Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/45/2024 z 10. 3. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 5Co/45/2024 1107215316 10. 03. 2026 JUDr. Juraj Považan ECLI:SK:KSBA:2026:1107215316.4

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobcu: Kapucíni na Slovensku, so sídlom Župné námestie 10, Bratislava, IČO: 00 599 107, právne zastúpeného: soukeník - štrpka s. r. o. advokátska kancelária so sídlom Strážnická 5, Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o vydanie nehnuteľností a o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B1-14C/89/2007-604 zo dňa 24. novembra 2023, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca po jej poslednej zmene (pripustenej súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 24.11.2023) domáhal uloženia povinnosti žalovanému žalobcovi vydať a navrátiť vlastníctvo k nasledovným nehnuteľnostiam v podiele 1/1 k celku: a) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 2371 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022 D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q. , autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto, Okres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie Staré mesto ako pozemok parcelné číslo XXX/X, parcela registra „E“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 141 m2 a pozemok parcelné číslo XXX, parcela registra „E“, záhrada, o výmere 3459 m2 vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, b) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1711 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022 D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto, Okres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie Staré mesto ako pozemok parcelné číslo XXX/X, parcela registra „E“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 482 m2, pozemok parcelné číslo XXX/X, parcela registra „E“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 141 m2 a pozemok parcelné číslo XXX, parcela registra „E“, záhrada, o výmere 3459 m2 vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, c) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, ostatné plochy, o výmere 25 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022 D.. D. X.,

autorizovaného dňa 18.8.2022 Ing. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne overeného dňa 31.8.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto, Okres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie Staré mesto ako pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, ostatné plochy, o výmere 1324 m2, vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, d) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 98 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022 D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne overeného dňa 31.8.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto, Okres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie Staré mesto ako pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 430 m2, vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, e) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 60 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022 D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto, Okres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie Staré mesto ako pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 430 m2, vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, f) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 63 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo 26/2022, vyhotoveného dňa 18.8.2022 D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q., autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto, Okres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie Staré mesto ako pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 625 m2, vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, g) novovytvorený pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 53 m2, vytvorený na základe geometrického plánu číslo XX/XXXX, vyhotoveného dňa 18.8.2022 D.. D. X., autorizovaného dňa 18.8.2022 D.. F. Q. , autorizovaným geodetom a kartografom, a úradne overeného dňa 31.08.2022 Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pod číslom U., a ktorý tvorí prílohu tohto rozhodnutia, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto, Okres Bratislava I, ktorý bol pôvodne zapísaný v liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie Staré mesto ako pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 2368 m2, vydanom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, h) pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvorie, o výmere 88 m2 zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie Staré mesto, obec Bratislava - Staré mesto, Okres Bratislava I. Druhým bodom žalobca alternatívne požadoval, aby súd určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností uvedených vyššie. Súd prvej inštancie teda žalobu zamietol v oboch bodoch jej žalobného petitu a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. 2. Tomuto rozsudku predchádzalo konanie, v ktorom súd prvej inštancie najskôr uznesením č. k. 14C/89/2007-28 zo dňa 9. novembra 2007 zastavil konanie voči pôvodne žalovanému 2/, ktorý nemal procesnú subjektivitu. Prvýkrát vo veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 14C/89/2007-274 zo dňa 9. októbra 2013 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd rozsudkom č. k. 5Co/684/2013-301 zo dňa 26. apríla 2016 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1Cdo/192/2017 zo dňa 28. apríla 2021 rozsudky oboch nižších súdov zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa dovolacieho súdu je žalobcu potrebné v zmysle kánonického práva považovať za časť inštitútu zasväteného života - Rádu menších bratov kapucínov. Vnútorná organizácia Rádu menších bratov kapucínov je upravená v tzv. konštitúciách tohto rádu. Z Konštitúcií rádu menších bratov kapucínov vyhlásených generálnym ministrom Rádu menších bratov kapucínov bratom F. P., na základe dekrétu Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločností apoštolského života, C 37 - 1/2013 zo 4. októbra 2013, podľa dovolacieho súdu bez pochýb vyplýva, že Slovenskú provinciu rádu menších bratov kapucínov možno považovať za právneho

nástupcu bývalého Rádového domu kapucínov. Najvyšší súd SR tiež poukázal na Kánon 120 ods. 1 Kódexu kánonického práva, podľa ktorého platí, že právnická osoba (teda aj inštitút zasväteného života a spoločnosť apoštolského života) je svojou povahou trvalá. Zaniká však, ak ju kompetentná autorita zákonne zruší, alebo ak počas sto rokov nevyvíja činnosť. Aj s ohľadom na uvedené je potrebné prisvedčiť názoru žalobcu, že právna kontinuita Rádu menších bratov kapucínov a jeho častí (v zmysle Konštitúcií menších bratov kapucínov) podľa kánonického práva ostala aj v rokoch 1948 až 1987 zachovaná. Rádový dom kapucínov ako časť Rádu menších bratov kapucínov nikdy v zmysle kánonického práva nezanikol, ale erigoval na vyššiu štruktúru. 3. Svoj v poradí druhý rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, 2 a 3, § 2, § 3, § 4 ods. 2 písm. d) a g), § 5 ods. 1, 2 a 3, § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, § 1, § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 písm. d) a g), § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2 a 3, § 6 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a § 137 písm. c) CSP a vecne tým, že vykonal dokazovanie listinami preukazujúcimi aktívnu legitimáciu žalobcu a nasledovnými listinnými dôkazmi: výpis z pozemkovoknižnej vložky č. XXXX katastrálneho úradu Staré Mesto (č.l. 5 až 6), výzva na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 161/2005 Z.z. zo dňa 25.4.2006 (č.l. 7), potvrdenie o pridelení identifikačného čísla žalobcovi (č.l. 10), znalecký posudok Ing. Romana Horečného č. XX/XXXX zo dňa 10.5.2007 (č.l. 12 až 20), darovacia zmluva zo dňa 9.10.1957 (č.l. 23 až 25), vyvlastňovací výmer zo dňa 9.12.1952 (č.l. 80 až 83), urgencia na zaplatenie náhrady za vyvlastnenie zo dňa 29.4.1957 (č.l. 123 až 124), dohoda o vydaní veci podľa zákona č. 282/1993 Z.z. (č.l. 125 až 126), uznesenie Okresného súdu Bratislava I o zastavení konania č.k. 24C/69/2007-41 zo dňa 30.9.2010 (č.l. 132), geometrický plán č. X/XXXX D.. D. X. (č.l. 146 až 157), oznámenie správy katastra pre hlavné mesto SR Bratislava zo dňa 26.6.2012 s prílohami (č.l. 188 až 190), vyjadrenie D.. D. X. zo dňa 10.8.2012 (č.l. 191), geometrický plán Ing. Ivana Paulena č. XX/XXXX (č.l. 461 až 467), identifikácia pôvodného pozemku p. č. XXX, XXX T. XXX (č.l. 468) a technická správa zo dňa 22.07.2022 (č.l.469 až 537). Súd prvej inštancie tiež na pojednávaní dňa 19.6.2012 vypočul svedka D.. F. X. (č.l. 164 až 167). Po vyjadrení žalovaného súd prvej inštancie pokladal jeho pasívnu legitimáciu v konaní za nespornú. Skonštatoval, že žalobca si v žalobe uplatnil nárok na rovnaké pozemky alternatívne z dvoch právnych titulov. Prvý titulom bol nárok na vrátenie pozemkov v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. Tento nárok súd z hmotnoprávneho hľadiska skúmať nemusel (hoci tak neskôr urobil kvôli druhému nároku), keďže žalobca nesplnil základnú podmienku na uplatnenie tohto nároku, a to podanie žaloby v lehote určenej zákonom. 4. Relevantnými reštitučnými predpismi sú v prípade cirkevných reštitúcií zákon č. 282/1993 Z. z. a zákon č. 161/2005 Z. z (spolu aj „reštitučné predpisy“). Cieľom oboch týchto zákonov bola snaha zmierniť následky niektorých krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vedená vôľou, aby k podobným krivdám už nikdy nedošlo. Oba zákony vymedzili, na aké majetky (hnuteľné a nehnuteľné veci) sa vzťahujú, aké sú oprávnené osoby, povinné osoby, na aké prípady prechodu vecí do vlastníctva štátu alebo obce sa vzťahujú, a rovnako vymedzili lehoty, v ktorých sa oprávnené osoby mohli svojich práv domáhať jednak priamo vo vzťahu k povinným osobám a následne prípadnými žalobami na súde. Zákon č. 282/1993 Z. z. upravil lehoty na podanie výzvy oprávnenej osobe, resp. na podanie prípadnej žaloby v § 5. V zmysle ods. 1: „Na vydanie veci vyzve oprávnená osoba povinnú osobu písomne v lehote 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona, inak právo zaniká. Na vydanie veci uvedenej v § 1 ods. 3 a v § 4 ods. 2 písm. i) a v odseku 4 vyzve oprávnená osoba povinnú osobu písomne najneskôr do 31. decembra 2002, inak právo zaniká.“ Podľa ods. 2: „ Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 90 dní od doručenia výzvy dohodu o vydaní veci.“ Podľa ods. 3: „Ak povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2 alebo ak miesto jej pobytu nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 15 mesiacov od doručenia výzvy, inak právo zaniká.“ Keďže zákon nadobudol účinnosť dňa 1.1.1994, bola oprávnená osoba povinná písomne vyzvať povinnú osobu na vydanie veci do 1.1.1995, a následne v prípade, ak nebolo jej výzve vyhovené, musela podať žalobu na súde do 15 mesiacov od doručenia výzvy. Zákon č. 161/2005 Z. z. obsahoval veľmi podobnú úpravu tiež v § 5. Podľa ods. 1: „Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.“ Podľa ods. 2: „Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej

veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov.“ Podľa ods. 3: „Ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.“ Tento zákon nadobudol účinnosť dňa 1.5.2005, lehota na uplatnenie nároku však bola daná bez ohľadu na presným termínom priamo v zákone. Oba vyššie uvedené reštitučné zákony tak jednoznačne určili lehotu na uplatnenie nárokov, a zároveň jednoznačne stanovili, že ak nároky nie sú uplatnené v zákonnej lehote u povinnej osoby, resp. následne v ďalšej lehote na súde, tieto nároky zaniknú. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia bola zákonná lehota na doručenie výzvy povinnej osobe podľa zákona č. 161/2005 Z. z. dňa 30.4.2006, a zákonná lehota na podanie žaloby na súd do 12 mesiacov od doručenia výzvy, t. j. najneskôr dňa 30.4.2007. Žalobca preukázal doručenie takejto výzvy žalovanému vo vzťahu k niektorým pozemkom pravdepodobne dňa 26.4.2006 (dátum pečiatky žalovaného nie je úplne čitateľný), čím by lehotu na podanie žiadosti stihol, avšak samotnú žalobu na súd podal až dňa 15.5.2007, a teda nepochybne po uplynutí lehoty na jej podanie. Súd prvej inštancie tak z tohto dôvodu nárok na vydanie a vrátenie pozemkov žalobcovi v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. bez skúmania ďalších podmienok zamietol. Pre úplnosť dodal, že navyše aj v čase podania žaloby sa žalobca domáhal výlučne určenia svojho vlastníckeho práva, a v žalobe len spomenul, že jeho nárok je daný aj s poukazom na zákon č. 161/2005 Z. z., a to vo vzťahu k časti parcely č. XXX. Vydania a vrátenia pozemkov podľa zákona č. 161/2005 Z. z. sa začal v konaní domáhať až podstatne neskôr. 5. Žalobca sa ďalej domáhal aj určenia svojho vlastníckeho práva, t. j. podal žalobu v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, resp. dnešného § 137 písm. c) CSP. Súd prvej inštancie preto v konaní skúmal, či má žalobca v konaní naliehavý právny záujem na určení vlastníctva, a dospel k záveru, že žalobca tento naliehavý právny záujem nemá, resp. súd nemôže jeho vlastnícke právo k sporným pozemkom určiť. Pre posúdenie tejto otázky je kľúčové, či existuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak bolo možné uplatniť si právo na vrátenie majetku podľa reštitučných predpisov. V súvislosti s prijatím týchto zákonov tak vznikla otázka, či sa oprávnené osoby mohli domáhať svojich práv výlučne podľa nich, alebo mohli popri nich využiť aj štandardné inštitúty občianskeho práva, t. j. domáhať sa určenia vlastníctva k rovnakému majetku napr. určovacou žalobou z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj v dôsledku citovaných ustanovení je konkurencia dvoch titulov na uplatnenie rovnakého práva k rovnakému majetku v danom prípade vylúčená. V prípade, ak mala oprávnená osoba možnosť domáhať sa vrátenia nehnuteľností podľa reštitučných zákonov, tak je vylúčené, aby sa mohla vlastníctva rovnakých nehnuteľností z rovnakého titulu domáhať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že reštitučné predpisy sú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis, a tento sa tak ako lex generalis aplikovať nemôže. Z právneho hľadiska je podľa názoru súdu prvej inštancie takýto záver pomerne jednoznačný, nakoľko reštitučné zákony osobitným spôsobom komplexne upravili možnosť domáhať sa vrátenia určitého majetku, čím automaticky podľa vyššie uvedenej zásady spôsobili nemožnosť domáhať sa rovnakých nehnuteľností podľa všeobecných predpisov. Súd prvej inštancie bol zároveň toho názoru, že takýto postup nie je v rozpore s princípom spravodlivosti, a to ani s prihliadnutím na spôsob, akým boli pôvodní vlastníci zbavení svojho majetku počas komunistického režimu. Vnímal argument žalobcu, že cieľom reštitučných predpisov bolo uľahčiť vrátenie nehnuteľností, ktoré boli nespravodlivo na základe pochybných právnych titulov odňaté aj cirkvám a náboženským spoločnostiam počas komunistického režimu, a nie naopak jeho sťaženie. Tento účel však bol pomocou reštitučných zákonov nepochybne aj naplnený, nakoľko štát osobitne upravil režim navrátenia majetku, ktorý bol oproti ustanoveniam Občianskeho zákonníka podstatne jednoduchší, a najmä zadefinoval kritériá, na základe ktorých boli pôvodným vlastníkom vrátené ich majetky. Zároveň je ale potrebné skonštatovať, že zmyslom reštitučných zákonov bolo taktiež vytvoriť právnu istotu pre všetkých vlastníkov, t. j. aj tých, ktorí prípadne sporné pozemky vlastnili a užívali, resp. tých, ktorí ich neskôr nadobudli. Súd prvej inštancie pokladal za veľmi racionálne a zároveň v rámci možností spravodlivé, že štát na jednej strane paušálne zjednodušil návrat majetku do vlastníctva pôvodných vlastníkov, na druhej strane ale stanovil, že uplynutím v zákonoch uvedených lehôt akékoľvek ďalšie práva oprávnených osôb zanikajú. Tak ako je na jednej strane nevyhnutné, aby sa štát vysporiadal s neprávosťami páchanými nedemokratickým režimom do roku 1989, tak je na druhej strane nevyhnutné, aby toto vyrovnanie bolo realizované v konkrétnom časovom rámci a aby dlhodobo nepretrvával stav právnej neistoty.

6. Súd prvej inštancie dospel k svojmu rozhodnutiu za vedomia o tom, že vo vzťahu k tejto právnej otázke existujú rôznorodé rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. V plnej miere sa však priklonil k prevažujúcej neskoršej judikatúre, ktorú z jeho pohľadu reprezentuje najmä žalovaným označený nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 177/2013 zo dňa 24. apríla 2013. Ústavný súd najprv v rozhodnutí cituje nasledovné závery Krajského súdu v Nitre: „Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom (akým je Občiansky zákonník) vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho; teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 OZ a to ani formou určenia vlastníckeho práva či už svojho, alebo svojho predchodcu podľa § 80 OSP ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Súd prvého stupňa správne zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva a odvolací súd už len v ďalšom poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 219 ods. 2 OSP bez toho, aby opakoval výsledky vykonaného dokazovania. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Naliehavosť právneho záujmu na určovacom výroku je totiž daná až vtedy, ak je v spore o určenie vlastníckeho práva toto právo preukázané. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát a to či už v prípade vyvlastnenia, alebo prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne stanovené a za splnenia ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, lebo ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisov úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období by bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva. Prostredníctvom prijatia reštitučných prepisov zákonodarca akceptoval skutočnosť, že v minulosti dochádzalo k prevzatiu veci štátom bez právneho dôvodu, ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, a na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch sa potom prevzatia veci bez právneho dôvodu stal formálne právny titul nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a teda obnovu formálneho vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto nároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku (preklúzii práva) a tým k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období...“ Následne Ústavný súd SR pripojil vlastné právne závery: „Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu a dodáva, že po uplynutí reštitučných lehôt už nie je možné uplatniť si všeobecnou vlastníckou žalobou určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Ak oprávnená osoba zmeškala lehotu na uplatnenie reštitučného nároku, nemôže sa brániť žalobou o vydanie veci (vypratanie nehnuteľnosti), resp. určenie vlastníckeho práva podľa § 126 Občianskeho zákonníka s odvolaním sa na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a na to, že ak niečo nie je upravené v reštitučnom predpise (špeciálny predpis), potom je možné subsidiárne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré vo všeobecnosti upravujú ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Z povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi upravené nie je možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví reštitučný predpis určité podmienky na uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu. Pokiaľ by i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania nehnuteľnosti) podľa § 126 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne požadovať určenie vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom, ako bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah socializácie majetku v rokoch 1948 - 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol v rozpore s požiadavkou

právneho štátu.“ Závery Ústavného súdu SR potvrdil vo svojom rozsudku sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa 28. júna 2017 aj Najvyšší súd SR, ktorý okrem iného uviedol: „Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa v otázke postavenia reštitučných predpisov ustálila v tom smere, že tieto sú k všeobecným predpisom, akým je najmä Občiansky zákonník, vo vzťahu špeciality (pozri aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 130/2007 z 25. februára 2009, sp. zn. 5 MCdo 4/2009 z 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 300/2008 z 27. októbra 2010). To znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 OZ, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 O.s.p. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne ustanovené za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienok, bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretože reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou.“ Najvyšší súd SR tak rovnako potvrdil, že ak bolo možné uplatňovať nároky podľa reštitučných predpisov, nie je tak už možné robiť podľa predpisov občianskeho práva. Z uvedených skutočností tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prípade, ak si žalobca mohol svoje nároky v tomto konaní uplatniť už skôr v reštitučnom konaní, bol povinný tak spraviť. Ak tak nespravil, v zmysle v odsekoch 22 a 23 vyššie citovaných ustanovení reštitučných zákonov jeho nárok zanikol, v dôsledku čoho zanikol jeho naliehavý právny záujem na určení vlastníctva. 7. K vzťahu reštitučných zákonov a Občianskeho zákonníka ešte súd prvej inštancie poznamenal, že v konaní aj žalobca argumentoval, že je potrebné aplikovať pravidlo lex specialis derogat legi generali, a to vo vzťahu k inštitútu vydržania. Hoci sa prvoinštančný súd v tomto konaní v konečnom dôsledku možným vydržaním pozemkov zo strany žalovaného nezaoberal, vo všeobecnosti sa so žalobcom stotožňuje a dodáva, že aj táto skutočnosť vylučuje možnú aplikáciu všeobecných predpisov popri tých reštitučných. Štát reštitučnými predpismi na jednej strane (i) aproboval prechod vecí na nových vlastníkov počas rozhodného obdobia (posledné tri vety rozsudku Najvyššieho súdu SR citovaného vyššie), ale na strane druhej (ii) stanovil jednoznačný zjednodušený právny rámec na navrátenie týchto vecí ich pôvodným vlastníkom a (iii) vylúčil možnosť nových vlastníkov argumentovať vydržaním veci. Tieto aspekty reštitučných zákonov tvoria jednotný celok a nemožno ich od seba oddeliť. Skutočnosť, že reštitučné zákony sú lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako lex generalis sa pritom neprejavuje len vo vzťahu k majetku, ktorý podľa reštitučných zákonov mohol byť oprávneným osobám navrátený, ale aj vo vzťahu k majetku, ktorého navrátenie naopak reštitučné predpisy vylučujú. V zmysle § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/1993 Z. z, platí: „Pozemky alebo ich časť nemožno vydať, ak pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo právnickej osoby zastavaný“. Podobne podľa § 6 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z.: „Vlastníctvo sa nenavracia k pozemku, ktorý bol po prechode alebo po prevode do vlastníctva štátu zastavaný“. Oba zákony pritom definujú viacero ďalších typov nehnuteľností, ktoré nie je možné podľa týchto zákonov vrátiť, pričom ich spoločným menovateľom je, že by to celkom zjavne odporovalo ich súčasnému využitiu a naturálna reštitúcia objektívne nie je možná - pozemky na ktorých je zriadený cintorín, pozemky na ktorých sú telovýchovné a športové zariadenia či pozemky, ktoré slúžia na obranu štátu alebo ťažbu nerastov a pod. Reštitučné zákony tak vylúčili navrátenie takýchto pozemkov, a to nielen podľa ich úpravy, ale aj podľa všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka. Ak nie je možné takéto pozemky reštituovať, tak nie je možné ani určenie ich vlastníctva v prospech pôvodného vlastníka štandardnou civilnou žalobou v zmysle aktuálne účinného § 137 písm. c) CSP. Z tohto dôvodu je vylúčené, aby mal žalobca možnosť dožadovať sa určenia vlastníckeho práva k tým častiam pôvodných pozemkov parc. č. XXX a XXX zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, ktoré boli po prevode práva na štát zastavané a sú liste vlastníctva vedené ako zastavané plochy a nádvoria. Keďže určenie vlastníctva žalobcu k takýmto pozemkom je v zmysle reštitučných predpisov vylúčené, nemá žalobca v zmysle záverov súdu uvedených vyššie, bez ohľadu na ostatné okolnosti, naliehavý právny záujem na takomto určení, nakoľko jeho vlastnícke právo k pozemkom nemôže súd určiť. 8. Súd prvej inštancie sa ďalej vysporiadal s otázkou, či si žalobca mohol uplatňovať ostatné svoje nároky podľa reštitučných zákonov, resp. nároky k ostatným sporným pozemkom. Podľa §

1 ods. 1 až 3 zákona č. 282/1993 Z. z.: „Zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na základe rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov vydaných v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov, Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Predmetom vrátenia majetku podľa tohto zákona sú nehnuteľné veci a hnuteľné veci. Predmetom vrátenia sú aj pozemky, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu v národnom parku. S pozemkami sa vydávajú aj hospodárske budovy a ostatné stavby slúžiace lesnej výrobe, nachádzajúce sa v rozhodujúcom období na týchto pozemkoch, bez ohľadu na neskoršiu zmenu ich skutočného využitia.“ Podľa § 2 zákona sú oprávnenými osobami štátom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti a podľa § 3 zákona povinnými osobami okrem iného obce. Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z.z.: „Tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu, a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam.“, pričom uvedeným osobitným predpisom bol práve zákon č. 282/1993 Z. z. Podľa § 2 zákona ods. 1: „Vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu, b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d) podiely spoločnej nehnuteľnosti.“. Podľa § 2 ods. 2 zákona: „Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.“ Podľa § 4 ods. 1 zákona: „Povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.“ 9. V konaní bolo preukázané, resp. nebolo sporné, že žalovaný je registrovanou cirkvou a žalovaný obcou, v dôsledku čoho bol žalobca oprávnenou a žalovaný povinnou osobou v zmysle oboch reštitučných zákonov. Pokiaľ ide o predmet zákona, zákon č. 282/1993 Z. z. sa vzťahoval na akékoľvek nehnuteľnosti s výnimkou tých, ktoré boli z jeho pôsobnosti explicitne vylúčené. Zákon č. 161/2005 Z. z. bol, pokiaľ ide o pozemky, priamo obmedzený na poľnohospodársku pôdu, lesný pôdny fond a podiely spoločnej nehnuteľnosti. Žalobca sa v žalobe domáhal určenia svojho vlastníctva k časti pozemkov pôvodných pozemkovoknižných parciel č. XXX a č. XXX, vedených v pozemkovoknižnej vložke XXXX pre katastrálne územie Staré Mesto. Tieto časti pozemkov boli určené na základe geometrického plánu č. XX/XXXX vyhotoveného D.. D. X., a išlo o pozemky, ktoré sú v katastri nehnuteľností evidované ako „záhrada“, „zastavané plochy a nádvoria“ a „ostatné pozemky“. Nakoľko zákon č. 282/1993 Z. z. sa vzťahoval na všetky uvedené nehnuteľnosti, o vrátenie všetkých uvedených pozemkov s výnimkou pozemkov zastavaných po prechode vlastníctva na štát (ak by splnil ostatné podmienky) mohol žalobca žiadať už podľa tohto zákona. Ak tak neurobil, alebo ak jeho nárok nebol z akéhokoľvek dôvodu úspešný, tento nárok zanikol. Keďže v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. bolo možné uplatniť si opätovne nárok na poľnohospodársku pôdu, a za poľnohospodársku pôdu sa v zmysle § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy považujú okrem iného záhrady, vo vzťahu k časti pozemkov evidovaných v katastri nehnuteľností ako záhrady, vzniklo žalobcovi ku dňu účinnosti zákona č. 161/2005 Z. z. až do konca lehôt v ňom uvedených, opätovne právo požiadať o vrátenie týchto pozemkov. Zároveň znovu platí, že ak tak žalobca neurobil, alebo bol v príslušnom súdnom konaní neúspešný, jeho nárok požadovať vrátenie pozemkov, a teda aj naliehavý právny záujem domáhať sa určenia ich vlastníctva, zanikol. Z vyššie uvedených skutočností je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že pokiaľ ide o charakter vecí, ktoré sú predmetom žaloby, bol žalobca s výnimkou pozemkov zastavaných po prechode vlastníctva na štát oprávnený domáhať sa ich vrátenia podľa reštitučných zákonov. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 282/1993 Z. z. sa povinnosť vydať vec vzťahovala na prípady, keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce okrem iného na základe darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni (písm. d)) a na základe vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady (písm. g)). Zákon č. 161/2005 Z. z. uvádza rovnaké dôvody v § 3 ods. 1 písm. d) a g). 10. Prvým právnym titulom, o ktorý žalobca opieral svoj nárok, bol vyvlastňovací výmer. Na základe tohto výmeru boli žalobcovi vyvlastnené časti pozemkov zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, a to 196 m2 z celkovej výmery 3288 m2 parcely č. XXX a 3610 m2 z celkovej výmery 5008 m2 parcely č.

XXX, a to za celkovú sumu 73 260,- Kčs. Skutočnosť, že táto suma nebola žalobcovi nikdy uhradená, tvrdil v konaní žalobca, pričom ako dôkaz predložil urgenciu na zaplatenie náhrady za vyvlastnenie zo dňa 29.4.1957, z ktorej je zrejmé, že náhrada nebola zaplatená ani po viac ako 4 rokoch od vydania výmeru. Žalovaný túto skutočnosť nepopieral, resp. nepredložil žiadny dôkaz svedčiaci o opaku; tvrdil iba, že nezaplatením náhrady nestratil vyvlastňovací výmer platnosť. Súd tak pokladal za preukázané, že pozemky boli vyvlastnené bez vyplatenia náhrady. V dôsledku tejto skutočnosti si mohol žalobca nárok na vrátenie týchto pozemkov uplatniť podľa oboch reštitučných zákonov, nakoľko tieto takú možnosť výslovne upravovali. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že v konaní neskúmal skutočnosť tvrdenú žalobcom, že vyvlastňovací výmer mohol byť aj úplne neplatný, nakoľko túto skutočnosť nepokladal v konaní za relevantnú. Podstatné pre rozhodovanie súdu bolo, že vyvlastnenie bolo uskutočnené bez náhrady, v dôsledku čoho bol žalobca bez ohľadu na prípadnú neplatnosť vyvlastňovacieho výmeru oprávnený domáhať sa vrátenia pozemkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 282/1993 Z. z a § 3 ods. 1 písm. g) zákona č. 161/2005 Z. z. 11. Druhým právnym titulom, o ktorý žalobca opieral svoj nárok, bola darovacia zmluva. Na základe tejto darovacej zmluvy boli štátu darované zvyšné časti pozemkov zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, a to zvyšných 3092 m2 z celkovej výmery 3288 m2 parcely č. XXX a zvyšných 1398 m2 z celkovej výmery 5008 m2 parcely č. XXX. Darovaciu zmluva podpísal ako darca v mene žalobcu, resp. v mene Rádového domu bratislavských Kapucínov Slovenský náboženský fond. Vo vzťahu k tejto darovacej zmluve žalobca tvrdil, že bola nepochybne uzatvorená v tiesni. Uviedol pritom, že táto tieseň súvisí s obdobím, v akom došlo k uzatvoreniu zmluvy, resp. vyplýva z pomerov, aké panovali. Súd prvej inštancie sa v tomto smere stotožnil so žalobcom, pretože zmluva bola nepochybne uzatvorená v tiesni - po nástupe komunistického režimu v 50. rokoch dvadsiateho storočia boli predstavitelia cirkvi prenasledovaní a cirkev bola nedobrovoľne a pod nátlakom zbavovaná majetku. V takejto situácii podpis darovacej zmluvy, ktorú ako darca podpísal Slovenský náboženský fond, nemožno pokladať za dobrovoľný. Zmluva bola uzatvorená v neprospech cirkvi a v tiesni, nakoľko Rádový dom bratislavských Kapucínov by takú zmluvu v danom čase bez tiesne a dobrovoľne nepodpísal. Súd teda dospel k záveru, že vo vzťahu k darovaným pozemkom bola splnená podmienka v zmysle § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 182/1993 Z. z., resp. § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 161/2005 Z. z., a žalobca sa tak aj vrátenia pozemkov prevedených na štát darovacou zmluvou mohol domáhať prostredníctvom oboch reštitučných zákonov. Súd prvej inštancie znova pre úplnosť uviedol, že žalobca pri darovacej zmluve okrem deklarovanej tiesne navyše tvrdil, že táto zmluva je absolútne neplatná. Žalobca svoje tvrdenie zdôvodnil tým, že ako darca zmluvu podpísal Slovenský náboženský fond, ktorý ale nebol vlastníkom, a ktorý dané pozemky podľa dobových predpisov len spravoval. Z tejto pozície podľa žalobcu nemohol previesť vlastnícke právo. Žalobca v tomto smere odkazoval na vyhlášku Štátneho úradu pre veci cirkevné č. 416/1950 Ú.v. zo dňa 31.5.1950. Súd prvej inštancie zistil, že ide o vyhlášku označenú zároveň ako č. 351/1950 Ú.l. o náboženskom fonde. Táto vyhláška má dve ustanovenia. Podľa § 1 vyhlášky „Správu majetkových podstat řádů a kongregací, které neslouží řeholním účelům, přejímá náboženský fond.“ Podľa § 2 vyhlášky „Výnosy z těchto majetkových podstat plynoucí zůstávají zachovány pro náboženské účely církve římsko-katolické; použije se jich zejména k úhradě osobních a věcných potřeb řádů a kongregací.“ Súd prvej inštancie otázku platnosti darovacej zmluvy pokladal v konaní za irelevantnú, nakoľko vzhľadom na vyššie vysvetlený vzťah medzi reštitučnými zákonmi a všeobecnou úpravou platí, že akýkoľvek nárok uplatniteľný podľa reštitučných predpisov nebolo už možné uplatniť podľa predpisov všeobecných. V danom prípade si mohol žalobca nesporne uplatniť nároky podľa reštitučných zákonov, čo následne vylučuje možnosť uplatniť si nároky k tým istým pozemkom z toho istého dôvodu (hoci formálne označeného inak) podľa všeobecných predpisov. K žalobcom citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR publikovanému pod č. R 28/2001 súd prvej inštancie uviedol, že názor súdu nie je v rozpore s týmto rozhodnutím, nakoľko v predmetnom rozhodnutí sa Najvyšší súd SR priamo nevyjadruje k možnosti uplatniť si nárok na vrátenie nehnuteľností v zmysle § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 282/1993 Z. z. Toto rozhodnutie potvrdzuje, že reštitučné zákony sú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku osobitným predpisom, pričom všeobecné predpisy sa uplatnia vtedy, ak ustanovenia osobitného predpisu na konkrétnu situáciu nedopadajú, a teda sa nedajú aplikovať. V danom prípade však podľa názoru súdu reštitučné predpisy jednoznačne aplikovateľné sú, nakoľko predmetná darovacia zmluva bola nepochybne uzatvorená v tiesni, čím bol naplnený predpoklad podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 282/1993 Z. z a § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 161/2005 Z. z. Navyše závery predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR umožňujúce za určitých okolností uplatnenie nároku prostredníctvom určovacej žaloby boli v neskoršom období prekonané práve rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR, a to napr. v už citovanom rozsudku sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa 28. júna 2017,

závery Najvyššieho súdu SR znamenajú, že štát reštitučnými predpismi konvalidoval všetky spôsoby, akými prešli počas komunistického režimu veci na štát, a zároveň následne vytvoril podmienky na vrátenie týchto vecí. Vrátenie týchto vecí bolo zároveň prípustné výlučne podľa reštitučných predpisov, a tým bola vylúčená možnosť domáhať sa vydania tých istých vecí podľa všeobecných ustanovení občianskoprávnych predpisov. 12. To, že žalobca mal nárok na vydanie časti pozemkov podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 282/1993 Z. z., preukazuje skutočnosť, že vo vzťahu k iným častiam pozemkov pôvodne zapísaných v pozemkovoknižnej vložke čl. XXXX si nárok v minulosti uplatnil a bol úspešný, keďže v roku 1998 uzatvoril so žalovaným dohodu o vydaní týchto pozemkov podľa uvedeného zákona (č. l. 7). Zároveň v tejto dohode obe strany potvrdili, že nárok žalobcu je odvodený od § 4 ods. 2 písm. d) a g) zákona č. 282/1993 Z. z., čo znamená, že v danom čase obe strany zhodne rešpektovali, že (i) existuje nárok na vrátenie pozemkov z dôvodu vyvlastňovacieho výmeru a darovacej zmluvy, ale taktiež, že (ii) pri darovacej zmluve je dôvodom na vrátenie pozemkov fakt, že bola uzatvorená v tiesni. Samotný žalobca tak bol v danom čase zjavne toho názoru, že má nárok na vrátenie nehnuteľností podľa reštitučného zákona, pričom pri pozemkoch prevedených na štát darovacou zmluvou bola zákonným dôvodom na ich vrátenie tieseň pri jej uzatváraní. Ako vyplýva z vyššie uvedených záverov, žalobca splnil všetky podmienky, aby si svoje nároky na sporné pozemky s výnimkou tých, ktoré boli zastavané po prechode vlastníctva na štát, mohol uplatniť podľa zákona č. 282/1993 Z. z., a v prípade časti pozemkov evidovaných v katastri nehnuteľností ako záhrady aj podľa zákona č. 161/2005 Z. z. Neuplatnením týchto nárokov v lehotách stanovených týmito zákonmi jeho právo zaniklo, v dôsledku čoho zároveň zanikol naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Lehota na uplatnenie nároku podľa zákona č. 282/1993 Z. z. uplynula najneskôr dňa 4.1.1996 a lehota na podanie žaloby podľa zákona č. 161/2005 Z. z. najneskôr dňa 30.4.2007. Keďže žaloba bola podaná až dňa 15.5.2007, bola podľa oboch uvedených zákonov podaná neskoro, čo je dôvod na jej zamietnutie aj podľa reštitučných zákonov (pre zmeškanie lehoty), aj podľa § 137 písm. c) CSP na základe ustanovení Občianskeho zákonníka (pre zánik naliehavého právneho záujmu v dôsledku zmeškania lehoty podľa reštitučných predpisov). 13. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Keďže zamietol žalobu pre absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení vlastníctva, ostatnými argumentami žalobcu a žalovaného týkajúcimi sa samotného vlastníckeho práva sa už nezaoberal. Súd prvej inštancie vzhľadom na charakter sporu považoval za dôležité zdôrazniť, že vyššie uvedené závery súdu nielenže pokladá za vecne a právne správne, ale zároveň ich nepokladá za nespravodlivé. O nespravodlivosti právnych úkonov, ktoré viedli k zbaveniu žalobcu majetku v päťdesiatych rokoch minulého storočia, niet pochýb. Zároveň však pokiaľ ide o zastavané pozemky, je nemožnosť reálneho vrátenia takýchto pozemkov logická a správna. Pokiaľ ide o ostatné pozemky, štát v rokoch 1994 až 1996 a následne čiastočne aj v rokoch 2004 až 2006 vytvoril podmienky na to, aby mohli byť krivdy komunistického režimu napravené. O rozsahu týchto podmienok možno vo všeobecnosti polemizovať, avšak žalobca mal dostatočný priestor vo vzťahu ku konkrétnym pozemkom, ktoré sú predmetom tohto konania, aby svoje nároky v danom čase uplatnil. Čiastočne to aj spravil, čo je zrejmé z dohody, ktorú v roku 1998 uzatvoril so žalovaným, a ktorou mu boli vrátené iné pozemky rovnako pôvodne zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX. Žalobca si rovnako mohol aspoň čiastočne opätovne uplatniť svoje nároky v roku 2005, pričom tak aj spravil, ale následne na základe vlastného rozhodnutia vzal žalobu späť. Žalobca tak na základe vlastného rozhodnutia nevyužil možnosti nápravy krívd, ktoré umožňovali platné právne predpisy. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že žalobca sa v žalobe aj po pripustení zmeny žalobného návrhu domáhal vydania len časti pôvodných pozemkov zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, a to parcely č. XXX o výmere 3288 m2 a parcely č. XXX o výmere 5008 m2. Keďže vo vzťahu k celým týmto pozemkom platia závery uvedené vyššie, a žiadna z týchto častí nemohla byť žalobcovi vrátená, ani nemohlo byť určené jeho vlastnícke právo k nej, nebolo v konaní podstatné, ktoré konkrétne pozemky boli prevedené na štát cez vyvlastňovací výmer a ktoré cez darovaciu zmluvu, resp. ktoré pozemky boli neskôr zastavané. Súd prvej inštancie sa tak preto konkrétnym určením týchto pozemkov v zmysle predloženého geometrického plánu nezaoberal. 14. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a trovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. Súd žalobu zamietol, v konaní tak bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný. Keďže však žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, súd druhým výrokom tohto rozsudku rozhodol tak, že žalovanému trovy konania nepriznal.

15. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Uviedol, že odôvodnenie súdu prvej inštancie a jeho priklonenie sa podľa jeho slov k prevažujúcej neskoršej judikatúre popiera opačný názor, ktorý taktiež zastávali najvyššie súdne autority, pričom nie je možné akceptovať odôvodnenie, že sa jedná o neskoršiu judikatúru. Žalobca poukázal na relevantnú judikatúru, podľa ktorej uplatnenie nároku žalobou podľa všeobecných predpisov nie je po uplynutí reštitučných lehôt vylúčené, a to nálezy Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 249/2011-30 z 29. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 468/2012 a č. k. III. ÚS 16/2012-32 zo dňa 28. marca 2012. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 177/2013, na ktorý súd prvej inštancie odkazuje, je z roku 2013, pričom relevantná judikatúra zastávajúca opačný názor je z roku 2009, 2011 a 2012 a z tohto dôvodu nie je možné akceptovať argumentáciu súdu prvej inštancie o „automatickej nevyhnutnosti uplatnenia neskoršej judikatúry. Názor Ústavného súdu prezentovaný v náleze sp. zn. III. ÚS 177/2013 nemožno považovať za prevažujúcu neskoršiu judikatúru, pretože vo vzťahu k prejednávanej právnej otázke k dnešnému dňu nedošlo k zjednoteniu právnych názorov senátov Ústavného súdu postupom podľa § 13 zákona o Ústavnom súde. Žalobca si svoj nárok uplatnil žalobou v roku 2007, pričom nemožno pod skutočnosť, že predmetný spor bol meritórne rozhodnutý na súde prvej inštancie až v roku 2023 (teda až 16 rokov po podaní žaloby) subsumovať argumentáciu o dlhodobom stave právnej neistoty, pretože predmetná skutočnosť nemôže byť na ťarchu žalobcu, nakoľko žalobca bol po celú, neprimerane zdĺhavú dobu vedenia tohto súdneho sporu, stranou sporu plne znášajúcou svoje bremeno vyplývajúce zo svojej aktívnej procesnej legitimácie. Citujúc ustanovenie § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. poukázal žalobca na to, že formulácia „inak právo zaniká“ z hľadiska gramatického a systematického výkladu znamená, že sa jedná o zánik reštitučného nároku ustanoveného zákonom o navrátení vlastníctva, nie zánik vlastníckeho práva garantovaného Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Občianskym zákonníkom. Reštitučné zákonodarstvo nepredstavovalo výlučný spôsob uplatnenia si nároku na navrátenie vlastníckeho práva. Preto neexistuje žiadna zákonná prekážka, ktorá by mu bránila domáhať sa svojich práv k pozemkom prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva. 16. Žalobca už vo svojich vyjadreniach v konaní uviedol, že bolo zrejmé, že účelom právnej úpravy zákona o navrátení vlastníctva bolo práve navrátenie vlastníctva oprávnených osôb k nehnuteľnostiam, ktoré im bolo odňaté v rozhodnom období rokov 1945 až 1990, a to z dôvodov, že k odňatiu došlo spôsobom, ktorý platný právny poriadok v rozhodnom období síce umožňoval, ale spôsob odňatia bol zo strany zákonodarcu považovaný za nezlučiteľný so zásadami demokratickej spoločnosti rešpektujúcej práva občanov vyjadrené v medzinárodných dohovoroch upravujúcich tieto práva. Z uvedeného je zrejmé, že k vydaniu nehnuteľností malo dôjsť až po nadobudnutí účinnosti zákona o navrátení vlastníctva, t. j. po 1.5.2005, a to vo vzťahu k celému rozhodnému obdobiu. V prípade, že by bolo nároky oprávnených osôb podľa zákona o navrátení vlastníctva možné aplikovať úpravu Občianskeho zákonníka o vydržaní, nikdy by nedošlo k naplneniu účelu zákona o navrátení vlastníctva, pretože v čase nadobudnutia účinnosti zákona by boli všetky potenciálne nároky upravené zákonom o navrátení vlastníctva neuplatniteľné, pretože od konca rozhodného obdobia v čase účinnosti zákona uplynulo viac ako 10 rokov. Žalobca sa v žiadnom prípade nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o nemožnosti domáhať sa určenia svojho vlastníckeho práva na základe všeobecného právneho predpisu, nakoľko žalobca poukazoval iba na nemožnosť aplikácie ustanovení o vydržaní. 17. K otázke naliehavého právneho záujmu sa vyjadril aj Ústavný súd SR v náleze č. k. II. ÚS 249/2011-30, kde jednoznačne potvrdil, že uplatnenie, či neuplatnenie reštitučného nároku nemá za následok stratu možnosti domáhať sa ochrany v konaní o určenie vlastníckeho práva, ani stratu naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/3/2003, 1Cdo/56/2003, 2Cdo/163/2005, 3Cdo/198/2011, 9Cdo/216/2021 a na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 588/2021 a sp. zn. III. ÚS 622/2021, na ktoré odkázal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/105/2013, na základe týchto rozhodnutí naliehavý právny záujem žalobcu je daný existenciou rozporu medzi údajmi v evidencii katastra nehnuteľností a žalobcom tvrdeným skutočným stavom vlastníctva. Citujúc z rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/36/1999 zo dňa 19. augusta 1999 mal žalobca tiež za to, že ak zákon o navrátení vlastníctva neustanovuje ako dôvod navrátenia vlastníctva nulitu/neúčinnosť vyvlastňovacieho výmeru a absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy, bolo nevyhnutné zo strany súdu prvej inštancie skúmať tieto skutočnosti.

18. V súvislosti s vyvlastňovacím výmerom žalobca poukazoval na skutočnosť, že na to, aby bol považovaný za dokonalú listinu (a teda bol právoplatný a vykonateľný), musí obsahovať predpísané náležitosti podľa platných právnych predpisov. Na vyvlastňovacom výmere chýba doložka právoplatnosti a z tohto dôvodu ho nie je možné považovať za právoplatný a vykonateľný. Na základe vyššie uvedeného nedošlo ani k vyplateniu náhrady, a teda ako vyplýva z uvedenej ustálenej praxe súdov, nemožno ho považovať za perfektnú verejnú listinu. Samotný vyvlastňovací výmer predpokladal po nadobudnutí právoplatnosti a zložení náhrady vydanie osobitného výmeru, ktorým vyvlastniteľovi odovzdá vyvlastnené časti. Z tohto dôvodu vyvlastňovací výmer predložený žalovaným nie je možné povarovať za vyvlastňovací výmer, na základe ktorého mohlo dôjsť k vyvlastneniu pozemkov, ale mal byť len podkladom pre vydanie výmeru, ktorým by došlo k odovzdaniu pozemkov. Pokiaľ išlo o darovaciu zmluvu, žalobca mal v danom prípade za preukázané a z judikatúry súdov je zrejmé, že ak nehnuteľnosť v minulosti previedol na iného ten, kto ju nevlastnil, je takýto úkon od počiatku absolútne neplatný, a teda žalobca sa nemusí domáhať určenia neplatnosti darovacej zmluvy, ale môže sa domáhať určenia svojho vlastníckeho práva určovacou žalobou. Poukázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/36/1999 zo dňa 20. augusta 1999 a na zásadu nemo plus iuris. Darovacia zmluva bola uzatvorená v rozpore s platným právnym poriadkom v čase jej uzatvorenia, jedná sa teda o absolútnu neplatnosť, ktorú nie je možné zahojiť plynutím času. 19. Žalobca už viackrát v konaní uviedol a súd prvej inštancie túto skutočnosť absolútne nevzal do úvahy, že konanie vedené pod sp. zn. 24C/69/2007 vedené na Okresnom súde Bratislava I nebolo, čo do predmetu sporu totožné s konaním v tejto právnej veci (predmetom konania pod sp. zn. 24C 69/2007 boli odlišné nehnuteľnosti špecifikované na základe iného geometrického plánu.) Pričom z uvedeného vyplýva, že tvrdenie súdu o skutočnosti, že žalobca nevyužil možnosť nápravy krívd, ktoré umožňovali platné právne predpisy, je absolútne nesprávne a bezpredmetné, nakoľko žalobca si svoje právo uplatnil procesne zákonným spôsobom, podľa platných právnych predpisov. 20. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil. Uviedol, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom žaloby, bolo založené na základe dvoch právnych titulov, a to na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Ústredného národného výboru v Bratislave značka: XII-198-9/12-1952-St/24. zo dňa 9.12.1952 a na základe darovacej zmluvy zo dňa 9.10.1957. Teda v žiadnom prípade nedošlo k prevzatiu nehnuteľností bez právneho dôvodu. V náleze Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 249/2011-30 ústavný súd k otázke naliehavosti právneho záujmu nezaujal žiadne stanovisko. Naopak v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 177/2013 z 24. apríla 2013 je zaujaté stanovisko k otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby, keď sa v ňom okrem iného uvádza, že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujme na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Žalovaný poukázal na znenie § 6 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z., podľa ktorého sa nenavracia vlastníctvo k pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný. Citované ustanovenie vyvracia tvrdenie žalobcu, že je možné z hľadiska gramatického a systematického výkladu ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. dospieť k záveru, že sa jedná o zánik reštitučného nároku ustanoveného uvedeným zákonom, nie však o zánik vlastníckeho práva garantovaného Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd a Občianskym zákonníkom. Naopak podľa názoru žalovaného gramatickým výkladom § 6 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z. možno dospieť k jednoznačnému záveru, že vlastnícke právo pôvodného vlastníka zaniklo na základe prechodu, resp. prevodu do vlastníctva štátu v rozhodnom období. 21. Naliehavosť právneho záujmu na určovacej žalobe v tomto súdnom konaní nepreukazujú ani žalobcom citované rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože citované rozhodnutia potvrdzujú naliehavosť právneho záujmu pri určovacích žalobách, keď je medzi účastníkmi konania sporné vlastníctvo, čo je aj v tomto konaní, avšak v tomto konaní naliehavosť právneho záujmu vylučuje pravidlo lex specialis derogat lex generali. Žalovaný nesúhlasil teda s názorom žalobcu, že z ním uvedenej judikatúry je daný naliehavý právny záujem žalobcu existenciou rozporu medzi údajmi v evidencii katastra nehnuteľností a žalobcom tvrdeným skutočným stavom vlastníctva. V konaní nebolo sporné, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet súdneho sporu patrilo žalobcovi a prešlo, resp. bolo prevedené do vlastníctva štátu na základe vyvlastňovacieho výmeru a darovacej zmluvy. Žalobca v odvolaní opätovne odkazuje na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 249/2011-30, v ktorom Ústavný súd zaujal názor, že

uplatnenie, či neuplatnenie reštitučného nároku nemá za následok stratu možnosti domáhať sa ochrany v konaní o určenie vlastníckeho práva, ani stratu naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Naopak v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 177/2013 z 24. apríla 2013, je zaujaté stanovisko k otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby, keď sa v ňom okrem iného uvádza, že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. 22. Podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo, že vyvlastnenie bolo uskutočnené bez náhrady, v dôsledku čoho bol žalobca bez ohľadu na prípadnú neplatnosť vyvlastňovacieho výmeru oprávnený domáhať sa vrátenia pozemkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 282/1993 Z. z. a podľa § 3 ods. 1 písm. g) zákona č. 161/2005 Z. z., čo je podľa právneho názoru žalovaného skutočnosť, ktorá sama o sebe vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet vyvlastňovacieho rozhodnutia. Domáhať sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom reštitučnej žaloby je v rozpore s pravidlom lex specialis derogat lex generali a na tejto skutočnosti nič nemení ani platnosť či neplatnosť reštitučného titulu. Taktiež podľa názoru súdu prvej inštancie sú reštitučné predpisy jednoznačne aplikovateľné, pokiaľ predmetná darovacia zmluva bola nepochybne uzatvorená v tiesni, čím bol naplnený predpoklad podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 282/1993 Z. z. a § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 161/2005 Z. z., čo je podľa právneho názoru žalovaného skutočnosť, ktorá sama o sebe vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet darovacej zmluvy. Domáhať sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom reštitučnej žaloby je v rozpore s pravidlom lex specialis derogat lex generali a na tejto skutočnosti nič nemení ani platnosť či neplatnosť reštitučného titulu. 23. Žalovaný upriamil pozornosť na prvý odsek strany 4 zápisnice o pojednávaní zo dňa 24.5.2022, kde právny zástupca žalobcu uvádza k ním navrhovanému výsluchu geodeta, že tento by ozrejmil skutočnosti k špecifikácii pozemkov na základe vyvlastňovacieho výmeru a darovacej zmluvy. Od vyhotovenia geometrického plánu už prebehlo viac ako 10 rokov, preto navrhol vykonanie dopytu na kataster, aby verifikoval, či nedošlo k zápisu iného geometrického plánu, a teda bol by potrebný nový geometrický plán. Následne žalobca predložil súdu prvej inštancie geometrický plán č. XX/XXXX úradne overený dňa 31.8.2022 pod číslom: U. XXXX/XXXX na obnovenie hraníc pôv. parc. XXX, XXX/X,X (nové parc. č. XXXX/XX-XX) a rozdelenie nehnuteľností parc. č. XXXX/XX-XX, XXXX/XX, XXXX/XX-XX. Ide teda o tie isté nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom reštitučného konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/69/2007. 24. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca repliku, v ktorej uviedol, že reštitučné predpisy neboli prijaté kvôli tomu, aby zaniklo vlastnícke právo oprávneným osobám, resp. možnosť domáhať sa určenia a ochrany vlastníckeho práva zo strany oprávnených osôb, ale aby sa im uľahčila možnosť domôcť sa navrátenia vlastníckeho práva, ktoré im bolo štátom protiprávne odňaté. Tieto tvrdenia boli opakovane deklarované viacerými rozhodnutiami Ústavného súdu SR (III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09, II. ÚS 249/2011), čo opätovne potvrdzuje správnosť žalobcovho výkladu znenia § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. V prípade, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku žalobca domáhal žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva. Ústavný súd SR sa v uznesení č. k. II. ÚS 231/09-29 z 11. júna 2009 opäť zaoberal otázkou, či slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak si sťažovateľky, ktoré nevyužili možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podali žalobu, ktorou žiadali určiť, teda deklarovať, existenciu svojho vlastníckeho práva. Ústavný súd dospel k rovnakému záveru ako v prípade rozhodnutia III. ÚS 178/06, teda že je možné určovacou žalobou sa domáhať vlastníckeho práva aj v prípade, ak oprávnená osoba nevyužila možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov. Otázkou vzájomného vzťahu reštitučného zákona a všeobecnými právnymi predpismi sa zaoberal aj Najvyšší súd SR a v uznesení sp. zn. 3Cdo/205/2009 zo 17. februára 2011 dospel k záveru: ,,Reštitučné zákony, aj keď majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu lex specialis, nevylučujú možnosť v prípade, ak sa zistí, že ustanovenia lex specialis nemožno na daný prípad uplatniť, domáhať sa po uplynutí reštitučných lehôt ochrany vlastníckeho práva podľa ustanovení Občianskeho zákonníka žalobou o určenie vlastníctva, prípadne žalobou o vydanie veci.“ Stav spočívajúci v nejednotností právnych názorov a absencie zjednotenia otázky konkurencie reštitučnej a určovacej žaloby však nemôže mať za následok ujmu na určení vlastníckeho práva žalobcu. Žalovaný vo svojom vyjadrení opätovne uviedol nesprávne a zavádzajúce

tvrdenia ohľadom totožnosti pozemkov, ktoré boli predmetom konania pod sp. zn. 24C/69/2007, a ktoré boli odlišné a špecifikované na základe iného geometrického plánu. Ak by bol posudzovaný daný prípad cez prizmu striktného výkladu reštitučného zákona, v zmysle ktorého sa nie je možné domáhať určenia vlastníctva prostredníctvom všeobecných prostriedkov určených na ochranu vlastníckeho práva, došlo by k popretiu účelu a zmyslu reštitučného zákonodarstva, t. j. uvedené by zakladalo tvrdenie, že reštitučné zákony legalizovali vlastníctvo štátu k majetku, ktorý štát získal konfiškáciami, znárodnením a ďalšími majetkovými opatreniami (prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu, t. j. fyzickou okupáciou), ktorý nebol vydaný podľa reštitučných predpisov, čo by bolo v rozpore s princípmi ochrany základných práv. Skutočnosť, že bola vec prevzatá štátom bez právneho dôvodu, oprávnená osoba nemohla stratiť svoje vlastnícke právo. 25. Ďalej vo svojej replike žalobca zdôraznil, že disponuje naliehavým právnym záujmom na určení svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania, čo jednoznačne vyplýva z vyššie uvedenej judikatúry. Naliehavý právny záujem žalobcu je daný existenciou rozporu medzi údajmi v evidencii katastra nehnuteľností a žalobcom tvrdeným skutočným stavom vlastníctva. Žalobca dodal, že na základe preukázaných skutočností a žalobcom prezentovaných dôkazov v konaní je nesporné, že vlastnícke právo patrilo žalobcovi a došlo k neoprávnenému evidovaniu vlastníckeho práva žalovaného v evidencii katastra nehnuteľností na základe titulov, ktoré boli absolútne neplatnými právnymi úkonmi ako aj listinami, ktoré nedisponovali akoukoľvek spôsobilosťou platne a riadne založiť existenciu vlastníckeho práva žalovaného a predstavovali výlučne nesprávny titul, na základe ktorého došlo k evidencii vlastníckeho práva žalovaného v rozpore so skutočným stavom veci. 26. Žalobca mal za preukázané, že vyvlastňovací výmer je neúčinným právnym aktom a nemohol byť podkladom pre vyvlastnenie vlastníckeho práva žalobcu a zároveň nemôže predstavovať titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného v rozsahu časti pozemkovoknižných parciel určenom vyvlastňovacím výmerom. Vo vzťahu k posudzovaniu platnosti darovacej zmluvy je v tomto smere dôležité poukázať na právne názory Najvyššieho súdu SR reflektované v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 36/1999 zo dňa 20.8.1999 (R 28/2001). V zmysle vyhlášok štátneho úradu pre veci cirkevné bol Slovenský náboženský fond poverený iba správou majetku a výnosy z neho mali ďalej plynúť rímsko-katolíckej cirkvi a nebol oprávnený uskutočniť akýkoľvek právny úkon smerujúci k scudzeniu vlastníckeho práva žalobcu. Odborná literatúra sa v tejto súvislosti prikláňa k názoru, že je možné uplatňovať nárok žalobou podľa Občianskeho zákonníka hlavne v prípadoch, ak neexistuje žiadna listina, rozhodnutie ani zákonné ustanovenie, ktoré by odôvodňovalo záver, že štát alebo iná právnická osoba nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti (resp. na základe absolútne neplatného právneho úkonu). [PRŮCHOVÁ, I.: Restituce majetku podle zákona o půde. Praha: C. H. Beck, 1997, str. 47]. Nad mieru vyššie uvedeného žalobca považoval v tejto súvislosti za dôležité zdôrazniť zásadu, resp. pravidlo lus ex iniuria non orfitur uplatňujúce sa naprieč právnymi úpravami demokratických právnych štátov. Podstata tohto pravidla vychádza zo skutočnosti, že z nepráva nikdy nemôže vzniknúť právo. 27. Žalovaný k replike žalobcu dupliku nepodal. 28. Na pojednávaní pred odvolacím súdom žalobca uviedol, že vydržanie vlastníckeho práva v tomto prípade neprichádza do úvahy. Predmetné nehnuteľnosti vždy vlastnil subjekt verejného práva, či už je to obec, VÚC alebo štát. Nie je možné u nich hovoriť o existencii dobrej viery. V prípade vydržania by bolo nutné určiť, kedy začala vydržacia doba, kedy uplynula, kedy prípadne skončila dobromyseľnosť. Nadobúdateľ by musel byť pri nadobudnutí dobromyseľný, o tom, že mu vlastnícke právo patrí. V tomto prípade nehnuteľnosti boli prevádzané len medzi subjektami verejného práva. Inštitút vydržania ani nebol súčasťou právneho poriadku v rokoch 1964 až 1982. Žalobca sa na pojednávaní nevedel vyjadriť k dôvodom späťvzatia žaloby vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/69/2007 a nevedel ani, či sa týkala totožných nehnuteľností. Išlo o nehnuteľnosti zapísané na pozemkových vložkách XXX - XXX (na ktorých sú zapísane aj nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania), o ktorých vydanie žiadal žiadosťou z roku 1995. 29. Žalovaný na odvolacom pojednávaní uviedol, že žalovaný s opatrnosti bránil svoje vlastnícke právo aj námietku vydržania. Predmetné nehnuteľnosti boli prevedené do vlastníctva žalovaného na základe zákona č. 138/1991 Zb. s účinnosťou od 1.5.1991. K tomuto dátumu boli do vlastníctva žalovaného prevedené desiatky tisícky nehnuteľností. Žalovaný nemohol pri každej skúmať, či titul na základe ktorého nehnuteľnosť nadobudol štát, je platný. Žalovaný bol preto dobromyseľný, že tieto nehnuteľnosti

štátu patrili a že na žalovaného riadne prešli. Za začiatok vydržacej lehoty žalovaný považoval deň účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. teda 1.5.1991 a táto lehota uplynula dňa 1.5.2001. Konanie sp. zn. 24C/69/2007 sa týkalo totožných nehnuteľností. V roku 1998 boli na žiadosť žalobcu vydané nehnuteľnosti podľa zákona č. 282/1993 Z. z., na základe dohody o ich vydaní, išlo o nehnuteľnosti pod kostolom a kláštorom. Žalovaný mal za to, že vydali tie nehnuteľnosti, u ktorých to bolo možné. 30. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t. j. v celom rozsahu) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP na odvolacom pojednávaní dňa 10.3.2026, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalobcu a poverený zástupca žalovaného. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vo výroku vecne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP), pretože súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie správne zistil skutkový stav a vec tiež správne právne posúdil, pričom svoj rozsudok tiež náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. 31. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 32. Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. 33. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam povinnosť vydať vec sa vzťahuje na prípady, keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe d) darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni, g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, h) prevzatia bez právneho dôvodu. 34. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe d) darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni, g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, h) prevzatia bez právneho dôvodu. 35. Ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní vyriešil Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1Cdo/192/2017 zo dňa 28. apríla 2021 tak, že táto je daná, pretože žalobca je právnym nástupcom pôvodného vlastníka nehnuteľností, ktorým bol Rádový dom bratislavských kapucínov. Rovnako nebola v konaní už sporovaná pasívna vecná legitimácia žalovaného. Nebolo považované za sporné, že nehnuteľnosti, ktorých sa týka podaná žaloba, sú v katastri nehnuteľností evidované vo vlastníctve žalovaného. 36. Žalobca sa v konaní domáhal jednak vydania a vrátenia sporných nehnuteľností podľa zákona č. 161/2005 Z. z. a tiež určenia vlastníckeho práva k rovnakým nehnuteľnostiam podľa všeobecného predpisu občianskeho práva. 37. Vo vzťahu k nároku na vydanie a vrátanie nehnuteľností súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že tento nebol uplatnený žalobcom včas, a to tak podľa zákona č. 161/2005 Z. z., ako aj (a tým viac) podľa staršieho do úvahy prichádzajúceho predpisu, zákona č. 282/1993 Z. z. Súd prvej inštancie sa so skutočnosťou, že žalobca si reštitučný nárok neuplatnil včas, vyčerpávajúco vysporiadal spôsobom, ku ktorému odvolací súd už nemá čo dodať a na závery prvoinštančného súdu stačí v tomto rozsahu len poukázať. Navyše voči týmto záverom súdu prvej inštancie odvolateľ ani vecne nenamietal, preto možno len bez ďalšieho konštatovať, že rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti správny a žaloba bola dôvodne pre preklúziu práva žalobcu zamietnutá. 38. Žalobca vo svojom odvolaní namietal voči právnemu záveru súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam. S judikatúrou najvyšších súdnych autorít, na ktorú v odvolaní poukazoval žalobca, a z ktorej vo všeobecnosti vyplýva, že ten, kto tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti, má voči subjektu, ktorý je

ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností, naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, sa prirodzene odvolací súd stotožňuje, ide o dlhodobo ustálenú nespochybniteľnú prax. Žalobcom odkazovaná judikatúra však dáva odpoveď na otázku existencie naliehavého právneho záujmu vo všeobecnej rovine bez vzťahu k osobitostiam posudzovanej veci, keďže sporné nehnuteľnosti predstavujú pozemky, v prípade ktorých do úvahy prichádzalo ich vydanie vlastníkovi podľa reštitučných predpisov. Naliehavý právny záujem na určení existencie práva totiž nie je daný vtedy, keď je špeciálnym právnym predpisom na ochranu daného práva ustanovený osobitný právny inštitút, resp. osobitný právny režim, v rámci ktorého sa ochrana daného práva má realizovať. To vyplýva zo všeobecnej právnej zásady lex specialis derogat legi generali. Určovacia žaloba nemôže slúžiť ako nástroj na obchádzanie špeciálnej právnej úpravy. 39. V konaní nebolo sporné, že pozemky, vo vzťahu ku ktorým sa žalobca domáhal určenia svojho vlastníckeho práva, mali prejsť na štát na základe dvoch právnych skutočností. Časť z predmetných pozemkov mala byť vyvlastnená na základe vyvlastňovacieho výmeru zo dňa 9.12.1952 a druhá časť mala byť prevedená darovacou zmluva zo dňa 9.10.1957. V prípade vyvlastňovacieho výmeru žalobca tvrdil, že za vyvlastnenie nebola vyplatená náhrada a súčasne tento výmer podľa neho ani len nikdy nenadobudol právoplatnosť, navyše naň mal nadväzovať ďalší výmer, až na základe ktorého malo dôjsť k vlastnému vyvlastneniu. Podľa žalobcu teda k právne perfektnému vyvlastneniu pozemkov vôbec nedošlo a vlastnícke právo žalobcu zostalo nepretržite zachované. Darovacia zmluva vzhľadom na dobu, v ktorej k darovaniu došlo, kedy cirkvi a náboženské spoločnosti boli objektom štátneho prenasledovania, bola podľa žalobcu uzavretá v tiesni. Zároveň túto zmluvu za právneho predchodcu žalobcu uzavrel Slovenský náboženský fond, ktorý nebol vlastníkom predmetných pozemkov, ani nemal právo s nimi nakladať. Keďže teda s pozemkami nakladal nevlastník, darovacia zmluva bola podľa žalobcu absolútne neplatným právnym úkonom, preto rovnako aj v prípade druhej časti pozemkov vlastnícke právo žalobcu malo zostať zachované. 40. Z vyššie uvedeného skutkového základu žaloby je zrejmé, že tento možno subsumovať pod reštitučné dôvody. Súd prvej inštancie vzhľadom na povahu žalobcu ako časti inštitútu zasväteného života - v súčasnosti pod názvom Kapucíni na Slovensku, ktorý tvorí súčasť Katolíckej cirkvi, ako na území Slovenskej republiky registrovanej cirkvi, správne identifikoval reštitučné predpisy - zákon č. 282/1993 Z. z. a zákon č. 161/2005 Z. z., ktoré upravovali tzv. cirkevné reštitúcie. Žalobca je nepochybne osobou oprávnenou tak podľa § 2 zákona č. 282/1993 Z. z., ako aj podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. a žalovaný je ako obec osobou povinnou podľa § 3 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z. z. a § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. Spôsobilým predmetom reštitúcie boli podľa § 4 ods. 1 nehnuteľné veci (ale aj hnuteľné veci) s výnimkou vecí uvedených v § 7 tohto zákona a podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. takýmto predmetom reštitúcie bola (okrem iného) poľnohospodárska pôda, pod ktorej definíciu patria aj záhrady, ako správne uviedol súd prvej inštancie. 41. Reštitučným dôvodmi podľa § 4 ods. 2 písm. d) a g) zákona č. 282/1993 Z. z. boli prechod veci do vlastníctva štátu na základe darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni a na základe vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady. Rovnaké reštitučné dôvody sú ustanovené aj v § 3 ods. 1 písm. d) a g) zákona č. 161/2005 Z. z. Okrem toho je v oboch týchto predpisoch ustanovený aj reštitučný dôvod prevzatia veci bez právneho dôvodu (§ 4 ods. 2 písm. h) zákona č. 282/1993 Z. z. a § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z. z.). Možno teda konštatovať, že všetky sporné pozemky s výnimkou tých, ktoré boli zastavané (§ 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/1993 Z. z.) boli spôsobilým predmetom reštitúcie podľa zákona č. 282/1993 Z. z. a navyše tie z nich, ktoré majú povahu poľnohospodárskej pôdy, mohli byť spôsobilým predmetom reštitúcie aj podľa zákona č. 161/2005 Z. z., a to bez ohľadu na to, či došlo k účinnému vyvlastneniu a platnému darovaniu alebo boli odňaté bez právneho dôvodu. 42. Odvolací súd považuje v súčasnosti v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít za vyriešenú otázku to, že reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo vzťahu k všeobecným predpisom občianskeho práva, preto tam, kde dochádza ku konkurencii medzi reštitučným nárokom a nárokom na ochranu vlastníckeho práva podľa všeobecného predpisu (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka), musí dostať prednosť špeciálny predpis, čo vo všeobecnosti v procesnej rovine vylučuje existenciu naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva. Možno v tejto súvislosti citovať napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/300/2008 zo dňa 27. októbra 2010: „Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom akým je najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam kde existuje špeciálna

úprava nemožno použiť všeobecnú. Existencia špeciálnej úpravy umožňuje uplatniť nárok (za splnenia zákonných podmienok) právo na vrátenie veci. Ak nárok uplatnený nebol alebo takejto požiadavke nebolo vyhovené (prejednávaná vec) je vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretože ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou.“ V rovnakej línii stojí aj judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý napríklad v uznesení sp. zn. IV. ÚS 190/2011 zo dňa 12. mája 2011 judikoval: „Ak krajský súd dospel k právnemu záveru, podľa ktorého osobu, ktorej nehnuteľnosť prešla v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 na štát, nemožno považovať za vlastníka nehnuteľnosti, a táto osoba (resp. jej právni nástupcovia) sa už nemôže úspešne domáhať svojich vlastníckych nárokov podľa všeobecných predpisov (Občianskeho zákonníka), keďže jej prináležala ochrana vlastníckeho práva k pozemkom podľa špeciálneho predpisu (zákona o pôde), tak takýto záver nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.“ Obdobne v uznesení sp. zn. III. ÚS 177/2013 zo dňa 24. apríla 2013, na ktoré poukazoval aj súd prvej inštancie, Ústavný súd SR uviedol: „Z povahy reštitučných zákonov ako špeciálnych predpisov vyplýva, že nároky nimi upravené nemožno riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak reštitučný predpis ustanoví určité podmienky na uplatnenie reštitučného nároku, nemožno si ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu.“ 43. Nejednotnosť sa vyskytuje najmä v špecifickej otázke vecí, ktoré mali prejsť na štát bez právneho dôvodu. Podľa rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/4/2009 zo dňa 24. februára 2010 a sp. zn. 4Cdo/300/2008 zo dňa 27. októbra 2010 vyššie označený reštitučný dôvod je charakterizovaný tak, že „vlastník veci nebol postupom štátu formálne pozbavený svojho vlastníckeho práva, bola mu však odňatá možnosť vec držať, užívať ju a používať jej plody a úžitky, teda štát sa zmocnil veci a nakladal s ňou ako s vlastnou (vec okupoval) bez toho, že by k tomu mal nejaký právne relevantný dôvod (titul), s ktorým vtedy platné právo spájalo prechod vlastníckeho práva“. 44. Ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/144/2018 zo dňa 22. januára 2020, ktorý bol publikovaný pod č. R 38/2020, prevzatím veci bez právneho dôvodu sa rozumie aj prípad, keď došlo k prevzatiu veci na základe právneho dôvodu síce existujúceho, ale nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky. V tomto rozhodnutí tiež Najvyšší súd SR poukázal na relevantnú judikatúru všeobecných súdov (ktorá je v súčasnosti aplikovaná), v zmysle ktorej prevzatím nehnuteľnosti (štátom) bez právneho dôvodu sa rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti tzv. okupáciou, t. j. bez toho, aby k tomu existoval akýkoľvek právny titul, ale i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia (napr. o vyvlastnení), ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/130/2007 a sp. zn. 4Cdo/180/2010). Rovnako platí, že i prevzatie veci štátom na základe neplatného právneho úkonu (napr. darovacej či kúpnej zmluvy) možno z hľadiska reštitučnej žaloby subsumovať pod pojem prevzatie veci bez právneho dôvodu. V takýchto prípadoch to znamená, že prevzatie nehnuteľnosti štátom na základe právneho dôvodu, síce existujúceho ale nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky, je z hľadiska reštitučných nárokov a vlastníckej žaloby subsumovateľné pod pojem prevzatia veci bez právneho dôvodu (k tomu pozri rozhodnutie, sp. zn. 3Cdo/93/2010). 45. Treba tiež uviesť, že práve v rozsudku sp. zn. 8Cdo/144/2018 zo dňa 22. januára 2020 sa Najvyšší súd SR prihlásil k názoru blízkemu presvedčeniu zastávanému tiež žalobcom, keď uviedol: „Zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období. Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 3 ods. 1 písm. h) zákona o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa navráti vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré prešli na štát alebo na obec v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo, pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď

povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá. Rovnako systematickým a logickým výkladom zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno dospieť k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 3 nerieši (spätne) vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 3 ods. 1 písm. h) o tom, že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom alebo obcou.“ Pre úplnosť je nutné dodať, že predmetom sporu v danom konaní bol nárok na vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu (zákona č. 161/2005 Z. z.), nie nárok na určenie vlastníckeho práva podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Teda priamo meritórne sa k existencii naliehavého právneho záujmu na žalobe o určenie vlastníckeho práva podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka dovolací súd nevyjadril a nebola to táto časť jeho rozsudku, ktorá bola publikovaná ako právna veta v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. 46. V aktuálnom rozsudku sp. zn. 7Cdo/20/2025 zo dňa 10. decembra 2025 Najvyšší súd SR vyslovil záver, podľa ktorého: „V širšom ohľade súvisiacom s reštitúciami nehnuteľností násilne odňatých štátom počas nedemokratického stavu spoločnosti (ako takými) ide o opakujúci sa spor vzťahu „lex specialis“ a „lex generalis“. Súdy sa v rámci tohto sporu opakovane zaoberajú otázkou, či právny poriadok (ne)vylučuje uplatnenie práv vlastníckou žalobou vtedy, keď žalobca ako vlastník nevyužil (nemohol využiť) možnosť uplatniť svoj nárok prostredníctvom reštitučného zákona. Vo všeobecnosti sa vyprofilovali dva názory. Podľa jedného, ktorý je postavený na argumente nepremlčateľnosti vlastníckeho práva, je možné aj po uplynutí reštitučných lehôt domáhať sa ochrany vlastníckeho práva žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu (napr. 2MCdo/4/2014, 4Cdo/448/2013, 1Cdo/68/2019) a druhý názor vyjadruje, že v prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu malo neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov za následok stratu možnosti domáhať sa ochrany podľa všeobecných predpisov, argumentujúc nemožnosťou obchádzania účelu a zmyslu špeciálneho reštitučného zákonodarstva a narušením princípu právnej istoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa nehnuteľností (napr. 4Cdo/130/2007, 4Cdo/300/2008, 5MCdo/4/2009, 3Cdo/58/2012). Zjednotenie uvedenej rozdielnosti generálnym spôsobom je podľa názoru dovolacieho súdu problematické, nakoľko súdmi posudzované spory „lex specialis“ (reštitučné zákonodarstvo) vs. „lex generalis“ (Občiansky zákonník) spočívajú na rôznom historickom, obsahovom a osobnom základe (napr. po roku 1938, či v rokoch 1948 až 1989), ale predovšetkým na rozdielnych jednotlivostiach toho ktorého skutkového stavu.“ Dovolací súd ďalej v tomto svojom rozhodnutí pripustil, že individuálne v odôvodnených prípadoch je možné pripustiť výnimku z aplikácie reštitučného (špeciálneho) predpisu (odsek 22. jeho odôvodnenia). 47. Odvolací súd predovšetkým vo svetle posledného citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR konštatuje, že konkrétne v prípade žalobcu nevzhliadol prítomnosť takých okolností, ktoré by odôvodňovali výnimku z aplikácie špeciálneho predpisu. Žalobcovi nič nebránilo uplatniť si reštitučný nárok už podľa zákona č. 282/1993 Z. z. alebo aspoň v prípade poľnohospodárskej pôdy (záhrad) následne ešte podľa zákona č. 161/2005 Z. z. Nakoniec žalobca si reštitučný nárok v súvislosti s časťou svojich nehnuteľností aj uplatnil a medzi ním a žalovaným bola uzatvorená dohoda o vydaní veci podľa zákona č. 282/1993 Z. z. Následne tiež podal žalobu o vydanie a vrátenie nehnuteľností, o ktorej sa viedlo konanie na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/69/2007, v ktorom sa však žalobca rozhodol nepokračovať a vzal žalobu späť. Bolo sporné, či sa predmetné konanie týkalo totožných pozemkov, ako posudzovaná vec, avšak táto otázka je druhoradá, keďže žalobcovi nič nebránilo do žaloby poňať aspoň časť nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania aj v posudzovanej veci. Žiadne mimoriadne okolnosti, pre ktoré by bolo potrebné na vec žalobcu nahliadať ako na výnimočný prípad, z tvrdení žalobcu, ani výsledkov dokazovania, nevyplynuli. 48. Za vyššie uvedeného skutkového stavu a s prihliadnutím na rozsudok Najvyššieho súd SR sp. zn. 7Cdo/20/2025 zo dňa 10. decembra 2025 sa ako nespravodlivé nejaví aplikovať zásadu špeciality právnych predpisov a súčasne tiež princíp právnej istoty, ako to urobil súd prvej inštancie pridržiavajúc sa pritom právneho názoru prezentovaného najmä nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 177/2013 zo dňa 24. apríla 2013, podľa ktorého reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát a to či už v prípade vyvlastnenia, alebo prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej

vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne stanovené a za splnenia ďalších v nich uvedených podmienok, bol daný dôvod na vrátenie veci. 49. Súd prvej inštancie racionálne argumentoval tým, že účelom reštitučného zákonodarstva bolo napraviť niektoré krivdy spôsobené v období neslobody a z tohto dôvodu bol pre oprávnené osoby ustanovený preferenčný, zjednodušený právny režim pre obnovenie ich vlastníckeho práva. Súčasne však trvanie tohto špeciálneho právneho režimu bolo časovo obmedzené, čomu nemožno prikladať iný význam, ako záujem na právnej istote. Štát otvoril časové okno, v ktorom malo dôjsť k usporiadaniu vlastníckych vzťahov, ale zároveň nebolo žiadúce, aby oprávnené osoby mohli reštitučné nároky vznášať neobmedzene dlho, čím by boli povinné osoby (a ich prípadní právni nástupcovia) vystavené na neurčito právnej neistote a bránilo by to efektívnemu nakladaniu a spravovaniu tohto majetku. Zákonodarca súčasne prihliadal na to, že po značne dlhom čase existencie nedemokratického režimu bola časť nespravodlivo štátom nadobudnutých nehnuteľností využitá spôsobom nezlučiteľným s ich vydaním pôvodným vlastníkom (resp. ich právnym nástupcom), preto bol okruh vecí podliehajúcich reštitúcií obmedzený aj z hľadiska ich aktuálneho využitia. Tieto snahy štátu o vyvažovanie medzi nápravou krívd spôsobených v období neslobody a záujmami na právnej istote a funkčnom využívaní medzičasom určitým spôsobom zabratých pozemkov (či inak využitých vecí) by vyšli nazmar, ak by bolo pripustené obchádzanie reštitučných špeciálnych predpisov cez všeobecné vlastnícke žaloby. 50. Pripúšťajúc však, že najmä z hľadiska teórie občianskeho práva má nepochybne logické opodstatnenie aj opačný názor, podľa ktorého v prípadoch, kedy nedošlo účinne a platne k prevodu vlastníckeho práva na štát, vlastnícke právo pôvodného vlastníka zostalo zachované (napriek tomu, že mohla byť vykonaná právne nepodložená zmena vo verejnej evidencii vlastníctva nehnuteľností). Súčasne podľa tejto názorovej línie reštitučné zákonodarstva vzniklo za účelom uľahčenia obnovenia vlastníckeho práva, nie na spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb. Navyše niektoré zo sporných pozemkov boli zastavané, teda nikdy nemohli byť predmetom reštitúcie. Prijatím tohto názoru by bolo potrebné považovať naliehavý právny záujem žalobcu, ktorý o sebe tvrdí je že vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú v katastri nehnuteľností zapísané na inú osobu (nevlastníka), za daný. 51. Vylúčenie aplikácie špeciálnych reštitučných predpisov má za následok, že je potrebné aplikovať všeobecný predpis, v tomto prípade Občiansky zákonník. Takúto určovaciu žalobu je preto potrebné z hmotnoprávneho hľadiska právne posúdiť podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aplikovať je však potrebné všetky relevantné normy tohto všeobecného predpisu občianskeho práva, teda aj ustanovenia upravujúce vydržanie vlastníckeho práva, keďže žalovaný v rámci svojej procesnej obrany vzniesol tiež námietku vydržania, prvýkrát už v podaní zo dňa 7.11.2011 (č. l. 99 spisu). Na odvolacom pojednávaní v tejto súvislosti poukázal na to, že nehnuteľnosti nadobudol do svojho vlastníctva na základe zákona č. 138/1991 Zb. s účinnosťou od 1.5.1991. K tomuto dátumu boli do vlastníctva žalovaného prevedené desiatky tisíc nehnuteľností. Žalovaný nemohol pri každej skúmať, či titul na základe ktorého nehnuteľnosť nadobudol štát, je platný. Žalovaný bol preto dobromyseľný, že tieto nehnuteľnosti štátu patrili a že na žalovaného riadne prešli a od tohto dátumu podľa neho začala plynúť vydržacia lehota. 52. Inštitút vydržania v jeho súčasnej podobe je upravený v § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorého aktuálne znenie nadobudlo účinnosť od 1.1.1992. Podľa tohto ustanovenia oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Znenie predmetného ustanovenia nijako (na rozdiel od § 135a Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.1983 do 31.12.1991 narábajúceho s pojmom občan a pojmom osobné vlastníctvo) neobmedzuje okruh subjektov spôsobilých na vydržanie vlastníckeho práva, takýmto subjektom môže preto byť každý subjekt občianskoprávnych vzťahov - nielen fyzická, ale aj právnická osoba, a teda aj obec. Nemožno sa stotožniť s názorom žalobcu, že v prípade dotknutých nehnuteľností nie je možné aplikovať ustanovenia o vydržaní, čo odôvodňoval v podstate tým, že v takom prípade by bola reštitúcia vlastníckeho práva vylúčená. Nie je možné ad hoc účelovo vyberať, na ktoré inštitúty má byť aplikovaný všeobecný predpis a na ktoré špeciálny reštitučný predpis. V prípade rozhodovania o vydaní veci podľa reštitučného predpisu by nepochybne žalovaným vznesená námietka vydržania vlastníckeho práva neobstála, keďže sa postupuje podľa špeciálneho zákona, ktorý takýto dôvod pre nevydanie veci neupravuje. Naopak v prípade postupu podľa všeobecného predpisu občianskeho práva sa tento uplatňuje v jeho (relevantnej) celosti.

53. Žalovaný nadobudol vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb., teda od 1.5.1991, ich ex lege prechodom z vlastníctva štátu, čo nebolo žalobcom popreté. Inštitút vydržania vzťahujúci sa, ako už bolo uvedené, aj na právnické osoby, bol obnovený zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1.1.1992, kedy začala plynúť vydržacia lehota, ktorá potom uplynula dňa 1.1.2002. Žaloba bola podaná na súd prvej inštancie až dňa 15.5.2007, teda zjavne po uplynutí vydržacej lehoty. Žalovaný bol počas celej vydržacej lehoty evidovaný ako vlastník predmetných nehnuteľností v katastri a z vykonaného dokazovania nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by počas plynutia vydržacej lehoty dobromyseľnosť žalovaného bola spôsobilá narušiť. Do jej uplynutia nebola podaná ani žaloba vo veci vedenej na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24C/69/2007. Odvolaciemu súdu neuniklo, že v roku 1998 boli žalobcovi žalovaným vydané určité nehnuteľnosti podľa zákona č. 282/1993 Z. z., teda v rámci reštitúcie, avšak táto skutočnosť, teda že určité odlišné pozemky boli žalobcovi vydané, pretože sa na ne vzťahoval reštitučný predpis, dobrú vieru žalovaného o tom, že je vlastníkom iných pozemkov, ktoré podľa reštitučného predpisu vydané neboli, nemohla narušiť; naopak ju mohla ešte posilniť, keďže žalovaný sa mohol spoliehať na to, že vydaním pozemkov, ktoré boli predmetom reštitučnej dohody z roku 1998, uspokojil reštitučný nárok žalobcu a v prípade iných pozemkov ich vydanie nebolo možné. 54. V podmienkach posudzovanej veci teda nemohlo dôjsť ani k navráteniu vlastníckeho práva podľa reštitučných predpisov, ani k jeho určeniu podľa všeobecného predpisu občianskeho práva, a to bez ohľadu na to, ktorú z vyššie špecifikovaných vzájomne kolidujúcich línii v judikatúre najvyšších súdnych autorít, by odvolací súd uprednostnil. 55. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny (§ 387 CSP). 56. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a podľa článku 4 ods. 2 a článku 17 Základných princípov CSP. V konaní bol plne úspešný žalovaný, preto by mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému však podľa obsahu spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, čo je procesná situácia, ktorú zákon výslovne neupravuje. V zmysle článku 4 ods. 2 a zásady hospodárnosti konania vyjadrenej v článku 17 Základných princípov CSP zodpovedá rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov, ak súd v takomto prípade úspešnej procesnej strane náhradu trov konania neprizná. V dôsledku toho nebude ani potrebné, aby o výške trov odvolacieho konania rozhodoval podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 1. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). V Bratislave dňa 10. marca 2026