Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/13/2025 1219200726 22. 07. 2025 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2025:1219200726.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patrície Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: M. S., D.. X.X.XXXX, H. N. G. X, N., zast. JUDr. Pavlom Haškom, advokátom so sídlom Košická 52, Bratislava, proti žalovanej: V. S., D.. XX.X.XXXX, H. N. Š. X, N., zast. JUDr. Danou Martinkovou, advokátkou so sídlom Záhradnícka 64, Bratislava, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.1.2023, č. k. 14C/8/2019-250, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že byt č. XX, vchod: Š. X, na X. posch. bytového domu Š. X, X, súp. č. XXXX, vybudovaný na parc. č. XXXX/ X o výmere 321 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a parc. č. XXXX/X o výmere 369 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku vo veľkosti 6922/392512, zapísaného na LV č. XXXX pre Okres: N. L., Obec: N. - mestská časť F., katastrálne územie F., patrí do dedičstva po poručiteľke V. S., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX, naposledy bytom Š. Č.. X, N.. 2. Svoje rozhodnutie s odkazom na ust. § 34, § 37 ods. 1, 2, 3, § 38 ods. 1 a § 39 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil neunesením dôkazného bremena žalobcom. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že sporové strany sú deťmi poručiteľky V. S., ku ktorej sa v roku 1999 presťahovala žalovaná aj s dcérou. Svedkyne R. S. (dcéra žalovanej) a M. G. S. (dcéra žalobcu) vo svojich výpovediach potvrdili, že aj po nasťahovaní sa žalovanej do bytu poručiteľky boli vzťahy medzi sporovými stranami dobré, no zlom nastal po tom, ako žalovaná chcela, aby im žalobca dal dopredu vedieť, kedy príde mamu navštíviť. Vo vzťahu k záujmu syna o matku vychádzal z výpovede svedkyne R. S., v ktorej uviedla, že strýko navštevoval babku raz za týždeň, dva, ako kedy, v začiatkoch aj dvakrát do týždňa, avšak, keď sa jej stav zhoršoval, tak to bolo už len raz týždenne, príp. raz za dva týždne. Menovaná svedkyňa tiež potvrdila, že nielen žalobca, ale i žalovaná doprevádzali poručiteľku k lekárom, žalobca ju v začiatkoch občas odviezol autom, kedy však bola ešte samostatná a žalovaná so svedkyňou s ňou začali k lekárom chodiť, keď už poručiteľka nevládala. Potvrdila, že okolo roku 2010 chodila žalovaná s poručiteľkou k endokrinológovi, obvodnej lekárke, internistovi, ortopédovi, urológovi, neskôr aj k psychiatrovi a hepatológovi. Zo svedeckých výpovedí nemal za vyvrátené tvrdenie žalobcu, že aj on sa o mamu zaujímal a doprevádzal ju aj k lekárom. Žalobca v žalobe uviedol, že od roku 2014 do roku 2016 sa duševný a celkový zdravotný stav poručiteľky zhoršil do takej miery, že dňa 5.10.2016,
kedy podpisovala zmluvu o prevode vlastníctva k predmetnému bytu, už nemohla rozpoznať vážnosť a dôležitosť tohto právneho úkonu z dôvodu duševnej poruchy, stavu stareckej demencie a zrejme aj v dôsledku Alzheimerovej choroby. Na podporu svojho tvrdenia pripojil súkromný znalecký posudok vypracovaný súdnym znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, O.. Ľ. M., ktorý poručiteľku vyšetril dňa 16.6.2018. V závere znaleckého posudku uviedol, že psychiatrickým vyšetrením zistil, že V. S. trpí demenciou v pokročilom štádiu. Podľa klinického obrazu v súčasnosti ide o ťažký stupeň demencie zmiešaného typu, pri ktorej sú výrazne narušené jej základné psychické funkcie. V aktuálnom priereze boli pamäťové funkcie u posudzovanej narušené takmer vo všetkých zložkách. Staropamäť bola len fragmentálne zachovaná. Ozrejmil, že demencia, ktorou trpí posudzovaná je ochorenie, ktoré má chronifikovaný, progredujúci charakter, postupne dochádza k degradácii viacerých psychických funkcií, pričom zásadným spôsobom ovplyvňuje konanie a fungovanie postihnutého aj v bežnom živote. Znalec vyslovil názor, že v čase podpisu zmluvy u posudzovanej šlo o demenciu minimálne stredne ťažkého stupňa. Posudzovaná V. S. dňa 5.10.2016, t. j. v deň podpísania právneho úkonu, trpela vážnou duševnou poruchou - demenciou zmiešaného typu a v kritickom čase psychické funkcie posudzovanej V. S. nemali dostatočnú kapacitu, aby bola spôsobilá rozpoznať zmysel a následky svojho konania. V čase podpisu zmluvy o prevode bytu nebola podľa znalca schopná ovládať a riadiť voľou svoje správanie a riadiť sa objektívnou realitou. Z výpovede W.. O.. O. O., A.., ošetrujúceho lekára poručiteľky, zistil, že tento sa o poručiteľku staral od januára 2016, kedy ju prvýkrát videl po stránke neurologickej a sledoval som ju hlavne kvôli syndrómu nepokojných nôh, čo je ochorenie spojené s poruchou spánku. Čo sa týka poruchy pamäte svedok uviedol, že vzhľadom na jej vek nebola výraznejšie poškodená a prvý záznam o výraznejšej poruche pamäte je až z 09/2017. Dovtedy svedok nemal dôvod riešiť nejaké problémy s pamäťou alebo demenciou. V 9/2017 došlo podľa svedka k výraznejšiemu skokovitému zhoršeniu, samotná dcéra povedala, že sa ten stav zhoršil tak náhlejšie. Uviedol, že zo začiatku chodievala p. S. k nemu raz za tri mesiace, a potom neskôr práve od 09/2017 bola kontrola o pol roka a o ďalšieho pol roka, v 9/2018 ju videl naposledy. V danom čase bola zhoršená komunikácia pacientky, vrátane komunikácie a spolupráce s dcérou, bola vzdorovitá a menej sa hýbala. Na otázku, v akom stave bola p. S. v roku 2016 svedok vychádzajúc zo správy zo septembra 2016 uviedol, že samotná pacientka mu v danom čase uviedla, že sa mám lepšie, bola spokojná s hybnosťou a mierne nespokojná so spánkom. Uviedol, že vzhľadom na vek tam bol problém s krátkodobou pamäťou, ale stav podľa neho nedosahoval stupeň demencie, svedok zdôraznil, že v septembri 2017 p. S. spadla a vtedy došlo k zhoršeniu mozgových funkcií. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedkyne O.. I. Ž., lekárky - psychiatričky, od roku 1982 pracujúcej v subšpecializácii v odbore gerontopsychiatria, ktorá vo svojej svedeckej výpovedi namietala jednoznačnosť záverov v posudku O.. M. s tým, že vychádzal iba z jednorazového vyšetrenia a nedostatočných podkladov zdravotnej dokumentácie, z čoho mu vyplynulo, že nebohá poručiteľka už v roku 2016 trpela takým stupňom demencie, ktorý ju robil neschopnou vykonať predmetný právny úkon, o ktorý sa tu jedná. Jej výhrady označila za opodstatnené aj s poukazom na výpoveď ošetrujúceho lekára W.. O.. O., pretože v súlade s jej predpokladom tiež pripísal určujúci význam pádom a úrazu hlavy pani S. v roku 2017. Upozornila, že aj keď poručiteľka trpela cievnym ochorením mozgu a Parkinsonovou chorobou, uvedené neznamená, že trpela demenciou, čo je aj v zázname z výpovede neurológa. Uviedla, že v dôsledku úrazu hlavy u seniorov vo vyššom veku dochádza k tzv. multiaksonovému poraneniu mozgu, t. z. mozog je poškodený a v tak vysokom veku toto poranenie môže mať fatálne následky v podobe demencie. Práve u cievnych demencií je príznačné, že chorý má dlho zachovanú pamäť a kvality osobnosti a k vývoju demencie dochádza skôr skokovite, buď pod vplyvom cievnej príhody alebo úrazového poškodenia mozgu, či prekonania nejakého veľmi závažného telesného ochorenia dôjde k vývoju cievnej demencie. Treba rozlišovať pojmy. Cievna demencia je úplne niečo iné ako Alzheimerova choroba. V tomto sa jednoznačne zhodla s výpoveďou neurológa W.. O.. O.. Dodala, že ako dlhoročný súdny znalec si všíma rôzne detaily, a to nielen v kontexte života poručiteľa, teda či je právny úkon zrozumiteľný psychologicky v tomto kontexte a na druhej strane napr. aj notársku zápisnicu. Týka sa to faktu, či poručiteľ trvá na vecnom bremene. Stáva sa totiž, že demenciu zneužijúci človek vecné bremeno do notárskej zápisnice neuvedie, čo je v neprospech poručiteľa. V danom prípade notárska zápisnica obsahovala dokonca klauzulu v prospech poručiteľky, ktorá si nepriala, aby byt, v ktorom bude ďalej žiť, poslúžil na ubytovanie akejkoľvek inej osoby. Aj z uvedeného podľa nej vyplynulo, že toto bolo prianie poručiteľky, ktorá vedela, čo robí. Poukázala na to, že v roku 2018 (pozn. odvolacieho súdu zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že svedkyňa uviedla rok 2016) nemala svedkyňa k dispozícii neurologické zistenie, že by poručiteľka trpela demenciou, čo vyplynulo aj z výsluchu neurológa. Znalec vychádzal z toho, že demencia sa mala prejavovať už v roku 2016 preto, že pri Alzheimerovej chorobe ide o plíživý, postupný začiatok a táto choroba bola už dávno pred rokom 2018. Toto ale podľa svedkyne nie je vôbec podložené, znalec
nevysvetlil, na základe čoho si myslel, že poručiteľka trpela Alzheimerovou chorobou, keď nemal na to žiadne odborné podklady. Práve naopak, neurológ jednoznačne popísal cievnu demenciu až po úraze v roku 2017, pretože tam nastal ten osudný skok. Zdôraznila, že ak niekto povie, že osoba trpela v čase právneho úkonu Alzheimerovou chorobou s demenciou pokročilého stupňa, ktorá sa vyvíjala toľko a toľko rokov, tento diagnostický záver postaví na tom, že boli vykonané všetky diferenciálne diagnostické vyšetrenia pre diagnózu Alzheimerova choroba, čo je lege artis a všetko ostatné sú špekulácie. Na to otázku, či odpovede p. S. na otázky znalca opísané na strane č. 7 znaleckého posudku nevypovedajú o jasnej demencii svedkyňa uviedla, že klinická explorácia hovorí, že pani S. chápala otázky na ňu kladené, jej reč nebola narušená, vedela dokonca uviesť nejaké okolnosti zo života, síce útržkovité, ale k veci, a preto klinický obraz svedčil pre pokročilý stupeň demencie, stredne pokročilý, rozhodne nešlo o ťažkú demenciu. Samotná škála MMSE nehovorí nič také, čo by sa dalo jednoznačne použiť ako spoľahlivý identifikátor. Ozrejmila, že ťažký stupeň demencie znamená stratu rečového kontaktu, nechápanie otázok, taký človek je kŕmený, plienkovaný a totálne odkázaný na celodennú starostlivosť, rozhodne nie je schopný tak kvalitnej komunikácie. Opakovane uviedla, že zadokumentovaný klinický stav nezodpovedal ťažkému stupňu demencie, ako to uviedol znalec O.. M.. Podotkla tiež, že na strane č. 6 v znaleckom posudku O.. M. nielenže mylne píše dementný syndróm ťažkého stupňa, ale postuluje demenciu Alzheimerovho typu s poznámkou vs, čo v preklade znamená pravdepodobne, pretože sa nemal o čo oprieť. Odbornej chyby sa podľa svedkyne znalec O.. M. dopustil aj v tom, keď uviedol, že demencia je chronické ochorenie, ktoré trvá približne 5 až 10 rokov, pretože slovo demencia znamená iba syndróm, t. j. súbor príznakov. O chorobe možno hovoriť vtedy, ak sa zistí, čo tento syndróm vyvolalo, čiže nemôže tvrdiť, že je to chronické ochorenie, ktoré trvá toľko a toľko rokov. 3. Z takto zisteného skutkového stavu veci súd prvej inštancie zdôrazniac svedeckú výpoveď ošetrujúceho neurológa poručiteľky W.. O.. O. O., A.. a svedeckú výpoveď psychiatričky O.. I. Ž. vyvodil, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, žalobu opieral iba o znalecký posudok vypracovaný O.. M., ktorého závery boli spochybnené práve výpoveďami označených svedkov, z ktorých vyplynulo, že poručiteľka dňa 5.10.2016 pri podpise zmluvy o prevode vlastníctva bytu vedela čo robí. Žalobu preto v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol a v konaní plne úspešnej žalovanej priznal proti neúspešnému žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorýz odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP žiadal napadnutý prvoinštančný rozsudok zmeniť tak, že súd žalobe vyhovie, alternatívne ho zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že pravú vôľu poručiteľky podľa neho dokazuje závet zriadený u notárky M.. Z., ktorý žalobca predložil na pojednávaní konanom dňa 17.10.2022, a ktorý jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností potvrdzuje, že jeho matka dňa 5.4.2013, t. j. v čase, kedy jej ešte zdravotný stav dovoľoval, aby rozpoznala následky svojho konania a neznamenal, že by závet zriadila v období duševnej poruchy, zanechala sporný byt v rovnakej časti obom deťom. Bol toho názoru, že v konaní jednoznačne preukázal, že jeho matka nemala žiaden dôvod, aby svojho syna „vydedila“. Žalobca od roku 1997 (po úmrtí otca) sa o svoju matku náležíte staral, vyplatil za ňu správcovi bytového domu nedoplatok 4.000 Sk, nedoplatok za kupónovú privatizáciu 700 Sk, pomáhal jej s odkúpením bytu do súkromného vlastníctva, pretože jeho matka by to sama nezvládla a žalovaná sa o tieto záležitosti nestarala. Matke tiež založil stavebné sporenie, do ktorého prispieval mesačne sumou 500 Sk, chodil s ňou od roku 2010 do 2014 na lekárske vyšetrenia, navštevoval ju doma, pomáhal jej s nákupmi a so všetkým, čo potrebovala, kúpil jej aj mobil, ktorého mesačné náklady uhrádzal a každý deň matke telefonoval. Žalobca navštevoval matku 2x týždenne a pri každej návšteve jej priniesol džúsy, ovocie a nejaké sladkosti, matku brával aj na prechádzku trvajúcu minimálne hodinu. Nebol preto podľa neho najmenší dôvod, aby tri roky po zriadení závetu ho matka prakticky „vydedila“, nakoľko nijak inak sa spísanie notárskej zápisnice z 5.10.2016 nedá hodnotiť. Samozrejme toto „vydedenie“ žalobcu neurobila jeho matka na základe svojej slobodnej vôle, ale zo strany žalovanej sa jednalo o sofístikovaný, účelový a premyslený spôsob, ako nadobudnúť byt do svojho vlastníctva. Žalobca je presvedčený o tom, že žalovaná zneužila situáciu a svoju matku, ktorá v tom čase trpela demenciou a bola na nej závislá a ľahko ovplyvniteľná, vmanévrovala ju do právneho úkonu, ktorého následky poručiteľka nebola schopná rozpoznať, resp. ako osoba konajúca v duševnej poruche si nemohla uvedomiť, že ide o právny úkon, na základe ktorého dôjde de facto k „vydedeniu“ žalobcu, inak by túto zmluvu nikdy neuzavrela. Podľa neho poručiteľka mohla závet odvolať, no neurobila tak, pretože na to nemala žiaden dôvod, naviac jej zdravotný stav postihujúci aj jej pamäť jej bránil vtom, aby si uvedomovala skutočnosť, že pred 3 rokmi v ňou zriadenom závete rozdelila majetok rovným dielom medzi obe svoje deti. Ani svedecká výpoveď notárky M.. B. nijako podľa neho
nerozptýlila pochybnosti o tom, či z pohľadu notárky bola poručiteľka duševne spôsobilá urobiť platný právny úkon, pretože notárka nie je psychiatrom oprávneným posúdiť závažnosť duševnej poruchy poručiteľky. Notárke tiež vytkol, že sa pred spísaním notárskej zápisnice o prevode nehnuteľnosti nezaoberala otázkou, či predtým bol alebo nebol zriadený závet, prípadne mohla konštatovať, že takýto závet k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom žaloby, bol zriadený, resp. mohla V. S. vyzvať, aby tento odvolala. Z centrálneho registra závetov to notárka mala a mohla zistiť. Je zrejmé, že notárska zápisnica M.. B. sa spisovala z iniciatívy a na objednávku žalovanej, ktorá to práve na úkor žalobcu zorganizovala, zabezpečila a zaplatila. Žalovaná tak dosiahla svoj „vytýčený“ cieľ pripraviť brata o dedičský podiel prislúchajúci mu zo závetu, resp. zo zákona a získať bez povinnosti vyplatiť zákonný dedičský podiel bratovi byt v lukratívnej časti hlavného mesta v danom čase v trhovej hodnote cca 200.000 eur. O tom, že žalovaná si po celú dobu uvedomovala nekalosť svojho konania svedčí aj preukázaná skutočnosť potvrdená na str. 11 zápisnice z pojednávania konaného dňa 17.10.2022, keď svedkyňa R. S. uviedla, že žalobcovi chceli vyplatiť 45.000 eur, čo bola podľa nich už tak dosť vysoká suma. Žalobca však túto ponuku dostal od žalovanej až po tom, čo bol predmetný byt prevedený do jej vlastníctva, o čom žalobca v danom čase nemal vedomosť a na túto ponuku reagoval slovami: „Prečo by sme mali riešiť majetok našej matky, keď ešte žije a keby sme o tom prípadne mali hovoriť, tak suma 45.000 eur nezodpovedá polovici podielu trhovej ceny za byt“. Zásadným dôkazom, o ktorý žalobca opiera dôvodnosť žaloby, je znalecký posudok súdneho znalca O.. Ľ. M., ktorý V. S. osobne odborne vyšetril dňa 16.6.2018 a svoje lekárske závery zhrnul v znaleckom posudku a obhájil aj na súde ako svedok. V znaleckom posudku skonštatoval, že posudzovaná v deň spísania právneho úkonu trpela vážnou poruchou- demenciou zmiešaného typu a j ej psychické funkcie nemali dostatočnú kapacitu, aby bola spôsobilá rozpoznať zmysel a následky svojho konania. Závery jeho odborných vyjadrení nevyvrátili ani O.. O. V. O.. Ž.. Odmietol tvrdenia menovaných svedkov, že stav demencie u V. S. vznikol až následkom úrazu v roku 2017, a to „skokovite“, čo je v úplnom rozpore so závermi znaleckého posudku O.. M., ktorý narozdiel od O.. O. V. O.. Ž. poručiteľku aj osobne vyšetril. Prvoinštančný súd však svoj záver postavil na výpovediach týchto dvoch svedkov, pritom O.. Ž. poručiteľku nikdy osobne nestretla ani nevyšetrovala, a j ej výpoveď vychádzajúca len zo súdneho spisu a znaleckého posudku O.. M. sa preto javí ako účelová. V prípade menovanej svedkyne ide najmä o medicínske hypotézy a teoretické predpoklady, ničím zásadne nepodložené. V stave ťažkej demencie a ochorenia mozgu, resp. duševnej choroby poručiteľka podľa neho vôbec nechápala význam a následky notárskej zápisnice a nemohla chápať, či si praje alebo nepraje, aby byt poslúžil na ubytovanie inej osoby. Naviac žalobcu nikdy nevnímala ako osobu, ktorej by sa mala obávať alebo báť alebo, ktorá by pre ňu mala predstavovať nejaký problém. V ďalšom označil svedeckú výpoveď R. S. za výsledok hnevu a dlhodobo zlých vzťahov medzi ňou a žalobcom, ako jej strýkom a skutočnosti, že si „dovoľuje“ domáhať sa svojho dedičského podielu po svojej matke. Opakovane poukázal aj na to, že žalovaná sa v roku 1997 rozviedla, na základe vyporiadania BSM jej asi po 5 rokoch po rozvode bola vyplatená suma cca 1.000.000 Sk, za ktorú si mohla bývanie zabezpečiť inak ako tým, že sa nasťahovala k svojej matke. Napriek dôkazom navrhnutým žalovanou na pojednávaní dňa 17.10.2022 žalobca vyslovil presvedčenie, že súd vyhodnotí konanie žalovanej ako v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ a ako vykonštruované, účelové, sledujúce nadobudnutie bytu po svojej matke do svojho výlučného vlastníctva bez ohľadu na skutočnosť, že dedič zo závetu zriadeného dňa 5.4.2013, brat žalovanej, nenadobudne po svojej matke žiaden majetok. Dôkazy predložené žalovanou nikdy nezhoja skutočnosť, že kúpna zmluva bola neplatne uzavretá pre to, že poručiteľka ju urobila v stave rozvinutej stareckej demencie. V nadväznosti na ust. § 38 ods. 2 OZ dodal, že v zmysle predmetného ustanovenia nie je rozhodujúce, či sa jedná o silnejší alebo miernejší stupeň demencie, ale dôležité je, že u osoby, ktorá právny úkon uskutočnila, bola zistená demencia, resp. duševná porucha bola diagnostikovaná, čo v danom prípade splnené bolo. Záverom žalobca vyslovil názor, že ak súd prvej inštancie mal v priebehu celého konania pochybnosti tak o zákonnosti notárskej zápisnice, ako aj o vážnosti duševnej choroby poručiteľky, za účelom zistenia objektívnej pravdy mal z úradnej moci nariadiť vyhotovenie znaleckého posudku nezávislým znalcom, ktorý by na základe dostupných zdravotných dokumentov vyhotovil nový posudok, o ktorý by mohol súd oprieť svoje rozhodnutie. Konanie má preto aj inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Prvoinštančný súd však ignoroval celkom logický záver, že poručiteľka nemala žiaden dôvod, aby zmenila svoje rozhodnutie vyjadrené v závete zriadenom v roku 2013 a toto poručiteľka nikdy vnútorne nezmenila, avšak v roku 2016 bola do neho zmanipulovaná žalovanou, ktorá ju postupne psychicky ovládla, keď s ňou bývala v jednej domácnosti, bola na nej závislá a zmanipulovanie bolo urobené na základe demencie. Súd prvej inštancie tak vec nesprávne právne posúdil a nezaoberal sa otázkou neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že obchádza zákon alebo sa prieči dobrým mravom, keď súrodenec pripravil druhého súrodenca o majetok, čo považuje súd za mravné a pre zamietnutie žaloby mu postačovali dve vágne svedecké výpovede s hypotetickými
konštatovaniami, pričom znalecký posudok erudovaného znalca O.. M. nesprávne súd prvej inštancie považoval za spochybnený. 5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že zotrváva na všetkých svojich doterajších vyjadreniach majúc s poukazom na výpovede ňou navrhnutých svedkov zo dňa 27.4.2022 a 17.10.2022 za to, že žalobca v konaní nepredložil relevantné dôkazy a právne argumenty podporujúce jeho jednoznačné tvrdenia o neplatnosti nápadného právneho úkonu zo dňa 5.10.2016 a záver o tom, že sporný byt patrí do dedičstva po poručiteľke V. S.. V odvolaní žalobca opakuje len svoj nepodložený záver a názor s dehonestujúcim podtónom vo vzťahu k odbornosti ňou navrhnutých a súdom vypočutých svedkov. Opomína pritom fakt, že docent O.. O. bol ošetrujúcim lekárom ich matky, a teda osobne poznal jej zdravotný stav pred vykonaním napádaného právneho úkonu, v čase jeho vykonania i po ňom. O.. Ž. síce poručiteľku nepoznala, ale svoju výpoveď oprela o reálne medicínskou praxou overené poznatky, nie o teoretické hypotézy a opomenúť nemožno jej dlhoročnú celoživotnú prax v danom špecializovanom odbore. Notárka M.. B. bola rovnako s poručiteľkou v priamom osobnom styku a pri právnom úkone prevodu bytu v októbri 2016 nezaznamenala žiadne nezrovnalosti a vady, pre ktoré by právny úkon nemohol byť zrealizovaný. Zdôraznila tiež, že žalobca v závere prvoinštančného konania nemal záujem o vyhotovenie nového znaleckého posudku, na čo sa ho súd vyslovene pýtal a v odvolaní aj napriek tomu prvoinštančnému súdu vytýka, že nedal vyhotoviť znalecký posudok. Súd mal podľa nej dostatok kvalitných dôkazov na vyhodnotenie veci. Stotožnila sa s názorom prvoinštančného súdu, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Znalecký posudok O.. M., ktorý predložil, nebol podložený žiadnymi adekvátnymi lekárskymi správami špecialistov, ktoré by odôvodňovali jeho závery o mentálnej nespôsobilosti poručiteľky v čase vykonania prevodu bytu. Žalobca mal pritom voľný prístup ku všetkým lekárskym správam matky v jej byte, čo nebolo v konaní sporné, a preto ak by takéto lekárske správy existovali, tak by ich doložil. Naviac znalec podľa nej nemohol z jediného stretnutia a vyšetrenia krátko pred úmrtím poručiteľky, keď už bola v nepriaznivom zdravotnom stavevyvodzovať jednoznačné závery ojej zdravotnom stave a jeho vývoji v minulosti, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že poručiteľka po uskutočnení napádaného právneho úkonu utrpela v jeseni 2017 po pádoch otras mozgu a zlomeninu ruky, čo prirodzene výrazne zhoršilo jej zdravotný stav s ohľadom na jej vyšší vek. Uvedené jednoznačne potvrdili aj medicínski odborníci O.. O. V. O.. Ž.. Žaloba bola motivovaná subjektívnym pocitom „ukrivdenia“, že matka sporových strán sa rozhodla naložiť so svojím bytom tak, že ho ešte za života previedla za dlhodobú starostlivosť na svoju dcéru (žalovanú) a nestal sa tak predmetom dedenia. Účelovo sa žalobca snažil využiť vysoký vek poručiteľky a j ej zhoršujúci sa zdravotný stav takým spôsobom, aby napadol právny úkon prevodu a argumentoval demenciou poručiteľky, ktorá v čase právneho úkonu nebola diagnostikovaná, a ktorou ani netrpela. Záverom žalobkyňa dodala, že dôvodom, pre ktorý sa jej matka rozhodla, aby žalobca nezdedil po nej polovicu sporného bytu, bolo sústavné verbálne agresívne správanie voči žalobkyni, jej dcére, ako aj samotnej poručiteľke, ignorovanie povinnosti starať sa o matku v starobe a chorobe a nerešpektovanie jej vôle dožiť svoj život doma, čím poručiteľke ublížil. 6. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojej odvolacej argumentácii majúc za to, že v konaní jednoznačne preukázal neexistenciu dôvodu pre vydedenie žalobcu, a že poručiteľka bola žalovanou zmanipulovaná a napadnutý právny úkon neurobila na základe svojej slobodnej vôle. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu zahmlievajúc podstatu veci zopakovala nepravdivé tvrdenia vytvárajúce negatívny obraz žalobcu. Uviedol, že ak by mala čisté svedomie neponúkla by mu za účelom finančného vysporiadania sumu 45.000 eur. V odvolaní sa zámerne nevyjadrila ku spísaniu závetu poručiteľkou ešte v roku 2013. Nestotožnil sa s tvrdeniami o tom, že sa o matku nestaral a o tom, že súd mal pre rozhodnutie dostatok kvalitných dôkazov. Naopak podľa neho nemal rozhodujúci dôkazný prostriedok, ktorým by bol nový znalecký posudok súdneho znalca z odboru psychiatria, ktorý mal z úradnej moci a na svoje trovy nariadiť za účelom zistenia objektívnej pravdy a nie vyzývať strany sporu, aby si na svoje vlastné náklady takýto posudok zaplatili zo svojich prostriedkov. Žalobca ako starobný dôchodca nemá dostatok prostriedkov na úhradu nového znaleckého posudku. 7. V odvolacej duplike žalovaná len odkázala na doterajšie vyjadrenia. 8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP acontrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 9. Podľa § 38 ods. 2 OZ takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. 10. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 11. Podľa čl. 8 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 12. Podľa čl. 15 ods. 1, 2 CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. 13. Podľa § 185 ods. 2 CSP súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykonáva, ak tento zákon neustanovuje inak. 14. Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. 15. Podľa § 207 ods. 1 veta prvá CSP ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206, súd na návrh nariadi znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. 16. V prejednávanej veci súd prvej inštancie za účelom rozhodnutia, či žalobcom označená nehnuteľnosť (byt č. XX na Š. X. Č.. X S. N.) patrí do dedičstva po poručiteľke V. S. (matke sporových strán), posudzoval platnosť zmluvy o prevode nehnuteľností uzavretej medzi poručiteľkou a žalovanou dňa 5.10.2016 vo forme notárskej zápisnice spísanej notárkou M.. B.T.. Žalobca svoju argumentáciu v spore založil na tvrdení, že predmetná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu, že poručiteľka v čase jej uzatvorenia trpela duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou, a pre ktorú nebola schopná rozpoznať vážnosť a dôležitosť tohto právneho úkonu (§38 ods. 2 OZ) a tiež z dôvodu, že uzatvorenie napadnutej zmluvy sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ). Opodstatnenosť svojej argumentácie odvodzoval od súkromného znaleckého posudku na jeho objednávku vypracovaného O.. M., v zmysle záverov ktorého poručiteľka v deň podpísania zmluvy trpela duševnou poruchou- demenciou zmiešaného typu, pre ktorú nebola spôsobilá rozpoznať zmysel a následky svojho konania, ďalej od neexistencie žiadneho dôvodu pre vydedenie žalobcu a skutočnosti, že dňa 5.4.2013 poručiteľka zriadila závet, ktorým predmetný byt zanechala pre prípad smrti v rovnakom podiele žalobcovi i žalovanej, a tento právny úkon uskutočnený v čase, kedy zdravotný stav poručiteľke dovoľoval rozpoznať následky jej konania, vyjadruje jej skutočnú, slobodnú a nezmanipulovanú vôľu. Žalobca v priebehu súdneho konania namietol tiež rozpor zmluvy o prevode nehnuteľností s dobrými mravmi z dôvodu, že na jej základe bol majetok, ktorý mal byť pôvodne rozdelený rovným dielom medzi obe deti, prevedený za života poručiteľky len na žalovanú. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v spore, nakoľko znalecké závery, o ktoré sa v konaní opieral, boli relevantne spochybnené výpoveďami W.. O.. O. O., A.. V. O.. I. Ž., podľa ktorých poručiteľka netrpela v čase podpísania spornej zmluvy duševnou poruchou, ktorá by ju diskvalifikovala z platného uzatvorenia napadnutého právneho úkonu. Žalobca v odvolaní namietal nesprávnosť skutkových a právnych záverov prvoinštančného súdu, keď uzavrel, že poručiteľka netrpela duševnou poruchou, ktorá by ju robila neschopnou na uzatvorenie zmluvy o prevode nehnuteľnosti, že zmluva nie je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, a že v spore neuniesol dôkazné bremeno a tiež nevykonanie znaleckého dokazovania ex offo a na trovy štátu. 17. Odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke,
a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kedy je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Pravidlá hodnotenia dôkazov sú vo všeobecnosti upravené v čl. 15 ako aj v § 191 CSP a spravujú sa teóriou voľného hodnotenia dôkazov predložených v civilnom sporovom konaní, ktorá je vyjadrením ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). Sudca vykonané dôkazy vyhodnotí z ich zákonnosti, pravdivosti a dôležitosti pre meritórne rozhodnutie na základe vlastného vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu, a to individuálne, ako aj vo vzájomnej súvislosti. Tieto svoje úvahy, ktorými sa pri hodnotení dôkazov riadil, však musí náležíte odôvodniť. Voľné hodnotenie dôkazov v žiadnom prípade neznamená ľubovôľu sudcu, keď hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu, nemôže byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe atď. Určitú modifikáciu predstavuje hodnotenie odborných záverov znalcov, keď súdu vzhľadom na absenciu odborných znalostí neprislúcha posudzovanie ich vecnej správnosti, čo však neznamená, že súd bez ďalšieho nekriticky prevezme znalecké závery (obdobne viď stanovisko NS SR sp. zn. Pls 3/80 z 23.12.1980, nález ÚS ČR z 30. 04. 2007, III. ÚS 299/06, rozsudok NS ČR z 26.11.1998, sp. zn. 3Cdo/385/1996, uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/41/2010). Závery znalcov podliehajú komplexnému hodnoteniu súdom z hľadiska formálnych náležitostí, dostatku vstupných podkladov, vierohodnosti teoretických východísk, presvedčivosti a logickosti odôvodnenia znaleckých záverov a ich súladu s vykonanými dôkazmi. Rovnako ak má súd k dispozícii dva, príp. viaceré znalecké posudky s rozdielnymi protichodnými závermi o tej istej otázke, musí ich hodnotiť v tom zmysle, ktorý z nich a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov nevychádza z druhého znaleckého posudku (viď R 45/1984). Pri hodnotení súkromného znaleckého posudku platia rovnaké kritériá ako pri hodnotení súdom ustanoveného znalca. 18. Právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétne právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej činnosti odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej právnej normy alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo napokon použitím správnej právnej normy a j ej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na zistený skutkový stav veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009). 19. Odvolací súd po dôkladnom preštudovaní veci dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že žalovanej sa v konaní podarilo úspešne spochybniť v súkromnom znaleckom posudku prezentované závery O.. M., na čo žalobca v konaní procesné relevantným spôsobom nereagoval a nenavrhol žiadne ďalšie dokazovanie na obhájenie v žalobe opísaných skutkových záverov o existencii duševnej poruchy, ktorá mala poručiteľkou robiť neschopnou na posudzovaný právny úkon. Pre zdôraznenie jeho záveru odvolací súd poukazuje na to, že záver o neplatnosti právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 OZ si v zmysle ustálenej súdnej praxe vyžaduje bezpečné zistenie, že účastník právneho úkonu v čase jeho uskutočnenia nedokázal posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť. Zisťovanie týchto právne významných skutočností si z povahy veci vyžaduje znalecké dokazovanie. Znalecký posudok by mal byť odborným podkladom vo forme dôkazu, ktorý v spojitosti s ďalšími dôkazmi by mal pre súd vytvoriť podklad pre rozhodnutie o tom, či posudzovaná osoba v rozhodnom okamihu konala pri právnom úkone v duševnej poruche alebo nie. Práve nevyhnutnosť bezpečného a spoľahlivého zistenia existencie duševnej poruchy konajúcej osoby vylučuje možnosť urobiť záver o konaní v duševnej poruche len na základe pravdepodobnosti, či za skutkových okolností, ktoré aj napriek dôkaznej verifikácii súdu v zmysle § 191 CSP, neumožňujú urobiť v uvedenom smere celkom jednoznačný skutkový záver, na ktorý by bolo možné aplikovať ust. § 38 ods. 2 OZ (viď Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. zväzok (Všeobecná časť), Veľký komentár, 3. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2017, str. 500). Podľa NS ČR ak výpočet okolností tvoriacich skutkový nález (z ktorého znalec vychádzal pri zisťovaní duševnej poruchy konajúcej osoby) pre nedostatok popisu informácií nevytvára skutkovú oporu v konkrétnom prijatom posudku (odborných odpovedí na
sformulované otázky), lebo prijatý posudok duševnú poruchu konajúcej osoby skôr predpokladá než zisťuje, nemožno na základe takéhoto znaleckého posudku pristúpiť k aplikácii § 38 ods. 2 OZ (rozsudok zo dňa 15.2.2012, sp. zn. 30Cdo/l 560/2011). Potrebné je tiež uviesť, že aj keď súd nie je oprávnený vecne posúdiť správnosť znaleckých záverov obsiahnutých v žalobcom predloženom súkromnom znaleckom posudku O.. M., v zmysle teórie voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15, § 191 CSP) nebol súd prvej inštancie nimi bezvýhradne viazaný a tento znalecký posudok bolo potrebné hodnotiť v spojitosti s ostatnými dôkaznými prostriedkami a s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo v priebehu konania najavo, tak ako to urobil súd prvej inštancie. Ako už odvolací súd uviedol v ods. 17. odôvodnenia znalecké závery bol oprávnený hodnotiť komplexne z hľadiska formálnych náležitostí, dostatku vstupných podkladov, vierohodnosti teoretických východísk, presvedčivosti a logickosti odôvodnenia znaleckých záverov a v neposlednom rade aj z hľadiska ich súladu s ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi. Znalec z odvetvia psychiatrie O.. M. pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal zo žalobcom predloženej žaloby o určenie neplatnosti zmluvy, z informácií poskytnutých žalobcom, z ambulantného vyšetrenia poručiteľky dňa 16.6.2018 a žalobcom poskytnutej zdravotnej dokumentácie (z hospitalizácie 5/2012, očného vyšetrenia z 8/2012, ortopedického vyšetrenia 3/12, CT vyšetrenia hrudníka 5/14, urologického vyšetrenia 6/2016, neurologických vyšetrená z 3/14, 1/2016, 32/2016, 9/2017, 2/2018). U poručiteľky v čase vyšetrenia 6/2018 zhodnotil demenciu v pokročilom štádiu- ťažký stupeň demencie zmiešaného typu s vážnym narušením základným psychických funkcií. Vyslovil názor, že v čase podpisovania zmluvy u poručiteľky išlo o minimálne demenciu stredne ťažkého stupňa, v deň podpísania právneho úkonu nemali psychické funkcie poručiteľky dostatočnú kapacitu na rozpoznanie zmyslu a následkov jej konania, nebola vôľou schopná ovládať a riadiť svoje správanie a riadiť sa objektívnou realitou. Žalovaná v obrane navrhla vykonanie dokazovania výpoveďami svedkov R. B., notárky spisujúcej notársku zápisnicu, obsahom ktorej bola napadnutá zmluva o prevode nehnuteľností, O.. I. Ž., dlhoročnej gerontopsychiatričky, W.. O. O., ošetrujúceho neurológa poručiteľky. Svedok W.. O., v zdravotníckej starostlivosti ktorého bola poručiteľka od januára 2016 do septembra 2018, t. j. aj v čase uzatvorenia zmluvy o prevode nehnuteľností, vo svojej výpovedi vyslovene uviedol, že do septembra 2017 nemal u pacientky dôvod riešiť problémy s pamäťou či demenciou. Vychádzajúc z lekárskej správy zo septembra 2016 konštatoval, že v danom čase stav pacientky nedosahoval stupeň demencie. K výraznejšiemu skokovitému zhoršeniu zdravotného stavu u poručiteľky došlo podľa ošetrujúceho lekára až v septembri 2017, t. j. necelý rok po uzatvorení napádanej zmluvy, kedy poručiteľka spadla a došlo k zhoršeniu mozgových funkcií. Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že menovaný svedok ako jediný z troch v konaní vypočutých odborníkov (okrem neho aj O.. M. V. O.. Ž.) bol v priamom kontakte s poručiteľkou v období, kedy došlo k uzatvoreniu zmluvy o prevode nehnuteľností. O.. Ž., od roku 1982 pracujúca v odbore gerontopsychiatria, oboznámená so znaleckým posudkom O.. M. a obsahom jeho svedeckej výpovede a svedeckej výpovede W.. O., vo svojej svedeckej výpovedi namietala jednoznačnosť znaleckých záverov O.. M. s poukazom na to, že vychádzal iba z jednorazového vyšetrenia a z nedostatočnej zdravotnej dokumentácie. Vo výpovedi presvedčivo, konzistentne a logicky vysvetlila rozdiel medzi cievnym ochorením mozgu, Parkinsonovou chorobou, ktorými trpela poručiteľka a demenciou, vplyv pádu poručiteľky na jej psychický stav a vývoj cievnej demencie. Tvrdenie znalca O.. M., že demencia sa u poručiteľky mala prejavovať už v roku 2016 odôvodnené plíživým a postupným začiatkom choroby, označila v kontexte už uvedeného za nepodložené. Vytkla, že znalec vôbec nevysvetlil, na základe čoho dospel k záveru o Alzheimerovej chorobe, keď pre tento záver nemal podklady (diferenciálne diagnostické vyšetrenia pre uvedené diagnózu). Komparovala príznaky typické pre ťažký stupeň demencie s reakciou poručiteľky na otázky kladené O.. M. a ozrejmila, že vzhľadom na použitú medicínsku skratku vs diagnostický záver stanovil len pravdepodobný. 20. Odvolací súd podporne poukazuje aj na svedeckú výpoveď notárky M.. B., ktorá dňa 5.10.2016 spísala s poručiteľkou a žalovanou v notárskej zápisnici zmluvu o prevode nehnuteľnosti, a ktorá uviedla, že pred spísaním zápisnice riadne vysvetlila zmluvným stranám následky právneho úkonu, overila či im rozumejú a zmluvu im prečítala. Svedkyňa vyhlásila, že bez akýchkoľvek pochybností bola daná vôľa oboch zmluvných strán uzavrieť predmetnú zmluvu, obe zmluvné strany pochopili obsah a následky tohto právneho úkonu. Notárka nemala žiadne pochybnosti o vôli či schopnosti poručiteľky uzavrieť napadnutú zmluvu, a preto pristúpila k spísaniu a podpísaniu notárskej zápisnice. Aj keď notárka spisujúca napadnutý právny úkon nedisponovala znalosťami z odvetvia psychiatrie, na čo poukazuje žalobca v odvolaní, je len ťažko predstaviteľné, aby pri tak vážnej duševnej poruche ako je aj podľa vyjadrení v konaní vypočutých odborníkov demencia, nemala notárka povinná v zmysle § 36 ods. 1 zák. č. 323/1992 Zb. konať s odbornou starostlivosťou a odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu, ak by
odporoval alebo obchádzal zákon, pochybnosti o spôsobilosti poručiteľky uzavrieť zmluvu a porozumieť jej obsahu a právnym následkom s ňou spojenými. 21. V kontexte vyššie uvedeného sa výhrady namietané svedkyňou O.. Ž. voči znaleckému posudku O.. M. v spojení so svedeckou S. W.. O. V. M.. B. a skutočnosťou, že poručiteľka necelý rok po uzatvorení zmluvy utrpela úraz spojený s poškodením mozgu, po ktorom došlo k výraznému zhoršeniu jej zdravotného stavu, čo v konaní nebolo sporné, a ktorý tak podľa W.. O. V. V. O.. Ž. mal vplyv na skokovité zhoršenie jej zdravotného stavu a vzhľadom na jej vysoký vek mohol mať fatálne následky v podobe demencie, aj odvolaciemu súdu javia ako odôvodnené a dostatočné pre spochybnenie v konaní predloženého súkromného znaleckého posudku, v ktorom O.. M. vyšetrujúci poručiteľku s časovým odstupom 20 mesiacov po uzavretí zmluvy o prevode nehnuteľností svoje závery oprel o jednostranné informácie prezentované žalobcom, nedostatočnú zdravotnú dokumentáciu, z ktorej ako uviedla O.. Ž.L., nevyplynul diagnostický záver o existencii duševnej poruchy, ktorá by poručiteľku V. S. robila neschopnou na uzatvorenie zmluvy o prevode nehnuteľností a bližšie sa nezoberal následkami úrazu utrpeného v roku 2017 na dovtedajší zdravotný stav poručiteľky. Žalobcom predložený znalecký posudok O.. M. ani v spojení s jeho výpoveďou pred súdom nemožno preto považovať za dôkaz, ktorý by bez väčších pochybností preukazoval naplnenie hmotnoprávnych predpokladov pre neplatnosť právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 OZ. Pokiaľ žalobca presvedčený o správnosti znaleckých záverov O.. M. tak v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolaní spochybňoval presvedčivú výpoveď svedkov W.. O.. O.Á. V. O.. Ž., ktorú označil za účelovú s poukazom na to, že sa jedná o svedkov žalovanej a O.. Ž. vychádzala len z preštudovania znaleckého posudku a výpovede O.. M., uvedené samo o sebe nespochybňuje dôveryhodnosť svedeckých výpovedí a správnosť nimi prezentovaných záverov o ničím nepodloženej existencii duševnej poruchy u poručiteľky v čase spísania zmluvy o prevode nehnuteľnosti a žalobca žiadne ďalšie dokazovanie (napr. konfrontáciu menovaných svedkov s O.. M., návrh na vykonanie súdom nariadeného znaleckého dokazovania), ktoré by relevantným spôsobom vyvrátilo odborné závery ošetrujúceho W.. O.. O. V. O.. Ž., ku ktorým sa priklonil aj súd prvej inštancie, nenavrhol. Skutkový záver súdu prvej inštancie, že poručiteľka v čase uzatvorenia zmluvy o prevode nehnuteľností, t. j. dňa 5.10.2016 netrpela duševnou poruchu diskvalifikujúcou ju z platného uskutočnenia tohto právneho úkonu, tak plne zodpovedá v konaní vykonaným dôkazom a ich hodnoteniu jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a je výsledkom správnej interpretácie a aplikácie ust. § 38 ods. 2 OZ na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci. 22. Správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie nespochybňuje ani závet zriadený poručiteľkou v roku 2013, ako sa nesprávne domnieva žalobca. Skutočnosť, že poručiteľ spíše pre prípad smrti závet, ho nijako neobmedzuje s ďalším nakladaním s jeho majetkom, na ktorý sa vzťahoval skôr vyhotovený závet a táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na platnosť poručiteľom neskôr uzatvorených právnych úkonov týkajúcich sa majetku poňatého do závetu a nie je potrebné, aby poručiteľ spísaný závet z tohto dôvodu výslovne odvolal. Z rovnakých dôvodov tak nebola notárka M.. B.Ó. povinná pred spísaním notárskej zápisnice dňa 5.10.2016 zisťovať, či sa na prevádzaný majetok nevzťahuje závet spísaný prevodkyňou. Takúto povinnosť jej platná právna úprava neukladá a ani prípadná vedomosť o existencii skôr zriadeného závetu by neviedla k nemožnosti poručiteľky uzavrieť zmluvu o prevode nehnuteľností, na ktorú sa mal vzťahovať skôr spísaný závet. Rovnako len zo skutočnosti, že poručiteľka v roku 2013 spísala závet, ktorým rozdelila majetok medzi žalobcu a žalovanú rovným dielom, nemožno vyvodzovať existenciu jedinej a skutočnej vôle o dispozícii so svojim majetkom v roku 2016 za situácie, kedy žalobca v konaní spoľahlivo nepreukázal existenciu duševnej poruchy majúcej podľa § 38 ods. 2 OZ za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o prevode nehnuteľností. Možno preto zhrnúť, že spísanie závetu poručiteľkou v roku 2013 nemá výpovednú hodnotu vo vzťahu k existencii skutočnej a slobodnej vôli poručiteľky uzavrieť v roku 2016 zmluvu o prevode nehnuteľností. Irelevantná je aj argumentácia žalobcu o absencii dôvodu na jeho „vydedenie“ a za tým účelom produkované skutkové tvrdenia, keď žalobca nebol vydedený a poručiteľka bola v čase podpísania zmluvy o prevode nehnuteľností ako jej vlastníčka oprávnená slobodne disponovať so svojim majetkom a pohnútka, ktorá ju viedla k prevodu bytu na žalovanú, je z právneho hľadiska pre účely posúdenia platnosti právneho úkonu irelevantná. Okrajovo možno poukázať na to, že prevod majetku na rodinného príslušníka za „doopatrovanie“ nie je v praxi ničím výnimočným. 23. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal aj existenciu inej vady konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci spočívajúcej v nevykonaní znaleckého dokazovania ex offo na trovy štátu v záujme zistenia objektívnej pravdy, odvolací súd uvádza, že táto odvolacia argumentácia by
mohla žalobcovi priniesť úspech len za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, kedy súd nebol striktne viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a v záujme zistenia objektívnej pravdy mohol vykonať dokazovanie aj ex offo. V zmysle ust. § 185 ods. 2 CSP je však súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu a ich návrhmi na vykonanie dokazovania. V sporovom konaní, v ktorom proti sebe stoja strany sporu s kontradiktórnym záujmom na výsledku konania, a ktoré je ovládané prejednacou zásadou (tzv. zásada formálnej nie materiálnej pravdy), je kladený dôraz na procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzená aktivita súdu pri navrhovaní a vykonávaní dôkazov. S dokazovaním a prejednacou zásadou imanentné súvisia dve vzájomne prepojené a sporové strany zaťažujúce povinnosti- povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí), neunesenie ktorých je spojené s neúspechom v spore. Strana sporu je tak v záujme vlastného úspechu v konaní povinná substancovať všetky skutkové okolnosti podstatné a rozhodujúce z hľadiska hypotézy hmotnoprávnej normy, z ktorých vyvodzuje svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). Práve hypotéza hmotnoprávnej normy určuje rozsah dôkaznej povinnosti a rozloženie dôkazného bremena, t. j. vymedzuje okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, ako aj subjekt, ktorého zaťažuje dôkazná povinnosť. Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS/38/2015). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia kontruje povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Súd je v procese dokazovania „len“ subjektom, ktorý v spore určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré dôkazy vykoná. Súd prvej inštancie tak bol striktne viazaný dôkaznými návrhmi sporových strán, a preto pokiaľ žalobca, ktorého v konaní zaťažuje dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok pre vyslovenie neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností, ako základného predpokladu pre zaradenie sporného bytu do dedičstva po poručiteľke V. S., nenavrhol na preukázanie existencie duševnej poruchy v čase uzatvorenia zmluvy znalecké dokazovanie, súd prvej inštancie nebol v zmysle § 185 ods. 2 v spojení s § 207 ods. 1 CSP oprávnený toto vykonať z úradnej povinnosti a žalobcom vytýkaný procesný postup prvoinštančného súdu nezakladá odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) CSP. 24. Ako dôvodnú v zhode s prvoinštančným súdom odvolací súd neuznal ani žalobcom v priebehu konania vznesenú námietku rozporu s dobrými mravmi odôvodnenú tým, že po tom ako v roku 2013 zriadila poručiteľka závet, v ktorom majetok rozdelila medzi obe deti rovným dielom, tak v roku 2016 došlo pod negatívnym vplyvom a manipuláciou zo strany žalovanej k prevodu bytu do výlučného vlastníctva žalovanej, v dôsledku čoho bol on ukrátený o dedičský podiel na predmetnom byte. 25. Dobré mravy ako hodnotiace kritérium platnosti právneho úkonu vychádza z ust. § 3 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Predstavujú mimoprávny súbor pravidiel správania sa, etických a kultúrnych noriem spoločnosti, ktoré sú vlastné všeobecne uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku. Funkciou dobrých mravov je korekcia striktného práva. Konanie v rozpore s dobrými mravmi tak predstavuje konanie, ktoré je zjavne právne neprijateľné, z hľadiska oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo nevyvážené a pokiaľ je výsledkom takéhoto konania právny úkon, tento je podľa § 39 OZ absolútne neplatným. Právny úkon priečiaci sa dobrým mravom treba považovať za úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/l 37/2003). Otom, či je niečo v rozpore s dobrými mravmi tak nerozhoduje subjektívny názor jednotlivca, ale objektívne hľadisko podložené konkrétnymi okolnosťami po komplexnom zohľadnení situácie na oboch stranách právneho vzťahu (Rc 88/98). 26. S poukazom na vyššie uvedené možno bez akýchkoľvek pochybností uzavrieť, že skutočnosti, ktorými žalobca odôvodňoval neplatnosť zmluvy o prevode nehnuteľnosti pre kolíziu s dobrými mravmi spočívajúce v nakladaní s majetkom poručiteľkou iným spôsobom, ako on očakával na základe závetu ňou zriadeného v roku 2013, nemôžu zakladať neplatnosť zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi, či obchádzanie zákona a sú len prejavom jeho subjektívnej nespokojnosti a snahy zvrátiť výsledok dedičského konania. Ako už odvolací súd uviedol, žalobkyňa zriadením závetu pre prípad smrti, do ktorého poňala aj sporný byt, nestratila oprávnenie nakladať s týmto majetkom a nebola obmedzená v dispozícii sním. K deľbe majetku spôsobom uvedeným v skôr zriadenom závete by došlo po smrti poručiteľky len v prípade, ak by sporný majetok v čase smrti vlastnila. Rovnako poručiteľka nebola povinná žalobcovi oznamovať zmenu jej vôle a prevedenie majetku na žalovanú a skutočnosť, že tak neurobila, rovnako nemá vplyv na platnosť/ neplatnosť právneho úkonu a nemusí mať spojitosť s
poruchami pamäte a následkami jej zdravotného stavu, ako sa snaží podsunúť žalobca, ale môže byť jej slobodným a cieleným rozhodnutím. Určité vysvetlenie pre tento postup zo strany poručiteľky ponúkla žalovaná a v konaní vypočutá svedkyňa Zuzana Vicianová, ktoré s poručiteľkou v rozhodnom čase žili v jednej domácnosti a poskytovali jej sústavnú starostlivosť a opateru. Skutočnosť, že poručiteľka zmenila svoju skôr zaznamenanú vôľu týkajúcu sa deľby majetku a na žalovanú, s ktorou od septembra 1999 bývala v jednej domácnosti, previedla sporý byt, odplatou za čo malo byť doživotné a celodenné poskytovanie starostlivosti a opatery zo strany žalovanej poručiteľke, neodporuje mravným princípom spoločenského poriadku a nepredstavuje pre spoločnosť z objektívneho hľadiska právne a spoločensky neprijateľné konanie. Argumentácia žalobcu v tomto smere je právne neopodstatnená a nemôže viesť k rozporu napadnutého právneho úkonu s dobrými mravmi, a preto pokiaľ súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania žalobu vyhodnotil ako nedôvodnú, vec správne právne posúdil. Tvrdenia o sofistikovanej manipulácii poručiteľky zo strany žalovanej v konaní preukázané neboli a prípadná existencia duševnej poruchy, ktorú sa v konaní rovnako nepodarilo žalobcovi preukázať, by zakladala neplatnosť zmluvy podľa osobitného ust. § 38 ods. 2 OZ a nie podľa § 39 OZ. 27. Zhrnúc vyššie uvedené možno v zhode so súdom prvej inštancie uzavrieť, že žalobca v konaní spoľahlivo a bez vážnejších pochybností nepreukázal existenciu duševnej poruchy v zmysle § 38 ods. 2 OZ u poručiteľky V. S. v rozhodnom čase, t. j. v čase uzatvorenia zmluvy o prevode nehnuteľností a zriadení vecného bremena dňa 5.10.2016. Vecnú správnosť skutkových a právnych záverov nie je spôsobilá spochybniť len jeho subjektívna nespokojnosť s prevodom majetku do výlučného vlastníctva žalovanej, ktorá až do smrti zabezpečovala matke starostlivosť a opateru, ktorá mala predstavovať nepeňažnú odplatu za prevod nehnuteľnosti, tak ako to bolo špecifikované v čl. III. zmluvy. Tvrdenia žalobcu o údajne sofistikovanom, účelovom a vopred premyslenom konaní žalovanej motivovanom snahou nadobudnúť byt do výlučného vlastníctva možno v kontexte vykonaného dokazovania hodnotiť ako subjektívne, ničím nepodložené a špekulatívne pôsobiace obvinenia. Samotná skutočnosť, že žalobca nebol poručiteľkou informovaný o tom, že byt previedla na dcéru, nemá bez ďalšieho vplyv na záver o platnosti/ neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností a rovnako aj skutočnosť, že žalovaná ponúkla žalobcovi na vyrovnanie sumu 45.000 eur v čase kedy nemal vedomosť o prevode nehnuteľnosti, je rovnako sama o sebe právne irelevantná a týmto skutočnostiam nemožno pripisovať žalobcom žiadané účinky v podobe neplatnosti zmluvy a zahrnutia spornej nehnuteľnosti do dedičstva po poručiteľke. 28. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie vo veci samej vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil, odvolací súd napadnutý prvoinštančný rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).