Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/400/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711200361 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6711200361.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v právnej veci žalobkyne T. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom Ľ. V. XXXX/XX, XXX XX I., zastúpenej opatrovníčkou F. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XXXX/ XX, XXX XX E., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou Ulianko & partners, s.r.o., Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, proti žalovanému Willard, s.r.o., so sídlom Teplická 2293/68, 921 01 Piešťany, IČO: 44 906 960, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Eckmann, s.r.o., so sídlom Mierové námestie 14, 911 01 Trenčín, IČO: 47 241 110, v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/5/2011 - 203 zo dňa 16. 01. 2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania na účet právneho zástupcu žalobcu AK Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, vo výške 7.113,25 Eur s DPH a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 16. 01. 2014 vyhovel návrhu žalobkyne a rozhodol, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností bližšie špecifikovaných vo výroku rozhodnutia (prvý výrok). Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 7.113,25 Eur s DPH (druhý výrok), pričom rozhodnutie o trovách konania odôvodnil tým, že žalobkyňa bola v konaní úspešná, preto jej v zmysle zásady úspechu úspešného účastníka v konaní priznal v súlade so zákonným ustanovením § 142 ods. 1 a § 149 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) náhradu trov konania/trov právneho zastúpenia vo výške 7.133,25 Eur (12 úkonov právnej pomoci po 486,34 Eur + 4-krát režijný paušál po 7,41 Eur + 4-krát režijný paušál po 7,63 Eur + 3-krát režijný paušál po 7,81 Eur + 1-krát režijný paušál 8,04 Eur = 5.836,08 Eur + 20% DPH - 91,63 Eur = 7.113,25 Eur). Pri výpočte odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal z hodnoty veci, o vlastníctvo ktorej sa spor viedol, a to z hodnoty nehnuteľnosti uvedenej v kúpnej zmluve zo dňa 31. 03. 2010, ktorá predstavovala 32.000,-Eur. Proti uvedenému rozsudku do výroku o náhrade trov konania podal žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej lehote odvolanie. Namietal, že napadnutý výrok považuje za nesprávny, nezákonný a celkom nepreskúmateľný. Poukázal na to, že prvostupňový súd pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal z tarifnej hodnoty veci 32.000,-Eur v zmysle § 10 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. On však zastáva názor, že použitie uvedeného ustanovenia vyhlášky je celkom nedôvodné a rozporné. Rozhodnutie teda v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Podľa názoru žalovaného je nepochybné, že žalobkyňa sa ako fyzická osoba domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré slúžia na bývanie. Preto mal potom prvostupňový súd pri určení odmeny za úkony právnej služby vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak klientom je fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie alebo slúži na jej bývanie, to neplatí vo veciach vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Za základnú sadzbu tarifnej odmeny pre výpočet odmeny právneho zástupcu žalobkyne preto nie je možné považovať tarifnú hodnotu veci vo výške 32.000,- Eur tak, ako to nesprávne ustálil súd prvého stupňa, ale sumu predstavujúci 1/13 výpočtového základu v príslušnom časovom období v zmysle § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky. Okrem toho, rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o náhrade trov konania je nepreskúmateľné z dôvodu, že nie je zrejmé, za aké konkrétne úkony právnych služieb bol žalobkyni voči žalovanému priznaný nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. Z odôvodnenia rozsudku teda vôbec nevie posúdiť a overiť, či v konaní bolo zo strany právneho zástupcu žalobkyne skutočne vykonaných až 12 celých úkonov právnych služieb. Úkony právnych služieb nie sú žiadnym spôsobom bližšie ani špecifikované ani konkretizované a zo strany prvostupňového súdu absentuje aj akýkoľvek odkaz na príslušné ustanovenia vyhlášky. Ďalej žalovaný poukázal na to, že zo strany právneho zástupcu žalobcu bolo v konaní vykonaných len 6 celých úkonov právnych služieb, a to prevzatie a príprava, vypracovanie návrhu na začatie konania, účasť na pojednávaní dňa 26. 03. 2012, účasť pri výsluchu žalobkyne, vypracovanie vyjadrenia k znaleckému posudku a účasť na pojednávaní v roku 2014. Okrem toho by prichádzal do úvahy „polovičný“ úkon právnych služieb, a to za vypracovanie vyjadrenia k odvolaniu žalovaného proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia a „štvrtinový“ úkon právnych služieb, a to za účasť na pojednávaní konanom dňa 17. 10. 2011, ktoré bolo odročené bez prejednania veci. Žalovaný ďalej uviedol, že v prejednávanej veci boli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadnemu účastníkovi nárok na náhradu trov konania ani z časti neprizná v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 vety prvej O.s.p.. Poukázal na to, že jediným dôvodom, pre ktorý by bolo zo strany súdu prvého stupňa podanému návrhu vo veci samej vyhovené, bol záver znaleckého posudku vypracovaný v konaní, v zmysle ktorého mala žalobkyňa v čase uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 31. 03. 2010 trpieť organickým psychosyndrómom a toto ochorenie malo žalobkyňu robiť nespôsobilou na uzatvorenie predmetného právneho úkonu. On (žalovaný) však o tomto jej ochorení nebol nikým informovaný a nemohol mať o ňom ani akúkoľvek objektívnu vedomosť. V tejto súvislosti poukázal aj na vyjadrenie znalkyne, ktorá uviedla, že pri vstupovaní do právneho vzťahu so žalobkyňou nemohol rozpoznať, že táto trpí ochoreniami uvedenými v znaleckom posudku a následným organickým psychosyndrómom. Tras rúk, spomalené myslenie a podobne mohli osoby zastupujúce žalovaného považovať za bežný prejav vyskytujúci sa u staršieho človeka. Preto má za to, že svojim konaním nezavinil a ani nespôsobil neplatnosť príslušnej kúpnej zmluvy zo dňa 31. 03. 2010 a dôvody neplatnosti nemohol v čase jej uzatvárania vôbec rozpoznať a predvídať, čo predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Z tohto dôvodu považuje rozhodnutie o trovách konania za celkom neprimerané, nespravodlivé a rozporné so zásadami dobrých mravov, pretože v zmysle tohto rozhodnutia má byť finančne potrestaný za skutočnosť, ktorú nemohol nielenže ovplyvniť ale ani rozpoznať. Jedinou okolnosť, ktorá viedla k úspešnosti podaného návrhu na začatie konania bol v konaní zistený nepriaznivý zdravotný stav žalobkyne v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 31. 03. 2011. Žalovaný tiež poukázal na to, že vedenie tohto súdneho konania nekomplikoval, nesťažoval ani nepredlžoval, keď po doručení príslušného znaleckého posudku s poukazom na jeho závery už nenavrhoval v konaní vykonať akékoľvek ďalšie dokazovanie, predmetný znalecký posudok v jeho podstatnej časti ani nerozporoval a ako to vyplýva z obsahu tohto odvolania rozsudok vo výroku vo veci samej rešpektuje. Nerozporuje dokonca ani tú skutočnosť, že mu podľa jeho názoru bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko podľa zistených informácií sa v januári 2014 malo v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu konať pojednávanie bez toho, aby boli na takýto postup splnené zákonné podmienky. Aj tieto skutočnosti by mali byť podľa jeho názoru pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnené, rešpektované a brané do úvahy. Na základe uvedeného potom žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov neprizná nárok na náhradu trov konania. Ak by bol odvolací súd toho názoru, že žalobkyni nárok na náhradu trov konania patrí, potom navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že žalobkyni prizná nárok na náhradu trov konania spočívajúcich v nároku na náhradu trov právneho zastúpenia za vykonané úkony právnych služieb v rozsahu, v akom tieto boli skutočne vykonané v zmysle príslušných ustanovení vyhlášky, vychádzajúc pri matematickom výpočte z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. V dôsledku odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok prvostupňového súdu v odvolaním napadnutej časti podľa ustanovenia §221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia mu vec v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobou doručenou okresnému súdu dňa 13. 01. 2011 sa žalobkyňa domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených bývalou Správou katastra I. v k.ú. I., zapísaných na LV č. XXXX, bližšie identifikovaných v žalobe. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania. Rozsudkom zo dňa 16. 01. 2014 prvostupňový súd žalobe vyhovel keď určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností a ako úspešnej účastníčke jej aj priznal náhradu trov konania. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal, na základe akého ustanovenia O.s.p. nárok na náhradu trov konania priznal (§ 142 ods. 1 O.s.p.), avšak ďalej už len stručne uviedol, že trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za 12 úkonov právnej pomoci spolu s režijným paušálom, ktoré vyčíslil bez bližšieho vymedzenia týchto úkonov s tým, že vychádzal z hodnoty nehnuteľností ako bola uvedená v kúpnej zmluve zo dňa 31. 03. 2010. S ohľadom na uvedené zistenia odvolací súd považuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného o tom, že rozhodnutie prvostupňového súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania je nepreskúmateľné. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležite, t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa ústavné kritériá vyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah povinnosti rozhodnutie riadne odôvodniť sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci. Občiansky súdny poriadok minimálne kritériá pre odôvodnenie rozsudku určuje v ustanovení § 157 ods. 2, z ktorého vyplýva, že súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Pokiaľ sa jedná o uznesenie, zákon sa o obsahových náležitostiach jeho odôvodnenia nezmieňuje, keď v § 169 ods. 1 O. s. p. len pomerne stroho konštatuje, že odôvodnenie sa uvedie v písomnom vyhotovení uznesenia, a v odseku 2 prvá veta tohto ustanovenia stanovuje, ktoré uznesenia odôvodnenie obsahovať nemusia. Z dôvodu absencie komplexnejšej právnej úpravy je pri posudzovaní obsahových náležitostí odôvodnenia uznesenia primerane potrebné postupovať podľa § 167 ods. 2 O. s. p. a citované ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. (týkajúce sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) treba z hľadiska čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, ods. 26) vykladať a uplatňovať tak, že aj uznesenie musí vo svojom odôvodnení obsahovať dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo založené. Teda aj v rámci uznesenia je potrebné (rozhodnutie o trovách konania, ktoré je obsiahnuté v rozsudku má povahu uznesenia), aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné. V posudzovanom prípade je záver prvostupňového súdu o aplikovaní zásady úspechu pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.) správny, avšak z odôvodnenia jeho rozhodnutia týkajúceho sa náhrady trov konania nie je možné zistiť, podľa akého ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) prvostupňový súd pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal, teda jeho postup nie je možné preskúmať. Len po reálnom prepočítaní tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby možno dospieť k záveru, že prvostupňový súd pri výpočte odmeny zrejme postupoval podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky. V uvedenom ustanovení § 10 ods. 1 je však upravený výpočet základnej sadzby tarifnej odmeny za zastupovanie v občianskom konaní s tým, že tento postup sa použije v prípade, ak nie je ustanovené inak. Z uvedeného vyplýva, že podľa tohto ustanovenia sa postupuje vtedy, ak vyhláška neobsahuje pre ten - ktorý konkrétny prípad špeciálnu úpravu výpočtu tarifnej odmeny, ktorej aplikácia má pred aplikáciou § 10 ods. 1 prednosť. Aj v predmetnom prípade bolo potrebné, tak ako správne poukázal žalovaný v odvolaní, aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky namiesto § 10 ods. 1, teda zrejme ani postup pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia nebol správny. Z rozhodnutia prvostupňového súdu (ako už bolo uvedené), taktiež nie je zrejmé, za aké konkrétne úkony právnej služby sa odmena a paušálna náhrada priznáva a kedy boli tieto úkony vykonané. Rozhodnutie prvostupňového súdu je teda v časti týkajúcej sa náhrady trov konania jednoznačne nepreskúmateľné, a preto ho odvolací súd zrušil. Prvostupňový súd s ohľadom na uvedené závery odvolacieho súdu v ďalšom konaní opakovane rozhodne o náhrade trov konania s tým, že v novom rozhodnutí bude potrebné presne uviesť, podľa akých ustanovení príslušnej vyhlášky postupoval, za aké konkrétne úkony právnej služby náhradu trov právneho zastúpenia priznal, kedy boli jednotlivé úkony vykonané, pričom vezme do úvahy aj ďalšie špeciálne ustanovenia vyhlášky o znížený tarifnej odmeny napríklad v prípade účasti na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci a podobne. Odôvodnenie rozhodnutia o náhrade trov konania musí byť jasné a zrozumiteľné pre účastníkov a taktiež preskúmateľné pre nadriadený súd konajúci o eventuálnom opravnom prostriedku (v prípade jeho podania niektorým z účastníkov konania). Odvolací súd ešte považuje za potrebné poukázať na to, že argumenty žalovaného o tom, že nerozporoval znalecký posudok, nenavrhoval ďalšie dokazovanie, nepodal odvolanie do výroku vo veci samej a že mu postupom súdu zrejme bola podľa jeho názoru odňatá možnosť konať pred súdom, nie sú skutočnosti, na ktoré je možné pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadať. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.