Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5CoCsp/26/2025 1624201255 30. 06. 2026 JUDr. Juraj Považan ECLI:SK:KSBA:2026:1624201255.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so sídlom Příkop 4, Zábrdovice, Brno, IČ: 043 55 211, právne zastúpeného: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, IČO: 42 185 190, proti žalovanému: O. K., R.. X.XX.XXXX, D. R. XXX, C. Q., o zaplatenie 100,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 33Csp/28/2024-83 zo dňa 13. mája 2025, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 100,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100,- € od 14.5.2021 do zaplatenia Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Svoj rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2 a 5, § 54 ods. 1 a 2 a 657 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 1 a 3, § 2 písm. a) a b), § 11 ods. 3, § 20 ods. 1 a § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej ako „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Vecne svoj rozsudok súdu prvej inštancie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že podľa Smlouvy o úvěru č. 606592 dňa 7.4.2021 došlo medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom k uzatvoreniu zmluvy, v zmysle ktorej sa žalobca na základe žiadosti žalovaného zaviazal poskytnúť žalovanému jednorazový bezúčelový a nezáväzný úver na jeho účet uvedený v záhlaví zmluvy vo výške 100,- € a žalovaný - spotrebiteľ, sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť odmenu za poskytnutie úveru vo výške 28,€, t. j. zaplatiť celkovú čiastku 128,- € do 28 dní od poskytnutia úveru, pričom splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 5.5.2021. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, na 28 dní. Spotrebiteľ uzavretím zmluvy vyhlásil, že súhlasí s obsahom zmluvy, bol pred uzavretím zmluvy oboznámený s VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Podľa záhlavia zmluvy zmluvné strany uzatvorili zmluvu v zmysle zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. Podľa bodu II zmluvy, zmluva sa stáva platnou a účinnou okamžikom, v ktorom veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto zmluvy. Podľa bodu 10. VPPÚ, v procese vytvárania žiadosti o úver si spotrebiteľ volí v rámci veriteľom poskytnutého úverového rámca výšku úveru a jeho splatnosť, pričom všetky uvedené volené položky predstavujú individuálne dojednané zmluvné podmienky. Žiadosť o úver predstavuje návrh na uzavretie zmluvy. Zmluva je
uzavretá vygenerovaním elektronickej verzie spotrebiteľovi v užívateľskom profile spotrebiteľa, a to iba po schválení odoslanej žiadosti o úver veriteľom. Veriteľ posúdi žiadosť o úver najneskôr do 72 hodín od jej doručenia, pričom v tejto lehote buď musí byť spotrebiteľovi vygenerovaná elektronická verzia zmluvy (čím dôjde k uzavretiu zmluvy) alebo e-mailová správa o odmietnutí poskytnutia úveru. Podľa výpisu z obchodného registra vedeného Krajským súdom v Brne, oddiel H, vložka 602, žalobca má svoje sídlo v Českej republike a jeho predmetom podnikania je okrem iného poskytovanie alebo sprostredkovanie spotrebiteľského úveru. Na území Slovenskej republiky nemá organizačnú zložku. 3. Vzhľadom k tomu, že sa jednalo o spor s cudzím prvkom, kde v pozícii žalobcu vystupuje právnická osoba, ktorá má svoje sídlo v Českej republike a na území Slovenskej republiky nevykonáva podnikateľskú činnosť prostredníctvom organizačnej zložky, súd prvej inštancie považoval za potrebné skúmať podmienku právomoci súdu (§ 9 CSP). Poukázal čl. 17 ods. 1 a čl. 18 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 („nariadenie Brusel I“), pričom dospel k záveru, že má v danej veci právomoc predmetný spor prejednať a rozhodnúť. Žalobca aj napriek skutočnosti, že má svoje sídlo v Českej republike, nepochybne smeruje svoju podnikateľskú činnosť na územie Slovenskej republiky, v ktorej má žalovaný ako spotrebiteľ svoje bydlisko. Táto skutočnosť bola preukázaná tým, že žalobca ponúka možnosť spotrebiteľom uzatvoriť s ním zmluvu o úvere prostredníctvom slovenskej webovej stránky www.minipozicka.sk, www.minipeniaze.sk, www.najrychlejsiepozicky.sk a iné. Internetová stránka, prostredníctvom ktorej spotrebiteľ uzatvoril úver, je uvedená v slovenskom jazyku a pôžičky sa poskytujú v mene euro, teda žalobca sa orientuje na slovenský trh a jeho cieľom je poskytovať pôžičky spotrebiteľom, ktorí majú bydlisko na území Slovenskej republiky. Žalovaný ako spotrebiteľ je občanom Slovenskej republiky a jeho bydlisko je na území Slovenskej republiky, čo bolo súdu preukázané tým, že zásielky si preberá na svojej adrese pobytu v obci Veľké Leváre. 4. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou rozhodného práva a z úradnej povinnosti skúmal, či sa v v tomto prípade jednalo o voľbu českého právneho poriadku na daný spor. S poukazom na čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.6.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej len „nariadenie Rím I“) mal súd prvej inštancie za zrejmé, že v záhlaví zmluvy je uvedené, že bola uzatvorená podľa Občanského zákoníka a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru a rovnako tak v čl. 4 VPPÚ odkazuje, že na úpravu vzťahov neupravených Zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, najmä príslušné ustanovenia OZ, ZSÚ a zákona č. 634/1992 Sb. o ochrane spotřebitele. Uvedená voľba práva však nezodpovedá voľbe tak, ako ju prezentuje čl. 3 ods.1 nariadenia Rím I. Voľba práva medzi sporovými stranami nebola urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy a ani okolnosti prípadu nenasvedčujú, že medzi stranami došlo k voľbe práva, ktorú by mali možnosť ovplyvniť obe zmluvné strany. Uvedené nie je možné považovať za účinnú dohodu zmluvných strán o voľbe práva, nakoľko ide iba o konštatovanie a nie ustanovenie, z ktorého by bolo zrejmé dojednanie účastníkov zmluvy o rozhodnom práve. Rovnako tak bod 4. VPPÚ nemožno považovať za výslovnú voľbu práva, vzhľadom k tomu, že VPPÚ majú k zmluve iba vysvetľujúci charakter. Je nepochybné, že sa jedná o jednostranný viackrát používaný formulár, ktorý žalovaný nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, resp. zmeniť. Možno konštatovať, že skutočnosti uvedené v úvodných ustanoveniach zmluvy a VPPÚ nie sú výsledkom konsenzu, prejavu vôle oboch zmluvných strán. Tieto podmienky nemožno preto považovať za individuálne dojednané. Takéto jednostranné určenie rozhodného práva, preto súd prvej inštancie nepovažoval za voľbu spotrebiteľa podľa čl.6 ods. 2 nariadenia Rím I. Za rozhodné právo, ktoré je potrebné použiť v danej veci, súd prvej inštancie považoval právny poriadok Slovenskej republiky, a to z rovnakého dôvodu, na základe ktorého posúdil svoju právomoc, to znamená z dôvodu, že žalobca smeruje svoju podnikateľskú činnosť na územie Slovenskej republiky ako krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa - žalovaného (čl. 6 ods. 1 písm. a) a písm. b) Nariadenia Rím I.). 5. Súd prvej inštancie posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Nešlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pretože sa jednalo o krátkodobý úver, ktorý sa mal splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace (splatný v lehote 28 dní od poskytnutia) a nejednalo sa ani o zmluvu o úvere alebo inú pôžičku, ktorá musí byť v súlade so zákonom určenými ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z., pretože v zmluve neboli dojednané úroky za poskytnutie úveru. Zo zoznamu veriteľov a zoznamu iných veriteľov, ktorý je vedený Národnou bankou Slovenska (NBS), zverejneného na jej webovej stránke, a zároveň z upozornenia NBS zo dňa 9.8.2018 vyplýva, že žalobca nemá povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky, podmienkou poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre
spotrebiteľov na území Slovenskej republiky je povolenie udelené NBS v zmysle § 20 ods. 1, resp. § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom k tomu, že veritelia môžu na území Slovenskej republiky ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom len na základe povolenia udeleného NBS, prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca ako nebankový subjekt a veriteľ sa zaviazal poskytnúť žalovanému v postavení spotrebiteľa peňažnú pôžičku, bez toho, aby mu bolo udelené zákonom vyžadované povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery (§ 24 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.,). Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka je preto predmetná zmluva zo zákona absolútne neplatným právnym úkonom, pretože obchádza zákon. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2CoCsp/5/2024 z 17. júla 2024 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/41/2024 z 11. decembra 2024. Predmetnú zmluvu je preto potrebné posúdiť ako neplatný právny úkon, pričom sa jedná o neplatnosť absolútnu, na ktorú musí súd prihliadať „ex offo“, t. j. bez návrhu, resp. bez toho, aby sa protistrana tejto neplatnosti dovolala. Na základe záveru o neplatnosti zmluvy by tak do úvahy prichádzalo posúdenie nároku žalobcu ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka, t. j. na vrátenie toho, čo žalovaný podľa zmluvy dostal. V danom spore žalobca síce tvrdil, že žalovanému poskytol úver na základe zmluvy, súdu ale neuviedol, kedy presne malo dôjsť k poskytnutiu peňažných prostriedkov, napriek tomu, že v čl. II. zmluvy je uvedené, že okamihom, v ktorom veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto zmluvy sa zmluva stáva platnou a účinnou. Žalobca nepredložil súdu ani žiaden dôkaz, z ktorého by bolo zrejmé, že žalovanému peňažné prostriedky skutočne poskytnuté boli, a keďže žalovaný na pojednávaní poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany žalobcu poprel, súd tak musel konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom poskytnutia pôžičky 100,- € žalovanému a preto nemohlo dôjsť ani k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené argumenty súd prvej inštancie dospel k názoru, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná, a preto ju zamietol. Z dôvodu hospodárnosti konania už nezaoberal argumentáciou žalovaného, že predmetnú zmluvu so žalobcom vedome neuzavrel, a že došlo k zneužitiu jeho údajov. 6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, teda podľa zásady úspechu v spore. Žalovaný bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, preto mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 7. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý ho odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľská, avšak nesúhlasí so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva, ani so záverom súdu prvej inštancie, že smlouva o úvěru je neplatná preto, že žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike. Tento záver súdu prvej inštancie nezodpovedá ani aktuálnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo veci C-630/17 Anica Milivojević vs. Raiffeisenbank St. Stefan Jagerberg Wolfsberg eGen zo dňa 14. februára 2019 jasne uviedol, že akékoľvek ustanovenia národného práva (a je úplne jedno, o aký národný zákon ide) stanovujúce neplatnosť zmluvy o úvere uzavretej národným spotrebiteľom so zahraničným veriteľom nemajúcim príslušné povolenie v krajine národného spotrebiteľa, nie je prípustné a nemožno na jeho základe dovodiť neplatnosť zmluvy o úvere. Ak by všeobecný súd prijal záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere ignorujúc vyššie uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, porušil by tým právo žalovaného na spravodlivý proces a konal by arbitrárne. 8. Žalobca zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. Sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín únie môžu voľne ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti či podniku. K rozoberanej problematike sa už dávnejšie vyjadroval Súdny dvor EÚ a jeho názory smerujú k tomu, že členské štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že nesplňujú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti splňujú podmienky štátu, v ktorom majú sídlo. Žalobca pritom má výslovne registrovaný predmet podnikania na poskytovanie spotrebiteľských úverov, a teda spĺňa podmienky domovského štátu (Českej republiky) na založenie, vznik a existenciu spoločnosti a na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Zo skutočností týkajúcich
sa zásady slobodného pohybu služieb teda vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Treba zdôrazniť aj to, že právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované smernicou, a preto platí rovnako tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený ani podnik ani organizačnú zložku. 9. Pokiaľ išlo o rozhodné právo, žalobca a žalovaný uzavreli smlouvu o úvěru v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v smlouvě o úvěru nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre voľbu českého právneho poriadku (ak je táto voľba vôbec nevyhnutná). V smlouvě o úvěre (mimo obsahu VOP) strany sporu uviedli, že ju uzavreli podľa zákona číslo 89/2012 Sb., občanský zákoník, ve znění pozdějších předpisů (dále jen „Občanský zákoník“), a zákona číslo 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru, ve znění pozdějších předpisů) (dále jen „ZSÚ“). Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalobcu ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice. V danom prípade žalobca ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike, a nie Slovenskej republike. Samotný recitál (odôvodnenie) k nariadeniu Rím I ako aj odborná literatúra však uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nerozhoduje ani to, v akej mene sú vyjadrené ponúkané služby, ani jazyk stránky. Rovnako podľa odbornej literatúry nerozhoduje, či sú na stránke uvedené e-mailové a telefónne kontakty, nakoľko ide o údaje nevyhnutné na kontaktovanie podnikateľa. Ak by právny názor o použití slovenského práva ako rozhodného práva bol založený iba na skutočnosti, že žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu na „.sk“ (aj keď popri tom prevádzkuje stránku končiacu „.cz“ v českom jazyku), išlo by o nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne a nedostatočné skutkového zistenia, pretože, ako už bolo uvedené vyššie, samotná webová stránka neumožňuje prijať právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (je maximálne indíciou, nie však dôkazom). Naviac, zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Záverom žalobca vo svojom odvolaní namietal aj proti premlčaniu svojho práva. 10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že aj keby žalobca mal potrebné povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov zo strany NBS, ktoré nemá, žalobca aj tak na základe poskytnutých dôkazných materiálov nedokázal vinu žalovaného. Nepreukázal že bola zmluva o úvere skutočne žalovaným podpísaná, ani ako bola podpísaná a nedokázal ani to, že boli finančné prostriedky žalovanému naozaj poskytnuté. Ak žalobca naozaj niekomu poskytol úver na základe týchto preukázateľne sfalšovaných dokumentov poskytnutých žalobcom, mal by sa v prvom rade zamerať na spôsob, akým takéto žiadosti o úver posudzuje a prípadné nedorozumenia riešiť medzi svojimi zamestnancami ktorí žiadosť správne neposúdili. 11. Žalobca k vyjadreniu žalovaného repliku nepodal. 12. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t. j. v celom rozsahu) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 CSP a vec tiež posúdil správne po právnej stránke. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne, v súlade s § 220 ods. 2 CSP, odôvodnil. 13. Podľa odseku 23 všeobecnej časti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (ďalej len „nariadenie Rím I“), čo sa týka zmlúv, ktoré uzavreli osoby považované za slabšie strany, tieto osoby treba chrániť kolíznymi normami, ktoré chránia ich záujmy lepšie, než ich chránia všeobecné normy.
14. Podľa odseku 24 všeobecnej časti nariadenia Rím I pokiaľ ide osobitne o spotrebiteľské zmluvy, kolízna norma by mala umožniť znížiť náklady konania, ktorých predmet má spravidla nízku hodnotu, a brať do úvahy vývoj metód obchodovania na diaľku. Súlad s nariadením (ES) č. 44/ 2001 vyžaduje jednak, aby sa použil pojem „smerovaná činnosť“ ako podmienka na uplatnenie normy ochrany spotrebiteľa a aby sa tento pojem vykladal rovnako v nariadení (ES) č. 44/2001 a v tomto nariadení, keďže v spoločnom vyhlásení Rady a Komisie týkajúcom sa článku 15 nariadenia (ES) č. 44/2001/ ES sa upresňuje, že na to, aby sa mohol uplatniť článok 15 ods. 1 písm. c) „nestačí, aby spoločnosť smerovala svoje činnosti do členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, alebo do viacerých členských štátov, medzi ktorými je tento členský štát. Je takisto potrebné, aby táto zmluva spadala do rozsahu týchto činností.“ V tomto vyhlásení sa takisto pripomína, že „len skutočnosť, že internetová stránka je dostupná, nie je dostatočná na uplatnenie článku 15. Na jeho uplatnenie sa vyžaduje, aby stránka navyše podnecovala na uzatváranie zmlúv na diaľku a aby k uzatvoreniu takejto zmluvy na diaľku skutočne aj došlo. V tomto smere skutočnosť, v akom jazyku je táto stránka, alebo v akej peňažnej mene uvádza údaje, nie je relevantná.“ 15. Podľa odseku 25 všeobecnej časti nariadenia Rím I spotrebiteľov by mali chrániť také pravidlá krajiny ich obvyklého pobytu, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou za predpokladu, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v tejto krajine, kde podnikateľ vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť. Mala by sa zaručiť rovnaká ochrana, ak podnikateľ nevykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine, v ktorej má spotrebiteľ svoj obvyklý pobyt, ale zároveň akýmkoľvek spôsobom smeruje svoju činnosť do tejto krajiny alebo do niekoľkých krajín vrátane tejto krajiny a zmluva je uzavretá ako výsledok tejto činnosti. 16. Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Rím I zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť. 17. Podľa článku 6 ods. 1 nariadenia Rím I bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. 18. Podľa článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným. 19. Podľa § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľským úverom nie sú: úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace. 20. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. 21. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. 22. Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na dlhšej lehote na vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety. 23. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska, a to v závislosti od udeleného povolenia v tomto rozsahu: a) bez obmedzenia rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov podľa § 20a alebo b) v obmedzenom rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov podľa § 20b. 24. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, sa vzťahujú ustanovenia § 1 ods. 2 druhej vety, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1, 2, 17 až 43, § 8, 8a, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a) až v), ods. 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25. 25. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. veriteľ môže poskytovať úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, ak má povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery podľa § 20 ods. 1 písm. a). 26. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 27. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 28. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. 29. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. 30. Z obsahu spisu vyplýva, že prostredníctvom webovej stránky www.minipozicka.sk mala byť dňa 7.4.2021 uzatvorená smlouva o úvěru č. 606592 podľa Občanského zákonníka (t. j. českého civilnoprávneho kódexu) a zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru v znení neskorších predpisov, na základe ktorej mal byť žalobcom ako veriteľom poskytnutý žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 100,- €. V zmluve bola dojednaná úroková sadzba 0 % a poplatok za poskytnutie úveru vo výške 28,- €. Úver bol splatný dňa 5.5.2021 s celkovou dobou trvania úveru 28 dní. Celková čiastka splatná spotrebiteľom predstavovala 128,- € a tzv. roční procentní sazba nákladů predstavovala 2397,81 %. Súčasťou zmluvy boli aj Všeobecné podmínky poskytnutí úvěru, ktoré v bode 04 obsahujú ustanovenie, podľa ktorého sa na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani všeobecnými podmienkami použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky. 31. V posudzovanom spore je prítomný cudzí prvok, a to v osobe žalobcu, ktorý je právnickou osobou so sídlom v Českej republike, ktorá nemá na území Slovenskej republike svoju organizačnú zložku. Žalobca vo svojej žalobe tvrdil, a preukazoval to ním predloženou smlouvou o úvěru, že zmluva bola uzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru, teda podľa právneho poriadku Českej republiky. Súd prvej inštancie správne majúc za to, že je jeho povinnosťou zaoberať sa otázkou rozhodného práva, ktoré sa uplatní na skúmaný zmluvný vzťah, pričom odvolací súd sa stotožňuje s jeho záverom, že rozhodným je právo Slovenskej republiky. 32. Predovšetkým je potrebné konštatovať, že odvolací súd považuje za nedôvodnú odvolaciu argumentáciu žalobcu o tom, že nie sú splnené podmienky na založenie rozhodného práva slovenského podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I, pretože žalobca nesmeruje svoju činnosť do Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie správne ustálil, a žalobca to ani vo svojom odvolaní nespochybnil, že zmluva bola
uzavretá prostredníctvom jednej zo žalobcom prevádzkovaných internetových stránok registrovaných na národnej doméne „.sk“, tieto stránky sú v slovenskom jazyku a žalobca nimi ponúka „pôžičky“ v mene euro. Skutočnosť, že vlastná zmluva bola uzavretá v českom jazyku a bolo v nej uvedené, že sa uzatvára podľa právnych predpisov Českej republiky, odvolací súd nepovažuje za relevantnú pre posúdenie otázky, či žalobca smeruje svoju podnikateľskú činnosť na územie Slovenskej republiky, táto skutočnosť má význam iba pri skúmaní otázky, či medzi stranami nedošlo k voľbe českého práva, ktorou sa odvolací súd bude zaoberať ďalej. Vyhotovenie zmluvnej dokumentácie v určitom jazyku a podľa právneho poriadku určitého štátu prirodzene nevylučuje, že podnikateľská činnosť je smerovaná na územie iného štátu. Predmetom činnosti žalobcu nie je uzatváranie zmlúv, tie sú len prostriedkom, predmetom jeho činnosti je poskytovanie úverov, dôležité je preto skúmať, v akej krajine žalobca oslovuje spotrebiteľov s ponukou svojich služieb a reálne im ich aj poskytuje. Žalobca správne argumentoval, a vyplýva to aj z odseku 24 všeobecnej časti nariadenia Rím I, že nemožno len izolovane vychádzať z dostupnosti a jazykovej lokalizácie internetovej stránky v krajine bydliska spotrebiteľa alebo z meny, v ktorej sú uvádzané peňažné údaje. V súlade s odsekom 24 všeobecnej časti nariadenia Rím I je podstatné, aby stránka navyše podnecovala na uzatváranie zmlúv na diaľku, a aby k uzatvoreniu takejto zmluvy na diaľku skutočne aj došlo, čo v tomto prípade nepochybne splnené je. Žalobca jednoznačne a zreteľne cieli na spotrebiteľov s bydliskom na území Slovenskej republiky. Internetové stránky žalobcu nie sú len dostupné na území Slovenskej republiky (čo by ešte samé o sebe bolo bez významu), ale sú aj priamo registrované na Slovensku (národná doména „.sk“), oslovujú spotrebiteľov v slovenskom jazyku a ponúkajú im úvery v miestnej mene (ktorá je odlišná od meny krajiny pôvodu žalobcu). Je zrejmé, že žalobca takýmto spôsobom komunikáciou priamo zamierenou a prispôsobenou spotrebiteľom s bydliskom v Slovenskej republike a skutočným uzatváraním zmlúv s nimi smeruje svoju podnikateľskú činnosť na územie Slovenskej republiky. Uvedené má za následok, že podľa článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia Rím I sa zmluvný vzťah spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, teda rozhodným je právo Slovenskej republiky. 33. Súd prvej inštancie taktiež správne uzavrel, že k modifikácií rozhodného práva v posudzovanej veci nedošlo dohodou o voľbe práva uzatvorenou podľa článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I. Voľba práva v súlade s článkom 3 nariadenia Rím I je možná aj v prípade spotrebiteľských zmluvných vzťahov, obmedzená je tým, že nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva inak rozhodného podľa článku 6 ods. 1 nariadenia Rím I. V tomto prípade však k platnému uzavretiu dohody o voľbe práva nedošlo. Žalobcom predložená zmluvná dokumentácia neobsahuje zmluvné ustanovenie, ktoré by zodpovedalo požiadavkám na platnú voľbu práva v spotrebiteľskej zmluve podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Rím I. Zmluvné ustanovenie iba konštatuje, že zmluva je uzavretá podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úveru v znení neskorších predpisov, čo nepredstavuje výslovnú voľbu práva. Táto voľba nebola preukázaná ani žiadnymi inými okolnosťami prípadu, žalobca ani len nijaké neoznačil. Pokiaľ ide o ustanovenie bodu 04. Všeobecních podmínek poskytnutí úvěru, podľa ktorého na úpravu vzťahov touto zmluvou neupravených sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, k dohode o voľbe práva obsiahnutej v rámci všeobecných obchodných podmienok sa vyjadril Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 28. júla 2016 vo veci C-191/15 Verein für Konsumenteninformation proti Amazon EU Sárl, podľa ktorého článok 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka spadajúca do všeobecných obchodných podmienok podnikateľa, ktorá nebola individuálne dohodnutá a podľa ktorej sa na zmluvu uzatvorenú prostredníctvom elektronického obchodu so spotrebiteľom vzťahuje právo členského štátu, v ktorom má tento podnikateľ sídlo, je nekalá, ak uvedie tohto spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba právo tohto členského štátu, a neinformuje ho o tom, že na základe článku 6 ods. 2 nariadenia č. 593/2008 má takisto k dispozícii ochranu, ktorú mu zaručujú imperatívne normy právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil, keby neexistovala táto podmienka, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu vzhľadom na všetky relevantné okolnosti. Keďže nemožno mať pochybnosti o tom, že spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ustanovenia Všeobecních podmínek poskytnutí úvěru (žalobca v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka nepreukázal opak), a teda tieto neboli individuálne dojednané, je potrebné ich bod 04. posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Spotrebiteľ v tomto ustanovení, ani inde v zmluvnej dokumentácií, nebol poučený v intenciách vyššie uvedených záverov Súdneho dvora Európskej únie. 34. Keďže rozhodným právom bolo v tomto prípade právo Slovenskej republiky, súd prvej inštancie sa správne zaoberal otázkou platnosti predloženej zmluvy, keďže na absolútnu neplatnosť právneho
úkonu musí prihliadať z úradnej povinnosti. V konaní nebolo sporné, že žalobca nemá povolenie NBS na poskytovanie spotrebiteľských úverov, ani iných úverov a pôžičiek, žalobca túto skutočnosť nespochybňoval ani vo svojom odvolaní. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že poskytnutý úver nie je možné považovať za spotrebiteľský úver v zmysle § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z., pretože ide o úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace. V posudzovanej veci bola splatnosť úveru 28 dní. Aj na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, sa však uplatnia ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. uvedené v § 24 ods. 1 tohto predpisu. Zároveň podľa nasledujúceho ustanovenia § 24 ods. 2 veriteľ môže poskytovať úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, ak má povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery podľa § 20 ods. 1 písm. a), na čo nadväzuje ustanovenie § 24b ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého nikto nesmie v rámci svojho podnikania ponúkať ani poskytovať spotrebiteľom iné úvery a pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, bez povolenia ani nad rozsah povolenia podľa § 20 ods. 1 písm. a), povolenia podľa § 24 ods. 3, bankového povolenia alebo iného oprávnenia na vykonávanie bankových činností. Podľa týchto ustanovení vec správne právne posúdil aj súd prvej inštancie. Odvolací súd navyše dodáva, že charakter týchto ustanovení neumožňuje v spotrebiteľskom právnom vzťahu odchýliť sa od nich ani v prípade, že by bola voľba práva platná, keďže ide o imperatívne normy (článok 9 ods. 1 nariadenia Rím I), ktoré poskytujú ochranu spotrebiteľovi, ktorej ho nemožno zbaviť. Smlouva o úvěru č. 606592, ktorou bol poskytnutý tzv. iný úver spotrebiteľovi veriteľom, ktorý nedisponoval povolením podľa § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., je preto pre jej uzavretie v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami potrebné vyhodnotiť v súlade so súdom prvej inštancie ako absolútne neplatný právny úkon (§ 39 Občianskeho zákonníka). 35. Nemožno sa stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu, podľa ktorého malo postačovať, že mal príslušné povolenie udelené Českou národnou bankou. Predovšetkým vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo veci C-630/17 Anica Milivojević vs. Raiffeisenbank St. Stefan Jagerberg Wolfsberg eGen zo dňa 14. februára 2019, na ktorý žalobca poukazoval, odvolací súd uvádza, že toto rozhodnutie vychádza z podstatne odlišného skutkového a právneho stavu, keď v Chorvátskej republike bola prijatá právna norma ustanovujúca absolútnu neplatnosť zmlúv o úvere uzatvorených s veriteľom so sídlom v inom členskom štáte bez potrebného povolenia, a to aj retroaktívne - teda aj na zmluvy uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti takejto právnej úpravy. V posudzovanej veci nejde o takýto prípad, žalobca už v čase uzavretia zmluvy musel disponovať potrebným povolením; takáto právna úprava nenadobudla účinnosť až po uzavretí skúmanej zmluvy. Rovnako sa nemožno stotožniť s tým, že by vyžadovanie povolenia vydaného NBS predstavovalo prekážku vo voľnom pohybe služieb v rámci jednotného trhu Európskej únie, a teda by porušovalo medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky. Naopak členské štáty Európskej únie majú výslovne povinnosť zabezpečiť, aby veritelia podliehali dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcií alebo aby boli regulovaní (článok 20 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS). Túto povinnosť si prirodzene musí plniť každý členský štát sám, nemôže postačovať, ak veriteľ podlieha dohľadu, resp. je regulovaný, v inom členskom štáte. Žalobcovi ako zahraničnej právnickej osobe pritom nič nebránilo uchádzať sa o udelenie povolenia podľa § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., teda nestála pred ním žiadna taká prekážka vstupu na trh, ktorá by nezaťažovala každý subjekt s rovnakým predmetom podnikania bez ohľadu na to, v ktorom členskom štáte má sídlo. 36. Absolútna neplatnosť zmluvy znamená, že jej právne účinky nikdy nenastali a pokiaľ si účastníci zmluvy podľa nej navzájom plnili, sú povinní vrátiť druhému všetko, čo podľa neho dostali, podľa zásad pre vydanie bezdôvodného obohatenia v súlade s § 457 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne uviedol, že žalobca v tejto súvislosti neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal reálne poskytnutie finančných prostriedkov žalovanému, ktoré bolo v konaní sporné, keďže žalovaný túto skutočnosť výslovne poprel. Dôkazné bremeno o tom, že peňažné prostriedky boli veriteľom skutočne poukázané dlžníkovi, pritom jednoznačne ležalo na žalobcovi (veriteľovi), ktorý od tejto skutočnosti odvodzoval pre seba priaznivý záver. Napokon aj v prípade, že by došlo k platnému uzavretiu zmluvy o úvere, by žalobca musel v konaní preukázať, že úverová istina bola skutočne žalovanému poskytnutá, ak by táto skutočnosť bola žalovaným popretá. 37. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vo výrokovej časti vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP), a to vrátane závislého výroku o trovách konania.
38. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).