Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/131/2025 1115216456 27. 05. 2026 JUDr. Monika Holická ECLI:SK:KSBA:2026:1115216456.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: Q. Č., N.. XX.XX.XXXX, bytom R.L. XXX/.XX, M. K., zastúpeného: JUDr. Jozef Veselý, advokát, so sídlom Mierová 1, Veľký Krtíš, proti žalovanému: Slovenská republika, v zastúpení, ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, IČO : 00 166 481, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 04. júla 2025 č. k. B1- 6C/20/2019 - 462, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti a v zamietajúcej časti potvrdzuje. V časti o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 93,40% z prisúdenej sumy. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2000 € titulom nemajetkovej ujmy; v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 22%. Uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 24 000 € titulom nemajetkovej ujmy a sumy 813,26 € titulom náhrady škody. Rozsudkom č. k. 6C/20/2019 - 291 zo dňa 07.07.2022 súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8000 € titulom nemajetkovej ujmy a sumu 518,06 € titulom náhrady škody a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,40 %. V dôsledku podaného odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 518,06 € titulom náhrady škody zmenil tak, že žalobu zamietol; vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s odôvodnením, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a všetkými podstatnými námietkami sporových strán a vzhľadom na to napadnutý rozsudok nemožno považovať za dostatočne odôvodnený. Zistil, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Lučenci, úrad justičnej a kriminálnej polície, spis. zn. ČVS: ORP- 543/2 - OVS- VK- 2006 zo dňa 26.02.2006 bolo voči žalobcovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za prečin ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Voči uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca sťažnosť nepodal. Okresná prokuratúra Veľký Krtíš podala dňa 03.11.2009 Okresnému súdu Veľký Krtíš pod č. k. Pv 366/06 - 108 podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku na obvineného Q. Č. obžalobu pre prečin ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Rozsudkom zo dňa 08.07.2013 č. k. 8T 142/2009 - 326 Okresný súd Veľký Krtíš podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodil žalobcu spod obžaloby. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5To/119/2013, právoplatným dňa 25.03.2014, bolo zamietnuté odvolanie prokurátora. Žalobca požiadal (v trojročnej premlčacej lehote) dňa 05.09.2014 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky postupom podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody 813,26 € a na nemajetkovú ujmu 24 000 €, avšak tejto žiadosti ministerstvo nevyhovelo. Náhrada škody bola vyúčtovaná obhajcom v trestnom konaní v danej veci za úkony obhajoby v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Matka žalobcu zaplatila za trovy trestného konania obhajcovi Q.. Q. M.V. dňa 09.07.2014 sumu 500 €, dňa 07.01.2015 sumu 200 € a dňa 05.02.2015 sumu 300 €. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Pri skúmaní existencie prvého predpokladu, ktorý musí byť splnený pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia nezákonného rozhodnutia vychádzal zo zistenia, že voči žalobcovi sa viedlo trestné stíhanie, na základe uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Lučenci, úrad justičnej a kriminálnej polície, spis. zn. ČVS: ORP- 543/2 - OVS- VK- 2006 zo dňa 26.02.2006 bolo voči žalobcovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za prečin ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Žalobca bol nakoniec dňa 25.03.2014, t. j. po ôsmich rokoch právoplatne oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov považoval za jednoznačné, že hoci uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi nebolo zrušené ako nezákonné na základe podaného opravného prostriedku žalobcom, vzhľadom na výsledok trestného stíhania, keďže žalobca bol spod obžaloby oslobodený, je potrebné uvedené uznesenie považovať za nezákonné rozhodnutie. Podľa nálezov Ústavného súdu SR J. ÚS 320/2016 - 49 zo 07.07.2016 a L ÚS 395/2016 - 26 zo 14.09.2016 je totiž dôležitý výsledok trestného konania, to je v tomto prípade oslobodzujúci rozsudok, a nie priebeh trestného konania. Pri hodnotení následkov trestného stíhania žalobcu vychádza z dĺžky trestného konania, zo skutku, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu a z výšky hroziaceho trestu odňatia slobody za trestný čin. Mal za preukázané výpoveďou žalobcu, že v priebehu trestného stíhania, ktoré trvalo takmer 8 rokov a hrozil mu nepodmienečný trest odňatia slobody za trestný čin ublíženia na zdraví v trvaní 6 mesiacov až 2 roky, pričom pociťoval hlavne psychický tlak, nakoľko osoba, ktorej mal ublížiť na zdraví napokon zomrela, pociťoval to psychicky zle, veril, že je nevinný, ale okolie bolo presvedčené, že je bitkár a za všetko môže on. Počas dlhotrvajúceho trestného stíhania ľudia ho vnímali ako vinného. Pociťoval aj nervozitu v rodine, či v spoločnosti. Z jeho vyjadrenia bolo zrejmé, že rodina mu pomohla, ale rodičom sa bál povedať, čo sa stalo. Z výpovede matky mal za preukázané, že obdobie trestného stíhania v posudzovanej veci vnímala ako náročné pre syna, videla, že sa trápi vyhodnotila, že mu to na jeho psychike nepridalo, syn sa jej mal zverovať, že má problémy si nájsť prácu nakoľko sa voči nemu vedie trestné stíhanie, nič konkrétne si nepamätala ani nevedela bližšie uviesť, bolo možné mať pochybnosti o tom, či vie presne, o ktoré trestné stíhanie sa jedná, nakoľko ich mal syn viac. Žalobcom požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy považoval za neprimerane vysokú, vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu. Za primerané odškodnenie nemajetkovej ujmy považoval sumu 2000 €, keď zohľadnil, že žalobca vo svojej výpovedi uvádzal len všeobecne, že sa ľudia od neho dištancovali; nepreukázal, že by mal vážnejšie zdravotné problémy v súvislosti s trestným stíhaním, jeho matka potvrdila, že problémy mal už od detstva, nepreukázal, že podstúpenie dobrovoľnej liečby v K. P. M. S., za účelom zlepšenia jeho psychického stavu bolo v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním. Zo znaleckého posudku mal preukázané, že žalobca je alkoholik, u ktorého je potrebné liečenie. Žalobca nepreukázal, že by sa mu rozpadla rodina, resp. vzťahy, práve naopak žalobcu rodina podporuje. Mal za preukázané, že odišiel po incidente pracovať do W., čo potvrdila aj jeho matka, no to, že existovali isté obavy, že žalobcovi niekto ublíži vyplynulo len z jeho výpovede. Nepreukázal, že len výlučne v dôsledku vedeného trestného stíhania sa nemohol zamestnať. Žalobca už v minulosti prišiel do kontaktu s trestnou jurisdikciou, čo tiež podľa súdu malo zásadný vplyv na jeho psychiku. Počas trestného stíhania boli voči nemu vedené ďalšie trestné stíhania (rok 2007, rok 2011). V prípade žalobcu bola jeho trestná minulosť tak bohatá, že ním tvrdený zásah do jeho osobnosti oslabil na svojej intenzite, keďže mienka o žalobcovi v spoločnosti bola už narušená jeho predchádzajúcou trestnou činnosťou, no i trestnou činnosťou, ktorú spáchal paralelne s prebiehajúcim trestným stíhaním, teda priama príčinná súvislosť jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy neexistovala počas celého trestného stíhania, a to najneskôr od roku 2008, od kedy sa viedlo trestné konanie 9T/60/2008, ktoré skončilo právoplatným odsúdením žalobcu v roku 2010. Uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v sume
2000 €, keď zohľadnil i tú skutočnosť, že v roku 2010 bol vo väzbe za inú trestnú činnosť v období 2007 - 2014 boli voči žalobcovi vedené ďalšie trestné stíhania, pričom mal skúsenosti s trestným konaním už v roku 2003 a 2005, a teda toto nemohlo pre neho byť tak stresovou situáciou ako u osôb, ktoré tieto skúsenosti nemajú. Takto priznaná náhrada nemajetkovej ujmy predstavuje dostatočné zadosťučinenie za trápenie žalobcu, taktiež pokiaľ ide o stres, neistotu a frustráciu z výsledku trestného stíhania. Žalobcovi nevznikla ujma trvajúca po celú dobu 8 rokov trvajúceho trestného stíhania, nakoľko najneskôr od roku 2008 už jeho ujma ktorú popisuje nebola jednoznačne prepojená s trestným stíhaním, ktoré je predmetom sporu. Žalobca bol po celé obdobie trestne stíhaný pre skutok, o ktorom bolo napokon dokázané, že ho pravdepodobne žalobca nespáchal (in dubio pro reo), no v priebehu tohto trestného stíhania paralelne bol stíhaný aj v iných konaniach v ktorých bol právoplatne odsúdený. Trestné stíhanie tak predstavovalo istý zásah do jeho práv, avšak nebolo preukázané, že by zásah do osobnostných práv žalobcu, pretrvával celých 8 rokov trvajúceho trestného stíhania. Dospel k záveru, že negatívne následky spojené s trestným stíhaním by pociťovala ako závažnú ujmu každá bezúhonná osoba, čo však žalobca nebol a na jeho psychiku i následky v jeho osobnom a pracovnom živote to tak malo zásadný vplyv, čo pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd zohľadnil postupom podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. V súvislosti s námietkou žalovaného, že žalobca nepodal voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť, poukázal rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/258/2012 a na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2022 sp. zn.1 VCdo/2/2022, ktorého právna veta znie: „Splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený“, ktoré bolo uverejnené aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2022. K žalobcom uplatnenému nároku na náhradu škody titulom trov obhajoby uviedol, že v súvislosti s trestným konaním žalobcovi vznikli trovy obhajoby, ktoré svojmu obhajcovi mal žalobca uhradiť podľa vyúčtovania v sume 813,26 € s DPH. V konaní bolo preukázané, že trovy obhajoby boli vyplatené matkou žalobcu spolu v sume 1000 €, teda uvedená suma neušla z majetku žalobcu, ale jeho matky z tohto dôvodu nemohol žalobcovi skutočnú škodu priznať, nakoľko nepreukázal, že vznikla jemu, ale tretej osobe, ktorou bola jeho mama. Zaplatenie trov konania matkou žalobcu bolo preukázané tvrdením žalobcu i jeho právneho zástupcu. Na tomto závere nič nezmenilo ani tvrdenie žalobcu, že bude povinný mame tieto peniaze vrátiť. Žiadna dohoda o prípadnom plánovanom vrátení požičaných peňazí resp. existencie pôžičky nevyplynula ani z výpovede matky žalobcu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP s odôvodnením, že žalobca bol v konaní sčasti úspešný; žaloba bola sčasti zamietnutá, predmetom zamietnutia bol celý nárok na náhradu škody a časť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Pretože výška plnenia v časti náhrady nemajetkovej ujmy závisela výlučne od úvahy súdu, za základ sporu považoval sumu 3000 € (1000 € náhrada škody a 2000 € náhrada nemajetkovej ujmy) z nej potom určil celkový úspech zo žalovanej sumy vo výške 3000 €, priznal žalobcovi sumu 2000 €, t. j. čiastočný úspech žalobcu je 66 %, čiastočný úspech žalovaného 34%, celkový úspech žalobcu je 22%. 2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel, podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť a nepriznať mu nárok na náhradu trov konania s tým, že si ho neuplatňuje a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané a ani medzi stranami nebolo sporné, že žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť nepodal, čo konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku. Zároveň žalobca nepreukázal, že v jeho prípade nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie (t. j. že sú dané dôvody osobitného zreteľa); žalobca sa počas tohto konania ani splnenia tejto podmienky nedomáhal. Na základe takto vykonaného dokazovania podľa jeho názoru nebola splnená podmienka uvedená v § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a preto žalobca nemá právo na náhradu škody. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2016 sp. zn.5 Cdo 173/2015 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023. Konštatoval, že žalobcom nebol produkovaný žiadny dôkaz, na základe ktorého by súd prvej inštancie mohol ustáliť existenciu zásahu do osobnostných práv žalobcu v intenzite odôvodňujúcej vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca vypovedal pomerne všeobecným spôsobom, čo vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku a na základe ďalších vykonaných dôkazov súd prvej inštancie nemohol zistiť splnenie zákonných predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcovi v peniazoch. Podľa jeho názoru žalobca neuviedol žiadne osoby, ktoré sa mali v dôsledku vedeného trestného stíhania od neho dištancovať, jeho výpoveď v tomto smere bola len všeobecná, ničím nepodložená, čo konštatoval aj súd prvej inštancie; neuviedol žiadneho zamestnávateľa, ktorý s ním ukončil pracovný pomer v dôsledku namietaného trestného stíhania; nepreukázal, že v dôsledku uvedeného trestného stíhania sa nemohol zamestnať, sám vypovedal, že zamestnať sa nemohol aj kvôli jeho minulosti, čo konštatoval aj súd prvej inštancie; výpoveď matky žalobcu je pomerne všeobecná bez uvedenia konkrétneho zamestnávateľa (žalobca bol naviac stíhaní paralelne vo viacerých trestných veciach) a navyše jej výpoveď je v rozpore s výpoveďou žalobcu, ktorý vypovedal, že sa nemohol zamestnať; žalobca vypovedal, že samotný incident z roku 2006, ktorý sa mal stať v byte W. K. mal na neho nepriaznivý vplyv; už v minulosti prišiel žalobca do kontaktu s trestnou jurisdikciou a vykonával nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré mohli mať vplyv na psychiku človeka, bol opakovane hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení, ale nie z dôvodu zlepšenia jeho psychického stavu, ktorý sa mu mal zhoršiť v dôsledku ním tvrdeného nezákonného stíhania, ale z celkom iných dôvodov závislosť od alkoholu. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že jeho trestná minulosti žalobcu je tak bohatá, že ním tvrdený zásah do jeho osobnosti oslabil na svojej intenzite, kedže mienka o žalobcovi v spoločnosti bola narušená inými trestnými stíhaniami. Nemožno preto nespochybniteľne ani konštatovať, že práve v príčinnej súvislosti s namietaním trestným stíhaním vznikli žalobcovi tvrdené nemateriálne dôsledky spočívajúce v zhoršení rodinného stavu pracovného stavu alebo strate v povesti bezúhonnosti osoby. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.10.2018 sp. zn. 2Co/266/2016, v ktorom dospel k záveru, že skutočnosť, že žalobca bol odsúdený v iných trestných veciach vylučuje existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi v žalobe tvrdeným právnym titulom žalovaného právneho nároku a vznikom nemajetkovej ujmy žalobcu. S poukazom na závery znaleckého posudku č. 27/2023 namietal, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že k takémuto zhoršeniu rodinných vzťahov, spoločenského života žalobcu, k vytrhnutiu z pracovného prostredia došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s namietaním trestným stíhaním. Žalobca nepreukázal, že toto trestné konanie malo priamy a bezprostredný vplyv na ním tvrdenú ujmu. Voči žalobcovi sa v rozhodnom období viedlo viacero trestných stíhaní, ktoré skončili aj jeho právoplatným odsúdením, v osobe žalobcu ide o viacnásobného recidivistu. Ak nebolo preukázané, že predmetné trestné stíhanie nemalo vplyv na jeho rodinný život, na zamestnanie, tak nemožno konštatovať, že toto trestné stíhanie malo za následok vznik nemajetkovej ujmy žalobcu. S poukazom na všetky skutočnosti zistené z iných trestných konaní, z výsluchu svedkyne V. Č.K. v nadväznosti na ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. považoval priznaný nárok nemajetkovej ujmy v sume 2000 € za neprimerane vysoký. V zmysle § 17 ods. 2 cit. zák. sa nemajetková ujma v peniazoch uhrádza v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom. Žalobca ním tvrdenú ujmu nepreukázal. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13.02.2020 namietal nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie aj v časti o náhrade trov konania z dôvodu, že žalobca zastúpený právnym zástupcom si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zjavne neprimeranej výške vo vzťahu k obdobným veciam vyplývajúcich z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a vzhľadom k okolnostiam prípadu. Súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní o náhrade trov konania v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradu škody vychádzať z pomeru procesného úspechu strán konania (8 % ku 92%). 3. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a priznať mu sumu, ktorá by bola adekvátna a primeraná kritériám, ktoré navodil Krajský súd v Bratislave vo svojom zrušujúcom uznesení. Pokiaľ ide o trovy konania uviedol, že rozhodovanie o výške plnenia je vždy úvahou súdu, kde základ nároku bol preukázaný a aj keď nemal vo veci plný úspech, súd mu mal priznať plnú náhradu trov konania, pretože výška plnenia závisela od úvahy súdu. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že tento súdny spor trvá neprimerane dlho, keď žaloba bola podaná na súd 16.03.2016, skoro pred 10 rokmi. Súd prvej inštancie už raz vo veci rozhodol a priznal žalobcovi sumu 8000 € titulom nemajetkovej ujmy a sumu 518,06 € titulom náhrady škody, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,40 %. Na základe odvolania oboch strán sporu odvolací súd napadnutý rozsudok v časti uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 518,06 € titulom náhrady škody zmenil tak, že žalobu zamietol a vo zvyšnej časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rozhodnutie o zaplatenie sumy 518,06 € je teda právoplatné a súd mal rozhodnúť o náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 24 000 € a o náhrade právneho zastúpenia v rozdiele 813,26 € a sumy 518,06 €. V ďalšom konaní bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý poukázal na názor Ústavného súdu,
podľa ktorého je potrebné zohľadniť povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a dopady trestného stíhania v osobnej sfére poškodenej osoby, ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Na základe týchto kritérií by mal súd ustáliť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá musí zodpovedať všeobecne zdieľanej spravodlivosti a slušnosti; tiež bolo konštatované, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, ktoré je zaručené v č. 46 ods. 3 ústavy, pričom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade obmedziť, či celkom vylúčiť a primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať osobitné okolnosti prípadu. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 2000 €, ktorú považoval za primeranú, pričom sa zaoberal súčasným postavením žalobcu, ktorý je vo výkone trestu odňatia slobody, kde si vykonáva trest za inú trestnú činnosť a skutočnosťami, za ktoré bol žalobca predtým odsúdený. Nesúhlasil, aby súd posudzoval jeho súčasný stav a skutky, ktoré spáchal v kontexte nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, kde žalobcovi priznal Ústavný súd za prieťahy v súdnom konaní nárok 3000 €, čo je vyššia suma, ako priznal súd vo veci samej, čo je nelogické. Za rozhodujúce považoval, že má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý si uplatnil riadne a včas, že takýto nárok bol preukázaný, avšak nesúhlasí s priznanou výškou sumy, keď najskôr žiadal 24 000 €, súd mu priznal sumu 8000 € a ďalší súd mu priznal zníženú sumu 2000 €. Z týchto dôvodov je presvedčený, že priznaná suma je neprimerane nízka. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal vyhovieť jeho odvolaniu v plnom rozsahu a zamietnuť odvolanie žalovaného. Uviedol, že v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR je základom nároku to, že štát pochybil vo vzťahu k nezákonnosti trestného stíhania žalobcu; nie je rozhodujúce, či podal žalobca sťažnosť proti uzneseniu o začatí trestného stíhania, dôležitý je výsledok trestného stíhania, ktoré bolo nezákonné a ukončilo sa v prospech žalobcu, ktorý však bol počas trestného stíhania v právnej neistote, pretože mu hrozil trest odňatia slobody a samotné orgány činné v trestnom konaní uznali, že trestné stíhanie bolo začaté na základe dôkazov a skutočností, ktoré následne neboli preukázané, že by sa mal žalobca dopustiť takéhoto trestného činu. Takisto nie je rozhodujúce následné správanie žalobcu, či bol alebo nebol odsúdený za iné konanie, pretože súd neposudzuje jeho život ako taký, ale posudzuje nezákonný postup štátu, kde potom by paradoxne súdy museli rozlišovať bezdomovca od podnikateľa, pri páchaní trestnej činnosti, avšak pred zákonom by si mal byť každý rovný. Považoval za potrebné prihliadnuť na dĺžku trvania súdneho sporu, na infláciu, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu, kde konštatoval neprimerané prieťahy v celom konaní. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, žiadal napadnutý rozsudok na podklade jeho odvolania zmeniť a žalobu zamietnuť. V plnom rozsahu sa pridržal svojich vyjadrení uvedených v odvolaní zo dňa 24.07.2025. Nestotožnil sa s názorom žalobcu pokiaľ ide o skutočnosti, na ktoré poukázal, na ktoré mal súd podľa jeho názoru vzhliadnuť a priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Skutočnosť, že súdne konanie sa viedlo 10 rokov v tomto období tiež došlo k nárastu inflácie, tieto skutočnosti nie sú dôvodmi na priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nestotožnil sa ani s názorom žalobcu, že sú by mu mal priznať náhradu trov konania v celom rozsahu, pretože výška plnenia závisela od úvahy súdu a v tejto súvislosti poukázal na svoj právny názor uvedený v jeho odvolaní. 6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a odvolanie žalobcu je dôvodné len čiastočne, a to v časti o náhrade trov konania. 7. Žalobca sa v konaní domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 24 000 € titulom nemajetkovej ujmy a sumy 813,26 € titulom náhrady škody z dôvodu, že od roku 2006 bolo voči nemu vedené trestné konanie, dňa 02.11.2009 podal prokurátor Okresnej prokuratúry vo Veľkom Krtíši obžalobu na neho pre prečin ublíženia na zdraví v spolupáchateľstve a 8 rokov trvajúce trestné konanie skončilo jeho oslobodením spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k. 8T/142/2009 - 326 z 08.07.2013, z dôvodu, že nebolo jednoznačne preukázané, že trestný čin spáchal. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 07.07.2022 č. k. 6C/20/2019 - 291 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8000 € titulom nemajetkovej ujmy a sumu 518,06 € titulom náhrady škody a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,40%. V dôsledku odvolania podaného žalobcom aj žalovaným proti rozsudku súdu prvej inštancie, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 25.06.2024 č. k. 8Co/169/2022 - 399 rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 518,06 € titulom náhrady škody zmenil tak, že žalobu zamietol a vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nevyhodnotil vykonané dôkazy v súlade s § 191 CSP, nevysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a podstatnými námietkami sporových strán a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. V ďalšom konaní odvolací súd
uložil súdu prvej inštancie vyhodnotiť vykonané dokazovanie, najmä výpoveď žalobcu z hľadiska vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a určenia jej výšky, znovu posúdiť v zmysle odvolacím súdom uvedených právnych názorov Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť v súlade s § 220 CSP; zároveň mu uložil znovu rozhodnúť aj o nároku žalobcu na náhradu škody vo zvyšnej časti, pričom jeho dôvodnosť posúdi v zmysle uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu. 8. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v zrušujúcom rozhodnutí, vyhodnotil vykonané dôkazy v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ust. § 191 CSP a dospel tak k správnym skutkovým zisteniam. Pri svojom právnom posúdení vychádzal zo zodpovedajúcich ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktoré aj správne vyložil a správne aplikoval na zistený skutkový stav. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, keď uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil rozhodnutie po skutkovej aj po právnej stránke a dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje aj s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP a v podrobnostiach na ne odkazuje. 9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne ustálil, že voči žalobcovi sa viedlo trestné stíhanie na základe uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Lučenci, úrad justičnej a kriminálnej polície, spis. zn. ČVS: ORP- 543/2 - OVS- VK- 2006 zo dňa 26.02.2006, ktorým bolo voči žalobcovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za prečin ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, a žalobca bol nakoniec dňa 25.03.2014, t. j. po ôsmich rokoch právoplatne oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca. Pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy správne vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 zo dňa 27.08.2019, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. V súlade so závermi Ústavného súdu SR uvedenými v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016 v súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy, na ktoré poukázal odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí, prihliadol na povahu trestnej veci, dĺžku trestného konania, ako aj dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu. Pri hodnotení následkov trestného stíhania žalobcu vychádzal z dĺžky trestného konania v trvaní takmer 8 rokov, počas ktorého mu za skutok, ktorý sa mu kládol za vinu, hrozilo uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody za prečin ublíženia na zdraví v trvaní 6 mesiacov až 2 roky. Výpoveďou žalobcu, ktorá je riadnym dôkazným prostriedkom, mal za preukázané, že počas dlhotrvajúceho trestného stíhania ho ľudia vnímali ako vinného, prežíval obavy z prípadnej pomsty, čomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že sa odsťahoval do Prahy, ktorú skutočnosť potvrdila jeho matka vo svojej výpovedi. 10. Vzhľadom na uvedené zistené negatívne následky trestného stíhania v osobnom živote žalobcu, nemožno považovať za dostatočné zadosťučinenie iba samotné konštatovanie porušenia práva. Intenzita zásahu do osobnostných práv žalobcu odôvodňuje priznanie žalobcovi náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a za ujmu vzniknutú žalobcovi prežívaním neistoty, stresu a frustrácie z výsledku trestného stíhania aj odvolací súd považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške ustálenej súdom prvej inštancie v sume 2000 €. Pri určení tejto výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie správne zohľadnil aj ďalšie trestné stíhania, ktoré boli vedené voči žalobcovi a jeho väzbu za inú trestnú činnosť, v dôsledku ktorých skúseností u žalobcu stresová situácia nedosahovala takú intenzitu, ako u osôb, ktoré túto skúsenosť nemali a v dôsledku ktorých priama príčinná súvislosť medzi vzniknutou ujmou a predmetným trestným stíhaním neexistovala počas celého trestného stíhania. Žalobca nepreukázal vážne narušenie rodinných alebo iných vzťahov, stratu zamestnania alebo nemožnosť nájsť si zamestnanie, ani vážnejšie zhoršenie zdravotného stavu v súvislosti s vedením predmetného trestného stíhania. Správne súd prvej inštancie zohľadnil aj narušenie mienky o žalobcovi v spoločnosti jeho trestnou činnosťou predchádzajúcou i páchanou paralelne s prebiehajúcim trestným
stíhaním. Vzhľadom na uvedené neboli preukázané také negatívne následky trestného stíhania žalobcu v ostatných oblastiach, najmä v jeho pracovnom a rodinnom živote, v postavení v spoločnosti, v zdravotnom stave, v bezprostrednej priamej príčinnej súvislosti s predmetným trestným stíhaním, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššej sume. Nedôvodne žalobca namietal, že súd posudzoval jeho súčasný stav a skutky, ktoré spáchal v kontexte nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Okolnosti, na ktoré súd prvej inštancie prihliadol, mali vplyv na nemajetkovú ujmu žalobcu a aj na príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a predmetným trestným stíhaním. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že celé súdne konanie trvá skoro 10 rokov bez viny žalobcu, táto skutočnosť je irelevantná pre posúdenie výšky náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu a bola zohľadnená ústavným súdom v sume priznanej žalobcovi za prieťahy v súdnom konaní Nedôvodne tiež namietal, že za prieťahy v súdnom konaní mu ústavný súd priznal sumu 3000 €, ktorá je vyššia ako priznaná súdom vo veci samej. Každá z týchto súm mu bola priznaná z iného dôvodu a preto ich nemožno porovnávať. 11. Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal sťažnosť a preto nebola splnená podmienka § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a preto žalobca nemá právo na náhradu škody v tejto veci. Tieto námietky odvolací súd posúdil ako nedôvodné už v rozsudku zo dňa 25.06.2024 č. k. 8Co/169/2022, v ktorom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 z 24.10.2022, publikovaný v Zbierke stanovísk NS rozhodnutí súdov SR 5/2022 pod č. 58. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd zohľadnil predovšetkým skutočnosť, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, že zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje právo na náhradu škody v prípade trestného stíhania a so zreteľom na to, že podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania, považoval najvyšší súd za nepochybné, že zmyslu a účelu ustanovenia § 6 ods. 1 v spojení s ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia na základe podaného riadneho opravného prostriedku podľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku), má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu uprednostnil výklad e ratione legis ustanovenia § 6 ods. 2 vety prvej zákona č. 514/2003 Z. Z. pred jeho doslovným gramatickým výkladom a uviedol, že dôsledkom tejto interpretácie je potom záver vyslovený v 3 výrokovej vete rozsudku veľkého senátu, že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený. 12. V časti náhrady škody titulom trov obhajoby žalobcu v trestnom konaní súd prvej inštancie správne zamietol žalobu vo zvyšnej časti uplatneného nároku, ktorá zostala predmetom konania po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej sumy 518,06 € titulom náhrady škody zmenil tak, že žalobu zamietol. súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu, podľa ktorého predmetná škoda nevznikla žalobcovi, ale tretej osobe a to jeho matke, keď v konaní bolo preukázané, že trovy obhajoby boli vyplatené matkou žalobcu spolu v sume 1000 €, pričom nebola preukázaná dohoda medzi žalobcom a jeho matkou o prípadnom plánovanom vrátení požičaných peňazí resp. o pôžičke. 13. Odvolací súd dospel k záveru, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania strán sporu súd prvej inštancie nesprávne posúdil rozsah úspechu žalobcu v konaní. V časti náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať z úspechu žalobcu v celom rozsahu uplatneného nároku, keďže bol úspešný v jeho základe a výška závisela od úvahy súdu, pričom uplatnenú výšku nemožno považovať za zjavne nadsadenú oproti výške priznávanej súdmi v obdobných veciach. Vzhľadom na to mal žalobca v konaní úspech v časti o zaplatenie sumy 24 000 €, čo predstavuje 96,70 % žalovaný mal úspech v časti o zaplatenie sumy 813,26 €, čo predstavuje 3,30 %. Celkový úspech žalobcu predstavuje 93,40 % (96,70 % - 3,30%). 14. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti a v zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. V časti o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je vo výroku uvedené.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, kedže odvolaniu žiadnej zo strán nebolo vyhovené v dôsledku čoho obe strany mali v odvolacom konaní čiastočný úspech v rovnakom rozsahu. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote vydané dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).