Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/81/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1306201982 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1306201982.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: J.. T. Q., nar. XX.X.XXXX, E. XX, B. X., zastúpený: Advokátska kancelária GRMAN & PARTNERS s.r.o., Landerevova 1, Bratislava, proti odporcovi: BRILUM.SK, s.r.o., IČO: 35 866 357, so sídlom Diaľničná 2, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária SOUKENÍK-ŠTRPKA, s.r.o., Svätovojtešská 1, Bratislava, o určenie skončenia pracovného pomeru, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy a ďalších mzdových nárokov, o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 4C 525/2008-429, zo dňa 28.12.2010, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok, zo dňa 18.12.2010, č.k. 4C 525/2008-429 z r u š u j e v celom rozsahu s výnimkou výroku, ktorou bolo konanie v časti o zaplatenie 4,98 eur zastavené, a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie 4,98 eur s príslušenstvom zastavil. Určil, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončil okamžitým skončením pracovného pomeru odporcom ku dňu 1.12.2005. Návrh o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 16.12.2005 zamietol. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi: - náhradu mzdy vo výške 17 233,81 eur brutto so 6% úrokom z omeškania ročne od 2.12.2005 do zaplatenia - náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 818,37 eur brutto so 6% úrokom z omeškania ročne od 2.12.2005 do zaplatenia - príspevok zo sociálneho fondu vo výške 29,87 eur brutto so 6% úrokom z omeškania od 11.1.2006 do zaplatenia - doplatok dlžnej mzdy vo výške 19,59 eur brutto so 6% úrokom z omeškania ročne od 2.12.2005 do zaplatenia - doplatok 13. platu vo výške 158,55 eur brutto so 6% úrokom z omeškania ročne od 11.12.2006 až do zaplatenia. Návrh o zaplatenie mzdových nárokov vo zvyšku zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom zo dňa 31.1.2006 v znení úpravy petitu návrhu zo dňa 24.6.2009 a zo dňa 22.9.2010, sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom, uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 10.8.2005 v znení dodatku č. 1 zo dňa 11.8.2005 a dodatku č. 2 zo dňa 9.11.2005 skončil dňa 1.12.2005 okamžitým skončením pracovného pomeru odporcom bez udania dôvodu. Ďalej, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.12.2005 je neplatné a aby uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 18 317,41 eur brutto (náhrady mzdy za dobu do skončenia pracovného pomeru, uzavretého na dobu určitú, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 8 pracovných dní, príspevku zo Sociálneho fondu a doplatku 13-teho platu) so 6%-ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 18 287,53 eur od 2.12.2005 do zaplatenia, so 6%-ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 29,88 eur od 11.1.2006 do zaplatenia a sumu 28,95 eur netto (náhrady za stravné lístky) so 6%-ným úrokom z omeškania ročne od 11.1.2006 do zaplatenia, ako aj nahradiť mu trovy konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyhodnotením všetkých v konaní vykonaných dôkazov v súlade s cit. ust. § 132 O.s.p., ako aj posúdením vecných a časových súvislostí konania a správania sa účastníkov konania po 1.12.2005 súd prvého stupňa dospel k záveru, že pracovný pomer navrhovateľa ukončil odporca písomným úkonom zo dňa 1.12.2005 okamžitým skončením jeho pracovného pomeru. V prospech takéhoto záveru súdu svedčí konanie samotného vtedajšieho konateľa Ľ. W., ktorý ešte v ten deň na útvare polície v Pezinku vypovedal, že s navrhovateľom ukončil pracovný pomer, čo je zachytené v zápisnici o podaní trestného oznámenia na navrhovateľa zo dňa 1.12.2005, ako aj výpoveď svedkyne Š., ktorá vypovedala, že dňa 1.12.2005 po tom, čo navrhovateľ z pracoviska odišiel, im W. oznámili, že s navrhovateľom ukončili pracovný pomer a už u nich nepracuje; a v neposlednom rade zistenie, že odporca zmenil svoj postoj k ukončeniu pracovného pomeru zo dňa 1.12.2005 až po tom, keď navrhovateľ písomne dňa 5.12.2005 uplatnil voči nemu pracovnoprávne nároky, vrátane nároku na náhradu mzdy za dobu do skončenia jeho pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú. Samotný odporca aj svedkovia Ľ. W. a V. W. vypovedali, že pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi považovali za skončený až do 5.12.2005, kedy im navrhovateľ doručil žiadosť o preplatenie jeho nárokov. Súd preto vyhovel návrhu na určenie, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončil ku dňu 1.12.2005, v záujme jeho právnej istoty, v nadväznosti na požadovaný petit na plnenie z titulu náhrady mzdy. Návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 16.12.2005 prvostupňový súd zamietol z dôvodu, že na takto požadovanom určovacom petite nie je daný naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., keďže týmto rozhodnutím súd určil, že pracovný pomer navrhovateľa skončil 1.12.2005. Navyše právny úkon odporcu zo dňa 16.12.2005 za situácie neexistencie trvania pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi a neexistencie uplatnenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru navrhovateľom dňa 1.12.2005 zo strany odporcu v zákonnej dvojmesačnej lehote, nemohol vyvolať žiadne právne účinky, bol nulitný. Nakoľko pracovný pomer navrhovateľa, dojednaný na dobu určitú skončil okamžite bez uvedenia dôvodov zo strany zamestnávateľa, ktorý mu bol daný písomne dňa 1.12.2005, boli splnené zákonné podmienky v zmysle § 71 ods. 4 Zákona NR SR č. 311/2001 Z.z. v znení platnom a účinnom do 31.12.2005, pre priznanie nároku na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za dobu, po ktorú mal jeho pracovný pomer trvať. Navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku, ktorý súd vyčíslil v súlade s ust. § 134 ods. 1, 2, 4 ZP, zo mzdy zúčtovanej navrhovateľovi k výplate v rozhodnom období - III. štvrťrok 2005 vo výške 110 217,-Sk brutto, z odpracovaného obdobia 304 hodín, pri rovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Vzhľadom na to, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončil dňa 1.12.2005, krátenie nevyčerpanej dovolenky odporcom v čase po skončení pracovného pomeru navrhovateľa bolo neúčinné, jeho nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku zostal zachovaný a aj v tejto časti súd návrh posúdil ako dôvodný. Nárok navrhovateľa na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku bol uplatnený za 8,5 dňa nevyčerpanej dovolenky vo výške istiny 24 654,08 Sk (818,37 eur) brutto, pričom v skutočnosti by predstavoval sumu istiny vo výške 24 859,10 Sk (825,17 eur) výpočtom: 8,5 x priemerný denný zárobok navrhovateľa 2 924,40 Sk. Súd viazaný návrhom navrhovateľa v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p., tento nárok navrhovateľovi priznal iba v uplatnenej výške, so zákonným úrokom z omeškania 6% ročne od 2.12.2005 do zaplatenia (dvojnásobok diskontnej sadzby, vyhlásenej NBS) podľa § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. s použ. § 1 ods. 2 ZP vo výške upravenej v § 10a nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. v plat. znení. Nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady za stravné lístky za mesiac november 2005, uplatnený vo výške 792,-Sk netto s príslušenstvom súd ako nedôvodný zamietol. V konaní odporca preukázal a následne navrhovateľ ani nerozporoval, že odporca mu riadne a včas prispel na stravovanie odovzdaním stravných lístkov. Navrhovateľom v konaní tvrdená zaužívaná prax odporcu vyplácať zamestnancom navyše stravné aj v peňažnej forme nebolo v konaní preukázané. Nárok na stravné v hodnote 80,- Sk (2,66 eur) súd navrhovateľovi nepriznal a tento zamietol, stotožniac sa s obranou odporcu, že v tento deň navrhovateľ neodpracoval zákonom požadovaný rozsah hodín pre vznik nároku na stravné. Navrhovateľ síce istú časť pracovnej doby dňa 1.12.2005 odpracoval výkonom iných úloh na príkaz zamestnávateľa v zmysle § 220 ods. 1 ZP, ale v konaní nepreukázal, že nesporne vykonával dňa 1.12.2005 pre odporcu prácu v rozpätí minimálne 5 pracovných hodín (opatrenie MPSVaR SR č. 476/2003 Z.z. o sumách stravného), teda v rozsahu, zakladajúcom mu nárok na stravné. Nárok navrhovateľa na vyplatenie príspevku zo sociálneho fondu vo výške 900,- Sk (29,87 eur) so 6% úrokom z omeškania odo dňa 11.1.2006, ktorý príspevok bol všetkým zamestnancom odporcu, jemu pôvodne tiež, priznaný a vyplatený spolu so mzdou za mesiac november, súd posúdil ako dôvodný. Mal za preukázané, že pôvodne priznaný nárok aj navrhovateľovi na pokyn konateľa odporcu Ľ. W., ktorý tento pokyn a ani odporca v konaní neodôvodnil, súd vyhodnotil za konanie zamestnávateľa v rozpore s cit. ust. čl. 2 ZP. Teda ako pokyn, rozhodnutie v rozpore so zákazom diskriminácie, majúc za to, že navrhovateľ bol takto oproti všetkým ostatným zamestnancom znevýhodnený a diskriminovaný. Nárok navrhovateľa na doplatenie dlžnej mzdy za december 2005, uplatnený vo výške 590,-Sk (19,58 eur, nesprávne navrhovateľom zaokrúhlenej na 19,59 eur) súd vyhodnotil ako dôvodný, nakoľko v konaní navrhovateľ preukázal platné dojednanie mzdy vo výške 78 000,-Sk brutto mesačne v čase po skončení plynutia jeho skúšobnej doby, teda z tejto výšky mzdy už v decembri 2005 bol odporca povinný navrhovateľovi vyplatiť mzdu podľa § 118 ods. 1 ZP. Nárok navrhovateľa na doplatenie časti 13. platu, uplatnený vo výške 6 500,-Sk (215,76 eur) ako rozdiel medzi priznaným a vyplateným 13. platom v sume 26 000,-Sk brutto, vypočítaným odporcom z pôvodne dojednanej základnej mesačnej mzdy 65 000,-Sk a 13. platom vypočítaným z platne dojednanej zvýšenej mzdy 78 000,-Sk brutto mesačne, súd posúdil ako dôvodný čo do jeho právneho základu, avšak len do výšky 4 776,35 Sk brutto (158,55 eur). Mal za preukázané platné zmluvné dojednanie takéhoto mzdového nároku medzi účastníkmi dodatkom č. 2, bod I.2. k pracovnej zmluve zo dňa 10.8.2005, podľa ktorého mal byť vyplatený 13.plat vo výplatnom termíne za mesiac november 2005 vo výške 5/12 základného mesačného platu. Skúšobná doba navrhovateľa u odporcu začala plynúť dňa 10.8.2005 a uplynula 9.11.2005. Navrhovateľova základná mesačná mzda za mesiac november 2005 preto pozostávala z alikvotnej časti (za 7 dní) z pôvodnej mzdy 65 000,- Sk brutto mesačne a z alikvotnej časti (za 15 dní) z novodojednanej zvýšenej mzdy 78 000,- Sk, spolu 73 863,25 Sk brutto mesačne. Takto navrhovateľovi vznikol nárok na 13. plat v dojednanej výške, t.j. 5/12 zo sumy 73 863,25 Sk brutto, teda vo výške 30 776,35 Sk brutto. Po odpočítaní priznanej sumy 26 000.-Sk brutto odporcom a vyplatenej v netto v mzde za mesiac november 2005 tak navrhovateľov nárok je dôvodný len vo výške 4 776,35 Sk (158,55 eur), na zaplatenie ktorej odporcu súd zaviazal spolu s úrokom z omeškania 6% ročne od 11.12.2006 (splatnosti mzdy za mesiac november 2005 v zmysle čl. IV. pracovnej zmluvy)do zaplatenia, podľa § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. s použ. § 1 ods. 2 ZP vo výške upravenej v § 10a nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. v plat. znení a vo zvyšku tento nárok zamietol ako nedôvodný. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo, nakoľko každý z účastníkov mal vo veci (viacero pracovnoprávnych nárokov) úspech len čiastočný. Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 12.1.2011 a to do zamietajúcich výrokov, ktorými bol návrh navrhovateľa o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 16.12.2005 zamietnutý; ďalej bol zamietnutý návrh na náhradu za stravné lístky za mesiac november 2005 aj s úrokom z omeškania a návrh na zaplatenie náhrady za stravný lístok za deň 1.12.2005 spolu s úrokom z omeškania. Taktiež podal odvolanie do výroku o náhrade trov konania. Napadnutý rozsudok považuje za vadný z dôvodu, že výrok rozsudku neobsahuje lehotu, do ktorej je odporca povinný uhradiť navrhovateľovi priznané nároky. Navrhovateľ namietol, že v určovacích sporoch, pokiaľ ide o žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce, neprichádza do úvahy skúmanie naliehavého právneho záujmu na určenie neplatnosti právneho úkonu, ako je to inak pri žalobách podľa § 80 písm. c/ O.s.p.. Ak súd prvého stupňa tvrdí, že právny úkon odporcu zo dňa 16.12.2005 je nulitný, tak návrhu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 16.12.2005 mal vyhovieť a mal rozhodnúť, že je neplatný, resp. rozhodnúť tak, že určí, či okamžité skončenie pracovného pomeru je platné, alebo či je neplatné. Ak by navrhovateľ nepodal návrh aj na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 16.12.2005, tak by v prípade neúspechu vo veci určenia, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu neskončil okamžitým skončením pracovného pomeru odporcom ku dňu 1.12.2005, stratil v prípadoch uvedených pod písm. a/ a b/ podaného odvolania svoje práva, teda nároky, ktoré si uplatnil v tomto konaní. Tieto nároky by zanikli v súlade s § 77 Zák. práce po uplynutí dvoch mesiacov od skončenia pracovného pomeru, t.j. 20.2.2006. Pokiaľ ide o výrok, ktorým bol zamietnutý nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady za stravné lístky za mesiac november 2005 vo výške 26,29 eur, odôvodnenie prvostupňového rozsudku považujú za v rozpore s vykonaným dokazovaním a záver súdu, že zaužívaná prax odporcu vyplácať zamestnancom navyše stravné aj v peňažnej forme nebola v konaní preukázaná. Bývalý konateľ a súčasný konateľ, a aj právny zástupca odporcu sa nevedeli až do 5.10.2010 k tejto otázke vyjadriť. Vyplýva to zo zápisníc o pojednávaní zo dňa 14.4.2009 a 16.6.2009. Až dňa 5.10.2010 koncipientka právneho zástupcu odporcu na pojednávaní uviedla, že navrhovateľovi nepatrí náhrada za stravné lístky za november 2005. Na otázku súdu, aby vysvetlila rozpor medzi predloženým dokladom o prevzatí stravných lístkov z novembra 2005 navrhovateľom a vypracovanou druhou v poradí výplatnou páskou z novembra 2005, v ktorom figuruje náhrada za stravné lístky v sume 792,- eur odpovedala, že sa k tomu nevie vyjadriť. Odporca založil do spisu mzdové listy svojich pracovníkov za rok 2005, z ktorých je zrejmé, že odporca skutočne všetkým svojim zamestnancom nezrážal zo mzdy rozdiel medzi sumou, ktorou je zo zákona povinný prispievať na stravu a hodnotou stravného lístka, lebo tento rozdiel sa vždy preplácal zo sociálneho fondu. Nikomu, okrem navrhovateľa sa nevykonali zrážky za stravné lístky v roku 2005 a to len za jediný mesiac november 2005, pričom len v druhej opravenej výplatnej páske za tento mesiac. Z tohto dôvodu považuje navrhovateľ svoj nárok za dôvodný. K výroku o zamietnutí nároku na náhradu stravného lístku za 1.12.2005 vo výške 2,66 eur, navrhovateľ uviedol, že sa nestotožňuje s odôvodnením rozsudku, že v sporný deň navrhovateľ neodpracoval zákonom požadovaný rozsah hodín. Poukázal na to, že podľa § 70 Zák. práce pracovný pomer na základe okamžitého skončenia sa skončí dňom, ktorým je druhému účastníkovi zrušovací prejav doručený, teda v danom prípade 1.12.2005. Súd prvého stupňa skúmal, či navrhovateľ odpracoval zákonom požadovaný rozsah hodín pre vznik nároku na stravné, a mal do pracovnej doby započítať aj čas, ktorý venoval splneniu pokynu zamestnávateľa. Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, navrhovateľ namietol, že bol v konaní úspešný. Pri rozhodovaní o náhrade trov mal súd vychádzať zo zásady zodpovednosti za výsledok konania. V jednom návrhu na začatie konania bolo uplatnených niekoľko samostatných nárokov, pričom súd mal o náhrade trov konania rozhodovať o každom nároku samostatne. Trovy, ktoré účastník súčasne vynaložil na viac spoločne prejednávaných nárokov je potrebné rozdeliť podľa pomerov výšky jednotlivých nárokov. Navrhovateľ bol neúspešný len v nepatrnej časti, mala mu byť priznaná náhrada trov v plnej výške podľa § 142 ods. 3 O.s.p.. Domáhal sa preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil v rozsahu podaného odvolania, návrhu navrhovateľa vyhovel a priznal mu aj náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok napadol v zákonnej lehote aj odporca podaním doručeným súdu dňa 17.1.2011. Uviedol, že napáda rozsudok v celom rozsahu a namietol, že nemôže súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že pracovný pomer navrhovateľa ukončil odporca písomným úkonom zo dňa 1.12.2005, okamžitým skončením jeho pracovného pomeru. Tento záver súd založil len na základe vyjadrenia vtedajšieho konateľa odporcu Ľ. W., ktorý dňa 1.12.2005 na útvare polície v Pezinku vypovedal, že s navrhovateľom ukončil pracovný pomer a súčasne súd vychádzal aj z výpovede svedkyne Š., ktorá vypovedala, že dňa 1.12.2005 im W. oznámili, že s navrhovateľom ukončili pracovný pomer a že u nich už nepracuje. Zápisnica o trestnom oznámení zo dňa 1.12.2005 síce obsahuje vyjadrenie vtedajšieho konateľa odporcu, že ukončil pracovný pomer s navrhovateľom, avšak išlo len o zlú formuláciu a navrhovateľ mal na mysli, že bol ukončený pracovný pomer dohodou. Svedkyňa Š. vypovedala spôsobom, ktorý možno posúdiť ako dezinpretáciu, pretože ľudia často v bežnej komunikácii zamieňajú jednotlivé druhy o skončení pracovných pomerov. Je pravdou, že navrhovateľ zmenil svoj postoj k ukončeniu pracovného pomeru až po uplatnení si nárokov zamestnanca, pretože do toho času bol toho názoru a v domnienke, že uzatvoril s navrhovateľom dohodu o skončení pracovného pomeru tak, ako to interpretoval on. Za veľmi dôležité považuje odporca časti výpovede svedkov V. W., V.J. W. a Ľ. W.. Tieto osoby, ako priami účastníci rozväzovania pracovného pomeru s navrhovateľom, zhodne potvrdili, že dňa 1.12.2005 bol vtedajší konateľ spoločnosti ako štatutár oprávnený uzatvárať právne úkony za odporcu a bol rozhodnutý ukončiť pracovný pomer s navrhovateľom. Predložil mu teda podľa jeho slov výpoveď z pracovného pomeru, ktorú navrhovateľ odmietol prevziať a naopak navrhovateľ predložil svoj dokument, ktorý prezentoval ako dohodu o skončení pracovného pomeru. Týmto konaním tak uviedol vtedajšieho konateľa do omylu, a tento následne aj uvedený dokument podpísal. V zmysle § 49a Obč. zák. ide preto o neplatný právny úkon. Samotný dokument je označený ako výpoveď. Konaním v omyle štatutárneho zástupcu odporcu sa prvostupňový súd v rozsudku nijakým spôsobom nezaoberal, na základe čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Trvajú na vyjadrení navrhovateľa, že výpoveď predložená mu na podpis už bola opatrená firemnou pečiatkou. Protichodné tvrdenie, že výpoveď opatril firemnou pečiatkou sám navrhovateľ prostredníctvom pani Š., sa nezakladá na pravde. Odporca žiadal vykonať dôkaz výsluchom svedkyne Š., ktorá na pojednávaní dňa 22.7.2010 výslovne uviedla, že navrhovateľ prišiel do kancelárie, vypýtal si pečiatku spoločnosti odporcu, opečiatkoval si nejaký dokument a išiel preč. V kontexte s ostatnými vyjadreniami svedkov považujú tvrdenie navrhovateľa za absolútne vyvrátené. Navyše forma dokumentu, ktorý predložil navrhovateľ odporcovi, označený ako výpoveď zo dňa 1.12.2005, odporca nikdy nepoužíval. Nie je na hlavičkovom papieri, ktorý navrhovateľ v tom čase bežne používal. Bol to práve navrhovateľ, ktorý dokument vyhotovil, predložil ho odporcovi a týmto konaním ho uviedol do omylu. Prvostupňový súd sa nedostatočne zaoberal práve skutočnosťami, ktoré spochybňujú dobromyseľné konanie navrhovateľa zo dňa 1.12.2005. Rozhodnutie súdu tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zavádzanie odporcu sa odzrkadľuje aj v jednotlivých výškach jeho nárokov. Hoci navrhovateľ počas celého konania tvrdil, že nedostal od odporcu ani stravné lístky za november 2005, bolo mu strhnutých 790,- Sk za stravné lístky, avšak na pojednávaní dňa 5.10.2010 bola súdu predložená zápisnica podpísaná navrhovateľom o prevzatí stravných lístkov za máj 2005. Hoci navrhovateľ tvrdil, že odporca prispieval v plnej výške na stravné lístky všetkým svojim zamestnancom, prvostupňový súd správne považoval toto tvrdenie navrhovateľa za nepreukázané. Domáhajú sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne a navrhovateľa zaviaže nahradiť odporcovi trovy súdneho konania. Na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 13.9.2011 súd z obsahu súdneho spisu skonštatoval, že predmetom dokazovania na súde prvého stupňa bola aj skutočnosť, či sporná výpoveď z 1.12.2005 bola prejednaná so zástupcom zamestnancov spoločnosti odporcu. Prvostupňový súd sa v napadnutom rozhodnutí bližšie s touto okolnosťou nevyporiadal, napriek tomu, že zákon ju sankcionuje následkom neplatnosti príslušného právneho úkonu. Na otázku súdu v tomto smere navrhovateľ uviedol, že počas jeho pôsobenia v spoločnosti odporcu bol vo funkcii výkonného riaditeľa a nemal žiadnu vedomosť o tom, že by v spoločnosti mal existovať orgán zástupcu zamestnancov, a ani o tom, že by sa niečo s takýmto orgánom spoločnosti prerokovávalo. Prvýkrát sa o tom dozvedel až v roku 2006 v rámci tohto sporu. Počas jeho pôsobenia si nespomína, že by bol prepustený nejaký zamestnanec, a že by sa skončenie pracovného pomeru malo prerokovať so zástupcom zamestnancov. Odvolací súd oboznámil listinný dôkaz založený na č.l. 93 - zápis zo zasadnutia pracovníkov z 3.6.2005, v ktorom je uvedené, že zamestnancami spoločnosti bola ustanovená za zamestnaneckého dôverníka pani F. Š., ktorá je na tomto doklade podpísaná a sú tu aj ďalšie tri podpisy. Navrhovateľ k týmto podpisom uviedol, že by to mohli byť podpisy pracovníkov Š., R. a V. W.. Spoločnosť odporcu mala v tomto čase 8 - 9 pracovníkov. K tomuto dôkazu zástupca navrhovateľa uviedol, že táto skutočnosť bola namietaná až v druhej fáze dokazovania na prvostupňovom súde a považujú tento dôkaz za dodatočne účelovo vyrobený. Pokiaľ podľa § 17 Zák. práce bolo povinnosťou prerokovať výpoveď so zástupcom zamestnancov a neurobil tak, nemôže to byť na úkor zamestnanca. Zástupca odporcu k tomu uviedol, že druhé ukončenie pracovného pomeru medzi účastníkmi zo dňa 16.12.2005 bolo prerokované s pani Š. ako zamestnaneckým dôverníkom, takže je jasné, že v tomto čase túto funkciu vykonávala. Odporca nemal dôvod prerokovať výpoveď z 1.12.2005 so zástupcom zamestnancov, pretože až do 16.12.2005 vychádzal z toho, že pracovný pomer bol rozviazaný dohodou, čo nie je potrebné prerokúvať so zamestnaneckým dôverníkom. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p. ) prejednal vec v rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že vec je potrebné zrušiť a vrátiť súdu na ďalšie konanie, pretože vo veci nebol riadne zistený skutkový stav a napadnuté rozhodnutie bolo vydané predčasne. Podľa § 11a Zák. práce, ods. 1 zástupcovia zamestnancov sú príslušný odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník. Podľa § 74 Zák. práce v znení platnom k 31.12.2005, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do 10 kalendárnych dní od dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu platí, že k prerokovaniu došlo. Za vadu v postupe súdu prvého stupňa, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie v merite veci, je absencia skúmania splnenia obligatórnych náležitostí oboch právnych úkonov, ktorými sa mal skončiť pracovný pomer medzi účastníkmi konania. Napriek tomu, že predmetom dokazovania bolo aj zistenie, či v spoločnosti odporcu bol vytvorený orgán zástupcu zamestnancov, prvostupňový súd úplne opomenul vyporiadať sa so skutočnosťou, či pri daní okamžitého skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom dňa 1.12. a 16.12.2005 boli tieto právne úkony prerokované so zástupcom zamestnancov. Zákon spája s nedodržaním tejto povinnosti zamestnávateľa následok úplnej neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Ide o absolútnu neplatnosť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, na ktorú súd musí prihliadať ex offo, aj keď to strany nenamietajú. Odvolací súd preto na túto vadu konania prihliadal, aj keď to účastníci v podaných odvolaniach nenamietali. V súvislosti s určovacími výrokmi o platnosť, resp. neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom, sa odvolací súd síce stotožňuje s odvolacou námietkou navrhovateľa, že pri týchto žalobách neprichádza do úvahy skúmanie naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) O.s.p., pretože danosť právneho záujmu vyplýva priamo zo Zákonníka práce, avšak nestotožňuje sa s názorom odvolateľa, že prvostupňový súd bol po rozhodnutí, že pracovný pomer medzi účastníkmi skončil ku dňu 1.12.2005, povinný rozhodnúť o platnosti či neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 16.12.2005. Pokiaľ súd rozhodol, že pracovný pomer skončil k 1.12.2005, je preskúmavanie platnosti akýchkoľvek ďalších právnych úkonov smerujúcich k skončeniu toho istého pracovného pomeru nadbytočné. Pracovný pomer sa môže platne skončiť len jedným právnym úkonom. Odvolací súd vyhodnotil ako dôvodnú odvolaciu námietku odporcu, že napadnutý rozsudok je čiastočne nepreskúmateľný v časti, ktorou súd odôvodňoval svoje úvahy a závery, pre ktoré vyhodnotil právny úkon zo dňa 1.12.2005 ako okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, a nie ako dohodu medzi účastníkmi konania. Súd sa mal vyporiadať so všetkými dôkazmi, ktoré boli vykonané vo vzťahu k okolnostiam jeho vystavenia a dania navrhovateľovi, a všetkými námietkami zo strany odporcu. Vzhľadom na to, že absentuje dokazovanie a vyhodnotenie prvostupňového súdu ohľadne obligatórnych formálnych predpokladov pre platné skončenie pracovného pomeru pri oboch právnych úkonoch, a čiastočnú nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom konaní bude úlohou súdu doplniť dokazovanie vo vyššie naznačenom smere, vo veci opätovne rozhodnúť a rozsudok odôvodniť tak, aby mal všetky náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. V súlade s § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa v ďalšom konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 224 ods. 3 O.s.p. okresný súd rozhodne o trovách konania v novom rozhodnutí vo veci samej. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.