Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/4/2023 z 28. 5. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 1Cob/4/2023 6119355477 28. 05. 2025 JUDr. Monika Školníková ECLI:SK:KSBA:2025:6119355477.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska 4-6, 816 43 Bratislava, IČO: 00 681 156, právne zastúpeného: Martin Pavle s. r. o., so sídlom Pribinova 4, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 36 860 450, proti žalovanému: GLOBTOUR GROUP a.s., so sídlom Panská 12, 811 01 Bratislava, IČO: 35 894 172, právne zastúpenému: Mgr. Peter Hargaš, so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, o zaplatenie 19.428,12 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 29Cb/146/2019 – 2535 zo dňa 02.09.2022, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 29Cb/146/2019 – 2535 zo dňa 02.09.2022 v napadnutom výroku I. a III. potvrdzuje. II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 19.428,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 165,76 eur od 15.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 17.470,24 eur od 15.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 990,85 eur od 04.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 801,27 eur od 04.06.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 140 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 269 ods. 2, § 369 ods. 2, § 369c ods. 1, § 392 ods. 1, § 397, § 768k ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 2, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení účinnom k 31.01.2013, § 7 ods. 6, § 24b ods. 1, ods. 2 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva (ďalej len „zákon o pomoci a podpore“). 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal žalobného nároku na základe zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku (ďalej aj „Zmluva o NFP“) zo dňa 26.04.2010, ktorej predmetom bola úprava zmluvných podmienok pri poskytnutí nenávratného finančného príspevku (ďalej aj „NFP“) žalovaného na realizáciu aktivít projektu s názvom „Vzdelávanie zamestnancov cestovnej kancelárie GLOBTOUR GROUP a.s.“ (ďalej len „projekt“). Projekt bol

realizovaný zálohovými platbami, t. j. žalovanému ešte pred samotným použitím NFP na výdavky projektu boli poskytnuté platby, ktoré žalovaný musel vynaložiť výlučne na úhradu oprávnených výdavkov v súlade s bodom 3.3 Zmluvy o NFP. Následne žalovaný je povinný predložiť žalobcovi zúčtovanie zálohových platieb na kontrolu (zálohové platby a zúčtovanie zálohových platieb vykonával žiadosťami o platbu - ďalej len „ŽoP“), o čom žalobca vyhotovil záznam z administratívnej kontroly (ďalej len „ZAK“). Zúčtovaním zálohových platieb sa žalovanému neposkytli finančné prostriedky, ale sa posúdila oprávnenosť vynaloženia NFP z poskytnutých zálohových platieb, t. j. preukazuje sa najmä oprávnenosť, reálnosť, správnosť, aktuálnosť a neprekrývanie sa výdavkov projektu. V rámci systému refundácie žalobca poskytuje NFP na základe skutočne vynaložených výdavkov zo strany žalovaného. Nárok na príslušnú časť NFP vzniká len v rozsahu, v akom žalobca rozhodne o oprávnenosti výdavkov projektu. Na základe žiadostí žalovanému poskytol žalobca zálohové platby v celkovej sume 78.667,82 eur (ŽoP č. 27110230314101 – 24.241,27 eur; ŽoP č. 27110230314106 – 21.779,21 eur; ŽoP č. 27110230314109 – 22.731,11 eur a ŽoP č. 27110230314111 – 9.916,23 eur). Žalovaný požiadal o zúčtovanie zálohových platieb, pričom zo strany žalobcu tieto boli skontrolované a výška oprávnených výdavkov financovaných z NFP bola určená vo výške 68.871,96 eur (ŽoP č. 27110230314202 uplatnené 3.378,54 eur, výška oprávnených výdavkov 2.613,97 eur; ŽoP č. 27110230314204 uplatnené 19.219,81 eur, výška oprávnených výdavkov 17.127,38 eur; ŽoP č. 27110230314205 uplatnené 2.145,13 eur, výška oprávnených výdavkov 2.037,88 eur; ŽoP č. 27110230314208 uplatnené 23.927,49 eur, výška oprávnených výdavkov 22.731,12 eur; ŽoP č. 27110230314210 uplatnené 11.727,60 eur, výška oprávnených výdavkov 9.916,23 eur; ŽoP č. 27110230314212 uplatnené 11.620 eur, výška oprávnených výdavkov 11.039 eur; ŽoP č. 27110230314213 uplatnené 7.090 eur, výška oprávnených výdavkov 3.341,63 eur a ŽoP č. 27110230314215 uplatnené 2.842 eur, výška oprávnených výdavkov 64,75 eur). V rámci spätného overovania výdavkov zúčtovaných zálohových platieb bolo zistené, že výdavky v ŽoP č. 27110230314205 (ďalej aj „ŽoP 205“), č. 27110230314208 (ďalej aj „ŽoP 208“), 27110230314210 (ďalej aj „ŽoP 210“) a č. 27110230314212 (ďalej aj „ŽoP 212“) nemali byť oprávnené v plnej výške, v dôsledku čoho museli byť krátené pri ŽoP č. 205 o sumu 165,76 eur (95 % zo sumy 174,48 eur), pri ŽoP č. 208 (výdavok č. 1 až 4 , č. 19 až 26) o sumu 11.834,65 eur (95 % zo sumy 12.457,53 eur), pri ŽoP č. 210 (výdavok č. 1 a 3) o sumu 2.023,42 eur (95 % zo sumy 2.129,92 eur) a pri ŽoP č. 212 (výdavok č. 1 až 4) o sumu 3.612,17 eur (95 % zo sumy 3.802,28 eur). Sumu 165,76 eur (ŽoP č. 205) a sumu 17.470,24 eura (ŽoP č. 208, č. 210 a č. 212) bol žalovaný povinný vrátiť. Na základe refundačných platieb bola žalovanému poskytnutá suma 990,85 eur - ŽoP č. 27110230314503 (ďalej aj „ŽoP 503“) a suma 9.077,86 eur - ŽoP č. 27110230314507 (ďalej aj „ŽoP 507“). V rámci spätného overovania výdavkov refundačných platieb bolo zistené, že pôvodne uhradené výdavky nemali byť oprávnené v plnej výške, a preto bol žalovaný povinný vrátiť sumu 990,85 eur (95 % zo sumy 1.043 eur - ŽoP č. 503) a sumu 801,27 eur (95 % zo sumy 843,44 eur - ŽoP č. 507). 3. Žalovaný v odpore uviedol, že so žalobcom uzavrel Zmluvu o NFP, avšak namietal, že žalobca nešpecifikoval, ktoré výdavky projektu žalovaný nepreukázal ako oprávnené, ktoré výdavky projektu žalobca posudzoval a z čoho pozostáva žalovaná suma. Zo strany žalobcu absentuje aj zdôvodnenie vykonania opakovaných kontrol. Žalobca rozhodol o neoprávnenosti výdavkov v rozpore so Zmluvou o NFP, pretože už raz rozhodol o oprávnenosti výdavkov a následne vykonal opakovanú kontrolu, o ktorej žalovaný nevedel. Samotná Zmluva o NFP je výsledkom procesu schvaľovania žiadosti o NFP a podpisuje sa, ak žiadateľ predložil úspešný projekt spolu s rozpočtom projektu. Po podpise Zmluvy o NFP, ktorá obsahuje záväzok žalobcu preplatiť všetky výdavky projektu, pristúpil žalovaný k realizácii projektu a výkonu aktivít. Požiadal o zálohovú platbu, zaplatil dodávateľov, predložil žalobcovi zaplatené výdavky a cez ŽoP mu oznámil zúčtovanie zálohovej platby s výdavkami projektu. Žalovaný riadne vynaložil výdavky v súlade so Zmluvou o NFP, a teda riadne zúčtoval zálohovú platbu. K ZAK uviedol, že ide len o interný dokument žalobcu, ktorý mu nebol doručený. Nie je zrejmé ani na základe akého dôvodu došlo ku kontrole, kto vydal poverenie na kontrolu, na základe akého právneho predpisu a prečo žalovaný nebol vyzvaný na vyjadrenie sa k výsledkom kontroly. Ak boli výdavky v súlade so schváleným rozpočtom, tak potom žalobca nie je oprávnený tieto výdavky označiť ako neoprávnené. Podľa žalovaného namietal žalobca vady diela, ktoré si žalovaný objednal (aktivity projektu), vyplatil zálohu a zhotoviteľ následne dielo zhotovil a vystavil faktúru. Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov označil ako predžalobné výzvy, ktoré nie sú odôvodnené. Žalovaný bol povinný použiť NFP na výdavky aktivít projektu do 30.04.2012, a teda nárok žalobcu na vrátenie nepoužitej zálohy sa premlčal najneskôr 01.05.2016.

4. V replike žalobca uviedol, že nárok žalobcu v podanej žalobe bol zdôvodnený, pričom zdôraznil, že tento si uplatňuje titulom nezúčtovania zálohovej platby v zmysle Zmluvy o NFP, ktorej neoddeliteľnou súčasťou v zmysle článku 6 bod 6.3 Zmluvy o NFP sú všeobecné zmluvné podmienky (ďalej len „VZP“). Žalovaný prijal od žalobcu žalovanú sumu a túto sumu mal použiť na realizáciu aktivít projektu. Nárok na vyplatenie príslušnej platby vzniká len v rozsahu, v akom žalobca rozhodne o oprávnenosti výdavkov projektu. Keďže žalobca neuznal oprávnenosť výdavkov projektu, žalovanému nevznikol na ich preplatenie nárok, a preto nie je potrebná existencia akéhokoľvek rozhodnutia o neoprávnenosti výdavkov. V Zmluve o NFP [čl. 3 bod 3.1 písm. b)] je upravená maximálna možná výška NFP, čo ale neznamená, že ide o sumu, ktorá musí byť vyplatená, resp. na ktorú vznikne žalovanému nárok. Žalovaný nemohol automaticky očakávať preplatenie celého NFP. V rámci kontroly vecnej správnosti oprávnenosti výdavkov bolo zistené, že tieto boli značne nadhodnotené, a teda nehospodárne. Žalobca je oprávnený vykonať aj opätovnú kontrolu, čo vyplýva z bodu 46 časti 4.2.3 Systému riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 – 2013, Verzia 4.0 (ďalej aj „Systém riadenia“), pričom záväznosť Systému riadenia je uvedená v čl. 3 bod 3.6 Zmluvy o NFP. O ZAK bol žalovaný riadne upovedomený, čo preukazujú potvrdenia o doručení. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že ide o zmluvu o dielo a o premlčaní nároku žalobcu. 5. Žalovaný v duplike uviedol, že pokiaľ žalobca pri opakovanej kontrole oprávnenosti výdavkov dospel k iným záverom, tak to zakladá výlučne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa premlčalo najneskôr v roku 2015 (4 roky od uznania výdavkov). Žalobca v konaní svoje tvrdenia nijako nepreukázal, t. j. nepriložil žiadosť o platbu a ani nešpecifikoval, ktoré výdavky neuznal a prečo. Žalobca nepopísal žiadne pochybenie žalovaného, neuviedol žiadny dôvod, prečo žiada vrátiť späť peniaze, ktoré reálne žalovanému odsúhlasil v roku 2011. Žalovaný poprel, že výdavky boli neoprávnené, nehospodárne a nezodpovedajú cenám bežným na trhu v čase a v mieste ich vzniku. Prvou kontrolou, ktorá bola realizovaná v čase vynaloženia výdavkov, takýto záver nebol prijatý, navyše cena je výsledkom verejného obstarávania realizovaného na základe povinnosti uloženej v Zmluve o NFP, ktorej výsledkom bol dokument, ktorý schvaľuje proces verejného obstarávania. Z uvedeného vyplýva, že žalobca schválil proces verejného obstarávania, ako aj ceny, ktoré boli jeho výsledkom. Žalobca schválil predpokladanú hodnotu výdavkov cez rozpočet projektu, ktorý prechádzal posúdením a hodnotením. Ďalej uviedol, že na výdavky vynaložené na základe zmluvy z roku 2010 je nutné uplatňovať Usmernenie RO č. N3/2007 v aktualizácii č. 3 s účinnosťou od 18.12.2008, ktoré tu existovalo v čase podpisu zmluvy a nie usmernenie v neskorších zneniach s poukazom aj na bod 1.1.2.6 Programového manuálu. 6. Žalobca doručil súdu prvej inštancie dňa 05.11.2021 stanovisko, v rámci ktorého predložil súpis výdavkov, ktoré boli krátené, vo forme tabuľky obsahujúcej názov výdavku, žalovaným nárokovanú sumu, oprávnenú sumu a zdôvodnenie krátenia spolu s výpočtom výšky neoprávneného výdavku. Žalobca uviedol, že vznik nároku na poskytnutie NFP podlieha okrem iného aj preukázaniu jeho oprávnenosti podľa Usmernenia RO č. N3/2007 (Metodické usmernenie k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007 – 2013). Uvedené vyplýva z bodu 5.32 Zmluvy o NFP, ako aj z Príručky pre prijímateľa (kód výzvy DOP2009-SIP004). K jednotlivým aktualizáciám Usmernenia uviedol, že spojenie „v zmysle neskorších aktualizácií“ treba vykladať ako aktualizáciu platnú a účinnú v čase, v ktorom prebieha kontrola jednotlivých výdavkov na základe ŽoP. Ak by žalobca chcel, aby sa použila len aktualizácia Usmernenia RO č. N3/2007 platná v čase uzatvorenia Zmluvy o NFP, resp. v čase vyhlásenia výzvy, tak by priamo v Zmluve o NFP uviedol konkrétne číslo aktualizácie. Usmernenie RO č. N3/2007 a jeho aktualizácie majú účinky do budúcna. Uvedený záver o použití neskorších aktualizácií Usmernenia RO č. N3/2007 okrem iného potvrdzuje bod 5.3. Zmluvy o NFP. Žalobca ďalej uviedol, že Programový manuál (bod 1.1.2.6) nevylučuje, aby Zmluva o NFP mala upravený vlastný režim ohľadom oprávnenosti výdavkov. 7. Žalovaný v reakcii na uvedené poukázal na potrebu rozhodnutia o zmene žaloby, nakoľko žalobca až podaním zo dňa 05.11.2021 skutkovo vymedzil žalovanú sumu a tvrdenia, ktoré vysvetľujú dôvody údajného krátenia, čím podstatným spôsobom doplnil žalobu. Žalovaný ďalej uviedol, že predpokladom pre priznanie nároku môže byť iba určenie konkrétneho dôvodu, ktorý zakladá právo žalobcu zaslať žiadosť podľa čl. 10 ods. 6 VZP. Takýto dôvod žalobca v žiadostiach neuviedol. Zároveň, výzva na zaplatenie nie je uplatnením práva, ale iba deklarovaním určitej povinnosti žalovaného, pri ktorej už premlčanie začalo plynúť, a preto jej doručením nezačína plynúť nová premlčacia doba. Žalovaný ďalej namietol žalobcom predloženú tabuľku zdôvodnenia krátenia z dôvodu, že tvrdenia žalobcu nevyplývajú ani z jedného predloženého dôkazu a teda sa nedá overiť pravdivosť týchto tvrdení, keďže chýbajú

dokumenty, ktoré boli predmetom administratívnej kontroly. Žalovaný ďalej uviedol, že vypracované ZAK z roku 2010 a 2011 sú v zmysle § 323 ObZ uznaním dlhu a tieto potvrdzujú, že výdavky sú oprávnené. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že žiadne ustanovenie Zmluvy o NFP nestanovuje spôsob zmeny Usmernenia RO č. N3/2007 a teda tu ani nebol najmenší predpoklad, že by mohlo prísť k stanoveniu limitov. Usmernenie RO č. N3/2007 súčasne nemôže nadobudnúť platnosť a účinnosť, keďže sa nejedná o všeobecne záväzný právny predpis, a preto nie je záväzný pre žalovaného. 8. Súd prvej inštancie uviedol, že podaním žalobcu z 05.11.2021 nedošlo ku zmene žaloby tak, ako to predpokladá § 140 CSP. Aj keď v návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobca bližšie rozpis a dôvod krátenia výdavkov neuviedol, doplnenie týchto okolností nie je ani podstatné doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, ale ide o prostriedky procesného útoku. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že nebolo sporným uzatvorenie Zmluvy o NFP, a to v zmysle § 269 ods. 2 ObZ, ako aj § 15 ods. 1 zákona o pomoci a podpore, § 20 ods. 2 zákona o rozpočtových pravidlách (zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Súd prvej inštancie ďalej v čl. 2.1 Zmluvy o NFP popísal, že predmet je vymedzený tak, že ide o úpravy zmluvných podmienok, práv a povinností medzi stranami sporu pri poskytnutí NFP zo strany žalobcu žalovanému na realizáciu aktivít projektu, ktorý je predmetom schválenej žiadosti o NFP. Účelom Zmluvy o NFP je podľa čl. 2.2 spolufinancovanie schváleného projektu žalovanej zameraného na podporu tvorby a udržania pracovných miest prostredníctvom zvýšenia adaptability pracovníkov, podnikov a podpory podnikania. Z takto vymedzeného predmetu a účelu zmluvy podľa súdu prvej inštancie je zrejmé, že nejde o zmluvu o dielo. Účel a predmet zmluvy o NFP celkom zjavne nemožno podriadiť pod zmluvu o dielo, pretože žalobca si od žalovaného žiadne dielo neobjednával a ani sa nezaviazal, že uhradí cenu za vykonanie diela. Žalobca len spolufinancuje projekt žalovaného, čo nenapĺňa pojmové znaky zmluvy o dielo. Aj samotné strany sporu v zmysle uzatvorenej Zmluvy o NFP (čl. 1.3) jasne deklarovali, že uzatvárajú nepomenovanú zmluvu podľa ObZ a nie zmluvu o dielo. Okrem toho zákon o pomoci a podpore (§ 15 ods. 1) ani neumožňuje uzatvoriť zmluvu o dielo, ale rovnako odkazuje na použitie § 269 ods. 2 ObZ. Súd prvej inštancie na základe uvedeného potom zhrnul, že zo strany žalobcu nemôže ísť ani o uplatňovanie vád diela. V rámci čl. 3.1 Zmluvy o NFP sa strany sporu dohodli na výdavkoch projektu a NFP, pričom NFP je žalovanému poskytovaný do výšky 95 % z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít projektu s tým, že konečná suma NFP je podľa čl. 3.2 Zmluvy o NFP vo výške 95 % zo schválených oprávnených výdavkov. Žalovaný sa zároveň v čl. 2.3 Zmluvy o NFP zaviazal, že poskytnutý NFP použije v súlade s podmienkami podľa Zmluvy o NFP. Uvedené sa žalovaný zaviazal dodržať aj v zmysle čl. 3.3 Zmluvy o NFP, podľa ktorého použije NFP výlučne na úhradu celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít projektu a za splnenia podmienok určených Zmluvou o NFP. Ďalej čl. 5.5 Zmluvy o NFP celkové oprávnené výdavky charakterizuje ako oprávnené výdavky žalovaného, ktoré výlučne súvisia s realizáciou aktivít projektu v rámci oprávneného obdobia stanoveného vo výzve na predkladanie žiadostí o NFP, ktoré boli skutočne vynaložené vo forme nákladov alebo výdavkov žalovaného a sú určené v oznámení žalobcu o schválení žiadosti o NFP. Keďže NFP je tvorený prostriedkami Európskej únie a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky (čl. 2.5 Zmluvy o NFP) musí žalovaný strpieť kontrolu použitia finančných prostriedkov (čl. 3.6 Zmluvy o NFP). V zmysle čl. 3.6 Zmluvy o NFP sa žalovaný zaviazal dodržiavať Systém riadenia, podľa čl. 6.3 Zmluvy o NFP aj VZP a v zmysle čl. 5.2 Zmluvy o NFP je žalovaný viazaný aj Príručkou pre prijímateľa, keďže podľa nej je povinný podávať žiadosti o platbu. NFP predstavuje verejné financie, ktorých vynaloženie je kontrolované. Kontrolu upravujú VZP ako dokument, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (čl. 6.3 Zmluvy o NFP). V čl. 12.1 sa žalovaný zaviazal, že umožní výkon kontroly/auditu/overovania na mieste zo strany oprávnených osôb v zmysle príslušných právnych predpisov Slovenskej republiky a Európskej únie, ako aj v zmysle Zmluvy o NFP, pričom počas kontroly/auditu/overovania je žalovaný povinný najmä preukázať oprávnenosť vynaložených výdavkov a dodržanie podmienok poskytnutia NFP v zmysle Zmluvy o NFP. Článok 12.3 VZP umožňuje oprávneným osobám vykonať kontrolu/audit/overovanie u žalovanej kedykoľvek od podpisu Zmluvy o NFP až do 31.08.2020. Oprávnenou osobou je podľa čl. 12.5 VZP aj žalobca a ním poverené osoby. Súdu prvej inštancie boli predložené záznamy z priebežných administratívnych kontrol, ktorými boli zistené nedostatky, pričom všetky kontroly boli vykonané do 31.08.2020. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že vykonanie kontroly je právomocou žalobcu, resp. ním poverenej osoby, pričom žalovaný podpisom Zmluvy o NFP, ktorej súčasťou sú aj VZP musel vedieť, že kontrolu je možné vykonať až do 31.08.2020. Okrem toho oprávnenie vykonať kontrolu vyplýva riadiacemu orgánu priamo zo zákona o pomoci a podpore, čo potvrdil aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 1Cob/7/2018 zo dňa 25.10.2018, ako aj v rozsudku sp. zn. 1Cob/111/2017 zo dňa 22.11.2018. Pokiaľ žalovaný namietal vykonanie opakovanej kontroly, tak aj vykonanie opakovanej kontroly bolo zo strany žalobcu

oprávnené. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na Systém riadenia (povinnosť riadiť sa týmto dokumentom ukladá čl. 3.6 Zmluvy o NFP), ktorý v čl. 4.2.3 bod 46 umožňuje vykonať administratívnu kontrolu v akejkoľvek fáze počas alebo po ukončení realizácie projektu, pričom predmetom kontroly môže byť aj overenie výkonu predchádzajúcich kontrol, ktoré riadiaci orgán vykonal u žalovaného. VZP definujú schválené oprávnené výdavky ako skutočne vynaložené, odôvodnené a riadne preukázané výdavky žalovaného schválené žalobcom, ktoré súvisia výlučne s realizáciou aktivít projektu v rámci oprávneného obdobia stanoveného vo výzve na predkladanie žiadostí o NFP vo forme nákladov a výdavkov žalovaného. Podľa čl. 5.32 Zmluvy o NFP schválením výdavku v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi automaticky nárok na uhradenie výdavku, ak nepreukáže oprávnenosť výdavku v zmysle Usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007 – 2013 v zmysle neskorších aktualizácií. Príručka pre prijímateľa DOP2009-SIP004 z júla 2010, ktorá sa v zmysle VZP rovnako vzťahuje na vzťah medzi stranami sporu v čl. 4.2.1 upozorňuje, že schválením výdavku v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi nárok na uhradenie výdavku v prípade, že v rámci realizácie projektu nepreukáže okrem reálnosti a oprávnenosti výdavku v súlade s ustanoveniami Usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007 – 2013 v zmysle neskorších aktualizácií aj jeho nevyhnutnosť, hospodárnosť a reálnosť. Rovnako aj čl. 14.1 písm. c), d) a j) VZP ustanovuje, že oprávnený výdavok musí spĺňať okrem iného podmienku oprávnenosti výdavkov v zmysle príslušnej výzvy na predkladanie žiadosti o NFP, resp. iného dokumentu poskytovateľa, ktorým sa určujú podmienky oprávnenosti výdavkov, musí zodpovedať cenám bežným na trhu v čase ich vzniku a v mieste ich vzniku a musí byť vynaložený v súlade so zmluvou, právnymi predpismi Slovenskej republiky a Európskej únie. Strany sporu sa dohodli na kombinácii systému zálohových platieb a refundácie (čl. 1.2 Zmluvy o NFP), pričom pre tento systém podľa čl. 16 bod 4.15 VZP platí, že nárok žalovaného na vyplatenie príslušnej platby vzniká len v rozsahu, v akom žalobca rozhodne o oprávnenosti výdavkov projektu (uvedené opakovane skonštatoval aj Krajský súd v Bratislave v obdobných veciach sp. zn. 1Cob/7/2018, sp. zn. 1Cob/111/2017, 2Cob/133/2018). Zároveň v zmysle čl. 16 bod 4.18 VZP žalobca je povinný overovať reálnosť, oprávnenosť, správnosť, aktuálnosť a neprekrývanie sa nárokovaných výdavkov. Oprávnenosť výdavku na projekt v zmysle vyššie uvedených dokumentov, ako aj samotnej Zmluvy o NFP je pojmovým znakom a zmyslom poskytnutého NFP, a preto ak v rámci kontroly oprávnený orgán zistí nedostatky, ktoré neumožňujú konkrétny výdavok označiť za oprávnený vzniká podľa čl. 10.1 písm. a) VZP povinnosť žalovaného vrátiť NFP alebo jeho časť, ak ho nevyčerpal v oprávnenom období pre výdavky podľa Zmluvy o NFP. Podľa Zmluvy o NFP (čl. 3) výdavky projektu musia byť oprávnené, a preto ak oprávnenými nie sú vzniká nárok na vrátenie NFP alebo jeho časti, ktorý má podklad priamo v zmluve, ktorej súčasťou sú VZP. Nejde tu preto o vydanie bezdôvodného obohatenia, ako nárok žalobcu označuje žalovaný. Súd prvej inštancie ďalej uzavrel, keďže ide o zmluvný nárok na vrátenie časti NFP, je premlčacia doba v zmysle Obchodného zákonníka 4 roky a plynie v zmysle čl. 10.6 VZP a § 392 ods. 1 ObZ po uplynutí 50 dní odo dňa doručenia žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov. Tieto žiadosti boli žalovanému doručené 24.02.2016 a 14.04.2016, a preto podľa súdu prvej inštancie nárok žalobcu na vrátenie časti NFP, uplatnený dňa 27.08.2019 na Okresnom súde Banská Bystrica, premlčaný nebol. Premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, pretože zaslanie žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov je podmienkou ich nasledujúceho vymáhania zo strany žalobcu a tento postup upravuje čl. 10 VZP ako neoddeliteľnej súčasti Zmluvy o NFP. 9. Súd prvej inštancie v rámci posudzovania oprávnenosti jednotlivých výdavkov vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/146/2019 zo dňa 22.01.2020, podľa ktorého súd musí preskúmať postup žalobcu pri rozhodovaní o oprávnenosti výdavkov žalovaného v súvislosti so schváleným projektom a za tým účelom umožniť vyvrátiť/potvrdiť závery administratívnych kontrol a preukázať (ne)oprávnenosť vynaložených výdavkov. S ohľadom na aplikáciu § 151 ods. 1, ods. 2 CSP dospel súd prvej inštancie k záveru, že ak žalobca predložil ZAK a v podaní zo dňa 05.11.2011 v tabuľke uviedol súpis výdavkov, ktoré boli krátené spolu so zdôvodnením krátenia, t. j. skutkovým vymedzením, právnym základom a spôsobom výpočtu, bolo následne povinnosťou žalovaného spochybniť buď skutkové zistenia alebo spôsob výpočtu kráteného výdavku. Ak tak žalovaný neurobil, ale obmedzil sa len na popretie tvrdení žalobcu, pričom neuviedol žiadne odlišné skutkové tvrdenia a ani spôsob výpočtu, tak potom je skutkové vymedzenie krátenia a spôsob jeho výpočtu zo strany žalobcu nesporné. Pri jednotlivých výdavkoch žalovaný namietal aplikáciu Usmernenia RO č. N3/2007 v inej aktualizácii než v aktualizácii č. 3. Súd prvej inštancie však poukázal na znenie samotnej Zmluvy o NFP, ktorá v čl. 5.32 ustanovuje, že schválením výdavku v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi automaticky nárok na uhradenie výdavku, ak nepreukáže oprávnenosť výdavku v zmysle Usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007 – 2013 v zmysle neskorších aktualizácií. Okrem

toho sa strany sporu v čl. 5.3 Zmluvy o NFP dohodli, že v prípade zmeny dokumentov, na ktoré zmluva odkazuje platí, že právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa spravujú ich účinným znením; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa však posudzujú podľa doterajšieho znenia, ak nebude ustanovené inak. Inak je ustanovené práve použitím formulácie „v zmysle neskorších aktualizácií“. Ak by úmysel zmluvných strán bolo vylúčiť aplikáciu Usmernenia RO č. N3/2007 v znení neskorších aktualizácii, bol by v zmluve použitý výraz Usmernenie RO č. N3/2007 v znení aktualizácie č. 3. Zmluvné strany sa výslovne dohodli na tom, že k zmene dokumentov môže dôjsť. Žalobca vykonával kontrolu (ako je vyššie uvedené oprávnene) a v čase kontroly aplikoval Usmernenie RO č. N3/2007 v znení neskorších aktualizácii, t. j. v číselnom znení v čase vykonania tej ktorej kontroly. Aj v príručke pre prijímateľa je uvedené, že schválením výdavku v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi nárok na uhradenie výdavku v prípade, že v rámci realizácie projektu nepreukáže okrem reálnosti a oprávnenosti výdavku v súlade s ustanoveniami Usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007 – 2013 v zmysle neskorších aktualizácií, aj jeho nevyhnutnosť, hospodárnosť a efektívnosť. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 20C/259/2015 zo dňa 28.11.2017, v ktorom tento uviedol, že každá aktualizácia nemusí byť schválená zmluvnými stranami, lebo dokument - Usmernenie RO 3/2007 v znení jeho aktualizácií ako sui generis, sa aplikuje na daný projekt (časovo ohraničený) v momente výkonu kontroly, a nie momentom vynaloženia výdavkov. Predmetný rozsudok bol potvrdený Krajským súdom v Bratislave rozsudkom sp. zn. 10Co/81/2018 zo dňa 25.07.2019. Aj v ďalšom rozsudku sp. zn. 1Cob/111/2017 zo dňa 25.11.2018 Krajský súd v Bratislave uviedol, že je neprijateľná domnienka vyjadrená žalobcom, že každá aktualizácia musí byť schválená zmluvnými stranami. Na jednej strane aktualizácia nie je dvojstranný právny úkon a z jej preambuly je zrejmé, že sa vydáva za účelom aktualizácie cien, resp. doplnenia výdavkov, na strane druhej podmienenie jej účinnosti súhlasom prijímateľa platby by zhoršilo, resp. zneistilo efektívnu kontrolu v danom procese. V čl. 3.2 Zmluvy o NFP sa poskytovateľ zaväzuje, že na základe zmluvy poskytne prijímateľovi konečnú sumu nenávratného finančného príspevku vo výške 95 % zo schválených oprávnených výdavkov. To znamená, že uvedená čiastka je maximálna výška NFP, avšak nie je to suma, ktorá musí byť prijímateľovi, teda žalobcovi aj zaplatená, resp. na ktorú vznikne prijímateľovi nárok. Žalovaný teda nemohol automaticky očakávať preplatenie celého NFP. Pri výdavku č. 5 ŽoP 205 bol výdavok krátený z dôvodu prekrývania vykazovaného času finančného manažéra za obdobie 10/2010, kedy 15.10.2010 pracoval v Bratislave od 09:00 do 17:30 a zároveň vykonával činnosť v Košiciach od 17:00 do 21:00. Žalovaný uvedené ničím nepoprel, ale argumentoval mesačnými nákladmi manažéra. Súdu prvej inštancie bola predložená zmluva o poskytovaní služieb – monitoring projektu financovaného z fondov EÚ z 05.05.2010, podľa ktorého v čl. III. bola dohodnutá zmluvná cena všetkých nákladov spojených so zhotovením a dodaním predmetu zmluvy v celkovej sume 6.545 eur bez DPH, ale odmena mala byť podľa bodu 3.5 čl. III uhradená na základe faktúry, ktorej prílohou bude pracovný výkaz. Ak sa v pracovnom výkaze manažéra prekrývajú hodiny v rôznych mestách, tak vykonané krátenie súd prvej inštancie považoval za oprávnené. Pri výdavku č. 1 (Microsoft Office), č. 2 (Microsoft Office – pokročilé metódy a funkcie), č. 3 (Microsoft Project – základný kurz), č. 4 (Microsoft Project – praktické využitie), č. 26 (Ako riešiť sťažnosti) ŽoP 208 bolo krátenie odôvodnené zo strany žalobcu okrem iného tým, že nebol odškolený potrebný počet hodín. Žalovaný argumentoval tým, že pri týchto školeniach mal byť odškolený určitý počet osôb, resp. školiace dni. Boli realizované školiace dni a aj školenia sa zúčastnil potrebný počet účastníkov. Žalobca nepožadoval odškolenie konkrétneho počtu hodín pre osobu. Školenia preukazoval žalovaný zmluvou na zabezpečenie služieb z 21.07.2010. V čl. 6 je síce uvedená cena za školenia, avšak v prílohe č. 1 k zmluve je uvedený podrobný popis vzdelávacích aktivít, kde Microsoft Office školenie malo trvať 12 hodín, Microsoft Office – pokročilé metódy a funkcie školenie malo trvať 16 hodín, Microsoft Project – základný kurz školenie malo trvať 14 hodín, Microsoft Project – praktické využitie školenie malo trvať 12 hodín, Ako riešiť sťažnosti školenie malo trvať 8 hodín/jeden deň. Následne došlo k uzavretiu dodatku č. 3 k zmluve na zabezpečenie služieb, v rámci ktorého došlo k zníženiu školiacich hodín Microsoft Office školenie malo trvať 6 hodín, Microsoft Office – pokročilé metódy a funkcie školenie malo trvať 4 hodiny, Microsoft Project – základný kurz školenie malo trvať 8 hodín, Microsoft Project – praktické využitie školenie malo trvať 4 hodiny, Ako riešiť sťažnosti školenie malo trvať 6 hodín/jeden deň, pričom cena za školenia sa už nemenila. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že ak došlo k zníženiu počtu školiacich hodín, bez úpravy ceny za školenie, je zníženie výdavku za tieto aktivity zo strany žalobcu dôvodné. Navyše počet hodín tvoril opis predmetu zákazky B.2 súťažných podkladov v rámci verejného obstarávania, ktorý žalovaný následne mimo proces verejného obstarávania zmenil, čo len potvrdzuje právny dôvod krátenia výdavkov zo strany žalobcu. Pri výdavku č. 7 (Monitoring externý) ŽoP 205, výdavku č. 1 (Microsoft Office), č. 2 (Microsoft Office – pokročilé metódy a funkcie), č. 3

(Microsoft Project – základný kurz), č. 4 (Microsoft Project – praktické využitie), č. 19 (Angličtina pre mierne pokročilých), č. 20 (Monitoring externý), č. 21 (Monitoring externý), č. 22 (Monitoring externý), č. 23 (Monitoring externý), č. 24 (Monitoring externý), č. 25 (Motivačné systémy, stratégie, hodnotenia pracovníkov), č. 26 (Ako riešiť sťažnosti) ŽoP 208, výdavku č. 1 (tímové práce), č. 3 (komunikácia) ŽoP 210, č. 1 (Angličtina pre pokročilých), č. 2 (Angličtina pre pokročilých), č. 3 (Rozhodovanie a riešenie problémov), č. 4 (Obchodné zručnosti), bolo krátenie odôvodnené prekročením limitov na osobohodinu podľa príslušného Usmernenia RO N3/2007. Opakovaná kontrola zo strany žalobcu bola možná a rovnako aj aplikácia usmernenia RO č. N3/2007 v znení neskorších aktualizácii v čase vykonania kontroly má podklad v samotnej zmluve. Vykonané krátenia považoval súd prvej inštancie za oprávnené. Výdavok č. 25 (Motivačné systémy, stratégie, hodnotenia pracovníkov) ŽoP 208 bol krátený z dôvodu rozporu so zmluvou na zabezpečenie služieb z 21.07.2010, podľa ktorej je cena školenia 1.056 eur, ale fakturovaná bola v sume 1.057,60 eur. Aj toto zníženie považoval súd prvej inštancie za oprávnené. Školenie (Angličtina pre pokročilých), t. j. výdavok č. 1 ŽoP bol znížený aj z dôvodu, že v rozpore so Zmluvou o NFP (Dodatok č. 4 k zmluve o NFP) školenie prebiehalo v mesiaci 08/2011. Súd prvej inštancie považoval zníženie za dôvodné, pretože školenie bolo realizované v rozpore so Zmluvou o NFP. Pri výdavku č. 1 (Publicita projektu), č. 2 (Publicita projektu) ŽoP 503, výdavku č. 1 (Monitoring externý), č. 2 (Monitoring externý), č. 3 (Monitoring externý) a č. 4 (Monitoring externý) ŽoP 507 bolo krátenie vykonané z dôvodu porušenia zmluvne dohodnutého pomeru priamych a nepriamych výdavkov v zmysle rozpočtu projektu uvedeného v prílohe č. 1 Zmluvy o NFP. Podľa príručky pre žiadateľa o nenávratný finančný príspevok (čl. 2.6 B) určenie percenta oprávnenosti výšky nepriamych výdavkov je vymedzené výškou poskytnutého finančného príspevku z priamych výdavkov projektu a to v maximálnej výške 15 % priamych výdavkov projektu. Keď skutočne vynaložené priame výdavky sú základom na výpočet nepriamych výdavkov, akékoľvek zníženie, prípadne nedočerpanie priamych výdavkov, bude mať vplyv na sumu nepriamych výdavkov. Podľa čl. 2.7 príručky pre žiadateľa o nenávratný finančný príspevok za oprávnené výdavky nie je možné považovať nepriame výdavky, ktoré prekročia maximálne povolené percento z celkových oprávnených priamych nákladov na projekt (v závislosti od objemu NFP). Podľa prílohy k zmluve o NFP bol rozpočet projektu určený priame výdavky – 111.085,64 eur a nepriame výdavky 16.500 eur, t. j. pomer priamych a nepriamych výdavkov bol 14,85 %. V zmysle príručky pre žiadateľa o nenávratný finančný príspevok nie je rozhodujúce prekročenie sumy 16.500 eur, ale pomer priamych a nepriamych výdavkov s tým, že ak klesnú priame výdavky, bude to mať automaticky za následok pokles aj nepriamych výdavkov. Námietka žalovaného o tom, že žalobca nepreukázal nadlimitné uplatnenie nepriamych výdavkov na hranicu 16.500 eur nemá oporu v zmluvnej dokumentácii. Žalovaný pritom relevantne nerozporoval pokles priamych výdavkov. Riadne vynaloženie výdavku nemá žiadny vplyv na posúdenie pomeru priamych a nepriamych výdavkov, pretože aj riadne vynaložený výdavok sa stane neoprávneným, ak prekročí pomer 14,85 %. Argumentáciu žalovaného o schválenom rozpočte projektu a následnom vynaložení výdavkov na financovanie projektu v zmysle rozpočtu považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú s poukazom na znenie čl. 5.32 Zmluvy o NFP. Nárok prijímateľovi na vyplatenie príslušnej platby vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ rozhodne o oprávnenosti výdavkov projektu. Na základe uvedeného bolo dané zmluvné oprávnenie žalobcu na posúdenie oprávnenosti výdavkov, pričom do jeho autonómie danej prejavom vôle zmluvných strán bolo dané rozhodovanie o výške. Legitímna forma takéhoto určenia je kontrolou, ktorá bola taktiež presne definovaná. Nárok prijímateľa na vyplatenie alebo uznanie príslušnej platby vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ rozhodne o oprávnenosti výdavku. To znamená, že poskytovateľ po obdŕžaní žiadosti o platbu s príslušnými dokladmi je oprávnený v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok preskúmať jej oprávnenosť. To isté platí aj pre námietku žalovaného o procese verejného obstarávania, kedy výsledok verejného obstarávania neznamená, že všetky výdavky sú oprávnené. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že predmetný nárok žalobcu mal byť riešený v správnom súdnictve, či administratívnom konaní. V predmetnom súdnom konaní si žalobca uplatnil zmluvný nárok vyplývajúci zo Zmluvy o NFP. Okamihom uzavretia Zmluvy o poskytnutí NFP nadobudol vzťah medzi žalobcom a žalovaným súkromnoprávny charakter a prípadné nároky z neho bolo možné uplatňovať v civilnom konaní a nie prostredníctvom správneho súdnictva. 10. Súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur, po zohľadnení skutočnosti, že žalovaný sa dostal s úhradou žalovanej sumy do omeškania, pretože paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je povinnosťou zo zodpovednosti za porušenie záväzkov. Keďže Zmluva o NFP bola uzavretá pred 1. februárom 2013, tak podľa súdu prvej inštancie v zmysle § 768k ods. 2 ObZ je potrebné vychádzať z predpisov účinných

do 31. januára 2013. Súd prvej inštancie priznal nárok na úrok z omeškania v zmysle čl. 10.4, 10.5, 10.6 VZP nasledujúce deň po uplynutí 50 dní odo dňa doručenia žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov. 11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa zásady úspechu v konaní. Keďže žalobca bol vo veci v celom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 12. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v rozsahu čo do výroku I. a III. rozsudku, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) CSP a navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v napadnutej časti vo výroku I. a III. a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby zmenil rozsudok tak, že žalobu vo zvyšnej časti zamietne a žalovanému voči žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keďže nie je možné zistiť ako súd prvej inštancie dospel ku všetkým záverom, ktoré sú dôvodom na priznanie nároku uplatneného v žalobe. V rozsudku úplne absentuje právne posúdenie veci a nie je možné zistiť ako súd prvej inštancie nárok posúdil. Súd prvej inštancie vôbec neuviedol skutkové tvrdenia, ktoré považoval za nesporné a rovnako tak, ktoré považoval za preukázané a za nepreukázané a z akého dôvodu. Odvolateľ namietal rozhodnutie o trovách konania, keď súd prvej inštancie nerešpektoval nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/78/03 zo dňa 09.09.2004, sp. zn. IV.ÚS/84/2014 zo dňa 23.05.2014, na ktoré žalovaný upozornil už v odpore, avšak sa s nimi súd prvej inštancie v rozhodnutí nevysporiadal. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na nehospodárnu Zmluvu o poskytovaní právnych služieb. Odvolateľ poukázal na nárok na separátnu náhradu trov konania, keď pojednávanie dňa 26.11.2021 bolo odročené výlučne z dôvodov na strane žalobcu, čo vyplýva aj z úradného záznamu, keďže konaním žalobcu (doručením rozsiahle vyjadrenia, ktoré súd prvej inštancie akceptoval) bolo odňaté právo žalovanému na prípravu na pojednávanie. Odvolateľ nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že Usmernenie RO č. N3/2007 v znení jeho aktualizácií je dokumentom sui generis, ktorý je v priamom rozpore so zákonom, pretože Usmernenie RO č. N3/2007 nemôže nadobudnúť platnosť a ani účinnosť, keďže v zmysle Zmluvy o NFP nebol dohodnutý spôsob zmeny obsahu Usmernenia RO č. N3/2007 a ani spôsob jeho zverejnenia a nadobúdania platnosti alebo účinnosti. Žiadne zákonné a ani zmluvné oprávnené nesplnomocňuje žalobcu na vydávanie nových Usmernení RO č. N3/2007, ktoré by mali mať vplyv na zmluvný vzťah založený Zmluvou o NFP. Súd prvej inštancie nevysvetlil, ako môže jednostranná aktualizácia Usmernenia RO č. N3/2007, bez súhlasu druhej zmluvnej strany, nahradiť pôvodné znenie. Súd prvej inštancie neposúdil znenie bodu 5.32 Zmluvy o NFP s ohľadom na § 266 ods. 4 ObZ. Je nepochybné, že žalobca ako prvý v konaní začal vykladať tento bod takým spôsobom, ktorý je v priamom rozpore so záväzkovým právom a aj v rozpore s Programovým manuálom a tiež Metodickým pokynom CKO č. 13. Podľa odvolateľa bol súd prvej inštancie povinný vykladať bod 5.32 Zmluvy o NFP na ťarchu žalobcu, t. j. mal sa prikloniť k výkladu žalovaného, ktorý konal v dobrej viere a v súlade s pokynmi žalobcu. Súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo nemohol aplikovať toto ustanovenie zákona, hoci žalovaný naň v konaní riadne upozornil. Súd prvej inštancie vec právne neposúdil, neuviedol, ktoré výdavky považoval za oprávnené, z ktorých dôkazov vyplývajú aké závery a ako právne posúdil nárok žalobcu na vrátenie údajne nespotrebovanej zálohy. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie neposúdil obsah žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov a rovnako tak ani dôvod, prečo bola takáto výzva zaslaná a či táto výzva bola zaslaná oprávnene. Podľa názoru odvolateľa samotné žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov nemôžu byť predpokladom pre priznanie nároku, tým môže byť iba určenie konkrétneho dôvodu (úkonu žalovaného), ktorý zakladá právo žalobcu zaslať žiadosť podľa čl. 10 ods. 6 VZP. Žalobca a ani súd prvej inštancie nedokázali uviesť, na základe ktorého dôvodu v čl. 10 ods. 1 VZP bola žiadosť zaslaná, hoci to žalovaný riadne rozporoval. Predpokladom pre zaslanie žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov podľa čl. 10 ods. 6 VZP je iba konkrétna okolnosť uvedená v čl. 10 ods. 1 VZP. Následne potom podľa odvolateľa nie je možné odvíjať od zaslania tejto žiadosti začiatok premlčacej doby a spájať s ňou právne účinky. Ak teda nešlo o porušenie čl. 10 bodu 1 VZP, tak súd prvej inštancie mohol priznať vrátenie finančných prostriedkov výlučne podľa zákona, napr. podľa úpravy bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie mal zohľadniť, že premlčanie je možné počítať až od momentu, kedy mohla byť zálohová platba poslednýkrát použitá, v konkrétnom prípade od momentu, kedy žalobca riadne zálohu považoval za zúčtovanú, čo je preukazujú ZAK (prvé záznamy pred ich aktualizáciami). Zaslanie výzvy je iba predpokladom pre uplatnenie iného práva (možnosť oznámiť porušenia finančnej disciplíny), nejde o uplatnenie nového práva, s ktorým je spojené začatie plynutia premlčacej doby. V ďalšej časti odvolania žalovaný namietal nesprávne vyhodnotenie podania žalobcu zo dňa 05.11.2021, pretože z podania žalobcu je zrejmé, že prišlo k podstatnej zmene tvrdených

skutočností. V žalobe podľa odvolateľa úplne absentuje opis toho, z čoho má žalovaná suma pozostávať. Žalobca svoj nárok špecifikoval až svojím podaním zo dňa 05.11.2021, v ktorom uviedol nové skutkové tvrdenia, na ktoré dovtedy žalovaný nemohol nijako reagovať. V tejto súvislosti upozornil na to, že v ZAK sú uvedené aj iné skutočnosti, ako ich uviedol žalobca v tabuľke (najmä sa tam spomína korekcia, ktorá vo vyjadrení žalobcu už nie je nijako popísaná). Žalobca teda až podaním zo dňa 05.11.2021 uviedol skutkové vymedzenie žalovanej sumy a vysvetlil dôvody údajného krátenia. 13. V ďalšej časti odvolateľ namietal, že Zmluva o NFP nemusí mať všetky znaky zmluvy o dielo na to, aby sa ustanovenia tohto zmluvného typu na zmluvný vzťah vzťahoval. V zmysle bodu 2.3 a 2.4 tejto zmluvy je uvedené, že žalovaný bol povinný realizovať projekt/aktivity projektu/školenia podľa schváleného rozpočtu, t. j. žalovaný bol povinný vyškoliť svojich zamestnancov na základe objednávky (pokynov) žalobcu. Žalobca si objednal u žalovaného školenia (pred podpisom zmluvy vydal rozhodnutie o schválení projektu), ktoré mal žalovaný zrealizovať a za ktoré mu mal žalobca zaplatiť (poskytnúť NFP), t. j. žalovaný mal hmotne zachytiť výsledok inej činnosti, t. j. vyškoliť určité osoby. Žalobca v zmluve uviedol, že žalovaný má vykonať verejné obstarávanie na obstaranie aktivít projektu a následne tieto aktivity zrealizovať. Vzhľadom na to, že Zmluva o NFP má znaky zmluvy o dielo, tak je nutné aplikovať na zmluvný vzťah aj ustanovenia o vadách, čo súd prvej inštancie nesprávne posúdil. Následne odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie neposúdil charakter Usmernenia RO č. N3/2007, iba poukázal na judikatúru, ktorá neobsahovala žiadne odôvodnenie, prečo je Usmernenie ekvivalentom všeobecne záväzného právneho predpisu. Usmernenie nie je všeobecne záväzný právny predpis, pretože nie je vydaný na základe žiadneho zákonného ustanovenia a teda jeho neskoršia aktualizácia sa nemôže na zmluvný vzťah aplikovať v prípade, že s tým zmluvná strana nesúhlasila. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že „zmluvné strany sa výslovne dohodli na tom, že k zmene dokumentov môže dôjsť“ je ničím nepodloženým záverom, ktorý nevyplýva ani z jedného ustanovenia zmluvy a ani zo samotného skutkového stavu. Súd prvej inštancie teda vôbec nevysvetlil, na základe akého právneho predpisu bolo Usmernenie RO č. N3/2007 vydané alebo aktualizované oproti aktualizácii č. 3, čím sa stal rozsudok nepreskúmateľný. Rovnako tak súd prvej inštancie v rozsudku nevysvetlil, na základe čoho bol žalobca oprávnený aktualizovať Usmernenie RO č. N3/2007 a kde v zmluve sa uvádza, že žalobca môže bez súhlasu žalovaného zmeniť výšku limitov výdavkov jednostranne počas zmluvného vzťahu, takéto oprávnenie nevyplýva ani zo zákona a je v priamom rozpore s dokumentmi, ktoré vydal sám žalobca (najmä Programovým manuálom) a Centrálny koordinačný orgán (Metodický pokyn CKO č. 13). Odvolateľ ďalej namietal absenciu právneho posúdenia Metodického pokynu CKO č. 13 zo dňa 30.09.2011. Ak je záväzné Usmernenie RO č. N3/2007 v inej aktualizácii ako č. 3, tak je potrebné prijať záver, že je záväzný aj Metodický pokyn CKO č. 13 a v takom prípade nebol žalobca oprávnený stanovovať limity neskôr ako pri výzve na predkladanie žiadostí o NFP (pred podpisom zmluvy). Tento dokument vznikol skôr ako vznikli aktualizácie Usmernenia RO č. N3/2007, ktoré súd prvej inštancie aplikoval na zmluvný vzťah a skôr, ako prišlo k vyhotoveniu ZAK. Odvolateľ poukázal na príslušné ustanovenia bodu 1, 3, 4, 5 Metodického pokynu. V zmysle týchto ustanovení je zrejmé, že žalobca v rámci procesu posudzovania ŽoP sa neadekvátnym spôsobom odklonil od záväzného postupu definovaného Centrálnym koordinačným orgánom, ktorého kompetencie sú priamo upravené v § 6 zákona o pomoci a podpore a aplikoval finančné limity v prípade žalovaného, ktoré ani neexistovali v čase vyhlásenia výzvy na predkladanie žiadostí o NFP a ani v čase podpisu Zmluvy o NFP. Súd prvej inštancie nezaujal stanovisko k Programovému manuálu, v zmysle ktorého (bod 1.1.2.6) podrobnejšie ustanovenia o oprávnených a neoprávnených výdavkoch sú stanovené metodickým usmernením (RO č. N3/2007) v aktuálnom platnom znení k dátumu vyhlásenia výzvy, z čoho vyplýva, že limity je možné stanoviť iba k dátumu vyhlásenia výzvy na predkladanie žiadostí o NFP. Bod 5.32 Zmluvy o NFP odkazuje na konkrétne Usmernenie RO č. N3/2007, ktoré tu existovalo v čase výzvy na predkladanie žiadostí o NFP, teda konkrétne Usmernenie RO č. N3/2007 nie je možné meniť v priebehu času a už vôbec nie potom, ako je podpísaná Zmluva o NFP. Navyše zmluva neobsahuje spôsob zmeny Usmernenia RO č. N3/2007. Ak Usmernenie RO č. N3/2007 neobsahuje určité limity, tak je možné ich stanoviť dodatočne iba na základe vzájomnej dohody, pretože inak by išlo o konanie v rozpore s § 493 OZ, t. j. by prišlo k zmene záväzku bez súhlasu zmluvnej strany, čo je v priamo rozpore so zákonom. Súd prvej inštancie odmietol posúdiť jednotlivé výdavky a rozhodol výlučne na základe tvrdení žalobcu, že výdavky sú nehospodárne, čo je v priamom rozpore s rozhodovaním Najvyššieho súdu SR vo veci pod sp. zn. 8Cdo/146/2019, 1Cdo/246/2019. Žalobca bol povinný preukázať, že ním stanovené výdavky sú stanovené objektívne a v súlade so Zmluvou o NFP, čo však neurobil, teda súd prvej inštancie nebol oprávnený limity stanovené v Usmernení RO č. N3/2007 v aktualizácii inej ako č. 3 považovať za smerodajné. Usmernenie RO č. N3/2007 obsahuje v aktualizácii č. 3 prechodné ustanovenia, ktoré

rešpektujú zákaz retroaktivity a princípy právneho štátu. Súd prvej inštancie teda nielenže opomenul posúdiť aktualizáciu č. 3, ale ani nevysvetlil, prečo sa podľa neho mala aplikovať neskoršia aktualizácia na právny vzťah, ak tu existuje Metodický pokyn CKO č. 13 a v rámci zmluvy nie je dohodnutý spôsob zmeny Usmernenia RO č. N3/2007. Navyše pojem „v zmysle neskorších aktualizácií“ sa má vykladať výlučne s ohľadom na aktualizáciu usmernenia v čase vyhlásenia výzvy na prekladanie žiadostí o NFP, pretože iba tak je možné zachovať princípy záväzkového práva. Žalobca a súd prvej inštancie v tomto prípade aplikoval nesprávne usmernenie, pretože aplikoval usmernenie v aktualizácii s konkrétnym číslom, pričom mal na základe zmluvy aplikovať usmernenie s názvom „Usmernenie RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007-2013 v zmysle neskorších aktualizácii“, ktoré nikdy nevydal. Ak zmluva neuvádza spôsob aktualizácie alebo zmeny usmernenia RO č. N3/2007, tak žalobca nebol vôbec oprávnený tento dokument meniť alebo aktualizovať vo vzťahu k žalovanému. Okrem toho, že žalobca nevydal žiadne Usmernenie s dovetkom „v zmysle neskorších aktualizácií“, tak neexistuje ani žiadny zákonný alebo zmluvný rámec, ktorý by upravoval spôsob určenia výšky limitov alebo rozsah určenia limitov prostredníctvom Usmernenia RO č. N3/2007. Ak by žalobca aj chcel uplatniť akékoľvek nové limity, tak by musel zdôvodniť, prečo k limitom pristúpil, čo nevysvetlil. S ohľadom na Metodický pokyn CKO č. 13 zo dňa 30.09.2011, ako aj znenie Usmernenia RO č. N3/2007, nie je možné zistiť prečo práve žalobcom určené limity výdavkov sú údajne hospodárne, a preto nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie posúdil samotnú hospodárnosť výdavkov, ak tak bol povinný urobiť v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR (metodika určenia limitov). Súd prvej inštancie vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu, pretože z dôkazov produkovaných žalovaným jednoznačne vyplýva, že všetky výdavky boli oprávnené a preukázané. V rámci schváleného rozpočtu boli schválené rámcové parametre školení/aktivít projektu, ktoré boli zo strany žalovaného dodržané, t. j. nebol tu dôvod na krátenie výdavkov. Sporným bodom bola aplikácia limitov, ktorú súd prvej inštancie nevyhodnotil, t. j. nezobral vôbec do úvahy, že tu bola dohoda o použití Usmernenia RO č. N3/2007 v aktualizácii č. 3 a ak by táto aktualizácia bola použitá, tak by ku kráteniu výdavkov vôbec neprišlo, t. j. súd prvej inštancie aplikoval nesprávnu aktualizáciu. Ďalej odvolateľ namietal nezrozumiteľné vysvetlenie ohľadom pomeru priamych a nepriamych výdavkov, keďže nie je možné zistiť, ako dospel súd prvej inštancie k záveru, že bol prekročený pomer priamych a nepriamych výdavkov, navyše nie je vôbec možné zistiť, o koľko bol prekročený tento pomer. 14. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že odôvodnenie rozsudku podáva ucelenú a dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky podstatné skutkové a právne otázky nastolené v tunajšom konaní. Žalovaný nepoukázal ani na jedno ustanovenie Zmluvy o NFP, ktoré by porušil žalobca. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s procesným nárokom na náhradu trov konania, pričom svoje právne posúdenie riadne zdôvodnil zákonnou úpravou (bod 46. odôvodnenia rozsudku). Ako správne uviedol súd prvej inštancie, pri rozhodovaní o náhrade trov konania bolo potrebné aplikovať zásadu úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný však žiada nepriznať žalobcovi náhradu trov konania, napriek jeho úspechu v konaní. Avšak nepriznať náhradu trov úspešnej strane možno len v prípade aplikácie § 257 CSP, teda výnimočne, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré však v tunajšom konaní nie sú dané. Žalobca má legitímne právo zvoliť si právneho zástupcu s primeranou špecializáciou a skúsenosťami a s tým spojené právo na náhradu trov právneho zastúpenia v prípade úspechu v konaní, inak by došlo k narušeniu rovnosti strán v spore. Trovy konania vzniknuté tým, že ministerstvo je v spore zastupované advokátom, aj keď zamestnáva osoby znalé práva, nemožno pokladať za trovy, ktoré nie sú potrebné k účelnému uplatneniu alebo bráneniu práva. K námietke, že súd prvej inštancie nerozhodol o separátnej náhrade trov konania, žalobca uviedol, že prvé pojednávanie dňa 26.11.2021 bolo odročené výlučne z dôvodov na strane žalobcu, čo vyplýva aj z úradného záznamu, keďže konaním žalobcu (doručením rozsiahle vyjadrenia, ktoré súd prvej inštancie akceptoval) bolo odňaté právo žalovanému na prípravu na pojednávanie. Tvrdenie žalovaného je zavádzajúce. Pojednávanie nebolo odročené z dôvodov na strane žalobcu, ale z dôvodu, že žalovaný účelovo neprevzal elektronickú poštu a nechal plynúť úložnú lehotu. Žalobca doručil súdu vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného dňa 05.11.2021 v dostatočnom časovom predstihu - tri týždne pred pojednávaním. K ďalším odvolacím dôvodom, žalobca uviedol, že osobitná povaha právneho vzťahu podľa Zmluvy o NFP odôvodňuje jeho nastavenie vzhľadom na kontrolu nakladania s NFP, keďže žalovaný získal verejné finančné prostriedky (NFP) bez poskytnutia protihodnoty. Preto je aj opodstatnený osobitný režim kontroly nakladania s NFP. Žalovaný akceptoval podmienky poskytovania NFP na základe Zmluvy o NFP, ako prejav slobodnej vôle v súlade so zásadou zmluvnej slobody. Pritom všetky zmluvné dojednania, o ktoré žalobca opiera argumentáciu, boli súčasťou Zmluvy o NFP od počiatku (od jej uzatvorenia). Žalovaný v bode 6.10 Zmluvy o NFP vyhlásil, že si text Zmluvy o NFP riadne a dôsledne prečítal, jej obsahu porozumel,

jeho prejav vôle je dostatočne jasný, určitý a zrozumiteľný. Žalovaného nikto nenútil, aby svoj projekt financoval prostredníctvom NFP. Žalovaný riadne uzatvoril Zmluvu o NFP, a tak akceptoval všetky podmienky s tým spojené. NFP môže byť poskytnutý výlučne na oprávnené výdavky (bod 3.3. Zmluvy o NFP). Oprávnenosť výdavkov posudzuje a rozhoduje o nej žalobca kontrolou ŽoP v zmysle čl. 16 body 4.17 a 4.18 VZP. Nárok prijímateľa (žalovaného) na NFP vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ (žalobca) rozhodne o oprávnenosti výdavkov projektu, ako to vyplýva z čl. 16 bod 4.15 VZP a aj z § 7 ods. 6 zákona o pomoci a podpore. Právo a zároveň povinnosť rozhodovať o oprávnenosti výdavkov má žalobca, a preto je jeho oprávnením aplikovať podmienky oprávnenosti výdavkov v zmysle príslušných zmluvných dojednaní a metodických predpisov, na ktoré odkazuje Zmluva o NFP. Overovanie oprávnenosti výdavkov predstavuje zložitý proces výkonu kontrolných činností, ktoré sú zachytené v ZAK. Žalobca overuje prijímateľom (žalovaným) deklarované výdavky nielen vzhľadom na výšku limitov v zmysle príslušných metodických usmernení, ale aj charakter aktivity, na ktorú boli vynaložené výdavky, pomer priamych a nepriamych výdavkov, formálne podklady k výdavkom, obdobie vynaloženia výdavkov, neprekrývanie sa výdavkov, hospodárnosť a efektívnosť vynaloženia výdavkov a množstvo ďalších kritérií. Žalobca v konaní podrobne vysvetlil dôvody krátenia jednotlivých výdavkov (vyjadrenie žalobcu zo dňa 05.11.2021). Žalovaný bol schopný reagovať len všeobecnými tvrdeniami, napádajúc najmä použitie Usmernenia RO č. N3/2007 v zmysle neskorších aktualizácií, ako je tomu aj v odvolaní. Žalobca odkázal vo vzťahu k dôvodnosti nároku, oprávnenosti výdavkov a dôkaznému bremenu, k zákonnej povinnosti kontrolovať hospodárnosť výdavkov a oprávnení zamietnuť, resp. upraviť výšku platby, ako aj k opätovnej kontrole, Metodickému pokynu a Programovému manuálu, verejnému obstarávaniu, Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov a k premlčaniu, na svoje skoršie vyjadrenia predložené v tunajšom konaní. Súd prvej inštancie v bodoch 35. až 40. odôvodnenia rozsudku podrobne zdôvodnil, ktoré výdavky považuje za oprávnené a z ktorých dôkazov vyplývajú tieto závery. Ohľadom aplikácie aktualizácií Usmernenia RO č. N3/2007 sa súd prvej inštancie jasne vysporiadal v bode 34. odôvodnenia rozsudku. Súd prvej inštancie neoznačil Usmernenie RO č. N3/2007 za všeobecne záväzný právny predpis. Podľa žalobcu Metodický pokyn CKO č. 13 zo dňa 30.09.2011 nemá pre konanie relevanciu, keďže bol prijatý dňa 30.09.2011, t. j. nielen po zverejnení výzvy na predkladanie žiadostí o NFP dňa 15.06.2009, na základe ktorej bola uzatvorená Zmluva o NFP, ale aj po uzatvorení samotnej Zmluvy o NFP. Žalobca nemohol nastaviť výzvu na predkladanie žiadostí o NFP v roku 2009 podľa Metodického pokynu z roku 2011. Programový manuál nevylučuje, aby Zmluva o NFP mala upravený vlastný režim ohľadom oprávnenosti výdavkov. Z Programového manuálu je zrejmé oprávnenie riadiaceho orgánu (žalobcu) upraviť kritéria oprávnenosti výdavkov v porovnaní s Usmernením RO č. N3/2007 platným k dátumu vyhlásenia výzvy, okrem iného aj stanoviť limity výdavkov. Záväznosť Programového manuálu nebola v tunajšom konaní preukázaná a ani odôvodnená. Ustálená rozhodovacia prax súdov potvrdzuje argumentáciu žalobcu v tunajšom konaní, najmä ohľadom špecifickosti právnych vzťahov súvisiacich s NFP, rozsahu nároku na NFP, ako aj oprávnenia žalobcu krátiť výdavky, ktoré vyplýva zo zmluvných dojednaní, predpisov záväzných pre strany podľa zmluvných dojednaní, vrátane použitia Usmernenia RO č. N3/2007, ale aj priamo zo zákona (§ 7 ods. 6 zákona o pomoci a podpore). V tomto smere žalobca poukázal na rozhodovaciu súdnu prax potvrdzujúcej jeho argumentáciu. 15. Žalovaný v odvolacej replike poukázal na to, že pokiaľ vznesené námietky neboli posúdené súdom prvej inštancie, tak legitímne očakáva, že budú posúdené odvolacím súdom. V tejto súvislosti poukázal na absenciu konkrétneho dôvodu v čl. 10 ods. 1 VZP, na základe ktorého bola Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov zaslaná s poukazom na druhú vetu v čl. 10 ods. 6 VZP, ktorá presne uvádza, čo je následkom nezaplatenia finančných prostriedkov na základe zaslanej výzvy. V odvolaní žalovaný poukázal na porušenie čl. 10 ods. 1 a 6 VZP, nesprávnu aplikáciu Usmernenia v rozpore s bodom 5.32 Zmluvy o NFP - žalobca nepredložil v rámci súdneho konania „Usmernenie RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007-2013 v zmysle neskorších aktualizácii“, ale iba Usmernenie v rôznych aktualizáciách. Súd prvej inštancie k trovám konania v konaní odmietol aplikovať nález Ústavného súdu SR a neuviedol právnu argumentáciu k odklonu od tohto nálezu. Žiadna suma z priznanej náhrady trov súdneho konania nebude pokrývať náklady štátu na súdne konanie, pričom právny zástupca je štátom zaplatený v zmysle verejne dostupných zmlúv, čiže v tomto prípade je nehospodárne priznávať ďalšiu odmenu, ktorá ak nebude priznaná v súdnom konaní, tak na ňu právnemu zástupcovi ani nevznikne žiadny nárok. Žalobca o oprávnenosti výdavkov nerozhoduje, jeho názory na oprávnenosť výdavkov podliehajú súdnemu prieskumu, čo sa v tomto prípade nestalo. Následne sa odvolateľ vyjadril k záväznosti Metodického pokynu CKO č. 13, ako aj k údajne ustálenej rozhodovacej praxi, v zmysle ktorej nevyplýva to, či zmena dokumentu bola v súlade s obsahom zmluvy

a či táto zmena bola odôvodnená, t. j. súd prvej inštancie neuviedol, prečo je možné aplikovať limity, ktoré pre prijímateľov (žalobcu) neboli známe v čase prípravy projektu a podpisu Zmluvy o NFP. 16. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že súd prvej inštancie v bode 34. odôvodnenia rozsudku riadne posúdil právnu povahu Usmernenia RO č. N3/2007. Zároveň sa opätovne vyjadril k aplikácii Metodického pokynu CKO č. 13 zo dňa 30.09.2011, Programového manuálu zo dňa 04.06.2010, Usmernenia RO č. N3/2007 v znení neskorších aktualizácií, ako aj k námietkam odvolateľa o zaslanej výzve v rozpore s čl. 10 ods. 1, ods. 6 VZP, k trovám konania a k rozhodovaniu o oprávnenosti výdavkov. 17. Následne žalobca v ďalších vyjadreniach doručených odvolaciemu súdu poukázal na judikatúru súdov Slovenskej republiky, a to v podaní doručenom súdu dňa 08.02.2023 (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Cob/29/2022 zo dňa 20.12.2022), dňa 26.06.2023 (rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/2/2022 zo dňa 30.03.2023) dňa 09.01.2024 a dňa 10.01.2024 (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/36/2023 zo dňa 30.11.2023), dňa 25.09.2024 (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/20/2023 zo dňa 28.06.2024), dňa 02.04.2025 (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/4/2024 zo dňa 20.02.2025). Predmetné vyjadrenia boli žalovanému doručené dňa 19.04.2025. 18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. 19. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 20. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 21. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 22. Podľa § 269 ods. 2 ObZ účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. 23. Podľa § 392 ods. 1 ObZ pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti). 24. Podľa § 397 ObZ ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. 25. Podľa § 7 ods. 6 zákona o pomoci a podpore riadiaci orgán je oprávnený pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo jeho časť, ak zistí nedostatky v postupe prijímateľa a partnera pri realizácii pomoci a podpory. 26. Podľa § 15 ods. 1 zákona o pomoci a podpore pomoc a podpora sa poskytuje prijímateľovi na základe zmluvy uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. 27. Podľa § 24b ods. 1 a 2 zákona o pomoci a podpore kontrolu projektu vykonáva riadiaci orgán. Riadiaci orgán môže poveriť výkonom kontroly projektu právnickú osobu, ktorá má odborné, personálne a materiálne predpoklady na výkon tejto kontroly; tým nie je dotknuté ustanovenie § 7 ods. 3. Kontrolou

projektu riadiaci orgán overuje a) plnenie podmienok poskytnutia pomoci a podpory, b) súlad platby a súvisiacej dokumentácie s osobitnými predpismi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a na základe ktorých sa Slovenskej republike poskytujú prostriedky zo zahraničia a uzatvorenými zmluvami podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, c) hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť použitia pomoci a podpory. 28. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalovaného, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP podrobne a dostatočne presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom, teda opodstatnenosti nároku na zaplatenie 19.428,12 eur z titulu nároku žalobcu na vrátenie časti NFP. 29. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie nezistil namietané logické nedostatky alebo rozpor a nezrozumiteľnosť jednotlivých záverov súdu prvej inštancie, ktoré podľa odvolateľa mali zakladať nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dostatočne argumentačne vysvetlil opodstatnenosť nároku žalobcu na vrátenie časti NFP, teda nezúčtovania zálohovej platby v zmysle Zmluvy o NFP, ktorým sa v podstatnom rozsahu zaoberal v bode 31. a 32. odôvodnenia rozsudku vysporadúvajúc sa aj s procesnou obranou žalovaného, keď identifikoval predmetný nárok ako nárok na vrátenie v zmysle čl. 10.1 písm. a) v spojení s ods. 6 VZP, keď žalobca v rámci opakovanej kontroly oprávnenosti výdavkov zistil nedostatky, ktoré neumožňovali označiť ten-ktorý výdavok za oprávnený v konkrétnom čase vždy podľa aktuálneho Usmernenia RO č. N3/2007 v znení neskorších predpisov. Zároveň súd prvej inštancie ozrejmil aj neopodstatnenosť úvah žalovaného o posúdení nároku žalobcu ako bezdôvodného obohatenia, keďže nárok na vrátenie neoprávnených výdavkov má podklad priamo v Zmluve o NFP, ktorej súčasťou sú VZP a ďalšie prílohy, na ktoré zmluva odkazuje, pričom oprávnenosť výdavkov je zmluvne upravená (čl. 1.2, čl. 3, čl. 5.32 Zmluvy o NFP, čl. 14.1, čl. 16 bod 4.15, 4.18 VZP, Usmernenie RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007-2013 v zmysle neskorších aktualizácii, t. j. v čase vykonania tej-ktorej kontroly, bod 4.2.1 Príručky pre prijímateľa DOP2009-SIP004). Súd prvej inštancie sa zaoberal aj s posúdením predmetnej Zmluvy o NFP ako zmluvy uzatvorenej v zmysle § 269 ods. 2 ObZ, ako aj § 15 ods. 1 zákona o pomoci a podpore a § 20 ods. 2 zákona o rozpočtových pravidlách, keď na námietku žalovaného, že Zmluva o NFP je zmluvou o dielo, v zmysle ktorej si žalobca uplatňuje nároky z vád diela, v bode 28. a 29. odôvodnenia rozsudku posúdil účel a predmet Zmluvy o NFP. Súd prvej inštancie vychádzajúc z čl. 5.3 a 5.32 Zmluvy o NFP aplikoval príslušné Usmernenia RO č. 3/2007 v znení neskorších aktualizácii, t. j. v číselnom znení v čase vykonania tejktorej kontroly. Zároveň v nadväznosti na uvedené skonštatoval, že nie každá aktualizácia musí byť schválená zmluvnými stranami, keďže nejde o dvojstranný právny úkon, ktorý musí byť odsúhlasený žalovaným. V kontexte námietok žalovaného sa súd prvej inštancie v súlade s vykonaným dokazovaním a príslušnými ustanoveniami Zmluvy o NFP a jej príloh zaoberal rozložením dôkazného bremena (bod 33. odôvodnenia rozsudku), v nadväzností na čo vysvetlil, ktoré výdavky považoval za oprávnené (bod 34. až 40. odôvodnenia rozsudku), a to aj z akých dôvodov považoval vykonanie krátenia predmetných výdavkov zo strany žalobcu za oprávnené (prekrývanie hodín v pracovnom výkaze, Zmluva o NFP, dodatok č. 4 k Zmluve o NFP, limity na osobohodinu podľa príslušného Usmernenia RO č. N3/2007, pomer priamy a nepriamych výdavkov v zmysle rozpočtu projektu uvedeného v prílohe č. 1 k Zmluve o NFP, bod 2.7 príručky pre žiadateľa o NFP) a aj na základe akých listinných dôkazov dospel k predmetnému záveru (zmluva o poskytovaní služieb, pracovný výkaz, zmluva o zabezpečení služieb z 21.07.2010, prílohy č. 1 k uvedenej zmluve, dodatok č. 3 k zmluve o zabezpečení služieb). Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov nepovažoval vznesenú námietku premlčania za dôvodnú (bod 32. odôvodnenia rozsudku). Súd prvej inštancie preto uviedol svoju argumentáciu v súlade so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie a vyplývajúcim z obsahu spisu, ako aj príslušným právnym posúdením (bod 33. až 34. odôvodnenia rozsudku) reagujúc na podstatné námietky žalovaného, a preto je možné uzavrieť, že dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré dospel k záveru o neoprávnenosti výdavkov v zmysle Zmluvy o NFP v sume 19.428,12 eur, ktorý ako príslušný nárok s príslušenstvom žalobcovi priznal.

30. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, keď súd prvej inštancie uviedol, čoho sa žalobca domáha, aké skutočnosti zistil, aké dôkazné prostriedky použil a s ohľadom na použitú argumentáciu strán konania sa zaoberal rozhodujúcimi skutočnosťami, ako aj podstatnými právnymi otázkami majúcimi vplyv na rozhodnutie o veci. S ohľadom na uvedené, preto len na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd dopĺňa nasledovné dôvody v kontexte odvolacích dôvodov. 31. Odvolateľ v súvislosti s porušením zásady kontradiktórnosti civilného procesu namietal, že práve umožnením doplnenia špecifikácie žalovanej sumy podaním zo dňa 05.11.2022 došlo k porušeniu rovnosti strán konania a zásady koncentrácie, keď súd prvej inštancie nerozhodol o zmene žaloby. Zmenou žaloby v zmysle § 140 CSP je taký návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo (kvantitatívna zmena), alebo ktorým sa uplatňuje iné právo (kvalitatívna zmena), alebo podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, teda prípad, ak žalobca síce naďalej žiada rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe iného skutkového stavu veci (skutkového základu veci), než ako uviedol v podanej žalobe. V prejednávanej veci však nešlo ani o jednu z uvedených alternatív, podstatných pre záver o zmene žaloby. Žalobca si neuplatnil iné právo než to, ktoré označil v žalobe, podstatne nezmenil ani nedoplnil rozhodujúce skutočnosti tvrdené v žalobe, pričom v porovnaní so žalobou žiadal rovnako tak priznať nárok na vrátenie NFP vo výške 19.428,12 eur s príslušenstvom z výdavkov zúčtovaných zálohových platieb a refundačných platieb v jednotlivých ŽoP č. 205, 208, 210, 212, 503, 507. K upresneniu dôvodov nezúčtovaných záloh došlo s ohľadom aj na rozporovanie predmetných skutočností žalovaným, čo predstavuje riadne uplatnenie prostriedkov procesného útoku zo strany žalobcu. 32. Vo vzťahu k námietke odvolateľa o porušení princípu kontradiktórnosti konania a práva na spravodlivý proces neuvedením nesporných skutkových okolností, či preukázaných a nepreukázaných skutočností, je potrebné vysvetliť, že zmyslom a účelom princípu kontradiktórnosti je možnosť strany popierať (contra dicere), teda vyvrátiť a spochybniť návrhy a argumenty druhej strany, ako aj právo na to, aby sa vypočuli argumenty a návrhy strany konania (bližšie pozri aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/83/2019 zo dňa 23.05.2019, ale aj sp. zn. III. ÚS/32/2015 zo dňa 07.06.2016). Odvolací súd poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 1Obdo/66/2020 zo dňa 28.10.2020, v zmysle ktorých aj v prípade nedodržania striktného postupu v zmysle § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu nemá priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie tohto zákonného ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu, napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Odvolací súd v súlade aj s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/92/2018 zo dňa 20.11.2019 poukazuje na to, že „cieľom ust. § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočne dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie tohto zákonného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. 33. Odvolací súd po oboznámení sa so zvukovými záznamami z jednotlivých pojednávaní mal za preukázaný postup v zmysle § 181 ods. 2 CSP, keď súd prvej inštancie v priebehu konania určil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ako aj uviedol predbežné právne posúdenie veci, a to v priebehu pojednávania dňa 04.05.2022 a dňa 03.08.2022, na čo mali strany sporu možnosť reagovať, a preto v tomto smere nedošlo k ujme na právach odvolateľa (túto ujmu odvolateľ ani bližšie nepopísal). Skutočnosť, že súd prvej inštancie exaktne nepopísal nesporné skutočnosti v priebehu týchto pojednávaní nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ale ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, keďže v konaní nejde o vadu, ktorá by zakladala nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolateľ v tomto smere ani nevysvetlil, aký vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci malo nepopísanie nesporných skutkových okolností v priebehu pojednávania, pričom po oboznámení sa s jednotlivými zvukovými záznamami a obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že strany sporu mali dostatočný a aktívny priestor na uplatňovanie návrhov a argumentov, a to aj v nadväznosti na predbežné právne posúdenie súdom prvej inštancie sporných okolností, ktoré sú práve pre rozhodnutie vo veci

smerodajnými. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými spornými skutočnosťami rozhodnými pre posúdenie samotnej veci v odôvodnení rozsudku, pričom uzavrel aj ktoré skutočnosti považoval za nesporné, ako uzatvorenie Zmluvy o NFP a jej obsah, čo vyplýva z bodu 28. odôvodnenia rozsudku, či skutkové vymedzenie krátenia jednotlivých výdavkov a spôsob jeho výpočtu, čo vyplýva z bodu 33 odôvodnenia rozsudku. Na základe uvedeného tak dospel k záveru, že konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. 34. Odvolací súd ďalej uvádza, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie ohľadne právneho posúdenia Zmluvy o NFP uzavretej medzi stranami sporu, ktorú súd prvej inštancie správne posúdil ako nepomenovanú zmluvu uzavretú podľa § 269 ods. 2 ObZ. Súd prvej inštancie tiež správne poukázal na bod 1.3 Zmluvy o NFP, podľa ktorého žalobca a žalovaný Zmluvu o NFP uzatvorili v zmysle § 269 ods. 2 ObZ, v zmysle § 15 ods. 1 zákona o pomoci a podpore a v zmysle § 20 ods. 2 zákona o rozpočtových pravidlách. Súd prvej inštancie správne zistil, že na základe Zmluvy o NFP sa žalobcovi ako prijímateľovi poskytovali finančné prostriedky z verejných zdrojov, a to z rozpočtu Európskej únie, ako aj z rozpočtu SR, na vopred stanovený účel, bez adekvátnej protihodnoty od žalovaného ako prijímateľa. Na kontrolu a audit použitia týchto finančných prostriedkov, ukladanie a vymáhanie sankcií za porušenie finančnej disciplíny sa vzťahoval režim upravený v právnych predpisoch EÚ a SR (najmä zákon o správach finančnej kontroly, zákon o rozpočtových pravidlách a zákon č. 502/2011 Z. z. o finančnej kontrole a verejnom audite). Súd prvej inštancie s ohľadom na príslušné ustanovenia, podľa ktorých sa Zmluva o NFP uzatvára, ako aj skutočnosť, že NFP je poskytovaný z verejných zdrojov, preto pri posudzovaní pojmových znakov zmluvy o dielo v porovnaní s charakterom a účelom Zmluvy o NFP, prijal správny záver, že v danom prípade nebola uzatvorená zmluva o dielo, v dôsledku čoho nie je možné predmetný nárok poskytovateľa NFP posudzovať z hľadiska uplatňovania vád diela, ako to opakovane v podanom odvolaní namietal žalovaný. 35. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neposúdil, či Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov doručené žalovanému dňa 24.02.2016 a dňa 14.04.2016 boli vyhotovené v súlade s čl. 10 ods. 1 VZP a rovnako tak ani neposúdil právny dôvod, ktorý oprávňoval žalobcu zaslať takúto žiadosť a teda aj zakladal nárok na vrátenie finančných prostriedkov. Podľa odvolateľa potom v dôsledku takto neplatného úkonu-výzvy nemohla ani začať plynúť premlčacia doba. Predovšetkým je potrebné uviesť, keďže NFP predstavuje verejné financie, ktorých vynaloženie je kontrolované a zároveň medzi stranami aj zmluvne upravené (čl. 12.1, 12.3, 12.5 VZP, § 24b ods. 1 a 2 zákon o pomoci a podpore), že súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca bol oprávnený vykonať kontrolu u žalovaného kedykoľvek od podpisu Zmluvy o NFP až do 31.08.2020, a to aj opakovane (čl. 4.2.3 bod 46 Systém riadenia, § 7 ods. 6 zákon o pomoci a podpore, čl. 12.3 VZP). V prípade zistení nedostatkov v rámci vykonávanej kontroly, ktoré neumožňujú označiť výdavok (aj skutočne vynaložený) zo strany prijímateľa NFP za oprávnený, vzniká povinnosť žalovaného v zmysle čl. 10.1 písm. a) VZP povinnosť vrátiť NFP alebo jeho časť. Avšak s ohľadom na námietky odvolateľa je treba uviesť, že žiadny z bodov čl. 10 VZP neupravuje povinnosť žalobcu uviesť konkrétny dôvod v zmysle čl. 10 ods. 1 VZP, ako sa nesprávne domnieval odvolateľ, keďže citované ustanovenie naopak upravuje povinnosti prijímateľa NFP, teda žalovaného. Rovnako tak čl. 10 bod 4 a bod 5 neupravuje povinnosť poskytovateľa NFP v žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov uviesť a citovať konkrétny dôvod, ale upravuje stanovenie rozsahu povinnosti (bod 4) a uvedenie výšky NFP (bod 5). Na základe uvedeného je preto námietka odvolateľa o nedostatočnom vysporiadaní sa s námietkou absencie dôvodu v žiadosti o vrátenie NFP, ako aj samotná námietka neurčitosti výzvy z uvedeného dôvodu, bezpredmetná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že rovnaký záver v právne a skutkovo obdobnej veci prijal Najvyšší súd SR sp. zn. 2Obdo/36/2023 zo dňa 30.11.2023 (bližšie pozri bod 25. a 35. citovaného rozhodnutia), v zmysle ktorého „Nie je kľúčové, resp. nie je pre rozhodnutie súdov vo veci podstatná odpoveď na otázku dovolateľky, na základe, akého konkrétneho ustanovenia čl. 10 bodu 1 VZP bola výzva (Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov) zo dňa 13. februára 2015 zaslaná tak, aby mala právne účinky, nakoľko zo žiadneho ustanovenia Zmluvy ani VZP nevyplýva, že postup podľa čl. 10 bod 6 VZP (tak, aby mal právne následky) si výslovne vyžaduje zaslanie výzvy podľa v nej konkrétne uvedeného ustanovenia čl. 10 bodu 1 VZP, nedodržanie ktorého postupu by bolo sankcionované absenciou jej právnych následkov“. 36. Súd prvej inštancie sa však v bode 32 odôvodnenia rozsudku osobitne zaoberal čl. 10 bod 6 VZP, a to vo vzťahu k určeniu začiatku plynutia premlčania nároku žalobcu, so závermi ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Pokiaľ ide počiatok plynutia 4-ročnej premlčacej doby, je zrejmé, že

táto nemôže začať plynúť skôr, ako po uplynutí 50 dní odo dňa doručenia žiadostí o vrátenie finančných prostriedkov, teda dňa 14.04.2016 a 03.06.2016 (bližšie pozri aj v spojení s bodom 45. odôvodnenia rozsudku), keďže zaslanie žiadosti o vrátenie NFP je podmienkou ich následného vymáhania, pričom žalobca bol oprávnený vykonávať kontrolu výdavkov, a to až do 31.08.2020 (čl. 12.3 VZP). 37. Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného, odvolací súd sa zaoberal aj tým, či súd prvej inštancie použil Usmernenie v nesprávnej aktualizácii (podľa žalovaného mala byť použitá aktualizácia č. 3). Súd prvej inštancie v bode 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku s poukazom na čl. 5.32 Zmluvy o NFP, v zmysle ktorého schválením výdavku v rozpočte nevzniká prijímateľovi automaticky nárok na uhradenie výdavku, ak nepreukáže oprávnenosť výdavku v zmysle Usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007-2013 v zmysle neskorších aktualizácií, prijal záver, že takéto znenie uvedeného zmluvného ustanovenia predstavuje zmluvný základ pre to, aby sa predmetné Usmernenie používalo v znení neskorších aktualizácii, t. j. v číselnom znení v čase vykonania tej-ktorej kontroly, a to práve v dôsledku vykonávanej kontroly, kedy žalobca v čase tejto kontroly aplikoval Usmernenie RO č. N3/2007 v znení neskorších aktualizácií. S poukazom na čl. 5.3 Zmluvy o NFP podľa súdu prvej inštancie sa strany sporu dohodli, že v prípade zmeny dokumentov, platí, že právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa spravujú ich účinným znením; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa však posudzujú podľa doterajšieho znenia, ak nebude ustanovené inak. Slovným vyjadrením „inak“ je ustanovené práve použitím formulácie „v zmysle neskorších aktualizácií“. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že neskoršie aktualizácie označené konkrétnym číslom sú práve Usmernením RO č. N3/2007 v znení neskorších aktualizácii presne číselným označením v čase vykonávania tej-ktorej kontroly. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa stotožňuje aj odvolací súd, pričom tento záver prijal už aj Najvyšší súd SR sp. zn. 2Obdo/36/2023 zo dňa 30.11.2023, z ktorého je zrejmé, že z obsahu článku čl. 5 bod 5.32 Zmluvy o NFP nepochybne vyplýva požiadavka preukazovania oprávnenosti výdavkov vynaložených v konkrétnom čase vždy podľa aktuálneho Usmernenia (RO č. N3/2007) a táto je založená dohodou zmluvných (sporových) strán. Je potrebné vziať do úvahy aj čl. 5 bod 5.3 Zmluvy o NFP, podľa ktorého sa strany dohodli, že v prípade každej zmeny právnej úpravy a dokumentov, na ktoré Zmluva o NFP odkazuje platí, že právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa spravujú ich účinným znením; vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa však posudzujú podľa doterajšieho znenia, ak nebude ustanovené inak. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/21/2022, z ktorého vyplýva, že ak by zmluvné strany chceli, aby sa použila len aktualizácia Usmernenia č. N3/2007 platná a účinná v čase uzatvorenia zmluvy o NFP, tak by si v zmluve dohodli konkrétne číslo aktualizácie, a nebolo by tam uvedené znenie „v zmysle neskorších aktualizácií“. Toto zmluvné dojednanie upravuje na základe zmluvnej vôle zmluvných strán základ k tomu, aby sa súčasťou zmluvy o NFP stali i aktualizácie označených dokumentov, a teda i Usmernenia RO č. N3/2007. Nie je neobvyklé, že zmluva odkazuje aj na iné existujúce listiny ako prílohy k zmluve, doplnky, usmernenia, všeobecné podmienky, ktoré sa stávajú súčasťou zmluvy jej uzavretím, pričom nie je vylúčené dohodnúť aj ich aktualizácie v priebehu zmluvného vzťahu. Usmernenie RO č. N3/2007 patrí medzi dokumenty, na ktoré Zmluva o NFP odkazuje v bode 2.3., kde sa poskytovateľ zaväzuje poskytnúť NFP v súlade so Zmluvou a všetkými dokumentmi, na ktoré Zmluva odkazuje. Zároveň odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/111/2017 (dovolanie žalobcu odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/28/2021), podľa ktorého „je neprijateľná domnienka, že každá aktualizácia musí byť schválená zmluvnými stranami. Na jednej strane aktualizácia nie je dvojstranný právny úkon a z jej preambuly je zrejmé, že sa vydáva za účelom aktualizácie cien, resp. doplnenia výdavkov, na strane druhej podmienenie jej účinnosti súhlasom prijímateľa platby by zhoršilo, resp. zneistilo efektívnu kontrolu v danom procese. Žalobca súhlasil s takto nastavenými podmienkami zmluvy, vrátane podmienok a kritérií posudzovania oprávnenosti výdavkov vynaložených v rámci projektu“. 38. V čl. 5 bod 5.32 Zmluvy o NFP je tak vyjadrené, že v prípade Usmernenia ide o dokument, na ktorý zmluva odkazuje ako „v znení aktualizácií“. Požiadavka preukazovania oprávnenosti výdavkov vynaložených v konkrétnom čase vždy podľa aktuálneho Usmernenia je teda založená dohodou zmluvných strán, čo jednoznačne z obsahu článku 5 bod 5.32 Zmluvy o NFP vyplýva. V tejto súvislosti je zrejmé, tak ako poukázal aj žalobca, že o potvrdení znalosti obsahu zmluvy svedčí aj ustanovenie bodu 6.10 zmluvy, kde zmluvné strany prehlasujú, že obsahu a právnym účinkom zmluvy porozumeli a ich zmluvné prejavy sú dostatočne jasné, určité a zrozumiteľné. S vedomím o takomto obsahu Zmluvy o NFP strany do zmluvného vzťahu vstupovali. Nie je preto možné stotožniť sa s tvrdením odvolateľa,

že Usmernenie bolo potrebné aplikovať v znení jeho aktualizácie č. 3, ktorá bola platná a účinná v čase výzvy na predkladanie žiadosti o NFP a nie v zmysle neskorších aktualizácii Usmernenia. Vychádzajúc aj z účelu predmetnej zmluvy, spočívajúcej okrem iného i v dodržiavaní požiadavky hospodárneho a efektívneho vynakladania prostriedkov príspevku v danom čase, je potrebné, aby oprávnenosť výdavkov, žalovaný preukazoval podľa aktuálnej zmluvnej úpravy. Pritom nemôže ísť o jednostrannú zmenu obsahu Zmluvy o NFP, vykonanú len na základe prejavenej vôle jednej zmluvnej strany, konkrétne žalobcu, ako argumentoval žalovaný; požiadavka preukazovania oprávnenosti výdavkov vynaložených na projekt v konkrétnom čase vždy podľa aktuálneho Usmernenia RO č. N3/2007, bola totiž založená dohodou zmluvných strán. Okrem toho odvolací súd uvádza, že obsah Zmluvy o NFP, s ohľadom na jednoznačný čl. 5.3, nedáva priestor pre aplikáciu výkladových pravidiel prejavu vôle podľa § 266 ods. 4 ObZ, na ktorý poukazoval v priebehu konania odvolateľ. Keďže aplikácia § 266 ods. 4 ObZ nebola dôvodnou, nebolo ani potrebné, aby sa súd prvej inštancie s predmetnou námietkou osobitne vysporiadal. 39. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že odkaz súdu prvej inštancie na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/111/2017 zo dňa 25.11.2018, v súlade s ktorým uviedol, že každá aktualizácia nemusí byť schválená zmluvnými stranami, lebo Usmernenie v znení jeho aktualizácií ako dokument sui generis (nie ako všeobecný záväzný predpis, ako sa nesprávne domnieval odvolateľ) sa aplikuje na daný projekt, predstavuje správny záver súdu a zakladá nedôvodnosť námietok odvolateľa o neplatnosti toho-ktorého Usmernenia podľa odvolateľa prijatého ako všeobecný záväzný predpis, v rozpore s § 493 OZ, keď žalovaný nemal udeliť súhlas na zmenu Usmernenia a táto zmena nemala byť prijatá zmluvne. 40. Rovnako tak sa odvolací súd stotožnil aj so správnym záverom súdu prvej inštancie o aplikácii Usmernenia v momente vykonávania kontroly a nie momentom vynaloženia výdavkov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na bod 16.4.15 VZP, v zmysle ktorého nárok na NFP vzniká v rozsahu, v akom žalobca rozhodne o oprávnenosti výdavkov projektu, pričom kontrola výdavkov predstavuje práve rozhodovanie o oprávnenosti výdavkov. Naviac i z rozhodnutia v konaní sp. zn. 7Cob/21/2022, na ktoré odkázal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2Obdo/36/2023, a s ktorým sa odvolací súd stotožnil, jednoznačne vyplýva, že „text uvedený v bode 5.32 zmluvy - „v zmysle neskorších aktualizácii“, treba vykladať ako aktualizáciu usmernenia N3/2007 platnú a účinnú v čase, v ktorom prebieha kontrola jednotlivých výdavkov na základe žiadosti o platbu. Ak by zmluvné strany chceli, aby sa použila len aktualizácia usmernenia N3/2007 platná a účinná v čase uzatvorenia zmluvy o NFP, tak by si v zmluve dohodli konkrétne číslo aktualizácie, a nebolo by tam uvedené znenie „v zmysle neskorších aktualizácií. Toto zmluvné dojednanie upravuje na základe zmluvnej vôle zmluvných strán základ k tomu, aby sa súčasťou zmluvy o NFP stali i aktualizácie označených dokumentov, a teda i usmernenia RO č. N3/2007. 41. V tejto súvislosti k odvolateľovej námietke porušenia princípu zákazu retroaktivity aplikáciou aktualizovaného Usmernenia, odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/28/2021 zo dňa 27.04.2022, v zmysle ktorých „Závery o záväznosti Usmernenie RO č. N3/2007 v znení aktualizácií vyslovené súdmi, dovolací súd považuje za aplikovateľné aj na dovolateľom vytýkané porušenie zákazu retroaktivity právnych noriem použitím slovného spojenia „v zmysle neskorších aktualizácií“ v bode 5.32 Zmluvy o NFP, pretože sa jedná o zmluvné dojednanie, o ktorom mal žalobca preukázateľne vedomosť. Z uvedeného dôvodu dovolací súd uzatvára, že námietka žalobcu o porušení zákazu retroaktivity právnych noriem nie je v súvislosti s Usmernením RO č. N3/2007 na mieste“. 42. Pokiaľ odvolateľ tvrdil, že sa na právny vzťah mala aplikovať neskoršia aktualizácia s ohľadom na Metodický pokyn CKO č. 13, ktorý súd prvej inštancie vôbec neposúdil, je treba uviesť, že predmetná námietka nie je dôvodná. Predovšetkým je treba poukázať na to, že žalobcu na posúdenie oprávnenosti výdavkov podľa Usmernenia RO č. 3/2007 v neskoršom znení oprávňovala Zmluva o NFP, tak ako bolo uvedené vyššie (bod 5.3, 5.32 Zmluvy o NFP), pričom ani v zmysle predloženého Metodického pokynu, nemôže byť predmetné posudzovanie oprávnenosti výdavkov podľa znení aktualizovaných Usmernení spochybnený. Podľa Metodického pokynu č. 13 bod 1 a 2 je „cieľom Metodického pokynu k overovaniu hospodárnosti a efektívnosti výdavkov je formulovať základné zásady a postupy pre proces posudzovania hospodárnosti a efektívnosti výdavkov projektov implementovaných v rámci operačných programov Národného strategického referenčného rámca SR na roky 2007 – 2013 (ďalej aj „NSRR“). Účelom metodického pokynu je poskytnúť prehľad zásad, nástrojov a postupov pri posudzovaní dvoch aspektov posudzovania oprávnenosti výdavkov - hospodárnosti a efektívnosti výdavkov, čím však nie je

dotknutá povinnosť riadiacich orgánov overovať zachovania účinnosti a účelnosti využitia oprávnených výdavkov projektu“. Ak sa odvolateľ domnieval, že je potrebné aplikovať Metodický pokyn č. 13 na výzvu na predkladanie žiadosti zo dňa 15.06.2009, tak v tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na bod 6, druhá veta tohto pokynu, v zmysle ktorého „riadiaci orgán je zároveň povinný aplikovať uvedené zásady pre všetky vyhlásené Výzvy na predkladanie ŽoNFP (ďalej aj Výzva“), ktoré zverejní po vydaní tohto metodického pokynu“. Z uvedeného tak vyplýva, že Metodický pokyn č. 13 nie je možné aplikovať na výzvu na predkladanie žiadosti, ktorá bola vyhlásená pred vydaním tohto pokynu, teda pred dňom 30.11.2011. 43. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo nepoužil Programový manuál pri určení, ktorá aktualizácia usmernenia sa má použiť, keďže v zmysle tohto je možné limity stanoviť iba k dátumu vyhlásenia výzvy na predkladanie žiadostí o NFP, čiže je možné ich stanoviť iba v čase pred podpisom Zmluvy o NFP. Odvolateľ poukázal na to, že podľa článku 1.1.2.6 Programového manuálu: „podrobnejšie ustanovenia o oprávnených a neoprávnených výdavkoch sú stanovené riadiacim orgánom OP ZaSI osobitným metodickým usmernením RO k oprávnenosti výdavkov v aktuálnom platnom znení k dátumu vyhlásenia výzvy (predmetné usmernenie bude v aktuálnom znení prílohou výzvy), v prípade národného resp. pilotného projektu k dátumu jeho doručenia riadiacemu orgánu. Pre zohľadnenie špecifík dosiahnutia cieľov výzvy, resp. konkrétneho národného/pilotného projektu môže RO/SORO oprávnenosť výdavkov upraviť (obmedziť, stanoviť limity výdavkov, bližšie špecifikovať) V žiadnom prípade však nie je možné oprávnenosť výdavkov rozšíriť nad rámec tohto ustanovenia“. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že na Programový manuál Zmluva o NFP vo svojich ustanoveniach (čl. 6 bod 6.3) priamo neodkazovala, avšak odvolací súd uvádza, že podľa čl. 5 bod 5.20 Zmluvy o NFP sa vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán budú spravovať okrem dokumentov uvedených vo VZP aj pokynmi vydanými poskytovateľom. Takýmto pokynom je podľa odvolacieho súdu aj Programový manuál. Napriek tomu, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, či Programový manuál použil, je nutné uviesť, že aj v prípade použitia Programového manuálu je nutné vychádzať z celého znenia odkazovaného bodu 1.1.2.6 tohto manuálu, teda prihliadať aj na to, že pre zohľadnenie špecifík dosiahnutia cieľov výzvy, resp. konkrétneho národného/pilotného projektu, mohol RO/SORO oprávnenosť výdavkov upraviť, napr. obmedziť, stanoviť limity výdavkov, bližšie tieto špecifikovať; uvedené ustanovenie potom umožnilo riadiacemu orgánu oprávnenosť výdavkov projektu obmedziť, dokonca stanoviť i limity, a to i v priebehu zmluvného vzťahu. Týmto ustanovením je riadiaci orgán limitovaný len pokiaľ ide o rozšírenie oprávnenosti výdavkov. V súvislosti s aplikáciou Programového manuálu sa Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí sp. zn. 2Obdo/36/2023 vysporiadal tak, že „pre zmluvné strany je v prvom rade záväzné ustanovenie bodu 5.3 Zmluvy o NFP, v ktorom si zmluvné strany dohodli, že v prípade každej zmeny právnej úpravy a dokumentov, na ktoré zmluva odkazuje platí, že právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zmeny sa spravujú ich účinným znením, teda že zmluvné strany sú viazané aj neskoršími aktualizáciami Usmernenia N3/2007, teda nielen tou, ktorá bola platná v čase uzatvorenia zmluvy“ (bod 26.6). 44. Odvolací súd ďalej uvádza, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že oprávnenosť výdavkov preukazuje žalovaný. Súd prvej inštancie sa pri posudzovaní otázky oprávnenosti všetkých uplatnených výdavkov správne zaoberal tým, či tieto preukázal práve žalovaný. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že dôkazná povinnosť žalovaného vyplýva priamo z bodu 5.32 Zmluvy o NFP, podľa ktorého schválením výdavku v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi automaticky nárok na uhradenie výdavku, ak nepreukáže oprávnenosť výdavku v zmysle usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007-2013 v zmysle neskorších aktualizácií. V bode 3.2 Zmluvy o NFP sa poskytovateľ zaväzuje, že poskytne prijímateľovi konečnú sumu nenávratného finančného príspevku vo výške 95 % zo schválených oprávnených výdavkov. To znamená, že uvedená čiastka je maximálna výška NFP, avšak nie je to suma, ktorá musí byť prijímateľovi, teda žalovanému aj zaplatená, resp. na ktorú vznikne prijímateľovi nárok. Žalovaný teda nemohol ani nemôže automaticky očakávať preplatenie celého nenávratného finančného príspevku. Podľa čl. 16 bod 4.15 VZP k Zmluve o NFP vznikne žalovanému nárok na platbu iba v prípade, ak podá úplnú a správnu žiadosť o platbu, a to až v momente schválenia žiadosti o platbu žalobcom. Je tak nepochybné, že dôkazné bremeno vo vzťahu k preukazovaniu oprávnenosti výdavkov zaťažuje v danom spore žalovaného. V prípade podanej žaloby o vrátenie časti NFP a preukázania oprávnenosti výdavkov sa nejedná o prenesenie dôkazného bremena, ale zo strany žalovaného o splnenie jeho zmluvnej povinnosti. Odvolací súd zároveň uvádza, že žalobca má zákonnú povinnosť kontrolovať hospodárnosť výdavkov, ktorá mu vyplýva z § 24b ods. 2 písm. c) zákona o pomoci a podpore. Zmluva o NFP oprávňovala žalobcu na

posúdenie oprávnenosti výdavkov, pričom do jeho autonómie danej prejavom vôle zmluvných strán bolo dané rozhodovanie o výške. Legitímna forma takéhoto určenia je kontrolou, ktorá bola taktiež presne definovaná. Nárok prijímateľa na vyplatenie alebo uznanie príslušnej platby vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ rozhodne o oprávnenosti výdavku. To znamená, že poskytovateľ po obdŕžaní žiadosti o platbu s príslušnými dokladmi je oprávnený v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok preskúmať jej oprávnenosť. Oprávnenie žalovaného neuznať výdavky nevyplýva len zo Zmluvy o NFP, ale aj z § 7 ods. 6 zákona o pomoci a podpore: „riadiaci orgán je oprávnený pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo jeho časť, ak zistí nedostatky v postupe prijímateľa a partnera pri realizácii pomoci a podpory“. Schválením výdavkov v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi automaticky nárok na uhradenie výdavku, ak nepreukáže oprávnenosť výdavku v zmysle Usmernenia RO č. N3/2007 k oprávnenosti výdavkov pre programové obdobie 2007-2013 v zmysle neskorších aktualizácií. Ako už bolo uvedené, ide o dokument, na ktorý zmluva odkazuje ako „v znení aktualizácií“. Relevantné teda je, že žalovaný ako žiadateľ o NFP s takto nastavenými podmienkami oprávnenosti výdavkov a spôsobu ich posudzovania po formálnej i obsahovej stránke primárne poskytovateľom a výslovne s podmienkou jeho rozhodnutia o oprávnenosti výdavkov, uzavretím zmluvy súhlasil. Ak by aj Usmernenie RO č. N3/2007 neexistovalo, tak žalovaný mal povinnosť preukázať, že ceny zodpovedali oprávneným výdavkom (čl. 14 VZP) a žalobca by bol oprávnený krátiť výdavky prijímateľa (žalovaného), pričom nárok na poskytnutie NFP vzniká len v rozsahu, v akom poskytovateľ (žalobca) rozhodne o oprávnenosti výdavkov, pričom sa vyžaduje tiež schválenie súhrnnej žiadosti o platbu certifikačným orgánom (čl. 16 bod 7.5 VZP). Je tak zrejmé, že to bol žalovaný, kto bol povinný oprávnenosť výdavkov preukazovať a že výdavky mali byť posudzované aj s ohľadom na Usmernenie v znení jeho aktualizácie. Odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie bezdôvodne preniesol dôkazné bremeno na žalovaného, je tak nedôvodná. 45. Súd prvej inštancie v rámci posudzovania oprávnenosti jednotlivých výdavkov (bod 35. až 40. odôvodnenia rozsudku) vychádzajúc zo ZAK a tabuľky v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 05.11.2011, obsahujúcou súpis výdavkov, ktoré boli krátené spolu s uvedením dôvodu krátenia, vychádzal z nespochybnených skutkových zistení a účinne nepopretého spôsobu výpočtu kráteného výdavku (bod 33. odôvodnenia rozsudku). Odvolateľ v odvolaní len vo všeobecnosti namietal, že všetky výdavky boli oprávnené a preukázané. V kontexte odvolacej námietky potom odvolací súd len v stručnosti uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, ktoré výdavky považoval za oprávnené (bod 34. až 40. odôvodnenia rozsudku), a to aj z akých dôvodov považoval vykonanie krátenia predmetných výdavkov zo strany žalobcu za oprávnené (prekrývanie hodín v pracovnom výkaze, Zmluva o NFP, dodatok č. 4 k Zmluve o NFP, limity na osobohodinu podľa príslušného Usmernenia RO č. N3/2007, pomer priamy a nepriamych výdavkov v zmysle rozpočtu projektu uvedeného v prílohe č. 1 k Zmluve o NFP, bod 2.7 príručky pre žiadateľa o NFP) a aj na základe akých listinných dôkazov dospel k predmetnému záveru (zmluva o poskytovaní služieb, pracovný výkaz, zmluva o zabezpečení služieb z 21.07.2010, prílohy č. 1 k uvedenej zmluve, dodatok č. 3 k zmluve o zabezpečení služieb). Ak odvolateľ namietal, že v rámci schváleného rozpočtu boli schválené rámcové parametre školení, ktoré boli zo strany žalovaného dodržané, je potrebné uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti výdavkov sa skúma ich hospodárnosť, formálne podklady, efektívnosť ich vynaloženia, neprekrývanie výdavkov, pomer priamych a nepriamych výdavkov a ďalšie skutočnosti, na posúdenie ktorých bol žalobca oprávnený v zmysle jednotlivých dokumentov (Usmernenie RO č. N3/2007, VZP, Príručka pre prijímateľa). V rámci výdavkov, ktorých krátenie bolo okrem iného (zníženie výdavkov aj z dôvodu prekročení limitov na osobohodinu podľa príslušného Usmernenia) odôvodnené zo strany žalobcu tým, že nebol odškolený potrebný počet hodín je potrebné uviesť, že v nadväznosti na uzatvorenie zmluvy o zabezpečenie týchto služieb bol uzatvorený dodatok č. 3, v rámci ktorého došlo k zníženiu počtu školiacich hodín bez zmeny ceny za školenie, a preto žalobca dôvodne znížil výdavok za tieto aktivity. Žalovaný zároveň nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by oprávnenosť jeho výdavkov preukazovali. Odvolateľ namietal aj nezrozumiteľnosť vysvetlenia súdu prvej inštancie v bode 40. odôvodnenia rozsudku ohľadom priamych a nepriamych výdavkov, avšak táto námietka nie je dôvodná. Súd prvej inštancie vysvetlil, pri akých výdavkoch bolo vykonané krátenie, pričom ozrejmil aj dôvod krátenia výdavkov z hľadiska dohodnutého pomeru priamych a nepriamych výdavkov. V tomto smere nebolo potrebné, aby súd prvej inštancie uviedol konkrétny výpočet neoprávnených výdavkov (tento výpočet ani nebol namietaný), pričom z hľadiska rozpočtu projektu v prílohe č. 1 Zmluvy o NFP a čl. 2.6 B, 2.7 Príručky pre žiadateľa je spôsob výpočtu percenta oprávnenosti výšky nepriamych výdavkov v pomere priamych výdavkov (14,85 %) nielen dostatočne vysvetlený, ale aj správny. Predložené účtovné doklady, ktoré evidenčne potvrdzujú realizáciu jednotlivých aktivít/školení, ich fakturáciu, či ich uhradenie, nie sú dôkazom o oprávnenosti jednotlivých výdavkov. Takáto obrana žalovaného je neúčinná. Naopak, bol to práve žalovaný, kto mal

súdu prvej inštancie jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že ním požadované sumy výdavkov sú tie, ktoré spĺňajú podmienky stanovené Zmluvou o NFP a k nej náležiacich dokumentov a že tieto sú o. i. v súlade s požiadavkou oprávnenosti jednotlivých výdavkov. Ako už odvolací súd vo svojom odôvodnení uviedol, len samotná skutočnosť, že uplatnené ceny boli výsledkom verejnej súťaže (žalobcom realizovaného verejného obstarávania), nie je dôkazom o oprávnenosti výdavkov a Zmluva o NFP, ako aj ďalšie dokumenty, na ktoré odkazovala, určovali aj ďalšie požiadavky a podmienky na určenie oprávnenosti výdavkov. Vzhľadom na to, že žalovaný nepredložil také dôkazy, z ktorých by oprávnenosť výdavkov vyplývala, súd prvej inštancie ani nemohol posúdiť ich oprávnenosť a splnenie podmienok stanovených v čl. 14 VZP. 46. V neposlednom rade sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovaného v súvislosti s priznanými trovami prvoinštančného konania. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nerešpektoval nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/78/03 zo dňa 09.09.2004, sp. zn IV.ÚS/84/2014 zo dňa 23.05.2014, s ktorými sa nijak nevysporiadal. Následne žalovaný poukázal na príslušnú Zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ktorá je podľa jeho názoru nehospodárna, pretože právny zástupca má nárok na hodinovú odmenu bez ohľadu na výsledok v súdnom konaní a štát nie je povinný mu zaplatiť žiadnu ďalšiu odmenu v prípade úspechu v súdnom konaní. Odvolací súd sa aj v tomto prípade stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ktorý o trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspechu v konaní, a to s ohľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/16/2012 zo dňa 26.06.2013 a sp. zn. 4MCdo/16/2012 zo dňa 29.09.2015. V zmysle citovaného rozhodnutia sp. zn. 4MCdo/16/2012 „dôvody rozhodnutia účastníka nechať sa v konaní zastúpiť advokátom, nemožno hľadať len v nedostatku jeho právneho vzdelania, ale napríklad aj vo väčšej miere objektivity zástupcu, jeho konkrétnej špecializácii na danú problematiku a podobne. Účastník konania si musí byť vedomý toho, že v prípade neúspechu ponesie náklady konania, prípadne aj náklady právneho zastúpenia protistrany. Na druhej strane mu však príslušné procesné predpisy (§ 142 O.s.p.) garantujú, že jeho náklady budú v prípade úspechu nahradené. Súdy nepriznali náhradu trov konania žalovanému odvolaním sa na to, že neboli účelne vynaložené vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, dokonca má zriadený aj právny odbor. Pojem „účelný“ je ale nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými, či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohol v konaní brániť sám. Uplatňovanie názoru súdov (o tom, že účastník konania disponujúci právnym oddelením alebo zamestnávajúci zamestnancov s právnickým vzdelaním nemá nárok na náhradu trov konania za právne zastupovanie v konaní) by de facto znamenalo, že nárok na náhradu trov za právne zastupovanie v konaní nemajú všetky fyzické osoby s právnickým vzdelaním, množstvo korporácií, obchodných spoločností, družstiev, štátnych inštitúcií a organizácií a podobne, čo by viedlo k ich diskriminácii a nerovnému postaveniu v konaní“. 47. Civilný sporový poriadok a ani žiadny iný predpis neupravujú skutočnosť, že v prípade, ak by sa strana konania, ktorá je orgánom verejnej správy dala v konaní zastúpiť právnym zástupcom, stratí nárok na náhradu trov konania, a to bez ohľadu na to, či takýto orgán disponuje zamestnancami s právnickým vzdelaním. V súdenej veci bolo podstatné, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania bola aplikovaná zásada úspechu (§ 255 ods. 1 CSP). Žalovaný žiada nepriznať žalobcovi náhradu trov, napriek jeho úspechu v konaní. Nepriznať náhradu trov úspešnej strane možno len v prípade aplikácie § 257 CSP, teda výnimočne, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré v tunajšom konaní nie sú dané (žalovaný ani netvrdil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup v zmysle § 257 CSP). Rovnako tak je potrebné v tejto súvislosti upozorniť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/36/2023 v bodoch 36. až 39. odôvodnenia. 48. K odvolateľovej námietke o nehospodárnosti Zmluvy o poskytovaní právnych služieb, žalobca správne poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/435/2013, v zmysle ktorého „pre rozhodovanie o náhrade trov konania je zásadne bez významu obsah dohody medzi advokátom a klientom o výške odmeny advokáta, či o spôsobe náhrady jeho hotových výdavkov (§ 16 ods. 1 advokátskej tarify). Obsah tejto dohody má význam iba pre vzťah medzi advokátom a jeho

klientom“. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania preto nezohľadňuje a neposudzuje obsah dohôd o právnom zastúpení medzi klientom ako stranou sporu a jeho advokátom. 49. Odvolateľ namietal aj nepriznanie nároku na separátnu náhradu trov konania, keď súd prvej inštancie pojednávanie dňa 26.11.2021 odročil z dôvodov na strane žalobcu. Podľa § 256 ods. 2 CSP, ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane. O týchto trovách tak rozhoduje súd bez ohľadu na výsledok sporu, t. j. bez ohľadu na úspech vo veci. CSP vo vzťahu k vzniknutým trovám odročeného pojednávania ustanovuje, že takto vzniknuté trovy znáša ten, kto odročenie zavinil (§ 181 ods. 5 CSP). Vo vzťahu k § 256 ods. 2 CSP tak ide o špeciálne ustanovenie vzťahujúce sa na odročenie pojednávania, ku ktorému došlo zavineným správaním sa strany sporu alebo jej zástupcu. V prvom rade je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie nepochybil, ak o nároku na separátnu náhradu trov konania nerozhodol, keďže si žalovaný nárok na ich náhradu pred súdom prvej inštancie neuplatnil. Okrem toho, odvolací súd po oboznámení sa s priebehom konania z obsahu spisu a zvukového záznamu zo dňa 26.11.2021 uvádza, že žalovanému nárok na separátnu náhradu trov konania ani nevznikol, keďže žalobca, resp. jeho právny zástupca nezavinil odročenie predmetného pojednávania. Vyjadrenie žalobcu zo dňa 05.11.2021 bolo žalovanému doručené dňa 24.11.2021 a vyjadrenie žalobcu obsahujúce judikatúru súdov zo dňa 18.11.2021 bolo žalovanému doručené dňa 25.11.2021. Žalovaný, ktorý sa nariadeného pojednávania zúčastnil, však namietal v priebehu tohto pojednávania porušenie práva na zachovanie 5 dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 178 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie rešpektujúc právo strany konania oboznámiť sa s obsahom predmetného vyjadrenia, preto navrhol buď prerušenie pojednávania na potrebný čas, aby sa žalovaný s týmito vyjadreniami mohol oboznámiť, alebo odročenie pojednávania. Žalovaný navrhol pojednávanie odročiť za účelom písomného vyjadrenia sa k predmetným podaniam žalobcu, pričom súd prvej inštancie tejto žiadosti vyhovel. Súd prvej inštancie za situácie, keď žalovaný, resp. právny zástupca žalovaného bol prítomný na pojednávaní, správne vyhodnotil, že pojednávanie bolo možné vykonať buď po prerušení konania alebo oboznámení predmetného vyjadrenia priamo na pojednávaní. Napriek uvedenému, súd prvej inštancie vyhovel žiadosti žalovaného o odročenie pojednávania, čo však nie je možné pričítať ako zavinenie na tomto odročení výlučne na strane žalobcu. Navyše, žalovaný mohol žiadať o odročenie pojednávania z dôvodu nezachovania lehoty na prípravu na pojednávanie bezprostredne po doručení predmetných vyjadrení a nie až na pojednávaní, na ktorom sa zúčastnil, čím udelil súhlas na konanie s týmto pojednávaním. Okrem toho, ak by sa aj samotné pojednávanie uskutočnilo po oboznámení sa s predmetnými vyjadreniami žalobcu a žalovaný by trval na písomnom vyjadrení k týmto podaniam, v priebehu tohto sporu boli nariadené ďalšie tri pojednávania (dňa 25.02.2022, 04.05.2022, 03.08.2022), v rámci ktorých mohol žalovaný uviesť svoje argumenty a návrhy, a to aj písomne. 50. Zhrňujúc uvedené, ak by aj nebola zachovaná lehota piatich dní pred pojednávaním na prípravu pojednávania a strana sa na pojednávanie dostaví a bude žiadať o odročenie pojednávania, uvedené nemusí vždy viesť k tomu, že súd prvej inštancie pojednávanie na žiadosť strany odročí. Pri rozhodnutí o tom, či súd pojednávanie odročí, zváži, či nedodržanie päťdňovej lehoty mohlo negatívne ovplyvniť prípravu strany na pojednávanie. V prípade doručenia rozsiahleho a podstatného vyjadrenia protistrany, s ktorým sa strana konania pred nariadeným termínom pojednávania objektívne nemohla oboznámiť, čo môže mať vplyv na zachovanie práva na prípravu pojednávania, v dôsledku čoho je pojednávanie odročené, však ešte automaticky nezakladá nárok na vznik separátnych trov konania. Voľba konkrétneho postupu vedenia konania, ktorú súd prvej inštancie považuje za efektívnejšiu, nezakladá zavinenie odročenia pojednávania stranou konania, keďže v konkrétnom prípade sa žalovaný mohol s predmetným vyjadrením oboznámiť aj v priebehu pojednávania a písomne sa k nemu vyjadriť aj po odročení pojednávania (keďže predmetná vec nebola rozhodnutá na prvom pojednávaní) a rovnako tak je potrebné zohľadniť, že žalovaný mohol žiadať o odročenie pojednávania z uvedených dôvodov už pred nariadeným termínom pojednávania, čo nespravil. 51. Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. a III. ako vecne správny potvrdil. 52. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

53. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d), e) CSP).