Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/29/2025 1122207905 24. 03. 2026 JUDr. Ľubica Krišková ECLI:SK:KSBA:2026:1122207905.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Medzinárodná investičná banka, so sídlom Masha Poryvaeva 7, 107078 Moskva, Ruská federácia, právne zastúpený: PEERS advokátska kancelária, s. r. o., Plynárenská 7/B, 821 09 Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: N.. J. U., narodená XX.XX.XXXX, bytom G. B. XXX/X, XXX XX X., právne zastúpená: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., so sídlom P. Pazmáňa 2367/17A, 927 01 Šaľa, IČO: 36 866 296, o splnenie povinnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-39Cb/87/2022 - 225 zo dňa 16.9.2024 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-39Cb/87/2022 - 225 zo dňa 16.9.2024 p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) svojim rozsudkom č. k. B1-39Cb/87/2022-225 zo dňa 16.9.2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol, že žalobu zamieta a žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku písomne oznámiť správcovi úpadcu I&R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k.s., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, spoločnosti DIXIA SOLLARIS, s.r.o., IČO: 36 281 212, so sídlom Nám. Slobody 11, 811 06 Bratislava, aby v konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 8R/2/2014 peňažnú čiastku určenú na základe čiastočného alebo konečného rozvrhu výťažku, ktorá prináleží pohľadávke žalovaného zapísanej v konečnom zozname pohľadávok pod poradovým číslom 112 uhradil na účet žalobcu vedený v X. G. X. N. H., P., G., IBAN: H. XXXX XXXX XXXX XXXX, U. (X.): G.. Žalobca si zároveň uplatnil aj nárok na náhradu trov konania. 3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že strany sporu uzatvorili dňa 02.08.2010 medziveriteľskú zmluvu, na základe ktorej všetky súčasné alebo budúce pohľadávky žalovaného voči úpadcovi (t.j. podriadený dlh) boli podriadené pohľadávke žalobcu titulom úveru (t.j. nadradený dlh). Žalovaný má voči úpadcovi pohľadávku vyplývajúcu z dohody o urovnaní zo dňa 31.05.2010 v znení jej dodatku č. 1 v celkovej výške 1.846.601,93 EUR. Na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 8R/2/2014-3459 zo dňa 20.10.2015. Do konkurzu si prihlásil pohľadávku žalovaný ako aj žalobca, pričom pohľadávka žalobcu je evidovaná ako podriadená pohľadávka z dôvodu, že žalobca je spriaznenou osobou úpadcu. Žalobca žiadal správcu úpadcu, ako
aj samotného žalovaného, aby v prípade rozvrhu výťažku sumu, ktorá bude prináležať žalovanému, bola poukázaná v prospech účtu žalobcu, a to s poukazom na bod. 5.2. medziveriteľskej zmluvy. Uvedeného sa žalobca domáhal aj súdnou cestou, prostredníctvom inštitútu neodkladného a zabezpečovacieho opatrenia, avšak bezúspešne. 4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa nasledovných ustanovení: § 95 ods. 2, ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej iba ZKR), § 408a ods. 1 Obch. zák. a § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej iba OZ). 5. Podľa súdu prvej inštancie medzi stranami sporu nebolo sporné, že došlo k uzatvoreniu medziveriteľskej zmluvy, existencia a výška pohľadávky žalovaného voči úpadcovi, skutočnosť, že strany sporu, sú zároveň účastníkmi konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu, skutočnosť, že žalobca je podriadeným veriteľom. Rovnako nebol sporný ani samotný priebeh konkurzného konania a s ním súvisiacich konaní. Medzi stranami sporu bola sporná platnosť medziveriteľskej zmluvy a zákonnosť postupu žalobcu, ktorý sa podanou žalobou domáha uloženia povinnosti žalovanému, ktorý by mal na základe rozsudku písomne oznámiť správcovi, aby v konkurznom konaní peňažnú čiastku určenú na základe rozvrhu výťažku poukázal na bankový účet žalobcu. Súd konštatoval, že na niektoré z vyššie uvedených sporných otázok už strany sporu dostali odpoveď v iných súdnych konaniach, ktoré boli právoplatne skončené. 6. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia, následne zabezpečovacieho opatrenia, domáhal vydania rozhodnutia, ktoré by svojim obsahom bolo rovnaké ako rozhodnutie, ktorého sa žalobca domáha v tomto konaní. Petit návrhu sa nezmenil, zmenil sa právny prostriedok na jeho dosiahnutie. V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5Cbi/5/2021 sa žalobca domáhal vydania neodkladného opatrenia, ktorým by bol žalovaný povinný písomne oznámiť správcovi úpadcu, aby peňažnú čiastku určenú na základe čiastočného alebo konečného rozvrhu výťažku uhradil na účet žalobcu. Krajský súd v Bratislave na základe odvolania žalovaného v konaní vedenom pod sp. zn. 4CoKR/1/2022 návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Aj keď dôvodom na zamietnutie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bolo najmä to, že žalobca neosvedčil dostatočným spôsobom dôvody na jeho nariadenie, odvolací súd poukázal na stanovisko kolégia NS SR sp. zn. Obpj 7/2002 zo dňa 16.12.2002 v zmysle ktorého: „Konkurzné konanie tak, ako každé iné súdne konanie, je autonómne v tom, že postupovať v ňom, robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh, môže len súd, na ktorom konkurzné konanie prebieha a len v rámci tohto konania. Do súdneho konania nemôže zasahovať žiaden iný súd (s výnimkou súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku), ale ani ten istý súd v rámci iného konania. Usmerňovať činnosť správcu podstaty môže len súd v rámci konkrétneho konkurzného konania. Predbežným opatrením (ani iným rozhodnutím) vydaným v inom súdnom konaní, preto nemožno správcovi zakázať, aby nakladal s vecami zapísanými do súpisu podstaty, ani ukladať povinnosti, ktorými by sa upravoval jeho postup v konkurznom konaní. Takýto postup by mohol viesť k situácii, že by správcovi boli dané vzájomne si odporujúce pokyny. Predbežným opatrením vydaným v inom konaní, preto nemožno správcovi zakázať, aby nakladal s vecami zapísanými do súpisu podstaty. Takéto predbežné opatrenie by bolo neprípustným zásahom do iného konania.“ Odvolací súd mal za to, že neodkladným opatrením by sa bezprostredne zasahovalo do konkurzného konania. Zasahovať do priebehu konkurzného konania však môže jedine konkurzný súd a nie súd v inom konaní (ods. 25 uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 4CoKR/1/2022-455). 7. Súd prvej inštancie poukázal na to, že proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 4CoKR/1/2022-455 žalobca podal dovolanie, pričom Najvyšší súd SR o dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 1Obdo/38/2022 zo dňa 13.09.2022 tak, že dovolanie odmietol. Najvyšší súd SR v ods. 23 uvedeného uznesenia poukázal na už zmienené stanovisko kolégia NS SR sp. zn. Obpj 7/2002, týkajúce sa nemožnosti zásahov do konkurzného konania zo strany iných, než konkurzných súdov, pričom Najvyšší súd SR prijal záver, že uloženie povinnosti žalovanému, aby písomne oznámil správcovi konkurznej podstaty úpadcu, aby peňažnú čiastku určenú na základe čiastočného alebo konečného rozvrhu výťažku, ktorá prináleží pohľadávke žalovaného, správca uhradil na účet žalobcu, nemožno považovať len za spôsob určenia platobného miesta, jedná sa o uloženie povinnosti žalovanému s priamym dopadom na konanie správcu konkurznej podstaty, čo s poukazom na ustálenú judikatúru nie je prípustné. Následne sa žalobca domáhal vydania zabezpečovacieho opatrenia, na základe ktorého by súd zriadil záložné právo v prospech žalobcu na výťažok z konkurzu, a to na zabezpečenie peňažnej
pohľadávky odporcu najviac do výšky 1.846.601,93 EUR. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 37Cbi/12/2021 a o odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3CoKR/25/2022-502 tak, že návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol. Odvolací súd poukázal na to, že uloženie povinnosti žalovanému, aby písomne oznámil správcovi úpadcu, aby peňažnú pohľadávku určenú na základe čiastočného alebo konečného rozvrhu výťažku, ktorá prináleží pohľadávke žalovaného, správca uhradil na účet žalobcu, predstavuje nedovolený zásah do konkurzného konania, čo nie je prípustné. Nie je možné, aby súd rozhodnutím v inom konaní uložil správcovi ako má postupovať (ods. 34 uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 3CoKR/25/2022-502). 8. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobný návrh žalobcu, ktorým sa domáha vydania rozhodnutia v konaní pred súdom je identický s tým, ktorého vydania sa domáhal v rámci konania o nariadenie neodkladného opatrenia a obsahovo zhodný s tým, ktorého sa domáhal v rámci konania o vydanie zabezpečovacieho opatrenia. Súd uviedol, že návrhu žalobcu v tomto konaní rovnako nemôže vyhovieť z dôvodu, že uloženie povinnosti žalovanému v žalobcom navrhovanom znení by bolo rozhodnutím, ktoré zasiahne do konkurzného konania a (aj keď nepriamo) ovplyvní činnosť správcu konkurznej podstaty, čo nie je prípustné s ohľadom na už vyššie uvedené dôvody. Nie je možné akceptovať argumentáciu žalobcu o tom, že veriteľ je oprávnený určiť platobné miesto, na ktoré má byť poukázaný konkurzný výťažok, pretože v prejednávanom prípade by súd autoritatívne uložil žalovanému povinnosť určiť ako platobné miesto bankový účet žalobcu, s priamym dopadom na priebeh konkurzného konania, resp. činnosť správcu. Podľa súdu akékoľvek uspokojenie nadriadeného dlhu žalobcu v súčasnej dobe, resp. v čase, kým nie sú uspokojené pohľadávky tvoriace všeobecnú podstatu, by bolo de facto obchádzaním zákonného ustanovenia § 95 ods. 3 ZKR a žalobcovi by bolo priznané právo vo väčšom rozsahu (skoršie a/alebo vyššie uspokojenie) na aké má podľa práva nárok. Konanie žalobcu, ktorým od žalovaného požaduje, aby udelil pokyn správcovi na výplatu výťažku zo speňaženia majetku v prospech účtu žalobcu je síce v súlade s bodom 5.2. (c) (iii) medziveriteľskej zmluvy, avšak nie je v súlade so zákonom, prieči sa účelu ust. § 95 ods. 3 ZKR, t.j. dosiahnutie čo najvyššej možnej miery uspokojenia veriteľov bez podstatného zásahu spriaznených osôb do speňažovania majetku a v konečnom dôsledku uvedené zákonné ustanovenie obchádza. Ustanovenie medziveriteľskej zmluvy bod 5.2. (c) (iii) je tak pre rozpor so zákonom neplatné, a to s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. 9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa zásady úspechu v spore. Súd žalobu zamietol, žalovaný mal preto v spore plný úspech a súd mu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu 100%. 10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. V úvode poukázal na to, že podanou žalobou sa domáha splnenia zmluvnej povinnosti žalovanej, ktorá jej priamo vyplýva z platne uzatvorenej Medziveriteľskej zmluvy. Táto požiadavka žalobcu na splnenie povinnosti žalovanej v rozpore s názorom prvostupňového súd v žiadnom prípade neodporuje ustanoveniam zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“). Tak, ako uvádza nižšie: • ZKR neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo veriteľovi pohľadávky určiť si ľubovoľným spôsobom platobné miesto na výplatu svojej pohľadávky, na ktoré má byť poukázaný konkurzný výťažok, bankový účet, ktorý nepatrí tomuto veriteľovi, • ZKR striktne nevyžaduje a neprikazuje, aby veriteľ konkurznej pohľadávky obdržal jej plnenie na svoj vlastný účet, • žalobca sa nedomáha určenia povinnosti voči správcovi alebo konkurznému súdu, ale voči svojej zmluvnej strane, pričom pokyn žalovanej správcovi nemožno interpretovať ako príkaz súdu daný správcovi (správca môže daný pokyn, resp. žiadosť žalovanej aj odmietnuť realizovať), • ZKR, a v širšom ohľade žiadny iný právny predpis nevylučuje medziveriteľské dohody, ktorými si veritelia popri konkurznom konaní platne dojednajú odchýlne právny režim svojich vzájomných pohľadávok bez toho, aby tým viazali správcu alebo konkurzný súd, pričom tieto dohody voči sebe navzájom môžu vynucovať, pričom všetky tieto právne otázky predstavujú otázky zásadného právneho významu s významným dopadom na bežnú prax bankového a úverového financovania dlžníkov, ktoré by mal v konečnej platnosti vyriešiť formou zjednocujúceho stanoviska NS SR. 11. Žalobca poukázal na nedostatočné odôvodnenie rozsudku, keďže podľa jeho názoru súd nedal odpovede na základné argumenty. Podľa žalobcu súd pochybil už pri formulovaní sporných otázok medzi žalobcom a žalovanou, keď nesprávne vykladá podstatu sporu. V danom prípade sa totiž nemá
posudzovať zákonnosť postupu žalobcu, ktorý sa domáha svojich práv, a teda splnenia povinnosti žalovanej z platne uzatvorenej Medziveriteľskej zmluvy. Podstata sporu, ktorú mal súd v súdnom konaní posúdiť je postup žalovanej, ktorá porušila povinnosti, ktoré jej vyplývali z Medziveriteľskej zmluvy a v prípade zistenia, že zo strany žalovanej k porušeniu Medziveriteľskej zmluvy došlo, jej mal súd v súlade so zásadou pacta sunt servanta uložiť povinnosť svoje záväzky a povinnosti vyplývajúce z platne uzatvorenej Medziveriteľskej zmluvy splniť. Súd podľa jeho názoru nielenže nesprávne identifikoval predmet sporu, ale navyše následne v bode 15 Rozsudku uvádza, že na niektoré sporné otázky už strany sporu dostali odpovede v iných súdnych konaniach, ktoré boli právoplatne skončené. Súd následne odkazuje na konanie o neodkladnom opatrení vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5Cbi/5/2021, t. j. nie na konanie vo veci samej, v ktorom by súd meritórne rozhodol o niektorej z vyššie položených sporných otázok. Krajský súd v Bratislave na základe odvolania žalobcu v konaní vedenom pod sp. zn. 4CoKR/1/2022 (ďalej len „Rozhodnutie Krajského súdu“) návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol, pričom dôvodom bola skutočnosť, že žalobca neosvedčil dôvody na jeho nariadenie. V uvedenom prípade preto nemožno tvrdiť, že by akákoľvek nastolená sporná otázka bola už zodpovedaná. Má za to, že celé odôvodnenie Rozsudku súdu poukazuje len na konanie o neodkladnom opatrení, pričom neobsahuje žiadnu relevantnú argumentáciu súdu. Žalobca uvádza, že ustanovenie § 220 CSP neumožňuje súdu nahradiť jasné a výstižné vysvetlenie svojho Rozsudku odkazom na iné súdne rozhodnutia. Podľa žalobcu konaním a rozhodnutím súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 12. Žalobca namieta nesprávne právne posúdenie, nesúhlasí a považuje za ústavne nekonformný záver Najvyššieho súdu SR prijatý uznesením sp. zn. 1Obdo/38/2022 zo dňa 13.09.2022 (ďalej len „Uznesenie NS SR“), v ktorom Najvyšší súd SR konštatuje, že „uloženie povinnosti žalovanému, aby písomne oznámil správcovi konkurznej podstaty úpadcu, aby peňažnú čiastku určenú na základe čiastočného alebo konečného rozvrhu výťažku, ktorá prináleží pohľadávke žalovaného, správca uhradil na účet žalobcu, nemožno považovať len za spôsob určenia platobného miesta, jedná sa o uloženie povinnosti žalovanému s priamym dopadom na konanie správcu konkurznej podstaty, čo s poukazom na ustálenú judikatúru nie je prípustné.“ Uvedený záver totiž podľa neho zakladá nezákonný precedens, že (i) veriteľ nie je oprávnený určiť si platobné miesto, na ktoré mu majú byť uhradené finančné prostriedky z rozvrhu výťažku, a teda že veriteľ nie je oprávnený disponovať s výťažkom pripadajúcom na jeho pohľadávku (ii) porušeným právam vyplývajúcim z medziveriteľských zmlúv súdom nie je poskytovaná ochrana, že veritelia sa nemôžu dohodnúť na vysporiadaní ich právnych nárokov mimo konkurzného konania, resp. tieto medziveriteľské zmluvy nebudú vykonateľné. Žalobca má za to, že ide o otázku zásadného právneho významu, nakoľko uvedeným spôsobom je narušená dôvera veriteľov v prípade zmlúv, ktoré sa štandardne uzatvárajú v prípade bankového financovania, pričom banka si podriadi pohľadávky, t. j. dohodne si s veriteľmi iný režim pre prípad konkurzu nejakého úpadcu, vrátane špecifických povinností na dlžníkov pre prípad uplatňovania ich nárokov voči poddlžníkom. 13. Žalobca uvádza, že súd taktiež nesprávne právne posúdil neplatnosť ustanovenia Medziveriteľskej zmluvy bod 5.2. (c) (iii) keď v bode 20 Rozsudku uviedol, že „akékoľvek uspokojenie nadriadeného dlhu žalobcu v súčasnej dobe, resp. v čase, kým nie sú uspokojené pohľadávky tvoriace všeobecnú podstatu, by bolo de facto obchádzaním zákonného ustanovenia § 95 ods. 3 ZKR a žalobcovi by bolo priznané právo vo väčšom rozsahu (skoršie a/alebo vyššie uspokojenie) na aké má podľa práva nárok. Konanie žalobcu, ktorým od žalovaného požaduje, aby udelil pokyn správcovi na výplatu výťažku zo speňaženia majetku v prospech účtu žalobcu je síce v súlade s bodom 5.2. (c) (iii) medziveriteľskej zmluvy, avšak nie je v súlade so zákonom, prieči sa účelu ust. § 95 ods. 3 ZKR, t.j. dosiahnutie čo najvyššej možnej miery uspokojenia veriteľov bez podstatného zásahu spriaznených osôb do speňažovania majetku a v konečnom dôsledku uvedené zákonné ustanovenie obchádza. Ustanovenie medziveriteľskej zmluvy bod 5.2. (c) (iii) je tak pre rozpor so zákonom neplatné, a to s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka.“ Žalobca k uvedenému uvádza, že citované ustanovenie § 95 ods. 3 ZKR v čase podpisu Medziveriteľskej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou neexistovalo, t. j. nebolo platné ani účinné. Predmetné ustanovenie § 95 ods. 3 ZKR je účinné až od 1. januára 2012. Má za to, že medziveriteľská zmluva, resp. jej ustanovenie bod 5.2. (c) (iii), ktoré v čase uzatvorenia zodpovedalo všetkým zákonným požiadavkám a preto bolo platné, sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali až po jeho vzniku, nemôže stať dodatočne neplatným. Ustanovenie bod 5.2. (c) (iii) Medziveriteľskej zmluvy je preto platné a účinné. 14. Žalobca zároveň nesúhlasil s tým, že žalovaná má v prípade neúspechu žaloby žalobcu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v čase
kedy došlo k vykonaniu jednotlivých úkonov právnej služby (t. j. právne úkony vykonané v roku 2021 a 2022) a k úhrade súdneho poplatku, žalobca požíval imunitu v zmysle Čl. 13 bod 1 Dohody, ktorou bola Slovenská republika viazaná, a ktorá mala v zmysle Čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Žalobca sa v súdnom konaní tejto imunity nevzdal. V súlade s Čl. 13 bod 1 Dohody má žalobca imunitu voči akýmkoľvek súdnym a administratívnym konaniam, vrátane nárokov na náhradu trov konania a právneho zastúpenia. Táto imunita sa vzťahuje na majetok a aktíva žalobcu, ako aj na všetky operácie, ktoré vykonáva. Má za to, že súd pri vydaní Rozsudku, ktorým vo výroku II žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, imunitu žalobcu nezohľadnil a rozhodol o nároku na náhradu trov konania, čím porušil medzinárodné právo, ktorým bola Slovenská republika v tom čase viazaná. Imunita, ktorú žalobca v zmysle Čl. 13 bod 1 Dohody požíva, je základným prvkom, ktorý zaisťuje jeho nezávislosť a stabilitu v medzinárodnom prostredí. Skutočnosť, že súd neprihliadol na imunitu žalobcu, ktorú mu priznáva citovaná medzinárodná zmluva - Dohoda, má za následok porušenie práv žalobcu. 15. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 16. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá mala za to, že odvolanie je podané oneskorene, bolo podané neoprávnenou osobou a bolo podané nedôvodne. 17. Žalovaná poukázala na to, že žalobca prevzal rozsudok dňa 29.10.2024, pričom posledným dňom na podanie odvolania tak bol deň 13.11.2024. Žalobca odvolanie podal až dňa 14.11.2024, teda po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania, a preto má žalovaná za to, že odvolanie bolo podané oneskorene. Ďalej uviedla, že za žalobcu podal odvolanie „právny zástupca“ advokátska kancelária CREDIS Law s.r.o., IČO: 35 955 341, zastúpená advokátom JUDr. Danielom Grígeľom (ďalej aj „právny zástupca“), ktorý však nedisponuje plnomocenstvom na zastupovanie žalobcu v predmetnom konaní vrátane odvolacieho konania. Právny zástupca predložil na zastupovanie žalobcu v konaní plnomocenstvo z nešpecifikovaného dňa, keďže na predmetnom plnomocenstve nie je uvedený deň jeho udelenia za splnomocniteľa MIB, pričom za splnomocniteľa je na plnomocenstve pri podpise uvedená osoba Nikolay N.Kosov ako predseda predstavenstva. Za splnomocnenca je uvedený JUDr. Daniel Futej, konateľ, avšak rovnako na plnomocenstve absentuje tak dátum, ale aj jeho podpis, že prijal a kedy prijal uvedené plnomocenstvo. 18. Žalovaná má za to, že odvolanie žalobcu je súčasne nedôvodné v celom rozsahu, pričom odkazuje na svoje vyjadrenie k žalobe, ale najmä na súdne rozhodnutia nachádzajúce sa v spise, uvedené aj v rozsudku súdu prvej inštancie v bode 15, 16, 17, 18, a z ktorých súd prvej inštancie aj vychádzal, a správne súd prvej inštancie vec skutkovo a právne posúdil, čo vyplýva z bodov 19 a 20 rozsudku súdu prvej inštancie. 19. Pokiaľ ide o odkaz žalobcu na jeho „súdnu a exekučnú“ imunitu vo vzťahu k trovám konania, žalovaná uviedla, že nakoľko spor pred slovenskými súdmi zahájil žalobca, dobrovoľne sa rozhodol podrobiť sa jurisdikcii slovenských súdov, so všetkými dôsledkami s tým spojenými. Uvedené pravidlo vyplýva zo základných zásad medzinárodného práva verejného a súkromného, najmä Dohovor OSN o procesných a majetkových imunitách štátov (UNCSI - 2004, prijatý ako príloha rezolúcie Valného zhromaždenia č. A/RES/59/38, z 2. decembra 2004), najmä čl. 5, podľa ktorého sa zahájenie konania na účastníctvo v konaní pred súdom (v danom štáte) považuje per analogiam za vzdanie sa jurisdikčnej imunity. Ak by totiž platil opak, nebolo by možné, aby žalobca, ktorý započal spor na slovenskom súde voči žalovanej, by sa súčasne dovolával jurisdikčnej imunity, nebolo možné spor prejednať vôbec. Potom teda platí, že žalobca, podaním žaloby voči žalovanej, sa dobrovoľne vzdal jurisdikčnej imunity, a tým je viazaný súdnymi rozhodnutiami, ktoré sú súdmi v danej veci vydané, a to vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania. 20. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaná navrhuje, aby odvolací súd podľa § 386 písm. a) a písm. b) CSP odvolanie žalobcu odmietol ako odvolanie podané oneskorene a neoprávnenou osobou, resp. ak odvolací súd posúdi, že sú splnené zákonné podmienky na prejednanie odvolania, aby podľa ust. § 387 CSP rozsudok Mestského súdu Bratislava III zo dňa 16.09.2024, č.k. B1-39Cb/87/2022, potvrdil ako vecne správny a priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.
21. K vyjadreniu žalovanej doručil vyjadrenie žalobca, ktorý k tvrdenému oneskorenému podaniu odvolania uviedol, že žalobca po zistenej nefunkčnosti portálu slovensko.sk (technická odstávka v čase od 22:00 hod dňa 13.11.2024 do 04:00 hod dňa 14.11.2024) na túto objektívnu a ním nezavinenú prekážku reagoval tým, že odvolanie podal na súde e-mailom zaslaným dňa 13.11.2024 o 23:09 hod na adresu úradnej podateľne súdu ([email protected]) <mailto:[email protected]> ako aj na e-mailovú adresu sudcu. Predmetné podanie žalobca následne doručil súdu aj cestou portálu slovensko.sk - dňa 14.11.2024. V uvedenej súvislosti žalobca teda pri podaní odvolania postupoval právne aprobovaným spôsobom, pričom zdôraznil najmä obsah ustanovenia § 125 ods. 1 a ods. 2 CSP, špecificky aj prvú vetu odseku 1 časť za bodkočiarkou, v zmysle ktorej súd neprihliadne na elektronické podanie vykonané neautorizovaným spôsobom len v prípade, ak by toto nebolo dodatočne doručené ako autorizované (prípadne v inej prípustnej podobe) do 10 dní. V tomto prípade bolo dodatočné doručenie odvolania ako autorizovaného podania prostredníctvom portálu slovensko.sk vykonané hneď v nasledujúci deň, a teda na predmetné podanie odvolania vykonané dňa 13.11.2024 súd v súlade s cit. ustanovením § 125 CSP má a musí prihliadnuť. 22. Podľa žalobcu, pokiaľ žalovaná vo vyjadrení spochybňuje oprávnenie advokátskej kancelárie CREDIS law, s.r.o. (za ktorú konal JUDr. Grigeľ ako jej spoločník a konateľ) na podanie odvolania, ani toto tvrdenie a súvisiaca argumentácia žalovanej nie je dôvodná pre toto konanie. Žalovaná vo vyjadrení popisuje obsah plnej moci udelenej advokátskej kancelárii, za ktorú koná JUDr. Daniel Futej, konateľ a tvrdí, že na nej absentuje dátum udelenia plnej moci, toto nie je pravdou, dátum je na listine riadne uvedený (27.11.2015). Plnomocenstvo bolo pritom udelené na dobu neurčitú. Žalovaná aj v tomto prípade zjavne opomína zohľadniť všetky relevantné skutočnosti, a zvlášť fakt, že advokátska kancelária CREDIS law s.r.o. je z pohľadu právnej subjektivity totožným subjektom s advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., pričom počas existencie právnickej osoby došlo k zmene obchodného mena (v r. 2020 - teda v čase udelenia predmetného plnomocenstva v r. 2015 advokátska kancelária vystupovala pod obchodným menom FUTEJ & Partners, s.r.o.), taktiež sa medzičasom zmenil okruh konateľov a spoločníkov advokátskej kancelárie, čo však nemá vplyv na platnosť a účinnosť predmetného plnomocenstva, pretože splnomocnencom bola advokátska kancelária vo forme s.r.o., nie teda fyzické osoby - jednotliví advokáti, ktorí boli v tom-ktorom čase spoločníkmi a konateľmi zmienenej advokátskej kancelárie. O totožnosti právneho subjektu svedčí aj totožné a nezmenené IČO. Ide pritom o verejne známe/dostupné skutočnosti, ľahko zistiteľné a preukázateľné nahliadnutím do obchodného registra. 23. Žalobca ďalej konštatuje, že žalovaná vo vyjadrení nepredkladá žiadne protiargumenty pokiaľ ide o odvolanie, preto trvá na všetkých odvolacích dôvodoch. Žalobca naďalej trvá na tom, ako uvádzal už v podanom odvolaní, že v prípade žalobcu ide o subjekt s osobitným postavením, vo vzťahu ku ktorému sa aplikujú právne normy, ktoré sú nadradené slovenským vnútroštátnym zákonom (viď k tomu najmä body 36 a 37 odvolania žalobcu voči Rozsudku) a teda aj zákonu o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, na ktorý poukazuje žalovaná. Na tom nič nemení ani to, že Slovenská republika od dotknutých medzinárodných zmlúv neskôr odstúpila, keďže k tomu došlo až s účinnosťou od 29. januára 2023. 24. Žalovaná na podporu svojho tvrdenia, že žalobca nepredložil v konaní riadne splnomocnenie, doručila do spisu Rozhodnutie ÚS SR zo dňa 9.5.2023 sp. zn. IV. ÚS/253/2023, týkajúce sa totožných strán sporu, z ktorého vyplýva, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá okrem iného z dôvodu nepredloženia účinného splnomocnenia. 25. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 12.3.2026. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním žalovanej dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 26. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
27. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 28. Po oboznámení sa s obsahom spisu, obsahom napadnutého rozsudku a konaním, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu a vyjadreniami žalovanej i žalobcu v odvolacom konaní, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením stotožňuje. 29. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 02.08.2010 uzatvoril žalobca so žalovanou a viacerými ďalšími účastníkmi Medziveriteľskú zmluvu (ďalej len „Medziveriteľská zmluva“), na základe ktorej žalovaná súhlasila, okrem iného s tým, aby jej pohľadávky voči úpadcovi, t. j. podriadený dlh bol podriadený pohľadávke žalobcu titulom úveru, ktorý žalobca poskytol úpadcovi, t. j. nadradený dlh. Podľa žalobcu účelom uzatvorenia Medziveriteľskej zmluvy bola dohoda, že všetky pohľadávky žalovanej, vrátane prípadných budúcich pohľadávok, ktoré bude mať žalovaná voči úpadcovi boli hmotnoprávne podriadené pohľadávke žalobcu na splatenie úveru a s úverom súvisiacimi pohľadávkami voči úpadcovi. Napriek povinnostiam, ktoré žalovanej vyplývali z Medziveriteľskej zmluvy, a ktoré bola žalovaná povinná splniť, si žalovaná bez akejkoľvek súčinnosti so žalobcom prihláškou prihlásila do konkurzu vedeného na majetok úpadcu pohľadávku v celkovej výške 1.846.601,93 EUR, ktorá bola zapísaná v konečnom zozname pohľadávok pod poradovým číslom 112. Pohľadávka žalovanej je zaradená do prvej skupiny. Dňa 27.01.2017 sa uskutočnilo zasadnutie veriteľského výboru úpadcu, na ktorom došlo k schváleniu ponuky záujemcu Správa a inkaso pohľadávok s.r.o., IČO: 45 284 385, so sídlom Trenčianska 57, Bratislava (ďalej aj ako „Správa a inkaso pohľadávok“) o kúpu polyfunkčného objektu URBANIC. Dňa 07.02.2017 spoločnosť Správa a inkaso pohľadávok kúpila polyfunkčný objekt URBANIC za kúpnu sumu vo výške 4.131.313,- EUR, čím došlo k úplnému speňaženiu majetku úpadcu. Výstavbu polyfunkčného objektu URBANIC financoval žalobca. Listom zo dňa 02.11.2020 žalobca kontaktoval žalovanú a vyzval ju, aby v súlade s jej záväzkami vyplývajúcimi z Medziveriteľskej zmluvy uložila správcovi pokyn na to, aby peňažné prostriedky tvoriace podriadený dlh, ktoré jej budú vyplatené na základe čiastočného prípadne konečného rozvrhu výťažku titulom prihlásenej pohľadávky, boli vyplatené na účet žalobcu z dôvodu záväzku podriadenosti dohodnutého v Medziveriteľskej zmluve. Žalovaná však na výzvu Žalobcu nereagovala. Žalobca sa preto podanou žalobou domáha splnenia zmluvnej povinnosti žalovanej, ktorá jej vyplýva z uzatvorenej Medziveriteľskej zmluvy. Podľa žalobcu táto jeho požiadavka na rozdiel od názoru prvoinštančného súdu v žiadnom prípade neodporuje ustanoveniam zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“). 30. Odvolací súd vzhľadom na námietku žalovanej v prvom rade konštatuje, že odvolanie podané žalobcom bolo podané v zákonnej lehote a oprávnenou osobou. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu tvrdila, že žalobca podal odvolanie voči rozsudku až dňa 14.11.2024, pričom posledným dňom na podanie odvolania bol deň 13.11.2024. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolanie bolo súdu doručené už 13.11.2024, teda v zákonnej lehote. Žalobca totiž po zistenej nefunkčnosti portálu slovensko.sk (technická odstávka v čase od 22:00 hod dňa 13.11.2024 do 04:00 hod dňa 14.11.2024) na túto prekážku reagoval tým, že odvolanie podal na súde e-mailom zaslaným dňa 13.11.2024 o 23:09 hod na adresu úradnej podateľne súdu ([email protected]) <mailto:[email protected]> ako aj na e-mailovú adresu sudcu. Predmetné podanie žalobca následne doručil súdu aj cestou portálu slovensko.sk - dňa 14.11.2024. Keďže v tomto prípade bolo dodatočné doručenie odvolania ako autorizovaného podania prostredníctvom portálu slovensko.sk vykonané hneď v nasledujúci deň, odvolací súd s poukazom na § 125 ods. 2 CSP konštatuje, že na podanie odvolania vykonané dňa 13.11.2024 sa musí prihliadnuť a teda odvolanie bolo podané včas. 31. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že odvolanie nebolo podané oprávnenou osobou a to vzhľadom na nedostatky udeleného plnomocenstva, odvolací súd sa s týmto tvrdením nestotožnil. Z plnomocenstva, ktoré bolo založené do spisu v prvoinštančnom konaní vyplýva, že plnomocenstvo datované 27.11.2015 bolo udelené žalobcom ako splnomocniteľom splnomocnencovi FUTEJ & Partners s.r.o., so sídlom Radlinského 2, 811 07 Bratislava, IČO: 35 955 341, v mene ktorej koná konateľ JUDr. Daniel Futej na zastupovanie a konanie: „v celom rozsahu na konanie pred súdmi Slovenskej republiky, vrátane...“ Podľa
odvolacieho súdu spĺňa predložené plnomocenstvo náležitosti riadneho splnomocnenia, keďže z neho vyplýva kto ho vystavil, komu, jeho rozsah, bolo datované a podpísané splnomocniteľom. Odvolací súd zdôrazňuje, že plnomocenstvo udelené v konaní je jednostranný právny úkon zastúpenej strany, ktorým deklaruje súdu existenciu vzťahu zastúpenia a jeho rozsah a nie je dôvod, aby súd skúmal samotný vzťah zastúpenia medzi stranou sporu (žalobcom) a zástupcom, ktorý už predstavuje ich vzájomnú dohodu. Pokiaľ ide o námietku, že plnomocenstvo bolo udelené osobe FUTEJ & Partners s.r.o. a odvolanie podala advokátska kancelária CREDIS Law s.r.o., odvolací súd poukazuje na údaje vyplývajúce z obchodného registra, podľa ktorých došlo k zmene obchodného mena advokátskej kancelárie, pričom v čase rozhodnutia odvolacieho súdu je obchodné meno zástupcu PEERS advokátska kancelária, s.r.o. sídlo Plynárenská 7/B, 821 09 Bratislava, IČO nezmenené. 32. Vzhľadom na dôvody uvedené v ods. 30 a 31 dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou, po jeho prejednaní však dospel k záveru, že nie je dôvodné. 33. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacím dôvodom, podľa ktorého je odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nedostatočné, čím malo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie nesprávne identifikoval predmet sporu a celé odôvodnenie rozsudku poukazuje len na konanie o neodkladnom opatrení, pričom neobsahuje žiadnu relevantnú argumentáciu súdu. 34. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae. 35. Ustálená judikatúra ESĽP uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentmi vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces. 36. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tj. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). 37. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za nepresvedčivý. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 38. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie nesprávne vymedzil predmet sporu a poukazuje len na rozhodnutie o neodkladnom opatrení. Podľa žalobcu súd pochybil už pri formulovaní sporných otázok medzi žalobcom a žalovaným, keď nesprávne vykladá podstatu sporu. V danom prípade sa podľa neho nemá posudzovať zákonnosť postupu žalobcu, ktorý sa domáha svojich
práv, a teda splnenia povinnosti žalovanej z platne uzatvorenej Medziveriteľskej zmluvy. Podstata sporu, ktorú mal súd v súdnom konaní posúdiť je postup žalovanej, ktorá porušila povinnosti, ktoré jej vyplývali z Medziveriteľskej zmluvy a v prípade zistenia, že zo strany žalovanej k porušeniu Medziveriteľskej zmluvy došlo, jej mal súd v súlade so zásadou pacta sunt servanta uložiť povinnosť svoje záväzky a povinnosti vyplývajúce z platne uzatvorenej Medziveriteľskej zmluvy splniť. 39. Podľa odvolacieho súdu vymedzil súd prvej inštancie spornú otázku a teda aj predmet sporu správne a v zhode s tvrdením žalobcu, keďže na posúdenie uloženia povinnosti žalovanej bolo potrebné posúdiť nielen, či žalovaná porušila svoje povinnosti z Medziveriteľskej zmluvy (ako tvrdí žalobca), ale aj to, či je postup žalobcu možný, t.j. v súlade so zákonom. Súd predsa musel posudzovať nielen to, či žalovaná porušila zmluvné povinnosti vo vzťahu k žalobcovi, ale predovšetkým to, či je uloženie povinnosti možné vo vzťahu ku konkurznému konaniu. Zároveň odvolací súd pripomína, že to, či je určité tvrdenie sporné, neurčuje strana sporu, ale súd na základe vyhodnotenia, či boli skutkové tvrdenia strany účinne popreté protistranou. V súvislosti s vyriešením tejto otázky súd prvej inštancie poukázal nielen na rozhodnutie o neodkladnom opatrení, ale aj na rozhodnutie o zabezpečovacom opatrení (oba návrhy žalobcu boli zamietnuté), pričom na tieto rozhodnutia nielen odkázal, ale aj zdôvodnil, prečo sa s nimi stotožnil (ods. 18 napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie výslovne v ods. 15 uvádza: „Aj keď dôvodom na zamietnutie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bolo najmä to, že žalobca neosvedčil dostatočným spôsobom dôvody na jeho nariadenie, odvolací súd poukázal na stanovisko kolégia NS SR sp. zn. Obpj 7/2002 zo dňa 16.12.2002 v zmysle ktorého: Konkurzné konanie tak, ako každé iné súdne konanie, je autonómne v tom, že postupovať v ňom, robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh, môže len súd, na ktorom konkurzné konanie prebieha a len v rámci tohto konania. Do súdneho konania nemôže zasahovať žiaden iný súd (s výnimkou súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku), ale ani ten istý súd v rámci iného konania. Usmerňovať činnosť správcu podstaty môže len súd v rámci konkrétneho konkurzného konania. Predbežným opatrením (ani iným rozhodnutím) vydaným v inom súdnom konaní, preto nemožno správcovi zakázať, aby nakladal s vecami zapísanými do súpisu podstaty, ani ukladať povinnosti, ktorými by sa upravoval jeho postup v konkurznom konaní. Takýto postup by mohol viesť k situácii, že by správcovi boli dané vzájomne si odporujúce pokyny. Predbežným opatrením vydaným v inom konaní, preto nemožno správcovi zakázať, aby nakladal s vecami zapísanými do súpisu podstaty. Takéto predbežné opatrenie by bolo neprípustným zásahom do iného konania. Odvolací súd mal za to, že neodkladným opatrením by sa bezprostredne zasahovalo do konkurzného konania. Zasahovať do priebehu konkurzného konania však môže jedine konkurzný súd a nie súd v inom konaní (ods. 25 uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 4CoKR/1/2022-455). “ 40. Zároveň súd prvej inštancie v ods. 16 cituje z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodol o dovolaní uznesením sp. zn. 1Obdo/38/2022 zo dňa 13.09.2022 tak, že dovolanie odmietol a uvádza, že Najvyšší súd SR v ods. 23 uvedeného uznesenia poukázal na už zmienené stanovisko kolégia NS SR sp. zn. Obpj 7/2002 týkajúce sa nemožnosti zásahov do konkurzného konania zo strany iných, než konkurzných súdov. Súd prvej inštancie ďalej v ods. 17 poukázal na závery vyplývajúce z konania o nariadení zabezpečovacieho zariadenia s tým, že konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 37Cbi/12/2021 a o odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3CoKR/25/2022-502 tak, že návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol. Odvolací súd poukázal na to, že uloženie povinnosti žalovanému, aby písomne oznámil správcovi úpadcu, aby peňažnú pohľadávku určenú na základe čiastočného alebo konečného rozvrhu výťažku, ktorá prináleží pohľadávke žalovaného, správca uhradil na účet žalobcu, predstavuje nedovolený zásah do konkurzného konania, čo nie je prípustné. Nie je možné, aby súd rozhodnutím v inom konaní uložil správcovi ako má postupovať (ods. 34 uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 3CoKR/25/2022-502). 41. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď podľa žalobcu z jeho argumentácie vyplýva, že uložením povinnosti žalovanej, ktorá jej priamo vyplýva z platnej a účinnej Medziveriteľskej zmluvy žalobca žiada uloženie povinnosti správcovi. Žalobca pritom žiada, aby súd uložil žalovanej splniť povinnosti vyplývajúce z Medziveriteľskej zmluvy, a nie aby bolo uložené správcovi, konať alebo nekonať určitým spôsobom. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že z argumentácie súdu prvej inštancie nevyplývajú skutočnosti, ktoré uvádza žalobca, t.j. že žalobca žiada uloženie povinnosti správcovi. Súd prvej inštancie výslovne v ods. 18 uvádza, že správca nie je stranou stranou sporu, činnosť správcu by však mohla byť rozhodnutím súdu ovplyvnená. Súd prvej inštancie si teda bol vedomý, že povinnosť nemá byť uložená správcovi, napriek tomu dospel k záveru, že súd by prípadným uložením požadovanej povinnosti žalovanej autoritatívne zasiahol do
konkurzného konania, do jeho priebehu a činnosti správcu. Tento jeho záver je v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu ako aj odvolacieho súdu, citovaného v predchádzajúcich odsekoch. Odvolací súd nemá dôvod spochybňovať právny názor dovolacieho súdu, ktorý bol síce vyslovený v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia, ale išlo o obsahovo rovnakú žalobu ako vo veci samej a dovolací súd sa vysporiadal s opakujúcou sa námietkou žalobcu, že sa nedomáha uloženia povinnosti správcovi ale voči žalovanej. 42. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou, že súd nesprávne právne posúdil neplatnosť ustanovenia Medziveriteľskej zmluvy bod 5.2., keď podľa žalobcu citované ustanovenie § 95 ods. 3 ZKR v čase podpisu Medziveriteľskej zmluvy neexistovalo. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že konanie žalobcu, ktorým od žalovanej požaduje, aby udelila pokyn správcovi na výplatu výťažku zo speňaženia majetku v prospech účtu žalobcu je síce v súlade s bodom 5.2. (c) (iii) Medziveriteľskej zmluvy, avšak nie je v súlade so zákonom, prieči sa účelu ust. § 95 ods. 3 ZKR, t.j. dosiahnutie čo najvyššej možnej miery uspokojenia veriteľov bez podstatného zásahu spriaznených osôb do speňažovania majetku. Ako už bolo uvedené, uloženie povinnosti, ktorej sa žalobca domáha, zasahuje do rozdelenia rozvrhu podstaty, pričom postavenie podriadených pohľadávok upravuje zákon a nie súkromné listiny. Rozhodujúce je teda znenie konkurzného zákona v čase splnenia povinnosti, súd by totiž nemohol uložiť povinnosť v rozpore so zákonom, podľa ktorého správca postupuje. 43. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou žalobcu týkajúcou sa priznaného nároku na náhradu trov konania. Podľa žalobcu ho nemožno zaviazať na náhradu trov konania z dôvodu, že v čase, kedy došlo k vykonaniu jednotlivých úkonov právnej služby (t. j. právne úkony vykonané v roku 2021 a 2022) a k úhrade súdneho poplatku žalobca požíval imunitu v zmysle Čl. 13 bod 1 Dohody, ktorou bola Slovenská republika viazaná, a ktorá mala v zmysle Čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Žalobca sa v súdnom konaní tejto imunity nevzdal. 44. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovanej, že žalobca sa podaním žaloby voči žalovanej dobrovoľne vzdal jurisdikčnej imunity a tým je viazaný súdnymi rozhodnutiami, ktoré sú súdmi v danej veci vydané, a to vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania. Spor pred slovenskými súdmi zahájil žalobca, dobrovoľne sa rozhodol podrobiť sa jurisdikcii slovenských súdov, so všetkými dôsledkami s tým spojenými. Uvedené pravidlo vyplýva zo základných zásad medzinárodného práva verejného a súkromného, najmä Dohovor OSN o procesných a majetkových imunitách štátov (UNCSI - 2004, prijatý ako príloha rezolúcie Valného zhromaždenia č. A/RES/59/38, z 2. decembra 2004), najmä čl. 5, podľa ktorého sa zahájenie konania na účastníctvo v konaní pred súdom (v danom štáte) považuje per analogiam za vzdanie sa jurisdikčnej imunity. Ak by totiž platil opak, nebolo by možné, aby žalobca, ktorý započal spor na slovenskom súde voči žalovanej, by sa súčasne dovolával jurisdikčnej imunity, nebolo možné spor prejednať vôbec. Podľa odvolacieho súdu slovenský súd pri posudzovaní rozsahu jurisdikčnej imunity (teda či uzná absolútnu imunitu alebo reštriktívnu imunitu) je viazaný hlavným účelom, na ktorý bola medzinárodná organizácia založená. Podľa účelu založenia Medzinárodnej investičnej banky (žalobcu), síce nie je možné žalobcovi zakázať na území členského štátu (v SR od 2015-2023) financovať aj súkromné projekty, avšak v takom prípade ide o rozhodnutie samotného žalobcu, pričom vzťahy z takýchto súkromných projektov už nepodliehajú vyporiadaniu s členským štátom (ibaže štát vstúpi alebo prevezme určité práva z uvedeného vzťahu na seba), a teda per analogiam, ide o rozhodnutie žalobcu, kedy sa nepodieľa na verejnom záujme (financovanie členských štátov a ich národných projektov), ale na financovaní súkromného vzťahu, v ktorom vystupuje už iba ako každá iná banka (národná aj zahraničná) na území členského štátu. Podľa odvolacieho súdu teda žalobca v tomto konaní nepodlieha jurisdikčnej imunite. 45. Odvolací súd vzhľadom na uvedené dôvody konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne vecne a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ho potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania. 46. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 47. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
48. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 49. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 50. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh), (§ 428 CSP).