Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoP/85/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6212203791 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6212203791.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., vo veci starostlivosti o maloletú K. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom u matky, dieťa rodičov matky C.. K. E., rod. O., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom X., L. č. XXX, zastúpená Mgr. Andreou Legényovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie Komenského 3, 990 01 Veľký Krtíš, a otca S. E., rod. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom T. XXX, za účasti Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo Veľkom Krtíši ako kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa, o návrhu otca na zmenu úpravy styku s maloletým dieťaťom a o zníženie vyživovacej povinnosti na dieťa, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k. 9P/105/2012-52 zo dňa 07. 09. 2012, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku p o t v r d z u j e .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 7P/140/2010-89 zo dňa 13. 06. 2011 počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku zmenil tak, že otec dieťaťa je oprávnený stýkať sa s maloletou K. E., nar. XX. XX. XXXX, v zmysle výroku I. rozsudku. Tiež prvostupňový súd rozhodol o návrhu otca dieťaťa na zníženia vyživovacej povinnosti na maloletú K. E., nar. XX. XX. XXXX tak, že tento návrh zamietol (II. výrok).
Prvostupňový súd uvedené rozhodnutie dôvodil poukazujúc na § 62 ods. 1, 2 Zákona o rodine, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 a § 26 Zákona o rodine tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že u otca dieťaťa sú vytvorené dobré podmienky na to, aby sa mohol o dieťa náležite postarať v časovo širšom rozsahu, než aký mu bol určený rozhodnutím v konaní 7P/140/2010. Otec je zamestnaný a spolu s priateľkou a jej synom obývajú 2-izbový byt novostavby v B.. Vzhľadom na to, že od znaleckého dokazovania vo veci a zodpovedania na otázky znalkyňou, aký má citový vzťah dieťa vytvorený k matke a otcovi, či je maloleté dieťa ovplyvňované rodičmi, zistenia vhodnosti výchovného prostredia, zistenia úprimnosti záujmu otca o dieťa, odporúčania vhodnosti úpravy styku rodiča s dieťaťom, neuplynul dlhší časový úsek, súd z obsahu znaleckého skúmania vypracovaného v znaleckom posudku č. 19/2011 znalkyňou z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí a dospelých, vychádzal. Tiež porovnal výpovede rodičov dieťaťa v tomto konaní s ich výpoveďami v konaní vedenom pod 7P/140/2010 a komparáciou zistil, že matka dieťaťa má naďalej rezervovaný vzťah k rozšírenej úprave styku otca s dieťaťom, ktorý nevie argumentačne vysvetliť a odôvodňuje ho len tým, že dieťa je na ňu fixované, nebude sa dobre cítiť u otca, najmä keď bude mať u neho prespávať. Prvostupňový súd opierajúc sa o konštatovania v znaleckom posudku, potvrdené vo vykonanom dokazovaní, nemal pochybnosť, že sa otec o dieťa nebude vedieť riadne postarať a jeho záujem o dieťa vyhodnotil ako úprimný, preto nemožno tomuto jeho záujmu nevyhovieť len s tým odôvodnením, že dieťa je toho času v útlom veku a je naučené s matkou pravidelne zaspávať, aj keď na túto okolnosť musí prihliadať. Mal za to, že rodičovské práva
a povinnosti majú obaja rodičia a keďže je preukázaný úprimný záujem obidvoch rodičov starať sa o dieťa a byť s ním čo v najširšom rozsahu, nemožno takémuto právu toho rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, nevyhovieť, keď má vytvorené všetky podmienky pre zabezpečenie starostlivosti o dieťa v určenom čase. V časti, ktorou sa otec dieťaťa domáhal zníženia vyživovacej povinnosti, súd jeho návrh nepovažoval za dôvodný, pretože od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti na strane povinnej osoby nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala úpravu vyživovacej povinnosti, keď v čase posledného rozhodovania (20. 07. 2011) o výživnom, otec dieťaťa dosahoval príjem z pracovnoprávneho vzťahu 512 Eur a bonusy z podnikateľskej činnosti (za rok 2010 jeho príjem predstavoval 14. 233,26 Eur, t.č. dosahuje priemerný mesačný zárobok 670,10 Eur. Prvostupňový súd konštatoval, že aj keď u otca došlo s účinnosťou k 15. 12. 2011 k zániku živnostenského oprávnenia, nemožno považovať túto zmenu za takú, ktorá by mala mať vplyv na výšku jeho vyživovacej povinnosti, pretože zákon vyžaduje trvalú zmenu pomerov na strane povinnej osoby, aj oprávnenej osoby, aby mohlo dôjsť k zmene dohôd rodičov a súdnych rozhodnutí o výživnom, preto návrh otca na zníženie vyživovacej povinnosti z doterajšej sumy 150 Eur na sumu 80 Eur zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu vo výroku I. podala matka v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedla, že prvostupňový súd nebral do úvahy jej tvrdenia o tom, že dieťa nie je psychicky pripravené na to, aby prespávalo u otca, nakoľko sa v noci často budí rozrušené, s plačom, z jej slov matka vyrozumela, že nechce spať u starých rodičov v T., nakoľko nie je na nich zvyknutá. Otec vo svojom výsluchu sa pridŕžal znaleckého posudku, od ktorého v pôvodnom konaní uplynulo viac ako 1 rok, v ktorom sa uvádzalo, že otec maloletej má vhodnejšie predpoklady na zabezpečenie výchovy, znalkyňa v posudku odporučila do budúcnosti striedavú výchovu. Matka s týmito tvrdeniami nesúhlasila a žiadala na pojednávaní zabezpečiť výsluch znalkyne, ktorá sa však ospravedlnila, a preto nemohla matka položiť znalkyni otázky týkajúce sa záverov posudku. Matka poukázala, že otec od júla 2011 býva v B. spoločne so svojou priateľkou, kde maloletú zobral len 1 krát, preto sa obáva, že keď je dieťa zvyknuté na prostredie v T. a otec ju zoberie do B. na noc, ako to bude dieťa vnímať hlavne, keď tam bude okrem otca i cudzia žena a jej dieťa. Tiež byt v B. má len dve izby, v jednej izbe spí dieťa priateľky a v obývacej izbe otec so svojou priateľkou, matka sa obáva, že tu nie sú vhodné podmienky na to, aby tu dieťa strávilo noc. Matka navrhla ešte pred konaním rozšírenie styku počas víkendov, otec s tým však nechcel súhlasiť. Matka sa domnieva, že na dieťa treba ísť pomalším tempom, má len 4 roky a všetky zmeny vníma veľmi citlivo, je na svoj vek príliš vyspelá a reaguje na každú zmenu dosť citlivo. Maloletá K. spontánne doma matke hovorí ako prebiehajú stretnutia s priateľkou otca, ktorá má maloletú nahovárať na to, aby matke povedala, že chce spať u otca. Matka poukázala, že na poslednom pojednávaní uviedla, že je ochotná sa dohodnúť, má návrh na zmenu úpravy styku, ale nie v rozsahu ako to navrhoval otec, jej návrh však súd vôbec nebral do úvahy, taktiež na poslednom pojednávaní nebol prítomný kolízny opatrovník, preto matka nevedela, aký bol postoj kolízneho opatrovníka k zmene návrhu. Namietala ako nepravdivé tvrdenie súdu, že má naďalej rezervovaný vzťah k rozšírenej úprave styku otca s dieťaťom, práve matka navrhla ešte v mesiaci máj postupné predĺženie pobytu maloletej K. u svojho otca a v ustálenom rozsahu mala záujem zmeniť pôvodný rozsudok. Poukázala, že maloletá K. je na ňu fixovaná, čo pramení len z toho, že otec od matky aj dcéry odišiel v čase, keď táto mala rok a štyri mesiace a starostlivosť nechal na matku. Odmieta konštatovanie, že je v záujme maloletého dieťaťa nočné prespávanie u otca, toto konštatovanie súd oprel jedine o výsluch otca, tvrdenie matky vôbec nebral do úvahy a bez nariadenia znaleckého dokazovania vydal rozsudok, ktorý môže značne ovplyvniť chovanie, ako aj psychiku maloletej K.. Podľa matky zmena rozsudku je tak značná a zásadná, že prvostupňový súd mal nariadiť znalecké dokazovanie v tom smere, či je takáto zmena úpravy v prospech maloletého dieťaťa. Navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie dokazovanie.
Vyjadrenie otca ani kolízneho opatrovníka k odvolaniu matky nebolo súdu zaslané.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej aj „O.s.p.") prejednal odvolanie matky v rozsahu danom § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku potvrdil ako vecne správny podľa § 219 O.s.p..
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Rozsudok prvostupňového súdu v II. výroku odvolaním napadnutý nebol, preto v tejto časti nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k. 9P/105/2012 a nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali v tejto veci správnosť rozsudku prvého stupňa, súd prvého stupňa venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Správne právne vec posúdil a v súlade s ním postupoval správne, keď vyhovel návrhu otca a určil styk v takom rozsahu ako je uvedené v napadnutom výroku tohto rozsudku, ktorý výrok prvostupňový súd aj adekvátne odôvodnil S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že právo styku detí s rodičmi vyplýva aj z čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť, právo rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Tiež právo styku vyplýva z viacerých ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa (čl. 7, 8, 9 bod 3, 18 bod 1, 29 bod 1) a premieta sa aj do rozhodovacej praxe súdov vrátane judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane konštatoval, že „je v záujme dieťaťa, aby udržovalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov" (Gorgulu vs. Nemecko - aplikácia no.74969/01), resp. „že dieťa má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému s rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku so strany druhého rodiča" (Hansenova vs. Turecko - aplikácia no. 36141/97). Podľa slovenského rodinného práva sa zatiaľ právo styku rodiča s dieťaťom a právo stretávania považujú za synonymá. Európska legislatíva to už chápe inak a právo styku poníma širšie, pričom okrem práva na stretávanie, do práva styku zaraďuje tiež právo na informácie o dieťati a právo na komunikáciu s dieťaťom. Podľa nášho právneho poriadku právo na informácie o dieťati zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rodine") rieši v ust. § 24 ods. 5, pričom právo na komunikáciu zatiaľ nepozná vôbec. Právo styku, resp. právo stretávania sa rodiča s dieťaťom zaručuje oprávnenej osobe (rodičovi) právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času počas stretávania, právo výlučne výchovne na dieťa počas tohto času pôsobiť a právo na náhradu za čas stretávania, ktorý sa nerealizoval z dôvodov, ktoré nespočívali v osobe oprávneného. Zásahy do riadnej realizácie týchto čiastkových oprávnení sú obmedzením styku, ku ktorému nie je možné pristúpiť len za podmienok, daných ustanovením § 25 ods. 3 zákona o rodine. Najideálnejším riešením stále zostáva úprava stretávania sa rodiča s dieťaťom uzavretím konkrétnej dohody rodičov. Takáto dohoda totiž poskytuje oprávnenému rodičovi určitý základný rámec na stretávanie, ktorý je vynútiteľný štátnou mocou v prípade, ak bude stretávanie marené. Nič nebráni rodičom, aby následne v praktickom živote tento rámec dohodou modifikovali podľa potrieb dieťaťa a ich samotných. Pokiaľ však takýto rámec neexistuje a súd stretávanie konkrétne neupraví ani autoritatívnym rozhodnutím, vzniká potenciálna možnosť rozporov a konfliktov medzi rodičmi, ktoré rozhodne nie sú ku prospechu dieťaťa. Zákonná úprava teda vždy preferuje dohodu rodičov, pokiaľ sa však rodičia nedohodnú, ďalšou možnosťou ako upraviť stretávanie rodiča s dieťaťom, je autoritatívne súdne rozhodnutie, ktoré je subsidiárne riešenie pre všetky ostatné prípady, teda jednak, ak sa rodičia o styku nedohodnú vôbec a ani nepožiadajú o neupravenie styku alebo ak síce uzavrú dohodu, ale táto nebude v záujme maloletého dieťaťa a tak ju súd nebude akceptovať. Súd musí upraviť styk autoritatívne vždy, ak z okolností prípadu usúdi, že medzi rodičmi stále trvajú negatívne emócie, ktoré môžu v budúcnosti ohroziť realizáciu stretávania, ak má byť ponechané na dohodu rodičov. Riešenie, ktoré by mohlo v budúcnosti vytvoriť podmienky pre vznik a eskaláciu napätia medzi rodičmi, a tým sťažiť situáciu dieťaťa, nie je v súlade so záväzkami, ktoré pre všetky štátne orgány vyplývajú z čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Striktná a vykonateľná úprava stretávania eliminuje ďalšie potenciálne dohodovanie medzi rodičmi, ktoré by zbytočne zaťažovalo
dieťa. Poskytuje minimálny právny rámec pre zachovanie kontaktu medzi rodičom, ktorému nie je dieťa zverené, a dieťaťom. Tým štát dostojí svojmu pozitívnemu záväzku v rodinnoprávnych vzťahoch.
V predmetnej veci prvostupňový súd dôsledne skúmal uvedené zákonné hľadiská, dospel k správnemu záveru o určení rozsahu styku tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.
K odvolacím dôvodom matky odvolací súd uvádza, že pokiaľ rodičia nevedeli dospieť k rodičovskej dohode ohľadom úpravy styku maloletej K. so svojím otcom, pretože matka nesúhlasila s rozšírenou úpravou styku tak, aby dieťa prespávalo v rodine jej otca, je v súlade so záujmom maloletej K., aby bol styk upravený autoritatívnym súdnym rozhodnutím. Pokiaľ matka tvrdila, že dieťa nie je psychicky pripravené na to, aby prespávalo u otca, že nočné prespávanie u otca nie je v záujme maloletej K., uvedené tvrdenia považoval aj odvolací súd za subjektívne matkou nepreukázané (navyše si odporujúce, keď matka najskôr uvádza, že dieťa nie je zvyknuté spať u starých rodičov v T., neskôr uvádza, že dieťa je zvyknuté na prostredie v T. a vyslovuje obavu z prostredia v B.). Napokon ani znalecký posudok č. 19/2011 zo dňa 19.04.2011 vypracovaný v konaní vedenom na Okresnom súde vo Veľkom Krtíši sp. zn. 7P/140/2010, z ktorého vychádzal prvostupňový súd aj v tomto konaní, neuvádza nutnosť psychickej prípravy maloletej K. na prespávanie u otca, naopak vzhľadom na znalcom konštatované výborné predpoklady otca pre výchovu svojej dcéry doporučuje postupné rozšírenie a plnohodnotný kontakt maloletej K. so svojím otcom. V tejto súvislosti odvolací súd zastáva názor, že istú adekvátnu prípravu na stretávanie sa s otcom, prespávanie u neho, nevynímajú aj psychickú prípravu, by mala zabezpečiť samotná matka, do ktorej osobnej starostlivosti je maloletá K. zverená, čo znamená, že matka ako preferenčný rodič je zodpovedná za prípravu dieťaťa na stretávanie sa s druhým rodičom, ktorého úloha pri výchove maloletej K. má svoj nezastupiteľný význam, preto úlohou matky je, aby viedla maloletú K. k úcte a kontaktu k druhému rodičovi, etike príbuzenských vzťahov a pripravila ju (nielen zbalením veci, ale aj duševne) na stretnutie. Výhrady matky voči vyššie zmieňovanému znaleckému posudku a záverom znalca v konaní vedenom na Okresnom súde vo Veľkom Krtíši sp. zn. 7P/140/2010, s ktorým záverom matka nesúhlasila, napokon ostali v danom konaní bokom, nie však pre matkou tvrdenú skutočnosť, že znalkyňa sa na pojednávanie nedostavila, ale z dôvodu, že matka netrvala na výsluchu znalkyne, resp. prípadnom ďalšom doplnení znaleckého dokazovania a rodičia uzatvorili rodičovskú dohodu ohľadom styku otca s maloletou K. (zápisnica o pojednávaní zo dňa 13.06.2011 v konaní sp. zn. 7P/140/2010), na základe čoho je možné sa domnievať, že záver znaleckého posudku matka akceptovala, aj keď mala voči nemu výhrady, zrejmé nešlo o tak zásadné výhrady, keď uprednostnila rodičovskú dohodu pred výsluchom znalkyne a súdnym rozhodnutím. V súvislosti s tvrdením matky, že prejavila ochotu dohodnúť sa a mala návrh na zmenu úpravy styku, čo prvostupňový súd vôbec nebral do úvahy, tiež podľa jej tvrdenia na poslednom pojednávaní nebol prítomný kolízny opatrovník, preto matka nevedela, aký je jeho postoj k zmene návrhu, k uvedenému odvolací súd poukazuje na zápisnicu z pojednávania v tejto veci zo dňa 07.09.2012 (č. l. 48-50), z ktorej nevyplýva konkrétny návrh matky na zmenu úpravy styku a prítomný kolízny opatrovník sa pripojil k návrhu otca na rozšírenie úpravy styku s maloletou K.. Záverom pokiaľ sa týka námietky matky ohľadom doplnenia dokazovania a povinnosti prvostupňového súdu nariadiť dokazovanie v tom smere, či je takáto zmena úpravy v prospech maloletého dieťaťa, odvolací súd akcentuje právo styku detí s rodičmi (čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, čl. 7, 8, 9 bod 3, 18 bod 1, 29 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa) a z toho plynúcu potrebu pravidelného kontaktu rodiča a maloletého dieťaťa a poukazuje na § 153 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého súd rozhoduje na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaných dôkazov, ako aj z tých skutočností, ktoré akceptoval z prednesov účastníkov. V tomto smere je relevantným, že súd prvého stupňa splnil vo vzťahu k účastníkom poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a otec, ako aj samotná matka, nemali ďalšie návrhy na dokazovanie. Ak teda účastník mal možnosť súdu predložiť návrh na dôkaz a toto neurobil, nemôže byť táto jeho pasivita hodnotená na ujmu toho, aby súd nemohol z vykonaných dôkazov urobiť skutkový záver a vecne správne rozhodnúť, osobitne v danom prípade, keď prvostupňový súd pri rozhodovaní o návrhu otca na rozšírenie styku s maloletou K. vychádzal nielen z výsluchu otca a matky, ale aj zo samotného znaleckého posudku vypracovaného v konaní vedenom na Okresnom súde vo Veľkom Krtíši sp. zn. 7P/140/2010, s totožným predmetom, a to rozšírenia úpravy styku otca s maloletou K.. Pokiaľ teda aj napriek uvedenému matka maloletej K. chcela vykonať ďalšie znalecké dokazovanie, nič jej nebránilo, aby takýto návrh urobila. Podľa názoru odvolacieho súdu matka v odvolacom konaní nepreukázala potrebu vykonania ďalšieho znaleckého dokazovania ako dôkazu v záujme maloletej K. a potrebu vykonania takéhoto dôkazu odvolací súd nezistil. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že do práva rodiča výchovne pôsobiť na svoje dieťa
možno obmedzujúco zasiahnuť len vtedy, ak na to existujú dôvody, ktoré by mohli viesť k pozastaveniu, obmedzeniu alebo pozbaveniu výkonu rodičovských práv. Bez existencie týchto dôvodov niet dôvodu na to, aby bol výchovný vplyv jedného rodiča neprimerane obmedzovaný. Z vykonaného dokazovanie pred súdom prvého stupňa nevyplynul dôvod, pre ktorý by nebolo možné nariadiť styk maloletej K. so svojím otcom v takom rozsahu ako je to uvedené v napadnutom rozsudku, takýto dôvod nezistil ani odvolací súd. Zhrnúc uvedené preskúmajúc dôvody matky odvolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by boli dôvodom na zmenu, prípadne zrušenie rozsudku v napadnutom výroku podľa návrhu matky, z toho dôvodu rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.