Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14Co/65/2024 1306201982 25. 03. 2025 JUDr. Darina Kriváňová ECLI:SK:KSBA:2025:1306201982.8
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Roman Bolebruch a JUDr. Michaela Krajčová, v právnej veci žalobcu: J.. T. Q., N.. XX.XX.XXXX, bytom E. Č.. XX, B. X., právne zast. Grman & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 36 861 553, so sídlom Landererova č. 1, Bratislava, proti žalovanému: BRILUM.SK s.r.o., IČO: 35 866 357, so sídlom Šenkvická cesta 7, Pezinok, právne zast. SOUKENÍK - ŠTRPKA s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 36 862 711, so sídlom Šoltésovej č. 14, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/525/2008-1347 zo dňa 06.12.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/525/2008-1347 zo dňa 06.12.2023 p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Pezinok rozsudkom č.k. 4C/525/2008-1347, zo dňa 06.12.2023 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 215,76 eur spolu s úrokom z omeškania 6 % od 01.01.2006 do zaplatenia, vo zvyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,82 %. 2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že pracovný pomer uzavretý na základe pracovnej zmluvy z 11.08.2005 a dodatku č. 2 z 09.11.2005 skončil 01.12.2005 a žiadal určiť, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo 16.12.2005 je neplatné a žalovaný je zároveň povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy. Žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že 10. augusta 2005 uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu, podľa ktorej nastúpil na pozíciu výkonného riaditeľa. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú - 12 mesiacov (do 11.08.2006). Dňa 11.08.2005 bol uzavretý medzi stranami Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve a 09.11.2005 Dodatok č. 2 k pracovnej zmluve. Žalobca pracoval na dohodnutej pracovnej pozícii do 01.12.2005, kedy mu bola zo strany žalovaného doručená výpoveď s okamžitou platnosťou skončenia pracovného pomeru, na ktorú žalobca reagoval listom z 05.12.2005 a požiadal o preplatenie 13. platu, doplatenie mzdy, dovolenky, stravného. Žalovaný reagoval listom zo dňa 06.12.2005, v ktorom uviedol, že výpoveď nedal on, ale žalobca, s tým, že ho upozornil, že výpoveď je neplatná a vyzval žalobcu, aby sa dostavil do práce. Výzvu žalobca prevzal dňa 20.12.2005. Žalobcovi bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru a listom zo dňa 21.12.2005 oznámil žalovanému, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, nakoľko pracovný pomer skončil dňa 01.12.2005. Žalobca doručil súdu návrh na zmenu žaloby podaním zo dňa 24.06.2009, pričom súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil v zápisnici o pojednávaní zo dňa 05.10.2010.
3. Rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/525/2008-1347 zo dňa 06.12.2023 predchádzal rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/525/2008-1050 zo dňa 11.01.2017 a uznesenie Okresného súdu Pezinok č.k. 4C7525/2008-1123 zo dňa 03.03.2017, v ktorých súd jednak zamietol žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu a zrušil neodkladné opatrenie nariadené Okresným súdom Pezinok č.k. 4C/525/2008-522 zo dňa 09.05.2012. Tieto rozhodnutia boli v odvolacom konaní potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co/148/2017-1155, 14Co/151/2017 zo dňa 28.07.2020, ktorý v odôvodnení rozsudku uviedol, že odvolaniu žalobcu nebolo možné vyhovieť a s názorom súdu prvej inštancie sa stotožnil. Poukázal na skutočnosť, že prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil správne právne závery a tieto dostatočným spôsobom v súlade s ustanovením § 220 CSP zdôvodnil. V bode 32. rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie zistil, že listom z 01.12.2005 označeným ako výpoveď nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru uvedeným dňom, a preto sa zaoberal návrhom žalobcu na určenie, že skončenie pracovného pomeru zo 16.12.2005 je neplatné. V danom prípade bola významná pre rozhodnutie skutočnosť, na ktorú poukázal okresný súd, že ak pracovný pomer žalobcu neskončil 01.12.2005 je zrejmé, že naďalej trval a žalobca bol povinný dostaviť sa riadne do práce, pretože neospravedlnená absencia v práci je závažným porušením pracovnej disciplíny. Dňa 16.12.2005 žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo písomné, bolo doručené a boli v ňom uvedené dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, medzi ktorými bola najmä neprítomnosť žalobcu na pracovisku v dňoch od 02.12.2005 do 16.12.2005. Okresný súd správne dospel k záveru, že z hľadiska naplnenia formálnych a materiálnych náležitostí ide o platné skončenie pracovného pomeru ku 16.12.2005. 4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co/148/2017-1155, 14Co/151/2017 zo dňa 28.07.2020 bol v dovolacom konaní rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/155/2022 zo dňa 28.11.2022 v časti, v ktorej Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/525/2008-1050 zo dňa 11.01.2017, ohľadne nároku na náhradu mzdy a v časti trov konania zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti dovolanie žalobcu zamietol. Dovolací súd dospel k záveru, že z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne nevysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti uplatneného nároku na zaplatenie žalovanej istiny v zmysle ustanovenia § 71 ods. 4 Zákonníka práce. Odôvodnenie súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom súd postupoval pri posudzovaní rozhodných skutočností v prejednávanej veci, nevyhovuje zákonným požiadavkám, ktoré Civilný sporový poriadok kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie zasahuje do základných práv účastníka súdneho konania. 5. V ďalšom konaní vo veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 14Co/3/2023-1325 zo dňa 23.05.2023, ktorým rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 4C/525/2008-1050 zo dňa 11.01.2017 v časti o náhradu mzdy a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave viazaný právnym názorom vysloveným dovolacím súdom dospel po opätovnom prejednaní veci v časti, v ktorej prišlo k zrušeniu jeho rozhodnutia dovolacím súdom, k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Súd prvej inštancie svoje závery o zamietnutí žaloby v danej časti (v otázke nároku na náhradu mzdy spolu s príslušenstvom) založil na nedostatočnom odôvodení, čo spôsobilo porušenie práva strany sporu na spravodlivý proces. 6. V novom konaní súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 215,76 eur spolu s úrokom z omeškania 6 % od 01.01.2006 do zaplatenia. Vo zvyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,82 %. Nakoľko Krajský súd v Bratislave zrušil predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Pezinok v časti o náhradu mzdy a vo výroku o trovách, súd prvej inštancie predvolal strany na pojednávanie, na ktorom vyslovil svoj predbežný právny názor vychádzajúci z už právoplatne uzavretého záveru, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil dňa 16.12.2005, a to platným spôsobom, pričom žalobca bol naposledy v práci prítomný dňa 01.12.2005. Mzdovými nárokmi, ktorých sa žalobca domáhal boli: náhrada zárobku za obdobie od 02.12.2005 do 09.08.2006 v sume 17.233,81 eur, náhrada 8,5 dňa nevyčerpanej dovolenky v sume 818,37 eur, mzdy za deň 01.12.2005 v sume 19,59 eur, príspevku zo sociálneho fondu v sume 29,88 eur, náhrada za
stravné lístky za mesiac november 2005 v sume 26,29 eur, náhrada za stravný lístok za deň 01.12.2005 v sume 2,66 eur a doplatok 13. platu v sume 215,76 eur. Podľa listinných dôkazov založených v súdnom spise, žalobca mal uzatvorený pracovný pomer na dobu určitú, podľa Dodatku č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 10.08.2005, a to na dobu 12 mesiacov; v odseku 2 bolo dohodnuté, že 13. plat bude vyplatený vo výplatnom termíne za mesiac november 2005, a to vo výške 5/12 zo základného mesačného platu. Podľa Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve bola základná mzda žalobcu dohodnutá na sumu 78.000,Sk brutto. Skúmajúc výplatné pásky žalobcu za obdobie 08/2005-11/2005 súd prvej inštancie zistil, že príspevok zo sociálneho fondu a stravné lístky neboli žalobcovi vyplácané za mesiace 08/-10/2005. Za mesiac 11/2005 bola žalobcovi vyplatená mzda 100.286,- Sk brutto a 77.710,- Sk netto, spolu s príspevkom zo sociálneho fondu mu bolo vyplatených 78.610,- Sk netto, pričom v mesiaci 11/2005 odpracoval 22 dní. 7. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 118 ods. 2, § 119 ods. 2, § 129 ods. 1, § 130 ods. 5, § 152 ods. 3, § 101, § 103 ods. 3, § 109 ods. 2 Zákonníka práce účinného v čase od 01.07.2005 do 31.12.2005. 8. Z dôvodu existencie právoplatne uzavretého záveru ohľadom skončenia pracovného pomeru, nárok žalobcu na zaplatenie sumy 17.223,81 eur ako vyplatenie mzdy za dobu od 02.12.2005 do 09.08.2006 sa stal neopodstatneným, preto súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. K nároku na náhradu stravného, resp. doplatenie stravného za mesiac november 2005 súd prvej inštancie uviedol, že takýto nárok žalobcovi nevznikol, pretože z dôkazu predloženého žalovaným vyplynulo, že žalobca prevzal stravné lístky za mesiac november 2005, čo potvrdil aj svojim podpisom. Žalobca to nepoprel, ale žiadal, aby mu žalovaný doplatil stravné na sumu 80,- Sk za deň, čo bola v tej dobe hodnota jedného stravného lístka. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi takýto nárok nevznikol, nakoľko povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa bolo prispievať na stravu zamestnanca do výšky 44,- Sk, čo žalovaný splnil, preto v časti nároku na zaplatenie stravného za mesiac november 2005 a deň 01.12.2005 súd prvej inštancie žalobu zamietol. 9. Žalobca si ďalej uplatnil voči žalovanému nárok na preplatenie nevyčerpanej dovolenky v počte 8,5 dňa. K tomuto nároku sa žalovaný vyjadril tak, že vzhľadom na neospravedlnenú absenciu žalobcu v práci v čase od 02.12.2005 do 16.12.2005, pristúpil ku kráteniu dovolenky v počte 8,5 dňa, čo považuje za primerané v pomere k 14 dňovej absencii žalobcu v zamestnaní. Súd prvej inštancie uzavrel, že zamestnávateľ môže zamestnancovi krátiť dovolenku o jeden až dva dni za každú neospravedlnene zameškanú zmenu. To znamená, že ak sa žalovaný rozhodol v pozícii zamestnávateľa pre krátenie dovolenky v rozsahu 8,5 dňa za neospravedlnenú absenciu žalobcu na pracovisku, urobil tak zákonným spôsobom a žalobcovi nevznikol nárok na preplatenie nevyčerpanej časti dovolenky za kalendárny rok 2005, preto súd prvej inštancie i v tejto časti žalobu zamietol. 10. Ďalej sa žalobca dožadoval aj zaplatenia príspevku zo sociálneho fondu v sume 900,Sk (29,82 eur). Povinnosť vytvárať sociálny fond je zákonnou povinnosťou zamestnávateľa, pričom zákon upravuje i možnosť ako s ním nakladať. Z predložených dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že vo výplatnej páske za mesiac november 2005 mal žalovaný vyplatiť žalobcovi sumu 900,- Sk ako príspevok zo sociálneho fondu. Za nutné však považoval zdôrazniť, že v spoločnosti neexistovala žiadna kolektívna zmluva ani iný interný predpis, ktorý by upravoval spôsob nakladania žalovaného s prostriedkami zo sociálneho fondu, ani podľa pracovnej zmluvy a jej dodatkov nebolo vyplácanie zo sociálneho fondu nijako dohodnuté. O spôsobe nakladania s prostriedkami zo sociálneho fondu rozhoduje štatutárny orgán a ten sa rozhodol rozhodnutie žalovaného o jednorazovej výplate príspevku zo sociálneho fondu pre všetkých zamestnancov zmeniť, vzhľadom na skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Preto súd prvej inštancie uzavrel, že zákonný nárok na vyplatenie príspevku v sume 900,- Sk nebol daný a žalobu v tejto časti taktiež zamietol. 11. Napokon bolo nárokom žalobcu doplatenie 13. platu v sume 215,76 eur a zaplatenie mzdy za deň 01.12.2005 v sume 19,59 eur. Podľa Dodatku č. 2 k Pracovnej zmluve zo dňa 10.08.2005 mal byť 13. plat vyplácaný v sume 5/12 základného mesačného platu. Žalobcovi boli vyplatené 4/12 zo mzdy, čo žalobca namietal. Žalovaný to vysvetlil tak, že žalobca neodpracoval celý rok 2005, ale iba jeho časť a nemá nárok na plný 13. plat. Súd prvej inštancie k veci uviedol, že povinnosť zamestnávateľa vyplácať 13. plat nie je zákonnou povinnosťou, iba možnosťou; povinnosť však môže byť upravená v pracovnej zmluve so zamestnancom, alebo kolektívnej zmluve či inom internom predpise. Z vykonaného dokazovania,
najmä výsluchu konateľa žalovaného zo dňa 14.04.2009 vyplynulo, že existovala ústna dohoda ohľadom výplaty len alikvotnej časti 13. platu v prípade, že zamestnanec neodpracoval celý rok, ale len jeho časť. Pracovná zmluva uzatvorená so žalobcom, resp. jej dodatok takéto obmedzenie výplaty 13. platu neustanovuje, iba deklaruje výplatu 5/12 zo základnej mzdy a to bez ohľadu na to, akú časť roka zamestnanec odpracuje. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný pri vyplatení 4/12 základnej mzdy nepostupoval legitímne a žalobca mal nárok na doplatenie 13. platu v plnom rozsahu, preto bola žaloba v tejto časti dôvodná. Mzda za 01.12.2005 bola žalobcovi vyplatená vo výplatnom termíne za mesiac december a súd prvej inštancie mal za to, že mzdové nároky žalobcu za tento deň boli plne uspokojené, nakoľko žalobca v daný deň opustil pracovisko v doobedňajších hodinách a žalovaný mu napriek tomu poskytol mzdu za 8 hodinový pracovný čas, preto bola žaloba v tejto časti opäť nedôvodná. 12. Ohľadom náhrady trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobca bol úspešný v rozsahu 215,76 eur s príslušenstvom, v percentuálnom vyjadrení je jeho úspech 1,18 %, úspech žalovaného bol v prvom výroku v rozsahu 100 % a v druhom výroku v rozsahu 98,82 %, a teda súd prvej inštancie náhradu trov konania pomerne rozdelil, pričom nie je účelné, aby si strany platili trovy navzájom, preto súd prvej inštancie časť, ktorá sa prekrýva odpočítal a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,82 %. 13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, pričom navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v súlade s § 388 CSP zmenil a v rozsahu podaného odvolania návrhu žalobcu vyhovel. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 355 a nasl. CSP, pretože súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súlade s § 363 CSP podáva odvolanie len proti nasl. výrokom rozsudku, ktorým súd prvého stupňa: I. návrh na zaplatenie náhrady za stravné lístky za mesiac november 2005 vo výške 26,29 eur netto spolu so 6 % úrokom ročne z omeškania od 11.01.2006 až do zaplatenia zamietol; II. návrh na zaplatenie náhrady za stravný lístok za deň 01.12.2005 vo výške 2,66 eur netto spolu so 6 % úrokom ročne z omeškania od 11.01.2006 až do zaplatenia zamietol; III. návrh na zaplatenie príspevku zo sociálneho fondu vo výške 29,88 eur spolu so 6 % úrokom z omeškania od 11.01.2006 až do zaplatenia zamietol; IV. návrh na zaplatenie náhrady mzdy za deň 01.12.2005 vo výške 19,59 eur spolu so 6 % úrokom z omeškania od 11.01.2006 až do zaplatenia zamietol; V. návrh na zaplatenie náhrady mzdy za 8,5 dňa nevyčerpanej dovolenky vo výške 818,37 eur spolu so 6 % úrokom z omeškania od 11.01.2006 až do zaplatenia zamietol. Zároveň podáva odvolanie aj v časti výroku rozsudku, ktorým rozhodol o náhrade trov konania, pretože neobsahuje lehotu, do ktorej je žalovaný povinný uhradiť žalobcovi priznaný nárok. Podľa názoru žalobcu vzhľadom na podané odvolanie a na skutočnosť, že výrok o nároku na náhradu trov konania je závislým výrokom, podľa rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní by malo byť nanovo rozhodnuté aj o trovách konania. 14. K návrhu na zaplatenie náhrady za stravné lístky za mesiac november 2005 vo výške 26,29 eur netto spolu so 6 % úrokom z omeškania od 11.01.2006 až do zaplatenia žalobca poukazuje na to, že až dňa 05.10.2010 koncipientka právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní uviedla, že žalobcovi nepatrí náhrada za stravné lístky za 11/2005. Žalovaný do spisu založil mzdové listy svojich pracovníkov za rok 2005, z ktorých je zrejmé, že skutočne všetkým svojim zamestnancom nezrážal zo mzdy rozdiel medzi sumou, ktorou je zo zákona povinný prispievať zamestnávateľ na stravu a hodnotou stravného lístka, lebo tento rozdiel sa vždy preplácal zo sociálneho fondu. Nikomu okrem žalobcu sa nevykonali zrážky za stravné lístky v roku 2005. Z uvedeného dôvodu považuje tento svoj nárok za dôvodný. 15. Žalobca poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie nárok na stravné za deň 01.12.2005 vo výške 2,66 eur netto spolu so 6% úrokom z omeškania od 11.01.2006 až do zaplatenia nepriznal z dôvodu, že žalobca neodpracoval najmenej 4 hodiny dňa 01.12.2005, avšak z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca bol v daný deň v práci od 07:00 hod., pričom viedol s konateľom žalovaného rozhovory o skončení pracovného pomeru a následne bolo žalobcovi predložené okamžité skončenie pracovného pomeru. Následne žalobca postupne odovzdával všetky pracovné pomôcky, pričom po notebook musel ísť domov v obedňajších hodinách a poobede sa vrátil, aby notebook odovzdal a dal podpísať preberací protokol. Má teda za to, že dňa 01.12.2005 odpracoval ďaleko viac ako zákonom požadované 4 hodiny. Súd prvej inštancie zamietol aj žalobcov návrh na zaplatenie príspevku zo sociálneho fondu vo výške 29,88 eur spolu so 6 % úrokom z omeškania od 11.01.2006 až do zaplatenia, pričom z dokazovania je
zrejmé, že zamestnávateľ v mesiaci november 2005 všetkým svojim zamestnancom vyplatil jednorazový príspevok zo sociálneho fondu na dopravu vo výške 29,88 eur. Žalobcovi ako jedinému tento príspevok nevyplatil, a teda podľa žalobcu sa jedná o jasnú diskrimináciu. 16. Ohľadom zamietnutia nároku na zaplatenie náhrady mzdy za deň 01.12.2005 vo výške 19,59 eur spolu so 6 % úrokom z omeškania od 11.01.2006 až do zaplatenia žalobca uviedol, že je nesporné, že má nárok na náhradu mzdy za tento deň, a to z dôvodu, že podľa § 70 Zákonníka práce pracovný pomer na základe okamžitého skončenia sa skončí dňom, ktorým je druhému účastníkovi zrušovací prejav doručený, teda 16.12.2005, preto ak bol žalobca dňa 01.12.2005 v práci, patrí mu náhrada mzdy. V zmysle pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov mal žalobca po uplynutí skúšobnej doby nárok na mesačnú mzdu vo výške 78.000,- Sk brutto, pričom skúšobná doba uplynula v priebehu mesiaca november 2005, čo znamená, že za mesiac december mal žalovaný nárok na mzdu vo vyššie uvedenej výške. Žalovaný však pri zostavovaní výplatnej pásky za mesiac december 2005 pri výpočte nesprávne použil mesačnú mzdu vo výške 65.000,- Sk, a teda rozdiel, ktorý týmto spôsobom vznikol v neprospech žalobcu predstavuje sumu 19,59 eur. Napokon sa žalobca vyjadril k zamietnutiu návrhu na zaplatenie náhrady mzdy za 8,5 dňa nevyčerpanej dovolenky vo výške 818,37 eur spolu so 6 % úrokom z omeškania od 11.01.2006 až do zaplatenia. V prípade žalobcu bola otázka dňa skončenia pracovného pomeru u žalovaného sporná až do právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. júla 2020, sp. zn. 14Co/148/2017, 14Co/151/2017; dovtedy sa nevedelo či pracovný pomer skončil 01.12.2005 alebo 16.12.2005 a preto si žalovaný nemohol byť istý, či žalobca vôbec mal neospravedlnenú neprítomnosť v práci. Žalobca poukazuje aj na výplatnú pásku za mesiac december 2005, z ktorej nevyplýva žiadne krátenie dovolenky u žalobcu z titulu absencie, práve naopak, z výplatnej pásky za mesiac december je zrejmé, že žalobcov zostatok dovolenky bol 8,5 dňa. Žalovaný nemôže takéto rozhodnutie o krátení dovolenky urobiť dodatočne až v priebehu súdneho konania, preto žalobca považuje aj túto pohľadávku za oprávnenú a dôvodnú. Vzhľadom na uvedené teda navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a v rozsahu podaného odvolania návrhu žalobcu vyhovel a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. 17. Žalovaný sa oboznámil s obsahom odvolania, pričom s týmto sa nestotožňuje. Rozsudok považuje za vecne správny, pričom súd prvej inštancie pri jeho vydaní spoľahlivo zistil skutkový stav a na takto zistený skutkový stav správne aplikoval všeobecne záväzné právne predpisy. S nárokom žalobcu na zaplatenie náhrady za stravné lístky za mesiac november 2005 vo výške 26,29 eur netto spolu so 6% úrokom ročne z omeškania v celom rozsahu nesúhlasí, žalobca v žiadnom rozsahu nezniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, práve naopak, žalovaný preukázal, že takýto právny titul neexistuje, nakoľko tento nie je súčasťou pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom, nie je súčasťou žiadneho iného pracovnoprávneho predpisu prijatého žalovaným a nevyplýva ani zo žiadneho všeobecne záväzného predpisu. Žalovaný zároveň nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že by mal akýmkoľvek spôsobom diskriminovať žalobcu pri nepreplatení doplatku na stravné do výšky 80,-Sk zo sociálneho fondu. Sociálny fond je určený na realizáciu podnikovej sociálnej politiky v oblasti starostlivosti o zamestnancov, a to na základe rozhodnutia zamestnávateľa, pričom nie je zrejmé, ako má rozvíjať podnikovú sociálnu politiku u zamestnanca, ktorý v rozhodnom období hrubým spôsobom a opakovane porušuje pracovnú disciplínu. Nemôže sa rozumne na jednej strane dovolávať plnenia zo sociálneho fondu a na strane druhej si neplniť základné pracovnoprávne povinnosti. Tvrdenia žalobcu o časových súvislostiach, ktoré uvádza s ohľadom na jeho pôsobenie na pracovisku dňa 01.12.2005, rovnako ako tvrdenia o agende, ktorú mal pre žalobcu v daný deň vykonať, nie sú ničím preukázané a tieto tvrdenia nie sú sami o sebe spôsobilé preukázať nárok žalobcu. V rámci konania je naopak nesporné, že žalobca dňa 01.12.2005 v doobedňajších hodinách opustil pracovisko, čo samo o sebe svedčí o neopodstatnenosti jeho nároku. Zároveň v súlade s konštantnou judikatúrou v pracovnoprávnych otázkach platí zásada, že prítomnosť zamestnanca na pracovisku neznamená automaticky výkon práce pre zamestnávateľa. 18. Čo sa týka nároku na zaplatenie príspevku zo sociálneho fondu vo výške 29,88 eur spolu so 6 % úrokom z omeškania, žalovaný nepovažuje nárok vznesený žalobcom za dôvodný. Nebol preukázaný žiadny právny titul, na základe ktorého by mal patriť žalobcovi jednorazový príspevok zo sociálneho fondu na dopravu, keďže v zmysle § 7 ods. 3 písm. a) zákona o sociálnom fonde je povinné poskytnutie príspevku zo sociálneho fondu na dopravu zamestnancov, avšak len pre zamestnancov, ktorých priemerný mesačný zárobok nepresahuje dvojnásobok životného minima. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že došlo k jeho diskriminácii oproti iným zamestnancom, tak platí, že jeho situácia nebola porovnateľná so situáciou žiadneho iného zamestnanca, a to z dôvodu, že žalobca bol v porušení pracovnej disciplíny.
V tomto smere okrajovo poukazuje, že žalobca dňa 01.12.2005 ešte predtým, ako neospravedlnene opustil pracovisko, našiel čas na vydanie rozhodnutia, v ktorom okrem iného aj sám sebe priznal plnenie zo sociálneho fondu žalovaného, pričom žalobcovi takýto nárok dovtedy počas jeho pracovnoprávneho vzťahu nepatril. Takýto výkon práv žalobcu za účelom vlastného obohatenia celkom určite nebol v súlade s dobrými mravmi. 19. Na argumentáciu žalobcu, podľa ktorej mu patrí náhrada mzdy za deň 01.12.2005 vo výške 19,59 eur spolu so 6 % úrokom z omeškania z dôvodu, že mu počnúc dňom 01.12.2005 skončila skúšobná doba, v rámci ktorej mu patrila mesačne mzda vo výške 65.000,- Sk, pričom od 01.12.2005 mu patrila mesačne mzda vo výške 78.000,-Sk uviedol, že ide o výslovne špekulatívnu argumentáciu, a má za cieľ dosiahnuť bezdôvodné obohatenie. Žalobca dňa 01.12.2005 predčasne a bezdôvodne opustil pracovisko, pričom v konaní nie je preukázané, že by v tento deň vykonával pre žalovaného prácu aspoň 4 hodiny, no napriek týmto okolnostiam bola žalobcovi vyplatená mzda za celý deň 01.12.2005, hoci mu takýto nárok ani nevznikol. V súčasnosti sa teda žalobca nachádza v bezdôvodnom obohatení na úkor žalovaného, pričom priznaním dodatočného nároku vo výške 19,59 eur by sa bezdôvodné obohatenie žalobcu len navýšilo. 20. K námietke žalobcu, že žalovaný až do právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/148/2017 zo dňa 28.07.2020 nemohol vedieť, či pracovný pomer skončil dňa 01.12.2005 alebo dňa 16.12.2005, žalovaný poukazuje na skutočnosť, že vedel, že žalobca porušoval svoju pracovnú disciplínu a teda keď s ním pracovný pomer skončil dňa 16.12.2005, postupoval zákonne. Predpoklady krátenia dovolenky sú uvedené v § 109 Zákonníka práce, pričom všetky predpoklady boli žalobcom naplnené, a to tak na jeho strane, tak aj na strane žalovaného. Žalovaný prerokoval krátenie dovolenky so zamestnaneckým dôverníkom, ktorá s týmto krátením súhlasila, čo vyplýva aj z obsahu súdneho spisu. Poukazujúc na uvedené, nárok na zaplatenie náhrady mzdy za 8,5 dňa nevyčerpanej dovolenky vo výške 818,37 eur spolu so 6 % úrokom z omeškania považuje za neopodstatnený. 21. Žalobca súčasne podal odvolanie aj v časti výroku o náhrade trov konania, pričom uvádza, že napadnutý rozsudok neobsahuje lehotu, do ktorej má žalovaný žalobcovi splniť priznaný nárok na náhradu trov konania; v súvislosti s touto argumentáciou si žalovaný dovoľuje uviesť, že sa javí byť značne zmätočná, nakoľko z rozsudku nevyplýva, že žalovaný by mal uhrádzať žalobcovi akékoľvek trovy. Žalobca bol úspešný v percentuálnom vyjadrení vo výške 1,18 %, žalovaný však nebol zaviazaný na priamu náhradu týchto trov, pretože úspech žalobcu bol odpočítaný od úspechu žalovaného, a teda žalovanému bola priznaná náhrada trov len vo výške 98,82 %. Pokiaľ chcel žalobca namietať, že výrok o náhrade trov konania trpí vadou, lebo v ňom nie je uvedená lehota na plnenie, tak takáto argumentácia taktiež nie je správna, pretože v zmysle ust. § 232 ods. 3 CSP platí, že súd nemá povinnosť vo výroku, ktorým zaväzuje stranu sporu na plnenie osobitne uvádzať lehotu na plnenie; v prípade, ak lehotu na plnenie neuvedie, platí, že lehota na plnenie sú 3 dni, pričom táto lehota vyplýva priamo zo zákona. Preto je odvolanie v tejto časti neopodstatnené. Na základe vyššie uvedeného si žalovaný dovoľuje konajúci súd požiadať, aby v zmysle § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi právo na úplnú náhradu trov odvolacieho konania. 22. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 15.04.2024, v ktorom uviedol, že predmetné vyjadrenie žalovaného kvalifikuje ako účelové, pričom vôbec nezohľadňuje výsledky vykonaného dokazovania. Žalobca trvá na svojich doterajších argumentoch a odkazuje na svoju argumentáciu v odvolaní, pričom dodáva, že v súlade s čl. 1 a 6 ako aj s § 119a Zákonníka práce, ak sa určitá osoba cíti poškodená nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania a predloží súdu skutočnosti nasvedčujúce, že zrejme došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, musí v takom prípade žalovaná strana preukázať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania nedošlo; preto obranu žalovaného považuje za nedostatočnú. Naďalej navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v súlade s § 388 CSP zmenil a v rozsahu podaného odvolania návrhu žalobcu vyhovel a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. 23. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení takisto pridržiava v celom rozsahu svojho predchádzajúceho vyjadrenia, pričom na toto podanie v celom rozsahu už len odkazuje a nad rámec odkazu si dovoľuje doplniť, že žalobca irelevantne argumentuje diskrimináciou ohľadom nezaplatenia náhrady za stravné lístky za mesiac november 2005 vo výške 26,29 eur netto s príslušenstvom, nakoľko si žalovaný vo vzťahu k žalobcovi riadne splnil svoju stravovaciu povinnosť, keď mu uhradil príspevok na stravné
do výške 44,- Sk, splnenie ktorej povinnosti potvrdil aj prvostupňový súd. Čo sa týka namietaného rozloženia dôkazného bremena žalobcom, jeho porozumenie nie je v tomto smere správne. Hoci spor medzi stranami začal pred účinnosťou Civilného sporového poriadku, vo svojej podstate ide o individuálny pracovnoprávny spor podľa § 316 a nasl. Civilného sporového poriadku, pričom žiadne ustanovenie CSP neobsahuje v súvislosti s preukázaním sporných skutočností taký režim, aký ho uvádza žalobca. Žalovaný v prebiehajúcom konaní tvrdil aj preukázal, že žalobca bol v porušení svojich pracovnoprávnych povinností, a to jednak v čase, za ktorý sa mal príspevok vyplácať, ale zároveň aj v období, v ktorom sa rozhodovalo o použití sociálneho fondu na vyplatenie príspevku. Žalobca bol dokonca dňa 22.11.2005 písomne upozornený na neuspokojivé plnenie pracovných povinností, a to s ohľadom na kvalitu jeho pracovných výsledkov a s ohľadom na správanie na pracovisku a hospodárenie s majetkom žalovaného. V nadväznosti na všetko uvedené, naďalej platí, že žalovaný považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, pričom Okresný súd Pezinok pri jeho vydaní spoľahlivo zistil skutkový stav a na takto zistený skutkový stav správne aplikoval všeobecne záväzné právne predpisy, preto žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi právo na úplnú náhradu trov odvolacieho konania. 24. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj celého obsahu spisu, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok je vecne správny. 25. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v podanom odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 26. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti žalobcom uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán, z obsahu spisu vyplynuli počas konania najavo, následne tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s § 191 CSP) správne vyhodnotil, a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery. 27. Vo všeobecnosti platí pre pracovnoprávne vzťahy základná zásada, v zmysle ktorej sú zamestnanci a zamestnávatelia povinní riadne plniť svoje povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov. Článok 2 základných zásad Zákonníka práce zakotvuje pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi. Negatívnou hranicou výkonu subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov je zákaz zneužívať tieto práva na škodu druhého účastníka (nález Ústavného súdu SR z 30. októbra 2012, sp. zn. I. ÚS 501/2011). 28. Nakoľko sa v danom spore jedná o spor s ochranou slabšej strany (tretia časť druhá hlava CSP), pretože ide o individuálny pracovnoprávny spor (§ 316 ods. 1 CSP), vzťah medzi stranami sporu je definovaný celým radom pracovnoprávnych inštitútov, pričom podriadené postavenie zamestnanca je nutné kompenzovať zvýšenou ochranou. Princíp ochrany slabšej strany v podstate znamená, že ochrana slabšiemu subjektu sa poskytuje do tej miery, kým sa nedosiahne funkčná procesná rovnosť. Nemôže sa však vykladať spôsobom, že samotná skutočnosť, že zamestnanec vystupuje v spore ako slabšia strana, bude automaticky znamenať vyhovenie ním uplatneným žalobným, resp. odvolacím návrhom. 29. Čo sa týka odvolaním napadnutej časti rozsudku ohľadom nároku žalobcu na doplatenie stravného za mesiac november 2005 a za deň 01.12.2005, tak odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo nesporne preukázané, že
žalobcovi boli stravné lístky za mesiac november 2005 poskytnuté, čo svojim podpisom sám potvrdil; pričom ako súd prvej inštancie uviedol, povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa bolo v tom čase prispievať na stravu sumou do výšky 44,- Sk, čo žalovaný splnil. Preto žalobcovi nárok na doplatenie stravného za mesiac november 2005 nemohol vzniknúť. Žalobcom uplatňovaný nárok na doplatenie stravného za deň 01.12.2005 je nedôvodný, keďže z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by v tento deň odpracoval zákonom stanovený počet hodín potrebných na vznik takéhoto nároku. 30. Rovnako je správny aj záver súdu prvej inštancie, že v danom prípade nebol daný zákonný ani zmluvný nárok na vyplatenie príspevku v sume 900,- Sk (29,82 eur) zo sociálneho fondu. Nie je možné súhlasiť s argumentom žalobcu, podľa ktorého bol v mesiaci november 2005 všetkým zamestnancom s výnimkou žalobcu vyplatený jednorazový príspevok zo sociálneho fondu na dopravu vo výške 29,88 eur, a tým malo dôjsť k jasnej diskriminácii žalobcu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že u žalovaného nebola žiadna kolektívna zmluva, či iný interný predpis, ktorý by spôsob nakladania s prostriedkami zo sociálneho fondu upravoval, pričom spôsob nakladania s týmito prostriedkami nebol upravený ani v pracovnej zmluve a jej dodatkoch, ktorú medzi sebou uzavreli žalobca a žalovaný. Nakoľko došlo dňa 01.12.2005 zo strany žalobcu ku (neplatnému) skončeniu pracovného pomeru, žalovaný sa rozhodol mu tento príspevok zo sociálneho fondu nevyplatiť. Keďže prostriedky zo sociálneho fondu sa nemajú používať na odmeňovanie zamestnancov, ale na realizáciu podnikovej sociálnej politiky, a teda na stravné, dopravu, či športovú činnosť, je logické, že zamestnávateľ nebude rozvíjať túto politiku vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý sa rozhodol pracovný pomer skončiť, a ktorý dokonca v rozhodnom čase porušoval pracovnú disciplínu. 31. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého má zamestnávateľ možnosť krátiť dovolenku zamestnancovi, ak neospravedlnene zmešká zmenu o jeden až dva dni, pričom toto rozhodnutie je na vôli zamestnávateľa. V záujme správneho posúdenia, či krátenie dovolenky alebo za ňu patriaca náhrada mzdy bolo opodstatnené, je súd oprávnený skúmať, či neprítomnosť zamestnanca v práci bola neospravedlnenou absenciou alebo nie. Neospravedlneným zameškaním práce je neprítomnosť zamestnanca len vtedy, ak ju zamestnávateľ kvalifikoval ako neospravedlnenú a ak s jeho stanoviskom vyslovili súhlas zástupcovia zamestnancov, pričom uvedené platí nielen na účely krátenia dovolenky, ale na všetky prípady, keď je medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu rozhodujúce, či neprítomnosť zamestnanca v práci je ospravedlneným, alebo neospravedlneným zameškaním práce. Ak nedôjde v tomto smere k dohode medzi zamestnávateľom a príslušným odborovým orgánom, nemožno považovať neprítomnosť zamestnanca v práci za neospravedlnené zameškanie práce (rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/190/2013 zo dňa 21.01.2014). V danom prípade trvala neospravedlnená absencia žalobcu v práci v čase od 02.12.2005 do 16.12.2005, a preto zamestnávateľ v súlade so zákonom rozhodol o krátení dovolenky v počte 8,5 dňa, ktorú skutočnosť žalovaný prerokoval so zamestnaneckým dôverníkom, ktorá s týmto krátením súhlasila. 32. Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, by odvolací súd posudzovaním ďalších odvolacích námietok žalobcu, už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobca len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval pred súdom prvej inštancie, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným súdom vydaný rozsudok. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 33. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že žaloba bola dôvodná len v časti o doplatenie 13. platu v sume 215,76 eur spolu s úrokom z omeškania od 11.01.2006 do zaplatenia a vo zvyšujúcej časti bolo potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 34. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011). 35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).