Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 27Sp/47/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013201387 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6013201387.3 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pred sudkyňou JUDr. Alenou Antalovou v právnej veci navrhovateľov: 1/ V. R., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/X, XXX XX L. - G., zast. JUDr. Milanom Franekom, advokátom so sídlom AK Komenského 17, 984 01 Lučenec, 2/ C. X., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. R. Y. XXX/XX, XXX XX G., 3/ U. L., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, X.. H. XXXX/ XX, bytom XXX XX G., 4/ H. G., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/XX, XXX XX J., 5/ H. Z., rod. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. P. XXXX/XX, XXX XX B. a 6/ Z. E., rod. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/XX, XXX XX B., navrhovateľky v 4. až 6. rade zastúpené JUDr. Milanom Franekom, advokátom so sídlom AK Komenského 17, 984 01 Lučenec proti odporcovi: Okresný úrad Lučenec, pozemkový a lesný odbor, Nám. republiky 26, 984 36 Lučenec (pôvodne Obvodný pozemkový úrad Lučenec) za účasti ďalších účastníkov: 1/ Vodohospodárska výstavba š.p., P.O.Box 45, Karloveská 2, 842 04 Bratislava, zast. SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., AK so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 8627 111 a 2/ Slovenský pozemkový fond Bratislava, Búdková 36, 817 15 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Lučenci č. LC/2013/00057 zo dňa 11.06.2013 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie odporcu č. LC/2013/00057 zo dňa 11.06.2013 p o t v r d z u j e. Navrhovateľom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Navrhovateľom ukladá povinnosť zaplatiť súdne poplatky vo výške 35,- Eur na účet Krajského súdu v Banskej Bystrici v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Navrhovatelia 1/, 4/, 5/ a 6/ a právny predchodca navrhovateľov 2/ a 3/ sa odvolaním zo dňa 19.07.2013 podaným prostredníctvom právneho zástupcu, v znení podania z 28.10.2013 domáhali, aby súd rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Lučenci č. LC/2013/00057 zo dňa 11.06.2013 (ďalej „napadnuté rozhodnutie“) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetným rozhodnutím Obvodný pozemkový úrad Lučenec ako správny orgán príslušný podľa § 5 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 503/2003 Z.z.“) rozhodol o návrhu na navrátenie vlastníctva k pozemkom C-KN parc. č. 408 zastavaná plocha o výmere 93 m2 (ďalej len „pozemok parc. č. 408“), parc. č. 409 záhrada o výmere 812 m2 (ďalej len „pozemok parc. č. 409“), pozemok parc. č. 410 zastavaná plocha o výmere 690 m2 (ďalej len „pozemok parc. č. 410“) a parc. č. 411 lúka o výmere 4085 m2 a 2043 m2 (ďalej len „pozemok parc. č. 409“) v k. ú. A. J. z uplatneného dôvodu, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva Československého štátu na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok (§ 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z.) tak, že V. R., rod. X., dcéra vlastníkov Y. X. a H. X., rod. L., Y. X., syn vlastníkov Y. X. a H. X., rod. L., H. G., dcéra vlastníkov Y. X. a H. X., rod. L., H. Z., dcéra vlastníka H.. V. E., zomrelého XX.XX.XXXX a vnučka E. E., zomrelého XX.XX.XXXX a Z. E., rod. E., dcéra vlastníka H.. V. E., zomrelého XX.XX.XXXX a vnučka vlastníka E. E., zomrelého XX.XX.XXXX, ktorí si uplatnili dňa 27.12.2004 nárok v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z.z. nespĺňajú podmienky na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemky CKN parc. č. 408, 409, 410 a 411 v k. ú. A. J. z dôvodu, že pozemky CKN parc. č. 408, 409, 410 a 411 neprešli na štát alebo inú právnickú osobu niektorým zo spôsobov, ako sú uvedené v § 3 zákona a pozemky CKN parc. č. 408 a 410 netvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo lesný pôdny fond (§ 1 zákona). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že reštitučný nárok si pôvodne uplatnili V. R., Y. X., H. G., H. Z., Z. E. a E. E. (ktorý v priebehu správneho konania dňa 03.05.2011 zomrel). Na základe Osvedčenia o dedičstve Dnot 184/2011 z 28.09.2011 správny orgán zistil, že dedičmi zo zákona sa stali vnučky H. Z. a Z. E. a manželka K., rod. C., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX. Keďže uplatnený nárok nebol predmetom dedičstva po neb. E. E., oprávnenými osobami v zmysle § 2 ods. 2 písm. c/ zák. č. 503/2003 Z.z. sa stali vnučky E. E. - H. Z., rod. E. a Z. E.. Táto skutočnosť medzi účastníkmi konania nebola sporná. Správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že pozemky parc. č. 408 a 410 boli v čase prechodu na štát zastavané plochy, a preto sa na tieto nehnuteľnosti v zmysle § 1 zák. č. 503/2003 Z.z. nevzťahuje. Pozemok parc. č. 411 neprešiel do vlastníctva štátu, pričom podľa LV č. XX sú jeho vlastníkmi na základe dedičských rozhodnutí navrhovatelia. Z uplatneného nároku je preto jediným pozemkom, na ktorý sa vzťahuje zák. č. 503/2003 Z.z. pozemok parc. č. 409 - záhrada o výmere 812 m2. Nehnuteľnosti, na ktoré si navrhovatelia uplatnili nárok boli predmetom kúpnej zmluvy uzavretej medzi Československým štátom - Vodohospodárska výstavba, investorský podnik v Bratislave ako kupujúcim a Y. X. s manželkou H. X., rod. L., H.. V. E. a E. E. pre účely stavby Vodné dielo Málinec II. Navrhovatelia tvrdili, že kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, pričom vlastníci pri jej uzatváraní čelili veľkému tlaku a v prípade nepodpísania kúpnej zmluvy by im nebola vyplatená suma z ocenenia nehnuteľností, resp. hrozilo by im vyvlastnenie. Kúpna cena, ktorá bola kupujúcim vyplatená, bola podľa navrhovateľov neprimerane nízka a pre predávajúcich nevýhodná. Správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že navrhovatelia svoje tvrdenia ničím nepodložili. Nepredložili žiadne dôkazy o použití donútenia podpísať kúpnu zmluvu, pričom nepreukázali, že zmluva bola uzatvorená v tiesni. Na základe vykonaného dokazovania v súčinnosti s Vodohospodárskou výstavbou, š.p., Bratislava správny orgán zistil, že predmetné pozemky boli riadne majetkovo vysporiadané pre potreby výstavby Vodného diela Málinec II v prospech Povodia Hrona, š.p., pričom kúpna cena nehnuteľností bola zístená na základe znaleckého posudku vypracovaného znalcom A.. F. dňa 29.05.1989 v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Z vyjadrenia ďalšieho účastníka Vodohospodárska výstavba, š.p., Bratislava v správnom konaní vyplýva, že pre uvedenú stavbu bolo uzatvorených niekoľko desiatok kúpnych zmlúv, aj v tomto prípade bola kúpna zmluva uzatvorená za dodržania všetkých právnych predpisov platných v čase majetkoprávneho vysporiadania a uplatnenia rovnakých postupov a princípov, ako u ostatných vlastníkov, napr. rovnaké podmienky uvedené v kúpnej zmluve pri všetkých vlastníkoch, doručovanie ponúk a návrhov kúpnych zmlúv doporučenými poštovými zásielkami na adresu vlastníkov, určenie výšky kúpnej ceny znaleckým posudkom a rozsah záberu daný geometrickým plánom. Upovedomenie vlastníka, že v prípade nesúhlasu s uzatvorením kúpnej zmluvy požiadajú príslušný stavebný úrad o vyvlastnenie, nemožno považovať za donucovací prostriedok, nátlak a hrozbu. Takéto upovedomenie vlastníka treba naopak považovať za splnenie jednej zo zákonom daných podmienok pre využitie inštitútu vyvlastnenia, ktorý inštitút je možné k prechodu vlastníckeho práva využiť len za splnenia ostatných zákonných podmienok a za predpokladu, že nemožno dosiahnuť cieľ, t.j. podpísanie kúpnej zmluvy dohodou. V ustanovení ods. 1 poslednej vety kúpnej zmluvy sa uvádza, že predávajúci prejavili vôľu, aby celá náhrada za odpredané nehnuteľnosti bola poukázaná Štefanovi X. s manželkou H. v zmysle ich čestného prehlásenia zo 14.09.1989, čím pôvodní vlastníci prejavili vôľu ponúknutú náhradu za odpredané nehnuteľnosti akceptovať. Neexistoval preto žiadny dôvod na vyvíjanie akéhokoľvek nátlaku, alebo na zastrašovanie vlastníkov dotknutých nehnuteľností, pretože Vodohospodárska výstavba, š.p. mala v prípade nedosiahnutia dohody s vlastníkmi zákonnú možnosť nadobudnúť predmetné pozemky vyvlastnením. V prípade, že by vlastníci nesúhlasili s výškou náhrady stanovenou znaleckým posudkom vypracovaným súdnym znalcom A.. H. F. dňa 29.05.1989 v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi, mohli túto skutočnosť namietať v rámci vyvlastňovacieho konania, čo neurobili, ale dobrovoľne podpísali kúpnu zmluvu, čím prejavili svoj súhlas s ponúknutou kúpnou cenou. Náhrada, ktorá by bola vlastníkom poskytnutá na základe vyvlastnenia v prípade nedosiahnutia dohody by bola rovnaká, ako pri uzatváraní kúpnej zmluvy, t.j. vyčíslená na základe znaleckého posudku vypracovaného súdnym znalcom v súlade s vtedy platným právnym predpisom (vyhláška č. 205/1988 Zb.). Skutočnosť, že vlastníci po poučení o možnosti využiť inštitút vyvlastnenia a namietať niektorú z podmienok uvedených v kúpnej zmluve, kúpnu zmluvu podpísali a o spôsobe poukázania kúpnej ceny rozhodli čestným prehlásením, je dôkazom, že pri podpísaní kúpnej zmluvy nekonali v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Pozemky, ku ktorým si navrhovatelia uplatnili nárok, boli pre verejnoprospešnú stavbu Vodného diela Málinec II riadne majetkoprávne vysporiadané v rozsahu danom geometrickým plánom a pre potreby tejto stavby boli aj použité. Jedná sa o pozemky v I. a II. ochrannom pásme vodárenskej nádrže, kde vlastníctvo štátu musí byť zachované. Na naplnenie reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z. je potrebné preukázať, že predmetná zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Obvodný pozemkový úrad poukázal na právnu teóriu a ustálenú súdnu prax, podľa ktorej tiesňou sa rozumie objektívny, hospodársky alebo sociálny, niekedy psychický stav, ktorý takým spôsobom a s takou závažnosťou dolieha na osobu uzatvárajúcu zmluvu, že ju obmedzuje v slobode rozhodovania natoľko, že vo vzťahu k svojmu majetku urobí právny úkon, ktorý by inak neurobila. Tieseň musí byť pohnútkou pre dotknutú osobu v tom zmysle, že konala vo svoj neprospech. Hrozba vyvlastnenia nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy išlo len o legálny postup v zmysle platných predpisov. Nápadne nevýhodné podmienky, ktoré treba posudzovať podľa konkrétnej okolnosti daného prípadu, musia objektívne existovať v čase právneho úkonu a nemôžu spočívať v subjektívnom cítení dotknutej osoby. U odplatných zmlúv pôjde predovšetkým o posúdenie, či nebola porušená ekvivalentnosť vzájomných plnení a či objektívne bol pomer získanej hodnoty k vydávanej protihodnote nápadne nevýhodný, pričom musí ísť o nevýhodnosť takej intenzity, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nápadnú. O nápadne nevýhodných podmienok však nemožno hovoriť z pohľadu porovnania vtedajších cien nehnuteľností s hodnotami cien nehnuteľností v neskoršom období, pretože takéto nevýhodné podmienky boli všeobecne produktom vtedajšej doby a rovnako postihovali každého, kto vtedy nehnuteľnosti predával. Nápadnú nevýhodnosť je potrebné podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia posudzovať z hľadiska súladu kúpnej ceny s vtedy platnými právnymi predpismi a možno ju preukázať vo vzťahu k iným vtedy uzatváraným porovnateľným zmluvám. Pri posudzovaní existencie nápadne nevýhodných podmienok v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy je podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia výška vyplatenej kúpnej ceny hlavným ukazovateľom, keďže táto kúpna cena vyjadruje hodnotu preplatenej nehnuteľnosti a je základným plnením kupujúceho. Nápadnú nevýhodnosť treba vždy preukázať voči stavu, ktorý existoval v dobe uzavretia zmluvy vzhľadom k vtedy obvyklým podmienkam, a preto pokiaľ išlo o cenovú ponuku, štát nemal možnosť dohody o kúpnej cene s vlastníkom pozemku, ale bol povinný riadiť sa vtedy platným cenovým predpisom a navrhnúť cenu v súlade s týmto cenovým predpisom. Nápadne nevýhodné podmienky by sa mohli prejaviť v tom, že predávajúci predával vec za cenu nápadne nižšiu, než je cena, za ktorú by ju inak mohol predať v čase a mieste urobenia právneho úkonu. Uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy neboli preukázané nápadné nevýhodné podmienky, keď vlastníkom bola ponúknutá najvyššia možná kúpna cena 6,- Kčs za m2 a táto vyplývala z vtedy platného cenového predpisu (vyhláška MPCP č. 205/1988 Zb. o cenách stavieb pozemkov a porastov) a tiež neboli preukázané žiadne podmienky poškodzujúce predávajúcich. Pokiaľ cena bola v súlade s cenovým predpisom, neboli navrhovatelia pri predaji znevýhodnení. Z uzavretej kúpnej zmluvy nevyplýva, že by bola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok, pretože kúpna cena za odpredané pozemky bola určená na základe cenového predpisu platného v čase uzavretia zmluvy, spôsobom a vzhľadom k podmienkam obvyklým v čase uzavretia kúpnej zmluvy, dôkazom čoho bol aj znalecký posudok. Tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne pri právnom úkone, navrhovatelia pri uzatvorení kúpnej zmluvy nepreukázali, nakoľko náhrada za odkúpené pozemky bola stanovená podľa platnej vyhlášky a navrhovatelia prevzatie finančnej náhrady nespochybnili. Z uvedeného správny orgán vyvodil, že navrhovatelia nespĺňajú podmienku pre priznanie reštitučného nároku podľa cit. zákonného ustanovenia, pretože predmetná kúpna zmluva, ktorou vlastníci odpredali nehnuteľnosti špecifikované v rozhodnutí, bola uzavretá v súlade s v tom čase platnou právnou úpravou a nebolo preukázané, že žiadané nehnuteľnosti boli vykúpené na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, t.j. neboli splnené zákonné podmienky stanovené v § 3 ods. 1 písm. j/ zákona, t.j. prechod žiadaných nehnuteľností na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku cit. ustanovenia. Keďže navrhovateľom nesvedčí ani jeden z reštitučných titulov uvedených v § 3 cit. zákona a na nehnuteľnosti sa nevzťahuje § 1 cit. zákona, bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia. Navrhovatelia prostredníctvom splnomocneného zástupcu v odvolaní vyjadrili nesúhlas so záverom odporcu, že navrhovatelia nespĺňajú predpoklady na navrátenie vlastníctva k pozemkom CKN parc. č. 408, 409 a 410 v k. ú. A. J. s poukazom na to, že navrhovatelia nepredložili a nevydokladovali svoje tvrdenia o tom, že predaj nehnuteľností bol uskutočnený v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Navrhovatelia v odvolaní tvrdili, že tieseň a nevýhodné podmienky, za ktorých bola kúpna zmluva uzatváraná, náležite zdôvodnili. Podľa odvolateľov tvrdenie, že kúpna zmluva bola uzavretá za dodržania všetkých vtedy platných predpisov a rovnaké podmienky boli aplikované pri výkupe nehnuteľností aj od iných vlastníkov v súvislosti so stavbou Vodnej nádrže Málinec II, nevyvracia skutočnosť, že predávajúci konali v tiesni. Poukázali na všeobecnú charakteristiku predchádzajúceho režimu, počas ktorého vzoprenie sa rozhodnutiam štátnych orgánov vo veci odpredaja predmetných nehnuteľností mohlo mať za následok priame i nepriame sankcionovanie, či perzekvovanie jednotlivcov. Argumentácia, že neexistoval dôvod na vyvíjanie nátlaku, či zastrašovanie vlastníkov, pretože štát mohol predmetné nehnuteľnosti vyvlastniť, nasvedčuje práve tomu, že predávajúci boli donútení tieto pozemky predať, inak by im boli tak či tak vyvlastnené. Tvrdenie, že hrozba vyvlastnenia nemôže byť posúdená ako tieseň, je podľa odvolateľov tendenčné. Navrhovatelia v odvolaní ďalej poukázali na to, že predmetné nehnuteľnosti nemali v úmysle predať, pretože tieto sa nachádzajú v súvislom páse ich pozemkov a prístup k nim je možný len cez pozemok navrhovateľov, ako aj na to, že tieto by neboli odpredali za tak nízku cenu, za akú boli odpredané pod nátlakom a za vydierania štátnymi orgánmi. Týmto je podľa navrhovateľov preukázaná nevýhodnosť podmienok, za ktorých boli nehnuteľnosti vykúpené. Aj keď kúpna cena vychádzala z v tom čase platných cenových predpisov, tieto predpisy boli tvorené samotným kupujúcim, t.j. štátom a neodzrkadľovali skutočnú hodnotu nehnuteľností. Ďalej namietali, že účel vykupovania nehnuteľností v prospech štátu pod hrozbou vyvlastnenia nebol naplnený, pretože k II. etape výstavby Vodnej nádrže Málinec nedošlo. Navrhovatelia napokon v odvolaní uviedli, že si uplatnili v zákonnej lehote reštitučné nároky v súlade so zák. č. 229/1991 Zb. poukazujúc na list adresovaný Povodiu Hrona Banská Bystrica z 25.09.1991, v ktorom navrhovateľka 1/ ako splnomocnená zástupkyňa žiadala v mene právnych nástupcov pôvodných oprávnených o vydanie vecí a v ktorom tvrdila, že kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni a na základe nevýhodných podmienok. O tomto nároku navrhovateľov nebolo doteraz rozhodnuté, hoci navrhovatelia spĺňajú nárok a podmienky stanovené zák. č. 229/1991 Zb. Odporca sa však touto skutočnosťou pri rozhodovaní nezaoberal. Navrhovatelia tvrdili, že rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto žiadali, aby odvolací orgán rozhodol tak, že „navrhovatelia spĺňajú podmienky na navrátenie vlastníctva k pozemkom CKN parc. č. 408, 409 a 410 v k. ú. A. J. a určil, že sú spoluvlastníkmi vyššie uvedených nehnuteľností“. Navrhovatelia boli Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 27Sp/47/2013-13 z 02.10.2013 vyzvaní na odstránenie vád odvolania s poučením podľa § 250q ods. 2 O.s.p., na základe ktorej výzvy upresnili petit tak, že žiadali napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Pre úplnosť súd uvádza, že vo vzťahu k rozhodnutiu odporcu o nesplnení podmienok na vrátenie nehnuteľnosti - pozemok parc. č. 411 sa navrhovatelia neodvolali. Odporca vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol odvolanie zamietnuť a napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdiť. K tvrdeniu odvolateľov v odvolaní o tom, že v konaní náležite zdôvodnili existenciu tiesne, ako aj nevýhodnosti podmienok, za ktorých bola kúpna zmluva uzatváraná, uviedol, že ide len o uvedenie všeobecných dôvodov, ktoré sa praktizovali možno pri výkupe iných nehnuteľností niekoľko desaťročí predtým, ale tieto dôvody neboli praktizované pri uzatváraní ich kúpnej zmluvy. Poukázal na obsah písomného vyjadrenia Vodohospodárskej výstavby, š.p. zo dňa 04.03.2013 k okolnostiam uzatvárania konkrétnej kúpnej zmluvy. Nápadnú nevýhodnosť je podľa odporcu potrebné posudzovať z hľadiska súladu kúpnej ceny s vtedy platnými predpismi v porovnaní s inými porovnateľnými zmluvami, pretože vždy musí ísť o konkrétnu nevýhodu reštituenta v porovnaní s inými občanmi. Nápadnú nevýhodnosť je potrebné vždy preukázať voči stavu, ktorý existoval v čase uzavretia kúpnej zmluvy vzhľadom k vtedy obvyklým podmienkam. V tomto prípade by sa boli nápadne nevýhodné podmienky prejavili v tom, že predávajúci by museli predať pozemky za cenu nápadne nižšiu, než bola cena, za ktorú by ich mohli predať v čase a mieste urobenia právneho úkonu. Uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy neboli preukázané nápadne nevýhodné podmienky, pretože vlastníkom bola ponúknutá najvyššia možná kúpna cena 6,- Kčs za m2, čím uplatnený nárok nespĺňa jednu zo základných podmienok podľa § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z. K tvrdeniu navrhovateľov, že si uplatnili nárok podľa zák. č. 229/1991 Zb., o ktorom nebolo doteraz rozhodnuté a odporca k tejto skutočnosti pri rozhodovaní neprihliadal, odporca uviedol, že v jeho evidencii vedenej o uplatnených nárokoch podľa zák. č. 229/1991 Zb. sa nenachádza uplatnenie nároku navrhovateľky 1/ a spol., a preto nesúhlasil s tvrdením o tom, že navrhovateľmi boli v zákonnej lehote uplatnené nároky podľa § 229/1991 Zb. s poukazom na § 9 ods. 1 cit. zákona. Odporca preto nemohol o takomto nároku rozhodovať, keďže výzva na vydanie veci zo dňa 25.09.1991 bola adresovaná len Povodiu Hrona. Odporca rozhodol len o nároku, ktorý si navrhovateľka 1/ a spol. uplatnila na príslušnom orgáne (odporca) podľa zák. č. 503/2003 Z.z., a preto sa na tento uplatnený nárok nemôže vzťahovať zák. č. 229/1991 Zb. Ďalší účastník Slovenský pozemkový fond Bratislava v písomnom vyjadrení z 22.09.2014 uviedol, že odporca rozhodol správne, keď konštatoval, že žiadatelia nespĺňajú podmienky podľa § 1 a § 3 zák. č. 503/2003 Z.z., keďže žiadané nehnuteľnosti v časti netvorili poľnohospodársky alebo lesný pôdny fond (§ 1) a nepreukázali splnenie zákonných podmienok prinavrátenia vlastníctva podľa § 3 ods. 1 písm. j/ zákona, teda uzatvorenie kúpnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Žiadal preto napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdiť. Ďalší účastník Vodohospodárska výstavba, š.p. v písomnom vyjadrení z 22.09.2014 navrhol rozhodnutie odporcu potvrdiť, pretože návrh navrhovateľov na navrátenie vlastníctva k predmetným pozemkom považuje za neopodstatnený, nakoľko pre priznanie vlastníctva, resp. náhrady k žiadaným pozemkom, neboli splnené zákonné podmienky citovanej právnej úpravy, a to prechod žiadaných nehnuteľností na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku taxatívne uvedenom v § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z., pretože navrhovatelia v konaní neuniesli dôkazné bremeno a ničím nepreukázali ani nepodložili svoje tvrdenia, že žiadané nehnuteľnosti boli vykúpené na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Vo vzťahu k pozemku parc. č. 408 a 410 je zrejmé, že v tomto prípade sa jedná o zastavané plochy a nádvoria, pričom na tieto pozemky sa zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom nevzťahuje, preto je v tejto časti návrh bezpredmetný a správne zamietnutý. Pokiaľ sa navrhovatelia domáhali navrátenia vlastníctva k pozemku CKN parc. č. 411, z listu vlastníctva je zrejmé, že táto parcela je vo vlastníctva V. R. v podiele 5/6 a V. E. v podiele 1/6. Keďže tento pozemok neprešiel do vlastníctva štátu, nevzťahuje sa naň zák. č. 503/2003 Z.z. Citovaný zákon sa potenciálne môže vzťahovať len na pozemok parc. č. 409 - záhrada k. ú. A. J. o výmere 812 m2. V tomto prípade je potrebné pre splnenie podmienok podľa § 3 ods. 1 písm. j/ preukázať, že tento pozemok prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, pričom dôkazné bremeno je na navrhovateľoch, ktorí musia preukázať dôvodnosť ich návrhu. Navrhovatelia v tomto konaní neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, ani ničím nepodložili svoje tvrdenia, že sa v ich prípade jednalo o uzavretie zmluvy v tiesne za nápadne nevýhodných podmienok. Ďalší účastník poukázal na konkrétne okolnosti uzavretia predmetnej zmluvy a na judikatúru súdov SR pri vykladaní pojmov „tieseň“ a „nápadne nevýhodné podmienky“. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný podľa § 246 ods. 1 O.s.p. a § 246a a § 250l a nasl. O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie na nariadenom pojednávaní, pričom sa oboznámil s obsahom správneho spisu, vypočul navrhovateľku 1/ a jej splnomocneného zástupcu a splnomocneného zástupcu ďalšieho účastníka Vodohospodárska výstavba, š.p., pričom po prejednaní veci a preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 01.10.2013 obvodné úrady zriadené podľa predpisov účinných do 30.09.2013 sú okresné úrady podľa tohto zákona a podľa ods. 4 cit. ustanovenia pôsobnosť obvodného pozemkového úradu ustanovená osobitnými predpismi prechádza na okresný úrad. Do postavenia Obvodného pozemkového úradu Lučenec ako pôvodne žalovaného správneho orgánu preto nastúpil z titulu zákonných zmien Okresný úrad Lučenec. Súd v konaní ďalej zistil, že navrhovateľ 2/ Y. X., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. R. Y. XXX/XX, G. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Podľa osvedčenia o dedičstve vydaného poverenou notárkou E.. H. Y. č. 14D/111/2014, Dnot.226/2014 dňa 27.01.2015 sú dedičmi zomrelého účastníka konania - navrhovateľa 2/ jeho manželka C. X., rod. F., nar. XX.XX.XXXX a jeho dcéra U. L., rod. X., nar. XX.XX.XXXX. Súd preto s poukazom na § 107 O.s.p. pokračoval v konaní s dedičmi účastníka konania - navrhovateľa 2/. Splnomocnený zástupca navrhovateľov 1/, 4/, 5/ a 6/ na pojednávaní trval na dôvodoch uvedených v odvolaní. Odporca podľa neho postupoval v rozpore so zákonom, ak sa nezaoberal skutočnosťou, že navrhovateľka si listom u povinného (Povodie Hrona) uplatnila v zákonnej lehote reštitučný nárok podľa zák. č. 229/1991 Zb., o ktorom doteraz nebolo rozhodnuté. Už v tomto liste tvrdila, že kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni a na základe nevýhodných podmienok. Odporca sa touto skutočnosťou nezaoberal, nepreveril si dostatočne všetky skutočnosti, preto vydaním napadnutého rozhodnutia odporca porušil práva navrhovateľky na vlastníctvo. Potvrdil, že navrhovateľka si uplatnila svoj nárok na nepríslušnom orgáne, t.j. len u povinnej osoby, ale podľa neho bol tento subjekt povinný postúpiť ho príslušnému správnemu orgánu. Rozhodnutie odporcu bolo preto vydané na základe neúplne zisteného skutkového stavu, keď sa správny orgán zbavil svojej zodpovednosti v skúmaní tohto konkrétneho prípadu, keď nezisťoval a mal zistiť dopytom na Povodie Hrona alebo Ministerstvo poľnohospodárstva, či takáto žiadosť navrhovateľov bola u správneho orgánu podaná. K odvolacej námietke nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že takýmto nesprávnym posúdením je záver odporcu, že kúpna zmluva nebola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, resp. že tieto podmienky neboli splnené, hoci ich navrhovateľka tvrdila v žiadosti i správnom konaní. Odporca nesprávne vyhodnotil skutočnosti, resp. tvrdenia navrhovateľov o okolnostiach, za ktorých bola kúpna zmluva uzavretá, o ktorých títo tvrdili, že svedčia o tom, že kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Tieseň považuje za preukázanú tvrdením navrhovateľov, že ich právni predchodcovia - rodičia by nikdy nepredávali tieto nehnuteľnosti, keby nemuseli a keby neboli k podpísaniu kúpnej zmluvy dotlačení nátlakovými spôsobmi najmä pracovníkov Povodia Hrona, ktorí sa právnym predchodcom vyhrážali, že v prípade ak nepredajú a nepodpíšu kúpnu zmluvu, budú im tieto pozemky vyvlastnené, alebo tým, že im nebude vyplatená náhrada za nehnuteľnosti. Poukázal na zmenu podmienok, pretože I. ochranné pásmo sa zmenilo na II. ochranné pásmo a je teda otázne, či vykupovanie bolo vykonané zákonne. Vo vzťahu k nápadne nevýhodným podmienkam uviedol, že kúpna zmluva, za ktorú boli nehnuteľnosti vykúpené, považuje za nízku. Nepopiera, že kúpna cena bola stanovená znaleckým posudkom podľa vtedy platných predpisov a táto bola aj vyplatená. Poukázal však na okolnosti, za akých boli nehnuteľnosti vykúpené a na to, že tieto pozemky sa nachádzali v strede pozemkov, ktoré patrili právnym predchodcom navrhovateľov. Vo vzťahu k záverom odporcu, že na pozemky parc. č. 408 a 410 sa §1 zák. č. 503/2003 Z.z. vzhľadom na to, že boli už v čase predaja zastavanými plochami, nevzťahuje, právny zástupca uviedol, že k tomuto právnemu posúdeniu nemá žiadne pripomienky. Odporca však pochybil, keď nebral do úvahy širšie súvislosti vykúpenia týchto pozemkov vo vzťahu k zák. č. 229/1991 Zb. a posudzoval vec len v úzkom poňatí zák. č. 503/2003 Z.z. Vo vzťahu k pozemku parc. č. 411, ktorý neprešiel do vlastníctva navrhovateľov, a preto neboli splnené podmienky na navrátenie, uviedol, že túto skutočnosť nerozporuje. Navrhovateľka 1/ na pojednávaní trvala na podanom odvolaní a tvrdila, že predmetná kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, pretože jej právni predchodcovia (rodičia) by nikdy neboli predávali nehnuteľnosti, ktoré im patrili niekoľko generácií a aj vzhľadom na to, že niektoré nehnuteľnosti neboli vykúpené. Bez toho, aby boli k predaju nejakým spôsobom aj hrozbou vyvlastnenia alebo nezaplatenia ceny za vykúpené nehnuteľnosti nútení zo strany štátnych orgánov, neboli by pristúpili k uzavretiu kúpnej zmluvy, najmä ak by vedeli, že o 2 mesiace dôjde k zmene spoločenských pomerov. Uviedla, že v tom období bolo v danej lokalite vykúpených cca 95 % nehnuteľností a ľudia sa odtiaľ odsťahovali. Bez hrozby vyvlastnenia a určitého psychického nátlaku by navrhovateľkini rodičia neboli dobrovoľne pozemky predali. Nehnuteľnosti postavené na parc. č. 409 doteraz využíva na základe podnájomnej zmluvy. Splnomocnená zástupkyňa ďalšieho účastníka Vodohospodárska výstavba, š.p. na pojednávaní uviedla, že nebol dôvod, aby sa správny orgán zaoberal nárokom podľa zák. č. 229/1991 Zb., pokiaľ nebol uplatnený zákonom stanoveným spôsobom na príslušnom orgáne. Navrhovateľka si uplatnila reštitučný nárok podľa zák. č. 503/2003 Z.z., o ktorom odporca aj v tomto konaní rozhodol a to v súlade s ustanoveniami cit. zákona. V podrobnostiach poukázala na argumentáciu uvedenú v písomnom vyjadrení účastníka z 22.09.2014. Kúpna zmluva bola uzavretá vo verejnom záujme v súvislosti s výstavbou Vodného diela Málinec. V takýchto prípadoch verejného záujmu prichádza do úvahy aj prípadné vyvlastnenie, ak by nebola uzavretá dohoda s vlastníkmi. Vlastnícke právo je garantované ústavou a môže byť obmedzené alebo odňaté len na základe zákona. Aj v súčasnej dobe (rovnako ako v čase uzavretia kúpnej zmluvy) je prípustný inštitút vyvlastnenia vo verejnom záujme a to zákonnými prostriedkami, v nevyhnutnom rozsahu a za náhradu, takže navrhovateľmi tvrdený fakt, že práve hrozba vyvlastnenia mala spôsobiť tlak na kupujúcich, aby uzatvorili kúpnu zmluvu, nie je namieste. Správny orgán sa posúdením podmienok, či kúpna zmluva bola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok vysporiadal podrobne vo svojom rozhodnutí. Poukázala na čestné vyhlásenie účastníkov konania, ktorí vo vzťahu k zaplateniu kúpnej ceny, jej úhrade a miestu úhrady v tomto vyhlásení prehlásili a určili osoby, ktoré prevezmú kúpnu cenu, pričom takéto čestné prehlásenie je výlučne prejavom slobodnej vôle a nebolo vykonané pod nátlakom. Vo vzťahu k námietke zmeny podmienok (zmena typu ochranného pásma), ako aj v súvislosti s následnou zmenou spoločenských pomerov uviedla, že z následnej alebo dodatočnej zmeny podmienok nie je možné spätne vyvodiť, že predmetná kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni. Vo vzťahu k určeniu ceny a námietke, že táto cena bola nízka, poukázala na to, že uvedená cena bola určená nielen výlučne pre týchto účastníkov konkrétnej kúpnej zmluvy, ale pre všetkých účastníkov, ktorí boli dotknutí výstavbou tohto verejného vodného diela, pričom sa nepochybne jednalo o stavbu vo verejnom záujme. Táto cena bola stanovená znaleckým posudkom znalcom, ktorý musel postupovať v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Aj v prípade vyvlastnenia v nevyhnutnom rozsahu by musela byť poskytnutá vlastníkom náhrada, ktorá by tiež bola stanovená v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Tieto skutočnosti teda nemohli spôsobiť tieseň tak, ako sa s tým vysporiadal aj správny orgán. Poukázala na to, že sa jedná o pozemky v ochrannom pásme vodného diela a v zmysle príslušných predpisov je vhodné, aby bolo vlastníctvo štátu zachované pre účely tohto vodného diela. Navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Splnomocnený zástupca navrhovateľov 1/, 4/, 5/ a 6/ na otázku súdu, či má ďalšie návrhy na dokazovanie na pojednávaní výslovne uviedol, že nedisponuje žiadnymi svedkami, ani dôkazmi, ktorými by mohol preukázať tvrdenia o tiesni a nápadne nevýhodných podmienkach v súvislosti s uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy. Navrhol však, aby súd vykonal dopyt na príslušné ministerstvo za účelom zistenia, či bola žiadosť p. R. z r. 1991, ktorou si uplatnila nárok podľa zák. č. 229/1991 Zb. príslušnému ministerstvu doručená a či ju postúpil právnemu predchodcovi žalovaného - Obvodnému pozemkovému úradu v Lučenci. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žiadosťou zo dňa 14.12.2004, doručenou odporcovi 27.12.2004 navrhovateľka 1/ V. R. aj v mene ďalších oprávnených osôb Y. X., H. G., H. Z., Z. E. a E. E. uplatnila právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom zapísaným na LV č. XX v k. ú. A. J., parc. č. 408, 409, 410 a 411 po pôvodných vlastníkoch Y. X. a H. X., rod. L., H.. V. E. a E. E. z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z. V žiadosti a jej doplnkoch zo dňa 16.07.2009 a 16.08.2010 uviedla, že predmetné pozemky prešli do vlastníctva štátu na základe Kúpnej zmluvy BR/MEC/IP/47 podpísanej právnymi predchodcami navrhovateľov 14.09.1989 (ďalej aj „kúpna zmluva“), pričom pôvodní vlastníci čelili veľkému nátlaku zo strany kupujúceho a pod nátlakom štátu za nevýhodných podmienok a v tiesni boli nútení predať majetok za neprimerane nízku a nevýhodnú kúpnu cenu. Právni predchodcovia navrhovateľov nemali v úmysle nehnuteľnosti uvedené v kúpnej zmluve predať, k predaju boli donútení pod hrozbou vyvlastnenia a kúpna zmluva nebola prejavom ich slobodnej vôle. Odporca o predmetnej žiadosti rozhodol rozhodnutím č. LC/2011/00078 zo dňa 25.07.2011 tak, že žiadatelia V. R., Y. X., H. G., H. Z., Z. E. a E. E. nespĺňajú podmienky uvedené v § 1 ods. 3 zák. č. 503/2003 Z.z. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka 1/ odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Banskej Bystrici po preskúmaní napadnutého rozhodnutia predmetné rozhodnutie Rozsudkom č. 27Sp/8/2011-64 zo dňa 24.10.2012 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d/ a e/ O.s.p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Rozsudok odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie nebolo vo vzťahu k vyslovenému záveru o nesplnení podmienok podľa § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z. riadne odôvodnené, a preto bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a ďalej tým, že v konaní sa vyskytla vada, ktorá mohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, keď odporca v správnom konaní konal s účastníkom (oprávnenou osobou), ktorá v priebehu správneho konania zomrela, pričom nezisťoval okruh dedičov po tejto oprávnenej osobe - poručiteľovi E. E. a vo veci napriek tomu rozhodol. Odporca potom, ako zistil okruh účastníkov správneho konania (oprávnených osôb) o predmetnej žiadosti doručenej odporcovi 27.12.2004 opätovne rozhodol napadnutým rozhodnutím č. LC/2013/00057 zo dňa 11.06.2013 tak, že V. R., Y. X., H. G., H. Z., Z. E. nespĺňajú podmienky uvedené v § 1 ods. 3 zák. č. 503/2003 Z.z. na vrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemky C-KN parc. č. 408, 409, 410 a 411 nachádzajúce sa v k. ú. A. J. z dôvodu, že tieto pozemky neprešli na štát alebo inú právnickú osobu niektorým zo spôsobov ako sú uvedené v § 3 zákona a pozemky C-KN parc. č. 408 a 410 netvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo lesný pôdny fond (§ 1 zákona). Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, ako je uvedené na č.l. 2-5 tohto rozsudku. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). Podľa § 250l O.s.p. (1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. (2) Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a. Podľa § 250m ods. 1 O.s.p. konanie sa začína na návrh, ktorým je opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu. Podľa § 250m ods. 3 O.s.p. účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne, a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Podľa § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne. Podľa § 1 zák. č. 503/2003 Z.z. tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu. Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, b) lesný pôdny fond. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3. Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z. ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí: a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo, b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku, c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti, d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1, e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti. Podľa § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z. oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Podľa § 5 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z. rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný pozemkový úrad. Podľa § 5 ods. 3 zák. č. 503/2003 Z.z. na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Predmetom preskúmavacieho konania v tejto veci je rozhodnutie a postup odporcu, ktorý napadnutým rozhodnutím v rámci konania podľa zák. č. 503/2003 Z.z. rozhodol tak, že navrhovatelia nespĺňajú podmienky uvedené v § 1 a § 3 zák. č. 503/2003 Z.z. na vrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemky C-KN parc. č. 408, 409, 410 a 411 nachádzajúce sa v k. ú. A. J. z dôvodu, že tieto pozemky neprešli na štát alebo inú právnickú osobu niektorým zo spôsobov uvedeným v § 3 cit. zákona a pozemky C-KN parc. č. 408 a 410 netvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo lesný pôdny fond podľa § 1 cit. zákona. Súd z obsahu administratívneho spisu, ako aj z vyjadrení účastníkov konania zistil, že navrhovateľka 1/ splnomocnená ďalšími účastníkmi na zastupovanie pri všetkých úkonoch súvisiacich s prinavrátením vlastníctva pozemkov v k. ú. A. J. podľa kúpnej zmluvy zo dňa 14.09.1989 ( správne zo dňa 29.9.1989) uplatnila právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom nachádzajúcim sa v k. ú. A. J. parc. č. 408, 409, 410 a 411, o ktorých tvrdila, že prešli do vlastníctva štátu spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z. na základe Kúpnej zmluvy č. BR/MEC/IP/47 uzatvorenej medzi právnymi predchodcami navrhovateľov 1/, 2/, 3/ a 4/ (Y. Nociarom s manželkou H. X., rod. L.), právnymi predchodcami navrhovateľov 5/ a 6/ (H.. V. E. a E. E.) ako predávajúcimi a Československým štátom - Vodohospodárska výstavba, investorský podnik, Bratislava ako kupujúcim dňa 29.09.1989. Z predmetnej kúpnej zmluvy súd zistil, že predmetom odpredaja pre stavbu Vodného diela Málinec II boli o.i. nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX nachádzajúce sa v k. ú. A. J. - pozemky parc. č. EN 408 zastavaná plocha o výmere 93 m2, parc. č. EN 409 - záhrada o výmere 812 m2 a parc. č. EN 410 zastavaná plocha o výmere 690 m2. Z uvedeného je zrejmé, že pozemok parc. č. 411, ktorý bol predmetom uplatneného nároku žiadateľov (navrhovateľov) nebol predmetom citovanej kúpnej zmluvy, t. j. vlastníctvo k predmetnému pozemku parc. č. 411 na základe tejto kúpnej zmluvy neprešlo na štát, resp. inú právnickú osobu spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z. Táto skutočnosť vyplýva aj z predloženého LV č. XX pre k. ú. A. J., podľa ktorého sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako spoluvlastníci uvedeného pozemku parc. č. 411 o výmere 6 128 m2 (trvalý trávnatý porast) V. E. v 1/6 a V. R. v 5/6. Pokiaľ teda odporca v predmetnom rozhodnutí vo vzťahu k predmetnému pozemku parc. č. 411 rozhodol tak, že žiadatelia (navrhovatelia) nespĺňajú podmienky podľa § 1 a § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z., pretože tento neprešiel na štát niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 cit. zákona, tento záver je výsledkom správneho právneho posúdenia majúceho oporu v zistenom skutkovom stave. Napokon ani samotný splnomocnený právny zástupca navrhovateľov 1/, 4/, 5/ a 6/ tento záver odporcu nerozporoval a vo vzťahu k rozhodnutiu odporcu o nesplnení podmienok na vrátenie nehnuteľností - pozemok parc. č. 411 sa navrhovatelia ani neodvolali. Pokiaľ sa týka uplatneného nároku v časti navrátenia vlastníctva k pozemkom parc. č. 408 a 410 nachádzajúcim sa v k. ú. A. J., súd zistil, že predmetné pozemky, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, boli už v čase prechodu vlastníctva na štát evidované ako zastavané plochy a nádvoria . Rovnako v súčasnej dobe (viď. čiastočný výpis z LV č. XX pre k. ú. A. J. - vlastník: SR - Slovenský vodohospodársky podnik, š. p. Banská Štiavnica) sú tieto pozemky evidované ako zastavané plochy a nádvoria). Vzhľadom na uvedenú skutočnosť je výsledkom správneho právneho posúdenia záver odporcu, že vo vzťahu k predmetným pozemkom parc. č. 408 a 410 neboli splnené podmienky podľa § 1 a § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z. na navrátenie vlastníctva k týmto pozemkom, keďže podľa § 1 písm. a/ a b/ zák. č. 503/2003 Z.z. je možné vrátiť vlastnícke právo len k pozemkom, ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo lesný pôdny fond, čo v tomto prípade nebolo splnené. Dôvody uvedené navrhovateľmi v odvolaní vo vzťahu k rozhodnutiu odporcu o tejto časti uplatneného nároku preto nie sú spôsobilé napadnúť zákonnosť rozhodnutia odporcu. Napokon aj samotný splnomocnený zástupca navrhovateľov 1, 4, 5 a 6 na pojednávaní vo vzťahu k záverom odporcu, že na pozemky parc. č. 408 a 410 sa § 1 zák. č. 503/2003 Z.z., vzhľadom na to, že tieto už v čase predaja boli zastavanými plochami, nevzťahuje, výslovne uviedol, že k tomuto právnemu posúdeniu nemá žiadne pripomienky. Pokiaľ namietal, že odporca pochybil, keď nebral do úvahy „širšie súvislosti vykúpenia týchto pozemkov vo vzťahu k zák. č. 229/1991 Zb. a posudzoval vec len v úzkom poňatí zák. č. 503/2003 Z.z.“ súd uvádza, že túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú a irelevantnú, keďže v preskúmavanom prípade je nesporné, že odporca v správnom konaní rozhodoval práve a len o nároku žiadateľov - navrhovateľov na navrátenie vlastníctva k týmto pozemkom uplatnenom postupom a v zákonom stanovenej lehote podľa zák. č. 503/2003 Z.z. na základe podanej žiadosti doručenej odporcovi 27.12.2004. Je zrejmé, že odporca v tomto konaní nerozhodoval o nároku navrhovateľov, ktorý by bol uplatnený podľa zák. č. 229/1991 Zb., a preto skutočnosť, že sa odporca nezaoberal pri rozhodovaní o návrhu uplatnenom navrhovateľmi - žiadateľmi žiadosťou doručenou odporcovi 27.12.2004 v zmysle zák. č. 503/2003 Z.z. otázkou splnenia podmienok stanovených zák. č. 229/1991 Zb., resp. tým, či bol alebo nebol takýto nárok v zmysle cit. zákona navrhovateľmi uplatnený (čo odvolatelia považovali za neúplné zistenie skutkového stavu), nemôže mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z vyjadrenia odporcu k podanému odvolaniu vyplýva, že navrhovatelia si na príslušnom správnom orgáne (obvodnom pozemkovom úrade) v zákonnej lehote (t.j. do 31.12.1992 v zmysle § 13 zák. č. 229/1991 Zb.) a spôsobom stanoveným týmto zákonom (§ 9 ods. 1 cit. zákona - t.j. uplatnením nároku na pozemkovom úrade a doručením výzvy povinnej osobe na vydanie nehnuteľností) návrh podľa zák. č. 229/1991 Zb. neuplatnili. Táto skutočnosť vyplýva tak z evidencie nárokov uplatnených podľa zák. č. 229/1991 Zb. vedenej samotným odporcom, ako aj z vyjadrenia navrhovateľky 1/ a samotného zástupcu navrhovateľov 1/, 4/, 5/ a 6/, ktorý na pojednávaní potvrdil, že navrhovateľka 1/ si nárok neuplatnila na príslušnom orgáne, uplatnila si ho len u právneho predchodcu povinného (Povodie Hrona š.p.) a to listom z 25.09.1991, v ktorom žiadala v mene právnych nástupov pôvodných oprávnených o vydanie vecí. Pokiaľ splnomocnený zástupca navrhovateľa na pojednávaní tvrdil, že vyzvaný subjekt (Povodie Hrona š.p.) bol povinný postúpiť takúto žiadosť príslušnému správnemu orgánu a odporca mal túto skutočnosť, t.j. či u príslušného správneho orgánu, v tomto prípade obvodnom pozemkovom úrade, (ktorý rozhodoval aj o uplatnenom nároku žiadateľov - navrhovateľov podľa zák. č. 503/2003 Z.z.) bol uplatnený predmetný nárok podľa zák.č. 229/1991 Zb. zisťovať, takéto tvrdenie nemá oporu v žiadnom ustanovení cit. zákona. Odporca v konaní o nároku uplatnenom podľa zák. č. 503/2003 Z.z. nie je oprávnený a ani povinný skúmať splnenie podmienok na uplatnenie nároku žiadateľov podľa zák. č. 229/1991 Zb. (Splnenie týchto podmienok by mal povinnosť skúmať príslušný správny orgán len v konaní začatom na základe návrhu - žiadosti účastníkov konania - žiadateľov, ktorým by si v zákonom stanovenej lehote a za zákonom stanovených podmienok uplatnili nárok podľa zák. č. 229/1991 Zb.) Pri skúmaní podmienok stanovených v § 1 zák. č. 503/2003 Z.z. mal odporca skúmať len to, či navrátenie vlastníctva k pozemkom nebolo vydané podľa osobitného predpisu (zák. č. 229/1991 Zb.). V tomto prípade bola táto skutočnosť osvedčená už v žiadosti navrhovateľky 1/, v ktorej bolo uvedené, že „bola podaná výzva na vydanie veci z 25.09.1991 v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. a doposiaľ nebolo rozhodnuté“. Medzi účastníkmi konania napokon nebolo sporné, že navrhovateľom nebolo vlastníctvo k pozemkom vydané podľa z.č. 229/1991 Zb. Pokiaľ teda navrhovatelia namietali, že odporca postupoval v rozpore so zákonom, ak sa nezaoberal skutočnosťou, že navrhovateľka 1 si „uplatnila reštitučný nárok podľa zák. č. 229/1991 Zb.“, o ktorom nebolo do dňa vydania napadnutého rozhodnutia rozhodnuté, pričom za „uplatnenie nároku podľa zák. č. 229/1991 Zb.“ považovala list z 25.09.1991 - výzvu adresovanú povinnému (Povodie Hrona š.p.) o vydanie vecí, a tak neúplne zistil skutkový stav, súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Keďže v preskúmavanom konaní bolo zistené, že navrhovateľka 1/, resp. navrhovatelia si neuplatnili v zákonom stanovenej lehote reštitučný nárok podľa zák. č. 229/1991 Zb. na príslušnom správnom orgáne v zmysle § 9 cit. zákona a túto skutočnosť ani netvrdila (uviedla len, že doručila výzvu povinnej osobe na vydanie vecí), súd nepovažoval za potrebné vykonať splnomocneným zástupcom navrhovateľov 1/, 4/, 5/ a 6/ navrhnuté dokazovanie dopytom na príslušnom ministerstve za účelom zistenia, či bola takáto žiadosť navrhovateľky 1/ doručená, prípadne postúpená odporcovi ako príslušnému orgánu, najmä keď odporca potvrdil, že takýto uplatnený nárok navrhovateľky 1/ v evidencii nárokov uplatnených podľa zák.č.229/1992 Zb. neeviduje. Navyše táto skutočnosť nebola ani relevantná pre konanie vo veci uplatneného nároku podľa zák. č. 503/2003 Z.z. Pokiaľ teda navrhovatelia v odvolaní uviedli, že si uplatnili reštitučný nárok aj v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. a o tomto nebolo rozhodnuté, v konaní nebolo preukázané, že si tento nárok uplatnili postupom podľa § 9 cit. zákona na príslušnom orgáne riadne a včas a tento nárok nebol ani predmetom konania, ktorého výsledkom je vydanie napadnutého rozhodnutia preskúmavaného podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. na základe podaného odvolania. Súd preto k tejto námietke nemohol prihliadnuť. Navrhovatelia napokon namietali, že „odporca vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že predmetná kúpna zmluva nebola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, t.j. tieto podmienky považoval za nesplnené“. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že predmetom kúpnej zmluvy bol o.i. pozemok parc. č. 409 - záhrada o výmere 812 m2, ktorý bol predmetnom uplatneného nároku, pričom táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Medzi účastníkmi konania nebola sporná ani skutočnosť, že žiadatelia, ktorí si uplatnili reštitučný nárok vo vzťahu k uvedenému pozemku, resp. ich právni nástupcovia, sú oprávnenými osobami podľa § 2 zák. č. 503/2003 Z.z. Sporné bolo, či vlastníctvo k predmetnému pozemku parc. č. 409 prešlo na štát, resp. na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzatvorenej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok (§ 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z.). Zákon č. 503/2003 Z.z. upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu (zák. č. 229/1991 Zb.), pričom v ust. § 3 ods. 1 definuje podmienky, za ktorých resp. v dôsledku ktorých prešlo vlastníctvo k pozemkom na štát alebo na inú právnickú osobu (tzv. reštitučné tituly). Navrhovatelia si v preskúmavanom prípade uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom špecifikovaným v žiadosti doručenej odporcovi 27.12.2004 v zmysle zák. č. 503/2003 Z.z., pričom tvrdili, že o.i. vlastníctvo k pozemku parc. č. 409 prešlo na štát v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok s poukazom na § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z. V žiadosti, ktorou si predmetný nárok uplatnili a v jej doplnku zo 16.08.2010 uviedli, že vlastníci pri uzatváraní kúpnej zmluvy čelili veľkému nátlaku zo strany kupujúceho a v prípade nepodpísania zmluvy zo strany vlastníkov by im nebola vyplatená suma z ocenenia nehnuteľností. Tvrdili, že vlastníci nemali v úmysle nehnuteľnosti predať, no boli donútení tak urobiť pod hrozbou vyvlastnenia za oveľa nižšiu cenu zo strany štátnych orgánov. Ich rozhodnutie predať nehnuteľnosti nebolo slobodné, išlo len o výber tzv. menšieho zla. Navrhovatelia ďalej uviedli, že vlastníci čelili veľkému nátlaku zo strany kupujúceho, nakoľko z dôvodu nevykúpenia majetku nachádzajúceho sa v okolí predmetných nehnuteľností, nebolo možné dané pozemky užívať a obhospodarovať. Kúpna cena bola podľa navrhovateľov neprimerane nízka a pre predávajúcich nevýhodná. Navrhovatelia uviedli, že štát sa snažil pri tejto kúpnej zmluve obohatiť na úkor predávajúcich, používal hrozby rôznymi formami donútenia, hrozila strata osobnej slobody, nakoľko tí, čo odmietli predať svoje nehnuteľnosti, boli perzekvovaní a často aj trestne stíhaní. Odporca v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že navrhovatelia vyššie uvedené tvrdenia ničím nepodložili a nevydokladovali, nepredložili žiadne dôkazy svedčiace o použití donútenia podpísať predmetnú kúpnu zmluvu a nepreukázali, že kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Predpokladom úspešnosti navrhovateľov bolo v preskúmavanom konaní preukázať splnenie znakov tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, ktoré by zakladali nárok na vydanie nehnuteľností, v tomto prípade nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku parc. č. 409 podľa § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z. Z cit. ust. § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z. vyplýva, že pre splnenie nároku musia byť obidve podmienky stanovené v cit. ustanovení, t.j. tieseň a nápadne nevýhodné podmienky splnené súčasne. Podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov SR (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 93/1997), Ústavného súdu SR (porovnaj napr. Nález ÚS SR č. I.ÚS 154/08 z 26.02.2009) pod pojmom „tieseň“ sa rozumie taký hospodársky, sociálny alebo psychický stav, ktorý na konajúceho dolieha takým spôsobom a takou závažnosťou, že urobí právny úkon, ktorý by inak neurobil alebo u dvojstranných konaní by úkon neuzavrel. Tieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, musí pre ňu byť daný objektívny dôvod a súčasne sa musí stať aj pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že koná vo svoj neprospech. Tieseň pritom nemožno chápať ako jednorazový akt, ale aj v širších súvislostiach ako dlhodobý proces, ktorého výsledkom bolo to, že fyzická osoba urobila ako vlastník úkon, ktorý by inak v právnom štáte neurobila. Podľa cit. Nálezu Ústavného súdu SR „... tak, ako požiadavku „tiesne“ treba aj požiadavku „nápadne nevýhodných podmienok“ posudzovať vždy v konkrétnom prípade s prihliadnutím na konkrétne okolnosti“. Obdobne podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/31/2011 zo dňa 29.06.2011: „Rovnako nápadne nevýhodné podmienky, ktoré treba posudzovať podľa konkrétnej okolnosti daného prípadu, musia objektívne existovať v čase právneho úkonu a nemôžu spočívať v subjektívnom cítení dotknutej osoby. U odplatných zmlúv pôjde predovšetkým o posúdenie, či nebola porušená ekvivalentnosť vzájomných plnení a či objektívne bol pomer získanej hodnoty k vydávanej protihodnote nápadne nevýhodný, pričom musí ísť o nevýhodnosť takej intenzity, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nápadná. Nemožno však hovoriť o nápadne nevýhodných podmienkach z pohľadu porovnania vtedajších cien nehnuteľností s hodnotami cien nehnuteľností v neskoršom období, pretože takéto nevýhodné podmienky boli všeobecne produktom vtedajšej doby a postihovali rovnako každého, kto vtedy nehnuteľnosť predával. Nápadnú nevýhodnosť je potrebné posudzovať z hľadiska súladu kúpnej ceny s vtedy platnými právnymi predpismi a možno ju preukázať vo vzťahu k iným, vtedy uzatváraným porovnateľným zmluvám, pretože vždy musí znamenať konkrétnu nevýhodu reštituenta v porovnaní s inými občanmi“, resp. podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžl 376/2009 z 19.05.2010: „... tieseň a nápadne nevýhodné podmienky je potrebné posudzovať ako dva predpoklady, ktoré musia byť splnené súčasne v čase právneho úkonu, pričom splnenie oboch týchto podmienok nemožno bez ďalšieho vyvodiť priamo, ani zo zákona ako určitú fikciu a vždy prítomnú súčasť majetkových dispozícií medzi štátom a fyzickou osobou, ale aj zo všeobecnej situácie jestvujúcej či už v štáte ako celku alebo niektorom z jeho regiónov a vždy je potrebné skúmať, či táto všeobecná situácia v konkrétnom prípade toho - ktorého kupujúceho mala za následok uzavretie zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok“. Odporca po vykonanom dokazovaní zistil a konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, že za pozemky odpredané na základe predmetnej kúpnej zmluvy pre účely stavby Vodného diela Málinec II bola výška kúpnej ceny stanovená na základe Znaleckého posudku vypracovaného súdnym znalcom A.. F. dňa 29.05.1989 v súlade s vtedy platným právnym predpisom (vyhláška č. 205/1988 Zb.), pričom v čl. I veta in fine kúpnej zmluvy sa uvádza, že „predávajúci prejavili vôľu, aby celá náhrada za odpredané nehnuteľnosti bola poukázaná Y. X. a manželke H. X. v zmysle ich čestného prehlásenia zo dňa 14.09.1989“. Ďalej s poukazom na stanovisko ďalšieho účastníka Vodohospodárska výstavba š.p. Bratislava uviedol, že podľa okolností a podmienok, za ktorých bola kúpna zmluva uzatvorená, zistil, že pre uvedenú stavbu bolo okrem predmetnej kúpnej zmluvy uzavretých niekoľko desiatok kúpnych zmlúv, pričom právnym predchodcom boli uplatnené rovnaké postupy, princípy a podmienky uvedené v kúpnej zmluve (vrátane spôsobu určenia kúpnej ceny podľa vtedy platných právnych predpisov) a to znaleckým posudkom. Skutočnosť, že vlastník bol upovedomený o tom, že v prípade nesúhlasu s uzatvorením kúpnej ceny je možné nehnuteľnosti vyvlastniť, nie je možné považovať za donucovací prostriedok, nátlak a hrozbu, ale za splnenie jednej zo zákonom stanovených podmienok pre prípadné využitie tohto inštitútu vyvlastnenia. Z čl. IX kúpnej zmluvy vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti boli potrebné pre uskutočnenie štátneho plánu rozvoja národného hospodárstva a náhrada vo výške kúpnej ceny by sa poskytla za odpredávané nehnuteľnosti aj v prípade ich vyvlastnenia. Vzhľadom na správnym orgánom zistené okolnosti postupu pri odpredaji predmetných nehnuteľností pre účely výstavby Vodného diela Málinec II odporca konštatoval, že neexistoval žiadny dôvod na vyvíjanie akéhokoľvek nátlaku alebo zastrašovania vlastníkov predmetných nehnuteľností, pretože Vodohospodárska výstavba š.p. mala v prípade nedosiahnutia dohody s vlastníkmi zákonnú možnosť nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti vyvlastnením. Zo skutočnosti, že právni predchodcovia navrhovateľov ako vlastníci po poučení o možnosti využiť inštitút vyvlastnenia a namietať podmienky uvedené v kúpnej zmluve, túto kúpnu zmluvu podpísali a o spôsobe poukázania kúpnej ceny rozhodli čestným prehlásením, odporca vyvodil, že pri podpise kúpnej zmluvy navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia nekonali v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Predmetné pozemky boli vykúpené pre verejnoprospešnú stavbu - Vodné dielo Málinec II a pre potreby tejto stavby boli aj použité. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že pokiaľ právny zástupca navrhovateľov 1/, 4/, 5/ a 6/ na pojednávaní spochybnil (a to nad rámec dôvodov uvedených v odvolaní), že predmetné pozemky slúžia pre Vodné dielo Málinec II, resp. uviedol, že došlo k zmene stupňa ochranného pásma, táto skutočnosť nemôže spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože v preskúmavanom prípade neboli predmetné pozemky vyvlastnené a navrhovatelia si neuplatnili ich navrátenie na základe reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm. l zák. č. 503/2003 Z.z., podľa ktorého sa oprávneným osobám navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená. V tomto prípade však bolo uplatnené navrátenie vyvlastnenia k pozemkom podľa reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z., v ktorom nie je stanovená podmienka, aby pozemky, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, boli použité na účel, na ktorý boli odkúpené. Správny orgán v preskúmavanom prípade skúmal splnenie podmienok uplatnenia reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z., a teda či bola predmetná kúpna zmluva uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a to v intenciách vyššie uvedenej ustálenej judikatúry všeobecných súdov SR, ako aj Ústavného súdu SR, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na výklad pojmu „tieseň“ a konštatoval, že hrozba vyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň. Rovnako vo vzťahu k posúdeniu požiadavky „nápadne nevýhodných podmienok“ konštatoval, že tieto posudzoval podľa konkrétnych okolností tohto prípadu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne uviedol svoju argumentáciu i úvahu, ktorou sa spravoval pri posúdení okolností uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľov, že kúpna zmluva bola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Odporca konštatoval, že pri posudzovaní existencie nápadne nevýhodných podmienok v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy je výška kúpnej ceny hlavným ukazovateľom. V preskúmavanom prípade bola kúpna cena stanovená znaleckým posudkom na základe vtedy platných právnych predpisov, aj keď je zrejmé, že cena prevádzaných pozemkov bola nižšia, než sú ceny pozemkov v súčasnosti, nápadnú nevýhodnosť je však potrebné vždy preukázať voči stavu existujúcemu v dobe uzavretia kúpnej zmluvy vo vzťahu k vtedy obvyklým podmienkam. Súd sa stotožnil s názorom odporcu, že nápadnú nevýhodnosť je potrebné preukázať vždy voči stavu, ktorý existoval v dobe uzavretia kúpnej zmluvy vzhľadom k vtedy obvyklým podmienkam. Nápadne nevýhodné podmienky by sa mohli prejaviť v tom, ak by predávajúci predával nehnuteľnosti za cenu nižšiu, než je cena, za ktorú by ich mohol inak predať v čase a mieste urobenia právneho úkonu. Vlastníkom bola ponúknutá najvyššia možná kúpna cena vyplývajúca z vtedy platného právneho predpisu. Odporca nezistil (a navrhovatelia ani netvrdili) existenciu podmienok poškodzujúcich predávajúcich (napr. stanovenie kúpnej ceny bez znaleckého posudku, nesprávne ocenenie alebo iné znevýhodnenie oproti iným vlastníkom pri obdobnom výkupe pozemkov a pod.). Odporca preto dospel k záveru, že z uzatvorenej kúpnej zmluvy nevyplýva, že by kúpna cena bola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok, pretože kúpna cena za odpredané pozemky bola určená na základe cenového predpisu platného v čase uzavretia zmluvy, spôsobom a vzhľadom k podmienkam obvyklým v čase uzavretia kúpnej zmluvy, dôkazom čoho bol aj Znalecký posudok vyhotovený pre Vodohospodársku výstavbu š.p. Bratislava zo dňa 06.03.1989 podľa vyhlášky č. 205/1988 Zb. o cenách stavieb pozemkov a porastov vyhotovených znalcom A.. F.. V. a nápadne nevýhodné podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne pri právnom úkone podľa odporcu navrhovatelia pri uzatvorení kúpnej zmluvy nepreukázali, a preto odporca vyvodil záver, že neboli splnené zákonné podmienky stanovené v § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z. na navrátenie vlastníckeho práva navrhovateľom v tomto prípade konkrétne vo vzťahu k pozemku parc. č. 409 nachádzajúcom sa v k. ú. A. J.. Takýto právny záver odporcu považoval súd za správny. V konaní o navrátení vlastníctva k pozemkom je nevyhnutné, aby navrhovatelia preukázali dôvodnosť svojho návrhu, teda dôkazné bremeno je na navrhovateľoch. V preskúmavanom prípade bolo povinnosťou navrhovateľov preukázať svoje tvrdenie, že predmetné pozemky prešli na štát spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 písm. j/ zák. č. 503/2003 Z.z. v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Navrhovatelia svoje tvrdenia nepreukázali, keďže nepredložili a ani neoznačili žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a to ani v správnom konaní, ani v preskúmavacom konaní, keď na pojednávaní právny zástupca navrhovateľov 1/, 5/, 6/ a 7/ výslovne uviedol, že navrhovatelia nemajú k dispozícii žiadne dôkazy (t.j. ani listiny, ani svedkov) a rovnako výslovne uviedol, že nemá ďalšie návrhy na dokazovanie. Navrhovatelia sa v písomných vyjadreniach, ako aj na pojednávaní odvolávali len na všeobecné konštatovania o minulom režime, ako aj o obvyklých postupoch pri vykupovaní nehnuteľností v minulom režime. Rovnako všeobecné a nekonkrétne boli aj tvrdenia o hrozbách rôznymi formami donútenia, napr. hrozbou straty osobnej slobody, pričom len všeobecne, t.j. bez špecifikácie postupu štátnych orgánov vo vzťahu k právnym predchodcom navrhovateľov a predmetnej kúpnej zmluve uviedli, že tí, čo odmietli predať svoje nehnuteľnosti, boli perzekvovaní a často aj trestne stíhaní. Navrhovatelia teda neuviedli konkrétne kto a akým konkrétnym spôsobom vyvíjal na ich právnych predchodcov nátlak na predaj predmetných nehnuteľností, resp. aké konkrétne hrozby (okrem „hrozby vyvlastnenia“) boli voči nim uplatnené, resp. realizované. Nepreukázali ani tvrdenie, že štát sa obohatil na úkor predávajúcich. Neoznačili žiadnych svedkov, ani listinné dôkazy, ktorými by boli schopní takéto svoje tvrdenia preukázať. Navrhovatelia napokon nepreukázali ani svoje tvrdenie, že právni predchodcovia navrhovateľov nemali v úmysle predať nehnuteľnosti a urobili tak len pod hrozbou vyvlastnenia. Podľa právnej úpravy účinnej v čase uzavretia kúpnej zmluvy (§ 108 - § 116 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku - Stavebný zákon) boli stanovené nasledovné zákonné podmienky vyvlastnenia: cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom, vyvlastnenie sa môže uskutočniť len v nevyhnutnom rozsahu, vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu a vyvlastniť možno len vo verejnom záujme. Je nepochybné, že predmetné pozemky boli odkupované za účelom výstavby Vodného diela Málinec II, a teda pre stavbu vo verejnom záujme. Navyše náhrada, ktorá by bola vlastníkom poskytnutá pri využití inštitútu vyvlastnenia by bola rovnaká, ako pri uzavretí kúpnej zmluvy a bola by vyčíslená na základe znaleckého posudku vypracovaného podľa vtedy platnej cenovej vyhlášky. Inštitút vyvlastnenia bol a aj v súčasnej dobe je využívaný ako zákonná možnosť štátu nadobudnúť potrebné pozemky vo verejnom záujme pri dodržaní zákonom stanovených podmienok v prípade, ak nemôže byť dosiahnutý dobrovoľný predaj pozemkov. Súd preto dospel k záveru, že aj vo vzťahu k pozemku parc. č. 409 je záver žalovaného o tom, že neboli splnené podmienky na navrátenie vlastníctva k tomuto pozemku v zmysle § 1 a § 3 ods. 1 písm. k/ zák. č. 503/2003 Z.z. výsledkom správneho právneho posúdenia a to na základe náležite zisteného skutkového stavu, pričom správny orgán si v konaní zadovážil dostatok podkladov pre vydanie napadnutého rozhodnutia, svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a uviedol aj úvahu, ktorou sa spravoval pri uplatnení právnych predpisov, ktoré na zistený skutkový stav použil. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade so zákonom, a preto ho s poukazom na § 250q ods. 2 v spojení s § 250j ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľom, ktorí v konaní neboli úspešní, náhradu trov konania nepriznal. Podľa § 250k ods. 1 O.s.p. má totiž právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania len žalobca, pokiaľ mal úspech v konaní celkom alebo sčasti. Z uvedeného dôvodu súd nerozhodoval o nároku na náhradu trov konania ďalšieho účastníka v 2. rade. Súd zároveň rozhodol o povinnosti navrhovateľov 1/, 2/, 3/, 4/, 5/ a 6/ zaplatiť súdny poplatok podľa zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (každého vo výške 35,- Eur) stanovenej Sadzobníkom súdnych poplatkov v položke 10 písm. b), nakoľko sú poplatníkmi, keďže podali opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní neboli úspešní (§ 2 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.