Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/105/2023 z 24. 6. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 4Co/105/2023 1514224807 24. 06. 2026 JUDr. Anna Kašajová ECLI:SK:KSBA:2026:1514224807.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a sudcov JUDr. Rastislava Žiga a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: W.. G.. F. Ď., A.. XX.X.XXXX, W. M. XX, W., zast.: Advokátskou kanceláriou Beňová, s. r. o., IČO: 47 232 366, so sídlom Blumentálska 8, Bratislava proti žalovanému: News and Media Holding, a.s., IČO: 47 256 281, so sídlom Einsteinova 25, Bratislava zast.: Škubla & Partneri, s. r. o., IČO: 36 861 154, so sídlom Einsteinova 25, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava V aktuálne Mestský súd Bratislava IV zo dňa 09. marca 2023 č. k. 14C/483/2014- 575 takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa po pripustených zmenách žaloby domáhal uložiť žalovanému povinný v týždenníku PLUS 7 DNÍ, ktorý bude ako druhý v poradí vydaný po právoplatnosti rozsudku, uverejniť: a) na titulnej strane týždenníka na rovnakom mieste a s rovnakým typom aj veľkosťou písma ako bolo na titulnej strane týždenníka PLUS 7 DNÍ zo dňa 8.12.2011 uverejnené „Štedrý štát“ uverejniť text: „Ospravedlnenie“ a pod tým text s použitím rovnakého typu aj veľkosti písma, ako bolo na titulnej strane týždenníka PLUS 7 dní zo dňa 8.12.2011 uverejnené „Exposlanec F. Ď. stále dostáva sociálne dávky, hoci študuje na drahej súkromnej vysokej škole a býva v luxusnej vile“ uverejniť text: „G.. F. Ď. za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti“, b) na strane 5 týždenníka na rovnakom mieste a s rovnakým typom aj veľkosťou písma ako bolo na 5. strane týždenníka PLUS 7 DNÍ zo dňa 8.12.2011 uverejnené „Nemá ani na kolok“ uverejniť text „Ospravedlnenie“ a pod tým text s použitím rovnakého typu aj veľkosti písma, ako bolo na 5. strane týždenníka PLUS 7 dní zo dňa 8.12.2011 uverejnené „Exposlanec F. Ď.“ uverejniť text: „G.. F. Ď.“. c) na strane 48 na rovnakom mieste a s rovnakým typom aj veľkosťou písma ako bolo na 48. strana týždenníka PLUS 7 DNÍ zo dňa 8.12.2011 uverejnené „Nemá ani na kolok“ uverejniť text „Ospravedlnenie“ s podtitulom s rovnakým typom aj veľkosťou písma ako bolo na 48. strane týždenníka PLUS 7 DNÍ zo dňa 8.12.2011 uverejnené „Úrad práce podal na exposlanca F. Ď. trestné oznámenie pre subvenčný podvod. Polícia ho odmietla“ uverejniť: „G.. F. Ď. za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti“ a pod tým s použitím rovnakého typu aj veľkosti písma, ako bolo použité v následnom texte článku uverejniť: „Spoločnosť News and Media Holding a.s. sa ako vydavateľ týždenníka PLUS 7 DNÍ ospravedlňuje za neoprávnené uverejnenie fotografií G.. F. Ď. a za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti G.. F. Ď. uskutočneného v týždenníku PLUS 7 DNÍ v čísle 50 zo dňa 8.12.2011 na titulnej strane týždenníka,

v obsahu týždenníka ako aj na strane 48 až 49 týždenníka. Za neoprávnené uverejnenie fotografie ako aj za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti sa spoločnosť News and Media Holding a.s. týmto G.. F. Ď. ospravedlňuje“. Súčasne žiadal, aby súd uložil žalovanému zdržať sa ďalších zásahov do osobnostných práv žalobcu prostredníctvom článku „Nemá ani na kolok“, ktorý je uverejnený na internetovej stránke žalovaného: http://www.pluska.sk/plus7dni/zaujalo-nas/nema-ani-nakolok.html.a aby súd žalovaného zaviazal na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 EUR a zaviazal ho k náhrade trov konania. 2. Žalobca žalobu odôvodnil závažným zásahom žalovaného ako vydavateľa týždenníka Plus 7 Dní do práva na súkromie a práva na podobizeň žalobcu, pričom neoprávnený zásah do svojho práva na ochranu osobnosti žalobca nachádzal v zverejnení titulku „Štedrý štát“ na titulnej strane s podtitulkom „Exposlanec F. Ď. stále dostáva sociálne dávky, hoci študuje na drahej súkromnej vysokej škole a býva v luxusnej vile“ v týždenníku Plus 7 Dní zo dňa 8.12.2011, rovnako ako i v zverejnení titulku „Nemám ani na kolok“ a s podtitulkom „Úrad práce podal na exposlanca F. Ď. trestné oznámenie pre subvenčný podvod. Polícia ho odmietla“ ako i v samotnom článku na stranách 48 a 49 (ďalej ako Článok). V žalobe zhodnotil úvod článku ako difamačný, nakoľko bol v znení: „Nedávno sme v našom týždenníku napísali, že z niekdajšieho úspešného podnikateľa a poslanca za SDK F. Ď. sa stal chudáčik odkázaný na dávky v hmotnej núdzi. Obyvateľ honosnej vily vo vychytenej bratislavskej štvrti sa „preslávil“ svojimi excesmi s policajtmi a odporúčaním hliadke, aby mu vyfajčila jeho „ctený poslanecký k....t“. Vlani ho podmienečne prepustili z väzenia, kde si odpykával päťročný trest za útok na policajta a daňové podvody. Ď. však mal okrem pobytu za mrežami súdom uložený aj peňažný trest vo výške 33 193 eur a ak by ich nezaplatil, hrozil by mu ďalší rok v base“, pričom po danom úvode bolo okrem iného uvedené: „Ibaže - bratislavský krajský súd v septembri rozhodol, že exposlanec platiť nemusí. „Súdu bola doloženými a vyžiadanými listinnými dôkazmi zo štátnych inštitúcií preukázaná dlhodobá neschopnosť odsúdeného peňažný trest zaplatiť, pretože je poberateľom aj dávok v hmotnej núdzi“ uviedol hovorca bratislavského súdu F. Y.“. „Po prepustení predložil úradu práce zmluvy o prevode podielu v obchodných spoločnostiach na manželku a uviedol, že nevlastní nehnuteľnosti ani iný majetok a má nulový príjem. Na základe toho ho na tretí pokus zaradili do evidencie nezamestnaných a stal sa poberateľom dávok v hmotnej núdzi vo výške približne šesťdesiat eur. Zistili sme však, že hoci je schudobnený boháč odkázaný na pomoc z daní nás všetkých, v obchodnom registri stále figuruje ako spoločník v štyroch eseročkách. Ústredie práce preto podalo trestné oznámenie pre podozrenie zo subvenčného podvodu“. „Zamietnuté: Polícia však mala iný názor. Bratislavská okresná vyšetrovateľka kapitánka O. C. označila trestné oznámenie za neodôvodnené. Z čoho vychádzala, neprezradila...“ „Rozvedený?: Otázky však vznikajú aj ohľadom Ď. rodinného stavu. Ž. tvrdí, že poberateľom dávok v hmotnej núdzi môže byť jedine vtedy, ak má jeho manželka nižší príjem ako približne 350 eur mesačne. V opačnom prípade musí byť rozvedený, inak by mala manželka voči nemu vyživovaciu povinnosť. Ď. nám však odmieta odpovedať na otázky a skladá telefón. O jeho rodinnom statuse nám nič neprezradil ani bratislavský súd“. Žalobca poukázal na to, že v ďalšom texte sa žalovaný venuje otázke rodinného domu, ktorý je vo vlastníctve dcéry žalobcu a ktorý žalobcovi ani nikdy nepatril, pričom žalovaný v tejto súvislosti okrem iného vlastnícke právo dcéry žalobcu k predmetnej nehnuteľnosti ironizuje výrokom: „Možno rozbila prasiatko“. Všetky vyššie citované časti článku považuje žalobca za zásah do jeho osobnostných práv, konkrétne do zložky súkromia. Ďalej uviedol, že v žalobcom namietanom prípade došlo k stretu práva na slobodu prejavu žalovaným s právom na súkromie žalobcu, pričom v danom prípade právo na súkromie žalobcu musí dostať prednosť pred právom nad slobodou prejavu žalovaného. Naviac zdôraznil, že uvedené informácie v namietanom článku sa týkali osoby žalobcu, ktorého v čase uverejnenia predmetných informácií nebolo možné považovať za osobu verejného záujmu. Takouto osobou bol žalobca v rokoch 1998 - 1999 a 2002, kedy bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, resp. miestneho zastupiteľstva, teda v čase 12, resp. 9 rokov pred uverejnením predmetného článku. Žalobca nemal v čase uverejnenia článku žiaden vplyv na verejný ani politický život, ktorý by odôvodňoval publikovanie informácií o jeho súkromnom živote. Poberanie dávok v hmotnej núdzi žalobcom nemožno hodnotiť ako informácie odôvodneného verejného záujmu, týkajú sa súkromia žalobcu a považoval za potrebné zdôrazniť, že predmetné informácie uverejnené v napadnutom článku nemajú žiadnu súvislosť s predchádzajúcou verejnou činnosťou žalobcu (týkajú sa otázky poberania dávok v hmotnej núdzi a jeho aktuálnej životnej situácie, o ktorej žalobca nemá záujem informovať širokú verejnosť). 3. V žalobe ďalej uviedol, že žalovaný v týždenníku venoval podstatnú časť uverejňovaniu informácií zo súkromia žalobcu, jeho meno bolo uverejnené dokonca na titulke na viditeľnom mieste v pravom

dolnom rohu, v samotnom obsahu týždenníka bol s uvedením jeho mena odkaz na článok. Žalobcovmu súkromiu žalovaný venoval dvojstranu v čitateľsky atraktívnej rubrike: „Zaujalo nás“, kde bola inzerovaná aj reklama na stavebné sporenie jednej z popredných bankových inštitúcií na X.. Tvrdil, že už na samotnom začiatku predmetného článku čitateľa upúta veľká fotografia žalobcu v sprievode príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorá bola vyhotovená v súvislosti s trestným konaním, ktorého trest si žalobca už odpykal čím je čitateľovi už na začiatku vizuálne podprahovo podsúvané, že evidencia žalobcu ako uchádzača o zamestnanie a jeho zaradenie medzi osoby v hmotnej núdzi by mala napĺňať znaky trestného činu. Autor článku v úvode zosmiešňuje aktuálne postavenie žalobcu, keď ironickým spôsobom podáva nemožnosť žalobcu uhradiť súdny poplatok za výmaz jeho osoby ako spoločníka zo spoločnosti, ktorých bol spoločníkom, keď na strane 48 uvádza „exposlanec F. Ď.Č. je vraj taký chudobný, že nemá ani šesťdesiatšesť eur na kolok“ a následne na to uvádza: „Nedávno sme v našom týždenníku napísali, že z niekdajšieho úspešného podnikateľa a poslanca SDK F. Ď. sa stal chudáčik odkázaný na dávky v hmotnej núdzi“. Následne autor článku uverejneného u žalovaného spochybňuje priznanie žalobcovi statusu osoby v hmotnej núdzi, keď na strane 48 ďalej uvádza, že „po prepustení predložil úradu práce zmluvy o prevode podielu v obchodných spoločnostiach na manželku a uviedol, že nevlastní nehnuteľnosti, ani iný majetok a má nulový príjem. Na základe toho ho na tretí pokus zaradili do evidencie nezamestnaných a stal sa poberateľom dávok v hmotnej núdzi vo výške približne šesťdesiat eur. Zistili sme však, že hoci je schudobnený boháč odkázaný na pomoc z daní nás všetkých v obchodnom registri stále figuruje ako spoločník v štyroch eseročkách. Ústredie práce preto podalo trestné oznámenie pre podozrenie zo subvenčného podvodu“. Žalovaný tak v spojitosti so zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie a priznaním statusu osoby v hmotnej núdzi naznačuje trestnoprávne pozadie tohto postupu, pričom následne čitateľovi podprahovo podsúva, že zastavenie trestného konania začatého na základe nepodloženého trestného oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v W. a týkajúceho sa zápisu žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie a priznaní statusu osoby v hmotnej núdzi, má znaky svojvoľného a neodôvodneného rozhodnutia - zvýhodnenia žalobcu. Žalovaný v tejto súvislosti totiž uvádza: „Zamietnuté: Polícia však mala iný názor. Bratislavská okresná vyšetrovateľka kapitánka O.Í. C. označila trestné oznámenie za neodôvodnené. Z čoho vychádzala neprezradila, odkázala nás na policajnú hovorkyňu“ a v reakcii na to: „Riaditeľka bratislavského úradu práce len nechápavo krúti hlavou. „Toto je čisté zúfalstvo. Podľa polície sa tento trestný čin nestal . Ja rozhodnutie rešpektujem. Je však pre mňa osobne zvláštne, že keď si kliknem do Obchodného registra, figuruje tento náš klient stále ako spoločník v niekoľkých firmách. My síce máme podklad, podľa ktorého požiadal Obchodný register o výmaz, ale bez správneho poplatku. Pretože ho nemá z čoho zaplatiť, lebo je v hmotnej núdzi“. Podľa žalobcu žalovaný tak načrtol protiprávny postup žalobcu bez toho, aby zohľadnil deklaratórny charakter zápisov v obchodnom registri - sama riaditeľka úradu práce konštatuje, že disponovali podkladmi o žiadosti týkajúcej sa výmazu žalobcu z predmetných spoločností, medzi ktorými museli byť aj právne tituly zániku účasti spoločníka v predmetných spoločnostiach. Uvedený postup žalobcu preto nemôže mať trestnoprávny charakter, ktorý sa snaží žalovaný prostredníctvom vizuálnej stránky článku, ako aj samotného textu článku navodiť. Za neoprávnenú sondu do súkromného života považuje žalobca aj zisťovanie a zverejnenie informácií týkajúcich sa jeho rodinného života. Žalovaný na strane 49 okrem iného uvádza „Rozvedený?: Otázky však vznikajú aj ohľadom Ď. rodinného stavu“, „Ď. nám však odmieta odpovedať na otázky a skladá telefón. O jeho rodinnom statuse nám nič neprezradil ani bratislavský súd“. Žalobca má za to, že tu neexistuje verejný záujem na tom, aby žalovaný svojvoľne zhromažďoval a zverejňoval informácie týkajúce sa jeho rodinného statusu a života. Žalobca zároveň uvádza, že nikdy nebol vlastníkom „luxusnej vily vo vychytenej bratislavskej štvrti“, o ktorej sa žalovaný zmieňuje v závere predmetného článku. Žalobca považuje uverejnenie vyššie uvedených informácií zo strany žalovaného za neoprávnenú škandalizáciu jeho osoby zo strany žalovaného, ktorou žalovaný sleduje zvýšenie jeho čitateľnosti a dosiahnutie zisku bez podania relevantných informácií, na ktorých uverejnenie existuje odôvodnený verejný záujem. 4. K zverejnenie fotografii svojej osoby pri danom článku žalobca poukázal na to, že na danej snímke je žalobca zobrazený v sprievode príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže SR. Žalovaný v tomto prípade na uverejnenie predmetnej fotografie nemal žiaden súhlas žalobcu a zároveň na uverejnenie tejto fotografie v súvislosti s predmetným článkom nedisponoval ani žiadnou spravodajskou licenciou, nakoľko použitá fotografia v súvislosti s predmetným článkom nemá žiadnu výpovednú hodnotu a slúži výhradne k neoprávnenej škandalizácii žalobcu v súvislosti s jeho vedením v evidencii uchádzačov o zamestnanie a priznaním statusu osoby v hmotnej núdzi. Uvedená fotografia, ktorú žalovaný uverejnil

na str. 48 predmetného čísla týždenníka Plus 7 Dní bola vyhotovená počas trestného konania, ktoré sa už dávno ukončilo a ktoré s predmetným článkom nemá nič spoločné. V tomto prípade má zaradenie predmetnej fotografie, na ktorej je žalobca v sprievode príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže pre celý článok osobitný význam, keď táto fotografia podprahovo čitateľovi podsúva (aj napriek tomu, že sa týka úplne inej veci) trestnoprávny charakter postupu žalobcu a jeho evidencie na úrade práce, a to aj napriek tomu, že orgány činné v trestnom konaní trestnoprávny charakter zaradenia žalobcu do príslušných evidencií odmietli. Zdôraznil, že si svoj trest odpykal a má právo žiť „nový život“, zariadiť si ho podľa svojich predstáv a pokiaľ v tomto „novom živote“ nezasahuje do práv iných, či neporušuje zákony, nemá byť prečo jeho súkromie predstierané verejnosti bez udelenia súhlasu žalobcu, nieto ešte spôsobom, ktorým je neoprávnene obviňovaný z páchania ďalšej trestnej činnosti. Uviedol, že má záujem žiť svoj život, článok žalovaného ako i iné články žalovaného týkajúce sa žalobcu mu znemožňujú normálne fungovanie, ,normálne sociálne fungovanie, komplikujú mu možnosť nájsť si vhodné zamestnanie, komplikujú jeho rodinný život. Informácie uverejnené v článku, nemajú žiadnu väzbu, žiadnu priamu súvislosť s činnosťou žalobcu v jeho verejnom živote, žalovaný uverejnením týchto informácií, ako aj uverejnením fotografie žalobcu zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti. Voči žalovanému si uplatňuje v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zák. morálne zadosťučinenie formou uverejnenia ospravedlnenia v znení, ktoré je uvedené v petite žaloby. Mal za to, že morálne zadosťučinenie je v tomto prípade nepostačujúce, preto si uplatňuje aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, keďže k zásahu do ochrany osobnosti došlo prostredníctvom najčítanejšieho týždenníka v SR a boli mu venované dve strany v čitateľsky atraktívnej rubrike „Zaujalo nás“, na základe čoho sa zverejnené informácie dostali do dispozície širokého okruhu osôb (žalovaný uvádza počet pravidelných čitateľov 563 000), rôznych vekových kategórií, osôb, ktoré sú si schopné osvojiť nové výrobky na trhu a teda aj prijať názory uverejňované v týždenníku za svoje, zásah bol uskutočnený už priamo na titulnej strane, teda informácie o žalobcovi sa dostali do širšieho okruhu osôb, ako pravidelných čitateľov, informácie sú v článku čitateľovi prednášané formou, ktorá vzbudzuje voči žalobcovi averziu, žalobca , ako osoba, ktorá si svoj trest poctivo odpykala, má právo na nový život a má právo rozhodnúť sa, či o skutočnostiach svojho nového života bude verejnosť informovať alebo nie, žalobca je tak vystavený znechuteniu, či má jeho nová snaha vôbec nejaký zmysel, žalobca má právo, aby jeho rodina nebola neustále vystavená otázkam okolia k činnosti žalobcu a aby nebola vo verejnosti pestovaná averzia voči žalobcovi, žalobca má reálne problémy s uplatnením na trhu práce, či v podnikaní aj vďaka napadanému článku žalovaného. 5. Súd prvej inštancie po prvý krát rozhodol Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 14C/483/2014-338 zo dňa 7. novembra 2017 tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave Uznesením č. k. 4Co/128/2018 - 448 zo dňa 29.05.2020 ako odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP z dôvodu, že súd prvej inštancie jednak nesprávnym procesným postupom resp. nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tomto smere odňal stranám sporu právo na spravodlivý proces a vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 6. Súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodol a právne ju posúdil podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka ( ďalej len „OZ“), § 12 ods. 3, § 13 ods. 1 až 3 OZ, článku 19 ods. 1, a článku 26 Ústavy Slovenskej republiky, keď celkovo vykonaným dokazovaním po jeho doplnení v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu mal za preukázané, že právny predchodca žalovaného uverejnil v týždenníku Plus 7 Dní zo dňa 08.12.2011 na titulnej strane titulok: „Štedrý štát“ a pod tým text „Exposlanec F. Ď. stále dostáva sociálne dávky, hoci študuje na drahej súkromnej vysokej škole a býva v luxusnej vile“, na strane 5 týždenníka Plus 7 Dní zo dňa 8.12.2011 bolo uverejnené: „Nemá ani na kolok“. Na strane 48 týždenníka Plus 7 Dní zo dňa 8.12.2011 bolo uverejnené „Nemá ani na kolok“ a na strane 48. týždenníka PLUS 7 DNÍ zo dňa 8.12.2011 bolo uverejnené „Úrad práce podal na exposlanca F. Ď. trestné oznámenie pre subvenčný podvod. Polícia ho odmietla.“ V ľavom rohu na str. 48 bola uverejnená fotografia s textom: „Odpustili mu trest: F. Ď. odsúdil súd na päť rokov za mrežami a finančný trest. Z väzenia sa však dostal na podmienku a vyše 33-tisíc eur zaplatiť nemusí. „Na strane 49 je fotografia rodinného domu, kde pod obrázkom sa nachádza text: „Vila maloletej: Exposlanec zdôrazňuje, že luxusnú vilu vo vychytenej bratislavskej štvrti stavala jeho maloletá dcéra.“ Na strane 48 sa v Článku od Y. E. uvádza: „Exposlanec F.S. Ď. je vraj taký chudobný, že nemá ani šesťdesiatšesť eur na kolok. Preto stále figuruje v Obchodnom registri ako spoločník viacerých firiem, hoci je to v priamom rozpore s jeho súčasným statusom poberateľa dávok v hmotnej núdzi. Takto Ď. vysvetľoval

riaditeľke bratislavského úradu práce Ide Ž., prečo ho súd doteraz nevymazal z obchodných spoločností. Nezamestnaný podnikateľ: Nedávno sme v našom týždenníku napísali, že z niekdajšieho úspešného podnikateľa a poslanca za SDK F. Ď. sa stal chudáčik odkázaný na dávky v hmotnej núdzi. Obyvateľ honosnej vily vo vychytenej bratislavskej štvrti sa ,,preslávil” svojimi excesmi s policajtmi a odporúčaním hliadke, aby mu vyfajčila jeho ,,ctený poslanecký k...t”. Vlani ho podmienečne prepustili z väzenia, kde si odpykával päťročný trest za útok na policajta a daňové podvody. Ď. však mal okrem pobytu za mrežami súdom uložený aj peňažný trest vo výške 33 193 eur a ak by ich nezaplatil, hrozil by mu ďalší rok v base. Ibaže - bratislavský krajský súd v septembri rozhodol, že exposlanec platiť nemusí. ,,Súdu bola doloženými a vyžiadanými listinnými dôkazmi zo štátnych inštitúcií preukázaná dlhodobá neschopnosť odsúdeného peňažný trest zaplatiť, pretože je aj poberateľom dávok v hmotnej núdzi,” uviedol hovorca bratislavského súdu F. Y.. Ď. podľa Ž. úspešne žiadal o dávku v hmotnej núdzi už z väzenia. Po prepustení predložil úradu práce zmluvy o prevode podielu v obchodných spoločnostiach na manželku a uviedol, že nevlastní nehnuteľnosti ani iný majetok a má nulový príjem. Na základe toho ho na tretí pokus zaradili do evidencie nezamestnaných a stal sa poberateľom dávok v hmotnej núdzi vo výške približne šesťdesiat eur. Zistili sme však, že hoci je schudobnený boháč odkázaný na pomoc z daní nás všetkých, v Obchodnom registri stále figuruje ako spoločník v štyroch eseročkách. Ústredie práce preto podalo trestné oznámenie pre podozrenie zo subvenčného podvodu. Zamietnuté: Polícia však mala iný názor. Bratislavská okresná vyšetrovateľka kapitánka O. C. označila trestné oznámenie za neodôvodnené. Z čoho vychádzala, neprezradila, odkázala nás na policajnú hovorkyňu. ,,Polícia neposkytuje informácie ku konkrétnym osobám. Pri poskytovaní informácií postupuje v zmysle Trestného poriadku a dbá na dodržiavanie zákona o osobných údajoch,” povedala hovorkyňa bratislavskej krajskej polície S. O.. Riaditeľka bratislavského úradu práce len nechápavo krútila hlavou. ,,Toto je čisté zúfalstvo. Podľa polície sa tento trestný čin nestal. Ja rozhodnutie rešpektujem. Je však pre mňa osobne zvláštne, že keď si kliknem do Obchodného registra, figuruje tento náš klient stále ako spoločník v niekoľkých firmách. My síce máme podklad, podľa ktorého požiadal Obchodný register o výmaz, ale bez správneho poplatku. Pretože ho nemá z čoho zaplatiť, lebo je v hmotnej núdzi. Ja tvrdím, že tento úkon má urobiť firma. Nie konkrétny klient, ale firma. A firma musí mať na správny poplatok,” vysvetľuje Ž.. Ď. prípad môže podľa nej vyvolať precedens medzi občanmi, ktorí sa chcú elegantným spôsobom zbaviť dlhov, ,,Môžu to použiť ľudia, ktorí majú platiť niekomu odškodné, a budú tvrdiť, že nemajú z čoho napriek tomu, že budú bývať v nehnuteľnostiach napísaných na svojich rodinných príslušníkov,” hovorí Ž.. Študent: Hoci Ď. nemá šesťdesiatšesť eur na správny poplatok, stále študuje na F. C. X. F. Q. Š. Q. W.. Je riadne zapísaný do tretieho ročníka externého bakalárskeho štúdia, čo je možné iba po zaplatení ročného školného vo výške 2 290 eur. Dekan fakulty U. G. nám potvrdil, že Ď. nepožiadal o sociálne štipendium. Ak teda študent v hmotnej núdzi nezaplatil zo svojho vrecka, musel mu štúdium niekto sponzorovať. Možno preto, aby mu raz titul uľahčil postavenie na pracovnom trhu a nemusel byť odkázaný na štátne dávky. Rozvedený?: Otázky však vznikajú aj ohľadom Ď. rodinného stavu. Ž. tvrdí, že poberateľom dávok v hmotnej núdzi môže byť jedine vtedy, ak má jeho manželka nižší príjem ako približne 350 eur mesačne. V opačnom prípade musí byť rozvedený, inak by mala manželka voči nemu vyživovaciu povinnosť. Ď. nám však odmieta odpovedať na otázky a skladá telefón. O jeho rodinnom statuse nám nič neprezradil ani bratislavský súd. ,,Súdy v zmysle zákona neinformujú o konaniach a o rozhodnutiach v konaniach, týkajúcich sa osobnostného stavu, a o konaniach v starostlivosti o maloletých,” uviedol hovorca Y.. Nedávno sme sa poslancovi dovolali na pevnú linku do spomenutej luxusnej vily, ktorá však nepatrí jemu, ale dvadsaťdvaročnej dcére O.. Tá si ju podľa Ď. postavila ešte ako maloletá a jemu nikdy nepatrila. ,,Fakt je, že rodinný dom stavala v rokoch 1995 a 1996 moja vtedy maloletá dcéra. Je v tom morálny problém?” pýta sa okrem iného Ď. v liste, ktorý zaslal Rade pre reklamu. Odkiaľ jeho vtedy sedemročná dcéra zobrala na výstavbu honosného obydlia peniaze, Ď. neprezradil. Možno rozbila prasiatko.“ 7. Z Uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3.3.1999 č. k. 3T 2/99 zistil, že trestné stíhanie voči žalobcovi bolo zastavené z dôvodu, že nebol požiadaný súhlas NR SR na jeho trestné stíhanie. Z uznesenia je zrejmé, že dňa 18.4.1996 o 2,30 hod. na Š. J.. Q. W. bol žalobca kontrolovaný policajnou hliadkou ako vodič motorového vozidla pre podozrenie z požitia alkoholických nápojov, na výzvu policajtov nereagoval, snažil sa s vozidlom odísť a keď bol vyzvaný, aby upustil od svojho konania, nadával policajtom a vyhrážal sa im usmrtením a ublížením na zdraví. Z evidenčnej karty vodiča súd zistil, že v priebehu rokov 1991 - 2004 bol žalobca 4-krát sankcionovaný pre vedenie vozidla po požití alkoholu. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.3.2002 č. k. 5T 42/99 bol žalobca uznaný vinným z trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 156 ods. 3 Tr. Zák. na tom skutkovom základe, že dňa 21.2.1999 v čase okolo 3,40 hod. v W. na P. J.. ako účastník dopravnej

nehody hrubo urazil hliadku PZ, ktorá vykonávala kontrolu vodičov dopravnej nehody, ktorá zabránila ďalšiemu útoku obžalovaného na poškodeného, vzápätí hrubo urazil slovami, že „toto pekne p.....li, nakoľko on má imunitu a celá Národná rada mu bude kryť chrbát“ a ďalej ich urážal hrubými výrazmi, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výške 20.000,-Sk s náhradným trestom odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov. Z odôvodnenia predmetného rozsudku je zrejmé, že vykonaným dokazovaním bolo v trestnom konaní jednoznačne preukázané, že obžalovaný - žalobca sa od počiatku incidentu oháňal svojou poslaneckou imunitou, ktorú sa v podstate snažil zneužiť vo svoj prospech. Z rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 7C 371/2014-212 zo dňa 5.5.2015 mal súd preukázané, že žalobca bol súdne trestaný: - pre trestný čin podľa § 155 ods. 1a Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 roky so zaradením do I. NVS podľa rozsudku 4 To 23/07 zo dňa 15.5.2007, - pre trestný čin podľa § 250 ods. 1,4 Tr. zák , za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením do I. NVS podľa rozsudku 4T 2/05 zo dňa 27.6.2007 - dňa 18.5.2010 bol žalobca podmienečne prepustený na skúšobnú dobu 4 roky, súčasne mu bol uložený peňažný trest vo výške 1 mil. Sk ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 6 rokov. Z odôvodnenia vyššie citovaného rozsudku je zrejmé, že Mandátový a imunitný výbor NR SR na schôdzi konanej dňa 10.3.1999 prijal uznesenie, ktorým Mandátový a imunitný výbor odporučil NR SR, aby vydala súhlas na trestné stíhanie poslanca NR SR F. Ď.. Z rešeršu médií za obdobie marec - september 2011 mal súd za preukázané, že v danom období v denníku SME sa pertraktovala osoba žalobcu v súvislosti a) s jeho trestným stíhaním za podvod s DPH, b) dopravnou nehodou vo februári 1999, c) upustením od peňažného trestu vo výške 33 193 Eur za podvod pre dlhodobú neschopnosť odsúdeného peňažný trest zaplatiť nakoľko je aj poberateľom dávok v hmotnej núdzi. 8. Súd prvej inštancie poukázal na právo na ochranu osobnosti ako aj právnu úpravu práva na informácie a skonštatoval , že základnou právnou situáciou, z ktorej treba vychádzať pri riešení konkurencie práva na informácie na strane jednej a práva na ochranu osobnosti na strane druhej je fakt, že v oboch prípadoch ide o základné ústavné práva. Právo na slobodu prejavu garantované čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, je totiž obmedzené tak, ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým. Pri súbežnej realizácii oboch týchto ústavných práv musí dôjsť k obmedzeniu práva jedného v prospech zachovania práva druhého. Rozpor medzi právom na informácie a právom na ochranu osobnosti nie je neprekonateľný, treba hľadať možnosť súladu zachovania práva na ochranu osobnosti bez nadmerného obmedzenia práva na informácie a s ním súvisiacu slobodu prejavu. V rámci jednotného práva na ochranu osobnosti existujúce čiastkové práva zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby ako neoddeliteľných súčastí celkovej fyzickej a psychicko-morálnej integrity osobnosti. Ide okrem iného aj o právo fyzickej osoby rozhodnúť sa podľa vlastného uváženia, či prípadne v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť skutočnosti jej osobného súkromia sprístupnené iným a zároveň sa brániť proti neoprávneným zásahom do tejto sféry zo strany iných osôb. Neoprávnenosť využívania, resp. zverejňovania skutočností súkromného života je daná v prípadoch, keď osoba, ktorej sa týkajú, sama o ich využití alebo zverejnení nerozhodla, teda nedala k nim súhlas, ktorý je v tomto prípade jediným zákonným dôvodom vylučujúcim neoprávnenosť. Okrem uvedeného dôvodu neoprávnenosť zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby chránenej všeobecným osobnostným právom vylučuje zásah s ohľadom na rôzne verejné záujmy dovolený zákonom, pričom do tejto kategórie spadajú tzv. zákonné licencie, výslovne uvedené v ustanovení § 12 ods. 3 OZ. Ustanovenie § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka umožňuje súdu, aby v konaní o ochrane osobnosti priznal fyzickej osobe okrem zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. 9. Podľa súdu prvej inštancie medzi stranami neboli sporné skutkové tvrdenia týkajúce sa uverejnenia článku právnym predchodcom žalovaného v spoločenskom týždenníku Plus 7 Dní dňa 08.12.2011 pod titulom „Štedrý štát“, obsahu článku ani zverejnenie podobizne žalobcu bez súhlasu žalobcu ako dotknutej osoby. Spornými skutkovými tvrdeniami medzi stranami sporu sú tvrdenia týkajúce statusu žalobcu, oprávnenosti použitia podobizne žalobcu bez jeho súhlasu, ako i tvrdenia týkajúce sa súvislosti

zverejnených fotografií s obsahom predmetného článku. Zároveň zostala spornou spôsobilosť zásahu titulkov, obsahu článku do osobnostných práv žalobcu ako i zníženie dôstojnosti, vážnosti žalobcu v značnej miere zdôvodňujúce nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch vzhľadom na nepriaznivý následok uverejneného článku, t. j. naplnenie podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy. Uviedol, že žalobca v konaní žiadal priznať voči žalovanému morálnu satisfakciu formou verejného ospravedlnenia z dôvodu uverejnenia článku v týždenníku Plus 7 Dní dňa 08.12.2011 pod titulom článku „Štedrý štát“ a s ním súvisiacich titulkov, ako i podobizne žalobcu, čím malo byť zasiahnuté do jeho osobnostných práv, zároveň sa domáhal i náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 Eur v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 10. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má vo všeobecnosti zákonný podklad v ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti. Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na tento účel judikatúra ESĽP i Ústavného súdu SR využíva test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade "hovoril", resp. uverejnil informáciu . Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti. Pri posudzovaní otázky subjektu KTO mal v danom prípade podľa názoru žalobcu neprípustným spôsobom zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti súd poukazuje a vychádza z judikatúry ESĽP i Ústavného súdu SR, z ktorej jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26.4.1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20.5.1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (spoločenskú) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. V hľadaní odpovede na otázky O KOM bol namietaný článok a do koho osobnostnej sféry (súkromia) zasahoval, súd poukazuje na skutočnosť, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach, je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uverejnené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú nastavené najširšie u verejne činných osôb (resp. osôb tzv. verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov. Pri posudzovaní statusu žalobcu v čase vydania predmetného článku dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcu bolo i v tomto období možné považovať za osobu verejného záujmu, nakoľko verejný záujem nie je spájaný len s výkonom verejných funkcií, ale so všetkým, čo na seba púta pozornosť. Žalobca vzhľadom na pôsobenie vo verejných funkciách v minulosti, predchádzajúce trestné stíhania, spôsob vystupovania na verejnosti neprestal byť osobou verejného záujmu. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 235/2020 zo dňa 22.09.2020 kde je k osobe žalobcu uvedené: „Opakovane na tomto mieste treba pripomenúť, že vzhľadom na osobu žalobcu - osobu verejného záujmu, resp. relatívnu osobu verejného záujmu a obsah inkriminovaného článku, ktorý riešil podozrenie jednak z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi (verejných prostriedkov) zo strany žalobcu a zároveň poukazoval na podozrenie, že vtedajšie konanie žalobcu predstavovalo účelové správanie v snahe vyhnúť sa splneniu judikovanej povinnosti nahradiť Slovenskej republike škodu v sume 300 000 € a zaplatiť peňažný trest vo výške 33 000 €, takáto záležitosť si svojou povahou nepochybne zaslúži pozornosť i diskusiu verejnosti a je hodná vyššej ochrany, než by tomu bolo napr. len u kritiky povahy čisto osobnej.“ V citovanom Náleze Ústavného súdu SR bola osoba žalobcu posudzovaná v súvislosti s uverejnením článku v týždenníku Plus 7 dní 7. februára 2013, teda 13 mesiacov po uverejnení článku posudzovaného v tomto konaní. 11. Pri zodpovedaní otázky KDE bol namietaný článok uverejnený vo všeobecnosti platí, že čím je vyššia miera publicity, tým vyššia je aj miera ochrany osobnostných práv. Uviedol, že v posudzovanom prípade bol inkriminovaný článok uverejnený v týždenníku Plus 7 dní ako aj na internetovej stránke. Toto kritérium však treba vnímať v spojení s kritériom ich autora, t. j. novinára, ktorého privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (m. m. IV. ÚS 139/2010, IV. ÚS 302/2010, I. ÚS 390/2011, I. ÚS 416/2011). V súvislosti s posudzovaním kritéria KEDY bol namietaný článok uverejnený je potrebné skonštatovať, že posúdenie otázky, či ide o vec verejného záujmu, môže v niektorých prípadoch závisieť aj na plynutí času. Túto povahu môže určitá otázka plynutím času získať alebo stratiť. (IV. ÚS 492/2012). Informácia je pominuteľným majetkom

a oneskorenie jej zverejnenia je spravidla spojené so stratou jej hodnoty a významu (PL. ÚS 5/03, IV. ÚS 448/2012), pričom verejnosť má právo na aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu. Posudzovaný článok bol uverejnený dňa 08.12.2011, pričom z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že článok bol zverejnený 7 mesiacov po podmienečnom prepustení žalobcu z výkonu trestu odňatia slobody, po odpustení peňažného trestu (september 2011), v čase poberania dávok v hmotnej núdzi žalobcom, v čase štúdia žalobcu na súkromnej vysokej škole, v čase jeho evidencie v obchodnom registri v rôznych obchodných spoločnostiach a v období pertraktovania jeho osoby i napr. denníkom SME. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že daný článok bol uverejnený v čase, keď jeho obsah obsahoval aktuálne informácie, daná téma bola vysoko aktuálna, venovali sa jej viaceré média. Pri otázke AKO boli informácie v namietanom článku formulované, poukázal na skutočnosť, že je potrebné vychádzať z judikatúry ESĽP, ktorá nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam. Pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy, naopak nepripúšťa. Pri hľadaní odpovede na otázku AKO dal do pozornosti, že žalobca žiadal samostatnými výrokmi morálnu satisfakciu vo forme ospravedlnenia za jednotlivé titulky a samostatne za celý obsah článku. Úlohou súdu bolo vyhodnotiť, či každý jeden titulok bol nepravdivým výrokom neoprávnene zasahujúcim do práva na ochranu osobnosti žalobcu a či celý obsah článku bol rovnako tvorený nepravdivými výrokmi, ktoré neoprávnene zasiahli do práva na ochranu osobnosti žalobcu. 12. K titulkom k článku a) „Štedrý štát“ s podtitulkom „Exposlanec F. Ď. stále dostáva sociálne dávky, hoci študuje na drahej súkromnej vysokej škole a býva v luxusnej vile“ b) „Nemá ani na kolok“ s podtitulkom Exposlanec F. Ď. c) „Nemá ani na kolok“ s podtitulkom „Úrad práce podal na exposlanca F. Ď. trestné oznámenie pre subvenčný podvod. Polícia ho odmietla“ súd uvádza, že účelom titulkov článku uverejneného v printových médiách je upútať a zaujať čitateľa tak, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok (sp. zn. II. ÚS 340/09). Vzhľadom na uvedené súd v konaní o ochrane osobnosti vo všeobecnosti akceptuje a toleruje, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Naviac súd v konaní o ochrane osobnosti musí zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom určitého článku a jeho vecným obsahom, inak by väčšinu titulkov uverejňovaných v tlači bolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia, hoci skutočným zámerom ich autorov je len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Na základe uvedeného ako i s prihliadnutím na skutočnosť, že dotknutý článok bol uverejnený v médiu bulvárneho typu je potrebné tolerovať zveličujúci hodnotiaci úsudok vo formulácii titulkov „Štedrý štát“, „Nemá ani na kolok“. Skonštatoval, že skutkové tvrdenia obsiahnuté v daných titulkoch sám žalobca vo svojej výpovedi potvrdil, t. j. bol poberateľom sociálnych dávok, študoval na súkromnej vysokej škole, býval v rodinnom dome, bolo podané trestné oznámenie na jeho osobu. Uviedol, že predmetný článok obsahuje hodnotiace úsudky, polemické výroky a rečnícke otázky autora týkajúce sa podozrenia, že žalobca neoprávnene poberá dávky v hmotnej núdzi a že štátne inštitúcie mohli pochybiť Mal za to, že bol vyjadrený subjektívny názor autora, ktorý vyjadril k danému faktu určitý postoj tak, že hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti na základe vlastných subjektívnych kritérií. Hodnotiaci úsudok nepodlieha dokazovaniu. Dokazovaním považoval za preukázané, že žalobca v čase vydania Článku bol podľa zápisov obchodného registra spoločníkom a konateľom viacerých obchodných spoločností a žalovaný sa legitímne zaoberal otázkou, či zaradenie žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie a poberanie dávok v hmotnej núdzi je v súlade s právnymi predpismi. Autor článku konal pri príprave článku v dobrej viere v zápisy v obchodnom registri a žalobca ako člen štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti porušil zákonnú povinnosť zabezpečiť zmenu údajov v obchodnom registri o prevode obchodných podielov. Z vykonaného dokazovania podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že autor Článku poskytol žalobcovi priestor na reakciu, teda na spochybnenie či priamo vyvrátenie uvádzaných tvrdení v predmetnom článku, ktorý ale nevyužil. Žalobca v čase vydania článku vykonával funkciu štatutárneho orgánu vo viacerých spoločnostiach, mal právo požadovať odmenu, preto podľa prvoinštančného súdu bola úvaha autora článku, či sa žalobca má posudzovať ako občan v hmotnej núdzi, dôvodná. Zároveň autor článku pre splnenie podmienok na poberanie dávky v hmotnej núdzi pokladá otázku, či je žalobca rozvedený a v tejto súvislosti uvádza polemické výroky. Súd prvej inštancie skutkové tvrdenia obsiahnuté v článku vyhodnotil ako pravdivé a hodnotiace úsudky podľa prvoinštančného súdu mali základ v skutočných, pravdivých dejoch a) v čase vydania článku 8.12.2011 bol žalobca ako konateľ, spoločník evidovaný v obchodnom registri, b) previedol obchodné podiely na manželku, c) študoval na súkromnej

vysokej škole, d) býval v luxusnej vile, e) úrad práce podal trestné oznámenie pre subvenčný podvod, polícia ho odmietla, f) poberal dávky v hmotnej núdzi. Mal za to, že išlo o spracovanie spravodajského Článku. Skonštatoval, že žalovaný uverejnením dotknutého článku realizoval svoje právo informovať a vyjadrovať svoje názory, v rámci ústavou garantovanej slobody prejavu, keďže predmetný článok sa týka legitímnej témy verejného záujmu, a to podozrenia z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi (nakladania s verejnými prostriedkami) bývalým poslancom NR SR, ktorý bol viackrát právoplatne odsúdený za trestnú činnosť (podvod, útok na verejného činiteľa), bol známy verejnosti ako človek majetný a v čase vydania článku býval v lukratívnej časti W. v nehnuteľnosti značnej hodnoty a poberaním dávok v hmotnej núdzi sa vyhol zaplateniu peňažného trestu. Podľa názoru súdu prvej inštancie, nebol v danom prípade potrebný na uverejnenie fotografie súhlas žalobcu, keďže k jej použitiu došlo v rámci tlačového spravodajstva, teda v súlade so zákonnou (tlačovou) spravodajskou licenciou podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka; fotografia bola z justičného prostredia a priamo súvisela s obsahom článku, pravdivo a objektívne informujúcom o aktuálnej udalosti, pričom bola použitá spôsobom primeraným podávanej informácii, ku ktorej mala bezprostredný vecný vzťah. Zároveň fotografie použité v Článku boli vyhotovené na verejných priestranstvách, na ktorých je samo o sebe z ich podstaty znížená ochrana súkromia. Podobizeň žalobcu má zjavný vecný súvis s Článkom, keďže podnetom na napísanie Článku bola skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave upustil vo vzťahu k žalobcovi od výkonu uloženého peňažného trestu vo výške 33.193 Eur, a v tejto súvislosti bolo v Článku informované aj o predchádzajúcich odsúdeniach žalobcu, čo zodpovedá popiske k predmetnej fotografii: „Odpustili mu trest: F. Ď. odsúdil súd na päť rokov za mrežami a finančný trest. Z väzenia sa však dostal na podmienku a vyše 33-tisíc eur zaplatiť nemusí.“ 13. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa ďalších zásahov do osobnostných práv žalobcu prostredníctvom článku „Nemá ani na kolok“, ktorý je uverejnený na internetovej stránke žalovaného: http://pluska.sk/plus7dni/zaujalo-nas/nema-ani-nakolok.html je toho názoru , že žalovaný v dotknutom článku uverejnil informácie o veciach verejného záujmu, realizoval tak svoje právo informovať, a preto je potrebné poskytnúť vyššiu mieru ochrany jeho právu na slobodu prejavu a právu (verejnosti) na informácie pred právom žalobcu na ochranu osobnosti, pretože žalovaný svojou činnosťou neprekročil zákonný rámec ani neprimeraným spôsobom nezasiahol do osobnostných práv žalobcu. Poukázal na to, že v prípade osobnostných žalôb musí žalobca klásť osobitný dôraz na správnu a presnú formuláciu ospravedlnenia za nepravdivé, pravdu skresľujúce tvrdenia, ktoré je potrebné v petite špecifikovať. Mal za to, že i v prípade preukázania skutkových tvrdení žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv dotknutým článkom, morálna satisfakcia formou požadovaného ospravedlnenia by vzhľadom na požadované znenie ospravedlnenia v petite žaloby, ktoré nedefinuje tvrdenia v článku, ktoré mali byť nepravdivé, pravdu skresľujúce, teda ktorého obsah je neurčitý, sa míňala účinku. V prípade zaviazania žalovaného na zverejnenie požadovaného znenia ospravedlnenia by podľa súdu prvej inštancie z uverejneného textu vyplývalo, že celý článok vrátane titulkov, podtitulkov súd vyhodnotil ako neoprávnený zásah do právna na ochranu osobnosti žalobcu, teda že článok neobsahoval žiadne hodnotiace úsudky, prípustnú kritiku, pravdivé skutkové tvrdenia, pričom z dokazovania jednoznačne vyplýva opak. 14. V časti uplatneného nároku nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 Eur skonštatoval, že ak by bol zásah do osobnostných práv žalobcu preukázaný, dostatočne by ho sanovala morálna satisfakcia vo forme ospravedlnenia, t. j. uložením povinnosti zverejniť ospravedlnenie. Nakoľko v konaní nebol preukázaný zásah do práva na ochranu osobnosti, žalobcovi nárok na primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia ani na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevznikol. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca nielenže nepreukázal, ale ani nenavrhol prostriedky procesného útoku na preukázanie skutkových tvrdení týkajúcich sa zníženia jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v dôsledku konania žalovaného - t. j. v dôsledku zverejnenia predmetného článku. Sám žalobca v konaní upriamil pozornosť na negatívne dôsledky uverejneného článku z iného obdobia (z roku 2002). Pozornosti súdu neuniklo, že žaloba v prejednávanej veci bola podaná po 3 rokoch odo dňa zverejnenia článku, pričom z činnosti súdu je známe, že o osobe žalobcu bolo uverejnených niekoľko článkov, ktorými malo byť zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti, ktorého ochrany sa žalobca súdnou cestou v iných konaniach domáha. Bolo na žalobcovi, aby v spore uniesol dôkazné bremeno spočívajúce okrem iného i v preukázaní, že práve daným konkrétnym článkom došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti , ktorý v značnej miere znížil vážnosť a dôstojnosť žalobcu v spoločnosti, ako má na mysli ustanovenie § 13 ods. 2 OZ, čo naplnené

nebolo. Po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný nespôsobil žalobcovi taký zásah do jeho osobnostných práv, ktorý by dôvodne oprávňoval úspešnosť satisfakčnej žaloby a priznanie nemajetkovej ujmy v rozsahu požadovanom žalobcom. 15. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 CSP a nakoľko bol žalovaný v spore plne úspešný priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca riadne a včas odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h), písm. f) CSP, nakoľko mal za to, že súd z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie bol v napádanom rozsudku na základe uznesenia odvolacieho súdu - Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/128/2018 -448 zo dňa 29.5.2020 povinný vysporiadať sa s nedostatkami, ktoré odvolací súd v odôvodnení uviedol , medzi ktorými bolo nevyhnutné podrobiť testu proporcionality aj obrazovú stránku realizovaného práva na slobodu prejavu. Podľa žalobcu sa s uvedeným nedostatkom súd prvej inštancie v napádanom rozhodnutí vysporiadal v bode 61. odôvodnenia nasledovne: „V danom prípade, podľa názoru súdu, nebol potrebný na uverejnenie fotografie súhlas žalobcu, keďže k jej použitiu došlo v rámci tlačového spravodajstva, teda v súlade so zákonnou (tlačovou) spravodajskou licenciou podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka; fotografia bola z justičného prostredia a priamo súvisela s obsahom článku pravdivo a objektívne informujúcom o aktuálnej udalosti, pričom bola použitá spôsobom primeraným podávanej informácii, ku ktorej mala bezprostredný vecný vzťah. Zároveň fotografie použité v článku boli vyhotovené na verejných priestranstvách, na ktorých je samo o sebe z ich podstaty znížená ochrana súkromia. Podobizeň žalobcu má zjavný vecný súvis s článkom, keďže podnetom na napísanie článku bola skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave upustil vo vzťahu k žalobcovi od výkonu uloženého peňažného trestu vo výške 33 193 Eur a v tejto súvislosti bolo v článku informované aj o jeho predchádzajúcich odsúdeniach žalobcu, čo zodpovedá popiske k predmetnej fotografii: „Odpustili mu trest: F. Ď. odsúdil súd na päť rokov za mrežami a finančný trest. Z väzenia sa však dostal na podmienku a vyše 33 - tisíc eur zaplatiť nemusí.“ Podľa názoru žalobcu uvedené odôvodnenie je nelogické a zároveň je v rozpore so zisteným skutkovým stavom. Má za to, že článok nemožno považovať za pravdivý, keďže žalobca bol oprávneným poberateľom dávok v hmotnej núdzi a zároveň, súd pri analýze obrazovej stránky realizovaného práva na slobodu prejavu vôbec nezohľadnil skutočnosť, že fotografia, ktorá zaberá takmer polovicu prvej stránky článku, na ktorej je žalobca v putách v sprievode príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže, je pod hlavnými titulkami článku, v rámci ktorých je uvedené: „Úrad práce podal na exposlanca F. Ď. trestné oznámenie pre subvenčný podvod. Polícia ho odmietla.“. Podľa názoru žalobcu bežný čitateľ pri spojení slov z hlavného nadpisu článku a z výraznej veľkej fotografie žalobcu v putách podprahovo ako hlavnú vníma podsúvanú informáciu, že žalobca opäť spáchal nejaký trestný čin. Podľa žalobcu bežný čitateľ týždenníka málokedy číta text článku do dôsledkov a v mysli mu po spojení fotografie s nadpisom článku zostane informácia o tom, že žalobca spáchal nejaký trestný čin. Má za to, že na uvedené je možné použiť aj označenie, že ide o „obchodný model bulváru“ - poskytneme čitateľovi veľkú fotografiu a šokujúcu informáciu o trestnom čine na dvojstránke v atraktívnej rubrike (v tomto prípade v rubrike „Zaujalo nás“, o ktorej atraktivite svedčí aj inzerovaná reklama na stavebné sporenie) a „potom uvidíme, ak aj bude priznaná nejaká náhrada nemajetkovej ujmy, nebude vo výške, ktorá by bola rujnujúca“. 17. Nesúhlasil s tým, že žalovaný disponoval pri uverejnení fotografie spravodajskou licenciou, keďže použitá fotografia v súvislosti s predmetným článkom nemá žiadnu výpovednú hodnotu a slúži výhradne k neoprávnenej škandalizácii navrhovateľa v súvislosti s jeho vedením v evidencii uchádzačov o zamestnanie a priznaním statusu osoby v hmotnej núdzi. Konštatoval, že aj keby bolo možné súhlasiť s tým, že článok predstavuje právo žalovaného informovať a vyjadrovať svoje názory, obrazová realizácia tohto práva predstavuje výrazný zásah do práv žalobcu na ochranu jeho osobnosti. Uvedený záver je nutné zobrať do úvahy aj pri hľadaní odpovede na otázku AKO pri teste proporcionality - forma, akou bol článok uverejnený - nadpis v spojení s fotografiou - nepredstavuje hodnotiaci úsudok, ale podsúva čitateľovi informáciu spáchania trestného činu žalobcu. Namietal, že súd prvej inštancie sa pri hľadaní otázky na odpoveď AKO nevysporiadal ani so skutočnosťou, že žalovaný na podporu svojich tvrdení používa aj údajnú gestikuláciu a priamu reč riaditeľky bratislavského úradu práce G. Ž., ktorá podľa článku „len nechápavo krútila hlavou“ a uviedla: „Toto je čisté zúfalstvo. Podľa polície sa tento trestný čin nestal...“ a v konaní nepreukázal, že by pani G. Ž. uvedené slová naozaj povedala, a má za to, že uvedené slová pani G. Ž. nemohla povedať, keďže už viackrát pred súdmi vypovedala o tom, že žalobcova evidencia bola oprávnená. Ďalej namietal, že v súvislosti s odpoveďami na otázky ČO a

AKO súd nevzal do úvahy nasledovné: v konaní bolo preukázané, že v čase vydania článku neexistoval žiaden dôvod, prečo by sa mal žalobca stať súčasťou takéhoto článku nakoľko neporušil žiaden zákon ani nezneužil sociálny systém štátu. Ak by chcel autor článku, resp. žalovaný poukázať na negatívny spoločenským jav, akým je podozrenie z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi za súčasného zápisu toho-ktorého poberateľa v obchodnom registri, mohol tak učiniť aj všeobecne, bez zbytočnej medializácie a škandalizácie konkrétnej osoby, v tomto prípade žalobcu. Takáto téma podľa žalobcu nie je príťažlivá a pravdepodobne by „nenalákala“ týždenníku toľko čitateľov. Pokiaľ sa však skombinuje s bývalým poslancom NR SR, ktorý bol navyše v minulosti odsúdený za viaceré trestné činy (svoj trest si už odpykal) a priloží sa jeho fotografia v putách v sprievode príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže, publikovaná téma naberie iný rozmer. Pri odpovedi na otázku O KOM nesúhlasil so záverom, že žalobca neprestal byť osobou verejného záujmu. Má za to, že žalobca si svoj trest riadne odpykal, čím splnil jeho spoločenskú úlohu a mal preto legitímny nárok - najmä ak od odpykania trestu prešlo už 8 rokov (v čase uverejnenia článku) - aby ďalej nebol objektom akéhokoľvek článku, ktorý nebol v priamej súvislosti s jeho činnosťou vo verejnom živote, mal právo na to, aby už nebol čitateľovi žiadnym spôsobom pripomínaný a najmä, aby nebol očierňovaný. 18. Naďalej zotrváva na tom, že hlavným účelom zverejnenia predmetných informácií zo súkromia žalobcu ako aj jeho fotografie nebola vôľa podať relevantnú informáciu verejného záujmu, ale snaha o škandalizáciu, bulvarizáciu žalobcu, a tým aj snaha zvýšiť predajnosť predmetného čísla týždenníka PLUS 7 DNÍ., že podnikanie a marketingová stratégia žalovaného ako i iných printových masmédií obdobného charakteru je dlhodobo založená na publikovaní „bombastických“, „šokujúcich“ či „škandalizujúcich“ informácií, ktorými dochádza v mnohých prípadoch k zásahom do práv jednotlivcov a ktorých hlavným cieľom je sledovanie majetkového prospechu žalovaného a zvýšenia, resp. udržania publicity tohto média. Žalobca sa v rámci predmetného článku ako aj viacerých ďalších článkov v týždenníku žalovaného, stal súčasťou takejto marketingovej stratégie žalovaného, kde informovanosť o relevantných informáciách verejného záujmu vystriedala snaha prinášať umelo vytvárané fenomény za účelom dosiahnutia zisku. Aj napriek skutočnosti, že žalobca si už svoj trest odpykal, žalovaný ho ďalej očierňuje v dôsledku čoho ani po takmer 8 rokoch od uplynutia výkonu trestu odňatia slobody sa žalobca nemôže vymaniť zo svojej minulosti a začleniť do normálneho života. Žalobca má za to, že najmä z dôvodu vyššie namietanej obrazovej stránky realizovaného práva na slobodu prejavu ako aj z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu podmienok poskytovania ochrany slobody prejavu poskytovanej médiám v zmysle čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ako (i) zverejnenie informácií zo súkromia žalobcu, ktoré sa netýkali jeho predošlej politickej činnosti, (ii) zverejnenie informácií zo súkromia žalobcu, ktoré sa netýkali jeho odsúdenia na trest odňatia slobody (iii) zverejnenie nesúvisiacej fotografie, bez súhlasu žalobcu, by v prípade stretu vyššie uvedeného práva žalovaného na slobodu prejavu s právom žalobcu na ochranu osobnosti (na ochranu jeho mena, súkromia a podoby) mala dostať prednosť ochrana osobnostných práv žalobcu. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd podľa ustanovenia § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vo veci rozhodol v súlade s petitom žaloby. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 19. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu vyjadril podaním doručeným súdu 27.06.2023, v ktorom uviedol, že sa plne pridržiava všetkých doterajších prednesov a podaní v rámci súdneho konania, nároky žalobcu neuznáva, ani v časti a uplatnené nároky považuje za neopodstatnené. S Odvolaním nesúhlasí, s Rozsudkom sa v plnom rozsahu stotožňuje a považuje ho za vecne správny. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu týkajúcej sa uverejnenej spornej fotografie žalobcu na titulnej strane Článku (ďalej len „Fotografia“) uviedol, že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie v bode 61. odôvodnenia Rozsudku. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že odôvodnenie rozsudku je „nelogické a zároveň v rozpore so zisteným skutkovým stavom“. Taktiež žalobcom namietaný kontrast medzi podtitulkom a Fotografiou s tým, že v podtitulku Článku je jasne a zreteľne zdôraznené, že trestné oznámenie polícia odmietla. Poukázal na skutočnosť, že podtitulok Článku predchádza Fotografii, pričom zároveň i v samotnom obsahu Článku je ďalej ozrejmené, že trestné oznámenie na žalobcu bolo odmietnuté. Ma za to, že na uvedenom základe priemerný čitateľ po prečítaní Článku rozumie, že žalovaný v Článku žalobcu nekriminalizuje, ako to naznačuje žalobca, ale naopak, žalovaný poukazuje na odmietnuté trestné oznámenie voči žalobcovi. K argumentácii žalobcu týkajúcej sa neverbálnej komunikácie má za to, že dané stotožňovanie neverbálnej komunikácie s „čítaním článkov“ je vecou výhradne subjektívneho názoru žalobcu. Už len minimálne z logickej stránky veci sa však javí daný názor ako nesprávny, degradujúci vnímanie priemerne inteligentného čitateľa, ktorý by podľa žalobcu ani nemal byť vlastne čitateľom, ale iba akýmsi prehliadačom obrázkov. Bez akéhokoľvek psychologického posudku žalovaný

verí, že priemerný čitateľ písomné periodiká číta, nie prezerá pre ich obrazové prílohy. Pripustil, že, obrazové prílohy v periodiku sledujú určitý cieľ a plnia osobitnú úlohu, táto však bola súdom prvej inštancie vyhodnotená ako legitímna (spomínaný bod 61. odôvodnenia Rozsudku) a žalovaný sa s uvedeným tvrdením súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje. 20. K namietanému nesprávne vykonanému testu proporcionality súdom prvej inštancie v kontexte jednotlivých otázok AKO, ČO a O KOM sa žalovaný v plnej miere stotožňuje s testom vykonaným súdom prvej inštancie v odôvodnení Rozsudku, v súlade s požiadavkami ustálenej rozhodovacej praxe. Mal za to, že súd prvej inštancie pomerne detailne a konzistentne zodpovedá jednotlivé podotázky v rámci vykonaného testu proporcionality v tunajšom prípade kolízie práva na ochranu osobnosti žalobcu a slobody prejavu žalovaného. Žalovaný má za to, že súd správne v rámci otázky ČO posúdil, že téma Článku bola témou verejného záujmu, ktorou bolo podozrenie z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi osobou verejného záujmu (ako súd uvádza v bode 51. odôvodnenia Rozsudku): „Aj negatívny spoločenský jav, akým je podozrenie z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi osobou verejného záujmu je témou verejnosťou sledovanou. Naviac, ak sa majetkové pomery danej osoby javia nadštandardné vzhľadom na štúdium na súkromnej vysokej škole, na nehnuteľnosť, v ktorej býva a jeho evidenciu v obchodnom registri, daná téma si zaslúži pozornosť o to viac, keď daná osoba poberá verejné prostriedky, pričom peňažný trest vo výške 33 000,- Eur, ktorý by tvoril súčasť verejných prostriedkov neuhradila.“ Súd zároveň poukazuje na právo verejnosti na prijímanie takýchto informácií, čo v sumáre predstavuje podľa žalovaného dostatočné odôvodnenie. Konštatoval, že žalobca uvedené spochybňuje tvrdením, že ak chcel žalovaný poukázať na negatívny spoločenský jav, akým je podozrenie z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi, mal tak učiniť všeobecne. Uvedené tvrdenie považuje za absurdné, nakoľko z Článku a povahy a témy Článku je zrejmé, že témou boli podozrenia z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi práve konkrétnou osobou, a to žalobcom (navyše osobou verejného záujmu). Vo vzťahu k otázke O KOM, zdôraznil, že názor žalobcu, že vykonaním uloženého trestu stratil status osoby verejného záujmu je nesprávny. Uviedol, že súdy v konaniach vedených žalobcom proti žalovanému uvádzajú, že žalobca status osoby verejného záujmu nikdy nestratil. To už vôbec v súvislosti s danou témou Článku, vo vzťahu ku ktorej už i samotný Ústavný súd v náleze I. ÚS 235/2020 zo dňa 22.09.2020 (citovaný súdom prvej inštancie v bode 49. odôvodnenia Rozsudku) potvrdil a opakovane pripomenul, že žalobca je osobou verejného záujmu. Tvrdenia žalobcu podľa žalovaného tak neobstoja ani vo vzťahu k tejto otázke testu proporcionality vykonaného súdom prvej inštancie v rámci Rozsudku. V súvislosti s rozporovanou otázkou AKO v rozsahu vyjadrení p. Ž., ktorá podľa žalobcu nemohla uvádzať v Článku citované tvrdenia, nakoľko p. Ž. mala údajne v iných (žalobcom nešpecifikovaných) konaniach uviesť, že žalobcova evidencia bola oprávnená, žalovaný uviedol nasledovné dve skutočnosti. V prvom rade, žalobca nešpecifikuje v ktorých konaniach mala p. Ž. tvrdiť žalobcom uvádzané skutočnosti. Po druhé, ak by aj p. Ž. „viackrát pred súdmi vypovedala o tom, že žalobcova evidencia bola oprávnená,“ nebolo by to v rozpore s tvrdením p. Ž. citovanom v Článku. Veď i v samotnom Článku p. Žilinská potvrdzuje, že evidencia bola oprávnená, keď uvádza: „Podľa polície sa tento trestný čin nestal. Ja rozhodnutie rešpektujem“. Navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 21. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1, 378 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 22. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Podľa § 380 ods.1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). 23. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. 24. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal ochrany osobnosti vo forme ospravedlnenia ,zdržania ďalších zásahov do osobnostných práv žalobcu a náhrady nemajetkovej ujmy, špecifikovanom v bode 1 tohto rozsudku . Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 25. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 2 Cdo 238/2008, sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom relevantné. Z odvolacej argumentácie žalobcu je zrejmé, že si uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písmf), h), CSP. 26. Z odvolania žalobcu je zrejmé, že nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie ( § 365 ods.1 písm. h CSP). V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v posudzovanej veci, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. 27. K odvolaciemu dôvodu žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f CSP) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania . V posudzovanej veci dospel odvolací súd k záveru, že uvedený

odvolací dôvod nie je vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v tejto časti nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli predloženými listinnými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu Civilného sporového poriadku , alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 28. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdenie správnosti odvolaním napadnutému výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou si uplatnil morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia v týždenníku Plus 7 Dní a finančné zadosťučinenie, v zmysle petitu špecifikovanom v bode 1 tohto rozsudku. Občianske právo poskytuje osobnosti človeka ochranu prostredníctvom ust. § 11 až 16 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Ochrana osobnosti upravená Občianskym zákonníkom je koncipovaná ako všeobecná ochrana vzťahujúca sa na celú oblasť občianskeho práva. Poskytuje ochranu imateriálnym (nehmotným) stránkam osobnosti človeka. Občianskoprávna ochrana osobnosti vychádza z druhého oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, ktorá upravuje základné ľudské práva a slobody. Subjektom osobnostných práv môže byť len fyzická osoba. Predmetom ochrany osobnosti človeka je podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka najmä život a zdravie, občianska česť a ľudská dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Ochrana občianskej cti a ľudskej dôstojnosti je občianskoprávnou úpravou chránená v rôznych spoločenských vzťahoch. Právo na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti zahŕňa okrem civilných spoločenských vzťahov aj právo na česť v odborných kruhoch, napr. vedeckých. Právo na ochranu súkromia zahŕňa široký rozsah života človeka - právo na ochranu intímneho života, citového života, priateľských vzťahov, rodinných vzťahov a pod. Právo na ochranu mena zahŕňa ochranu mena, priezviska osoby, ale aj pseudonymu. Právom na prejavy osobnej povahy rozumieme právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do prejavov osobnosti človeka. 29. Jadrom sporu v posudzovanej veci je konflikt medzi slobodou prejavu na jednej strane a právom na ochranu osobnosti žalobcu na strane druhej, ktoré sú v oboch prípadoch garantované ústavou. Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Je potrebné zdôrazniť, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy, resp. vyváženosti. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (II. ÚS 692/2017). Podľa judikatúry ESĽP, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. pokladajú sa za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7.12.1976, bod 49). Je potrebné zdôrazniť, že žiadne základné právo nemá absolútnu prednosť pred iným a ktorékoľvek z nich môže v určitej situácii prevážiť. Ani právo na slobodu prejavu garantované v čl. 26 Ústavy SR nie je absolútne, je totiž obmedzené - tak ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru - právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom v ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda, aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred druhým. Pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu je nutné vyhodnocovať a v zásade skúmať kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno pomocou testu proporcionality v užšom zmysle určiť, ktorá sloboda má byť uprednostňovaná. Po vykonaní testu proporcionality tak bude jednému z dvoch oproti sebe stojacich základných práv a slobôd priznaná väčšia dôležitosť, v dôsledku čoho však to druhé s menšou dôležitosťou nestráca svoju platnosť. 30. Žalobca ním uplatnený nárok odôvodňoval tým, že konaním žalovaného ako vydavateľa týždenníka Plus 7 Dní došlo k závažným zásahom do práva na súkromie , práva na podobizeň žalobcu, pričom

neoprávnený zásah do svojho práva na ochranu osobnosti žalobca nachádzal v zverejnení titulku „Štedrý štát“ na titulnej strane s podtitulkom „Exposlanec F. Ď. stále dostáva sociálne dávky, hoci študuje na drahej súkromnej vysokej škole a býva v luxusnej vile“ v týždenníku Plus 7 Dní zo dňa 8.12.2011, rovnako ako i v zverejnení titulku „Nemám ani na kolok“ a s podtitulkom „Úrad práce podal na exposlanca F. Ď. trestné oznámenie pre subvenčný podvod. Polícia ho odmietla“ ako i v samotnom článku na stranách 48 a 49 (ďalej ako Článok). Podľa žalobcu v danom prípade došlo k stretu práva na slobodu prejavu žalovaného s právom na súkromie žalobcu a mal za to, že právo na súkromie žalobcu musí dostať prednosť pred právom nad slobodou prejavu žalovaného. Zdôraznil, že uvedené informácie v namietanom článku sa týkali osoby žalobcu, ktorého v čase uverejnenia predmetných informácií nebolo možné považovať za osobu verejného záujmu. Takouto osobou bol žalobca v rokoch 1998 - 1999 a 2002, kedy bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, resp. miestneho zastupiteľstva, teda v čase 12, resp. 9 rokov pred uverejnením predmetného článku. 31. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol s tým, že skutkové tvrdenia obsiahnuté v článku vyhodnotil ako pravdivé a hodnotiace úsudky mali základ v skutočných, pravdivých dejoch a) v čase vydania článku 8.12.2011 bol žalobca ako konateľ, spoločník evidovaný v obchodnom registri, b) previedol obchodné podiely na manželku, c) študoval na súkromnej vysokej škole, d) býval v luxusnej vile, e) úrad práce podal trestné oznámenie pre subvenčný podvod, polícia ho odmietla, f) poberal dávky v hmotnej núdzi. Skonštatoval, že išlo o spracovanie spravodajského Článku. Žalovaný uverejnením dotknutého článku realizoval svoje právo informovať a vyjadrovať svoje názory, v rámci ústavou garantovanej slobody prejavu, keďže predmetný článok sa týka legitímnej témy verejného záujmu, a to podozrenia z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi (nakladania s verejnými prostriedkami) bývalým poslancom NR SR, ktorý bol viackrát právoplatne odsúdený za trestnú činnosť (podvod, útok na verejného činiteľa), bol známy verejnosti ako človek majetný a v čase vydania článku býval v lukratívnej časti W. v nehnuteľnosti značnej hodnoty a poberaním dávok v hmotnej núdzi sa vyhol zaplateniu peňažného trestu. Na uverejnenie s článkom súvisiacej fotografie žalobcu nepovažoval za potrebný jeho súhlas ,keďže k jej použitiu došlo v rámci tlačového spravodajstva, v súlade so zákonnou (tlačovou) spravodajskou licenciou podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka; fotografia bola z justičného prostredia a priamo súvisela s obsahom článku, pravdivo a objektívne informujúcom o aktuálnej udalosti, a bola použitá spôsobom primeraným podávanej informácii, ku ktorej mala bezprostredný vecný vzťah. 32. Žalobca v rámci svojej odvolacej argumentácie vytýkal súdu prvej inštancie , že nekonal v rámci intencií zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu č. k. 4Co/128/2018 -448 zo dňa 29.5.2020, v zmysle ktorého bolo nevyhnutné podrobiť testu proporcionality aj obrazovú stránku realizovaného práva na slobodu prejavu. Podľa žalobcu sa s uvedeným nedostatkom súd prvej inštancie vysporiadal v bode 61. odôvodnenia , ktoré je podľa žalobcu nelogické a zároveň je v rozpore so zisteným skutkovým stavom. S týmto názorom žalobcu sa odvolací súd nestotožňuje. Súd prvej inštancie v napadanom rozhodnutí dostatočne podrobil testu proporcionality stret práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu aj vrátane uverejnenej fotografie , ktorej uverejnenie bolo v súlade so spravodajskou licenciou podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka. K obrazovej stránke realizovaného práva sa venoval v bodoch 60 a 61 rozsudku pričom zdôvodnenie možnosti použitia predmetnej fotografie žalovaným v danom článku nemožno považovať za nelogické a zároveň v rozpore so zisteným skutkovým stavom tak ako tvrdí žalobca. Správne súd prvej inštancie skonštatoval, že fotografia bola z justičného prostredia a ako taká súvisela s obsahom článku, pravdivo a objektívne informujúcom o aktuálnej udalosti, bola použitá spôsobom primeraným podávanej informácii, ku ktorej mala bezprostredný vzťah, bola vyhotovená na verejných priestranstvách, na ktorých je samo o sebe z ich podstaty znížená ochrana súkromia. Súd prvej inštancie zároveň poukázal aj na vecný súvis fotografie s článkom a správne uviedol, že podnetom na napísanie článku bola „skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave upustil vo vzťahu k žalobcovi od výkonu uloženého peňažného trestu vo výške 33.193 Eur, a v tejto súvislosti boli v článku uvedené aj informácie aj o predchádzajúcich odsúdeniach žalobcu, čo zodpovedá aj popisu k predmetnej fotografii. Nemožno prisvedčiť odvolacej argumentácii žalobcu , že fotografia na ktorej je žalobca v putách v sprievode príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorá je pod hlavnými titulkami článku, v ktorých je uvedené: „Úrad práce podal na exposlanca F. Ď. trestné oznámenie pre subvenčný podvod. Polícia ho odmietla.“, bežnému čitateľovi pri spojení slov z hlavného nadpisu článku a z výraznej veľkej fotografie žalobcu v putách podprahovo ako hlavnú podsúva informáciu, že žalobca opäť spáchal nejaký trestný čin. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v podtitulku článku je jasne uvedené že polícia trestné oznámenie odmietla. Vychádzajúc z obsahu článku je rovnako zrejmé, že polícia označila trestné

oznámenie na žalobcu za nedôvodné na základe čoho z obsahu článku nemožno vyvodiť záver, že žalobca opäť spáchal nejaký trestný čin. Na základe uvedeného možno konštatovať, že priemerný čitateľ po prečítaní článku rozumie, že žalovaný žalobcu nekriminalizuje, ale poukazuje na odmietnuté trestné oznámenie voči žalobcovi. 33. K námietke žalobcu, že žalovaný nedisponoval pri uverejnení fotografie spravodajskou licenciou, keďže použitá fotografia v súvislosti s predmetným článkom nemá žiadnu výpovednú hodnotu a slúži výhradne k neoprávnenej škandalizácii navrhovateľa v súvislosti s jeho vedením v evidencii uchádzačov o zamestnanie a priznaním statusu osoby v hmotnej núdzi odvolací súd uvádza, že v danom prípade nebol potrebný súhlas žalobcu na uverejnenie fotografie, nakoľko k jej použitiu došlo v rámci tlačového spravodajstva, v súlade so zákonnou (tlačovou) spravodajskou licenciou podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákona. Fotografia bola z justičného prostredia a súvisela s obsahom článku pravdivo a objektívne informujúcom o aktuálnej udalosti, pričom bola použitá spôsobom primeraným podávanej informácii, ku ktorej mala bezprostredný vecný vzťah, bola vyhotovená na verejných priestranstvách, na ktorých je znížená ochrana súkromia. Okrem toho žalovaný v predmetnom článku realizoval svoje právo informovať a vyjadrovať svoje názory, v rámci ústavou garantovanej slobody prejavu, keďže predmetný článok sa týka legitímnej témy verejného záujmu, ktorou bolo podozrenie z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi osobou verejného záujmu. Nemožno preto prisvedčiť žalobcovi, že obrazová realizácia práva žalovaného informovať a vyjadrovať svoje názory predstavuje výrazný zásah do práv žalobcu na ochranu jeho osobnosti. K námietkam žalobcu týkajúcich sa nesprávne vykonaného testu proporcionality v otázkach AKO, ČO a O KOM sa odvolací súd plne stotožňuje s testom vykonaným súdom prvej inštancie, ktorý dostatočne objasnil jednotlivé otázky v rámci vykonaného testu proporcionality. Zároveň odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z vykonaného dokazovania pred prvoinštančným súdom vyplýva že zo strany žalovaného bol žalobcovi poskytnutý priestor na reakciu a za tým účelom mu volal autor článku avšak žalobca zložil telefón a túto príležitosť nevyužil. 34. Nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalobcu, že nakoľko si svoj trest riadne odpykal, čím splnil jeho spoločenskú úlohu, mal legitímny nárok - najmä ak od odpykania trestu prešlo už 8 rokov aby ďalej nebol objektom akéhokoľvek článku, ktorý nebol v priamej súvislosti s jeho činnosťou vo verejnom živote, nakoľko vykonaním uloženého trestu stratil status osoby verejného záujmu. Namietal, že hlavným účelom zverejnenia predmetných informácií zo súkromia žalobcu ako aj jeho fotografie nebola vôľa podať relevantnú informáciu verejného záujmu, ale snaha o škandalizáciu, bulvarizáciu žalobcu, a tým aj snaha zvýšiť predajnosť predmetného čísla týždenníka PLUS 7 DNÍ. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z témy článku je zrejmé, že témou boli podozrenia z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi práve konkrétnou osobou, a to žalobcom, ktorý bol navyše osobou verejného záujmu. K argumentácii žalobcu, že vykonaním uloženého trestu stratil status osoby verejného záujmu odvolací súd uvádza, že žalobca status osoby verejného záujmu nikdy nestratil. Odvolací súd zdôrazňuje, že z okolností preskúmavanej veci je nesporné, že súd prvej inštancie správne žalobcu posúdili ako osobu verejne známu s ohľadom na jeho politickú kariéru ako poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a poslanca miestneho zastupiteľstva v rokoch 1998 až 2002, ako aj jeho podnikateľské aktivity počas výkonu politických funkcií, pri činnosti ktorých sa dopustil trestných činov, za ktoré bol právoplatne odsúdený a ktoré boli medializované. Rovnako je nesporné, že bol právoplatne odsúdený za trestný čin kvalifikovaný ako útok na verejného činiteľa s verejne známym vulgárnym výrokom ,, “, čo bolo taktiež medializované. Napokon aj ako exposlanec svojím vlastným, najmä spoločensky odsúdeniahodným správaním naďalej vzbudoval pozornosť a záujem médií. Fotografia žalobcu bola uverejnená v súvislosti s článkom, v ktorom žalovaný informoval o legitímnej téme verejného záujmu, konkrétne podozrenia z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi práve konkrétnou osobou , ktorého legitímny verejný záujem bol osobitne zvýraznený osobou žalobcu ako bývalého poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Fotografia bola zhotovená v Justičnom paláci v Bratislave a mala vecný súvis s obsahom článku. Samotnú skutočnosť, že žalobca status osoby verejného záujmu nikdy nestratil, skonštatoval už aj samotný Ústavný súd v náleze I. ÚS 235/2020 zo dňa 22.09.2020, v ktorom je k osobe žalobcu uvedené: „Opakovane na tomto mieste treba pripomenúť, že vzhľadom na osobu žalobcu - osobu verejného záujmu, resp. relatívnu osobu verejného záujmu a obsah inkriminovaného článku, ktorý riešil podozrenie jednak z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi (verejných prostriedkov) zo strany žalobcu a zároveň poukazoval na podozrenie, že vtedajšie konanie žalobcu predstavovalo účelové správanie v snahe vyhnúť sa splneniu judikovanej povinnosti nahradiť Slovenskej republike škodu v sume 300 000 € a zaplatiť peňažný trest vo výške 33 000 €, takáto záležitosť si svojou povahou

nepochybne zaslúži pozornosť i diskusiu verejnosti a je hodná vyššej ochrany, než by tomu bolo napr. len u kritiky povahy čisto osobnej.“ 35. Odvolacie námietky žalobcu odvolací súd preto vyhodnotil ako neopodstatnené bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Ani v odvolacom konaní neboli žalobcom tvrdené ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Pre úplnosť odvolací dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04) ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Odvolací súd poukazuje aj na závery prijaté nielen Ústavným súdom SR (sp. zn. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, I. ÚS 241/07), ale aj Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP“, veci Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998), podľa ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou v spore, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú, ale nevyžaduje sa aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu. 36. Z vyššie uvedených dôvodov považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie za vecne správny a napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).