Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 28Sp/25/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012201118 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6012201118.2
Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici samosudkyňou JUDr. Janou Novotnou v právnej veci navrhovateľa R. Q., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom S. W. XXX, XXX XX F. K. proti odporcovi správnemu orgánu Centrum právnej pomoci, so sídlom v Bratislave, kancelária Nitra, Štefánikova trieda 88, 949 01 Nitra, za účasti vedľajšieho účastníka J. U., B. XXX, XXX XX F. K. o odvolaní navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu sp. zn. 3N 2767/12 zo dňa 8. októbra 2012 takto
r o z h o d o l :
Rozhodnutie odporcu sp. zn. 3N 2767/12 zo dňa 8. októbra 2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2, písm. a) a c) O. s. p. a v r a c i a na ďalšie konanie. Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 11,20 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
o d ô v o d n e n i e :
Odporca rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytovanie právnej pomoci podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z.. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žiadateľ požiadal o poskytnutie právnej pomoci vo veci, ktorú označil ako „Správne súdnictvo - doručenie rozhodnutia správneho orgánu“. Odporca poukázal na § 3 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. a konštatoval, že vo veci právneho sporu, s ktorým sa žiadateľ obrátil na centrum, nie je daná jeho pôsobnosť z dôvodu, že nejde o konanie pred súdom v správnom súdnictve. Ďalej konštatoval, že zo žiadateľom predložených dokladov a z dokladov predložených obcou Veľký Cetín v rámci požadovanej súčinnosti a to z uznesení Krajského súdu v Nitre zistil, že žiadateľ sa prihlásil do výberového konania namiesto hlavného kontrolóra v obci Veľký Cetín a vo výberovom konaní neuspel, pretože nebol poslancami zvolený. O výsledku sa dozvedel z uznesenia, ktoré predložil odporcovi 22.08.2012. Žalobou na Krajskom súde Nitra sa domáhal doručenia tohto uznesenia do vlastných rúk, aby mohol podať opravný prostriedok proti uzneseniu obecného zastupiteľstva. Toto konanie bolo vedené na Krajskom súde v Nitre pod č. k. 26S/35/2012. Žiadateľ ďalej podal 29.12.2011 na Krajskom súde v Nitre aj návrh na začatie konania vo veci preskúmania uznesenia Obecného zastupiteľstva č. 67/2011 zo dňa 28.06.2011, ktoré je vedené pod č. k. 23Sp 1/2012, v ktorom bolo rozhodnuté tak, že opravný prostriedok žiadateľa zo dňa 29.12.2011 bol odmietnutý z dôvodu, že preskúmavanie zákonnosti uznesení zastupiteľstvom orgánov územnej samosprávy sa riadi § 250zf ods. 2 a 25zfa ods. 2 O. s. p. a účastníkmi tohto konania sú obec, mesto, mestská časť alebo vyšší územný celok a prokurátor, pričom aktívne legitimovaným prokurátorom je ten, ktorého protestu sa nevyhovelo zrušením napadnutého uznesenia zastupiteľstva. Odporca ďalej zistil, že ďalšie podania žiadateľa uloženie povinnosti obci Veľký Cetín doručiť rozhodnutie č. 112/2011 z 22.08.2011 bolo zastavené pre prekážku začatého konania. Odporca v odôvodnení poukázal tiež na to, že žiadateľ uplatňuje svoje práva voči obecnému zastupiteľstvu, pričom subjektom práva a povinnosti s procesnou spôsobilosťou právnickou osobou je v zmysle § 1 zákona č. 369/1990 Zb. obec. Ďalej konštatoval, že uznesenie Obecného zastupiteľstva č. 67/2011 nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní, ale ide o výsledok činnosti zastupiteľského zboru podľa § 12 ods. 7 zákona č. 369/1990 Zb. v rámci jeho vnútorného režimu. Preto nemožno požadovať doručenie jeho uznesenia do vlastných rúk. Nejde o správne konanie ale o výberové konanie, do ktorého ho sa žiadateľ neúspešne prihlásil.
Žiadny zákon neukladá obci, aby neúspešnému kandidátovi oznamovala výsledok voľby poslancov obecného zastupiteľstva. Takúto povinnosť nemá ani podľa zákona č. 552/2003 Z. z.. Ďalej v odôvodnení konštatoval, že so žiadosťou žiadateľa a súdnym konaním súvisí inštitút litispendencie a to znamená, že začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Ďalej konštatoval, že tieto skutočnosti sú podkladom konštatovania, že žiadateľ nespĺňa podmienku § 6 ods. 1, písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z. a že nemožno vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, čo potvrdzuje aj odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sp/1/2012. Odporca uzavrel, že nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, a preto žiadateľ nesplnil jednu z troch podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc.
Navrhovateľ podaním doručeným súdu 24. 10. 2012 v zákonom stanovenej lehote podal opravný prostriedok proti vyššie uvedenému rozhodnutiu odporcu a žiadal, aby súd toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodu, že odporca sa neriadil v konaní zákonom č. 71/1967 Zb. (ďalej len „správny poriadok“) z dôvodu, že vo výroku napadnutého rozhodnutia neuviedol, že ide o rozhodnutie podľa § 46 správneho poriadku, že neaplikoval základné pravidlá správneho konania podľa § 3 správneho poriadku tým, že nepostupoval v súčinnosti s navrhovateľom, neumožnil navrhovateľovi vyjadriť sa k podkladom svojho rozhodnutia, čo predstavuje takú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej tým, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nezrozumiteľné aj preto, že v odôvodnení absentujú náležitosti podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku a z odôvodnenia nevyplýva skutočný dôvod na nepriznanie nároku na právnu pomoc, resp. nie je z neho možné presne určiť, ktorý konkrétny dôvod je tým, pre ktorý správny orgán nepriznal právnu pomoc. Nesúhlasil s odôvodnením, že Centrum právnej pomoci nemá v danej veci pôsobnosť z dôvodu, že nejde o konanie pred súdom v správnom súdnictve, čo je v rozpore s tým, že žalobca podal 03. 08. 2012 na Krajský súd v Nitre žalobu, ktorá je vedená pod č. k. 26Sp/35/2012. Ďalej namietol, že správny orgán nezistil skutočný stav veci a jeho rozhodnutie nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci, pretože nezistil skutočnosť, že sa navrhovateľ domáha žalobou na súde podľa § 250b ods. 2 O. s. p. ako opomenutý účastník doručenia rozhodnutia správneho orgánu, pričom v tomto konaní musí byť zastúpený advokátom. Odporca ani nezisťoval, že navrhovateľ spĺňa podmienku materiálnej núdze. Ďalej odporcovi vyčítal, že nezistil skutočný stav veci, ale podklad rozhodnutia založil na odôvodnení nekompetentných súdnych rozhodnutí tým, že odporca neumožnil navrhovateľovi vyjadriť sa k podkladom jeho rozhodnutia a nekonal s ním v úzkej súčinnosti, bolo konanie nespravodlivé. Odporca svoje rozhodnutie založil na tom, že súdne konanie neprebieha, čo je nepravdivé. Navrhovateľ na dôkaz o prebiehajúcom súdnom konaní pripojil k opravnému prostriedku potvrdenie Krajského súdu v Nitre. Odporca nevyzval navrhovateľa na vyjadrenie k zhromaždeným podkladom rozhodnutia a tým porušil jeho právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, ani sa neriadil zásadami správneho konania podľa § 3 správneho poriadku a nepostupoval v súčinnosti s účastníkmi konania a ani neposkytol pomoc a poučenie navrhovateľovi tak, aby si tento mohol uplatňovať účinne svoje práva. Podľa navrhovateľa takýto postup je vadou konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, čo vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia NS SR č. 8Sžo/167/2010 zo dňa 12.05.2011, ktoré v opravnom prostriedku spolu so stanoviskom NS SR č. 83/2005 odcitoval. Navrhovateľ tvrdil, že ak by odporca bol umožnil navrhovateľovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, nebolo by vydané takéto nezákonné rozhodnutie, nakoľko by preukázal, že prebieha vyššie uvedené konanie na súde. Namietal, že napadnuté rozhodnutie sa v odôvodnení zaoberá rozhodnutiami súdov, ktoré sa na danú vec nevzťahujú. Neriadil sa pri svojom postupe správnym poriadkom, ale mylne O.s.p. Odporca hodnotil súdne rozhodnutia, ktoré sa predmetu tohto konania netýkali, sám nahrádzal činnosť súdu a rozhodol o tom, že navrhovateľ so svojou žalobou pred súdom neuspeje, o čom môže rozhodnúť len súd. Odporca sa neriadil § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. Navrhovateľ ďalej tvrdil, že má právo domáhať sa svojich práv na súde a tento orgán nemôže nahrádzať odporca. Odporca je povinný v prebiehajúcom súdnom konaní, ktoré v zmysle § 250a O. s. p. vyžaduje zastúpenie advokátom, určiť navrhovateľovi zástupcu z radov advokátov v tomto konaní, pretože navrhovateľ spĺňa podmienky zákona č. 327/2005 Z. z. Inak by bol porušený čl. 46 v spojení s čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Podľa navrhovateľa odporca nechápe, že každá osoba, ktorá sa cíti byť poškodená na svojich právach má právo obrátiť sa na súd žalobou v zmysle čl. 46 Ústavy SR. To znamená, že toto právo má aj navrhovateľ. Odporca nemôže postaviť rozhodnutie na odôvodnení neprávoplatného súdneho rozhodnutia napadnutého odvolaním, resp. z toho vyvodiť navrhovateľom uplatňované práva ako zrejme bezúspešné. Zrejmú bezúspešnosť môže posudzovať len podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. a nie tak, ako to urobil na druhej až štvrtej strane napadnutého rozhodnutia, nakoľko ako štátny orgán v zmysle Ústavy SR článku 2 ods. 2 musí postupovať len v
medziach a na základe zákona. Namietol tiež, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné aj preto, že nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote 30 dní od doručenia žiadosti.
Navrhovateľ po uplynutí lehoty na podanie opravného prostriedku podaním doručeným súdu 21. 11. 2012 namietal, že napadnuté rozhodnutie nevydal orgán príslušný a navrhol k tomu ako svedka vypočuť riaditeľku Centra právnej pomoci v Bratislave L.. P. A. W. a oboznámiť organizačný poriadok a štatút tohto subjektu.
Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že trvá na napadnutom rozhodnutí a žiada ho potvrdiť v celom rozsahu. K dôvodom odvolania uviedol, že navrhovateľ si nesprávne vyložil § 8 zákona č. 327/2005 Z. z., ktorý síce uvádza výpočet podmienok na posúdenie zrejmej bezúspešnosti sporu, ale nie sú jediné možné zakladajúce bezúspešnosť sporu, vyplýva to zo slovíčka najmä v danom texte. Patrí k nim aj napr. nedostatok právnej subjektivity účastníkov konania, nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania, litispendencia, res iudicata, neprípustnosť opravných prostriedkov proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov podľa piatej časti O. s. p. Ďalej poukázal na odôvodnenie rozhodnutia NS SR č. 6Sžo 36/2011, podľa ktorého „rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu patrí do kompetencie odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu... Senát Najvyššieho súdu SR prisvedčil argumentácii žalovaného v tom, že za správny nemožno považovať výklad, že posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti má ponechať len na tvrdení žiadateľa s tým, že potom by posudzoval len otázku materiálnej núdze žiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal nárok aj v prípade, keď žiadateľ nemá dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť jeho nároku. Takýto postup by totiž znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov a návrhov založených na tvrdení žalobcu, ktoré nevie preukázať. Stotožnil sa tiež s názorom odporcu, že za účelom odbremenenia súdov od tzv. šikanóznych a bagatelných návrhov zákon č. 327/2005 Z. z. citovaným ustanovením § 8 odporcovi zveril právomoc tieto návrhy eliminovať v podobe vydávaním negatívnych rozhodnutí o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci a to z dôvodov nesplnenia jednej z kumulatívnych podmienok priznania právnej pomoci.“ Odporca ďalej uviedol, že samotná skutočnosť, že je žiadateľ povinný byť zastúpený advokátom v zmysle § 250a Občianskeho súdneho poriadku nezakladá automaticky povinnosť odporcu ustanoviť mu advokáta a neprihliadať na splnenie podmienok na priznanie bezplatnej právnej pomoci a teda aj zrejmej bezúspešnosti sporu. Ďalej k odvolacím námietkám o neaplikácii správneho poriadku uviedol, že na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci sa použije špeciálne ustanovenie obsiahnuté v § 10 zákona č. 327/2005 Z. z. a správny poriadok ako všeobecný predpis. Na pojednávaní doplnil vyjadrenie k námietke o neumožnení vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia tak, že podklady ktoré predložil žiadateľ k žiadosti nestačili na vydanie rozhodnutia a preto si zaobstaral aj ďalšie podklady, pričom žiadateľovi nebránil, aby nahliadol do spisu a aby sa o všetkých skutočnostiach, ktoré odporca zisťoval, dozvedel.
Žalobca na pojednávaní konanom 17.4.2013 upresnil, že odporca vec nesprávne právne posúdil, pretože nie je v jeho kompetencii, aby posudzoval, či boli alebo neboli porušené individuálne práva navrhovateľa a teda či môže podať žalobu podľa druhej hlavy O. s. p., alebo či neboli splnené podmienky na podanie žaloby podľa druhej hlavy a sú splnené podmienky na žalobu podľa siedmej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Na to sú kompetentné súdy. Tým, že to vyhodnocoval sám, tak túto kompetenciu súdom vlastne zobral. Na pojednávaní po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia tunajšieho súdu, ktoré sa konalo 8. septembra 2015 žalobca zotrval na svojich podaniach s tým, že odporca mu napadnutým rozhodnutím uprel právo na prístup k súdu, ktorému mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky, keďže žiadal o bezplatnú právnu pomoc ustanovením advokáta vo veci, v ktorej je zastúpenie advokátom povinné.
J. U. písomne oznámil súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník podľa § 93 ods. 3. O. s. p.. Súd vychádzajúc z názoru, že Občiansky súdny poriadok v piatej časti O. s. p. obsahuje osobitne úpravu účastníkov konania, neaplikoval na toto podanie tretiu časť O. s. p.. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto prvostupňové rozhodnutie zrušil. Následne súd na pojednávanie predvolal vedľajšieho účastníka, ktorý podporil vyjadrenie navrhovateľa s jeho návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia s tým, že ak správny orgán rozhoduje v intenciách zákona, čo môže, tak v prejednávanom prípade porušil právo navrhovateľa na prístup k súdu takýmto svojím rozhodnutím.
Súd prejednal vec na pojednávaniach a v súlade s § 250q ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia oboznámil s obsahom správneho spisu a vykonal
dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia oboznámením sa s listinami žiadosť o poskytnutie právnej pomoci zo dňa 14. 08. 2012 s priloženými dokladmi a ich doplnením z 22. 08. 2012. Žiadosťou o súčinnosť vo vzťahu k obci Veľký Cetín, návrhy účastníkov konania.
Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.
Podľa § 6 zákona č. 327/2005 Z. z. (1) Fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom 2) a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy 5) okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. (2) Podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa odseku 1 písm. a) a b) musí fyzická osoba spĺňať počas celého trvania poskytovania právnej pomoci bez finančnej účasti. (3) Zrušený od 1.1.2012.
Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.
Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 327/2005 Z. z. (1) Tento zákon sa vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci a) v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach, rodinnoprávnych veciach, v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v týchto veciach aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len "vnútroštátne spory"),
Podľa § 10 ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. (6) Rozhodnutie, ktorým sa nepriznáva nárok na poskytnutie právnej pomoci, okrem náležitostí podľa osobitného predpisu 16) musí obsahovať aj poučenie, že ak odpadnú dôvody nepriznania nároku na poskytnutie právnej pomoci, môže žiadateľ v tej istej veci podať žiadosť opätovne.
Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
Podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku (2) Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 46 správneho poriadku Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 47 ods. 1, 2 a 3 správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 244 ods. 1 a 2 O. s. p. (1) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").
Z citovaného § 47 správneho poriadku vyplýva, že výrok napadnutého rozhodnutia musí obsahovať ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého správny orgán rozhodol. Napadnuté rozhodnutie obsahuje vo výroku údaj o tom, že bolo rozhodnuté podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. K námietke nezákonnosti navrhovateľa, ktorá mala byť spôsobená tým, že vo výroku absentuje údaj o tom, že bolo rozhodnuté podľa § 46 správneho poriadku súd uvádza, že táto nie je dôvodná. Správny orgán v zmysle citovaného § 47 správneho poriadku je povinný vo výroku uviesť ustanovenie procesného predpisu len v tom prípade, že ide o procesné rozhodnutie a len to ustanovenie, na základe ktorého bolo rozhodnuté. Napríklad § 29 správneho poriadku pri prerušení konania alebo § 30 pri zastavení konania, atď. V prípade vecného rozhodnutia, akým je aj preskúmavané rozhodnutie, je správny orgán povinný uviesť ustanovenie hmotnoprávneho predpisu, ktoré bolo na rozhodnutie aplikované. V tomto prípade zákona č. 327/2005 Z. z. Absencia § 46 vo výroku rozhodnutia je preto v súlade so zákonom.
Súd z obsahu správneho spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca nezaložil svoje rozhodnutie len na žiadosti navrhovateľa a dokladov, ktoré predložil k nej ako prílohu, resp. ako doplnenie. Z obsahu spisu je nepochybné, že si zaobstaral aj ďalšie podklady a že neoznámil navrhovateľovi, že získal tieto ďalšie podklady pre rozhodnutie a nedal mu tak možnosť vyjadriť sa k nim. Mýli sa odporca, keď tvrdí, že túto možnosť žiadateľovi dal tým, že mu nekládol prekážky v tom, aby nahliadol do spisu. Správny orgán je, ako na to správne poukazuje navrhovateľ, povinný v celom konaní postupovať podľa základných zásad správneho konania a to v úzkej súčinnosti s účastníkom konania. Táto požiadavka môže byť naplnená len tak, že správny orgán oznámi účastníkovi, že zhromaždil podklady pre vydanie rozhodnutia a splnil si svoju povinnosť v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorého je povinný dať účastníkom konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadrili k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia a prípadne navrhli doplnenie. Z uvedeného dôvodu je napadnuté rozhodnutie v rozpore so zákonom, nakoľko predchádzajúce konanie je zaťažené takou procesnou vadou, ktorá mohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z. jednou z podmienok poskytnutia právnej pomoci Centrom právnej pomoci je, aby nešlo o zrejmú bezúspešnosť sporu. Odporca nedospel k záveru, že v danom prípade ide o zrejmú bezúspešnosť sporu, ale na strane 7 odôvodnenia konštatoval, že vo veci žiadateľa, s ktorou sa obrátil o právnu pomoc na odporcu, nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu. Takéto hodnotenie ale nestačí na to, aby bolo možné uzavrieť, že nebola splnená jedna z nevyhnutných podmienok podľa uvedeného § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z. na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci žiadateľovi. Inak povedané, zamietnuť žiadosť možno len vtedy, ak žiadateľ žiada o právnu pomoc vo veci, ktorá je zrejme bezúspešným uplatňovaním práva. Navrhovateľ sa síce mýli v tom, že pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti má odporca oprávnenie skúmať danú vec len z hľadísk uvedených v § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. Toto ustanovenie len príkladmo vypočítava dôvody zrejmej bezúspešnosti, avšak tak z výrazu zrejmé, ako aj z príkladne vypočítaných dôvodov neúspešnosti je nepochybné, že musí ísť o taký dôvod, ktorý je bez ďalšieho zrejmý, priamočiary, nevyhnutný a nepotrebuje zložitý právny rozbor a posudzovanie. Odporca sa mýli, ak dôvodom zrejmej neúspešnosti by malo byť, že navrhovateľ vedie spor proti obecnému zastupiteľstvu. V zmysle § 249 ods. 4 O. s. p. je účastníkom konania správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni a v zmysle § 250v ods. 2 je to orgán, ktorý podľa tvrdenia uvedeného v návrhu vykonal zásah, ktorý nie je rozhodnutím a tento zásah bol zameraný priamo proti žalobcovi. Takisto nemožno súhlasiť ani s tvrdením o nedostatku aktívnej legitimácie fyzickej osoby na podanie žaloby proti uzneseniu obecného zastupiteľstva, týkajúceho sa jej individuálnych práv a právom chránených záujmov z dôvodu, že túto má v zmysle osobitných konaní upravených v siedmej hlave piatej časti O. s. p. konkrétne v § 250zf len prokurátor, ktorý v predchádzajúcom období podal neúspešne proti danému uzneseniu protest. Uvedenou problematikou sa už zaoberal aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí IIIÚS 114/2013-9 zo dňa 12. marca 2013: „Ústavný súd už vo veci sp. zn. IIIÚS 601/2012 uviedol, že obec ako taká, nie je orgánom územnej samosprávy, ale jej nositeľom, subjektom. Potvrdzuje to aj ústava, ktorá v článku 64a charakterizuje obec nie ako orgán územnej samosprávy, ale ako samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou verejného práva, a teda umelou právnou konštrukciou. Na účel výkonu samosprávy má svojich vykonávateľov, a to orgány obce, ktorými sú, ako už bolo uvedené, starosta obce a obecné zastupiteľstvo. Tieto orgány realizujú správu obce a v jej mene a na jej zodpovednosť vykonávajú
všetky verejné úlohy, ktoré obci ukladá právny poriadok.“ Ďalej podľa bodu II bod 2 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia „Pokiaľ ide o sťažnosť v časti tvrdenia porušenia označených základných práv sťažovateľov uzneseniami mestského zastupiteľstva, Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že mestské zastupiteľstvo je orgánom mesta, a teda orgánom územnej samosprávy. Podľa článku 142 ods. 1 Ústavy, veci za bodkočiarkou súdy preskúmavaniu aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom od 01. septembra 2003 (ďalej len O. s. p. ) v občianskom súdnom konaní súdy okrem iného preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Preskúmavacia právomoc všeobecných súdov je aj predmetom úpravy zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, kde je upravená tak, že pri výkone súdnictva súdy v Slovenskej republike okrem iného konajú a rozhodujú o žalobách alebo o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam, zásahom, iným opatreniam alebo nečinnosti v oblasti verejnej správy, rozhodujú o zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej moci a o ochrane pred nezákonným zásahom alebo opatrením orgánu verejnej moci... (§ 2 ods. 1 písm. c). Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že postup, prípadne rozhodnutia mestského zastupiteľstva, ako orgánu verejnej správy (orgánu územnej samosprávy - mesta), nie sú z preskúmavacej právomoci všeobecných súdov vylúčené. Piata hlava piatej časti O. s. p. upravuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Ide tu o zásah, ktorý nie je rozhodnutím (§ 250v ods. 1 O. s. p. ). Negatívne vymedzenia má na mysli vylúčenie rozhodnutí ako individuálnych správnych aktov - aktov aplikácie práva, ktoré sú preskúmateľné v konaní o tzv. správnych žalobách podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. Preto zásahom netreba rozumieť len faktické úkony (napr. pri výkone administratívnych rozhodnutí) alebo procesné postupy, ale aj také výsledky rozhodovacích procesov vo verejnej správe, ktoré nemajú z formálneho hľadiska povahu individuálneho aktu aplikácie práva, lebo nie sú výsledkom správneho konania (v tejto súvislosti pozri § 244 ods. 3 O. s. p.). V konaní podľa piatej hlavy piatej časti O. s. p. tak môže byť preskúmané aj uznesenie mestského zastupiteľstva na návrh fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá tvrdí, že bola priamo ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmov takýmto uznesením, zo splnenia ďalších podmienok uvedených v § 250v ods. 1 O. s. p. Uplatnením interpretačnej zásady argumentum a minori ad maius je potrebné názor formulovaný v predchádzajúcej vete akceptovať aj napriek osobitnému konaniu o preskúmaní zákonnosti uznesení obecného (mestského) zastupiteľstva podľa § 250zf O.s.p., na ktoré sťažovateľ na podporu danej právomoci Ústavného súdu poukázal a v ktorom je aktívne legitimovaným jedine prokurátor, nie subjekt, ktorého právne pomery uznesenie obecného (mestského) zastupiteľstva môže priamo ovplyvňovať. Ak totiž uznesenie mestského zastupiteľstva môže napadnúť prokurátor (obhajujúci iba verejný záujem), o to viac je potrebné takéto právo priznať osobe, ktorej sa uznesenie mestského zastupiteľstva menovite dotýka, a tak priamo ovplyvňuje jej právnu pozíciu.“
Námietka navrhovateľa uplatnená na pojednávaní, t. j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania o tom, že rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, pretože kancelária centra nie je týmto orgánom, nie je dôvodná. Ako vyplýva zo záhlavia napadnutého rozhodnutia, vydal ho orgán zriadený zákonom č. 327/2005 Z. z. konkrétne jeho § 5, na tom nič nemení skutočnosť, že pod čiarou je uvedená adresa kancelárie, teda organizačnej zložky rozhodujúceho orgánu, ktorá žiadosť navrhovateľa vybavovala. Rozhodnutie je podpísané osobou, na to v zmysle štatútu a organizačného poriadku centra, oprávnenou.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou nezákonnosti spočívajúcou v porušení procesných pravidiel, ktoré mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia alebo vplyv na jeho zákonnosť a tiež v nesprávnom právnom posúdení, preto súd v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) a e) O. s. p. zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k O. s. p. tak, že ich priznal navrhovateľovi, ktorý bol v konaní plne úspešný a požiadal o náhradu trov konania, pričom žiadal, aby súd zaviazal odporcu na náhradu trov vo výške 11,20 Eur. Trovy navrhovateľa pozostávali z cestovných výdavkov spojených s
účasťou na súdnom pojednávaní. Súd preto zaviazal odporcu, aby náhradu trov navrhovateľovi zaplatil do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na tunajšom súde. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.