Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23Sp/8/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200693 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6012200693.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, samosudcom JUDr. Milan Segeč, v právnej veci navrhovateľa: Y. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XXXX/XX, PS XX, XXX XX W. B. T., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, Kancelária Nitra, Štefánikova trieda 88, 949 01 Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu sp. zn. 1N 2138/12 zo dňa 6.7.2012, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd rozhodnutie odporcu sp. zn. 1N 2138/12 zo dňa 6.7.2012 p o t v r d z u j e. II. Navrhovateľovi sa náhrada trov konania nepriznáva. III. Navrhovateľ je povinný zaplatiť súdny poplatok 35 Eur v lehote troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím odporcu sp. zn. 1N 2138/12 zo dňa 06.07.2012 bolo podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi rozhodnuté tak, že žiadateľovi (navrhovateľovi Y. P.) sa nepriznáva nárok na poskytovanie právnej pomoci. Odporca nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci, pretože žiadateľ (navrhovateľ) sa obrátil na centrum vo veci, v ktorej išlo o zrejmé bezúspešné uplatňovanie práva, čím žiadateľ nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc. Proti rozhodnutiu odporcu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, v ktorom uviedol, že rozhodnutie odporcu je vo výroku vecne nesprávne, bolo vydané predčasne, bez zistenia skutočného stavu, je neúplné a nepresné. Nevykonaním označeného dôkazu, najmä nezapožičaním spisu Mesta Dubnica č. 3981/10, bola navrhovateľovi odňatá reálna možnosť riadne konať pred správnym orgánom, ktorý hodnotí vec neobjektívne, nesprávne, účelovo, v prospech štátu, pričom protiústavne prejudikoval výsledok ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 a nasl. Ústavy SR na ujmu sťažovateľa - žiadateľa. Ďalej navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie žiadosti o právnu pomoc a o extenzívny výklad „zrejmej bezúspešnosti sporu“ rovnajúcemu sa prejudikovaniu tak komplikovanej veci. Navrhovateľ žiadal zapožičanie administratívneho spisu Mesta Dubnica č. 3981/10, ako aj spis CPP, kancelárie Nitra, sp. zn. 2N 2139/11, v ktorom je fotokópia protestu mesta KNM z 08.08.2011 preukazujúca právomoc mesta ako protestného orgánu. Preventívne namietal, že rozhodnutie vydal a podpísal vecne a funkčne nepríslušný správny orgán v nezákonnom zastúpení, čím mohlo byť porušené žiadateľove právo na zákonný postup. Navrhovateľ ďalej žiadal vrátiť všetky prílohy, ktoré mu vrátené neboli a tvorili súčasť ústavnej sťažnosti, nevrátené bolo rozhodnutie ÚS ČR a ÚS SR. Navrhovateľ ďalej namietal nevysporiadanie sa odporcu s dôvodmi ústavnej sťažnosti (ako dôvody žiadosti), namietal najmä nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu č. k. 11S 87/2011-28. Navrhovateľ tvrdil, že odporca nezákonne zdôvodnil svoje rozhodnutie v časti proti nečinnosti mesta v rozpore s § 250t ods. 8 v spojení s § 246c ods. 1 a v spojení s § 167 ods. 2, v spojení s § 159 ods. 2, 3 O.s.p.. Odporca vôbec nepolemizoval s dôvodmi, ktoré vágne uviedol Krajský súd v Trenčíne v uznesení č. k. 11S/87/2011-28, neskúmal ústavnú konformnosť a preskúmateľnosť uznesenia krajského súdu, ale vlastným názorom nahrádza názor Krajského súdu v Trenčíne, čím sa protiprávne snaží reparovať nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/87/2011-28, čo logicky odporuje tvrdeniu o zrejmej bezúspešnosti sporu v konaní pred Ústavným súdom SR v zmysle čl. 127 ods. 1 a nasl. Ústavy SR. Tvrdenie centra právnej pomoci o nevyčerpaní prostriedkov nápravy je zavádzajúce, nakoľko sám Krajský súd v Trenčíne žalobu meritórne prejednal a nezistil procesný nedostatok. Subsidiárna právomoc všeobecného správneho súdu vo veci č. k. 11S/87/2011-28 odporuje logike tvrdení odporcu. Navrhovateľ ďalej uviedol, že v danej veci išlo o protestáciu vista zmenky indosovanej, bez priameho zmenkového dlžníka, pri ktorej absencia protestácie má za následok absenciu splatnosti (čl. 1 § 34 ods. 1 Alinea 1. zákona č. 191/1950 Zb., § 563 Občianskeho zákonníka). Nevznik začatia plynutia premlčania (§ 101, § 102 Občianskeho zákonníka) a zánik zmenkových práv podľa čl. 1 § 53 ods. 1, 2, 3 zákona č. 191/1950 Zb. nesprávne právne posúdilo centrum právnej pomoci pre neúplnosť zisteného skutkového stavu a ignorancie označených dôkazov (na ujmu žiadateľa). Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23Sp/8/2012-12 zo dňa 25.10.2012 bolo rozhodnutie odporcu sp. zn. 1N 2138/12 zo dňa 06.07.2012 potvrdené. Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podal odvolanie navrhovateľ a na základe podaného odvolania rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý rozhodnutím - uznesením č. k. 6Sžo/5/2013-28 zo dňa 29.01.2014 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23Sp/8/2012-12 z 25.10.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, podľa ktorého na účely posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu bude potrebné, aby súd prvého stupňa vyhodnotil v zmysle inštrukcií Ústavného súdu SR (je potrebné pripojiť spis Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/87/2011), či navrhovateľ vyčerpal primárne prostriedky nápravy, konkrétne či podal sťažnosť na postup Mesta Dubnica nad Váhom, resp. túto skutočnosť preveriť priamo na Meste Dubnica nad Váhom. Až po zistení uvedených skutočností bude možné bez akýchkoľvek pochybností posúdiť, či sa v danom prípade jedná o zrejmú bezúspešnosť sporu. Z právneho názoru Najvyššieho súdu SR ďalej vyplýva, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia odporcu je potrebné posúdiť aj relevanciu námietky, ktorou navrhovateľ poukazoval na „nulitu“ napadnutého rozhodnutia odporcu z dôvodu, že rozhodnutie nebolo podpísané vedúcou centra právnej pomoci. Krajský súd doplnil dokazovanie - vyžiadal si stanovisko navrhovateľa k okolnostiam, či tento podal sťažnosť vo veci sp. zn. 11S/87/2011 na postup Mesta Dubnica nad Váhom, ďalej si vyžiadal stanovisko odporcu k okolnostiam poverenia podriadeného zamestnanca na zastupovanie vedúceho zamestnanca v čase neprítomnosti vedúceho zamestnanca na pracovisku, vyžiadal si aj spis od Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/87/2011. V podaní navrhovateľa z 23.04.2014 navrhovateľ uviedol, že sťažnosti na nečinnosť Mesta Dubnica nad Váhom vo veci protestu boli podané, tieto boli vybavené kontrolórkou mesta bezúspešne ako neopodstatnené, ako dôkaz navrhoval navrhovateľ vypočuť hlavnú kontrolórku alebo dožiadať sťažnostný spis hlavnej kontrolórky Mesta Dubnica nad Váhom, spisovú značku nevedel uviesť, fotokópiu sťažnosti nemá k dispozícii, nakoľko bola vyhotovená ručne rukopisom v prvopise. Z pripojeného spisu Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/87/2011 mal súd preukázané, že sťažnosť navrhovateľa vybavovala Okresná prokuratúra v Trenčíne pod podaním č. Pd 115/11-4 zo dňa 05.08.2011 vo veci „vyrozumenia o čiastočnom postúpení veci“, v ktorom Okresná prokuratúra v Trenčíne potvrdzuje, že 03.08.2011 obdržala jedno z podaní navrhovateľa označené ako „Sťažnosť na nečinnosť a postup Mesta Dubnica nad Váhom č. k. 3981/10“, ktorá však podľa obsahu spĺňa znaky sťažnosti v intenciách zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach a vzhľadom k tomu, že okresná prokuratúra nie je na vybavenie vecne príslušná (prokuratúra nemá postavenie nadriadeného orgánu voči orgánom verejnej správy), preto podanie postúpila do pôsobnosti Mesta Dubnica nad Váhom. Z vyjadrenia Mesta Dubnica nad Váhom zo dňa 14.03.2012, ktoré bolo adresované Krajskému súdu v Trenčíne vo veci žalobcu Y. P. proti žalovanému Mestu Dubnica nad Váhom, o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, zaslali krajskému súdu vyjadrenie a k vyjadreniu pripojili originál listu č. j. 3981/10 - vyhotovenie na založenie pre mesto. Z uvedených troch dôkazov (vyjadrenie navrhovateľa, vyrozumenie Okresnej prokuratúry v Trenčíne o čiastočnom postúpení veci Mestu Dubnica nad Váhom, vyjadrenie k žalobe proti nečinnosti orgánu verenej správy Mesta Dubnice nad Váhom adresované Krajskému súdu v Trenčíne a pripojenie originálu listu č. j. 3981/10) mal súd preukázané, že v zmysle inštrukcií Ústavného súdu SR navrhovateľ vyčerpal primárne prostriedky nápravy - podal sťažnosť na postup Mesta Dubnica nad Váhom, vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je preto krajský súd toho názoru, že vyslovenie záveru odporcu o zrejmej bezúspešnosti sporu navrhovateľa (podanie sťažnosti navrhovateľa podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR) je predčasné. Z Organizačného poriadku platného v čase vydania rozhodnutia teda vyplýva, že vedúca kancelárie Centra právnej pomoci v Nitre JUDr. Jarmila Turčeková nebola oprávnená splnomocniť Mgr. Ingrid Jelenčičovú, právničku Centra právnej pomoci v Nitre na podpisovanie rozhodnutí o priznaní, resp. nepriznaní nároku na poskytovanie právnej pomoci. Takúto právomoc mala len vedúca Centra právnej pomoci v Nitre. Krajský súd vychádzajúc z uvedených skutočností rozsudkom č. k. 23Sp/8/2012-109 zo dňa 18.7.2014 napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ O.s.p. zrušil, pretože dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a okrem toho v čase rozhodovania zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na posúdenie veci. Okrem toho rozhodnutie o nepriznaní právnej pomoci bolo podpísané pracovníčkou centra právnej pomoci, ktorá nemala na to oprávnenie. Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podal odporca v zákonnej lehote odvolanie, a to najmä z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho správneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Súd sa však v rozhodnutí nevysporiadal s námietkou, či navrhovateľ vyčerpal všetky primárne prostriedky nápravy odôvodňujúce podanie ústavnej sťažnosti. Súd sa zaoberal výhradne tým, či navrhovateľ podal sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach na postup Mesta Dubnica nad Váhom na základe tejto sťažnosti súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo vydané predčasne. Súd ďalej neuvádza, či má navrhovateľ ďalšie možnosti ako sa ďalej brániť alebo nie a či navrhovateľ tieto možnosti využil alebo nevyužil. Podľa názoru odporcu súd nedostatočne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže súd sa pri rozhodovaní zaoberal výhradne podaním sťažnosti navrhovateľom, pričom súd sa ďalej nevenoval zisteniu, či mal navrhovateľ aj iné možností (resp. „primárne prostriedky nápravy“ pred samotným podaním ústavnej sťažnosti, a to s prihliadnutím na postavenie Ústavného súdu SR ako inštitucionálneho mechanizmu, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (súd sa napr. nezaoberal tým, či navrhovateľ využil ochranu, ktorú poskytuje verejný ochranca práv podľa § 151a Ústavy SR a pod.), resp. s ohľadom na zásadu ultima ratio, ktorou sa Ústavný súd SR riadi, dôsledkom čoho bolo vydanie nesprávneho, resp. nepreskúmateľného rozhodnutia. Odporca ďalej uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd zakladá svoje rozhodnutie ohľadom toho, že rozhodnutie odporcu nepodpísala oprávnená osoba, na čl. 5 ods. 3 písm. b/ Organizačného poriadku odporcu účinného od 15.3.2012 do 26.5.2012 (ďalej len „OP“). Súd sa však nezaoberal účelom príslušných ustanovení OP, pričom neprihliadal na § 9 Zákonníka práce a na Štatút odporcu účinný od 15.3.2012 do 15.5.2014 (ďalej len „štatút“), konkrétne na čl. 7 ods. 3 štatútu, resp. svoj právny názor riadne nezdôvodnil. Odporca uviedol, že čl. 5 OP rieši podpisové oprávnenia zamestnancov odporcu v čase ich prítomnosti na pracovisku (k čomu dospejeme jednoduchou logickou interpretáciou, keďže uvedené ustanovenia riešia oprávnenia podpisovať a podpisovať môže vedúci zamestnanec len vtedy, keď sa fyzicky nachádza na pracovisku), teda poverenie podľa čl. 5 ods. 3 písm. b/ nie je poverením podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce a čl. 7 ods. 3 štatútu a netýka sa poverenia v čase neprítomnosti vedúceho zamestnanca, ale práve v čase prítomnosti vedúceho zamestnanca na pracovisku s ohľadom na odbremenenie pracovných povinností vedúceho zamestnanca a odbremenenie pracovnej vyťaženosti vedúceho zamestnanca (keďže odporca považuje za neúčelné a časovo nehospodárne, aby všetky listiny, ktoré odchádzajú z príslušného pracoviska odporcu musel podpísať výhradne vedúci zamestnanec...). Uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 6Sžo/74/2014-91 zo dňa 25.11.2015 Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23Sp/8/2012-59 zo dňa 18.6.2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd ďalej vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol, že z obsahu administratívneho spisu mal najvyšší súd preukázané, že navrhovateľ dňa 26.6.2012 doručil odporcovi „Žiadosť o poskytnutie právnej pomoci“ (ďalej len ako „žiadosť“) za účelom podania ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, ktorou namietal zákonnosť uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/87/2011 z 26.4.2012, ktorým konajúci súd zamietol návrh na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy a zároveň zastavil konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Z obsahu uznesenia Krajského súdu v Trenčíne je zrejmé, že Y.D. (navrhovateľ) sa svojím návrhom domáhal konania proti nečinnosti Mesta Dubnica nad Váhom vo veci konania o zmenkovom inkase pod č. 3981/2010. Z obsahu uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/26/2010 z 25.8.2010 vyplýva, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd uložil odporcovi (Mesto Dubnica nad Váhom) povinnosť konať vo veci zmenkového protestu, riadne protest (protestnú listinu) vyhotoviť a tento mu doručiť. Krajský súd návrh zamietol argumentujúc tým, že navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný prepis, za ktorý v danom prípade považoval zákon č. 191/1950 Sb. Toto uznesenie napadol navrhovateľ ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd SR uznesením č.k. III. ÚS 282/2011-12 z 21.6.2011 sťažnosť navrhovateľa odmietol, pričom z odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu vyplýva, že „ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť konečného záveru rozhodnutia krajského súdu o neprípustnosti návrhu sťažovateľa z dôvodu nevyčerpania účinných primárnych prostriedkov právnej ochrany [ako sú, napr. sťažnosť podľa ustanovení § 2 a nasledujúcich zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) v spojení s ustanovením § 24 ods. 2 s odkazom na ustanovenia § 16 ods. 3 zákona o obecnom zriadení, príp. sťažnosť podľa ustanovenia § 11 ods. 4 zákona o sťažnostiach]. Sťažovateľ teda stále disponuje možnosťou domôcť sa vo vzťahu k namietanej nečinnosti orgánu verejnej správy právnej ochrany prostredníctvom správnej žaloby, ak zákonom požadované vyčerpanie primárnych prostriedkov nápravy neprinesie želaný efekt - odstránenie pasivity odporcu. Na realizáciu ústavou zaručeného sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zo strany všeobecného súdu existuje stále dostatočný priestor.“ Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 6Sžo/5/2013 zo dňa 29.1.2014 poukázal na to, že pre stanovenie „zrejmej bezúspešnosti sporu“ je relevantné, či navrhovateľ po vydaní uznesenia Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 282/2011-12 z 21.6.2011 vyčerpal podľa inštrukcií ústavného súdu účinné primárne prostriedky právnej ochrany, konkrétne či podľa ustanovení § 2 a nasledujúcich zákona o sťažnostiach podal sťažnosť na postup Mesta Dubnica nad Váhom, na ktoré prešla v súlade s ustanovením § 28 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v spojení s § 14 ods. 5 zákona č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy účinného do 24.7.1996 pôsobnosť miestneho národného výboru protestovať zmenku (§ 79 ods. 1 zákona č. 191/1950 Sb.). Túto skutočnosť konštatoval aj ústavný súd v odôvodnení svojho uznesenia č. k. II. ÚS 10/2012-9 zo 6.3.2012. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 23Sp/8/2012-59 najvyšší súd zistil, že navrhovateľ podal sťažnosť na postup Mesta Dubnica nad Váhom. Odporca namietal, že súd sa nevysporiadal s námietkou, či navrhovateľ vyčerpal všetky primárne prostriedky nápravy odôvodňujúce podanie ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd považuje túto námietku odporcu za dôvodnú. Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor, podľa ktorého bude na účely posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu potrebné, aby súd prvého stupňa dôsledne zistil, či navrhovateľ mal aj iné možnosti (resp. „primárne prostriedky nápravy“) pred samostatným podaním ústavnej sťažnosti, a to s prihliadnutím na postavenie Ústavného súdu SR ako inštitucionálneho mechanizmu, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Súd sa nezaoberal, napr. tým, ako to namietal aj odporca, či navrhovateľ využil ochranu, ktorú poskytuje verejný ochranca práv podľa § 151a Ústavy SR a pod., resp. s ohľadom na zásadu ultima ratio, ktorou sa Ústavný súd SR riadi, dôsledkom čoho bolo vydanie nesprávneho, resp. nepreskúmateľného rozhodnutia. V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu prejednať vec v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok oboch účastníkov, znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. Krajský súd opätovne preskúmal opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie odporcu podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. a po preskúmaní veci napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil, pretože dospel v konečnom dôsledku k záveru, že navrhovateľ nevyčerpal všetky prostriedky právnej ochrany, ktoré by vylučovali zrejmú bezúspešnosť navrhovateľa pri podávaní ústavnej sťažnosti. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva, alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní, pričom ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nemôže mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z., fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. Z obsahu napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, že dôvodom jeho vydania bola skutočnosť, že odporca mal na základe priložených listinných dôkazov preukázané, že navrhovateľ ako žiadateľ nesplnil podmienku vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu, ktorá je nevyhnutným predpokladom na poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.. Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z.z., pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktoré musí odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené, má centrum prihliadať vždy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu. V zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu postupoval Krajský súd v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR, určil pojednávanie na 10.2.2016 a zároveň vyzval navrhovateľa, aby predložil všetky doklady, ktoré by preukázali, že navrhovateľ podaním ústavnej sťažnosti využil všetky možnosti primárnej nápravy nezákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (napr. požiadavka na verejného ochrancu práv, sťažnosti, podnety prokuratúre a pod.). Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil, ospravedlnil svoju neúčasť, žiadané doklady nepredložil. Súd vytýčil nový termín pojednávania dňa 10.2.2016 na deň 30.3.2016 a opätovne vyzval navrhovateľa, aby v lehote desiatich dní predložil všetky doklady, ktoré by preukázali, že navrhovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti využil všetky možnosti primárnej nápravy nezákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy. Navrhovateľ na túto výzvu nereagoval a na pojednávanie dňa 30.3.2016 sa nedostavil i napriek tomu, že doručenie na predvolanie mal riadne vykázané. Na pojednávaní dňa 30.3.2016 zástupca odporcu trval aj naďalej na rozhodnutí a vyjadrenia, ktoré podali v predmetnej veci a v súvislosti aj s posledným uznesením Najvyššieho súdu SR navrhoval napadnuté rozhodnutie potvrdiť, pretože aj v súvislosti so zrušujúcim uznesením Najvyššieho súdu SR navrhovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu dáva zákon, predovšetkým poukazoval na to, že navrhovateľ nevyčerpal ani prostriedok v súvislosti s pomocou ombudsmana v zmysle čl. 151a Ústavy SR. Podľa čl. 151a Ústavy SR (zákona 460/1992 Zb.), verejný ochranca práv je nezávislá orgán SR, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť. Podľa § 11 zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv, na verejného ochrancu práv sa môže obrátiť každý, kto sa domnieva, že pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy boli porušené základné práva a slobody v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu. Podľa § 13 ods. 1, 2 , 3 citovaného zákona, verejný ochranca práv koná na základe podnetu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, alebo z vlastnej iniciatívy. Podnet možno podať písomne, ústne do zápisnice, telegraficky, telefaxom alebo elektronickou poštou. Z podnetu musí byť zrejmé, akej veci sa týka, proti ktorému orgánu verejnej správy smeruje a čoho sa podávateľ podnetu domáha. Vzhľadom k tomu, že súd dospel k záveru, že navrhovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti nevyužil ochranu, ktorú mu poskytuje verejný ochranca práv, nevyužil prostriedky, ktoré mu umožňuje osobitný predpis, možno preto dôvodne predpokladať, že v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie právnej pomoci, šlo by o zrejmú bezúspešnosť sporu, na ktorú je odporca povinný prihliadať vždy, preto v konečnom dôsledku, pokiaľ nebolo žiadosti navrhovateľa vyhovené, bolo rozhodnutie odporcu v súlade so zákonom č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci. Krajský súd vychádzajúc z uvedených skutočností preto napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania, pretože navrhovateľ bol v konaní neúspešný. Rozhodnutie o trovách konania je v súlade s § 250k ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol v konaní neúspešný, a proti rozhodnutiu správneho orgánu podal odvolanie, je povinný v zmysle § 4 zákona o súdnych poplatkoch zaplatiť súdny poplatok 35 Eur. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.