Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/131/2024 z 26. 5. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7Co/131/2024 1322201803 26. 05. 2026 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2026:1322201803.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. B. súp.č. 1285, 2/ E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom D. B. súp.č. 1286, 3/ G. F., nar. X.XX.XXXX, bytom H. XX, I., 4/ G. F., nar. X.X.XXXX, bytom A. B. J. K. XXX, 5/ A. A., nar. X.X.XXXX, bytom D. B. J. K. XXX, 6/ A. G., nar. X.X.XXXX, bytom L. XX, J., 7 G. G., nar. X.X.XXXX, bytom L. XX, J., všetkých zastúpených: Martin Pavle, s.r.o., IČO: 36 860 450, so sídlom Pribinova 4, Bratislava proti žalovaným: 1/ A. M. N., nar. X.X.XXXX, bytom M. XX, O. a 2/ A. L. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. X, N., oboch zastúpeným: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., IČO: 47 232 765, so sídlom Kadnárova 83, Bratislava o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 24.7.2024, č.k. B3-44C/22/2022-264, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalobcom 1/, 2/, 3/, 4/ 5/, 6/ a 7/ sa priznáva proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese Bratislava III, obec Bratislava - m.č. Nové Mesto, kat. úz. Q. A., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX ako stavba so súp. č. XXX, postavená na parcele č. XXXXX/X, druh stavby 10 - rodinný dom, popis stavby: rodinný dom, pozemok - parcela reg. „C“, parc. č. XXXXX/X, výmera 32 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, pozemok - parcela reg. „C“, parc. č. XXXXX/X, výmera 89 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, pozemok - parcela reg. „C“, parc. č. XXXXX/X, výmera 131 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie; nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX ako byt č. 10 nachádzajúci sa v bytovom dome (popis stavby: L. X, X) J. J. K. XXXX, postavenom na pozemkoch - parcely reg. „C“ parc. č. XXXXX/X R. XXXXX/X, na 3.p., vchod L. X a k nemu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel vo veľkosti XXXX/XXXXXX na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve bytového domu a zastavaných a priľahlých pozemkoch, a to pozemok, parcela reg. „C“ parc. č. XXXXX/XX, druh pozemku ostatná plocha, o výmere 93 m2, pozemok, parcela reg. „C“ parc. č. XXXXX/X, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 291 m2, a pozemok, parcela reg. „C“ parc. č. XXXXX/X, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 288 m2 patria do dedičstva po G. P., F. P., nar. X.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom J. XXX/XX, XXX XX N. (výrok I.). Žalobcom 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/ priznal voči žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok II.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 137 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 460 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky

zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 28 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 29 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ďalej len „Katastrálny zákon“ a vecne tým, že z vykonaného dokazovania vyplynul nepochybný (a medzi stranami nesporný) záver, že poručiteľ (G. P., nar. X.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX) podpísal darovacie zmluvy, ktorými previedol nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania na žalovanú 1/ za svojho života a to dňa 16.11.2021, pričom z vkladových spisov vyplýva, že za života poručiteľa boli podané aj návrhy na vklad vlastníckeho práva na základe darovacích zmlúv ako aj skutočnosť, že vklady u oboch darovacích zmlúv boli povolené až po smrti poručiteľa. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci ide o posúdenie právnej otázky, či došlo k prechodu vlastníckeho práva na žalovanú 1/ (ktorá následne previedla predmetné nehnuteľnosti na žalovaného 2/). Prvoinštančný súd mal za to, že bez ohľadu na skutočnosť, či v prípade darovacích zmlúv išlo o platné právne úkony, možno rozhodnúť vo veci na základe dôkazov, ktoré mal k dispozícii bez potreby vykonania dokazovania navrhnutého stranami vo vzťahu k spôsobilosti poručiteľa na právne úkony v čase uzatvorenia darovacích zmlúv. Súd prvej inštancie vychádzal z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, ktorý sa zaoberal jednak dopadom smrti prevodcu na katastrálne konanie ako aj otázkou, či patrí do dedičstva nehnuteľnosť na základe zmluvy uzavretej poručiteľom za jeho života, keď k povoleniu vkladu došlo po jeho smrti, a to bez ohľadu na platnosť zmluvy. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2Cdo/184/2005 (R 59/2007), v zmysle ktorého rozhodnutie katastrálneho úradu o povolení vkladu vlastníckeho práva nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Účinok vkladu je nadobudnutie vecnoprávneho účinku (§ 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak bola zmluva uzatvorená platne, vznikajú pre jej účastníkov obligačnoprávne účinky (záväznosť obsahom zmluvy). Viazanosť účastníkov zmluvy ich prejavmi vôle sa vzťahuje aj na dedičov zomrelého prevodcu. Zároveň poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/154/2010 (R 32/2011), podľa ktorého ak nejde o zmluvu podľa § 28 ods. 4 Katastrálneho zákona ( t.j. keď právne účinky vkladu nastávajú ku dňu určenému v návrhu na vklad), ani o zmluvu podľa § 28 ods. 5 Katastrálneho zákona (t.j. keď právne účinky vkladu nastávajú ku dňu doručenia návrhu na vklad) a zároveň rozhodnutie o povolení vkladu nenadobudlo právoplatnosť za života prevodcu, nehnuteľnosti boli v čase smrti prevodcu v jeho vlastníctve a patria do dedičstva po ňom. Konštatoval tiež, že v rozhodnutí sp.zn 1Sžr/75/2014 zo dňa 9.5.2015 Najvyšší súd SR vo veci prieskumu zákonnosti rozhodnutia katastrálneho úradu, ktorým zamietol návrh na vklad darovacej zmluvy, z dôvodu úmrtia darcu v priebehu vkladového konania, keď dedičia po ňom odmietli vstúpiť do jeho záväzkov ohľadne tejto darovacej zmluvy a správnemu orgánu oznámili vôľu zahrnúť predmetný byt do dedičstva po poručiteľovi konštatoval, že v danom prípade je nesporné, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu vlastníckeho práva na základe darovacej zmluvy patria do dedičstva po poručiteľovi I.. F. H. zomrelom dňa X..X..X., a to s poukazom na ustanovenie § 460 Občianskeho zákonníka, nakoľko rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech obdarovanej - navrhovateľky v tomto konaní - do katastra nehnuteľností nenadobudlo za jeho života právoplatnosť. Z vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za jednoznačné, že darovacie zmluvy, ktoré boli predmetom vkladových spisov Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor Ružová Dolina 27, č. V 8743/22 a č. V 8744/2022 neboli zmluvami v zmysle § 28 ods. 4 resp. ods. 5 Katastrálneho zákona, preto u týchto zmlúv nastali právne účinky vkladu až právoplatnosťou rozhodnutí správy katastra o povolení vkladu, t.j. v zmysle § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 28 ods. 2 Katastrálneho zákona. Z uvedeného vyvodil, že skutočnosť, že prevodca (poručiteľ G. P.) zomrel skôr, ako nastala právoplatnosť rozhodnutia o povolení vkladov predmetných darovacích zmlúv, tieto aj keby boli platné, nemohli nadobudnúť vecnoprávne účinky vo vzťahu k žalovanej 1/, teda nedošlo k prevodu vlastníckeho práva na žalovanú 1/. Prevodca (poručiteľ) bol v čase svojej smrti vlastníkom predmetných nehnuteľností, ktoré patria do dedičstva po ňom. Keďže žalovaná 1/ nebola vlastníčkou predmetných nehnuteľností, bolo potrebné vychádzať zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má a preto nemohla platne previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na žalovaného 2/ a ten následne na ďalší subjekt. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe žalobcu o určenie, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovacích zmlúv patria do dedičstva po poručiteľovi vyhovel. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal úspešným žalobcom nárok na náhradu trov konania voči neúspešným žalovaným, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1/ a 2/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaní namietali porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Poukázali na to, že v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vychádzal z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR a následne uviedol jednotlivé citácie z rozhodnutí, pričom k ním nezaujal následne žiadne stanovisko, resp. ako vykladá závery uvedené v predmetných rozhodnutiach. Podotkli, že uvedené citácie sú pomerne zavádzajúce, nakoľko prvoinštančný súd necitoval ďalšie podstatné časti z predmetných rozhodnutí. V súvislosti s judikátom R 32/2011 súd prvej inštancie vynechal podstatnú časť judikátu, a to nasledovnú časť: „Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.“ Uvedené konštatovanie Najvyššieho súdu SR v uvedenom judikáte je v príkrom rozpore so záverom, ku ktorému dospel súd prvej inštancie v tomto konaní. Súd prvej inštancie uviedol, že prevodca G. P. zomrel skôr, ako nastala právoplatnosť rozhodnutia o povolení vkladov predmetných darovacích zmlúv, tieto aj keby boli platné, nemohli nadobudnúť vecnoprávne účinky vo vzťahu k žalovanej 1/, teda nedošlo k prevodu vlastníckeho práva. Pritom v samotnom judikáte sa uvádza, že po smrti (nie po prejednaní dedičstva) môžu nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného. Je teda zrejmé, že necitoval podstatnú časť uvedeného judikátu a z uvedeného dôvodu sú závery súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku podľa názoru žalovaných zmätočné a nepreskúmateľné. Rovnako poukázali na citáciu rozhodnutia sp.zn. 1Sžr/75/2014, kde súd prvej inštancie necitoval nasledujúcu časť: ,,Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom citovaným vyššie a zdôrazňuje, že účastník zmluvy, ktorá podlieha pre svoju účinnosť vydaniu rozhodnutia o vklade do katastra nehnuteľností, je svojim zmluvným prejavom viazaný až do rozhodnutia príslušného orgánu. Táto viazanosť je občianskoprávnym vzťahom, prechádza z účastníka na jeho právnych nástupcov, teda aj na dedičov, ktorí ako právni nástupcovia zomrelého účastníka nastupujú na jeho miesto do právneho vzťahu založeného prejavmi vôle pôvodného účastníka. Darca ľ. F. H. ako účastník darovacej zmluvy daroval označené nehnuteľnosti svojej vnučke, teda nepochybne prejavil svoju vôľu previesť na ňu nehnuteľnosti, ktorých bol vlastníkom. Podľa odvolacieho súdu aj po smrti účastníka zmluvy trvá viazanosť prejavu vôle, takže právni nástupcovia nebohého sú viazaní jeho prejavom vôle v zmluve a nie je daný dôvod na to, aby správny orgán prejavenú vôľu účastníka zmluvy spochybňoval a zisťoval, či sú s ňou stotožnení jeho dedičia. Keďže správny orgán takto nepostupoval a návrh na vklad zamietol z dôvodu, že dedičia po účastníkovi darovacej zmluvy s jeho úkonom nesúhlasili, odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku." Podľa názoru žalovaných je zrejmé, že po úplnej citácii rozhodnutia je možné dospieť k úplne inému záveru a to, že dedičia sú prejavom vôle poručiteľa viazaný a jeho úmrtie nemá žiaden vplyv na to, či došlo alebo nedošlo k prevodu vlastníckeho práva. Žalovaní ďalej uviedli, že im nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s podstatnou argumentáciou, a to citáciami z katastrálneho bulletinu č. 1/2017, kde Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ako orgán verejnej moci majúci najvyššiu skúsenosť s katastrálnymi konaniami uviedol, že: ,,Ak vlastník nehnuteľnosti zomrie po podpísaní darovacej zmluvy, ale pred podaním návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, nemá táto skutočnosť na samotný prevod vlastníckeho práva vplyv (za splnenia iných zákonných podmienok, t. j. zmluva musí obsahovať všetky zákonné náležitosti, zmluvné strany musia byť spôsobilé na právne úkony a pod.)." Žalovaní považovali napadnuté rozhodnutie za zmätočné z dôvodu nepochopenia celého právneho stavu. Všetky rozhodnutia, ktoré boli v konaní prezentované potvrdzujú záver o tom, že žalovaná 1/ nadobudla od poručiteľa predmetné nehnuteľnosti. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že: „Z uvedeného možno vyvodiť, že skutočnosť, že prevodca (poručiteľ G. P.) zomrel skôr, ako nastala právoplatnosť rozhodnutia o povolení vkladov predmetných darovacích zmlúv, tieto aj keby boli platné, nemohli nadobudnúť vecnoprávne účinky vo vzťahu k žalovanej 1/, teda nedošlo k prevodu vlastníckeho práva na žalovanú 1/" je podľa názoru žalovaných zmätočné, nakoľko v žiadnom prípade nemožno prijať záver o tom, s poukazom na vykonané dôkazy a predložené súdne rozhodnutia, že by nedošlo k prevodu vlastníckeho práva. Podľa názoru žalovaných nastal zmätok vo vzťahu k otázke prevodu vlastníckeho práva a k otázke, či nehnuteľnosti boli v čase smrti poručiteľa

predmetom dedičstva. Žalovaní podotkli, že ak by aj nehnuteľnosti mali byť prejednané ako dedičstvo, táto skutočnosť sama o sebe nemá žiaden vplyv na vlastnícke právo žalovaných, nakoľko by mohli byť prejednané nanajvýš v časti pasív dedičstva s poukazom na viazanosť prejavu vôle poručiteľa. Na základe vyššie uvedeného mali žalovaní za to, že súd prvej inštancie porušil právo žalovaných na spravodlivý súdny proces, pretože rozsudok nebol náležíte odôvodnený a je zmätočný. V tejto súvislosti žalovaní poukázali na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn. IV. ÚS 14/2007, sp.zn. III. ÚS 311/2007, sp.zn. I. ÚS 265/2005, sp.zn. III. ÚS 307/2012 a sp.zn. III. ÚS 11/2011 a na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva napríklad vo veciach Georgiadis v. Grécko alebo Múčková v. Slovensko. Záverom žalovaní uviedli, že z odôvodnenia súdu prvej inštancie nie je vôbec zrejmé, ako sa súd vysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovaných, neposkytol odpovede na relevantné otázky a stanoviská Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ako aj závery uvedené v článku „Smrť účastníka zmluvy v priebehu katastrálneho konania” publikovaného v Bulletine slovenskej advokácie pod č. 2/2023, ignoroval. Kolektív autorov sa pritom v predmetnom článku jednoznačne vyjadril, že judikatúrou už bola ustálená otázka, že viazanosť účastníkov záväzkovo-právneho vzťahu ich prejavmi vôle, smerujúcimi k prevodu vlastníckeho práva, sa vzťahuje aj na dedičov zomrelého účastníka, ktorí vstupujú do jeho práv a povinností z občianskoprávneho vzťahu. Smrť účastníka kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti preto nie je dôvodom na zamietnutie návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. 4. Žalovaní ďalej namietali, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil naliehavý právny záujem vo vzťahu k predmetnej žalobe a zároveň nesprávne právne posúdil otázku vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie konštatoval, že naliehavý právny záujem na žalobcami požadovanom určení je daný, keď žalobcovia tvrdia, že ich právny predchodca bol vlastníkom predmetných nehnuteľností, pričom zápis v katastri nehnuteľností svedčí žalovaným. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobcovia chcú v podstate docieliť, aby došlo k zmene vlastníctva vo vzťahu k nehnuteľnosti. Žalovaní poukázali na to, že žalobcovia ako dedičia sú podľa judikatúry viazaný prejavom vôle poručiteľa a tak sa žalobcovia mylne domnievajú, že zaradením nehnuteľností do dedičstva má nastať zmena vlastníckeho práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam. Pravda je však taká, že uvedené nehnuteľnosti by mohli byť v dedičskom konaní prejednané nanajvýš ako pasívum (za určitej podmienky aj ako aktívum, ak by mali dedičia nárok na ešte nezaplatenú kúpnu cenu), pričom také určenie pri darovaní nehnuteľností nedáva žiaden zmysel a nie je ani účelné. Opačná situácia by bola pri kúpnej zmluve, kedy by mohla nastať hypotetická situácia, že by nehnuteľnosti boli prevedené, avšak kúpna zmluva zo strany kupujúcich nebola doposiaľ uhradená. V takom prípade má zmysel, aby boli nehnuteľnosti súčasťou dedičstva, kde bude obsiahnutý nárok dedičov na kúpnu cenu. Pri darovaní však takáto skutočnosť nemôže nastať a je teda nedôvodné, aby došlo k uvedenému určeniu. Je teda zrejmé, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na určení v zmysle § 137 písm. c) C.s.p., nakoľko vyhovenie žalobe nezmení ich právne postavenie a zároveň sa nestanú vlastníkmi nehnuteľnosti tak, ako sa mylne domnievajú. Ďalej žalovaní uviedli, že naliehavý právny záujem je jednoznačne definovaný súdnou praxou s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.12.2012, sp.zn. 5Cdo/31/2011, v ktorom súd konštatoval, že: „Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba.” Komparáciou žaloby a definície naliehavého právneho záujmu je možné konštatovať, že naliehavý právny záujem nie je daný, nakoľko v tomto prípade žaloba žalobcov nie je účinný právny prostriedok. Žalobcovia podanou žalobou nedosiahnu zmenu vlastníckeho práva. Dôjde iba k prejednaniu nehnuteľnosti ako pasíva v dedičskom konaní, čo na konci dňa nebude mať na aktíva, ktoré by mohli dedičia v dedičskom konaní nadobudnúť, žiaden vplyv. Žalovaní opätovne poukázali na záver uvedený v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/154/2010, kde bolo konštatované, že: „Dovolací súd dodal, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci." V neposlednom rade došlo podľa názoru žalovaných zo strany súdu k nesprávnemu posúdeniu otázky vlastníckeho práva, kedy súd konštatoval, že iba preto, že v čase smrti poručiteľa nenastala právoplatnosť vkladu, tak nedošlo k prechodu vlastníckeho práva. Takýto záver je ale nesprávny, nakoľko v konaní bolo prezentované rozsiahle množstvo nielen súdnych rozhodnutí, ale

aj rozhodnutí iných orgánov verejnej moci, konkrétne Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ktorý jasne konštatoval, že ak vlastník nehnuteľnosti zomrie po podpísaní darovacej zmluvy, ale pred podaním návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, nemá táto skutočnosť na samotný prevod vlastníckeho práva vplyv (za splnenia iných zákonných podmienok, t.j. zmluva musí obsahovať všetky zákonné náležitosti, zmluvné strany musia byť spôsobilé na právne úkony a pod.). Súd prvej inštancie teda podľa názoru žalovaných nesprávne právne posúdil otázku nadobudnutia vlastníckeho práva v prípade, ak poručiteľ zomrie počas katastrálneho konania, kedy návrh na vklad v ktorom je vyjadrená jeho vôľa je už podaný, avšak nedošlo ešte k jeho právoplatnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaní žiadali, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu žalobcov zamietne v celom rozsahu a žalovaným prizná nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 %. 5. K odvolaniu žalovaných sa vyjadrili žalobcovia podaním zo dňa 17.10.2024 žiadajúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal žalovaných na náhradu trov odvolacieho konania žalobcov v plnom rozsahu. Odvolanie považovali za nedôvodné, nakoľko argumentácia žalovaných odporuje skutkovému a právnemu stavu veci. Odmietli námietky žalovaných voči postupu súdu prvej inštancie. S poukazom na judikatúru mali za to, že domnelým porušením práva na riadne odôvodnenie nemohlo dôjsť k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Samotné odôvodnenie nemôže byť procesným postupom, a teda súd prvej inštancie sa týmto spôsobom (domnelým porušením práva na riadne odôvodnenie) ani nemohol dopustiť nesprávneho procesného postupu, aby došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Tvrdili, že žalovaní v odvolaní nesprávne vymedzili tento odvolací dôvod, pričom vzhľadom na § 365 ods. 3 C.s.p. už nie je možné tieto dôvody meniť, resp. dopĺňať. Bez ohľadu na nesprávne vymedzenie tohto odvolacieho dôvodu mali žalobcovia za to, že odôvodnenie napádaného rozsudku dáva ucelenú a dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na podstatné otázky v tunajšom konaní. Povinnosťou súdu nie je uvádzať, ako sa vysporiadal so všetkými tvrdeniami strán, ale má poukázať len na tie, ktoré považoval za podstatné z hľadiska svojho rozhodnutia vo veci samej. Pri aplikácii zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na právny základ sporu sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia zákona a nepoprel jeho význam ani účel, pričom svoje rozhodnutie opieral o relevantnú judikatúru, preto je odôvodnenie rozsudku podľa názoru žalobcov dostatočné a spĺňa požiadavky ústavnosti a zákonnosti. Samotná skutočnosť, že žalovaní nesúhlasia s právnym názorom súdu prvej inštancie a jeho hodnotením dôkazov, nevedie k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 8.6.2006, sp.zn. I. ÚS 188/06, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 31.8.2004, sp.zn. IV. ÚS 252/04, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 3.3.2004, sp.zn. I. ÚS 50/04, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.12.2021, sp.zn. 4Cob/51/2021). Žalobcovia mali za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé a logicky konzistentné, keď vychádza z riadne zisteného skutkového stavu a opiera sa o príslušnú právnu úpravu. 6. Žalobcovia odmietli aj námietky žalovaných voči právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie. Poukázali na to, že žalobu odôvodňovali najmä tým, že a) poručiteľ zomrel pred povolením vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovanej 1/ (v momente smrti poručiteľa sa vlastníkom sporných nehnuteľností stali jeho dedičia, a preto nemohla žalovaná 1/ nadobudnúť vlastníctvo nehnuteľností); b) a tiež, že darovacie zmluvy na prevod sporných nehnuteľností z poručiteľa na žalovanú 1/ sú neplatné. Súd prvej inštancie považoval za dôvodnú argumentáciu žalobcov v zmysle písm. a), pričom sa osobitne nezaoberal aj argumentáciou v zmysle písm. b), a to v súlade so zásadou hospodárnosti konania. Argumentácia žalobcov v zmysle písm. a) vychádza z nespornej skutočnosti, že poručiteľ zomrel pred povolením vkladov sporných darovacích zmlúv, a preto nevyžaduje zložité dokazovanie (na rozdiel od druhej skutočnosti odôvodňujúcej žalobu – posúdenie neplatnosti sporných darovacích zmlúv). Je preto v súlade so zásadou hospodárnosti a efektívnosti vedenia konania, aby súd primárne právne posúdil túto skutočnosť, keďže sama o sebe zakladá dôvodnosť žaloby. Podstatnou prejudiciálnou otázkou pre rozhodnutie súdu prvej inštancie bola v tunajšom konaní preukázaná skutočnosť, že k povoleniu vkladov do katastra nehnuteľností k sporným nehnuteľnostiam došlo až po smrti poručiteľa. Táto skutočnosť nebola sporná medzi stranami v konaní a bola zistená vykonaným dokazovaním. Obe sporové strany v konaní prezentovali odlišné právne závery plynúce z tejto skutočnosti a tiež poukazovali na právnu doktrínu a súdnu prax; žalobcovia poukazovali na rozhodnutia, v zmysle ktorých pre určenie požadované žalobným petitom v tunajšom konaní je rozhodujúci stav ku dňu smrti poručiteľa a neskoršie skutočnosti sú právne bezvýznamné, čomu sa žalovaní snažili oponovať rozhodnutiami, v zmysle ktorých sú dedičia aj po smrti poručiteľa viazaní prejavmi vôle smerujúcimi k vecno-právnym účinkom sporných darovacích zmlúv. Tento zdanlivý rozpor je však judikatúrou prekonaný a jej závery podporujú dôvodnosť žaloby.

7. Žalobcovia vo svojej argumentácii poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.8.2011, sp.zn. 3Cdo 29/2010. Rovnako aj žalovaní argumentovali týmto rozhodnutím, avšak žalovaní opomenuli uviesť podstatné časti tohto uznesenia, ktoré svedčia v prospech argumentácie žalobcov. Uvedené uznesenie považovali žalobcovia za dôležité pre prebiehajúce konanie v kontexte posúdenia danej právnej otázky preto, že sa analyticky zaoberalo právnymi názormi na danú právnu situáciu. Názor, ktorý zastávajú žalovaní, reprezentovalo pri tomto analytickom posúdení iné, skoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré žalovaní citovali vo vyjadrení zo dňa 23.11.2022. Najvyšší súd SR sa v predmetnom rozhodnutí prikláňa k právnemu názoru, na akom zakladajú svoju argumentáciu práve žalobcovia. Pre vylúčenie pochybností žalobcovia uviedli príslušné časti uvedeného uznesenia: „Odvolací súd v súvislosti s pripustením dovolania proti svojmu rozsudku za otázku zásadného právneho významu označil otázku, „či je možné určiť, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, ak tento za svojho života uzatvorí zmluvu, v ktorej sa zaviaže previesť vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti na druhú zmluvnú stranu a po podaní návrhu na povolenie vkladu vlastníckeho práva, avšak pred rozhodnutím o povolení vkladu zomrie, vkladové konanie pokračovalo s jeho právnymi nástupcami a vklad vlastníckeho práva na nadobúdateľa bol právoplatne povolený.“ So zreteľom na odvolacím súdom pripustenú tzv. dovolaciu otázku nemohol dovolací súd posudzovať správnosť záverov odvolacieho súdu v otázke neplatnosti kúpnej zmluvy (na jej vyriešenie nebolo dovolanie pripustené). V konaní na súdoch nižších stupňov boli – akoby proti sebe, avšak bez náležitého vecného opodstatnenia – prezentované dva právne názory vyjadrené už skôr v dvoch rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď nižšie 1. a 2.): 1. V právnej veci, v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom z 28. februára 2006 sp. zn. 2 Cdo 184/2005 (ktorý bol na základe výsledkov rokovania občianskoprávneho kolégia v dňoch 16. a 17. apríla publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 59/2007) bolo dovolanie pripustené za účelom vyriešenia otázky, „či úmrtie prevodcu nehnuteľnosti pred rozhodnutím o vklade, ale po podaní návrhu na vklad do katastra nehnuteľností, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva nadobúdateľom rozhodnutím správy katastra o vklade, keď na jednej strane sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa, a na druhej strane sú dedičia do rozhodnutia o vklade viazaní prejavom vôle svojho právneho predchodcu“. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v tomto prípade zameralo predovšetkým na otázky dopadu smrti prevodcu na katastrálne konanie; riešilo najmä otázku vecných a obligačných účinkov zmluvy o prevode nehnuteľností. Dovolací súd v ňom konštatoval, že rozhodnutie katastrálneho úradu o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Účinky vkladu podľa ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t.j. vo vecnoprávnych následkoch, a nie v obligačnoprávnych následkoch. Zo zmluvy, pokiaľ bola uzavretá platne, vznikajú pre jej účastníkov obligačnoprávne účinky – obsah zmluvy sa pre nich stáva záväzným. Dodal, že viazanosť účastníkov ich prejavmi vôle, smerujúcimi k vzniku zmluvy, ku vzniku vecnoprávnych účinkov ktorej treba ešte kladné rozhodnutie orgánu katastra, sa vzťahuje aj na dedičov zomrelého účastníka, ktorí vstupujú do jeho práv a záväzkov z občianskoprávneho vzťahu, ku ktorému došlo na podklade zhodných prejavov vôle účastníkov ešte pred vznikom vecnoprávnych účinkov účinnej zmluvy. Uzavrel, že smrť prevodcu nebola sama osebe dôvodom zamietnutia návrhu na vklad v katastri nehnuteľností. 2. V inej právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 29. novembra 2005 sp. zn. 3 Cdo 196/2005 (ktorý bol rovnako na základe záverov občianskoprávneho kolégia v dňoch 16. a 17. apríla uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 60/2007) riešil dovolací súd otázku, či do dedičstva patrí nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom prevodu na základe zmluvy uzavretej poručiteľom za jeho života, ale k povoleniu vkladu do katastra došlo po jeho smrti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí uviedol, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka) a keďže rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nenadobudlo právoplatnosť za života poručiteľa (a právne účinky vkladu nenastali v danom prípade ku dňu podania návrhu na vklad alebo v deň uvedený v návrhu na vklad), boli nehnuteľnosti v čase smrti poručiteľa v jej vlastníctve a patria do dedičstva po ňom. Dovolací súd v súvislosti s tým vysvetlil, prečo sa nezaoberal otázkou (ne)platnosti kúpnej zmluvy, a prečo tiež neriešil otázky súvisiace s tým, či a ako sa mala premietnuť do súpisu aktív a pasív dedičstva skutočnosť, že poručiteľ v čase smrti vlastnil nehnuteľnosti, jeho právnym úkonom však boli dedičia viazaní. Dovolací súd neriešil otázku, čo malo byť v danom prípade zaradené medzi aktíva dedičstva – či nehnuteľnosti alebo kúpna cena za ne a čo malo byť zaradené medzi pasíva dedičstva; uvedené otázky sa riešia v konaní o dedičstve podľa § 175a a nasl. O.s.p. Dovolací súd sa nedotkol ani otázok, ktoré sú riešené v katastrálnom konaní; poznamenal, že v konaní o určenie, či nehnuteľnosti patria do dedičstva, súdu neprislúcha preskúmavať

zákonnosť postupu katastrálneho úradu alebo jeho rozhodnutia. 3. Danej právnej problematiky (osobitne vo vzťahu ku konaniu katastrálneho úradu) sa dotkol aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. mája 2008 sp. zn. 8 Sžo 41/2008, v ktorom bolo uvedené, že zmluva je platná po podpísaní všetkými jej účastníkmi (ak nie sú iné dôvody jej absolútnej neplatnosti). Účinnosť zmluvy nastáva súčasne so vznikom platnej zmluvy za predpokladu, že zákon alebo dohoda strán neustanovuje inak. K nadobudnutiu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam dochádza až vkladom do katastra. Aj po smrti účastníka zmluvy trvá viazanosť prejavu vôle, takže právni nástupcovia zomrelého sú viazaní jeho prejavom vôle v zmluve. Tieto závery sa nepriečia právnemu názoru prezentovanému v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 196/2005, v zmysle ktorého ak rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nehnuteľností nenadobudlo právoplatnosť za života poručiteľa (a právne účinky vkladu nenastali ku dňu podania návrhu na vklad alebo v deň uvedený v návrhu na vklad), boli nehnuteľnosti v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve a patria do dedičstva po ňom. Zákonní dedičia i tu však sú viazaní prejavom vôle poručiteľa, uvedenej v zmluve, až do právoplatného rozhodnutia o návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. Dedenie je všeobecný prechod práv a povinností po zomretej osobe na iný subjekt okrem prípadov, o ktorých zákon ustanovuje inak; dedičstvo sa nadobúda okamihom poručiteľovej smrti. 4. Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rokovaní 16. mája 2011 rozhodlo o uverejnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 154/2010 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. V tomto uznesení dovolací súd uviedol, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá – ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Dovolací súd dodal, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného; v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné. 5. V preskúmavanej veci s prihliadnutím na pripustenú dovolaciu otázku a tiež obsah dovolania bolo potrebné vyriešiť otázku, či poručiteľ v čase smrti (X.) bol vlastníkom predmetných nehnuteľností. V konaní nebolo sporné, že poručiteľ uzavrel 8. decembra 2005 zmluvu o prevode nehnuteľností na odporkyňu, návrh na vklad vlastníctva do katastra bol podaný za jeho života 14. decembra 2005, k povoleniu vkladu do katastra došlo ale až po jeho smrti (17. januára 2006). Keďže nešlo o zmluvu, pri ktorej právne účinky vkladu nastávajú inak než právoplatnosťou rozhodnutia o povolení vkladu do katastra, bolo určujúcim to, že rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nenadobudlo právoplatnosť za života poručiteľa. Vzhľadom na to boli nehnuteľnosti v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve a patria do dedičstva po ňom.“ Sumárne právna veta z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Cdo/29/2010, publikovaná aj v odbornom časopise Zo súdnej praxe pod publikačným číslom 2/2015 znie jednoznačne v prospech argumentácie žalobcov nasledovne: „Ak nejde o zmluvu, pri ktorej právne účinky vkladu nastávajú inak než právoplatnosťou rozhodnutia o povolení vkladu do katastra, je určujúcim to, že rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nenadobudlo právoplatnosť za života poručiteľa; v takom prípade nehnuteľnosti boli v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve a patria do dedičstva po ňom.“ Žalobcovia vo svojej argumentácii ďalej poukázali na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré nemajú povahu bežných rozhodnutí, ale judikátov (uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Tieto rozhodnutia podporujú dôvodnosť žaloby pre úmrtie poručiteľa pred povolením vkladu vlastníctva do katastra nehnuteľností. „Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Cdo 154/2010, publikované pod R 32/2011). „Ak rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nehnuteľností nenadobudlo právoplatnosť za života prevodcu (a právne účinky vkladu nenastali ku dňu podania návrhu na vklad alebo v deň uvedený v návrhu na vklad), nehnuteľnosti boli v čase

smrti prevodcu v jeho vlastníctve a patria do dedičstva po ňom. (…) Keďže nešlo o zmluvu, na ktorú sa vzťahuje § 28 ods. 4 katastrálneho zákona (keď právne účinky vkladu vznikajú ku dňu určenému v návrhu na vklad), ani o zmluvu, na ktorú sa vzťahuje § 28 ods. 5 katastrálneho zákona (keď účinky vkladu vznikajú ku dňu doručenia návrhu na vklad), mohli právne účinky vkladu vzniknúť právoplatnosťou rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu (§ 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 28 ods. 2 katastrálneho zákona). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nenadobudlo právoplatnosť za života poručiteľky (a právne účinky vkladu nenastali ku dňu podania návrhu na vklad alebo v deň uvedený v návrhu na vklad), boli nehnuteľnosti v čase smrti poručiteľky v jej vlastníctve a patria do dedičstva po nej. Pokiaľ odvolací súd dospel k opačnému záveru, spočíva jeho rozhodnutie na právnych záveroch, s ktorými sa dovolací súd nestotožňuje.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2005, sp.zn. 3Cdo 196/2005, publikované pod R 60/2007). Žalobcovia konštatovali, že prípadné nezohľadnenie uvedenej judikatúry, resp. posúdenie veci v rozpore s uvádzanou judikatúrou Najvyššieho súdu SR by zakladalo vadu rozhodnutia spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom, a tým prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. 8. Žalovaní sa v rámci svojej argumentácie odvolávajú len na dve rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré boli vydané v civilnom sporovom konaní. Jedná sa o rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2 Cdo/184/2005, publikovaný tiež pod R 59/2007, ktorý však bol prekonaný v rozhodnutí R 60/2007 a najmä R 32/2011 (sp.zn. 3 Cdo 154/2010), ako uvádza uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Cdo/29/2010. Ďalším je samotné uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Cdo/29/2010, z ktorého však žalovaní zjavne účelovo vypustili podstatné časti a ktoré svedčí v prospech argumentácie žalobcov a nie žalovaných. Ďalej žalovaní poukazovali na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vydané však v rámci správneho súdnictva. Tieto rozhodnutia sa týkali administratívnych katastrálnych konaní, kedy došlo k zamietnutiu povolenia návrhu na vklad do katastra z dôvodu smrti účastníka zmluvy. Povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností po smrti prevodcu nie je spornou otázkou v tunajšom konaní, ktorú by žalobcovia rozporovali. Žalobcami uvádzaná argumentácia podporená vyššie uvedenou judikatúrou znamená, že za daného skutkového stavu po povolení vkladu do katastra nehnuteľností je možné úspešne sa domáhať v civilnom sporovom konaní určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. Predmetné rozhodnutia správneho senátu Najvyššieho súdu SR na účely administratívneho katastrálneho konania o vklade do katastra nehnuteľnosti možno považovať za správne. Ani občianskoprávny senát Najvyššieho súdu SR v uznesení sp.zn. 3Cdo/29/2010 tieto závery správnych senátov najvyššieho súdu nespochybňuje v kontexte administratívneho katastrálneho konania, avšak pritom uvádza: „Danej právnej problematiky (osobitne vo vzťahu ku konaniu katastrálneho úradu) sa dotkol aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. mája 2008 sp. zn. 8 Sžo 41/2008, v ktorom bolo uvedené, že zmluva je platná po podpísaní všetkými jej účastníkmi (ak nie sú iné dôvody jej absolútnej neplatnosti). Účinnosť zmluvy nastáva súčasne so vznikom platnej zmluvy za predpokladu, že zákon alebo dohoda strán neustanovuje inak. K nadobudnutiu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam dochádza až vkladom do katastra. Aj po smrti účastníka zmluvy trvá viazanosť prejavu vôle, takže právni nástupcovia zomrelého sú viazaní jeho prejavom vôle v zmluve. Tieto závery sa nepriečia právnemu názoru prezentovanému v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 196/2005, v zmysle ktorého ak rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nehnuteľností nenadobudlo právoplatnosť za života poručiteľa (a právne účinky vkladu nenastali ku dňu podania návrhu na vklad alebo v deň uvedený v návrhu na vklad), boli nehnuteľnosti v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve a patria do dedičstva po ňom.“ 9. Žalobcovia k uvedenému doplnili, že je v súlade s logikou veci a základnými princípmi administratívneho katastrálneho konania o vklade, aby sa v rámci neho neriešili sporné právne otázky, aké sa riešia v civilnom sporovom konaní. Účastníkom administratívneho konania o vklade do katastra nehnuteľností je len účastník danej zmluvy, ktorý môže, ale nemusí byť totožný s dedičom poručiteľa a súčasne takmer vždy okruh účastníkov katastrálneho konania nie je totožný s celým okruhom dedičov daného poručiteľa. Teda často dedičia ako takí nemajú ani len vedomosť o existencii takéhoto administratívneho katastrálneho konania. Súčasne administratívne konanie nie je sporovým konaním, kde by mohli účastníci voči sebe vzájomne uplatňovať prostriedky procesnej obrany/útoku, resp. iný druh námietok, ako je tomu v prípade riadnych civilných sporových konaní, v rámci ktorých sa prejednávajú aj určovacie žaloby, ako je tomu v tunajšom konaní. V obdobných situáciách po povolení vkladu po smrti poručiteľa je už na dedičoch ako aktívne legitimovaných subjektoch majúcich súčasne naliehavý právny záujem, či si žalobou uplatnia svoje právo na určenie, že daná vec patrí do dedičstva po poručiteľovi v riadnom civilnom sporovom konaní, kde súčasne protistrana, v prospech

ktorej bolo povolené sporné vlastnícke právo, má k dispozícii prostriedky procesnej obrany (na rozdiel od administratívneho konania). V bežnej praxi často dedičia toto právo nevyžijú, ak sa napríklad s pasívne legitimovaným nadobúdateľom spornej nehnuteľnosti (potenciálnym žalovaným) dohodnú na inom majetkovom vysporiadaní (napríklad ak je tiež dedičom a v rámci dedičského konania je poskytnutá ostatným dedičom iná forma kompenzácie). S poukazom na vyššie uvedené sú preto predmetné rozhodnutia správneho senátu Najvyššieho súdu SR podľa názoru žalobcov neaplikovateľné na účely tunajšieho civilného sporového konania a možno ich zohľadňovať len na účely administratívneho konania o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. 10. Vo vzťahu k otázke naliehavého právneho záujmu žalobcovia uviedli, že tento je nesporný. Podľa právnej doktríny „v prípade, že je sporné, či určitá vec patrí do pozostalosti, môže sa dedič, ktorý neodmietol dedičstvo, domáhať určenia, že poručiteľ bol ku dňu úmrtia vlastníkom tejto veci. Dedičia sú aktívne legitimovaní na podanie takejto určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p. (teraz § 137 písm. c) C.s.p.). ... Dedič sa samozrejme môže domáhať, ak sú splnené ďalšie podmienky, aby bolo súdom určené, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom veci, pričom vyhovujúci rozsudok súdu by bol podkladom pre dodatočné prejednanie dedičstva po poručiteľovi.“ Rovnako súdna prax akceptuje žaloby dedičov domáhajúcich sa určenia, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, napr. „Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3 Cdo 154/2010). Žalobcovia mali za to, že bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé, že právo žalobcov ako dedičov poručiteľa je bez určujúceho výroku v tunajšom konaní ohrozené a žalobcovia bez tohto určujúceho výroku nemôžu obnoviť dedičské konanie po poručiteľovi vzhľadom na sporné nehnuteľnosti. Preto žaloba prejednávaná v tunajšom konaní je účinný a vhodne zvolený nástroj na ochranu práv žalobcov. Pritom v tunajšom konaní bolo nesporne preukázané, že žalobcovia sú dedičmi poručiteľa, a tým bol aj preukázaný ich naliehavý právny záujem na podaní žaloby. Žalovaní v odvolaní prezentovali zavádzajúci konštrukt, podľa ktorého údajne žalobcovia v podstate žiadajú určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tým, že ich zaradením do dedičstva po poručiteľovi má nastať zmena vlastníckeho práva, avšak podľa žalovaných predmetné nehnuteľnosti môžu byť v dedičskom konaní prejednané nanajvýš ako pasívum, pretože žalobcovia sú viazaní vôľou poručiteľa. Predmetný konštrukt žalovaných odporuje právnemu stavu veci. Žalobcovia žiadajú určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi (t.j. žalobcovia nežiadali o určenie svojho vlastníckeho práva). Súčasne z petitu žaloby preneseného do výroku rozsudku tiež vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti budú tvoriť aktívum dedičského konania (nie pasívum). Žalobcovia ako dedičia poručiteľa na základe právoplatného rozsudku budú oprávnení obnoviť dedičské konanie po poručiteľovi, v ktorom budú prejednané predmetné nehnuteľnosti ako aktívum. Ohľadom viazanosti dedičov (žalobcov) prejavom vôle poručiteľa na sporných darovacích zmluvách dali žalobcovia do pozornosti, že žalovaní opäť selektívne poukazujú na rozhodovaciu prax zo správneho súdnictva, avšak vytrhnutú z kontextu, keď opomínajú ich podstatnú časť. Správne súdy hovoria o viazanosti dedičov prejavom vôle poručiteľa, avšak len do konca katastrálneho konania o vklade (explicitne uvádzajú formuláciu viazanosti prejavom vôle do právoplatnosti rozhodnutia o povolení vkladu katastrálnom konaní. Z logiky veci následne vyplýva, že ak je katastrálne konanie ukončené právoplatným rozhodnutím o povolení vkladu vlastníckeho práva (ako tomu bolo na základe sporných darovacích zmlúv), už viazanosť dedičov prejavom vôle poručiteľa netrvá. Uvedený princíp daný rozhodovacou praxou správneho súdnictva má praktický charakter, aby prebiehajúce administratívne konania o vklade do katastra, počas ktorých zomrie prevodca, boli riadne dokončené. Na tento čas a účel sú dedičia viazaní vôľou poručiteľa, avšak po zavŕšení katastrálneho konania (po právoplatnosti rozhodnutia o povolení vkladu) už dedičia nie sú viazaní vôľou poručiteľa a môžu sa napríklad žalobou v civilnom sporovom konaní domáhať určenia, že v čase smrti poručiteľa predmetná nehnuteľnosť bola v jeho vlastníctve, a preto patrí do dedičstva po poručiteľovi, ako to žalobcovia uviedli vyššie opierajúc sa o citovanú judikatúru v civilných sporových konaniach (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Cdo/29/2010, R 32/2011 a R 60/2007). V opačnom prípade, ak by aj po ukončení katastrálneho konania povolením vkladu trvala viazanosť prejavom vôle poručiteľa, predmetná judikatúra by nedávala zmysel (viď napr. právnu vetu z uznesenia Najvyššieho súdu SR 3Cdo/29/2010: „Ak nejde o zmluvu, pri ktorej právne účinky vkladu nastávajú inak než právoplatnosťou rozhodnutia o povolení vkladu do katastra, je určujúcim to, že rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nenadobudlo právoplatnosť za života poručiteľa; v takom prípade nehnuteľnosti boli v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve a patria do dedičstva po ňom.“). Bolo by zjavne nelogické, aby judikatúra pripúšťala žaloby dedičov na určenie, že daná nehnuteľnosť patrí do dedičstva pre prípad nenadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení vkladu, ak by aj po ukončení katastrálneho konania povolením vkladu naďalej trvala viazanosť dedičov

prejavom vôle poručiteľa, pretože potom by tento určujúci výrok nemal prakticky žiadny zmysel a viedol by len k navodeniu totožného právneho stavu ako bol pred podaním takejto dedičskej žaloby o určenie (keďže dedičia by boli opätovne povinní urobiť len to, čo mal vykonať poručiteľ - previesť vlastnícke právo na nadobúdateľa v duchu predmetných zmlúv). Avšak vzhľadom na to, že viazanosť vôle dedičov je obmedzená len na trvanie katastrálneho konania prebiehajúceho v čase smrti poručiteľa (ako vyplýva aj z rozhodovacej praxe v správnom súdnictve ako uvádzame vyššie), je logická a právne relevantná judikatúra pripúšťajúca použitie týchto dedičských určujúcich žalôb, o ktorú žalobcovia opierajú svoju argumentáciu. 11. Ohľadom ďalšej argumentácie žalobcov zdôvodňujúcej žalobu vo vzťahu k neplatnosti darovacích zmlúv žalobcovia poukazovali na skutočnosti zakladajúce dôvodný predpoklad, že sa jedná o neplatné právne úkony. So zreteľom na predmetnú argumentáciu odkázali na svoje písomné podania a ústne vyjadrenia na pojednávaniach. K týmto skutočnostiam predložili a zároveň aj označili množstvo dôkazov. Žalobcovia na vykonaní predmetného dokazovania trvali za podmienky, ak by súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú ich argumentáciu v zmysle, že úmrtie poručiteľa pred povolením vkladov do katastra nehnuteľností samo o sebe zakladá dôvodnosť žaloby. Avšak nakoľko sa súd prvej inštancie s predmetnou argumentáciou stotožnil, považovali jeho postup bez vykonania daného dokazovania za súladný so zásadou hospodárnosti a efektívnosti konania. Platí totiž, že ak má súd už za preukázanú podstatnú skutočnosť odôvodňujúcu vyhovenie žalobe, bolo by neefektívne a nehospodárne vykonávať ďalšie, značne rozsiahlejšie dokazovanie, aby len potvrdil dôvodnosť žaloby aj inými skutočnosťami. 12. Žalovaní reagovali podaním zo dňa 4.11.2024, v ktorom uviedli, že nesúhlasia s názorom žalobcov, že riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno subsumovať pod uvedený odvolací dôvod, nakoľko sa pod procesným postupom nerozumie časť rozhodnutia – odôvodnenie, keďže je nesprávny a nie je v súlade s rozhodovacou súdnou praxou. Pod pojem právo na spravodlivé súdne konanie spadá viacero čiastkových práv a to nielen v zmysle judikatúry súdov Slovenskej republiky, ale aj v zmysle judikatúry ESĽP. Jedným z týchto práv je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré v tomto prípade bolo vo vzťahu k žalovaným porušené, nakoľko súd prvej inštancie rozhodol zmätočne a jeho závery sú nepreskúmateľné. Žalovaní v tejto súvislosti poukázali na nález Ústavného súdu SR zo dňa 21.1.2021, sp.zn. II.ÚS 120/2020, v zmysle ktorého: ,,Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie“ toho, ako súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol), a ako také nemôže byť od doterajšieho procesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením procesného postupu súdu a samotné súdne rozhodnutie je najdôležitejším procesným úkonom súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu a jeho odôvodnenie je spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu pri tvrdenom porušení práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.“ Dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) C.s.p. je pritom formulačne totožný s § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Žalovaní odkázali aj na Veľký komentár k CSP, kde autori uvádzajú vo vzťahu k zmätočnosti, že: ,,Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný a ako to potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu, patrí do neho viacero samostatných subjektívnych práv a princípov, ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných prieťahov, právo na nezávislý a nestranný súd), alebo v zásade abstraktné (riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť rozhodnutia, zákaz svojvoľného postupu súdu a ďalšie)." Žalovaní sa nestotožnili ani s názorom žalobcov, že súd poskytol ucelenú a dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na podstatné otázky v tunajšom konaní. V prvom rade žalovaní poukázali na absolútnu chybu súdu pri citácii rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj ďalších rozhodnutí, kedy na základe ich úplnej citácie by musel súd dospieť k odlišnému právnemu názoru. Opätovne zdôraznili, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je zmätočné a nepreskúmateľné, nakoľko súd nesprávne právne posúdil vec. Všetky rozhodnutia, ktoré boli v konaní prezentované, potvrdzujú právny záver o tom, že žalovaná 1/ nadobudla od poručiteľa predmetné nehnuteľnosti. Teda tvrdenie súdu prvej inštancie v rozsudku, že: „Z uvedeného možno vyvodiť, že skutočnosť, že prevodca (poručiteľ G. P.) zomrel skôr, ako nastala právoplatnosť rozhodnutia o povolení vkladov predmetných darovacích zmlúv, tieto aj keby boli platné, nemohli nadobudnúť vecnoprávne účinky vo vzťahu k žalovanej 1/, teda nedošlo k prevodu vlastníckeho práva na žalovanú 1/“ je zmätočné, nakoľko v žiadnom prípade nemožno prijať záver o tom, s poukazom na vykonané dôkazy a predložené súdne rozhodnutia, že by nedošlo k prevodu vlastníckeho práva. Žalovaní sa domnievali, že zo strany súdu nastal zmätok vo vzťahu k otázke prevodu vlastníckeho práva a k otázke, či nehnuteľnosti boli v čase smrti poručiteľa predmetom dedičstva. Ak by aj nehnuteľnosti mali byť prejednané ako dedičstvo, táto skutočnosť sama osebe nemá žiaden vplyv na vlastnícke právo žalovaných, nakoľko by mohli byť prejednané nanajvýš v časti pasív dedičstva s poukazom na viazanosť prejavu vôle poručiteľa.

13. Žalovaní poukázali na to, že žalobcovia argumentovali tým, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/29/2010 znie právna veta v prospech argumentácie žalobcov nasledovne: „Ak nejde o zmluvu, pri ktorej právne účinky vkladu nastávajú inak než právoplatnosťou rozhodnutia o povolení vkladu do katastra, je určujúcim to, že rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nenadobudlo právoplatnosť za života poručiteľa; v takom prípade nehnuteľnosti boli v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve a patria do dedičstva po ňom.“ Žalovaní sa domnievali, že z uvedenej opakovanej argumentácie zo strany žalobcov je zrejmé, že aj napriek detailnému vysvetleniu zo strany žalovaných v odvolaní, žalobcovia nechápu, že táto právna veta nemá vplyv na vlastnícke právo vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ale len vo vzťahu k tomu, či nehnuteľnosť patrila do dedičstva alebo nie. V konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolaní žalovaní poukázali na nielen rozhodnutia najvyšších súdnych inštancií, ale aj na prax správneho orgánu - katastra, v zmysle ktorých vyplýva viazanosť prejavu vôle poručiteľa, ktorá prechádza aj na dedičov. Opakovane uviedli, že zaradenie nehnuteľností do dedičstva by malo význam napríklad v prípade, ak by išlo o kúpnu zmluvu a mohlo dôjsť potencionálne k odstúpeniu od zmluvy zo strany nadobúdateľov, kedy by sa nehnuteľnosti prejednali ako aktívum. V tomto prípade však išlo o darovacie zmluvy, takže nehnuteľnosti budú len ako pasívum a nebudú mať v dedičskom konaní žiaden vplyv. Podľa názoru žalovaných žalobcovia poukazujú ďalej na judikáty, z ktorých ani jeden z nich nehovorí o tom, že dedičia nie sú viazaní poručiteľovým prejavom vôle. V podstate zhodne len uvádzajú o tom, že majú patriť do dedičstva, avšak to, že niečo patrí do dedičstva nevyhnutne neznamená, že nastáva zmena v osobe vlastníka. Vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu žalobcovia uviedli, že z petitu žaloby preneseného do výroku rozsudku vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti budú tvoriť aktívum dedičského konania (nie pasívum). Zároveň uviedli, že dedičia sú viazaní vôľou poručiteľa len na čas katastrálneho konania, avšak po jeho zavŕšení už dedičia nie sú viazaní vôľou poručiteľa a môžu sa napríklad žalobou v civilnom sporovom konaní domáhať určenia, že v čase smrti poručiteľa predmetná nehnuteľnosť bola v jeho vlastníctve, a preto patrí do dedičstva po poručiteľovi. V prvom rade je nutné uviesť, že nie je zrejmé, z čoho žalobcovia vychádzajú ak tvrdia, že nehnuteľnosti budú prejednané ako aktívum a nie pasívum. Táto skutočnosť z výrokovej časti rozsudku vôbec nevyplýva, nakoľko tam je len uvedené, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. V druhom rade je zrejmé, že konštrukcia vymyslená žalobcami je nezmysel, pokiaľ ide o názor, že dedičia sú viazaní vôľou poručiteľa len do momentu skončenia katastrálneho konania, potom však už nie. Nie je zrejmé, akú logiku by mal takýto právny záver. Je predsa zrejmé, že ak existuje nespochybniteľný právny názor o tom, že dedičia sú viazaní vôľou poručiteľa v katastrálnom konaní, tak sú ňou viazaní aj po skončení. Samozrejme nie je vylúčené, aby sa neskôr domáhali určenia, že vec patrí do dedičstva, avšak len za špecifickej situácie (napríklad preukázaná neplatnosť zmluvy, čo v tomto prípade nebola) a zároveň nie vždy s istotou, že vec bude na strane aktív. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaní žiadali, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu žalobcov zamietne v celom rozsahu a žalovaným prizná nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 %. 14. Žalobcovia v podaní zo dňa 4.12.2024 uviedli, že trvajú na tom, že napadnutý rozsudok je náležite právne odôvodnený, zákonný a vecne správny. Preto žiadali odvolací súd, aby napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu a žalobcom priznal voči žalovaným náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100%). Vyjadrenie žalovaných považovali žalobcovia za nedôvodné. Žalovaní prevažne opakujú svoju predošlú argumentáciu postavenú na zavádzajúcich interpretáciách rozhodovacej praxe a právnej doktríny, ktoré sú selektívne vyhrnuté z kontextu. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia poskytol dostatočný, jasný a výstižný právny výklad k podstatným skutkovým tvrdeniam, právnym argumentom strán, ako aj preukázaným skutočnostiam a vykonaným dôkazom, na základe čoho bolo odôvodnenie rozsudku dôkladné a presvedčivé. Preto aj s poukazom na hospodárnosť konania neopakovali svoju argumentáciu a poukázali na svoje vyjadrenie zo dňa 17.10.2024, ako aj predchádzajúcu argumentáciu v tunajšom konaní, ktorej sa naďalej pridržiavali. 15. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne

zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 16. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým určil, že nehnuteľnosti špecifikované vo výroku rozhodnutia patria do dedičstva po poručiteľovi – právnom predchodcovi žalobcov, a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam. 17. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 18. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobcovia sa žalobou podanou dňa 19.4.2022 domáhali určenia, že nehnuteľnosti (rodinný dom a byt) patria do dedičstva po poručiteľovi G. P. (právnemu predchodcovi žalobcov). 19. Podľa § 137 C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 20. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. 21 Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 22. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. 23. Podľa § 4 ods. 1, 2 Katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam sa do katastra zapisujú vkladom práv k nehnuteľnostiam do katastra (ďalej len "vklad"), záznamom práv k nehnuteľnostiam do katastra (ďalej len "záznam") a poznámkou o právach k nehnuteľnostiam v katastri (ďalej len "poznámka"). Zápisom práv k nehnuteľnostiam sa rozumie vklad, záznam a poznámka. 24. Podľa § 5 ods. 1 Katastrálneho zákona vklad je úkon okresného úradu; vkladom vzniká, mení sa alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam. 25. Podľa § 28 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak. Práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak. Právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia okresného úradu o jeho povolení. Právne účinky vkladu pri prevode majetku štátu na iné osoby podľa osobitného predpisu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia o jeho povolení ku dňu určenému v návrhu na vklad. Návrh na vklad sa musí podať najneskôr v deň, ktorý je určený v návrhu ako deň vzniku vlastníctva. Právne účinky vkladu zo zmluvy o prevode bytu a nebytového priestoru do vlastníctva nájomcu podľa osobitného predpisu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia o jeho povolení ku dňu doručenia návrhu na vklad. 26. Podľa § 29 Katastrálneho zákona vklad podľa § 28 možno vykonať iba na základe právoplatného rozhodnutia okresného úradu.

27. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne postupoval, ak v prvom rade skúmal, či na požadovanom určení je naliehavý právny záujem v intenciách § 137 písm. c) C.s.p. Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o existencii naliehavého právneho záujmu na žalobcami požadovanom určení, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva. V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na judikatúru najvyššieho súdu, v zmysle ktorej bolo vyslovené, že „súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá – ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.12.2010, sp.zn. 3Cdo/154/2010 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky R 32/2011). Na tento právny záver odkazuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.8.2011, sp.zn. 3Cdo/29/2010. Uvedenou otázkou sa zaoberal Najvyšší súd SR aj v uznesení zo dňa 28.9.2021, sp.zn. 6Cdo/90/2019, v ktorom dovolací súd okrem iného uviedol, že „Už v uznesení zo 16. decembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 154/2010 publikovanom aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2011 najvyšší súd sformuloval záver, podľa ktorého v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. V citovanom uznesení sa ďalej uvádza, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie, vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje sa rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Najvyšší súd v ďalšom svojom uznesení a to z 31. januára 2011 sp. zn. 4 Cdo 267/2009 v závere odôvodnenia konštatoval, že je potrebné, aby žaloba zodpovedala platnej právnej úprave, ktorá vychádza z princípu úradnej ingerencie pri nadobudnutí dedičstva. Táto ingerencia znamená, že dedičstvo po každom poručiteľovi musí byť súdom prejednané a musí byť o ňom rozhodnuté. I keď dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, až po skončení dedičského konania sa stane zrejmým, kto v skutočnosti dedičstvo nadobudol. V prípade smrti účastníka domáhajúceho sa určenia svojho vlastníckeho, resp. spoluvlastníckeho práva a pokračovaní v konaní s jeho dedičmi, môže byť predmetom konania len určenie, že zomrelý bol v čase smrti vlastníkom, resp. spoluvlastníkom označenej veci. Je potrebné uviesť, že určovacou žalobou nemožno obchádzať dedičské konanie, preto predmetom určovacej žaloby mohlo byť len určenie, že právna predchodkyňa žalobcov 1/ až 3/ bola ku dňu smrti vlastníčkou/podielovou spoluvlastníčkou označenej nehnuteľnosti (prípadne ešte, že vec patrí do dedičstva). V sporovom konaní o určenie vlastníckeho práva nemôže súd subsumovať osvedčenie nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcami v nesporovom dedičskom konaní.“ Danej problematiky sa dotkol najvyšší súd aj v uznesení zo dňa 25.4.2023, sp.zn. 9Cdo/116/2022, v ktorom dovolací súd skonštatoval, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo 16. decembra 2010 sp.zn. 3Cdo/154/2010 (ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 32/2011) a tiež v rozhodnutí z 11. augusta 2011 sp.zn. 3Cdo/29/2010 uviedol, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. V súlade s touto rozhodovacou praxou sú aj novšie rozhodnutia dovolacieho súdu (por. napr. 1Cdo/207/2018, 6Cdo/90/2019). Vyššie uvedená rozhodovacia prax najvyššieho súdu vychádza zo všeobecného záveru, že dedenie predstavuje všeobecný prechod práv a povinností po zomretej osobe na iný subjekt okrem prípadov, o ktorých zákon ustanovuje inak; dedičstvo sa nadobúda okamihom poručiteľovej smrti. Rozhodujúcou právnou skutočnosťou je teda okamih smrti poručiteľa, a preto tak ako dedičské konanie, rovnako aj sporové konanie o určenie, či vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, posudzuje otázku existencie majetku poručiteľa k okamihu jeho smrti. Predmetom dedičského konania je výlučne majetok patriaci poručiteľovi ku dňu jeho smrti. Ak teda súd v sporovom konaní rozhodne, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ipso facto i ipso iure tým rozhodne, že toto určenie vlastníctva sa vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a je podkladom pre dedičské konanie. Z početnej rozhodovacej praxe súdov všetkých inštancií je jednoznačne zrejmé, že vo výroku rozsudku súdy rozhodujú o tom, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, bez výslovného uvedenia, že je to ku dňu smrti poručiteľa. V prejednávanom spore takto postupoval aj odvolací súd, jeho záver o dôvodnosti potvrdenia vecne správneho vyhovujúceho rozsudku súdu prvej inštancie je dostatočne jasne a presvedčivo odôvodnený, na základe čoho možno jednoznačne uzavrieť, že odvolací súd rozhodujúcu právnu otázku prípustnosti určovacej žaloby, či určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyjadrenou v judikáte R 32/2011. Za odklon od tejto praxe nemožno považovať to, že vo výroku vyhovujúceho rozsudku je uvedené iba to, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi,

bez výslovného uvedenia, že je to ku dňu smrti poručiteľa.“ Na základe uvedeného potom možno vyvodiť, že žaloba žalobcov, ktorou sa domáhajú určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi (ich právnom predchodcovi) je vhodným (účinným a správne zvoleným) procesným nástrojom ochrany práva žalobcov, a môže sa ňou dosiahnuť odstránenie spornosti práva, keď iba na základe takéhoto určenia súdom je možné prejednať sporné nehnuteľnosti v dedičskom konaní. 28. Pokiaľ ide o otázku nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, odvolací súd upriamuje pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.8.2011, sp.zn. 3Cdo/29/2010, v ktorom dovolací súd komplexne zhrnul relevantnú judikatúru najvyššieho súdu vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva v prípade úmrtia prevodcu nehnuteľnosti pred rozhodnutím o vklade, ale po podaní návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. Uviedol, že „V právnej veci, v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom z 28. februára 2006 sp.zn. 2Cdo/184/2005 (ktorý bol na základe výsledkov rokovania občianskoprávneho kolégia v dňoch 16. a 17. apríla publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 59/2007) bolo dovolanie pripustené za účelom vyriešenia otázky, „či úmrtie prevodcu nehnuteľnosti pred rozhodnutím o vklade, ale po podaní návrhu na vklad do katastra nehnuteľností, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva nadobúdateľom rozhodnutím správy katastra o vklade, keď na jednej strane sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa, a na druhej strane sú dedičia do rozhodnutia o vklade viazaní prejavom vôle svojho právneho predchodcu.“ Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v tomto prípade zameralo predovšetkým na otázky dopadu smrti prevodcu na katastrálne konanie; riešilo najmä otázku vecných a obligačných účinkov zmluvy o prevode nehnuteľností. Dovolací súd v ňom konštatoval, že rozhodnutie katastrálneho úradu o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Účinky vkladu podľa ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t.j. vo vecnoprávnych následkoch, a nie v obligačnoprávnych následkoch. Zo zmluvy, pokiaľ bola uzavretá platne, vznikajú pre jej účastníkov obligačnoprávne účinky – obsah zmluvy sa pre nich stáva záväzným. Dodal, že viazanosť účastníkov ich prejavmi vôle, smerujúcimi k vzniku zmluvy, ku vzniku vecnoprávnych účinkov ktorej treba ešte kladné rozhodnutie orgánu katastra, sa vzťahuje aj na dedičov zomrelého účastníka, ktorí vstupujú do jeho práv a záväzkov z občianskoprávneho vzťahu, ku ktorému došlo na podklade zhodných prejavov vôle účastníkov ešte pred vznikom vecnoprávnych účinkov účinnej zmluvy. Uzavrel, že smrť prevodcu nebola sama osebe dôvodom zamietnutia návrhu na vklad v katastri nehnuteľností. V inej právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 29. novembra 2005 sp.zn. 3Cdo/196/2005 (ktorý bol rovnako na základe záverov občianskoprávneho kolégia v dňoch 16. a 17. apríla uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 60/2007) riešil dovolací súd otázku, či do dedičstva patrí nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom prevodu na základe zmluvy uzavretej poručiteľom za jeho života, ale k povoleniu vkladu do katastra došlo po jeho smrti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí uviedol, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka) a keďže rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nenadobudlo právoplatnosť za života poručiteľa (a právne účinky vkladu nenastali v danom prípade ku dňu podania návrhu na vklad alebo v deň uvedený v návrhu na vklad), boli nehnuteľnosti v čase smrti poručiteľa v jej vlastníctve a patria do dedičstva po ňom. Dovolací súd v súvislosti s tým vysvetlil, prečo sa nezaoberal otázkou (ne)platnosti kúpnej zmluvy, a prečo tiež neriešil otázky súvisiace s tým, či a ako sa mala premietnuť do súpisu aktív a pasív dedičstva skutočnosť, že poručiteľ v čase smrti vlastnil nehnuteľnosti, jeho právnym úkonom však boli dedičia viazaní. Dovolací súd neriešil otázku, čo malo byť v danom prípade zaradené medzi aktíva dedičstva – či nehnuteľnosti alebo kúpna cena za ne a čo malo byť zaradené medzi pasíva dedičstva; uvedené otázky sa riešia v konaní o dedičstve podľa § 175a a nasl. O.s.p. Dovolací súd sa nedotkol ani otázok, ktoré sú riešené v katastrálnom konaní; poznamenal, že v konaní o určenie, či nehnuteľnosti patria do dedičstva, súdu neprislúcha preskúmavať zákonnosť postupu katastrálneho úradu alebo jeho rozhodnutia. Danej právnej problematiky (osobitne vo vzťahu ku konaniu katastrálneho úradu) sa dotkol aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. mája 2008 sp. zn. 8 Sžo 41/2008, v ktorom bolo uvedené, že zmluva je platná po podpísaní všetkými jej účastníkmi (ak nie sú iné dôvody jej absolútnej neplatnosti). Účinnosť zmluvy nastáva súčasne so vznikom platnej zmluvy za predpokladu, že zákon alebo dohoda strán neustanovuje inak. K nadobudnutiu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam dochádza až vkladom do katastra. Aj po smrti účastníka zmluvy trvá viazanosť prejavu vôle, takže právni nástupcovia zomrelého sú viazaní jeho prejavom vôle v zmluve. Tieto závery sa nepriečia právnemu názoru prezentovanému v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/196/2005, v zmysle ktorého ak rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nehnuteľností

nenadobudlo právoplatnosť za života poručiteľa (a právne účinky vkladu nenastali ku dňu podania návrhu na vklad alebo v deň uvedený v návrhu na vklad), boli nehnuteľnosti v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve a patria do dedičstva po ňom. Zákonní dedičia i tu však sú viazaní prejavom vôle poručiteľa, uvedenej v zmluve, až do právoplatného rozhodnutia o návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. Dedenie je všeobecný prechod práv a povinností po zomretej osobe na iný subjekt okrem prípadov, o ktorých zákon ustanovuje inak; dedičstvo sa nadobúda okamihom poručiteľovej smrti. Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rokovaní 16. mája 2011 rozhodlo o uverejnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2010 sp.zn. 3Cdo/154/2010 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. V tomto uznesení dovolací súd uviedol, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá – ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Dovolací súd dodal, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného; v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné. V preskúmavanej veci s prihliadnutím na pripustenú dovolaciu otázku a tiež obsah dovolania bolo potrebné vyriešiť otázku, či poručiteľ v čase smrti bol vlastníkom predmetných nehnuteľností. V konaní nebolo sporné, že poručiteľ uzavrel 8. decembra 2005 zmluvu o prevode nehnuteľností na odporkyňu, návrh na vklad vlastníctva do katastra bol podaný za jeho života 14. decembra 2005, k povoleniu vkladu do katastra došlo ale až po jeho smrti (17. januára 2006). Keďže nešlo o zmluvu, pri ktorej právne účinky vkladu nastávajú inak než právoplatnosťou rozhodnutia o povolení vkladu do katastra, bolo určujúcim to, že rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nenadobudlo právoplatnosť za života poručiteľa. Vzhľadom na to boli nehnuteľnosti v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve a patria do dedičstva po ňom.“ 29. Je potrebné tiež poukázať na záver vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.5.2020, sp.zn. 1Cdo/207/2018. V tam prejednávanej veci bola právna otázka dovolateľky definovaná nasledovne: „Ak rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nehnuteľností nenadobudlo právoplatnosť za života prevodcu (a právne účinky nenastali ku dňu podania návrhu na vklad alebo v deň uvedený v návrhu na vklad) nehnuteľnosti boli v čase smrti prevodcom v jeho vlastníctve a patria do dedičstva po ňom alebo nehnuteľnosti v čase smrti prevodcom sú vo vlastníctve osoby, na ktorú prevodca previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti pred svojou smrťou, i keď do dňa úmrtia prevodcom nebol povolený vklad do katastra nehnuteľností.“ Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí vyslovil, že „Dovolací súd považuje označené rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 2 Cdo 184/2005, 3 Cdo 196/2005, 3 Cdo 29/2010, 3 Cdo 154/2010, 1 Sžr 15/2012, 8 Sžr 41/2008 za rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky nastolenej v dovolaní. Zároveň však uvádza, že všetky označené rozhodnutia sa týkali určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, resp. vkladového konania vo vzťahu ku konaniu na katastrálnom úrade.“ Zároveň uviedol, že „Na tomto mieste považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že právna úprava nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je dvojfázová, tzn. že je založená na doktríne o právnom dôvode (iustus titulus) a právnom spôsobe (modus adquirendi dominii). V platnej právnej úprave je táto zásada vyjadrená v § 133 Občianskeho zákonníka. V danom prípade bola kúpna zmluva uzavretá, avšak samotná zmluva prevod vlastníckeho práva nespôsobila. Aby na základe kúpnej zmluvy došlo k prevodu vlastníckeho práva bol potrebný právoplatne povolený vklad vlastníckeho práva.“ 30. Z vyššie uvedenej judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak poručiteľ ako prevodca veci zomrel v čase, keď už bol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, ale ešte pred rozhodnutím o vklade, nedošlo k prevodu vlastníckeho práva a nehnuteľnosť patrí do dedičstva po prevodcovi. Odvolací súd nemal dôvod odchýliť sa od uvedeného právneho záveru, ktorým sa pri rozhodovaní riadil aj prvoinštančný súd. Ani záver o viazanosti účastníka zmluvy svojim zmluvným prejavom až do rozhodnutia príslušného orgánu, ktorá prechádza z účastníka na dedičov nemá vplyv na rezultát prijatý v civilnom konaní, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, keď najvyšší súd nepovažoval závery vyslovené v rozhodnutiach vydaných v rámci správneho súdnictva za rozporné s uvedeným záverom.

31. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o tom, či nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil. 32 Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 33. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a ich plnú náhradu priznal úspešným žalobcom 1/ až 7/ proti neúspešným žalovaným 1/ a 2/ s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).