Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/164/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201120 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6015201120.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: ADELANTE, s.r.o., Špitálska 10, 811 08 Bratislava, IČO: 36 557 561, zast. Mgr. Katarínou Baďurovou, advokátkou, Budatínska 12, 851 06 Bratislava proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, J. Švermu 43, 974 04 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu Úradu priemyselného vlastníctva SR č. PÚV 5004-2012 II/63-2015 zo dňa 06.07.2015 takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Prihlasovateľ iLancer s.r.o. Bratislava požiadal prihláškou podanou na Úrade priemyselného vlastníctva SR, Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový orgán verejnej správy“) dňa 31.01.2012 o zápis úžitkového vzoru sp. zn. V. s názvom Spôsob kódovania fakturačných a/alebo platobných údajov a hybridná faktúra a/alebo platobný príkaz (ďalej len „prihláška“) do registra úžitkových vzorov (ďalej len „register“). Prvostupňový orgán verejnej správy vykonal prieskum zápisnej spôsobilosti predmetnej prihlášky, ktorým bolo zistené, že predmet prihlášky úžitkového vzoru nie je podľa § 5 zák. č. 517/2007 Z.z. o úžitkových vzoroch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zák. č. 495/2008 Z.z. (ďalej len „zák. č. 517/2007 Z.z.“ alebo „Zákon o úžitkových vzoroch“) považovaný za technické riešenie. Výsledok prieskumu (obsahujúci dôvody, pre ktoré predmet ochrany nespĺňa požiadavku zák. č. 517/2007 Z.z. na technický charakter riešenia) bol prihlasovateľovi oznámený listom z 09.05.2012 s výzvou, aby sa k výsledku prieskumu zápisnej spôsobilosti vyjadril v stanovenej lehote. Prihlasovateľ doručil prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 14.05.2012 žiadosť o zápis prevodu/prechodu patentu/práva na riešenie sp. zn. PÚV XXXX-XXXX z. prihlasovateľa iLancer s.r.o. Bratislava na nadobúdateľa Forsys a.s. Bratislava na základe Zmluvy o prevode práva na ochranu úžitkového vzoru zo dňa 10.05.2012. Prvostupňový orgán verejnej správy oznámil zápis prevodu práv do registra prihlasovateľovi listom zo dňa 05.06.2012. Prihlasovateľ následne vo vyjadrení zo dňa 05.06.2012 k výsledku prieskumu uviedol, že s ním nesúhlasí. Prvostupňový orgán verejnej správy opätovne preskúmal prihlášku a výsledok prieskumu zápisnej spôsobilosti oznámil prihlasovateľovi listom zo dňa 18.07.2012, v ktorom sa podrobne vyjadril k odpovedi prihlasovateľa a k jednotlivým nárokom s výsledkom, že podklady predmetnej prihlášky nie sú spôsobilé na udelenie ochrany z dôvodu, že predmet prihlášky predmetného úžitkového vzoru nemožno považovať za technické riešenie. Dňa 13.08.2012 sa uskutočnilo ústne rokovanie medzi pracovníkmi prvostupňového orgánu verejnej správy a prihlasovateľom a jeho zástupcom. Zo Záznamu z rokovania zo dňa 13.08.2012 vyplýva, že prvostupňový orgán verejnej správy zotrval na svojom stanovisku, že predmet prihlášky úžitkového vzoru nepovažuje za technické riešenie, a preto nespĺňa podmienky na zápis do registra. Na odstránenie nedostatkov prihlasovateľovi stanovil lehotu do 13.10.2012. Prihlasovateľ dňa 11.09.2012 predložil prvostupňovému orgánu verejnej správy prepracované nároky na ochranu predmetnej prihlášky, ktoré boli opätovne podrobené prieskumu zápisnej spôsobilosti. 2. Prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutím č. PÚV XXXX-XXXX B.o dňa 29.11.2012 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) prihlášku úžitkového vzoru sp. zn. PÚV XXXX-XXXX s názvom „W. S. E. a/U. V.P. a Z. E. a/U. V. V.“ zo dňa 31.01.2012 prihlasovateľa Forsys a.s. Bratislava zamietol podľa § 38 ods. 2 zák. č. 517/2012 Z.z. V odôvodnení rozhodnutia opísal priebeh správneho konania s tým, že po vykonaní prieskumu zápisnej spôsobilosti prihlášky a prepracovaných podkladov zistil, že v prepracovaných nárokoch boli spôsobové nároky zmenené zo spôsobu kódovania fakturačných a/ alebo platobných údajov na spôsob automatizovaného spracovania fakturačných a/alebo platobných údajov, ďalej bol do spôsobového nároku doplnený výsledný krok spôsobu, t.j. vytvorenie hybridnej faktúry a zároveň boli do hlavného nároku presunuté niektoré znaky zo závislých nárokov. Uviedol, že požiadavka na technickosť riešenia, ktoré má byť chránené úžitkovým vzorom vyplýva z ust. § 4 Zákona o úžitkových vzoroch, pričom vo všeobecnosti platí, že riešenie má technický charakter vtedy, ak rieši technický problém, uvedený problém je vyriešený technickými prostriedkami a predmet prihlášky je v nárokoch definovaný technickými znakmi. Poukázal na prepracovaný nárok č. 1, predmetom ktorého je spôsob automatizovaného spracovania fakturačných a/alebo platobných údajov, ktorý je vo význakovej časti nároku definovaný uvedením toho, ako sa relevantné fakturačné a/alebo platobné údaje rozčlenia do troch skupín, kde v X. skupine sú zaradené všeobecné údaje, v X. skupine sú zaradené platobné údaje, v 3. skupine sú zaradené údaje o jednotlivých fakturovaných položkách, ďalej sa určí maximálna dĺžka reťazca znakov pre každú skupinu, potom sa údaje naformátujú a zoradia do hotového reťazca znakov a/alebo nasleduje kódovanie reťazca znakov do haš kódu a na záver sa vygeneruje 2D kód. Hlavný nárok na spôsob sa týka automatizovaného spracovania fakturačných a/alebo platobných údajov, ktorými sú identifikačné údaje platiteľa, t.j. jeho meno, adresa, dátum platby, identifikačné údaje príjemcu platby, výška platby vyjadrená v príslušnej mene. Spôsob teda rieši problém zakódovania všeobecných fakturačných/platobných, teda netechnických údajov do dvojdimenzionálneho kódu. Prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že vo všeobecnosti platí, že dáta, ktoré sa netýkajú technickej podstaty riešenia, sa nepovažujú za technické. Dáta spracovávané spôsobom podľa hlavného nároku na ochranu nepredstavujú technické dáta, ale len finančné, fakturačné a tzv. business dáta. Vzhľadom na to, že uvedené dáta nie je možné považovať za technické, potom ani spôsob spracovania, resp. kódovania takýchto netechnických dát nie je možné považovať za technické riešenie. Prieskumom závislých spôsobových nárokov č. X a č. X prvostupňový orgán verejnej správy zistil, že ani význaková časť týchto nárokov neobsahuje žiadne technické znaky, ktoré by zabezpečovali technickosť riešenia ako celku. Ďalší nezávislý nárok (nárok č. X). sa týka hybridnej faktúry, ktorá je tvorená printovým, resp. elektronickým nosičom, na ktorom sú fakturačné/platobné údaje a aspoň jeden dvojdimenzionálny kód. Faktúry, platobné príkazy a podobné doklady v papierovej forme sa považujú za netechnické predmety. Samotná prítomnosť jedného technického znaku v nároku, ktorým je nosič informácií, neznamená podľa prvostupňového orgánu verejnej správy automaticky, že celý nárok má technický charakter. Faktúra, na ktorej sú uvedené fakturačné/platobné údaje je zjavne netechnická bez ohľadu na to, či ide o printovú, resp. elektronickú faktúru. Samotným pridaním QR kódu na uvedenú faktúru nezískava riešenie podľa nároku č. X (t.j. hybridná faktúra) technický charakter, pretože ako celok je netechnická. Prieskumom bolo ďalej zistené, že ani závislé výroky č. X až XX neobsahujú technické znaky, ktoré by zabezpečovali technickosť hybridnej faktúry a/alebo platobného príkazu ako celku. Vzhľadom na uvedené prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že predmet V.espĺňa jednu zo základných podmienok ochrany stanovených Zákonom o úžitkových vzoroch, ktorou je podmienka na technickosť riešenia. Z uvedených dôvodov prihlášku úžitkového vzoru zamietol. 3. Proti vyššie uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu podal prihlasovateľ v zákonnej lehote rozklad, ktorým žiadal, aby bolo prvostupňové rozhodnutie z 29.11.2012 zrušené a aby prihláška úžitkového vzoru bola vrátená do konania. Následne podaním doručeným prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 11.08.2014 prihlasovateľ požiadal o prevod prihlášky úžitkového vzoru z prihlasovateľa Forsys a.s. Bratislava na nadobúdateľa ADELANTE s.r.o. Bratislava na základe Zmluvy o prevode práv na prihlášku úžitkového vzoru V. zo dňa 06.08.2014. Prvostupňový orgán verejnej správy oznámil zápis prevodu práv do registra prihlasovateľovi listom zo dňa 19.08.2014. Predseda Úradu priemyselného vlastníctva SR (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. V.o dňa 06.07.2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozklad zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zo dňa 29.11.2012 potvrdil. V odôvodnení popísal priebeh správneho konania a jednotlivé námietky, ktoré prihlasovateľ uviedol v rozklade. Poukázal na ust. § 4, § 5 ods. 1, § 38 ods. 2, § 52 ods. 2 a § 58 ods. 4 a 5 zák. č. 517/2007 Z.z. Uviedol, že prihláška úžitkového vzoru č. V. podaná prihlasovateľom bola v priebehu prvostupňového konania upravená a odcitoval jednotlivé nároky 1-14. Konštatoval, že z predmetného rozkladu vyplynulo, že prihlasovateľ namietol správnosť konštatovania prvostupňového orgánu, že prihlásené riešenie nepredstavuje technické riešenie a súčasne namietol porušenie zásady materiálnej rovnosti v konaní o predmetnej prihláške úžitkového vzoru. Následne sa vyrovnal s jednotlivými námietkami uvedenými v rozklade. K námietke, že prvostupňový orgán verejnej správy postupoval nad rámec zákona, keď posudzoval „technický charakter“ prihláseného riešenia, žalovaný uviedol, že z ust. § 4 Zákona o úžitkových vzoroch, ktorý definuje podmienky ochrany úžitkovým vzorom vyplýva, že na ochranu sú spôsobilé technické riešenia, ktoré sú nové, sú výsledkom vynálezcovskej činnosti a sú priemyselne využiteľné. Z uvedenej definície vyplýva o.i. požiadavka na technickosť riešenia, ktoré má byť predmetom ochrany úžitkovým vzorom. Zákon o úžitkových vzoroch neobsahuje definíciu toho, čo je a čo nie je technické riešenie, obsahuje len demonštratívny výpočet predmetov a činností, ktoré sa nepovažujú za technické riešenie. Uvedený zoznam nie je konečný a úplný. Vzhľadom na neexistenciu definície pojmu technický resp. netechnický, prvostupňový orgán verejnej správy posudzuje technickosť riešení zaužívaným výkladom zákona. Na tento výklad sa používa koncept, podľa ktorého riešenie má technický charakter vtedy, ak rieši problém z technickej oblasti (technický problém), uvedený problém je zároveň vyriešený technickými prostriedkami a predmet prihlášky je v nárokoch definovaný technickými znakmi. Prihláška má technický charakter, resp. riešenie je považované za technické, ak sú všetky tieto podmienky splnené kumulatívne. Ak čo len jedna z uvedených podmienok nie je splnená, prihláška nemá technický charakter a riešenie sa považuje za netechnické. Používanie konceptu „technický charakter“ riešenia je v Európe a vo svete štandardne používaný pri posudzovaní spôsobilosti predmetu na ochranu (napr. v dokumentoch „PATENT COOPERATION TREATY (PCT), PCT INTERNATIONAL SEARCH AND PRELIMINARY EXAMINATION GUIDELINES ,PART III, CHAPTER 9, paragraph 9.04 page 63“ a „Guidelines for Examination in the European Patent Office, Part G - Chapter I - Patentability, paragraph 2 (ii)“, v ktorých je technický charakter definovaný rovnakým spôsobom, ako uviedol žalovaný. K výhrade prihlasovateľa, že prvostupňový orgán išiel nad rámec zákona, keď posudzoval „technický charakter“ prihláseného riešenia, žalovaný uviedol, že pojem „riešenie má technický charakter“, má ten istý význam ako pojem „riešenie je technické“ a takéto posudzovanie je v súlade so Zákonom o úžitkových vzoroch. K príkladom uvedeným prihlasovateľom v rozklade, pomocou ktorých vysvetľoval, ako je potrebné charakterizovať problém, ako skúmať jeho riešenie a aký záver sa má z toho vyvodiť, žalovaný uviedol, že prihlasovateľ si vysvetľuje pojem technické riešenie inak, ako je zaužívaná prax úradu. Rozobral obidva prípady a konštatoval, že v obidvoch prípadoch ide o riešenie netechnického problému, t.j. ide o riešenia, ktoré nemajú technický charakter. K námietke prihlasovateľa, že prvostupňový orgán si svojvoľne vyložil zákon zavedením konceptu „technických“ resp. „netechnických“ dát s tým, že takýto výklad nemá oporu v Zákone o úžitkových vzoroch ani vykonávacej vyhláške, pričom dáta nie sú predmetom ochrany, žalovaný uviedol, že samotné dáta nie sú predmetom ochrany, avšak riešenie má technický charakter vtedy, ak sa okrem ďalších kritérií týka technickej oblasti. Na posúdenie toho, či sa jedná o technickú oblasť, EPÚ používa typ dát, ktoré sú vynálezom (riešením) spracovávané. Softvérový vynález má technický charakter vtedy, ak (okrem iných podmienok) pôsobí na (spracováva) fyzikálne dáta, pričom peňažné dáta, finančné dáta, business dáta alebo text sa nepovažujú za fyzikálne dáta. Žalovaný poukázal na súvisiace rozhodnutia EPÚ v obdobných veciach. Žalovaný uviedol, že posudzovanie typu dát pri posudzovaní technickosti riešenia, nie je svojvoľným výkladom zákona, ale v Európe bežne zaužívaným spôsobom posudzovania splnenia uvedenej podmienky ochrany, ktorý uplatňuje aj EPÚ pri posudzovaní technickosti vynálezu. V zmysle uvedenej definície „technickosti vynálezu“ má vynález technický charakter vtedy, ak sa týka technického problému. Z toho vyplýva, že problém musí byť od počiatku technický, pričom samotné použitie technických prostriedkov nie je postačujúce na dosiahnutie „technickosti“. Pokiaľ prihlasovateľ tvrdil, že ak sa akýkoľvek problém rieši technickými prostriedkami, stáva sa technickým problémom a ak je vyriešený, stáva sa technickým riešením, žalovaný s takýmto záverom nesúhlasil. Pri riešení predmetného problému, (ktorým je podľa prihlasovateľa odstránenie chybovosti pri spracovávaní faktúr) sú síce použité technické prostriedky, ale samotná podstata riešenia (s ohľadom na znaky uvedené v hlavnom nároku na ochranu) spočíva v usporiadaní údajov obsiahnutých na faktúre do troch skupín, v určení dĺžky reťazca a naformátovaní údajov. Takéto usporiadanie údajov na faktúre nie je možné považovať za riešenie technického problému. Zároveň uviedol, že rozdelenie dát na technické, resp. netechnické bolo použité len ako pomocné kritérium. Pre zamietnutie prihlášky úžitkového vzoru bola rozhodujúca skutočnosť, že riešenie definované v nárokoch na ochranu nebolo riešením technického problému. Technický charakter by sa mohol priznať spôsobu kódovania dát - bez ohľadu na ich typ, avšak v nárokoch na ochranu č. X- X . nie je definovaný spôsob kódovania dát, ale len spôsob, akým sa z dát uvedených na faktúre vyberú dáta, ktoré budú kódované - generované do dvojdimenzionálneho kódového obrazca. Spôsob teda nerieši samotné kódovanie, ale len jeho použitie pri obchodnej činnosti. Pokiaľ prihlasovateľ na podporu svojich tvrdení o technickosti dát a o potrebe ich nezohľadnenia pri posudzovaní technickosti odkázal na niekoľko patentových dokumentov, z ktorých má vyplývať, že typ dát nie je pre ochranu rozhodujúci, žalovaný uviedol, že žiadny z predmetov opísaných v uvedených dokumentoch nie je identický s predmetom prihlášky úžitkového vzoru V.. Navyše na udelené riešenia bola ochrana udelená v čase, keď prvostupňový orgán verejnej správy postupoval pri posudzovaní ich technickosti na základe iných kritérií. K spracovaniu dát, ktoré sú vo forme 1 (jednotiek) a 0 (núl), žalovaný uviedol, že finančné fakturačné a tzv. business dáta, ktoré sú v automatizovanom spracovaní vyjadrené postupnosťami informačných „0“ a „1“ v bitovom slove, nerobí z týchto dát technické dáta, tieto stále zostávajú netechnickými, aj keď sú spracovávané výpočtovými elektronickými prostriedkami. Pokiaľ prihlasovateľ v rozklade namietal, že tvrdenie prvostupňového orgánu verejnej správy, že „faktúry, platobné príkazy a podobné doklady v papierovej forme sa považujú za netechnické predmety“ je nesprávne, žalovaný uviedol, že nosič (napr. papierový) sám o sebe predstavuje technický znak. Fakturačné údaje uvedené na nosiči a grafický obrazec vo forme N. kódu nepredstavujú technické znaky. Samotná faktúra obsahujúca fakturačné a/alebo platobné údaje je nesporné netechnickým riešením. Ak sa na takéto netechnické riešenie pridá grafický obrazec, ktorýM je v predmetnom prípade N. kód, uvedená faktúra (nazvaná hybridná) je stále netechnická. Vzhľadom na uvedené žalovaný konštatoval, že hoci je v nároku na ochranu č. X uvedený jeden technický znak, riešenie opísané v nároku ako celok je netechnické. Pokiaľ prihlasovateľ poukázal na obdobné riešenia, pri ktorých prvostupňový orgán verejnej správy mal postupovať rozdielne ako v prípade prihlasovaného riešenia, žalovaný uviedol, že nejde o riešenia zhodné s prihláseným riešením, a preto nie je vylúčené, že výsledok posúdenia technickosti predmetu prihlášky úžitkového vzoru prihlasovateľa je odlišný od výsledku posúdenia riešení, na ktoré prihlasovateľ odkázal. Vzhľadom na uvedené žalovaný konštatoval, že prihlásené riešenie nespĺňa podmienku technickosti v zmysle § 5 ods. 1 Zákona o úžitkových vzoroch, keďže sa ním nerieši technický problém. Pokiaľ prihlasovateľ namietal porušenie zásady materiálnej rovnosti účastníkov konania tým, že prvostupňový orgán verejnej správy rozhodol v preskúmavanom prípade inak, ako v iných podľa prihlasovateľovho názoru podobných prípadoch, žalovaný uviedol, že nejde o prípady skutkovo zhodné alebo podobné, a preto nemožno rozdielne závery vyplývajúce z rozhodovania o ich predmetoch považovať za odklony narušujúce rovnosť subjektov pred zákonom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie bolo výsledkom vecne správneho posúdenia a bolo vydané v súlade so zákonom. 4. Žalobca sa žalobou podanou v zákonnej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy a žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného i jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Tvrdil, že vydaním napadnutých rozhodnutí bolo zasiahnuté do práv žalobcu k jeho prihláške úžitkového vzoru, keďže táto bola zamietnutá. Rozhodnutia sú podľa žalobcu založené na vlastnom výklade pojmu „technické riešenie“ žalovaným a na tvrdení žalovaného, že keďže dáta spracovávané spôsobom podľa hlavného nároku nie je možné považovať za technické, potom ani spôsob spracovania, resp. kódovania týchto dát nie je možné považovať za technický. Takýto výklad a aplikácia obsahu pojmu „technické riešenie“ sa podľa žalobcu vymyká logike a tým vybočuje aj z medzí voľnej úvahy (správneho uváženia), v rámci ktorej má žalovaný právomoc vec posúdiť a rozhodnúť. Žalovaný podľa žalobcu išiel pri posudzovaní predmetu prihlášky úžitkového vzoru vysoko nad rámec zákona a jeho rozhodnutie je v rozpore so súčasnou rozhodovacou praxou Európskeho patentového úradu, ako aj vlastnou rozhodovacou praxou žalovaného. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval netechnickosť riešenia žalobcu s poukazom na ust. § 4, ktoré ako podmienku stanovuje technickosť riešenia; v druhostupňovom rozhodnutí sa žalovaný odvolal už aj na § 5 ods. 1 Zákona o úžitkových vzoroch, avšak žiadnym spôsobom nekonkretizuje, pod ktorú z výluk a) až e) spadá riešenie žalobcu alebo či ide o iný druh netechnického riešenia, ktoré zákon v príkladmom výpočte neuvádza. Predmetom prepracovaného nároku 1 prihlášky žalobcu je spôsob automatizovaného spracovanie fakturačných a/alebo platobných údajov, ktorý je definovaný tým, že sa relevantné údaje rozčlenia do skupín a určí sa maximálna dĺžka reťazca znakov pre každú skupinu a údaje sa naformátujú a zoradia do reťazca a reťazec sa kóduje do haš kódu a vygeneruje sa 2D kód. Podľa názoru žalobcu ide jednoznačne o technické riešenie automatizovaného spracovania údajov, ktoré rieši technický problém, a síce rýchlosť prenášania údajov pri platení a účtovaní a odstránenie chybovosti viacnásobného manuálneho vkladania údajov. Žalobca v prihláške vymedzil spracúvané údaje ako fakturačné a/alebo platobné z dôvodu, aby predmet prihlášky nezahŕňal akékoľvek údaje a nebol príliš široký. Podľa odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia i napadnutého rozhodnutia žalovaného je ako dôvod nedostatku technického charakteru riešenia uvedené, že údaje, ktoré sú takýmto spôsobom spracované, sú netechnickými údajmi (finančné, fakturačné údaje), a preto ani spôsob spracovania, resp. kódovania takýchto netechnických dát nie je možné považovať za technické riešenie. Takéto odôvodnenie podľa žalobcu úplne postráda logickosť. Technickým riešením môžu byť spracované, zoskupené, zoradené alebo inak riešené aj netechnické údaje. Charakter spracúvaného údaju žiadnym spôsobom nezasahuje do technickej stránky spôsobu ich spracúvania. Za splnenia podmienky novosti daného riešenia a podmienok vynálezcovskej činnosti a priemyselnej využiteľnosti sú takéto riešenia spôsobilé na ochranu úžitkovým vzorom. Premisa, z ktorej vychádzal žalovaný, že podmienkou konštatovania technického charakteru riešenia je „technickosť“ spracúvaných dát, v žiadnom prípade neobstojí. Ostatné podmienky zápisu, t.j. podmienku novosti, vynálezcovskej činnosti a priemyselnej využiteľnosti daného riešenia žalovaný v tejto fáze neskúma. Pokiaľ žalovaný prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutie o zamietnutí prihlášky z dôvodu nedostatku technického charakteru riešenia žalobcu odôvodnil tiež svojím tvrdením, že „vo všeobecnosti platí, že riešenie má technický charakter vtedy, ak rieši technický problém, uvedený problém je vyriešený technickými prostriedkami a predmet prihlášky je v nárokoch definovaný technickými znakmi“, uvedený výklad pojmu „technické riešenie“ žalovaným však nevychádza zo žiadneho právneho predpisu, z odbornej literatúry, ani z praxe a tento si formuloval žalovaný z vlastnej iniciatívy bez ďalšieho zdôvodnenia. Ani Európsky patentový úrad (EPÚ) neaplikuje takéto podmienky „technickosti“ riešenia. Naopak, EPÚ vo svojej metodike prieskumového konania na viacerých miestach uvádza, že aj použitie netechnických znakov nespôsobuje „netechnickosť“ celého riešenia. Žalobca v žalobe poukázal na rozhodovaciu prax EPÚ citáciou niektorých rozhodnutí EPÚ publikovaných v Zbierke rozhodnutí odvolacej komisie Európskeho patentového úradu, z ktorej podľa žalobcu vyplýva, že približne do r. 2003 sa síce objavoval aj názor, že použitie technických prostriedkov má výlučne netechnický účel a/alebo spracovanie výlučne netechnickej informácie nevyhnutne neudeľuje technický charakter akýmkoľvek jednotlivým krokom použitia alebo spôsobu ako celku. Avšak rozhodnutím T 258/03 bola táto prax výslovne prekonaná a zmenená. Pokiaľ žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí uvádza, že obdobnú prax pri posudzovaní technickosti riešenia ako žalovaný má aj EPÚ a citoval niektoré rozhodnutia na podporu svojho postoja, žalobca zdôraznil, že rozhodnutia EPÚ citované žalovaným sú veľmi staré a odrážajú predchádzajúcu prax EPÚ. EPÚ v r. 2003 výslovne zmenil svoju prax v posudzovaní technickosti riešení a v súčasnosti bežne akceptuje riešenia, ktoré sú hoci aj z prevažujúcej časti netechnické, napr. obsahujú netechnické dáta, ak sú aspoň sčasti použité aj technické prostriedky. Žalobca ďalej poukázal na Metodiku konania prieskumového konania pred EPO, kde sa uvádza, že „... čo je tiež rozhodujúce, je, či technický účinok je dosiahnutý funkčnou povahou dát, bez ohľadu na ich kognitívny obsah“. Žalobca zdôraznil, že už v odpovediach na správy o prieskume, ako aj v podanom rozklade poukázal na skutočnosť a uviedol príklady, že aj sám žalovaný zapisoval a zapisuje do registra patenty a úžitkové vzory, ktoré sú založené na technickom riešení obdobného charakteru, ako je riešenie žalobcu. Žalovaný tento argument žalobcu rázne odmietol s poukázaním na to, že žiaden z predmetov opísaných v uvedených dokumentoch nie je identický (rovnaký) s predmetom prihlášky úžitkového vzoru žalobcu (samotný žalobca ich označil za obdobné), a preto nie je možné očakávať, že o rozdielnych predmetoch bude rozhodnuté rovnako. Takýto prístup žalovaného je podľa žalobcu v rozpore so základnými pravidlami správneho konania uvedenými v § 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), ods. 4 veta druhá, podľa ktorého „Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely“. Pokiaľ žalovaný poukázal na skutočnosť, že na žalobcom uvedené riešenia bola ochrana udelená v čase, keď žalovaný postupoval pri posudzovaní technickosti na základe iných kritérií a jeho prax sa rovnako, ako prax EPÚ vyvíja, žalobca zdôraznil, že zatiaľ čo prax EPÚ sa s vývojom techniky v oblasti spracovania dát vyvíja smerom k priznávaniu ochrany riešeniam obsahujúcim automatické spracovanie dát (od odmietania k priznávaniu), prax žalovaného sa napriek harmonizovaným právnym predpisom uberá úplne opačným smerom (od priznávania k zamietaniu). Žalobca považuje prax žalovaného za nekonzistentnú. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 23.10.2015 uviedol, že so žalobnými dôvodmi nesúhlasí a rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy považuje za zákonné a náležite a zrozumiteľne odôvodnené. Poukázal na to, že žalobou je napadnuté rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá prihláška úžitkového vzoru z dôvodu § 38 ods. 2 zák. č. 517/2007 Z.z. v spojení s § 5 ods. 1 cit. zákona, ktoré patrí do skupiny rozhodnutí orgánov verejnej správy, kde je vzhľadom na § 248 písm. b/ O.s.p. (účinného do 30.06.2016) súdny prieskum zúžený. Posúdenie otázky, či prihlásené riešenie je alebo nie je technickým riešením (posúdenie otázky technickosti riešenia) patrí do správnej úvahy žalovaného, a preto je súdny prieskum obmedzený v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR tak, že v takýto prípadoch súd preskúmava len to, či správne rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Žalovaný sa podrobne vyjadril k jednotlivým žalobným námietkam s tým, že k námietke nesprávneho právneho posúdenia podmienky technickosti prihláseného riešenia s poukazom na § 4 zák. č. 517/2007 Z.z. uviedol, že predmetom ochrany úžitkovým vzorom je len technické riešenie, ktoré nie je možné vyčerpávajúcim spôsobom pozitívne (a ani negatívne) vymedziť, a preto je v § 5 ods. 1 zák. č. 517/2007 Z.z. len demonštratívny výpočet riešení nevyhovujúcich tomuto kritériu (technickosti). Ak teda predmet prihlášky úžitkového vzoru nespadá do tohto výpočtu, neznamená to, že riešenie je technické a tak spôsobilé na ochranu úžitkovým vzorom. Pri posudzovaní technickosti riešenia nie je preto rozhodujúce, či posudzované riešenie spadá pod niektorú z výluk v zmysle cit. ustanovenia, ale podstatné je to, či predmetné riešenie má technický charakter. V tomto prípade je podľa žalovaného zjavné, že hybridná faktúra a/alebo platobný príkaz nepredstavuje technické riešenie, pretože technickými prostriedkami nie je riešený technický problém. Skutočnosť, že žalovaný nekonkretizoval v druhostupňovom rozhodnutí žiadnu z výluk podľa § 5 ods. 1 zák. č. 517/2007 Z.z. tak nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Napriek tomu, že § 38 ods. 2 zák. č. 517/2007 Z.z. výslovne neodkazuje na § 4, ale len na § 5, kde je príkladmo/demonštratívne uvedené, čo nie je technickým riešením, žalovaný má za to, že iný záver, aký vyplýva z druhostupňového rozhodnutia, nemožno akceptovať. Zákonodarca nemal v úmysle chrániť úžitkovým vzorom riešenie, ktoré je netechnické. Pokiaľ sa prihláška úžitkového vzoru zamietne v prípade riešení, ktoré nie sú technické a sú príkladmo uvedené v § 5 ods. 1, zamietne sa aj v prípade iných riešení, ktoré tiež nie sú technické, hoci ich § 5 výslovne neuvádza. Žalovaný poukázal na dôvodovú správu k § 38 zák. č. 517/2007 Z.z. K námietke žalobcu, ktorý ako nelogické označuje tvrdenie žalovaného, že dáta spracovávané spôsobom podľa hlavného nároku na ochranu nepredstavujú technické dáta, ale len finančné, fakturačné dáta, a preto ani samotný spôsobom ich spracovania, resp. kódovania nie je možné považovať za technické riešenie, žalovaný uviedol, že technickým spôsobom môžu byť spracované aj netechnické údaje, avšak v predmetnom prípade ide len o spracovanie netechnických údajov a to netechnickým spôsobom, a teda riešením definovaným v nárokoch na ochranu sa nerieši žiadny technický problém. Pre zamietnutie prihlášky bola rozhodujúcou skutočnosť, že riešenie definované v nárokoch na ochranu nie je riešením technického problému, čo vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného. Žalovaný poukázal na to, že predmetom nezávislého nároku na ochranu č. 1 je spôsob automatizovaného spracovania fakturačných a/alebo platobných údajov, ktorého podstata spočíva v tom, že sa fakturačné a/alebo platobné údaje rozčlenia do troch skupín, kde v 1. skupine sú zaradené všeobecné údaje, v 2. skupine sú zaradené platobné údaje, v 3. skupine sú zaradené údaje o jednotlivých fakturovaných položkách, ďalej sa určí maximálna dĺžka reťazca znakov pre každú skupinu, potom sa údaje naformátujú a zoradia do hotového reťazca znakov a/alebo nasleduje kódovanie reťazca znakov do haš kódu a na záver sa vygeneruje 2D kód. Vyššie uvedeným usporiadaním fakturačných, teda netechnických údajov a následným vytvorením známeho dvojdimenzionálneho kódu nie je spôsobený žiadny technický efekt. Pri riešení problému podľa prihlášky úžitkového vzoru číslo spisu PÚV XXXX-XXXX samotná podstata riešenia spočíva len v usporiadaní údajov obsiahnutých na faktúre do troch skupín, určení dĺžky reťazca a naformátovaní údajov, pričom takéto usporiadanie údajov na faktúre nie je riešením technického problému. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že prihlásené riešenie rieši technický problém a to rýchlosť prenášania údajov pri platení a účtovaní a odstránenie chybovosti viacnásobného manuálneho vkladania údajov. Predmet prihlášky podľa žalovaného nerieši technický, ale administratívny problém, v dôsledku vyriešenia ktorého dôjde k zvýšeniu rýchlosti práce s faktúrami, ako aj k odstráneniu chybovosti pri manuálnom vkladaní údajov. Takýto dôsledok však nemožno považovať za technický dôsledok, ale len za dôsledok finančný, prípadne ekonomický. Za technický dôsledok predmetného spôsobu by bolo možné považovať napríklad to, ak by v dôsledku prihláseného riešenia došlo k rýchlejšej komunikácii medzi počítačom odosielateľa faktúry s QR kódom a počítačom prijímateľa faktúry s QR kódom. Takéto zvýšenie rýchlosti prenosu dát prenosným kanálom oproti doterajšieho stavu techniky by malo charakter technického dôsledku. V nezávislom nároku na ochranu č. 1 však podľa žalovaného možno identifikovať len riešenie administratívneho problému, ako usporiadať, resp. zakódovať fakturačné údaje, platobné údaje, avšak nemožno identifikovať vyriešenie žiadneho technického problému. Ani v závislých nárokoch na ochranu č. 2 a X nie sú podľa žalovaného žiadne znaky, ktoré by prihlásenému riešeniu zabezpečovali technický charakter. Predmetom nezávislého nároku na ochranu č. X je hybridná faktúra, ktorá je tvorená printovým, resp. elektronickým nosičom, na ktorom sú fakturačné/platobné údaje a aspoň jeden 2D kód. Faktúry, platobné príkazy a podobné príkazy v papierovej forme sa zo svojej podstaty považujú za netechnické predmety. Samotná prítomnosť jedného technického znaku nároku na ochranu, ktorým je nosič informácií podľa žalovaného neznamená automaticky, že celý nárok na ochranu má technický charakter. Samotným pridaním QR kódu na uvedenú faktúru nezískava prihlásené riešenie podľa nároku na ochranu č. 4 (t.j. hybridná faktúra) technický charakter, pretože táto je ako celok netechnická. Preto sa žalovaný nestotožnil s argumentáciou žalobcu o technickosti spôsobu spracovania údajov spracovaných podľa napadnutého riešenia. Pokiaľ žalobca namietal voči tvrdeniu žalovaného, že „vo všeobecnosti platí, že riešenie má technický charakter vtedy, ak rieši technický problém, uvedený problém je vyriešený technickými prostriedkami a predmet prihlášky je v nárokoch definovaný technickými znakmi“, žalovaný sa k tomuto vyjadril v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s tým, že z ust. § 4 zák. č. 517/2007 Z.z. vyplýva o.i. aj požiadavka na technickosť riešenia, ktoré má byť predmetom ochrany úžitkového vzoru. Keďže zákon neobsahuje definíciu toho, čo je a čo nie je technické riešenie a obsahuje len demonštratívny výpočet predmetov, ktoré sa za technické riešenie nepovažujú, žalovaný posudzuje technickosť riešení zaužívaným výkladom zákona. Na tento výklad sa používa koncept, podľa ktorého riešenie má technický charakter vtedy, ak rieši problém z technickej oblasti (technický problém), uvedený problém je zároveň vyriešený technickými prostriedkami a predmet prihlášky je v nárokoch na ochranu definovaný technickými znakmi. Tento výklad pojmu si žalovaný neformuloval z vlastnej iniciatívy, takýto postup pri posudzovaní technickosti riešení a výklad tohto pojmu vychádza z dlhoročnej praxe, pričom ide o výklad používaný a zaužívaný aj v medzinárodných úradoch, pričom žalovaný poukázal na Metodické pokyny na vykonávanie medzinárodných rešerší a medzinárodného predbežného prieskumu, resp. Metodické pokyny európskeho patentovaného úradu. Výklad pojmu „technické riešenie“ si teda žalovaný neformuloval z vlastnej iniciatívy. K námietke žalobcu o rozpore prvostupňového i druhostupňového rozhodnutia so súčasnou rozhodovacou praxou EPÚ žalovaný uviedol, že pri rozhodovaní o zápisnej spôsobilosti riešení prihlásených na zápis do registra úžitkových vzorov postupuje výlučne na základe zák. č. 517/2007 Z.z., t.j. pri výkone tejto pôsobnosti úrad nie je viazaný rozhodnutiami iných úradov alebo inštitúcií v rovnakých či obdobných veciach. Európsky patentový dohovor nemá žiadny priamy vplyv na hmotné národné právo úžitkových vzorov, ako jednoznačne vyplýva aj z čl. 140 Európskeho patentového dohovoru. Napriek uvedenému žalovaný stručne objasnil niektoré odlišnosti v zápisných konaniach vo veciach úžitkových vzorov a vo veciach patentov. Žalovaný zdôraznil, že nikdy netvrdil, že v nárokoch na ochranu prihláseného riešenia nie sú žiadne technické znaky, resp. že v daných nárokoch nesmú byť žiadne netechnické znaky. Z analýzy nárokov na ochranu prihlášky úžitkového vzoru č. spisu V..-XXXX ako celku vyplynulo, že tieto nároky obsahujú kombináciu technických a netechnických znakov, pričom nárok na ochranu ako celok nemá technický charakter, pretože nerieši technický problém. Pri riešení problému podľa prihláseného riešenia (ktorým je podľa prihlasovateľa odstránenie chybovosti pri spracovaní faktúr) sú síce použité technické prostriedky, ale samotná podstata prihláseného riešenia (s ohľadom na znaky uvedené v hlavnom nároku na ochranu) spočíva v usporiadaní údajov obsiahnutých na faktúre do troch skupín, v určení dĺžky reťazca a naformátovaní údajov. Takéto usporiadanie údajov na faktúre nie je riešením technického problému, ale riešením problému administratívneho, resp. finančného. K námietke žalobcu o porušení zásady ustanovenej v § 3 Správneho poriadku, ku ktorému podľa žalobcu malo dôjsť tým, že žalovaný pri posudzovaní obdobných riešení v konaniach o prihláškach patentov a úžitkových vzorov, na ktoré žalobca poukázal v konaní pred žalovaným, priznal riešeniu technický charakter a v iných prípadoch nie, žalovaný uviedol, že žiadny z konkrétnych predmetov, ktoré sú obsahom žalobcom uvedených patentových dokumentov (zapísané úžitkové vzory a patenty) nie je rovnaký s predmetom prihlášky úžitkového vzoru, resp. žiadny z týchto predmetov s netýka fakturačných údajov alebo spracovávaných dát, a preto poukazovanie na konkrétne zapísané patenty a úžitkové vzory, ktoré sa však netýka fakturačných údajov ako spracovávaných dát, je irelevantné. Zároveň poukázal na rozhodnutia úradu o prihláškach úžitkových vzorov, ktoré boli zamietnuté podľa § 38 ods. 2 zák. č. 517/2007 Z.z., pričom dôvodom rozhodnutia úradu bola práve skutočnosť, že predmet prihlášky úžitkového vzoru nie je technickým riešením (netechnickosť riešenia) - napr. V. XX-XXXX a V. XXXX- XXXX. Žalovaný vo vyjadrení napokon uviedol, že v napadnutých rozhodnutiach náležite a logicky odôvodnil, ktoré skutočnosti boli podstatné a ktoré viedli k záveru o zamietnutí prihlášky úžitkového vzoru s názvom „Spôsob kódovania fakturačných a/alebo platobných údajov a hybridná faktúra a/alebo platobný príkaz“ č. spisu V. XXXX-XXXX. Žalovaný navrhol, aby súd žalobu zamietol. 6. Žalobca vo vyjadrení doručenom súdu 02.09.2016 reagoval na vyjadrenie žalovaného k žalobe s tým, že nežiada, aby súd v rámci preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného sám posudzoval, či prihlásené riešenie je alebo nie je technickým riešením, žalobca podanou žalobou napadol skutočnosť, že správne rozhodnutie žalovaného v tejto veci výrazne vybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Vyslovil názor, že žalovaný neberie do úvahy inštitúty nového platného Zákona o úžitkových vzoroch a ich vplyv na ochranu získanú prostredníctvom zápisu úžitkového vzoru, naopak, žalovaný z vlastnej iniciatívy a bez opory v zákone vykonáva posudzovanie prihlásených predmetov tak, aby „predchádzal“ negatívnym situáciám, ktoré spôsobovalo konanie podľa starého zákona, ktorých odstránenie však nový Zákon o úžitkových vzoroch vyriešil. Žalobca vzhľadom na to, že výpočet uvedený v § 5 ods. 1 Zákona o úžitkových vzoroch je demonštratívny a predmet zamietnutej prihlášky úžitkového vzoru nespadá pod žiadnu z položiek uvedeného výpočtu, ani sa žiadnej svojim charakterom nepodobá, uvádza, že žalovaný by mal racionálne a presvedčivo zdôvodniť, na základe čoho považuje uvedený predmet za netechnické riešenie. Žalovaný tak podľa žalobcu neurobil. Tak v rozhodnutiach, ako aj vo vyjadrení k žalobe si žalovaný vytvára a rôzne zamieňa pojmy „technické riešenie, technické prostriedky, technické údaje, technický efekt, technický spôsob, technický charakter, technický dôsledok a technický problém“ a priraďuje im nesprávny obsah. Vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného, že riešenie definované v nárokoch na ochranu nie je riešením technického problému, pretože odstránenie chybovosti a zrýchlenie práce je častým a želaným výsledkom, ktorý prinášajú prihlasované riešenia. Žalovaný podľa žalobcu pri konaní o žalobcovej prihláške úžitkového vzoru úplne opomenul existenciu § 5 ods. 2 Zákona o úžitkových vzoroch. Žalobca má ďalej za to, že žalovaný výrazne prekračuje kompetencie, ktoré mu udeľuje Zákon o úžitkových vzoroch, ako aj medze tohto zákona. V konaní podľa Zákona o úžitkových vzoroch žalovaný nie je oprávnený skúmať splnenie podmienky novosti alebo vynálezcovskej činnosti, nie je oprávnený konštatovať „netechnickosť“ riešenia iba z toho dôvodu, že ide o riešenie jednoduché alebo podľa názoru žalovaného dávno známe. Harmonizácia praxe žalovaného z EPÚ je podľa žalobcu nevyhnutná a podstatná najmä z dôvodu, že EPÚ udeľuje európske patenty, ktoré následne bez ďalšieho skúmania zo strany žalovaného iba po predložení prekladu do slovenského jazyka nadobúdajú platnosť na území SR a sú plne rovnocenné patentom a úžitkovým vzorom, ktoré udeľuje žalovaný. Je preto nevyhnutné, aby žalovaný posudzoval technickosť riešenia zhodne s EPÚ. Žalobca má naďalej za to, že žalovaný pri rozhodnutí o zamietnutí prihlášky úžitkového vzoru žalobcu č. XXXX-XXXX z dôvodu, že jej predmet nie je technickým riešením, výrazne vybočil z medzí logiky a hraníc, ktoré mu na posúdenie tejto skutočnosti stanovuje Zákon o úžitkových vzoroch. Trval preto na názore, že prvostupňové i druhostupňové rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žiadal preto, aby správny súd v zmysle § 191 ods. 1 písm. c/ a d/ SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 7. Podľa § 491 ods. 1 SSP (zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 - ďalej len „SSP“) ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Krajský súd v Banskej Bystrici s poukazom na § 491 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, aplikujúc ustanovenia SSP a po prejednaní veci na pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju v zmysle § 190 SSP zamietol. 9. Zástupkyňa žalobcu na pojednávaní zotrvala na všetkých argumentoch uvedených v žalobe. Zdôraznila, že rozhodnutie považuje za nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Pokiaľ žalovaný založil svoje rozhodnutie na závere, že riešenie nie je technickým riešením, s takým odôvodnením a záverom, ako uviedol v rozhodnutí a následne vysvetlil aj vo vyjadrení, sa nestotožňuje a má za to, že v podstate účelom tohto riešenia, ktoré bolo prihlásené je zrýchlenie, resp. odstránenie chybovosti operácií, pričom sa očakáva aj finančný efekt, avšak táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na to, aby z tohto dôvodu bolo toto riešenie považované za netechnické. Obsah pojmu „technické riešenie“ nie je definované v Zákone o úžitkových vzoroch, ale v podstate zodpovedá pojmu tak, ako je technické riešenie uvedené v Zákone o vynálezoch, za ktoré sa považuje aj riešenie administratívneho problému. Poukázala na rozhodnutia EPÚ v obdobných veciach. Žalovaný podľa zástupkyne žalobcu nesprávne vec právne posúdil, ak riešenie žalobcu, ktoré obsahuje aj technické, aj netechnické znaky posúdil ako netechnické, pričom technické znaky prehliadal. Zároveň poukázala na to, že žalovaný opomenul znenie § 5 ods. 2 Zákona o úžitkových vzoroch. Navrhla napadnuté rozhodnutie, aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť. Uplatnila si náhradu trov konania. 10. Žalobca na pojednávaní uviedol, že je spoluautorom úžitkového vzoru a nesúhlasí so záverom žalovaného, že sa nejedná o technické riešenie. Objasnil, že na základe uvedeného úžitkového vzoru vzniklo komerčné riešenie, napr. vyťažovanie dát z faktúr. Výsledkom tohto úžitkového vzoru je skutočnosť, že je možné čítanie a spracovanie z faktúr tým, že sa oskenuje N. kód a nemusia sa ručne prepisovať údaje, ktoré sú uvedené na faktúre alebo platobnom príkaze, môže sa to urobiť prostredníctvom technických prostriedkov (napr. čítačiek). Žalobca uviedol, že za riešenie technického problému, ktorý sa má odstrániť predmetným úžitkovým vzorom, resp. ktorého účelom je uvedený úžitkový vzor, považuje časovú úsporu, resp. rýchlosť spracovania údajov a odstránenie chybovosti pri prepisovaní údajov. Za technický spôsob považuje teda štrukturovaný postup tak, ako je uvedené v nárokoch na ochranu - zoradenie, spracovanie a kódovanie údajov. 11. Zástupkyňa žalovaného sa na pojednávaní v celom rozsahu pridržiavala svojho vyjadrenia a argumentov v ňom uvedených a žiadala žalobu zamietnuť. Uviedla, že žalovaný rozhodol správne, postupoval v súlade so zák. č. 517/2007 Z.z. a nevybočil z medzí tohto zákona pri posudzovaní uvedenej prihlášky. Žalovaný rozhodoval plne v intenciách zák. č. 517/2007 Z.z. Rozhodnutie bolo založené na tom, že predmet prihlášky, resp. nároky, ktoré mali požívať ochranu, nie sú technickým riešením technického problému a tento sa nerieši technickými prostriedkami. Ide o spôsob, ako vygenerovať alebo spracovať dáta. Nie je teda splnená základná podmienka na priznanie podmienok ochrany. K námietke, že žalovaný nerozhodoval v súlade s rozhodovacou praxou EPÚ uviedla, že úrad nie je takýmito rozhodnutiami viazaný. Pokiaľ žalobkyňa namietala správnu úvahu, ktorou dospel úrad k záveru o zamietnutí prihlášky, uviedla, že žalovaný nevybočil z medzí zák. č. 517/2007 Z.z. Podmienky, za ktorých možno považovať nejaké riešenie za technické riešenie boli uvedené podrobne v rozhodnutí so záverom, že pokiaľ nie je spôsobilý predmet ochrany, nie je riešený technický problém technickými prostriedkami, k čomu dospeli prvostupňový i druhostupňový orgán, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, nie je možné priznať takémuto nároku ochranu. Rozhodnutie považovala za zákonné. K námietke opomenutia aplikácie § 5 ods. 2 cit. zákona uviedla, že žalovaný sa zaoberal tým, čo mu ukladá zákon, teda či ide o technické riešenie a navyše túto námietku žalobca neuvádza v žalobe. Poverený zástupca žalovaného k vyjadreniu žalobcu na pojednávaní uviedol, že rozsahom ochrany v zmysle zákona sú nároky, ktoré sú definované v prihláške a v týchto nárokoch sa nenachádza technický znak. V zásade prvé časti nároku uvádzajú len spôsobové kroky, ako sa určité znaky zoradia, vrátane určenia maximálneho počtu číselných znakov, resp. číselného reťazca, čo nie je technickým problémom, je to v podstate úprava dát, ktoré sú potom vhodné na kódovanie. Rovnako zakódovanie sa vykonáva síce prostredníctvom počítačového programu do kódu, ale z tohto dôvodu to nie je možné považovať za technické riešenie a navyše ani samotný N. kód nie je technickým riešením. Vo vzťahu k nároku na ochranu pod č. 4 sa jedná o tzv. hybridnú faktúru alebo platobný príkaz a len samotná skutočnosť, že sa na tejto faktúre nachádza N. kód, alebo iný kód, takýto jeden znak nespôsobí, že sa jedná o technické riešenie. Faktúra nie je technickým riešením a pridaním takéhoto znaku sa rovnako technickým riešením nestane. 12. Podľa § 1 zák. č. 517/2007 Z.z. tento zákon upravuje právne vzťahy vznikajúce v súvislosti s vytvorením, právnou ochranou a uplatnením technického riešenia, ktoré je predmetom prihlášky úžitkového vzoru alebo úžitkového vzoru. 13. Podľa § 4 zák. č. 517/2007 Z.z. technické riešenie je spôsobilé na ochranu úžitkovým vzorom, ak je nové, je výsledkom vynálezcovskej činnosti a je priemyselne využiteľné. 14. Podľa § 5 ods. 1, 2 zák. č. 517/2007 Z.z. (1) Za technické riešenie podľa tohto zákona sa nepovažujú najmä a) objavy, vedecké teórie a matematické metódy, b) estetické výtvory, c) plány, pravidlá a spôsoby vykonávania duševnej činnosti, hier alebo obchodnej činnosti, d) programy počítačov, e) len uvedenia informácií. (2) Predmety alebo činnosti uvedené v odseku 1 sú vylúčené z ochrany úžitkovým vzorom len v rozsahu, v akom sa prihláška úžitkového vzoru (ďalej len "prihláška") vzťahuje na tieto predmety alebo činnosti ako také. 15. Podľa § 32 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č. 517/2007 Z.z. (1) O zápis úžitkového vzoru do registra sa žiada prihláškou podanou na úrade. (2) Predmetom prihlášky môže byť len jedno technické riešenie alebo skupina technických riešení, ktoré sú navzájom spojené tak, že tvoria jedinú technickú myšlienku. (3) Technické riešenie musí byť v prihláške opísané a vysvetlené tak jasne a úplne, aby ho mohol odborník uskutočniť. (4) Prihláška musí obsahovať a) žiadosť o zápis do registra úžitkových vzorov s uvedením názvu technického riešenia, b) opis technického riešenia, anotáciu, prípadne výkresy, c) aspoň jeden nárok na ochranu, d) identifikačné údaje prihlasovateľa či spoluprihlasovateľov, e) identifikačné údaje pôvodcu či spolupôvodcov, f) doklad o nadobudnutí práva na ochranu úžitkovým vzorom, ak prihlasovateľom nie je pôvodca. 16. Podľa § 38 ods. 1, 2 zák. č. 517/2007 Z.z. (1) Ak prihláška nespĺňa podmienky podľa § 32 ods. 2 a 4, úrad vyzve prihlasovateľa, aby nedostatky v určenej lehote odstránil. Ak prihlasovateľ v určenej lehote nedostatky neodstráni, úrad konanie o prihláške zastaví. (2) Ak prihláška obsahuje predmet, ktorý sa podľa § 5 nepovažuje za technické riešenie alebo je podľa § 6 vylúčený z ochrany, prípadne ak predmet prihlášky zjavne nespĺňa podmienku podľa § 9, alebo prihláška nespĺňa podmienku podľa § 32 ods. 3, úrad prihlášku zamietne. Pred rozhodnutím o zamietnutí prihlášky musí úrad umožniť prihlasovateľovi vyjadriť sa k dôvodom, na základe ktorých sa má prihláška zamietnuť. 17. Podľa § 58 ods. 4, 5 zák. č. 517/2007 Z.z. (4) Na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, 15) ak tento zákon neustanovuje inak. (5) Na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa nevzťahujú ustanovenia o prerušení konania, o čestnom vyhlásení, o lehotách pre rozhodnutie a o opatreniach proti nečinnosti podľa všeobecných predpisov o správnom konaní. 15) 18. Podľa § 52 ods. 2 zák. č. 517/2007 Z.z. úrad rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené alebo navrhnuté. 19. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 20. Podľa § 27 ods. 2 SSP pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 192, 198 a § 230 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a). 21. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného č. PÚV XXXX-XXXX II/XX-XXXX zo dňa 06.07.2015, ktorým žalovaný zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola žalobcova prihláška úžitkového vzoru sp. zn. PÚV XXXX-XXXX s názvom „W. kódovania fakturačných a/alebo platobných údajov a hybridná faktúra a/alebo platobný príkaz“ zo dňa 31.01.2012 podľa § 38 ods. 2 v nadväznosti na § 4 a § 5 ods. 1 zák. č. 517/2007 Z.z. zamietnutá s odôvodnením, že predmet prihlášky sa nepovažuje za technické riešenie v zmysle § 5 cit. zákona. Žalobca v žalobe namietol nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalovaný založil svoje rozhodnutie o zamietnutí prihlášky úžitkového vzoru na závere, že riešenie, ktoré je predmetom žalobcovej prihlášky, nie je „technickým riešením“. Predpokladom toho, aby technické riešenie mohlo byť chránené úžitkovým vzorom, je splnenie podmienok stanovených v § 4 zák. č. 517/2007 Z.z. Podľa cit. ustanovenia predmetom ochrany úžitkovým vzorom je technické riešenie, ktoré je nové, je výsledkom vynálezcovskej činnosti a je priemyselne využiteľné. Z uvedenej definície predovšetkým vyplýva, že na ochranu úžitkovým vzorom sú spôsobilé len „technické riešenia“, pričom citovaný zákon neobsahuje definíciu pojmu „technické riešenie“. Technické riešenia predstavujú významovo veľmi široký pojem, ktorý nie je možné vyčerpávajúcim spôsobom pozitívne definovať, resp. vymedziť. Rovnako tak nie je možné vyčerpávajúcim spôsobom vymedziť pojem „technické riešenie“ ani negatívne, čoho dôsledkom je skutočnosť, že v ust. § 5 cit. zákona je upravený výpočet predmetom, resp. činností, ktoré sa za „technické riešenie“ nepovažujú, len demonštratívne. Z toho vyplýva, že ak predmet prihlášky úžitkového vzoru nepatrí do tohto výpočtu, resp. nespadá pod niektorú z výluk v zmysle cit. ust. § 5, neznamená to, že by sa riešenie malo považovať za riešenie technické. Pre posúdenie splnenia podmienok stanovených v § 4 cit. zákona je podstatné, či riešenie (tvoriace predmet prihlášky úžitkového vzoru) je technickým riešením, resp. má technický charakter. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že ak predmet prihlášky úžitkového vzoru nespadá do výpočtu uvedeného v § 5 ods. 1 cit. zákona, neznamená to, že by orgán verejnej správy nemohol za „netechnické riešenie“ považovať iné riešenie, ako tomu bolo v preskúmavanom prípade. Nesporne je plne v kompetencii žalovaného posúdiť, či predmet prihlášky je „technickým riešením“ a posúdenie tejto otázky patrí do správnej úvahy žalovaného. Správny súd v tomto prípade preskúmava iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (§ 27 ods. 2 SSP). Pokiaľ žalobca namietal, že výklad a aplikácia pojmu „technické riešenie“ žalovaným sa vymyká logike a tým vybočuje z medzí voľného uváženia, pričom žalovaný vec posudzoval vec nad rámec zákona, súd považoval túto námietku za nedôvodnú a nekorešpondujúcu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Súd sa v preskúmavanom prípade stotožnil so záverom žalovaného, že riešenie, ktoré bolo predmetom prihlášky žalobcu, nie je technickým riešením, pretože technickými prostriedkami nie je riešený technický problém. Žalovaný posudzoval technickosť riešenia zaužívaným výkladom v medziach zákona. V tejto súvislosti by bolo potrebné uviesť, že pokiaľ žalovaný (aj prvostupňový orgán verejnej správy) použil pri výklade pojmu „technické riešenie“ koncept, podľa ktorého riešenie má „technický charakter“, t.j. inými slovami „riešenie sa považuje za technické riešenie“ vtedy, ak rieši technický problém, tento problém je vyriešený technickými prostriedkami a predmet prihlášky je v nárokoch na ochranu definovaný technickými znakmi, takýto výklad pojmu „technické riešenie“ alebo „riešenie má technický charakter“ vyplýva zo zaužívaného výkladu zákona, ako aj z rozhodovacej praxe žalovaného i medzinárodných úradov (žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal napríklad na Metodické pokyny na vykonávanie medzinárodných rešerší a medzinárodného predbežného prieskumu PCP, Metodické pokyny Európskeho patentového úradu). Žalovaný (i prvostupňový orgán verejnej správy) sa jednotlivými aspektmi „technickosti riešenia“ zaoberal podrobne v rozhodnutí, vo vzťahu k posúdeniu prihlasovaného nároku, či prihlasované riešenie rieši technický problém technickými prostriedkami a či predmet prihlášky je v jednotlivých nárokoch na ochranu (nároky 1-14) definovaný technickými znakmi, pričom konštatoval, že v predmetnom prípade ide o spracovanie netechnických údajov a to netechnickým spôsobom, t.j. riešením definovaným v nárokoch na ochranu sa nerieši žiadny technický problém, resp. že hybridná faktúra a/alebo platobný príkaz nepredstavuje technické riešenie, pretože technickými prostriedkami nie je riešený technický problém. Predmetom nezávislého nároku na ochranu č. X je spôsob automatizovaného spracovania fakturačných a/alebo platobných údajov, ktorého podstata spočíva v tom, že sa fakturačné a/alebo platobné údaje rozčlenia do troch skupín, kde v 1. skupine sú zaradené všeobecné údaje, v 2. skupine sú zaradené platobné údaje, v 3. skupine sú zaradené údaje o jednotlivých fakturovaných položkách, ďalej sa určí maximálna dĺžka znakov pre každú skupinu, potom sa údaje naformátujú a zoradia do hotového reťazca znakov a/ alebo nasleduje kódovanie reťazcov znakov do haš kódu a na záver sa vygeneruje 2D kód. Vyššie uvedeným usporiadaním fakturačných (teda netechnických údajov) a následným vytvorením známeho dvojdimenzionálneho kódu nie je spôsobený žiadny technický efekt. Pri riešení problému podľa prihlášky úžitkového vzoru samotná podstata riešenia teda spočíva len v usporiadaní údajov obsiahnutých na faktúre do troch skupín, v určení dĺžky reťazca a naformátovaní údajov, pričom takéto usporiadanie údajov na faktúre nie je riešením technického problému. Pokiaľ vyššie uvedeným spôsobom dôjde k zvýšeniu rýchlosti práce s faktúrami, ako aj k odstráneniu chybovosti pri manuálnom vkladní údajov tak, ako to uviedol žalobca, takýto dôsledok nemožno považovať za technický dôsledok, resp. takýmto postupom nemožno identifikovať vyriešenie žiadneho technického problému. Ani v závislých nárokoch na ochranu č. X a X nie sú žiadne znaky, ktoré by prihlásenému riešeniu zabezpečovali technický charakter. Predmetom nezávislého nároku na ochranu č. X je hybridná faktúra, ktorá je tvorená printovým, resp. elektronickým nosičom, na ktorom sú fakturačné/platobné údaje a aspoň jeden dvojdimenzionálny kód. Faktúry a platobné príkazy v papierovej forme sa zo svojej podstaty považujú za netechnické predmety a samotná prítomnosť jedného technického znaku nároku na ochranu, ktorým je nosič informácií, neznamená automaticky, že celý nárok na ochranu má technický charakter. Samotným pridaním QR kódu na uvedenú faktúru a to bez ohľadu na to, či ide o printovú alebo elektronickú faktúru, nezískava prihlásené riešenie podľa nároku na ochranu č. X technický charakter, pretože táto je ako celok netechnická. Ani závislé výroky č.X-XX neobsahujú technické znaky, ktoré by zabezpečovali technickosť hybridnej faktúry a/alebo platobného príkazu ako celku. Súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že prihlásené riešenie, ktorého účelom je odstránenie chybovosti a rýchlosti pri spracovávaní faktúr, nie je riešením technického problému, podstatou riešenia je usporiadanie údajov obsiahnutých na faktúre alebo platobnom príkaze do troch skupín, určenie dĺžky reťazca a naformátovanie údajov. Takéto usporiadanie údajov na faktúre nie je možné považovať za riešenie technického problému. Samotné použitie technických prostriedkov nepostačuje na dosiahnutie „technickosti“. Teda v nárokoch, ktoré sú predmetom prihlášky, nie je definovaný spôsob kódovania dát, ale len spôsob, akým sa z dát uvedených na faktúre vyberú dáta, ktoré sú následne kódované do 2D kódového obrazca. Pre zamietnutie prihlášky bola teda rozhodujúcou skutočnosť, že riešenie definované v nárokoch na ochranu nie je riešením technického problému. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola s poukazom na § 38 ods. 2 zák. č. 517/2007 Z. z. v nadväznosti na § 4 a § 5 ods. 1 cit. zákona zamietnutá prihláška úžitkového vzoru „W. S. E. a/U.Y. E. a/U. V. V.“ teda vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu a sú výsledkom správneho právneho posúdenia veci, pričom záver žalovaného o nutnosti zamietnuť prihlášku úžitkového vzoru podľa § 38 cit. zákona logicky vyplýva z vykonaného dokazovania, pričom výklad a aplikácia pojmu „technické riešenie“ nevybočuje z medzí správnej úvahy ani zásad logického uvažovania a posúdenie predmetu prihlášky úžitkového vzoru vo vzťahu k splneniu podmienok stanovených zákonom č. 517/2007 Z. z. na poskytnutie ochrany bolo vykonané v medziach ustanovených zákonom. Samotná skutočnosť, že žalovaný nekonkretizoval v rozhodnutí žiadnu z výluk podľa § 5 ods. 1 zák. č. 517/2007 Z. z. nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodnutie pre nesprávne právne posúdenie, ani z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy má všetky náležitosti podľa § 47 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) v spojení s § 58 ods. 4 zák. č. 517/2007 Z. z. Rozhodnutie je náležite a logicky odôvodnené, je v ňom uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol orgán verejnej správy vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníka konania - žalobcu a s jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 22. Keďže konanie o správnej žalobe je dôsledne ovládané dispozičnou zásadou, súd zohľadňoval len žalobné námietky uplatnené v zákonom stanovenej lehote určenej zákonom na podanie žaloby na správny súd. Na nové skutočnosti uvádzané po tejto lehote, resp. prednesené na pojednávaní, súd nemohol prihliadať. 23. K námietke žalobcu, že žalovaný postupoval v rozpore so základnými pravidlami správneho konania uvedenými v § 3 ods. 4 (správne malo byť uvedené § 3 ods. 5) Správneho poriadku, podľa ktorého správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, pričom poukázal na konkrétne prípady, v ktorých žalovaný pri posudzovaní obdobných riešení v konaniach o prihláškach patentov a úžitkových vzorov priznal riešeniu technický charakter a v jeho prípade nie, súd uvádza, že žalovaný je v zmysle § 3 ods. 1 Správneho poriadku povinný postupovať v konaní v súlade so zákonom a inými právnymi predpismi a zároveň v zmysle § 3 ods. 4 Správneho poriadku je povinný svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. V zmysle § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie žalovaného musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pričom žalovaný ako správny orgán má dbať o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Z cit. ustanovení Správneho poriadku vyplýva, že žalovaný ako správny orgán je predovšetkým v každom prípade povinný postupovať v konaní podľa zákona, pričom každý prípad je povinný posudzovať individuálne z hľadiska špecifických skutkových okolností a následného právneho posúdenia veci v intenciách zákona, v tomto prípade zák. č. 517/2007 Z.z. Žiadny zo žalobcom označených prípadov, v ktorých rozhodoval žalovaný, nie je identický, ani podobný s predmetom žalobcovej prihlášky, keďže sa netýka fakturačných údajov ako spracovaných dát. V tejto súvislosti správny súd poukazuje naopak na prípady označené žalovaným v písomnom vyjadrení k žalobe, v ktorých boli prihlášky úžitkového vzoru zamietnuté s poukazom na § 38 ods. 2 zák. č. 517/2007 Z.z. s odôvodnením, že predmet prihlášky úžitkového vzoru nie je technickým riešením (napr. V. XX-XXXX, V. XXXX-XXXX, V.-XXXX). Takáto námietka žalobcu preto nebola spôsobilá napadnúť zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Rovnako, pokiaľ žalobca namietal, že rozhodovacia prax žalovaného je v rozpore so súčasnou rozhodovacou praxou EPÚ a poukázal na konkrétne rozhodnutia tohto úradu, súd predovšetkým uvádza, že pri rozhodovaní o zápisnej spôsobilosti riešení prihlásených na zápis do registra úžitkových vzorov je žalovaný povinný postupovať výlučne na základe zák. č. 517/2007 Z.z., pričom pri výkone tejto pôsobnosti nie je viazaný rozhodnutiami iných úradov alebo inštitúcií v rovnakých či obdobných veciach. Tak, ako poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení, Európsky patentový dohovor nemá žiadny priamy vplyv na hmotné národné právo úžitkových vzorov, ako jednoznačne vyplýva z čl. 140 Európskeho patentového dohovoru. Takáto námietka rovnako podľa správneho súdu preto nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ správny súd tak, ako je uvedené v bode 21 tohto rozsudku, vyhodnotil výklad a aplikáciu pojmu „technické riešenie“ žalovaným, ktorá skutočnosť bola podstatná pre právne posúdenie veci vo vzťahu k skúmaniu splnenia podmienok stanovených v § 4 zák. č. 517/2007 Z.z. a následné zamietnutie prihlášky žalobcu s poukazom na § 38 ods. 2 cit. zákona, ako logický a vykonaný v medziach zákona. Skutočnosť, že žalovaný nesúhlasí s takýmto výkladom (s odkazom na rozhodovaciu prax EPÚ), nemôže byť dôvodom pre vyslovenie záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné. 24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu podľa § 190 SSP zamietol, pretože po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom. 25. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca v konaní nebol úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. 26. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, podaná na Krajskom súde v Banskej Bystrici. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.