Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/218/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6210203994 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6210203994.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa R. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. L., Q. XX/XX, právne zastúpeného Mgr. Andreou Legényovou, advokátkou, Advokátska kancelária Veľký Krtíš, Komenského 3, proti odporcovi R.. K. F., advokátovi, E. V. U. V., F. XX, právne zastúpenému JUDr. Jozefom Veselým, advokátom, Advokátska kancelária Veľký Krtíš, Mierová 1, o náhradu škody vo výške 1.000.781,04 eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14C/170/2010 - 199 zo dňa 17. 05. 2012, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 2.999,04 eur na účet advokáta JUDr. Jozefa Veselého, číslo účtu : XXXXXXXXXX/ XXXX, do troch dní.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 1.000.781,04 eur titulom náhrady škody. Odporca, ako jemu ustanovený právny zástupca v inom konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 14Cb 70/2004 ho nedostatočne bránil, nezastupoval jeho záujmy, nezúčastnil sa pojednávania, nezaslal mu rozhodnutie súdu a nepodal proti nemu odvolanie. Tým mu vznikla škoda vo výške žalovanej sumy.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci dospel k záveru, že medzi vznikom škody navrhovateľovi a porušením právnej povinnosti odporcom nie je daná príčinná súvislosť. Pre vznik zodpovednosti na náhradu škody nestačí podľa neho akékoľvek porušenie právnej povinnosti ( Rozhodnutie disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory zo dňa 15.11.2010 ), ale také porušenie právnej povinnosti, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Navrhovateľ tvrdil, že porušenie povinnosti odporcu bolo najmä v tom, že proti zastavujúcemu uzneseniu v obchodnom spore vedenom pred Okresným súdom Martin pod sp.zn. 14Cb/70/2004 ( ďalej len „iné konanie") odporca nepodal odvolanie, čím zabránil vymoženiu navrhovateľom uplatneného plnenia vo výške 1 000 781,04 Eur od odporcu v inom obchodnom konaní. S týmto záverom sa okresný súd nestotožnil, pretože z iného konania mal za preukázané, že iné konanie sa začalo už v roku 2004 a odporca bol prvýkrát ustanovený za právneho zástupcu navrhovateľovi až 05. 06. 2008. Odporca teda mohol prvýkrát robiť úkony ako zástupca navrhovateľa len od dňa 24. 06. 2008. Z uznesenia, ktorým bolo iné konanie zastavené dňa 01. 04. 2009 je ale zrejmé, že pohľadávka navrhovateľa v inom konaní vznikla pred vyhlásením konkurzu. Žiadne z úkonov odporcu, ktoré urobil ( neurobil ) ako ustanovený zástupca navrhovateľa v inom konaní, by procesné rozhodnutie
prvostupňového súdu o zastavení konania nemenilo, nakoľko práve tým, že navrhovateľ nepodal prihlášku podľa § 20 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní ( ďalej len „ZoKV" ), nemohlo byť iné konanie, v ktorom bol navrhovateľovi odporca ustanovený za advokáta, prípustné. Účinky vyhlásenia konkurzu na odporcu v inom konaní nastali 10. 10. 2001. Práve navrhovateľ mal povinnosť, ak chcel svoj nárok uspokojiť z majetku úpadcu, podať prihlášku podľa § 20 ZoKV, čo je tiež forma uplatnenia práva na súde. Keďže práve toto navrhovateľ neurobil, bol súd v inom konaní nútený podľa § 104 ods.1 prvá veta O. s. p. pre nedostatok podmienok konanie zastaviť. Iné konanie bolo zastavené pre neprípustnosť konania, z čoho je zrejmé, že úkony, ktoré súd v zastavujúcom uznesení konštatuje, teda v inom konaní, sa mali vykonávať ešte v časovom období pred ustanovením odporcu za advokáta navrhovateľovi. Keďže okresný súd nemal za preukázané také porušenie právnej povinnosti odporcu, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody navrhovateľovi a výškou, akú navrhovateľ požadoval, jeho návrh ako nedôvodný zamietol.
O náhrade trov konania medzi účastníkmi rozhodol okresný súd podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. Navrhovateľovi okresný súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v konaní nebol úspešný. Odporca bol v konaní úspešný, preto mu priznal i plnú náhradu trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška"). Odmenu za zastupovanie priznával rozdielne z úkonov, kde sa navrhovateľ domáhal priznania sumy 1.000.781,04 eur a z úkonov, kde sa domáhal priznania sumy 100.000 eur. Trovy právneho zastúpenia pozostávali z odmeny spolu vo výške 8.726,16 eur, náhrady režijného paušálu vo výške 52,31 eur, ako aj náhrady za stratu času vo výške 300,72 eur a náhrady cestovného vo výške 168,33 eur. Keďže právny zástupca odporcu je platiteľom DPH, prináleží mu i 20% z týchto výpočtov v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky, čo predstavuje 1.849,50 eur. Spolu tak trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 11.097,02 eur, ktoré je povinný navrhovateľ zaplatiť odporcovi na účet jeho právneho zástupcu.
Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie navrhovateľ. Nestotožnil sa s právnym názorom prvostupňového súdu, nakoľko podľa neho je jednoznačné, že odporca svojím konaním, resp. nekonaním, porušil svoju povinnosť, čo konštatovala aj Slovenská advokátska komora vo svojom disciplinárnom rozhodnutí. Odporca mal ako advokát navrhovateľa riadne a včas informovať ako postupuje pri vybavovaní veci, oboznámiť ho s písomnosťami, ktoré dostal a bezodkladne odpovedať klientovi na otázky v súvislosti s poskytovaním právnych služieb. Tieto svoje povinnosti si však odporca nesplnil, a tým odňal možnosť navrhovateľovi aktívne sa v súdnom konaní hájiť. Mal za to, že súd sa mohol odchýliť pri svojom rozhodovaní od výšky žalovanej sumy určenej v petite navrhovateľa v prípade, ak túto sumu považoval za neprimerane vysokú a priznať mu nižšiu sumu ako žiadal od odporcu, nakoľko je zrejmé, že k porušeniu právnej povinnosti zo strany odporcu došlo. Vzhľadom na tieto skutočnosti považoval navrhovateľ svoj návrh za opodstatnený a preukázaný, a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že odvolanie navrhovateľa považuje výslovne za účelové so snahou predlžovať súdne konanie, nakoľko v odvolaní navrhovateľ neuvádza žiadne iné skutkové ani právne tvrdenia, ako to uvádzal v konaní pred súdom prvého stupňa. Podľa neho si navrhovateľ od neho uplatňuje „horibilnú sumu", pričom v jeho prípade sa jedná o opakované a sústavné konania, ktoré prebiehajú na viacerých súdoch a po celom území Slovenskej republiky a následne namieta i všetkých sudcov okresných súdov. Zdôraznil, že odvolanie je len citáciou Občianskeho zákonníka, prípadne ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Zákona o advokácii, avšak neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by súd mal posudzovať ako skutočnosti právne relevantné pre odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie v medziach podaného odvolania v rozsahu určenom v ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p., potvrdil ako vecne správny.
Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k najzásadnejším argumentom uvádzaným navrhovateľom v odvolaní, odvolací súd dodáva nasledovné :
Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). Provstupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutí koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o neodôvodnenosti nároku navrhovateľa. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah odvolania je zhodný s predchádzajúcim obsahom písomných i ústnych podaní navrhovateľa, a preto i samotné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné, aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom, napriek tomu polemizuje s právnym záverom okresného súdu týkajúceho sa vzniku zodpovednosti odporcu, ako advokáta za vzniknutú škodu navrhovateľovi. Prvostupňový súd správne právne odôvodnil prečo návrhu nevyhovel, pričom jasne konštatoval, že neboli naplnené podmienky pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu, a to existencia základnej zložky, ktorou je príčinná súvislosť medzi jeho konaním (nekonaním) a vzniknutou škodou.
Predpokladom vzniku nároku na náhradu škody je zistenie, že len v prípade nepochybenia advokáta by nedošlo k vzniku škody na strane navrhovateľa, teda len v tom prípade, ak by konanie (nekonanie) advokáta bolo hlavnou a rozhodujúcou príčinou vzniknutej majetkovej ujmy. Bolo preto nutné zodpovedať otázku, či v prípade, ak by odporca svoje povinnosti pri výkone advokácie neporušil, skutočne by došlo k vymoženiu majetkových hodnôt navrhovateľa v rozsahu požadovanej náhrady, a či by jeho nárok voči odporcovi v inom konaní pri pravidelnom behu okolností bolo možné vymôcť, a teda, či by k uspokojeniu navrhovateľa vôbec mohlo dôjsť. Odporca by navrhovateľovi zodpovedal za škodu len v rozsahu, v akom navrhovateľ skutočne prišiel o plnenie od úpadcu, resp. odporcu v inom konaní ( rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 2789/2006). Na tieto okolnosti odvolací súd poukazuje s odôvodnením, že v inom konaní, v ktorom bol navrhovateľovi odporca ustanovený za právneho zástupcu, nemohol byť navrhovateľ úspešný, vzhľadom na zastavenie konania pre jeho neprípustnosť. Iné konanie bolo zastavené pre taký nedostatok podmienok konania, ktorý nebolo možné odstrániť a ktoré existovali už v čase, kedy navrhovateľovi nebol odporca ustanovený za právneho zástupcu (ust. § 104 ods. 1 O. s. p.). Je teda zrejmé, že úkony, ktoré súd v inom konaní v zastavujúcom uznesení konštatuje, mali byť vykonávané predtým, než bol navrhovateľovi odporca ustanovený za advokáta. Z tohto dôvodu ku vzniku škody nemohlo dôjsť v príčinnej súvislosti s porušením jeho povinností. K vzniku tejto škody došlo skôr, teda v čase, keď odporca nemal povinnosť zastupovať navrhovateľa ako svojho klienta v inom konaní. Teda aj v prípade, ak by odporca ako ustanovený advokát navrhovateľa v inom konaní splnil všetky svoje povinnosti vyplývajúce mu z postavenia právneho zástupcu, nemožno vysloviť jednoznačný záver, že by v inom konaní bol navrhovateľ úspešný, resp., že by mohol byť jeho nárok uspokojený. Je zrejmé, že aj v prípade ak by odporca svoje povinnosti pri výkone advokácie neporušil, nedošlo by k uspokojeniu navrhovateľa v rozsahu požadovanej náhrady, a to už v čase, keď bol navrhovateľovi odporca ustanovený za advokáta.
Pri zisťovaní príčinnej súvislosti okresný súd izoloval škodu od všeobecných súvislostí a skúmal konkrétne, ktorá príčina ju vyvolala. Nie je pritom rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť len napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený - nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Aj príčinnú súvislosť preukazuje práve navrhovateľ, ktorý ale nepreukázal, že nebyť pochybenia advokáta, bol by v inom konaní úspešný a jeho nárok mohol byť uspokojený.
Odvolací súd na záver poznamenáva, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nekonštatoval, že by zo strany odporcu nedošlo k porušeniu jeho povinností (citované rozhodnutie Slovenskej advokátskej komory), avšak toto porušenie nebolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Keďže pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je naplnenie všetkých troch predpokladov súčasne, nepreukázanie príčinnej súvislosti ako jednej z nich spôsobuje nemožnosť vzniku tejto zodpovednosti.
Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto odôvodnení rozhodnutia, odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (nenapadnutom odvolaním) potvrdil ako vecne správny.
Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu podľa § 142 ods. 1 O. s. p. s použitím § 224 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto právo si odporca riadne a včas uplatnil v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa. Na základe tejto skutočnosti odvolací súd zaviazal navrhovateľa, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný k povinnosti uhradiť odporcovi trovy odvolacieho konania v celkovej výške 2.999,04 eur. Uvedené trovy konania predstavujú trovy jeho právneho zastúpenia a pozostávajú z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby - podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa vo výške 2.491,57 eur (§ 10 vyhlášky) a z režijnej paušálnej náhrady výdavkov za uvedený úkon právnej služby vo výške 7,63 eur ( § 16 ods. 3 vyhlášky). Právny zástupca odporcu je platiteľom DPH, prináleží mu preto 20% zo všetkých týchto výpočtov a v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky je DPH vo výške 499,84 eur. Spolu tak trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 2.999,04 eur, ktorú sumu je navrhovateľ povinný nahradiť odporcovi do troch dní, a to na účet jeho právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 O. s. p..
Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.