplatenie 4337,28 eura s príslušenstvom. Zotrval na svojom názore, že náplň práce žalobcu nikdy nezodpovedala činnostiam uvedeným v 10. platovej triede a považoval žalobcom vznesený nárok na doplatenie rozdielu mzdy akoby vykonával činnosti uvedené v platovej triede 10. za obdobie od 4.9.2013 do skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru za rozporný s dobrými mravmi. Zároveň zotrval na vznesenej námietke premlčania. 11. Nesprávne právne posúdenie spočívalo aj v otázke priznania zákonných úrokov z omeškania, nakoľko vyplácal žalobcovi funkčný plat v súlade s opisom jeho štátnozamestnaneckého miesta ako aj v súlade s jeho zaradením do príslušnej platovej triedy, t. j. nedostal sa do omeškania s výplatou funkčného platu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 11Cpr/7/2013, zo dňa 10.10.2016 a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6Cpr/4/2012, zo dňa 7.12.2018. Súdu prvej inštancie vytýkal priznaný úrok z omeškania, a to vzhľadom na charakter uplatneného nároku. Úrok z omeškania slúži, ako zákonná sankcia pre prípad neuspokojenia peňažného záväzku v lehote jeho splatnosti. V tomto prípade platil a teda plnil v lehote splatnosti žalobcovi a to v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou. Nárok na doplatenie predmetného peňažného plnenia žalovanému
nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, a preto nemohlo dôjsť k omeškaniu dlžníka (žalovaného) s uspokojením nároku veriteľa (žalobkyne) skôr ako bude žalovaný na predmetnú povinnosť zaviazaný právoplatným rozhodnutím súdu. V prípade ak by bol zaviazaný na plnenie (doplatenie rozdielu mzdy) právoplatným rozhodnutím, kde bude stanovená lehota splatnosti a túto nedodrží, až vtedy je možné hovoriť o omeškaní zo strany žalovaného. Považoval priznanie náhrady mzdy s úrokom s omeškania zo mzdy brutto za rozporný so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ ide o námietku právomoci súdu tak spor medzi žalobcom a žalovaným je sporom súkromnoprávneho charakteru, v ktorom sa žalobca ako štátny zamestnanec domáha svojho subjektívneho práva (práva na zaplatenie sumy). Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, tak žalovaný zotrval na svojej argumentáciu, ktorú považoval za nesprávnu, nekonzistentnú a zavádzajúcu. Za nepravdivé považoval tvrdenia, v ktorých zastupovanie v dedičských konaniach výslovne bagatelizuje a nazýva ich jednoduchou administratívnou agendou. Pokiaľ ide o zákonné úroky z omeškania, tak poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2012, sp. zn. 2Cdo/76/2011, podľa ktorého v prípade omeškania s platením platu má aj štátny zamestnanec, rovnako ako zamestnanec podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo požadovať od služobného úradu popri plate aj úrok z omeškania. 13. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na všetkých doterajších prednesoch a podaniach v rámci súdneho konania. 14. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku a závislému výroku o trovách konania podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Súdu prvej inštancie vyčítal pochybenie, pokiaľ ide o celkovú výšku nároku žalobcu, nakoľko nesprávne vyhodnotil právnu otázku posúdenia nároku žalobcu na plat v období počas trvania jeho dočasnej pracovnej neschopnosti, a v tejto súvislosti ani nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania vyžiadaním si informácií od Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, o výške vyplácaných plnení žalobcovi, resp. o výške plnení, ktoré by žalobcovi boli vyplatené, ak by bol správne zaradený do 9. platovej triedy a 10. platovej triedy. Dôvodil, že uvedeným postupom porušil práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku a posúdenie zamietnutia nároku žalobcu za nepresvedčivé a nepreskúmateľne. Pokiaľ súd prvej inštancie vo veci o nároku na náhradu trov konania postupoval tak, že aplikoval výlučne zásadu úspechu, a neaplikoval zásadu vyjadrenú v § 257 C. s. p., tak nepostupoval spravodlivo a správne. Vzhľadom na charakter sporu ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 C. s. p. považoval najmä vzdialenosť, cestovné náklady, stratu času, spôsobenie enormne vysokých nákladov na strane žalobcu (štátneho zamestnanca) oproti situácii, kedy by sa zamestnanec mohol svojich nárokov domáhať na kauzálne príslušnom súde v zmysle § 23 C. s. p.. 15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal zamietajúci výrok napadnutého rozsudku ako vecne správny potvrdiť. Zdôraznil, že v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít v dobe pracovnej neschopnosti náhrada mzdy žalobcovi patriť nemôže, pretože reálne prácu pre zamestnávateľa vykonávať nemohol. Záverom dodal, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho odvolania a všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní. 16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolania žalobcu a žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.10.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).
17. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.). 18. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu a žalovaného v odvolaniach, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k čiastočnému vyhoveniu žalobe o doplatenie funkčného platu. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o čiastočnej dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku na doplatenie funkčného platu, keď vychádzal zo záveru, že v období od 1.1.2013 do 3.9.2013 mal žalobca nárok na tarifný plat zodpovedajúci 9. platovej triede [keďže zmena najnáročnejšej činnosti uvedenej v služobnej zmluve súčasne predstavovala zmenu funkcie z odborného radcu (7. platová trieda) na funkciu štátneho radcu (9. platová trieda)] a od 4.9.2013 do 2.5.2016 mal žalobca nárok na tarifný plat zodpovedajúci 10. platovej triede [keďže zmena najnáročnejšej činnosti uvedenej v služobnej zmluve súčasne predstavovala zmenu funkcie zo štátneho radcu (9. platová trieda) na funkciu hlavného štátneho radcu (10. platová trieda)], avšak v období od 1.1.2013 do 2.5.2016 mu bol vyplácaný tarifný plat v 7. platovej triede. 19. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval žalobu za čiastočne dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strán sporu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011). 20. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že v sporoch o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov, kam nepochybne patrí aj žalobcom uplatnený nárok, je daná právomoc súdu a pasívne vecne legitimovaným je príslušný služobný úrad, t. j. Ministerstvo vnútra SR. Uvedené možno jednoznačne vyvodiť z § 125 zákona č. 400/2009 Z. z., z ktorého vyplýva, že spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. 21. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie bol povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom uznesení č. k. 16CoPr/7/2019-339, zo dňa 30.9.2021. Podstatou tohto zrušujúceho uznesenia bolo konštatovanie, že žalobca bol pri vzniku štátnozamestnaneckého pomeru správne, teda v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o štátnej službe zaradený do 7. platovej triedy, keďže najnáročnejšia činnosť podľa služobnej zmluvy „Samostatné odborné špecializované činnosti spočívajúce najmä v analytickej činnosti a príprave podkladov na rozhodovanie na úseku správy majetku štátu.“ zodpovedala podradeniu pod činnosť „Samostatné odborné špecializované činnosti spočívajúce najmä v analytickej činnosti, vo vyhodnocovaní výsledkov a v príprave podkladov na rozhodovanie vo vymedzenom úseku štátnej správy alebo vykonávania štátnych záležitostí.“ taxatívne uvedenej v Prílohe č. 1 zákona o štátnej službe (zákona č. 400/2009 Z. z.). Dohodou o zmene štátnozamestnaneckého pomeru trvalým preložením (Dodatok č. 1 k služobnej zmluve č. 0002533/R-1/2007, zo dňa 6.12.2007) bol žalobca s jeho súhlasom s účinnosťou od 1.1.2013 trvale preložený na štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade: Ministerstvo vnútra SR, miesto vykonávania štátnej služby: Obvodný úrad
Košice, odbor štátnej služby: 2.02 Financie, funkcia štátneho zamestnanca: odborný radca, platová trieda 7, druh štátnej služby, s tým, že charakteristika najnáročnejších činností: „samostatné ucelené odborné špecializované činnosti spočívajúce najmä v analytickej činnosti, vo vyhodnocovaní výsledkov a v príprave podkladov na rozhodovanie na úseku správy majetku štátu“, bola doplnená o „právne zastupovanie SR v konaní pred súdmi SR na úrovni miestnej štátnej správy a notármi v dedičských veciach“. Pokiaľ Dodatkom č. 1 k služobnej zmluve bolo k pôvodne najnáročnejšej činnosti doplnené aj „právne zastupovanie SR v konaní pred súdmi SR na úrovni miestnej štátnej správy a notármi v dedičských veciach“ ide nesporne o činnosť štátneho zamestnanca, ktorá nie je uvedená v 7. platovej triede, pretože činnosť právneho zastúpenia vôbec neupravuje, ale je zakotvená až v 9. platovej triede ako „Právne zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred súdmi Slovenskej republiky na úrovni orgánu miestnej štátnej správy.“ Napokon zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že Ministerstvo vnútra SR dňa 4.9.2013 písomne splnomocnilo žalobcu, aby „1. zastupoval poškodeného Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra SR alebo Ministerstvo vnútra SR v trestnom konaní pred súdmi a orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj v priestupkovom konaní pred správnymi orgánmi, 2. ku všetkým úkonom súvisiacich s predkladaním návrhov na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom v mene Slovenskej republiky - Ministerstva vnútra SR a Ministerstva vnútra SR“. Plnomocenstvo nadobudlo účinnosť dňom podpisu a bolo účinné iba počas výkonu funkcie splnomocnenca. Na dôvažok ku skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie sa žiada doplniť, že Dohodou zo dňa 13.4.2016 sa na základe písomnej žiadosti žalobcu skončil jeho štátnozamestnanecký pomer ku dňu 2.5.2016. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie je právneho názoru, že pokiaľ má štátny zamestnanec právo („štátnemu zamestnancovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí plat“) na funkčný plat podľa zákona o štátnej službe, je potom bez právnej relevancie jeho prípadná nečinnosť alebo pasivita, že v rozpore so zákonom nebol zaradený do funkcie a tým aj zodpovedajúcej platovej triedy podľa výkonu najnáročnejšej činnosti podľa služobnej zmluvy alebo opisu činnosti; v súlade s ústavným imperatívom, že štátne orgány môžu konať v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) bolo totiž povinnosťou služobného úradu vyplácať žalobcovi plat v závislosti na tom, akú najnáročnejšiu činnosť vykonával a v akej platovej triede bola takáto činnosť zaradená v prílohe č. 1 zákona o štátnej službe, pričom tiež platí, že orgán štátnej moci sa nemôže zbaviť ústavnej povinnosti konať v súlade so zákonom. Konanie žalobcu vo vzťahu k dosiahnutiu efektívnej nápravy pri zaradení do platovej triedy zodpovedajúcej zákonu o štátnej službe, t. j. stavu súladného so zákonom, je pre právne posúdenie sporu právne bezvýznamné. Treba doplniť, že služobný úrad nevydáva o funkčnom plate rozhodnutie, ale iba oznámenie o výške a zložení funkčného platu, ktoré je prílohou služobnej zmluvy; oznámenie teda iba deklaruje mzdový nárok štátneho zamestnanca, ktorý však musí v súlade so zákonom o štátnej službe. V nadväznosti na uvedené potom počnúc 1.1.2013 mal byť žalobca nepochybne zaradený do 9. platovej triedy v súlade s písomnou dohodou o zmene štátnozamestnaneckého pomeru (§ 31 ods. 2 zákona o štátnej službe), keďže zmena najnáročnejšej činnosti uvedenej v služobnej zmluve súčasne predstavovala zmenu funkcie z odborného radcu (7. platová trieda) na funkciu štátneho radcu (9. platová trieda). V tejto súvislosti nemôže obstáť ani obrana žalovaného, že žalobca mohol byť zaradený do inej funkcie a tým aj platovej triedy až na základe organizačného opatrenia, ktoré vydáva Ministerstvo vnútra SR o zmene systemizácie štátnozamestnaneckého miesta v spojení s vypracovaním dodatku k služobnej zmluvy, resp. tvrdenie, že zastupovanie pred súdmi SR dovtedajšími zamestnancami Okresných úradov po nadobudnutí účinnosti zákona č. 459/2012 Z. z., bolo len dočasným riešením zmien, ktoré vznikli v dôsledku reformy verejnej správy ESO (efektívna, spoľahlivá a otvorená verejná správa); žalovaný totiž nemôže podmieňovať zaradenie žalobcu do zákonu zodpovedajúcej platovej triedy podľa najnáročnejšej činnosti, ktorú má podľa dohody vykonávať, vnútornými pomermi žalovaného. Žalobca tak mal byť od 1.1.2013 zaradený do 9. platovej triedy rovnako, ako štátny zamestnanec Z.. S. K., ktorý mal v Dohode o zmene štátnozamestnaneckého pomeru z 20.12.2012, uvedenú rovnakú charakteristiku najnáročnejších činností „Právne zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred súdmi Slovenskej republiky na úrovni orgánu miestnej štátnej správy.“ ako žalobca. Pokiaľ ide o splnomocnenie zo dňa 4.9.2013, tak absencia formálne označenej dohody medzi služobným úradom a štátnym zamestnancom v zmysle § 31 a nasl. zákona o štátnej službe, nemôže mať vplyv na práva žalobcu ako štátneho zamestnanca vyplývajúce zo zákona o štátnej službe; je predsa nesporné, že ide o písomnú dohodu medzi poverujúcim Ministerstvom vnútra SR a žalobcom, ktorý poverenie výslovne prijíma a na základe uvedeného poverenia aj reálne vykonával v obsahových medziach tohto poverenia činnosť v prospech štátu (služobného úradu). Dodržanie písomnej formy právneho úkonu, ktorý po obsahovej stránke mení doterajšiu najnáročnejšiu činnosť žalobcu ako štátneho zamestnanca preto možno analogicky podradiť pod zmenu štátnozamestnaneckého pomeru
spočívajúcu v zmene najnáročnejšej činnosti uvedenej v služobnej zmluve (v znení jej neskorších zmien, resp. dodatkov) v zmysle § 31 ods. 1 zákona o štátnej službe. 22. V súvislosti s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. odvolací súd pripomína, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (Čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom môže súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy informujú, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti informácie podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného prostriedku a spôsob, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. 23. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov. 24. Civilný sporový poriadok ukladá stranám sporu, ktoré žiadajú o procesnú ochranu svojich nárokov a stoja proti sebe v postavení vzájomných „odporcov“, povinnosť tvrdiť, že určitý právny vzťah, o ktorého ochranu žiadajú, skutočne existuje (Čl. 6 ods. 1 Základných princípov C. s. p., § 132 ods. 1, § 150, § 167 ods. 2 C. s. p.). Ukladá stranám tiež tzv. dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť uplatnených tvrdení (§ 132 ods. 1, ods. 3, § 149 ods. 1 C. s. p.). Dôkazné bremeno je povinnosť strany, pokiaľ chce byť úspešná v spore, preukázať existenciu takých svojich skutkových tvrdení, ktoré môžu pre ňu privodiť priaznivý výsledok; dôkazné bremeno sa teda netýka vždy výsledku celého konania, ale sa môže týkať aj čiastkového skutkového tvrdenia významného pre rozhodnutie súdu. Pre určenie toho, kto je nositeľom dôkazného bremena, je kľúčová hmotnoprávna úprava vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo; na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal. 25. Odvolací súd konštatuje, že žiadne pochybenie v hodnotení skutkového stavu v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu nezaznamenal. 26. Súd prvej inštancie v uvedenom kontexte a v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu žalobcovi správne v časti priznal uplatňovaný nárok na doplatenie funkčného platu, keď po skutkovej stránke doplnené dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie po zrušení v poradí prvého rozsudku,
ktoré spočívalo vo vykonaní listiny predloženej žalovaným preukazujúcej výšku náhrady funkčného platu zohľadňujúceho dočasnú práceneschopnosť žalobcu v rozhodnom období; umožnilo súdu prvej inštancie zistiť skutkový stav potrebný pre rozhodnutie sporu. Nedostatkom v skutkovom stave, ako to súdu prvej inštancie vyčítal žalobca v odvolaní, nie je nevykonanie dôkazu od Sociálnej poisťovne, ktorého účelom podľa žalobcu malo byť zistenie výšky vyplácaných plnení žalobcovi, resp. o výške plnení, ktoré by žalobcovi boli vyplatené, ak by bol správne zaradený v 9. a 10. platovej triede; nakoľko, ako to správne uviedol súd prvej inštancie, žalobca nemôže od žalovaného (služobného úradu) požadovať doplatenie rozdielu vo vyplatených nemocenských dávkach, ktoré vypláca Sociálna poisťovňa. 27. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z mesačne splatnej náhrady mzdy, tak zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 4.7.2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017). 27. Pochybenia sa napokon súd prvej inštancie nedopustil ani pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania, keď v spore aplikoval pomerný nárok na náhradu trov konania v zmysle § 255 ods. 2 C. s. p., keď správne v odôvodnení napadnutého rozsudku poznamenal, že prostredníctvom § 257 C. s. p. nie je možné priznať žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania. Stotožňujúc sa s uvedeným postupom prvoinštančného súdu hodno doplniť, že ani odvolacie námietky žalobcu nepreukázali nesprávnosť náhradového výroku napadnutého rozsudku; okolnosti spočívajúce vo vzdialenosti, strate času, či enormných nákladoch na strane žalobcu oproti situácii, kedy by sa žalobca mohol svojich nárokov domáhať na kauzálne príslušnom súdu podľa § 23 C. s. p., totiž nepredstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 C. s. p.. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci neboli splnené predpoklady pre aplikáciu § 257 C. s. p., ktoré by rezultovalo v priznanie plného nároku na náhradu trov konania žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že § 257 C. s. p. súdu umožňuje, aby pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, má vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pre záver o dôvodnosti použitia § 257 C. s. p. nie je namieste, aby výnimočnosť prípadu z hľadiska aplikácie citovaného ustanovenia spočívala len v okolnostiach hmotnoprávnej povahy alebo všeobecnom závere o určitom druhu nároku či bežných okolnostiach vedúcich k uplatneniu nároku. Nejde o automatické pravidlo, ale o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá nepriznanie úspešnej strane sporu pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 C. s. p.). 28. A keďže žalobca a žalovaný v podaných odvolaniach neuviedli iné relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd tvrdenia uvádzané v odvolaniach nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalobcu a žalovaného boli preto vyhodnotené v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 2 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalobca ani žalovaný nemali úspech v odvolacom konaní. 30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).