Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/127/2022 6119203068 18. 03. 2025 JUDr. Ľubica Krišková ECLI:SK:KSBA:2025:6119203068.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: R. H., nar. X.X.XXXX, bytom Školská 654/22, 059 71 Ľubica, zastúpený: DLMU Gabriško s.r.o., so sídlom Cukrová 14, 811 08 Bratislava, IČO: 47 236 469 proti žalovanému: PARTNERS GROUP SK s.r.o., so sídlom Einsteinova 24, 851 01 Bratislava, IČO: 36 750 701, zastúpený: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., so sídlom Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava, IČO: 35 951 087, v konaní o zaplatenie 2.833,72 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 29Cb/58/2019 zo dňa 30. 5. 2022 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 29Cb/58/2019 zo dňa 30. 5. 2022 p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) svojim rozsudkom č. k. 29Cb/58/2019 - 346 zo dňa 30.5.2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol vo výroku I. tak, že súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a vo výroku II. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.833,72 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 2.823,72 Eur od 1.2.2017 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 10,- Eur od 22.12.2018 do zaplatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 10.9.2015 uzavrel ako podriadený finančný agent so žalovaným ako samostatným finančným agentom zmluvu o vykonávaní činnosti sprostredkovateľa (ďalej len „zmluva“). Na základe daného zmluvného vzťahu bol žalovaný povinný v zmysle čl. IV zmluvy platiť žalobcovi odmenu za obchody, ktoré žalobca priamo sám zabezpečil a za obchody, ktoré zabezpečil žalobca prostredníctvom iného sprostredkovateľa pôsobiaceho v jej obchodnej štruktúre na nižšej pozícii. Okrem týchto odmien bol žalovaný povinný žalobcovi uhrádzať aj tzv. servisný bonus, t. j odmenu za trvanie zmlúv o poskytnutí finančnej služby počas obdobia a vo výške stanovených v pláne odmien a bonusov, najmenej po dobu 24 mesiacov. Žalovaný na mesačnej báze informoval žalobcu o výške bonusu a odmien, na ktoré mu vznikol nárok. Zmluva o vykonávaní činnosti sprostredkovateľa bola ukončená ku dňu 23.12.2016. Žalobca ďalej uviedol, že posledná odmena mu bola vyplatená v januári 2017, žiadne ďalšie úhrady odmien mu neboli zo strany žalovaného poskytnuté a to napriek tomu, že kumulatívne splnil všetky podmienky na ich vyplatenie, t. j. odovzdal všetky uzatvorené návrhy zmlúv o poskytnutí finančnej služby, zo strán klientov došlo k uzavretiu zmlúv medzi
klientom finančnej služby a finančnou inštitúciou, peňažný záväzok klienta finančnej služby bol uhradený (napr. poistné) a finančná inštitúcia vyplatila žalovanému odplatu za zmluvu o poskytnutí finančnej služby. Žalovaný sa bránil tým, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal kumulatívne splnenie podmienok potrebných na vyplatenie odmien a servisného bonusu. Žalobca neuviedol kedy a v akej výške jej mal nárok na odmeny a servisný bonus vzniknúť, t. j. kedy malo dôjsť ku kumulatívnemu splneniu podmienok dohodnutých v zmluve. Žalovaný poukázal na čl. IV ods. 3, 4 a 10 zmluvy, ako aj na a čl. VIII ods. 10 zmluvy a tvrdil, že žalobcovi boli všetky odmeny a servisný bonus, na ktoré mala v čase trvania zmluvy nárok, vyplatené a po termíne ukončenia zmluvy dňa 23.12.2016 žiadny ďalší nárok žalobcovi nevznikol a žalovaný dal do pozornosti súdu, že žalobca vznik uplatňovaného nároku a ani jeho splatnosť žiadnym spôsobom nepreukázal. 3. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 261 ods. 1, § 263 ods. 1, § 652 ods. 1, § 659 ods. 1, § 659a, § 660 ods. 1 a ods. 2, § 671 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) a uviedol, že v konaní je nesporné, že žalobca so žalovaným, ako samostatným finančným agentom, uzavreli dňa 10.9.2015 zmluvu o vykonávaní činnosti sprostredkovateľa, ktorá bola ukončená ku dňu 23.12.2016. Nesporné ďalej je, že počas doby trvania zmluvy bola žalobcovi zo strany žalovaného vyplácaná odmena za sprostredkovateľskú činnosť, pričom posledná výplata odmeny bola vykonaná v januári 2017. Strany sporu urobili sporným výklad zmluvy, t. j. či pri ukončení zmluvy má žalobca nárok na doplatok odmeny, resp. okamih vzniku nároku na odmenu. Keďže problematickým bolo predovšetkým znenie čl. IV ods. 3 písm. c) zmluvy, súd prvej inštancie nevykonal v tomto smere nadbytočné a nehospodárne dokazovanie predkladaním zmlúv uzavretých s klientami, či zmlúv uzavretých medzi žalovaným a finančnými inštitúciami a rovnako ani výsluch svedkov nebol na vyriešenie spornosti potrebný, keďže spornosť spočíva vo výklade zmluvy. 4. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ďalej uviedol, že uzatvorená zmluva o vykonávaní činností sprostredkovateľa zo dňa 10.9.2015, na základe ktorej žalobca vykonával činnosti podriadeného finančného agenta bola uzavretá v zmysle § 652 a nasl. ObZ a zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 186/2009“). Predmetná zmluva bola ukončená 23.12.2016, teda dňom, kedy bola žalovanému doručená žiadosť žalobcu o zrušenie registrácie podriadeného finančného agenta v registri finančných sprostredkovateľov NBS. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že zmluva medzi stranami sporu bola uzavretá 10.9.2015, čiže dátumovo zmluva predchádzala zápisu žalobcu do registra finančných agentov a finančných poradcov, čo ale nemení nič na tom, že medzi stranami sporu ide o obchodnoprávny vzťah. Podľa súdu prvej inštancie je samozrejmé, že žalobca uzatváral zmluvu ako fyzická osoba v tom čase nepodnikateľ s odvolaním na § 9 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 2 zákona č. 186/2009. Z uvedeného je zrejmé, že podmienkou zápisu podriadeného finančného agenta do registra je uzatvorená zmluva, ktorú žalobca uzavrel ako fyzická osoba. Ide ale o vzťah podnikateľských subjektov, t. j. ide o obchodnoprávny vzťah. Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil s námietkou žalobcu, že ide o vzťah silnejšieho subjektu a slabšieho subjektu. Strany sporu uzavreli zmluvu slobodne, bez nátlaku a po jej prečítaní, čo potvrdili svojimi podpismi (čl. IX ods. 11 zmluvy). 5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sa nestotožňuje ani s námietkami v súvislosti s rozporom s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, keď uviedol, že aplikácia § 265 ObZ je determinovaná tým, že ide o výkon práva, resp. o odopretie súdnej ochrany výkonu práva. Zo strany žalovaného ide o uplatňovanie zmluvných dojednaní, na ktorých sa so žalobcom výslovne v písomnej zmluve dohodli a žalobca vo vzťahu k žalovanému vystupuje ako podnikateľ a na základe zmluvy mu bola vyplatená odmena, pričom postup žalovaného, ktorý na základe zmluvy namieta nárok žalobcu na odmenu po ukončení zmluvy už označuje žalobca za výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi. V prípade provízie súd prvej inštancie uviedol, že strany sporu sa platne dohodli na modifikácii vzniku nároku na províziu tak, že táto podľa čl. IV ods. 3 zmluvy vzniká len za kumulatívneho splnenia podmienok (ak nie je pri jednotlivom produkte v Pláne odmien a bonusov uvedené inak): a) sprostredkovateľ odovzdal spoločnosti riadne vyplnený návrh zmluvy o poskytnutí finančnej služby spolu so všetkými k nej požadovanými riadne vyplnenými dokumentami podpísanými zo strany klienta, b) bola medzi klientom a finančnou inštitúciou uzavretá zmluva o poskytnutí finančnej služby, ktorej návrh bol odovzdaný spoločnosti podľa písm. a), c) bolo zaplatené poistné alebo iný peňažný záväzok klienta v súlade so zmluvou o poskytnutí finančnej služby uzavretou podľa písm. b) a napokon d) spoločnosti bola zo strany finančnej inštitúcie zaplatená odplata za zmluvu o poskytnutí finančnej služby uzavretú podľa písm. b). Vyššie citované ustanovenie zmluvy upravuje vlastnú odmenu žalobcu, ktorá bola na stupni
„Consultant“. Zmluva upravuje aj rozdielovú odmenu, ale žalobca nedosiahol manažérsku pozíciu, a preto sa na neho rozdielová odmena v zmysle čl. IV ods. 4 písm. b) zmluvy nevzťahuje. 6. Medzi stranami sporu bola sporná podmienka čl. IV ods. 3 písm. c) zmluvy, pričom súd prvej inštancie uviedol, že je pravdou, že toto ustanovenie zmluvy obsahuje len všeobecné konštatovanie o zaplatení poistného (resp. iného peňažného záväzku klienta), nie je v ňom uvedené prvé poistné, ďalšie poistné, mesačné poistné či ročné poistné. Prílohou zmluvy je v zmysle čl. IX ods. 9 „Príloha č. 3 - Plán odmien a bonusov“. Žalobca vo svojom výpočte odmien uviedol, že sprostredkovala zmluvy s finančným produktom „Aegon PROFI INVEST“, „Aegon BUDÚCNOSŤ KOMPLET“, „Generali Allegro premium“, „Pioneer / Amundi Asset Management“ a zároveň súdu prvej inštancie predložil Plán odmien / Príloha č. 3 (o ktorom, ako aj o iných prílohách, tvrdil, že ich pri podpise nedostal, pričom prílohu sám súdu prvej inštancie predložil), z ktorého vyplýva, že pri finančnom produkte Aegon odmena vyjadruje percentuálny podiel z uhradeného poistného a je vyplácaná maximálne 23 mesiacov. Rovnako je odmena vyjadrená aj pri finančnom produkte Generali. Pri produkte Pioneer je uvedené, že odmena je vyplácaná z každého zaplateného poplatku. V spoločných ustanoveniach platných od 1.11.2012, ktoré platia, ak nie je pri konkrétnom produkte uvedené inak, pre všetky produkty všetkých finančných inštitúcií platí podmienka vyplatenia zaslúženej odmeny za predpokladu zaplatenia ďalšieho poistného v súlade so zmluvou o poskytnutí finančnej služby. Vlastná odmena žalobcu tak v nadväznosti na uvedené bola vyplácaná ako zaslúžená odmena a pri výklade čl. IV ods. 3 písm. c) zmluvy v spojení s Prílohou č. 3 je zrejmé, že odmena žalobcu bola závislá na platení poistného, resp. iných platieb zo strany klientov. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobcovi bola vyplácaná odmena práve týmto spôsobom, čo žalovaný preukázal výpisom odmien za jednotlivé mesiace trvania spolupráce strán sporu, pričom zo strany žalobcu nebolo preukázané, že s týmto systémom nesúhlasil, či namietal Prílohu č. 3, čo i len k jednému produktu. Ustanovenie § 660 ods. 2 ObZ má kogentný charakter, pričom ustanovuje, že nárok na províziu vzniká, keď tretia osoba splnila časť záväzku. Dotknuté ustanovenie je tak v súlade s čl. IV ods. 3 zmluvy, pretože nárok žalobcu na províziu skutočne vznikol zakaždým, keď tretia osoba splnila časť svojho záväzku a podľa toho sa následne vypočítala provízia žalobcu a túto sumu žalovaný žalobcovi podľa predložených výpisov aj vyplatil. Pre posúdenie sporu tak nie je podstatný čl. V ods. 4 zmluvy o dosahovaní kvality produkcie, pretože, ak aj táto bola sledovaná, tak z riadne platených zmlúv bola žalobkyni počas trvania zmluvného vzťahu riadne poskytnutá provízia v zmysle dohodnutých podmienok, t. j. každým zaplatením poistného vznikol žalobcovi nárok na províziu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že strany sporu sa v čl. VIII ods. 10 zmluvy dohodli na tom, že odo dňa ukončenia platnosti zmluvy nemá žalobca nárok na odmenu podľa čl. IV ods. 2 zmluvy, pri ktorej neboli splnené kumulatívne všetky podmienky vyžadované čl. IV ods. 3 zmluvy. Žalobca preto nemá nárok na odmenu, pretože ku dňu skončenia zmluvy nebolo zaplatené pri jednotlivých zmluvách ďalšie poistné, resp. iný peňažný záväzok zo strany klienta, a preto nevznikol nárok na vyplatenie zaslúženej provízie. Súd prvej inštancie nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že ide o vzdanie sa práva. Podľa súdu prvej inštancie tu ide o modifikáciu § 671 ObZ, podľa ktorého má obchodný zástupca nárok na províziu aj po skončení zmluvy, ak záväzok tretej osoby bol splnený až po skončení zmluvy. 7. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že nespochybňuje, že žalobca priniesol žalovanému klientov, ktorí postupne plnili záväzky zo sprostredkovaných zmlúv, čím sa nepochybne pričinil o ekonomický benefit žalovaného, avšak v dôsledku zmluvných dojednaní v súlade s dispozitívnymi normami Obchodného zákonníka, ale v prípade skončenia zmluvného vzťahu žalobcovi nie je doplatená provízia preddavkovo z dôvodu nenaplnenia kumulatívnych podmienok. Táto situácia je ale podľa názoru súdu prvej inštancie riešená kogentným ustanovením § 669 ObZ, t. j. právom na odstupné. Odstupné je ale potrebné uplatniť do jedného roka od skončenia zmluvy oznámením žalovaného, čo v danom spore žalobca neurobil. 8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) podľa zásady úspechu v spore a to tak, že žalovaný mal v spore plný úspech, pretože súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a preto priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu 100%. 9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) a písm. h) CSP keď dospel k záveru, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; ďalej že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a napokon, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z vyššie uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd podľa § 388 CSP v celom rozsahu zmenil napadnutý rozsudok a uložil žalovanému povinnosť do 3 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 2.833,72 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 2.823,72 EUR od 1.2.2017 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 10,- EUR od 22.12.2018 do zaplatenia a zároveň, aby žalovaný nahradil žalobcovi trovy konania vo výške 100%, alternatívne navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie v zmysle § 389 CSP. 10. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy a má za to, že takéto nevykonanie dôkazov je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Žalobca uviedol, že v písomnom vyjadrení zo dňa 14.8.2019 navrhol, aby súd zaviazal žalovanú spoločnosť predložiť zmluvy o spolupráci, ktoré mal v rozhodnom čase uzatvorené s dotknutými finančnými inštitúciami ako aj predložiť výpis z internej databázy žalovanej obsahujúcej dokumentáciu k obchodom sprostredkovaným žalobkyňou. V prípade žalobcu sa jednalo o zmluvy žalovaného so spoločnosťami AEGON, Generali, Pioneer Asset Management, teda je pravdepodobné, že by išlo iba o 3 zmluvy, ktoré bez vlastného zavinenia nemohol žalobca predložiť, nakoľko ich nemal k dispozícii a jedinými subjektmi, ktoré ich mohli predložiť bol žalovaný a dotknuté finančné inštitúcie. Z uvedených zmlúv by sa dalo jednoznačne preukázať ako boli vyplácané provízie za sprostredkovanie zmlúv o finančnej službe zo strany finančnej inštitúcie žalovanej, v akej výške, a najmä s akou lehotou splatnosti. Súd prvej inštancie taktiež nevykonal dokazovanie v rozsahu zmlúv sprostredkovaných žalobcom, avšak toto súd nepovažoval za potrebné vzhľadom na ich veľký rozsah. Obdobne žiadal žalobca aj vypočuť svedkov, ktorí pôsobili ako priami nadriadení žalobcu a mali teda podstatne presnejšie informácie o fungovaní štruktúry žalovaného. V danej právnej veci totiž nebolo uspokojivo preukázané a zo strany súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku ani vyhodnotené a právne posúdené, ktoré osoby vlastne vystupovali v spornom právnom vzťahu ako klient, resp. „tretia osoba“ v zmysle ustanovení ObZ a ani v prospech koho došlo k uzatváraniu obchodov. Žalobca je názoru, že predmetom právneho posúdenia súdom prvej inštancie malo byť to, aká vlastne bola povaha vzťahu medzi žalovaným a žalobcom, vzhľadom na skutočnosť, že výslovne nespadá pod zákonnú definíciu zmluvy o obchodnom zastúpení ako je uvedená v ObZ. 11. V ďalšej časti odvolania žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil aj s ohľadom na náležitosti zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, ktorá neobsahovala kľúčové dojednania a tiež neprihliadol na zrejmú neprimeranosť zmluvy, kedy žalobkyňa objektívne nemala možnosť splniť záväzky obsiahnuté v zmluve. Žalovaný podmienil vznik nároku (a tým pádom svoj záväzok zaplatiť dohodnutú odmenu/províziu) splnením iných záväzkov tretích subjektov mimo žalobcu a žalovanému osobitne týchto tretích subjektov medzi sebou. Až po splnení záväzkov medzi dvoma a viacerými tretími subjektami mal údajne vzniknúť záväzok žalovaného vyplatiť províziu a súčasne nárok žalobcu na úhradu tejto provízie. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu nevysporiadal ani so skutočnosťou, že v samotnej zmluve, ktorá by mala tvoriť základ zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami neboli na žiadnom jej mieste uvádzané tzv. zaslúžené odmeny, ktoré sa následne uvádzajú v Pláne odmien a bonusov ako prílohe č. 3 zmluvy, avšak v celom texte zmluvy samotnej sa uvádza iba tzv. „vlastná odmena“ ako protiklad k tzv. rozdielovej odmene pre manažérske stupne v rámci hierarchie žalovaného. Žalobca tiež uviedol, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne interpretoval samotnú zmluvu medzi žalovaným a žalobcom, čím dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Žalobca následne pristúpil k vlastnej interpretácii článkov Zmluvy, ktoré interpretácie uviedol už vo svojich vyjadreniach v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré sa týkali nároku žalobcu na vyplatenie provízií (písmená a) až d) v čl. IV ods. 3 zmluvy; článku VI ods. 1 a) a b) a ods. 2 zmluvy; článok VIII ods. 9 zmluvy) a dodal, že poukazuje na rozdiel medzi zaslúženou odmenou, o ktorej nie je v celej zmluve žiadna zmienka a ktorá slúži iba na predchádzanie nutnosti vymáhať storná od sprostredkovateľov a medzi zmluvne zakotvenou vlastnou odmenou, ktorá sa odvíja od provízie uhradenej jednorazovo a vopred zo strany finančnej inštitúcie v prospech žalovaného. Vyššie citovaná formulácia článku VI ods. 1 a) 1 b) a ods. 2 podľa žalobcu jednoznačne uvádza, že v danom prípade ide o zmluvy o poskytnutí finančnej služby, pri ktorej vznikol sprostredkovateľovi nárok na vlastnú odmenu. Žalobca dodal, že pokiaľ by aj bolo preukázané, že súd prvej inštancie postupoval správne pri vyhodnotení skutkových okolností veci a jej
právnom posúdení v sporných častiach uvedených vyššie, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza aj v ďalšom z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napriek tomu, že súd prvej inštancie opakovane poukazoval na dispozitívne ustanovenia upravujúce zmluvu o obchodnom zastúpení, vôbec nebral pri odôvodnení napadnutého rozsudku do úvahy niektoré kogentné ustanovenia zmluvy o obchodnom zastúpení upravené v OBZ. Osobitne sa to týka kogentného ustanovenia § 660 ods. 2. Súd prvej inštancie sa teda vyjadril v odseku 23 napadnutého rozsudku k ustanoveniu prvej vety § 660 ods. 2 ObZ, avšak pritom sa však následne opomenul vysporiadať s pokračovaním dotknutého odseku a uviedol, že pokiaľ aj žalobca akceptuje tvrdenie žalovaného a ostatne aj súdu v napadnutom rozsudku, že neboli splnené kumulatívne všetky podmienky na vznik nároku na províziu, súd prvej inštancie sa nijak nevysporiadal so skutočnosťou, že zmluva musí byť čiastočne neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka) pokiaľ je v rozpore s kogentným ustanovením § 660 ods. 2 ObZ veta druhá. Žalobca uzavrel, že ak tretia osoba plní svoj záväzok tak ako to naznačil súd „po častiach“, tak aspoň značná časť jeho čiastkových záväzkov vzniká po uplynutí viac ako šiestich mesiacov po uzavretí zmluvy (obchodu) ergo obchodnému zástupcovi musí vzniknúť nárok na províziu už po uzavretí obchodu - teda bezprostredne po akceptácii návrhu zmluvy o finančnej službe. 12. Žalobca ďalej v odvolaní dôvodil tým, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou (resp. vysporiadal sa nedostatočne), že ustanovenie čl. VIII ods. 10 zmluvy je neplatné pre rozpor so zákonom, nakoľko ide o vzdanie sa práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti (právo žalobcu na provízie, ktoré vzniknú z jej činnosti a dodatočné doúčtovanie provízií zo získaných klientov pri ukončení zmluvného vzťahu so žalovanou). Súd prvej inštancie sa však v napadnutom rozsudku k tejto otázke vyjadril v odseku 24 iba s konštatovaním, že nejde o vzdanie sa práva nakoľko ide o modifikáciu § 671 ObZ, podľa ktorého má obchodný zástupca nárok na províziu aj po skončení zmluvy, ak záväzok tretej osoby bol splnený až po skončení zmluvy. Žalobca je názoru, že súd prvej inštancie už ďalej nereflektuje na modifikáciu jednoznačne kogentných ustanovení a tieto nehodnotí ako vzdanie sa práva garantovaného zákonom. Žalobca nesúhlasí so záverom, že žalobca nie je v postavení fyzickej osoby. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že v čase podpisu zmluvy so žalovaným nemal k dispozícii všetky časti tejto zmluvy a bola mu predložená iba samotná zmluva, bez príloh, ku ktorých zneniu sa dostal až následne, keď už pôsobil v štruktúre žalovaného. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca vystupoval ako podnikateľ, teda vzťahovali sa na ňu prísnejšie kritériá ako na bežnú fyzickú osobu, pričom súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou žalobcu, že v čase podpisu zmluvy so žalovanou spoločnosťou dostal zmluvu k nahliadnutiu podľa vlastných tvrdení na približne 10 minút a navyše bez príloh, pričom následne zmluvu mal narýchlo podpísať a táto mu bola odobratá bez možnosti jej podrobnejšieho preštudovania. Žalovaná spoločnosť toto tvrdenie nerozporovala resp. nepredložila dôkaz o opaku. Žalovaný taktiež nepreukázal, že jednotlivé zmeny provízneho systému boli vopred komunikované a odsúhlasené. Súd prvej inštancie v odseku 26 napadnutého rozsudku poukázal na kogentné ustanovenie § 669 ObZ, kde uviedol, že žalobcovi nevzniklo právo na odstupné, nakoľko toto neuplatnil v období do jedného roka od skončenia zmluvy oznámením adresovaným žalovanému. Napriek tomu sa však už súd prvej inštancie nezaoberal vzťahom § 669 k rovnako kogentnému ustanoveniu § 668a. Žalobca má za to, že ani nepriznaním odstupného resp. jeho neuplatnením v stanovenej lehote nemôže byť dotknutý nárok v zmysle § 668a ObZ na náhradu škody, ktorú utrpí obchodný zástupca v dôsledku ukončenia zmluvných vzťahov so zastúpeným, pokiaľ mu nebola vyplatená provízia, hoci sa zaslúžil o prinesenie podstatných výhod pre zastúpeného. Súd prvej inštancie mal, podľa žalobcu, v danom prípade vziať do úvahy aj kogentné ustanovenie § 668a ObZ a posúdiť, či nároky, ktorých sa domáha žalobca nespadajú pod náhradu takejto škody, pričom žalobca poukázal na Smernicu z 18.12.1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (86/653/EHS), v zmysle ktorej obchodný zástupca sa môže domáhať nárokov, ktoré vzniknú v dôsledku ukončenia zmluvného vzťahu so zastúpeným, hoci obchodný zástupca priniesol zastúpenému podstatné výhody. V záverečnej časti svojho odvolania žalobca uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil, prečo neprihliadol ani na námietku rozporu zmluvy a zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným s poctivým obchodným stykom resp. dobrými mravmi. Žalobca nesúhlasí s takýmto konštatovaním súdu prvej inštancie, keď poukázal na jednanie žalovaného, kedy svojvoľne zmenil bez preukázateľného informovania žalobcu prakticky kompletne celý provízny systém z takzvaných preddavkových na tzv. zaslúžené provízie. K žalobcom namietanému rozporu s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi všeobecne sa súd prvej inštancie vyjadril v odseku 20 napadnutého rozsudku, pričom tento nebral do úvahy okolnosti podpisu tejto zmluvy ani okolnosti, za ktorých žalovaný svojvoľne zmenil prakticky celý provízny systém, ani skutočnosť, že žalovaným nastavený provízny systém vytvára nekonečný kolobeh finančného sprostredkovania.
13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.7.2022, v ktorom uviedol, že z celého textu odvolania je zrejmé, že žalobca neporozumel zneniu zmluvy o vykonávaní činnosti sprostredkovateľa, uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanou spoločnosťou dňa 10.9.2015 (ďalej len „Zmluva“), ako ani súvisiacim ustanoveniam Obchodného zákonníka, či Civilného sporového poriadku. Pozornosti žalobcu zrejme ušlo, že predmetom tohto sporu nie sú nároky medzi žalovaným a finančnými inštitúciami, nároky účastníkov Klientskych zmlúv, alebo posudzovanie obchodného modelu fungovania žalovanej spoločnosti, či jej produktivita práce, ale existencia alebo neexistencia finančných nárokov žalobcu voči žalovanému z titulu Zmluvy. Žalovaný ďalej uviedol, že mu nie je zrejmé, akú výpovednú hodnotu by malo vykonanie dôkazov vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie provízií/odmien z titulu Zmluvy. Žalovanému nie je zrejmé, akú výpovednú hodnotu by malo vykonanie dôkazov vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie provízií/odmien z titulu Zmluvy. Ako súd prvej inštancie správne v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, žalobca v priebehu celého konania nenamietal, že by provízie vyplácané finančnými inštitúciami žalovanej neboli vyplatené (bez ohľadu na to, kedy a v akej výške) a teda, že z daného jediného dôvodu nevznikol žalobcovi nárok na žalovanú istinu, ani že by žalobcom sprostredkované Klientske zmluvy nevznikli, neboli platné, zanikli, resp. že by si klienti neplnili svoje povinnosti v súlade s Klientskymi zmluvami. Tieto otázky neboli medzi stranami sporu sporné, vzhľadom k čomu súd prvej inštancie postupoval správne, keď nadbytočné dôkazy k nesporným otázkam nevykonal. Dôkaz o „fungovaní štruktúry“ žalovanej je absolútne irelevantný, pre predmet sporu boli a sú podstatné podmienky Zmluvy, ktorou sa riadil vzťah medzi žalobcom a žalovanou spoločnosťou. Žalobca je názoru, že právny vzťah žalobcu a žalovaného, založený Zmluvou, bol zo strany súdu prvej inštancie vyhodnotený a právne posúdený správne, keď dodal, že predmetná Zmluva nepredstavuje čisto zmluvu o obchodnom zastúpení, ale zároveň aj nepomenovanú zmluvu, presnejšie kombináciu nepomenovanej zmluvy a zmluvy o obchodnom zastúpení. 14. V súvislosti s odmenou žalovaného uviedol, že vzhľadom ku skutočnosti, že na vznik nároku žalobkyne na odmenu bolo potrebné splniť všetky podmienky uvedené v čl. IV ods. 3 Zmluvy, pričom žalovaná spoločnosť namietala a namieta, že vo vzťahu k uplatnenej istine nebola splnená (minimálne) podmienka podľa písm. c), a preto si žalobca myslí, že ak by aj bolo v konaní (vykonaním žalobcom požadovaných dôkazov) preukázané splnenie podmienky podľa písm. d), nič by to nezmenilo na skutočnosti, že posledná zo 4 dohodnutých podmienok - podmienka podľa písm. c), ostáva aj naďalej nesplnená. Rovnako tak by splnenie danej podmienky nepreukázali dôkazy predložené v rámci záverečnej reči žalobcu, tzv. listy produkcie. Žalobca je názoru, že v konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že text Zmluvy zo dňa 10.9.2015 platil bezo zmien až do dňa ukončenia vzájomnej spolupráce, do 23.12.2016, pričom v článku IV Zmluvy boli explicitne upravené podmienky vzniku nároku žalobcu na odmenu. Žalobca v odvolaní tvrdí, že 84 strán Plánu odmien neprehľadným spôsobom určovalo kritériá na výpočet odmeny, avšak od septembra 2015 do januára 2017 (posledná výplata odmeny) na základe takéhoto údajne neprehľadného Plánu odmien odmeny od žalovanej spoločnosti prijímal, a to bez akýchkoľvek námietok. Počas tohto obdobia bol žalobcovi zjavne spôsob výpočtu odmeny dostatočne zrejmý. Ďalšie tvrdenia žalobcu ohľadom presunu alebo nepresunu provízií medzi jednotlivými sprostredkovateľmi a pod., sú pre predmet tohto sporu, podľa žalovaného, absolútne nepodstatné a so žalovaným nárokom, či jeho preukazovaním nemajú žiaden súvis. Žalovaná spoločnosť nemala v tomto smere v konaní žiadnu dôkaznú povinnosť a naopak žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, žalobou uplatnený nárok žiadnym spôsobom nepreukázal a tento svoj nedostatok sa opakovane snažil zakryť absurdnými tvrdeniami a výkladmi Zmluvy, prípadne pokusmi o prenos dôkazného bremena na žalovanú. Žalovaný sa v ďalšej časti svojho vyjadrenia venoval skutkovým tvrdeniam týkajúcich sa klientskych zmlúv a kvalite produkcie zo strany žalobcu, pričom uvádzal argumenty a vysvetlenia už raz produkované v konaní pred súdom prvej inštancie a uzavrel, že ďalšie tvrdenia žalobcu týkajúce sa čl. VI Zmluvy a úpravy vzniku nároku žalovanej spoločnosti na storno nemajú s predmetom tohto konania žiaden súvis a sú nadbytočné. Tieto ustanovenia Zmluvy nepotvrdzujú, že žalovaný prerozdeľuje už existujúce nároky na odmenu, ako mylne uvádza žalobca. Opakované tvrdenia o vzniku nároku žalobcu na odmenu akousi aktiváciou - úhradou prvého poistného sú nesprávne domnienky žalobcu, nemajúce oporu v Zmluve. Žalovaný tiež odmietol interpretáciu žalobcu v súvislosti s § 660 ObZ a nesúhlasil s ňou, označil ju za žalobcom vlastný a zmätočný výklad, ktorý nemá oporu v Zmluve a taktiež odmietol námietky žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal dostatočne s rozporom ust. čl. VIII ods. 10 Zmluvy s ust. § 574 ods. OZ. Žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie predmetné ustanovenie Zmluvy s prihliadnutím na úpravu vzniku nároku
žalobcu na odmenu a príslušné ustanovenia ObZ o obchodnom zastúpení riadne posúdil a dospel k správnym právnym záverom. V prípade dojednania obsiahnutého v čl. VIII ods. 10 Zmluvy nejde o žiadne vzdanie sa budúcich práv, ale o modifikáciu dispozitívneho ust. § 671 ObZ, ktorého úpravu Obchodný zákonník v zmysle ust. § 263 ods. 1 pripúšťa. Poukazovanie žalobcu na ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce práva obchodného zástupcu na odstupné alebo na náhradu škody sú podľa názoru žalovaného absolútne nelogické a dodal, že žalobca sa v konaní nedomáha ani odstupného, ani náhrady škody voči žalovanému a v rámci konania žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by čo i len okrajovo naznačoval, že by žalobcovi mohli takéto nároky voči žalovanej spoločnosti vzniknúť. Rovnako žalovaný považuje za nedôvodné a nepreukázané námietky žalobcu v súvislosti s konaním žalovanej spoločnosti v rozpore s poctivým obchodným stykom, o údajnej zmene podmienok vzniku nároku na odmenu (zmena z preddavkových na zaslúžené provízie, systém PAYG a pod.). Žalovaný na záver uviedol, že je toho názoru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na ich základe dospel k správnym skutkovým zisteniam. Konanie pred súdom prvej inštancie nemalo žiadnu vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rovnako tak nebolo porušené právo žiadnej zo strán sporu na uplatňovanie procesných práv či na spravodlivý proces. Vzhľadom k vyššie uvedenému považuje žalovaný napadnutý rozsudok za vecne správny a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 CSP potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zákona č.160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania, bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 26.2.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. 16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 17. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že v konaní bolo nesporné, že žalobca so žalovaným ako samostatným finančným agentom uzavreli dňa 10.09.2015 Zmluvu o vykonávaní činnosti sprostredkovateľa (ďalej iba zmluva), ktorá bola ukončená ku dňu 23.12.2016. Nesporné ďalej bolo, že počas doby trvania zmluvy bola žalobcovi zo strany žalovaného vyplácaná odmena za sprostredkovateľskú činnosť, pričom posledná výplata odmeny bola vykonaná v januári 2017. Strany sporu urobili sporným výklad zmluvy (čl. IV. ods. 3), t. j. či pri ukončení zmluvy má žalobca nárok na doplatok odmeny, resp. okamih vzniku nároku na odmenu. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobcovi bola zo strany žalovaného do ukončenia zmluvného vzťahu riadne vyplácaná vlastná odmena systémom zaslúženej odmeny. V dôsledku zmluvných dojednaní v zmysle dispozitívnych ustanovení Obchodného zákonníka žalobcovi po skončení zmluvného vzťahu nárok na províziu a servisný bonus z dôvodu nesplnenia rozoberaných kumulatívnych podmienok (viď odseky 21 až 27 napadnutého rozsudku) nevznikol. 19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie riadne a logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a k jednotlivým odvolacím námietkam uvádza nasledovné: 20. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacím dôvodom žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil, ak nevykonal žalobcom navrhované dôkazy. Žalobca v konaní navrhol, aby súd zaviazal žalovanú spoločnosť predložiť zmluvy o spolupráci, ktoré mal v rozhodnom čase uzatvorené s dotknutými
finančnými inštitúciami ako aj predložiť výpis z internej databázy žalovaného obsahujúcej dokumentáciu k obchodom sprostredkovaným žalobcom a vypočuť svedkov, ktorí boli priamo nadriadení žalobcovi. Podľa žalobcu z uvedených zmlúv by sa dalo jednoznačne preukázať, ako boli vyplácané provízie za sprostredkovanie zmlúv o finančnej službe zo strany finančnej inštitúcie žalovaného, v akej výške, a najmä s akou lehotou splatnosti. 21. Opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je daná výlučne v prípade, ak súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania, je na jeho úvahe, ktoré dôkazy vykoná a či vykoná všetky dôkazy, ktoré strany sporu navrhujú. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 205/2019 vyplýva, že aj keď má strana sporu procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz, musí však v rozhodnutí vysvetliť, prečo ho nevykonal. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z dôvodu, že navrhnutý dôkaz: a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, b) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je vzhľadom na nepochybné výsledky dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. 22. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval správne, keď navrhované dôkazy nevykonal, čo odôvodnil v ods. 6 napadnutého rozsudku. Odvolací súd je toho názoru, že navrhované dôkazy sú vzhľadom na predmet sporu bez právnej relevancie a teda nadbytočné. Súd prvej inštancie správne uviedol, že problematickým bolo znenie čl. IV. ods. 3 písm. c) zmluvy. Žalovaná spoločnosť v priebehu celého konania nenamietala, že by provízie vyplácané finančnými inštitúciami žalovaného neboli vyplatené (bez ohľadu na to, kedy a v akej výške) a teda, že z daného jediného dôvodu nevznikol žalobcovi nárok na žalovanú istinu, ani že by žalobcom sprostredkované klientske zmluvy nevznikli, neboli platné, zanikli, resp. že by si klienti neplnili svoje povinnosti v súlade s klientskymi zmluvami. Tieto otázky neboli medzi stranami sporu sporné, preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď nadbytočné dôkazy k nesporným otázkam nevykonal. Pre predmet sporu boli podstatné podmienky zmluvy, ktorou sa riadil vzťah medzi žalobcom a žalovaným a ktorý podrobne vyhodnotil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. 23. Odvolací súd nesúhlasí, že odmietnutie vykonať dôkaz predložením zmlúv medzi finančnou inštitúciou a žalovaným bolo predčasné a viedlo k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že strany sporu sa platne dohodli na modifikácii vzniku nároku na províziu tak, že táto podľa čl. IV ods. 3 zmluvy vzniká len za kumulatívneho splnenia podmienok (ak nie je pri jednotlivom produkte v Pláne odmien a bonusov uvedené inak): a) sprostredkovateľ odovzdal spoločnosti riadne vyplnený návrh zmluvy o poskytnutí finančnej služby spolu so všetkými k nej požadovanými riadne vyplnenými dokumentami podpísanými zo strany klienta, b) bola medzi klientom a finančnou inštitúciou uzavretá zmluva o poskytnutí finančnej služby, ktorej návrh bol odovzdaný spoločnosti podľa písm. a), c) bolo zaplatené poistné alebo iný peňažný záväzok klienta v súlade so zmluvou o poskytnutí finančnej služby uzavretou podľa písm. b) a napokon d) spoločnosti bola zo strany finančnej inštitúcie zaplatená odplata za zmluvu o poskytnutí finančnej služby uzavretú podľa písm. b). Vzhľadom ku skutočnosti, že na vznik nároku žalobcu na odmenu bolo potrebné splniť všetky 4 uvedené podmienky, pričom žalovaná spoločnosť namietala, že vo vzťahu k uplatnenej istine nebola splnená (minimálne) podmienka podľa písm. c), je zrejmé, že ak by aj bolo v konaní (vykonaním žalobcom navrhovaných dôkazov) preukázané splnenie podmienky podľa písm. d), nič by to nezmenilo na skutočnosti, že jedna zo 4 dohodnutých podmienok - podmienka podľa písm. c), ostáva aj naďalej nesplnená. 24. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil samotnú zmluvu, keď nezohľadnil náležitosti zmluvy, ktorá neobsahovala kľúčové dojednania a neprihliadol na zrejmú neprimeranosť. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal argumentáciou žalobcu pokiaľ ide o údajné nerovné postavenie subjektov zmluvného vzťahu ako aj náležitosťami zmluvy, pokiaľ ide o spôsob určenia odmeny a dospel k správnym právnym záverom. Za rozhodujúce odvolací súd považuje, že zmluva uzatvorená medzi stranami sporu je obchodnoprávna. Súd prvej inštancie správne uviedol, že podmienkou zápisu podriadeného finančného agenta do registra je uzatvorená zmluva, ktorú síce žalobca uzatváral ako fyzická osoba, ale ide o vzťah dvoch podnikateľských subjektov. Žalobca sa nemôže dovolávať postavenia slabšej strany, ak akceptoval všetky podmienky dojednané v zmluve a podmienky vzniku
nároku na províziu boli upravené riadne v súlade s § 660 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca nemôže namietať podmieňovanie vzniku nároku žalobcu na odmenu povinnosťami tretích subjektov ako nesúladné so zákonom, keďže zákonodarca v ust. § 660 ods. 1 Obchodného zákonníka vznik nároku na províziu splnením takýchto záväzkov podmieňuje. 25. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že v samotnej zmluve neboli na žiadnom mieste uvádzané tzv. zaslúžené odmeny, ktoré sa uvádzajú v Pláne odmien a bonusov ako Príloha 3, avšak v celom texte zmluvy sa uvádza iba tzv. vlastná odmena. Odvolací súd poukazuje na odsek 22 a 23 napadnutého rozsudku, kde sa súd prvej inštancie zaoberá spornou podmienkou čl. IV. ods. 3 písm. c) zmluvy v spojení s Prílohou č. 3 - Plán odmien a bonusov, podľa ktorej bola žalobcovi vyplácaná odmena, pričom žalobca nepreukázal, že by počas trvania zmluvného vzťahu citovanú prílohu namietal. Citovaný Plán odmien a bonusov je v zmysle čl. IX. ods. 3 zmluvy jej prílohou, t.j. stal sa jej neoddeliteľnou súčasťou, preto úvahy o tom, že niečo nie je zahrnuté výslovne v zmluve nemajú žiadnu právnu relevanciu. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že zo spoločných ustanovení platných od 1.11.2012 vyplýva, že pre všetky produkty všetkých finančných inštitúcií platí podmienka vyplatenia zaslúženej odmeny za predpokladu zaplatenia ďalšieho poistného v súlade so zmluvou o poskytnutí finančnej služby a vlastná odmena žalobcu bola vyplácaná ako zaslúžená odmena, závislá na platení poistného zo strany klientov. Podľa odvolacieho súdu neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že nedisponoval pri uzatvorení zmluvy všetkými prílohami, keďže zmluvu podpísal a počas trvania zmluvného vzťahu sa podľa zmluvy vrátane príloh správal. 26. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval samotnú zmluvu, keď nesprávne posúdil, že dosahovanie kvality produkcie nie je podstatné. Podľa odvolacieho súdu bol vznik nároku na odmenu upravený v čl. IV. ods. 3 zmluvy s tým, že nárok vzniká za kumulatívneho splnenia podmienok v ňom uvedených. Zo zmluvy nevyplýva, že by sa vznik nároku na odmenu viazal na kvalitu produkcie. Skutočnosť, že z určitej klientskej zmluvy vznikol žalobcovi nárok na odmenu v jednom posudzovanom období, automaticky neznamená, že nárok na odmenu vznikne aj v budúcnosti. Nárok na províziu nevznikol už momentom uzavretia zmlúv o finančnej službe, ani zaplatením „aktivačného“ poistného, pretože to nemá oporu v uzatvorenej zmluve. Z čl. IV. ods. 3 písm. c) zmluvy vyplýva jednoznačne podmienka: „bolo zaplatené poistné alebo iný peňažný záväzok klienta v súlade so zmluvou o poskytnutí finančnej služby uzavretou podľa písm. b).“ 27. Nemožno súhlasiť ani s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej súd prvej inštancie nebral do úvahy kogentné ustanovenie § 660 ods. 2 Obchodného zákonníka. Podľa žalobcu, ak by sa aj akceptoval názor, že neboli splnené kumulatívne všetky podmienky na vznik nároku na províziu, zmluva musí byť čiastočne neplatná pre rozpor s ust. § 660 ods. 2 veta druhá. 28. Ustanovenie § 660 ods. 1 Obchodného zákonníka okamih vzniku nároku obchodného zástupcu na províziu viaže na niektorú z troch uvedených podmienok, ktorými môžu byť: a) splnenie záväzku vyplývajúceho z obchodu zastúpeným alebo b) povinnosť zastúpeného splniť záväzok vyplývajúci z obchodu alebo c) splnenie záväzku vyplývajúceho z obchodu treťou osobou. Podľa dikcie § 660 ods. 1 je možná aj iná dohoda účastníkov. Uvedená zmluvná voľnosť je však ďalej v odsekoch 2, 3 a 4 obmedzená ich kogentnou povahou. Podľa § 660 ods. 2 sa účastníci zmluvy v uvedených prípadoch nemôžu dohodnúť na neskoršom okamihu vzniku nároku obchodného zástupcu na províziu, keďže nárok obchodného zástupcu podľa tohto ustanovenia zo zákona vznikne najneskôr v okamihu, a) keď tretia osoba splnila svoju časť záväzku alebo b) keď tretia osoba bola povinná splniť svoju časť záväzku, ak zastúpený svoju časť záväzku splnil, c) uzavretia obchodu, ak tretia osoba má splniť svoj záväzok až po uplynutí viac ako šiestich mesiacov po uzavretí obchodu. 29. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že čl. IV. ods. 3 zmluvy je v súlade s ust. § 660 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže nárok žalobcu na províziu skutočne vznikol zakaždým, keď tretia osoba splnila časť svojho záväzku. Pod splnením časti záväzku treba pritom rozumieť, že klienti zaplatili poistné alebo iný peňažný zväzok či už jednorazovo alebo čiastkovo v určitej periodicite. Podľa odvolacieho
súdu sa veta druhá citovaného ustanovenia, na ktorú poukazuje žalobca, na tento prípad nevzťahuje, pretože klienti nemali splniť svoj záväzok po uplynutí 6 mesiacov od uzatvorenia klientskej zmluvy, ale od počiatku. 30. Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu, že súd sa nevysporiadal s námietkou, že čl. VIII ods. 10 zmluvy je neplatný pre rozpor so zákonom (podľa žalobcu ide o neprípustné vzdanie sa práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti). Osobitný zákonný nárok obchodného zástupcu na províziu je upravený v ust. § 671 Obchodného zákonníka, pričom táto forma právneho nároku je špecifická tým, že nárok vzniká až po tom, čo sa skončí trvanie zmluvy o obchodnom zastúpení. Keďže však ide o ustanovenie dispozitívne, zmluvné strany sa mohli od tohto ustanovenia odchýliť. Uvedené preto znamená, že čl. VII. ods. 10 zmluvy nie je vzdaním sa práva obchodného zástupcu do budúcnosti, ale modifikáciou citovaného dispozitívneho zákonného ustanovenia. 31. K odvolacej námietke, že žalobca bol v čase uzatvárania zmluvy fyzickou osobou od ktorej nebolo možné očakávať, že porozumie celému obsahu zmluvy, odvolací súd uvádza, že žalobca sa nemôže brániť spôsobom ako by bol spotrebiteľ, ktorému zákon poskytuje zvýšenú ochranu. Žalobca predsa zmluvu uzatváral s úmyslom podnikať, pričom uzatvorenie zmluvy bolo podmienkou zápisu podriadeného finančného agenta do registra finančných agentov a poradcov. Ak teda aj bol žalobca v čase podpisu zmluvy ešte iba fyzickou osobou, je potrebné brať na zreteľ predmet zmluvy, z ktorého jednoznačne vyplýva podnikateľská činnosť a s tým spojená predpokladaná profesionalita podnikateľov. Za účelové považuje odvolací súd, aby sa žalobca v konaní bránil tým, že nemal čas si poriadne zmluvu preštudovať, prípadne, že nemal všetky prílohy, ak túto zmluvu bez námietok podpísal. 32. Odvolací súd sa taktiež nestotožňuje s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie mal v danom prípade vziať do úvahy kogentné ustanovenie § 688a Obchodného zákonníka a posúdiť, či nároky žalobcu nespadajú pod náhradu škody. Odvolací súd poukazuje na komentár k citovanému ustanoveniu, podľa ktorého, ak nebude obchodnému zástupcovi vyplatená provízia, ktorá mu patrí z dôvodu výkonu obchodného zastúpenia v súlade s § 655 ods. 1, obchodný zástupca si nebude uplatňovať svoje nároky na základe nároku na náhradu škody podľa § 373, ale žalobou na plnenie, keďže v tomto vzťahu bude vystupovať obchodný zástupca ako veriteľ a nie ako ten, komu vznikla škoda. Ak je zmluvne založený záväzkovoprávny vzťah, z ktorého vyplýva právo veriteľa na plnenie, nie je možné toto plnenie požadovať od dlžníka z titulu zodpovednosti za škodu, pretože právnym dôvodom vzniku záväzku dlžníka voči veriteľovi je zmluva. 33. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je v rozpore s poctivým obchodným stykom, resp. dobrými mravmi. K aplikácii § 265 Obchodného zákonníka sa súd prvej inštancie vyčerpávajúco vyjadril v odseku 20 napadnutého rozsudku. Ako uviedol súd prvej inštancie, žalobca bol motivovaný pri uzatváraní zmluvy odmenou, pričom podmienky jej vyplatenia boli zmluvne upravené a ak zmluvu popísal, nemôže sa v konaní brániť tým, že nevyplatenie žalovaného nároku, resp. dojednanie podmienok je zo strany žalovaného zneužitím práva. „Za zneužitie výkonu práva je možné považovať iba také konanie, ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými mravmi vedené priamym úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu.“ (rozsudok NS ČR zo dňa 28.6.2000, sp. z,. 21 Cdo/992/99, Soudní judikatura 11/2000). Podľa odvolacieho súdu je možné vzhľadom na zhodnú právnu úpravu aplikovať predmetný judikát na prejednávanú vec. V konaní nebol preukázaný úmysel žalovaného spôsobiť žalobcovi nejakú ujmu, žalobca tým, že zmluvný vzťah ukončil, musel si byť vedomý, že v zmysle dojednaných podmienok mu budú vyplatené len tie odmeny, na ktoré mal zákonný a zmluvný nárok. 34. Na záver odvolací súd vzhľadom na obsiahlu argumentáciu žalobcu uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 35. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, ako vecne správne potvrdil.
36. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 37. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 38. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 40. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh), (§ 428 CSP).