Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4To/178/2024 1124013458 13. 02. 2025 JUDr. Karol Kováč ECLI:SK:KSBA:2025:1124013458.3
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov Mgr. Michala Kačániho, PhD. a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného O. V. a spol., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaniach obžalovaných O. V. a W. P. proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I z 30.10.2024, sp. zn. 22T/51/2024, na verejnom zasadnutí konanom 13. februára 2025 takto rozhodol: Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaných O. V., nar. XX.XX.XXXX a W. P., nar. XX.XX.XXXX, zamietajú. odôvodnenie: Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I z 30.10.2024, sp. zn. 22T/51/2024, boli obžalovaní O. V. a W. P. uznaní za vinných pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že spoločným konaním sa dňa 11.05.2024 v čase asi o 04.00 hod. na ulici na adrese P. hrdlo XX, X., predstavili poškodeným Y. T. a C. U. ako kriminálna polícia s tým, že obžalovaný O. V. poškodeného Y. T. opakovane udrel otvorenou dlaňou do tváre, pričom žiadal od neho mobilný telefón, ktorý ale poškodený nemal pri sebe, nakoniec mu zobral power banku, potom pýtal peniaze, ktoré poškodený nemal pri sebe, na čo ho znovu O. V. udrel dlaňou do tváre, následne mu prehrabal peňaženku, vyhodil z nej doklady a túto si prisvojil, a poškodeného C. U. obžalovaný W. P. násilím odtiahol a oprel o strom, kopol mu do nôh, začal ho prehľadávať, najskôr batoh, ktorý mal poškodený na chrbte, batoh, ktorý mal krížom cez telo, tento mu odopol, vyťahoval mu z neho všetky veci a rozhadzoval ich, poškodený sa zo strachu nebránil, z tohto batohu mu odcudzil obžalovaný W. P. mobilný telefón zn. Xiaomi redmi 12C, glukomer, USB hub, kľúče od domu, slúchadlá, kombinované kliešte, čím poškodenému Y. T. spôsobili škodu na odcudzených veciach najmenej 10,- eur a poškodenému C. U. škodu vo výške najmenej 112,- eur. Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému O. V. podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, s použitím § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 5 Trestného zákona, uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 7 mesiacov. Obžalovanému W. P. bol za uvedenú trestnú činnosť podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 s použitím § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 5 Trestného zákona, uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona boli obžalovaní O. V. a W. P. na výkon trestu zaradení do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona, § 78 ods. 1 Trestného zákona bol obžalovaným O. V. a W. P. uložený ochranný dohľad v trvaní 3 roky.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bola obžalovaným O. V. a W. P. uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému C.. spôsobenú škodu vo výške 112,- eur a poškodenému Y. T. spôsobenú škodu vo výške 10,- eur. Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku boli poškodení C. U. a Y. T. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaní na civilný proces. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolania obžalovaní O. V. a W. P. smerujúce výlučne do výroku o treste. V písomných dôvodoch podaného odvolania obžalovaný O. V. poukázal na to, že nesúhlasí s výmerou trestu, nakoľko mestský súd sa nesprávne vysporiadal s poľahčujúcimi a priťažujúcimi okolnosťami. Ohľadom § 37 písm. m) Trestného zákona uviedol, že nikdy nebol odsúdený pre trestný čin lúpeže. Novelou Trestného zákona účinnou od 06.08.2024 sa jeho odsúdenia kvalifikovali ako prečiny, nie ako zločiny. Nemôže mu byť vytýkaná jeho minulosť. Nesúhlasí s výmerou trestu podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona v rozpätí 4 roky a 8 mesiacov až 8 rokov. Zákonom stanovená je sadzba 3 roky až 8 rokov, pričom súd mu mohol trest znížiť o jednu tretinu. Požiadal o zhovievavosť s tým, že dôveru nesklame. Pred väzbou vykonal 6-ročný trest. Navrhol zvážiť podmienečný trest, nakoľko vykonaný trest berie ako ponaučenie k vedeniu riadneho života. V písomných dôvodoch podaného odvolania obžalovaný O. V. prostredníctvom svojho obhajcu zdôraznil, že odvolanie podáva proti výroku o treste, nakoľko ho považuje za neprimerane prísny. Od začiatku trestného konania spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, ku skutku sa priznal a tento úprimne oľutoval. Veľmi ho mrzí vzniknutá situácia a neodstrániteľný následok. Poukázal na § 34 ods. 1 Trestného zákona a § 34 ods. 4 Trestného zákona. Trest je celkom zjavne neprimeraný aj vzhľadom na tú skutočnosť, že trestná sadzba v uvedenom prípade je 3 roky až 8 rokov, čiže i keď mu súd uložil trest na samej dolnej hranici, mal mu výkon tohto trestu podľa § 49 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložiť. Ohľadom primeranosti trestu poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4To/2/2013 vyplýva, že aj keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Ani príliš prísny trest nepôsobí výchovne, ale demoralizujúco. Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. Neprimeraný trest je teda negáciou práva. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest. Nevyhnutné je celkové posúdenie osobnosti obžalovaného, jeho osobnostného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a podobne, ako i individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu. V zmysle princípu právnej istoty, kedy má subjekt práva legitímne právo očakávať, aby sa jeho prípad rozhodol spôsobom, akým sa v minulosti obdobné prípady rozhodli, poukázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. ÚS 87/1993, sp. zn. II. ÚS 80/1999, sp. zn. II. ÚS 243/2005, sp. zn. III. ÚS 192/2006 a sp. zn. IV. ÚS 14/2007. Na základe vyššie uvedených skutočností má za to, že výrok súdu v napadnutom rozsudku o treste nie je správny ani dôvodný a odvolací súd požiadal, aby podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. e) Trestného poriadku napadnutý rozsudok preskúmal a výrok o treste zrušil a na základe § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ten vec v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol, alebo aby na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku zrušil výrok o treste a sám rozsudkom rozhodol tak, že mu podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona (zrejme § 188 ods. 1 Trestného zákona, pozn. krajského súdu), s poukazom na § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, uloží primeraný trest odňatia slobody, ktorý podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odloží na skúšobnú dobu. V písomných dôvodoch podaného odvolania obžalovaný W. P. predovšetkým namietal, že súd prvého stupňa v jeho prípade konštatoval, že sa jedná o špeciálnu recidívu, nakoľko bol 3-krát súdne trestaný, preto mu vymeral trest vo výmere 4 roky, čo však žiadnym spôsobom neodôvodnil. Preto požiadal odvolací súd o zníženie trestu na dolnú hranicu trestnej sadzby po aplikácii § 39 ods. 5 Trestného zákona, čo činí trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 7 mesiacov s prihliadnutím na okolnosť, že mu bol
uložený aj ochranný dohľad vo výmere 3 roky. Svojho konania veľmi ľutuje a vyčíta si to každý deň. Je mladým človekom, ktorý má celý život pred sebou, preto trest uložený na dolnej hranici trestnej sadzby bude postačovať na jeho nápravu a prehodnotenie jeho doterajšieho spôsobu života. V písomných dôvodoch podaného odvolania obžalovaný W. P. prostredníctvom svojho obhajcu zdôraznil, že súhlasí s výrokmi súdu o uznaní viny, avšak nestotožňuje sa s uloženým trestom, nakoľko nepodmienečný trest považujem za neprimerane prísny. K trestnej činnosti sa dobrovoľne priznal a túto úprimne oľutoval. Je otcom maloletého dieťaťa, na ktorého výchove sa mieni spolupodieľať. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Veľmi ho mrzí vzniknutá situácia a neodstrániteľný následok. Aj z hľadiska účelu trestu je uložený trest podľa § 34 a nasl. Trestného zákona celkom zjavne neprimeraný s minimálnou spoločenskou nebezpečnosťou. Protiprávny čin spáchal v alkoholickom opojení, jeho konanie nebolo v kontexte ustáleného skutku motivované prisvojením si cudzej veci „za každú cenu“, ale išlo len o to, „ako sa zabaviť sa na úkor poškodených a udrieť si.“ Ako tento druh zábavy dopadol, to už vie a je pripravený za svoju hlúposť niesť aj patričné dôsledky. Je si vedomý, že súd pri hodnotení jeho osoby konštatoval tzv. špeciálnu recidívu, pričom je mu známa aj skutočnosť, že použitie § 39 ods. 5 Trestného zákona, teda mimoriadne zníženie trestnej sadzby, nie je obligatórne nárokovateľné a nie je povinnosťou súdu, ale je len výlučne v jeho kompetencii a na voľnej úvahe. Poukázal aj na § 34 ods. 1 Trestného zákona a § 34 ods. 4 Trestného zákona. Jeho základná trestná sadzba v uvedenom prípade je 3 roky až 8 rokov. Teda i keď mu súd uložil trest v rámci upravenej trestnej sadzby podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona pri samej dolnej hranici, resp. tesne pod ňou, mal mu výkon tohto trestu podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložiť a ako preventívne opatrenie uložiť mu probačný dohľad probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení tak, ako to predpokladá § 51 ods. 3 a ods. 4 Trestného zákona. Podľa novelizovaného Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, osobitne § 51 ods. 1 Trestného zákona, súd môže za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho 4 roky, ak zároveň páchateľovi uloží probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. S odvolaním na predchádzajúcu kriminálnu minulosť uviedol, že ostatné odsúdenia má zahladené, mimo odsúdenia, na ktoré prihliadol súd pri úprave dolnej hranice trestnej sadzby podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona. Ohľadom primeranosti trestu poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4To/2/2013 vyplýva, že aj keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Ani príliš prísny trest nepôsobí výchovne, ale demoralizujúco. Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. Neprimeraný trest je teda negáciou práva. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest. Nevyhnutné je celkové posúdenie osobnosti obžalovaného, jeho osobnostného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a podobne, ako i individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu. V zmysle princípu právnej istoty, kedy má subjekt práva legitímne právo očakávať, aby sa jeho prípad rozhodol spôsobom, akým sa v minulosti obdobné prípady rozhodli, poukázal na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. ÚS 87/1993, sp. zn. II. ÚS 80/1999, sp. zn. II. ÚS 243/2005, sp. zn. III. ÚS 192/2006 a sp. zn. IV. ÚS 14/2007. Na základe vyššie uvedených skutočností má za to, že výrok súdu v napadnutom rozsudku o treste nie je správny ani dôvodný a odvolací súd požiadal, aby podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. e) Trestného poriadku napadnutý rozsudok preskúmal a výrok o treste zrušil a na základe § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ten vec v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol, alebo aby na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku zrušil výrok o treste a sám rozsudkom rozhodol tak, že mu podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, s poukazom na § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. l) Trestného zákona (zrejme omylom uvedený, pozn. krajského súdu), § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, uloží primeraný trest odňatia slobody, ktorý podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odloží na skúšobnú dobu s primeraným použitím § 51 ods. 3 a ods. 4 Trestného zákona. Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaných, nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa zúčastnili obžalovaní O. V. a W. P., ich obhajcovia a prokurátorka krajskej prokuratúry.
Na verejnom zasadnutí krajský súd doplnil dokazovanie oboznámením spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 1T/8/2019, vrátane rozsudku zo 06.03.2019, spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 1T/59/2018, vrátane rozsudku z 27.06.2018, spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 1T/27/2019, vrátane rozsudku z 20.03.2019, spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3T/127/2017, vrátane rozsudku z 29.05.2018 a hodnotenia z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Želiezovce z 29.01.2025 na obžalovaného W. P.. Obhajca obžalovaného O. V. na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomne podaného odvolania. Má za to, že obžalovanému O. V. bol mestským súdom uložený neprimerane prísny trest. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia slobody a sám rozhodol tak, že zníži výmeru tohto druhu trestu. Obhajca obžalovaného W. P. sa na verejnom zasadnutí takisto v plnom rozsahu sa pridržal písomne podaného odvolania a jeho dôvodov. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu k obžalovanému W. P. vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám rozhodol tak, že obžalovanému uloží trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu na primeranú skúšobnú dobu. Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedla, že vo vzťahu k odvolaniam obžalovaných O. V. a W. P. sú tresty uložené obom obžalovaným zákonné a správne a preto navrhla odvolania obžalovaných ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný O. V. na verejnom zasadnutí uviedol, že sa pridržiava písomného odvolania a požiadal, aby mu bolo vyhovené. Zároveň sa pripojil k ústnemu prednesu svojho obhajcu. Obžalovaný W. P. na verejnom zasadnutí poukázal na svoj konečný návrh, ktorý koncipoval osobitným písomným podaním a ktorý adresoval odvolaciemu súdu. Požiadal, aby toto jeho podanie bolo prečítané. V písomnom podaní z 13.01.2025 obžalovaný W. P. zdôraznil, že pred súdom využil právo urobiť vyhlásenie o vine, čo mestský súd akceptoval. Pri rozhodovaní o treste sa prvostupňový súd hlbšie nezaoberal a ani neskúmal okolnosti, ktoré predchádzali skutku a okolnosti, ktoré zlepšili jeho postoj a mohli by viesť k priaznivejšiemu trestu. Každý má právo na spravodlivý súdny proces, zásadu proporcionality a spravodlivý trest. Rozhodnutiu o vyhlásení viny predchádzal nepriamy nátlak zo strany orgánov činných v trestnom konaní s hrozbou vysokého trestu, ak vyhlásenie neurobí. Inak by došlo k zmene právnej kvalifikácie, lebo jeho úmyslom nebolo zmocniť sa cudzej veci. Nechce však bagatelizovať svoj odsúdeniahodný atak. Pred skutkom sa s chalanmi rozhodli, že si pôjdu vypiť a zabaviť do Bratislavy. Nebrali si žiadne zbrane, či falošný odev. Na ceste domov sa ocitol v situácii, keď narazili na dvoch hlučných ľudí a rozhodli si z nich vystreliť, nachytať ich, že sú policajti. Nechceli sa dopustiť trestnej činnosti a je mu ľúto tohto nedorozumenia. Znovu stratil svoju rodinu a syna. Nemá skúsenosti s alkoholom. Požiadal o zohľadnenie týchto okolností a aby odvolací súd podľa § 39 Trestného zákona zmiernil výšku trestu na samú dolnú hranicu trestnej sadzby. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného zákona) primárne konštatoval prípustnosť odvolaní oboch obžalovaných (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obaja odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Zistil pritom, že odvolania obžalovaných O. V. a W. P. nie sú dôvodné. Povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaným vyššie uvedeným ustanovením, bolo preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým obaja odvolatelia podali odvolania a preskúmanie správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z uvedenej zásady by bolo to, že by odvolací súd musel prihliadať aj na chyby, ktoré síce odvolaniami neboli vytýkané, ale ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku, t. j. dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
V nadväznosti na vyššie uvedené zistenia, ako aj vzhľadom na podané odvolania zo strany oboch obžalovaných iba voči výrokom o trestoch odňatia slobody, vrátane ich výmery, a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti, odvolací súd už nepreskúmaval výroky o vine, vrátane použitej právnej kvalifikácie, ani výroky o ochranných opatreniach a o náhrade škody. Odvolací súd v tomto smere iba konštatuje, že obžalovaní O. V. a W. P. na hlavnom pojednávaní urobili (každý zvlášť) vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, t. j. že sú vinní zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, následne mestský súd prijal vyhlásenie oboch obžalovaných podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku. Je nutné tiež uviesť, že pred prijatím vyhlásenia konajúci súd oboch obžalovaných poučil o ich právach, o zmysle priznania, jeho význame a prípadnom ďalšom postupe. Súd prvého stupňa obžalovaným O. V. a W. P. položil podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku a § 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g), písm. h) Trestného poriadku otázky, na ktoré obžalovaní odpovedali kladne a až potom rozhodol mestský súd podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku uznesením, že vyhlásenie oboch obžalovaných prijíma a vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaní priznali spáchanie skutku nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste, o ochrannom opatrení a o náhrade škody. Vzhľadom na uvedené, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe prvostupňového súdu v súvislosti s vyhláseniami oboch obžalovaných a ich prijatím v zmysle § 257 Trestného poriadku, odvolací súd sa zaoberal iba výrokom o treste odňatia slobody (v podaných odvolaniach uloženie ochranných opatrení - ochranného dohľadu a výroky o náhrade škody obžalovaní vôbec nenamietali). Na podklade odvolaní oboch obžalovaných, ktoré smerovali výlučne do výrokov o treste odňatia slobody napadnutého rozsudku, krajský súd v rámci revízneho princípu zistil, že tak obžalovanému O. V., ako aj obžalovanému W. P., bol v predmetnej trestnej veci uložený primeraný a spravodlivý trest odňatia slobody, vrátane jeho výmery. Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Trestného zákona, ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov. Ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona o účele trestu je spolu s § 33a Trestného zákona a § 34 ods. 4 Trestného zákona základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho vyplynúť. Samotný druh trestu a výmery trestov odňatia slobody, ktoré boli obžalovaným uložené (t. j. obžalovanému O. V. 3 roky a 7 mesiacov a obžalovanému W. P. 4 roky), sú obhájiteľné v každom smere. Týmto rozhodnutím nedošlo ani k porušeniu zásad pre ukladanie trestov upravených v Trestnom zákone. Pri zločine lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona je možné uložiť trest odňatia slobody v rozpätí od 3 rokov do 8 rokov. Prvostupňový súd správne prihliadol u oboch obžalovaných tak na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, týkajúcej sa priznania k spáchaniu trestného činu a jeho úprimného oľutovania, ako aj na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, týkajúcej sa toho, že obaja obžalovaní boli už za trestný čin odsúdení, nakoľko obžalovaný O. V. má v odpise registra trestov evidovaných 7 záznamov a bol naposledy odsúdený rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo 06.03.2019, sp. zn. 1T/8/2019, pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona, na súhrnný nepodmienečný 3-ročný trest odňatia slobody, a obžalovaný W. P., doposiaľ 3-krát súdne trestaný, bol ostatne odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III zo 14.12.2021, sp. zn. 6T/109/2021 pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona, prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, a zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona, pričom došlo k upusteniu od uloženia súhrnného trestu vzhľadom na
skoršie odsúdenie obžalovaného. Ide teda u oboch obžalovaných o vyrovnaný pomer poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Vzhľadom na to, že obaja obžalovaní O. V. a W. P. sa opätovne dopustili posudzovaného zločinu, hoci obaja boli v minulosti za zločin právoplatne odsúdení, do úvahy prichádzala aplikácia § 38 ods. 3 Trestného zákona, čo znamená úpravu trestnej sadzby na 4 roky a 8 mesiacov až 8 rokov. Obžalovaný O. V. bol totiž rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 29.05.2018, sp. zn. 3T/127/2017, právoplatným dňa 31.05.2018, uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol o. i. uložený súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky. Skoršie spáchanie zločinu u obžalovaného W. P. vyplýva napr. z rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 27.06.2018, sp. zn. 1T/59/2018, právoplatným dňa 27.06.2018, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania o. i. zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 2 roky, pričom dňa 23.01.2020 došlo k nariadeniu výkonu tohto trestu, ako aj z rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 20.03.2019, sp. zn. 1T/27/2019, právoplatným dňa 22.03.2019, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania o. i. zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 4 mesiace. Nakoľko za znak „opätovného spáchania zločinu“ sa neprihliadne v prípade, ak predchádzajúce odsúdenie za zločin je zahladené, odvolací súd vzhľadom na to, že v rámci vyššie uvedených odsúdení bol obžalovaný W. P. mladistvým, musel zohľadňovať aj § 121 Trestného zákona, týkajúci sa zahladenia odsúdenia u mladistvého. V zmysle § 121 ods. 2 Trestného zákona o tom, či sa odsúdenie mladistvého na trest odňatia slobody prevyšujúci 1 rok zahladzuje, rozhodne súd, prihliadajúc na správanie mladistvého vo výkone trestu odňatia slobody, po výkone tohto trestu. Platí, že súd musí rozhodnúť o zahladení ihneď po prepustení mladistvého z výkonu trestu prevyšujúceho 1 rok a ak takto príslušný súd neurobil, vyrieši otázku zahladenia ako predbežnú otázku podľa § 7 Trestného poriadku súd rozhodujúci v ďalšej trestnej veci tohto páchateľa, pokiaľ okolnosť, či sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený, má vplyv na právne posúdenie nového skutku, uloženého trestu alebo ochranného opatrenia (R 42/1981). Odvolací súd si preto z ústavu na výkon trestu odňatia slobody vyžiadal hodnotiacu správu na obžalovaného W. P. týkajúcu sa správania vtedy mladistvého obžalovaného W. P. vo výkone trestu odňatia. Z uvedenej hodnotiacej správy, oboznámenej na verejnom zasadnutí krajského súdu, okrem iného vyplynulo, že správanie a vystupovanie obžalovaného od nastúpenia na výkon trestu odňatia slobody nebolo na požadovanej úrovni. Opätovne nadväzoval nedovolené kontakty, vo viacerých prípadoch nebol ustrojený podľa určených vzorov a noriem, spal po budíčku, nevyužíval pracovný čas na vykonávanie pridelenej práce a opakovane porušil zásady slušného správania a vystupovania, a to ako voči príslušníkovi zboru, tak aj voči spoluodsúdenému. Z dôvodu opakovaného porušovania ústavného poriadku bol dňa 19.06.2019 umiestnený do diferenciačnej skupiny „C“. Ústavný poriadok porušil tým, že nevyužíval efektívne pracovný čas na vykonávanie pridelenej práce a nebol ustrojený. Jeho pracovná morálka bola na slabej úrovni a z uvedeného pracoviska bol na návrh zamestnávateľa vyradený. Dňa 20.11.2019 bol z dôvodu výkonu súdom nariadeného ochranného protitoxikomanického liečenia ambulantnou formou umiestnený do oddielu špecializovaného zaobchádzania, kde liečebný režim nie vždy dodržiaval. Jeho správanie nebolo vždy na požadovanej úrovni, nadväzoval nedovolený kontakt so spoluodsúdeným a bol účastný fyzického a verbálneho konfliktu so spoluodsúdeným. Po vykonaní ochrannej liečby bol dňa 25.05.2020 opäť umiestnený do oddielu s diferenciačnou skupinou „C“. Jeho správanie a vystupovanie v tomto období bolo stabilizované, disciplinárne odmenený bol v jednom prípade. Vzhľadom na priaznivý vývoj v správaní bol dňa 15.07.2021 umiestnený do diferenciačnej skupiny „B“. V jeho správaní postupne došlo k negatívnym zmenám. Nedostatky boli zaznamenané tým, že nesplnil príkaz príslušníka zboru ubytovať sa v oddiele, nadväzoval nedovolené kontakty a rušil nočný kľud hlučným správaním a vykrikovaním vulgarizmov. V kolektíve spoluodsúdených bol častým zdrojom konfliktných situácií. Disciplinárne potrestaný bol v troch prípadoch. Z dôvodu opakovaného porušovania ústavného poriadku bol dňa 06.12.2021 opätovne umiestnený do diferenciačnej skupiny „C“. Jeho správanie a vystupovanie naďalej nebolo na požadovanej úrovni, požil alkohol a fyzicky napadol spoluodsúdeného. V kolektíve spoluodsúdených so správal hrubo, konfliktne. Vzhľadom na sústavné porušovanie ústavného poriadku bol odsúdený dňa 20.12.2021 umiestnený do oddielu s
bezpečnostným režimom. Jeho správanie a vystupovanie naďalej nebolo na požadovanej úrovni. Ústavný poriadok počas tohto obdobia porušil tým, že sa pokúsil zneužiť preukaz iného odsúdeného a prechovával nepovolené veci. Disciplinárne potrestaný bol v troch prípadoch. Na základe Uznesenia Okresného súdu v Trnave č. 4Nt/l/2022 zo dňa 27.07.2022 bol odsúdený preradený na ďalší výkon trestu z ústavu s minimálnym stupňom stráženia do ústavu so stredným stupňom stráženia a následne dňa 02.08.2022 bol premiestnený do iného ústavu za účelom výkonu trestu odňatia slobody v ústave so stredným stupňom stráženia. Na základe rozhodnutia riaditeľa predchádzajúceho ústavu bol umiestnený do oddielu s bezpečnostným režimom. Počas umiestnenia v oddiele s bezpečnostným režimom sa správanie odsúdeného vplyvom intenzívneho psychologického, režimového a pedagogického pôsobenia postupne stabilizovalo. Vzhľadom na jeho správanie a pozitívny postoj k plneniu povinností bol dňa 24.08.2022 umiestnený do diferenciačnej skupiny „C“. V jeho správaní a vystupovaní však opätovne došlo k negatívnej zmene. Ústavný poriadok porušil tým, že fajčil mimo vyhradených priestorov, nechal sa tetovať, pokúsil sa užiť liek inak, ako predpísal lekár, opakovane hrubým spôsobom porušil zásady slušného správania voči príslušníkovi zboru a bol účastníkom fyzického konfliktu s iným odsúdeným. Do výkonu činností pre všeobecný rozvoj osobnosti odsúdeného súvisiacich s udržiavaním čistoty ubytovacích priestorov sa zapájal len na podnet väzenského personálu, vlastnú iniciatívu nevyvíjal. Disciplinárne potrestaný bol v piatich prípadoch. Z dôvodu sústavného porušovania ústavného poriadku a pôsobenia na ostatných odsúdených v rozpore s účelom výkonu trestu bol dňa 06.09.2023 umiestnený do oddielu s bezpečnostným režimom. Počas umiestnenia v oddiele s bezpečnostným režimom sa správanie odsúdeného vplyvom intenzívneho psychologického, režimového a pedagogického pôsobenia postupne stabilizovalo. Vzhľadom na jeho správanie a pozitívny postoj k plneniu povinností bol dňa 27.11.2023 umiestnený do diferenciačnej skupiny „C“. V jeho správaní a vystupovaní však opätovne došlo k negatívnej zmene. Ústavný poriadok porušil tým, že sa pokúsil užiť liek inak, ako predpísal lekár. Disciplinárne potrestaný bol v jednom prípade. Koniec trestu mal dňa 19.01.2024. Skutočnosti vyplývajúce z danej hodnotiacej správy ohľadom správania sa vtedy mladistvého obžalovaného W. P. vo výkone trestu odňatia, predstavujúce v súhrne výrazne negatívne hodnotenie jeho správania a vystupovania počas výkonu trestu odňatia, zahrňujúce mnohé disciplinárne potrestania obžalovaného, neumožňujú ich zohľadnenie v prospech obžalovaného, čo by v rámci posúdenia ako predbežnej otázky odvolacím súdom podľa § 7 Trestného poriadku malo za následok pozitívny záver v otázke zahladenia odsúdení obžalovaného. Na predchádzajúce odsúdenia obžalovaného W. P. teda krajský súd neprihliadal ako na zahladené. Na strane druhej odvolací súd zastáva taký právny názor, že mestský súd využitím možnosti uplatnenia pravidla upraveného v § 39 ods. 5 Trestného zákona, vychádzajúc aj s názoru vyjadreného v stanovisku trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.06.2017, sp. zn. Tpj 55/2016, postupoval v súlade so zákonom, keď obžalovanému O. V., ako aj obžalovanému W. P. vymeral trest odňatia slobody v rozpätí trestnej sadzby zníženej o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Oba tresty odňatia slobody, u obžalovaného O. V. vo výmere 3 roky a 7 mesiacov a u obžalovaného W. P. vo výmere 4 roky (t. j. v rámci mimoriadne zníženej trestnej sadzby), ktoré boli obom obžalovaným súdom prvého stupňa uložené, považuje aj odvolací súd za tresty síce citeľné, ale primerané, s prihliadnutím na všetky okolnosti zistené na strane páchateľov, ako aj na okolnosti posudzovaného prípadu. Správne súd prvého stupňa diferencoval jednotlivé výmery uložených trestov u obžalovaných, nakoľko obžalovaný W. P. bol už, na rozdiel od obžalovaného O. V., opakovane súdne trestaný aj za násilnú trestnú činnosť, dokonca v jenom prípade aj pre zločin lúpeže. Zaradenie oboch obžalovaných na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, zodpovedá § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, pretože obaja boli v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý im bol uložený za úmyselný trestný čin. Odvolací súd sa však nestotožnil s argumentmi oboch odvolateľov O. V. a W. P., ktorí sa domáhali uloženia podmienečného trestu odňatia slobody. Totiž s poukazom na osoby obžalovaných i ich kriminálnu minulosť (navyše posudzovaný skutok obaja obžalovaní spáchali len niekoľko mesiacov po vykonaní skorších nepodmienečných trestov odňatia slobody obomi obžalovanými), krajský súd vyvodil, že uloženie iného druhu trestu, akým je iba nepodmienečný trest odňatia slobody, neprichádza vôbec
do úvahy. Pokiaľ teda ani predchádzajúce podmienečné tresty, ktorých výkon bol neskôr nariadený, ale najmä neskoršie nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré boli obžalovaným v minulosti uložené, neviedli k ich náprave, nadriadený súd je presvedčený, že len uloženie prevýchovného trestu by celkom zjavne nesplnilo účel trestu, nakoľko obžalovaní sú v tomto smere narušenými osobami, recidivistami, ktorí evidentne nie sú schopní viesť riadny spôsob života, začleniť sa do spoločnosti a ktorí opakovane ignorujú zákazy stanovené Trestným zákonom. V tomto smere je preto odôvodnené také preventívne pôsobenie na oboch obžalovaných, ktoré im účinne zabráni v dopúšťaní sa trestnej činnosti, pričom je nevyhnutné na obžalovaných pôsobiť represiou v podobe nepodmienečných trestov odňatia slobody. Takýto druh trestu odráža v sebe nielen minulosť obžalovaných z hľadiska ich postojov k dodržiavaniu jednotlivých spoločenských noriem, ale tiež ich vývoj z hľadiska možného páchania trestnej činnosti. Uvedené závery platia aj po zohľadnení argumentov obhajcov oboch obžalovaných, vychádzajúcich z nimi označených rozhodnutí najvyššieho súdu a ústavného súdu. Pokiaľ obžalovaný O. V. namietal zohľadnenie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, nakoľko nikdy nebol odsúdený pre trestný čin lúpeže, krajský súd vyslovuje, že uvedená priťažujúca okolnosť sa netýka špeciálnej recidívy (opätovného spáchania rovnakej trestnej činnosti), ale recidívy ako takej, aj všeobecnej, teda stačí, že páchateľ už bol v minulosti odsúdený pre akúkoľvek trestnú činnosť. Správny nie je ani názor obžalovaného O. V., že novelou Trestného zákona účinnou od 06.08.2024 sa jeho odsúdenia kvalifikovali ako prečiny, nie ako zločiny, pretože novela sa spôsobom, ako sa domnieva obžalovaný, skorších právoplatných odsúdení netýka. V súvislosti s polemikou obžalovaného W. P. ohľadom právnej kvalifikácie skutku, táto je za daných okolností právne irelevantná, nakoľko samotné vyhlásenie obžalovaného W. P. podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, t. j. vyhlásenie o tom, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a je už nenapadnuteľné odvolaním (§ 257 ods. 5 Trestného poriadku), vrátanej právnej kvalifikácie skutku, bez ohľadu na to, aký neskorší náhľad na takéto vyhlásenie obžalovaný neskôr zaujal. Nič na tom v danom prípade nemenia ani obžalovaným W. P. tvrdené okolnosti, že vyhlásenie urobil pod nátlakom orgánov činných v trestnom konaní (vyhlásenie urobil pred mestským súdom, ktorý rozhodoval aj o druhu a výmere trestu uloženého obžalovanému, pričom uvedené tvrdenie obžalovaný nepodporil žiadnou ďalšou zo spisového materiálu vyplývajúcou okolnosťou, preto ho odvolací súd považoval za účelový argument prezentovaný v snahe zmierniť náhľad na osobu obžalovaného) a že sa išli len zabaviť a spraviť z poškodených srandu bez úmyslu zmocniť sa vecí poškodených. Pokiaľ obžalovaný W. P. v rámci odvolacieho konania poukazovali na to, že nepodmienečný trest odňatia slobody v napadnutej výmere citeľne zasiahne do jeho rodinného života, tak nadriadený súd konštatuje, že týchto okolností si musel byť obžalovaný vedomý aj v čase spáchania skutku a evidentne chcel postúpiť riziko, že týmto konaním si môže skomplikovať rodinný život. Treba vysloviť aj to, že samotným uložením trestu páchateľovi trestného činu sa nepriamo postihne i jeho rodina a jemu blízke osoby, dokonca aj ak sú závislé od jeho príjmov, starostlivosti alebo ostatného zabezpečenia rodiny. Preto nie je možné za každých okolností zabezpečiť (ako to bolo aj v tomto posudzovanom prípade), aby sa nepodmienečný trest odňatia slobody uložený tak obžalovanému W. P. nedotkol jeho rodiny a blízkych osôb. Aj samotný § 34 ods. 3 Trestného zákona sa môže aplikovať iba v rámci zákonných podmienok pre uloženie konkrétneho druhu trestu. Krajský súd uzatvára, že obžalovanému O. V. uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 7 mesiacov a obžalovanému W. P. uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, ktoré boli mimoriadne znížené v zmysle § 39 ods. 5 Trestného zákona, sú s prihliadnutím na všetky zistené okolnosti dostatočne primeranými postihmi. Samozrejme, že je potrebné vnímať uložené tresty odňatia slobody ako výsledok postupu, v ktorom bola uplatnená určitá forma benefitu dosiahnutá vzdaním sa práv oboch obžalovaných na klasický súdny proces. Záverom treba dodať a zopakovať, že výroky prvostupňového rozsudku týkajúce sa ochranných opatrení a náhrady škody neboli odvolaniami obžalovaných napadnuté, preto odvolací súd nemal ani žiadny relevantný dôvod tieto výroky preskúmať a zaujať k nim akékoľvek stanovisko. Odvolací súd na podklade uvedených úvah, keďže nezistil žiadny zákonný dôvod na prípadnú zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa, odvolania obžalovaných O. V. a W. podľa § X19 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol. Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.